Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 15Co/33/2025 1110216783 31. 03. 2025 JUDr. Eva Mészárosová ECLI:SK:KSBA:2025:1110216783.3
Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Mészárosovej a členov senátu JUDr. Silvie Walterovej a Mgr. Zity Leimbergerovej, v právnej veci žalobcu: O. A. X. F. W. I. G. , D. W. XX.XX.XXXX, H. N. A. Č.. XX, zastúpený Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., IČO: 47 234 466, Košice, Kuzmányho č. 29, za ktorú koná JUDr. Peter Rybár, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, Bratislava, Pribinova č. 25, o určenie neplatnosti zmluvy, o trovách konania, na odvolanie žalobcu proti uzneseniu Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 23. decembra 2024, č. k. B1-26 C 56/2010-547, takto rozhodol: I. Uznesenie Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 23. decembra 2024, č. k. C 56/2010-547, vo výroku I. p o t v r d z u j e .
B1-26
II. Žalovanému n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: 1.1. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 23.12.2024, č. k. B1-26 C 56/2010-547, rozhodol o trovách konania tak, žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania (výrok I.) a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 % (výrok II.). Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 255 ods. 1, ods. 2, § 262 ods. 1, ods. 2 C.s.p. Pokiaľ ide o vecné odôvodnenie uviedol, že žalobca sa žalobou v prejednávanej veci domáhal vydania rozhodnutia, ktorým súd vyhlási úverové zmluvy č. XXXXXXX, č. XXXXXXX, č. XXXXXXX, č. XXXXXXX v časti poplatku za úver, iných poplatkov, zmluvných pokút a úrokov z omeškania za neplatné; uloží žalovanému povinnosť vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie z jednotlivých zmlúv celkom v sume 1.799,82 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 6 % ročne z bezdôvodného obohatenia z každej úverovej zmluvy; prizná žalobcovi primerané zadosťučinenie vo výške 1.799,82 €. V priebehu konania uznesením č. k. 26 C 56/2010-74, zo dňa 19.5.2011, súd prvej inštancie pripustil zmenu žalobného petitu, v ktorom sa žalobca domáhal vydania bezdôvodného obohatenia (zmena úrokov z omeškania z bezdôvodného obohatenia z jednotlivých úverových zmlúv), a ďalej uznesením č. k. 26 C 56/2010-243, zo dňa 3.6.2015, právoplatným dňa 8.7.2015, súd prvej inštancie pripustil zmenu petitu žaloby tak, že „Súd úverové zmluvy č. XXXXXXX zo dňa XX.X.XXXX, XXXXXXX zo dňa X.X.XXXX, XXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX, XXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX vyhlasuje v časti poplatku za úver, iných poplatkov, zmluvných pokút a úrokov z omeškania za neplatné“. Uznesením, č. k. 26 C 56/2010-245, zo dňa 3.6.2015, právoplatným dňa 8.7.2015, súd prvej inštancie vylúčil časť návrhu, týkajúcu sa zaplatenia 1.799,82 € titulom primeraného finančného zadosťučinenia na samostatné konanie. 1.2. Rozsudkom č. k. 26 C56/2010-338, zo dňa 7.11.2017, súd prvej inštancie rozhodol v prejednávanej veci tak, že žalobu o určenie neplatnosti úverových zmlúv č. XXXXXXX zo dňa 20.1.2002, č. XXXXXXX zo dňa 1.3.2003, č. XXXXXXX zo dňa 20.10.2014, č. XXXXXXX zo dňa 22.2.2006, v časti poplatku za úver, iných poplatkov, zmluvných pokút a úrokov z omeškania zamietol (výrok I.), žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.742,30 € s 9 % úrokom z omeškania ročne od 4.6.2010 do zaplatenia,
všetko do 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku (výrok II.) a žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania vo výške 50 % (výrok III.). 1.3. Na odvolanie žalovaného proti výrokom II., III. rozsudku odvolací súd rozsudkom č. k. 15 Co 20/2023-497, zo dňa 24.4.2024, výrok II. predmetného rozsudku potvrdil a výrok III. zrušil a vec v tomto rozsahu vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 1.4. Súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol, že o nároku strán sporu na náhradu trov prvoinštančného konania rozhodol v zmysle § 255 ods. 2 C.s.p. majúc za to, že v danom prípade je pomer úspechu obidvoch strán v zásade rovnaký. Žalobca sa v danom prípade domáhal po ustálení predmetu konania a po pripustení všetkých v spore podaných návrhov na zmenu žaloby, dvoch petitov. Prvým žalobným petitom sa domáhal určenia neplatnosti štyroch zmlúv o úvere v časti poplatku za úver, iných poplatkov, zmluvných pokút a úrokov z omeškania a druhým žalobným petitom sa domáhal zaplatenia sumy 1.742,03 € titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Pokiaľ ide o prvý žalobný petit, v tom mal úspech žalovaný, keďže žaloba bola zamietnutá. Pokiaľ ide o druhý žalobný petit, v tom mal úspech žalobca, keďže nárok na vrátenie bezdôvodného obohatenia bol žalobcovi priznaný. Druhým výrokom rozsudku bol žalovaný zaviazaný na vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu, že napadnuté zmluvy o úvere sa považovali za bezúročné a bez poplatkov, t. j. žalovaný bol zaviazaný na vrátenie peňažného plnenia v rozsahu žalobcom zaplatených poplatkov a úrokov nad rámec poskytnutej istiny úveru. Prvým žalobným petitom sa žalobca domáhal určenia neplatnosti zmlúv o úvere práve v časti poplatkov a úrokov. Súd prvej inštancie bol názoru, že zamietnutím žaloby v časti o určenie neplatnosti úverových zmlúv v požadovanom rozsahu a zároveň vyhovením žaloby v časti o vydanie bezdôvodného obohatenia bol pomer úspechu strán v zásade rovnaký. Preto zhodnotením neúspechu žalobcu pri prvom žalobnom petite a úspechu pri druhom žalobnom petite je na mieste rozhodnúť, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania nárok. 1.5. Pokiaľ ide o trovy odvolacieho konania, predmetom odvolania bol výrok II. a III. rozsudku súdu prvej inštancie č. k. 26 C 56/2010-338, zo dňa 7.11.2017. Podľa názoru súdu prvej inštancie, s ohľadom na predmet odvolacieho konania, bol žalobca v odvolacom konaní úspešný. Žalobcovi bol výrokom II. vyššie uvedeného rozsudku súdu prvej inštancie priznaný v celom rozsahu uplatnený nárok titulom bezdôvodného obohatenia a tento nárok bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave. Preto súd prvej inštancie žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %. 2.1. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie, jeho výroku I., podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Dôvodil, že vo veci konajúci súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p.), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.), ako aj z toho dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). V odvolaní namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia vo výroku I. Poukázal na to, že v bode 8. odôvodnenia napádaného rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že o trovách prvoinštančného konania rozhodol tak, že žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania, a to s poukazom na to, že: „v danom prípade je pomer úspechu obidvoch strán v zásade rovnaký“. Následne súd prvej inštancie zdôraznil, že žalobca sa podanou žalobou domáhal jednak určenia neplatnosti celkovo štyroch zmlúv o úvere v časti poplatku za úver, iných poplatkov, zmluvných pokút a úrokov z omeškania, ako aj vydania bezdôvodného obohatenia celkovo v sume 1.742,03 €. Rozsudkom vo veci súd prvej inštancie rozhodol tak, že podanú žalobu v časti určenia neplatnosti zmlúv o úvere v časti poplatku za úver, iných poplatkov, zmluvných pokút a úrokov z omeškania zamietol a v časti, v ktorej sa žalobca domáhal vydania bezdôvodného obohatenia podanej žalobe vyhovel, čo malo mať za následok rovnaký pomer úspechu a neúspechu strán sporu. Takéto odôvodnenie napádaného rozhodnutia odvolateľ nepovažoval za dostatočne presvedčivé, keď z napádaného rozhodnutia nie je možné nijakým spôsobom zistiť, na základe akých skutočností konajúci súd dospel k záveru, že tieto dva nároky majú rovnakú právnu relevanciu, a teda vyhovenie len niektorému z nich spôsobuje rovnaký pomer úspechu a neúspechu vo veci. Poukázal na to, že pomer úspechu a neúspechu veci nie je možné skúmať len s ohľadom na to, koľkým nárokom z uplatneného počtu nárokov konajúci súd vyhovie, resp. nevyhovie, ale tento pomer je potrebné skúmať komplexne, s ohľadom na právnu relevanciu jednotlivých nárokov, čo však konajúci súd v predmetnej veci evidentne neurobil. Úvaha súdu o výške hodnoty jednotlivých výrokov sa, podľa odvolateľa, musí opierať o hmotné právo, spravidla o právne normy, v ktorých je rozsah nároku upravený vymedzením právne relevantných kritérií a ak to možné nie je - napr. pre
nevyčísliteľnosť výroku (ako je tomu v prejednávanom prípade), jeho samotné určenie vyplýva z konkrétnych okolností danej veci. V danej súvislosti poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 170/1999, podľa ktorého: „Pokud soudy za této situace rozhodly, že žádný z účastníků neměl ve sporu výrazný úspěch či neúspěch ve věci, resp. stanovily dokonce žalobci povinnost zaplatit žalovanému náklady odvolacího řízení, došlo k situaci, kdy ten, o němž soud rozhodl, že bylo protiprávním způsobem zasaženo do jeho práv, je nucen hradit náklady řízení tomu, kdo do zmíněných práv neoprávněně zasáhl. Krajský soud pochybil, pokud rozhodoval o nákladech řízení, když vycházel z toho, že žádný z účastníků neměl v podstatě výrazný úspěch či neúspěch (bez bližšího odůvodnění svého závěru). Soud nemůže v takových případech postupovat mechanicky, ale musí věcně posoudit, co je v dané věci hlavní a co doprovodné.” Z citovaného uznesenia Ústavného súdu Českej republiky vyplýva, že pokiaľ vo veci konajúci súd mieni rozhodnúť tak, že žiadnej zo strán neprizná nárok na náhradu trov konania pre v zásade rovnaký pomer úspechu a neúspechu vo veci, nemôže tak urobiť „mechanicky“ a povrchne, ale musí sa zaoberať tým, ktorý z uplatnených nárokov je hlavný a ktorý vedľajší. Pri určení, ktorý z uplatnených nárokov je v prejednávanom prípade hlavný a ktorý vedľajší, je potrebné sa v prvom rade zaoberať tým, čoho sa žalobca podanou žalobou domáhal. V prejednávanej veci nie je sporným, že žalobca sa podanou žalobou vo všeobecnosti domáhal ochrany svojich spotrebiteľských práv, k porušeniu ktorých malo dôjsť počas trvania zmluvných vzťahov vzniknutých medzi žalobcom a žalovaným, na podklade celkovo štyroch zmlúv o spotrebiteľskom úvere. Tejto ochrany sa domáhal jednak tým, že napádal neplatnosť týchto úverových zmlúv v rozsahu poplatku za úver, iných poplatkov, zmluvných pokút a úrokov z omeškania, ako aj prostredníctvom nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Pokiaľ by súd vyhovel len prvému z uplatnených nárokov (nároku na určenie čiastočnej neplatnosti uzavretých úverových zmlúv), situácia by bola v danom prípade taká, že súd by síce deklaratórnym rozhodnutím konštatoval neplatnosť úverovej zmluvy, avšak k reparácii v podobe vrátania plnení prijatého bez právneho dôvodu by nedošlo. Rozhodnutie len o určení čiastočnej neplatnosti úverových zmlúv by pre spotrebiteľa neznamenalo poskytnutie komplexnej ochrany jeho práv, keďže žalovaný by nebol zaviazaný na vrátenie neoprávnene prijatých plnení a v tomto rozsahu by tak naďalej trval protiprávny stav, ktorý bol navodený práve tým, že žalovaný prijal takéto plnenia, na ktoré nemal právny nárok. V danom prípade by tak nedošlo k poskytnutiu komplexnej ochrany spotrebiteľských práv, ktorej sa žalobca podanou žalobou domáhal. Na druhej strane, pokiaľ by súd rozhodol len o tom, že by zaviazal žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia, už len takýto výrok sám osebe by znamenal pre spotrebiteľa poskytnutie ochrany jeho spotrebiteľským právam, keďže súd by v odôvodnení svojho rozhodnutia musel konštatovať, že žalovaný nemá nárok na žiadne plnenia nad rámec ním poskytnutých finančných prostriedkov a v dôsledku uvedeného by žalovaného zaviazal na vrátenie všetkých neoprávnene prijatých plnení. Z uvádzaných skutočností je preto zrejmé, že jednotlivé nároky uplatňované žalobcom nemôžu mať rovnakú právnu relevanciu av prejednávanom prípade je potrebné považovať uplatnený nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za hlavný nárok a nárok na určenie čiastočnej neplatnosti predmetných úverových zmlúv len za vedľajší, doplnkový nárok, ktorý sa však svojou relevanciou a z hľadiska jeho účinkov nemôže rovnať tomuto hlavnému nároku. Uvedené tvrdenia podporuje aj fakt, že pokým druhý výrok rozsudku vydaného vo veci samej sa vyznačuje konkrétnou majetkovou hodnotou, ktorá má priamy dosah na samotného žalobcu, prvý výrok tohto rozsudku sa takouto majetkovou hodnotou nevyznačuje a v konečnom dôsledku nemá žiaden priamy dosah na samotného žalobcu (keďže na podklade tohto výroku žalobca ako spotrebiteľ v konečnom dôsledku nič nezíska, ani o nič nepríde). Aj uvedené teda svedčí o tom, že výrok o nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia sa vyznačuje omnoho väčšou právnou relevanciou a výrok o čiastočnej neplatnosti úverových zmlúv je len doplnkovým, ktorého relevancia je len nepatrná oproti druhému - hlavnému výroku. Odvolateľ dôvodil, že na tieto skutočnosti mal konajúci súd prihliadať aj v rámci rozhodovania o nároku na náhradu trov konania, čo však evidentne neurobil, resp. z odôvodnenia napádaného rozhodnutia nijakým spôsobom nevyplýva, ktorý z nárokov súd považoval za hlavný a ktorý za vedľajší - doplnkový, resp. na základe akých skutočností dospel k záveru, že oba uplatnené nároky majú rovnakú právnu relevanciu. Pokiaľ by tak súd urobil, musel by bez akýchkoľvek pochybností dospieť k záveru, že v prejednávanom prípade nie je možné konštatovať v zásade rovnaký pomer úspechu a neúspechu strán sporu, keďže len tým, že zaviazal žalovaného na vydanie všetkých plnení prijatých bez právneho dôvodu, poskytol žalobcovi takú ochranu jeho práv, ktorá sama o sebe konzumuje ochranu, ktorá by mu bola poskytnutá v tom prípade, ak by súd rozhodol o čiastočnej neplatnosti predmetných úverových zmlúv. Pokiaľ súd zaviazal žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia a spotrebiteľovi sa vráti to, o čo prišiel bez akéhokoľvek právneho dôvodu, je pre spotrebiteľa fakticky irelevantné, či súd tak urobil z dôvodu namietanej čiastočnej neplatnosti úverových zmlúv
alebo z iných dôvodov. Žalobca sa v prejednávanom prípade domáhal ochrany v tom smere, aby žalovaný nemohol od neho vymáhať ďalšie plnenia, na ktoré nemá nárok a aby mu vrátil už takto prijaté plnenia, pričom táto ochrana mu bola zo strany konajúceho súdu poskytnutá, v dôsledku čoho je nutné konštatovať plný - 100 % úspech žalobcu v spore, a to tak v konaní pred súdom prvej inštancie, ako aj v odvolacom konaní. Odvolateľ ďalej uviedol, že pokiaľ sa žalobca prvým nárokom domáhal určenia neplatnosti predmetných úverových zmlúv v časti poplatku za úver, iných poplatkov, zmluvných pokút a úrokov z omeškania, prakticky obsahovo rovnakú sankciu za porušenie jednotlivých spotrebiteľských právnych predpisov konštatuje aj samotný súd v odôvodnení rozsudku vo veci samej, keď konštatoval bezúročný a bezpoplatkových charakter uzavretých úverových zmlúv. Bezúročnosť a bezpoplatkovosť spotrebiteľského úveru predstavuje z hľadiska obsahu osobitný druh absolútnej neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v takomto prípade dodávateľ nemá nárok na žiadne plnenia nad rámec ním poskytnutých finančných prostriedkov, teda nemá nárok na žiadne plnenia poplatkov za úver, iných poplatkov, zmluvných pokút a úrokov z omeškania. Teda aj napriek tomu, že súd I. výrokom podanú žalobu zamietol v rozsahu namietanej čiastočnej neplatnosti úverovej zmluvy, k uvedenému záveru de facto dospel v odôvodnení svojho rozhodnutia, keď konštatoval bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutých úverov, čo má rovnaké právne dôsledky. O tom, že v prípade bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru ide prakticky o osobitný druh absolútnej neplatnosti svedčí aj rozhodovacia prax všeobecných súdov Slovenskej republiky, z ktorej odvolateľ poukázal na rozsudok Krajského súdu Žilina zo dňa 20.4.2015, sp. zn. 11 Co 127/2015, podľa ktorého „Ust. § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. vymedzuje prípady, kedy sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Ide vlastne o špeciálnu právnu úpravu absolútnej neplatnosti právneho úkonu. Výklad a aplikácia citovaných ustanovení zákona musí byť v súlade so zmyslom a účelom citovaného zákona“. 2.2. Odvolateľ poukázal aj na aktuálne platné a účinné ustanovenie § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ktoré oprávňuje spotrebiteľa na podanie takej žaloby, ktorou sa spotrebiteľ domáha neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, eventuálne bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru poskytnutého na podklade zmluvy o spotrebiteľských úverov, pričom bez ohľadu na to, ku ktorej z daných sankcií sa konajúci súd prikloní, zakaždým je treba konštatovať plný úspech spotrebiteľa v spore. Aj s ohľadom na uvedené je podľa odvolateľa potrebné dospieť k záveru, že žalobca bol v prejednávanom prípade úspešný v plnej miere, a preto konajúci súd mu mal priznať plný - 100 % nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie. Odvolateľ poukázal aj na to, že v čase podania žaloby nebol právne zastúpený a ako slabšia strana sporu - laik nemohol vedieť, akým spôsobom má správne naformulovať žalobný petit. V zmysle ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu musí všeobecný právny princíp „neznalosť práva neospravedlňuje” ustúpiť dôležitejšiemu princípu, a to princípu ochrany spotrebiteľa, ktorý predstavuje jeden zo základných pilierov primárneho práve Európskej únie. Z danej rozhodovacej praxe poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 16.1.2013, sp. zn. 6 M Cdo 9/2012, podľa ktorého: „...kým rešpektovanie princípu „ignorantia iuris non excusat" (neznalosť zákona neospravedlňuje) v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa) treba vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického života, a teda aj zdravému rozumu, odporuje požiadavka na podrobnej (až detailnej) znalosti právnych predpisov (akým je v danej veci zákon o bankách) zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti, mu nemôže byť na ujmu.“ V prejednávanom prípade nie je možné konštatovať v zásade rovnaký pomer úspechu a neúspechu strán sporu, ale je potrebné konštatovať plný úspech žalobcu v spore, resp. len nanajvýš jeho nepatrný neúspech. Ďalej poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 988/2012, podľa ktorého: „Při rozhodování o náhradě nákladů řízení by měl soud zohledňovat samotný účel civilního procesu, jímž je poskytování ochrany porušeným nebo ohroženým skutečným subjektivním hmotným právům a právem chráněným zájmům“. Pokiaľ sa uvádzanými skutočnosťami konajúci súd nezaoberal, resp. z odôvodnenia jeho rozhodnutia nie je zrejmé, či a v akom rozsahu sa týmito skutočnosťami súd zaoberal, je potrebné dospieť k záveru o tom, že napadnuté rozhodnutie vykazuje znaky arbitrárnosti a svojvôle, a jeho odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného odôvodnenia v zmysle ustanovenia § 220 ods. 2 C.s.p., na základe čoho je predmetné rozhodnutie potrebné považovať za nepreskúmateľné a nezákonné. Odvolateľ ďalej poukázal na to, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorého súčasťou je aj právo na účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jedným z aspektov práva
na spravodlivý súdny proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že tak základné právo podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006); právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý súdny proces. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov. Z práva na spravodlivé súdne konania v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa námietkami, argumentmi a návrhmi strán, tieto analyzovať a svoje závery pretaviť do rozhodnutia, z ktorého by bolo zrejmé, na základe akých úvah sa rozhodnutie súdu zakladá. K uvedenému však v prejednávanom prípade podľa odvolateľa nedošlo, v dôsledku čoho konajúci súd prvého stupňa porušil právo žalobcu na spravodlivý proces. Odvolateľ ďalej poukázal na to, že súd prvej inštancie vo svojom rozsudku vo veci samej zo dňa 7.11.2017 priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Uvedené rozhodnutie súce odvolací súd zrušil a vrátil konajúcemu súdu na nové konanie a rozhodnutie s tým, že sa má podrobnejšie vysporiadať s rozsahom priznaného nároku na náhradu trov konania a tieto skutočnosti bližšie ozrejmiť, avšak z odôvodnenia napádaného rozhodnutia už nevyplýva ani to, prečo zrazu vo veci konajúci súd nepriznal žalobcovi žiaden nárok na náhradu trov prvoinštančného konania, keď v predchádzajúcom rozhodnutí vzhliadol existenciu tohto nároku minimálne v miere 50 %. Aj uvedené svedčí o nepreskúmateľnosti napádaného rozhodnutia. 2.3. Odvolateľ ďalej poukázal na to, že jedným z atribútov civilného sporového konania a právneho štátu je zásada právnej istoty, čo vyjadruje, že strana konania môže očakávať, že jej spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou. V zmysle uvedeného žalobca poukázal na aktuálne znenie Čl. 2 C.s.p. Rovnako poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 5.9.2018, sp. zn. II. ÚS 300/2018, podľa ktorého: „V zásadnej ústavnoprávnej rovine platí, že je v rozpore s inštitúciou právneho štátu a v rámci neho s požiadavkou právnej istoty, resp. predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, aby všeobecné súdy rozhodovali v obdobných veciach odlišným, ba až protichodným spôsobom. V každom prípade však pri odchýlení od skoršej rozhodovacej praxe sa vyžaduje cielené zdôvodnenie odlišného stanoviska prijatého v obdobnej otázke (II. ÚS 274/2015, II. ÚS 275/2015, II. ÚS 19/2016).“ 2.4. Odvolaciemu súdu navrhol, aby zmenil uznesenie súdu prvej inštancie a priznal mu nárok na náhradu trov prvoinštančného konania voči žalovanému v rozsahu 100 %. 3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril. 4. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a preto rozhodnutie súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom rozsahu potvrdil ako vecne a právne správne (§ 387 C.s.p.). 5. Podľa § 255 ods. 1, ods. 2 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci (1). Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo (2). 6.1. Úpravou uvedenou v ustanovení § 255 C.s.p. sú vyjadrené zásady zodpovednosti za výsledok, podľa ktorej strana má právo na náhradu trov konania v pomere zodpovedajúcom jej úspechu v konaní. Úspech v konaní treba chápať v závislosti od výsledku súdneho sporu, pričom pod úspechom treba rozumieť úspech v zmysle procesného výsledku. Procesný úspech v plnom rozsahu na strane žalobcu
znamená, že súd v plnom rozsahu vyhovie jeho žalobe vo veci samej a na strane žalovaného, že súd v plnom rozsahu žalobu zamietne. Zo znenia § 255 ods. 1 C.s.p. vyplýva, že v prípade plného úspechu v konaní súd má povinnosť náhradu ( účelne vynaložených) trov konania úspešnej strane priznať v plnom rozsahu (pri nezohľadnení dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 257 C.s.p.). Ustanovenie § 255 ods. 2 O.s.p. zotrváva na zásade zodpovednosti za výsledok v konaní a ustanovuje, že v prípade čiastočného úspechu v konaní strana sporu má právo na pomernú náhradu trov konania v závislosti od pomeru úspechu. Iba v prípade, ak pomer úspechu je v zásade rovnovážny, súd môže rozhodnúť, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. Pri uplatnení viacerých samostatných nárokov, sa musí ich samostatnosť prejaviť aj pri rozhodovaní o trovách konania (pozri R 28/1970). To znamená, že aj otázku úspechu a neúspechu v konaní toho ktorého účastníka treba hodnotiť vo vzťahu ku každému uplatnenému nároku samostatne. 6.2. Z obsahu spisu je nepochybné, že žalobca sa svojou žalobou domáhal vyhlásenia úverových zmlúv č. XXXXXXX, č. XXXXXXX, č. XXXXXXX, č. XXXXXXX, v časti poplatku za úver, iných poplatkov, zmluvných pokút a úrokov z omeškania za neplatné, ako aj uloženia žalovanému povinnosť vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie z jednotlivých zmlúv celkom v sume 1.799,82 € spolu s úrokom z omeškania. Súd prvej inštancie zamietol žalobu v časti vyhlásenia úverových zmlúv za neplatné, v tejto časti mal teda plný úspech žalovaný a vyhovel žalobe v časti o vydanie bezdôvodného obohatenia s príslušenstvom v celom rozsahu, v ktorej časti mal tak úspech v celom rozsahu žalobca. 6.3. Rozhodovanie o náhrade trov konania, ktoré predstavuje jeden celok, aj keď predmetom jedného konania môžu byť viaceré samostatné nároky, je vždy závislé od výsledku konania, t. j. od rozhodnutia vo veci samej, ktoré môže byť meritórne. Rozhodnutiu o trovách konania preto musí vždy predchádzať rozhodnutie o celom predmete konania, t. j. o všetkých uplatnených nárokoch (s výnimkou prípadu, kedy sa napr. konanie končí vo vzťahu k niektorému z účastníkov), len tak totiž možno posúdiť otázku úspechu a neúspechu toho ktorého účastníka konania. V posudzovanom prípade súd prvej inštancie samostatným rozsudkom rozhodol o predmete konania tak, že žalobe čiastočne vyhovel a čiastočne ju zamietol. 6.4. V zmysle citovaného ustanovenia § 255 ods. 1 C.s.p. má žalobca vo veci plný úspech vtedy, keď súd vyhovie jeho žalobe v plnom rozsahu. Žalovaný má vo veci plný úspech vtedy, keď súd žalobu v plnom rozsahu zamietne. O žiaden z takýchto prípadov v tomto konaní nešlo. Ak nejde o prípad, kedy bolo žalobe celkom vyhovené, musí byť v zmysle citovaného ustanovenia § 255 ods. 2 C.s.p. náhrada trov pomerne rozdelená. To vyžaduje určiť pomer úspechu oboch účastníkov (oboch strán) vo veci a od úspechu účastníka (víťaznej strany) odčítať jeho neúspech (t. j. mieru úspechu druhej strany). Vo výške rozdielu má účastník právo, aby mu druhý účastník (druhá strana) nahradil pomernú časť trov, ktoré vynaložil pri účelnom uplatňovaní alebo bránení práva. Výška trov, ktoré v konaní vznikli druhému účastníkovi, je tu nerozhodná. Ak je pomer úspechu a neúspechu u oboch strán rovnaký alebo približne rovnaký, súd vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo. Pri uplatnení viacerých samostatných nárokov sa musí ich samostatnosť prejaviť aj pri rozhodovaní o trovách konania (pozri R 28/1970; tiež rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 7 Cdo 39/2011). To znamená, že aj otázku úspechu a neúspechu v konaní toho ktorého účastníka treba hodnotiť vo vzťahu ku každému uplatnenému nároku samostatne. Pri číselnom vyjadrení náhrady trov konania (t. j. peňažnou sumou) bude treba celkový náklad týkajúci sa celého nároku, ktorý tomu ktorému účastníkovi vznikol, rozdeliť v pomere k výške uplatňovaných dielčich nárokov a v rámci týchto dielčich nárokov posúdiť mieru úspechu a podľa nej priznať náhradu úspešnému účastníkovi. 6.5. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie pri rozhodovaní o náhrade trov konania sa v danom prípade vyššie citovanými ustanoveniami, ktoré sa týkajú rozhodnutia v časti o náhrade trov konania, riadil. Náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je len doplnená zásadou zavinenia. Súd prvej inštancie vzhľadom na čiastočný úspech žalobcu i žalovaného v danom prípade správne postupoval, keď o trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 C.s.p. a po celkovom posúdení otázky, z akej časti bola tá ktorá strana úspešná, po zistení, že tento pomer bol približne rovnaký rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. 6.6. Pokiaľ odvolateľ namietal, že bolo potrebné pri rozhodovaní o náhrade trov konania posudzovať, ktorý z uplatnených nárokov je hlavný a ktorý vedľajší, odvolací súd uvádza, že takéto rozlišovanie, vzhľadom na vyššie citovanú právnu úpravu, nemá oporu v hmotnom práve. 6.7. Odvolateľ v odvolaní namietal, že rozhodnutie len o určení čiastočnej neplatnosti úverových zmlúv by pre spotrebiteľa neznamenalo poskytnutie komplexnej ochrany jeho práv, keďže žalovaný by nebol zaviazaný na vrátenie neoprávnene prijatých plnení a v tomto rozsahu by tak naďalej trval protiprávny stav. Odvolací súd k tomu uvádza, že bolo len vecou žalobcu, akou žalobou sa bude domáhať ochrany
svojich práv, následne je povinný znášať aj procesné následky v podobe rozhodnutia o náhrade trov konania. 6.8. Pokiaľ odvolateľ namietal nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia, odvolací súd, poukazujúc na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 23. júna 2004, sp. zn. III. ÚS 209/04, uvádza, že „všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (podobne aj rozhodnutia IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). Napokon aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre uvádza, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú; Článok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia rozhodnutia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku zo dňa 21. januára 1999, Van de Hurk proti Holandsku zo dňa 19. apríla 1994). 7. Vzhľadom na všetko vyššie uvedené odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne a právne správne potvrdil (§ 387 C.s.p.). 8. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 C.s.p., v odvolacom konaní mal úspech žalovaný, mal by preto aj nárok na náhradu trov odvolacieho konania, keďže, ako vyplýva zo spisu, žiadne trovy mu v odvolacom konaní nevznikli, v tomto bol pasívny, odvolací súd rozhodol tak, že mu nárok na náhradu trov konania nepriznal. 9. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 10 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).