Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 6Cob/185/2024 6123379835 24. 10. 2024 JUDr. Marta Barková ECLI:SK:KSBA:2024:6123379835.1
Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Barkovej a členiek senátu JUDr. Ivany Neviďanskej a Mgr. Jany Brídzikovej v právnej veci žalobcu: L U D O, spol. s r.o., Tatranská 295, 017 01 Považská Bystrica, IČO: 36 021 237 proti žalovanému: Ticket Service, s.r.o., Karadžičova 8, 820 15 Bratislava, IČO: 52 005 551 právne zastúpený: UHRINČAŤ - VAJDA s.r.o., Rybné námestie 1, 811 02 Bratislava, IČO: 51 308 185 o zaplatenie 551,52 eura s prísl. o odvolaní žalovaného proti II. výroku uznesenia Mestského súdu Bratislava III č. k. 71Cb/79/2023 - 76 zo dňa 13.06.2024, takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave m e n í výrok II. uznesenia Mestského súdu Bratislava III č. k. 71Cb/79/2023 76 zo dňa 13.06.2024 tak, že žalovaný má voči žalobcovi právo na náhradu trov konania v rozsahu 89 %. II. Súd žalovanému voči žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1. Uznesením Mestského súdu Bratislava III (ďalej len ako „súd prvej inštancie“) č. k. 71Cb/79/2023 - 76 zo dňa 13.06.2024 (ďalej aj ako „napadnuté uznesenie“ alebo aj ako „rozhodnutie“), súd prvej inštancie výrokom I. zastavil konanie, výrokom II. priznal žalobcovi plnú náhradu trov konania voči žalovanému s tým, že o výške trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto uznesenia samostatným uznesením a výrokom III. rozhodol o vrátení žalobcovi kráteného súdneho poplatku vo výške 6,50 eura po právoplatnosti uznesenia. 2. V odôvodnení napadnutého uznesenia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca vzal žalobu podanú na súd dňa 20.12.2023 (poznámka odvolacieho súdu, žaloba bola podaná na Okresný súd Banská Bystrica dňa 04.08.2023 - viď č. l. 18 s. sp.) v celom rozsahu späť dňa 12.06.2024 z dôvodu úhrady žalovanej sumy žalovaným pred podaním žaloby a príslušenstva po podaní žaloby. Poukázal na ustanovenia § 144, §145 ods. 1 a § 146 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len ako „CSP“), pričom uviedol, že súhlas žalovaného nebol potrebný, nakoľko k späťvzatiu došlo pred prvým pojednávaním. Súd prvej inštancie výrokom II. rozhodol o trovách konania tak, že žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania voči žalovanému s poukazom na ustanovenie § 256 ods. 1 CSP, na základe ktorého, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane s tým, že o výške trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto uznesenia samostatným uznesením. V danom prípade súd prvej inštancie dospel k záveru, že zastavenie konania zavinil žalovaný a to tým, že až v priebehu konania preukázal, že zaplatil žalobcovi žalovanú istinu prevodom zo dňa 05.06.2023, a preto mu vzniklo právo na náhradu trov konania voči žalovanému. Mal za to, že žalobca súdu prvej inštancie preukázal, že dvakrát písomne vyzýval žalovaného na vystavenie dobropisu za vrátené stravovacie poukážky v sume vo výške 551,52 eura a to listom zo dňa 03.10.2022 a zo dňa 31.10.2022. Zároveň súd prvej inštancie považoval za preukázané, že z e-mailovej komunikácie
zástupcu žalovaného zo dňa 10.11.2022 adresovanej žalobcovi, vyplýva skutočnosť, že žalovaný nevystaví žalobcovi dobropis. V tejto súvislosti uviedol, že žalobca preto nemohol predpokladať, že žalovaný nakoniec dobropis vystaví a predmetnú sumu uhradí žalobcovi. Uviedol, že žalovaný do súdneho spisu síce založil dobropis č. 64194 a ktorý vystavil dňa 01.11.2022, ako aj údaj o platbe zo dňa 05.06.2023, avšak nepredložil žiaden dôkaz o tom, že predmetný dobropis doručil žalobcovi. Súd prvej inštancie dôvodil, že žalobca tak nemohol predpokladať, že viac ako polroka po jeho žiadosti, žalovaný bez akéhokoľvek upozornenia uhradí žalobcovi predmetnú sumu na základe vystaveného dobropisu, hoci ho v e-maile zo dňa 10.11.2022 výslovne informoval, že dobropis v požadovanej sume nevystaví. S poukazom na tieto skutočnosti súd prvého stupňa zastával názor, že žalovaný svojim konaním zapríčinil, že žalobca podal žalobu. Poukázal na to, že žalobca nemal ako identifikovať uvedenú platbu na svojom účte bez toho, aby mu bol riadne doručený dobropis vystavený žalovaným, pričom o tejto skutočnosti v spise nie je založený žiaden dôkaz a žalobca uvedené tvrdenie žalovaného spochybňuje. O výške náhrady trov konania rozhodol súd prvej inštancie v súlade s ustanovením § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 3. Proti výroku II. napadnutého uznesenia podal žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonnej lehote dňa 23.07.2024 odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), a h) CSP a ktoré navrhoval v napadnutej časti výroku II. zmeniť tak, že žalovanému sa priznáva náhrada trov konania v plnom rozsahu voči žalobcovi, pričom o výške trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto uznesenia samostatným uznesením, prípadne, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie spolu so záväzným právnym názorom, ktorý by viedol k spravodlivému usporiadaniu právneho vzťahu medzi stranami tohto sporu. Žalovaný nesúhlasil s právnym záverom súdu prvého stupňa, ktorý mal za to, že zavinil zastavenie konania a to tým, že až v priebehu konania preukázal, že žalobcovi zaplatil žalovanú istinu, čím zapríčinil, že žalobca podal žalobu nevediac o tom, že mu bola žalovaná suma ním uhradená. Mal za to, že uvedené nemá oporu v zákone a ani v ustálenej súdnej praxi. Poukázal na to, že v e-maile zo dňa 10.11.2022 žalobcovi len vysvetlil, že mu nemôže vystaviť dobropis na konkrétnu spoločnosť, ktorú neevidoval v tom čase vo svojom informačnom systéme a že vystavovanie dobropisov prebieha automatizovane, pričom systém umožňuje vystaviť dobropis len na spoločnosť registrovanú v jeho systéme. Žalovaný ďalej uviedol, že zároveň informoval žalobcu, že spoločnosť L U D O, spol. s r.o. sa nenachádza v jeho systéme z dôvodu, že žalobca ho neinformoval o zmene obchodného mena žalobcu zo „SATOS s.r.o“ na „LUDO, spol. s r.o.“ a to z dôvodu zlúčenia spoločností. Uviedol, že po zaregistrovaní uvedenej zmeny v jeho systéme následne vystavil žalobcovi dobropis a uhradil mu žalovanú sumu. Žalovaný namietal, že súd tak bezdôvodne a nesprávne vychádzal pri vydaní rozhodnutia z nesprávneho skutkového stavu, ktorý si nesprávne vyložil tak, že nemal v pláne pohľadávku žalobcu mu ju uhradiť. Zastával názor, že skutočnosť, že žalobca nebol schopný identifikovať ním uhradenú platbu, nemôže byť na jeho ťarchu. Argumentoval, že úhrada žalovanej dlžnej sumy pred podaním žaloby ako aj súvisiaci jasný právny stav a to aj napriek tomu, že nedošlo k úhrade príslušenstva (z ktorého sa nepočíta úspech vo veci žalobcu, ak predmetom súdneho konania nie je len samotné príslušenstvo), vedie k jednoznačnému záveru, že k zastaveniu konania došlo jednoznačne zavinením žalobcu. Zdôraznil, že žiadny všeobecne záväzný právny predpis Slovenskej republiky mu neukladá povinnosť identifikovať platbu konkrétnym spôsobom a takáto povinnosť mu nevyplývala ani zo žiadnej zmluvy so žalobcom, a preto bolo výlučným procesným pochybením žalobcu, že žaloval pohľadávku, ktorá už bola ním zaplatená. Poukázal na to, že platbu bolo možné jednoducho identifikovať na základe výšky istiny a odosielateľa platby. Na podporu svojich tvrdení poukázal na konštantnú rozhodovaciu prax napr. na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 436/2015-35, na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - sp. zn. 1ObdoV74/2007 zo dňa 17.12.2009, sp. zn. 10Szžk/2/2017 zo dňa 30.05.2018 a rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Asan1/2017. Ďalej žalovaný dôvodil, že úlohou súdu prvej inštancie bolo v zmysle ustanovenia § 256 ods. 1 CSP výlučne skúmanie procesného zavinenia zastavenia konania a nie posudzovanie dôvodnosti podania žaloby z hľadiska hmotného práva. V tomto prípade súd prvej inštancie konštatoval, že zastavenie konania zavinil žalovaný, no z jeho odôvodnenia vyplýva, že toto zavinenie posudzoval z hľadiska hmotnoprávneho, kedy hodnotil dôvodnosť podanej žaloby. Nepochybne teda došlo zo strany súdu
prvej inštancie k pochybeniu, keď skúmal dôvodnosť podanej žaloby a uplatneného nároku namiesto posudzovania dôvodov zastavenia konania z procesného hľadiska, t. j. posudzovania podaného späťvzatia ako právneho úkonu, na základe ktorého došlo k zastaveniu konania. V kontexte uvedeného žalovaný poukázal napr. na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 5 MCdo 12/2008, v zmysle ktorého: „Zavinenie je potrebné posudzovať len z procesného hľadiska a nie podľa hmotného práva z dôvodu, že v opačnom prípade by išlo o posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku vo veci samej. Preto ak zobral navrhovateľ návrh späť, zásadne platí (ak nejde o prípad uvedený v § 146 ods. 2 druhej vete OSP), že zavinil zastavenie konania, a je preto povinný uhradiť odporcovi jeho trovy.“. Žalovaný v tomto kontexte poukázal napr. aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.: I. ÚS 196/09, rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.09.2011 sp. zn. 7Mcdo/4/2010 a zo dňa 20.11.2018 sp. zn.: 3Obo/12/2018. Záverom žalovaný zhrnul, že súd prvej inštancie došiel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam, ale taktiež svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil, keď neoprel svoj právny názor o právne predpisy, ale o vlastný, nesprávny a ničím nepodložený názor, že by mal dlžník dodatočne nad rámec úhrady dlžnej sumy oznamovať svoj zámer, že pohľadávku uhradí, prípadne oznamovať samostatne veriteľovi, že pohľadávku už uhradil, inak dlžník zodpovedá za podanie žaloby za už uhradenú pohľadávku. Nad rámec uvedeného zdôraznil, že strany sporu sú podnikatelia, ktorí sú v zmysle § 35 Obchodného zákonníka povinní viesť účtovníctvo, teda žalobca je každú prijatú platbu povinný riadne zaúčtovať a priradiť k účtovnému dokladu. Ak tak neurobí porušuje jeho zákonom stanovené povinnosti súvisiace s vedením účtovníctva a porušenie tejto povinnosti nemožno pričítať na ťarchu žalovaného. 4. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného nevyjadril. 5. Odvolací súd preskúmal odvolaním napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v medziach dôvodov a v rozsahu odvolania podľa ustanovení § 379 CSP a § 380 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné. 6. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 7. Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. 8. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. 9. Podľa § 388 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie 10. Podľa ustanovenia § 339 ods. 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „Obchodný zákonník“ alebo aj ako ObZ“), peňažný záväzok platený prostredníctvom banky alebo prostredníctvom poštového podniku je splnený pripísaním sumy peňažného záväzku na účet veriteľa v jeho banke alebo vyplatením sumy peňažného záväzku veriteľovi v hotovosti, ak osobitný zákon neustanovuje inak alebo ak sa veriteľ a dlžník nedohodnú inak. 11. Podľa ustanovenia § 365 ods. 1 Obchodného zákonníka, dlžník je v omeškaní, ak nesplní riadne a včas svoj záväzok, a to až do doby poskytnutia riadneho plnenia alebo do doby, keď záväzok zanikne iným spôsobom. 12. Úlohou odvolacieho súdu bolo posúdenie správnosti výroku II. napadnutého uznesenia, ktorým súd prvej inštancie priznal žalobcovi 100 % náhradu trov konania voči žalovanému z dôvodu, že žalovaný zavinil podanie žaloby tým, že nezaslal žalobcovi dobropis a ktorý preto nevedel identifikovať jeho platbu. 13. Odvolací súd mal z obsahu súdneho spisu preukázané, že žalobca podal dňa 04.08.2023 na Okresný súd Banská Bystrica voči žalovanému návrh na vydanie platobného rozkazu na zaplatenie sumy vo výške 551,52 eura s príslušenstvom (č. l. 18 s. sp.). Ďalej mal odvolací súd preukázané zo súdneho spisu, že Okresný súd Banská Bystrica dňa 12.09.2023 v upomínacom konaní vydal platobný rozkaz sp.
zn.15Up/1328/2023, ktorým zaviazal žalovaného na zaplatenie žalobcovi žalovanej sumy 551,52 eura s príslušenstvom a voči ktorému podal žalovaný dňa 20.09.2023 odpor (č. l. 24 - 25 s sp.). Zároveň mal odvolací súd preukázané zo súdneho spisu, že žalovaný vystavil žalobcovi dobropis č. 64194 zo dňa 01.11.2022 na sumu vo výške 551,52 eura so splatnosťou 30.11.2022 (č. l. 26 s. sp.), z dokladu „Obraty celkom“, že žalovaný dal príkaz na úhradu žalobcovi sumy vo výške 551,52 eura bankovým prevodom dňa 05.06.2023 (č. l. 27) a z výpisu z účtu VÚB žalobcu zo dňa 30.06.2023 (č. l. 31 s. sp.), že žalobcovi bola dňa 06.06.2023 suma vo výške 551,52 eura pripísaná na jeho účet. Vec spolu so spisom bola postúpená podaním zo dňa 15.12.2023 z Okresného súdu Banská Bystrica (č. l. 2 s. sp.) na Mestský súd Bratislava III dňa 20.12.2023 (č. l. 3 s. sp.). Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca podaním zo dňa 12.06.2024 a rovnako doručeným súdu dňa 12.06.2024, žalobný návrh voči žalovanému zobral späť v celom rozsahu a navrhol, aby súd konanie zastavil a aby stranám sporu nebola priznaná náhrada trov konania (č. l. 71- 72 s. sp.). Z vyjadrenia žalovaného k späťvzatiu návrhu zo dňa 29.01.2024 a doručeného súdu prvej inštancie (č. l. 50 - 52 s. sp.) je zrejmé, že žalovaný zaplatil žalobcovi úroky z omeškania po podaní žaloby na základe „žiadosti súdu“ v sume vo výške 32,08 eura a že má nárok na náhradu trov konania vo výške 100 % a len ak by súd prihliadol na výnimočné okolnosti (čo by v tomto prípade nemal, keďže predmetom tejto žaloby nebolo len príslušenstvo ale najmä istina), by mal súd priznať žalovaného nároku na náhradu trov konania vo výške pomerne zníženej o úroky z omeškania v pomere k istine, teda v pomere sumy úrokov z omeškania v sume vo výške 32,08 eura k hodnote istiny v sume vo výške 551,52 eura, teda 94,19 %. Poukázal však na skutočnosť, že priznanie pomeru úspechu vo výške 94,19 % a nie 100 %, by v tomto prípade (kedy je predmetom konania istina + príslušenstvo a nie len príslušenstvo) bolo zmätočné a súd by mal takýto odklon od ustálenej judikatúry podrobne odôvodniť (keďže v skutočnosti by mal byť žalovaný úspešný vo výške 94,19 % len v tom prípade, ak by žalobca od žalovaného na základe podanej žaloby vymohol 32, 08 eura z istiny, nie z úrokov z omeškania a žalobca v tomto prípade vymohol 0 % istiny, teda bol v merite úspešný v rozsahu 0 %). Žalovaný preto navrhol, aby súd konanie zastavil a zaviazal žalobcu mu nahradiť trovy konania vo výške 100 %. 14. Po preskúmaní napadnutého uznesenia v intenciách podaného odvolania žalovaným, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil otázku zavinenia zastavenia konania, keď vyhodnotil, že ho zapríčinil žalovaný, a preto ho zaviazal k náhrade trov konania žalobcovi v plnom rozsahu. V konaní bolo preukázané, že žalovaný uhradil žalobcovi žalovanú istinu v sume vo výške 551,52 eura dňa 06.06.2023 (viď č. l. 31 s. sp.) t. j. pred podaním žaloby žalobcom na súd dňa 04.08.2023 (viď č. l. 18 s. sp.). Rovnako bolo v konaní nesporné, že žalovaný žalobcovi uhradil úroky z omeškania vo výške 32,08 eura z predmetnej pohľadávky po podaní žaloby, čo nebolo medzi účastníkmi sporné, hoci to nevyplýva zo žiadneho dokladu ale iba z vyjadrenia žalovaného (viď č. l. 52 s. sp.). V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 339 ods. 2 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého peňažný záväzok platený prostredníctvom banky alebo prostredníctvom poštového podniku je splnený pripísaním sumy peňažného záväzku na účet veriteľa v jeho banke alebo vyplatením sumy peňažného záväzku veriteľovi v hotovosti, ak osobitný zákon neustanovuje inak, alebo ak sa veriteľ a dlžník nedohodnú inak a nie až jeho identifikáciou či už zo strany veriteľa alebo dlžníka, ako to uviedol v odôvodnení napadnutého uznesenia súd prvej inštancie. S poukazom na vyššie citované ustanovenie, ako aj skutočnosť, že žalobca v konaní nepreukázal zmluvné dojednanie, ktoré by ho zaväzovalo k zasielaniu dobropisu či inej identifikácii platby nad rámec zákona, odvolací súd dospel k záveru, že zastavenie konania v časti žalovanej istiny zavinil žalobca, nakoľko ju žalovaný žalobcovi uhradil v celej výške ešte pred podaním žaloby a teda voči žalovanému podal žalobu na už zaniknutú pohľadávku (istinu) a v časti úrokov z omeškania zavinil žalovaný, nakoľko ich žalobcovi uhradil v celej výške až po podaní žaloby na súd. 15. Vo všeobecnosti platí, že náhradu nákladov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou zavinenia. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada nákladov konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil. Pri zastavení konania je potom pre vyriešenie otázky náhrady nákladov konania kľúčové zistenie, či a pokiaľ áno, ktorý z účastníkov z procesného hľadiska zastavenie konania zavinil. Kritérium procesného zavinenia potom treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala, a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené. Ak nie je preukázané, že späťvzatie žaloby
bolo odôvodnené neskorším správaním žalovaného, ktorý sa celkom či v relevantnom rozsahu zachoval v zmysle žalobnej požiadavky, potom nie je dosť dobre možné nachádzať súvislosť, a teda ani procesné zavinenie medzi jeho správaním vo vzťahu k žalobnej požiadavke (petitu). Inými slovami použitý termín „zavinenie“ nemožno interpretovať - čo zodpovedá aj ustálenej judikatúre - v doslovnom jazykovom zmysle, ale vo vzťahu príčinnej súvislosti, v ktorom príčinou je správanie účastníka konania (teda aj jeho prejav vôle spočívajúci v späťvzatí návrhu). (I. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. 196/09 a rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2MObdo 4/2010). 16. Ohľadom posúdenia pomeru úspechu a zavinenia strán vo veci, odvolací súd úspech strany v konaní vypočítal matematickým výpočtom: 32,08:583,60 = 0,0549 x 100 = 5,496 zaokrúhlene 5,5 %, pričom suma vo výške 583,60 eura tvorí 100 % (z toho 551,52 eura je istina a 32,08 eura je príslušenstvo) s tým, že suma vo výške 551,52 eura (pohľadávka uhradená žalovaným žalobcovi pred podaním žaloby) predstavuje 94,50 % ako zavinenie žalobcu vo veci a suma vo výške 32,08 eura (úroky z omeškania uhradené žalovaným žalobcovi po podaní žaloby) predstavuje 5,50 % ako zavinenie žalovaného vo veci. Celkový (čistý) úspech žalovaného v spore je teda 89 % (94,50 % - 5,50 %= 89 %). 17. Odvolací súd tak posúdil zavinenie strán sporu pri rozhodovaní o návrhu na náhradu trov konania vo vzťahu k žalovanej istine aj príslušenstva (vyčíslenému úroku z omeškania). 18. V nadväznosti na vyššie uvedené, odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 27.07.2023 sp. zn. 3Obdo/54/2022 v ktorom sa uvádza v bode 43.: že „Hoci nárok na paušálnu náhradu je nárokom na príslušenstvo pohľadávky podľa § 121 ods. 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov, procesný neúspech v príslušenstve pohľadávky má vplyv na pomer úspechu strany vo veci (R 34/2005) a teda aj od rozhodnutia o príslušenstve pohľadávky závisí výrok o nároku na náhradu trov konania.“ 19. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a ako aj na znenie citovaných zákonných ustanovení, dospel k záveru, že žalobca procesne zavinil zastavenie konania v časti istiny a žalovaný procesne zavinil zastavenie konania v časti príslušenstva (úrokov z omeškania). Nakoľko v danom prípade nie sú splnené podmienky ani na potvrdenie a ani na zrušenie odvolaním dotknutého výroku II. napadnutého uznesenia, odvolací súd z toho dôvodu napadnuté uznesenie vo výroku II. v súlade s ustanovením § 388 CSP zmenil tak, že žalovanému voči žalobcovi v zmysle ustanovenia § 256 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 255 ods. 2 CSP, priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 89 %. 20. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ustanoveniami § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %, keďže bol v odvolacom konaní úspešný. 21. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). 22. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).