Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 4Cob/117/2023 1315202428 30. 01. 2025 JUDr. Dana Šiffalovič ECLI:SK:KSBA:2025:1315202428.4
Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Šiffalovič a členiek senátu JUDr. Eleny Kúšovej a JUDr. Tatiany Pastierikovej v právnej veci žalobcu: AB Rybničná s. r. o., Rybničná 40, 831 06 Bratislava, IČO: 34 104 241, proti žalovanému: HABEAS CORPUS, občanské sdružení, Ocelkova 643/20, Černý Most, 198 00 Praha 9, Česká republika, IČ: 701 08 102, o zaplatenie 1.455,82 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. 25Cb/63/2015-741 zo dňa 14. novembra 2022 v znení opravného uznesenia č.k. 25Cb/63/2015-873 zo dňa 5. septembra 2023, takto rozhodol: Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III č.k. 25Cb/63/2015-741 zo dňa 14. novembra 2022 v znení opravného uznesenia č.k. 25Cb/63/2015-873 zo dňa 5. septembra 2023 zrušuje a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi istinu 1.455,82 eur s 0,5 % úrokom z omeškania denne, a to zo sumy 0,17 eur od 27.02.2011 do zaplatenia, zo sumy 0,17 eur od 25.03.2011 do zaplatenia, zo sumy 1.454,90 eur od 18.6.2011 do 2.8.2011, zo sumy 0,07 eur od 03.08.2011 do zaplatenia, zo sumy 1.454,90 eur od 18.09.2011 do 20.09.2011, zo sumy 0,17 eur od 21.09.2011 do zaplatenia, zo sumy 1.454,90 eur od 17.12.2011 do 19.12.2011, zo sumy 0,17 eur od 20.12.2011 do zaplatenia, zo sumy 1.454,90 eur od 18.03.2012 do 28.03.2012, zo sumy 0,17 eur od 29.03.2012 do zaplatenia, zo sumy 1.454,90 eur od 17.06.2012 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 2. V odôvodení rozhodnutia uviedol, že žalobou zo dňa 09.02.2015 sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu 1.455,82 eur s príslušenstvom z titulu neuhradenia splatných faktúr, ktorými žalobca vyúčtoval prenájom nebytových priestorov a služieb s prenájmom spojených na základe uzatvorenej Zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 11.02.2011 (ďalej aj „Zmluva“). 3. Súd prvej inštancie rozhodol vo veci dňa 29.09.2016 rozsudkom č.k. 25Cb 63/2015-87, ktorým žalobe v plnom rozsahu vyhovel. Na základe odvolania podaného žalovaným Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 05.12.2019 č.k. 4Cob/61/2018-245 rozsudok prvoinštančného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s odôvodnením, že žalovanému nebolo doručené doplnenie návrhu zo dňa 27.07.2016 spolu s prílohami, čím mu nebola daná možnosť vyjadriť sa k argumentom žalobcu uvedeným v tomto doplnení návrhu. Keďže prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vychádzal aj z doplneného návrhu a pripojených listinných dôkazov malo to za následok, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 4. Súd prvej inštancie následne doplnil dokazovanie výsluchom konateľa žalobcu X.. K. K. a štatutárneho zástupcu žalovaného X.. S. N. a po opätovnom oboznámení sa s obsahom písomných dokladov
založených v spise zistil nasledovný skutkový stav veci: Žalobca (vystupujúci v tom čase pod obchodným menom IMCa, spol. s r.o.) ako prenajímateľ uzatvoril so žalovaným ako nájomcom Zmluvu, predmetom ktorej bol prenájom nebytových priestorov - miestnosti č. 533 b o výmere 33 m2 a spoločných priestorov vo výmere 6 m2 nachádzajúcich sa v administratívnej budove na Rybničnej č. 40 v Bratislave, ktorá je vo vlastníctve žalobcu. Nájomné bolo dohodnuté v čl. VI bod 3 vo výške 629,89 eur bez DPH štvrťročne + 114,53 eur bez DPH štvrťročne za užívanie spoločných priestorov a v čl. VII bod 3 bola dohodnutá suma 468 eur štvrťročne bez DPH ako platba za energie, služby a prevádzkové náklady. Žalobca vyúčtoval prenájom a ceny služieb s nájmom spojených faktúrami, ktoré žalovaný sčasti neuhradil a faktúrou č. 1206050 na sumu 1.454,90 eur splatnou 16.06.2012, za obdobie júl - september 2012, ktorú žalovaný neuhradil vôbec. Dňa 04.07.2012 žalovaný písomne vypovedal nájom nebytových priestorov. Dňa 26.09.2012 bol spísaný Protokol o odovzdaní prenajatých priestorov a kľúčov prenajímateľovi v súvislosti s výpoveďou nájmu. 5. Štatutárny zástupca žalovaného X.. S. N. vo svojej výpovedi dňa 25.06.2020 uviedol, že žalovaný je medzinárodnou organizáciou s pracoviskom v Prahe a so zriadeným detašovaným pracoviskom v Bratislave, pre ktoré boli prenajaté kancelárske priestory v administratívnej budove na Rybničnej ulici. Vedenie kancelárie mal na starosti zamestnanec K.. S. C.. Z dôvodu jeho zdravotných problémov a z dôvodu nemožnosti nájsť za neho náhradu došlo k ukončeniu zmluvného vzťahu výpoveďou, ktorú žalobca akceptoval ku dňu 30.09.2012. Od K.. S. C. nemal žalovaný žiadne informácie o nejakých problémoch týkajúcich sa prenájmu priestorov, práve naopak, potvrdil, že spolupráca so žalobcom bola vždy korektná. Mal za to, že zábezpeka bola riadne uhradená, avšak vzhľadom na odstup času doklad o úhrade nemal štatutárny zástupca žalovaného k dispozícii. V prípade, ak sa preukáže, že zábezpeka uhradená bola, pristúpi žalovaný k zápočtu. Potvrdil, že podpísal Protokol o odovzdaní prenajatých priestorov a prevzal aj upomienku datovanú dňom 28.08.2012, zobral ju na vedomie, avšak žiadnym spôsobom už na ňu ďalej nereagoval. K.. C. žalovanému nič neoznámil ohľadne možnosti, že bude musieť znášať prípadné poplatky banky za medzištátny bankový prevod. 6. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa kapitoly II čl. 2 bod 1, kapitoly II čl. 3 bod 1, kapitoly II oddiel 6 čl. 22 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 zo dňa 22.12.2000 o príslušnosti a uznávaní a výkone súdnych rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach (tzv. Brusel I) (ďalej len „Nariadenie Brusel I“), § 3 ods. 1, 3, § 7 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov (ďalej len „zákon č. 116/1990 Zb.“), § 567 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 1 ods. 2, § 261 ods. 1, 9 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“), § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). 7. Keďže ide o spor s medzinárodným prvkom, súd prvej inštancie v prvom rade ustálil svoju príslušnosť (právomoc) na konanie podľa Nariadenia Brusel I. 8. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca ako prenajímateľ uzatvoril so žalovaným ako nájomcom Zmluvu o nájme nebytových priestorov presne vyšpecifikovaných v čl. II Zmluvy, nachádzajúcich sa v administratívnej budove na Rybničnej č. 40 v Bratislave, ktorá je vo vlastníctve žalobcu. Nájomný pomer mal v zmysle Zmluvy trvať od 14.02.2011 na dobu neurčitú, avšak žalovaný listom zo dňa 04.07.2012 Zmluvu o nájme vypovedal. V zmysle čl. X bod 1 Zmluvy trojmesačná výpovedná lehota začala plynúť prvým dňom nasledujúceho mesiaca po doručení výpovede, t.j. dňom 01.08.2012, mala uplynúť 31.10.2012, avšak žalobca výpoveď akceptoval ku dňu 30.09.2012; akceptácia je výslovne uvedená aj v upomienke datovanej dňom 28.08.2012, ktorú osobne prevzal X.. S. N. tak, ako to potvrdil vo svojej výpovedi. Žalobca v súlade s článkami VI a VII Zmluvy vyúčtoval žalovanému nájomné a služby s nájmom spojené, ktoré žalovaný v stanovenej lehote za obdobie február 2011 až september 2012 uhrádzal s omeškaním alebo neuhradil vôbec, čím mu vznikol záväzok voči žalobcovi vo výške 1.455,82 eur, ktorý pozostáva z nasledovných položiek: - faktúra č. 1102055 na sumu 738,08 eur splatná 26.02.2011, za obdobie od 14.02. do 31.03.2011, uhradená dňa 18.02.2011 vo výške 737,91 eur, neuhradená vo výške 0,17 eur, - faktúra č. 1103102 na sumu 1.454,90 eur splatná 24.03.2011, za obdobie apríl - jún 2011, uhradená dňa 15.03.2011 vo výške 1.454,73 eur, neuhradená vo výške 0,17 eur, - faktúra č. 1106095 na sumu 1.454,90 eur splatná 17.06.2011, za obdobie júl - september 2011, uhradená dňa 03.08.2011 vo výške 1.454,83 eur, neuhradená vo výške 0,07 eur, - faktúra č. 1109057 na sumu 1.454,90 eur splatná 17.09.2011, za obdobie október - december 2011, uhradená dňa 21.09.2011 vo výške 1.454,73 eur, neuhradená vo výške 0,17 eur,
- faktúra č. 1112053 na sumu 1.454,90 eur splatná 16.12.2011, za január - marec 2012, uhradená dňa 20.12.2011 vo výške 1.454,73 eur, neuhradená vo výške 0,17 eur, - faktúra č. 1203039 na sumu 1.454,90 eur splatná 17.03.2012, za obdobie apríl - jún 2012, uhradená dňa 29.03.2012 vo výške 1.454,73 eur, neuhradená vo výške 0,17 eur, - faktúra č. 1206050 na sumu 1.454,90 eur splatná 16.06.2012, za obdobie júl - september 2012, ktorú žalovaný neuhradil vôbec. 9. Súd konštatoval, že štatutárny zástupca žalovaného mal vedomosť o neuhradení faktúry č. 1206050, nakoľko osobne prevzal upomienku vystavenú žalobcom dňa 28.08.2012, avšak mal za to, že tento nedoplatok mal byť vysporiadaný z uhradenej zálohy. Žalovaný však dôkazné bremeno neuniesol a nepreukázal, že zábezpeku vo výške 3 mesačných nájmov do 10 pracovných dní po podpise Zmluvy zaplatil, podpisom zmluvy potvrdil svoj záväzok zábezpeku zložiť, ale nie samotné zaplatenie tejto zábezpeky tak, ako to vyžadoval čl. VI bod 4 Zmluvy. Neuhradené centové zostatky predstavujú províziu banky za medzištátny prevod finančných prostriedkov. 10. Súd dal do pozornosti, že z ustanovenia § 567 ods. 2 Občianskeho zákonníka je zrejmé, že dlžník, t.j. žalovaný svoj dlh splní nie poukázaním finančných prostriedkov, ale až ich pripísaním na účet veriteľa. Z výpisov z účtov, ktoré žalobca založil do spisu je zrejmé, že z poukázaných čiastok si banka stiahla provízie za prevod a o uvedené čiastky bola nižšie sumy pripísané na účet žalobcu, v dôsledku čoho nedošlo k úhrade celého dlhu. Dospel k záveru, že žalobca svoj nárok dostatočným spôsobom preukázal, a preto žalobe v časti istiny v plnom rozsahu vyhovel. 11. Keďže žalovaný sa dostal do omeškania s platením svojich peňažných záväzkov, uplatnil si žalobca v súlade s čl. 6 bod 4 Zmluvy úroky z omeškania vo výške 0,5 % z dlžného nájomného denne. Súd prvej inštancie žalobe aj v tejto časti vyhovel, a to s poukazom na ustanovenie § 369 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka. Nárok žalobcu na príslušenstvo pohľadávky posudzoval podľa Obchodného zákonníka, a to s poukazom na interpretačné pravidlo vymedzené v § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka. Uviedol, že zmluva o nájme nebytových priestorov je ako zmluvný typ upravená iba v zákone č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov a Občianskom zákonníku, čiže na právny vzťah medzi stranami sporu vzniknutý na základe takejto zmluvy sa budú aplikovať ustanovenia tejto zmluvy a Občianskeho zákonníka, avšak omeškanie bude potrebné posudzovať podľa Obchodného zákonníka, ktorý obsahuje komplexnú úpravu, a teda aplikácia Občianskeho zákonníka je vylúčená, keďže takýto postup nie je možné oprieť o ustanovenie § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka, nakoľko tu absentuje v ňom ustanovená podmienka, že túto otázku nemožno riešiť podľa Obchodného zákonníka. Žalobcovi priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu, nakoľko bol v konaní ako procesná strana plne úspešný. 12. Pre úplnosť súd prvej inštancie uviedol, že neakceptoval žiadosť štatutárneho zástupcu žalovaného o odročenie pojednávania určeného na deň 14.11.2022 z dôvodu jeho práceneschopnosti. Pojednávania, ktoré sa mali konať v dňoch 23.09.2021, 04.04.2022, 27.06.2022, 12.09.2022 boli odročené práve na základe žiadosti štatutárneho zástupcu žalovaného z dôvodu jeho nepriaznivého zdravotného stavu, ktorý mu znemožňoval osobnú účasť na pojednávaní. Pred pojednávaním, ktoré bolo stanovené na termín 12.09.2022 súd oznámil žalovanému, že žiadosť o odročenie pojednávania akceptuje, ale zároveň ho vzhľadom na opakujúce sa žiadosti vyzval, aby si v súlade s ust. § 183 ods. 1 CSP ustanovil zástupcu, ktorý ho bude na pojednávaní zastupovať. Žalovaný výzvu súdu prevzal dňa 15.09.2022, podľa názoru súdu od tohto dátumu mal dostatočný časový priestor na zvolenie zástupcu na zastupovanie na pojednávaní dňa 14.11.2022, a preto súd jeho opätovnú žiadosť o odročenie pojednávania neakceptoval (uvedenú skutočnosť mu vzhľadom na krátkosť času oznámil mailovým podaním na adresy oznámené súdu žalovaným) a rozhodol vo veci aj v jeho neprítomnosti. 13. Uznesením č.k. 25Cb/63/2015-873 zo dňa 5. septembra 2023 súd prvej inštancie opravil v záhlaví rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. 25Cb 63/2015-741 zo dňa 14. novembra 2022 IČO žalovaného tak, že správne má byť: „IČO: 701 08 102“. 14. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Tvrdil, že v konaní, ktoré prechádzalo vydaniu napadnutého rozsudku a napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie porušil práva garantované Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Svoje podanie odôvodnil tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa § 365 ods. 1
písm. b) CSP, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené podľa § 365 ods. 1 písm. g) CSP, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. 15. Namietal, že súd prvej inštancie nesprávne vyložil a nesprávne právne posúdil Zmluvu o nájme nebytových priestorov zo dňa 11.02.2011, a to z pohľadu hmotného a procesného práva a prednosti výkladu zmluvných dojednaní obsiahnutých v zmluve, pokiaľ tieto nie sú v rozpore so zákonom či v rozpore s dobrými mravmi. Konkrétne z textu Zmluvy podľa názoru odvolateľa vyplýva, že tá bola uzavretá v režime občianskeho práva a nie v režime obchodného práva. Zdôraznil, že o Obchodnom zákonníku či nájme priestoru za účelom podnikania nie je v Zmluve ani slovo. HABEAS CORPUS nebol a nie je založená za účelom podnikania, čo je jasne deklarované v čl. I Zmluvy, kde je uvedené, že spoločnosť je zapísaná v Registri MV ČR pod čj: VS 1-1/45006/00-R, ďalej v čl. III Zmluvy je jasne uvedené, že predmet nájmu bude nájomca využívať ako kancelárske priestory za účelom súvisiacim s výkonom administratívnych a kancelárskych prác nájomcu. V režime občianskeho práva by tak mali byť posudzované tiež otázky premlčania, úrokov, atď. Žalovaný uviedol, že nájom platil vždy riadne a včas v čiastke, ktorú žalobca požadoval. Požiadavky na platenie tzv. centových nedoplatkov za faktúry odo dňa 14.02.2011 do 9/2011 považoval za nemiestne, tieto sú zrejme dané dohodou medzi žalobcom a jeho bankou, čo ale nemôže byť na ťarchu žalovaného, ktorý nie je účastníkom dohody medzi žalobcom a jeho bankou. Žalovaný pritom žiadne upomienky ani dlžné faktúry od žalobcu neobdržal, chýbajú doklady o ich doručení žalovanému. Vzhľadom na to, že žaloba bola podaná na súd dňa 11.02.2011, žalovaný vzniesol námietku premlčania údajného dlhu bez toho, aby dlh uznal. Uviedol, že ak by sme mali predmetnú zmluvu považovať za platnú, potom podľa čl. XI ods. 4 žalobca nedoložil druhý pokus o doručenie dlžných faktúr a upomienky. Taktiež nebola žiadna snaha riešiť spor podľa čl. XI ods. 5 danej zmluvy. Skutkové okolnosti podľa názoru odvolateľa vyzerajú tak, že žalobca úmyselne či vplyvom objektívnych okolností vyvolal túto situáciu, aby sa mohol pokúsiť domáhať čiastky 0,5 % denne z údajne dlžnej čiastky, ktorý postup je v rozpore s dobrými mravmi a zásadou poctivého obchodného styku. 16. Ďalej namietal, že súd opomenul, neprejednal a nerozhodol o včas o podanom návrhu žalovaného zo dňa 26.11.2021, čím bol žalovaný ukrátený na svojich právach. Súd taktiež odmietol odročiť pojednávanie nariadené na deň 14.11.2022 napriek včasnej, odôvodnenej a doloženej žiadosti žalovaného, nútil žalovaného k voľbe zástupcu, odmietal poskytnúť lehotu a odmietol návrhy a námietky žalovaného zo dňa 04.11.2022 bez toho, aby sa s nimi vysporiadal v napadnutom rozsudku, konal a rozhodoval dňa 14.11.2022 cez odpor žalovaného v neprítomnosti žalovaného, zneužil na danú situáciu zjavne neaplikovateľné ust. § 183 CSP. Namietal, že súd opomenul prejednať a rozhodnúť o návrhoch žalovaného v podaní zo dňa 07.04.2020, vrátane návrhu na doplnenie dokazovania výsluchom svedka. Poukázal na to, že nebola vyriešená otázka zábezpeky podľa ust. čl. VII odst. 4 Zmluvy a súd v rozpore s dojednaním Zmluvy hodil bremeno preukázania úhrady zábezpeky výhradne na žalovaného bez toho, aby skúmal Zmluvu ako takú a jej súvislosti. Mal za to, že súd nerešpektoval ust. čl. XI ods. 5 Zmluvy. Za danej situácie je tzv. zmluvný úrok 0,5 % denne z dlžnej sumy nájomného za deň omeškania zjavne v rozpore so zákonom, zásadami spravodlivosti a dobrými mravmi. Podľa názoru žalovaného je možné považovať za prípustný zákonný úrok z omeškania podľa občianskeho práva. Okrem toho namietal, že súd nevysvetlil, z akého dôvodu napadnutý rozsudok doručoval prostredníctvom Obvodného súdu pre Prahu 9, hoci doposiaľ nie sú vyriešené sabotáže v doručovaní, ktoré mali zjavne za cieľ poškodiť žalovaného a žalovaný si vymienil doručovať v predmetnej veci poštu priamo na doručovaciu adresu žalovaného v ČR. 17. Žalovaný následne zrekapituloval priebeh konania vrátane doručovania písomností žalovanému. Poukázal na svoje podanie zo dňa 07.04.2020, ktorého obsah zopakoval a taktiež na svoje ďalšie podania. Ďalej žalovaný poukázal na svoje podanie zo dňa 04.11.2022, ktorým žiadal o odročenie pojednávania vytýčeného na deň 14.11.2022, ktorého obsah zopakoval. S poukazom na uvedené žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 18. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním doručeným súdu dňa 07.02.2023. Napadnutý rozsudok žalobca považoval za správny a spravodlivý a plne sa s ním stotožnil. Odvolanie žalovaného
označil za nedôvodné a s ohľadom na jeho argumentáciu aj značne nezrozumiteľné. Poukázal na to, že žalovaný v odvolaní opätovne predkladá argumentáciu, ktorú používal počas konania, prípadne ju dopĺňa (t.j. predkladá nové dôkazy), pričom dokazovanie vo veci bolo skončené. Mal za to, že súd prvej inštancie sa vysporiadal s odvolacími dôvodmi, pre ktoré odvolací súd uznesením č.k. 4Cob/61/2018-245 zo dňa 05.12.2019 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V súvislosti a argumentáciou žalovaného v odvolaní žalobca poukázal na ustálenú judikatúru vo veci vykonávania navrhnutých dôkazov, a to uznesenia Najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo 170/2018 zo dňa 25.11.2008 a sp. zn. 5Cdo 247/2010 zo dňa 11.01.2011, ako aj ust. § 185 CSP. Žalobca považoval konanie žalovaného za zjavné zneužitie práva, ktoré nepožíva právnu ochranu. Jedná sa tak o porušenie základných princípov CSP s č.l. 5 CSP, pričom súd má postupovať v súlade s čl. 17 CSP. Z obsahu súdneho spisu aj napadnutého rozsudku a priebehu celého konania žalobca považoval tvrdenia žalovaného za účelové, pričom žalovaný podľa názoru žalobcu zjavne konal tak, aby nastali zbytočné prieťahy v konaní a odďaľovalo sa rozhodnutie vo veci samej, pričom jeho argumentácia môže vyznievať účelovo až absurdne. Žalobca s ohľadom na vyššie uvedené navrhol odvolanie žalovaného zamietnuť v celom rozsahu a potvrdiť napadnutý rozsudok. 19. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním doručeným súdu dňa 17.03.2023, v ktorom poukázal na dovolanie podané voči uzneseniu Krajského súdu v Bratislave č.k. 4Cob/61/2018-245 zo dňa 05.12.2019, ktorému žalovaný vytýkal vady, a uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obdo/5/2021 zo dňa 27.04.2021, ktorým dovolací súd dovolanie žalovaného odmietol. Uviedol, že dovolaním namietané vady vyriešené neboli, pretrvávajú a môžu byť a sú uplatnené riadne a kontinuálne včas znovu. 20. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním doručeným súdu dňa 25.05.2023. Odvolaciu repliku žalovaného považoval za značne nezrozumiteľnú. Podotkol, že žalovaný svojimi rozsiahlymi vyjadreniami odvracia pozornosť od podstaty veci, t.j. sporu vo veci samej a snaží sa vyhnúť nepriaznivým následkom vlastného konania - neuhrádzania splatných faktúr, ktorými žalobca vyúčtoval prenájom nebytových priestorov a služieb s prenájmom spojených na základe uzatvorenej zmluvy zo dňa 11.02.2011 vytváraním obrazu porušenia jeho základných ľudských práv, medzinárodných zmlúv a dohôd. 21. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním doručeným súdu dňa 18.07.2023. Uviedol, že žalobca svoje tvrdenia uvedené v podaniach zo dňa 07.02.2023 a 24.05.2023 žiadnym spôsobom nedoložil a ani nenavrhol dôkazy na ich podporu, hoci má dôkaznú povinnosť. Mal za to, že čo sa týka odvolacích dôvodov, ktoré žalovaný definoval a doložil vo svojom odvolaní zo dňa 26.12.2022, tieto žalobca nesporoval, takže je nutné ich považovať za nesporné. 22. Ďalšie vyjadrenie podané nebolo. 23. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací podľa § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), po preskúmaní obsahu spisu a napadnutého rozsudku, postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné. 24. Aj keď rozsudok súdu prvej inštancie bol už raz odvolacím súdom zrušený, v danom prípade išlo o zrušenie rozsudku z procesných dôvodov a samotným meritom veci sa odvolací súd nezaoberal, preto podľa právneho názoru odvolacieho súdu nejde o situáciu predvídanú ustanovením § 390 CSP, kedy by odvolací súd bol povinný sám vo veci rozhodnúť. 25. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom. 26. Podľa § 391 ods. 1 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.
27. Žalobca sa podanou žalobou domáha voči žalovanému zaplatenia istiny 1.455,82 eur s príslušenstvom titulom neuhradených faktúr, ktorými žalobca vyúčtoval prenájom nebytových priestorov a služieb spojených s prenájmom na základe uzatvorenej Zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 11.02.2011 (ďalej aj „Zmluva“). Súd prvej inštancie rozhodol vo veci rozsudkom č.k. 25Cb/63/2015-87 zo dňa 29.09.2016, ktorý bol na základe odvolania podaného žalovaným zrušený a vec vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. 4Cob/61/2018-245 zo dňa 05.12.2019. Súd prvej inštancie následne dospel k záveru, že žalobca svoj nárok dostatočným spôsobom preukázal, preto žalobe v plnom rozsahu vyhovel a žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi istinu 1.455,82 eur spolu s úrokom z omeškania, pričom žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Žalovaný s uvedeným nesúhlasil a rozsudok súdu prvej inštancie napadol odvolaním z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f), g), h) CSP. 28. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd prvej inštancie posudzoval nárok žalobcu na príslušenstvo pohľadávky podľa Obchodného zákonníka, z čoho možno usúdiť, že súd prvej inštancie právny vzťah medzi sporovými stranami na základe uzavretej Zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 11.02.2011 považoval za obchodnoprávny. Ako k uvedenému záveru súd prvej inštancie dospel však z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia zrejmé nie je. Odvolateľ pritom namietal, že Zmluva bola uzavretá v režime občianskeho práva a nie v režime obchodného práva. Žalovaný v tejto súvislosti poukazoval na skutočnosť, že o Obchodnom zákonníku či nájme predmetného priestoru za účelom podnikania žalovaného nie je v Zmluve ani slovo, HABEAS CORPUS nebol a nie je založený za účelom podnikania a v čl. III Zmluvy (Účel nájmu) je jasne uvedené, že predmet nájmu bude nájomca využívať ako kancelárske priestory na účely súvisiace s výkonom administratívnych a kancelárskych prác. Mal za to, že za danej situácie je tzv. zmluvný úrok 0,5 % denne z dlžnej sumy nájomného za deň omeškania zjavne v rozpore so zákonom, zásadami spravodlivosti a dobrými mravmi. Podľa názoru žalovaného je možné považovať za prípustný zákonný úrok z omeškania podľa občianskeho práva. Odvolací súd po oboznámení sa so stanovami spolku HABEAS CORPUS (č.l. 546 a nasl. súdneho spisu), Výpisom zo spolkového registra ČR "HABEAS CORPUS", L 11238 vedená u Městského soudu v Praze, ako aj obsahom Zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 11.02.2011, nemal preukázané splnenie podmienok v zmysle ust. § 261 Obchodného zákonníka na to, aby predmetný vzťah bolo možné považovať za obchodnoprávny. Aj v čl. XI ods. 2 Zmluvy sa uvádza, že „Právne vzťahy medzi nájomcom a prenajímateľom vyplývajúce z tejto zmluvy sa riadi Zákonom o nájme a podnájme nebytových priestorov, Občianskym zákonníkom a ďalšími súvisiacimi právnymi predpismi platnými na území Slovenskej republiky, pokiaľ nie je v tejto zmluve ustanovené osobitne inak.“ Vzhľadom na uvedené žalovaný dôvodne poukazoval na to, že zmluva nebola uzavretá v režime obchodného práva, ale riadi sa režimom Občianskeho zákonníka a v režime občianskeho práva mali byť posudzované tiež otázky premlčania, príslušenstva, atď. 29. Keďže Zmluva bola uzavretá v režime občianskeho práva, nemôže byť platné ustanovenie čl. IV ods. 4 Zmluvy, v ktorom boli dojednané úroky z omeškania pri omeškaní nájomcu s platbou akejkoľvek splátky nájomného, a/alebo iných dohodnutých platieb, vo výške 0,5 % denne z dlžného nájomného za každý deň omeškania s príslušnou platbou. V občianskoprávnych vzťahoch sa totiž výška sadzby úrokov z omeškania nedá zmluvne dojednať, resp. zmluvné strany sa nemôžu dohodnúť na vyššej než zákonom stanovenej výške na rozdiel od obchodnoprávnych vzťahoch, kde sa uprednostňuje dohoda podnikateľov o výške úrokov z omeškania. Súdna prax je jednotná v tom, že z povahy ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. vyplýva, že kogentne je stanovená horná hranica úrokov z omeškania, ktorej prekročenie nie je prípustné (porovnaj rozhodnutie uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR pod č. 5, ročník 2000, R 5/2000). Dohoda o úrokoch z omeškania, ktorých výška prekračuje hornú hranicu stanovenú zákonom je v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatným právnym úkonom (uznesenie NS SR z 18. augusta 2010, sp. zn. 4MCdo/8/2010). (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/65/2022 zo dňa 22.02.2024). V danom prípade tak bolo pri úrokoch z omeškania namieste aplikovať občianskoprávnu úpravu a nie obchodnoprávnu, z ktorej vychádzal súd prvej inštancie. 30. Žalovaný v odvolaní uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že žaloba bola podaná na súd dňa 09.02.2015, vznáša námietku premlčania údajného dlhu, bez toho, aby dlh uznával. Zo súdneho spisu odvolací súd zistil, že uvedenú námietku žalovaný vzniesol už v podaní zo dňa 07.04.2020 (č.l. 338 súdneho spisu), avšak súd prvej inštancie sa ňou v napadnutom rozhodnutí nezaoberal a žiadnym spôsobom nevysporiadal. Vzhľadom na to, že i na premlčanie uplatneného nároku žalobcu sa
vzťahuje občianskoprávna úprava, je potrebné, aby súd prvej inštancie preskúmal dôvodnosť žalovaným uplatnenej námietky premlčania. 31. Odvolací súd podotýka, že žalovaný v priebehu konania pred súdom prvej inštancie, ako aj v odvolaní namietal, že žiadne dlžné faktúry od žalobcu neobdržal, chýbajú doklady o doručení faktúr žalovanému. Ani s touto námietkou žalovaného sa súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia riadne nevysporiadal. Čo sa týka faktúr č. 1102055, č. 1103102, č. 1106095, č. 1109057, č. 1112053 a č. 1203039, tieto boli zo strany žalovaného, okrem tzv. centových nedostatkov, ktoré predstavujú províziu banky za medzištátny prevod finančných prostriedkov, uhradené, a teda je zrejmé, že žalovaný predmetnými faktúrami disponoval. Je však potrebné, aby sa konajúci súd uvedenou námietkou žalovaného zaoberal v súvislosti s faktúrou č. 1206050, ktorú žalovaný neuhradil vôbec. Hoci súd prvej inštancie poukázal na to, že štatutárny zástupca žalovaného mal vedomosť o neuhradení faktúry č. 1206050, nakoľko osobne prevzal upomienku vystavenú žalobcom dňa 28.08.2012, z faktúry č. 1206050 (č.l. 17 súdneho spisu) je zrejmé, že táto bola vyhotovená dňa 01.06.2012 a splatná dňa 16.06.2012, k prevzatiu upomienky zo dňa 28.08.2012 žalovaným došlo dňa 30.09.2012 (č.l. 19 súdneho spisu). Zo zápisnice z pojednávania dňa 25.06.2020 pritom vyplýva, že štatutárny zástupca žalovaného uviedol, že „Faktúru ktorú žalobca eviduje ako neuhradené sme dostali až v balíku dokladov v marci 2020, k upomienke priložená nebola“ (č.l. 396 súdneho spisu). I keď mal žalovaný vedomosť o faktúre č. 1206050, je potrebné ustáliť moment, kedy sa dostal do omeškania s jej úhradou. 32. Žalovaný v odvolaní okrem toho namietal, že súd prvej inštancie nerozhodol o jeho návrhoch zo dňa 26.11.2021, 04.11.2022 a 07.04.2020, v ktorom navrhol doplnenie dokazovania výsluchom svedka. Odvolací súd poukazuje na to, že v zmysle § 185 ods. 1 CSP, súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Z uvedeného je zrejmé, že súd nemusí vykonať všetky navrhované dôkazy, zároveň je však potrebné, aby v súlade s § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku vysvetlil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy. Súd však žalovaným navrhnuté dokazovanie nevykonal a v rozpore s uvedeným v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nevysvetlil, z akých dôvodov takto postupoval. Z hľadiska presvedčivosti rozhodnutia je taktiež namieste, aby konajúci súd uviedol, ako sa vysporiadal s návrhmi žalovaného v uvedených podaniach, resp. prečo tieto nepovažuje za relevantné. 33. Odvolací súd na záver poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 302/2008 z 30.07.2009: „Ak odvolací súd dospel k iným právnym záverom pri posúdení zisteného skutkového stavu súdom prvého stupňa, mal správne rozhodnutie prvostupňového súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Požiadavke dôsledného rešpektovania ústavného princípu dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania, odvolací súd mohol učiniť zadosť iba kasačným rozhodnutím. Tým, že odvolací súd tak nepostupoval, znemožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv, lebo im odoprel možnosť prieskumu správnosti nových, prípadne z pohľadu súdu prvého stupňa dosiaľ bezvýznamných, avšak z hľadiska právneho posúdenia veci odvolacím súdom, však rozhodujúcich skutkových zistení.“ 34. Vzhľadom na vyššie uvedený nesprávny procesný postup, odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava III č.k. 25Cb/63/2015-741 zo dňa 14. novembra 2022 v znení opravného uznesenia č.k. 25Cb/63/2015-873 zo dňa 5. septembra 2023 podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, v ktorom bude súd postupovať vo vyššie naznačenom smere. V novom rozhodnutí súd zároveň rozhodne podľa § 396 ods. 3 CSP aj o náhrade trov odvolacieho konania. 35. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).