Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 3Co/30/2025 1206217762 28. 05. 2025 Mgr. Patricia Skotnická ECLI:SK:KSBA:2025:1206217762.1
Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Patricie Skotnickej a členov JUDr. Romana Bolebrucha a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobcu: S. E., E.Y. F., O. XXX, zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Harakálym, Mlynská 28, Košice, proti žalovaným: X. Slovenská X. I., T. I. X, W., X. A. T. X.A., Y..X.., G.: XX XXX XXX, T.W. I. XX, W., zastúpeného GARAJ & Partners s.r.o., IČO: 35 951 125, Na Hrebienku 2A, Bratislava, X. Slovenská H., Q. P. O. O. P. T. X. H., A. X. X, W., o náhradu za bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia, na odvolanie žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava II zo dňa 30.05.2017, č. k. 10C/152/2006-777, takto rozhodol: Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch o náhrade trov konania vo vzťahu k žalovanému v 2. rade, žalovanému v 3. rade a vo vzťahu k štátu p o t v r d z u j e. Žalovanému v 2. rade, žalovanému v 3. rade a štátu nepriznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: 1. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 30.05.2017, č. k. 10C/152/2006-777, nepriznal žalovanému v 1. rade náhradu trov konania; žalovanému v 2. rade a žalovanému v 3. rade, každému, priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %; štátu priznal proti žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %; žalovanému v 2. rade vrátil preddavok na trovy znaleckého dokazovania v sume 150,04 eura, v súvislosti s ktorým upravil učtáreň konajúceho súdu, aby po právoplatnosti uznesenia vrátila žalovanému v 2. rade nespotrebovaný preddavok v sume 150,04 eura zo zálohy zloženej žalovaným v 2. rade na účet Okresného súdu Bratislava II dňa 29.05.2015, pod VS: XXXXXXXXXX; žalovanému v 3. rade vrátil preddavok na trovy znaleckého dokazovania v sume 150,04 eura, v súvislosti s ktorým upravil učtáreň konajúceho súdu, aby po právoplatnosti uznesenia vrátila žalovanému v 3. rade nespotrebovaný preddavok v sume 150,04 eura zo zálohy zloženej žalovaným v 3. rade, na účet Okresného súdu Bratislava II dňa 29.05.2015, pod VS: XXXXXXXXXX. 2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že rozsudkom zo dňa 21.06.2016, č. k. 10C/152/2006-736, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 04.05.2017, zamietol v celom rozsahu žalobu voči žalovaným v 1., v 2. a v 3. rade, s tým, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku. Následne, aplikujúc ustanovenia § 470 ods. 1, ods. 2, § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) súd prvej inštancie vyhodnotil, že žalovaní v 1., v 2. a v 3. rade mali vo veci úspech v celom rozsahu. Pokiaľ išlo o žalovaného v 1. rade z obsahu spisu konajúci súd zistil, že mu žiadne trovy v konaní nevznikli, preto žalovanému v 1. rade náhradu trov konania nepriznal. Žalovanému v 2. rade a žalovanému v 3. rade priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 3. Súd prvej inštancie ďalej ozrejmil, že uznesením zo dňa 19.04.2012, č. k. 10C/152/2006-477, a č. k. 10C/152/2006-478, ako i uznesením zo dňa 27.12.2012, č. k. 10C/152/2006-529, priznal prekladateľovi odmenu za preklad; táto bola vyplatená zo štátnych finančných prostriedkov. Na základe uznesenia
zo dňa 30.09.2013, č. k. 10C/152/2006-602, a uznesenia zo dňa 29.04.2014, č. k. 10C/152/2006-619, priznal znalcovi znalečné, ktoré bolo z časti hradené z preddavkov zložených žalovanými v 2. a v 3. rade a z časti zo štátnych finančných prostriedkov. O trovách konania štátu potom rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. v spojení s článkom 4 ods. 1 a ods. 2 C.s.p. Vzhľadom na to, že žalobca bol vo veci v celom rozsahu neúspešný, priznal štátu náhradu trov vynaložených zo štátnych finančných prostriedkov voči žalobcovi v rozsahu 100 %; o ich výške, rovnako ako o výške trov žalovaného v 2. rade a žalovaného v 3. rade rozhodne v súlade s ustanovením § 262 ods. 2 C.s.p. samostatným uznesením po právoplatnosti uznesenia. 4. Konajúci súd poznamenal, že žalovaný v 2. rade zaplatil dňa 29.06.2015 preddavok na trovy spojené s podaním znaleckého posudku v sume 400 eur, pričom rovnaký preddavok zložil dňa 24.06.2015 i žalovaný v 3. rade. Keďže súdnemu znalcovi priznal znalečné v celkovej sume 489,92 eura, ktoré mu vyplatil z preddavku zloženého žalovaným v 2. rade v sume 249,86 eura a žalovaným v 3. rade v sume rovnako 249,86 eura, rozhodol o vrátení nespotrebovaného preddavku žalovanému v 2. rade a žalovanému v 3. rade, každému v sume á 150,04 eura, spôsobom uvedeným vo výrokovej časti uznesenia. 5. Proti výrokom uznesenia súdu prvej inštancie o trovách konania vo vzťahu k žalovanému v 2. rade, žalovanému v 3. rade a štátu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. Žalobca s poukazom na právnu úpravu náhrady trov konania v zmysle § 255 a nasl. C.s.p. dôvodil, že rozhodovanie o náhrade trov konania nemôže byť mechanické, bez zohľadnenia predmetu konania, druhu uplatneného nároku a okolností prípadu, nakoľko by inak mohlo dôjsť k porušeniu základného princípu, na ktorom stojí sporové konanie a je vyjadrený i v článku 2 C.s.p. Podľa neho má byť ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov spravodlivá a účinná. Za účelom naplnenia atribútu súdnej ochrany spočívajúceho v spravodlivosti a účinnosti je potom potrebné nazerať i na jednotlivé prípady konaní individuálne, nakoľko tieto sa môžu líšiť svojou povahou, charakterom, i konkrétnosťou právnej úpravy a osobitnými okolnosťami. 6. Žalobca ďalej uviedol, že v danej veci rozhodol súd prvej inštancie o trovách konania podľa § 256 ods. 1 C.s.p. (správne má byť § 255 ods. 1 C.s.p. - pozn. odvolacieho súdu), ktorý postup však podľa žalobcu nebol správny, ale v rozpore so základnými princípmi procesného kódexu najmä so zásadou spravodlivosti ochrany ohrozených a porušených práv a právom chránených záujmov. Podľa jeho názoru totiž existovali výnimočné okolnosti, na ktoré mal konajúci súd prihliadnuť, a preto zvoliť postup podľa § 257 C.s.p. Podľa ustálenej súdnej praxe pritom treba pri skúmaní existencie okolností v zmysle § 257 C.s.p. prihliadať na majetkové, sociálne, osobné a ďalšie pomery strán a vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal zaplatiť náhradu trov konania, ale aj dosah súdneho rozhodnutia na majetkové pomery oprávneného; významnými sú i okolnosti vedúce k uplatneniu nároku na súde, postoj strán v priebehu konania a podobne. Pokiaľ išlo o pomery na strane žalobcu, konajúci súd mal vziať zreteľ na to, že v dôsledku ťažkého ublíženia na zdraví utrpel ujmu v majetkovej oblasti, stratil schopnosť chodiť do práce, a tým i postavenie živiteľa rodiny. Vzhľadom na neschopnosť pracovať a zabezpečiť inak náklady bežných výdavkov, žalobca vnímal splnenie povinnosti zaplatiť žalovaným trovy konania ako nepriaznivo zasahujúce do jeho majetkovej sféry, na rozdiel od žalovaných, ktorí majú na krytie nákladov spojených so súdnymi konaniami potrebné zdroje, čo ich značne zvýhodňuje; žalobca totiž nedokáže bez ťažkostí a vplyvu na jeho finančnú situáciu trovy konania bez problémov znášať. Žalobca podotkol, že napriek konečnému zamietavému rozhodnutiu súdov, konajúci súd jeho žalobe prvý krát vyhovel, pričom zodpovednosť žalovaných nepriamo vyjadril v zrušujúcom rozhodnutí i odvolací súd. Na uvedenom základe, prihliadajúc na okolnosti danej veci, ktoré majú podľa žalobcu výnimočný charakter, žalobca uzavrel, že konajúci súd mal uplatniť postup podľa § 257 C.s.p. a žalovanému v 2. rade, žalovanému v 3. rade a štátu náhradu trov konania nepriznať. 7. Žalovaní v 2. a v 3. rade, ani štát sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrili. 8. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnuté výroky uznesenia súdu prvej inštancie o náhrade trov konania bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 9. Podľa § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
10. Podľa § 257 C.s.p. výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. 11. Náhrada trov konania je nerozlučne spojená so sporovým konaním a vyplýva z jeho povahy, keď strany sporu stoja proti sebe a je namieste, aby strana, ktorá v spore so svojím nárokom zvíťazila, dostala ňou vynaložené trovy nahradené od protistrany. Úspech vo veci, ktorá tvorí predmet sporu, je teda okolnosťou, ktorá určuje nárok na náhradu trov. Rozhodovanie o tomto nároku spočíva primárne na zásade zodpovednosti za výsledok sporu, premietnutej do ustanovenia § 255 ods. 1 C.s.p., a odvíja sa od úspechu čo do právneho základu veci a čo do výšky priznaného nároku, ak je uplatnená. V takom prípade je neúspešná strana sporu povinná nahradiť v spore úspešnej strane trovy konania, ktoré jej v konaní vznikli. 12. Civilný sporový poriadok však počíta i s takou situáciou, že nie vždy musí byť vzhľadom na všetky okolnosti prípadu spravodlivé, aby neúspešná strana sporu uhrádzala druhej strane sporu náklady, ktoré jej v súvislosti s vedením konania vznikli. Výrazom takejto výnimky je ustanovenie § 257 C.s.p., ktoré súdu vo výnimočných prípadoch umožňuje zvážiť všetky okolnosti jednotlivého prípadu, zobrať do úvahy dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočne nepriznať nárok na náhradu trov súdneho konania tej strane sporu, ktorá by inak na náhradu takýchto trov konania mala v zmysle príslušných zákonných ustanovení právny nárok. Predmetné procesné ustanovenie preto predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok. Napokon, i z rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR je zrejmé, že aplikácia § 257 C.s.p. je možná len výnimočne v prípade, ak všeobecný súd dospeje k záveru, že v okolnostiach danej veci existujú konkrétne dôvody osobitného zreteľa; vymedzenie obsahu tohto právneho pojmu je pritom úlohou všeobecných súdov, a to vždy so zreteľom na kontext v konkrétne posudzovanej veci, keďže ani Civilný sporový poriadok dôvody použitia ustanovenia § 257 C.s.p. neuvádza ani exemplifikatívne. Pri skúmaní, či existujú dôvody hodné osobitného zreteľa treba prihliadnuť na osobné, zárobkové, majetkové a iné pomery procesných strán, ich procesný postoj, okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nárokov; hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie úspešnému subjektu pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania (k tomu rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 118/2017, sp. zn. I. ÚS 269/2018). 13. Odvolací súd zdôrazňuje, že zásada úspechu vo veci má hlbšiu súvislosť so štruktúrou a funkciami civilného sporového konania, preto by mal súd vždy zodpovedne pristupovať k možnej interpretácii a aplikácii § 257 C.s.p, ktorý túto zásadu umožňuje v konkrétnom výnimočnom prípade prelomiť. Ustanovenie § 257 C.s.p. pritom neslúži na zmierňovanie majetkových rozdielov medzi stranami sporu, ale na riešenie situácie, v ktorej je nespravodlivé, aby ten, kto dôvodne hájil svoje porušené alebo ohrozené práva alebo právom chránené záujmy (či už na strane žalobcu alebo žalovaného), dostal náhradu trov konania, ktoré pri tejto činnosti účelne vynaložil. Rozhodnutie, podľa ktorého si ten, kto v konaní uspel, ponesie svoje náklady, sa bude javiť spravodlivým práve tam, kde existujú určité výnimočné okolnosti súvisiace s predprocesným štádiom sporu, s chovaním strán sporu, s okolnosťami, ktoré žalobcu viedli k uplatneniu nároku a podobne. 14. V skúmanej veci žalobca konajúcemu súdu v prvom rade vytýkal, že pri rozhodovaní o náhrade trov konania nezohľadnil existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, spočívajúcich najmä v jeho majetkových a sociálnych pomeroch, keď v dôsledku ublíženia na zdraví utrpel ujmu najmä v majetkovej oblasti, keďže stratil schopnosť chodiť do práce, a tak zabezpečiť pokrytie svojich bežných výdavkov; povinnosť nahradiť trovy konania žalovaným v 2. a v 3. rade, ako i štátu vnímal ako nepriaznivý zásah do jeho majetkovej sféry. 15. I keď možno súhlasiť s argumentáciou žalobcu, že konajúci súd sa pri svojom rozhodovaní o náhrade trov konania nezmienil o možnosti použitia ustanovenia § 257 C.s.p., žalobcovi ostalo zachované oprávnenie podať proti výroku súdneho rozhodnutia opravný prostriedok a v jeho rámci namietať existenciu dôvodov vedúcich z jeho pohľadu k aplikácii § 257 C.s.p. Podľa stabilnej judikatúry je súd povinný vytvoriť stranám procesný priestor vyjadriť sa k možnému použitiu ustanovenia § 257 C.s.p.; toto právo nebolo porušené, keďže žalobca sa v odvolaní dovolával použitia predmetného ustanovenia a žalovaní mali následne možnosť vyjadriť svoj názor v reakcii na im doručený opravný prostriedok žalobcu (k tomu aj rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 345/2022). Preto ani prípadné pochybenie konajúceho súdu založené na opomenutí skúmania predpokladov podľa § 257 C.s.p. pri rozhodovaní
o náhrade trov konania by za tejto situácie v zásade nemohlo viesť k automatickému porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces. 16. Odvolací súd nemohol priznať úspech ani nadväzujúcej odvolacej argumentácii žalobcu. Tvrdiac, že rozhodnutie konajúceho súdu o náhrade trov konania bude mať nepriaznivý dopad do jeho majetkovej sféry je zrejmé, že žalobca svojou argumentáciou zdôrazňoval primárne nevyhovujúce majetkové pomery, okrajovo i sociálnu situáciu; svoje majetkové a sociálne pomery však bližšie nijako neopísal, keď len tvrdil, že v dôsledku ublíženia na zdraví nemôže chodiť do práce a tak zabezpečiť pokrytie bežných nákladov. Odhliadnuc od toho, že vážne ochorenie samo osebe obvykle nebýva dôvodom pre nepriznanie náhrady trov konania druhej strane sporu, pokiaľ sa žalobca odvolával na nevyhovujúcu majetkovú situáciu nijako neozrejmil, aké sú jeho majetkové pomery, t. j. akým majetkom disponuje, či je naďalej invalidný, a ak áno, či a v akej výške poberá (štátnu, resp. inú) podporu, či sú na jeho výživu odkázané nejaké osoby, a napokon neozrejmil ani, čo predstavujú jeho príjmy. V tomto smere, najmä pre dlhší časový odstup, nemožno pritom vychádzať z jeho tvrdení pri výsluchu dňa 12.06.2007 (č. l. 150), a napokon ani z majetkových pomerov deklarovaných v tlačive pre dokladovanie pomerov z roku 2012. Pokiaľ bol žalobca presvedčený o existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa majúcich základ v jeho majetkových a sociálnych pomeroch bol povinný tieto tvrdiť a súčasne i primerane preukázať. Strana, ktorá sa domáha aplikovania výnimky zo všeobecných pravidiel pri rozhodovaní o trovách konania, v zásade musí nielen tvrdiť, ale aj preukazovať, že na jej strane nastali okolnosti hodné osobitného zreteľa, o to viac, pokiaľ tými majú byť majetkové alebo sociálne pomery, ktoré sú pre súd, ako i druhú sporovú stranu mimo možnosti jej poznania a okamžitej reakcie. Tento deficit je v prejednávanej veci zvýraznený o to viac, že ani prvoinštačný, ani odvolací súd nemajú možnosť tieto pomery zistiť, ani preveriť, keďže žalobca je cudzí štátny občan (štátny občan Poľskej republiky) bez evidencie vo verejne dostupných registroch (napr. Sociálnej poisťovne). I z tohto dôvodu bol žalobca povinný špecifikovať a zároveň preukázať nepriaznivé sociálne, ale najmä majetkové pomery, na ktoré sa odvolával. Napokon, súd ani nemá povinnosť sám iniciatívne zisťovať skutkové okolnosti, t. j. ex offo vykonávať dôkazy, ktoré by prípadne mohli viesť k aplikácii ustanovenia § 257 C.s.p. (k tomu aj uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 9Cdo 84/2024). 17. V tejto súvislosti je potrebné uviesť i to, že ustanovenie § 257 C.s.p. neslúži k zmierňovaniu majetkových rozdielov medzi procesnými stranami, ale k riešeniu situácie, v ktorej je nespravodlivé, aby ten, kto dôvodne bránil svoje porušené alebo ohrozené práva alebo právom chránené záujmy, získal náhradu trov, ktoré pri tomto konaní dôvodne vynaložil. Rozhodnutie súdu, podľa ktorého ten, kto v konaní uspel, znáša svoje trovy konania sám, sa preto javí spravodlivým vo výnimočných situáciách, a to vzhľadom na existenciu okolností súvisiacich so stavom pred začatím sporu, so správaním sa strán v priebehu sporu, s okolnosťami uplatnenia nároku a podobne. Použitie § 257 C.s.p. neodôvodňuje ani fakt, že strana nie je solventná alebo že zárobková a majetková situácia strany, ktorá v spore zvíťazila, je lepšia ako u jej protistrany (k tomu uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 100/2020). Toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda, inými slovami, na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie konania a jeho výsledok. 18. Odvolací súd z obsahu súdneho spisu zistil, že žalovaný v 2. rade, ani žalovaný v 3. rade nezapríčinili vedenie sporu, ktorý inicioval žalobca, naviac, i bez predchádzajúceho pokusu o mimosúdne vyriešenie, resp. predžalobnej výzvy adresovanej žalovaným; tí sa od počiatku bránili tým, že nedisponujú pasívnou vecnou legitimáciou, pre ktorú súd prvej inštancie napokon i žalobu voči žalovanému v 3. rade (ako i žalovanému v 1. rade) zamietol. Pokiaľ išlo o žalovaného v 2. rade konajúci súd na jeho strane nezistil také konanie, z ktorého by vyplývala zodpovednosť za škodu na zdraví žalobcu tak podľa ustanovení zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon), ako ani ustanovení Občianskeho zákonníka; na absencii takej zodpovednosti pritom žalovaný v 2. rade zotrval v priebehu celého konania, poukazujúc pritom i na rozhodnutia všeobecných súdov v obdobných veciach, okrem iného i na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Cdo 17/2007, na ktorého závery sa odvolal tak súd prvej inštancie, ako i odvolací súd v rozhodnutí, ktorým žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol. Žalobca si musel byť vedomý možného rizika neúspechu v konaní a s tým spojenej povinnosti uhradiť protistrane náhradu trov, pokiaľ žalobu smeroval proti všetkým žalovaným a žiadal ich zaviazať na náhradu škody solidárne; žalovaní sa pritom v konaní len dôvodne a s úspechom bránili. Nemožno sa pritom stotožniť s argumentáciou žalobcu, že zodpovednosť žalovaných za náhradu škody nepriamo vyjadril odvolací súd v zrušujúcom uznesení zo dňa 31.01.2011, sp. zn. 3Co/5/2009; z jeho obsahu totiž vyplýva, že odvolací súd vytkol konajúcemu súdu pochybenie pri neustálení účastníkov
zodpovednostného hmotnoprávneho vzťahu, resp. otázky, ktorý zo žalovaných má byť zodpovedný za škodu a v zmysle ktorého zákonného ustanovenia, a to bez toho, aby v rámci odvolacieho prieskumu na túto otázku sám akokoľvek odpovedal. A napokon, bez existencie ďalších rozhodujúcich skutočností, nezakladá dôvod na aplikáciu § 257 C.s.p. ani určitý druh nároku (tu náhrada škody na zdraví), nakoľko predmetné ustanovenie nepredstavuje automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (k tomu nález Ústavného súdu ČR, sp. zn. III. ÚS 292/2007, sp. zn. I. ÚS 303/2012). 19. Hodno pritom dodať, že dôvody na aplikáciu ustanovenia § 257 C.s.p. na rozhodnutie o náhrade trov konania nevzhliadol ani Najvyšší súd SR, pri prejednaní dovolania žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19.04.2017, sp. zn. 6Co/18/2017, ktoré odmietol, pričom úspešným žalovaným v 1., 2. a v 3. rade priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania. 20. Vychádzajúc z vyššie uvedeného a jeho sumarizáciou odvolací súd udáva, že žalobca v podanom odvolaní neuviedol také relevantné skutočnosti, ktorými by preukázal nesprávnosť napadnutých výrokov uznesenia súdu prvej inštancie o trovách konania vo vzťahu k žalovanému v 2. rade, žalovanému v 3. rade, ako i štátu. Štátu pritom patrí náhrada trov, ktoré vynaložil v súlade s v danom čase platnou procesnou normou (§ 148 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok), podľa ktorej mu ex lege vznikol nárok na ich náhradu, a to i napriek tomu, že nová procesná úprava C.s.p. analogické ustanovenie neobsahuje. Podľa ustálenej súdnej praxe aplikáciou princípu v článku 4 ods. 2 C.s.p. s použitím i § 253 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p. (§ 470 C.s.p.) je možné štátu náhradu trov konania voči neúspešnej strane sporu priznať (k tomu aj uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Obo/3/2018). So zreteľom na uvedené odvolací súd preto uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch o náhrade trov konania vo vzťahu k žalovanému v 2. rade, žalovanému v 3. rade a vo vzťahu k štátu ako vecne správne v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. 21. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. a žalovanému v 2. rade, žalovanému v 3. rade a štátu, ktorí mali v odvolacom konaní úspech, náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi nepriznal, keďže z obsahu súdneho spisu vyplýva, že im žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. 22. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
iné podania dovolateľa
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).