Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 2Co/66/2023 6119355891 15. 05. 2024 JUDr. Nadežda Wallnerová ECLI:SK:KSBA:2024:6119355891.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Nadeždy Wallnerovej a členiek senátu JUDr. Michaely Královej a JUDr. Ivany Jahnovej v spore žalobcu: T.. L. Q., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom: B. XX, XXX XX Q. proti žalovanej: I. Č.E., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom: W. XXXXX/ XXC, XXX XX Q., zastúpená: Bobák, Bollová a spol. s r.o., so sídlom: Dr. Vl. Clementisa 10, 821 02 Bratislava, IČO: 35855673 o zaplatenie 41.011,50 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu voči rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava II, zo dňa 23. novembra 2022, č.k. 16C/41/2020-248, takto rozhodol: I. Odvolací súd rozsudok bývalého Okresného súdu Bratislava II, zo dňa 23. novembra 2022, č.k. 16C/41/2020-248, p o t v r d z u j e. II. Žalovanej sa proti žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1. Okresný súd Bratislava II, rozsudkom zo dňa 23. novembra 2022, č.k. 16C/41/2020-248, žalobu zamietol a žalovanej proti žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 2. Žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Banská Bystrica domáhal od žalovanej zaplatenia sumy 41.011,50 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 41.011,50 eur od 05.07.2019 do zaplatenia, titulom dlžnej zmluvnej pokuty ako aj náhrady trov konania. 3. Súd prvej inštancie v prejednávanej veci považoval medzi stranami za nesporné, že žalobca poskytol žalovanej dňa 28.06.2018 na základe zmluvy o pôžičke peňažné prostriedky vo výške 51.587,24 eur. Účel, na ktorý boli peňažné prostriedky poskytnuté a ani spôsob ich poskytnutia nebol medzi stranami sporný. Sporná nebola ani tá skutočnosť, že žalovaná bola so splnením dlhu voči žalobcovi v omeškaní. K zaplateniu dlhu sa žalovaná v zmluve o pôžičke zaviazala do 31.12.2018, pričom reálne bol dlh zaplatený dňa 30.05.2019. Z uvedeného bolo súdu prvej inštancie zrejmé, že žalovaná bola v omeškaní s plnením svojho dlhu celkovo 5 mesiacov resp. 150 dní. Súd prvej inštancie zhrnul, že žalobca v konaní potvrdil, čo samotná žalovaná preukázala výpisom z účtu, že dňa 29.05.2019 poukázala na účet žalobcu celkovo sumu 58.998,85 eur, z čoho istina predstavovala sumu 51.587,24 eur, zmluvný úrok 1 % mesačne sumu 5.715,59 eur a úrok z omeškania sumu 1.696,02 eur. Z uvedeného bolo súdu prvej inštancie zrejmé, že zmluvný úrok ako aj úrok z omeškania, ktoré boli žalovanou žalobcovi riadne zaplatené tvoria príslušenstvo pohľadávky. Zmluvný úrok vo výške 1 % mesačne je teda považovaný za odplatu za užívanie požičanej istiny a úrok z omeškania je považovaný za sankčný úrok v zmysle § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“) z poskytnutej istiny. V konaní
bolo taktiež preukázané, že žalobca so žalovanou uzavreli v rovnaký deň ako bola uzavretá zmluva o pôžičke, t.j. 28.06.2018, zmluvu o zriadení záložného práva, na základe ktorej bol žalobca ako záložný veriteľ zapísaný v katastri nehnuteľnosti a tým bola zabezpečená pohľadávka žalobcu voči žalovanej, vyplývajúca mu zo zmluvy o pôžičke. Za nesporné považoval súd prvej inštancie aj to, že žalobca listom zo dňa 04.06.2019 vyzval žalovanú na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 41.011,50 eur v lehote 10 dní odo dňa doručenia, pričom výzva bola žalovanej doručená dňa 03.07.2019. Uviedol, že zmluvná pokuta vo výške 41.011,50 eur, ktorej zaplatenia sa žalobca domáha v tomto konaní predstavuje dojednanú zmluvnú pokutu 0,5 % denne z dlžnej sumy za každý deň omeškania, táto čiastka teda predstavuje zmluvnú pokutu vo výške 180 % ročne z dlžnej sumy. Medzi stranami sporu bolo podľa súdu prvej inštancie sporné, či je dojednanie o zmluvnej pokute upravené v zmluve o pôžičke zo dňa 28.06.2018 platné, alebo je toto ustanovenie zmluvy možné považovať za neplatné pre rozpor s dobrými mravmi. 4. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 39, § 39a, § 121 ods. 3, § 498, § 491 ods. 1, § 517 ods. 2, § 544 ods. 1, 2, § 657, § 658 ods. 1 OZ, § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z. (účinného ku dňu omeškania) a v nadväznosti na skutkový stav ustálený vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná. Z ustanovenia článku I zmluvy o pôžičke mal súd prvej inštancie za jednoznačne preukázané, že zmluvné strany si dojednali úrok vo výške 1 % mesačne. Túto odplatu za poskytnutie pôžičky žalovaná preukázateľne žalobcovi dňa 30.05.2019 uhradila. Skonštatoval, že za omeškanie s plnením dlhu v celkovom trvaní 150 dní žalovaná uhradila žalobcovi sumu vo výške 1.696,02 eur. Z textácie predmetnej zmluvy bolo súdu prvej inštancie zrejmé, že žalovaná sa zaviazala zaplatiť žalobcovi zmluvný úrok ako aj sankčný úrok (článok III bod 2 Zmluvy). Tento sankčný úrok vo výške 1.696,02 eur, teda úrok z omeškania v zmysle § 517 ods. 2 OZ z poskytnutej istiny, teda zo sumy 51.587,24 eur žalovaná žalobcovi taktiež riadne dňa 30.05.2019 uhradila. Súd prvej inštancie zhrnul, že sporným teda zostalo medzi stranami dojednanie o zmluvnej pokute. Na tomto mieste poukázal aj na konštatovanie Krajského súdu v Bratislave uvedené v uznesení č.k. 6Co/217/2019-173, v ktorom rozhodoval o nariadení neodkladného opatrenia na odvolanie žalobcu. Súd prvej inštancie zastal názor, že dojednanie o zmluvnej pokute uvedené v článku III bod 2 zmluvy o pôžičke je možné považovať za absolútne neplatné pre rozpor s dobrými mravmi. Podľa názoru súdu prvej inštancie medzi stranami dojednaná zmluvná pokuta je neprimerane vysoká, najmä vo vzťahu k výške pôžičky (pôžička vo výške 51.587,24 eur a zmluvná pokuta za omeškanie v trvaní 5 mesiacov vo výške 41.011,05 eur) ako aj k osobe dlžníka. Súdu prvej inštancie zo žalobcom, ako aj žalovanou predloženej SMS komunikácie bolo zrejmé, že medzi žalobcom a žalovanou bol kamarátsky vzťah, pričom žalobca mal preukázateľne vedomosť o tom, v akej rodinnej, ale aj finančnej situácii sa žalovaná nachádza. Preto podľa názoru súdu prvej inštancie dojednanie zmluvnej pokuty v tak neprimeranej výške je možné považovať až za úžeru podľa § 39a OZ. Z predložených listín bolo zrejmé, že v rovnaký deň ako bola uzavretá zmluva o pôžičke došlo k uzavretiu zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam, ktorých výlučnou vlastníčkou bola žalovaná. Z uvedeného konania súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobca nenechával nič na náhodu a svoju pohľadávku voči žalovanej si riadne zabezpečil. Okrem tejto zmluvy bola medzi žalobcom a žalovanou uzavretá aj zmluva o sprostredkovaní, kde si žalobca jasne vymienil exkluzivitu, čím podľa názoru súdu prvej inštancie značne znemožnil žalovanej možnosť predaja nehnuteľnosti inému subjektu, ako mal zabezpečiť žalobca. Súd prvej inštancie taktiež odmietol argumentáciu žalobcu, že zavinením žalovanej nedošlo k výmazu záložného práva tým, že žalovaná nepožiadala o výmaz záložného práva, čím došlo ku komplikáciám pri vybavovaní hypotekárneho úveru za účelom splnenia dlhu žalobcovi. Toto tvrdenie žalobcu podľa súdu prvej inštancie neobstojí, nakoľko z ustanovenia článku VI bod 2 Zmluvy o zriadení záložného práva uzavretej dňa 18.09.2014, ako aj dňa 28.06.2018 jasne vyplýva, že po zániku záložného práva zriadeného týmito zmluvami sa záložný veriteľ, t.j. žalobca zaväzuje vykonať všetky úkony k tomu, aby bolo záložné právo v jeho prospech zrušené a vymazané z príslušného katastra nehnuteľností. Navyše poznamenal, že táto povinnosť vyplýva aj z ustanovenia § 151md ods. 3 OZ. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie taktiež za preukázané, že žalobca mal vedomosť o situácii, v ktorej sa žalovaná ako rozvedená matka dvoch maloletých detí nachádzala a preto nemožno súhlasiť s jeho tvrdením, že jeho jedinou snahou bolo jej pomôcť. Podľa názoru súdu prvej inštancie by sa dalo s týmto tvrdením súhlasiť v prípade, ak by sa žalobca uspokojil s úhradou riadneho zmluvného úroku, ako aj s úhradou sankčného úroku, čo spolu činilo sumu vo výške 7.411,61 eur. Vzhľadom na uvedené skutočnosti je možné podľa názoru súdu prvej inštancie konštatovať, že žalovaná sa do omeškania s plnením dostala skutočne čiastočne aj zavinením žalobcu, ktorý v zmysle zmluvy a zákona nepožiadal o výmaz záložného práva zriadeného v jeho prospech. Preto aj z tohto dôvodu považoval súd prvej inštancie žalobu za nedôvodnú. Súd prvej inštancie zdôraznil aj tú skutočnosť, že žalobca vystupoval v daných zmluvných vzťahoch ako fyzická
osoba, avšak je zrejmé, že ide o osobu ktorá má právnické vzdelanie a preto je povinná postupovať tak, aby jej konaním nedošlo ku konaniu predpokladanému v ustanovení § 39a. Keďže žalobca vykonáva prax advokáta je povinný podľa § 18 ods. 3 zák. č. 586/2003 Z.z. o advokácii postupovať pri výkone advokácie tak, aby neznižoval dôstojnosť advokátskeho stavu. V záujme toho je povinný dodržiavať pravidlá profesijnej etiky a iné pravidlá, ktoré určuje predpis komory. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal aj na to, že tento názor zastáva aj Revízna komisia SAK, ktorá sama konštatovala, že zmluvná pokuta dojednaná v zmluve je v rozpore s dobrými mravmi a žalobca zneužil tieseň a rozrušenie žalovanej. Podľa názoru súdu prvej inštancie žalobca v konaní nijako nepreukázal, že by si musel peňažné prostriedky, ktoré poskytol žalovanej požičať. Uviedol, že v konaní predložil iba výpis, z ktorého je zrejmé, že mu na jeho účet bola poukázaná suma 40.000,- eur od spoločnosti GREAT FUTURE s.r.o., ktorej je žalobca jediným spoločníkom. Preto podľa súdu prvej inštancie tvrdenia žalobcu uvedené v rozhodnutí SAK na č.l. 195 a síce, že si musel väčšiu časť sumy poskytnutej žalovanej požičať, neobstoja. Taktiež neobstojí tvrdenie žalobcu, že jeho úmyslom bolo žalovanej ako kamarátke pomôcť v ťažkej životnej situácii, a v žiadnom prípade nebol jeho úmysel jej spôsobiť žiadny škodlivý následok. V tejto súvislosti súd prvej inštancie uviedol, že podanie žaloby, ktorou sa žalobca domáha od žalovanej zaplatenia zmluvnej pokuty vo výške 41.011,50 eur určite nie je možné chápať ako snahu pomôcť žalovanej z ťažkej životnej situácie, skôr naopak ju do ťažkej situácie dostať. Práve preto súd prvej inštancie zastal identický názor ako revízna komisia SAK, a síce, že konanie žalobcu je nielen, že v rozpore s dobrými mravmi vykazujúce znaky úžery, ale taktiež v rozpore s ustanoveniami zákona o advokácii upravenými v ustanoveniach § 18 ods. 3 a § 29a. Za absurdné považoval súd prvej inštancie taktiež argumenty žalobcu, ktorý v rámci disciplinárneho konania pred SAK uviedol, že dojednanie sankčných mechanizmov predmetnej zmluvy o pôžičke vyplývalo z toho, že mal so žalovanou zlú skúsenosť z predchádzajúcej pomoci. Podľa názoru súdu prvej inštancie tým, že žalobca bol ako záložný veriteľ zapísaný na liste vlastníctva, ak by aj došlo k tomu, že by žalovaná neuhradila poskytnutú pôžičku vo výške 51.587,24 eur, mal žalobca túto pohľadávku zabezpečenú nehnuteľnosťou v hodnote minimálne 210.000,- eur. Z uvedeného bolo zrejmé, že konaním žalovanej nebola žalobcovi spôsobená žiadna škoda. Vzhľadom na uvedené sa súd prvej inštancie nestotožnil so záverom disciplinárneho senátu SAK, uvedenom v rozhodnutí zo dňa 01.06.2021. Navyše súd prvej inštancie poznamenal, že žalobca nepredložil rozhodnutie disciplinárneho senátu SAK na ktorom by bola vyznačená právoplatnosť a preto nemal vedomosť o tom, či bolo proti tomuto rozhodnutiu podané odvolanie. Dodal, že nič to však nemení na veci, že konajúci súd nie je viazaný rozhodnutím disciplinárneho senátu SAK. Záverom súd prvej inštancie uviedol, že v prejednávanej veci nemožno súhlasiť ani s argumentáciou žalobcu, ktorý na podporu svojich tvrdení poukázal na viacero rozhodnutí súdov. Z obsahu jednotlivých rozhodnutí, na ktoré žalobca poukázal je podľa súdu prvej inštancie zrejmé, že sa týkajú úplne odlišných prípadov, ako je prejednávaná vec. Uviedol, že žalobca na podporu svojich tvrdení poukázal napríklad na rozhodnutie NS SR 3 Obdo 11/2019, z obsahu ktorého je zrejmé, že daný spor sa týkal obchodno - záväzkového vzťahu. Vysvetlil, že ďalšie rozhodnutie NS ČR 21Cdo 4430/2007 sa týkalo občiansko - záväzkového vzťahu, avšak v tomto prípade nebol pri zmluve o pôžičke dojednaný zmluvný úrok, ale zmluvná pokuta ako sankcia za omeškanie s plnením. Ďalej uviedol, že rozhodnutie NS ČR 28Cdo 3113/2007 sa týka zmluvnej pokuty dojednanej vo forme úroku, pričom z uvedeného rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že zmluvná pokuta dojednaná vo forme úroku prevyšujúceho i niekoľkonásobne 100 % zabezpečenej pohľadávky ročne môže byť s ohľadom na konkrétne okolnosti daného prípadu považovaná za primeranú a teda v súlade s dobrými mravmi. Poznamenal, že v danej veci je však zmluvná pokuta dojednaná v zmluve o nájme. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie ani na tieto argumenty predložené žalobcom neprihliadal a považoval ich za účelové. S poukazom na uvedené skutočnosti súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v súlade s § 255 ods. 1 CSP. Nakoľko mala žalovaná v konaní plný úspech, súd prvej inštancie priznal žalovanej náhradu trov konania proti neúspešnému žalobcovi. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením v súlade s ustanovením § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozhodnutia. 5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie v celom rozsahu, a to z dôvodov uvedených v ustanovení § 365 ods. 1 písm. e), f) a h) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). Žalobca považuje rozsudok súdu prvej inštancie za vecne nesprávny, nezákonný, nespravodlivý a arbitrárny, výrok rozsudku podľa jeho názoru vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, zjavne preferujúc klamlivé, zavádzajúce a zmätočné tvrdenia žalovanej, ktoré neboli v súdnom konaní bez akýchkoľvek pochybností preukázané, pričom súd prvej inštancie sa navyše ani nezaoberal rozhodujúcimi dôkazmi založenými v súdnom spise, selektívne a nepochopiteľne sa
zaoberal len názorom žalovanej a opomenul sa vysporiadať s návrhmi a dôkazmi založenými zo strany žalobcu, a tie, ktoré zhodnotil, posúdil súd prvej inštancie navyše nesprávne, čo spôsobilo následne nesprávne posúdenie veci. Súdu prvej inštancie vytkol, že sa nezaoberal príslušnými zákonnými ustanoveniami viažucimi sa na predmet sporu, platnou judikatúrou, dôkazy nevykonal a nevyhodnotil ich správne. Žalobca s poukazom na komentár k ustanoveniu § 39a OZ k otázke úrokovej sadzby opakovane uviedol, že úrok vo výške 1 % mesačne preukázateľne neprekročil žiadnu obvyklosť v čase poskytnutie pôžičky, o čom podľa neho svedčí aj do konania založený dôkaz. V tejto súvislosti zdôraznil, že pre vynesenie záveru, že ide o úžernícku zmluvu je nevyhnutné zistenie naplnenia objektívneho a aspoň jedného subjektívneho znaku úžery, ktoré sú v príčinnej súvislosti, ako aj zistenie, že konanie osoby profitujúcej z úžery bolo úmyselné, pričom ak absentuje úmysel, o úžeru podľa komentára k ustanoveniu § 39a OZ nejde. Žalobca namietal, že súd prvej inštancie bez akéhokoľvek dôkazu a v rozpore s elementárnou logikou skonštatoval, že údajne využil tieseň žalovanej, čím som sa preukázateľne dopustil konania, ktoré je následne možné posúdiť ako zneužitie situácie z jeho strany. Ďalej žalobca zdôraznil, že disciplinárny senát SAK nenašiel ani v jedinej časti podanej sťažnosti a v žiadnom jeho konaní vo vzťahu k žalovanej porušenie ustanovenie zákona o advokácii, či iných predpisov tykajúcich sa advokácie. V tejto súvislosti následne zhrnul konštatovanie a závery disciplinárneho senátu SAK. V nadväznosti na to zdôraznil, že disciplinárny senát SAK odkazujúc na platnú judikatúru skonštatoval, že nie je možné dospieť k záveru, že by zmluvná pokuta dohodnutá v zmluve o pôžičke bola neprimeraná, alebo v rozpore s dobrými mravmi, ani zmluvný úrok vo výške 1 %. Žalobca vytkol súdu prvej inštancie, že nepristupoval k hodnoteniu dôkazov rovnakým spôsobom a najmä nezávisle, a že vykonal dôkazy selektívne a vyberal si len tie a len takým spôsobom, aby ustál svoje nesprávne právne závery. Namietal, že súd prvej inštancie neodôvodnil v rámci rozhodnutia z akého dôvodu nevykonal navrhovaný dôkaz, a to výsluch svedka pani T.. U. Q.D.. Taktiež namietal, že súd prvej inštancie nepripustil ani vykonanie ďalšieho navrhovaného dôkazu, a to prehratie audiovizuálneho záznamu z podpisov zmlúv, z ktorého je podľa neho zrejmé, že žalovaná bola pri plnom vedomí a kľudná, že so znením zmluvy súhlasila a sama navrhovala formy a spôsob vrátenia pôžičky, a teda nebola ako uvádzala v stave zúfalstva a plaču. K rozporu s dobrými mravmi žalobca zdôraznil, že v uvedenom prípade bola nesporne zmluvná pokuta dohodnutá v predpísanej písomnej forme a spĺňala všetky zákonom predpísané náležitosti. Argumentoval, že dojednanie zmluvnej pokuty zvýhodňuje postavenie veriteľa v tom zmysle, že nemusí preukazovať vznik škody ani jej výšku, pretože svoj nárok na náhradu škody pokrýva zmluvnou pokutou, pričom dlžník nemusí zmluvnú pokutu zaplatiť len v jednom prípade a to, ak porušenie povinnosti, ku ktorej sa zmluvná pokuta viaže, nezavinil a túto povinnosť dlžník riadne a preukázateľne dokáže. Mal za to, že žalovaná nielenže ako jediná porušila svoje zmluvné povinnosti, no v konaní ani nepreukázala, že by akokoľvek proaktívne mala záujem svoj dlh splatiť, či už počas splatnosti pôžičky, alebo po jej splatnosti. V nadväznosti na to opätovne poukázal na rozhodovaciu prax súdov (rozhodnutie NS ČR zo dňa 06.11.2009, sp.zn. 21Cdo 4430/2007, rozhodnutie NS ČR 21Cdo 4430/2007) a uviedol, že súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení nepochopiteľne spochybnil uvedené rozhodnutia. Ďalej súdu prvej inštancie vytýkal, že sa nezaoberal ďalšími, do konania predloženými inými súdnymi rozhodnutiami v obdobných veciach, na ktoré v konaní poukazoval. Následne žalobca poukázal na rozhodnutie NS ČR sp.zn. 32Cdo 1432/2010 a na rozsudok NS SR sp.zn. 2Cdo 172/2007. Podľa žalobcu súd prvej inštancie v odôvodnení nelogicky a nesprávne uviedol, že žalovaná nemala možnosť vrátiť mu peňažnú pôžičku údajne z dôvodu, lebo mal k nej zriadené záložné právo k pôžičke, ktorú jej poskytol. Argumentoval tým, že logicky sa možno domnievať, že ak sa stala žalovaná v registroch bánk ako neplatič, žiadny ďalší úver by jej ani banka neposkytla a preto konštatovanie okresného súdu v tomto smere je podľa jeho názoru tendenčné, bezdôvodné a najmä nelogické. Uviedol, že o uvedenom svedčí aj fakt, že spoločnosť GREAT FUTURE, s.r.o. bola oprávnená nehnuteľnosti predať, a navyše kupujúceho preukázateľne našla, o čom žalovanú informovala, a to dokonca za podstatne vyššiu hodnotu, ako bola cena stanovená dražobnou spoločnosťou. Na základe uvedeného považuje žalobca za zavádzajúce tvrdenie súdu prvej inštancie, že žalovanej znemožnil splniť si jej záväzok v lehote splatnosti a to z dôvodu, že na nehnuteľnosti bolo záložné právo. Ďalej ohľadne primeranosti zmluvnej pokuty poukázal aj na ďalšie rozhodnutia súdov (rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, sp.zn. 2CoKR/71/2013 zo dňa 28.08.2014, rozhodnutie Najvyššieho súdu v Prahe, sp.zn. 33 Co 514/2007-56 zo dňa 31.08.2010, rozhodnutie NS ČR z 23.07.2004, sp.zn. 33 Odo 588/2003). Podľa žalobcu nemôže obstáť ani právna argumentácia súdu prvej inštancie, že tým, že boli so žalovanou kamarátmi, a že mal zriadené záložné právo k nehnuteľnostiam, tak výška vzájomne dohodnutej zmluvnej pokuty pre prípad omeškania žalovanej je úžerou. Žalobca sa dištancuje od ničím nepodloženého názoru súdu prvej inštancie, že mal akúkoľvek vedomosť o finančnom zázemí žalovanej. Ďalej žalobca namietal, že súd prvej inštancie skonštatoval, že nepreukázal v rámci konania, že si musel sám obstarať finančné prostriedky na poskytnutie pôžičky pre
žalovanú. Žalobca má za to, že v konaní preukázal, že peňažné prostriedky si musel zaobstarať, pričom o uvedenom svedčí aj výpis z jeho osobného účtu. Ďalej zdôraznil, že do rozhodnutia súdu prvej inštancie žalovaná nepredložila súdu ani jemu osobne žiadny dokument, či akúkoľvek hodnovernú informáciu, z ktorej by vyplývalo, že by sa počas lehoty splatnosti pôžičky, resp. aj po jej lehote, proaktívne snažila svoju situáciu riešiť. Na základe uvedeného žalobca žiada, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie alebo zmenil rozsudok súdu prvej inštancie, a to tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi zmluvnú pokutu vo výške 41.011,50 eur, úrok z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 41.011,50 eur od 05.07.2019 do zaplatenia, ako aj trovy súdneho konania. 6. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že žalobca mal vedomosť o jej finančnej situácii, keďže ju ako advokát zastupoval pri rozvode, pomáhal jej aj pri vysporiadaní BSM a požičal jej finančné prostriedky aj v roku 2014, za účelom vyplatenia podielu bývalému manželovi a aj z dôvodu, že nezabezpečil výmaz záložného práva z roku 2014, ktoré už zaniklo, mu bolo v roku 2018 ako záložnému veriteľovi doručované oznámenie o dražbe. Podľa žalovanej je pre rozhodnutie súdu irelevantné, či si žalobca musel na poskytnutie pôžičky obstarať finančné prostriedky od tretej osoby. K tvrdeniu žalobcu, že mu tieto prostriedky požičala spoločnosť GREAT FUTURE, s.r.o., uviedla, že z verejne dostupných informácií je známe, že sa jedná o spoločnosť, v ktorej je žalobca jediným spoločníkom a v čase poskytnutia pôžičky bol aj jej jediným konateľom. K námietkam žalobcu týkajúcich sa disciplinárneho rozhodnutia SAK žalovaná uviedla, že skutková podstata potencionálneho disciplinárneho previnenia žalobcu (zachovávanie dôstojnosti, vážnosti výkonu advokácie atď.) nebola významnou okolnosťou pre rozhodovanie o tom, či je nárok žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty oprávnený. Ďalej žalovaná uviedla, že pokiaľ žalobca namieta v odvolaní nevykonanie ním navrhnutých dôkazov, tak to mal výslovne uviesť ako jeden z odvolacích dôvodov. Za irelevantnú označila argumentáciu žalobcu ohľadom výšky dohodnutého zmluvného úroku, pretože jeho výška nebola predmetom sporového konania. Ďalej žalovaná uviedla argumentáciu pre ktorú má za to, že v konaní bolo preukázané naplnenie objektívnej a subjektívnej stránky znakov civilnoprávnej úžery v zmysle § 39a OZ. K námietke žalobcu, že identické podmienky poskytnutej pôžičky mala žalovaná aj pri pôžičke v roku 2014, žalovaná pripomenula, že zabudol uviesť, že v tomto prípade od žalovanej nežiadal úhradu zmluvnej pokuty, takže je logické, že ju žalovaná nenamietala. V konaní pred disciplinárnym senátom SAK žalovaná nebola vypočutá, teda senát nedisponoval všetkými relevantnými informáciami, tvrdeniami a dôkazmi, ktoré mal k dispozícii pri rozhodovaní vo veci samej súd prvej inštancie, nehovoriac o tom, že príslušný orgán SAK sa zameral len na prípadné porušenie predpisov súvisiacich s výkonom advokácie. Žalovaná nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že si súd prvej inštancie selektívne vybral z dôkazov len tie, ktoré mu vyhovovali a poukázala pritom na ustanovenie § 191 CSP. Žalovaná zhrnula, že určenie výšky zmluvnej pokuty je zásadne vecou vzájomnej dohody zmluvných strán, neznamená to však, že v každom jednotlivom prípade môže byť dohodnutá pokuta v neobmedzenej výške. K žalobcom citovaným rozhodnutiam súdov Najvyššieho súdu Českej republiky poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR v rozhodnutí sp.zn. 6Cdo/129/2017. K citovaným rozhodnutiam NS SR uviedla, že tieto sa týkajú posudzovania primeranosti výšky zmluvnej pokuty dojednanej formou určitej percentuálnej sadzby. Následne žalovaná zopakovala jej argumentáciu, že mala snahu vyriešiť vzniknutú situáciu, ale bolo nemožné nájsť niekoho, kto by jej požičal finančné prostriedky, bez toho, aby zároveň nežiadal zriadenie záložného práva na jej nehnuteľnosť, na ktorej boli už dve záložné práva - žalobcu z roku 2014 a VÚB. Ďalej pri výške zmluvnej pokuty poukázala na rozhodovaciu prác súdov (rozhodnutie NS SR, sp.zn. 3Cdo 130/2006, 3Co 3/2006, NS SR 1 Obdo V 93/2004) a zopakovala jej argumentáciu, ktorú uviedla v konaní pred súdom prvej inštancie. Žalovaná sa v plnom rozsahu stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie, nakoľko z uvedeného rozhodnutia vyplýva aký skutkový stav súd prvého stupňa z vykonaného dokazovania ustálil, ako ho vyhodnotil a právne posúdil, je dostatočne odôvodnené a preto navrhuje, aby odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 387 CSP ako správny potvrdil, zaviazal žalobcu nahradiť žalovanej náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % a aby v zmysle ust. § 219 ods. 3 CSP oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku. 7. Žalobca k vyjadreniu žalovanej uviedol, že ho považuje za absolútne vecne nesprávne, a identicky tak, ako počas celého konania za vedome klamlivé, zavádzajúce a zmätočné, pričom poukázal aj na fakt, že všetky tvrdenia žalovanej doposiaľ neboli v súdnom konaní bez akýchkoľvek pochybností preukázané. Argumenty žalovanej ohľadne disciplinárneho konania SAK označil za klamlivé a zopakoval jeho argumentáciu, že disciplinárny senát SAK nenašiel ani v jedinej časti podanej sťažnosti a v žiadnom jeho konaní vo vzťahu k žalovanej ani len jediné porušenie ustanovenia zákona o advokácii, či iných právnych predpisov, týkajúcich sa výkonu advokácie. Ďalej žalobca zdôraznil, že žalovaná v konaní súdu
prvej inštancie ani len jediným dôkazom nepreukázala, že by sa o vrátenie pôžičky v lehote splatnosti snažila, nevysvetlila svoju nečinnosť a čo je dôležitejšie, nevysvetlila ani to, prečo ho na sociálnych sieťach zablokovala, prečo si zablokovala jeho telefónne číslo, prečo mu neodpisovala na sms správy. Žalovaná nevysvetlila ani to, prečo preukázateľne nepreberala po lehote splatnosti opakované písomné výzvy na úhradu pôžičky. Podľa žalobcu žalovaná tak preukázateľne nevyvíjala absolútne žiadny aktívny prístup smerujúci k vráteniu pôžičky riadne a včas. K argumentácii žalovanej ohľadom objektívnych a subjektívnych znakov úžery uviedol, že skutočnosť, že žiadnu tieseň žalovanej nevyužil a že nemal žiadny úmysel v predmetnej veci skonštatoval jednohlasne aj disciplinárny senát SAK, ktorý uviedol, že žiadnym konaním situáciu žalovanej nezavinil, no predovšetkým ju rozhodne nevyužil. Ďalej žalobca tvrdenia žalovanej, že jej nikto nechcel pomôcť s ďalšou pôžičkou z dôvodu, že na nehnuteľnosti je záložné právo, označil za nehorázne fabulácie a uviedol, že žalovaná ho ani počas lehoty splatnosti pôžičky a ani po lehote splatnosti absolútne nikdy neoslovila s tým, že má údajne osobu, ktorá by jej poskytla ďalšiu pôžičku, s ktorou by chcela diskutovať o výmaze jeho záložného práva. Je teda podľa neho zrejmé, že žalovaná si túto obranu vymyslela. Ohľadom primeranosti zmluvnej pokuty zopakoval a poukázal na jeho už skoršiu argumentáciu v predmetnom konaní. Žalobca ďalej nerozumie, prečo neustále žalovaná napáda spoločnosť GREAT FUTURE, s.r.o., ktorá zabezpečila nielen to, aby mohla byť dražba po finančnej stránke odvrátená, ale ktorá zabezpečila aj kupujúceho, a to na základe riadnej uzatvorenej sprostredkovateľskej zmluvy podpísanej žalovanou, pričom o predaj nehnuteľností pri čerpaní pôžičky mala záujem v prvom rade žalovaná, o čom svedčí a tento fakt podporujú aj sms správy prijaté od žalovanej, ktorá v nich uvádza, že má záujem predať svoje nehnuteľnosti. Ostatné tvrdenia žalovanej v tomto smere označil za fabulácie. Žalobca následne zdôraznil, že žalovaná nepredložila súdu opäť žiadny relevantný dôkaz, z ktorého by vyplývalo, že mal údajnú resp. akúkoľvek vedomosť o jej zlej finančnej situácii. Žalobca žiada, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie alebo zmenil rozsudok súdu prvej inštancie, a to tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi zmluvnú pokutu vo výške 41.011,50 eur, úrok z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 41.011,50 eur od 05.07.2019 do zaplatenia, ako aj trovy súdneho konania. 8. Žalovaná vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedla, že skutočnosť, že vrátila žalobcovi poskytnutú pôžičku spolu s úrokom z omeškania dňa 30.05.2019 nebola medzi stranami sporná, ale sporné bolo to, či je dojednanie o zmluvnej pokute upravené v zmluve o pôžičke platné, alebo nie. Podľa žalovanej súd prvej inštancie vec správne posúdil, keď na zistený skutkový stav aplikoval, okrem iného, ustanovenia § 39 a 39a OZ. Žalovaná poukázala na to, že v predchádzajúcich podaniach žalobca uvádzal, že peniaze na to, aby mohol poskytnúť žalobkyni pôžičku, si musel požičať od svojej spoločnosti GREAT FUTURE, s.r.o. V tomto písomnom vyjadrení uvádza, že nemal v pláne si predčasne vyplácať zo spoločnosti GREAT FUTURE, s.r.o. akékoľvek vklady. Nie je jej teda zrejmé, či si žalobca peniaze požičal, alebo si dal vyplatiť predčasne vklad, čo však pre toto konanie nie je podľa nej dôležité. Žalovaná poukázala na jej predchádzajúce vyjadrenie k odvolaniu, že v spoločnosti GREAT FUTURE, s.r.o., bol žalobca jediným spoločníkom a v čase poskytnutia pôžičky bol aj jej jediným konateľom, bol teda jedinou osobou, ktorá kreovala a prejavovala vôľu tejto právnickej osoby, t.j. kreoval a prejavoval vôľu na oboch stranách tohto vzťahu. K tvrdeniu žalobcu, že identické podmienky poskytnutej pôžičky mala žalovaná aj pri pôžičke zo dňa 17.09.2014, ktorej platnosť, resp. obsah a teda výšku zmluvných sankcií nikdy žalovaná nenapádala a nespochybňovala ani ich výšku, žalovaná uviedla, že žalobca si na základe predmetnej zmluvy voči žalovanej neuplatnil nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty, preto ju logicky ani nenapádala. Následne žalovaná zopakovala, že mala snahu vyriešiť vzniknutú situáciu, ale bolo nemožné nájsť niekoho, kto by jej požičal finančné prostriedky, bez toho, aby zároveň nežiadal zriadiť záložné právo na jej nehnuteľnosť, na ktorej boli už dve záložné práva, a to žalobcu z roku 2014 a F.. Zhrnula, že práve preto, že žalobca nevymazal svoje záložné právo z roku 2014 z katastra nehnuteľností, mala žalovaná problém so získaním pôžičky/hypotéky v roku 2018. K argumentácii žalobcu, ktorou sa odvoláva na rozhodnutia NS SR, v ktorých sa NS SR vyjadroval k primeranosti zmluvnej pokuty žalovaná uviedla, že keďže súd prvej inštancie rozhodol, že ustanovenie zmluvy o pôžičke upravujúce zmluvnú pokutu je absolútne neplatné s poukazom na ustanovenia § 39 a 39a OZ, je argumentácia judikatúrou NS SR týkajúcou sa primeranosti zmluvnej pokuty irelevantná, pretože súd by posudzoval primeranosť zmluvnej pokuty iba v prípade, ak by táto bola dojednaná platne. Záverom zopakovala, že navrhuje, aby odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 CSP ako správny potvrdil, zaviazal žalobcu nahradiť žalovanej náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, a aby v zmysle ustanovenia § 219 ods. 3 CSP oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku.
9. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (ust. § 379 a ust. § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (ust. § 385 odsek 1 CSP a contrario v spojení s ust. § 219 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 10. Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že súd prvej inštancie rozhodol vecne a právne správne. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením súdu prvej inštancie. Odôvodnenie obsahuje všetky náležitosti, je jasné a určité a je z neho zrejmé akými úvahami sa súd prvej inštancie spravoval, a ako dospel k výslednému rozhodnutiu. Žalobca v odvolaní namieta, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil dojednanie o zmluvnej pokute ako neplatné pre rozpor s dobrými mravmi. Poukazuje v argumentácii na rozhodnutia vyšších súdnych autorít, z ktorých má vyplývať, že dojednanie zmluvnej pokuty vo výške, ako bolo dohodnuté aj v danom prípade, boli vyhodnotené ako primerané, a nie je možné posúdiť neprimeranosť výšky zmluvnej pokuty len s poukazom na výslednú žiadanú sumu, ktorej výška je práve dôsledkom omeškania dlžníka. Odvolací súd preštudovaním predmetných rozhodnutí, však dodáva, že v daných rozhodnutiach je aj uvedené, že posúdenie dojednania zmluvnej pokuty a jej prípadného rozporu s dobrými mravmi, záleží od individuálnych okolností každého jedného prípadu a nie je možné primeranosť zmluvnej pokuty zovšeobecňovať. Ak súd posúdi, že dojednanie o zmluvnej pokute je neplatné pre rozpor s dobrými mravmi, má daný záver súd odôvodniť aj s poukazom na okolnosti tej ktorej veci. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie tak v danom prípade učinil. Jeho záver o dojednaní zmluvnej pokuty v rozpore s dobrými mravmi nie je založený len na samotnej výške pokuty, ale poukázal aj na okolnosti za ktorých došlo k požičaniu peňazí, situáciu, v ktorej sa nachádzala žalovaná, ako aj na to, že tu bolo dané zabezpečenie vrátenia pôžičky úrokom z omeškania, a záložným právom. Ďalej poukázal a vychádzal i z toho, že bol dohodnutý aj úrok z úveru, ktorý bol zaplatený vo výške 5.715,59 eur. Odvolací súd na doplnenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie dodáva, že v zmysle judikatúry (napr. rozhodnutie NS SR 2Cdo/172/2007) dojednanie zmluvnej pokuty a jej výška je zásadne vecou vzájomnej dohody strán. Neznamená to však, že by v každom jednotlivom prípade mohla byť pokuta dojednaná v neobmedzenej výške. Zákon výslovne neupravuje obmedzenie dojednania zmluvnej pokuty, preto je nutné toto obmedzenie skúmať pri posudzovaní súladu dojednania o zmluvnej pokute s dobrými mravmi v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Najvyšší súd vyriekol, vo vyššie uvedenom rozhodnutí, že právny úkon sa prieči dobrým mravom ak sa jeho obsah ocitne v rozpore so všeobecne uznávanou mienkou, ktorá vo vzájomných vzťahoch medzi ľuďmi určuje, aký má byť obsah ich jednania, aby bolo v súlade so základnými zásadami mravného poriadku demokratickej spoločnosti. Dobré mravy netvoria spoločenský normotvorný systém, ale sú skôr meradlom etického hodnotenia konkrétnych situácií zodpovedajúcich všeobecne uznávaným pravidlám slušnosti, poctivého konania a pod. Dobré mravy sú definované ako súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, sú prijímané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných. Ku konkretizácii takto všeobecne stanovených pravidiel je potrebné použiť ďalších vodidiel, z ktorých možno usúdiť, čo je vo vzťahu k zmluvnej pokute v súlade so spoločenskými, kultúrnymi a mravnými normami. Pri skúmaní platnosti dojednania o zmluvnej pokute z hľadiska dobrých mravov je nutné uvážiť funkcie zmluvnej pokuty (funkciu preventívnu, uhradzovaciu a sankčnú). V súvislosti s výškou zmluvnej pokuty je potrebné, aby pokuta zahŕňala všetky škody, ktoré možno rozumne v danom konkrétnom vzťahu s porušením určitej povinnosti očakávať, musí byť dostatočnou nie však premrštenou výškou. Zmluvná pokuta, ktorej výška výrazne prevyšuje výšku skutočne vzniknutej škody, je neprimeraná, pre rozpor s dobrými mravmi neplatná. Pri posudzovaní primeranosti dojednanej výšky zmluvnej pokuty je treba prihliadnuť k celkovým okolnostiam úkonu, jeho pohnútkam a účelu, ktorý sledoval. V úvahu je treba taktiež vziať výšku úrokov z omeškania, ktoré tiež predstavujú sankciu za porušenie povinnosti i výšku zabezpečenej čiastky, z ktorej možno taktiež usúdiť na neprimeranosť zmluvnej pokuty s ohľadom na vzájomný pomer pôvodnej a sankčnej povinnosti. 11. Odvolací súd poukazuje na to, že v danej veci išlo o požičanie peňazí medzi dvoma fyzickými osobami, kde bolo žalobcovi zrejmé, že sa žalovaná nachádza v ťaživej životnej situácii, peniaze si požičala od neho z dôvodu, že jej hrozila strata bývania. Vyplýva z dokazovania, že žalovaná a žalobca sa poznali, že ich vzťah nebol len čisto formálny, vyplývajúci z toho, že v minulosti ju žalobca zastupoval ako advokát, ale z ich komunikácie vyplýva, že ich vzťah možno označiť ako priateľský. Vyplýva, že peniaze jej žalobca požičal v rámci medziľudských vzťahov ako pomoc priateľovi v životnej núdzi. Ďalej vyplýva, ako aj uviedol sám žalobca, že termín vrátenia peňazí mala navrhnúť samotná
žalovaná. Odvolací súd z toho potom usudzuje, že žalobca nepotreboval aby mu požičané peniaze bolo nevyhnutné vrátiť v termíne, ktorý bol v zmluve dohodnutý, že by trval žalobca na vrátení v lehote pol roka od požičania z dôvodu, že neskorším vrátením mu môže vzniknúť napríklad nejaká škoda. Žalobca ani v návrhu netvrdí, že oneskoreným vrátením požičanej sumu, mu vznikla škoda. Odvolací súd nemôže neprihliadnuť ani k tomu, ako uviedol i súd prvej inštancie, že medzi stranami bol dohodnutý úrok z úveru, čo predstavuje cenu za poskytnuté peniaze, a tento bol dojednaný vo výške1 % mesačne z požičanej sumy, daný úrok z úveru žalovaná uhradila a predstavoval sumu 5.715,59 eur. Navyše bol uhradený aj úrok z omeškania vo výške 1.696,02 eur. Zároveň žalobca mal aj zriadené záložné právo k nehnuteľnosti žalovanej. Pri zohľadnení okolností, za ktorých došlo k požičaniu peňazí od žalobcu žalovanej, po zohľadnení zabezpečenia úveru úrokom z úveru, úrokom z omeškania, záložným právom, dospel aj odvolací súd k záveru, že dojednanie aj zmluvnej pokuty vo výške 0,5 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania, čo predstavuje 180% ročne, je v rozpore s dobrými mravmi, keď od žalovanej žalobca žiada uhradiť v podstate za pol rok omeškania na zmluvnej pokute takmer výšku požičanej sumy, napriek tomu, že žalovaná uhradila úrok z omeškania a úroky z úveru a to v celovej výške 7.411,61 eur. Odvolací súd aj vzhľadom k tomu, že išlo o požičanie peňazí medzi známymi, ako v podstate pomoc žalobcu žalovanej v jej ťažkej životnej situácii, vidí potom v dojednaní danej zmluvnej pokuty rozpor s mravnými zásadami medziľudských vzťahov. Žalobca žiadal vykonať dokazovanie video záznamom z jeho kancelárie z priebehu podpisu zmluvy, ako aj výpoveďou koncipientky, ktorá bola pri podpise zmluvy prítomná, čím chcel preukázať, že žalovaná nebola v stave rozrušenia. Odvolací súd hodnotí ako správny postup súdu prvej inštancie keď dané dokazovanie nevykonal, a odvolací súd dodáva, že aj ak by žalovaná v deň podpisu zmluvy nevykazovala navonok stav rozrušenia, je zrejmé, že v situácii, keď má prísť človek o bývanie v dražbe, z dôvodu, že má dlžobu a nevie zohnať na jej vyplatenie financie, sa dostáva do stavu rozrušenia a stresu. Potom ak nakoniec mu kamarát tieto financie ide požičať tesne pred vykonaním dražby, je zrejmé, že môže pristúpiť aj na podmienky, ktoré sú pre neho nevýhodné, či v rozpore so všeobecne uznávanými pravidlami slušnosti. Čo sa týka poukazovania žalobcu na správanie žalovanej, ktorá nereagovala hneď na jeho výzvu na vrátenie požičanej sumy, že sa vyhýbala kontaktu a ozvala sa a vrátila požičanú sumu až o pol roka po dohodnutom termíne, a že si môže žalovaná sama za to, že výška zmluvnej pokuty je vysoká svojim omeškaním, odvolací súd uvádza, že možno hodnotiť konanie žalovanej, ktorá nekontaktovala žalobcu, respektíve nereagovala istú dobu na jeho výzvy na vrátenie peňazí ako nevhodné. Avšak s poukazom na ostatné okolnosti popísané vyššie zároveň odvolací súd hodnotí, že toto zlyhanie žalovanej nemožno posúdiť ako také, ktoré by mohlo mať vplyv na posúdenie rozporu dohodnutej zmluvnej pokuty s dobrými mravmi. Žalobca v odvolaní namieta aj, že súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal a neprihliadol k rozhodnutiu disciplinárneho senátu disciplinárnej komisie SAK zo dňa 01.06.2021, sp.zn. DS VIII.-8/2020:2760/2019, ktorý dospel k záveru, že sa žiadneho disciplinárneho previnenia v súvislosti s požičaním sumy a dojednaním zmluvnej pokuty nedopustil, a poukazoval aj na odôvodnenie daného rozhodnutia, v ktorom podľa jeho názoru je jednoznačne uvedené, že výška pokuty dojednaná v danom prípade je primeraná s odkazom na judikatúru citovanú v rozhodnutí. Žalobca namieta, že pre súd je dané rozhodnutie záväzné. Odvolací súd k danému uvádza, že pre súd je záväzné to, či došlo k disciplinárnemu previneniu, alebo nie, teda výrok rozhodnutia. Odôvodnenie záväzné nie je a navyše odvolací súd poukazuje na to, že na viacerých miestach odôvodnenia rozhodnutia disciplinárny senát uvádza, že otázkou primeranosti, či rozporu dojednania zmluvnej pokuty v danom konkrétnom prípade sa má zaoberať súd v rámci prejednania civilnej žaloby. Na strane 29 posledný odsek odôvodnenia rozhodnutia uvádza, že: “Disciplinárne konanie nie je konaním, kde by sa mali uvedené otázky (otázka primeranosti zmluvnej pokuty) a to v kontexte na predmetnú právnu vec a konkrétny záväzkovo právny vzťah, riešiť.“ Na strane 32 odôvodnenia v druhom a treťom odseku uvádza, že: “Disciplinárny senát poukazuje na to, že sú vedené civilné konania, v ktorých bude predmetná otázka primeranosti dohodnutej zmluvnej pokuty, príp. platnosti dohody o zmluvnej pokute riešené.“ Na strane 33 uvádza, že: “Ako už bolo uvedené vyššie spor medzi sťažovateľkou a disciplinárne obvineným vo veci primeranosti zmluvnej pokuty je predmetom dvoch civilných konaní, v ktorých budú súdy túto otázku posudzovať.“ Je teda na posúdení súdu, či je, alebo nie je dojednanie o zmluvnej pokute v súlade so zákonom, alebo sa prieči dobrým mravom, čo napokon konštatuje aj samotný disciplinárny senát. Odvolací súd záverom na argument žalobcu, že súd ak mal za to, že zmluvná pokuta je neprimerane vysoká, mal použiť moderačné právo, uvádza, že v danom prípade, ak by aj nedošlo k vyhodnoteniu zmluvnej pokuty ako rozpornej s dobrými mravmi, a dospelo by sa k záveru použiť moderačné právo, tak by bolo dôvodné nepriznať vôbec zmluvnú pokutu, keď ako je už vyššie vysvetlené, žalovaná vrátila požičanú sumu, aj s úrokom z úveru, aj s úrokom z omeškania a takto vrátenú sumu považuje súd za úplne primeranú a navyše tu absentuje spôsobenie nejakej škody žalobcovi tým, že mu bola suma
vrátená s päť mesačným oneskorením. Odvolací súd dodáva, že súd musí rozhodnúť zákonne a musí mať na zreteli pri rozhodovaní aj spravodlivé usporiadanie vzťahu. Posúdenie v danom prípade zmluvnej pokuty, ktorú požaduje žalobca od žalovanej, ako rozpornej s dobrými mravmi, za vyššie uvedených okolností, naplnilo podľa odvolacieho súdu nie len kritérium zákonnosti, ale aj kritérium spravodlivosti. 12. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil, nakoľko je vo výroku vecne správne (ust. § 387 ods. 1 CSP). Pri posúdení rozporu dojednanej zmluvnej pokuty s dobrými mravmi nebola v danom prípade iba čisto výška zmluvnej pokuty, ale boli vysvetlené aj iné okolnosti, ktoré viedli súd k hodnoteniu tohto dojednania ako rozporného s dobrými mravmi. Každý prípad má aj svoje špecifiká a tie boli v danom prípade zohľadnené. 13. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd s poukazom na ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. Nakoľko odvolací súd odvolaniu žalobcu nevyhovel a napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil, mala žalovaná v odvolacom konaní plný úspech a vznikol jej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 14. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).