Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 1To/47/2024 1318010616 13. 01. 2025 JUDr. Zuzana Molnárová ECLI:SK:KSBA:2025:1318010616.1
Uznesenie Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Molnárovej a sudcov JUDr. Petra Šamka a Mgr. Petra Lizúcha, v trestnej veci obžalovaného J. L., pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III, č. k. 46T/96/2018-422 z 21. apríla 2023, na verejnom zasadnutí konanom dňa 13. januára 2025, pomerom hlasov 3:0, takto rozhodol: Podľa § 321 ods. 1 písm. f/, ods. 3 Trestného poriadku z r u š u j e sa rozsudok Okresného súdu Bratislava III, č. k. 46T/96/2018-422 z 21. apríla 2023 vo výroku o náhrade škody. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku s použitím § 288 ods. 1 Trestného poriadku sa poškodení A. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. 9, U. a L. zdravotná poisťovňa a.s., so sídlom C. 5, Z., IČO:XXXXXXXX, odkazujú s nárokom na náhradu škody na civilný proces odôvodnenie: Napadnutým rozsudkom (bývalého) Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 46T/96/2018 bol obžalovaný J. L. uznaný vinným z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona, na skutkovom základe, že dňa 11.12.2016 v čase o 04.10 hod. na ceste 1/63 na 19 km v smere z mesta Šamorín na obec Dunajská Lužná ako vodič osobného motorového vozidla zn. V. G., EČ: L. porušujúc ustanovenia § 16 ods. 1 a § 15 ods. 3 zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke neprispôsobil rýchlosť jazdy svojim schopnostiam a pri predchádzaní nezachoval dostatočný bočný odstup od predchádzaného osobného motorového vozidla zn. VW Polo, EČ:DS-XXXFG, ktoré viedol E. Q., nar. dňa XX.XX.XXXX,trvale bytom B. č.XX, v dôsledku čoho na rovnom úseku dostal šmyk a narazil do predchádzaného osobného motorového vozidla, potom s vozidlom zišiel vpravo mimo vozovku, kde zadnou časťou vozidla narazil do stromu a následne sa vozidlo prevrátilo na strechu, pričom vo vozidle zn. V. G., EČ: DS-XXXCG sa na mieste spolujazdca nachádzali poškodená B. A., nar. dňa XX.XX.XXXX, trvale bytom B. č. XX, ktorá pri nehode utrpela otras mozgu, zlomeninu tela druhého krčného stavca, pomliaždenie a odreninu záhlavia s dobou liečenia cca 12 týždňov a poškodená A. G., nar. dňa XX.XX.XXXX, trvale bytom U., Indačská 750/9, ktorá utrpela pomliaždenie mozgu s krvácaním pod tvrdou mozgovou blanou, zlomeninu tela druhého krčného stavca, odlomenie dolného okraja predného oblúka prvého krčného stavca, tržnú zmliaždenú ranu temena hlavy s dobou liečenia 14 až 16 týždňov, počas ktorých poškodené vymeškali vyučovanie, museli dodržiavať fyzický pokoj na lôžku, B. A. musela nosiť krčnú ortézu, A. G. bola dočasne ochrnutá a mala problémy s dýchaním. Podľa § 157 ods. 2 Trestného zákona, § 37 písm. j/, § 38 ods. 3 Trestného zákona mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 16 (šestnásť) mesiacov, ktorého výkon bol postupom podľa § 49 ods. 1 písm. a, § 50 ods. 1 Trestného zákona podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 18 (osemnásť) mesiacov.
Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona mu bol uložený trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkého druhu vo výmere 24 (dvadsaťštyri) mesiacov. Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku súd obžalovaného zaviazal na náhradu škody poškodeným -A. G., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom U., D. X vo výške 6.800 € a -L. zdravotná poisťovňa, a. s., so sídlom C. 5, Z. vo výške 14.468,83 €. Proti tomuto rozsudku, ihneď po jeho vyhlásení na hlavnom pojednávaní podal obžalovaný po porade s obhajcom odvolanie, ktorého dôvody súdu doručil dňa 02.02.2024 a v týchto zdôraznil, že odvolanie smeruje do viny a trestu. Odvolateľ má za to, že obžalovaný J. L. žalovaný skutok nespáchal a súd skutkový stav ustálil nesprávne a neúplne, z ktorého dôvodu nemohol obžalovaného uznať za vinného. Je presvedčený, že nebolo preukázané, nad akúkoľvek pochybnosť, že v jazde obžalovaný akokoľvek pochybil, t.j. že by pochybil pri predbiehaní iného vozidla a tiež nebolo preukázané, že v dôsledku šmyku narazil do vozidla zn. Volkswagen Polo a tiež nebolo preukázané kde sa nehoda presne stala, či to bolo v jazdnom pruhu obžalovaného, alebo v protismernom pruhu úplne, alebo čiastočne. Zastáva názor, že nebolo preukázané, že sa vozidlo obžalovaného správalo tak ako je uvádzané v posudku ústavu. Naznačuje aj závery posudku ohľadne vedenia vozidla zn. VW Polo svedkom E. Q., podľa ktorých možno usudzovať aj o nesprávnej technike jazdy menovaného, čo mohlo mať vplyv na vznik dopravnej nehody. Odvolateľ má za to, že bez posúdenia relevantných objektívnych stôp, len na základe vyjadrení vodičov a špekulácií znalca, nemožno dospieť k ustáleniu takého skutkového stavu, ktorý je vyjadrený v obžalobe a rozsudku a teda „nebolo dostatočne preukázané, že obžalovaný neprispôsobil rýchlosť jazdy svojim schopnostiam, ani to, že nezanechal dostatočný bočný odstup od predchádzaného vozidla, a ani to, že ktorýkoľvek prvok automaticky mal za následok šmyk alebo samotnú nestabilitu vozidla a následný náraz do predbiehaného vozidla“. V ďalšom odvolateľ vytýka, že skutková veta nereflektuje ani na zistenia znalcov ani na zistenia súdu ohľadne žalovaného porušenia ustanovenia § 16 ods. 1, § 15 ods. 3 zákona č, 8/2009 Z.z., nakoľko podľa odvolateľa je zrejmé, že v čase zrážky a ani predtým obžalovaný neprekročil maximálne povolenú rýchlosť v danom úseku a tiež nebolo dokázané, že v dôsledku nezanechania bočného odstupu od predchádzaného vozidla dostal šmyk, v dôsledku čoho mal naraziť do predchádzaného vozidla. Obhajca v ďalšom spochybňuje znalecké závery (str. 3 odvolania), ktoré označil za „čistú špekuláciu“ pri neustálenom skutkovom stave a je presvedčený, že „podľa odbornej verejnosti je samotný počítačový program PC-CRASH len akýmsi vodítkom pre orgány činné v trestnom konaní a súd, ako mohlo dôjsť k nehode, a akákoľvek animácia a závery znalcov sú nedostatočné pre závery súdu o vyslovení viny obžalovaného“, podľa odvolateľa zvlášť platí ak ide o znalecké posudky vypracované v prípade nedostatočného zadokumentovania miesta nehody. Má za to, že dôkazmi nedošlo k vylúčeniu verzie, že svedok E. Q. počas predbiehajúceho manévru obžalovaným, toho obmedzil a vytvoril mu prekážku a tiež nebola vylúčená verzia, že E. Q. mohol do vozidla obžalovaného naraziť a skôr sa domnieva, že svedok E. Q. nenechal obžalovaného aby ho predbehol a skôr na ceste mienili pretekať, v dôsledku čoho obžalovaný stratil stabilitu a neboli odstránené pochybnosti o tom, či k nehode mohlo „v skutočnosti dôjsť tak, ako prezentoval obžalovaný, resp. znalec D.. V., resp. inak“. V ďalšom je odvolateľ presvedčený, že kolíznu situáciu vyvolal vodič E. Q. svojou nesprávnou technikou jazdy a to obmedzením obžalovaného v predchádzaní, vytýka znaleckému ústavu, že ak ustálil, že nesprávnym prvkom bola jazda obžalovaného, mal ustáliť, že takým istým prvkom bola aj jazda svedka E. Q.. V ďalšej časti odvolania odvolateľ rozoberá znalecký posudok vypracovaný Ing. Korbeľom s tým, že výpovede svedkov nepotvrdzujú závery znalca a posudok D.. V. obsahuje určitý iný záver, z ktorého nevyplýva nesprávna technika jazdy ani žiadne pochybenie obžalovaného pri dopravnej nehode, k čomu vytýka prvostupňovému súdu, že zo závermi D.. K. A. a ani Ing. E. V. sa nijako nevysporiadal a vôbec
neuviedol, ktoré tvrdenia znalca Ing. E. V. boli pre súd neakceptovateľné a prečo nepovažoval jeho zistenia za preukázané a má za to, že ani znalecký ústav „nijako vierohodne nevyvrátil zistenia znalca D.. E. V. ohľadom príčin dopravnej nehody“. Záverom odvolania zdôraznil zásady trestného konania, najmä zistený skutkový stav, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti s tým, že je potrebné objasňovať okolnosti svedčiace proti obžalovanému ako aj okolnosti svedčiace v jeho prospech, najmä zásadu in dubio pro reo, nakoľko zastáva názor, že je namieste pochybnosť o akejkoľvek vine obžalovaného. Záverom odvolateľ uviedol: „Rozsudku je teda možné vytknúť to, že neeliminoval pochybnosti o vine obžalovaného, je založený na nepresvedčivých záveroch dvoch znaleckých posudkov z oblasti dopravy, pričom akékoľvek úvahy o inom nehodovom deji neguje. Súd sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s dôkazmi v prospech obžalovaného a nijako nevysvetlil, prečo považuje dôkazy svedčiace v neprospech obžalovaného za nepochybné a prečo naopak nepovažuje žiadne dôkazy produkované obhajobou a svedeckými výpoveďami za také, ktoré by boli čo i len z časti v prospech obžalovaného. Rozhodnutie súdu je založené na nesprávnom zistení skutkového stavu, ktoré bolo ustálené len na základe nepresvedčivých a nepostačujúcich záverov posudkov Ústavu súdneho inžinierstva a znalca Ing. Korbeľa. Neboli splnené podmienky na vynesenie rozsudku aj pre neúplné zistenie skutkového stavu ani v základných otázkach, dôvody sme opísali vyššie. Súd teda na takýchto nejasných a nesúladných záveroch nemohol založiť svoje rozhodnutie nijako. Je pritom tiež zrejmé, že súd musí hodnotiť dôkazy jednotlivo ako aj v ich vzájomnej súvislosti, ktorá úvaha napadnutého rozhodnutia tiež absentuje. Žiaden dôkaz pritom nie je možné nadradiť inému dôkazu. V danom prípade treba konštatovať pochybnosti takej kvantity a kvality, ktoré nemôžu ostať bez povšimnutia, s nimi sa súd musel zaoberať, tieto vyhodnotiť, odstrániť, nakoľko v opačnom prípade môže byť výsledkom len také rozhodnutie, ktoré nie je dostatočne odôvodnené, nie je presvedčivé, je tendenčné a arbitrárne. Nakoľko bol na základe vykonaných dôkazov ustálený skutkový stav neúplne a nesprávne a súd na ňom nepochybne založil svoje rozhodnutie, logicky je tak aj jeho rozhodnutie nesprávne. Tieto pretrvávajúce pochybnosti v podstatných častiach nehodového deja tak zakladajú pochybnosti o samotnej vine obžalovaného. Za týchto okolností by bolo spravodlivé, ak by odvolací súd napravil pochybenie súdu prvej inštancie a obžalovaného s prihliadnutím na spomínanú zásadu in dubio pro reo spod obžaloby oslobodil. S poukazom na obsah vyššie uvedeného a na zásadu in dubio pro reo žiadame, aby odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia obžalovaného spod obžaloby podľa § 285 písmena a), Trestného poriadku oslobodil, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.“ Preskúmavaná trestná vec bola odvolaciemu súdu predložená predkladacou správou dňa 05.06.2024. Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu obhajca predniesol: „My naše odvolanie dopĺňame vyjadrením k záverom znalcov, pričom zdôrazňujeme oznámenie Ing. Korbeľom, že prichádzalo do úvahy niekoľko verzií nehodového deja a sám nemal dostatok informácií a podkladov čo sa týka zadokumentovania miesta nehody. Poukazujeme zároveň na vyjadrenie Doc. Kohúta, ktorý tiež uznal, že neboli dostatočne zadokumentované stopy, ktoré by napomohli pri vypracovaní znaleckého posudku. Čo sa týka vyjadrenia znalca Kohúta, zdôrazňujeme, že tento uviedol, že nemali dostatok podkladov pre posúdenie či vozidlo VW Polo obmedzovalo alebo neobmedzovalo obžalovaného pri predbiehaní. Ani jedno vozidlo nebolo v smerovej nestabilite. Nebolo preukázané, kde došlo ku kontaktu, ako sa vozidlo obžalovaného dostalo do priekopy, pretože nemali vstupné údaje ako vôbec došlo k dopravnej nehode. Tieto otázky neboli zo strany súdu dostatočne vyhodnotené, absentovali údaje oboch vozidiel, napríklad stachografu a podobne. Nevieme čo spôsobilo nestabilitu, čo spôsobilo zrážku, Ak došlo k akcelerácii vozidla a obaja jazdili 90 km/hod. pri oboch vylučuje to predbiehanie obžalovaného. Navrhujem, aby z uvedených dôvodov súd napadnutý rozsudok zrušil, obžalovaného spod obžaloby oslobodil, prípadne, aby vec vrátil súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie.“ Prokurátorka majúc za to, že rozsudok súdu prvého stupňa je správny a zákonný, navrhla odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť. Obžalovaný uviedol: „Pripájam sa k prednesu môjho obhajcu. Stotožňujem sa aj s návrhom, aby súd ma oslobodil, prípadne vec vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie.“
Podľa § 2 ods. 4 Trestného poriadku každý, proti ktorému sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu. Podľa § 2 ods. 18 Trestného poriadku konanie pred súdom je ústne, výnimky ustanovuje tento zákon. Dokazovanie riadi súd, ktorý však výsluch obžalovaného, svedkov, poškodeného a znalcov spravidla ponecháva stranám, najprv tej, ktorá dôkaz navrhla či obstarala. Podľa § 2 ods. 19 Trestného poriadku pri rozhodovaní na hlavnom pojednávaní, na verejnom zasadnutí alebo na neverejnom zasadnutí smie súd prihliadnuť len na tie dôkazy, ktoré boli v tomto konaní vykonané, ak zákon neustanovuje inak. Podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona (1) Kto inému z nedbanlivosti spôsobí ťažkú ujmu na zdraví, potrestá sa odňatím slobody na šesť mesiacov až dva roky. (2) Odňatím slobody na jeden rok až päť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 a) závažnejším spôsobom konania, alebo ... Podľa § 321 ods. 1 písm. f/, ods. 3 Trestného poriadku (1) Odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj f) ak je rozhodnutie o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody v rozpore so zákonom. (3) Ak preskúmava všetky výroky, ale je chybná len časť napadnutého rozsudku a možno ju oddeliť od ostatných, zruší odvolací súd rozsudok len v tejto časti; ak však zruší hoci aj len sčasti výrok o vine, zruší vždy súčasne celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku (3) Odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaniu vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1. Na základe podaného odvolania, odvolací súd primárne skúmal, či nie sú dané podmienky pre niektoré z rozhodnutí uvedených v ustanovení § 316 Trestného poriadku a keďže zistil, že nie sú dané, podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, odvolací súd prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, pričom zistil, že odvolanie obžalovaného J. L. je dôvodné, avšak v inom smere ako sa domáha. Zo spisového materiálu a z vyjadrení strán na verejnom zasadnutí konanom na odvolacom súde vyplýva, že rozsudok prvostupňového súdu bol napadnutý odvolaním len obžalovaným a to ohľadom výroku o vine a treste. Z pripojeného spisového materiálu odvolací súd zistil nasledovné skutočnosti: Na obžalovaného J. L. bola Okresnou prokuratúrou Bratislava III pod č.k. 1Pv 52/17/1103-25 dňa 16.07.2018 podaná obžaloba pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h/ Trestného zákona, na skutkovom základe opísanom vyššie v tomto rozhodnutí. Na hlavnom pojednávaní súd prvého stupňa vykonal dokazovanie výsluchom obžalovaného J. L., výsluchom poškodených A. G. a B. A., svedkov V. Q., E. Q. a X. K., výsluchom znalcov z odboru cestná doprava Ing. Tomáša Korbeľa, Ing. Ladislava Šipulu a za znalecký ústav výsluchom doc. Ing. Pavla Kohúta, so súhlasom procesných strán oboznámil znalecký posudok MUDr. Jozefa Lohnerta č. 66/2017, znalecký posudok Ing. Tomáša Korbeľa č. 61/2017, znalecký posudok Ing. Ladislava Šipulu, znalecký posudok ÚSI Žilina č. 62/2021, oboznámil listinné dôkazy - správa z poisťovne, lekárska správa, záznam o dopravnej nehode, záznam o dychovej skúške a ďalšie listinné dôkazy vrátane
hodnotenia na obžalovaného a v odôvodnení rozsudku konštatoval: „Pri uznaní viny súd vychádzal predovšetkým z výpovede obžalovaného J. L., zo znaleckého posudku prof. MUDr. Jozefa Lohnerta CSc., ako aj zo znaleckých posudkov znalca z odboru cestná doprava Ing. Tomáša Korbeľa a Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity. K tvrdeniam obžalovaného, že v danom úseku žiadna právna norma nezakazuje prebiehanie sa vozidiel súd poukazuje na ustanovenie § 16 ods. 1 zák. č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke, ktoré uvádza, že „vodič je povinný rýchlosť jazdy prispôsobiť najmä svojim schopnostiam, vlastnostiam vozidla a nákladu, poveternostným podmienkam, stavu a povahe vozovky a iným okolnostiam, ktoré možno predvídať. Vodič smie jazdiť len primeranou rýchlosťou, aby bol schopný zastaviť vozidlo na vzdialenosť, na ktorú má rozhľad.“ V danom prípade sa dopravná nehoda stala v skorých ranných hodinách, začiatkom decembra, v úseku mimo obce, t.j. bez pouličného osvetlenia, pričom zo zápisnice o obhliadke miesta činu vyplýva, že na povrchu vozovky je námraza alebo ujazdený sneh - neposypané. Za takýchto jazdných podmienok bol ihneď po opustení mesta Šamorín obžalovaný predídený vozidlom VW Polo, ktoré sa po krátkom čase rozhodol predbehnúť zase obžalovaný. Z uvedeného správania oboch vodičov je zrejmé, že viac ako technika jazdy a stav vozovky ich zaujímalo, kto bude prvé vozidlo pri jazde do Bratislavy. Súd poukazuje aj na ustanovenie § 15 ods. 3 zák. č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke, ktoré uvádza, že „vodič nesmie pri predchádzaní ohroziť ani obmedziť vodiča vozidla, pred ktoré sa po predídení zaraďuje; pritom je povinný dávať znamenie o zmene smeru jazdy. Pri predchádzaní musí vodič zachovávať dostatočný bočný odstup od predchádzaného vozidla; pritom je povinný prihliadať najmä na rýchlosť, druh svojho i predchádzaného vozidla, poveternostné podmienky a stav a povahu vozovky. Dostatočný bočný odstup pri predchádzaní vodiča malého motocykla, cyklistu alebo chodca je spravidla najmenej 1 m pri najvyššej dovolenej rýchlosti do 50 km hŻ1 a 1,5 m v ostatných prípadoch.“ Z vyššie uvedených citácií zákonných noriem je zrejmé, že obžalovaný neprispôsobil rýchlosť jazdy svojim schopnostiam, vlastnostiam vozidla, poveternostným podmienkam, stavu a povahe vozovky. Rovnako pri predchádzaní obmedzil predchádzané vozidlo, nezachoval dostatočný odstup a prišlo ku kontaktu oboch vozidiel. Poukazovanie na skutočnosť, že nie je zrejmé, po akom čase sa vodič VW Polo otočil a vrátil na miesto nehody je irelevantné. Z výpovedí svedkov sa dá stanoviť, že to bolo v podstate ihneď ako zistil, že nevidí svetlá druhého vozidla. Pokiaľ ide o presné miesto zrážky, súd poukazuje na výpoveď znalca Ing. Korheľa na hlavnom pojednávaní, počas ktorej uviedol, že poloha vozidiel v okamihu stretu je zdokumentovaná, vzhľadom na absenciu brzdných dráh, resp. črepín je možné, že presné miesto stretu mohlo byť mierne na inom mieste, avšak poloha vozidiel v okamihu stretu je jednoznačná. Presné miesto stretu áut nie je dôležité pre posúdenie správnosti techniky jazdy oboch vodičov. Z uvedeného vyplýva, že presné miesto zrážky vozidiel nie je pre posúdenie dopravnej nehody podstatné, podstatná je poloha oboch vozidiel a tá je jednoznačná. Pokiaľ ide o tvrdenie, že obžalovaný v danom úseku neprekročil maximálnu povolenú rýchlosť 90 km/ h, súd sa prikláňa k takémuto tvrdeniu. Avšak znovu poukazuje na ustanovenie § 16 ods. 1 zák. č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke, ktoré uvádza, že „vodič je povinný rýchlosť jazdy prispôsobiť najmä svojim schopnostiam, vlastnostiam vozidla a nákladu, poveternostným podmienkam, stavu a povahe vozovky a iným okolnostiam, ktoré možno predvídať. A v tejto súvislosti súd musí uviesť, že obžalovaný svojou jazdou neprispôsobil rýchlosť okolnostiam jazdy, najmä stavu vozovky. Pokiaľ ide o poukazovanie na závery znaleckého posudku Ing. Ladislava Šipulu, z ktorého vyplýva, že za spôsobenie nehody jednoznačne zodpovedá vodič vozidla VW, tu treba uviesť, že so závermi Ing. Šipulu nesúhlasí jednak druhý znalec Ing. Korbeľ, ale najmä znalecká organizácia - Ústav súdneho inžinierstva, ktorá uviedla, že nemožno jednoznačne tvrdiť, že došlo k bráneniu v predchádzaní zo strany vodiča vozidla VW a preto sa nestotožňujú zo závermi znalca Ing. Šipulu z hľadiska vyhodnotenia technickej príčiny vzniku dopravnej nehody. Záverom k dokazovaniu súd uvádza, že argumenty uvedené v posudkoch Ústavu súdneho inžinierstva a znalca Ing. Korheľa ohľadom príčin vzniku dopravnej nehody boli pre súd výrazne hodnovernejšie, ako závery znalca Ing. Sipulu. Na uvedenej skutočnosti nič nemení ani prezentovaná polemika Ing. Šipulu k záverom posudku znaleckej organizácie ÚSI Žilina. Súd odmietol vykonať dôkazy navrhnuté obhajobou - výsluch matky svedka E. Q. - J. Q., nakoľko svedkyňa nebola na mieste dopravnej nehody a informácie i nej má iba od svojho syna, ktorý bol riadne vypočutý. Rovnako súd zamietol aj návrh na opakovaný výsluch svedkov E. Q., X. K., V. Q., nakoľko svedkovia boli na hlavnom pojednávaní pred výsluchom riadne poučení a po výpovedi nesignalizovali súdu potrebu doplniť výpoveď. Napokon súd zamietol aj návrh na zabezpečenie zvukového záznamu nahlásenia dopravnej nehody, nie je zrejmé, aké okolnosti by mohol tento záznam objasniť. Všetky tieto dôkazy sa týkajú okolností, ktoré možno zistiť inými už skôr navrhnutými dôkazmi. Z vyššie uvedených dôvodov považuje súd obranu obžalovaného za zavádzajúcu v snahe vyhnúť sa následkom svojho protiprávneho konania a jednoznačne vyvrátenú vykonaným dokazovaním.“
Teda pri plnení revíznej povinnosti odvolací súd zistil, že skutok bol súdom prvého stupňa ustálený na základe dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní, pri dodržaní zásad bezprostrednosti, priamosti a ústnosti ako aj pri rešpektovaní práva obžalovaného na obhajobu. Dôkazy boli vykonané spôsobom a v rozsahu a následne i vyhodnotené v zmysle zásad uvedených v § 2 ods. 10, ods. 12 Trestného poriadku. Skutkové zistenie súdom prvého stupňa je správne a zodpovedá dokazovaniu, ktoré bolo vykonané na hlavnom pojednávaní. Súd prvého stupňa pri zachovaní kontradiktórnosti konania vykonal na hlavnom pojednávaní všetky dostupné dôkazy potrebné pre poznanie skutkových okolností nevyhnutných pre zákonu zodpovedajúce a spravodlivé rozhodnutie. Dôkazy pritom vyhodnotil jednotlivo ako aj v celom ich súhrne logicky a zároveň aj podrobne a presvedčivo odôvodnil spôsobom, ktorému z hľadiska pravidiel stanovených pre hodnotenie dôkazov tak, ako sú uvedené v ustanovení § 2 ods. 12 Trestného poriadku, nemožno nič vytknúť. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, riadiac sa ustanovením § 168 Trestného poriadku podrobne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Z odôvodnenia rozsudku je tiež zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou obžalovaného a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení v otázke viny a trestu. Teda odvolací súd zistil, že vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného trestného činu (prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h/ Trestného zákona), je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci. Skutkové zistenia prvostupňového súdu tak, ako sú vyjadrené v napadnutom rozsudku, sú správne a úplné, lebo zodpovedajú výsledkom dokazovania vykonávanom na hlavnom pojednávaní. Vzhľadom na to, odvolací súd v otázke skutkových zistení, odkazuje na veľmi podrobne rozvedené dôvody rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými sa v plnom rozsahu aj stotožnil (už vyššie citované). Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie a vyvodil z neho správne skutkové zistenia. Je potrebné uviesť, že obžalovaný J. L. odvolanie založil na opakovaných dôvodoch svojej obhajoby použitých v konaní pred súdom prvého stupňa. S jeho námietkami, skutkovými a právnymi, sa ale súd prvého stupňa v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na odvolacom súde. Vina obžalovaného musí byť dokázaná na základe dôkazov vykonaných v súlade s Trestným poriadkom. Skutočnosť, že odvolateľ sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi názormi súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku, nemôže sama osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyslovených súdom prvého stupňa. Súd prvého stupňa veľmi podrobne rozviedol dôkazy, ktoré usvedčujú obžalovaného zo spáchania žalovaného skutku a dostatočným spôsobom vyhodnotil trestné konanie, ktoré predchádzalo vyhláseniu rozsudku a jeho správne právne závery majú dostatočný skutkový základ v riadne vykonanom dokazovaní. Nadriadený súd dodáva, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa. Z dôvodov súdu prvého stupňa (už vyššie v tomto rozhodnutí citovaných) jasne vyplýva spôsob, akým sa vysporiadal s obhajobou obžalovaného, v ktorej obžalovaný naďalej pokračuje aj v dôvodoch odvolania. Závery súdu prvého stupňa si odvolací súd v plnom rozsahu osvojil a nemá zákonný dôvod na zmenu týchto záverov. V prejednávanej veci odvolací súd ani sám na základe svojho presvedčenia nehodnotil tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom, ako tieto dôkazy hodnotil súd prvého stupňa. Odvolateľ
primárne namieta v odvolaní hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa a predkladá odvolaciemu súdu vlastné hodnotenie dôkazov a vlastné predstavy záverov, ktoré mali vyplynúť z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní. V naznačenom smere aj judikatúra ústavného súdu konštatuje, že do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96 <http://merit.slv.cz/I.US8/96>, III. ÚS 197/02 <http://merit.slv.cz/III.US197/02>, III. ÚS 284/08 <http://merit.slv.cz/III.US284/08>). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. (III. ÚS 877/2016 z 13.12.2016). Teda právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, predstavami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov. V tejto časti odvolací súd uzatvára, že v rozhodnutí súdu prvého stupňa o vine obžalovaného J. L. nezistil pochybenia, ktoré by boli dôvodom pre zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa vo výroku o vine. Reagujúc na odvolacie námietky obžalovaného J. L., krajský súd prioritne uvádza, že úvahy mestského súdu v prejednávanej veci sú na hranici preskúmateľnosti, ale keďže rozhodnutia súdov tvoria v dvojinštančnom konaní jednotu, poskytne vlastné úvahy k vykonaným dôkazom a ich vyhodnoteniu: K odvolacej námietke, že dôkazmi nebolo preukázané, že by obžalovaný pochybil pri predbiehaní iného vozidla a že v dôsledku šmyku narazil do predbiehaného vozidla a ocitol sa mimo vozovky a tiež že nebolo preukázané, že by ku kontaktu vozidiel došlo v pravom jazdnom pruhu, odvolací súd uvádza nasledovné, odvolávajúc sa na znalecký posudok vypracovaný Ústavom súdneho inžinierstva ako aj na výpoveď za ústav povereného znalca na hlavnom pojednávaní, kedy bolo znaleckým posúdením ako aj vyjadrením znalca preukázané, že obžalovaný ako vodič motorového vozidla Škoda Felícia, a obžalovaný to nepoprel, na ceste zo Šamorína v smere do Dunajskej Lužnej predbiehal motorové vozidlo zn. VW Polo, ktoré riadil E. Q. a to dňa 11.12.2016 o 04:00 hod. , pričom pri manévri predchádzania vozidlom akceleroval, logicky keďže mienil vozidlo pred ním jazdiace predbehnúť a toto vozidlo jazdilo rýchlosťou 90 km/h, pričom už pri predchádzaní, v protismernom pruhu došlo k strate smerovej stability vozidla obžalovaného a po „strate smerovej stability došlo takmer k vyrovnaniu rýchlosti vozidiel a následnému kontaktu vozidiel (pravej prednej časti vozidla Škoda s ľavým bokom vozidla Volkwagen). V okamihu kontaktu bola vypočítaná rýchlosť vozidla Škoda Felícia v úrovni cca 89 km/h (str. 54 posudku ústavu) a v posudku ústavu bolo jasne konštatované, že „techniku jazdy vodiča vozidla Škoda nepovažujeme za správnu“, pričom nesprávnym prvkom jeho techniky jazdy bolo, že predbiehací manéver začal v úseku, kde je dovolená maximálna rýchlosť 90 km/h, a predchádzal vozidlo, ktoré sa tiež pohybovalo takmer rovnako rýchlo, navyše manéver vykonával za nepriaznivých poveternostných podmienok, keď vozovka bola mokrá, vonkajšia teplota nízka (3 °C) a tmou znížené rozhľadové pomery. Odvolací súd dáva do pozornosti v posudku rozvedené grafické znázornenie priebehu nehodového deja, podľa ktorého 7s pred zrážkou vozidlo Škoda (vedené obžalovaným), bolo v predbiehaní v protismernom pruhu, v čase 4,6s pred zrážkou obžalovaný mohol rozpoznať začiatok straty smerovej stability vozidla Škoda Felícia (a začal reagovať), 3,6s pred zrážkou obžalovaný prestal pôsobiť na akceleračný pedál vozidla a je to zároveň koniec reakčnej doby vozidla a v čase 0,9s pred zrážkou obžalovaný vykonával korekciu natáčaním volantu s cieľom obnoviť smerovú stabilitu vozidla Škoda. V dôsledku straty smerovej stability vozidla Škoda došlo ku kontaktu s vozidlo, zn. VW Polo a z poškodenia jednotlivých vozidiel vyplynulo, že došlo ku kontaktu medzi pravou prednou časťou vozidla Škoda a ľavým bokom vozidla VW Polo a vtedy mali vozidlá približne rovnaké rýchlosti. Tvrdenie odvolateľa, že nebolo dôkazmi preukázané, že by obžalovaný dostal šmyk a v jeho dôsledku narazil do vozidla VW Polo, nemožno považovať za relevantné, totiž sám obžalovaný J. L. to vo výpovedi
na hlavnom pojednávaní uviedol, že dostali šmyk, avšak to bolo v dôsledku, že E. Q. (vodič auta VW Polo) začal pri predbiehacom manévri obžalovaného smerovať vozidlo na auto obžalovaného, čo ale nekorešponduje so záznamom dopravnej nehody spísanom 11.12.2016 o 04:10 hod. (čl.147), v ktorom je k priebehu dopravnej nehody uvedené, že keď bol na „úrovni predchádzaného vozidla dostal šmyk a narazil do predchádzaného vozidla“, ktorý záznam obžalovaný podpísal bez výhrad a nespomínal, že by ho vozidlo VW Polo akýmkoľvek spôsobom obmedzilo, či už manévrom doľava, alebo akceleráciou počas predbiehania. K poveternostným podmienkam sa žiada dať do pozornosti zápisnicu o obhliadke miesta dopravnej nehody (čl. 152) z 11.12.2016 o 04:15 hod., podľa ktorej stav vozovky „je námraza alebo ujazdený sneh - neposypané“. Je pravda, že v znaleckom posudku ústavu je konštatované, že nesprávna technika jazdy Škoda v kombinácii s nepriaznivými poveternostnými podmienkami - znížená viditeľnosť v tme, stav a povrch vozovky - mokrá a nízka teplota (3 °C) spolu s rýchlosťou vozidla, bola potom prvkom nehodového deja, ktorá má príčinnú súvislosť so vznikom dopravnej nehody, nakoľko pri správnej technike jazdy vodiča by k dopravnej nehode nedošlo a tiež, že podľa ústavu nie je možné vylúčiť ani prípadnú nesprávnu techniku jazdy vodiča VW Polo (E. Q.), ktorá bola tiež prvkom nehodového deja, za predpokladu, že skutočne tento robil manéver doľava, v čase keď bol obžalovaným predbiehaný, prípadne došlo už z jeho strany k akcelerácii počas predbiehania, čo však z dokazovania nevyplynulo. Totiž svedok E. Q. potvrdil, že v čase keď zbadal, že ho vozidlo obžalovaného začína predbiehať išiel rýchlosťou asi 85 km/h a videl predbiehajúce vozidlo, nemenil spôsob jazdy ani rýchlosť, išiel stále rovnako a umožnil obžalovanému bezpečne predbiehať, avšak ako bolo vozidlo obžalovaného na úrovni ľavých predných dverí zacítil náraz (čl. 70). Rovnako nemenne vypovedal aj na hlavnom pojednávaní dňa 03.05.2019 (čl. 263), pričom dodal, že autom jazdil v pravom pruhu, bližšie ku krajnici, nezvykol jazdiť pri stredovej čiare. Ako už bolo vyššie naznačené obžalovaný pri výpovedi v prípravnom konaní (čl. 15p.v.) priznal spáchanie skutku, riadne podpísal záznam o dopravnej nehode (čl. 147) a tiež zápisnicu o obhliadke miesta dopravnej nehody (čl. 152) a informácie o možných manévroch E. Q. vozidlo VW Polo poskytol až na hlavnom pojednávaní v tom smere, že ho menovaný ako vodič sa snažil vyľakať keď išiel trochu doľava a začal zrýchľovať. Ak obžaloba konštatuje, že vôbec nebolo preukázané, či sa nehoda (kontakt vozidiel) udiala v pravom jazdnom pruhu tak, odvolací súd dáva do pozornosti výpoveď obžalovaného z hlavného pojednávania (čl. 237), keď na otázku v akých miestach sa vozidlá stretli v čase zrážky odpovedal: „z môjho hľadiska to bolo pravé predné koleso, z jeho hľadiska ľavé predné dvere, bolo v pravom pruhu“, teda sám vnímal, že ku kontaktu došlo v pravom jazdnom pruhu, pričom aj znalec za ústav pri výsluchu na hlavnom pojednávaní (čl. 364) uviedol, že sa nejaví pravdepodobný priebeh nehodového deja, že ku kontaktu došlo po tom čo vozidlo VW Polo už bolo predbehnuté obžalovaným, čo zdôvodnil tým, že v okamihu kontaktu vozidiel boli rýchlosti vyrovnané a predná časť vozidla zn. Škoda sa nenachádzala pred prednou časťou vozidla zn. VW Polo, pričom znalec pri výsluchu potvrdil, že vozidlo obžalovaného už bolo v čase kontaktu v nestabilnom stave, pri tomto konštatovaní vychádzali zo zadokumentovaných stôp, tj. z charakteru poškodenia vozidla VW Polo (na jeho ľavom boku) ako aj opisu nehodového deja účastníkmi nehody. Už pred kontaktom zistili znižovanie rýchlosti vozidla obžalovaného, na čo musel existovať nejaký podnet na spomalenie. Dodal, že obe vozidlá v šmyku neboli, pretože ich pozdĺžne osi boli rovnobežné a vozidlo Škoda bolo v stave nestability, ktorá sa po strete v pravom jazdnom pruhu s vozidlom VW Polo, rozvinula. Ak odvolateľ naznačuje aj možnosť nesprávnej techniky jazdy zo strany vodiča VW Polo E. Q.), k čomu dáva do pozornosti v posudku uvedené, že technicky nie je možné vylúčiť, že vodič vozidla VW Polo mohol vykonávať akceleráciu, resp. priečne premiestnenie vľavo smerom do jazdného pruhu vozidla Škoda a týmto vytvoriť kolíznu situáciu pre vozidlo Škoda s tým, že oba deje nehody sú technicky prijateľné, k čomu krajský súd dáva do pozornosti vyjadrenie znalca na hlavnom pojednávaní, kedy zdôraznil, že podľa výpovedí účastníkom nehody ku kontaktu došlo v pravom pruhu (obžalovaný - čl.237, svedok E. Q. - čl. 264) a svedok trval a tom, že z jeho strany nedošlo k žiadnemu manévru a ani obžalovanému nebránil predbiehať ho.
V danom okamihu je potrebné podotknúť, že obžalovaný sa môže brániť akýmkoľvek spôsobom, ktorý uzná za vhodný. Vo všeobecnosti pri výsluchu poškodeného a rovnako aj svedka sa tak na hlavnom pojednávaní, ako aj v prípravnom konaní uplatňujú osobitné pravidlá uvedené v § 131 ods. 3, § 265 až § 267 Trestného poriadku. V prvom rade svedok vypovedá pod prísahou, že bude vypovedať pravdu a vedome nič nezamlčí. Pred prísahou je svedok upozornený na význam svedeckej výpovede a na následky krivej prísahy. Pri posudzovaní skutkového stavu sa preto kladie dôraz na dôkaz výsluchom svedka, ako na najdôležitejší dôkazný prostriedok. Krajský súd upozorňuje, že výsluchy poškodených a svedkov, boli vykonané procesným spôsobom, po zložení prísahy. Ak odvolateľ zdôrazňuje, že dokazovaním nebolo dostatočne preukázané, že obžalovaný neprispôsobil rýchlosť jazdy svojim schopnostiam a že nevytvoril dostatočný bočný odstup od predchádzaného vozidla, opätovne odvolací súd dáva do pozornosti znalecký posudok vypracovaný ústavom ako aj výpoveď znalca na položené otázky ohľadne rýchlosti oboch vozidiel v čase začatia predbiehania, ktorý uviedol: „rozhodnutie predbiehať je v časovom úseku 7-10s pred zrážkou, pričom silné údaje vieme určiť v čase zrážky, avšak v časovom úseku pred ňou a najmä čím viac sa vraciame v čase od okamihu zrážky máme slabšie údaje. Takže nemohlo to byť výrazne nad 90 km/h, ale mohlo to byť výrazne pod 90 km/h, mohlo to byť aj 70 km/h, maximálny limit na tomto úseku je 90 km/h“. K otázke či je možné konštatovať, že obžalovaný neprekročil rýchlosť 90 km/h, znalec doslova uviedol: „zadokumentovaný je až pohyb vozidla po tráve, ale z komplexu všetkých dôkazov je zrejmé, že vtedy už vozidlo spomaľovalo, preto ak zohľadním aj opis nehodového deja môžem uviesť, že vozidlo Škoda rozhodne predchádzalo nesprávnym spôsobom, nakoľko z technických stôp viem, že v okamihu stretu mali rovnakú rýchlosť v oblasti 90 km/h“ a dodal „z ktorého vyplýva, že vozidlo rotáciou na ceste stratilo časť svojej rýchlosti a z rýchlosti nárazu do stromu a pohybu, ktorý tomuto nárazu predchádzal vieme vypočítať rýchlosť na začiatku rotácie“. Teda podľa znalca „je vysoká pravdepodobnosť, že prišlo k prekročeniu tejto maximálnej rýchlosti“ čo odpovedal na otázku či obžalovaný mohol prekročiť povolenú rýchlosť na danom úseku. Zdôraznil, že nemožno ignorovať ani poveternostné podmienky - zníženú viditeľnosť tmou, nízku teplotu a mokrú vozovku. K uvedenému krajský súd dodáva, že v osobe obžalovaného, v čase skutku, išlo osobu vo veku 18 rokov a 261 dní a vodičské oprávnenie mu bolo udelené 08.03.2016, tj. od času získania vodičského oprávnenia do dopravnej nehody uplynul čas 9 mesiacov 3 dni, z čoho možno jednoznačne vyvodiť, že sa jednalo o vodiča s minimálnymi, resp. nedostatočnými skúsenosťami. Odvolací súd nesúhlasí s názorom odvolateľa, že výsledky znaleckého posúdenia a vyjadrenia znalcov je možné považovať za špekuláciu ako to naznačuje vo svojom odôvodnení odvolania (str. 2 dôvody odvolania). Totiž znalecký ústav, ktorý v konečnom dôsledku hodnotí aj posudok znalca Ing. Tomáša Korbeľa ako aj posudok znalca vypracovaného na základe objednávky odvolateľa, Ing. Ladislava Šipulu, k svojím záverom ohľadne analýzy nehodového deja, dospel a vychádzal zo spisového materiálu, zadokumentovaných stôp, konečnej polohy vozidla Škoda Felícia, poškodení vozidiel, fotodokumentácie a jednotlivých výpovedí a bol použitý aplikačný software „PC-CRASH“. Krajský súd považuje za významné odvolateľovi uviesť, že znalecký posudok bol vypracovaný znaleckým ústavom, pričom platí, že znalecký ústav vypracováva posudok vo výnimočných a v obzvlášť závažných prípadoch, ktoré si vyžadujú osobitné vedecké posúdenie, pričom zároveň sa vyhodnocujú aj posudky vypracované inými znalcami. Teda znalecký ústav vypracováva v prípadoch, v ktorých sa vyžaduje osobitné vedecké posúdenie, v ktorých prípadoch sa kladú vysoké podmienky z hľadiska osobitného odborného kvalifikovania veci a teda ide o situácie, ktoré si vyžadujú využitie postupov, prístupov a metód, ktoré presahujú rámec bežného znaleckého posudzovania, resp. pri ktorých sa vyžaduje príslušná špecializovaná kvalifikácia spracovateľov takéhoto znaleckého posudku, čo nastalo aj v prejednávanom prípade. Potom odvolací súd nemôže akceptovať vyjadrenie odvolateľa, že sa jedná o „špekuláciu znalcov“ (str. 2 odvolania). K výtke, že skutková veta nereflektuje na zistenia znalcov ohľadne porušenia § 16 ods. 1 § 15 ods. 3 zákona č. 8/2009 Z.z. je potrebné dodať nasledovné: podľa § 15 ods. 3 [(3) Vodič nesmie pri predchádzaní ohroziť ani obmedziť vodiča vozidla, pred ktoré sa po predídení zaraďuje; pritom je povinný dávať znamenie o zmene smeru jazdy. Pri predchádzaní musí vodič zachovávať dostatočný bočný odstup od predchádzaného vozidla; pritom je povinný prihliadať najmä na rýchlosť, druh svojho i
predchádzaného vozidla, poveternostné podmienky a stav a povahu vozovky. Dostatočný bočný odstup pri predchádzaní vodiča malého motocykla, cyklistu alebo chodca je spravidla najmenej 1 m pri najvyššej dovolenej rýchlosti do 50 km . h na -1 a 1,5 m v ostatných prípadoch] a § 16 ods. 1 [(1) Vodič je povinný rýchlosť jazdy prispôsobiť najmä svojim schopnostiam, vlastnostiam vozidla a nákladu, poveternostným podmienkam, stavu a povahe vozovky a iným okolnostiam, ktoré možno predvídať. Vodič smie jazdiť len primeranou rýchlosťou, aby bol schopný zastaviť vozidlo na vzdialenosť, na ktorú má rozhľad], krajský súd tento názor nezdieľa, pretože vodič je povinný rýchlosť jazdy prispôsobiť najmä svojím schopnostiam, vlastnostiam vozidla a nákladu, poveternostným podmienkam, stavu a povahe vozovky a iným okolnostiam a teda uvedené povinnosti obžalovaný J. L. v danom čase výrazne podcenil. Ako už bolo naznačené jednalo sa v čase dopravnej nehody o mladého vodiča vo veku necelých 19 rokov a vodičské oprávnenie mu bolo vydané 9 mesiacov a 3 dni pred nehodou a možno konštatovať, že mal rozhodne menej skúseností s vedením motorového vozidla a podľa názoru odvolacieho súdu precenil svoje schopnosti, keď sa rozhodol predbiehať iné motorové vozidlo a podcenil poveternostné podmienky dňa 11.12.2016 o 04:00 hod, keď podľa zápisnice o obhliadke miesta dopravnej nehody bolo konštatované, že na „vozovke je námraza alebo ujazdený sneh - neposypané“, bola znížená viditeľnosť tmou a nízka teplota (3 °C), a vozidlo, ktoré sa rozhodol predbiehať jazdilo rýchlosťou 90 km/ h (maximálne povolenou v danom úseku), pričom podľa znalca „je vysoká pravdepodobnosť, že prišlo k prekročeniu tejto maximálne povolenej rýchlosti“ (90 km/h -čl. 366). Zároveň platí, že vodič musí zachovávať dostatočný bočný odstup od predchádzaného vozidla, pričom opätovne je nutné zdôrazniť, že obaja vodiči - obžalovaný J. L. aj E. Q. uviedli, že ku kontaktu došlo v pravom jazdnom pruhu, z čoho možno vyvodiť, že porušenie povinnosti obžalovaným dodržať dostatočný bočný odstup od predchádzaného vozidla bolo dané, k čomu znovu zdôrazňuje zistenie znaleckého posúdenia a to, že v okamihu kontaktu došlo k znižovaniu rýchlosti vozidla, ktoré viedol obžalovaný a teda musel mať nejaký podnet na spomalenie, čo pri predchádzaní nie je bežné, pričom vozidlá v šmyku neboli a vozidlo Škoda bolo v stave nestability, ktorá sa po kontakte rozvinula. Znalec dodal, že ak by obe vozidlá boli v okamihu kontaktu v stabilnom stave „majú rovnakú pravdepodobnosť, že zostanú na vozovke a nerozvinie sa nestabilita, avšak v danom prípade po zrážke sa rozvinula nestabilita u vozidla Škoda, z čoho vyplýva, že už tam bola predtým určitá nestabilita, ktorá sa rozvinula“ (čl. 365). K názoru odvolateľa, že samotný počítačový program PC-CRASH je len vodítkom pre orgány činné v trestnom konaní a súd ako mohlo dôjsť k nehode a „akákoľvek animácia a závery znalcov sú nedostatočné pre závery súdu o vyslovení viny obžalovaného“, je potrebné uviesť, že otázka viny je otázka právna a pri jej ustálení je potrebné hodnotiť a vyhodnotiť všetky vykonané dôkazy jednotlivo, ale aj v ich súhrne. Znalecké posúdenie je len jedným z dôkazov a tento je medzi ostatnými dôkazmi rovnocenným a nelíši sa od iných dôkazov, pokiaľ ide o povinnosť súdu hodnotiť ho v záujme zistenia pravdy v súvislosti so všetkými ostatnými výsledkami dokazovania (R 56/1953). Potom si odvolací súd dovoľuje konštatovať, že odvolateľ pri svojich odvolacích úvahách nevzal do úvahy ďalšie, vo veci vykonané dôkazy, a na tieto neprihliadol komplexne, teda v ich vzájomnom súhrne. Ak odvolateľ uvádza, že dôkazmi nedošlo k vylúčeniu verzie, že svedok E. Q. v čase keď ho obžalovaný predbiehal, tento natáčal vozidlo doľava, resp. akceleroval, vysvetlil spracovateľ posudku, kedy zdôraznil, že k posúdeniu techniky jazdy VW posudku, ktorá mohla byť nesprávna pred okamihom kontaktu vozidiel a mohla sa podieľať na vzniku dopravnej nehody, nemali technické podklady, pretože neboli zadokumentované žiadne stopy, ktoré by umožnili vykonať technické posúdenie a krajský súd dodáva, že k uvedenému pristúpilo vyhodnotenie výpovedí oboch účastníkov dopravnej nehody. Zo znaleckého posudku je však zrejmé, že technickou príčinou dopravnej nehody bolo: -nesprávna technika jazdy vozidla Škoda (v kumulácii s nepriaznivými poveternostnými podmienkami a rýchlosťou) bola prvkom nehodového deja, ktorý má príčinnú súvislosť so vznikom dopravnej nehody, nakoľko pri správnej technike jazdy vodiča, by k dopravnej nehode nedošlo, -nie je možné vylúčiť ani prípadnú nesprávnu techniku jazdy VW Polo, ktorá mohla byť tiež prvkom nehodového deja, za predpokladu, že svedok E. Q. v čase predchádzania svojho vozidla urobil manéver doľava, resp. akceleroval počas predbiehania, čo však menovaný svedok kategoricky odmietol a jak v prípravnom konaní tak aj na hlavnom pojednávaní zdôrazňoval, že vozidlo viedol rovno, vo svojom
jazdnom pruhu a obžalovanému umožnil predchádzanie, ktorú svedeckú výpoveď je tiež potrebné vziať do úvahy. K odvolateľom preferovanému znaleckému posudku vypracovanému Ing. Ladislavom Šipulom, je potrebné dať do pozornosti, že posudok znaleckého ústavu konštatoval, že sa nemožno so závermi posudku vypracovaného znalcom Ing. Ladislavom Šipulom stotožniť. Ak má za to, že ústav keď ustálil nesprávnu techniku jazdy obžalovaného mal tiež konštatovať aj nesprávnu techniku jazdy svedka E. Q., krajský súd uvádza, že v posudku sa tak stalo, pričom vo vzťahu k možnej nesprávnej technike jazdy svedka E. Q. tento záver bol podmienený ďalšími skutočnosťami (manéver doľava, resp. akcelerácia), čo však zo zadokumentovaných stôp konštatovať nemohli, ale súd znovu opakuje, že rozhodnutie o vine obžalovaného J. L. sa nedovíja výlučne od záverov posudku, ale aj na podklade ďalších vykonaných dôkazov. K výtke, že súd sa nezaoberal závermi znalca Ing. Tomáša Korbeľa a ani nevysvetlil, ktoré tvrdenia Ing. Ladislava Šipulu boli pre súd neakceptovateľné a ani spracovateľ znaleckého posudku ústavu vierohodne nevyvrátil zistenia znalca Ing. Ladislava Šipulu k príčinám vzniku dopravnej nehody, je potrebné dať odvolateľovi do pozornosti, že práve odlišné závery znalcov Ing. Tomáša Korbeľa (zadávateľom bol orgán činný v trestnom konaní) a Ing. Ladislava Šipulu (zadávateľom bol obžalovaný) viedli prvostupňový súd k pribratiu znaleckého ústavu na vypracovanie znaleckého posudku (§ 147 ods. 1 Trestného poriadku). V podstate posudkom znaleckého ústavu došlo aj k posúdeniu znaleckých posudkov oboch znalcov a v závere znalecký ústav konštatoval: „Znalec Ing. Tomáš Korbeľ vo svojom znaleckom posudku č. 61/2017 vyhodnotil techniku jazdy vodiča vozidla Škoda ako nesprávnu, čo je v určitej zhode so závermi, ku ktorým dospeli aj spracovatelia tohto znaleckého posudku. Pri vyhodnotení technickej príčiny predmetnej dopravnej nehody sa Ing. Korbeľ nezaoberal skutočnosťou, že mohlo dôjsť k bráneniu predchádzania vozidla Škoda (zo strany vodiča vozidla VW). V dôsledku uvedeného Ing. Korbeľ vyhodnotil technickú príčinu predmetnej dopravnej nehody nekomplexne. Znalec Ing. Ladislav Šipula vo svojom znaleckom posudku č. 20/2019 určil ako technickú príčinu dopravnej nehody nesprávnu techniku jazdy vodiča vozidla VW, pričom nezohľadnil skutočnosť, že technika jazdy vodiča vozidla Škoda nebola správna. Ing. Šipula vyhodnotil priebeh technickú príčinu predmetnej dopravnej nehody iba vo vzťahu k opisu nehodového deja zo strany vodiča vozidla Škoda. V predmetnom prípade však po vozidle VW neboli zadokumentované žiadne stopy, ktoré by umožňovali jednoznačne vyhodnotiť akým spôsobom sa toto vozidlo pohybovalo a preto nemožno jednoznačne tvrdiť, že došlo k bráneniu v predchádzaní zo strany vodiča vozidla VW. S ohľadom na uvedené sa nestotožňujeme so závermi znalca Ing. Šipulu z hľadiska vyhodnotenia technickej príčiny predmetnej dopravnej nehody“. Teda prvostupňový súd pribral do konania znalecký ústav, nakoľko sa v procese odstraňovania chýb (hlavné pojednávanie čl. 284 zo dňa 04.10.2019) nepodarilo odstrániť vady v spojitosti so správnosťou, úplnosťou alebo jasnosťou znaleckého posudku (k tomu R 13/1971-II.) a zároveň išlo o prípad, ktorý sa vyznačuje výnimočnosťou a zvláštnou závažnosťou a záver k obom posudkom znalecký ústav obsiahol vo svojom závere posudku. Ani odvolací súd nevidel priestor na spochybnenie posudku vypracovaného znaleckým ústavom. Z pohľadu vyššie rozvedeného sa potom nadriadený súd absolútne stotožňuje s právnym posúdením skutku obžalovaného a s jeho závermi aj ohľadne kvalifikačných znakov a konštatuje, že obžalovaný J. L. ako trestnej zodpovedný subjekt inému z nedbanlivosti spôsobil ťažkú ujmu na zdraví a čin spáchal porušením dôležitej povinnosti, ktorá mu bola uložená zákonom, čím spáchal prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 Trestného zákona tak ako správne súd prvého stupňa ustálil. Čo sa týka uloženého trestu prvostupňový súd k druhu a výmere trestu uviedol: „Ohľadom osoby obžalovaného súd zistil, že doposiaľ nebol súdne trestaný. V rámci úvah o treste súd vychádzal zo všeobecných zásad uvedených v § 34 Trestného zákona a pri určovaní druhu trestu a jeho výmery prihliadal na spôsob spáchania skutku, jeho následok, zavinenie, poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, osobu obžalovaného, jeho pomery a možnosť nápravy. Pri ukladaní trestu obžalovanému súd zistil
jednu poľahčujúcu okolnosť, a to že obžalovaný viedol pred spáchaním trestného činu riadny život (§ 36 písm. j/ Trestného zákona). Priťažujúcu okolnosť súd nezistil. Vzhľadom na celkové okolnosti prípadu, prihliadajúc na jeho postoj k prejednávanej veci, je podľa názoru súdu na mieste pôsobiť trestom v podobe trestu odňatia slobody, avšak s podmienečným odkladom. Pri rozpätí trestnej sadzby jeden rok až tri roky a osem mesiacov (po úprave v zmysle § 38 ods. 3 Trestného zákona) súd vymeral obžalovanému trest v trvaní šestnásť mesiacov, t.j. pri spodnej hranici trestnej sadzby. Súd prihliadol najmä na doposiaľ riadne vedený život obžalovaného a prihliadol aj na dlhší časový odstup od spáchania trestného činu. Pokiaľ ide o spôsob výkonu uloženého trestu, súd považuje za dostačujúci trest s podmienečným odkladom jeho výkonu. V súlade s ustanovením § 49 ods. 1 písm. a), § 50 ods. 1 Trestného zákona výkon uloženého trestu súd obžalovanému podmienečne odložil na skúšobnú dobu vo výmere osemnásť mesiacov. Súd uložil obžalovanému aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v trvaní dva roky. Trestný čin a jeho následky nastali v súvislosti s vedením motorového vozidla obžalovaným, pričom k naplneniu obligatórnych znakov došlo práve konaním obžalovaného v rámci vedenia vozidla, keď porušil povinnosti vodiča ustanovené v § 15 ods. 3 a § 16 ods. 1 zákona c. 8/2006 Z.z. o cestnej premávke. Vzhľadom na okolnosti prípadu súd vymeral trest zákazu činnosti pri spodnej hranici trestnej sadzby, s ohľadom na prevládajúci pomer poľahčujúcich okolností.“ Teda uložený trest považuje krajský súd nielen za zákonný, ale aj za spravodlivý a tento zodpovedá nielen zmyslu trestného konania, vrátane spravodlivého potrestania páchateľov, ale aj účelu trestu vymedzeného v ustanovení § 34 ods. 1 Trestného zákona a ostatným rozhodným kritériám podľa ustanovenia § 34 ods. 4 Trestného zákona. V tomto smere sa krajský súd v plnom rozsahu stotožňuje s úvahami a závermi rozvedenými v napadnutom rozsudku. K výroku o náhrade škody. V tomto smere sa odvolací súd s výrokom súdu prvého stupňa ohľadne uplatneného nároku na náhradu škody a zaviazaním obžalovaného na náhradu škody poškodeným A. G. vo výške 6800 eur a L. zdravotná poisťovňa a.s. vo výške 14 468,83 eur nemohol stotožniť a to z nasledovných dôvodov: Totiž z vykonaných dôkazov vyplýva, že poškodené A. G. a B. A., ktoré utrpeli zranenia obsiahnuté v skutkovej vete rozsudku, vo vozidle, ktoré viedol obžalovaný J. L., sediac na zadných sedadlách auta, pripútané bezpečnostným pásom neboli. Uvedený záver možno konštatovať na podklade znaleckého posudku vypracovaného znalcom z odboru zdravotníctvo, Prof. MUDr. Jozefom Lohnertom CSc (str. 11 posudku, čl. 91 spisu), kedy konštatoval, že je veľmi pravdepodobné, že konkrétne zranenia rozvedené v rozsudku by nevznikli, ak by poškodené boli pripútané bezpečnostným pásom. A. G. aj B. A. na hlavnom pojednávaní dňa 03.05.2019 (čl. 260) potvrdili, že nemali zapnutý pás, resp. vzadu (v aute) sa nezvykli pripútať. Podľa § 8 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke platí, že osoba sediaca na sedadle povinne vybavenom bezpečnostným pásom alebo iným zadržiavacím zariadením, je povinná toto zariadenie použiť a potom nepripútanie sa pásom oboch menovaných malo za následok rozsah poškodenia ich zdravia v rozsahu ako bolo konštatované v znaleckom posudku z odboru zdravotníctvo. Avšak rozhodujúcou skutočnosťou pre vznik škody bolo hrubé porušenie povinností vodiča - obžalovaného J. L., ktorý rozhodujúcou mierou zavinil dopravnú nehodu. Inak povedané, ak pre porušenie povinnosti použiť bezpečnostný pás vznikne (na zdraví) ťažší následok nemožno tento prisúdiť vodičovi, ale len poškodeným, pretože vodič, ktorý zaviní nehodu, môže zodpovedať len za následok, ktorý by vznikol pri použití bezpečnostného pásu. Vyššie naznačené zohľadnila zjavne aj poisťovňa Kooperatíva poisťovňa a.s. Bratislava, ktorá do spisového materiálu doložila „oznámenie o poistnom plnení“ zo dňa 18.07.2018 vo vzťahu k poškodenej B. A. vo výške 1722,00 eur a zo dňa 22.11.2017 vo vzťahu k poškodenej A. G. vo výške 5100,00 eur, z titulu ich spoluzavinenia krátené o 25 % (čl. 210 a 211 spisu), ktoré listiny súd prvého stupňa úplne odignoroval a na tieto nereagoval, čo napravil odvolací súd zrušiac (podľa § 321 ods. 1 písm. f/ Trestného poriadku) výrok o náhrade škody a keďže by dokazovanie vo vzťahu k tomuto výroku značne predĺžilo trestné konanie, postupom podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sám rozhodol tak, že podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku poškodených: A. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. 9, U. a L. zdravotná poisťovňa a.s., so sídlom Cintorínska 5, Nitra, IČO:XXXXXXXX, odkázal s nárokom na náhradu škody na civilný proces
Vzhľadom na vyššie uvedené zdôvodnenie krajský súd rozhodol tak, ako je citované vo výroku tohto uznesenia a to na podklade odvolania podaného obžalovaným J. L., v jeho prospech. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.