{"guid": "eea00adc-737d-4e4f-84c5-3327cfb2be7a:043de6e9-ebaa-47a7-ac21-08db718f72b1", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1110216783.3", "spisova_znacka": "15Co/33/2025", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15Co/33/2025 z 31. 3. 2025", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Bratislava z 31. marca 2025, sp. zn. 15Co/33/2025, ECLI:SK:KSBA:2025:1110216783.3", "identifikacne_cislo": "1110216783", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Eva Mészárosová", "sudca_id": 1356, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-eva-meszarosova-1356", "datum_vydania": "2025-03-31", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": {"sz": "I. ÚS 478/2025", "sud": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "guid": "ussr:359d2843-066a-482a-bcdc-489774b72b2e", "datum": "2025-08-06", "vztah": "zamietnute"}, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "nazov": "§ 387 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/043de6e9-ebaa-47a7-ac21-08db718f72b1", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1110216783.3", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1110216783.3", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1110216783.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n15Co/33/2025\n1110216783\n31. 03. 2025\nJUDr. Eva Mészárosová\nECLI:SK:KSBA:2025:1110216783.3\n\nUznesenie\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Mészárosovej a členov\nsenátu JUDr. Silvie Walterovej a Mgr. Zity Leimbergerovej, v právnej veci žalobcu: O. A. X. F. W. I. G. , D.\nW. XX.XX.XXXX, H. N. A. Č.. XX, zastúpený Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., IČO: 47\n234 466, Košice, Kuzmányho č. 29, za ktorú koná JUDr. Peter Rybár, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ,\ns.r.o., IČO: 35 807 598, Bratislava, Pribinova č. 25, o určenie neplatnosti zmluvy, o trovách konania,\nna odvolanie žalobcu proti uzneseniu Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 23. decembra 2024, č. k.\nB1-26 C 56/2010-547, takto\nrozhodol:\nI. Uznesenie Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 23. decembra 2024, č. k.\nC 56/2010-547, vo výroku I. p o t v r d z u j e .\n\nB1-26\n\nII. Žalovanému n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1.1. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 23.12.2024, č. k. B1-26 C 56/2010-547, rozhodol o trovách\nkonania tak, žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania (výrok I.) a žalobcovi priznal nárok\nna náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu\n100 % (výrok II.). Svoje\nrozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 255 ods. 1, ods. 2,\n§ 262 ods. 1, ods. 2 C.s.p.\nPokiaľ ide o vecné odôvodnenie uviedol, že žalobca sa žalobou v prejednávanej veci domáhal vydania\nrozhodnutia, ktorým súd vyhlási úverové zmluvy\nč. XXXXXXX, č. XXXXXXX, č. XXXXXXX, č.\nXXXXXXX v časti poplatku za úver, iných poplatkov, zmluvných pokút a úrokov z omeškania za neplatné;\nuloží žalovanému povinnosť vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie z jednotlivých zmlúv celkom v\nsume 1.799,82 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 6 % ročne z bezdôvodného obohatenia z každej\núverovej zmluvy; prizná žalobcovi primerané zadosťučinenie vo výške 1.799,82 €. V priebehu konania\nuznesením č. k. 26 C 56/2010-74, zo dňa 19.5.2011, súd prvej inštancie pripustil zmenu žalobného\npetitu, v ktorom sa žalobca domáhal vydania bezdôvodného obohatenia (zmena úrokov z omeškania z\nbezdôvodného obohatenia z jednotlivých úverových zmlúv), a ďalej uznesením č. k. 26 C 56/2010-243,\nzo dňa 3.6.2015, právoplatným dňa 8.7.2015, súd prvej inštancie pripustil zmenu petitu žaloby tak, že\n„Súd úverové zmluvy č. XXXXXXX zo dňa XX.X.XXXX, XXXXXXX zo dňa X.X.XXXX, XXXXXXX zo\ndňa XX.XX.XXXX, XXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX vyhlasuje v časti poplatku za úver, iných poplatkov,\nzmluvných pokút a úrokov z omeškania za neplatné“. Uznesením, č. k. 26 C 56/2010-245, zo dňa\n3.6.2015, právoplatným dňa 8.7.2015, súd prvej inštancie vylúčil časť návrhu, týkajúcu sa zaplatenia\n1.799,82 € titulom primeraného finančného zadosťučinenia na samostatné konanie.\n1.2. Rozsudkom č. k. 26 C56/2010-338, zo dňa 7.11.2017, súd prvej inštancie rozhodol v prejednávanej\nveci tak, že žalobu o určenie neplatnosti úverových zmlúv č. XXXXXXX zo dňa 20.1.2002, č. XXXXXXX\nzo dňa 1.3.2003, č. XXXXXXX zo dňa 20.10.2014, č. XXXXXXX zo dňa 22.2.2006, v časti poplatku\nza úver, iných poplatkov, zmluvných pokút a úrokov z omeškania zamietol (výrok I.), žalovanému uložil\npovinnosť zaplatiť žalobcovi 1.742,30 € s 9 % úrokom z omeškania ročne od 4.6.2010 do zaplatenia,\n\nvšetko do 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku (výrok II.) a žalobcovi priznal právo na\nnáhradu trov konania vo výške 50 % (výrok III.).\n1.3. Na odvolanie žalovaného proti výrokom II., III. rozsudku odvolací súd rozsudkom č. k. 15 Co\n20/2023-497, zo dňa 24.4.2024, výrok II. predmetného rozsudku potvrdil\na výrok\nIII. zrušil a vec v tomto rozsahu vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.\n1.4. Súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol, že o nároku strán sporu na náhradu trov prvoinštančného\nkonania rozhodol v zmysle § 255 ods. 2 C.s.p. majúc za to, že v danom prípade je pomer úspechu\nobidvoch strán v zásade rovnaký. Žalobca sa v danom prípade domáhal po ustálení predmetu konania\na po pripustení všetkých v spore podaných návrhov na zmenu žaloby, dvoch petitov. Prvým žalobným\npetitom sa domáhal určenia neplatnosti štyroch zmlúv o úvere v časti poplatku za úver, iných poplatkov,\nzmluvných pokút a úrokov z omeškania\na druhým žalobným petitom sa domáhal zaplatenia\nsumy 1.742,03 € titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Pokiaľ ide o prvý žalobný petit, v tom mal\núspech žalovaný, keďže žaloba bola zamietnutá. Pokiaľ ide o druhý žalobný petit, v tom mal úspech\nžalobca, keďže nárok na vrátenie bezdôvodného obohatenia bol žalobcovi priznaný. Druhým výrokom\nrozsudku bol žalovaný zaviazaný na vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu, že napadnuté zmluvy\no úvere sa považovali za bezúročné a bez poplatkov, t. j. žalovaný bol zaviazaný na vrátenie peňažného\nplnenia v rozsahu žalobcom zaplatených poplatkov a úrokov nad rámec poskytnutej istiny úveru. Prvým\nžalobným petitom sa žalobca domáhal určenia neplatnosti zmlúv o úvere práve v časti poplatkov a\núrokov. Súd prvej inštancie bol názoru, že zamietnutím žaloby v časti o určenie neplatnosti úverových\nzmlúv v požadovanom rozsahu a zároveň vyhovením žaloby v časti o vydanie bezdôvodného obohatenia\nbol pomer úspechu strán\nv zásade rovnaký. Preto zhodnotením neúspechu žalobcu\npri prvom žalobnom petite a úspechu pri druhom žalobnom petite je na mieste rozhodnúť, že žiadna zo\nstrán nemá na náhradu trov konania nárok.\n1.5. Pokiaľ ide o trovy odvolacieho konania, predmetom odvolania bol výrok II. a III. rozsudku súdu\nprvej inštancie č. k. 26 C 56/2010-338, zo dňa 7.11.2017. Podľa názoru súdu prvej inštancie, s ohľadom\nna predmet odvolacieho konania, bol žalobca v odvolacom konaní úspešný. Žalobcovi bol výrokom\nII. vyššie uvedeného rozsudku súdu prvej inštancie priznaný v celom rozsahu uplatnený nárok titulom\nbezdôvodného obohatenia a tento nárok bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave. Preto\nsúd prvej inštancie žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v\nrozsahu 100 %.\n2.1. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie, jeho výroku I., podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca.\nDôvodil, že vo veci konajúci súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala\njej patriace procesné práva v takej miere, že došlo\nk porušeniu práva na spravodlivý\nproces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne\nrozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p.), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných\ndôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam\n(§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.), ako aj z toho dôvodu,\nže rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1\npísm. h/ C.s.p.). V odvolaní namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia vo výroku I. Poukázal na to, že v\nbode 8. odôvodnenia napádaného rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že o trovách prvoinštančného\nkonania rozhodol tak, že žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania, a to s poukazom na to,\nže: „v danom prípade je pomer úspechu obidvoch strán v zásade rovnaký“. Následne súd prvej inštancie\nzdôraznil, že žalobca sa podanou žalobou domáhal jednak určenia neplatnosti celkovo štyroch zmlúv o\núvere v časti poplatku za úver, iných poplatkov, zmluvných pokút\na úrokov z omeškania, ako aj\nvydania bezdôvodného obohatenia celkovo v sume 1.742,03 €. Rozsudkom vo veci súd prvej inštancie\nrozhodol tak, že podanú žalobu v časti určenia neplatnosti zmlúv o úvere v časti poplatku za úver,\niných poplatkov, zmluvných pokút a úrokov z omeškania zamietol a v časti, v ktorej sa žalobca domáhal\nvydania bezdôvodného obohatenia podanej žalobe vyhovel, čo malo mať za následok rovnaký pomer\núspechu a neúspechu strán sporu. Takéto odôvodnenie napádaného rozhodnutia odvolateľ nepovažoval\nza dostatočne presvedčivé, keď z napádaného rozhodnutia nie je možné nijakým spôsobom zistiť, na\nzáklade akých skutočností konajúci súd dospel k záveru, že tieto dva nároky majú rovnakú právnu\nrelevanciu, a teda vyhovenie len niektorému z nich spôsobuje rovnaký pomer úspechu\na\nneúspechu vo veci. Poukázal na to, že pomer úspechu a neúspechu veci nie je možné skúmať len s\nohľadom na to, koľkým nárokom z uplatneného počtu nárokov konajúci súd vyhovie, resp. nevyhovie,\nale tento pomer je potrebné skúmať komplexne, s ohľadom na právnu relevanciu jednotlivých nárokov,\nčo však konajúci súd v predmetnej veci evidentne neurobil. Úvaha súdu o výške hodnoty jednotlivých\nvýrokov sa, podľa odvolateľa, musí opierať o hmotné právo, spravidla o právne normy, v ktorých je\nrozsah nároku upravený vymedzením právne relevantných kritérií a ak to možné nie je - napr. pre\n\nnevyčísliteľnosť výroku (ako je tomu\nv prejednávanom prípade), jeho samotné určenie\nvyplýva z konkrétnych okolností danej veci. V danej súvislosti poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu\nČeskej republiky sp. zn.\nIII. ÚS 170/1999, podľa ktorého: „Pokud soudy za této situace\nrozhodly, že žádný z účastníků neměl ve sporu výrazný úspěch či neúspěch ve věci, resp. stanovily\ndokonce žalobci povinnost zaplatit žalovanému náklady odvolacího řízení, došlo k situaci, kdy ten, o\nněmž soud rozhodl, že bylo protiprávním způsobem zasaženo do jeho práv, je nucen hradit náklady\nřízení tomu, kdo do zmíněných práv neoprávněně zasáhl. Krajský soud pochybil, pokud rozhodoval\no nákladech řízení, když vycházel z toho, že žádný z účastníků neměl v podstatě výrazný úspěch či\nneúspěch (bez bližšího odůvodnění svého závěru). Soud nemůže v takových případech postupovat\nmechanicky, ale musí věcně posoudit, co je v dané věci hlavní a co doprovodné.” Z citovaného uznesenia\nÚstavného súdu Českej republiky vyplýva, že pokiaľ vo veci konajúci súd mieni rozhodnúť tak, že žiadnej\nzo strán neprizná nárok na náhradu trov konania pre v zásade rovnaký pomer úspechu a neúspechu\nvo veci, nemôže tak urobiť „mechanicky“ a povrchne, ale musí sa zaoberať tým, ktorý z uplatnených\nnárokov je hlavný a ktorý vedľajší. Pri určení, ktorý\nz uplatnených nárokov je v\nprejednávanom prípade hlavný a ktorý vedľajší, je potrebné sa\nv prvom rade zaoberať\ntým, čoho sa žalobca podanou žalobou domáhal. V prejednávanej veci nie je sporným, že žalobca sa\npodanou žalobou vo všeobecnosti domáhal ochrany svojich spotrebiteľských práv, k porušeniu ktorých\nmalo dôjsť počas trvania zmluvných vzťahov vzniknutých medzi žalobcom a žalovaným, na podklade\ncelkovo štyroch zmlúv\no spotrebiteľskom úvere. Tejto ochrany sa\ndomáhal jednak tým, že napádal neplatnosť týchto úverových zmlúv v rozsahu poplatku za úver, iných\npoplatkov, zmluvných pokút a úrokov\nz omeškania, ako aj prostredníctvom nároku na\nvydanie bezdôvodného obohatenia. Pokiaľ by súd vyhovel len prvému z uplatnených nárokov (nároku\nna určenie čiastočnej neplatnosti uzavretých úverových zmlúv), situácia by bola v danom prípade taká,\nže súd by síce deklaratórnym rozhodnutím konštatoval neplatnosť úverovej zmluvy, avšak k reparácii\nv podobe vrátania plnení prijatého bez právneho dôvodu by nedošlo. Rozhodnutie len o určení čiastočnej\nneplatnosti úverových zmlúv by pre spotrebiteľa neznamenalo poskytnutie komplexnej ochrany jeho\npráv, keďže žalovaný by nebol zaviazaný na vrátenie neoprávnene prijatých plnení a v tomto rozsahu\nby tak naďalej trval protiprávny stav, ktorý bol navodený práve tým, že žalovaný prijal takéto plnenia,\nna ktoré nemal právny nárok. V danom prípade by tak nedošlo k poskytnutiu komplexnej ochrany\nspotrebiteľských práv, ktorej sa žalobca podanou žalobou domáhal. Na druhej strane, pokiaľ by súd\nrozhodol len o tom, že by zaviazal žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia, už len takýto výrok\nsám osebe by znamenal pre spotrebiteľa poskytnutie ochrany jeho spotrebiteľským právam, keďže súd\nby v odôvodnení svojho rozhodnutia musel konštatovať, že žalovaný nemá nárok na žiadne plnenia nad\nrámec ním poskytnutých finančných prostriedkov a v dôsledku uvedeného by žalovaného zaviazal na\nvrátenie všetkých neoprávnene prijatých plnení. Z uvádzaných skutočností je preto zrejmé, že jednotlivé\nnároky uplatňované žalobcom nemôžu mať rovnakú právnu relevanciu\nav\nprejednávanom prípade je potrebné považovať uplatnený nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia\nza hlavný nárok a nárok na určenie čiastočnej neplatnosti predmetných úverových zmlúv len za vedľajší,\ndoplnkový nárok, ktorý sa však svojou relevanciou a z hľadiska jeho účinkov nemôže rovnať tomuto\nhlavnému nároku. Uvedené tvrdenia podporuje aj fakt, že pokým druhý výrok rozsudku vydaného vo veci\nsamej sa vyznačuje konkrétnou majetkovou hodnotou, ktorá má priamy dosah na samotného žalobcu,\nprvý výrok tohto rozsudku sa takouto majetkovou hodnotou nevyznačuje a v konečnom dôsledku nemá\nžiaden priamy dosah na samotného žalobcu (keďže na podklade tohto výroku žalobca ako spotrebiteľ\nv konečnom dôsledku nič nezíska, ani o nič nepríde). Aj uvedené teda svedčí o tom, že výrok o nároku\nna vydanie bezdôvodného obohatenia sa vyznačuje omnoho väčšou právnou relevanciou a výrok o\nčiastočnej neplatnosti úverových zmlúv je len doplnkovým, ktorého relevancia je len nepatrná oproti\ndruhému - hlavnému výroku. Odvolateľ dôvodil, že na tieto skutočnosti mal konajúci súd prihliadať aj v\nrámci rozhodovania o nároku na náhradu trov konania, čo však evidentne neurobil, resp. z odôvodnenia\nnapádaného rozhodnutia nijakým spôsobom nevyplýva, ktorý\nz nárokov súd považoval\nza hlavný a ktorý za vedľajší - doplnkový, resp. na základe akých skutočností dospel k záveru, že oba\nuplatnené nároky majú rovnakú právnu relevanciu. Pokiaľ by tak súd urobil, musel by bez akýchkoľvek\npochybností dospieť k záveru, že v prejednávanom prípade nie je možné konštatovať v zásade rovnaký\npomer úspechu a neúspechu strán sporu, keďže len tým, že zaviazal žalovaného na vydanie všetkých\nplnení prijatých bez právneho dôvodu, poskytol žalobcovi takú ochranu jeho práv, ktorá sama o sebe\nkonzumuje ochranu, ktorá by mu bola poskytnutá v tom prípade, ak by súd rozhodol o čiastočnej\nneplatnosti predmetných úverových zmlúv. Pokiaľ súd zaviazal žalovaného na vydanie bezdôvodného\nobohatenia a spotrebiteľovi sa vráti to, o čo prišiel bez akéhokoľvek právneho dôvodu, je pre spotrebiteľa\nfakticky irelevantné, či súd tak urobil z dôvodu namietanej čiastočnej neplatnosti úverových zmlúv\n\nalebo z iných dôvodov. Žalobca sa v prejednávanom prípade domáhal ochrany v tom smere, aby\nžalovaný nemohol od neho vymáhať ďalšie plnenia, na ktoré nemá nárok a aby mu vrátil už takto prijaté\nplnenia, pričom táto ochrana mu bola zo strany konajúceho súdu poskytnutá, v dôsledku čoho je nutné\nkonštatovať plný - 100 % úspech žalobcu v spore, a to tak v konaní pred súdom prvej inštancie, ako\naj v odvolacom konaní. Odvolateľ ďalej uviedol, že pokiaľ sa žalobca prvým nárokom domáhal určenia\nneplatnosti predmetných úverových zmlúv v časti poplatku za úver, iných poplatkov, zmluvných pokút\na úrokov\nz omeškania, prakticky obsahovo rovnakú sankciu za porušenie\njednotlivých spotrebiteľských právnych predpisov konštatuje aj samotný súd v odôvodnení rozsudku\nvo veci samej, keď konštatoval bezúročný a bezpoplatkových charakter uzavretých úverových zmlúv.\nBezúročnosť a bezpoplatkovosť spotrebiteľského úveru predstavuje z hľadiska obsahu osobitný druh\nabsolútnej neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v takomto prípade dodávateľ nemá nárok na\nžiadne plnenia nad rámec ním poskytnutých finančných prostriedkov, teda nemá nárok na žiadne plnenia\npoplatkov za úver, iných poplatkov, zmluvných pokút a úrokov z omeškania. Teda aj napriek tomu, že\nsúd I. výrokom podanú žalobu zamietol v rozsahu namietanej čiastočnej neplatnosti úverovej zmluvy, k\nuvedenému záveru de facto dospel v odôvodnení svojho rozhodnutia, keď konštatoval bezúročnosť a\nbezpoplatkovosť poskytnutých úverov, čo má rovnaké právne dôsledky. O tom, že v prípade bezúročnosti\na bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru ide prakticky o osobitný druh absolútnej neplatnosti svedčí\naj rozhodovacia prax všeobecných súdov Slovenskej republiky, z ktorej odvolateľ poukázal na rozsudok\nKrajského súdu Žilina zo dňa 20.4.2015, sp. zn. 11 Co 127/2015, podľa ktorého\n„Ust. § 11 ods. 1\nzákona č. 129/2010 Z. z. vymedzuje prípady, kedy sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Ide\nvlastne o špeciálnu právnu úpravu absolútnej neplatnosti právneho úkonu. Výklad a aplikácia citovaných\nustanovení zákona musí byť v súlade so zmyslom a účelom citovaného zákona“.\n2.2. Odvolateľ poukázal aj na aktuálne platné a účinné ustanovenie § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z. z.\no spotrebiteľských úveroch, ktoré oprávňuje spotrebiteľa na podanie takej žaloby, ktorou sa spotrebiteľ\ndomáha neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, eventuálne bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru\nposkytnutého na podklade zmluvy o spotrebiteľských úverov, pričom bez ohľadu na to, ku ktorej z daných\nsankcií sa konajúci súd prikloní, zakaždým je treba konštatovať plný úspech spotrebiteľa v spore. Aj s\nohľadom na uvedené je podľa odvolateľa potrebné dospieť k záveru, že žalobca bol v prejednávanom\nprípade úspešný v plnej miere, a preto konajúci súd mu mal priznať plný - 100 % nárok na náhradu trov\nkonania pred súdom prvej inštancie. Odvolateľ poukázal aj na to, že v čase podania žaloby nebol právne\nzastúpený a ako slabšia strana sporu - laik nemohol vedieť, akým spôsobom má správne naformulovať\nžalobný petit. V zmysle ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu musí všeobecný právny princíp\n„neznalosť práva neospravedlňuje” ustúpiť dôležitejšiemu princípu, a to princípu ochrany spotrebiteľa,\nktorý predstavuje jeden zo základných pilierov primárneho práve Európskej únie. Z danej rozhodovacej\npraxe poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 16.1.2013, sp. zn. 6 M\nCdo 9/2012, podľa ktorého: „...kým rešpektovanie princípu „ignorantia iuris non excusat\" (neznalosť\nzákona neospravedlňuje)\nv spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany\ndodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa) treba vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v\nneprospech spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne\nokolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje\nna strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc\nz povahy spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického života, a teda aj zdravému rozumu,\nodporuje požiadavka na podrobnej (až detailnej) znalosti právnych predpisov (akým je v danej veci\nzákon o bankách) zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná\ninformovanosť v tejto oblasti, mu nemôže byť na ujmu.“ V prejednávanom prípade nie je možné\nkonštatovať v zásade rovnaký pomer úspechu a neúspechu strán sporu, ale je potrebné konštatovať\nplný úspech žalobcu v spore, resp. len nanajvýš jeho nepatrný neúspech. Ďalej poukázal na rozhodnutie\nÚstavného súdu Českej republiky sp. zn.\nI. ÚS 988/2012, podľa\nktorého: „Při rozhodování o náhradě nákladů řízení by měl soud zohledňovat samotný účel civilního\nprocesu, jímž je poskytování ochrany porušeným nebo ohroženým skutečným subjektivním hmotným\nprávům a právem chráněným zájmům“. Pokiaľ sa uvádzanými skutočnosťami konajúci súd nezaoberal,\nresp. z odôvodnenia jeho rozhodnutia nie je zrejmé, či a v akom rozsahu sa týmito skutočnosťami súd\nzaoberal, je potrebné dospieť k záveru o tom, že napadnuté rozhodnutie vykazuje znaky arbitrárnosti\na svojvôle, a jeho odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného odôvodnenia v zmysle ustanovenia §\n220 ods. 2 C.s.p., na základe čoho je predmetné rozhodnutie potrebné považovať za nepreskúmateľné\na nezákonné.\nOdvolateľ ďalej poukázal na to, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorého súčasťou je aj\nprávo na účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jedným\nz aspektov práva\n\nna spravodlivý súdny proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí\nÚstavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že tak základné právo podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky, ako aj právo podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť\nzbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia\n(II. ÚS 383/2006); právo na\nriadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu.\nPrávo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a\npoužití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,\nneudržateľné a nie sú prijaté\nv zrejmom omyle konajúcich súdov, ktoré by popreli zmysel a podstatu\npráva na spravodlivý súdny proces. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi\nskutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane\ndruhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia\ndbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí\nako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť\nprijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom\nmusí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv\na oprávnených záujmov účastníkov. Z práva na spravodlivé súdne konania v tejto súvislosti vyplýva aj\npovinnosť všeobecného súdu zaoberať sa námietkami, argumentmi a návrhmi strán, tieto analyzovať a\nsvoje závery pretaviť do rozhodnutia, z ktorého by bolo zrejmé, na základe akých úvah sa rozhodnutie\nsúdu zakladá.\nK uvedenému však v prejednávanom prípade podľa odvolateľa nedošlo, v\ndôsledku čoho konajúci súd prvého stupňa porušil právo žalobcu na spravodlivý proces.\nOdvolateľ ďalej poukázal na to, že súd prvej inštancie vo svojom rozsudku vo veci samej zo dňa\n7.11.2017 priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Uvedené rozhodnutie súce\nodvolací súd zrušil a vrátil konajúcemu súdu na nové konanie\na rozhodnutie\ns tým, že sa má podrobnejšie vysporiadať s rozsahom priznaného nároku na náhradu trov konania a\ntieto skutočnosti bližšie ozrejmiť, avšak z odôvodnenia napádaného rozhodnutia už nevyplýva ani to,\nprečo zrazu vo veci konajúci súd nepriznal žalobcovi žiaden nárok na náhradu trov prvoinštančného\nkonania, keď v predchádzajúcom rozhodnutí vzhliadol existenciu tohto nároku minimálne v miere 50 %.\nAj uvedené svedčí o nepreskúmateľnosti napádaného rozhodnutia.\n2.3. Odvolateľ ďalej poukázal na to, že jedným z atribútov civilného sporového konania a právneho štátu\nje zásada právnej istoty, čo vyjadruje, že strana konania môže očakávať, že jej spor bude rozhodnutý\nv súlade s ustálenou rozhodovacou praxou. V zmysle uvedeného žalobca poukázal na aktuálne znenie\nČl. 2 C.s.p. Rovnako poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 5.9.2018, sp. zn.\nII. ÚS 300/2018, podľa ktorého: „V zásadnej ústavnoprávnej rovine platí, že je v rozpore s inštitúciou\nprávneho štátu a v rámci neho\ns požiadavkou právnej istoty, resp. predvídateľnosti súdneho\nrozhodnutia, aby všeobecné súdy rozhodovali v obdobných veciach odlišným, ba až protichodným\nspôsobom. V každom prípade však pri odchýlení od skoršej rozhodovacej praxe sa vyžaduje cielené\nzdôvodnenie odlišného stanoviska prijatého v obdobnej otázke (II. ÚS 274/2015, II. ÚS 275/2015, II.\nÚS 19/2016).“\n2.4. Odvolaciemu súdu navrhol, aby zmenil uznesenie súdu prvej inštancie a priznal mu nárok na\nnáhradu trov prvoinštančného konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.\n3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.\n4. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania\n(§\n379, § 380 ods. 1 C.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné\npodmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to\ndôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a\npreto rozhodnutie súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom rozsahu potvrdil ako vecne a právne\nsprávne (§ 387 C.s.p.).\n5. Podľa § 255 ods. 1, ods. 2 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu\nvo veci (1). Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí,\nprípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo (2).\n6.1. Úpravou uvedenou v ustanovení § 255 C.s.p. sú vyjadrené zásady zodpovednosti za výsledok,\npodľa ktorej strana má právo na náhradu trov konania v pomere zodpovedajúcom jej úspechu v konaní.\nÚspech v konaní treba chápať v závislosti od výsledku súdneho sporu, pričom pod úspechom treba\nrozumieť úspech v zmysle procesného výsledku. Procesný úspech v plnom rozsahu na strane žalobcu\n\nznamená, že súd v plnom rozsahu vyhovie jeho žalobe vo veci samej a na strane žalovaného, že súd v\nplnom rozsahu žalobu zamietne. Zo znenia § 255 ods. 1 C.s.p. vyplýva, že v prípade plného úspechu v\nkonaní súd má povinnosť náhradu ( účelne vynaložených) trov konania úspešnej strane priznať v plnom\nrozsahu (pri nezohľadnení dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 257 C.s.p.). Ustanovenie §\n255 ods. 2 O.s.p. zotrváva na zásade zodpovednosti za výsledok v konaní a ustanovuje, že v prípade\nčiastočného úspechu v konaní strana sporu má právo na pomernú náhradu trov konania v závislosti od\npomeru úspechu. Iba v prípade, ak pomer úspechu je v zásade rovnovážny, súd môže rozhodnúť, že\nžiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. Pri uplatnení viacerých samostatných nárokov, sa\nmusí ich samostatnosť prejaviť aj pri rozhodovaní o trovách konania (pozri R 28/1970). To znamená, že\naj otázku úspechu a neúspechu v konaní toho ktorého účastníka treba hodnotiť vo vzťahu ku každému\nuplatnenému nároku samostatne.\n6.2. Z obsahu spisu je nepochybné, že žalobca sa svojou žalobou domáhal vyhlásenia úverových zmlúv\nč. XXXXXXX, č. XXXXXXX, č. XXXXXXX, č. XXXXXXX, v časti poplatku za úver, iných poplatkov,\nzmluvných pokút a úrokov z omeškania za neplatné, ako aj uloženia žalovanému povinnosť vydať\nžalobcovi bezdôvodné obohatenie z jednotlivých zmlúv celkom v sume 1.799,82 € spolu s úrokom z\nomeškania. Súd prvej inštancie zamietol žalobu v časti vyhlásenia úverových zmlúv za neplatné, v tejto\nčasti mal teda plný úspech žalovaný a vyhovel žalobe v časti o vydanie bezdôvodného obohatenia s\npríslušenstvom v celom rozsahu, v ktorej časti mal tak úspech v celom rozsahu žalobca.\n6.3. Rozhodovanie o náhrade trov konania, ktoré predstavuje jeden celok, aj keď predmetom jedného\nkonania môžu byť viaceré samostatné nároky, je vždy závislé od výsledku konania, t. j. od rozhodnutia\nvo veci samej, ktoré môže byť meritórne. Rozhodnutiu o trovách konania preto musí vždy predchádzať\nrozhodnutie o celom predmete konania, t. j. o všetkých uplatnených nárokoch (s výnimkou prípadu, kedy\nsa napr. konanie končí vo vzťahu\nk niektorému z účastníkov), len tak totiž možno\nposúdiť otázku úspechu a neúspechu toho ktorého účastníka konania. V posudzovanom prípade súd\nprvej inštancie samostatným rozsudkom rozhodol o predmete konania tak, že žalobe čiastočne vyhovel\na čiastočne ju zamietol.\n6.4. V zmysle citovaného ustanovenia § 255 ods. 1 C.s.p. má žalobca vo veci plný úspech vtedy, keď\nsúd vyhovie jeho žalobe v plnom rozsahu. Žalovaný má vo veci plný úspech vtedy, keď súd žalobu v\nplnom rozsahu zamietne. O žiaden z takýchto prípadov v tomto konaní nešlo. Ak nejde o prípad, kedy\nbolo žalobe celkom vyhovené, musí byť v zmysle citovaného ustanovenia § 255 ods. 2 C.s.p. náhrada\ntrov pomerne rozdelená. To vyžaduje určiť pomer úspechu oboch účastníkov (oboch strán) vo veci a\nod úspechu účastníka (víťaznej strany) odčítať jeho neúspech (t. j. mieru úspechu druhej strany). Vo\nvýške rozdielu má účastník právo, aby mu druhý účastník (druhá strana) nahradil pomernú časť trov,\nktoré vynaložil pri účelnom uplatňovaní alebo bránení práva. Výška trov, ktoré v konaní vznikli druhému\núčastníkovi, je tu nerozhodná. Ak je pomer úspechu a neúspechu u oboch strán rovnaký alebo približne\nrovnaký, súd vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo. Pri uplatnení viacerých\nsamostatných nárokov sa musí ich samostatnosť prejaviť aj pri rozhodovaní o trovách konania (pozri R\n28/1970; tiež rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.\n7\nCdo 39/2011). To znamená, že aj otázku úspechu a neúspechu v konaní toho ktorého účastníka treba\nhodnotiť vo vzťahu ku každému uplatnenému nároku samostatne. Pri číselnom vyjadrení náhrady trov\nkonania (t. j. peňažnou sumou) bude treba celkový náklad týkajúci sa celého nároku, ktorý tomu ktorému\núčastníkovi vznikol, rozdeliť v pomere k výške uplatňovaných dielčich nárokov a v rámci týchto dielčich\nnárokov posúdiť mieru úspechu\na podľa nej priznať náhradu úspešnému účastníkovi.\n6.5. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie pri rozhodovaní o náhrade trov konania sa v\ndanom prípade vyššie citovanými ustanoveniami, ktoré sa týkajú rozhodnutia\nv časti o\nnáhrade trov konania, riadil. Náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je len doplnená\nzásadou zavinenia. Súd prvej inštancie vzhľadom na čiastočný úspech žalobcu i žalovaného v danom\nprípade správne postupoval, keď o trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 C.s.p. a po celkovom\nposúdení otázky, z akej časti bola tá ktorá strana úspešná, po zistení, že tento pomer bol približne\nrovnaký rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.\n6.6. Pokiaľ odvolateľ namietal, že bolo potrebné pri rozhodovaní o náhrade trov konania posudzovať,\nktorý z uplatnených nárokov je hlavný a ktorý vedľajší, odvolací súd uvádza, že takéto rozlišovanie,\nvzhľadom na vyššie citovanú právnu úpravu, nemá oporu v hmotnom práve.\n6.7. Odvolateľ v odvolaní namietal, že rozhodnutie len o určení čiastočnej neplatnosti úverových zmlúv\nby pre spotrebiteľa neznamenalo poskytnutie komplexnej ochrany jeho práv, keďže žalovaný by nebol\nzaviazaný na vrátenie neoprávnene prijatých plnení a v tomto rozsahu by tak naďalej trval protiprávny\nstav. Odvolací súd k tomu uvádza, že bolo len vecou žalobcu, akou žalobou sa bude domáhať ochrany\n\nsvojich práv, následne je povinný znášať aj procesné následky v podobe rozhodnutia o náhrade trov\nkonania.\n6.8. Pokiaľ odvolateľ namietal nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia, odvolací súd, poukazujúc na\nuznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 23. júna 2004, sp. zn. III. ÚS 209/04, uvádza,\nže „všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na\ntie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ\nrozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto\nodôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ\nrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na\nspravodlivé súdne konanie (podobne aj rozhodnutia IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, I. ÚS 117/05, IV. ÚS\n112/05). Napokon aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre uvádza, že súdne rozhodnutia\nmusia\nv dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú; Článok 6\nods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument, pričom\nodvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia rozhodnutia nižšieho\nsúdu (García Ruiz proti Španielsku zo dňa 21. januára 1999, Van de Hurk proti Holandsku zo dňa 19.\napríla 1994).\n7. Vzhľadom na všetko vyššie uvedené odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne a právne\nsprávne potvrdil (§ 387 C.s.p.).\n8. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 255\nods.\n1 C.s.p., v odvolacom konaní mal úspech žalovaný, mal by preto aj nárok na náhradu trov odvolacieho\nkonania, keďže, ako vyplýva zo spisu, žiadne trovy mu v odvolacom konaní nevznikli, v tomto bol pasívny,\nodvolací súd rozhodol tak, že mu nárok na náhradu trov konania nepriznal.\n9. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 10 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393\nods. 2 C.s.p.).\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon\npripúšťa (§ 419 C.s.p.).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak\na) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\nc) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\nf) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).\n(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky,\na) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní\nproti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).\n(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak\na) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;\nna príslušenstvo sa neprihliada,\n\nb) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany\nneprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nc) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia\ndovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).\n(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania\nžaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).\nDovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).\n(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.\n(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo\ndovolacom súde (§ 427 C.s.p.).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).\n(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom.\n(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je\na) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\nb) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa,\nc) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený\nosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa\npredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a\nak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa\n(§ 429 C.s.p.).\n(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v\ntomto ustanovení.\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).\n(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom\nprávnom posúdení veci.\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za\nnesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).\nDovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej\ninštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).\nDovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).\nV dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku\na prostriedky procesnej\nobrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§\n435 C.s.p.).", "vazby": {"stav": {"sz": "I. ÚS 478/2025", "sud": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "guid": "ussr:359d2843-066a-482a-bcdc-489774b72b2e", "datum": "2025-08-06", "vztah": "zamietnute"}, "vyrok_vztahy": [{"sz": "26C/56/2010", "guid": "599e72b3-452e-41d4-88db-eeade02609d1:c1c24d42-95a4-4810-87a7-bb1ace84a7eb", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:7d6d89fe-51df-4cff-bfaf-5e1061af666d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.300.2018.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 300/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 300/2018 z 5. 9. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-09-05", "citacie_n": 75, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.300.2018.2"}, {"guid": "ussr:d4cef7fb-41c9-44dd-b0c3-84ccaf458282", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.19.2016.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 19/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 19/2016 z 15. 6. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-06-15", "citacie_n": 102, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.19.2016.2"}, {"guid": "ussr:63c67016-aca0-4820-a860-787ec70d98f4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.275.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 275/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 275/2015 z 16. 12. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-12-16", "citacie_n": 41, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.275.2015.1"}, {"guid": "ussr:a7f00c27-d8b4-46ce-9acd-72ba18273f56", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.274.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 274/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 274/2015 z 16. 12. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-12-16", "citacie_n": 61, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.274.2015.1"}, {"guid": "ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 117/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/05 z 22. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-22", "citacie_n": 2919, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719"}, {"guid": "ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 112/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 112/05 z 20. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-20", "citacie_n": 1888, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:984e00ee-3845-4311-98e6-178d1e27ef15", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 44/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 44/03 z 5. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-05", "citacie_n": 1384, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:984e00ee-3845-4311-98e6-178d1e27ef15"}, {"guid": "86bdd169-8e38-4e38-bac8-8c3e94025e13:79b41579-45e9-4afe-9a37-5a55c651556c", "ecli": null, "spisova_znacka": "15Co/20/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 15Co/20/2023 z 25. 10. 2023", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2023-10-25", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/86bdd169-8e38-4e38-bac8-8c3e94025e13:79b41579-45e9-4afe-9a37-5a55c651556c"}, {"guid": "ed59f302-2085-4101-9258-bb20cb62d4a4:80601d0d-3090-4666-b6e8-0a4356e661c1", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2015:5414204244.1", "spisova_znacka": "11Co/127/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 11Co/127/2015 z 19. 4. 2015", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2015-04-19", "citacie_n": 281, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2015:5414204244.1"}], "citovane_v": []}