Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co/122/2024 z 17. 3. 2025

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Bratislava 7Co/122/2024 1220201362 17. 03. 2025 Mgr. Nina Dubovská ECLI:SK:KSBA:2025:1220201362.2

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Niny Dubovskej a členiek senátu Mgr. Adely Unčovskej a JUDr. Mariany Harvancovej, v spore žalobkýň: 1/ A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom A. XX, D., 2/ B. E. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom G. X, D., 3/ A. H. I., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E. XX, D., všetky žalobkyne právne zast. J. K. B., advokátom vykonávajúcim advokáciu ako konateľ spoločnosti Mičinský & Partners s.r.o., so sídlom Francisciho 2, Bratislava, IČO: 51 296 969, proti žalovanej: L. M. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom J. XX, D., právne zast. J. N. O., advokátkou vykonávajúcou advokáciu ako konateľka spoločnosti A.K. JUDr. NOVÁČKOVÁ s.r.o., so sídlom Mandľová 28, Bratislava, IČO: 36 699 705, o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti, na odvolanie žalobkýň a žalovanej proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 15.01.2024, č.k. B2-16C/22/2020–506, takto rozhodol: I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutom výroku II. a III. mení nasledovne: „II. Súd z r u š u j e podielové spoluvlastníctvo strán sporu k nehnuteľnosti zapísanej na liste vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie A., obec Bratislava-Ružinov, okres D. L., a to k bytu č. XX nachádzajúcemu sa na X. p. bytového domu na J. P. Q. D., vchod č. XX, súpisné č. XXXX, postaveného na pozemkoch parc. č. XXXX/XX (evidovanej na liste vlastníctva č. XXXX), XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/ XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX (neevidovaných na liste vlastníctva), XXXX/XXX, XXXX/ XXX, XXXX/XXX (evidovaných na liste vlastníctva č. XXXX), XXXX/XXX, XXXX/XXX (neevidovaných na liste vlastníctva), XXXX/XXX, XXXX/XXX, XXXX/XXX, XXXX/XXX, XXXX/XXX, XXXX/XXX, XXXX/XXX, XXXX/XXX (evidovaných na liste vlastníctva č. XXXX) a k bytu prislúchajúcemu podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a na príslušenstve o veľkosti 666/100000. III. Súd p r i k a z u j e nehnuteľnosť zapísanú na liste vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie A., obec Bratislava-Ružinov, okres D. L., a to byt č. XX nachádzajúci sa na X. p. bytového domu na J. P. Q. D., vchod č. XX, súpisné č. XXXX, postaveného na pozemkoch parc. č. XXXX/XX (evidovanej na liste vlastníctva č. XXXX), XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/ XX (neevidovaných na liste vlastníctva), XXXX/XXX, XXXX/XXX, XXXX/XXX (evidovaných na liste vlastníctva č. XXXX), XXXX/XXX, XXXX/XXX (neevidovaných na liste vlastníctva), XXXX/XXX, XXXX/ XXX, XXXX/XXX, XXXX/XXX, XXXX/XXX, XXXX/XXX, XXXX/XXX, XXXX/XXX (evidovaných na liste vlastníctva č. XXXX) a k bytu prislúchajúci podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a na príslušenstve o veľkosti 666/100000 do podielového spoluvlastníctva žalobkyne 1/ až 3/, a to v spoluvlastníckom podiele 1/3 k celku pre každú zo žalobkýň v 1/ až 3/.“ II. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutom výroku IV. p o t v r d z u j e. III. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutom výroku V. m e n í tak, že žalobkyne 1/ až 3/ m a j ú proti žalovanej n á r o k na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

IV. Žalobkyne 1/ až 3/ m a j ú proti žalovanej n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol návrh žalovanej na prerušenie konania zo dňa 28.09.2020 (výrok I.), zrušil podielové spoluvlastníctvo strán sporu k bytu č. XX nachádzajúcemu sa na X. poschodí bytového domu na J. P. Q. D., vchod č. XX, súpisné č. XXXX a prislúchajúcemu podielu priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a príslušenstve o veľkosti 666/100000, vedených na liste vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie A., obec D., G. D. L.. (ďalej len ako „byt“ alebo aj ako „nehnuteľnosť“) (výrok II.), byt prikázal do podielového spoluvlastníctva žalobkýň 1/ až 3/, každej v podiele 1/3 k celku (výrok III.), žalobkyniam 1/ až 3/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalovanej sumu 26.784 eur ako náhradu jej spoluvlastníckeho podielu v lehote 30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (výrok IV.) a nárok na náhradu trov konania nepriznal žiadnej zo strán sporu (výrok V.). 2. Rozhodnutie vo veci samej súd prvej inštancie právne odôvodnil ust. § 136 ods. 1 a 2, § 137 ods. 1, § 139 ods. 1 až 3, § 141 ods. 1 a 2, § 142 ods. 1 až 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 70 ods. 1 a 2 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) (ďalej len „katastrálny zákon“) a vecne s poukazom na možnosť každého zo spoluvlastníkov nehnuteľnosti požiadať súd o zrušenie spoluvlastníctva a jeho vyporiadanie v prípade, ak sa nevedia na takomto zrušení a vyporiadaní dohodnúť a na postupnosť spôsobov a zásady jeho vyporiadania (ak nie dané dôvody hodné osobitného zreteľa pre jeho nevyporiadanie, súd skúma, či nemožno vec v podielovom spoluvlastníctve reálne rozdeliť podľa výšky podielov, a ak reálne rozdelenie veci nie je dobre možné, prikáže vec za primeranú náhradu jednému alebo viacerým spoluvlastníkom, ak ani takýto spôsob vyporiadania nie je možný, pretože žiadny zo spoluvlastníkov vec nechce, súd nariadi jej predaj a výťažok rozdelí podľa podielov), na charakter konania iudicium duplex, tým, že rozhodol o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva k bytu v spore, kde jeho účastníkmi boli riadne všetci evidovaní spoluvlastníci bytu. Súd prvej inštancie najskôr rozhodol o procesnom návrhu žalovanej na prerušenie konania v zmysle ust. § 164 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) do skončenia konania vedeného pod sp. zn. B2-46D/562/2016 o návrhu na dodatočné prejednanie dedičstva po ich otcovi L. R. F., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, predmetom ktorého je novoobjavený majetok, a to rozdielna nehnuteľnosť v k.ú. E. Q.. Uviedol, že pokiaľ žalovaná svoj návrh odôvodňovala tým, neskončené dedičské konanie môže mať vplyv na ich vyporiadanie v predmetnom konaní a ich spoločné vzťahy chce riešiť komplexne, jej návrh súd prvej inštancie nepovažoval za dôvodný, keďže dedičské konanie sa týka inej nehnuteľnosti a nemá vplyv na vlastníctvo či výšku spoluvlastníckych podielov na byte, preto uzavrel, že nie sú splnené podmienky fakultatívneho prerušenia konania podľa ust. § 164 CSP a nejednalo sa ani o prípad obligatórneho prerušenia konania v zmysle ust. § 162 ods. 1 písm. a) CSP. Žalobkyne 1/ až 3/ a žalovaná zhodne navrhovali zrušiť ich spoluvlastníctvo k bytu, pričom každá zo strán sporu navrhovala rozdielny spôsob vyporiadania prikázaním veci za náhradu. Reálne rozdelenie predmetu vyporiadania súd prvej inštancie nepovažoval za dobre možné, vychádzajúc zo samotnej povahy veci (3izbový panelákový byt) a z technickej náročnosti či nemožnosti a aj neprimeranej finančnej nákladnosti, pričom strany sporu nepreukazovali objektívnu a účelnú možnosť rozdelenia bytu a takýto spôsob vyporiadania ani nežiadali. Súd prvej inštancie po konštatovaní, že nezistil a v konaní neboli tvrdené žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle ust. § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pre ktoré by nebolo možné vyporiadať spoluvlastníctvo spôsobom prikázania veci za primeranú náhradu, uviedol, že žalobkyne 1/ až 3/ navrhovali prikázanie bytu do ich podielového spoluvlastníctva za náhradu žalovanej určenú podielom jej spoluvlastníckeho podielu, vychádzajúc z hodnoty bytu 216.000 eur určenej nimi predloženým Znaleckým posudkom č. 37/2022, vypracovaným dňa 10.05.2022 znalkyňou L. J. S. (ďalej len „Znalecký posudok č. 37/2022“), žalovaná navrhovala (formálne vzájomnou žalobou, čo súd prvej inštancie vzhľadom na povahu sporu iudicium duplex považoval za jej vlastný návrh vyporiadania) prikázať byt do jej výlučného vlastníctva za náhradu žalobkýň 1/ až 3/ vychádzajúc z hodnoty bytu 150.000 eur (žalovaná na poslednom pojednávaní predpokladala hodnotu okolo 180.000 eur a na ten účel navrhovala vykonať súdom nariadené znalecké dokazovanie). Pri spôsobe prikázania bytu súd prvej inštancie zohľadnil predovšetkým kritérium veľkosti spoluvlastníckych podielov, účelnosti využitia veci (bytu) a preukázanie dostatočných finančných prostriedkov za vyplatenie primeranej náhrady. K veľkosti

podielov uviedol, že každá zo žalobkýň 1/ až 3/ vlastnila podiel 292/1000 (spolu 876/1000), t.j. 87,6 % k celku, žalovaná vlastnila podiel 31/250 (124/1000), t.j. 12,4 % k celku, teda že už spoluvlastnícky podiel každej zo žalobkýň je viac ako dvojnásobný k podielu žalovanej a neopomenul ani nesúlad strán sporu v otázke spoločného vlastníctva a užívania predmetného bytu, ktorého boli voči žalovanej dominantnými vlastníčkami (spolu ako aj každá zvlášť). Súd prvej inštancie nepovažoval za relevantné žalovanou tvrdené „spochybňovanie hodnovernosti“ veľkosti spoluvlastníckych podielov žalobkýň 1/ až 3/ (čo do výšky podielu 177/1000 nadobudnutých darovaním od ich matky N. F. na základe darovanej zmluvy zo dňa 23.06.2015) a pri otázke hodnovernosti spoluvlastníckych podielov vychádzal z ust. § 70 katastrálneho zákona, keď žalovaná námietku uvádzala len vo všeobecnej rovine, nepreukazovala, že by sa určenia rozdielneho spoluvlastníckeho podielu či neplatnosti darovacej zmluvy domáhala žalobou, žalovaná neuviedla, že by námietky vznášala v rámci samotného dedičského konania v roku 2018; poukazovala len na nepresnosť údaja o výmere bytu ako predmete darovania v darovacej zmluve, preto súd prvej inštancie tieto námietky nepovažoval za dostatočne špecifikované. Doplnil, že v zmysle darovacej zmluvy matka žalobkyniam 1/ až 3/ darovala 531/1000 (3 x 177/1000) zo svojich 615/1000 (123/200), pričom zvyšných 84/100 zdedila žalovaná (osvedčenie o dedičstve sp. zn. 46D/332/2016, č.l. 387). Za nedôvodné považoval súd prvej inštancie aj námietky žalovanej o účelnejšom využití bytu, ktoré by mal súd v danom prípade uprednostniť, ktoré skutočnosti v konaní nepreukázala. Súd prvej inštancie uviedol, že pri rozhodovaní o prikázaní veci zohľadňuje aj to, aby sa vec mohla účelne využiť, pod čím treba rozumieť predovšetkým využitie veci na účel, na ktorý je vec určená a že pri prikázaní veci je nutné prihliadať aj na to, aby sa vytvorili priaznivé podmienky na nerušené využitie veci a vznikom nového spoluvlastníckeho vzťahu nedochádzalo k vzniku sporných situácií; na uvedené súd prvej inštancie prihliadal aj v danom prípade, keď v konaní nebolo sporným, že medzi stranami sú vážne narušené vzájomné vzťahy, ktoré vplývajú aj na otázku užívania bytu, bol nepochybný záujem na samotnom zrušení a vyporiadaní spoluvlastníctva či novom určení spoluvlastníckych vzťahov, keď spoluvlastnícke nezhody strán sporu znemožňovali spoločnú dohodu o užívanú bytu a narúšali jeho pokojné užívanie. Za nepreukázané a účelové považoval súd prvej inštancie tvrdenia žalovanej o tom, že byt je spojený spoločným prechodom s jej vedľajším bytom č. XX, o existencii rozhodnutia na spriechodnenie bytu a napokon o neoprávnenom konaní žalobkýň pri ich svojvoľnom zamurovaní prechodu, keď žalovaná v tejto súvislosti uviedla aj to, že predloží stavebné povolenie, právoplatné dňa 04.03.2009. Neexistenciu prechodu a oddelenosť bytu v súčasnosti preukazuje Znalecký posudok č. 12/2018 zo dňa 06.02.2018 vypracovaný znalcom L. C. T. (ďalej len „Znalecký posudok č. 12/2018“), Znalecký posudok č. 37/2022 a dňa 03.11.2022 doložená fotografia (č.l. 430). Súd prvej inštancie upriamil pozornosť na notársku zápisnicu o darovacej zmluve zo dňa 13.05.2009 (č.l. 434), v ktorej sa poukazuje aj na notárovi predložené rozhodnutie právoplatné dňa 04.03.2009 a je v nej konštatované, že k vybúraniu dverného otvoru medzi bytom (č. XX) a bytom žalovanej (č. XX) došlo spolu s následným zamurovaním iného dverného otvoru v byte (ktoré žalovaná v konaní namietala ako neoprávnené konanie žalobkýň) a že dané stavebné úpravy sa vykonali za účelom odčlenenia izby z bytu a jej pričlenenia do bytu žalovanej ako daru od jej rodičov, pričom žalovaná vyhlásila, že stav daru jej je dobre známy. Súd prvej inštancie uviedol, že pokiaľ chcela žalovaná avizovaným predložením stavebného rozhodnutia z roku 2009 preukazovať (bez ďalších súvislostí vyplývajúcich z notárskej zápisnice) len dočasnú priechodnosť bytov, nebolo zrejmé, akú by to mohlo mať relevanciu, takýto návrh v konaní riadne predložený nebol a zo strany žalovanej nebolo preukázané, že nemala možnosť rozhodnutie predložiť včas, keď sama ním disponovala (v mobile). Súd prvej inštancie považoval vykonanie (avizovaného) dokazovania aj za rozporné zásadám koncentrácie a hospodárnosti konania, keď by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania (§ 153 ods. 2 CSP) a doplnil, že v konaní bolo preukázané tvrdenie žalobkýň o zväčšení bytu (garsónky) žalovanej v roku 2009 odčlenením izby z bytu a že darovanie jednej miestnosti z bytu rodičmi strán sporu pre žalovanú v roku 2009 možno vnímať (dotvára istý celkový obraz) aj v súvislosti so žalovanou namietaným neskorším darovaním zo strany ich matky (darovala časť spoluvlastníckeho podielu na byte) žalobkyniam 1/ až 3/ v roku 2015, ako aj o veľkosti spoluvlastníckych podielov strán sporu. Pokiaľ teda žalovaná v konaní len všeobecne uviedla, že došlo ku kráteniu jej dedičského podielu oproti žalobkyniam, čo bližšie ani nešpecifikovala, v konaní to nemohlo mať relevanciu a tieto svoje námietky mala žalovaná možnosť uplatniť priamo v dedičskom konaní či v súdnom konaní. Ak žalovaná v priebehu sporu navrhovala pripojenie dedičského spisu sp. zn. 46D/332/2016 pre prípad, že nedôjde k mimosúdnej dohode, následne na uvedenom netrvala, pričom osvedčenie o dedičstve je súčasťou spisu (č.l. 386). K ďalším tvrdeniam žalovanej o zamedzení prístupu do bytu, neodovzdaní jej kľúčov, bránení vo výkone spoluvlastníckych práv, či (ne)platení predpisu platieb voči správcovi bytu, dal súd prvej inštancie do pozornosti ust. § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka (o miere podieľaní sa na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci) a ust. § 139 ods. 2 Občianskeho

zákonníka (ktorý upravuje spôsob rozhodovania spoluvlastníkov o hospodárení so spoločnou veci) a poukázal na to, že v prejednávanej veci nebol oprávnený rozhodovať o nárokoch týkajúcich sa hospodárenia či užívania bytu, keď uvedené nebolo predmetom konania. Pokiaľ žalovaná navrhovala dokazovanie výzvou žalobkýň na predloženie kľúčov od bytu žalovanej a sprístupnenie jej bytu, súd prvej inštancie návrh ako neúčelný a nadbytočný nepripustil, mal pritom za preukázané umožnenie prístupu právnej zástupkyni žalovanej za účelom vykonávaného súkromného znaleckého dokazovania a ak žalovaná neskôr tvrdila, že vlastné znalecké dokazovanie nemohla vykonať pre odopretie jej prístupu, toto tvrdenie nepreukázala a žalobkyne uviedli, že by to bolo aj v ich záujme a na taký účel by byt žalovanej sprístupnili. V konaní nebolo preukázané ani žalovanou tvrdené násilné správanie žalobkýň voči nej, keď relevantným by mohlo byť skutočné fyzické alebo psychické násilie páchané priamo na žalovanej, za ktoré žalovaná mylne a neopodstatnene považovala tvrdené nesprístupnenie jej bytu zo strany žalobkýň, nedovolanie jej ho užívať či neodovzdanie kľúčov. Súd prvej inštancie doplnil, že žalovaná v konaní nepreukázala, že by takým mohlo byť ňou tvrdené konanie žalobkyne 2/ zo dňa 29.10.2019, ktorá sa ju mala snažiť natlačiť do bytu a ani to, že k niečomu takému vôbec došlo a pokiaľ žalovaná v konaní navrhovala výsluch strán sporu za účelom preukázania násilného správania (resp. za účelom zodpovednosti za zmarenie mimosúdnych rokovaní), napokon na takom návrhu netrvala. V konaní bolo preukázané, že byt bol na základe rozhodnutia všetkých žalobkýň prenechaný do užívania žalobkyne 2/, ktorá byt obýva, má v ňom svoje veci, o čom svedčí aj doložený návrh čestného vyhlásenia spísaného v súvislosti s poskytnutím možnosti právnej zástupkyne žalovanej zúčastniť sa znaleckej obhliadky bytu (č.l. 428); žalovaná uvedenú skutočnosť nevyvrátila, keď v rámci svojich tvrdení len poukazovala na občasné a nie neustále užívanie bytu, o čom má mať ako vlastníčka vedľajšieho bytu vedomosť. Za významné v tejto veci súd prvej inštancie považoval zachovanie účelu využitia bytu v súčasnosti obývaného žalobkyňou 2/ na základe dohody všetkých žalobkýň, t.j. ďalšie nerušené a účelné užívanie bytu zabezpečené súladom (novourčených) spoluvlastníkov a uviedol, že osobitný (prednostný) význam nemohli mať tvrdenia žalovanej, že byt viac potrebuje, má k nemu citový vzťah, je ŤZP, je maliarka, má pred bytovým domom parkovacie státie, mala by nižšie náklady na presťahovanie, resp. že žalobkyne majú svoj trvalý pobyt inde. Súd prvej inštancie uviedol, že žalovaná má svoj byt (býva vo vedľajšom byte), ktorý vlastní a má tam trvalý pobyt a nepreukázala takú vážnu potrebu na prikázaní bytu, ktorú by bolo potrebné uprednostniť a byt prikázať jej ako výrazne menšinovej (12,4 %) spoluvlastníčke, keď zároveň ani nepreukázala, že aj aktuálne toho času disponuje dostatočnými finančnými prostriedkami na vyplatenie primeranej náhrady spoluvlastníckych podielov žalobkýň - schopnosť vyplatiť žalobkyne 1/ až 3/ preukazovala žalovaná ku dňu 30.09.2021 (výpisom účtu zo dňa 24.09.2021 a notárskou zápisnicou zo dňa 30.09.2021), a to vo výške 157.680 eur (vychádzajúc z hodnoty nehnuteľnosti 180.000 eur), čo potvrdila aj poslednom pojednávaní; pokiaľ ďalej uvádzala, že je schopná ich vyplatiť aj v súčasnosti, uvedené nebolo v konaní preukázané. Súd prvej inštancie poukázal na to, že sa pri vyporiadaní prikázaním veci musí zaoberať otázkou, či spoluvlastník/ spoluvlastníci, ktorým by vec mala byť prikázaná, disponujú potrebnými finančnými prostriedkami, resp. existujú predpoklady na splnenie povinnosti poskytnúť primeranú náhradu ostatným spoluvlastníkom a dal do pozornosti, že sama žalovaná v konaní uvádzala, že v súvislosti so zabezpečením finančných prostriedkov počas mimosúdneho rokovania predávala svoj súčasný byt (uviedla, že aby žalobkyne mohla vyplatiť, za tým účelom pristúpila k predaju svojho bytu) a doložila aj zmluvu o budúcej kúpnej zmluve zo dňa 05.08.2021 (č.l. 235) s vyčiernením všetkých údajov o výškach častí kúpnej ceny, ktorá sa týkala bytu č. XX, s lehotou na uzatvorenie kúpnej zmluvy najneskôr do 06.10.2021 a splatnosť prvej časti kúpnej ceny v deň podpisu zmluvy o budúcej zmluve (05.08.2021). Nie je preto podľa súdu prvej inštancie zrejmé, či dokladované prostriedky dňa 30.09.2021 (ne)pochádzali sčasti z prostriedkov prvej časti kúpnej sumy. Žalovaná následne v konaní aj naďalej tvrdila, že vlastní a býva v susednom byte č. XX, nemožno tak bez ďalšieho predpokladať, že by k jeho predaju došlo a žalovaná by týmto spôsobom získala tvrdené finančné prostriedky. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie pristúpil k zrušeniu podielového spoluvlastníctva k bytu a jeho prikázaniu do podielového spoluvlastníctva žalobkýň 1/ až 3/ v zmysle ich návrhu každej v podiele 1/3 k celku (výrok II. a III.). Čo sa týka výšky primeranej finančnej náhrady za spoluvlastnícky podiel žalovanej, vychádzal z nimi predloženého súkromného Znaleckého posudku č. 37/2022, spĺňajúceho všetky náležitosti v zmysle ust. § 209 ods. 2 CSP, ktorý stanovil všeobecnú hodnotu bytu na sumu 216.000 eur. Námietku žalovanej, že znalec nemal k dispozícii všetky doklady, konkrétne poukazujúc na stavené povolenie z roku 2009, považoval súd prvej inštancie za nedôvodnú, keď v Znaleckom posudku č. 37/2022 znalec riadne vychádzal z aktuálnej oddelenej dispozície bytu, rovnako ako tomu bolo aj v prípade Znaleckého posudku č. 12/2018 (č.l. 27). Žalovanou poukazované nesprávnosti v obsahu Znaleckého posudku č. 37/2022 o tom, že sa obhliadka bytu vykonala za účasti žalovanej, ktorá byt sprístupnila, považoval súd prvej inštancie za zrejmé

nesprávnosti, ktoré ani medzi stranami neboli sporné a nemali žiaden vplyv na závery o hodnote bytu (znalecké dokazovanie sa vykonalo s umožnením účasti právnych zástupcov strán sporu, čo žalovaná nevyvrátila nepreukázanými tvrdeniami o zamedzení účasti jej právnej zástupkyni a tiež zmätočnými tvrdeniami o tom, že sa do vchodu či bytu nemohla dostať). Žalovaná namietala neaktuálnosť stanovenej hodnoty bytu z dôvodu zmien v cenách nehnuteľností od 05/2022 do rozhodnutia súdu prvej inštancie tým, že v súčasnosti je hodnota bytu nižšia a len nekonkrétne poukazovala na všeobecné údaje NBS, aktuálny vývoj trhu s tvrdením min. znížením 10 %, ktoré považovala za všeobecne známe okolnosti. Súd prvej inštancie uviedol, že táto námietka žalovanej pri spôsobe vyporiadania spoluvlastníctva prikázaním bytu žalobkyniam 1/ až 3/ pôsobí v neprospech samotnej žalovanej, avšak ani žalobkyne s jej argumentáciou o neaktuálnej hodnote bytu nesúhlasili a neupravovali ani nežiadali znížiť nimi navrhovanú sumu primeranej náhrady žalovanej za jej spoluvlastnícky podiel (vypočítanú z hodnoty bytu v zmysle Znaleckého posudku č. 37/2022). Súd prvej inštancie dodal, že je prirodzený istý vývoj v cenách nehnuteľností s možnosťou klesania ale aj stúpania (najmä z dlhodobého hľadiska a príslušnej mestskej časti hlavného mesta), stanovenú hodnotu bytu Znaleckým posudkom č. 37/2022 však nepovažoval za neaktuálnu a pokiaľ žalovaná trvala na nariadení znaleckého dokazovania súdom za účelom stanovenia aktuálnej (nižšej) hodnoty bytu, súd prvej inštancie toto dokazovanie nevykonal pre jeho neúčelnosť, nadbytočnosť, ako aj z dôvodu hospodárnosti konania, pričom takéto dokazovanie žalovaná v konaní už navrhovala a nebolo vykonané z dôvodov na jej strane v zmysle ust. § 253 ods. 3 CSP (nezložila preddavky). Súd prvej inštancie tak určil výšku primeranej náhrady žalovanej vychádzajúc z celkovej hodnoty bytu 216.000 eur a spoluvlastníckeho podielu žalovanej 31/250, t.j. 12,4 %, čo predstavuje sumu 26.784 eur, ktorú zhodne navrhovali žalobkyne. Žalobkyne 1/ až 3/ preukázali disponovanie týmito finančnými prostriedkami výpisom z účtu žalobkyne 3/ zo dňa 13.05.2022 a keďže sa nejedná o značnú sumu a na strane žalobkýň ide o 3 spoločne zaviazané subjekty, pričom disponovanie prostriedkami na ich strane ani ničím nepodmieňovali, možno ho predpokladať aj v súčasnosti; lehotu na plnenie súd prvej inštancie určil v zmysle ust. § 232 ods. 3 CSP na 30 dní, ktorú považoval v danom prípade (aj vzhľadom na predpokladanú dispozíciu prostriedkami) za dostatočnú na vyplatenie náhrady. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie zaviazal žalobkyne 1/ až 3/ spoločne a nerozdielne zaplatiť žalovanej sumu 26.784 eur titulom primeranej náhrady za jej spoluvlastnícky podiel (výrok IV.). O nároku na náhradu trov konania (§ 262 ods. 1 CSP) rozhodol súd prvej inštancie v súlade s ust. § 257 CSP a tento nepriznal žiadnej zo strán sporu (výrok V.) pre existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, keď prihliadal jednak osobitný charakter sporu (iudicium duplex), v ktorom súd podľa ust. § 216 ods. 2 CSP nie je viazaný žalobným petitom a v ktorom žalobcom a žalovaným môže byť ktorákoľvek zo strán sporu, že žalobkyne 1/ až 3/ síce boli (formálne) úspešné v spore, keď súd prvej inštancie rozhodol v súlade s ich posledným návrhom, bral však zreteľ na to, že súd v tomto prípade rozhoduje priamo podľa kritérií stanovených v ust. § 142 Občianskeho zákonníka, preto nemožno v celom rozsahu prenášať zodpovednosť za výsledok konania na žalovanú. Súd prvej inštancie dal do pozornosti, že žalobkyne v priebehu konania menili navrhovaný spôsob vyporiadania, keď spočiatku pripúšťali tiež prikázanie veci do výlučného vlastníctva žalovanej, čo následne zmenili, pričom uvedené ovplyvnilo priebeh sporu. Čo sa týka protichodných tvrdení o zmarení mimosúdneho riešenia sporu, súd prvej inštancie vychádzal z preukázanej skutočnosti o tom, že žalovaná v danom čase uzavrela zmluvu o budúcej zmluve na predaj svojho bytu a disponovala finančnými prostriedkami (vo vzťahu k náhrade z hodnoty bytu 180.000 eur), z čoho možno predpokladať toho času jej skutočný záujem na vyporiadaní prikázaním bytu do jej vlastníctva. 3. Proti rozhodnutiu vo výroku II.. III. a IV. podala žalovaná v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d), e), f), g) a h) CSP, t.j. že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žiadala napadnutý rozsudok rušiť a vrátiť vec na nové prejednanie a rozhodnutie, keď rozsudok bol vydaný na základe nedostatočne zisteného skutkového a právneho stavu a nesprávneho právneho posúdenia. Namietala, že odôvodnenie napadnutého rozsudku nie je v súlade s výrokovou časťou a priebehom prvoinštančného konania a vykonanými dôkazmi, keď súd prvej inštancie sa nevysporiadal s protinávrhom žalovanej zo dňa 04.10.2021 na prikázanie bytu do výlučného vlastníctva žalovanej. Žalovaná uviedla, že vo výroku II. a III. napadnutého rozsudku súd prvej inštancie nedostatočne popísal nehnuteľnosť/byt v zmysle zákona č. 182/1993 Z.z. v platnom znení a ust. § 42 katastrálneho zákona, na základe čoho je rozsudok

nezapísateľný v katastri nehnuteľností, pri rozhodovaní vo veci sa neriadil CSP, podľa ktorého je pre rozsudok rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia s odkazom na ust. § 217 CSP a že súd prihliada ku všetkému, čo nastalo za konania až do vyhlásenia rozsudku. Žalovaná uviedla, že rozsudok bol vydaný na základe neaktuálneho Znaleckého posudku č. 37/2022, ktorý bol vypracovaný na základe cien v roku 2022, ktoré sa v roku 2024 stali neaktuálnymi, nakoľko medzičasom do vyhlásenia rozsudku došlo k poklesu cien nehnuteľností min. o 10 %, čo je dokumentované zverejnenými údajmi jednak Štatistického úradu SR ako aj NBS, a preto Znalecký posudok č. 37/2022 nemôže byť podkladom pre rozhodnutie v roku 2024. Žalobkyne podľa žalovanej zámerne neposkytli znalkyni L. S. všetky potrebné doklady pre ocenenie (že ide o prechodový byt aj podľa Znaleckého posudku č. 12/2018 a č. 77/2012, ktoré predmetné stavebné povolenie na účel prechodového bytu obsahujú) a zaviedli znalkyňu aj súd, žalovaná so Znaleckým posudkom č. 37/2022 nesúhlasila, ide tak o sporný posudok a aj keď prvoinštančný súd prijal uznesenie, že nariadi znalecké dokazovanie súdom, toto nevykonal. Žalovaná na pojednávaniach preukázala, že byt je stavebne určený ako prechodový byt s bytom žalovanej (č. XX), a to na základe právoplatného stavebného povolenia stavebného úradu – Mestskej časti Bratislava – Ružinov č.SU/2009/6531-4/MML-2 zo dňa 15.01.2009 a Znaleckého posudku č. 12/2018, ktorý tento zásadný a stavebnotechnický údaj obsahuje. Aj laik vie, že na hodnotu bytu má vplyv to, či ide o prechodový byt alebo nie. Prvoinštančný súd sa s touto podstatnou právnou otázkou nevysporiadal, odkázal len na Znalecký posudok č. 37/2022, ktorý však podľa žalovanej nie je relevantný, nakoľko o tom, o aký byt ide, môže rozhodovať len stavebný úrad. Je nesporné, že stavebný úrad rozhodol, že ide o prechodový byt, keď k zmene stavebného povolenia nedošlo a byt je spojený s bytom č. 42 aj elektroinštaláciou a pre zachovanie prístupu k stavbe alebo na pozemok sú potrebné stavebné úpravy, súd si zadováži vyjadrenie stavebného úradu. S poukazom na ust. § 205 CSP žalovaná uviedla, že z právoplatného stavebného povolenia vyplýva, že byt je prechodový a na to, aby bol samostatným bytom, je potrebné požiadať o vydanie stavebného povolenia na zrušenie prechodu a realizovať odstránenie vybudovaného prechodu; akákoľvek stavebná úprava na odstránenie prechodu bez právoplatného stavebného povolenia v byte je podľa žalovanej v zmysle stavebného zákona nedovolená, poukázala na ust. § 2 zákona č. 182/1993 Z.z. a zopakovala, že byt bol stavebným úradom určený ako prechodový, nespĺňa podmienku samostatnej bytovej jednotky, navyše je elektroinštalačne prepojený s bytom č. XX. Nakoľko konanie o zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva v zmysle ust. § 142 Občianskeho zákonníka je iudicium duplex a Občiansky zákonník upravuje jednotlivé taxatívne spôsoby vyporiadania podielového spoluvlastníctva a súčasne ustanovuje ich poradie, ktoré je pre súd záväzné, zákonná úprava trvá na tom, aby súd prihliadal na veľkosť spoluvlastníckych podielov a na účelné využitie veci; uvedeným sa podľa žalovanej prvoinštančný súd neriadil, keď žalobkyne 1/ až 3/ byt nevyužívajú na bývanie, majú vlastné byty, nezdržujú sa tam, neplatili správcovi ani predpis zálohových platieb a žalobkyňa 2/ sa v byte zdržuje len občasne, žalobkyne 1/ až 3/ byt nepotrebujú, nakoľko majú vlastné byty, kde majú aj trvalé bydlisko; uvedené žalovaná preukázala a žalobkyne to nepopreli, teda ide o nespornú skutočnosť. Žalovaná preukázala, že byt potrebuje pre seba, nakoľko ide o osobu s vyšším vekom a ťažkým zdravotným postihnutím, je povolaním maliarka a pre obmedzenú pohyblivosť (barle, vozík) a aj pre výkon svojho povolania, vie byt účelnejšie využiť, preto sa protinávrhom domáhala prikázania bytu do svojho výlučného vlastníctva a preukázala, že je schopná žalobkyne vyplatiť z ich podielu na byte, keď žalobkyne s cenou bytu vo výške 180.000 eur súhlasili, nenamietali ju, nakoľko túto cenu sami požadovali, vyporiadanie týmto spôsobom ale odmietli; pre zaistenie nárokov žalobkýň žalovaná zložila sumu 157.680 eur do notárskej úschovy v prospech žalobkýň. O protinávrhu žalovanej prvoinštančný súd nerozhodol, čo žalovaná považujeme za vadu konania. Zohľadňovanie veľkosti podielov musí podľa žalovanej v rovnováhe korešpondovať účelnému využitiu veci, preto pri konkrétnom konečnom rozdelení veci je potrebné zisťovať účelné využitie každej veci a taktiež ich hodnotu, pomer rozdelených vecí svojou účelnosťou, prístupom a polohou a týmito zásadami a postupmi sa prvoinštančný súd neriadil, neprihliadal na listinné dôkazy predložené a namietané žalovanou (znalecké ocenenie, stavebný účel bytu po vydaní právoplatného stavebného povolenia, prechodový byt), teda v tomto konaní došlo k vadám konania, ktoré mali za následok nesprávne právne posúdenie a rozhodnutie vo veci. Žalovaná uviedla, že od roku 2016 žalobkyne užívajú byt nad rámec svojich spoluvlastníckych podielov a dlhodobo neoprávnene obmedzujú spoluvlastnícke právo žalovanej k tomuto bytu od roku 2012 (po úmrtí otca L. R. F.), vymenili na byte zámok na dverách a znemožnili vstup žalobkyne do bytu a dlhodobo jej ho odmietajú sprístupniť, pričom žalovaná opakovane žiadala od žalobkýň prístup k bytu, avšak neúspešne. V byte sa nachádzajú aj osobné veci žalovanej, ku ktorým žalovaná nemá dlhodobo prístup (od roku 2012), nemohla sa ona ani jej právny zástupca oboznámiť so stavom bytu (účasť žalobkyne odmietli). Svoj záujem o nadobudnutie spoluvlastníckych podielov žalobkýň k bytu žalovaná uplatnila už v dedičskom konaní po matke N. F.. S týmito nespornými skutočnosťami sa prvoinštančný

súd nevysporiadal. Poukázala na ust. § 208 ods. 1 písm. a), b), e) Trestného zákona a že k protiprávnemu konaniu dochádza aj neoprávneným zásahom do práva k bytu a ide o trestný čin. Poukázala aj na to, že žalobkyne sa o byt riadne nestarajú a neplnia si povinnosti riadne a včas platiť predpis platieb za byt voči správcovi domu a byt je v pôvodnom stave bez akýkoľvek udržiavacích prác. Žalovaná vo výške svojho spoluvlastníckeho podielu pravidelne prispieva na úhradu predpisu platieb za byt správcovi domu, napriek tomu, že žalobkyne dlhodobo obmedzujú jej spoluvlastnícke práva k bytu. Žalovaná opakovane pozývala (prostredníctvom sms) každú žalobkyňu na stretnutie, na ktorom by si otázky zrušenia podielového spoluvlastníctva prerokovali, avšak ani jedna zo žalobkýň neprejavila záujem o stretnutie so žalovanou, pri stretnutí so žalovanou neodpovedajú na jej pozdrav, žalobkyne dlhodobo obmedzovali žalovanú aj v návštevách matky a dňa 29.10.2021 žalobkyňa 2/ v nočných hodinách bezdôvodne fyzicky napadla žalovanú. Zopakovala, že žalobkyne neoprávnene a dlhodobo bránili žalovanej v prístupe k spoločnému majetku a žiadala, aby súd prvej inštancie neoprávnené konanie žalobkýň vzal do úvahy ako násilné a dlhodobé zlé správanie žalobkýň voči žalovanej, keď žalovaná, aby nevyvolávala ďalšie spory, neuplatnila zatiaľ svoje majetkové práva na náhradu za neužívanie spoločnej veci v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu súdnou cestou, čo nevylučuje, že nedošlo zo strany žalobkýň k násilnému správaniu voči žalovanej v zmysle ust. § 142 Občianskeho zákonníka, ktoré spočíva nielen v obmedzovaní jej vlastníckych práv ale aj v psychickom násilí žalobkýň voči žalovanej. Tvrdenie žalobkýň (aj prvoinštančného súdu), že si svoje práva neuplatnila na súde, je podľa žalovanej irelevantné a s vecou nesúvisiace. Žalovaná navrhla, aby odvolací súd buď napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec na nové prejednanie a rozhodnutie prvoinštančného súdu alebo napadnutý rozsudok zmenil tak, že návrh žalobkýň zamietne, zruší podielové spoluvlastníctvo strán sporu k bytu, prikáže ho do výlučného vlastníctva žalovanej a zaviaže žalovanú zaplatiť z titulu náhrady za spoluvlastnícke podiely žalobkýň 1/ a 3/ každej sumu vo výške 43.800 eur do tridsiatich dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku. 4. K odvolaniu žalovanej sa vyjadrili žalobkyne podaním zo dňa 24.06.2024 a uviedli, že nesúhlasia s tvrdeniami žalovanej v odvolaní a v celom rozsahu ich popierajú. Žalovaná rovnako ako v prvoinštančnom konaní uvádza repetitívne tvrdenia, na ktoré žalobkyne v priebehu prvoinštančného konania opakovane reagovali a vysporiadal sa s nimi aj prvoinštančný súd. Žalovaná podľa žalobkýň ignoruje svoje povinnosti strany v spore, najmä substancovane tvrdiť a úmyselne predlžuje trvanie sporu neplnením si povinností v rozpore so zásadou hospodárnosti konania a koncentrácie konania. Žalobkyne sa v celom rozsahu okrem výroku V. stotožňujú s rozsudkom súdu prvej inštancie, považujú ho za spravodlivý a vecne aj právne správny, ktorému predchádzala snaha o mimosúdne vyriešenie veci pred iniciovaním konania, ale aj počas samotného konania. Žalobkyne rozporovali námietky žalovanej ohľadne procesného postupu prvoinštančného súdu a údajnej zmene ceny bytu, že žalovaná sa snaží v odvolaní tvrdiť, že súd prvej inštancie nepostupoval procesne správne a nerešpektoval ust. § 217 CSP, keď prvoinštančné konanie trvalo cca 4 roky, v priebehu ktorých si konajúci súd obstaral rozsiahly spisový materiál, vykonal viaceré pojednávania a procesne postupoval správne. Skutočnosť, že v priebehu konania údajne podľa žalovanej kolísala cena bytu na trhu nehnuteľností nemôže byť na ujmu žalobkýň, ktoré v konaní predložili Znalecký posudok č. 37/2022, ktorý má všetky zákonné náležitosti a ktorým sa má súd v konaní riadiť; súd prvej inštancie napriek tomu chcel v konaní nariadiť znalecké dokazovanie, avšak žalovaná nezložila preddavok na trovy znaleckého dokazovania, v dôsledku čoho sama zavinila, že nedošlo k ďalšiemu znaleckému dokazovaniu ceny bytu. Žalovaná síce opakovane tvrdila v konaní zmenu v cene bytu, avšak nikdy sama nepredložila tvrdenie o tom, aká by podľa nej cena bytu mala byť (a to dokonca ani teraz v jej odvolaní), čím opäť porušila zásadu sporového konania tvrdiť. Žalobkyne sa k tvrdeniam o hodnote bytu opakovane vyjadrili, dokonca navýšili zmenou žalobného petitu výšku navrhovanej odplaty za spoluvlastnícky podiel žalovanej. Tvrdenia žalovanej o rozdiele v cene bytu a nesprávnom postupe prvoinštančného súdu sú iba účelovými tvrdeniami, ktorými sa snaží zhojiť svoje pochybenia pri vedení sporu na prvoinštančnom súde a odvolací súd by na ne nemal prihliadať. K namietanej nesprávnosti Znaleckého posudku č. 37/2022 a prechodovosti bytu uviedli, že k rovnakým tvrdeniam sa žalobkyne v konaní už vyjadrili, predložili Znalecký posudok č. 37/2022 a vysvetlili stavebnú uzavretosť bytu, že byt je v katastri nehnuteľností riadne zapísaný ako samostatný byt, preto nemôže byť pochybnosť o jeho stavebnej uzavretosti a predložili aj fotografiu uzavretia údajného prechodu do susediaceho bytu žalovanej, preto všetky tvrdenia o prechodovosti bytu a nesprávnosti Znaleckého posudku č. 37/2022 sú zavádzajúce a odvolací súd by nemal na ne brať ohľad. Popreli údajnú účelnosť využitia bytu žalovanou a vyjadrili sa k osočovaniu žalobkýň tak, že žalovaná má sama svoju bytovú otázku vyriešenú (vlastní susedný byt), v ktorom trvale býva, k užívaniu bytu žalobkyňou 2/ uviedli, že táto byt obýva a tvrdenia žalovanej o tom, že je ŤZP nepreukazujú skutočnosť, že

by účelnejšie využila byt. Napriek tomu, že je žalovaná ŤZP podľa informácií žalobkýň sa pohybuje v bytovom dome, kde sa nachádza byt, samostatne bez barlí a bez invalidného vozíka. Akékoľvek osočovanie žalobkýň o ich nevhodnom správaní k žalovanej už žalobkyne popreli a trvali na tom, že sa k žalovanej nesprávali nevhodne alebo nezákonne; uvádzanie ustanovení Trestného zákona bez ďalšieho nevecne a nezmyselne svedčí len o snahe žalovanej negatívne vykresliť správanie žalobkýň, žalobkyne a žalovaná majú dlhodobo narušený súrodenecký vzťah najmä z dôvodu na strane žalovanej, preto nie je medzi stranami sporu možná normálna komunikácia. Žalobkyne užívajú byt oprávnene, dohodli sa na užívaní bytu v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka (žalovaná vlastní spoluvlastnícky podiel k bytu o veľkosti cca 12 %, preto je zjavné, že nemá sama možnosť rozhodnúť o užívaní bytu) a pravidelne uhrádzajú platby spojené s užívaním bytu v plnej výške (napriek tomu žalovaná uhrádza dobrovoľne časť platieb). Žalobkyne sa snažili vyriešiť vec mimosúdne, žalovaná ale nemala záujem dohodnúť sa a museli preto vec riešiť súdne. Žalobkyne navrhli, aby odvolací súd zamietol odvolanie žalovanej a aby potvrdil rozsudok v časti výrokov I. až IV. a priznal žalobkyniam náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 5. Žalovaná sa k vyjadreniu žalobkýň viac nevyjadrila. 6. Proti rozhodnutiu vo výroku V. o nároku na náhradu trov konania podali žalobkyne v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP, t.j. že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a mali za to, že súd prvej inštancie mal priznať nárok na náhradu trov konania žalobkyniam, nakoľko mali 100 % úspech v spore, snažili sa o mimosúdne vyriešenie veci a spor zapríčinila výlučne žalovaná, ktorá úmyselne predlžovala spor. Uviedli, že charakter sporu iudicium duplex nemôže byť na ťarchu žalobkýň a neexistujú okolnosti hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania žalobkyniam. Žalobkyne namietali, že súd prvej inštancie vyhovel žalobe žalobkýň v celom rozsahu, t.j. zrušil podielové spoluvlastníctvo strán sporu k bytu a prikázal ho do podielového spoluvlastníctva žalobkýň každej v podiele 1/3 k celku s tým, že sú povinné spoločne a nerozdielne zaplatiť žalovanej sumu 26.784 eur ako náhradu jej spoluvlastníckeho podielu. Prvoinštančný súd sa v celom rozsahu stotožnil s navrhovaným žalobným petitom a potvrdil, že žalobkyne mali legitímne záujmy v súvislosti s vyporiadaním podielového spoluvlastníctva, čo viedlo k ich úspechu v spore. Samotný konajúci súd v odôvodnení rozhodnutia konštatuje, že žalobkyne boli v spore úspešné, preto mali za to, že je potrebné prihliadať na zásadu úspechu vo veci (aj v sporoch, ktoré majú charakter iudicium duplex), ktorú dopĺňa zásada zavinenia (neakceptácia akéhokoľvek spôsobu riešenia sporu žalovanou pred doručeným samotnej žaloby na súd alebo počas mimosúdnych rokovaní). Ak by prvoinštančný súd správne právne posúdil vec v zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP, dospel by k priznaniu náhrady trov konania žalobkyniam voči žalovanej v rozsahu 100 %. Žalobkyne opakovane navrhovali mimosúdne riešenie sporu, aktívne a promptne pristupovali k zneniu návrhu dohody o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva spôsobom predaja spoluvlastníckych podielov žalobkýň žalovanej do jej výlučného vlastníctva, ako aj ku komunikácii so žalovanou, žalovaná počas obdobia mimosúdneho rokovania, ktoré trvalo viac ako tri mesiace, nebola ochotná, resp. schopná deklarovať žalobkyniam existenciu finančných prostriedkov na kúpu spoluvlastníckych podielov žalobkýň, čo znamenalo pre žalobkyne stav právnej neistoty. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uvádza, že žalobkyne v priebehu konania menili navrhovaný spôsob vyporiadania (spočiatku pripúšťali prikázanie veci do výlučného vlastníctva žalovanej, čo následne zmenili) a že uvedené ovplyvnilo i priebeh sporu, k čomu žalobkyne uviedli, že mali záujem o mimosúdne riešenie veci (nielen pred podaním žaloby na súd, ale aj v priebehu sporu) so žalovanou, ale v dôsledku správania a konania žalovanej museli nevyhnutne od takejto možnosti ustúpiť, keďže žalovaná dlhodobo nespolupracovala so žalobkyňami a zámerne spor predlžovala tým, že vo veci sústavne nesubstancovane a neúplne tvrdila, žiadala znalecké dokazovanie a následne nezaplatila preddavok na trovy znaleckého dokazovania. Rovnako z dôvodu konania a správania žalovanej, z dôvodu opakovaných neúspešných mimosúdnych rokovaní a v nadväznosti na vývoj sporu neboli žalobkyne viacej ochotné akceptovať alternatívne riešenie v podobe zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva spôsobom prisúdenia bytu žalovanej (keďže nebola ochotná, resp. schopná riadne deklarovať existenciu finančných prostriedkov na kúpu spoluvlastníckych podielov žalobkýň). Zmena žalobného petitu v časti výšky sumy zodpovedajúcej primeranej peňažnej náhrade za spoluvlastnícky podiel žalovanej, ktorú žalobkyne navýšili v zmysle Znaleckého posudku č. 37/2022, bola v prospech žalovanej, preto nemožno uvedené hodnotiť negatívne vo vzťahu k žalobkyniam a považovať za spor predlžujúce alebo negatívne ovplyvňujúce zmenu žalobného petitu. Boli to práve žalobkyne, ktoré sa v spore správali aktívne, predložili Znalecký posudok č. 37/2022 na ohodnotenie bytu, spolupracovali s konajúcim súdom, boli procesne aktívne v

záujme čo najskoršieho vyriešenia veci. Žalobkyne sa ešte pred riešením sporu prostredníctvom súdu preukázateľne opakovane snažili o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva so žalovanou (najskôr ústne a následne prostredníctvom doručenia výzvy na vyporiadanie podielového spoluvlastníctva), ktorá akýkoľvek návrh odmietla resp. sa k návrhu nevyjadrila. Žalobkyne žalovanej navrhli viaceré alternatívy (odkúpenie spoluvlastníckeho podielu žalovanej z ich strany (resp. jednou z nich), predaj spoluvlastníckych podielov žalovanej do jej výlučného vlastníctva či predaj bytu a rozdelenie zisku), ktoré žalovaná neakceptovala, je preto zrejmé, že spor bol zapríčinený a vyvolaný výhradne správaním žalovanej. Žalovaná tiež úmyselne predlžovala spor prostredníctvom predstieranej snahy o mimosúdne riešenie veci a marením navrhovaných procesných úkonov (žiadala nariadiť znalecké dokazovanie, avšak neuhradila preddavok na trovy znaleckého dokazovania), z dôvodu nekonania žalovanej spor trvá vyše 60 mesiacov a žalobkyniam vznikli trovy konania a vysoké náklady spojené s uplatnením ich práva na súde. Žalobkyne zdôraznili, že náhrada trov konania má slúžiť ako nástroj na kompenzáciu nákladov, ktoré vznikli pri obhajobe právnych záujmov žalobkýň a ktoré sa z dôvodu úmyselného predlžovania sporu zo strany žalovanej výrazne navýšili oproti predpokladanej výške nákladov resp. trov konania. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o náhrade trov konania prihliadal na osobitný charakter sporu iudicium duplex, v ktorom podľa ust. § 216 ods. 2 CSP nie je viazaný navrhovaným žalobným petitom, k čomu žalobkyne považovali za potrebné zdôrazniť, že samotný charakter sporu nemôže byť na ťarchu ktorejkoľvek zo strán sporu pri priznaní nároku na náhradu trov konania a je potrebné prihliadať na úspech v spore. Samotný konajúci súd v odôvodnení konštatuje, že žalobkyne boli (formálne) úspešné, preto je potrebné reflektovať na zásadu úspechu vo veci. Žalobkyne poukázali na ustálenú judikatúru nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) č. k. III. ÚS 138/2022 z 23.06.2022 a mali za to, že neexistujú dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania voči žalovanej. Odôvodnenie výroku o nepriznaní nároku na náhradu trov konania v nadväznosti na aplikáciu ust. § 257 CSP je podľa názoru žalobkýň strohé a stručné, pričom súd by mal podľa ust. § 257 CSP rozhodovať iba vo výnimočných prípadoch, čo podporuje aj ustálená judikatúra (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“), sp. zn. 2 M Cdo 17/2009, sp. zn. 5 Cdo 67/2010, nález ÚS SR zo dňa 11.02.2020, sp. zn. III. ÚS 135/2019-33). Žalobkyne zdôraznili, že za dôvod hodný osobitného zreteľa nie je možné považovať osobitný charakter sporu (iudicium duplex) či skutočnosť, že žalovaná dokladovala súdu uzavretú zmluvu o budúcej zmluve na predaj bytu, nakoľko uvedené skutočnosti sú pre daný typ sporu typické a ničím výnimočné. Žalobkyne mali za to, že z dôvodu 100 % úspešnosti v spore a s ohľadom na neexistenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, prvoinštančný súd nesprávne právne posúdil povinnosť náhrady trov konania a navrhli, aby odvolací súd zmenil rozsudok v časti výroku V. tak, že žalobkyne majú voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. 7. Žalovaná sa k odvolaniu žalobkýň vyjadrila podaním zo dňa 17.09.2024 a uviedla, že výrok V. napadnutého rozsudku o nepriznaní náhrady trov konania považuje za vecne správny a žiada ho potvrdiť, mala za to, že prvoinštančný súd sa náležite vyporiadal s okolnosťami osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania, nakoľko ide o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva (iudicium duplex), kde súd nie je viazaný návrhmi účastníkov a v rámci posudzovania dôvodov hodných osobitného zreteľa je súd povinný vždy prihliadnuť aj na sociálne, rodinné, osobné či iné pomery strán sporu (ÚS SR sp. zn. II. ÚS 158/2015), výpočet dôvodov hodných osobitné zreteľa zahŕňa: neprimeraná tvrdosť, podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu, povaha a okolnosti sporu, zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky, zložitosť prípadov výkladu medzinárodnej zmluvy, osobné pomery strany sporu a nízky príjem. Existencia dôvodov osobitného zreteľa v tomto konaní vyplýva priamo zo súdneho spisu, z ktorého vyplýva, že práve žalobkyne neboli ochotné sa dohodnúť na zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva so žalovanou napriek tomu, že žalovaná splnila ich všetky podmienky, ktoré požadovali pre ukončenie sporu zmierom, t.j. akceptácia ceny vyporiadania, ktorú žalobkyne sami požadovali a preukázanie zloženia tejto ceny do notárskej úschovy v prospech žalobkýň. Z uvedeného podľa žalovanej vyplýva, že vznik súdneho konania a jeho priebeh zapríčinili žalobkyne, ktoré nechceli cenu so žalovanou dohodnúť, žalovaná sa aktívne snažila súdne konanie ukončiť zmierom, s čím však nesúhlasili žalobkyne a to bez akéhokoľvek relevantného dôvodu. Povaha a okolnosti tohto sporu podporujú aj použitie ust. § 257 CSP, keď žalobkyne dlhodobo bránili žalovanej vykonávať práva podielového spoluvlastníka k bytu, a to aj napriek skutočnosti, že išlo o rodičovský byt, v ktorom strany sporu vyrástli, zadržiavali a zadržiavajú jej v byte veci, ktoré sú vo výlučnom a podielovom spoluvlastníctve žalovanej, bránia žalovanej vstúpiť do bytu, vymenili kľúče a odmietajú ho poskytnúť žalovanej, na čo boli aj počas súdneho konania viackrát vyzvané. Uvedené dlhodobé konanie žalobkýň voči žalovanej v rozpore s dobrými mravmi a zákonom samo o sebe zakladá dôvod osobitného zreteľa, nakoľko ide aj o rodinné pomery účastníkov konania, ktoré sú sestrami. Skutočnosť,

že žalovaná sa nedomáhala súdnou cestou svojich práv, pretože nemala záujem zhoršovať ich vzájomné vzťahy, nemôže byť posudzované v neprospech žalovanej. Navyše žalovaná je osobou s vyšším vekom a ťažkým zdravotným postihnutím a v mieste bydliska má aj zriadené ako osoba so ŤZP aj vlastné parkovacie miesto priamo pred vchodom do domu, čo bolo aj preukázané v súdnom konaní. 8. K vyjadreniu žalovanej sa vyjadrili žalobkyne podaním zo dňa 18.11.2024 a uviedli, že žalovaná sa stotožňuje s výrokom V. rozsudku z dôvodov hodných osobitného zreteľa (údajná neochota žalobkýň sa dohodnúť so žalovanou, vek žalovanej a jej ťažké zdravotné postihnutie, zriadenie vlastného parkovacieho miesto v mieste bydliska pred vchodom do bytového domu) k čomu žalobkyne namietali, že nie je pravdou, že žalobkyne nemali záujem sa dohodnúť so žalovanou, opakovane navrhovali mimosúdne riešenie sporu, aktívne a promptne pristupovali k zneniu návrhu dohody o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva spôsobom predaja spoluvlastníckych podielov žalobkýň žalovanej do jej výlučného vlastníctva, ako aj ku komunikácii so žalovanou, po dobu mimosúdneho rokovania (viac ako tri mesiace) žalovaná nebola ochotná resp. schopná riadne deklarovať žalobkyniam existenciu finančných prostriedkov na kúpu spoluvlastníckych podielov, že záujem o mimosúdne riešenie veci zo strany žalobkýň existoval nielen pred podaním žaloby, ale aj v priebehu sporu, no v dôsledku správania a konania žalovanej museli žalobkyne od tejto možnosti ustúpiť. Argument žalovanej vyšším vekom je podľa žalobkýň rovnako nutné vyhodnotiť ako nepodstatný a nedôvodný, nakoľko všetky žalobkyne, rovnako ako žalovaná, sú v dôchodkovom veku, spomínané parkovacie miesto priamo pred vchodom do bytového domu vyhradené na evidenčné číslo D. (vozidlo žalovanej) nie je vyhradeným parkovacím miestom pre osobu s preukazom ŤZP, ale jedná sa o obyčajné parkovacie miesto bez vyznačenia ŤZP, teda ani tento deklarovaný dôvod hodný osobitného zreteľa pre nepriznanie nároku na náhradu trov konania žalobkyniam voči žalovanej neexistuje. Žalobkyňa 1/ je naviac tiež osobou ŤZP a poberateľkou invalidného dôchodku od roku 2009, ktorý predstavuje jej jediný príjem v jednočlennej domácnosti, preto nepriznanie náhrady trov konania žalobkyniam výrazne negatívne zasahuje do práv žalobkyne 1/. Žalobkyne sú presvedčené, že v konaní neexistujú na strane žalovanej žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by mohli byť dôvodom pre nepriznanie trov konania. 9. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej nie je viazaný rozsahom odvolania v medziach dôvodov odvolania (§ 379 písm. c), § 380 ods. 1 a § 378 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej vo veci samej nie je podané dôvodne a odvolanie žalobkýň do výroku o trovách konania je podané dôvodne. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 CSP) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatnenej žaloby o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva strán sporu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 CSP) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite a dostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 2 CSP). 10. Odvolací súd konštatuje, že po oboznámení sa s obsahom spisu odvolací súd, nezistil v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie z hľadiska uplatnených nárokov, a jeho výsledky aj náležite zhodnotil. Na skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy, z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver, a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodil. V odôvodnení rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. V rozhodnutí sa zaoberal tvrdeniami sporových strán, vyhodnotil, ktoré nimi tvrdené skutočnosti mal za preukázané, a ktoré nie, pričom všetky svoje závery riadne zdôvodnil. Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových strán na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj dostatočne vyhodnotil. Rozhodnutie je tiež presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako aj závery, ku ktorým súd prvej inštancie na základe týchto premís dospel, sú pre právnickú ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne, a aj spravodlivé. S odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie sa odvolací súd v rozsahu výrokov II. až IV. stotožňuje a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 CSP). Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne poukazuje a v záujme dôsledného vyporiadania sa s odvolacími námietkami v uvedenom rozsahu

vyjadruje sa len k odvolacím námietkam žalovanej v merite veci a žalobkýň vo vzťahu k nároku o trovách konania. 11. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu a napadnutého rozhodnutia vyplýva, že strany sporu (sestry) sú podielovými spoluvlastníkmi bytu (č. XX na X. poschodí bytového domu na J. P. XX Q. D.) so spoluvlastníckym podielom každej zo žalobkýň 1/ až 3/ o veľkosti 292/1000 (t.j. 3 x 29,2 %, spolu 87,6 %) a žalovanej o veľkosti 31/250 (124/1000, t.j. 12,4 %). Na základe rozhodnutia žalobkýň 1/ až 3/ ako väčšinových spoluvlastníčok byt obýva žalobkyňa 2/, medzi žalobkyňami 1/ až 3/ a žalovanou sú vážne narušené vzťahy a nesúlad v otázke užívania bytu. V konaní strany sporu zhodne súhlasili a navrhovali zrušenie podielového spoluvlastníctva k bytu, avšak rôznymi spôsobmi vyporiadania (žalobkyne navrhovali prikázať byt žalobkyniam každej v podiele 1/3 a vyplatenie primeranej náhrady (po zmene žaloby) žalovanej vo výške 26.784 eur, žalovaná navrhovala prikázanie bytu do jej vlastníctva za primeranú náhradu každej zo žalobkýň vo výške 43.800 eur). V konaní bolo nesporné, že žalovaná je vlastníčkou vedľajšieho bytu č. XX, ktorý má s bytom (v podielovom spoluvlastníctve strán sporu) spoločnú stenu, v ktorej bol v minulosti vybudovaný priechod medzi bytmi, vo vzťahu ku ktorému súd prvej inštancie skonštatoval, že v súčasnosti priechod neexistuje a byt je oddelený a samostatný (uvedené súd prvej inštancie dovodil z notárskej zápisnice o darovacej zmluve zo dňa 13.05.2009, ktorej účastníkmi boli darcovia L. R. F., nar. XX.XX.XXXX a N. F., nar. XX.XX.XXXX (rodičia strán sporu) a žalovaná ako obdarovaná a z rozhodnutia vydaného Mestskou časťou Bratislava - Ružinov č. SÚ/2009/6531-4/MML.2, právoplatného dňa 04.03.2009, podľa ktorého sa dverný otvor bytmi č. 41 a č. 42 zamuroval v súlade s projektovou dokumentáciou vyhotovenou autorizovaným L. B. D. a podľa zápisnice schôdze vlastníkov bytov a nebytových priestorov konanej dňa 29.10.2008, z ktorej vyplýva schválenie realizácie stavebnej zmeny bytov a predmetom darovania bola miestnosť, vytvorená na základe vykonaných stavebných prác a pripojená k bytu č. XX; súčasťou notárskej zápisnice je aj vyhlásenie žalovanej, že stav predmetu daru je jej dobre známy). Súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalobkyne 1/ až 3/ ku dňu 13.05.2022 disponovali finančnými prostriedkami v navrhovanej výške primeranej náhrady za spoluvlastnícky podiel žalovanej v sume 26.877,36 eur, že žalovaná k dňu 30.09.2021 disponovala finančnými prostriedkami v sume 157.680 eur, zloženými do notárskej úschovy na účel vyplatenia primeranej náhrady za spoluvlastnícky podiel žalobkýň 1/ až 3/ v rámci mimosúdnych rokovaní a že podľa Znaleckého posudku č. 37/2022 bola ku dňu 10.05.2022 všeobecná hodnota bytu 216.000 eur. 12. Podľa ust. § 136 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, vec môže byť v spoluvlastníctve viacerých vlastníkov. Spoluvlastníctvo je podielové alebo bezpodielové. Bezpodielové spoluvlastníctvo môže vzniknúť len medzi manželmi. 13. Podľa ust. § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podiel vyjadruje mieru, akou sa spoluvlastníci podieľajú na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci. 14. Podľa ust. § 139 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka, z právnych úkonov týkajúcich sa spoločnej veci sú oprávnení a povinní všetci spoluvlastníci spoločne a nerozdielne. O hospodárení so spoločnou vecou rozhodujú spoluvlastníci väčšinou počítanou podľa veľkosti podielov. Pri rovnosti hlasov, alebo ak sa väčšina alebo dohoda nedosiahne, rozhodne na návrh ktoréhokoľvek spoluvlastníka súd. Ak ide o dôležitú zmenu spoločnej veci, môžu prehlasovaní spoluvlastníci žiadať, aby o zmene rozhodol súd. 15. Podľa ust. § 141 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, spoluvlastníci sa môžu dohodnúť o zrušení spoluvlastníctva a o vzájomnom vyporiadaní; ak je predmetom spoluvlastníctva nehnuteľnosť, dohoda musí byť písomná. Každý zo spoluvlastníkov je povinný vydať ostatným na požiadanie písomné potvrdenie o tom, ako sa vyporiadali, ak nemala už dohoda o zrušení spoluvlastníctva a o vzájomnom vyporiadaní písomnú formu. 16. Podľa ust. § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak nedôjde k dohode, zruší spoluvlastníctvo a vykoná vyporiadanie na návrh niektorého spoluvlastníka súd. Prihliadne pritom na veľkosť podielov a na účelné využitie veci. Ak nie je rozdelenie veci dobre možné, prikáže súd vec za primeranú náhradu jednému alebo viacerým spoluvlastníkom; prihliadne pritom na to, aby sa vec mohla účelne využiť a na násilné správanie podielového spoluvlastníka voči ostatným spoluvlastníkom. Ak vec žiadny zo spoluvlastníkov nechce, súd nariadi jej predaj a výťažok rozdelí podľa podielov.

17. Podľa ust. § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka, z dôvodov hodných osobitného zreteľa súd nezruší a nevyporiada spoluvlastníctvo prikázaním veci za náhradu alebo predajom veci a rozdelením výťažku. 18. Podľa ust. § 142 ods. 3 Občianskeho zákonníka, pri zrušení a vyporiadaní spoluvlastníctva rozdelením veci môže súd zriadiť vecné bremeno k novovzniknutej nehnuteľnosti v prospech vlastníka inej novovzniknutej nehnuteľnosti. Zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva nemôže byť na ujmu osobám, ktorým patria práva viaznuce na nehnuteľnosti. 19. Podľa ust. § 70 ods. 1 a 2 katastrálneho zákona, údaje katastra uvedené v § 7 sú hodnoverné, ak sa nepreukáže opak. Údaje katastra, a to údaje o právach k nehnuteľnostiam, parcelné číslo, geometrické určenie nehnuteľnosti, druh pozemku, geometrické určenie a výmera katastrálneho územia, názov katastrálneho územia, výmera poľnohospodárskej jednotky alebo lesnej hospodárskej jednotky, alebo organizačnej jednotky, údaje o základných a podrobných polohových bodových poliach, údaje o bodových poliach, ako aj štandardizované geografické názvy sú hodnoverné a záväzné, ak sa nepreukáže opak. Záväzným údajom katastra nie je druh pozemku evidovaného ako parcela registra „E“. 20. Napriek podrobnému a presvedčivému vysvetleniu súdu prvej inštancie žalovaná v odvolaní voči rozhodnutiu vo veci samej len opakuje svoje námietky tak, ako ich už uvádzala v konaní na súde prvej inštancie. Účelom odvolacieho konania však nie je, aby odvolací súd opakovane posudzoval a vyhodnocoval tvrdenia a argumenty odvolateľa uvedené v konaní na súde prvej inštancie, ale účelom odvolacieho konania je posúdenie vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia, a to výlučne podľa odvolacích dôvodov tvrdených a obsahovo vymedzených odvolateľom do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Splnenie zákonnej povinnosti uviesť a obsahovo vymedziť tvrdené dôvody nesprávnosti napadnutého rozhodnutia nie je možné nahrádzať tým, že odvolateľ bude len trvať na tvrdeniach a argumentoch uvedených v konaní na súde prvej inštancie, resp. tým, že v odvolaní zopakuje tvrdenia a argumenty uvedené v konaní na súde prvej inštancie, ale odvolateľ umožní odvolaciemu súdu prieskum vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia len tým, že oponuje konkrétnym zisteniam a záverom súdu prvej inštancie, a teda v obsahovom vymedzení ním tvrdených dôvodov nesprávnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie nielen uvedie, ktoré zistenia a závery v rozhodnutí súdu prvej inštancie sú nesprávne, ale tiež konkretizuje, prečo sú nesprávne (viď. primerane rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43Cob/82/2023 z 25.04.2024). 21. V podanom odvolaní odvolateľka uplatnila odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP majúc za to že konanie má inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Tento odvolací dôvod dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Príkladom takejto vady môže byť nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť súdu (a to tak v prípade, keď bola poskytnutá v užšom rozsahu, ako aj v prípade jej realizácie v širšom než zákonom predpokladanom rozsahu – pozri aj § 160 a komentár k tomuto ustanoveniu), pochybenia vo vykonanom dokazovaní (napr. vykonanie nezákonne získaného dôkazu bez splnenia predpokladu uvedeného v článku 16 ods. 2, alebo vypočutie relevantného svedka bez poučenia o práve odoprieť výpoveď), porušenie viazanosti súdu inými rozhodnutiami (pozri § 193) alebo posúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu (pozri § 194 ods. 2). Naplnenie citovaného odvolacieho dôvodu odvolací súd nezistil. 22. Odvolateľom namietaná neúplnosť zistenia skutkového stavu podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP, je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal stranou sporu navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal navrhnuté dôkazy nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. 23. K odvolateľkou uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP (t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal

do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. 24. K námietke oboch odvolateľov, že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 25. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie postupoval v konaní správne, ak po vyvodení neexistencie dôvodov hodných osobitného zreteľa pre nezrušenie podielového spoluvlastníctva, v prvom rade posudzoval možnosť reálneho rozdelenia spoločnej veci (bytu) a správne dovodil, že reálna deľba nehnuteľnosti nie je možná (vychádzajúc z povahy veci (3-izbový panelákový byt), z technickej náročnosti či nemožnosti a neprimeranej finančnej nákladnosti rozdelenia bytu a z toho, že strany sporu nepreukazovali objektívnu a účelnú možnosť rozdelenia bytu a vyporiadanie rozdelením bytu nežiadali), v dôsledku čoho pristúpil k vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva strán sporu prikázaním spoločnej veci do podielového spoluvlastníctva žalobkýň, každej so spoluvlastníckym podielom o veľkosti 1/3, za primeranú náhradu žalovanej. S dôvodmi, pre ktoré súd prvej inštancie byt prikázal žalobkyniam do podielového spoluvlastníctva, sa odvolací súd rovnako stotožňuje (veľkosť spoluvlastníckych podielov strán sporu k bytu – žalovaná je vlastníčkou menšinového podielu o veľkosti 124/1000, účelnosť využitia bytu – žalovaná svoje námietky o účelnejšom využití bytu nepreukázala, súd prvej inštancie uprednostnil vytvorenie priaznivých a nerušených podmienok pre využitie veci a zabránenie sporných situácií do budúcna a preukázanie dostatočných finančných prostriedkov za vyplatenie primeranej náhrady výpisom z účtu žalobkyne 3/, zohľadňujúc nepreukázané a účelové tvrdenie žalovanej o tom, že byt je spojený spoločným prechodom s jej vedľajším bytom č. 42). 26. Pokiaľ žalovaná namietala, že sa súd prvej inštancie sa nevysporiadal s protinávrhom žalovanej (vzájomnou žalobou) na prikázanie bytu do výlučného vlastníctva žalovanej, uvedené nie je dôvodné a nezodpovedá odôvodneniu napadnutého rozhodnutia, keď súd prvej inštancie správne uviedol, že vzhľadom na povahu sporu (iudicium duplex) podanie žalovanej označené ako vzájomná žaloba považoval za návrh žalovanej na vyporiadanie podielového spoluvlastníctva súdom tak, že prikáže byt do jej výlučného vlastníctva za náhradu žalobkýň 1/ až 3/ (vychádzajúc z hodnoty bytu 150.000 eur a na poslednom pojednávaní z hodnoty okolo 180.000 eur, na ktorý účel navrhovala žalovaná vykonať súdom nariadené znalecké dokazovanie). 27. K námietke žalovanej, že súd prvej inštancie nezohľadnil stav v čase vyhlásenia rozsudku (§ 217 CSP), ak bol rozsudok vydaný na základe neaktuálneho Znaleckého posudku č. 37/2022, považuje odvolací súd za potrebné poukázať na to, že súd prvej inštancie sa s uvedenou námietkou vznesenou totožne v konaní pred súdom prvej inštancie vysporiadal v napadnutom rozsudku jednak tým, že pokiaľ žalovaná namietala pokles hodnoty bytu od 05/2022 do rozhodnutia súdu prvej inštancie, uvedené pri spôsobe vyporiadania spoluvlastníctva prikázaním bytu žalobkyniam 1/ až 3/ pôsobí v neprospech žalovanej a aj tým, že hodnotu bytu stanovenú Znaleckým posudkom č. 37/2022 nepovažoval za neaktuálnu a pokiaľ žalovaná trvala na nariadení znaleckého dokazovania súdom za účelom stanovenia aktuálnej hodnoty bytu, súd prvej inštancie toto dokazovanie nevykonal s poukazom na neúčelnosť, nadbytočnosť a na to, že totožný návrh žalovaná v konaní už vzniesla a znalecké dokazovanie nebolo vykonané z dôvodov na jej strane pre nezloženie preddavku na náklady znaleckého dokazovania, ktorý postup súdu prvej inštancie je súladný s ust. § 253 ods. 3 CSP ako aj so závermi NS SR v rozhodnutí sp. zn. 5Cdo 107/2019, v ktorom NS SR upresnil, v ktorých prípadoch môžu súdy nevykonať dôkaz navrhnutý stranou (dôkaz nemá relevanciu k predmetu konania, dôkaz nemá vypovedaciu hodnotu vo vzťahu k skutočnosti, ktorá sa tvrdí, dôkaz je nadbytočný). 28. Rovnako správne sa súd prvej inštancie vysporiadal aj s námietkami žalovanej o tom, že žalobkyne neposkytli pri vypracovaní Znaleckého posudku č. 12/2018 znalkyni podklady preukazujúce, že byt je prechodový (stavebné povolenie právoplatné dňa 04.03.2009) a že žalobkyne konali neoprávnene pri zamurovaní prechodu, ak poukázal na to, že žalovaná uviedla, že predloží ňou namietané

stavebné povolenie, právoplatné dňa 04.03.2009, ktorý návrh žalovanej vyhodnotil ako uplatnený v rozpore so zásadou koncentrácie a hospodárnosti konania (§ 153 ods. 2 CSP). K odvolaniu pripojenému stavebnému povoleniu (rozhodnutia vydaného Mestskou časťou Bratislava - Ružinov č. SÚ/2009/6531-4/MML.2) a dôkazov o spojení bytu s jej bytom č. 42 odvolací súd poukazuje na to, že žalovaná uvedené dôkazy neprodukovala pred súdom prvej inštancie, ale až ako nový (ďalší) dôkaz v odvolacom konaní, odvolací súd preto tieto dôkazy (prostriedky procesného útoku a obrany) považuje za novoty, na ktoré nemôže v odvolacom konaní prihliadať, nakoľko predpoklady ustanovené v ust. § 366 CSP za daných okolností splnené neboli. 29. Súd prvej inštancie rovnako správne na základe vykonaného dokazovania dovodil, že neexistenciu prechodu a oddelenosť bytu preukazuje Znalecký posudok č. 12/2018 aj Znalecký posudok č. 37/2022, vrátane fotodokumentácie bytu a že notárska zápisnicu o darovacej zmluve zo dňa 13.05.2009 poukazuje na rozhodnutie právoplatné dňa 04.03.2009 a je v nej konštatované, že k vybúraniu dverného otvoru medzi bytom (č. XX) a bytom žalovanej (č. XX) došlo spolu s následným zamurovaním iného dverného otvoru v byte (ktoré žalovaná v konaní namietala ako neoprávnené konanie žalobkýň) a že stavebné úpravy sa vykonali za účelom odčlenenia izby z bytu a jej pričlenenia do bytu žalovanej ako daru od jej rodičov. Nie je tak pravou, ako namietala žalovaná, že prvoinštančný súd sa s touto podstatnou právnou otázkou nevysporiadal. Odvolací súd dodáva, že vyporiadávaný byt je ako samostatný predmet vlastníctva zapísaný v katastri nehnuteľností (§ 70 katastrálneho zákona), ktorého údaje je potrebné považovať za hodnoverné, pokiaľ nie je preukázaný opak. 30. Súd prvej inštancie v plnom rozsahu prihliadal na žalovanou namietané poradie taxatívne vymedzených spôsobov vyporiadania podielového spoluvlastníctva, prihliadal na veľkosť spoluvlastníckych podielov aj na účelné využitie veci, keď skonštatoval, že bolo preukázané, že byt bol na základe rozhodnutia všetkých žalobkýň (majúcich spolu spoluvlastnícke podiely v súčte 876/1000, t.j. 87,6 %) prenechaný do užívania žalobkyne 2/, ktorá byt obýva (o čom svedčí aj doložený návrh čestného vyhlásenia spísaného v súvislosti s umožnením účasti právnej zástupkyni žalovanej na znaleckej obhliadke bytu a žalovaná uvedené nevyvrátila a obmedzila sa (aj v podanom odvolaní) na tvrdenia o občasnom užívaní bytu a že žalobkyne 1/ až 3/ majú iné vlastné bytu – čo má však aj žalovaná). Rovnako správne súd prvej inštancie zohľadnil potrebu zachovania účelu využitia bytu žalobkyňou 2/ a nerušené užívanie bytu (s ktorým súhlasia žalobkyne ako sumárne väčšinové podielové spoluvlastníčky a po vyporiadaní aj ako novourčené podielové spoluvlastníčky) a nepovažoval za prednostné pre spôsob vyporiadania žalovanou (rovnako aj v odvolaní) tvrdené skutočnosti (vek žalovanej, že byt potrebuje viac, že má k nemu citový vzťah, že má status ŤZP a je maliarka, že má pred bytovým domom vyhradené parkovacie státie, že žalobkyne majú trvalý pobyt inde a pod.). 31. Argumentácia žalovanej týkajúca sa rozsahu (ne)užívania bytu vrátane (ne)úhrady platieb spojených s jeho užívaním spadajú pod aplikáciu ust. § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka a ust. § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka, na ktoré poukázal aj súd prvej inštancie (a sú samostatným nárokom podielových spoluvlastníkov, ktorý nebol predmetom konania v prejednávanej veci) a poukázal na to, že v prejednávanej veci nebol oprávnený rozhodovať o nárokoch týkajúcich sa hospodárenia či užívania bytu, keď uvedené nebolo predmetom konania. Opakované námietky žalovanej o násilnom správaní sa žalobkýň (žalobkyne 2/) nebolo v konaní preukázané (čo skonštatoval aj súd prvej inštancie), za ktoré žalovaná mimo iné mylne považovala jej vylúčenie z užívania bytu (nesprístupnenie bytu a neodovzdanie kľúčov). 32. Ako bolo uvedené vyššie, jedným zo spôsobov zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva súdom (vychádzajúc z premisy, že žiadna osoba nie je povinná zotrvávať v podielovom spoluvlastníctve proti svojej vôli a spoluvlastníci môžu podielové spoluvlastníctvo zrušiť a vyporiadať aj dohodou, a ak sa nedohodnú, ktorýkoľvek spoluvlastník sa môže obrátiť na súd so žalobou o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva) je prikázanie veci jednému alebo viacerým spoluvlastníkom za primeranú náhradu (§ 142 Občianskeho zákonníka), ktorý spôsob vyporiadania podielového spoluvlastníctva je možný až vtedy, ak podielové spoluvlastníctvo nie je možné vyporiadať rozdelením (viď. záver v ods. 25 odôvodnenia vyššie). V takom prípade môže byť spoločná vec (i) prikázaná do výlučného vlastníctva niektorého zo spoluvlastníkov alebo (ii) prikázaná do vlastníctva viacerým spoluvlastníkom (vznik nového podielového spoluvlastníctva) alebo (iii) môže byť jej časť oddelená od doterajších spoluvlastníkov. Pri rozhodovaní o prikázaní veci súd obligatórne prihliada najmä na veľkosť spoluvlastníckych podielov, účelné využitie veci a násilné správanie podielového spoluvlastníka

voči ostatným spoluvlastníkov, ktoré kritéria však nie sú jediné a súd pri posudzovaní, komu prikáže spoločnú vec vychádza zo súhrnu všetkých okolností, ktoré sú v danej veci relevantné (uznesenie NS SR z 28.09.2011 sp. zn. 1 Cdo 33/2010). Odvolací súd pripomína, že hľadisko kredibility (solventnosti) sa stáva samostatnou podmienkou pre prikázanie veci niektorému zo spoluvlastníkov a okolnosťou, ku ktorej je nutné vždy prihliadať pri posúdení toho, komu má byť vec prikázaná. Na druhej strane prvok solventnosti zdôrazňuje hľadisko, že u spoluvlastníka, ktorého podiel bol prikázaný, ide o nútené odňatie vlastníckeho práva, ktoré musí spĺňať i ústavné podmienky v čl. 20 ods. 4 Ústavy SR a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd. Medzi tieto podmienky patrí aj povinnosť poskytnúť primeranú náhradu. O výške, spôsobe a časových okolnostiach tejto náhrady rozhoduje všeobecný súd. Podľa súdnej praxe základom pre stanovenie primeranej náhrady je všeobecná cena obvyklá v danom mieste a čase rozhodovania s tým, že túto súd určí zodpovedajúcim podielom z celej veci, nie cenou, za ktorú by bolo možné podiel predať. 33. Prihliadajúc na zhora uvedené, tieto premisy pri zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva súd prvej inštancie rešpektoval, skúmal aj zohľadnil, keď vychádzal zo záverov Znaleckého posudku č. 37/2022 a pri určení výšky primeranej náhrady vychádzal z hodnoty nehnuteľnosti (bytu) vo výške 216.000 eur (a znalecké dokazovanie na návrh žalovanej v súlade s ust. § 253 ods. 3 CSP nevykonal pre nezaplatenie vyrubeného preddavku), zaviazal žalobkyne na vyplatenie finančnej náhrady za spoluvlastnícky podiel žalovanej o veľkosti 31/250 (124/1000), a to vo výške 26.784 eur a vychádzal z preukázania solventnosti žalobkýň, ktorým sa byt prikazuje do podielového spoluvlastníctva (potvrdením z banky žalobkyne 3/). 34. Sumarizujúc uvedené, naplnenie žalovanou namietaných odvolacích dôvodov odvolací súd nezistil, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. až IV. podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil, pričom k zmene (úprave) výrokov II. a III. pristúpil formálne za účelom vykonateľnosti v súlade s ust. § 232 ods. 1 CSP a spôsobilosti listiny na zápis do katastra nehnuteľností, prihliadajúc na nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 122/2012 z 03.10.2012, podľa ktorého: „Z viazanosti súdu petitom vyplýva, že súd nemôže prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť viac, ako sa domáhajú. Zásada viazanosti súdu petitom bude vyžadovať i to, aby súd neprisúdil iné plnenie, než akého sa účastníci domáhali. Súd musí rešpektovať predmet konania vymedzený žalobným návrhom, čo znamená, že plnenie nemôže priznať ani z iného skutkového základu, než akým bol predmet konania vymedzený v žalobnom návrhu. Nie je však porušením zásady viazanosti súdu petitom, ak súd inak právne kvalifikuje skutok, ktorý bol predmetom konania. Nie je porušením ne - ultra petitum, ak súd formulačne upraví petit návrhu vo výrokovej časti rozhodnutia, keď návrhu žalobcu vyhovuje. Súd musí výrokovú časť rozhodnutia formulovať tak, aby bola jasná, stručná, výstižná a predovšetkým materiálne vykonateľná“. 35. Výrok V. o trovách konania napadli žalobkyne a namietali nesprávne právne posúdenie súdom prvej inštancie v tom ohľade, že vzhľadom na plný úspech v spore, snahu o mimosúdne vyriešenie veci a zapríčinenie a predlžovanie sporu výlučne žalovanou, bolo dôvodným priznať im nárok na náhradu trov konania v súlade s ust. § 255 ods. 1 CSP, nakoľko mali 100 % úspech v spore (súd prvej inštancie v súlade so žalobným návrhom zrušil podielové spoluvlastníctvo strán sporu k bytu, prikázal byt do podielového spoluvlastníctva žalobkýň každej v podiele 1/3 s tým, že sú povinné spoločne a nerozdielne zaplatiť žalovanej sumu 26.784 eur ako náhradu za jej spoluvlastnícky podiel). Poukázali na to, že charakter sporu (iudicium duplex) nemôže byť na ťarchu žalobkýň, že neexistujú okolnosti hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania žalobkyniam, že žalobkyne opakovane navrhovali mimosúdne riešenie sporu, aktívne pristupovali k zneniu návrhu dohody o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva spôsobom predaja spoluvlastníckych podielov žalobkýň žalovanej do jej výlučného vlastníctva a ku komunikácii so žalovanou, žalovaná počas mimosúdnych rokovaní (viac ako 3 mesiace) nebola schopná deklarovať žalobkyniam existenciu finančných prostriedkov na kúpu spoluvlastníckych podielov žalobkýň, čo pre ne predstavovalo stav právnej neistoty. K odôvodneniu súdu prvej inštancie, že žalobkyne v konaní menili navrhovaný spôsob vyporiadania (spočiatku pripúšťali prikázanie veci do výlučného vlastníctva žalovanej) a že uvedené ovplyvnilo priebeh sporu, uviedli, že mali záujem o mimosúdne riešenie veci (aj pred podaním žaloby), ale v dôsledku správania žalovanej museli od takejto možnosti ustúpiť, keď žalovaná nesubstancovane a neúplne tvrdila, žiadala znalecké dokazovanie a nezaplatila preddavok na trovy znaleckého dokazovania, žalobkyne neboli viac ochotné akceptovať alternatívne riešenie (keďže nebola schopná deklarovať existenciu finančných prostriedkov na kúpu spoluvlastníckych podielov žalobkýň) a že zmena petitu v časti výšky sumy zodpovedajúcej primeranej peňažnej náhrade za spoluvlastnícky

podiel žalovanej bola navýšená v zmysle Znaleckého posudku č. 37/2022 v prospech žalovanej. Žalobkyne boli aktívne, predložili Znalecký posudok č. 37/2022 na ohodnotenie bytu, spolupracovali so súdom, pred riešením sporu prostredníctvom súdu sa preukázateľne snažili o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva so žalovanou, navrhli viaceré alternatívy (odkúpenie spoluvlastníckeho podielu žalovanej, predaj spoluvlastníckych podielov žalovanej do jej výlučného vlastníctva či predaj bytu a rozdelenie zisku), ktoré žalovaná neakceptovala, teda spor bol vyvolaný správaním sa žalovanej. Namietali, že pri priznaní nároku na náhradu trov konania je potrebné prihliadať na úspech v spore, že samotný súd konštatoval formálny úspech žalobkýň, ktorý bolo potrebné reflektovať a poukázali na judikatúru ÚS SR majúc za to, že neexistujú dôvody hodné osobitného zreteľa a súd by mal podľa ust. § 257 CSP rozhodovať iba vo výnimočných prípadoch (ktorým dôvodom nie je charakter sporu alebo to, že žalovaná dokladovala uzavretie zmluvy o budúcej zmluve na predaj bytu, nakoľko uvedené skutočnosti sú pre daný typ sporu typické). 36. V namietanom rozsahu je dôvodné sa stotožniť s námietkami žalobkýň v tom ohľade, že výrok súdu prvej inštancie, ktorým nepriznal žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania nezodpovedá súdom prvej inštancie aplikovanému ust. § 257 CSP, a to aj s poukazom na nález ÚS SR zo dňa 02.04.2020, sp. zn. I. ÚS 387/2019-60, podľa ktorého: „Výrok rozhodnutia v prípade úplnej moderácie by mal znieť „stranám sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva“ resp. „súd stranám nárok na náhradu trov konania nepriznáva“. Výrok, že „žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania“ už nemá v CSP oporu“. 37. Z judikatúry ÚS SR vyplýva, že základom rozhodovania o náhrade trov konania v spore, ktorý skončil rozhodnutím vo veci samej (tak, ako tomu bolo v prípade napadnutého rozsudku), je ust. § 255 CSP, z ktorého je zrejmé, že v prípade plného úspechu v spore sa má úspešnej strane priznať plná náhrada trov konania a v prípade čiastočného úspechu do úvahy prichádza tomu korešpondujúce čiastočné priznanie náhrady trov. V spore žalobkýň bolo rozhodnuté v súlade s ich žalobou čo sa týka spôsobu vyporiadania spoluvlastníctva aj výšky primeranej finančnej náhrady (táto bolo zmenou žaloby zvýšená v prospech žalovanej), z čoho možno vyvodiť záver, že im mala byť priznaná náhrada trov konania zohľadňujúca tento výsledok sporu. Spor medzi sporovými stranami spočíval v zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva, keď z dôvodu nemožnosti reálnej deľby bytu, súd prvej inštancie pristúpil k vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva strán sporu prikázaním bytu žalobkyniam do podielového spoluvlastníctva za primeranú náhradu žalovanej ako ustupujúcej podielovej spoluvlastníčky (§ 142 Občianskeho zákonníka) a vychádzal z hodnoty bytu (216.000 eur) a za primeranú náhradu vyrovnávacieho podielu považoval sumu 26.784 eur. Rozhodnutie o náhrade trov konania musí byť v súlade s priebehom konkrétneho konania, pričom súčasťou priebehu konania je z pohľadu rozhodovania o náhrade trov konania jeho výsledok, ktorým je v spore žalobkýň rozhodnutie súdu v súlade s ich žalobou (po zmene žaloby v prospech žalovanej na základe ocenenia bytu podľa Znaleckého posudku č. 37/2022). Vyvodenie úspechu žalobkýň súdom prvej inštancie (i keď s dovetkom, že boli „formálne úspešné“) indikuje posudzovanie (pomeru) úspechu strán sporu vo veci podľa ust. § 255 CSP. Aplikáciu ust. § 257 CSP odôvodnil súd prvej inštancie existenciou dôvodov hodných osobitného zreteľa (prihliadal na charakter sporu (iudicium duplex), v ktorom súd nie je viazaný petitom a v ktorom žalobcom a žalovaným môže byť ktorákoľvek zo strán sporu, že žalobkyne 1/ až 3/ síce boli úspešné, ale súd prvej inštancie rozhodoval podľa kritérií ust. § 142 Občianskeho zákonníka, preto nemožno prenášať zodpovednosť za výsledok konania na žalovanú, že žalobkyne v priebehu konania menili navrhovaný spôsob vyporiadania (spočiatku pripúšťali prikázanie veci do výlučného vlastníctva žalovanej, čo následne zmenili a ovplyvnilo to priebeh sporu) a bolo preukázané, že v rámci mimosúdneho riešenia veci žalovaná uzavrela zmluvu o budúcej zmluve na predaj svojho bytu a disponovala finančnými prostriedkami (vo vzťahu k náhrade z hodnoty bytu 180.000 eur), z čoho predpokladal jej skutočný záujem na vyporiadaní prikázaním bytu do jej vlastníctva). 38. Ohľadne aplikácie ust. § 257 CSP súdna prax dovodila zásady týkajúce sa o.i. výkladu pojmu „z dôvodov hodných osobitného zreteľa“. Ust. § 257 CSP predstavuje výnimku z pravidla, podľa ktorého platí, že preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva v civilnom sporovom konaní, v konečnom dôsledku nesie jedna zo strán sporu. Ust. § 257 CSP má slúžiť len na odstránenie neprimeranej tvrdosti alebo zjavnej nespravodlivosti a zohľadňujú sa osobné, zárobkové, majetkové a iné pomery strán, ich procesný postoj a okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nárokov. ÚS SR zdôrazňuje aj to, že ust. § 257 CSP by malo byť aplikované s použitím tzv. užšieho testu primeranosti, v ktorom budú zohľadnené práva oboch

sporových strán, a to tak, že súd prihliadne nielen na pomery strany, ktorá sa dovoláva nepriznania náhrady trov, ale aj na pomery strany, ktorá bude nepriznaním náhrady trov dotknutá. Moderačné právo ohľadom náhrady trov konania je možné využiť aj vo vzťahu k odchýlke od zásady zodpovednosti strany za výsledok konania (§ 255 CSP), aj vo vzťahu k výnimke zo zásady zodpovednosti za zavinenie zastavenia konania (§ 256 ods. 1 CSP), vo vzťahu k nepriznaniu trov konania ako celku alebo len ich časti. Pokiaľ sa súd rozhodne, že vo vzťahu k trovám konania využije moderačné právo, je povinný aplikáciu výnimky riadne a presvedčivo odôvodniť a správne formulovať výrok, do ktorého sa využitie moderačného práva pretavuje (viď vyššie). Ust. § 257 CSP nemožno považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú, a tento dôvod je daný charakterom konania alebo charakterom procesnej situácie. Aj tu však treba skúmať, či nejde o výnimku z výnimky, či teda na ponechanie účinkov právnej normy nie sú dané dôvody. Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania, ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu. Ust. § 257 CSP neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami (nález ÚS ČR, I. ÚS 2862/07). Použitie ust. § 257 CSP neodôvodňuje ani fakt, že strana nie je solventná alebo že zárobková a majetková situácia strany, ktorá v spore zvíťazila, je lepšia ako u jej protistrany. Judikatúra súdov za dôvody odôvodňujúce aplikáciu ust. § 257 CSP spočívajúce v postupe (či opomenutí) strán sporu považuje aj prípady, kedy úspešnej strane sporu nemusí byť náhrada trov priznaná vtedy, ak v dôsledku jej (ne)konania vznikli aj tie trovy, ktoré by nemuseli byť vynaložené, ak by si procesné povinnosti plnila skôr či lepšie (napr. pri vznesení dôvodnej námietky premlčania až po uplynutí dlhej doby od začiatku súdneho sporu či oneskorenej námietke nedostatku pasívnej legitimácie alebo v prípade nedbanlivého prístupu k odstraňovaniu vád podania), zohľadňovaná môže byť aj nedostatočná aktivita strany riešiť spor mimosúdne, ak by takúto nečinnosť bolo možné posúdiť ako obzvlášť nevhodnú vzhľadom k príčine vzniku sporu. Je pravdou, že v súvislosti so špecifickými druhmi konaní, vrátane konania o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, je zrejmé aj uplatňovanie ust. § 257 CSP súdmi, avšak súdy aj v tomto type konaní primárne vychádzajú z princípu procesného úspechu (§ 255 CSP). 39. Z obsahu spisu odvolací súd dôvody pre aplikáciu ust. § 257 CSP nezistil a týmto dôvodom nie je podľa jeho názoru samotný druh konania (iudicium duplex). Žalobkyne v konaní od počiatku (v podanej žalobe) navrhovali prikázanie bytu do ich podielového spoluvlastníctva s tým, že v rámci predžalobných návrhov navrhovali aj iné spôsoby vyporiadania, vrátane predaja podielov žalobkýň žalovanej alebo predaja bytu a rozdelenia výťažku, na ktoré žalovaná relevantne nereagovala (síce deklarovala záujem na mimosúdnom vysporiadaní, ale nesúhlasila s predajom bytu a uviedla, že platí predkupné právo). V rámci mimosúdneho riešenia veci žalovaná síce uzavrela zmluvu o budúcej zmluve na predaj svojho bytu a disponovala k 30.09.2021 finančnými prostriedkami (vo vzťahu k náhrade z hodnoty bytu 180.000 eur), tieto zložila do notárskej úschovy, avšak bez finálnej dohody so žalobkyňami na obsahu listín a dokumentov, ktoré mali byť pri vyporiadaní vyhotovené a podpísané oboma stranami, čo žalobkyne nepovažovali z dôvodu právnej istoty za deklarovanie disponovania s finančnými prostriedkami. Argumenty žalovanej jej vyšším vekom (aj s ohľadom obdobný na vek žalobkýň) a samotná skutočnosť, že žalovaná je osobou ŤZP (ktorou je aj žalobkyňa 1/) a tým, že má pred bytovým domom vyhradené parkovacie státie (predsa z dôvodu, že vlastní susedný byt č. XX) nevyhodnotil odvolací súd ako relevantné pre aplikáciu ust. § 257 CSP. 40. Z uvedeného dôvodu, vyhodnotiac plný úspech žalobkýň v konaní podľa ust. § 255 ods. 1 CSP, patrí úspešným žalobkyniam voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Na základe uvedeného odvolací súd napadnuté rozhodnutie vo výroku V. podľa ust. § 388 CSP zmenil tak, že žalobkyne 1/ až 3/ majú proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu; o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). 41. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP a zohľadnil skutočnosť, že odvolaniu žalovanej nebol priznaný úspech a odvolaniu žalobkýň (v časti trov konania) bol priznaný úspech, teda úspešnými v odvolacom konaní boli žalobkyne, ktorým voči neúspešnej žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu; o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60

dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). 42. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).