Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 16CoCsp/6/2023 6120455241 14. 05. 2024 JUDr. Ivana Štiftová ECLI:SK:KSBA:2024:6120455241.3
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Štiftovej a sudcov JUDr. Romana Majerského a Mgr. Daniely Drnákovej v spore žalobcu: 365 bank, a.s., Dvořákovo nábrežie 4, Bratislava, IČO: 31 340 890, zastúpeného: SEDLAČKO & PARTNERS s.r.o., Štefánikova 8, Bratislava, IČO: 36 853 186, proti žalovanej: O. O., D.. XX.X.XXXX, Ľ. X, N., zastúpenej: JUDr. Peter Vachan, advokát s.r.o., Pavla Mudroňa 1191/5, Žilina, IČO: 47 445 092, o zaplatenie 17.148,70 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č. k. 6Csp/42/2021-191, zo dňa 8.11.2022, takto rozhodol: I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku a v závislom výroku o trovách konania p o t v r d z u j e. II. Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanej plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 14.105,44 eura spolu s úrokom vo výške 8.247,03 eura, úrokom z omeškania vo výške 1.968,31 eura, úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 17.148,70 eura od 19.9.2020 do 17.3.2021, úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 15.995,44 eura od 18.3.2021 do 28.2.2022, úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 15.280,44 eura od 29.2.2022 do 21.4.2022, úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 15.225,44 eura od 22.4.2022 do 24.5.2022, úrokom z omeškania vo výške 5 % zo sumy 15.115,44 eura od 25.5.22 do 11.8.2022, úrokom z omeškania vo výške 5 % zo sumy 14.515,44 eura od 12.8.2022 do 20.10.2022 a úrokom z omeškania vo výške 5 % zo sumy 14.105,44 eura od 21.10.2022 do zaplatenia, náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 27 eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku; vo zvyšku konanie zastavil; žalobcovi priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením. V odôvodnení uviedol že, žalobca sa návrhom na vydanie platobného rozkazu doručeným Okresnému súdu Banská Bystrica 16.12.2020 domáhal od žalovanej zaplatenia 17.148,70 eura, úroku vo výške 8.247,03 eura, úroku z omeškania vo výške 1.968,31 eura a úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 17.148,70 eur od 19.9.2020 do zaplatenia, nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 27 eur ako aj náhrady trov konania na tom skutkovom základe, že 4.2.2015 uzatvoril so žalovanou zmluvu o úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej jej poskytol podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, bezúčelový spotrebiteľský úver vo výške 25.000 eur, ktorý načerpala 4.2.2015. Žalovaná poskytnutý úver riadne nesplácala i napriek upozorneniu na omeškanie so splácaním úveru a možnosť vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru, ktorý v zmysle úverovej zmluvy v prípade nesplácania úveru bol oprávnený vyhlásiť za predčasne splatný; nakoľko žalovaná úver nesplácala, vyhlásil predčasnú splatnosť úveru k 10.9.2018
a požiadal žalovanú o okamžité splatenie celého zostatku úveru. Žalovaná do zosplatnenia uhradila na úver 9.814,98 eura, z čoho pripadlo na istinu 3.489,15 eura, úroky 6.298,83 eura, poplatky 27 eur. Prehľad splátok vyplýva z aktuálneho stavu úveru z bankového informačného systému vedeného v súlade so zákonom č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení neskorších predpisov. Po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru žalovaná svoj záväzok čiastočne plnila; plnenia žalovanej sa započítali prednostne na nesplatenú istinu úveru. Istina pohľadávky tak predstavuje 17.148,70 eura (25.000 eur - 3.489,15 eura - 4.362,15 eura). Podanou žalobou si uplatňuje nárok na zvyšnú časť neuhradených úrokov podľa úverovej zmluvy v súlade s aktuálnou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR, nakoľko celkové úroky, ktoré mala na úver žalovaná zaplatiť predstavovali v zmysle úverovej zmluvy 14.545,86 eura (celková čiastka úveru 39.545,86 eura - istina 25.000 eur). Vzhľadom na doteraz zaplatené úroky predstavujú nezaplatené úroky sumu spolu vo výške 8.247,03 eura (14.545,86 eura - 6.298,83 eura) a poplatky, ktoré predstavujú reálne náklady spojené s vymáhaním úveru (zasielané upomienky a zosplatňujúce výzvy žalovanej strane) vo výške 27 eur. Nárok na zaplatenie poplatkov si uplatňuje ako „náklady spojené s uplatnením pohľadávky“ v dôsledku toho, že elektronický formulár pre podanie návrhu na vydanie platobného rozkazu neobsahuje samostatné kolónky pre poplatky. Vzhľadom na čiastočné plnenia žalovanej po zosplatení úveru špecifikoval výpočet úrokov z omeškania do momentu realizovania poslednej splátky; zákonný úrok z omeškania uplatňuje vo výške 5 % p. a. a to iba zo sumy nesplatenej istiny úveru; kapitalizované úroky z omeškania predstavujú 1.968,31 eura a uplatňuje si ich iba zo sumy nesplatenej istiny úveru; nepožaduje zaplatenie úrokov z omeškania zo sumy úrokov a poplatkov, na ktoré mu vznikol nárok do a po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru. S účinnosťou od 3.7.2021 došlo k zmene obchodného mena žalobcu z pôvodného „Poštová banka, a. s." na nové „365.bank, a. s.". 2. V priebehu konania žalobca zobral žalobu späť v časti istiny (3.043,26 eur) pred otvorením pojednávania vo veci samej z dôvodu úhrady zo strany žalovanej po podaní žaloby; súd prvej inštancie preto konanie v tejto časti podľa § 144, § 145 ods. 1 až 3, § 146 ods. 1, ods. 2 C. s. p. zastavil. 3. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba žalobcu je po čiastočnom späťvzatí dôvodná. Mal za nesporné, že v predmetnej veci ide o spotrebiteľský právny vzťah medzi žalobcom, ktorý do zmluvného vzťahu vstupoval v rámci výkonu svojej obchodnej a podnikateľskej činnosti (dodávateľ), predmetom činnosti ktorého je poskytovanie úverov a žalovaná do tohto zmluvného vzťahu nevstupovala v rámci výkonu svojej podnikateľskej alebo inej obchodnej činnosti (spotrebiteľ). Ozrejmil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere dobrá pôžička je nesporne zmluvou o spotrebiteľskom úvere tak, ako ju má na zreteli zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, zohľadniac pritom obsah uzatvorenej zmluvy, povahu účastníkov zmluvného vzťahu, výšku úveru a práv a povinností jednotlivých strán. Z vykonaného dokazovania mu jednoznačne vyplynulo, že žalobca si splnil povinnosti, ktoré mu z uzavretej zmluvy vyplývali, a to najmä, že poskytol žalovanej bezúčelový spotrebiteľský úver vo výške 25.000 eur a žalovaná v rozpore so zmluvou neplnila svoje povinnosti a neuhrádzala splátky úveru riadne včas. Žalobca si uplatnil voči žalovanej dlžnú sumu vo výške 17.148,70 eura, úrok vo výške 8.247,03 eura, úrok z omeškania vo výške 1.968,31 eura a úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 17.148,70 eura od 19.9.2020 do zaplatenia, náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 27 eur a po čiastočnom späťvzatí dlžnú sumu vo výške 14.105,44 eura, úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 17.148,70 eura od 19.9.2020 do 17.3.2021, úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 15.995,44 eura od 18.3.2021 do 28.2.2022, úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 15.280,44 eura od 29.2.2022 do 21.4.2022, úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 15.225,44 eura od 22.4.2022 do 24.5.2022, úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 15.115,44 eura od 25.5.2022 do 11.8.2022, úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 14.515,44 eura od 12.8.2022 do 20.10.2022 a úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 14.105,44 eura od 21.10.2022 do zaplatenia. Keďže žalovaná rozporovala svoju bonitu, celkovú čiastku úveru a teda aj RPMN, samotné náležitosti zmluvy o úvere, žalobca predložil listinné dôkazy, ktoré preukazovali, že s náležitou odbornou starostlivosťou skúmal bonitu klienta - žalovanej a to deklarovaný pomer a príjem žiadateľa (t. j. žalovanej) - banka overila z externého nezávislého zdroja a akceptovala príjem vo výške 700 eur. V rámci posudzovania mala banka k dispozícii kompletné informácie o úverových záväzkoch klienta (výdavky) zo spoločného úverového registra informácií. Podľa dát z EOS KSI nemal žiadateľ v čase posudzovania žiadosti evidované žiadne spisy. Žiadateľ si uvádzal rodinný stav slobodná a žiadne vyživované deti. Finančná analýza, platná v tom čase, bola vyhovujúca pre poskytnutie úveru vo výške 25.000 eur na 9 rokov s mesačnou splátkou 367 eur. Banka preverovala príjem a finančnú situáciu žalovanej prostredníctvom úverového registra (SRBI),
Sociálnej poisťovne a tiež prostredníctvom všeobecne známej spoločnosti EOS KSI, ktorá zabezpečuje vymáhanie pohľadávok aj pre iné banky a je najväčším „skupovateľom“ spotrebiteľských úverov v SR. Zistený príjem žalovanej bol podľa interného bankového systému dostačujúci na poskytnutie úveru vzhľadom na výšku splátky úveru, vrátane dostatočnej rezervy peňažných prostriedkov aj na ďalšie životné náklady. 4. Pri posudzovaní náležitosti predmetnej zmluvy o úvere súd prvej inštancie vychádzal z § 19 ods. 1 a z prílohy číslo 2 zákona č. 129/2010 Z. z., podľa ktorého ročná percentuálna miera nákladov spotrebiteľského úveru sa vypočíta podľa vzorca uvedeného v prílohe č. 2. V zmysle prílohy č. 2 k zákonu č. 129/2010 Z. z. „Základnou rovnicou, ktorá vyjadruje ročnú percentuálnu mieru nákladov, kladie do rovnováhy na ročnom základe celkovú súčasnú hodnotu čerpaných prostriedkov na jednej strane a celkovú súčasnú hodnotu splátok a platieb poplatkov na strane druhej. Z citovaných ustanovení zákona č. 129/2010 Z. z. mu explicitne vyplynulo, že vzorec matematického výpočtu RPMN nie je potrebné do úverovej zmluvy uvádzať duplicitne (takúto povinnosť veriteľovi neukladá žiadne ustanovenie zákona č. 129/2010 Z. z., nakoľko zákonodarca vzorec implementoval priamo do prílohy číslo 2 cit. zákona, ktorý je jeho neoddeliteľnou súčasťou. Ozrejmil, že príloha vysvetľuje význam jednotlivých „symbolov“ (predpokladov) použitých na výpočet RPMN a všetky základné parametru úveru boli explicitne uvedené v čl. 2.1 zmluvy o úvere (najmä výška schváleného úveru, počet mesačných splátok, dátum končenej splatnosti úveru, výška mesačnej úhrady, celková čiastka úveru, výška úrokovej sadzby, RPMN banky v %, priemerná RPMN na trhu, odplata za poskytnutie úveru, najvyššia prípustná hodnota odplaty a pod.). Žalobca prostredníctvom svojho počítačového systému tzv. amortizačnej tabuľky, má plán všetkých splátok od prvej až do poslednej splátky, ktorý presne uvádza aká čiastka z každej splátky ide na istinu, na úroky a na iné poplatky. V zmysle amortizačnej tabuľky úplne posledná splátka vychádza v nižšej sume ako predošlé splátky, preto celková čiastka úveru je v úverovej zmluve uvedená správne a výpočet žalovanej nezohľadňuje výšku poslednej splátky, ktorá je zakaždým o niečo nižšia. Mal za to, že v uvedenom nejde o také pochybenie a rozdiel v sume, kde by paradoxne žalovaná platila o 90 eur viac, tak aby bol úver bezúročný a bez poplatkov. Ohľadom úrokovej sadzby súd prvej inštancie uviedol, že je potrebné rozlišovať medzi fixnou a pohyblivou úrokovou sadzbou, v prípade ak je úroková sadzba pohyblivá, tak je viazaná na hodnoty v indexe alebo iné referenčné hodnoty, pri ktorých majú zmysel aj časové obdobia v ktorých dochádza k zmene úrokovej sadzby. V tomto prípade však bola úroková sadzba v zmluve o úvere vyjadrená fixne v čl. 2 ods. 1 a v čl. 2 ods. 6 zmluvy o úvere boli uvedené ďalšie podmienky týkajúce sa prípadnej zmeny. 5. Pokiaľ ide o vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru, súd prvej inštancie uviedol, že žalobca v súlade so zákonom využil toto svoje právo a celý úver v dôsledku porušenia povinnosti žalovanej splácať úver riadne a včas predčasne zosplatnil. Podľa § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka, žalobca vyzval žalovanú listom z 14.8.2018 na úhradu dlžných splátok, s ktorými bola v omeškaní viac ako 3 mesiace a zároveň ju upozornil na možnosť vyhlásenia predčasnej splatnosti celého úveru. Výzvu doručoval v súlade s čl. 3.2.1 a 4.3.4. Všeobecných obchodných podmienok a následne 10.9.2018 pristúpil k vyhláseniu úveru za predčasne splatný, o čom žalovanú informoval. Žalobca preukázal, že žalovanej predmetnú výzvu doručoval hárkami a doručenkami. Žalobca teda postupoval v súlade s citovanými ustanoveniami a obchodnými podmienkami, ktoré sú v súlade so zákonnou právnou normou. 6. Na uvedenom základe súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba je v zmysle § 1 ods. 2 veta prvá, § 2, § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., § 52 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, § 53 ods. 1, ods. 6, ods. 9, § 565 Občianskeho zákonníka dôvodná v celom rozsahu a po jej čiastočnom späťvzatí žalobcovi vznikol nárok na vrátenie nesplatenej časti úveru spolu s príslušenstvom, ktoré tvorí zákonný úrok, ktorý tak, ako bol žalobcom vyčíslený, v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. aj priznal. Okrem nároku na vrátenie dlžnej istiny žalobcovi vznikol nárok aj na zmluvný úrok z úveru, a to aj napriek tomu, že prišlo k predčasnej splatnosti úveru, pričom ozrejmil, že nárok veriteľov na zmluvné úroky v prípade vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru bol predmetom rozhodovania Najvyššieho súdu SR, ktorý okrem iných aj v rozhodnutiach, na ktoré poukázal žalobca v žalobe (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.6.2020 sp. zn. 5Cdo/42/2020 a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 18.6.2020 sp. zn. 8Cdo/125/2018), zaujal jednoznačné stanovisko, že žalobca (veriteľ) má súčasne nárok na zmluvné úroky, ako aj úroky z omeškania po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru; súd prvej inštancie pritom nevzhliadol žiadne dôvody, pre ktoré by sa mal od uvedených
rozhodnutí odchýliť. Keďže v konaní bolo preukázané, že žalovaná sa dostala do omeškania, priznal jej úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 17.148,70 eura od 19.9.2020 do 17.3.2021, úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 15.995,44 eura od 18.3.2021 do 28.2.2022, úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 15.280,44 eura od 29.2.2022 do 21.4.2022, úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 15.225,44 eura od 22.4.2022 do 24.5.2022, úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 15.115,44 eura od 25.5.2022 do 11.8.2022, úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 14.515,44 eura od 12.8.2022 do 20.10.2022 a úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 14.105,44 eura od 21.10.2022 do zaplatenia. O výške úrokov z omeškania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 3 nariadenia vlády číslo 87/1995 Z. z. v platnom znení, podľa ktorého výška úrokov z omeškania je o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, pričom základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky bola 0 %. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 2 C. s. p., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu k veci, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 7. Proti vyhovujúcemu výroku a výroku o trovách konania podala žalovaná odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), písm. f) a písm. h) C. s. p. a žiadala rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku zmeniť a umožniť jej uhrádzať zostatok nesplatenej istiny, ktorú predstavujú splátky istiny zročné ku dňu vyhlásenia rozhodnutia odvolacieho súdu v mesačných splátkach vo výške 200 eur k 27. dňu v mesiaci pod stratou výhody splátok v prípade omeškania s ktoroukoľvek mesačnou splátkou. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jej odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil skutkové zistenia, ktoré vyústili do nesprávneho právneho posúdenia spočívajúce v tom, že konajúci súd nevyhodnotil zmluvu o úvere za bezúročnú a bez poplatkov, mal preukázané platné vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru a nevyjadril sa k žiadosti o možnosť uhradenia dlžnej sumy v mesačných splátkach. 8. Uviedla, že zmluva o úvere je bezúročná a bez poplatkov, pretože obsahuje nesprávny údaj o celkovej čiastke spojenej so zaplatením úveru vo výške 39.545,86 eura, nakoľko súčin mesačnej splátky a počtu splátok je 367 x 108 = 39.636 eur. Keďže zmluva obsahuje nesprávny údaj o celkovej čiastke spojenej so zaplatením úveru, ktorý bol zohľadnený pri výpočte RPMN, má to za následok, že zmluva obsahuje aj nesprávny údaj o RPMN. V zmluve je uvedená mesačná splátka a počet splátok, z odôvodnenia konajúceho súdu je pritom zrejmé, že údaje v zmluve o úvere sú nepodstatné, pretože postačuje ak banka vo svojom systéme si pre vlastnú potrebu uvádza mesačné splátky v inej výške a podľa názoru konajúceho súdu zanedbateľný rozdiel vo výške 90 eur v celkovej čiastke spojenej so zaplatením úveru nemá vplyv na výpočet RPMN. Mala za to, že s poukazom na § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, prostriedky procesného útoku žalobcu, podľa ktorého posledná mesačná splátka bude oznámená pred splatením úveru, zakladajú neplatnosť zmluvy o úvere v časti mesačnej splátky, ktorá je v zmluve jednoznačne uvedená vo výške 367 eur. Nesprávne uvedenie výšky anuitnej splátky úveru je potrebné posúdiť tak, ako by úverová zmluva informáciu o výške splátky úveru ako svoju základnú náležitosť neobsahovala vôbec. Svoj názor podporila poukazom na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25.9.2019, sp. zn. 6Co/203/2018 a Krajského súdu Žilina zo dňa 30.4.2021, sp. zn. 8CoCsp/6/2021. 9. Pretože zmluva o úvere je bezúročná a bez poplatkov, bola povinná uhrádzať mesačné splátky len vo výške istiny poskytnutého úveru, teda vo výške 231,48 eura (25.000/108 = 231,48 eura). Ku dňu 14.8.2018, kedy bol vypracovaný list „Vec: Upozornenie - Výzva na splatenie dlžnej časti úveru“ teda nebola v omeškaní, nakoľko bola povinná uhrádzať len splátku vo výške istiny poskytnutého úveru; táto výzva je preto podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka neplatný právny úkon. A pretože neboli splnené podmienky pre platné vyhlásenie mimoriadnej splatnosti, žalobca nemá nárok na splátky, ktorých zročnosť nastane po vyhlásení rozhodnutia vo veci samej. V tejto súvislosti poukázala na § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka a závery občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 20.3.2019, na ktorom došlo k zjednoteniu pri výklade použitia práva veriteľa na vyhlásenie predčasnej splatnosti tak, že toto jeho právo je časovo obmedzené do splatnosti najbližšej budúcej splátky, pričom podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka komplikuje určenie takéhoto obmedzenia vykonania predčasnej splatnosti úveru podľa druhej vety § 565 Občianskeho zákonníka. V tomto prípade je potrebné pristúpiť k výkladu, že veriteľovi patrí právo na predčasné zosplatnenie úveru do tej najbližšej splátky úveru, ktorá nasleduje po uplynutí 3 mesiacov od omeškania s úhradou prvej omeškanej splátky za predpokladu, že je zároveň dlžník upozornený v lehote podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka
na existenciu dlhu a na možnosť vykonania predčasného zosplatnenia úveru. Svoj názor podporila poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 15.12.2020, sp. zn. 5 Cdo 36/2020. A keďže neboli splnené podmienky pre platné vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru v zmysle § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka, listy zo dňa 14.8.2018 a 10.9.2018 sú neplatné právne úkony a žalobca nemá nárok na splátky, ktorých zročnosť nastane po vyhlásení rozsudku krajského súdu. Mala za to, že predložený poštový podací lístok bez presného označenia a identifikácie zásielky nepreukazuje odoslanie ani doručenie vyššie uvedených listín vzťahujúcich sa k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru v zmysle § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka a uviedla, že ústavný súd už viackrát vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Odôvodnenie rozhodnutia bez vyhodnotenia listinného dôkazu, len na teoretickom základe, bez argumentov vychádzajúcich z konkrétnej zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru je porušením práva na spravodlivý proces. Namietala, že žiadala konajúci súd o možnosť uhradenia dlžnej sumy v mesačných splátkach pre nepriaznivú finančnú situáciu, konajúci súd sa však vôbec nevyjadril prečo jej neumožnil uhradenie dlžnej sumy v mesačných splátkach. 10. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť, pričom uviedol, že súd prvej inštancie vychádzal z riadne zisteného skutkového stavu, na základe ktorého vec správne a zákonne posúdil. Nestotožnil sa s tvrdením žalovanej, ktorá považovala úver za bezúročný a bez poplatkov z dôvodu, že zmluva o úvere obsahuje nesprávny údaj o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť (v odvolaní uvádzané ako „celková čiastka spojená so zaplatením úveru“) a uviedol, že celková čiastka, ktorú má žalovaná zaplatiť, je v zmluve o úvere uvedená správne. V čl. 2.1 zmluvy o úvere sú prehľadne uvedené podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a to najmä: výška úveru (25.000 eur), počet mesačných splátok (108), výška mesačnej splátky (367 eur), dátum konečnej splatnosti úveru (25.2.2024), RPMN (11,46 %), ako aj celková čiastka úveru (39.545,86 eura), výška schváleného úveru (25 000 eur), náklady spojené s poistením schopnosti splácať úver (0,00 eur), výška úrokovej sadzby 10,90 % p.a., RPMN banky 11,46 %, priemerná RPMN na trhu 11,25 %, dátum 1. splátky 25.3.2015, dátum každej ďalšej splátky k 25. dňu v mesiaci, dátum konečnej splatnosti úveru 25.2.2024, číslo úverovej zmluvy XXX/XXXXXX, číslo úverového účtu XXXXXXXXXXXXXXXX/XXXX, číslo účtu čerpania/splácania XXXXXX XXXXXXXXXX/ XXXX. Žalovaná dospela k svojmu mylnému záveru o nesprávnosti celkovej čiastky, ktorú mala zaplatiť vynásobením počtu splátok a výšky jednej splátky (108 x 367 eur), toho výsledkom bola suma vo výške 39.636 eur, ktorá by mala podľa nej predstavovať správnu hodnotu celkovej čiastky, ktorú mala zaplatiť. Mal za to, že takýto (simplexný) výpočet celkovej čiastky je nekorektný, nakoľko nezohľadňuje nižšiu výšku poslednej splátky (tá sa dopočíta podľa zostatku neuhradenej celkovej čiastky) a žalovaná tak ad absurdum namieta, že mala na úver uhradiť viac (39.636 eur), ako sa dohodlo v zmluve o úvere (39.545,86 eura). Uviedol, že môže od žalovanej požadovať iba úhradu sumy vo výške 39.545,86 eura a akékoľvek plnenie nad rámec takto zmluvne dohodnutej sumy by zakladalo bezdôvodné obohatenie na strane žalobcu. Uvedenému zodpovedá aj vyčíslenie sumy zažalovaných úrokov. Celkové úroky, ktoré mala na úver žalovaná strana zaplatiť predstavovali v zmysle úverovej zmluvy sumu 14.545,86 eura (celková čiastka úveru 39.545,86 eura - istina 25.000 eur). Vzhľadom na doteraz zaplatené úroky predstavujú nezaplatené úroky sumu spolu vo výške 8.247,03 eura (14.545,86 eura - 6.298,83 eura). 11. K tvrdeniam žalovanej, pri ktorých sa odvolávala na rozhodnutia odvolacích súdov uviedol, že nejde o jednotnú rozhodovaciu prax a v tejto súvislosti poukázal na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43CoCsp/16/2021, zo dňa 21.4.2021 a uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 12CoCsp/42/2021 zo dňa 7.7.2022. V prezentovaných rozhodnutiach odvolacie súdy nekonali formalisticky, ale individuálne posudzovali povahu a intenzitu rozdielu v celkovej čiastke. Pri celkovej čiastke 39.545,86 eura, predstavuje rozdiel medzi údajom v zmluve a sumou, ktorú vypočítala žalovaná iba 0,23 % a to znamená, že nejde o rozdiel ani v rozsahu štvrtiny jedného percenta. Tento rozdiel teda nedosahuje takú intenzitu, ktorá by mala zásadný vplyv na schopnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Naviac po tom, ako sa žalovaná dostala do omeškania so splácaním úveru, je údaj o celkovej čiastke „irelevantný“, nakoľko žalobcovi vznikol nárok na zákonné úroky z omeškania, ktoré podstatným spôsobom menia výšku celkovej čiastky, ktorú je žalovaná povinná zaplatiť za poskytnutie úveru. Preto ani pri akceptácii právneho názoru žalovanej, že celková čiastka, ktorú má veriteľovi zaplatiť je v zmluve o úvere uvedená v nesprávnej výške, nemožno vyhlásiť poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov. Osobitne to platí v tomto prípade, keď žalovaná nevrátila žalobcovi zatiaľ ani istinu úveru. Mal za to,
že pre veriteľa (v postavení podnikajúceho subjektu) je bezúročnosť a bezpoplatkovosť najprísnejšia sankcia a ich inkasovanie tvorí esenciálnu podstatu fungovania bankového sektora. Vyhlásenie úveru za bezúročný a bez poplatkov pre veriteľa znamená, že poskytol spotrebiteľovi peňažné prostriedky de facto „zadarmo“ a o to viac, že v tomto prípade nebola doposiaľ vrátená ani reálne poskytnutá istina úveru, ktorú žalovaná načerpala pred viac ako siedmimi rokmi, pričom hodnota týchto peňažných prostriedkov vplyvom času výrazne klesla. Zdôraznil, že aj Súdny dvor EÚ preferuje názor, že súdy by mali byť pri ukladaní predmetnej sankcie zdržanlivé a sankcia vo forme straty nároku na úroky a poplatky z úveru musí byť uplatňovaná primerane a hoci má voči veriteľom pôsobiť odradzujúco, nemôže slúžiť ako nástroj spotrebiteľskej šikany. V prípade ak vznikne pochybnosť vo vzťahu k tomu, či je opatrenie neprimerané vzhľadom na všetky okolnosti prípadu, mal by sa súd prikloniť k čo najmenej obmedzujúcej alternatíve. 12. Zdôraznil, že neeviduje od žalovanej žiadnu sťažnosť, reklamáciu alebo iný podnet, v ktorom by vyjadrila nespokojnosť s poskytnutým úverom, bankovými službami, alebo dohodnutými úverovými podmienkami. Mal za to, že ak sa žalovaná domnievala, že výška celkovej čiastky nie je správna (je v rozpore s jej výpočtom), mohla sa kedykoľvek obrátiť na žalobcu a primárne sa pokúsiť o mimosúdne vyriešenie veci, napríklad formou uzavretia dodatku k zmluve o úvere. V momente, keď upomínací súd vydal platobný rozkaz, ktorým zaviazal žalovanú na plnenie, začala žalovaná v odpore účelovo namietať skúmanie bonity, úrokovú sadzbu, absenciu matematického vzorca pre výpočet RPMN, celkovú čiastku, a v podanom odvolaní aj platnosť zosplatnenia úveru. Mal za to, že ide o nekorektné a špekulatívne správanie, ktoré je v rozpore so základnými zásadami súkromného práva (neminem laedere, pacta sunt servanda), nakoľko jeho jediným cieľom je vyhnúť sa plneniu svojich záväzkov. Bol názoru, že za daných okolností je potrebné posúdiť konanie žalovanej aj cez prizmu dobrých mravov (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a zvážiť aplikáciu základného princípu podľa čl. 5 C. s. p. (zákaz zneužitia práva). S poukazom na § 366 C. s. p. uviedol, že žalovaná prvýkrát namietla neplatnosť predčasného zosplatnenia úveru až v rámci odvolacieho konania; skutkové tvrdenia (novoty) sú vylúčené, pričom poukázal i na to, že žalovaná je od začiatku konania kvalifikovane zastúpená advokátom; možnosť vyjadriť sa k mimoriadnemu zosplatneniu úveru mala žalovaná aj na pojednávaní, ktorého sa však rozhodla nezúčastniť. V konaní riadne preukázal zosplatnenie úveru, keď najprv adresoval žalovanej upozornenie na možnosť vyhlásenia predčasnej splatnosti (Upozornenie - Výzva na splatenie dlžnej časti úveru zo dňa 14.8.2018). Následne vyhlásil úver za predčasne splatný ku dňu 10.9.2018 (Výzva na úhradu dlžnej sumy zo dňa 10.9.2018). Doručenie oboch podaní žalovanej bolo preukázané doložením elektronických podacích hárkov. K zosplatneniu predmetného úveru došlo podľa § 565 v spojení s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, nakoľko žalovaná proces zosplatnenia žiadnym spôsobom nerozporovala, hoci na to mala v konaní dostatok priestoru; súd prvej inštancie bol povinný v zmysle § 151 ods. 1 C. s. p. považovať skutkové tvrdenia týkajúce sa vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru za nesporné. Stotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie, že žalobca v súlade so zákonom využil svoje právo predčasne zosplatniť úver, ktorý žalovaná nesplácala riadne a včas. 13. Nesúhlasil s tvrdením žalovanej, že súd prvej inštancie sa nevyjadril k žiadosti žalovanej o možnosti uhradenia dlžnej sumy v mesačných splátkach a uviedol, že Ústavný súd SR opakovane vyslovil záver, že súd nie je povinný vysporiadať sa v odôvodnení rozhodnutia s každým argumentom, pričom poukázal na rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05 a III. ÚS 31/2015) a judikatúry ESĽP, podľa ktorej odôvodnenie rozhodnutia neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B). Pokiaľ ide o návrh žalovanej splácať mesačné splátky vo výške 200 eur, hoci v úverovej zmluve boli dohodnuté mesačné splátky vo výške 367 eur, bol názoru, že ak by za daných okolností súd prvej inštancie vyhovel žalovanej, výsledok by bol absurdný, nakoľko žalovaná by bola de facto „odmenená“ za to, že sa dostala do omeškania so splácaním úveru tým, že by jej súd umožnil plniť dlh v nižších splátkach, ako boli dohodnuté v zmluve, a to napriek tomu, že omeškaním sa dlh žalovanej zvýšil o zákonné úroky z omeškania. Tvrdenia žalovanej, že žiadala o možnosť uhradenia dlžnej sumy v mesačných splátkach pre nepriaznivú finančnú situáciu, neboli žiadnym spôsobom preukázané, súd prvej inštancie preto ani nemal dôvod sa takouto požiadavkou podrobnejšie zaoberať v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Procesným postupom súdu prvej inštancie neboli porušené práva žalovanej, a už vôbec nie v takej miere, aby došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) C. s. p.
14. Žalovaná v odvolacej replike zotrvala na vyjadreniach uvedených v odvolaní. Mala za to, že zo zmluvy o úvere nevyplýva spôsob určenia celkovej čiastky spojenej so zaplatením úveru, tak ako ho prezentuje právny zástupca žalobcu a teda, že žalobca oznamuje výšku poslednej mesačnej splátky pred splatením celkovej čiastky spojenej so zaplatením úveru. Spôsob určenia celkovej čiastky spojenej so zaplatením úveru, kedy žalobca oznamuje výšku poslednej splátky spotrebiteľovi nie je uvedený v zmluve o úvere, ale zrejme len vo Všeobecných obchodných podmienkach, ktoré nie sú podpísané a preto vychádza z údajov uvedených v zmluve o úvere, v zmysle ktorých zmluva obsahuje nesprávny údaj o celkovej čiastke spojenej so zaplatením úveru. 15. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ďalej len „C. s. p.“), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu, prejednal odvolanie žalovanej bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C. s. p., keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem; dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutom výroku vecne správny, preto ho v súlade s § 387 ods. 1 C. s. p. spolu so závislým výrokom o trovách konania, potvrdil. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 14.5.2024 (§ 219 ods. 3 C. s. p.). 16. Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalovanej v odvolaní, s ktorými sa odvolací súd musí v odôvodnení vysporiadať (§ 387 ods. 3 C. s. p.) hodno podotknúť, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú argumentáciu a to s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k vyhoveniu žaloby. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ako aj na posúdenie relevantnosti tvrdení žalobcu na podporu podanej žaloby a žalovanej prednesených na jej obranu. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 191 ods. 1 C. s. p. súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj správny právny záver o dôvodnosti žalobcom uplatňovaného nároku, ktorého sa žalobca domáhal titulom nesplateného úveru. 17. Pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 C. s. p.) a v podrobnostiach poukazuje na skutkové a právne zdôvodnenie rozhodnutia, v ktorom sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými relevantnými aspektmi predmetnej žaloby. 18. Súd prvej inštancie totiž v odôvodnení svojho rozsudku rozviedol rozhodujúci skutkový stav, opísal priebeh konania a uviedol stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, ako aj výsledky vykonaného dokazovania s tým, že citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na posudzovanú vec a z ktorých vyvodil právne závery a náležite ich vysvetlil; z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvej inštancie jasne a výstižne vysvetlil prečo považoval žalobu za dôvodnú; skutkové a právne závery súdu prvej inštancie tak nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku spĺňa požiadavky § 220 ods. 2 C. s. p. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nemožno považovať to, že súd prvej inštancie neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovanej (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 3.10.2011, sp. zn. 5 Cdo 165/2011). 19. Na ozrejmenie právnej stránky veci odvolací súd poznamenáva, že podľa Smernice EP a rady 2008/48/ES z 23.4.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/ EHS, úlohou členských štátov je ustanoviť pravidlá o sankciách uplatniteľných v prípade porušenia vnútroštátnych ustanovení prijatých podľa tejto smernice a zabezpečiť ich vykonávanie; výber sankcií ostáva v právomoci členských štátov; ustanovené sankcie by však mali byť účinné, primerané a odrádzajúce (článok 23 smernice 2008/48). Otázka absencie podstatných náležitostí v zmluve o spotrebiteľskom úvere nevyhnutných pre rozhodovanie spotrebiteľa bola riešená napr. v rozhodnutí Súdneho dvora EÚ z 9.11.2016 vo veci C-42/15, z obsahu ktorého vyplýva, že podľa vnútroštátnej právnej úpravy môže byť zánikom nároku veriteľa na úroky a poplatky sankcionované také porušenie povinnosti veriteľa, ktorá má podstatný význam v kontexte Smernice 2008/48 a teda neuvedenie takých náležitostí v zmluve o úvere, ktoré môžu spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. V systéme právnej úpravy Slovenskej republiky sankcie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru
upravuje § 11 ods. 1, ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z., kde zákonodarca definuje situácie, kedy sa úver považuje za bezúročný s bez poplatkov, pričom rozlišuje situáciu, kedy zmluva neobsahuje zákonom požadovanú náležitosť (§ 11 ods. 1 písm. b/) a kedy je zákonom požadovaná náležitosť v zmluve síce uvedená, avšak nesprávne a zároveň v neprospech spotrebiteľa (§ 11 ods. 1 písm. d/). 20. V nadväznosti na vyššie uvedené, na margo námietky žalovanej, že zmluva je bezúročná a bez poplatkov, pretože obsahuje nesprávny údaj o celkovej čiastke spojenej so zaplatením úveru, čo má za následok nesprávny údaj o RPMN ako aj to, že neboli splnené podmienky pre zosplatnenie úveru odvolací súd predovšetkým uvádza, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že podľa amortizačnej tabuľky úplne posledná splátka vychádza v nižšej sume ako predošlé, preto je celková čiastka v úverovej zmluve uvedená správne. Odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvej inštancie, že v danom prípade sa preto nejedná o nesprávnosť celkovej čiastky úveru, ale o nesprávnosť poslednej splátky úveru, pričom uvedené nemá za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru pre absenciu náležitosti podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. Neobstojí ani tvrdenie žalovanej, že z odôvodnenia konajúceho súdu je zrejmé, že údaje v zmluve o úvere sú nepodstatné, pretože postačuje, ak banka vo svojom systéme si pre vlastnú potrebu uvádza mesačné splátky v inej výške, nakoľko uvedené z odôvodnenia napadnutého rozsudku vôbec nevyplýva. Ako už bolo uvedené vyššie, z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že úplne posledná splátka vychádza v nižšej sume ako predošlé a celková čiastka je v zmluve uvedená správne. Celková čiastka predstavuje súčet celkovej výšky spotrebiteľského úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom (§ 2 písm. h/ zákona č. 129/2010 Z. z.); výšku celkovej čiastky uvedenej v zmluve veriteľ nemôže prekročiť, pretože nemôže od spotrebiteľa požadovať úrok, poplatky alebo akékoľvek iné plnenie, ktoré nie sú ustanovené zákonom alebo uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere alebo jej prílohách (§ 9 ods. 9 zákona č. 129/2010 Z. z.). Zároveň hodno dodať, že odchýlka medzi celkovou čiastkou, ktorú žalovaná mala uhradiť podľa zmluvy vo výške 39.545,86 eura a sumou 39.636 eur, ktorá je násobkom dohodnutých splátok v počte 108 vo výške po 367 eur, predstavuje rozdiel 0,23 %. Tento rozdiel vo vzťahu k výške poskytnutého úveru a nákladom úveru, o ktorých žalovaná mohla uvažovať pri uzatvorení zmluvy je nepatrný a nebol spôsobilý ovplyvniť schopnosť žalovanej rozpoznať rozsah svojho záväzku, ktorý je vymedzený celkovou čiastkou, ktorú je povinná podľa zmluvy zaplatiť žalobcovi. Podľa odvolacieho súdu sa zároveň zjavne jedná o rozdiel, ktorý bol spôsobený zaokrúhľovaním splátok (výška jednej splátky pri celkovej čiastke 39.545,86 eura predstavuje 366,16537037 eura). A pretože súd prvej inštancie dospel k záveru, že celková čiastka je uvedená správne, je správna aj RPMN. Tu možno zároveň dodať, že pokiaľ ide o RPMN, nie každá nesprávne uvedená RPMN v zmluve má za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Úver je z dôvodu nesprávne uvedenej RPMN bezúročný a bez poplatkov len vtedy, ak je v neprospech spotrebiteľa. V súdenej veci z obsahu zmluvy vyplýva, že úver bol žalovanej poskytnutý s úrokom vo výške 10,90 %, zmluva neobsahuje žiadne poplatky, ktoré žalobca vyžadoval od žalovanej za poskytnutie úveru; RPMN uvedená v zmluve vo výške 11,46 % teda zjavne nie je podhodnotená a teda nie je v neprospech spotrebiteľa. 21. Pokiaľ žalovaná v podanom odvolaní ďalej namietala, že ak posledná mesačná splátka má byť podľa žalobcu oznámená pred splatením úveru, zakladá to neplatnosť zmluvy o úvere v časti tejto mesačnej splátky, k uvedenému odvolací súd uvádza, že žalovaná v priebehu konania na súde prvej inštancie o neplatnosti zmluvy o úvere „v časti poslednej mesačnej splátky“ nič netvrdila, ani nepreukazovala; žalovanou uvádzané skutočnosti (až v odvolacom konaní), preto nemohli byť predmetom posúdenia súdom prvej inštancie a preto nemôžu zakladať žiadnu vadu napadnutého rozhodnutia. Zároveň nie je ani zrejmé, aký vplyv má mať „neplatnosť zmluvy v časti splátky“ na povinnosť žalovanej vrátiť žalobcovi poskytnutý úver spolu s úrokmi a teda sumu rovnajúcu sa celkovej čiastke 39.545,86 eura. Zo znenia § 2 písm. d) zákona č. 129/2010 Z. z. totižto vyplýva, že zmluvou o spotrebiteľskom úvere sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, čo v danom prípade predstavuje celkovú čiastku uvedenú v zmluve. 22. Za nedôvodnú posúdil odvolací súd aj námietku žalovanej, že poštový podací hárok bez presného označenia a identifikácie zásielky nepreukazuje odoslanie ani doručenie listín, ktoré boli predpokladom pre vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku (konkrétne odsek 31), z ktorého vyplýva, že žalobca svoju povinnosť preukázať doručenie výzvy splnil nielen predložením doručovacieho hárku, ale tiež predložením doručeniek (založené v spise na č. l. 18a a 21a, pozn. odvolacieho súdu).
23. Pokiaľ žalovaná napokon namietala, že žiadala o úhradu dlžnej sumy v mesačných splátkach pre nepriaznivú finančnú situáciu a konajúci súd sa nevyjadril, prečo neumožnil žalovanej uhradenie dlžnej sumy v mesačných splátkach, v dôsledku čoho došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces, odvolací súd uvádza, že pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) C. s. p. sa rozumie nesprávny (vadný) procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení procesných ustanovení, ktorý sa vymyká zákonnému, ale aj ústavnému procesno-právnemu rámcu a ktorý tak zároveň znamená aj porušenie procesných práv garantovaných Ústavou Slovenskej republiky (ďalej aj „Ústava SR“). 24. V nadväznosti na uvedené odvolací súd uvádza, že ak súd uložil v rozsudku povinnosť plniť, rozsudok je vykonateľný márnym uplynutím lehoty na plnenie, ak nie je ustanovené inak. Lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu (§ 232 ods. 1 až 3 C. s. p.). Zo žiadnych ustanovení Civilného sporového poriadku však nemožno vyvodiť, že súd má (tak ako tomu bolo v Občianskom súdnom poriadku) vytvorenú procesnú možnosť rozhodovať o tom, že peňažné plnenie sa môže vykonať v splátkach, ktorých výšku a podmienky zročnosti určí. Takýmto ustanovením nie je ani § 232 ods. 4 C. s. p., nakoľko predmetné ustanovenie sa vzťahuje na prípady, kedy súd ukladá povinnosť plniť opakujúce sa a v budúcnosti splatné dávky a splátky. A pretože podľa ustanovení Civilného sporového poriadku súd nemá procesnú možnosť rozhodovať o úhrade dlžnej sumy v mesačných splátkach, žiadosť žalovanej nemá povahu procesného návrhu, s ktorým je povinný v odôvodnení rozsudku sa vysporiadavať. Návrh na splácanie dlžnej sumy v splátkach môže mať relevanciu len voči žalobcovi, s ktorým ako veriteľ môže alebo nemusí súhlasiť. V procesnom postupe súdu prvej inštancie preto nedošlo k žiadnemu pochybeniu, ktoré by napĺňalo odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) C. s. p. 25. A keďže žalovaná v podanom odvolaní neuviedla žiadne ďalšie relevantné skutočnosti, ktorými by preukázala nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, odvolací súd ostatné tvrdenia uvádzané v odvolaní nepovažoval za podstatné, t. j. také, ktoré by svojou relevanciou aj v prípade preukázania boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku; odvolacie námietky žalovanej preto odvolací súd vyhodnotil v ich súhrne ako právne irelevantné a také, ktoré z povahy veci nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. 26. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalobcovi priznal proti žalovanej plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mal v odvolacom konaní vo veci plný úspech. 27. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).