Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 10Co/1/2024 6122364845 19. 12. 2024 JUDr. Michaela Frimmelová ECLI:SK:KSBA:2024:6122364845.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a členov senátu JUDr. Zuzany Kučerovej a Mgr. Jany Janics Bajánkovej v právnej veci žalobcu: ZVS holding, a.s., IČO: 36 305 600, so sídlom Štúrova 925/27, Dubnica nad Váhom, zast.: Dentons Europe CS LLP, organizačná zložka, IČO: 36 861 391, so sídlom Bottova 2A, Bratislava, organizačná zložka podniku zahraničnej osoby Dentons Europe CS LLP, so sídlom One Fleet Place 1, Londýn, Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného ĺrska proti žalovanému: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom hospodárstva Slovenskej republiky, IČO: 00 686 832, so sídlom Mlynské nivy 44/a, Bratislava, o zaplatenie 978.394,17 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 04. októbra 2023, č.k. B2-52C/62/2022-359, takto rozhodol: Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 978.394,17 eur spolu s úrokom z omeškania zo sumy 728.496,67 eur za obdobie od 22.12.2021 do 31.12.2022 vo výške 8 % ročne, za obdobie od 01.01.2023 do 30.06.2023 vo výške 10,5 % ročne, za obdobie od 01.07.2023 do 31.12.2023 alebo do zaplatenia, ak k nemu dôjde pred 31.12.2023 vo výške 12 % ročne, a za každé ďalšie obdobie kalendárneho polroka až do zaplatenia vo výške základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu príslušného kalendárneho polroka omeškania zvýšenej o osem percentuálnych bodov, pričom takto určená sadzba úrokov z omeškania sa použije počas celého príslušného kalendárneho polroka omeškania a zo sumy 249.897,50 eur za obdobie od 02.07.2022 do 31.12.2022 vo výške 8 % ročne, za obdobie od 01.01.2023 do 30.06.2023 vo výške 10,5 % ročne, za obdobie od 01.07.2023 do 31.12.2023 alebo do zaplatenia, ak k nemu dôjde pred 31.12.2023 vo výške 12,00 % ročne a za každé ďalšie obdobie kalendárneho polroka až do zaplatenia vo výške základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu príslušného kalendárneho polroka omeškania zvýšenej o osem percentuálnych bodov, pričom takto určená sadzba úrokov z omeškania sa použije počas celého príslušného kalendárneho polroka omeškania a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu sumu 978.394,17 eur s príslušenstvom a náhrady trov konania. Konštatoval, že žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že žalovaný v rámci plnenia svojich úloh na úseku obrany štátu správnym rozhodnutím zaťažil žalobcu povinnosťou zabezpečiť fyzickú ochranu objektu osobitnej dôležitosti
pracovníkmi súkromnej bezpečnostnej služby, v dôsledku čoho žalobcovi vznikli značné náklady, ktoré ale žalovaný odmietol žalobcovi uhradiť. Objekt v Dubnici nad Váhom bol podľa zákona o obrane SR rozhodnutiami Vlády Slovenskej republiky zaradený do kategórie objektov osobitnej dôležitosti (ďalej aj „OOD“). Žalobca bol rozhodnutiami žalovaného č. 1184/20002-090/1030 zo dňa 30.08.2002, č. 4/2003KM zo dňa 14.02.2003, č. 15/2004/KM zo dňa 10.05.2004 a č. 345/20061040-10 zo dňa 16.03.2006 určený za subjekt hospodárskej mobilizácie. Dňa 15.12.2016 žalovaný vydal rozhodnutie č. 32844/2016-1020-68722 o zmene rozsahu vykonávania opatrení hospodárskej mobilizácie (ďalej aj „rozhodnutie MH SR“), v ktorom žalobcovi určil povinnosť nepretržite vykonávať opatrenie hospodárskej mobilizácie „ochrana objektov osobitnej dôležitosti a ďalších dôležitých objektov“ podľa ust. § 5 písm. y) zákona o hospodárskej mobilizácii (ďalej aj „ochrana OOD“) s využitím: (a) technických prostriedkov špecifikovaných v bode 1.4.1 A) rozhodnutia; (b) ľudských zdrojov špecifikovaných v bode 1.4.1 B) rozhodnutia; a (c) organizačných opatrení špecifikovaných v bode 1.4.1 C) rozhodnutia. Podľa bodu 1.4.1 B) písm. b) rozhodnutia bol žalobca v rámci plnenia opatrenia ochrany OOD povinný okrem iného zabezpečiť nepretržitú fyzickú ochranu OOD ochrannou smenou SBS, pričom zloženie ochrannej smeny SBS, počty jednotlivých súčastí ochrannej smeny SBS, úhradu výdavkov na pracovníkov ochraňujúcej súkromnej SBS zabezpečuje žalobca v súlade s vykonaným bezpečnostným auditom z roku 2010. Fyzická ochrana OOD žalobcu v Dubnici nad Váhom sa zabezpečuje ľudskými zdrojmi v rozsahu: (i) veliteľ objektu, (ii) veliteľ ochrannej zmeny, (iii) operátor hlavnej riadiacej miestnosti, (iv) prevádzkoví strážnici, (v) príslušníci zásahových jednotiek. Žalobca žiadal žalovaného o zabezpečenie úhrady nákladov na fyzické stráženie OOD, čo ale žalovaný neakceptoval s odôvodnením, že aj u iných subjektov hospodárskej mobilizácie, ktoré majú za úlohu ochranu OOD, túto činnosť neuhrádza a nemá na túto činnosť vyčlenené finančné prostriedky zo štátneho rozpočtu, pričom žalovaný uhrádza len výdavky v rámci zabezpečenia ochrany OOD v súlade s bodom 1.4.1 A) a 1.4.1 B) písm. a) Rozhodnutia MH SR. Uviedol, že zákonom č. 306/2019 Z.z. s účinnosťou od 01.02.2020 bol novelizovaný zákon o obrane SR a vložené nové ust. § 27 ods. 6, podľa ktorého výdavky na ochranu a obranu objektov obrannej infraštruktúry podľa odsekov 4 a 5, teda aj OOD, sa uhrádzajú zo štátneho rozpočtu s výnimkou výdavkov na fyzickú ochranu jadrových zariadení podľa osobitného predpisu. Mal za to, že z tohto ustanovenia vyplýva, že všetky výdavky na ochranu OOD sa majú hradiť zo štátneho rozpočtu, súčasťou ktorých sú aj náklady na fyzickú ochranu OOD. Poukázal pritom na čl. 20 ods. 4 Ústavy SR a príslušné ustanovenia zákona č. 319/2002 Z.z. o obrane Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, zákona č. 179/2011 Z.z. o hospodárskej mobilizácii a o zmene a doplnení zákona č. 387/2002 Z.z. o riadení štátu v krízových situáciách mimo času vojny a vojnového stavu v znení neskorších predpisov a vyhlášku Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky č. 552/2011 Z.z. zo dňa 21.12.2011 o podrobnostiach výdavkov na hospodársku mobilizáciu z prostriedkov štátneho rozpočtu v znení neskorších predpisov (ďalej „vyhláška MH SR“). Následne žalobca opísal vzájomnú listovú komunikáciu medzi ním a žalovaným, kedy upozornil žalovaného, že Ministerstvo obrany SR už subjektom hospodárskej mobilizácie v jeho pôsobnosti náklady na fyzickú ochranu OOD uhradilo spätne od účinnosti novely, a že Letecké opravovne Trenčín, a.s. (aj „LOT“) boli uznesením vlády SR č. 557 zo dňa 09.09.2020 zaradené do kategórie OOD a vyplatili im rozpočtované finančné prostriedky spätne od 01.02.2020. Žalovaný listom zo dňa 13.07.2021 žalobcovi oznámil, že predmetnou novelou zákona o obrane SR došlo len k precizovaniu vybraných ustanovení a nie k ich obsahovej zmene, a že výdavky na ochranu OOD uhrádza podľa zákona o hospodárskej mobilizácii, vyhlášky MH SR, Rozhodnutia MH SR a Metodického usmernenia MO SR č. SEOP-84-41/2013-OdOP zo dňa 29.10.2013 k spôsobu ochrany a obrany objektov osobitnej dôležitosti a ďalších dôležitých objektov v stave bezpečnosti a v období krízovej situácie. Žalovaný vyjadril názor, že je povinný uhrádzať subjektom hospodárskej mobilizácie, ktoré zabezpečujú ochranu OOD len výdavky na nadstavbovú ochranu OOD, ktorá v súčasnosti nezahŕňa fyzickú ochranu. Žalobca v reakcii na predmetný list poukázal na stanovisko Sekcie obrannej politiky MO SR č. SEOP-33-3/2020-OdVOSaOP zo dňa 03.09.2020 a stanovisko Sekcie legislatívy a práva MO SR č. SELP-61-34/2020 zo dňa 16.10.2020, pričom vyzval žalovaného na zaplatenie oprávnených výdavkov žalobcu na fyzickú ochranu OOD za rok 2020 vo výške 401.796 eur a za rok 2021 vo výške 425.597 eur do 15 dní od doručenia. Žalobca napokon vyzval žalovaného na zaplatenie vynaložených nákladov na ochranu OOD za obdobie 11/2021 až 5/2022 zo dňa 27.6.2022 v celkovej výške 249.897,50 eur do troch kalendárnych dní odo dňa doručenia výzvy, teda 28.06.2022. Súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobca mal s ohľadom na uvedené za to, že žalovaný preniesol náklady zabezpečovania úloh štátu vo verejnom záujme na úseku obrany štátu na súkromný subjekt bez poskytnutia primeranej náhrady. Uložením povinnosti podľa bodu 1.4.1 B) písm. b) Rozhodnutia MH SR došlo k obmedzeniu vlastníckeho práva žalobcu, za čo mu s poukazom na čl. 20 ods. 4 Ústavy SR patrí primeraná náhrada. Navyše v tomto prípade aj podústavné právo
stanovuje, že náklady žalobcu na fyzickú ochranu OOD sa majú hradiť zo štátneho rozpočtu v zmysle ust. § 27 ods. 6 zákona o obrane SR v znení účinnom odo dňa 01.02.2020, § 5 písm. y) v spojení s § 6 ods. 2 a 5 písm. f) zákona o hospodárskej mobilizácii a § 1 ods. 1 písm. o) v spojení s § 1 ods. 2 vyhlášky MH SR a bodom 16 písm. i) prílohy k vyhláške MH SR. Vo vzťahu k argumentácii žalovaného, že je povinný uhrádzať subjektom hospodárskej mobilizácie len výdavky na nadstavbovú ochranu OOD, ktorá v súčasnosti nezahŕňa aj fyzickú ochranu s poukazom na Metodické usmernenie MO SR, žalobca uviedol, že toto usmernenie nie je aplikovateľné na žalobcu, pretože nie je subjektom hospodárskej mobilizácie v pôsobnosti MO SR. Žalobca navyše prijal vlastné Metodické usmernenie č. 12038/2021-1020-220460 o ochrane objektov osobitnej dôležitosti a ďalších dôležitých objektov v pôsobnosti Ministerstva hospodárstva Slovenskej Republiky. Tieto metodické usmernenia pritom ani nemôžu nárok žalobcu na úhradu nákladov na fyzickú ochranu OOD zúžiť alebo vylúčiť. Poukázal ďalej na to, že tieto metodické usmernenia bez opory v zákone rozdeľujú ochranu OOD na tzv. základný stupeň ochrany a nadstavbový stupeň ochrany a ustanovujú, že základný stupeň ochrany zabezpečujú subjekty hospodárskej mobilizácie z vlastných zdrojov, t.j. nehradia sa zo štátneho rozpočtu. Záverom ešte žalobca skonštatoval, že pokiaľ MO SR spoločnosti LOT uhradilo náklady na fyzickú ochranu OOD spätne odo dňa 01.02.2020 a naopak žalovaný odmieta žalobcovi uhradiť akékoľvek náklady na fyzickú ochranu OOD, ide o odlišný postup štátnych orgánov v rovnakých situáciách, ktorý je v rozpore s ústavným princípom právnej istoty a zásadou, podľa ktorej správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely, pričom sa jedná aj o diskriminačné zaobchádzanie so žalobcom oproti spoločnosti LOT. Výšku uplatneného nároku žalobca vyčíslil prostredníctvom Zmluvy č. SBS-1/2018 o zabezpečovaní ochrany objektov zo dňa 18.12.2017 v znení Dodatku č. 1 zo dňa 01.05.2018, Dodatku č. 2 zo dňa 01.01.2019 a Dodatku č. 3 zo dňa 01.01.2020, Zmluvy č. SBS-2/2018 o zabezpečovaní ochrany objektov zo dňa 18.12.2017 v znení Dodatku č. 1 zo dňa 01.05.2020, Zmluvy č. SBS-3/2018 o zabezpečovaní ochrany objektov zo dňa 18.12.2017 v znení Dodatku č. 1 zo dňa 31.05.2018, Dodatku č. 2 zo dňa 01.01.2019 a Dodatku č. 3 zo dňa 01.01.2020 a Zmluvy č. SBS-1/2022 o zabezpečovaní ochrany objektov zo dňa 01.01.2022 v znení Dodatku č. 1 zo dňa 01.04.2022. Mesačná fakturácia za stráženie podľa jednotlivých zmlúv s SBS bola v období od 01.02.2020 do 01.05.2021 nasledovná: Zmluva SBS-1/2018, počet zamestnancov SBS: 3 - mesačná fakturácia: 19.697,- eur, Zmluva SBS-2/2018, počet zamestnancov SBS: 2 - mesačná fakturácia: 18.286,- eur, Zmluva SBS-3/2018, počet zamestnancov SBS: 1,3 - mesačná fakturácia: 8.162,- eur, Ostatní, počet zamestnancov SBS: 1,7 - mesačná fakturácia. Spolu: počet zamestnancov SBS: 8 - mesačná fakturácia: 46.145,- eur. Mesačná fakturácia za stráženie podľa jednotlivých Zmlúv s SBS bola v období od 01.05.2020 do 31.12.2021: Zmluva SBS-1/2018, počet zamestnancov SBS: 3 - mesačná fakturácia: 19.697,- eur, Zmluva SBS-2/2018, počet zamestnancov SBS: 2 - mesačná fakturácia: 12.700,- eur, Zmluva SBS-3/2018, počet zamestnancov SBS: 1,3 - mesačná fakturácia: 8.162,- eur, Ostatní, počet zamestnancov SBS: 1,7 - mesačná fakturácia: Spolu: počet zamestnancov SBS: 8 - mesačná fakturácia: 40.559,- eur. Mesačná fakturácia za stráženie v období od 01.01.2022 do 31.03.2022 bola podľa Zmluvy SBS-1/2022, počet zamestnancov SBS: 6,3 - mesačná fakturácia: 41.826,- eur, Ostatní, počet zamestnancov SBS: 1,7 - mesačná fakturácia: Spolu: počet zamestnancov SBS: 8 - mesačná fakturácia: 41.826,- eur. Mesačná fakturácia za stráženie v období od 01.04.2022 do 31.05.2022 bola - počet zamestnancov SBS: 6,7 - mesačná fakturácia: 46.835,50 eur, Ostatní, počet zamestnancov SBS: 1,3 - mesačná fakturácia: Spolu: počet zamestnancov SBS: 8 - mesačná fakturácia: 46.835,50 eur. Náklady na stráženie v rozsahu označenom ako „Ostatní“ neboli zahrnuté do fakturácie podľa zmlúv s SBS a boli riešené osobitne v zmluvných vzťahoch so súkromnými subjektmi pôsobiacimi v areáli žalobcu a tieto náklady nie sú súčasťou uplatneného nároku. Celkovo na fyzickú ochranu OOD v období od 01.02.2020 do podania tohto návrhu žalobcovi vznikli náklady vo výške 1.168.764,- eur, pričom žalovaný uhradil žalobcovi alebo v rámci prideleného limitu prisľúbil uhradiť sumu 190.369,83 eur, a teda celková suma štátom nekrytých nákladov, ktoré žalobca musel vynaložiť na fyzickú ochranu OOD podľa Rozhodnutia MH SR za obdobie od 01.02.2020 do 31.05.2022 predstavuje sumu 978.394,17 eur. Žalobca si napokon uplatnil aj zákonný nárok na zaplatenie úrokov z omeškania podľa ust. § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka v spojení s § 1 ods. 1 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z.z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka, a to zo sumy 728.496,67 eur od 22.12.2021 až do zaplatenia a zo sumy 249.897,50 eur od 02.07.2022 až do zaplatenia, ako aj zákonný nárok na zaplatenie paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky podľa ust. § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka v spojení s § 2 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z.z. vo výške 40 eur jednorazovo bez ohľadu na dĺžku omeškania. Suma 728.496,67 eur predstavuje náklady žalobcu na ochranu OOD za obdobie 2/2020 - 10/2021 podľa faktúr vystavených na základe jednotlivých zmlúv s SBS, ponížených o pomernú časť nákladov na stráženie štátnych mobilizačných rezerv,
ktoré žalovaný žalobcovi uhradil alebo prisľúbil uhradiť. Začiatok omeškania žalovaného je v tomto prípade určený ako dátum uplynutia lehoty na plnenie podľa výzvy na zaplatenie uskutočnenej listom žalobcu, ktorý bol žalovanému doručený dňa 06.12.2021. Lehota 15 dní a plnenie podľa predmetného listu žalobcu uplynula dňa 21.12.2021 a žalovaný sa teda dostal do omeškania odo dňa 22.12.2021. Suma 249.897,50 eur predstavuje náklady žalobcu na ochranu OOD za obdobie 11/2021 - 5/2022 podľa faktúr vystavených na základe jednotlivých zmlúv s SBS ponížených o pomernú časť nákladov na stráženie štátnych mobilizačných rezerv, ktoré žalovaný uhradil žalobcovi alebo prisľúbil uhradiť. Začiatok omeškania žalovaného je v tomto prípade určený ako dátum uplynutia lehoty na plnenie podľa výzvy na zaplatenie vynaložených nákladov na ochranu OOD za obdobie 11/2021 - 5/2022, doručenej žalovanému dňa 28.06.2022. Lehota na plnenie 3 kalendárne dni uplynula žalovanému dňa 01.07.2022 a do omeškania sa teda dostal dňa 02.07.2022. Súd prvej inštancie zhrnul aj argumentáciu žalovaného, ktorý uviedol, že riadne a včas uhrádza výdavky na ochranu OOD žalobcovi, ktorý je subjektom hospodárskej mobilizácie určený žalovaným. Tvrdil, že z Metodického usmernenia a Rozhodnutia MH SR vyplýva, že žalovaný je povinný uhrádzať subjektom hospodárskej mobilizácie, ktoré zabezpečujú ochranu OOD, len výdavky na nadstavbovú ochranu OOD, ktorá v súčasnosti nezahŕňa aj fyzickú ochranu. 3. Vec posúdil právne podľa ust. čl. 20 ods. 4 Ústavy SR, § 1, § 6 písm. f), § 8 písm. h), § 18 ods. 1 písm. a) a b), § 27 ods. 1, 4 a 6 zákona č. 319/2002 Z.z. o obrane Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, § 1 písm. a), b) a c), § 2 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. a) a d), § 5 písm. y), § 6 ods. 1, 2 a 5 písm. f), § 7 ods. 3, § 9 ods. 1 písm. b), d) a j), § 40 ods. 1 písm. a) zákona č. 179/2011 Z.z. o hospodárskej mobilizácii a o zmene a doplnení zákona č. 387/2002 Z.z. o riadení štátu v krízových situáciách mimo času vojny a vojnového stavu v znení neskorších predpisov, § 1 ods. 1 písm. o) a ods. 2 a 3, § 6 písm. g) vyhlášky MH SR, bodu 16 písm. i) prílohy k vyhláške MH SR a § 6 ods. 1 písm. l) zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy. 4. Skonštatoval, že predmetom žaloby je nárok žalobcu na úhradu výdavkov spojených so zabezpečením fyzickej ochrany OOD v pôsobnosti žalovaného. Zhrnul, že nesporným v konaní bolo, že žalobca je určeným subjektom hospodárskej mobilizácie, a že na základe Rozhodnutia MH SR došlo k zmene rozsahu vykonávania opatrení hospodárskej mobilizácie, ktorým bolo žalobcovi uložené vykonávať opatrenie: ochrana OOD a ďalších dôležitých objektov podľa ust. § 5 písm. y) zákona o hospodárskej mobilizácii, konkrétne pod bodom 1.4.1 vykonávať opatrenie ochrana OOD na objekte žalobcu s využitím technických prostriedkov základnej a nadstavbovej časti ochrany objektu a ľudských zdrojov. V bode 1.4.1. B) predmetného Rozhodnutia MH SR je uvedené pod písmenom b) ochranná smena SBS nasledovné: zloženie ochrannej zmeny SBS, počty jednotlivých súčastí ochrannej zmeny SBS a úhradu výdavkov na pracovníkov ochraňujúcej súkromnej SBS zabezpečuje žalobca v súlade s vykonaným bezpečnostným auditom z roku 2010. 5. Súd prvej inštancie následne podrobne zhrnul argumentáciu oboch sporových strán a na základe uvedeného potom dospel k záveru, že nárok žalobcu na úhradu výdavkov na vykonanie opatrení hospodárskej mobilizácie, t.j zabezpečovať ochranu OOD vyplýva žalobcovi priamo z ust. § 27 ods. 1, 4 a 6 zákona o obrane SR, ktoré ustanovujú, čo sú OOD, kto zodpovedá za ich ochranu, ako aj skutočnosť, že výdavky na ochranu a obranu objektov obrannej infraštruktúry podľa odsekov 4 a 5 sa uhrádzajú zo štátneho rozpočtu. Zákon o hospodárskej mobilizácii potom v ust. § 5 konkretizuje, čo sú opatrenia hospodárskej mobilizácie, pričom v zmysle ust. § 5 písm. y) zákona o hospodárskej mobilizácii opatreniami hospodárskej mobilizácie sú aj ochrana OOD a ďalších dôležitých objektov podľa zákona o obrane SR. Podľa ust. § 6 ods. 5 písm. f) zákona o hospodárskej mobilizácii prostriedky štátneho rozpočtu na financovanie výdavkov na hospodársku mobilizáciu určené na vykonávanie opatrenia hospodárskej mobilizácie podľa ust. § 5 písm. y) sa rozpočtujú v kapitole subjektov hospodárskej mobilizácie, ktoré sú ústredným orgánom. Vyhláška MH SR ako všeobecne záväzný vykonávací predpis podľa ust. § 40 ods. 1 písm. a) zákona o hospodárskej mobilizácii potom ustanovuje podrobnosti výdavkov na hospodársku mobilizáciu z prostriedkov štátneho rozpočtu. Predmetná vyhláška v ust. § 1 písm. o) uvádza, že výdavkami na hospodársku mobilizáciu hradenými z prostriedkov štátneho rozpočtu v stave bezpečnosti sú výdavky subjektov hospodárskej mobilizácie na ochranu a zabezpečenie OOD a ďalších dôležitých objektov podľa ust. § 4 ods. 1 zákona. V ust. § 2 a § 3 predmetnej vyhlášky sa ďalej uvádza, že všetky výdavky na hospodársku mobilizáciu z prostriedkov štátneho rozpočtu sa subjektom hospodárskej mobilizácie uhrádzajú vrátane dane z pridanej hodnoty. Podrobnejšia špecifikácia výdavkov je potom uvedená v bode 16 písm. i) prílohy k vyhláške MH SR, kde je
uvedené, že výdavkami na ochranu a zabezpečenie OOD a ďalších dôležitých objektov sú výdavky na plnenie opatrenia hospodárskej mobilizácie podľa ust. § 5 písm. y) zákona. Ide o výdavky súvisiace s fyzickou ochranou, ktorú vykonáva súkromná bezpečnostná služba ochraňujúca OOD. Nestotožnil sa preto s argumentáciou žalovaného, že je povinný uhrádzať subjektom hospodárskej mobilizácie, ktoré zabezpečujú ochranu OOD, len výdavky na nadstavbovú ochranu OOD, ktorá v súčasnosti nezahŕňa aj fyzickú ochranu, nakoľko táto argumentácia nemá podľa súdu prvej inštancie oporu v platnej právnej úprave. Skonštatoval, že skutočnosť, že žalovaný vo svojom rozhodnutí uviedol, že úhradu výdavkov na pracovníkov ochraňujúcej SBS zabezpečuje žalobca nemôže vylúčiť zákonný nárok žalobcu na úhradu výdavkov vynaložených na vykonanie určeného opatrenia hospodárskej mobilizácie na zabezpečenie ochrany OOD v zmysle uvedeného rozhodnutia. Pokiaľ by to tak bolo, išlo by o obmedzenie vlastníckeho práva žalobcu v nakladaní so svojim majetkom vo verejnom záujme bez náhrady, čo je vylúčené aj s poukazom na čl. 20 ods. 4 Ústavy SR. 6. Dospel potom k záveru, že základ nároku žalobcu je daný, pričom žalovaný ničím nespochybnil jeho výšku, a preto vychádzal zo žalobcom predložených zmlúv o zabezpečovaní ochrany objektov uzatvorených s dodávateľom SBS ZVS, s.r.o., ktorými zabezpečoval aj ochranu ODD a predložených uhradených faktúr za obdobie od 01.02.2020 do 31.05.2022 v uplatnenej výške istiny 978.394,17 eur. Žalovaného preto zaviazal povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 978.394,17 eur. 7. Žalobcovi priznal s poukazom na ust. § 261 ods. 2, § 365 ods. 1, § 369 ods. 2 a § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka a § 1 ods. 1 a 3 a § 2 nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z. aj zákonný úrok z omeškania, ako aj paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur, pričom poukázal na to, že žalovaný dobu vzniku omeškania a ani výšku uplatnených zákonných úrokov z omeškania nespochybnil. 8. O nároku na náhradu trov konania rozhodol s poukazom na ust. § 255 ods. 1 a 2 a § 262 ods. 1 a 2 C.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný v celom rozsahu, priznal proti neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 9. Proti tomuto rozhodnutiu podal v celom rozsahu odvolanie žalovaný z dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p.. Odvolaciemu súdu navrhol, aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu žalobcu zamietne a žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania neprizná. Úvodom svojho odvolania žalovaný zhrnul, že žalobca bol rozhodnutím MH SR č. 4/2003/KM zo dňa 14.02.2003 určený ako subjekt hospodárskej mobilizácie, ktorému bol Rozhodnutím MH SR zmenený rozsah vykonávania opatrení hospodárskej mobilizácie, pričom objekt žalobcu bol uznesením vlády SR č. 621/2022 zo dňa 05.10.2022 zaradený do kategórie OOD. Následne žalovaný opísal spôsob vykonávania ochrany OOD, ako aj úhradu výdavkov s tým spojených, pričom v tejto súvislosti uviedol, že v rámci správneho konania neakceptoval návrh žalobcu na úhradu výdavkov na pracovníkov ochraňujúcej SBS, nakoľko ani u iných subjektov hospodárskej mobilizácie tieto náklady neuhrádza a taktiež nemá na túto činnosť vyčlenené finančné prostriedky zo štátneho rozpočtu. Ďalej argumentoval, že výdavkami na hospodársku mobilizáciu a vykonávanie opatrení hospodárskej mobilizácie sú len také výdavky, ktoré sú uvedené vo vyhláške MH SR, pričom v zákone o hospodárskej mobilizácii ani vo vyhláške MH SR nie je uvedené, že výdavky na hospodársku mobilizáciu sa musia uhrádzať v plnej výške. Poukázal na to, že nakoľko žalobca podal proti Rozhodnutiu MH SR rozklad oneskorene, tak rozkladová komisia žalovaného skonštatovala, že rozhodnutie žalovaného vydané prvostupňovým orgánom nadobudlo právoplatnosť, pričom žalobca ani nepodal na súd v lehote 2 mesiacov od doručenia oznámenia o potvrdení právoplatnosti vydaného rozhodnutia žalobu o preskúmanie predmetného rozhodnutia, a preto sa žalobcovi uhrádza len zmluvou určený rozsah výdavkov, ktorý je uvedený v právoplatnom rozhodnutí žalovaného. Mal potom za to, že s poukazom na ust. § 415 Občianskeho zákonníka a § 4 ods. 2 písm. b) zákona č. 128/2015 Z.z. o prevencii závažných priemyselných havárií a o zmene a doplnení niektorých zákonov je žalobca povinný zabezpečiť si fyzickú ochranu objektu už z titulu svojej činnosti bez ohľadu na to, či je určený ako OOD. Skonštatoval, že výdavky na ochranu OOD žalobcu aktuálne uhrádza podľa zákona o hospodárskej mobilizácii, vyhlášky MH SR, právoplatného Rozhodnutia MH SR, metodického usmernenia MO SR č. SEOP-62/2022, schváleného uznesením vlády SR č. 621/2022, zmluvy o poskytovaní služieb medzi žalobcom a žalovaným a zmluvy o financovaní bežných výdavkov hospodárskej mobilizácie z prostriedkov štátneho rozpočtu. Poukázal ale na to, že zákon o obrane SR a ani zákon o hospodárskej mobilizácii nešpecifikuje presne rozsah úhrady a jej výšku.
10. Žalovaný namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie ohľadom právneho základu uplatňovaného nároku na úhradu výdavkov vynaložených žalobcom ako určeným subjektom hospodárskej mobilizácie aj napriek skutočnosti, že ani zákon o obrane SR, ani zákon o hospodárskej mobilizácii a ani vyhláška MH SR nešpecifikuje presne rozsah nároku, a teda neukladá povinnosť žalovanému uhradiť všetky a akékoľvek náklady na zabezpečenie ochrany OOD, ale ponechávajú toto určenie na rozhodnutí a dohode žalobcu a žalovaného, ktorí si podmienky špecifikujú v osobitnej zmluve. Zopakoval, že žalobca už z povahy svojej podnikateľskej činnosti je povinný zabezpečovať primeranú ochranu svojich objektov, pričom jeho určenie ako OOD nezakladá nárok na hradenie všetkých nákladov na zabezpečenie jeho ochrany zo štátneho rozpočtu. Uzavrel, že nárok žalobcu na úhradu takýchto výdavkov by mal byť výlučne viazaný len na výdavky žalobcu priamo súvisiace s jeho určením ako OOD, a teda špecifickú a z tohto titulu požadovanú nadstavbovú ochranu ako OOD. 11. K odvolaniu žalovaného sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že štát je povinný uhrádzať výdavky na plnenie opatrení hospodárskej mobilizácie v plnej výške. Vyjadril názor, že pokiaľ právne predpisy ustanovujú, že výdavky na hospodársku mobilizáciu sa uhrádzajú zo štátneho rozpočtu, tak tieto výdavky sa uhrádzajú zo štátneho rozpočtu v plnej výške. Ak by zákonodarca zamýšľal zakotviť pravidlo, podľa ktorého sa výdavky na plnenie opatrení na hospodársku mobilizáciu nemusia subjektom hospodárskej mobilizácie uhrádzať zo štátneho rozpočtu v plnej výške, urobil by tak výslovnou úpravou v zákone, čo sa však nestalo. V tejto súvislosti uviedol, že si uplatnil iba nárok na zaplatenie výdavkov na fyzickú ochranu OOD prostredníctvom SBS, ktoré mu vznikli priamo a nespochybniteľne v súvislosti s plnením povinnosti podľa bodu 1.4.1 B) písm. b) Rozhodnutia MH SR, pričom žalovaný výšku ani primeranosť výdavkov uplatnených žalobcom v konaní pred súdom prvej inštancie ani v podanom odvolaní nikdy nenamietal. Ďalej žalobca konštatoval, že zmluva medzi žalobcom a žalovaným nie je podmienkou pre vznik nároku žalobcu na úhradu výdavkov na fyzickú ochranu OOD, pretože podstatným je iba Rozhodnutie MH SR, ktoré na žiadnom mieste neustanovuje, že výdavky žalobcu na plnenie opatrenia hospodárskej mobilizácie podľa bodu 1.4.1 B) písm. b) Rozhodnutia MH SR majú byť žalobcovi uhrádzané vo výške uvedenej v osobitnej zmluve uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným. Rovnako ani žiadny právny predpis neustanovuje, že na úhradu výdavkov na fyzickú ochranu OOD zo štátneho rozpočtu by bola potrebná osobitná zmluva. Ďalej argumentoval, že pokiaľ mal žalovaný vedomosť, že na úhradu takto vzniknutých výdavkov nemá vyčlenené prostriedky zo štátneho rozpočtu, nemal pristúpiť k uloženiu tejto povinnosti žalobcovi, alebo nie v takom rozsahu. Ak však už táto povinnosť žalobcovi raz bola uložená a žalobcovi tým vznikli oprávnené výdavky, tieto mu musia byť uhradené zo štátneho rozpočtu. Poukázal v tejto súvislosti na to, že žalovaný si musel byť vedomý neudržateľnosti svojej pozície, keďže vyhláška MH SR zaraďuje výdavky súvisiace s fyzickou ochranou, ktorú vykonáva SBS ochraňujúca OOD, pod výdavky hospodárskej mobilizácie, ktoré sa majú hradiť zo štátneho rozpočtu. Rovnako aj z toho dôvodu, že zákonom č. 306/2019 Z.z. s účinnosťou odo dňa 01.02.2020 bolo do zákona o obrane SR vložené nové ust. § 27 ods. 6, z ktorého vyplýva, že výdavky na fyzickú ochranu OOD sa hradia zo štátneho rozpočtu. Napokon aj z toho dôvodu, že MO SR tieto výdavky uhrádza LOT odo dňa 01.02.2020, a že MO SR vo svojom stanovisku uviedlo, že rozdeľovanie výdavkov na fyzickú ochranu OOD na tzv. základnú a nadstavbovú nemá nijakú oporu v zákone. 12. Vo vzťahu k argumentácii žalovaného, že žalobca mohol podať proti Rozhodnutiu MH SR rozklad, resp. žalobu o preskúmanie vydaného rozhodnutia, žalobca uviedol, že nie je podstatné, či bod 1.4.1 B) písm. b) Rozhodnutia MH SR bol napadnutý opravným prostriedkom alebo zrušený. Zopakoval, že uplatnený nárok vyplýva priamo zo zákona o obrane SR. Na vznik tohto nároku postačuje kumulatívne splnenie troch podmienok, a síce to, že žalobcovi bola uložená povinnosť plniť opatrenie hospodárskej mobilizácie podľa ust. § 5 písm. y) zákona o hospodárskej mobilizácii formou zabezpečenia fyzickej ochrany OOD v konkrétnom rozsahu, žalobca si túto uloženú povinnosť plnil a v dôsledku plnenia tejto povinnosti žalobcovi vznikli konkrétne oprávnené výdavky. V prejednávanej veci boli všetky tieto podmienky splnené. Napokon žalobca uviedol, že prevenčné povinnosti podľa ust. § 415 Občianskeho zákonníka a zákona č. 128/2015 Z.z. nemajú dopad na zákonný nárok žalobcu na úhradu výdavkov uplatnený žalobou. Z ust. § 415 Občianskeho zákonníka a ani z § 4 ods. 2 písm. b) zákona č. 128/2015 Z.z. podľa žalobcu nevyplýva, že by musel objekt nepretržite strážiť pomocou pracovníkov SBS, ako ani v rozsahu určenom v Rozhodnutí MH SR. S poukazom na ust. § 27 ods. 1 a § 3 ods. 1 písm. c) zákona o obrane SR skonštatoval, že zabezpečenie fyzickej ochrany OOD je súčasťou plnenia elementárnych úloh štátu na úseku obrany štátu podľa čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 6 ods. 2 písm. a), d) a ods. 3 ústavného zákona č. 227/2002 Z.z., ktorú štát síce môže rozhodnutím preniesť na súkromné subjekty, avšak výdavky na plnenie tejto úlohy vždy uhrádza štát zo štátneho rozpočtu. V tejto súvislosti poukázal
ešte na to, že v areáli OOD žalobcu sa nachádzajú okrem iného aj sklady štátnych hmotných rezerv, v ktorých sú uložené mobilizačné rezervy štátu pre prípad vojny, ako aj zariadenia na výrobu munície, teda žalobca chráni aj majetok štátu, a preto by výdavky na plnenie tejto povinnosti mali byť žalobcovi uhradené zo štátneho rozpočtu. Odvolaciemu súdu preto navrhol, aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a zaviazal žalovaného nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v plnom rozsahu. 13. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu k jeho odvolaniu nevyjadril. 14. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. § 379 a § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania, a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p. verejne vyhlásil rozsudok, ktorým napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. 15. Podľa ust. § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ust. § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 16. S poukazom na citované ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p., prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, ktorý ani nebol medzi stranami sporný, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady (žalovaný v odvolaní ani vady konania nenamietal), v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku, na základe ktorých súd prvej inštancie žalobe žalobcu, ktorou sa od žalovaného domáhal zaplatenia 978.394,17 eur s príslušenstvom, vyhovel. 17. Odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, na skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy a vyvodil aj správny právny záver o dôvodnosti žalobcom uplatneného nároku. Svoje rozhodnutie tiež náležite a v súlade s ust. § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil. V odôvodnení rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné, pričom všetky svoje závery riadne zdôvodnil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. V skutkových zisteniach neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, keď naviac skutkové zistenia súdu prvej inštancie strany sporu v konaní ani nenamietali a ním ustálený, vyššie uvedený skutkový stav nebol medzi nimi sporný. Zistený skutkový stav následne súd prvej inštancie správne právne posúdil, keď aplikoval príslušné na vec sa vzťahujúce právne predpisy, a to čl. 20 ods. 4 Ústavy SR, § 1, § 6 písm. f), § 8 písm. h), § 18 ods. 1 písm. a) a b), § 27 ods. 1, 4 a 6 zákona č. 319/2002 Z.z. o obrane Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, § 1 písm. a), b) a c), § 2 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. a) a d), § 5 písm. y), § 6 ods. 1, 2 a 5 písm. f), § 7 ods. 3, § 9 ods. 1 písm. b), d) a j), § 40 ods. 1 písm. a) zákona č. 179/2011 Z.z. o hospodárskej mobilizácii a o zmene a doplnení zákona č. 387/2002 Z.z. o riadení štátu v krízových situáciách mimo času vojny a vojnového stavu v znení neskorších predpisov, § 1 ods. 1 písm. o) a ods. 2 a 3, § 6 písm. g) vyhlášky MH SR, bodu 16 písm. i) prílohy k vyhláške MH SR a § 6 ods. 1 písm. l) zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy, ktoré aj správne vyložil a z odôvodnenia napadnutého rozsudku je aj zrejmé, akými právnymi úvahami sa pri právnom posúdení veci spravoval. Zaoberal sa aj argumentáciou žalovaného, ktorú uvádzal v rámci procesnej obrany, a dostatočne zdôvodnil, prečo ju neprijal. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie bol vo svojej argumentácii presvedčivý a všetky jeho argumenty podporujú príslušný záver o dôvodnosti žalobcom uplatneného nároku na zaplatenie ním vynaložených výdavkov spojených so zabezpečením fyzickej ochrany jeho objektu v Dubnici nad Váhom, ako objektu osobitnej dôležitosti v pôsobnosti žalovaného. Ak potom prijal záver, že žalobca má voči žalovanému nárok na úhradu výdavkov vynaložených na vykonanie určeného opatrenia hospodárskej mobilizácie na zabezpečenie ochrany objektu v Dubnici nad Váhom (OOD) v zmysle rozhodnutia žalovaného a zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobcovi žalovanú sumu s príslušenstvom, rozhodol správne a odvolací súd s jeho rozhodnutím súhlasí. Rozhodnutie je tiež logické, keď premisy v ňom zvolené, rovnako ako aj právne závery, ku ktorým súd prvej inštancie na základe týchto premís dospel, sú pre právnickú ale i laickú verejnosť pochopiteľné, prijateľné, racionálne, a aj spravodlivé. S odôvodnením rozhodnutia súdom prvej
inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne poukazuje. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia nemá odvolací súd viac čo uviesť, pretože by iba zopakoval správnosť skutkových zistení a na ich podklade správne prijatých právnych záverov súdu prvej inštancie. 18. Ako už uviedol odvolací súd vyššie, v konaní nebol skutkový stav medzi stranami sporný. Bolo preukázané, že objekt žalobcu v Dubnici nad Váhom bol podľa zákona o obrane SR rozhodnutiami vlády SR určený ako objekt osobitnej dôležitosti (OOD), že žalobca bol vyššie špecifikovanými rozhodnutiami žalovaného z rokov 2002, 2003, 2004 a 2006 určený za subjekt hospodárskej mobilizácie, a že žalovaný rozhodnutím č. 32844/2016-1020-68722 zo dňa 15.12.2016 o zmene rozsahu vykonávania opatrení hospodárskej mobilizácie, určil žalobcovi povinnosť nepretržite vykonávať opatrenie hospodárskej mobilizácie „ochrana objektov osobitnej dôležitosti a ďalších dôležitých objektov“ podľa ust. § 5 písm. y) zákona o hospodárskej mobilizácii s využitím: (a) technických prostriedkov špecifikovaných v bode 1.4.1 A) rozhodnutia; (b) ľudských zdrojov špecifikovaných v bode 1.4.1 B) rozhodnutia; a (c) organizačných opatrení špecifikovaných v bode 1.4.1 C) rozhodnutia. Podľa bodu 1.4.1 B) písm. b) rozhodnutia uložil žalobcovi v rámci plnenia opatrenia ochrany OOD aj povinnosť zabezpečiť nepretržitú fyzickú ochranu OOD ochrannou smenou SBS. Rovnako bolo preukázané, že žalobca si v rozhodnom čase žalovaným uloženú povinnosť splnil a zabezpečil vykonávanie fyzickej ochrany objektu osobitnej dôležitosti súkromnou bezpečnostnou službou ochraňujúca OOD, a že v súvislosti s plnením si žalovaným mu uloženej povinnosti mu vznikli náklady v žalovanej výške, ktoré žalobca riadne preukázal a žalovaný nijak nesporoval, avšak odmietol ich žalobcovi uhradiť. Súd prvej inštancie prijal riadne odôvodnený záver, že žalovaný je povinný žalobcovi tieto náklady zaplatiť spolu s úrokom z omeškania. Odvolací súd zdôrazňuje, že žalovaný ani v konaní pred súdom prvej inštancie ani v odvolaní nenamietal výšku žalovanej istiny, ani výšku žalobcom uplatneného príslušenstva, ani obdobie, za ktoré je povinný zaplatiť úrok z omeškania. Jeho jedinou odvolacou námietkou bolo tvrdené nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie ohľadom právneho základu žalobcom uplatňovaného nároku. Tu však žalovaný len zopakoval svoje argumenty z konania pred súdom prvej inštancie a domáhal sa ich prijatia za správne. Opätovne uviedol názor, že ani zákon o obrane SR, ani zákon o hospodárskej mobilizácii a ani vyhláška MH SR mu neukladá povinnosť uhradiť žalobcovi všetky náklady na zabezpečenie ochrany OOD, keď žiadny z nich neuvádza, že by bol povinný uhrádzať výdavky na hospodársku mobilizáciu v plnej výške. Mal tiež za to, že žalobca je už z povahy svojej podnikateľskej činnosti povinný zabezpečovať primeranú ochranu svojich objektov, a že jeho určenie ako OOD mu nezakladá nárok na hradenie všetkých resp. akýchkoľvek nákladov na zabezpečenie jeho ochrany zo štátneho rozpočtu. Zopakoval svoj názor, že nárok žalobcu na úhradu takýchto výdavkov by mal byť viazaný len na jeho výdavky priamo súvisiace s jeho určením ako OOD, a teda špecifickú a z tohto titulu požadovanú nadstavbovú ochranu ako OOD. Odvolací súd konštatuje, že žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne také skutočnosti (skutkové či právne), ktoré by boli spôsobilé spochybniť správne závery súdu prvej inštancie. V odvolaní len zopakoval rovnaké argumenty, ktoré prezentoval už v konaní pred súdom prvej inštancie, a s ktorými sa súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku dostatočne vysporiadal. 19. Odvolací súd vyhodnotil, že tieto odvolacie námietky žalovaného nie sú spôsobilé spochybniť správnosť záverov súdu prvej inštancie. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie za správne. Súd prvej inštancie aplikoval správne právne predpisy a tieto aj správne vyložil. Napokon, žalovaný súdom prvej inštancie aplikované zákonné ustanovenia nespochybňoval, netvrdil, že by na vec nedopadali, príp., že mal vec posudzovať podľa iných ustanovení konkrétnych zákonov, pričom ani žiadnu relevantnú právnu argumentáciu neponúkol, domáhal sa len osvojenia si jeho názorov. Odvolací súd považuje právne posúdenie veci súdom prvej inštancie za správne a riadne zdôvodnené. Niet pochýb o tom, že žalobcom uplatnený nárok vyplýva (okrem Ústavy SR) priamo zo zákona o obrane SR, a že vyššie uvedené právne predpisy stanovujú, že výdavky na hospodársku mobilizáciu sa uhrádzajú zo štátneho rozpočtu, pričom žiadny zákon alebo
iný právny predpis neuvádza, že by sa mal zo štátneho rozpočtu uhrádzať len ich zlomok, príp. nejaká ich časť, ako tvrdí žalovaný. Bolo preukázané, že žalobcovi bola žalovaným uložená povinnosť plniť opatrenie hospodárskej mobilizácie podľa ust. § 5 písm. y) zákona o hospodárskej mobilizácii, a to práve zabezpečením fyzickej ochrany OOD, a preto bol žalobca povinný predmetnú povinnosť plniť, čo aj v rozhodnom čase robil. Za túto fyzickú ochranu OOD prostredníctvom SBS preukázateľne zaplatil žalovanú sumu, pričom tieto výdavky mu vznikli práve z dôvodu plnenia povinnosti podľa bodu 1.4.1 B) písm. b) predmetného rozhodnutia MH SR, z ktorého však už nevyplýva tvrdenie žalovaného, že by mali byť žalobcovi tieto výdavky nahradené len v žalobcom a žalovaným zmluvne dohodnutej výške. Napokon, aj samotná vyhláška MH SR uvádza výdavky na fyzickú ochranu OOD vykonávanú SBS medzi výdavky hospodárskej mobilizácie, ktoré sa hradia zo štátneho rozpočtu. Taktiež bol novelizovaný zákon o obrane SR, z ust. § 27 ods. 6 ktorého je zrejmé, že výdavky na fyzickú ochranu OOD sa uhrádzajú zo štátneho rozpočtu s účinnosťou od 01.02.2020. Neobstojí potom odvolací argument žalovaného, že na úhradu výdavkov žalobcu, ktoré mu vznikli práve z dôvodu, že mu žalovaný uložil povinnosti (za splnenie ktorých musel žalobca zaplatiť žalovanú sumu), nemá rozpočtované prostriedky. Možno uzavrieť, že nárok žalobcu voči žalovanému uplatnený v tomto konaní bol riadne preukázaný a je dôvodný. 20. Ak žalovaný v odvolaní s poukazom na ust. § 415 Občianskeho zákonníka a § 4 ods. 2 písm. b) zákona č. 128/2015 Z.z. o prevencii závažných priemyselných havárií argumentoval tým, že žalobca bol povinný zabezpečiť si fyzickú ochranu objektu už z titulu svojej činnosti, odvolací súd súhlasí s vyjadrením žalobcu, ktorý zdôraznil, že z predmetných ustanovení nevyplýva, že by musel objekt nepretržite strážiť pomocou pracovníkov SBS, ako ani v rozsahu určenom v rozhodnutí MH SR. Tieto prevenčné povinnosti podľa ust. § 415 Občianskeho zákonníka a zákona č. 128/2015 Z.z. nemajú dopad na zákonný nárok žalobcu na úhradu výdavkov uplatnený žalobou. 21. Odvolací súd vyhodnotil odvolacie námietky žalovaného za nedôvodné a nespôsobilé privodiť požadovanú zmenu rozhodnutia. Vzhľadom na vyššie uvedené sa s právnymi závermi súdu prvej inštancie v plnom rozsahu stotožnil a v podrobnostiach na tieto poukazuje za využitia ust. § 387 ods. 2 C.s.p.. Dospel totiž k záveru, že vzhľadom na správne a náležité odôvodnenie napadnutého rozsudku, v ktorom sa súd prvej inštancie dostatočne vysporiadal s tvrdeniami oboch sporových strán, a teda aj žalovaného, ktorý v odvolaní už len zopakoval svoje argumenty, by bola ďalšia argumentácia odvolacieho súdu len opakovaním správnych záverov vyslovených súdom prvej inštancie. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. potvrdil. 22. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p.. Žalobcovi, plne úspešnému v odvolacom konaní, priznal voči neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (ust. § 262 ods. 2 C.s.p.). 23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).