{"guid": "094cd064-258a-4e2a-85e7-3ffc2d7deb46:48b82699-3027-4293-a69a-58e06c355f92", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1121207199.1", "spisova_znacka": "7CoCsp/22/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7CoCsp/22/2024 z 26. 11. 2025", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 26. novembra 2025, sp. zn. 7CoCsp/22/2024, ECLI:SK:KSBA:2025:1121207199.1", "identifikacne_cislo": "1121207199", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "Mgr. Adela Unčovská", "sudca_id": 364, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-adela-uncovska-364", "datum_vydania": "2025-11-26", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Spotrebiteľské zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/48b82699-3027-4293-a69a-58e06c355f92", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1121207199.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1121207199.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1121207199.1/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n7CoCsp/22/2024\n1121207199\n26. 11. 2025\nMgr. Adela Unčovská\nECLI:SK:KSBA:2025:1121207199.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členov senátu\nJUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Niny Dubovskej, v právnej veci žalobkyne: A. A., nar. XX.X.XXXX,\nB. C. XX, zastúpenej: Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., IČO: 47 234 466, so sídlom\nKuzmányho 29, Košice proti žalovanému: POHOTOVOSŤ s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom Pribinova\n25, Bratislava o zaplatenie 2 609,19 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku\nMestského súdu Bratislava IV zo dňa 20.2.2024, č.k. B1-9Csp/84/2021-142, takto\nrozhodol:\nRozsudok súdu prvej inštancie sa potvrdzuje.\nŽalobkyni sa proti žalovanému priznáva nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému zaplatiť žalobkyni sumu 2 609,19 eur\nspolu s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 2 609,19 eur od 12.10.2021 do zaplatenia,\nvšetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.) a žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na\nnáhradu trov konania v rozsahu 100% (výrok II.).\n2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 2, 3, 4, 5, 6, 10,\n§ 53a, § 54 ods. 2, § 39, § 657, § 451 ods. 1, 2, § 458 ods. 1, § 100 ods. 1, § 107 ods. 1, 2,\n3, § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 4\nods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej\nnárodnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„zákon č. 258/2001 Z.z.“) a vecne tým, že na základe výsledkov vykonaného dokazovania mal súd za\npreukázané, že žalobkyňa uzavrela so žalovaným zmluvy o úvere, a to úverovú zmluvu č. XXXXXXX\nzo dňa 11.2.2008 a zmluvu o úvere č. 6730217 zo dňa 27.2.2008. V konaní nebolo sporné, že išlo\no formulárové zmluvy, že ich uzatvárala fyzická osoba, neboli tiež sporné nedostatky zmlúv, na ktoré\nžalobkyňa poukazovala v žalobe (výška RMPN v zmluvách nekorešpondovala s výškou RPMN podľa\ninteraktívnej kalkulačky na výpočet RPMN Ministerstva financií SR). Rovnako tak nebola sporovaná\nvýška poskytnutých úverov (331,94 eur, 331,94 eur) a ani suma, ktorú žalobkyňa za poskytnutý úver\nvrátila žalovanému (331,94 eur + 289,45 eur a 331,94 eur + 289,45 eur). V konaní nebolo sporné ani\nto, že žalobkyňa zaplatila napokon spolu nad rámec prvého úveru sumu 908,48 eur a nad rámec úveru\ndruhého 1 700,70 eur. Žalovaný uzatváral samotné úverové zmluvy prostredníctvom svojho mandatára p. D. E., ktorá tieto dokumenty mala aj vlastnoručne podpísať, pričom táto osoba nebola v čase uzavretia\nzmluvy štatutárnym orgánom žalovaného. Ak teda predmetné úverové zmluvy uzatváral za žalovaného\njeho mandatár a nie jeho štatutárny orgán, konajúci mandatár mal k takýmto zmluvám na preukázanie\njeho oprávnenia uzatvárať takéto zmluvy pripojiť i dohodu o plnomocenstve, na podklade ktorej je\noprávnený na takéto právne úkony, takáto dohoda však nebola súčasťou zmluvnej dokumentácie od\n\nuzavretia zmlúv. K spornému posúdeniu úverových zmlúv ako zmlúv spotrebiteľských súd prvej inštancie\nuviedol, že žalobkyňa je označená v úverových zmluvách svojim menom, priezviskom, bydliskom,\nrodným číslom a číslom občianskeho preukazu. Prvoinštančný súd konštatoval, že dôkazné bremeno\nna preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon povolania, resp. podnikania úverového dlžníka\nzaťažuje toho, kto tvrdí takúto výnimku, teda žalovaného; žalovaný však v tomto smere nepredložil\njediný dôkaz, ktorý by preukazoval, že žalobkyňa nie je spotrebiteľom. Ďalej uviedol, že charakter\nspotrebiteľskej zmluvy môžu mať aj zmluvy uzatvárané podľa Obchodného zákonníka ako aj ďalších\nosobitných predpisov. Spotrebiteľská zmluva sa uzatvára medzi dodávateľom na strane jednej a\nspotrebiteľom na strane druhej. Dodávateľ je ten, ktorý pri uzavieraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy\nkoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom bude vždy\nosoba (fyzická či právnická), ktorá pri uzavieraní tejto zmluvy nekoná ako podnikateľ, teda osoba, ktorá\npri uzavieraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo\ninej podnikateľskej činnosti, pričom nie je rozhodujúce, či spotrebiteľ mal možnosť ovplyvniť obsah\nzmluvy (uznesenie Krajského súdu Bratislava zo dňa 30.4.2010, sp.zn. 5Co 140/10). Súd prvej inštancie\ns poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.1.2011, sp.zn. 5MCdo/20/2009 poukázal\nna to, že voľbu Obchodného zákonníka v spotrebiteľských veciach nie je možné uskutočniť v rámci\nvšeobecných obchodných podmienok, nakoľko takáto voľba je považovaná za neprijateľnú zmluvnú\npodmienku. Prvoinštančný súd vyvodil, že žalovaný pri uzatváraní predmetných úverových zmlúv mal\npostavenie dodávateľa a žalobkyňa postavenie spotrebiteľa, preto na predmetné zmluvy treba nazerať\nako na spotrebiteľské zmluvy, a to bez ohľadu na to, že v rámci zmluvy a VOP je predformulované to,\nže sa zmluvné strany dohodli na tom, že ich vzťahy sa budú spravovať ustanoveniami Obchodného\nzákonníka. Zmluvy, ktoré uzatvárala žalobkyňa ako fyzická osoba so žalovaným ako dodávateľom sú\núverové zmluvy, ktoré je potrebné posúdiť ako zmluvy spotrebiteľské aj podľa § 54 ods. 2 Občianskeho\nzákonníka a podriadiť ich pod režim zákona č. 129/2010 Z.z. a ust. § 52 a nasl. Občianskeho\nzákonníka, okrem iného ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka ustanovuje prednostné použitie\nnoriem Občianskeho zákonníka, aj keby sa inak mali aplikovať normy Obchodného zákonníka (rozsudok\nNajvyššieho súdu SR sp.zn. 3MCdo/14/2014). Občiansky zákonník sa v spotrebiteľských vzťahoch\naplikuje aj tam, kde Obchodný zákonník obsahuje komplexnú právnu úpravu daného inštitútu.\n3. V predmetnej právnej veci uzavrel žalovaný, ktorého jedným z predmetov činnosti je poskytovanie\núverov a pôžičiek so žalobkyňou ako spotrebiteľom dňa 11.2.2008 Zmluvu o úvere č. XXXXXXX, na\nzáklade ktorej došlo k poskytnutiu finančných prostriedkov vo výške 331,94 eur (10 000 Sk). Odplata\nv zmluve bola dohodnutá na sumu 289,45 eur (8 720 Sk), ktorú mala žalobkyňa vrátiť žalovanému\nspolu s istinou poskytnutého úveru v pravidelných 12-tich mesačných splátkach po 51,78 eur (1 560\nSk). Žalobkyňa použila poskytnutý úver výlučne na osobné potreby. Zo strany žalobkyne bolo na účet\nžalovaného na základe predmetnej zmluvy poukázané plnenie vo výške 1 240,43 eur, pričom v rozsahu\nsumy 908,49 eur došlo k plneniu nad rámec istiny poskytnutého úveru. Dňa 27.2.2008 uzatvorili strany\nsporu Zmluvu o úvere č. XXXXXXX, na základe ktorej došlo k poskytnutiu finančných prostriedkov\nvo výške 331,94 eur (10 000 Sk). Odplata v zmluve bola dohodnutá na sumu 289,45 eur (8 720\nSk), ktorú mala žalobkyňa vrátiť žalovanému spolu s istinou poskytnutého úveru v pravidelných 12tich mesačných splátkach po 51,78 eur (1 560 Sk). Žalobkyňa použila poskytnutý úver výlučne na\nosobné potreby, žalovaný opak nepreukázal. Zo strany žalobkyne bolo na účet žalovaného na základe\npredmetnej zmluvy poukázané plnenie vo výške 2 032,64 eur, pričom v rozsahu sumy 1 700,70 eur\ndošlo k plneniu nad rámec istiny poskytnutého úveru. Podľa názoru prvoinštančného súdu sú predmetné\nzmluvy v časti dohodnutých úrokov (označených v zmluvách ako príslušný poplatok) neplatné pre\nrozpor s dobrými mravmi, keďže žalovaný poskytol žalobkyni sumu 289,45 eur za odplatu 331,94\neur a 289,45 eur za odplatu 331,94 eur, ročný úrok tak predstavoval 87%, pričom podľa priemerných\núrokových sadzieb NBS za obdobie 11/2008 a 2/2008 bola fixná ročná úroková sadzba pri novo\nposkytnutých spotrebiteľských úveroch s dobou splatnosti do 1 roka v hodnote 14,4 % a 14%. Podstatne\nvysoké úroky (resp. poplatky) dojednané v oboch zmluvách o úvere súd prvej inštancie považoval\nza odporujúce uznávaným pravidlám správania sa a mravným princípom spoločenského poriadku, a\nteda sú v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 Občianskeho zákonníka). Súd prvej inštancie podporne\npoukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.4.2012, sp.zn. 5Cdo/26/2011, v ktorom najvyšší\nsúd stanovil, že neprimeranou a odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne\npresahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím najvyšším úrokovým\nsadzbám uplatňovaných bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Hoci sa nebankové subjekty\nspravidla bránia uvedenému porovnaniu s poukazom na rozdiely, či už zabezpečení pohľadávok z\núverov a teda aj rozdiel v riziku splácania úverov, pri nebankových subjektoch súd do istej miery\n\nmôže akceptovať vyššie náklady spotrebiteľa pri úveroch poskytovaných nebankovými subjektmi, ale\naj táto výška odplaty za poskytovanie úverov nebankovými subjektmi je limitovaná najmä všeobecnými\nustanoveniami vyplývajúcimi z občianskoprávnych vzťahov a to § 3 ods.1 Občianskeho zákonníka,\npodľa ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie byť v rozpore\ns dobrými mravmi. Z uvedeného dôvodu považoval súd prvej inštancie dohodnutú výšku úroku z\núverov rozpore s dobrými mravmi, a teda zmluvy sú v tejto časti neplatné v zmysle § 39 Občianskeho\nzákonníka. Pri dojednaní takto „vysokých“ úrokov zo spotrebiteľského úveru nemožno hovoriť o bežných\nvšeobecne uznávaných právnych vzťahoch, naopak, toto konanie veriteľa sa javilo súdu prvej inštancie\npoškodzujúce bežného spotrebiteľa, kedy veriteľ využijúc zrejmú nepriaznivú situáciu žalobkyne (úhrada\niných úverov podľa samotného textu zmluvy) jej úver poskytol, avšak nie za primeranú, ale podľa názoru\nprvoinštančného súdu neprimeranú ba až úžernícku sadzbu úrokov ako odplaty za poskytnutie úveru.\nPri dojednávaní úrokov pri peňažnej pôžičke koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý\npožaduje primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu v situácii pre neho nepriaznivej. V\ntomto prípade hoc vedel veriteľ o nepriaznivej situácii klienta, úroky stanovil neprimerane vysoké. Práve\npod vplyvom neprimerane žiadaných vysokých úrokových sadzieb zo strany nebankových subjektov\nbola nevyhnutná zákonná úprava, kedy do civilného práva bola zavedená úžera a to v § 39a zákonom\nč.106/2014 účinným od 1.6.2014, ktorým bol novelizovaný Občiansky zákonník. Súd prvej inštancie\nďalej konštatoval, že neprichádza do úvahy moderácia neprimerane vysokých úrokov súdom, pretože\ns poukazom na § 41 Občianskeho zákonníka možno oddeliť od zmluvy dojednanie o úroku, avšak\nobsah tohto dojednania tvorí nedeliteľný celok. Na podklade toho bolo povinnosťou žalobkyne uhradiť\nposkytnutý úver, avšak bez úroku. Súd prvej inštancie zároveň poukázal na závery nálezu Ústavného\nsúdu SR zo dňa 12.5.2020, sp.zn. III. ÚS 43/2020, v zmysle ktorých bezúročnosť úveru nastupujúca\nako ex lege dôsledok porušenia konkrétnych ustanovení zákona o spotrebiteľskom úvere má v prípade\nspotrebiteľovho plnenia nad rámec požičanej istiny ten následok, že na strane prijímajúceho veriteľa\nvzniká bezdôvodné obohatenie. Jeho základ je daný porušením zákona už v priebehu kontraktačnej\nfázy, pričom však toto porušenie nemá vplyv na platnosť spotrebiteľskej zmluvy ako takej. Zmluvný vzťah\nje v takomto prípade založený relevantným právnym titulom, na základe ktorého sú zmluvné strany\npovinné si navzájom plniť (aj keď zo strany spotrebiteľa v obmedzenom rozsahu, nekorešpondujúcom\ns ustanoveniami zmluvy o úrokoch, poplatkoch).\n4. V konaní nebolo sporné, že úverové zmluvy neobsahujú všetky náležitosti zákona č. 258/2001\nZ.z., pričom žalobkyňa na ne počas konania poukazovala a žalovaný jej tvrdenia nijak nepoprel. V\noboch zmluvách absentuje uvedenie RPMN, preto prvoinštančný súd vyvodil, že pre absenciu ročnej\npercentuálnej miery nákladov v oboch namietaných zmluvách je nutné poskytnuté úvery posúdiť ako\nbezúročné a bez poplatkov podľa § 4 zákona č. 258/2001 Z.z., žalovaný tak nemal nárok na akékoľvek\nplnenie nad rámec ním poskytnutých finančných prostriedkov, a to ani v rozsahu tzv. príslušného\npoplatku, ktorý v skutočnosti predstavuje odplatu za poskytnuté úvery. Na základe interaktívnej\nkalkulačky po zadaní údajov zo zmlúv výška RPMN dosahuje na zmluvu č. XXXXXXX vo výške 214,91\n%, na zmluvu č. XXXXXXX vo výške 251,96 %. V zmysle § 1a ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.,\nktorým sa vykonáva ustanovenie § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka platí, že celková výška odplaty\n(RPMN) za poskytnutie spotrebiteľského úveru nesmie prevyšovať dvojnásobok priemernej hodnoty\nRPMN na finančnom trhu za obdobné úverové produkty. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že odplatu\nza poskytnutie predmetných úverov v miere 214,91 % ročne a 251,96 % ročne je potrebné považovať\nza dohodu výrazne odporujúcu zákonu (najmä ustanoveniu § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka),\nale zároveň výrazne odporujúcu dobrým mravom, na základe čoho tak dohoda o výške odplaty za\nposkytnutie úveru je neplatná.\n5. Vzhľadom k záveru, že predmetný úver je bezúročný a bez poplatkov, podľa názoru prvoinštančného\nsúdu žalobkyňa bola povinná uhradiť žalovanému len poskytnutý úver, úroky ani poplatky súvisiace s\núverom nebola povinná uhradiť. Žalobkyňa čerpala celkovo 331,94 eur a 331,94 eur, pričom zaplatila\nžalovanému 1 240,43 eur a 2 032,64 eur, úvery tak preplatila o sumu 2 609,19 eur. Na základe\nuvedeného súdu prvej inštancie považoval žalobný návrh za v celom rozsahu dôvodný, preto mu\nvyhovel a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 2 609,19 eur predstavujúcu sumu bezdôvodného\nobohatenia, o ktoré sa žalovaný obohatil na úkor žalobkyne, pričom na uvedené plnenie nemal\nnárok. Bezdôvodné obohatenie zodpovedá sume, ktorú žalobkyňa uhradila na účet žalovaného nad\nrámec poskytnutých úverových prostriedkov. Súd prvej inštancie súčasne priznal žalobkyni aj úroky\nz omeškania v uplatnenej výške 8% ročne, ktoré boli uplatnené v riadnej percentuálnej výške odo\n\ndňa nasledujúceho po márnom uplynutí lehoty na plnenie určenej vo výzve na vydanie bezdôvodného\nobohatenia, t.j. od 12.10.2021.\n6. Vo vzťahu k poznámke žalovaného v odpore, že nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia\npodlieha zákonnej subjektívnej premlčacej lehote, súd prvej inštancie uviedol, že z takto prednesenej\npoznámky nebolo možné vyvodiť, či žalovaný vznáša námietku premlčania. Podľa prvoinštančného\nsúdu sa nejednalo o kvalifikovanú námietku premlčania. V prípade kvalifikovanej námietky ide o takú\nnámietku, kedy povinný subjekt nielenže slovne túto vyjadrí, ale ju podloží relevantnými tvrdeniami\na nespochybniteľnými dôkazmi, k uvedenému v prejednávanom prípade nedošlo a žalovaný tieto\npodmienky nesplnil, pričom svoje vyjadrenie neobmedzil ani len na informáciu o tom, aký dátum považuje\nza začiatok plynutia premlčacej doby a zároveň ani neuviedol akú premlčaciu dobu na vec aplikuje.\nZároveň žalovaný neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, z ktorých by bolo zrejmé, na základe čoho\nje možné nepochybne dospieť k záveru, že v prejednávanom prípade malo dôjsť k podaniu žaloby zo\nstrany žalobkyne po uplynutí premlčacej doby, keď túto ani bližšie nešpecifikoval ani neodôvodňoval,\nani neuviedol akú premlčaciu dobu na prejednávané konanie aplikuje, a kedy malo podľa neho dôjsť\nk premlčaniu. Okrem toho, že žalovaný v predmetnom konaní svoju námietku premlčania riadne\nneodôvodnil, túto navyše ani nepodložil relevantnými dôkazmi, pričom dôkazné bremeno v prípade\ntejto skutočnosti spočíva práve na jeho strane. V prípade ak žalovaný vznesie námietku premlčania,\nje jeho povinnosťou preukázať skutočnosti na určenie začiatku plynutia premlčacej doby (a tým\naj uplynutia premlčacej doby), čo žalovaný nesplnil, súd prvej inštancie teda na takto všeobecne\nformulované tvrdenie o tom, ako nárok podlieha premlčacej dobe neprihliadal (rozhodnutie Najvyššieho\nsúdu ČR, sp.zn. 25Cdo/1960/1999, uznesenie Krajského súdu v Trenčíne, sp.zn. 6Co/564/2016). K\ntvrdeniu žalobcu, že ak poznámku žalovaného by súd posudzoval ako kvalifikovane vnesenú námietku\npremlčania, jeho nárok premlčaný nie je, súd prvej inštancie uviedol, že podľa konštantnej judikatúry\nv zmysle § 107 Občianskeho zákonníka sa pre určenie začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby\nvyžaduje skutočná, teda preukázaná, nielen predpokladaná vedomosť na strane oprávneného, pričom\nžalobkyňa jednoznačne uviedla, že to, že sa žalovaný na jej úkor bezdôvodne obohatil, sa dozvedela\naž po porade so svojím právnym zástupcom. Logickým následkom zistenia takýchto vedomostí bolo\nudelenie plnej moci právnemu zástupcovi a podanie žaloby. Za preukázaný možno mať začiatok\nplynutia subjektívnej dvojročnej premlčacej doby od prvej porady žalobkyne s advokátom. V danom\nprípade je potrebné vychádzať z momentu, kedy si žalobkyňa sama musela byť vedomá, že bez\nexistujúceho (platného) právneho dôvodu previedla na účet žalovaného určitú čiastku, resp. čiastky.\nTýmto momentom bol deň, kedy sa žalobkyňa poradila so svojím právnym zástupcom a skutočne\ndozvedela o skutočnostiach zakladajúcich jej nárok na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia.\nSúd prvej inštancie podotkol, že k posudzovaniu objektívnej premlčacej doby existuje rozhodnutie\nObčianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR, ktorý na svojom zasadnutí dňa 22.6.2022 prijal na\nuverejnenie rozhodnutie č. 13 podľa ktorého: „Analogická aplikácia 10-ročnej objektívnej premlčacej\ndoby súdmi Slovenskej republiky pri práve spotrebiteľa na vydanie bezdôvodného obohatenia (§ 107\nods. 2 Občianskeho zákonníka) získaného plnením na základe spotrebiteľskej úverovej zmluvy je\nprávnym dôsledkom prednosti rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C - 485/19 zo dňa 22.4.2021\nv právnom poriadku Slovenskej republiky (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.2.2022, sp.zn.\n7Cdo/268/2021). Súd prvej inštancie uviedol, že ak zmluvy o úvere boli dojednané v roku 2008\na žalobkyňa by vrátila žalovanému požičanú sumu v 12 mesačných splátkach spolu so sumou\npožadovanej v tomto konaní v roku 2009 (tak ako bolo dohodnuté v zmluvách o úvere), k bezdôvodnému\nobohatenie by došlo v roku 2009, objektívna premlčacia doba uplynula najneskôr v roku 2019, teda\n3 roky pred podaním žaloby v roku 2021. Subjektívna premlčacia doba nemôže plynúť po skončení\nobjektívnej premlčacej doby, teda ak by žalovaný kvalifikovanie vzniesol námietku premlčania, čo ale\nnespravil, súd by žalobu zamietol. Žalobkyňa mala vo veci plný úspech, súd prvej inštancie jej preto\nvoči žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých rozhodne po\nprávoplatnosti rozsudku v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p.\n7. Proti uvedenému rozsudku podal odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p.,\nt.j., že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a\nrozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný poukázal\nna skutočnosť, že žalobkyňa so žalovaným uzatvorili dňa 11.2.2008 zmluvu o úvere č. XXXXXXX, na\nzáklade ktorej veriteľ poskytol dlžníkovi úver vo výške 331,94 eur (10 000 Sk). Uviedol, že zmluvné\nstrany sa môžu dohodnúť na základe akého zákona sa ich zmluvné vzťahy v budúcnosti budú spravovať,\npričom k takémuto prípadu došlo v predmetom spore. V zmysle VPPÚ sa zmluvné strany dohodli na tom,\n\nže ich vzťahy sa budú spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka, z čoho jasne vyplýva, že iný\nzákon ani na daný zmluvný vzťah nie je možné aplikovať. Žalovaný tvrdil, že ak by tak bolo urobené, bolo\nby to v rozpore so zákonom. Z uvedeného podľa názoru žalovaného s určitosťou vyplýva, že predmetná\nzmluva o úvere nemôže byť posúdená ako bezúročná a bez poplatkov vzhľadom k tomu, že spĺňa všetky\nzákonom stanovené obligatórne náležitosti. Žalobca poukázal na skutočnosť, že v čase uzavretia zmluvy\nneexistoval a nebol účinný žiadny všeobecne záväzný právny predpis, podľa ktorého by bola stanovená\nmaximálna prípustná výška úrokov za poskytnutie peňažných prostriedkov. Podľa jeho názoru možno\nteda vychádzať iba z ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak predmetom\nspotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať\nodplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri\nposudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru\nzabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti. Žalovaný\nďalej uviedol, že žalobkyňa svoju vôľu uzavrieť zmluvu o úvere potvrdila svojim podpisom. Žalobkyňa si\nbola vedomá svojich záväzkov vyplývajúcich z predmetnej zmluvy o úvere. Podľa názoru žalovaného nie\nje preto možné aplikovať na zmluvu o úvere ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, keďže o spotrebiteľa v\ntomto prípade nejde. Tvrdil, že zmluvy sa posudzujú podľa Obchodného zákonníka. Z vyššie uvedeného\nje podľa názoru žalovaného možné posudzovať vzťah ako obchodnoprávny a nie ako spotrebiteľský.\nĎalej žalovaný konštatoval, že vážnosť vôle nie je možné zamieňať s ľahkovážnosťou spotrebiteľa.\nSúdny dvor Európskej únie zadefinoval priemerného spotrebiteľa ako „v rozumnej miere pozorného a\nopatrného, bez nariadenia znaleckého posudku, či prieskumu verejnej mienky spotrebiteľov“ (z rozsudku\nSDEÚ zo dňa 16.7.1998, sp.zn. Gut Springenheide GmbH, F. G. v. Oberkreisdirektor des Kreises\nSteinfurt – Amt fur Lebensmitteluberwachung).\nV zmysle judikatúry Súdneho dvora\nEurópskej únie bola táto definícia prenesená aj do sekundárneho práva Európskej únie, konkrétne do\nSmernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES z 11. mája 2005, kde v bode 18. preambuly\nje stanovené, že „v súlade so zásadou proporcionality a z dôvodu umožnenia účinného uplatňovania\nzamýšľanej ochrany vzala táto smernica za kritérium priemerného spotrebiteľa, ktorý je v rozumnej\nmiere dobre informovaný, vnímavý a obozretný, pri zohľadnení sociálnych, kultúrnych a jazykových\nfaktorov“. V dôsledku uvedenej definície podľa názoru žalovaného nemožno hovoriť o nedostatku\nvážnosti vôle na strane žalobkyne, ktorá bola pri uzavieraní zmluvy o úvere dobre informovaná, avšak\nľahostajná a uvedenému konaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu určením absolútnej neplatnosti\nzmluvy o úvere. Nedostatok opatrnosti spotrebiteľa taktiež nespôsobuje absolútnu neplatnosť právneho\núkonu. Žalovaný poukázal aj na rozsudok Súdneho dvora zo dňa 12.1.2006, sp.zn. C-361/04, vo\nveci Claude Ruiz – Picasso a ďalší v. OHIM, podľa ktorého „priemerný spotrebiteľ vykazuje najvyšší\nstupeň pozornosti vo chvíli, keď si pripravuje a realizuje svoj výber medzi rôznymi výrobkami dotknutej\nkategórie.“ Žalovaný bol toho názoru, že zo zmluvy o úvere nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného\nobohatenia, ktorú stanovuje zákon. Žalobkyňa plnila na základe platne uzavretej zmluvy o úvere,\npredmetná zmluva o úvere nebola nikdy právoplatne vyhlásená za neplatnú, rovnako tak právny dôvod\nna plnenie z tejto zmluvy o úvere nikdy neodpadol (nedošlo k odstúpeniu od zmluvy, zrušeniu zmluvy\na pod.) a majetkový prospech získal žalovaný z poctivých zdrojov. Žalovaný razantne odmietol, že by z\njeho strany došlo k bezdôvodnému obohateniu. Vzhľadom na uvedené žalovaný navrhol, aby odvolací\nsúd zrušil napadnutý rozsudok a vrátil vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.\n8. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného vyjadrila v podaní zo dňa 21.5.2024, v ktorom uviedla,\nže so všetkými námietkami žalovaného v podanom odvolaní sa súd prvej inštancie riadne a\npresvedčivo vysporiadal v napádanom rozsudku. Zotrvala na tom, že prvoinštančný súd správne\nvyhodnotil dôvodnosť podanej žaloby, nakoľko predmetné zmluvy o úvere sú jednoznačne zmluvami\nspotrebiteľskými a žalovaný nepreukázal opak, sú neplatné pre viaceré vytýkané nedostatky a nad\nrámec uvedeného je nutné konštatovať, že úvery poskytnuté na ich základe sú jednoznačne bezúročné\na bezpoplatkové ako to konštatoval aj súd prvej inštancie. Nakoľko žalovaný prijal od žalobkyne\nplnenie, ktoré bolo nad rámec ním poskytnutých súm (istín úverov), jednoznačne došlo na jeho strane\nk bezdôvodnému obohateniu a žalovaný uvedené žiadnym hodnoverným a pre konanie relevantným\nspôsobom nevyvrátil. Vo vzťahu k charakteru zmluvných vzťahov založených zmluvami o úvere\npovažovala žalobkyňa argumentáciu žalovaného za mätúcu, nepravdivú a zavádzajúcu. Tvrdenie\nžalovaného, že na predmetný zmluvný vzťah sa nemajú aplikovať normy chrániace spotrebiteľa,\nnakoľko predmetné zmluvy mali byť uzatvorené podľa noriem obchodného práva, považovala žalobkyňa\nza klamlivé, nakoľko finančné prostriedky spotrebiteľka použila výlučne na osobnú potrebu a pri\npodpise predmetných zmlúv o úvere vystupovala v postavení spotrebiteľky. Tvrdenie žalovaného o\n„ne-spotrebiteľskom“ charaktere predmetnej zmluvy o úvere je preto absolútne nesprávne, a to z toho\n\ndôvodu, že už zo samotnej podstaty spotrebiteľského práva vyplýva, že právne predpisy určené na\nochranu spotrebiteľa je nevyhnutné aplikovať vždy vtedy, ak ide o zmluvný vzťah uzavretý medzi\ndodávateľom a spotrebiteľom, ak to samotný predpis nevylučuje. Na predmetný vzťah založený\nzmluvou o úvere je teda nevyhnutné uplatniť práve ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch a\nObčianskeho zákonníka a to vždy prednostne, pričom ak nastane pochybnosť o povahe zmluvy, v takom\nprípade platí výklad pre spotrebiteľa priaznivejší. Uvedené je podľa názoru žalobkyne odôvodnené\nznením § 2 písm. a) a b) zákona č. 258/2001 Z.z. platného a účinného v čase uzavretie zmluvy o\núvere. V prípade predmetného vzťahu ide o zrejmú reálnu zmluvu, nakoľko pri samotnom podpise došlo\nk odovzdaniu peňazí (pôžičky) o čom svedčí „potvrdenie“ v závere zmluvy, ktoré uvádza, že „Dlžník\nsvojím vlastnoručným podpisom potvrdzuje prevzatie peňažnej hotovosti uvedenej v tejto zmluve.“. Aj\nnapriek snahe žalovaného účelovo vylúčiť tento vzťah spod režimu zákona č. 258/2001 Z.z., je podľa\nnázoru žalobkyne nutné dospieť k záveru, že predmetné zmluvy a vzťahy nimi založené sú vzťahmi\nspotrebiteľskými. O použití Obchodného zákonníka sa mal žalovaný so žalobkyňou údajne dohodnúť\nvo Všeobecných zmluvných podmienkach, čo je v kontexte ochrany spotrebiteľa neakceptovateľné,\nnakoľko spotrebiteľka nemala absolútne žiadnu možnosť ich znenie ovplyvniť, tieto nepodpísala, na\nich tvorbe neparticipovala a ide o zrejmý vopred predformulovaný text, ktorým veriteľ obchádzal normy\nspotrebiteľského práva. Žalobkyňa poukázala na to, že je bežnou praxou žalovaného neuvádzať\nobligatórne náležitosti úverovej zmluvy vyžadované zákonom, ktorej účelom je vyhnúť sa aplikácii\nustanovení Občianskeho zákonníka ako aj zákona o spotrebiteľských úveroch. Táto skutočnosť bola\njudikovaná množstvom rozhodnutí súdov SR a aj napriek tomu žalovaný naďalej túto prax využíval\nspolu s množstvom ďalších neprijateľných podmienok tak, aby získal čo najväčší finančný prospech a\nvyhol sa prísnym požiadavkám právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa. Samotná argumentácia\nžalovaného sa podľa názoru žalobkyne javí ako celkom zrejme tendenčná, nejasná a vzájomne\nnekonzistentná, keď uvádza, že predmetný vzťah založený zmluvou o úvere treba vylúčiť spod aplikácie\nspotrebiteľského práva. Spotrebiteľský charakter uzavretých zmlúv medzi žalobkyňou a žalovaným\nnepovažovala vzhľadom na uvedené a na početnú judikatúru súdov v skutkovo a právne totožných\nveciach za sporný, práve naopak, súd prvej inštancie tento vyhodnotil celkom správne. Žalobkyňa\npoukázala na to, že ňou uvedený právny názor vychádza a je podporený okrem mnohých iných\nsúdnych rozhodnutí, taktiež uznesením Ústavného súdu SR zo dňa 2.6.2013, sp.zn. II. ÚS 329/2013.\nNutnosť aplikácie ustanovení týkajúcich sa ochrany práv spotrebiteľa na každý zmluvný vzťah, ktorý\nuzatvára spotrebiteľ s dodávateľom, a to aj v tom prípade, ak by malo ísť o zmluvu uzatvorenú podľa\nObchodného zákonníka vyslovil taktiež Najvyšší súd Slovenskej republiky, a to v rozsudku zo dňa\n21.4.2015, sp.zn. 3MCdo14/2014. Podľa Nálezu Ústavného súdu SR, sp.zn. I. ÚS 243/07 ústavný súd\nkonštatoval, že: „...ak sú v zmluve použité formulácie a pojmy, ktoré možno vykladať rozdielne, javí\nsa byť spravodlivým vykladať ich v neprospech toho, kto ich do zmluvy uložil...,“ t.j. v predmetnom\nprípade v neprospech žalovaného. Žalobkyňa ďalej uviedla, že predmetné zmluvy o úvere boli vopred\npredformulované a v takomto znení bez možnosti pripomienkovania jej boli predložené na podpis.\nVzhľadom na znenie samotných zmlúv o úvere, znenie všeobecných podmienok poskytnutia úvere a\nz dôvodu neprehľadnosti a nedodržania zákonom stanovených náležitostí zmluvy o úvere, žalobkyňa\nustanoveniam zmluvy o úvere, bez príslušného vzdelania, poprípade skúseností nemohla rozumieť a\nvyčítať z nej všetky pre ňu plynúce následky. Vychádzajúc z podmienok uzavretia úverovej zmluvy\nje však aj napriek účelovým a ničím nepodloženým tvrdeniam žalovaného o tom, že ide o zmluvný\nvzťah podriadený pod ustanovenia Obchodného zákonníka, preukázateľné, že predmetná zmluva\no úvere je zmluvou spotrebiteľskou, a teda má sa riadiť ustanoveniami Občianskeho zákonníka a\nzákona č. 258/2001 Z.z. Uvedené je zdôraznené najmä tým, že predmetnú zmluvu je nutné posúdiť\nv závislosti od jej samotného obsahu a objektívneho posúdenia postavenia zmluvných strán, ktoré ju\nuzatvorili. Naopak, posúdenie zmluvy z čisto formálneho hľadiska tak ako to požaduje žalovaný, by\nmalo za následok zvýhodnenie silnejšej zmluvnej strany, ktorá uzatvára takéto formulárové zmluvy\nso spotrebiteľmi pravidelne a svojim nepoctivým konaním sa snaží využiť nevedomosť spotrebiteľa,\nresp. slabšie postavenie druhej zmluvnej strany na to, aby docielila vyňatie uvedených zmlúv spod\nochrany ustanovení zákonov na ochranu spotrebiteľa. Postupom, ktorým by súd nepriznal žalobkyni\npostavenie spotrebiteľa by došlo k priamemu nerešpektovaniu samotného účelu uvedených zákonov,\nktoré slúžia na ochranu spotrebiteľov v zmluvných vzťahoch z obdobných nevyvážených formulárových\nzmlúv. Žalobkyňa zdôraznila, že je bežnou praxou žalovaného pri uzatváraní obdobných úverových\nzmlúv snažiť sa označiť klienta ako podnikateľský subjekt, a ak to nie je možné (v prípade ak povinný\nnemá žiadne podnikateľské oprávnenie) účelovo zaškrtnúť políčko určujúce účel použitia finančných\nprostriedkov za účelom zamestnania resp. povolania, aby došlo k vylúčeniu aplikácie právnych predpisov\nurčených na ochranu spotrebiteľa. V uvedených intenciách poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v\n\nBanskej Bystrici, sp.zn. 4CoE/100/2013. Súdy pri posudzovaní týchto zmlúv posúdili obdobné úverové\nvzťahy ako spotrebiteľské a tak nevyhnutne aplikovali ustanovenia právnych predpisov určených na\nochranu spotrebiteľa. Navyše žalobkyňa dôrazne upriamila pozornosť na to, že nesúhlasila a nemala\nzáujem o obchodný úver, argumentácia žalovaného je preto v celom rozsahu účelová. V súvislosti s\nvyššie uvedenými tvrdeniami týkajúcimi sa posúdenia predmetnej zmluvy poukázala aj na znenie §\n9 ods. 7 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Podľa názoru žalobkyne je zrejmé, že\nkonaním, ktorým sa veriteľ snaží o vylúčenie posúdenia tejto evidentne spotrebiteľskej zmluvy podľa\nustanovení právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa dochádza zo strany dodávateľa k obchádzaniu\nzákona. Takéto konanie je v zmysle súčasnej právnej úpravy v priamom rozpore s § 9 ods. 7 zákona\nč. 129/2010 Z.z., na základe čoho je potrebné aj napriek akýmkoľvek prípadným pochybnostiam o\nspotrebiteľskom charaktere úverovej zmluvy hľadieť na danú zmluvu ako na zmluvu uzavretú medzi\nspotrebiteľom a dodávateľom. Žalobkyňa zároveň poukázala na § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Z\nuvedeného podľa jej názoru vyplýva, že vzťah založený zmluvami o úvere, ktoré sú predmetom tohto\nkonania je jednoznačne vzťahom spotrebiteľským, a teda je potrebné na daný vzťah aplikovať osobitnú\nprávnu úpravu – ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z., ako aj príslušné ustanovenia Občianskeho\nzákonníka. Žalobkyňa vyjadrila názor, že na základe predmetnej úverovej zmluvy žalovaný nemá a nikdy\nnemal nárok na žiadne plnenie nad rámec istiny poskytnutého úveru, a to z dôvodu neplatnosti pre\nrozpor so zákonom a dobrými mravmi. Ako vyplynulo z dokazovania výška RPMN dosahuje na zmluvu\nč. 6730203 hodnotu 214,91 % a zmluvu č. 6730217 hodnotu 251,96 %. Takáto ročná percentuálna\nmiera nákladov, ktorá slúži na posúdenie odplaty je podľa názoru žalobkyne jednoznačne v rozpore\ns dobrými mravmi a preto je neplatná. Pre neplatnosť a rozpor odplaty s dobrými mravmi je nutné\naj samotnú zmluvu posúdiť ako neplatnú v celom rozsahu. Podľa prehľadu priemerných odplát za\nposkytnutie obdobných úverov vyplýva, že v čase uzavretia predmetnej úverovej zmluvy (február 2008)\npriemerná výška RPMN na finančnom trhu ako indikátor posúdenia výšky odplaty za obdobné úverové\nprodukty dosahovala mieru 14,87 %. Je preto zrejmé, že dohodu o výške odplaty (RPMN) v miere\npresahujúcej v oboch prípadoch viac ako 210 % ročne je potrebné považovať za dohodu výrazne\nodporujúcu zákonu a dobrým mravom, na základe čoho tak dohoda o výške odplaty za poskytnutie\núveru je neplatná. V dôsledku uvedeného potom žalovaný nemal nárok na akékoľvek plnenie v rozsahu\nodplaty za poskytnutie úveru ako to správne vyhodnotil aj súd prvej inštancie. Podľa názoru žalobkyne\npredmetné úverové zmluvy je potrebné považovať za neplatné tiež s poukazom na to, že žalovaný\nich uzatváral prostredníctvom svojho mandatára – p. E., ktorá tieto dokumenty mala aj vlastnoručne\npodpísať, pričom táto osoba nebola v čase uzavretia zmlúv štatutárnym orgánom žalovaného. Ak teda\npredmetné úverové zmluvy uzatváral za žalovaného jeho mandatár a nie jeho štatutárny orgán, konajúci\nmandatár mal k takejto zmluve na preukázanie jeho oprávnenia uzatvárať takéto zmluvy pripojiť i dohodu\no plnomocenstve, na podklade ktorej je oprávnený na takéto právne úkony. Takáto dohoda však nebola\nsúčasťou zmluvnej dokumentácie od uzavretia zmluvy, na základe čoho predmetné úverové zmluvy nie\nje možné považovať za platne uzavreté, resp. za podpísané oprávnenou – konajúcou osobou. Z dôvodu\nabsencie oprávnenia na podpis predmetných úverových zmlúv na strane veriteľa je nutné vyhodnotiť,\nže predmetná zmluva nebola uzatvorená platne, resp. že zmluva nebola uzatvorená písomne. Uvedenú\nskutočnosť je potrebné zohľadniť aj v korelácii s ustanovením § 4 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z.,\nktoré podporuje argumentáciu žalobkyne o neplatnosti predmetných zmlúv o úvere. Pokiaľ ide o\nargumentáciu žalovaného, že žalobe súd nemal vyhovieť z dôvodu, že nenastala ani jedna z foriem\nbezdôvodného obohatenia podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, žalobkyňa uviedla,\nže žalovaný opomenul spomenúť plnenie bez právneho dôvodu, nakoľko v prejednávanom prípade je\npráve predmetná skutková podstata z hľadiska posúdenia bezdôvodného obohatenia podstatná, pričom\nvzhľadom na absolútnu neplatnosť zmluvy (z dôvodu neplatnosti odplaty ako aj absencie oprávnenia na\nuzatvorenie zmluvy zo strany veriteľa) nemožno vylúčiť ani skutkovú podstatu bezdôvodného obohatenia\nzískaného z neplatného právneho úkonu. Žalovaným uvádzaná argumentácia je preto podľa názoru\nžalobkyne nesprávna a nemá oporu v zákone, ani v rozhodovacej praxi najvyšších súdnych autorít.\nVzhľadom na všetky vyššie uvádzané skutočnosti a závery prijaté súdom prvej inštancie, t.j. neplatnosť\ndohody o odplate za poskytnutie úveru, absolútna neplatnosť predmetných úverových zmlúv, ako aj\nvzhľadom na bezúročný a bezpoplatkový charakter poskytnutých úverov, žalovaný nemá a nikdy nemal\nnárok na prijatie žiadneho plnenia presahujúceho ním skutočne poskytnuté finančné prostriedky. Na\nzáklade uvedeného je preto podľa názoru žalobkyne správny záver súdu, že plnenie zo strany žalobcu v\nrozsahu sumy 2 609,19 eur je plnením bezdôvodným. Z uvedených skutočností teda nesporne vyplýva,\nže v rozsahu tejto sumy došlo na strane žalovaného k bezdôvodnému obohateniu, o ktoré sa obohatil\nna úkor žalobkyne a žalobkyňa má právo na jeho vrátenie. Rozhodnutie, ktorým uložil žalovanému\npovinnosť vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie považovala žalobkyňa za vecne správne. V ostatnom\n\nžalobkyňa zotrvala na svojej predchádzajúcej argumentácii a plne sa jej pridržiavala. Uviedla, že aj v\nprípade ak by žalovaný vzniesol kvalifikovane námietku premlčania (čo sa nestalo), nárok uplatnený\npodanou žalobou nie je premlčaný ani len v časti. Na základe vyššie uvedeného navrhla, aby odvolací\nsúd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne a priznal žalobkyni nárok na náhradu\ntrov odvolacieho konania v plnom rozsahu.\n9. Žalovaný reagoval podaním zo dňa 9.7.2024, v ktorom uviedol, že má za to, že sa dostatočne\nvyjadril ku všetkým relevantným skutočnostiam prostredníctvom svojich všetkých predošlých podaní a\nodvolania, na ktorom trvá v celom rozsahu.\n10. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania ( § 379, § 380 ods. 1 a 378\nods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho\npojednávania ( § 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať\nalebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel\nk záveru, že odvolanie žalovaného nie je podané dôvodne.\n11. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil v\npostupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods.2 C.s.p.).\n12. Odvolací súd podotýka, že viazaný rozsahom odvolania (§ 379 C.s.p.) podrobil napadnutý rozsudok\nodvolaciemu prieskumu v odvolateľom napadnutom rozsahu a v medziach dôvodov odvolania, keď\nodvolateľ odvolacie námietky smeroval len vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu zmluvných\nvzťahov ako spotrebiteľských a nároku žalobkyne ako nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia a\nvo vzťahu k záveru o neprípustnej výške úrokov, resp. odplaty. Ostatné skutkové a právne závery súdu\nprvej inštancie uvedené v napadnutom rozsudku neboli odvolaním žalovaného napadnuté a namietané,\npreto tieto odvolací súd nepreskúmaval.\n13. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka (účinného od 1.1.2008 do 31.10.2010, t.j. v čase\nuzatvorenia zmlúv) spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú\nuzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.\n14. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky\niné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to\nna prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých\nobsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.\n15. Podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení\nspotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.\n16. Podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka spotrebiteľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení\nspotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej\nčinnosti.\n17. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,\nktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech\nspotrebiteľa (ďalej len \"neprijateľná podmienka\"). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia\nalebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.\n18. Podľa § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí\nvýklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.\n19. Podľa § 4 ods. 2 písm. j) zákona č. 258/2001 Z.z. (účinného od 1.1.2008 do 31.3.2008, t.j. v čase\nuzatvorenia zmlúv) zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať\nročnú percentuálnu mieru nákladov a celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom,\nvypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere.\n20. Podľa § 4 ods. 3 posledná veta zákona č. 258/2001 Z.z. ak však zmluva o spotrebiteľskom úvere\nneobsahuje náležitosti podľa odseku 2 písm. a), b), d) až j), k) a l), poskytnutý úver sa považuje za\nbezúročný a bez poplatkov.\n\n21. Podľa § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí\nobohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho\ndôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako\naj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.\n22. Podľa § 456 Občianskeho zákonníka predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na\núkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.\n23. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie postupoval správne,\nkeď vzťah medzi žalobcom a žalovaným posúdil ako spotrebiteľský vzťah. Podľa ust. § 52 ods. 1 a\n2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia zmlúv je spotrebiteľskou zmluvou každá\nzmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom a ustanovenia o\nspotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom\nje spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné\nzmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia,\nsú neplatné. S poukazom na uvedené odvolací súd konštatuje, že pokiaľ by v zmluvách bolo medzi\ndodávateľom a spotrebiteľom dojednané, že všetky ich právne vzťahy sa budú spravovať Obchodným\nzákonníkom, uvedené zmluvné dojednanie obchádza ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, z ktorého\ndôvodu je neplatné. V ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia\nzmlúv bolo zakotvené, že ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia\nupravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech\nzmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom\nalebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Odvolací súd v tejto súvislosti upriamuje\npozornosť na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.4.2015, sp.zn. 3MCdo/14/2014, podľa ktorého\nust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa na právne vzťahy, ktorých účastníkom je\nspotrebiteľ, prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť\nnormy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou.\n24. V prejednávanej veci je nepochybné, že zmluvy o úvere boli uzavreté medzi žalovaným ako\nprávnickou osobou, ktorá pri uzatváraní zmlúv konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej\npodnikateľskej činnosti a žalobkyňou ako fyzickou osobou, pričom išlo o zmluvy formulárového typu,\ndo obsahu ktorých nemohla žalobkyňa zasahovať. Po preskúmaní obsahu uzavretých zmlúv je zrejmé,\nže tieto okrem základných identifikačných údajov žalobkyne (meno, priezvisko, bydlisko, rodné číslo,\nčíslo občianskeho preukazu a číslo účtu) neobsahovali žiadne iné údaje o žalobkyni (ako dlžníkovi) a\nžalobkyňa v nich nebola identifikovaná ani ako osoba konajúca v rámci predmetu podnikateľskej činnosti.\nNie je preto relevantná argumentácia žalovaného, že medzi ním a žalobkyňou ide o obchodnoprávny\nvzťah. Dojednanie zmluvných strán o tom, že zmluvy sa spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka\nje potrebné v zmysle predchádzajúceho odseku považovať za neplatné.\n25. Ak teda súd prvej inštancie posúdil predmetné zmluvy ako zmluvy, na základe ktorých žalovaný\nposkytol spotrebiteľský úver, a zároveň na uvedený vzťah aplikoval ustanovenia zákona č. 258/2001\nZ.z. a ustanovenia o ochrane spotrebiteľa upravené v § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, postupoval\nsprávne. Pre spotrebiteľský úver sa zákonom č. 258/2001 Z.z. z hľadiska formálnych náležitostí vyžaduje\npísomná forma zmluvy a predpísané obsahové náležitosti (§ 4 ods.1,2). V ust. § 4 ods. 3 citovaného\nzákona sú vymedzené prípady, kedy sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov ( o.i. aj v\nprípade, ak zmluva neobsahuje údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov). Odvolací súd sa v plnej\nmiere stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že v spotrebiteľských zmluvách údaj o ročnej\npercentuálnej miere nákladov absentuje. Z uvedeného dôvodu potom možno vyvodiť, že v dôsledku\núplnej absencie tohto údaja požadovaného podľa § 4 ods. 2 písm. j) zákona č. 258/2001 Z.z. účinného\nv čase uzavretia zmlúv sú predmetné úvery bezpoplatkové a bezúročné a žalobkyni vznikol nárok na\nvydanie bezdôvodného obohatenia vo výške, v ktorej presiahli jej platby úverom poskytnutú istinu, ktorú\nžalovaný žiadnym spôsobom nerozporoval. Vzhľadom k uvedenému záveru je potom bezpredmetné,\nči všeobecne záväzný právny predpis v čase uzavretia zmlúv stanovoval maximálnu prípustnú výšku\núrokov za poskytnutie peňažných prostriedkov, resp. či z dôvodu neprípustnej výšky úrokov sú uvedené\nzmluvy neplatné.\n\n26. Pokiaľ žalovaný namietal, že v danom prípade nejde o vydanie bezdôvodného obohatenia z\ndôvodu, že nenastal ani jeden z predpokladaných dôvodov stanovených v § 451 ods. 2 Občianskeho\nzákonníka, odvolací súd odkazuje na nález Ústavného súdu SR z 12. mája 2020, sp.zn. III. ÚS 43/2020, v\nzmysle ktorého bezúročnosť úveru nastupujúca ako ex lege dôsledok porušenia konkrétnych ustanovení\nzákona o spotrebiteľskom úvere, má v prípade spotrebiteľovho plnenia nad rámec požičanej istiny ten\nnásledok, že na strane prijímajúceho veriteľa vzniká bezdôvodné obohatenie. Jeho základ je daný\nporušením zákona už v priebehu kontraktačnej fázy, pričom však toto porušenie nemá vplyv na platnosť\nspotrebiteľskej zmluvy ako takej. Zmluvný vzťah je v takomto prípade založený relevantným právnym\ntitulom, na základe ktorého sú zmluvné strany povinné si navzájom plniť (aj keď zo strany spotrebiteľa\nv obmedzenom rozsahu, nekorešpondujúcom s ustanoveniami zmluvy o úrokoch, poplatkoch).\n27. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p.\nako vecne správne potvrdil.\n28. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262\nods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p. a v konaní úspešnej žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na plnú\nnáhradu trov odvolacieho konania s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie\npodľa § 262 ods. 2 po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,\nktorý vydá súdny úradník.\n29. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.\n2 C.s.p.).\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon\npripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.\n1 C.s.p.).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom\n(§ 429 ods. 1 C.s.p.).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)\n(§ 428 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "9Csp/84/2021", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:1a3a4d2c-ca5b-42c2-a13a-4cdc846e3157", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:3.US.43.2020.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 43/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 43/2020 z 12. 5. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-05-12", "citacie_n": 84, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.43.2020.2"}, {"guid": "ussr:da2748bb-25c4-4172-b402-94c708c4f9d8", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 329/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 329/2013 z 5. 6. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-06-05", "citacie_n": 92, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:da2748bb-25c4-4172-b402-94c708c4f9d8"}, {"guid": "ussr:51cdde3d-6670-4d53-b73d-aa8f713a22a9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 243/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 243/07 z 19. 6. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-06-19", "citacie_n": 2317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:51cdde3d-6670-4d53-b73d-aa8f713a22a9"}, {"guid": "a3bc1742-83ea-4545-baa5-ffb446bb9e4b:dac6ea85-55a5-4753-9d3e-b27ce0d99fd5", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:8118202046.1", "spisova_znacka": "7Cdo/268/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/268/2021 z 28. 2. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-02-28", "citacie_n": 133, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:8118202046.1"}, {"guid": "61c59a82-9b7f-42c6-8be3-ed5b0471cd9a:356b7546-57c2-4af7-946b-a55209632062", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:8812213260.1", "spisova_znacka": "3MCdo/14/2014", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo/14/2014 z 20. 4. 2015", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2015-04-20", "citacie_n": 1437, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:8812213260.1"}, {"guid": "d2fe24d8-7ad6-49d4-8c00-a7bcac280136:be644136-28db-4526-9c7c-971a471e4c99", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2017:3814205174.2", "spisova_znacka": "6Co/564/2016", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 6Co/564/2016 z 26. 9. 2017", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2017-09-26", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2017:3814205174.2"}, {"guid": "842a71b0-8ba9-4eec-b53e-6c3659bb2470:f5e914c4-fff7-4847-bdf6-cacddab0d3da", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2014:8207202571.1", "spisova_znacka": "4CoE/100/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 4CoE/100/2013 z 11. 2. 2014", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2014-02-11", "citacie_n": 29, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2014:8207202571.1"}], "citovane_v": [{"guid": "7f2fcda9-cd8f-469a-bddc-15a74bdcf7c6:6f29b468-0253-4946-a3f8-258e9d91f10d", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:6120229884.1", "spisova_znacka": "7Cdo/17/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/17/2025 z 26. 11. 2025", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2025-11-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:6120229884.1"}]}