Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 7CoCsp/22/2024 1121207199 26. 11. 2025 Mgr. Adela Unčovská ECLI:SK:KSBA:2025:1121207199.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členov senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Niny Dubovskej, v právnej veci žalobkyne: A. A., nar. XX.X.XXXX, B. C. XX, zastúpenej: Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., IČO: 47 234 466, so sídlom Kuzmányho 29, Košice proti žalovanému: POHOTOVOSŤ s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom Pribinova 25, Bratislava o zaplatenie 2 609,19 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 20.2.2024, č.k. B1-9Csp/84/2021-142, takto rozhodol: Rozsudok súdu prvej inštancie sa potvrdzuje. Žalobkyni sa proti žalovanému priznáva nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému zaplatiť žalobkyni sumu 2 609,19 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 2 609,19 eur od 12.10.2021 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.) a žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% (výrok II.). 2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 2, 3, 4, 5, 6, 10, § 53a, § 54 ods. 2, § 39, § 657, § 451 ods. 1, 2, § 458 ods. 1, § 100 ods. 1, § 107 ods. 1, 2, 3, § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 258/2001 Z.z.“) a vecne tým, že na základe výsledkov vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalobkyňa uzavrela so žalovaným zmluvy o úvere, a to úverovú zmluvu č. XXXXXXX zo dňa 11.2.2008 a zmluvu o úvere č. 6730217 zo dňa 27.2.2008. V konaní nebolo sporné, že išlo o formulárové zmluvy, že ich uzatvárala fyzická osoba, neboli tiež sporné nedostatky zmlúv, na ktoré žalobkyňa poukazovala v žalobe (výška RMPN v zmluvách nekorešpondovala s výškou RPMN podľa interaktívnej kalkulačky na výpočet RPMN Ministerstva financií SR). Rovnako tak nebola sporovaná výška poskytnutých úverov (331,94 eur, 331,94 eur) a ani suma, ktorú žalobkyňa za poskytnutý úver vrátila žalovanému (331,94 eur + 289,45 eur a 331,94 eur + 289,45 eur). V konaní nebolo sporné ani to, že žalobkyňa zaplatila napokon spolu nad rámec prvého úveru sumu 908,48 eur a nad rámec úveru druhého 1 700,70 eur. Žalovaný uzatváral samotné úverové zmluvy prostredníctvom svojho mandatára p. D. E., ktorá tieto dokumenty mala aj vlastnoručne podpísať, pričom táto osoba nebola v čase uzavretia zmluvy štatutárnym orgánom žalovaného. Ak teda predmetné úverové zmluvy uzatváral za žalovaného jeho mandatár a nie jeho štatutárny orgán, konajúci mandatár mal k takýmto zmluvám na preukázanie jeho oprávnenia uzatvárať takéto zmluvy pripojiť i dohodu o plnomocenstve, na podklade ktorej je oprávnený na takéto právne úkony, takáto dohoda však nebola súčasťou zmluvnej dokumentácie od
uzavretia zmlúv. K spornému posúdeniu úverových zmlúv ako zmlúv spotrebiteľských súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa je označená v úverových zmluvách svojim menom, priezviskom, bydliskom, rodným číslom a číslom občianskeho preukazu. Prvoinštančný súd konštatoval, že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon povolania, resp. podnikania úverového dlžníka zaťažuje toho, kto tvrdí takúto výnimku, teda žalovaného; žalovaný však v tomto smere nepredložil jediný dôkaz, ktorý by preukazoval, že žalobkyňa nie je spotrebiteľom. Ďalej uviedol, že charakter spotrebiteľskej zmluvy môžu mať aj zmluvy uzatvárané podľa Obchodného zákonníka ako aj ďalších osobitných predpisov. Spotrebiteľská zmluva sa uzatvára medzi dodávateľom na strane jednej a spotrebiteľom na strane druhej. Dodávateľ je ten, ktorý pri uzavieraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom bude vždy osoba (fyzická či právnická), ktorá pri uzavieraní tejto zmluvy nekoná ako podnikateľ, teda osoba, ktorá pri uzavieraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, pričom nie je rozhodujúce, či spotrebiteľ mal možnosť ovplyvniť obsah zmluvy (uznesenie Krajského súdu Bratislava zo dňa 30.4.2010, sp.zn. 5Co 140/10). Súd prvej inštancie s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.1.2011, sp.zn. 5MCdo/20/2009 poukázal na to, že voľbu Obchodného zákonníka v spotrebiteľských veciach nie je možné uskutočniť v rámci všeobecných obchodných podmienok, nakoľko takáto voľba je považovaná za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Prvoinštančný súd vyvodil, že žalovaný pri uzatváraní predmetných úverových zmlúv mal postavenie dodávateľa a žalobkyňa postavenie spotrebiteľa, preto na predmetné zmluvy treba nazerať ako na spotrebiteľské zmluvy, a to bez ohľadu na to, že v rámci zmluvy a VOP je predformulované to, že sa zmluvné strany dohodli na tom, že ich vzťahy sa budú spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka. Zmluvy, ktoré uzatvárala žalobkyňa ako fyzická osoba so žalovaným ako dodávateľom sú úverové zmluvy, ktoré je potrebné posúdiť ako zmluvy spotrebiteľské aj podľa § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka a podriadiť ich pod režim zákona č. 129/2010 Z.z. a ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, okrem iného ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka ustanovuje prednostné použitie noriem Občianskeho zákonníka, aj keby sa inak mali aplikovať normy Obchodného zákonníka (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3MCdo/14/2014). Občiansky zákonník sa v spotrebiteľských vzťahoch aplikuje aj tam, kde Obchodný zákonník obsahuje komplexnú právnu úpravu daného inštitútu. 3. V predmetnej právnej veci uzavrel žalovaný, ktorého jedným z predmetov činnosti je poskytovanie úverov a pôžičiek so žalobkyňou ako spotrebiteľom dňa 11.2.2008 Zmluvu o úvere č. XXXXXXX, na základe ktorej došlo k poskytnutiu finančných prostriedkov vo výške 331,94 eur (10 000 Sk). Odplata v zmluve bola dohodnutá na sumu 289,45 eur (8 720 Sk), ktorú mala žalobkyňa vrátiť žalovanému spolu s istinou poskytnutého úveru v pravidelných 12-tich mesačných splátkach po 51,78 eur (1 560 Sk). Žalobkyňa použila poskytnutý úver výlučne na osobné potreby. Zo strany žalobkyne bolo na účet žalovaného na základe predmetnej zmluvy poukázané plnenie vo výške 1 240,43 eur, pričom v rozsahu sumy 908,49 eur došlo k plneniu nad rámec istiny poskytnutého úveru. Dňa 27.2.2008 uzatvorili strany sporu Zmluvu o úvere č. XXXXXXX, na základe ktorej došlo k poskytnutiu finančných prostriedkov vo výške 331,94 eur (10 000 Sk). Odplata v zmluve bola dohodnutá na sumu 289,45 eur (8 720 Sk), ktorú mala žalobkyňa vrátiť žalovanému spolu s istinou poskytnutého úveru v pravidelných 12tich mesačných splátkach po 51,78 eur (1 560 Sk). Žalobkyňa použila poskytnutý úver výlučne na osobné potreby, žalovaný opak nepreukázal. Zo strany žalobkyne bolo na účet žalovaného na základe predmetnej zmluvy poukázané plnenie vo výške 2 032,64 eur, pričom v rozsahu sumy 1 700,70 eur došlo k plneniu nad rámec istiny poskytnutého úveru. Podľa názoru prvoinštančného súdu sú predmetné zmluvy v časti dohodnutých úrokov (označených v zmluvách ako príslušný poplatok) neplatné pre rozpor s dobrými mravmi, keďže žalovaný poskytol žalobkyni sumu 289,45 eur za odplatu 331,94 eur a 289,45 eur za odplatu 331,94 eur, ročný úrok tak predstavoval 87%, pričom podľa priemerných úrokových sadzieb NBS za obdobie 11/2008 a 2/2008 bola fixná ročná úroková sadzba pri novo poskytnutých spotrebiteľských úveroch s dobou splatnosti do 1 roka v hodnote 14,4 % a 14%. Podstatne vysoké úroky (resp. poplatky) dojednané v oboch zmluvách o úvere súd prvej inštancie považoval za odporujúce uznávaným pravidlám správania sa a mravným princípom spoločenského poriadku, a teda sú v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 Občianskeho zákonníka). Súd prvej inštancie podporne poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.4.2012, sp.zn. 5Cdo/26/2011, v ktorom najvyšší súd stanovil, že neprimeranou a odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím najvyšším úrokovým sadzbám uplatňovaných bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Hoci sa nebankové subjekty spravidla bránia uvedenému porovnaniu s poukazom na rozdiely, či už zabezpečení pohľadávok z úverov a teda aj rozdiel v riziku splácania úverov, pri nebankových subjektoch súd do istej miery
môže akceptovať vyššie náklady spotrebiteľa pri úveroch poskytovaných nebankovými subjektmi, ale aj táto výška odplaty za poskytovanie úverov nebankovými subjektmi je limitovaná najmä všeobecnými ustanoveniami vyplývajúcimi z občianskoprávnych vzťahov a to § 3 ods.1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Z uvedeného dôvodu považoval súd prvej inštancie dohodnutú výšku úroku z úverov rozpore s dobrými mravmi, a teda zmluvy sú v tejto časti neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Pri dojednaní takto „vysokých“ úrokov zo spotrebiteľského úveru nemožno hovoriť o bežných všeobecne uznávaných právnych vzťahoch, naopak, toto konanie veriteľa sa javilo súdu prvej inštancie poškodzujúce bežného spotrebiteľa, kedy veriteľ využijúc zrejmú nepriaznivú situáciu žalobkyne (úhrada iných úverov podľa samotného textu zmluvy) jej úver poskytol, avšak nie za primeranú, ale podľa názoru prvoinštančného súdu neprimeranú ba až úžernícku sadzbu úrokov ako odplaty za poskytnutie úveru. Pri dojednávaní úrokov pri peňažnej pôžičke koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu v situácii pre neho nepriaznivej. V tomto prípade hoc vedel veriteľ o nepriaznivej situácii klienta, úroky stanovil neprimerane vysoké. Práve pod vplyvom neprimerane žiadaných vysokých úrokových sadzieb zo strany nebankových subjektov bola nevyhnutná zákonná úprava, kedy do civilného práva bola zavedená úžera a to v § 39a zákonom č.106/2014 účinným od 1.6.2014, ktorým bol novelizovaný Občiansky zákonník. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že neprichádza do úvahy moderácia neprimerane vysokých úrokov súdom, pretože s poukazom na § 41 Občianskeho zákonníka možno oddeliť od zmluvy dojednanie o úroku, avšak obsah tohto dojednania tvorí nedeliteľný celok. Na podklade toho bolo povinnosťou žalobkyne uhradiť poskytnutý úver, avšak bez úroku. Súd prvej inštancie zároveň poukázal na závery nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 12.5.2020, sp.zn. III. ÚS 43/2020, v zmysle ktorých bezúročnosť úveru nastupujúca ako ex lege dôsledok porušenia konkrétnych ustanovení zákona o spotrebiteľskom úvere má v prípade spotrebiteľovho plnenia nad rámec požičanej istiny ten následok, že na strane prijímajúceho veriteľa vzniká bezdôvodné obohatenie. Jeho základ je daný porušením zákona už v priebehu kontraktačnej fázy, pričom však toto porušenie nemá vplyv na platnosť spotrebiteľskej zmluvy ako takej. Zmluvný vzťah je v takomto prípade založený relevantným právnym titulom, na základe ktorého sú zmluvné strany povinné si navzájom plniť (aj keď zo strany spotrebiteľa v obmedzenom rozsahu, nekorešpondujúcom s ustanoveniami zmluvy o úrokoch, poplatkoch). 4. V konaní nebolo sporné, že úverové zmluvy neobsahujú všetky náležitosti zákona č. 258/2001 Z.z., pričom žalobkyňa na ne počas konania poukazovala a žalovaný jej tvrdenia nijak nepoprel. V oboch zmluvách absentuje uvedenie RPMN, preto prvoinštančný súd vyvodil, že pre absenciu ročnej percentuálnej miery nákladov v oboch namietaných zmluvách je nutné poskytnuté úvery posúdiť ako bezúročné a bez poplatkov podľa § 4 zákona č. 258/2001 Z.z., žalovaný tak nemal nárok na akékoľvek plnenie nad rámec ním poskytnutých finančných prostriedkov, a to ani v rozsahu tzv. príslušného poplatku, ktorý v skutočnosti predstavuje odplatu za poskytnuté úvery. Na základe interaktívnej kalkulačky po zadaní údajov zo zmlúv výška RPMN dosahuje na zmluvu č. XXXXXXX vo výške 214,91 %, na zmluvu č. XXXXXXX vo výške 251,96 %. V zmysle § 1a ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonáva ustanovenie § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka platí, že celková výška odplaty (RPMN) za poskytnutie spotrebiteľského úveru nesmie prevyšovať dvojnásobok priemernej hodnoty RPMN na finančnom trhu za obdobné úverové produkty. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že odplatu za poskytnutie predmetných úverov v miere 214,91 % ročne a 251,96 % ročne je potrebné považovať za dohodu výrazne odporujúcu zákonu (najmä ustanoveniu § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka), ale zároveň výrazne odporujúcu dobrým mravom, na základe čoho tak dohoda o výške odplaty za poskytnutie úveru je neplatná. 5. Vzhľadom k záveru, že predmetný úver je bezúročný a bez poplatkov, podľa názoru prvoinštančného súdu žalobkyňa bola povinná uhradiť žalovanému len poskytnutý úver, úroky ani poplatky súvisiace s úverom nebola povinná uhradiť. Žalobkyňa čerpala celkovo 331,94 eur a 331,94 eur, pričom zaplatila žalovanému 1 240,43 eur a 2 032,64 eur, úvery tak preplatila o sumu 2 609,19 eur. Na základe uvedeného súdu prvej inštancie považoval žalobný návrh za v celom rozsahu dôvodný, preto mu vyhovel a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 2 609,19 eur predstavujúcu sumu bezdôvodného obohatenia, o ktoré sa žalovaný obohatil na úkor žalobkyne, pričom na uvedené plnenie nemal nárok. Bezdôvodné obohatenie zodpovedá sume, ktorú žalobkyňa uhradila na účet žalovaného nad rámec poskytnutých úverových prostriedkov. Súd prvej inštancie súčasne priznal žalobkyni aj úroky z omeškania v uplatnenej výške 8% ročne, ktoré boli uplatnené v riadnej percentuálnej výške odo
dňa nasledujúceho po márnom uplynutí lehoty na plnenie určenej vo výzve na vydanie bezdôvodného obohatenia, t.j. od 12.10.2021. 6. Vo vzťahu k poznámke žalovaného v odpore, že nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia podlieha zákonnej subjektívnej premlčacej lehote, súd prvej inštancie uviedol, že z takto prednesenej poznámky nebolo možné vyvodiť, či žalovaný vznáša námietku premlčania. Podľa prvoinštančného súdu sa nejednalo o kvalifikovanú námietku premlčania. V prípade kvalifikovanej námietky ide o takú námietku, kedy povinný subjekt nielenže slovne túto vyjadrí, ale ju podloží relevantnými tvrdeniami a nespochybniteľnými dôkazmi, k uvedenému v prejednávanom prípade nedošlo a žalovaný tieto podmienky nesplnil, pričom svoje vyjadrenie neobmedzil ani len na informáciu o tom, aký dátum považuje za začiatok plynutia premlčacej doby a zároveň ani neuviedol akú premlčaciu dobu na vec aplikuje. Zároveň žalovaný neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, z ktorých by bolo zrejmé, na základe čoho je možné nepochybne dospieť k záveru, že v prejednávanom prípade malo dôjsť k podaniu žaloby zo strany žalobkyne po uplynutí premlčacej doby, keď túto ani bližšie nešpecifikoval ani neodôvodňoval, ani neuviedol akú premlčaciu dobu na prejednávané konanie aplikuje, a kedy malo podľa neho dôjsť k premlčaniu. Okrem toho, že žalovaný v predmetnom konaní svoju námietku premlčania riadne neodôvodnil, túto navyše ani nepodložil relevantnými dôkazmi, pričom dôkazné bremeno v prípade tejto skutočnosti spočíva práve na jeho strane. V prípade ak žalovaný vznesie námietku premlčania, je jeho povinnosťou preukázať skutočnosti na určenie začiatku plynutia premlčacej doby (a tým aj uplynutia premlčacej doby), čo žalovaný nesplnil, súd prvej inštancie teda na takto všeobecne formulované tvrdenie o tom, ako nárok podlieha premlčacej dobe neprihliadal (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, sp.zn. 25Cdo/1960/1999, uznesenie Krajského súdu v Trenčíne, sp.zn. 6Co/564/2016). K tvrdeniu žalobcu, že ak poznámku žalovaného by súd posudzoval ako kvalifikovane vnesenú námietku premlčania, jeho nárok premlčaný nie je, súd prvej inštancie uviedol, že podľa konštantnej judikatúry v zmysle § 107 Občianskeho zákonníka sa pre určenie začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby vyžaduje skutočná, teda preukázaná, nielen predpokladaná vedomosť na strane oprávneného, pričom žalobkyňa jednoznačne uviedla, že to, že sa žalovaný na jej úkor bezdôvodne obohatil, sa dozvedela až po porade so svojím právnym zástupcom. Logickým následkom zistenia takýchto vedomostí bolo udelenie plnej moci právnemu zástupcovi a podanie žaloby. Za preukázaný možno mať začiatok plynutia subjektívnej dvojročnej premlčacej doby od prvej porady žalobkyne s advokátom. V danom prípade je potrebné vychádzať z momentu, kedy si žalobkyňa sama musela byť vedomá, že bez existujúceho (platného) právneho dôvodu previedla na účet žalovaného určitú čiastku, resp. čiastky. Týmto momentom bol deň, kedy sa žalobkyňa poradila so svojím právnym zástupcom a skutočne dozvedela o skutočnostiach zakladajúcich jej nárok na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia. Súd prvej inštancie podotkol, že k posudzovaniu objektívnej premlčacej doby existuje rozhodnutie Občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR, ktorý na svojom zasadnutí dňa 22.6.2022 prijal na uverejnenie rozhodnutie č. 13 podľa ktorého: „Analogická aplikácia 10-ročnej objektívnej premlčacej doby súdmi Slovenskej republiky pri práve spotrebiteľa na vydanie bezdôvodného obohatenia (§ 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka) získaného plnením na základe spotrebiteľskej úverovej zmluvy je právnym dôsledkom prednosti rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C - 485/19 zo dňa 22.4.2021 v právnom poriadku Slovenskej republiky (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.2.2022, sp.zn. 7Cdo/268/2021). Súd prvej inštancie uviedol, že ak zmluvy o úvere boli dojednané v roku 2008 a žalobkyňa by vrátila žalovanému požičanú sumu v 12 mesačných splátkach spolu so sumou požadovanej v tomto konaní v roku 2009 (tak ako bolo dohodnuté v zmluvách o úvere), k bezdôvodnému obohatenie by došlo v roku 2009, objektívna premlčacia doba uplynula najneskôr v roku 2019, teda 3 roky pred podaním žaloby v roku 2021. Subjektívna premlčacia doba nemôže plynúť po skončení objektívnej premlčacej doby, teda ak by žalovaný kvalifikovanie vzniesol námietku premlčania, čo ale nespravil, súd by žalobu zamietol. Žalobkyňa mala vo veci plný úspech, súd prvej inštancie jej preto voči žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti rozsudku v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. 7. Proti uvedenému rozsudku podal odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p., t.j., že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že žalobkyňa so žalovaným uzatvorili dňa 11.2.2008 zmluvu o úvere č. XXXXXXX, na základe ktorej veriteľ poskytol dlžníkovi úver vo výške 331,94 eur (10 000 Sk). Uviedol, že zmluvné strany sa môžu dohodnúť na základe akého zákona sa ich zmluvné vzťahy v budúcnosti budú spravovať, pričom k takémuto prípadu došlo v predmetom spore. V zmysle VPPÚ sa zmluvné strany dohodli na tom,
že ich vzťahy sa budú spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka, z čoho jasne vyplýva, že iný zákon ani na daný zmluvný vzťah nie je možné aplikovať. Žalovaný tvrdil, že ak by tak bolo urobené, bolo by to v rozpore so zákonom. Z uvedeného podľa názoru žalovaného s určitosťou vyplýva, že predmetná zmluva o úvere nemôže byť posúdená ako bezúročná a bez poplatkov vzhľadom k tomu, že spĺňa všetky zákonom stanovené obligatórne náležitosti. Žalobca poukázal na skutočnosť, že v čase uzavretia zmluvy neexistoval a nebol účinný žiadny všeobecne záväzný právny predpis, podľa ktorého by bola stanovená maximálna prípustná výška úrokov za poskytnutie peňažných prostriedkov. Podľa jeho názoru možno teda vychádzať iba z ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobkyňa svoju vôľu uzavrieť zmluvu o úvere potvrdila svojim podpisom. Žalobkyňa si bola vedomá svojich záväzkov vyplývajúcich z predmetnej zmluvy o úvere. Podľa názoru žalovaného nie je preto možné aplikovať na zmluvu o úvere ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, keďže o spotrebiteľa v tomto prípade nejde. Tvrdil, že zmluvy sa posudzujú podľa Obchodného zákonníka. Z vyššie uvedeného je podľa názoru žalovaného možné posudzovať vzťah ako obchodnoprávny a nie ako spotrebiteľský. Ďalej žalovaný konštatoval, že vážnosť vôle nie je možné zamieňať s ľahkovážnosťou spotrebiteľa. Súdny dvor Európskej únie zadefinoval priemerného spotrebiteľa ako „v rozumnej miere pozorného a opatrného, bez nariadenia znaleckého posudku, či prieskumu verejnej mienky spotrebiteľov“ (z rozsudku SDEÚ zo dňa 16.7.1998, sp.zn. Gut Springenheide GmbH, F. G. v. Oberkreisdirektor des Kreises Steinfurt – Amt fur Lebensmitteluberwachung). V zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie bola táto definícia prenesená aj do sekundárneho práva Európskej únie, konkrétne do Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES z 11. mája 2005, kde v bode 18. preambuly je stanovené, že „v súlade so zásadou proporcionality a z dôvodu umožnenia účinného uplatňovania zamýšľanej ochrany vzala táto smernica za kritérium priemerného spotrebiteľa, ktorý je v rozumnej miere dobre informovaný, vnímavý a obozretný, pri zohľadnení sociálnych, kultúrnych a jazykových faktorov“. V dôsledku uvedenej definície podľa názoru žalovaného nemožno hovoriť o nedostatku vážnosti vôle na strane žalobkyne, ktorá bola pri uzavieraní zmluvy o úvere dobre informovaná, avšak ľahostajná a uvedenému konaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu určením absolútnej neplatnosti zmluvy o úvere. Nedostatok opatrnosti spotrebiteľa taktiež nespôsobuje absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Žalovaný poukázal aj na rozsudok Súdneho dvora zo dňa 12.1.2006, sp.zn. C-361/04, vo veci Claude Ruiz – Picasso a ďalší v. OHIM, podľa ktorého „priemerný spotrebiteľ vykazuje najvyšší stupeň pozornosti vo chvíli, keď si pripravuje a realizuje svoj výber medzi rôznymi výrobkami dotknutej kategórie.“ Žalovaný bol toho názoru, že zo zmluvy o úvere nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, ktorú stanovuje zákon. Žalobkyňa plnila na základe platne uzavretej zmluvy o úvere, predmetná zmluva o úvere nebola nikdy právoplatne vyhlásená za neplatnú, rovnako tak právny dôvod na plnenie z tejto zmluvy o úvere nikdy neodpadol (nedošlo k odstúpeniu od zmluvy, zrušeniu zmluvy a pod.) a majetkový prospech získal žalovaný z poctivých zdrojov. Žalovaný razantne odmietol, že by z jeho strany došlo k bezdôvodnému obohateniu. Vzhľadom na uvedené žalovaný navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vrátil vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 8. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného vyjadrila v podaní zo dňa 21.5.2024, v ktorom uviedla, že so všetkými námietkami žalovaného v podanom odvolaní sa súd prvej inštancie riadne a presvedčivo vysporiadal v napádanom rozsudku. Zotrvala na tom, že prvoinštančný súd správne vyhodnotil dôvodnosť podanej žaloby, nakoľko predmetné zmluvy o úvere sú jednoznačne zmluvami spotrebiteľskými a žalovaný nepreukázal opak, sú neplatné pre viaceré vytýkané nedostatky a nad rámec uvedeného je nutné konštatovať, že úvery poskytnuté na ich základe sú jednoznačne bezúročné a bezpoplatkové ako to konštatoval aj súd prvej inštancie. Nakoľko žalovaný prijal od žalobkyne plnenie, ktoré bolo nad rámec ním poskytnutých súm (istín úverov), jednoznačne došlo na jeho strane k bezdôvodnému obohateniu a žalovaný uvedené žiadnym hodnoverným a pre konanie relevantným spôsobom nevyvrátil. Vo vzťahu k charakteru zmluvných vzťahov založených zmluvami o úvere považovala žalobkyňa argumentáciu žalovaného za mätúcu, nepravdivú a zavádzajúcu. Tvrdenie žalovaného, že na predmetný zmluvný vzťah sa nemajú aplikovať normy chrániace spotrebiteľa, nakoľko predmetné zmluvy mali byť uzatvorené podľa noriem obchodného práva, považovala žalobkyňa za klamlivé, nakoľko finančné prostriedky spotrebiteľka použila výlučne na osobnú potrebu a pri podpise predmetných zmlúv o úvere vystupovala v postavení spotrebiteľky. Tvrdenie žalovaného o „ne-spotrebiteľskom“ charaktere predmetnej zmluvy o úvere je preto absolútne nesprávne, a to z toho
dôvodu, že už zo samotnej podstaty spotrebiteľského práva vyplýva, že právne predpisy určené na ochranu spotrebiteľa je nevyhnutné aplikovať vždy vtedy, ak ide o zmluvný vzťah uzavretý medzi dodávateľom a spotrebiteľom, ak to samotný predpis nevylučuje. Na predmetný vzťah založený zmluvou o úvere je teda nevyhnutné uplatniť práve ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch a Občianskeho zákonníka a to vždy prednostne, pričom ak nastane pochybnosť o povahe zmluvy, v takom prípade platí výklad pre spotrebiteľa priaznivejší. Uvedené je podľa názoru žalobkyne odôvodnené znením § 2 písm. a) a b) zákona č. 258/2001 Z.z. platného a účinného v čase uzavretie zmluvy o úvere. V prípade predmetného vzťahu ide o zrejmú reálnu zmluvu, nakoľko pri samotnom podpise došlo k odovzdaniu peňazí (pôžičky) o čom svedčí „potvrdenie“ v závere zmluvy, ktoré uvádza, že „Dlžník svojím vlastnoručným podpisom potvrdzuje prevzatie peňažnej hotovosti uvedenej v tejto zmluve.“. Aj napriek snahe žalovaného účelovo vylúčiť tento vzťah spod režimu zákona č. 258/2001 Z.z., je podľa názoru žalobkyne nutné dospieť k záveru, že predmetné zmluvy a vzťahy nimi založené sú vzťahmi spotrebiteľskými. O použití Obchodného zákonníka sa mal žalovaný so žalobkyňou údajne dohodnúť vo Všeobecných zmluvných podmienkach, čo je v kontexte ochrany spotrebiteľa neakceptovateľné, nakoľko spotrebiteľka nemala absolútne žiadnu možnosť ich znenie ovplyvniť, tieto nepodpísala, na ich tvorbe neparticipovala a ide o zrejmý vopred predformulovaný text, ktorým veriteľ obchádzal normy spotrebiteľského práva. Žalobkyňa poukázala na to, že je bežnou praxou žalovaného neuvádzať obligatórne náležitosti úverovej zmluvy vyžadované zákonom, ktorej účelom je vyhnúť sa aplikácii ustanovení Občianskeho zákonníka ako aj zákona o spotrebiteľských úveroch. Táto skutočnosť bola judikovaná množstvom rozhodnutí súdov SR a aj napriek tomu žalovaný naďalej túto prax využíval spolu s množstvom ďalších neprijateľných podmienok tak, aby získal čo najväčší finančný prospech a vyhol sa prísnym požiadavkám právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa. Samotná argumentácia žalovaného sa podľa názoru žalobkyne javí ako celkom zrejme tendenčná, nejasná a vzájomne nekonzistentná, keď uvádza, že predmetný vzťah založený zmluvou o úvere treba vylúčiť spod aplikácie spotrebiteľského práva. Spotrebiteľský charakter uzavretých zmlúv medzi žalobkyňou a žalovaným nepovažovala vzhľadom na uvedené a na početnú judikatúru súdov v skutkovo a právne totožných veciach za sporný, práve naopak, súd prvej inštancie tento vyhodnotil celkom správne. Žalobkyňa poukázala na to, že ňou uvedený právny názor vychádza a je podporený okrem mnohých iných súdnych rozhodnutí, taktiež uznesením Ústavného súdu SR zo dňa 2.6.2013, sp.zn. II. ÚS 329/2013. Nutnosť aplikácie ustanovení týkajúcich sa ochrany práv spotrebiteľa na každý zmluvný vzťah, ktorý uzatvára spotrebiteľ s dodávateľom, a to aj v tom prípade, ak by malo ísť o zmluvu uzatvorenú podľa Obchodného zákonníka vyslovil taktiež Najvyšší súd Slovenskej republiky, a to v rozsudku zo dňa 21.4.2015, sp.zn. 3MCdo14/2014. Podľa Nálezu Ústavného súdu SR, sp.zn. I. ÚS 243/07 ústavný súd konštatoval, že: „...ak sú v zmluve použité formulácie a pojmy, ktoré možno vykladať rozdielne, javí sa byť spravodlivým vykladať ich v neprospech toho, kto ich do zmluvy uložil...,“ t.j. v predmetnom prípade v neprospech žalovaného. Žalobkyňa ďalej uviedla, že predmetné zmluvy o úvere boli vopred predformulované a v takomto znení bez možnosti pripomienkovania jej boli predložené na podpis. Vzhľadom na znenie samotných zmlúv o úvere, znenie všeobecných podmienok poskytnutia úvere a z dôvodu neprehľadnosti a nedodržania zákonom stanovených náležitostí zmluvy o úvere, žalobkyňa ustanoveniam zmluvy o úvere, bez príslušného vzdelania, poprípade skúseností nemohla rozumieť a vyčítať z nej všetky pre ňu plynúce následky. Vychádzajúc z podmienok uzavretia úverovej zmluvy je však aj napriek účelovým a ničím nepodloženým tvrdeniam žalovaného o tom, že ide o zmluvný vzťah podriadený pod ustanovenia Obchodného zákonníka, preukázateľné, že predmetná zmluva o úvere je zmluvou spotrebiteľskou, a teda má sa riadiť ustanoveniami Občianskeho zákonníka a zákona č. 258/2001 Z.z. Uvedené je zdôraznené najmä tým, že predmetnú zmluvu je nutné posúdiť v závislosti od jej samotného obsahu a objektívneho posúdenia postavenia zmluvných strán, ktoré ju uzatvorili. Naopak, posúdenie zmluvy z čisto formálneho hľadiska tak ako to požaduje žalovaný, by malo za následok zvýhodnenie silnejšej zmluvnej strany, ktorá uzatvára takéto formulárové zmluvy so spotrebiteľmi pravidelne a svojim nepoctivým konaním sa snaží využiť nevedomosť spotrebiteľa, resp. slabšie postavenie druhej zmluvnej strany na to, aby docielila vyňatie uvedených zmlúv spod ochrany ustanovení zákonov na ochranu spotrebiteľa. Postupom, ktorým by súd nepriznal žalobkyni postavenie spotrebiteľa by došlo k priamemu nerešpektovaniu samotného účelu uvedených zákonov, ktoré slúžia na ochranu spotrebiteľov v zmluvných vzťahoch z obdobných nevyvážených formulárových zmlúv. Žalobkyňa zdôraznila, že je bežnou praxou žalovaného pri uzatváraní obdobných úverových zmlúv snažiť sa označiť klienta ako podnikateľský subjekt, a ak to nie je možné (v prípade ak povinný nemá žiadne podnikateľské oprávnenie) účelovo zaškrtnúť políčko určujúce účel použitia finančných prostriedkov za účelom zamestnania resp. povolania, aby došlo k vylúčeniu aplikácie právnych predpisov určených na ochranu spotrebiteľa. V uvedených intenciách poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v
Banskej Bystrici, sp.zn. 4CoE/100/2013. Súdy pri posudzovaní týchto zmlúv posúdili obdobné úverové vzťahy ako spotrebiteľské a tak nevyhnutne aplikovali ustanovenia právnych predpisov určených na ochranu spotrebiteľa. Navyše žalobkyňa dôrazne upriamila pozornosť na to, že nesúhlasila a nemala záujem o obchodný úver, argumentácia žalovaného je preto v celom rozsahu účelová. V súvislosti s vyššie uvedenými tvrdeniami týkajúcimi sa posúdenia predmetnej zmluvy poukázala aj na znenie § 9 ods. 7 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Podľa názoru žalobkyne je zrejmé, že konaním, ktorým sa veriteľ snaží o vylúčenie posúdenia tejto evidentne spotrebiteľskej zmluvy podľa ustanovení právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa dochádza zo strany dodávateľa k obchádzaniu zákona. Takéto konanie je v zmysle súčasnej právnej úpravy v priamom rozpore s § 9 ods. 7 zákona č. 129/2010 Z.z., na základe čoho je potrebné aj napriek akýmkoľvek prípadným pochybnostiam o spotrebiteľskom charaktere úverovej zmluvy hľadieť na danú zmluvu ako na zmluvu uzavretú medzi spotrebiteľom a dodávateľom. Žalobkyňa zároveň poukázala na § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Z uvedeného podľa jej názoru vyplýva, že vzťah založený zmluvami o úvere, ktoré sú predmetom tohto konania je jednoznačne vzťahom spotrebiteľským, a teda je potrebné na daný vzťah aplikovať osobitnú právnu úpravu – ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z., ako aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka. Žalobkyňa vyjadrila názor, že na základe predmetnej úverovej zmluvy žalovaný nemá a nikdy nemal nárok na žiadne plnenie nad rámec istiny poskytnutého úveru, a to z dôvodu neplatnosti pre rozpor so zákonom a dobrými mravmi. Ako vyplynulo z dokazovania výška RPMN dosahuje na zmluvu č. 6730203 hodnotu 214,91 % a zmluvu č. 6730217 hodnotu 251,96 %. Takáto ročná percentuálna miera nákladov, ktorá slúži na posúdenie odplaty je podľa názoru žalobkyne jednoznačne v rozpore s dobrými mravmi a preto je neplatná. Pre neplatnosť a rozpor odplaty s dobrými mravmi je nutné aj samotnú zmluvu posúdiť ako neplatnú v celom rozsahu. Podľa prehľadu priemerných odplát za poskytnutie obdobných úverov vyplýva, že v čase uzavretia predmetnej úverovej zmluvy (február 2008) priemerná výška RPMN na finančnom trhu ako indikátor posúdenia výšky odplaty za obdobné úverové produkty dosahovala mieru 14,87 %. Je preto zrejmé, že dohodu o výške odplaty (RPMN) v miere presahujúcej v oboch prípadoch viac ako 210 % ročne je potrebné považovať za dohodu výrazne odporujúcu zákonu a dobrým mravom, na základe čoho tak dohoda o výške odplaty za poskytnutie úveru je neplatná. V dôsledku uvedeného potom žalovaný nemal nárok na akékoľvek plnenie v rozsahu odplaty za poskytnutie úveru ako to správne vyhodnotil aj súd prvej inštancie. Podľa názoru žalobkyne predmetné úverové zmluvy je potrebné považovať za neplatné tiež s poukazom na to, že žalovaný ich uzatváral prostredníctvom svojho mandatára – p. E., ktorá tieto dokumenty mala aj vlastnoručne podpísať, pričom táto osoba nebola v čase uzavretia zmlúv štatutárnym orgánom žalovaného. Ak teda predmetné úverové zmluvy uzatváral za žalovaného jeho mandatár a nie jeho štatutárny orgán, konajúci mandatár mal k takejto zmluve na preukázanie jeho oprávnenia uzatvárať takéto zmluvy pripojiť i dohodu o plnomocenstve, na podklade ktorej je oprávnený na takéto právne úkony. Takáto dohoda však nebola súčasťou zmluvnej dokumentácie od uzavretia zmluvy, na základe čoho predmetné úverové zmluvy nie je možné považovať za platne uzavreté, resp. za podpísané oprávnenou – konajúcou osobou. Z dôvodu absencie oprávnenia na podpis predmetných úverových zmlúv na strane veriteľa je nutné vyhodnotiť, že predmetná zmluva nebola uzatvorená platne, resp. že zmluva nebola uzatvorená písomne. Uvedenú skutočnosť je potrebné zohľadniť aj v korelácii s ustanovením § 4 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z., ktoré podporuje argumentáciu žalobkyne o neplatnosti predmetných zmlúv o úvere. Pokiaľ ide o argumentáciu žalovaného, že žalobe súd nemal vyhovieť z dôvodu, že nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, žalobkyňa uviedla, že žalovaný opomenul spomenúť plnenie bez právneho dôvodu, nakoľko v prejednávanom prípade je práve predmetná skutková podstata z hľadiska posúdenia bezdôvodného obohatenia podstatná, pričom vzhľadom na absolútnu neplatnosť zmluvy (z dôvodu neplatnosti odplaty ako aj absencie oprávnenia na uzatvorenie zmluvy zo strany veriteľa) nemožno vylúčiť ani skutkovú podstatu bezdôvodného obohatenia získaného z neplatného právneho úkonu. Žalovaným uvádzaná argumentácia je preto podľa názoru žalobkyne nesprávna a nemá oporu v zákone, ani v rozhodovacej praxi najvyšších súdnych autorít. Vzhľadom na všetky vyššie uvádzané skutočnosti a závery prijaté súdom prvej inštancie, t.j. neplatnosť dohody o odplate za poskytnutie úveru, absolútna neplatnosť predmetných úverových zmlúv, ako aj vzhľadom na bezúročný a bezpoplatkový charakter poskytnutých úverov, žalovaný nemá a nikdy nemal nárok na prijatie žiadneho plnenia presahujúceho ním skutočne poskytnuté finančné prostriedky. Na základe uvedeného je preto podľa názoru žalobkyne správny záver súdu, že plnenie zo strany žalobcu v rozsahu sumy 2 609,19 eur je plnením bezdôvodným. Z uvedených skutočností teda nesporne vyplýva, že v rozsahu tejto sumy došlo na strane žalovaného k bezdôvodnému obohateniu, o ktoré sa obohatil na úkor žalobkyne a žalobkyňa má právo na jeho vrátenie. Rozhodnutie, ktorým uložil žalovanému povinnosť vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie považovala žalobkyňa za vecne správne. V ostatnom
žalobkyňa zotrvala na svojej predchádzajúcej argumentácii a plne sa jej pridržiavala. Uviedla, že aj v prípade ak by žalovaný vzniesol kvalifikovane námietku premlčania (čo sa nestalo), nárok uplatnený podanou žalobou nie je premlčaný ani len v časti. Na základe vyššie uvedeného navrhla, aby odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne a priznal žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 9. Žalovaný reagoval podaním zo dňa 9.7.2024, v ktorom uviedol, že má za to, že sa dostatočne vyjadril ku všetkým relevantným skutočnostiam prostredníctvom svojich všetkých predošlých podaní a odvolania, na ktorom trvá v celom rozsahu. 10. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania ( § 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je podané dôvodne. 11. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods.2 C.s.p.). 12. Odvolací súd podotýka, že viazaný rozsahom odvolania (§ 379 C.s.p.) podrobil napadnutý rozsudok odvolaciemu prieskumu v odvolateľom napadnutom rozsahu a v medziach dôvodov odvolania, keď odvolateľ odvolacie námietky smeroval len vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu zmluvných vzťahov ako spotrebiteľských a nároku žalobkyne ako nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia a vo vzťahu k záveru o neprípustnej výške úrokov, resp. odplaty. Ostatné skutkové a právne závery súdu prvej inštancie uvedené v napadnutom rozsudku neboli odvolaním žalovaného napadnuté a namietané, preto tieto odvolací súd nepreskúmaval. 13. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka (účinného od 1.1.2008 do 31.10.2010, t.j. v čase uzatvorenia zmlúv) spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. 14. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. 15. Podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. 16. Podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka spotrebiteľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. 17. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. 18. Podľa § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. 19. Podľa § 4 ods. 2 písm. j) zákona č. 258/2001 Z.z. (účinného od 1.1.2008 do 31.3.2008, t.j. v čase uzatvorenia zmlúv) zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere. 20. Podľa § 4 ods. 3 posledná veta zákona č. 258/2001 Z.z. ak však zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa odseku 2 písm. a), b), d) až j), k) a l), poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.
21. Podľa § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. 22. Podľa § 456 Občianskeho zákonníka predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu. 23. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď vzťah medzi žalobcom a žalovaným posúdil ako spotrebiteľský vzťah. Podľa ust. § 52 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia zmlúv je spotrebiteľskou zmluvou každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom a ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. S poukazom na uvedené odvolací súd konštatuje, že pokiaľ by v zmluvách bolo medzi dodávateľom a spotrebiteľom dojednané, že všetky ich právne vzťahy sa budú spravovať Obchodným zákonníkom, uvedené zmluvné dojednanie obchádza ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, z ktorého dôvodu je neplatné. V ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmlúv bolo zakotvené, že ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Odvolací súd v tejto súvislosti upriamuje pozornosť na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.4.2015, sp.zn. 3MCdo/14/2014, podľa ktorého ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa na právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. 24. V prejednávanej veci je nepochybné, že zmluvy o úvere boli uzavreté medzi žalovaným ako právnickou osobou, ktorá pri uzatváraní zmlúv konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalobkyňou ako fyzickou osobou, pričom išlo o zmluvy formulárového typu, do obsahu ktorých nemohla žalobkyňa zasahovať. Po preskúmaní obsahu uzavretých zmlúv je zrejmé, že tieto okrem základných identifikačných údajov žalobkyne (meno, priezvisko, bydlisko, rodné číslo, číslo občianskeho preukazu a číslo účtu) neobsahovali žiadne iné údaje o žalobkyni (ako dlžníkovi) a žalobkyňa v nich nebola identifikovaná ani ako osoba konajúca v rámci predmetu podnikateľskej činnosti. Nie je preto relevantná argumentácia žalovaného, že medzi ním a žalobkyňou ide o obchodnoprávny vzťah. Dojednanie zmluvných strán o tom, že zmluvy sa spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka je potrebné v zmysle predchádzajúceho odseku považovať za neplatné. 25. Ak teda súd prvej inštancie posúdil predmetné zmluvy ako zmluvy, na základe ktorých žalovaný poskytol spotrebiteľský úver, a zároveň na uvedený vzťah aplikoval ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z. a ustanovenia o ochrane spotrebiteľa upravené v § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, postupoval správne. Pre spotrebiteľský úver sa zákonom č. 258/2001 Z.z. z hľadiska formálnych náležitostí vyžaduje písomná forma zmluvy a predpísané obsahové náležitosti (§ 4 ods.1,2). V ust. § 4 ods. 3 citovaného zákona sú vymedzené prípady, kedy sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov ( o.i. aj v prípade, ak zmluva neobsahuje údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov). Odvolací súd sa v plnej miere stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že v spotrebiteľských zmluvách údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov absentuje. Z uvedeného dôvodu potom možno vyvodiť, že v dôsledku úplnej absencie tohto údaja požadovaného podľa § 4 ods. 2 písm. j) zákona č. 258/2001 Z.z. účinného v čase uzavretia zmlúv sú predmetné úvery bezpoplatkové a bezúročné a žalobkyni vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške, v ktorej presiahli jej platby úverom poskytnutú istinu, ktorú žalovaný žiadnym spôsobom nerozporoval. Vzhľadom k uvedenému záveru je potom bezpredmetné, či všeobecne záväzný právny predpis v čase uzavretia zmlúv stanovoval maximálnu prípustnú výšku úrokov za poskytnutie peňažných prostriedkov, resp. či z dôvodu neprípustnej výšky úrokov sú uvedené zmluvy neplatné.
26. Pokiaľ žalovaný namietal, že v danom prípade nejde o vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu, že nenastal ani jeden z predpokladaných dôvodov stanovených v § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, odvolací súd odkazuje na nález Ústavného súdu SR z 12. mája 2020, sp.zn. III. ÚS 43/2020, v zmysle ktorého bezúročnosť úveru nastupujúca ako ex lege dôsledok porušenia konkrétnych ustanovení zákona o spotrebiteľskom úvere, má v prípade spotrebiteľovho plnenia nad rámec požičanej istiny ten následok, že na strane prijímajúceho veriteľa vzniká bezdôvodné obohatenie. Jeho základ je daný porušením zákona už v priebehu kontraktačnej fázy, pričom však toto porušenie nemá vplyv na platnosť spotrebiteľskej zmluvy ako takej. Zmluvný vzťah je v takomto prípade založený relevantným právnym titulom, na základe ktorého sú zmluvné strany povinné si navzájom plniť (aj keď zo strany spotrebiteľa v obmedzenom rozsahu, nekorešpondujúcom s ustanoveniami zmluvy o úrokoch, poplatkoch). 27. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správne potvrdil. 28. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p. a v konaní úspešnej žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktorý vydá súdny úradník. 29. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).