Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 10CoCsp/10/2025 1120211826 26. 06. 2025 JUDr. Michaela Frimmelová ECLI:SK:KSBA:2025:1120211826.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a členov senátu JUDr. Zuzany Kučerovej a Mgr. Jany Janics Bajánkovej v právnej veci žalobkyne: G. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. XXX/XX, XXX XX Ž. Q. F., zast. advokátom Mgr. Richardom Bebjakom, Lermontovova 14, 811 05 Bratislava, IČO: 31 025 544, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, zast. Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, o zaplatenie 661 eur, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 22. januára 2025, č.k. B1-14Csp/56/2020-110, takto rozhodol: Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje. Žalobkyni priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom uložil súd prvej inštancie žalovanému povinnosť do troch dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie vo výške 661 eur a žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V celom rozsahu tak vyhovel žalobe žalobkyne, ktorá sa od žalovaného domáhala priznania primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia najskôr podrobne uviedol argumentáciu oboch sporových strán. Vykonaným dokazovaním ustálil za nesporné, že v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia uložil Okresný súd Žiar nad Hronom rozsudkom č.k. 22Csp/85/2017-113 zo dňa 13.06.2018 žalovanému PROFI CREDIT Slovakia s.r.o. povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 2.646,84 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.646,84 eur od 19.08.2017 do zaplatenia a žalobkyni priznal náhradu trov konania. Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č.k. 12Co/303/2018-175 zo dňa 28.08.2019 rozsudok okresného súdu potvrdil a žalobkyni priznal náhradu trov odvolacieho konania. Z odôvodnenia rozsudku zistil, že predmetom konania bolo vydanie bezdôvodného obohatenia z navyše zaplatenej sumy žalobkyňou žalovanému, a to na základe zmlúv o revolvingovom úvere č. 8200046044, č. 8200049659, č. 8500042947, č. 8500071260, č. 8500072520, č. 8500072522 a č. 8500110519. Z bodu č. 30 odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalovaný sa na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatil o sumu 2.646,84 eur. Z odôvodnenia rozsudku tiež zistil, že žalovaný porušil ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch tým, že neuviedol RPMN a bol dojednaný neprimerane vysoký zmluvný úrok, a preto sa úvery považovali za bezúročné a bez poplatkov, čo potvrdil aj odvolací súd. 3. Vec posúdil právne podľa ust. § 3 ods. 1 písm. e) zák. č. 108/2024 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, § 2 písm. a) a b), § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, § 2 písm. d) a § 9 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a § 52 ods. 1 až 4 Obč. zák.. Vysvetlil, že zákon pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia podľa § 3
ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. účinného od 10.06.2013 nevyžaduje aby žalobkyni vznikla nejaká ujma. Cieľom finančného zadosťučinenia je ochrana porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Jedinou podmienkou úspešného uplatnenia nároku na primerané finančné zadosťučinenie podľa uvedeného ust. § 3 ods. 5 je porušenie práva alebo povinností žalovaného podľa osobitných predpisov na ochranu spotrebiteľa. Splnenie tejto podmienky mal súd za preukázané rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom č.k. 22Csp/85/2017-113 zo dňa 13.06.2018 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu Banská Bystrica č.k. 12Co/303/2018-175 zo dňa 28.08.2019, ktorými súdy zaviazali žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 2.646,84 eur s príslušenstvom titulom bezdôvodného obohatenia. Konštatoval, že súdu nemusia byť predložené dôkazy o existencii ujmy (ako namietal žalovaný), keďže stačí možnosť jej vzniku. Bezdôvodné obohatenie, na vrátenie ktorého bol žalovaný zaviazaný vyššie uvedenými rozsudkami, nepredstavuje finančné zadosťučinenie, ale len vrátenie toho, čo žalovaný získal bez právneho dôvodu. Posúdil, že až nárok na primerané finančné zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. predstavuje skutočnú sankciu pre žalovaného z dôvodu porušenia práva alebo povinností podľa osobitných predpisov na ochranu spotrebiteľa, pretože až tento nárok predstavuje plnenie z jeho majetku. S poukazom na to, že výška priznaného primeraného finančného zadosťučinenia závisí od úvahy súdu, uviedol, že v prejednávanej veci vychádzal pri rozhodovaní o jej výške z uplatnenej výšky 661 eur, ktorú žalobkyňa odôvodnila vzhľadom na skutkové okolnosti a porušenie práva spotrebiteľa na začiatku zmluvného vzťahu, a túto považoval za primeranú. 4. Žalobkyňou uplatnenú výšku finančného zadosťučinenia posúdil za primeranú povahe a rozsahu porušenia práv žalobkyne ako aj skutkovým okolnostiam prípadu a za zodpovedajúcu svojmu účelu, teda poskytnutiu satisfakcie. Vyjadril názor, že ide o primerané finančné zadosťučinenie vzhľadom na ujmu žalobkyne, ktorá jej vznikla tým, že sa musela domáhať vrátenia bezdôvodného obohatenia (ktoré vzniklo porušením povinnosti žalovaným) súdnou cestou, čo bezpochyby predstavuje pre každého, hlavne pre človeka bez právneho vzdelania, psychickú záťaž. K námietke žalovaného, že žalobkyňa nepreukázala existenciu ujmy a ani neuviedla akú konkrétnu ujmu utrpela, a preto nie je možné určiť konkrétne primerané finančné zadosťučinenie, ktoré by slúžilo k reparácii, k zhojeniu, odčineniu vzniknutej ujmy na strane žalobkyne, uviedol, že zákon pre priznanie finančného zadosťučinenia spotrebiteľovi žiadne osobitné podmienky nestanovuje a pre úspešné uplatnenie nároku na primerané zadosťučinenie nevyžaduje, aby žalobkyňa preukázala existenciu konkrétnej ujmy. Na podporu tohto záveru citoval z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.01.2019 právny názor, že „podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. Citované ustanovenie má plniť jednak funkciu satisfakčnú a jednak funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť dodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľom. Možno ho však chápať aj ako prostriedok na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch, kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom porušujú. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia alebo vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve (rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Cdo/389/2015). Žiadnu inú podmienku, t.j. ani podmienku, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma, nevyžaduje. Zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu škody (bezdôvodného obohatenia), je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia.“ 5. Z týchto dôvodov zaviazal žalovaného na zaplatenie finančného zadosťučinenia žalobkyni v žalovanej výške. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. a úspešnej žalobkyni priznal voči neúspešnému žalovanému nárok na ich náhradu v rozsahu 100 %.
6. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný prostredníctvom svojej právnej zástupkyne včas odvolanie z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) C.s.p. a navrhol ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Namietal absenciu skutkových zistení, právneho posúdenia a nepreskúmateľnosť dôvodov, na základe ktorých súd prvej inštancie priznal žalobkyni 661 eur. Odôvodnenie rozsudku považoval za všeobecné a univerzálne použiteľné na akýkoľvek prípad. Citoval z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo 91/2020, že „preto (aj) odpoveď na otázku žalobcu aká má byť správna výška primeraného finančného zadosťučinenia v danom spore bude vždy závislá od výsledku posúdenia individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach. Pri posúdení a hodnotení východísk pre určenie primeraného finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. (ktorých výpočet nie je právnou normou určený, pozn.) musia súdy postupovať vždy diferencovane v každom konkrétnom prípade a preto nemôžu vychádzať z nejakého univerzálneho zovšeobecnenia, či v určitých striktných hraniciach.“ Mal za to, že táto požiadavka nebola v danom prípade splnená a odôvodnenie napadnutého rozsudku je všeobecné. Uviedol, že počas konania poukazoval na to, že žalobou uplatnený nárok nie je zdôvodnený žiadnymi konkrétnymi a individuálnymi skutočnosťami, a preto si žalobkyňa podľa jeho názoru nesplnila povinnosť tvrdenia. Vyjadril názor, že súd prvej inštancie preskúmateľným spôsobom neodôvodnil ako dospel k záveru o primeranosti sumy 661 eur ako primeraného finančného zadosťučinenia, čím porušil § 220 ods. 2 C.s.p.. 7. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. § 379 a § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie, bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 C.s.p.), prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania, a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p. verejne vyhlásil rozsudok, ktorým napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. 8. Prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady, keď žiadne takéto vady ani žalovaný v odvolaní nenamietal, po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku, na základe ktorých súd prvej inštancie žalobe žalobkyne vyhovel a zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť jej titulom primeraného finančného zadosťučinenia podľa ust. § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa sumu 661 eur. Súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie z hľadiska žalobkyňou uplatneného nároku, keď vykonal všetky ňou predložené listinné dôkazy, ktorými preukazovala dôvodnosť žalovaného nároku, oboznámil sa s argumentami strán a zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s ust. § 191 ods. 1 C.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom, jednoznačne vyplývajúcim z v konaní produkovaných dôkazov. Na skutkové zistenia aplikoval správny právny predpis, ktorý aj správne vyložil, keď zohľadnil aj ustálenú súdnu prax a právne názory najvyšších súdnych autorít. Prijal tiež správny právny záver o dôvodnosti žaloby, svoje rozhodnutie primerane a v súlade s ust. § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil a vysporiadal sa aj s argumentami prednesenými žalovaným, ktoré vyhodnotil za nedôvodné. 9. Napadnutý rozsudok je správny a odvolací súd prijal po preskúmaní súdneho spisu, napadnutého rozhodnutia a odvolania žalovaného rovnaký záver ako súd prvej inštancie, že žalobkyňa preukázala, že ako spotrebiteľka na súde úspešne uplatnila porušenie jej práva a porušenie povinnosti žalovaného ustanovenej zákonom o spotrebiteľských úveroch, keďže z právoplatného rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č.k. 22Csp/85/2017-113 zo dňa 13.06.2018 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu Banská Bystrica č.k. 12Co/303/2018-175 zo dňa 28.08.2019 je nepochybné, že žalobkyňa bola v súdnom spore proti žalovanému o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 2.646,84 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.646,84 eur od 19.08.2017 do zaplatenia úspešná, pričom súdy dospeli v predmetnom konaní k záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti všetkých siedmych stranami uzavretých zmlúv o revolvingovom úvere, a to pre v neprospech žalobkyne ako spotrebiteľa nesprávne uvedenú výšku RPMN (keď žalovaný reálne neposkytol žalobkyni sumu úveru uvedenú v zmluvách, ale zrazil poplatok za poskytnutie úveru a uplatnil si aj ďalšiu odplatu na základe Dohody o poskytovaní služby) a pre neprimerane vysoký zmluvný úrok. V prejednávanom prípade došlo zo strany žalovaného k takému opakovanému (ide o sedem zmlúv) porušeniu spotrebiteľského práva, ktoré bolo bez ďalšieho spôsobilé privodiť žalobkyni ako spotrebiteľke ujmu spočívajúcu v nezákonnom preplatení siedmych zmlúv o revolvingovom úvere, a teda k strate finančných prostriedkov, pričom k uvedenej finančnej ujme i reálne došlo, a to v rozsahu priznaného bezdôvodného obohatenia v zmysle právoplatného rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č.k. 22Csp/85/2017-113 zo dňa 13.06.2018. S poukazom na ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z., ktoré upravuje právo spotrebiteľa žiadať primerané finančné zadosťučinenie v prípade, že na súde úspešne uplatní porušenie svojho práva, a to od toho, kto za toto porušenie práva zodpovedá, je zrejmé
a nepochybné, že predpoklad pre priznanie práva žalobkyni na primerané finančné zadosťučinenie, spočívajúci v úspešnom uplatnení porušenia práva alebo povinnosti spotrebiteľom, bol naplnený. Niet tiež žiadnych pochýb o tom, že žalobkyňa ako spotrebiteľka a v zmluvnom vzťahu so žalovaným ako dodávateľom slabšia strana, musela na ochranu svojich práv a pre porušenie povinností žalovaným vystúpiť zo svojej komfortnej zóny a proti žalovanému iniciovať súdne konanie o vydanie bezdôvodného obohatenia, v ktorom mala úspech. Preto odvolací súd už len opakuje, že podľa ust. § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa má žalobkyňa právo na primerané finančné zadosťučinenie od žalovaného, ktorý za porušenie jej práva a jeho povinnosti zodpovedá. Ak potom súd prvej inštancie žalobe žalobkyne vyhovel a priznal jej proti žalovanému primerané finančné zadosťučinenie v žalovanej výške 661 eur, ktoré po preskúmaní vyhodnotil za primerané, rozhodol správne a odvolací súd s jeho rozhodnutím súhlasí. 10. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia považuje odvolací súd za potrebné doplniť aj ďalšie dôvody a uviesť, že účel, funkciu, podmienky primeraného finančného zadosťučinenia a aj správny výklad ust. § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. už ustálila rozhodovacia prax súdov všetkých inštancií a najmä rozhodnutia najvyšších súdnych autorít (napr. NS SR v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/298/2020 zo dňa 30.11.2022, ktorého právne závery odvolací súd preberá). Najvyšší súd už judikoval, že cit. „Tretia veta § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa upravuje právo spotrebiteľa žiadať primerané finančné zadosťučinenie v prípade, ak na súde úspešne uplatní porušenie svojho práva, a to od toho, kto za toto porušenie práva zodpovedá. Uvedené ustanovenie má plniť jednak funkciu satisfakčnú a jednak funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť dodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľom. Možno ho však chápať aj ako prostriedok na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch, kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom porušujú. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Jedinou podmienkou priznania práva na primerané finančné zadosťučinenie je úspech spotrebiteľa v súdnom konaní, bez ohľadu na to, aké právo spotrebiteľa bolo porušené. Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia, alebo vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve (porovnaj sp. zn. 6Cdo/389/2015). Žiadnu inú podmienku, t. j. ani podmienku, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma, nevyžaduje. Zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu škody (bezdôvodného obohatenia), je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového prospechu druhej strany. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 6Cdo/127/2017, ktorý prešiel aj testom ústavnosti (sp. zn. III. ÚS 124/2020), stanovil za jediné kritérium primeranosť finančného zadosťučinenia, pričom vec prejednávajúci senát sa s takýmto výkladom predmetného ustanovenia stotožňuje. Vychádzajúc z uvedeného, v konkrétnom prípade bude vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu stanovil rozsah finančného zadosťučinenia, ktorý napokon bude adekvátny skutočnostiam prejednávaného prípadu a bude sledovať základný účel predmetného inštitútu, ktorým je poskytnutie satisfakcie spotrebiteľovi a odradenie dodávateľa od porušovania práv spotrebiteľa. Zároveň platí, že v danom prípade nemôže ísť o nepreskúmateľnú ľubovôľu a z rozhodnutia v tomto smere musí byť zrejmé, o aké skutkové zistenia sa súd pri stanovení konkrétneho rozsahu finančného zadosťučinenia opieral. Zákonom stanovená možnosť štátneho orgánu rozhodnúť voľnou úvahou nemôže totiž znamenať ničím nelimitovanú a vecne nepreskúmateľnú svojvôľu. Takáto svojvôľa by bola v rozpore s princípom právneho štátu, keďže vo svojich dôsledkoch by znamenala nepredvídateľnosť rozhodovania štátneho orgánu, a teda ústavne neprípustnú mieru právnej neistoty (II. ÚS 117/2011).“ 11. Ako už bolo uvedené vyššie, v posudzovanej veci prijal súd prvej inštancie právny názor, že zákonné podmienky na vznik nároku žalobkyne na primerané finančné zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. boli splnené, pretože žalobkyňa v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Žiar nad Hronom pod sp. zn. 22Csp/85/2017 úspešne uplatnila svoj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu, že revolvingové úvery, poskytnuté žalovaným, sú bezúročné a bez poplatkov na základe porušenia zákonných povinností žalovanej, a s týmto právnym záverom sa odvolací súd stotožňuje. Konštatuje, že zo strany žalovaného došlo k takému porušeniu spotrebiteľského práva, ktoré bolo bez ďalšieho spôsobilé privodiť spotrebiteľovi ujmu spočívajúcu v nezákonnom preplatení revolvingových
úverov, a teda k strate finančných prostriedkov. S ohľadom na závažné porušenie práv žalobkyne zo strany žalovaného, ktorých ochrany sa žalobkyňa úspešne domohla na súde, je potom priznanie finančného zadosťučinenia dôvodné. Za nedodržanie predpisov určených na ochranu spotrebiteľa je pritom zodpovedný práve žalovaný ako dodávateľ - poskytovateľ revolvingových úverov, a osoba, ktorá má pri ich poskytovaní (ktoré je predmetom jeho podnikania) postupovať s odbornou starostlivosťou. Žalovaný pritom počas dlhšieho obdobia prijímal od žalobkyne peňažné prostriedky na základe zmlúv o revolvingových úveroch, ktoré boli v rozpore so zákonom. 12. Žalovaný v odvolaní rozporoval primeranosť priznanej výšky finančného zadosťučinenia 661 eur. Odvolací súd nesúhlasí a rovnako ako súd prvej inštancie považuje prisúdenú výšku finančného zadosťučinenia určenú sumou 661 eur za primeranú. V posudzovanej veci musela predsa žalobkyňa ako spotrebiteľ aktívne uplatňovať svoje práva na súde podaním žaloby a žalovaný ju vystavil neistote počas celého priebehu konania. Je potrebné prihliadnuť aj na výšku ujmy spôsobenej žalobkyni vychádzajúc z výšky jej súdom prisúdeného bezdôvodného obohatenia v sume 2.646,84 eur, na dĺžku trvania závadného stavu (od uzavretia prvej zmluvy o revolvingovom úvere do právoplatného rozhodnutia súdu cca 7 rokov), ako i na to, že konanie žalovaného bolo objektívne spôsobilé vyvolať negatívne dôsledky v súkromnom živote žalobkyne. I keď u žalobkyne nebol tvrdený, ani preukázaný fatálny dopad na jej sociálnu situáciu z dôvodu preplatenia revolvingových úverov, ako ani zásadný vplyv porušenia povinností žalovaného na jej emočné prežívanie (okrem neistoty v súdnom konaní), prípadne aj so vznikom dôsledkov (vznik psychických problémov, či ochorení), pričom tieto aspekty by odôvodňovali priznanie vyššej sumy finančného zadosťučinenia, je nepochybné, že konanie žalovaného bolo objektívne spôsobilé také negatívne dôsledky v súkromnom živote žalobkyne vyvolať. Žalovanú sumu finančného zadosťučinenia vyhodnotil aj odvolací súd za primeranú a nespôsobujúcu neprimerané obohatenie sa žalobkyne v porovnaní s percentuálnym vyjadrením obohatenia sa žalovaného v prípade, ak by žalobkyňa plnila v zmysle zmlúv. Suma 661 eur predstavuje 25 % priznaného bezdôvodného obohatenia, pričom odvolaciemu súdu sú z jeho rozhodovacej činnosti známe prípady priznaného finančného zadosťučinenia v spotrebiteľských veciach od 10 % až do 30 %, a preto 25 % nevybočuje z rámca obvyklých občianskoprávnych sankcií v obdobných veciach. V aktuálnej praxi súdov sa totiž výška primeraného finančného zadosťučinenia pohybuje v obdobných prípadoch na úrovni od 10 % do 30 %, v odôvodnených prípadoch aj do 90 % z bezdôvodného obohatenia, a preto priznaných 25 % nevybočuje z rámca priznávaných finančných zadosťučinení v obdobných veciach. Pre porovnanie výšky priznaného finančného zadosťučinenia odkazuje odvolací súd na príklady zo súdnej praxe podľa jednotlivých rozhodnutí rôznych odvolacích súdov (Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25CoCsp/6/2021 zo dňa 27.04.2021, Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11CoCsp/27/2021 zo dňa 31.08.2021, Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12CoCsp/57/2020 zo dňa 30.06.2021, sp. zn. 15CoCsp/17/2021 zo dňa 05.05.2021, Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9CoCsp/26/2021 zo dňa 27.01.2022, sp. zn. 8CoCsp/22/2022 zo dňa 26.07.2022, Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25CoCsp/6/2021 zo dňa 27.04.2021, sp. zn. 11CoCsp/29/2020 zo dňa 23.02.2021, sp. zn. 23CoCsp/39/2021 zo dňa 18.05.2022, Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11CoCsp/25/2021 zo dňa 31.08.2021, Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7Co/350/2015 zo dňa 31.03.2016). Prisúdená výška finančného zadosťučinenia bude dostatočne plniť sankčnú a odradzovaciu funkciu, ako aj dodatočnú odmeňovaciu funkciu spotrebiteľovi, keď satisfakcia bola žalobkyni z veľkej časti poskytnutá už predchádzajúcim rozhodnutím, ktorým došlo aj k reparácii jej majetkovej ujmy. Podľa názoru odvolacieho súdu je žalobkyňou požadovaná suma 661 eur oproti ujme, ktorá jej reálne vznikla, a ktorá spočívala v bezdôvodnom obohatení žalovaného vo výške 2.646,84 eur minimálna, priam symbolická. Pri svojich úvahách vychádzal odvolací súd aj zo skutočnosti, že žalovaný plnil žalobkyni až na základe právoplatného rozsudku súdu. Zohľadnil tiež, že žalovaný ako profesionál a kvalifikovane právne zastúpený, si pri množstve súdnych sporov, ktoré vedie, musel byť vedomý nedostatkov uzavretých zmlúv o revolvingovom úvere, pretože rovnaký nedostatok je žalovanému všeobecnými súdmi pravidelne vytýkaný a ním uplatňované nároky sú pravidelne (minimálne sčasti) zamietané, čo bolo súdu prvej inštancie ako aj odvolaciemu súdu známe i z jeho vlastnej rozhodovacej činnosti. 13. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie prisúdil primerané finančné zadosťučinenie žalobkyni v sume 661 eur správne, a že toto splní svoju satisfakčnú funkciu vo vzťahu k žalobkyni a súčasne sankčnú funkciu vo vzťahu k žalovanému. 14. Po preskúmaní výroku, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania tak, že žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, dospel odvolací súd k záveru, že napadnutý rozsudok je i v tejto časti správny. Ak totiž podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. v konaní plne úspešnej žalobkyni priznal proti neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, vec posúdil po právnej stránke správne, aplikoval aj správne zákonné ustanovenie a jeho
rozhodnutiu nie je čo vytknúť. Napokon, žalovaný v odvolaní žiadne konkrétne námietky proti rozhodnutiu o trovách konania neuviedol, preto sa odvolací súd s odkazom na odôvodnenie napadnutého rozsudku obmedzí len na konštatovanie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie aj v tejto časti. 15. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. 16. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p.. Žalobkyni, plne úspešnej v odvolacom konaní, priznal voči neúspešnému žalovanému nárok na ich náhradu v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (ust. § 262 ods. 2 C.s.p.). 17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).