Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 3Cob/157/2024 1221204567 12. 02. 2025 JUDr. Marta Šašinková ECLI:SK:KSBA:2025:1221204567.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Šašinkovej a členov senátu Mgr. Štefana Zelenáka a JUDr. Ley Gubovej, v právnej veci žalobcu BFF Central Europe s.r.o., Mostová 2, 811 02 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 44 414 315, právne zast. Mgr., Tomáš Čentéš, PhD., advokát, Stará Vajnorská 2672/90, 831 04 Bratislava, proti žalovanému Univerzitná nemocnica Bratislava, Pažítková 4, 821 01 Bratislava, IČO: 31 813 861, o zaplatenie 421.522,99 EUR s prísl.,o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava III č.k. B2-25Cb/148/2021-553 zo dňa 1.2.2024, jednohlasne takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava III č.k. B2-25Cb/148/2021-553 zo dňa 1. 2. 2024 p o t v r d z u j e. II. Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 421.522,99 EUR spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 415.610,56 Eur od 15.9.2021 do zaplatenia, paušálnu náhradu nákladov spojenú s uplatnením pohľadávky vo výške 7.520,- Eur a žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 2. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 14.9.2021 domáhal zaplatenia istiny v sume 415.610,56 EUR s príslušenstvom titulom plnenia ručiteľského záväzku, vyčísleného úroku z omeškania v sume 5.912,43 EUR a paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume 7.520,- EUR. Žalobu odôvodnil tým, že právny vzťah medzi ním, veriteľom a žalovaným, sa s poukazom na ust. § 261 ods. 2 Obch. zák. spravuje Obchodným zákonníkom. Voči žalovanému uplatňuje zaplatenie istiny žalovaných pohľadávok spolu s príslušenstvom, ktoré tvoria úroky z omeškania a paušálna náhrada nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. Žalovaný je v omeškaní so zaplatením žalovaných pohľadávok, preto si pri každej jednotlivej pohľadávke uplatňuje zaplatenie zákonných úrokov z omeškania podľa § 369 ods. 2 Obch. zák.. Súčasne sa domáha aj zaplatenia paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením každej jednotlivej pohľadávky zo súboru pohľadávok zahrnutých v žalovanej istine podľa § 369c ods. 1 Obch. zák. v spojení s § 2 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z.z. V súvislosti s paušálnou náhradou nákladov spojených s uplatnením pohľadávok poukazuje na dokument FAQ, zverejnený Európskou komisiou vo vzťahu k vysvetleniu ustanovení smernice Late Payment Directive 2011/7/EU (Smernica Európskeho parlamentu a Rady EÚ 2011/7/EÚ zo 16. februára 2011, o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách). Predmetná Smernica, ktorá v článku 6 priznáva veriteľovi nárok na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením omeškanej pohľadávky, bola implementovaná do slovenského právneho poriadku a ako prevzatý všeobecne záväzný právny akt EÚ je uvedená
v zozname preberaných právne záväzných aktov Európskej únie v Prílohe k zákonu č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník. V čl. 7 dokumentu (FAQ), ktorý obsahuje konkretizáciu úmyslov a cieľov jednotlivých ustanovení Smernice, je explicitne vyjadrené, že nárok veriteľa na paušálnu náhradu nákladov vo výške 40,00 EUR vzniká vo vzťahu ku každej jednotlivej neuhradenej faktúre a to aj vtedy, ak veriteľ uplatňuje splatné nároky z jednotlivých faktúr voči tomu istému dlžníkovi. Žalobou si žalobca uplatňuje zaplatenie 188 jednotlivých pohľadávok, z ktorých každá má vlastný právny dôvod, odlišný okamih vzniku a termín splatnosti. Z dôvodu hospodárnosti súdneho konania a v snahe racionalizovať rozhodovanie o nároku si žalobca uplatňuje úrok z omeškania súhrnne z celej žalovanej istiny od 15.9.2021. 3. Z odôvodnenia rozsudku ďalej vyplýva, že žalobca sa na základe Zmluvy o poskytovaní finančných služieb č. R/17/2021 zo dňa 29.04.2021 zaviazal veriteľovi, spoločnosti MEDILAS spoločnosť s ručením obmedzeným, so sídlom Malinová 2/A, 811 02 Bratislava, IČO: 31 332 528 poskytnúť finančné služby spočívajúce v prevzatí ručenia a splnení záväzkov dlžníka-žalovaného, špecifikovaných v predmetnej zmluve. Toho istého dňa, 29.4.2021, zároveň vydal Ručiteľské vyhlásenie, ktorým veriteľovi vyhlásil, že veriteľa uspokojí, ak mu dlžník (žalovaný) nesplní svoje splatné záväzky, do súhrnnej výšky 300.000,Eur. Veriteľ listom zo dňa 11.6.2021 vyzval žalovaného na úhradu splatných záväzkov (k danému dňu v sume 500.478,19 Eur) spolu s oznámením, ktorým bol informovaný, že ak v stanovenej lehote veriteľovi nezaplatí splatné pohľadávky, vyzve veriteľ na úhradu týchto záväzkov žalobcu, z titulu jeho ručiteľského záväzku. Keďže žalovaný na výzvu nesplnil svoju povinnosť uhradiť splatné záväzky veriteľovi, veriteľ predložil listom zo dňa 22.06.2021, označenom ako Predloženie faktúr a výzva na plnenie - uplatnenie si záväzku z ručenia, žalobcovi zoznam vystavených faktúr za plnenie dodané dlžníkovi a vyzval ho na plnenie namiesto dlžníka. Následne listom zo dňa 23.6.2021 označenom ako Oznámenie o uplatnení si nárokov z ručenia, vyzval žalovaného ako dlžníka, aby uplatnil všetky námietky, ktoré je oprávnený uplatniť voči veriteľovi. Ako ručiteľ na základe výzvy splnil dňa 12.7.2021 za dlžníka - žalovaného záväzky v súhrnnej výške 296.486,96 Eur, čím vstúpil do práv veriteľa vo vzťahu k týmto pohľadávkam (ďalej len pohľadávky 1), z čoho odvodzuje svoju aktívnu legitimáciu na podanie žalobného návrhu. Túto skutočnosť oznámil žalovanému listom označeným ako Oznámenie o plnení z ručenia zo dňa 16.7.2021 a vyzval žalovaného na úhradu pohľadávok uvedených v priloženom zozname pohľadávok. Právnym dôvodom vzniku pohľadávok 1 sú splatné peňažné nároky pôvodného veriteľa ako dodávateľa zdravotníckych materiálov, tovaru a služieb na zaplatenie odplaty za tieto opakované dodávky žalovanému ako kupujúcemu (odberateľovi), v súlade s objednávkami žalovaného od pôvodného veriteľa. Podľa špecifikácie, ktorá tvorí súčasť Oznámenia o uplatnení nárokov z ručenia zo dňa 16.7.2021, eviduje ako veriteľ voči žalovanému celkom 68 jednotlivých pohľadávok, pričom pri každej jednotlivej pohľadávke si uplatňuje paušálnu náhradu nákladov spojených s ich uplatnením vo výške 40,- EUR. Celkovo za všetky uplatnené jednotlivé pohľadávky predstavuje paušálna náhrada sumu 2.720,- Eur (68 x 40,- Eur). Žalobou si vo vzťahu k pohľadávkam 1 nárokuje zaplatenie istiny 296.486, 96 Eur, príslušenstva tvoreného kapitalizovanými úrokmi z omeškania z nezaplatenej istiny faktúr od prvého dňa omeškania voči nemu do 14.9.2021 vo výške 4.678,80 Eur, úroku z omeškania vo výške 9 % zo sumy 296.486,96 Eur odo dňa 15.9.2021 do zaplatenia a paušálnej náhrady vo výške 2.720,- Eur. 4. Na základe Zmluvy o poskytovaní finančných služieb č. R/24/2021 zo dňa 23.6.2021 uzavretej podľa § 269 ods. 2 Obch. zák. sa žalobca zaviazal veriteľovi, spoločnosti PHARMOS, a.s. so sídlom: Levická 11, 851 01 Bratislava, IČO: 35 974559, poskytnúť finančné služby spočívajúce v prevzatí ručenia a splnení záväzkov dlžníka - žalovaného, špecifikovaných v predmetnej zmluve. Toho istého dňa, 23.6.2021 vydal Ručiteľské vyhlásenie, ktorým veriteľovi vyhlásil, že veriteľa uspokojí, ak mu dlžník (žalovaný) nesplní svoje splatné záväzky, do súhrnnej výšky 123.971,92 Eur. Veriteľ listom zo dňa 28.6.2021 vyzval žalovaného na úhradu splatných záväzkov (k danému dňu v sume 123.971,92 Eur) spolu s oznámením, ktorým bol dlžník informovaný, že ak v stanovenej lehote veriteľovi nezaplatí splatné pohľadávky, vyzve veriteľ na úhradu žalobcu z titulu jeho ručiteľského záväzku. Keďže žalovaný na výzvu nesplnil povinnosť uhradiť splatné záväzky veriteľovi, veriteľ mu predložil listom zo dňa 9.7.2021 faktúry vystavené dlžníkovi za dodané plnenia a vyzval ho ako ručiteľa na plnenie namiesto dlžníka. Následne listom zo dňa 12.7.2021 označenom ako Oznámenie o uplatnení si nárokov z ručenia, v ktorom vyzval žalovaného ako dlžníka, aby uplatnil všetky námietky, ktoré je oprávnený uplatniť voči veriteľovi. Ako ručiteľ na základe výzvy veriteľa za dlžníka - žalovaného dňa 3.8.2021 splnil záväzky v súhrnnej výške 123.971,92 Eur, čím vstúpil do práv veriteľa vo vzťahu k týmto pohľadávkam (ďalej len pohľadávky 2), z čoho odvodzuje svoju aktívnu legitimáciu na podanie žalobného návrhu. Túto
skutočnosť oznámil žalovanému listom zo dňa 9.8.2021, označeným ako Oznámenie o plnení z ručenia, a vyzval žalovaného na úhradu pohľadávok na vlastný účet. Keďže bol informovaný, že vo vzťahu k faktúre č. 2130005886 vo výške 4.839,98 Eur bol vystavený dobropis, predmetnú pohľadávku si ďalej voči žalovanému neuplatňuje. Rovnako si neuplatňuje sumu 8,34 Eur, ktorá predstavuje sumu dobropisu vystaveného k faktúre č. 2130003901. Zostávajúca suma na úhradu z faktúry č. 2130003901 tak predstavuje sumu 508,92 Eur. Zoznam faktúr, ktoré sú súčasťou pohľadávok 2, ku dňu podania žaloby v celkovej sume istiny 119.123,60 Eur, priložil aj vo forme excelovskej tabuľky, spolu s výpočtom úroku z omeškania za jednotlivé nezaplatené faktúry za obdobie od prvého dňa omeškania voči nemu do 14.6.2021, ktorý predstavuje sumu 1.233,63 Eur. Právnym dôvodom vzniku pohľadávok 2 sú splatné peňažné nároky pôvodného veriteľa ako dodávateľa zdravotníckych materiálov, tovaru a služieb na zaplatenie odplaty za tieto opakované dodávky žalovanému ako kupujúcemu (odberateľovi), v súlade s objednávkami žalovaného od pôvodného veriteľa. Žalobca eviduje ako veriteľ voči žalovanému celkom 120 jednotlivých pohľadávok, pričom pri každej jednotlivej pohľadávke si uplatňuje paušálnu náhradu nákladov spojených s ich uplatnením vo výške 40,- Eur. Celkovo za všetky uplatnené jednotlivé pohľadávky predstavuje paušálna náhrada sumu 4.800,- Eur (120 x 40,- Eur). Touto žalobou si vo vzťahu k pohľadávkam 2 nárokuje zaplatenie istiny 119.123,60 Eur, príslušenstva tvoreného kapitalizovanými úrokmi z omeškania z nezaplatenej istiny faktúr od prvého dňa omeškania voči nemu do 14.9.2021 vo výške 1.233,63 Eur, úroku z omeškania vo výške 9 % zo sumy 119.123,60 Eur odo dňa 15.9.2021 do zaplatenia, paušálnej náhrady vo výške 4.800,- Eur. 5. Žalovaný sa vyjadril, že je štátna príspevková organizácia založená za účelom poskytovania zdravotnej starostlivosti a služieb súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti v súlade so zákonom č. 576/2004 Z.z.. Svoju činnosť vykonáva vo verejnom záujme na báze verejných financií, pričom všetky finančné transakcie sú realizované výlučne cez štátnu pokladnicu. Napriek opakujúcemu sa zápornému hospodárskemu výsledku a dlhodobo nepriaznivej finančnej situácii v zdravotníctve sa snaží dostáť svojich záväzkov a vyhnúť sa zbytočným súdnym sporom, ktoré len navyšujú stav existujúcich záväzkov o trovy súdneho konania a právneho zastúpenia. Podľa žalovaného je žaloba nedôvodná, žalobca nie je v spore aktívne vecne legitimovaný, a preto žiadal žalobu po vykonanom dokazovaní v celom rozsahu zamietnuť. Vzhľadom na to, že žalobca vystupuje ako ručiteľ v zmysle § 303 a nasl. Obch. zák. a poskytuje plnenie dodávateľom liekov, zdravotníckeho materiálu a služieb namiesto žalovanej na základe jej objednávok formou využívania inštitútu ručenia - ručiteľským vyhlásením a že nemá ako overiť, či žalobca ako ručiteľ skutočne uhradil pôvodným veriteľom 100% finančných nárokov uplatnených a vyčíslených v petite žaloby, navrhol, aby žalobca predložil doklad o tom, kedy a v akej výške previedol sumy z ručenia na pôvodných veriteľov na základe ručiteľského vyhlásenia a následne, aby súd nepriznal žalobcovi žiadnu finančnú (regresnú) náhradu nad rámec tohto plnenia. Ak uvedenú skutočnosť žalobca nepreukáže žiadal žalobu zamietnuť s poukazom na charakter zabezpečovacieho inštitútu akým je ručenie pre neunesenie dôkazného bremena. Zdôraznil, že žalobca ako ručiteľ nie je účastníkom právneho vzťahu medzi pôvodným veriteľom a ním ako dlžníkom. Žalobca sa písomne zaviazal, že uspokojí pohľadávku veriteľa pre prípad, ak ju neuspokojí sám dlžník. Žalobca ako ručiteľ nevstupuje do záväzkového vzťahu na miesto dlžníka, ako je to pri postúpení pohľadávok, ale len ako sekundárny dlžník vedľa primárneho dlžníka. Pokiaľ žalobca nepreukáže, že plnil pôvodnému veriteľovi aj úroky z omeškania, nevznikol mu nárok na plnenie voči nemu. Preto žiada zamietnuť žalobu aj pokiaľ ide o priznanie úrokov z omeškania. 6. K paušálnej náhrade nákladov žalovaný uviedol, že dokument Late Payment Directive 2011/7/EU - The provisions of the directive, FAQs, v zmysle ktorého si toto príslušenstvo pohľadávky žalobca uplatňuje je žalobcom na tento prípad nesprávne interpretovaný a má len odporúčací charakter. Prioritu má národná legislatíva s poukazom na ust. § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka SR v spojení s nariadením vlády SR č. 21/2013 Z.z.. Žalovaný ma za to, že žalobca si uplatnil paušálnu náhradu nákladov v sume 7.520,- Eur v rozpore so zákonom, a to aj v prípade, že si uplatnil pohľadávku z viacerých titulov (faktúr). Takáto paušálna náhrada nákladov sa totiž nepriznáva samostatne ku každej pohľadávke, ale ide o nárok na úhradu sumy len vo výške 40,- Eur v zmysle § 2 nariadenia č. 21/2013 Z.z., ktorá predstavuje náklady pri vedení evidencie zmluvných záväzkov. Žalovaný namieta oprávnenosť žalobcom uplatnenej paušálnej náhrady nákladov v sume 7.520,- Eur, ktorá nezodpovedá účelu zákona. Aj v tejto časti považuje nárok žalobcu za nedôvodný a žiada ho v prípade úspechu žalobcovi priznať len vo výške 40,- Eur a vo zvyšku zamietnuť.
7. Žalovaný vo vzťahu k písomným objednávkam, na základe ktorých dodávajú pôvodní veritelia tovar žalovanému uviedol, že obsahujú zákaz postúpenia pohľadávok tretej osobe. Tento zákaz postúpenia bol v praxi nahradený/obchádzaný/ využívaním inštitútu ručenia-ručiteľským vyhlásením, čo nahradilo samotné zakázané postúpenie pohľadávok, kedy žalobca mohol vstupovať na základe postúpenia v plnom rozsahu do práv a povinností pôvodného veriteľa. Z uvedeného dôvodu možno považovať ručenie za simulovaný (zastretý) právny úkon. Aj v iných konaniach už poukázal na existenciu Príkazu Ministerstva zdravotníctva SR č. 7/2017, z ktorého jednoznačne vyplýva, že UNB /žalovaný/ nemôže uzavrieť takú zmluvu, ktorá by neobsahovala zákaz postúpenia pohľadávky, a preto by k samotnému postúpeniu pohľadávky (teda k zmene osoby veriteľa) ani nemalo dôjsť. Keďže objednávky obsahovali zákaz postúpenia, žalovaný má za to, že prevzatie ručenia zo strany žalobcu, jeho úhrada a nadobudnutie pohľadávky pôvodných veriteľov voči žalovanému ručiteľom BFF (subrogácia) predstavujú v skutočnosti simulovaný právny úkon, ktorým mal byť zastretý skutočný zmluvne zakázaný právny úkon postúpenia pohľadávky. V danom prípade by tak bol ručiteľský záväzok ručiteľa BFF a jeho subrogačný nárok voči dlžníkovi UNB /žalovanému/ absolútne neplatný, keďže skutočnou vôľou ručiteľa BFF a pôvodných veriteľov bolo postúpenie pohľadávok voči dlžníkovi UNB, ktoré je však v zmysle § 525 ods. 2 Obč. zák. nemožné (zakázané) pre existenciu dohody medzi pôvodnými veriteľmi a dlžníkom UNB, ktorá vylučuje takéto postúpenie. Zároveň vzniesol proti ručiteľskému vyhláseniu zo dňa 29.4.2021 a ručiteľskému vyhláseniu zo dňa 23.6.2021 námietku ich neurčitosti. Ručiteľský záväzok je koncipovaný ako ručenie za (všetky) záväzky UNB „z potvrdených objednávok tovaru a služieb“ uzavretých medzi UNB a ako dlžníkom a spoločnosťou ako veriteľom, a to do ručenia v súhrnnej výške 1.649.074,91 EUR (PHARMOS) a v súhrnnej výške 300.000,- EUR (MEDILAS). Takéto vymedzenie zabezpečovaného záväzku v ručiteľskom vyhlásení nespĺňa zákonné požiadavky. Podľa platného práva vyhlásenie o ručení (§ 303 Obch. zák.) je určité, ak obsahuje označenie, resp. vymedzenie určitého ručením zabezpečovaného záväzku. V danej veci predmetné ručiteľské vyhlásenie BFF nevymedzuje zabezpečované záväzky určitým spôsobom a nie je z neho zrejmé, či sa týka len už existujúcich (t.j. minulých) záväzkov, alebo aj záväzkov, ktoré vzniknú v budúcnosti. V ručiteľskom vyhlásení BFF nie sú záväzky vymedzené nezameniteľným spôsobom, naopak jednotlivé záväzky, ktoré pod toto ručiteľské vyhlásenie spadajú možno prakticky ľubovoľne meniť. 8. Podľa súdu prvej inštancie je uplatnený nárok žalobcu skutkovo i právne v celom rozsahu opodstatnený. K otázkam samotnej výšky žalovanej istiny ako aj príslušenstva sa žalovaný nevyjadroval, pričom namietal nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu jednak z dôvodu neplatnosti ručiteľského vyhlásenia, jeho neurčitého vymedzenia, nadobudnutia pohľadávky pôvodných veriteľov voči nemu ručiteľom (subrogácia), keďže sa má v skutočnosti jednať o simulovaný právny úkon, ktorým mal byť zastretý skutočný zmluvne zakázaný právny úkon postúpenia pohľadávky a v konečnom dôsledku aj z dôvodu nepreukázania poskytnutia plnenia z ručiteľských vyhlásení veriteľom. O existencii a platnosti ručiteľských vyhlásení nemal súd prvej inštancie žiadne pochybnosti, nakoľko tieto spĺňali tak formálne ako aj obsahové náležitosti. K ručeniu konajúci súd uviedol, že jeho podstatou (obsahom) je sľub ručiteľa, že uspokojí veriteľa, ak dlžník svoj dlh nesplní. Zároveň je potrebná aj akceptácia (hoci aj neformálna, faktická) veriteľa, že tento sľub prijíma; bez nej nemôže byť ručenie voči nemu účinné. V danom prípade veritelia žalobcu ako ručiteľa vyzvali na plnenie a toto od žalobcu prijali, preto o akceptácii veriteľov nemožno mať akékoľvek pochybnosti. Ručiteľovo vyhlásenie musí spĺňať formálne aj obsahové náležitosti. Z hľadiska formy musí byť dodržaná písomná forma, ktorá je podmienkou platnosti vyhlásenia, čo v prípade oboch ručiteľských vyhlásení dodržané bolo. Keďže vyhlásenie je jednostranným právnym úkonom toho, kto ručenie ponúka, musí spĺňať aj všetky všeobecné požiadavky na platnosť právneho úkonu. Z hľadiska obsahu musí preto vyhlásenie obsahovať určenie dlžníka, veriteľa a ručiteľa tak, aby nevznikla pochybnosť, o ktoré osoby ide. Táto obsahová náležitosť bola dodržaná, keďže jednotlivé subjekty (ručiteľ, veriteľ a dlžník) boli vo vyhlásení presne identifikované obchodným menom, sídlom, identifikačným číslom. Z vyhlásenia musí byť ďalej zrejmé, o aký záväzok ide, teda ktorý záväzok má byť zabezpečený ručením. Dôležitá je jeho presná identifikácia z hľadiska jeho obsahu a rozsahu, ale aj právneho dôvodu. V oboch prípadoch súd o identifikácii záväzkov nemal pochybnosti, keď v prípade veriteľa MEDILAS s.r.o. sa má jednať o záväzky z potvrdených objednávok uzavretých medzi dlžníkom a veriteľom pričom v prípade veriteľa PHARMOS a.s. bol navyše identifikovaný konkrétnou sumou a zoznamom jednotlivých faktúr, ktorý bol prílohou tohto vyhlásenia. 9. V súvislosti s námietkou žalovaného týkajúcou sa nadobudnutia pohľadávok pôvodných veriteľov voči nemu ručiteľom (subrogácia), keďže sa má v skutočnosti jednať o simulovaný právny úkon, ktorým mal byť zastretý skutočný zmluvne zakázaný právny úkon postúpenia pohľadávky konajúci súd uviedol,
že postúpenie pohľadávky podľa ust. § 524 Obč. zák. je vo svojej podstate odlišným inštitútom a absolútne nezávislým na inštitúte ručenia v zmysle ust. § 303 Obch. zák. Ručenie je zabezpečovacím inštitútom, pričom podstatou postúpenia pohľadávky je zmena v osobe veriteľa. Dohoda o zákaze postúpenia pohľadávky na základe pokynu Ministerstva zdravotníctva SR č. 7/2017, ktorá má vylučovať zmluvné postúpenie pohľadávok, nemôže mať vplyv na platnosť ručiteľského vyhlásenia. Žalobca sa vystavením písomných ručiteľských vyhlásení nedopustil konania v rozpore s právnymi predpismi. Vystavenie ručiteľského vyhlásenia nepredpokladá aktivitu zo strany pôvodného veriteľa či dlžníka, preto sa zákaz postúpenia nemôže na jednostranný právny úkon ručiteľa, vzťahovať. Okrem toho, v danom prípade sa jedná o peňažnú pohľadávku, ktorá nie je spätá s osobou pôvodného veriteľa. Plnením pohľadávky ručiteľom sa postavenie dlžníka nezhoršuje a z toho plynúce zmena v osobe veriteľa peňažnej pohľadávky nemá vplyv na jej obsah. Súd prvej inštancie zdôraznil, že nemôže obstáť ani argument žalovaného o nepreukázaní poskytnutia plnenia z ručiteľských vyhlásení veriteľom. Z výpisov z účtov ako aj znenia Zmlúv o poskytnutí finančných služieb (čl. IV. ods. 4.1) jednoznačne vyplýva, že žalobca plnil na účet veriteľov, pričom časť pohľadávky bola predmetom započítania. Potom, čo žalobca jednak oznámil žalovanému, že veritelia si uplatnili voči nemu nároky z ručenia na základe ručiteľských vyhlásení a následnom oznámení, že tieto pohľadávky veriteľom plnil, vznikol mu nárok na zaplatenie istiny 415.610,56 Eur. Keďže bol žalovaný so splnením peňažného záväzku v omeškaní, žalobcovi vzniklo právo požadovať aj úrok z omeškania. Žalobcom požadovaná výšku úroku z omeškania je plne v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami, keďže úroková sadzba ECB bola v rozhodnom období 0,00 % ročne. Dôvodný je preto aj nárok žalobcu na úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo žalovanej sumy odo dňa nasledujúceho po dni plnenia ručiteľského záväzku do zaplatenia. Časť úroku z omeškania bola žalobcom kapitalizovaná ku dňu 14.9.2021 v sume 4.678,80 Eur (MEDILAS s.r.o.) a v sume 1.233,63 Eur (PHARMOS a.s.), t.j. v celkovej sume 5.912,43 Eur (táto sumy bola vo výroku prirátaná k istine) a od 15.9.2021 vo výške 9% ročne zo sumy plnenia 415.610,56 Eur do zaplatenia. 10. Nakoľko bol žalovaný v omeškaní, popri úroku z omeškania súd priznal žalobcovi aj nárok na zaplatenie paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 7.520,- Eur. Súd prvej inštancie poukázal na Článok 6 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/7/ES zo 16. februára o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách, ktorá sa má vykladať v tom zmysle, že minimálna paušálna suma vo výške 40 Eur ako náhrada nákladov veriteľa na vymáhanie vzniknutých v dôsledku oneskorenej platby dlžníka je splatná za každú obchodnú transakciu nezaplatenú po termíne splatnosti a uvedenú na faktúre, vrátane prípadu, keď je táto faktúra spomedzi ďalších faktúr predmetom jednej administratívnej sťažnosti alebo žaloby.“ (rozsudok Súdneho dvora z 20.10.2022 vo veci C-585/20). Súd poukázal aj na rozhodovaciu prax NS SR ako súdu dovolacieho, a to konkrétne uznesenie NS SR z 30. novembra 2022 sp. zn. 2Obdo/59/2021, ktorým bola nastolená právna otázka vyriešená, a to dokonca ustálene, keď najvyšší súd svoj právny názor k právnej otázke (odpoveď na to ako má byť právna otázka riešená) publikoval v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (I. ÚS 115/2020) č. 1/2023 pod poradovým č. 11, v ktorom bol vyslovený nasledovný právny názor: „I. Veriteľ má nárok na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávok podľa § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka v spojení s § 2 Nariadenia Vlády SR č. 21/2013 Z.z. vo výške 40,- Eur za každú pohľadávku, ktorá je predmetom samostatnej faktúry za dodávku tovaru alebo poskytnutie služby, a to aj v prípade, že si pohľadávky uplatňuje spoločne v jednom súdnom konaní. Takáto faktúra musí zodpovedať jednej ucelenej obchodnej transakcii smerujúcej k dodávke tovaru alebo k poskytnutiu služieb za odplatu, teda nesmie byť účelovo delená. II. Výška náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v zmysle § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka je určená paušálne a nezávisí na dĺžke omeškania s úhradou pohľadávky, ani na výške pohľadávky. Táto náhrada je splatná ex lege po uplynutí lehoty splatnosti pohľadávky.“ O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. a priznal žalobcovi, ktorý mal plný úspech vo veci náhradu trov konania v plnom rozsahu. 11. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) C.s.p.. Žalovaný považuje rozsudok súdu prvej inštancie za vecne nesprávny pre spôsob, akým súd vyhodnotil dôkazy vo vzťahu k námietkam žalovaného v otázkach skúmania aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. K zákazu postúpenia pohľadávok tretej osobe v zmysle písomných objednávok žalovaného žalovaný uviedol, že tento zákaz postúpenia bol v praxi nahradený/ obchádzaný využívaním inštitútu ručenia-ručiteľským vyhlásením, čo nahradilo samotné zakázané postúpenie pohľadávok, kedy žalobca mohol vstupovať na základe postúpenia v plnom rozsahu do práv a povinností pôvodného veriteľa. Z uvedeného dôvodu možno považovať ručenie za simulovaný (zastretý) právny úkon. Žalovaný už poukázal aj v iných konaniach na existenciu Príkazu Ministerstva zdravotníctva SR č. 7/2017, z ktorého
jednoznačne vyplýva, že UNB/ žalovaný/ nemôže uzavrieť takú zmluvu, ktorá by neobsahovala zákaz postúpenia pohľadávky, a preto by k samotnému postúpeniu pohľadávky (teda k zmene osoby veriteľa) ani nemalo dôjsť. Existencia uvedenej klauzuly v objednávkach nebola zo strany žalobcu spochybnená. Napokon je nastavená ako riadený dokument priamo v nemocničnom systéme. Ak teda pôvodný veriteľ postúpil pohľadávky za existencie platnej zmluvnej klauzuly o zákaze postúpenia dohodnutej medzi UNB a pôvodným veriteľom, takáto zmena v osobe veriteľa by mala za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Keďže objednávky obsahovali zákaz postúpenia, žalovaný má za to, že prevzatie ručenia zo strany BFF /žalobcu/, jeho úhrada a nadobudnutie pohľadávky pôvodných veriteľov voči UNB ručiteľom BFF (subrogácia) predstavujú v skutočnosti simulovaný právny úkon, ktorým mal byť zastretý skutočný zmluvne zakázaný právny úkon postúpenia pohľadávky. V opačnom prípade by nemal žalobca dôvod meniť postúpenie pohľadávok na inštitút ručenia. Ručiteľský záväzok ručiteľa BFF a jeho subrogačný nárok voči dlžníkovi UNB je teda absolútne neplatný, keďže skutočnou vôľou ručiteľa BFF a pôvodných veriteľov bolo postúpenie pohľadávok voči dlžníkovi UNB, ktoré je však v zmysle § 525 ods. 2 Obč. zák. nemožné (zakázané) pre existenciu dohody medzi pôvodnými veriteľmi a dlžníkom UNB, ktorá vylučuje takéto postúpenie. 12. Žalovaný v odvolaní poukázal aj na § 265 Obch. zák. podľa ktorého výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu. Žalovaný je názoru, že by malo dôjsť k prelomeniu arbitrárneho rozhodovania súdov v posudzovaní záväzkových vzťahov, do ktorých sú nútené vstupovať štátne nemocnice pri obstarávaní liekov a zdravotníckeho materiálu vo vyššom verejnom záujme za účelom ochrany a záchrany zdravia a života ľudí, t.j. vo vyššom verejnom záujme ako je tvorba podnikateľského zisku vyťažená z dlhodobo existujúcej a všeobecne známej insolventnosti štátnych nemocníc. 13. K ručiteľskému vyhláseniu žalovaný uviedol, že predmetné ručiteľské vyhlásenie BFF nevymedzuje zabezpečované záväzky určitým spôsobom a nie je z neho zrejmé, či sa týka len už existujúcich (t.j. minulých) záväzkov, alebo aj záväzkov, ktoré vzniknú v budúcnosti. V ručiteľskom vyhlásení BFF nie sú záväzky vymedzené nezameniteľným spôsobom, naopak jednotlivé záväzky, ktoré pod toto ručiteľské vyhlásenie spadajú možno prakticky ľubovoľne meniť. Neuvádza sa ani jednoznačne špecifikovaný právny dôvod vzniku zabezpečovaných záväzkov, ani nie je zrejmé, či sa jedná o peňažné alebo nepeňažné záväzky dlžníka UNB. Ide o neplatné právne úkony. V rozsudku súdu prvej inštancie boli odignorované objednávky so zákazom postúpenia. 14. Žalovaný v odvolaní poukázal tiež na to, že súd prvej inštancie v rozsudku úplne odignoroval Vyjadrenie žalovaného doručené súdu dňa 30.11.2023 pod č. R1-3.2/545-2/2022 z 28.11.2022. Vo vyjadrení sa uvádza, že dňa 9.3.2023 bola žalovanému ako poddlžníkovi doručená výzva Všeobecnej úverovej banky, a.s.. Mlynské Nivy 1, 829 90 Bratislava 25 (ďalej len „VÚB“) ako záložného veriteľa na splnenie založenej pohľadávky. Záložný veriteľ VÚB poukazuje na záložné práva registrované v Notárskom centrálnom registri záložcu: PHARMOS, a.s.. Levická 11, 949 01 Nitra, IČO: 35974559, ďalej len „PHARMOS". Z uvedenej výzvy vyplýva, že VÚB má záložné právo ku všetkým existujúcim aj budúcim pohľadávkam spoločnosti PHARMOS okrem iných aj voči Univerzitnej nemocnici Bratislava - bez špecifikácie faktúr, jednoducho na všetky existujúce aj budúce pohľadávky voči tretím stranám - záložné právo bolo registrované dňa 29.6.2017. Žalovaný zistil, že žalobca si uplatňuje zaplatenie pohľadávok /faktúr/, ktoré sú predmetom registrovaného záložného práva záložného veriteľa VÚB registrovaného v Notárskom centrálnom registri. Pohľadávky si uplatňuje žalobca ako uvádza v žalobe na základe ručiteľského vyhlásenia spoločnosti PHARMOS (pôvodného veriteľa UNB). Všetky faktúry spoločnosti PHARMOS a.s., za ktoré prevzal ručenie žalobca BFF Central Európe s.r.o., majú poznámku „spôsob platby: VUB Faktoring" a faktúry musia byť zaplatené na účet VÚB Z. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, a teda nie na účet pôvodného veriteľa PHARMOS v UniCredit Bank Slovakia (výzva na plnenie z 09.07.2021) a ani na účet žalobcu BFF. Žalovaný má za to, že spoločnosť PHARMOS neoprávnene a zavádzajúco vyzývala UNB na plnenie v prospech účtu UniCredit Bank Slovakia SIBAN:Z. XXXX XXXX XXXX XXXXXXXX, hoci na jej faktúrach bolo uvedené, že plniť treba v prospech účtu záložného veriteľa VÚB. Žalobca spôsobil, že voči UNB vymáhala zároveň tú istú pohľadávku VÚB aj BFF Central Európe. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamieta v celom rozsahu, alternatívne, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zároveň žalovaný žiadal o priznanie nároku na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
15. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý k námietke žalovaného o neplatnosti ručenia uviedol, že ručenie upravené v § 303 a nasl. Obch. zák. je inštitút zabezpečenia pohľadávky, ktorý je úplne odlišný od inštitútu zmluvného postupovania pohľadávok, ktorý je upravený v § 524 a nasl. Obč. zák., ktorý nie je zabezpečovacím inštitútom, iba spôsobom zmeny vlastníctva pohľadávky. Aj podľa právnej úpravy je jasné, že sa jedná o dva rozdielne právne inštitúty, či už z pohľadu podmienok ich platného vzniku alebo ich účelu a zaradenia z hľadiska vnútornej systematiky príslušnej právnej normy. Preto pokiaľ žalovaný tvrdí, že ručením sa obchádza interný pokyn pána ministra zdravotníctva SR č. 7/2017, je takéto tvrdenie pre toto konanie bezpredmetné. Jednak, čo sa týka príkazu ministra zdravotníctva SR (interný pokyn), v zmysle ktorého teda mali byť uzatvárané objednávky medzi nemocnicami a dodávateľmi tak, že by zakazovali postúpenie pohľadávky, tak tento tzv. interný predpis sa môže vzťahovať len na štatutárov nemocníc. Ním nemôžu byť viazané iné subjekty súkromného práva, čiže ani žalobca. V tomto prípade ale žiadne zmluvy o postúpení pohľadávky medzi žalobcom a pôvodnými veriteľmi neboli uzatvorené. V tomto prípade išlo o ručenie na základe ručiteľských vyhlásení vystavených podľa Obch. zák.. Využiť inštitút ručenia upraveného v Obchodnom zákonníku je právom každého subjektu akéhokoľvek záväzkového vzťahu, v ktorom je tento inštitút možné použiť. Neexistuje žiadne obmedzenie, ktoré by zakazovalo pôvodným veriteľom neprijať vyhlásenie ručiteľa a takýmto spôsobom docieliť zabezpečenie svojej pohľadávky. Kým zmluvná cesia si vyžaduje dvojstranný právny úkon v podobe dohody o zákaze postúpenia pohľadávky, ktorú uzatvoria veriteľ s dlžníkom, tak pri ručení nie je žiadna ingerencia dlžníka potrebná, keďže ručenie je jednostranný právny úkon ručiteľa, ktorého adresátom je veriteľ dlžníka. Akékoľvek námietky žalovaného o tom, že ručiteľ teda žalobca, vynechal žalovaného zo zabezpečenia jeho záväzkov ručením, sú bezpredmetné a bez právneho významu. Navyše žalovaný sa síce zmieňuje o simulovanom právnom úkone vo vzťahu k ručiteľskému vyhláseniu, ale zrejme mal na mysli disimuláciu, teda zastieranie iného právneho úkonu. Žalobca v odvolaní poukázal aj na rozhodnutia iných súdov v skutkovo identických konaniach, ktoré dospeli k rovnakým záverom ako súd prvej inštancie v prejednávanej veci. 16. K ustanoveniu § 265 Obch. zák., na ktoré poukázal žalovaný, žalobca založil uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp.zn. 7Cob/74/2020 zo dňa 20.10.2022, ktorý vo svojom rozhodnutí o.i. uviedol, že „samotná skutočnosť, že žalovaným je nemocnica, ešte neodôvodňuje, aby si nemocnica riadne a včas neplnila svoje záväzky voči veriteľom, resp. postupníkom. Nemocnica ako štátna príspevková organizácia je štandardným účastníkom zmluvných vzťahov. Žalobca nie je subjekt, ktorý je zodpovedný za nefungujúci systém verejného zdravotníctva a za finančné poddimenzovanie štátnych nemocníc. Samotná skutočnosť, že žalované pohľadávky a ich príslušenstvo vznikli na základe dodania zdravotníckeho materiálu a liekov taktiež nemôže odôvodňovať záver súdu, podľa ktorého je žalované príslušenstvo nemravné a nepoctivé. Nepoctivým a nemravným nie je ani postúpenie pohľadávky a jej príslušenstva na postupníka a nepoctivým a nemravným nie je ani skutočnosť, že postupník zažaluje žalovaného a domáha sa okrem iného zaplatenia postúpeného príslušenstva. Odvolací súd poukazuje aj na to, že žalobca, na ktorého boli postúpené predmetné pohľadávky, nie je viazaný obchodnými zvyklosťami, ktoré mohli existovať medzi žalovaným a jeho dodávateľmi, t.j. pôvodnými veriteľmi.“ V kontexte uznesenia Krajského súdu v Prešove, sp.zn.7Cob/74/2020, ako aj ďalších rozhodnutí žalobca nevzhliadol nič, na základe čoho by bolo možné považovať žalobcom uplatnený nárok voči žalovanému za nárok v rozpore s poctivým obchodným stykom. 17. K námietke žalovaného, že všetky existujúce aj budúce pohľadávky spoločnosti PHARMOS, a.s. sú zaťažené záložným právom VÚB, a.s, ako záložného veriteľa žalobca uviedol, že nepopiera , že pohľadávky boli ku dňu 29.06.2017 (a následne ku dňu 06.07.2017 a 13.09.2017) zaťažené záložným právom Všeobecnej úverovej banky, a. s., avšak má za to, že v dôsledku plnenia pôvodnému veriteľovi na základe komerčného produktu ručenia, predmetom ktorého je poskytnutie ručiteľského zabezpečenia pohľadávok pôvodného veriteľa voči žalovanej, došlo z titulu prevodu pohľadávok v rámci obchodného styku z pôvodného veriteľa na žalobcu ako ručiteľa k zániku akéhokoľvek záložného práva Všeobecnej úverovej banky, a. s. v zmysle § 151h ods. 3 Občianskeho zákonníka. Je nepochybné, že predmetné pohľadávky vznikli z obchodného styku v rámci dodania objednaných liekov, liečiv a iného zdravotníckeho materiálu žalovanému zo strany pôvodného veriteľa, pričom v rámci obchodného styku boli aj prevedené, keď ich splnil žalobca miesto žalovaného v rámci svojej podnikateľskej činnosti v súvislosti s podnikateľskou činnosťou pôvodného veriteľa. Takýto výklad má elementárnu logiku aj v tom, že slúži na ochranu ručiteľa, ktorý by sa inak dostal do situácie, že splnil pohľadávky z obchodného styku miesto nepoctivého omeškaného dlžníka a následne by bol pri výkone záložného práva záložným veriteľom žalovaný ako poddlžník povinný plniť záložnému veriteľovi a nie ručiteľovi
ako novému veriteľovi žalovaného. V dôsledku plnenia žalobcu ako ručiteľa záložné práva VÚB, a.s. zanikli a nie je preto žalovaný ako dlžník, resp. poddlžník vystavený situácii, kedy by mal dvoch veriteľov popri sebe (záložného veriteľa VÚB, a.s. a veriteľa - žalobcu, ktorý ako ručiteľ subrogáciou nadobudol vlastnícke právo k predmetným pohľadávkam). Žalobca ako ručiteľ plnil miesto žalovaného pôvodnému veriteľovi jeden a pol roka predtým, ako záložný veriteľ pristúpil k výkonu záložného práva. Žalobca má za to, že v okamihu plnenia žalobcom spoločnosti PHARMOS, a.s. dňa 3.8.2021 došlo k zániku záložného práva záložného veriteľa vo vzťahu k pohľadávkam uplatnením žalobou žalobcu a jediným veriteľom žalovaného je preto žalobca. Žalovaný sa preto môže dovolávať solučných účinkov vo vzťahu k predmetným pohľadávkam a ich príslušenstvu len peňažným plnením na účet žalobcu (§ 324 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka). Žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. 18. Žalovaný vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 2Obdo/73/2022 z 31.1.2024, kde Najvyšší súd rozsudok Krajského súdu v Prešove z 21.6.2022 č.k. 5Cob/5/2022-1298 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Prešov z 27.10. 2021 č. k. 22Cb/72/2019-1143 v časti príslušenstva zrušil a vec v tejto časti vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie Okresnému súdu Prešov. Z rozhodnutia NS SR o.i. vyplýva, že „žalobcovi ako veriteľovi aj pôvodnému veriteľovi a žalovanému ako zdravotníckemu zariadeniu bola známa koncepcia oddlžovania. Prebiehali rokovania so žalobcom aj na úrovni MZ SR, čo žalobca nepopiera. Žalobca však nechcel pokračovať v oddlžovaní, keďže bolo pravidlom pri oddlžovaní veriteľov vzdanie sa svojho práva na príslušenstvo a ku dňu vyhlásenia rozsudku nebol výsledok taký, že by sa žalobca svojho nároku chcel vzdať, práve naopak. Takéto konanie žalobcu v kontexte celého súdneho konania ako aj všetkých iných prebiehajúcich súdnych konaní s tým istým žalobcom možno považovať podľa žalovaného za konanie žalobcu v rozpore s poctivým obchodným stykom a dobrými mravmi v zmysle § 265 ObZ. Súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil súdny prípad, keď priznal žalobcovi aj príslušenstvo pohľadávky.“ Žalovaný tiež zdôraznil, že nie je zapísaný v obchodnom registri ako podnikateľ ,nemá v predmete činnosti obchodovanie s liekmi a zdravotníckym materiálom, nemôže v obchodných vzťahoch používať a využívať rovnaké práva ako žalobca. Narúša sa tak významným spôsobom zásada rovnosti účastníkov. Žalovaný vstupuje do záväzkového vzťahu vo finančnej tiesni, lebo vopred vie, že nebude môcť vykonať riadne a včas úhradu za lieky a zdravotné pomôcky, napriek tomu je v záujme vyššieho verejného záujmu záchrany ľudského života a zdravia nútený vstúpiť do záväzkového vzťahu. V tejto súvislosti opätovne poukázal na § 265 Obch. zák.. V ostatnom zotrval na svojich predchádzajúcich skutkových a právnych tvrdeniach. 19. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý zotrval na svojich doterajších tvrdeniach. Pokiaľ ide o rozsudok NSSR zo dňa 31.1.2024, sp. zn. 2Obdo/73/2022, ktorý je jediným novým predmetom vyjadrenia žalovaného zo dňa 18.6.2024, upozornil, že žalovaný sa snaží tento rozsudok dezinterpretovať v neprospech žalobcu. Žalobca sa následne vo svojom odvolaní vyjadroval k jednotlivým bodom predmetného rozsudku NS SR. Uviedol, že je absurdné, aby sa z neplatenia štátnych nemocníc stala v SR obchodná zvyklosť, ktorá by mala mať za právny následok odpadnutie nároku veriteľa voči nemocnici na zaplatenie príslušenstva pohľadávky. Rovnako je neprípustné, aby sa z dobrovoľného a nezáväzného systému oddlžovania nemocníc vyvodzovala akákoľvek právna zvyklosť, keďže ide o dobrovoľný, nie povinný systém oddlženia a ten veriteľ, ktorý sa ho nezúčastní, neprichádza podľa žiadnej platnej a účinnej právnej normy o svoju pohľadávku alebo jej príslušenstvo. Takýto právny predpis jednoducho neexistuje. Podľa žalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky pritom absolútne odignoroval existenciu smernice Európskej únie a Rady EÚ č. 7/2011/EÚ. Rovnako absolútne ignoroval kogentné ustanovenia § 369 až 369d Obchodného zákonníka, ktorých znenie je výsledkom aj transpozície smernice EÚ do národného právneho poriadku. Žalobca tiež poukázal aj na bod 84 rozhodnutia NS SR podľa ktorého „ avšak za takej situácie, kedy pôvodní veritelia - postupcovia - sa tejto koncepcie zúčastňujú a svoje nepísané pravidlo o neuplatnení príslušenstva k pohľadávke podchytili v rámci koncepcie oddlženia aj písomne a svojho práva na príslušenstvo sa vzdali, by bolo v rozpore so samotným cieľom a účelom Vládou Slovenskej republiky vytvorenej Koncepcie oddlženia zdravotníckych zariadení, ak by sa postupník domáhal takého práva, ktorého sa postupca preukázateľne vzdal. Jedine v prípade, ak by sa pôvodný veriteľ - postupca tejto koncepcie oddlženia nezúčastnil, by bolo podľa najvyššieho súdu možné prijať právny záver konajúcich súdov, že uplatnenie nároku na príslušenstvo zo strany postupníka nemôže byť klasifikované ako rozporné s poctivým obchodným stykom a dobrými mravmi a išlo by o ich legitímny nárok, na ktorý by prípadná obchodná zvyklosť nemala žiaden vplyv,
čo však nie je prejednávaný prípad.“ V tejto súvislosti žalobca zdôraznil, že žalovaný v žiadnom svojom písomnom prednese, vyjadrení, stanovisku alebo ústnom prednese na pojednávaní v rámci konania B2-25Cb/148/2021 pred súdom prvej inštancie nikdy ani len jedným slovom netvrdil, že by si čo i len jednu zo žalovaných pohľadávok uplatnil pôvodný veriteľ v štátnom oddlžení alebo, že by sa v oddlžení vo vzťahu k čo i len jednej pohľadávke, ktorá je predmetom tohto súdneho konania, vzdal práva na príslušenstvo pohľadávky v podobe úrokov z omeškania alebo paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. Žalobca v prípade rozsudku NS SR tiež uviedol, že išlo o pohľadávky, ktoré žalobca nadobudol ako postupník na základe zmluvnej cesie. V prejednávanej veci však ide o pohľadávky, ktoré nadobudol žalobca voči žalovanému na základe plnenia z ručenia. Ide tak o úplne odlišný právny titul nadobudnutia pohľadávok voči dlžníkovi. Z uvedeného je zrejmé, že rozsudok NS SR zo dňa 31.01.2024, sp. zn. 2Obdo/73/2022 je bez akékoľvek právneho významu pre konanie medzi žalobcom a žalovaným. 20. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len C.s.p.) prejednal vec podľa § 380 ods. 1, bez nariadenia pojednávania v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ust. § 219 ods.3 C.s.p. oznámený na úradnej tabuli Krajského súdu v Bratislave dňa 4.2.2025. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie, s dôvodmi odvolania žalovaného, vyjadrením žalobcu, odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu proti rozsudku nie je možné vyhovieť. 21. Podľa § 387 ods. 1, C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 22. Podľa § 387 ods. 2, C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 23. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku ako aj celého obsahu spisového materiálu a odvolania žalovaného dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, a vec i správne právne posúdil, svoje rozhodnutie náležite, podrobne, logicky odôvodnil. Odvolací súd preto konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku a stotožňuje sa s dôvodmi v ňom uvedenými a v celom rozsahu na ne poukazuje. 24. Odvolací súd k odôvodneniu vecne správneho napadnutého rozsudku a k odvolacím dôvodom žalovaného uvádza: 25. V prejednávanej veci sa súd prvej inštancie zaoberal nárokom žalobcu na zaplatenia istiny 421.522,99 Eur s prísl. a paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky titulom plnenia ručiteľského záväzku v zmysle ručiteľských vyhlásení. Odvolací súd sa s právnym záverom súdu prvej inštancie, že v danom prípade je uplatnený nárok skutkovo i právne v celom rozsahu opodstatnený, stotožňuje. Žalovaný v podanom odvolaní neargumentuje skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu alebo jeho právneho posúdenia. Z konania pred súdom prvej inštancie iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva. 26. K odvolacej námietke žalovaného o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu a k simulovanému právnemu úkonu žalobcu, ktorým mal byť zastretý skutočný zakázaný úkon /postúpenie pohľadávky/ odvolací súd uvádza, že sa s uvedenou námietkou nestotožňuje. Žalovaný v odvolaní argumentoval tým, že zákaz postúpenia pohľadávok tretej osobe uvedený v písomných objednávkach bol v praxi nahradený /obchádzaný využívaním inštitútu ručenia-ručiteľským vyhlásením, čo malo nahradiť samotné zakázané postúpenie pohľadávok. Tak ako uviedol aj súd prvej inštancie postúpenie pohľadávky podľa ust. § 524 Obč. zák. je vo svojej podstate odlišným inštitútom a absolútne nezávislým na inštitúte ručenia v zmysle ust. § 303 Obch. zák. Ručenie je inštitút zabezpečenia pohľadávky, pričom podstatou postúpenia pohľadávky je zmena v osobe veriteľa. Je potrebné tiež zdôrazniť, že Dohoda o zákaze postúpenia pohľadávky na základe pokynu Ministerstva zdravotníctva SR č.7/2017, ktorá má vylučovať zmluvné postúpenie pohľadávok, nemôže mať vplyv na platnosť ručiteľského vyhlásenia. V prejednávanej veci nedošlo k uzatvoreniu žiadnych zmlúv o postúpení pohľadávok medzi žalobcom a pôvodnými veriteľmi, ale išlo o ručenie na základe ručiteľských vyhlásení vystavených podľa Obch.zák..
Pôvodný veriteľ žalovaného nepostúpil žiadnu svoju pohľadávku na žalobcu, preto neobstojí tvrdenie žalovaného v odvolaní o neplatnosti právneho úkonu, ktorým je ručiteľské vyhlásenie a jeho subrogačný nárok. Odvolací súd súhlasne so súdom prvej inštancie uvádza, že žalobca sa vystavením písomných ručiteľských vyhlásení nedopustil konania v rozpore s právnymi predpismi. Vystavenie ručiteľského vyhlásenia nepredpokladá aktivitu zo strany pôvodného veriteľa či dlžníka, preto sa zákaz postúpenia nemôže na jednostranný právny úkon ručiteľa vzťahovať. Na zdôraznenie odvolací súd uvádza, že momentom splnenia záväzku ručiteľom dochádza v dôsledku zákonnej cesie /§ 308 Obch. zák./ k zmene jeho postavenia. Ručiteľ nadobúda voči dlžníkovi práva veriteľa a dochádza k zániku jeho záväzku k veriteľovi /pôvodnému/. Dôsledok splnenia ručiteľského záväzku ručiteľom sa označuje termínom subrogácia, ktorá znamená vstup ručiteľa do práv a do právneho postavenia veriteľa vo vzťahu k hlavnému dlžníkovi. V ostatnom odvolací súd odkazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, body 27.-29. s ktorými sa v plnom rozsahu stotožňuje. 27. Odvolací súd sa nestotožnil s ani odvolacou námietkou žalovaného, že ručiteľský záväzok vymedzený v ručiteľskom vyhlásení nespĺňa zákonné požiadavky. V nadväznosti na formálne náležitosti samotného ručiteľského vyhlásenia zákon vyžaduje jeho písomnú formu. Určitosť zabezpečovaného záväzku vyžaduje jeho špecifikáciu čo do rozsahu /výšky pohľadávky/, obsahu /stanovenie konkrétnych práv a povinností zmluvných strán/, ako aj právneho titulu. Taktiež z účelu predmetného vyhlásenia vyplýva nutnosť presnej identifikácie jednotlivých subjektov, teda veriteľa, dlžníka a ručiteľa a zo znenia § 303 Obch. zák. možno vyvodiť aj nutnosť dodržania obsahovej stránky vyhlásenia-záväzok uspokojiť veriteľa v prípade nesplnenia určitého záväzku dlžníkom. Na vznik ručiteľského záväzku sa nevyžaduje súhlas a ani žiadny iný úkon dlžníka. Odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie zastáva názor, že všetky zákonom stanovené náležitosti ručiteľského vyhlásenia boli splnené. V ručiteľskom vyhlásení boli riadne identifikované jednotlivé subjekty, ďalej určitosť zabezpečovaného záväzku a jeho presná špecifikácia ako aj právny titul. Splnené bolo aj dodržanie obsahovej stránky vyhlásenia-záväzok uspokojiť veriteľa v prípade nesplnenia určitého záväzku dlžníkom. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie tiež vyplýva, že v prípade veriteľa MEDILAS s.r.o. sa má jednať o záväzky z potvrdených objednávok uzavretých medzi dlžníkom a veriteľom, pričom v prípade veriteľa PHARMOS a.s. bol navyše identifikovaný konkrétnou sumou a zoznamom jednotlivých faktúr, ktorý bol prílohou tohto vyhlásenia. 28. K odvolacej námietke žalovaného, že konanie žalobcu je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku /§ 265 Obch. zák./ odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že v prejednávanej veci nezistil také konanie žalobcu, ktoré by vykazovalo znaky rozporu so zásadami poctivého obchodného styku. Uzatvorenie zmluvy o poskytovaní finančných služieb medzi žalobcom a pôvodnými veriteľmi žalovaného a ako aj Ručiteľské vyhlásenie žalobcu je obchodnou praxou v rámci záväzkových vzťahov v podnikateľskom prostredí, realizované v súlade so zákonom. Z konania žalobcu nijako nevyplýva, že by tento pri uzatváraní zmluvy ako aj Ručiteľských vyhlásení postupoval nepoctivo, alebo že by jeho konanie bolo vedené s úmyslom spôsobiť žalovanému ujmu. Tu odvolací súd poukazuje na žalobcom predložené rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7Cob/74/2020 zo dňa 20.10.2020, z ktorého o.i. vyplýva, že „samotná skutočnosť, že žalované pohľadávky a ich príslušenstvo vznikli na základe dodania zdravotníckeho materiálu a liekov taktiež nemôže odôvodňovať záver súdu, podľa ktorého je žalované príslušenstvo nemravné a nepoctivé. Nepoctivým a nemravným nie je ani postúpenie pohľadávky a jej príslušenstva na postupníka a nepoctivým a nemravným nie je ani skutočnosť, že postupník zažaluje žalovaného a domáha sa okrem iného zaplatenia postúpeného príslušenstva.“ Odvolací súd na zdôraznenie uvádza, že žalobcom riadne uplatnenie si svojho nároku v rámci konania pred súdom nemôže byť považované ako rozporné s poctivým obchodným stykom, pričom žalovaný ako dlžník je povinný plniť si svoje zmluvné záväzky, či už pôvodnému veriteľovi alebo žalobcovi, ktorý ako ručiteľ nadobudol voči dlžníkovi práva veriteľa. 29. K odvolacej námietke žalovaného, že pohľadávky pôvodného veriteľa spoločnosti PHARMOS, a.s. sú zaťažené záložným právom VÚB, a.s, ako záložného veriteľa a tieto pohľadávky si žalobca na základe ručiteľského vyhlásenia uplatňuje v konaní bez aktívnej vecnej legitimácie, odvolací súd uvádza, že ani s touto odvolacou námietkou sa nestotožňuje. Žalobca ako ručiteľ na základe výzvy pôvodného veriteľ /Pharmos, a.s./ uhradil pohľadávku dlžníka-žalovaného priamo pôvodnému veriteľovi, čím došlo k zániku zabezpečenej pohľadávky a tým aj záložného práva v zmysle ust. § 151md ods.1 písm. a / Obč. zák../ záložné právo zaniká zánikom zabezpečenej pohľadávky/. V nadväznosti na uvedené došlo k zániku záložného práva záložného veriteľa-VÚB, a.s.. Na zdôraznenie odvolací súd uvádza, že k prevodu pohľadávky z pôvodného veriteľa spoločnosti Pharmos, a.s. na ručiteľa-žalobcu nedošlo,
napriek tomu, že ručiteľ v zmysle ust. § 308 Obch. zák., ktorý splní záväzok, za ktorý ručí, nadobúda voči dlžníkovi práva veriteľa. Odvolací súd poukazuje aj na ust. § 311 ods.1 Obch. zák., podľa ktorého ručenie zaniká zánikom záväzku, ktorý ručenie zabezpečuje. V nadväznosti na vyššie uvedené je potrebné zdôrazniť, že pohľadávka žalobcu voči žalovanému je pohľadávkou z titulu, že splnil záväzok v zmysle ručiteľského vyhlásenia, a nie pohľadávky titulom jej prevodu z pôvodného veriteľa - Pharmos, a.s. na žalobcu. Z uvedeného je námietka žalovaného, že pohľadávky pôvodného veriteľa spoločnosti PHARMOS, a.s. sú zaťažené záložným právom VÚB, a.s, ako záložného veriteľa nedôvodná. Napriek námietke žalovaného, že sa súd prvej inštancie v rámci svojho rozhodnutia nezaoberal výzvou VÚB, a.s. ako záložného veriteľa adresovanou žalovanému na splnenie založenej pohľadávky a ani otázkou zániku zálohu /pôvodne vo vyjadrení žalovaného zo dňa 30.1.2023/, odvolací súd zastáva názor, že uvedená skutočnosť nemá vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie a nezakladá dôvod na jeho zrušenie. 30. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí a jeho závery nie sú arbitrárne. Súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán k veci, výsledky vykonaného dokazovania, a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na zistený skutkový stav, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu SR, do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/2004). 31. Vzhľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že žalovaným uplatňované odvolacie dôvody neboli podložené takými relevantnými argumentmi, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov, na ktorých založil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie, a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p potvrdil. 32. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v nadväznosti na ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p., tak, že v odvolacom konaní bol úspešný žalobca, preto mu súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške priznanej náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa ust. § 262 ods. 2, C.s.p. súd prvej inštancie v lehote 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktorý vydá súdny úradník. 33. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá C.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).