Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 16Co/86/2024 1724200874 30. 09. 2024 JUDr. Ivana Štiftová ECLI:SK:KSBA:2024:1724200874.1
Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Štiftovej a sudcov JUDr. Romana Majerského a Mgr. Daniely Drnákovej v spore žalobkyne: S. A., J.. X.X.XXXX, O. XX/XX, O., proti žalovanej: Slovenská sporiteľňa, a. s., Tomášikova 48, Bratislava, IČO: 00 151 653, zastúpenej AK JUDr. Marek Hic, s. r. o., P. O. Hviezdoslava 10625/23B, Martin, IČO: 36 865 036, o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, na odvolanie žalovanej proti uzneseniu Okresného súdu Pezinok č. k. 8C/17/2024-22, zo dňa 12.3.2024, takto rozhodol: I. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie mení tak, že návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamieta. II. Žalovanému priznáva proti žalobkyni plný nárok na náhradu trov konania. odôvodnenie: 1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie nariadil neodkladné opatrenie, ktorým žalovanej uložil povinnosť zdržať sa výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou k nehnuteľnosti zapísanej v katastri nehnuteľností Okresného úradu Pezinok, katastrálny odbor, na liste vlastníctva č. XXX pre katastrálne územie O., obec O., okres K., a to parcely registra „. evidované na katastrálnej mape parcela č. XXX/X o výmere XXXX S.X, druh pozemku zastavaná plocha a nádvoria, parcela č. XXX/X o výmere XXX S.X, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie, stavby súpisné číslo XX, na pozemku parcelné číslo XXX/X, stavby - dom; poučil žalovanú, že môže podať v postavení žalobcu proti žalobkyni v postavení žalovanej žalobu vo veci samej, a to o náhradu škody, resp. ujmy, ktorá by jej prípadne výkonom neodkladného opatrenia vznikla a rozhodol, že žalobkyňa má proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa sa návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia doručeným súdu 7.3.2024 domáhala vydania neodkladného opatrenia, ktorým súd nariadi žalovanej zdržať sa výkonu záložného práva dražbou nehnuteľností, aby nedošlo k neodvrátiteľnému zásahu do jej vlastníckeho práva, kde má ona a jej dve maloleté dcéry trvalý pobyt. Podaný návrh odôvodnila tým, že dňa 14.3.2024 o 10:00 hod. v Dome kultúry Ružinov, Bratislava má vykonať Dražobná spoločnosť HeyPay s.r.o., Mostová 2, 811 02 Bratislava, IČO: 44 842 414 opakovanú dražbu, ktorej predmetom je jej rodinný dom. O uskutočnení dražby nedostala žiadne písomné oznámenie ale iba si našla na oplotení oznam o termíne dražby, čo považovala za nesprávne. Žalovaná žiadala zaplatiť sumu vo výške 192.890,18 eura s príslušenstvom, kde za tento záväzok je zaviazaná spoločne a nerozdielne spolu s jej manželom Z. A., s ktorým má od roku 1998 zrušené bezpodielové spoluvlastníctvo manželov. Postup žalovanej považovala za nesprávny z dôvodu, že medzi ňou a Slovenskou sporiteľňou, a.s. bol dňa 7.10.2022 na Okresnom súde v Trnave uzatvorený súdny zmier č. k. 39Csp/1/2020-227, ktorým ju súd zaviazal k uhrádzaniu pravidelných splátok vo výške 1.200 eur mesačne. Žalovaná mala za to, že záväzok má hradiť aj jej manžel napriek tomu, že sú zaviazaní spoločne a nerozdielne, kde ona riadne a včas plní podmienky súdneho zmieru a žalovaná si napriek uvedenému chce uplatniť výkon záložného práva na jej nehnuteľnosť.
2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súdu prvej inštancie z predloženého listu vlastníctva č. XXX okres K., obec O., katastrálne územie O. vyplynulo, že žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou parcely registra „. evidované na katastrálnej mape parcela č. XXX/X o výmere XXXX S.X, druh pozemku zastavaná plocha a nádvoria, parcela č. XXX/X o výmere XXX S.X, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie, stavby súpisné číslo XX, na pozemku parcelné číslo XXX/X dom. Z rozsudku Okresného súdu Trnava sp. zn. 13C/213/98 zo dňa 17.11.1998 vyplynulo, že dňom právoplatnosti rozsudku 18.12.1998 bolo zrušené bezpodielové spoluvlastníctvo manželov. 3. Súd prvej inštancie mal osvedčené, že medzi ňou a žalovanou ide o vzťah súkromnoprávneho charakteru zo zmlúv o splátkovom úvere a záložného práva spadajúce pod úpravu v rámci Občianskeho zákonníka. Navrhované neodkladné opatrenie má podľa § 325 ods. 1 C. s. p. slúžiť bezodkladnej potrebe úpravy pomerov a v danej veci nie je daná obava z ohrozenia exekúcie. Podľa § 325 ods. 2 písm. d) C. s. p. je možné od žalovanej požadovať, aby sa niečoho zdržala (výkonu záložného práva), pričom mal za to, že žalobkyňa osvedčila danosť práva, ktorému sa má poskytnúť ochrana, nakoľko v spore ide o ochranu jej vlastníckeho práva garantovaného v čl. 20 Ústavy SR, ako aj ochrany jej obydlia podľa čl. 21 Ústavy SR. Žalobkyňa je zapísaná ako vlastník nehnuteľností a v nehnuteľnostiach má svoje obydlie spolu s rodinou (dve maloleté deti). Domáhať sa ochrany obydlia môže len osoba, ktorá má k obydliu vzťah užívateľa a pritom nie je rozhodujúce, na základe akého právneho titulu, resp. či vôbec takýto titul existuje. Ochrana obydlia je poskytovaná vlastníkovi, nájomcovi, členovi ich domácnosti, ale tiež osobám majúcim vzťah k danému obydliu na inom právnom základe. Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd dokonca chráni aj obydlie, ku ktorému jeho obyvateľ nemá platný právny titul (rozhodnutie Ústavného súdu ČR PL. ÚS 2/17, bod 27). Právo na obydlie garantuje Ústava SR v čl. 21 ods. 1 a považuje ho za nedotknuteľné. 4. Z uznesenia Okresného súdu Trnava č. k. 39Csp/1/2020-227 zo dňa 7.11.2022 vyplynulo, že žalobkyňa uzavrela s odporcom zmier, ktorý súd prvej inštancie schválil, kde sa zaviazala zaplatiť istinu 137.373,79 eura s príslušenstvom v mesačných splátkach vo výške 1.200 eur. Zároveň predložila potvrdenia o vkladoch do pokladne Slovenskej sporiteľne, a.s. za obdobie od 23.12.2022 do 24.2.2024, z ktorých mal za preukázané (napokon aj za nesporné), že mesačné splátky od schválenia zmieru vykonáva riadne a včas. Z odôvodnenia uznesenia Okresného súdu Trnava č. k. 39Csp/1/2020-227 zo dňa 7.11.2022 vyplynulo, že bol najskôr vydaný platobný rozkaz č. k. 39Csp/1/2022-164 zo dňa 28.7.2020, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 15.9.2020, ale len voči manželovi žalobkyne, ktorý nepodal odpor. Mal za preukázané, že na základe schváleného zmieru pohľadávku proti žalovanej riadne spláca v dohodnutej mesačnej výške. Žalovaná pristúpila k dobrovoľnej dražbe na základe právoplatného platobného rozkazu č. k. 39Csp/1/2020-164 zo dňa 25.8.2020, kde z oznámenia o dobrovoľnej dražby vyplynulo, že konanie o dražbe sa malo konať 29.4.2022 a 3.6.2022. V čase konania o dobrovoľnej dražbe ešte nebolo konanie proti žalobkyni právoplatné skončené, kde až uznesením Okresný súd Trnava č. k. 39Csp/1/2020-227 zo dňa 7.11.2022, za prítomnosti žalovanej schválil zmier, v ktorom sa žalobkyňa zaviazala pohľadávku žalovanej spolu s príslušenstvom uhrádzať v mesačných splátkach, nakoľko žalovaná súhlasila so zmierom, súd prvej inštancie daný zmier schválil. Z oznámenia o opakovanej dobrovoľnej dražby vyplynulo, že 14.3.2024 sa bude konať tretie kolo opakovanej dražby. Na základe vyššie uvedeného poukázal na skutočnosť, že žalovaná má dva právoplatné exekučné tituly z jednej zmluvy, kde aj napriek tomu, že žalobkyňa pohľadávku splácala, žalovaná pristúpila k dobrovoľnej dražbe. 5. Na základe skutočností tvrdených žalobkyňou súd prvej inštancie pristúpil k skúmaniu toho, v akom rozsahu došlo, resp. mohlo dôjsť k narušeniu práva tej - ktorej strany, pričom uviedol, že nariadenie neodkladného opatrenia v prejednávanej veci je spojené so zásahom do práv a právom chránených záujmov žalovanej, preto bol pri rozhodovaní povinný zvážiť, či by nariadením neodkladného opatrenia nedošlo k zásahu do týchto práv nad nevyhnutnú mieru a či uloženie obmedzení sleduje legitímny cieľ a účel. Jedným z nich je aj predchádzanie ďalším sporom. Bol názoru, že takýto účel neodkladného opatrenia v danej veci vyplýva aj z dôvodnej obavy, aby realizáciou výkonu záložného práva nedošlo k nezvrátiteľnému následku alebo stavu, ktorý by bol zvrátiteľný len s neprimeranými nákladmi, prípadne ďalšími súdnymi konaniami. Žalovaná bude obmedzená iba dočasne a s ohľadom na jej postavenie spoločnosti poskytujúcej aj spotrebiteľské úvery, celkom zrejme bez likvidačných účinkov s možnosťou pokračovať vo výkone svojich práv, ak by rozhodol v jej prospech. Na druhej strane môže žalobkyňa stratiť obydlie ako prostriedok uspokojenia základnej životnej potreby bývania, keď strata bývania je
jedným z najzávažnejších zásahov do práva na rešpektovanie obydlia a každý, komu takýto zásah hrozí, musí mať možnosť predložiť posúdenie primeranosti takého opatrenia na súdne konanie. 6. S poukazom na obsah návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia a osvedčeného skutkového stavu z predložených listinných dôkazov dospel k záveru, že návrh na nariadenie neodkladného opatrenia proti žalovanej bol podaný dôvodne, nakoľko žalobkyňa dostatočne osvedčila danosť práva, spočívajúceho v ochrane vlastníckeho práva podľa čl. 20 Ústavy SR, spojenej s právom na obydlie podľa čl. 21 Ústavy SR k nehnuteľnostiam, pred výkonom záložného práva žalovanej dobrovoľnou dražbou. Z opisu rozhodujúcich skutočností a k tomu pripojených dôkazov vyplynulo, že žalobkyňa dôvodne osvedčila existenciu pochybnosti o možnosti výkonu zákonného záložného práva k jej nehnuteľnostiam, a preto za použitia § 324 ods. 1, § 325 ods. 1, § 325 ods. 2 písm. d), § 329 ods. 1 prvá veta, § 334 a § 336 ods. 1 C. s. p. súd prvej inštancie návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia vyhovel. 7. Dodal, že žalovaná má v prípade zmeny okolností vždy možnosť žiadať o zrušenie tohto neodkladného opatrenia, prípadne žiadať náhradu škody, resp. ujmy, ktorá by jej prípadne výkonom neodkladného opatrenia vznikla. Súd prvej inštancie žalobkyni neuložil povinnosť podať v určitej lehote po nariadení neodkladného opatrenia žalobu vo veci samej (keď mal za to, že nariadením neodkladného opatrenia možno dosiahnuť trvalú úpravu pomerov medzi stranami), ale poučil v zmysle § 337 ods. 1 a ods. 2 C. s. p. žalovanú o možnosti podať žalobu vo veci samej o náhradu škody, resp. ujmy, ktorá by jej prípadne výkonom neodkladného opatrenia vznikla. 8. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1 a ods. 2 C. s. p., v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. s tým, že v danom prípade bol podaný len návrh na nariadenie neodkladného opatrenia a nebola podaná žaloba vo veci samej, teda týmto rozhodnutím sa konanie skončilo a bolo potrebné rozhodnúť aj o nároku na náhradu trov konania, preto rozhodol tak, že žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanej v rozsahu 100 %, lebo bola v konaní plne úspešná s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, a ktoré vydá vyšší súdny úradník (§ 262 ods. 1 a ods. 2 C. s. p.). 9. Proti uzneseniu podala žalovaná odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. c), písm. d), písm. e), písm. f), písm. g) a písm. h) C. s. p. a žiadala napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zmeniť a návrh na nariadenie neodkladného opatrenia odmietnuť, prípadne zamietnuť, alternatívne súdne konanie zastaviť. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jej odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že napadnuté uznesenie je v rozpore s princípom legality, princípom právnej istoty a zásadami Civilného sporového poriadku, nakoľko napriek zákonnej lehote 30 dní sa vydalo za 5 dní, hoci nešlo o skutočnosti náhle, nepredvídateľné a neočakávateľné. Súd prvej inštancie vydal trvalé neodkladné opatrenie, trvalého zákazu výkonu záložného práva, hoci možnosť vykonať záložné právo vyplýva z kogentných právnych noriem, ktorými je súd prvej inštancie viazaný. Poukázala pritom na ustálenú rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít, podľa ktorej je vylúčené natrvalo rozhodnúť o zákaze výkonu záložného práva (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 29.1.2019, sp. zn. 8 Cdo 147/2017, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 25.4.2019, sp. zn. 5 Cdo 113/2017, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 26.8.2019, sp. zn. 2 Cdo 36/2019). Brojila, že bola zbavená faktickej možnosti výkonu riadneho záložného práva, nakoľko nevykonateľné záložné právo stráca uhradzovaciu funkciu a navyše jej nebol s rozhodnutím a to ani do konca odvolacej lehoty doručený návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, ani jeho prílohy a tak vôbec nie je zrejmé, či vôbec existuje a s akým obsahom. Súd prvej inštancie konal s odporcom a navrhovateľom, hoci od 1.7.2016 stranami sporového konania takéto subjekty, odporca a navrhovateľ nie sú a byť nemôžu, preto je napadnuté rozhodnutie materiálne nevykonateľné a arbitrárne; súd prvej inštancie ukladá povinnosť odporcovi, hoci žiadne takéto procesné postavenie v sporovom konaní neexistuje. Arbitrárnosť je dovŕšená odôvodnením napadnutého rozhodnutia v odseku 23, v ktorom súd prvej inštancie uviedol: „Odporca bude obmedzený iba dočasne a s ohľadom na jeho postavenie spoločnosti poskytujúcej aj spotrebiteľské úvery celkom zrejme bez likvidačných účinkov s možnosťou pokračovať vo výkone svojich práv“, teda žalovanej navždy zakázal výkon záložného práva, ale v odôvodnení napadnutého rozhodnutia tvrdí presný opak o tom, že žalovaná bude obmedzená iba dočasne; popri jednoznačnom právnom závere tak súd prvej inštancie dospel bez akéhokoľvek vysvetlenia k protichodnému právnemu záveru, čo považovala za arbitrárne (nález Ústavného súdu SR z 28.2.2006, sp. zn. I. ÚS 154/05). Napadnuté rozhodnutie bolo vydané v rozpore s existujúcou jednotnou ustálenou
rozhodovacou činnosťou najvyšších súdnych autorít bez toho, aby odlišný právny názor bol podporený akoukoľvek reálnou racionálnou argumentáciou. 10. Za zásadnú vadu zmätočnosti považovala tú skutočnosť, že stranami konania môžu byť výlučne žalobca a žalovaný a tieto subjekty takto musia byť v podaní i označené, pretože zákon nepozná možnosť, aby účastníkom sporového konania bol odporca. Súd prvej inštancie nemal v civilnom sporovom konaní právomoc rozhodovať spor medzi navrhovateľom a odporcom, pretože niečo také je možné iba v nesporovom konaní. V prípade, ak súd prvej inštancie rozhodoval podľa Civilného sporového poriadku, súdne konanie je postihnuté zásadnou vadou zmätočnosti, pretože ide o konanie mimo rámca Civilného sporového poriadku a zároveň ani nemôže ísť o rozhodnutie podľa Civilného sporového poriadku. Ďalšou zásadnou vadou je vada petitu, jeho nevykonateľnosť a to z dôvodu neurčitosti a nemožnosti. Základnou skutočnosťou, ktorá má bez ohľadu na všetko ostatné za následok zaťaženie ako konania, tak aj rozhodnutia, tzv. vadou zmätočnosti, majúcou za následok nezákonnosť napádaného rozhodnutia v meritórne podstatnej časti je skutočnosť, že rozhodnutie je materiálne nevykonateľné. Z hľadiska požiadavky materiálnej vykonateľnosti súdneho rozhodnutia výrok musí byť formulovaný určito, jasne, výstižne a zrozumiteľne a jeho obsah musí byť dovolený a možný. Ak má byť výrok formulovaný určito, jasne, výstižne, zrozumiteľne a jeho obsah musí byť dovolený a možný, znamená požiadavka určitosti i to, že obsah výroku musí byť dostatočne zrozumiteľný a určitý aj pre akúkoľvek tretiu osobu. Výrok napadnutého rozhodnutia je nevykonateľný a v rozpore so zákonom, nakoľko ukladá povinnosť zdržania sa výkonu záložného práva, avšak neuvádza ktorého záložného práva sa týka (vykonáva sa záložné právo, ktoré vzniklo zápisom po povolení vkladu záložného práva, pričom toto musí byť identifikované V - číslom (identifikátorom) a jeho predmetom), napadnuté rozhodnutie uvedené označenie záložného práva V - identifikátorom neobsahuje a preto je vylúčené, aby išlo o zákonný, dostatočne určitý ako návrh, tak i obsah rozhodnutia; na nehnuteľnosti môže viaznuť väčšie množstvo záložných práv. Za situácie, kedy samotný návrh neobsahoval zákonom predpísané relevantné náležitosti, neobsahoval zákonný a vykonateľný návrh rozhodnutia (žalobný petit), tak mal byť odmietnutý; ak je rozhodované bez relevantných listín, vzhľadom na obsah § 327 a § 328 C. s. p. je takýto postup v rozpore so zákonom, zásadným spôsobom narušuje rovnosť strán, je nielen nezákonný, ale i protiústavný (rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 47/05). Vo vzťahu ku kontradiktórnosti konania a obsahu súdneho spisu poukázala na rozsiahlu rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít. Brojila, že jej nebolo umožnené k návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia sa vyjadriť, návrh jej nebol doručený a to ani pred vydaním rozhodnutia, ani po jeho vydaní, hoci uvedenému postupu za situácie, keď majetkové poškodenie žalovanej dosahuje cca 200.000 eur a je tak v enormnej výške a do konca lehoty na rozhodnutie o návrhu ostávalo 25 dní nielenže nič nebránilo, ale pri ústavnokonformnom postupe a pri rešpektovaní základných práv všetkých strán, bol súd prvej inštancie povinný takúto možnosť vytvoriť už v čase pred vydaním rozhodnutia. Návrh a prílohy podania jej neboli doručené ani spolu s neodkladným rozhodnutím, čo predstavuje zásah do jej zaručených základných práv (čl. 46 ods. 1 Ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd). 11. Bola názoru, že pripustenie postupu (nariadenia neodkladného opatrenia bez prejednania veci samej), ako postupu bežného, či pravidelného by znamenalo to, že šikanózne postupujúce subjekty by sa domohli súdnej ochrany a odstránenia právnej istoty v lehotách výrazne iných ako ostatní účastníci. Poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29.1.2019, sp. zn. 8 Cdo 147/2017, podľa ktorého: „Právny názor odvolacieho súdu, podľa ktorého v prejednávanom spore bolo možné žalovanej 1/ ako záložnému veriteľovi uložiť rozsudkom časovo neobmedzenú povinnosť zdržať sa výkonu záložného práva, ktorého predmetom sú dotknuté nehnuteľnosti, predajom vo verejnej dražbe, priamym predajom alebo odkúpením do svojho výhradného vlastníctva, nemožno považovať za správny. Dovolaním napadnuté rozhodnutie teda spočívalo v nesprávnom právnom posúdení veci.“ Dôvodila, že súd prvej inštancie ignoroval ustálenú rozhodovaciu prax najvyššej súdnej autority, rozhodoval presne opačne a odklon nijako neodôvodnil. Rozhodnutie je tak nielen v rozpore so zákonom, ale i s požiadavkami vyplývajúcimi z Ústavy SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vo vzťahu k riadnemu odôvodneniu; súd by mal dbať aj na presvedčivosť odôvodnenia rozsudku. 12. Namietala, že súd prvej inštancie uložil trvalý zákaz výkonu záložného práva, hoci vôbec nemal predloženú záložnú ani úverovú zmluvu a tak vôbec nemohol vedieť a mať osvedčené to, čo je zabezpečené záložným právom, aká pohľadávka a či sa uznesenie Okresného súdu Trnava č. k. 39C/1/2020-227 zo dňa 7.11.2022, potvrdenia o vkladoch do pokladne Slovenskej sporiteľne, a.s., týkajú zabezpečeného dlhu. Pokiaľ súd prvej inštancie v odseku 22 napadnutého rozhodnutia uviedol, že „z
odôvodnenia daného uznesenia č. k. 39Csp/1/2020-227 vyplýva, že bol najprv vydaný platobný rozkaz č. k. 39Csp/1/2022-164 zo dňa 28.7.2020, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 15.9.2020, ale len voči manželovi navrhovateľky, ktorý nepodal odpor, tak mal za preukázané, že sú dvaja dlžníci, ktorí majú postavenie solidárnych dlžníkov a neexistoval jediný doklad, ktorý by osvedčil plnenie dlhu dlžníka Z. A., ktorý je zabezpečený záložným právom. S poukazom na § 511 ods. 1 až ods. 3 Občianskeho zákonníka uviedla, že v predmetnom ustanovení sa normuje pasívna záväzková solidarita, pri ktorej je každý z viacerých, mnohých, solidárnych dlžníkov zaviazaný poskytnúť veriteľovi rovnaké plnenie, každý je zaviazaný na celý dlh, dlh v úplnosti, pričom ak poskytne takéto celé plnenie veriteľovi jeden zo solidárnych dlžníkov, zanikne celý solidárny záväzok. Časti, ktorými sa solidárni dlžníci podieľajú na celom dlhu, majú však význam výlučne vo vnútornom vzťahu medzi solidárnymi dlžníkmi, uvedené sa nijako netýka veriteľa. Veriteľ môže vyžadovať celé plnenie od ktoréhokoľvek zo solidárnych dlžníkov, pretože každý je zaviazaný vo vzťahu k celku. Súdny zmier schválený Okresným súdom Trnava č. k. 39Csp/1/2020-227 zo dňa 7.11.2022, sa týka výlučne dlžníčky S. A. a jej záväzkovo-právneho vzťahu s veriteľom a vôbec sa netýka vzťahu medzi veriteľom a Z. A. a už vôbec sa netýka úpravy záložnoprávneho vzťahu a možného výkonu záložného práva. Žalobkyňa netvrdila a ani nepreukázala, že by bol zabezpečený dlh Z. A. splnený. Súd prvej inštancie teda mal za preukázané, že tu je dlh Z. A. a neexistoval jediný doklad, ktorý by osvedčil plnenie dlhu dlžníka Z. A., ktorý je zabezpečený záložným právom. Žalovaná výkonom záložného práva vymáha zabezpečenú pohľadávku (pohľadávky, v celkovej výške 192.890,18 eura s príslušenstvom) proti Z. A., nie pohľadávku žalobkyne. Za takéhoto stavu zakázať navždy výkon záložného práva (aj napr. pre pohľadávku Z. A.) je prejavom ľubovôle. 13. Zdôraznila, že v prípade predmetného návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia ide o také neodkladné opatrenie, ktoré má charakter neodkladného opatrenia meritórneho, nie charakter neodkladného opatrenia spojeného s konaním vo veci samej. Neodkladné opatrenie takéhoto typu nie je zabezpečovacím prostriedkom vo vzťahu k inému meritórnemu konaniu a tak má fakticky charakter konania o žalobe. Vydanie neodkladného opatrenia takéhoto typu za cca 5 dní, bez akejkoľvek ingerencie žalovanej, bez možnosti realizácie akýchkoľvek práv vyplývajúcich z práva na spravodlivý proces s dôsledkom v podobe faktického zbavenia záložného práva v hodnote cca 200.000 eur, považovala za absurdné a postup súdu prvej inštancie za nezlučiteľný s existenciou materiálneho právneho štátu. S poukazom na čl. 5 C. s. p., považovala podanie žalobkyne za zjavné zneužitie práva, nakoľko výlučným účelom celého konania je oddialenie splnenia povinností vyplývajúcich z postavenia žalobkyne ako subjektu povinnosti - záložného dlžníka. Podanie necieli k ochrane údajne ohrozených práv jeho pôvodcu, ale k znemožneniu realizácie nápravy iným dlžníkom vyvolaného protiprávneho stavu, s cieľom vyhnúť sa plneniu svojich riadne dohodnutých záväzkov, čoho dôsledkom je poškodenie a poškodzovanie oprávnených práv a záujmov žalovanej. Mala za to, že súd prvej inštancie nemôže zákonne nariaďovať závažný trvalý zásah do právnych vzťahov, práv a do základných práv žalovanej len na základe tvrdení a dojmov žalobkyne. Podstatou inštitútu záložného práva je v prípade, ak pohľadávka nie je riadne a včas splnená, oprávnenie záložného veriteľa uspokojiť sa alebo domáhať sa uspokojenia pohľadávky z predmetu záložného práva. Z listu vlastníctva vyplynula existencia záložného práva, s čím sa podľa § 151a a § 151j Občianskeho zákonníka, ktoré sú kogentnými právnymi normami, spája záložnému veriteľovi právo toto záložné právo za účelom uspokojenia tejto pohľadávky vykonať. Postup súdu prvej inštancie považovala za protizákonný a nepochopiteľný, nakoľko namiesto ochrany práva chránil protiprávny stav a zakázal záložnému veriteľovi vykonať právo priznané mu kogentnými právnymi normami. Poukázala pritom na rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo 16.4.2009, sp. zn. 5 Cdo 108/2008) a uviedla, že postup, ktorý spočíva v zakázaní konania, ktoré je výkonom zákonného oprávnenia záložného veriteľa vyplývajúceho z ius cogens je rozporný s ustanoveniami právneho poriadku. Napadnuté rozhodnutie je vecne nesprávne, nakoľko neprimeraným spôsobom zasiahlo do jej zákonom a Ústavou SR chránených základných práv; v napadnutom rozhodnutí absentuje relevantné odôvodnenie založené na aplikácii relevantných právnych noriem, pričom sa tak do úvahy neberie existencia všetkých relevantných právnych noriem, judikatúra Ústavného súdu SR, judikatúra Najvyššieho súdu SR a preto je takto koncipované rozhodnutie aj arbitrárne (nález Ústavného súdu SR z 28.2.2006, sp. zn. I. ÚS 154/05, uznesenie Najvyššieho súdu SR z 26.4.2016, sp. zn. 4Cdo/337/2015). 14. Namietala, že z obsahu napadnutého rozhodnutia nie je možné zistiť, konkrétne z ktorých právne relevantných skutočností a listín označených v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia a priložených k návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia a na základe akého ich obsahu dospel súd prvej inštancie k skutkovým zisteniam nevyhnutným pre nariadenie neodkladného opatrenia vo vzťahu
k osvedčeniu dôvodnosti nároku tak, ako to vyžaduje trvalé neodkladné opatrenie, na ich základe aký ustálil skutkový stav, ako zistený skutkový stav subsumoval pod jednotlivé ustanovenia právnych noriem, ako dospel k záveru o existencii ujmy a čím ju mal osvedčenú a ako odôvodnil osvedčenia existencie všetkých nevyhnutných skutočností. V prípade, ak má súd prvej inštancie vyhovieť návrhu na vydanie trvalého neodkladného opatrenia, tak musí jeho žalobca tvrdiť a preukázať skutočnosti umožňujúce prijať záver o trvalej existencii nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana, ako aj nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy. 15. K otázke osvedčenia dôvodnosti uplatňovaného nároku ako nevyhnutného predpokladu na nariadenie neodkladného opatrenia uviedla, že súd prvej inštancie sa nezaoberal podstatou, nezistil, aké všetky pohľadávky sú zabezpečené záložným právom, napriek tomu zakázal výkon kogentného oprávnenia vyplývajúceho z ius cogens. Bola názoru, že nebola preukázaná potreba nariadenia neodkladného opatrenia, nakoľko z ustanovenia § 21 ods. 2, ods. 3 a ods. 5 zákona č. 527/2002 Z. z., § 151l ods. 4 Občianskeho zákonníka, § 228 ods. 2 C. s. p. vyplýva, že existuje ucelený súbor prostriedkov právnej ochrany, vrátane osobitne konštruovanej žaloby, kedy sa ten, kto tvrdí, že bolo jeho právne postavenie v naznačenom smere dotknuté, môže bez väčšej právnej zložitosti domôcť ochrany svojho právneho postavenia, a preto uvedené vylučuje potrebu dočasnej úpravy, rovnako tak vylučuje i možnosť túto potrebu dočasnej úpravy osvedčiť. K bezprostredne hroziacej ujme uviedla, že návrh i napadnuté rozhodnutie je neúplné v časti, ktorou sa má odôvodniť vznik ujmy. Ujma ako taká (či už materiálna/imateriálna) predstavuje ohrozenie subjektívnych občianskych práv a je jedným z predpokladov občianskoprávnej zodpovednosti a teda je následkom protiprávneho úkonu. Výkon práva, konkrétneho zákonom aprobovaného subjektívneho oprávnenia záložného veriteľa, vykonať záložné právo speňažením na verejnej dražbe nemôže mať za následok vznik ujmy, pretože sa jedná o dôsledok konania v súlade so zákonom (§151a, §151j Občianskeho zákonníka), t. j. nie o konanie protiprávne. Ani (prípadným) konaním dražby k žiadnemu reálnemu zásahu do faktického stavu nedochádzalo. V prípade úspešnej dražby záložca vydražený predmet neodovzdá vydražiteľovi, môže podať žalobu o neplatnosť dražby, ak bude úspešný, obnoví sa stav ex tunc, ale ak úspešný nebude a napriek tomu vydražený predmet neodovzdá, musí vydražiteľ podať žalobu o vypratanie nehnuteľnosti a až následne, po právoplatnom skončení, môže dôjsť k reálnemu (nie hypotetickému) vyprataniu nehnuteľnosti. Všetko uvedené vylučuje bezprostrednosť potreby úpravy v tomto čase; súd prvej inštancie mal skúmať aktuálnu bezprostrednosť potreby, nie možné, budúce a hypotetické stavy. 16. Pokiaľ ide o výkon záložného práva poukázala na rozhodnutie Ústavného súdu SR z 24.9.2014, sp. zn. PL. ÚS 23/2014 a zopakovala, že súd prvej inštancie nemôže trvalo zakázať žalovanej realizáciu jej zákonných opatrení, ktoré má zaručené kogentnou právnou úpravou, nakoľko uvedený postup je v priamom rozpore s čl. 1, čl. 2 a čl. 144 ods. 1 Ústavy SR. Z rozhodnutia Ústavného súdu SR z 24.9.2014, sp. zn. PL. ÚS 23/2014 je zrejmé, že Ústavný súd SR zastáva názor, že úprava výkonu záložného práva, tak ako je tvorená právnymi normami Občianskeho zákonníka (§ 151a a nasledujúce Občianskeho zákonníka) a právnymi normami obsiahnutými v ustanoveniach zákona č. 527/2002 Z. z., podstatou ktorej je realizácia výkonu záložného práva záložným veriteľom a to na základe uzatvorenej záložnej zmluvy, kedy záložný veriteľ dáva návrh na vykonanie dražby a prehlási pritom výšku, pravosť a splatnosť pohľadávky, pre ktorú navrhuje vykonať záložné právo a dražbu realizuje dražobník a to na základe zmluvy uzatvorenej medzi záložným veriteľom, ako osobou oprávnenou konať v mene záložcu a dražobníkom, ako súkromnoprávnym subjektom oprávneným na základe osobitného živnostenského oprávnenia dobrovoľnú dražbu zrealizovať (vykonať), je zlučiteľná s Ústavou Slovenskej republiky a Dodatkovým protokolom k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 17. S poukazom na čl. 21 ods. 1 a ods. 3 Ústavy SR, čl. 8 ods. 1 a ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ďalej dôvodila, že žiadne z uvedených ustanovení nezakotvuje nárok na obydlie, ale nárok na nedotknuteľnosť obydlia (ochrana súkromia v priestorovej dimenzii), čo sú absolútne rozdielne pojmy (resp. absolútne rozdielne práva). K obdobnému záveru dospel pri interpretácii čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd i ESĽP, keď dospel k záverom, že efektívna ochrana súkromného života nemôže ísť tak ďaleko, aby zaisťovala každej rodine vlastný domov (Velosa Barreto proti Portugalsku, rozsudok z 21.11.1995, č. 18072/91), resp. záveru vyslovenému Veľkým senátom vo veci Chapman proti Spojenému kráľovstvu, ktorý uviedol že „článok 8 neuznáva právo na poskytnutie bývania.“ (rozsudok veľkého senátu z 18.1.2001, č. 27238/95). Vzhľadom na uvedené, právo na obydlie v zmysle nároku na byt nie je zaručené Ústavou SR ani Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, preto považovala tvrdenia súdu
prvej inštancie vo vzťahu k právu na obydlie za rozporné s judikatúrou ESĽP a Ústavného súdu SR (rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 253/2010), arbitrárne a nespĺňajúce požiadavku riadneho odôvodnenia, ktoré by naplnilo atribúty spravodlivého súdneho procesu. Požiadavka riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je pritom súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd i práva na spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie. Pokiaľ Ústavný súd SR a ESĽP vymedzuje ako kritériá pre riadne odôvodnenie logickú zrozumiteľnosť, presvedčivosť, tak rozhodnutie súdu prvej inštancie neobsahuje žiadne relevantné odôvodnenie a ide len o súbor všeobecných konštatovaní. 18. Súd prvej inštancie žiadnym spôsobom neakcentoval podstatu konania o nariadenie neodkladného opatrenia, po ktorom nenasleduje konanie vo veci samej, a preto takéto konanie je konaním fakticky meritórnym, čo do svojho obsahu a predovšetkým dôsledkov, je rovné rozhodnutiu, resp. konaniu o žalobe. V predmetnom prípade je rozdiel medzi neodkladným opatrením, ktoré má formu dočasného zabezpečovacieho opatrenia, t. j. len konzervuje dočasne nejakú situáciu, po ktorej nasleduje konanie vo veci samej, v ktorom bude daný nárok posúdený a rozdiel medzi týmto neodkladným opatrením, po ktorom nie je nasledované konanie vo veci samej, a v ktorom má byť nárok postavený naisto. V takom prípade je však vylúčené, aby boli aplikované pravidlá, ktoré sa týkajú neodkladného opatrenia úplne iného typu, ktorý je len zabezpečovacím opatrením, a ktorý má ako inštitút úplne iný zmysel a význam. Postup súdu prvej inštancie, ktorý nesprávnym spôsobom pristúpil k riešeniu situácie, kedy zároveň si bez akéhokoľvek kritického zhodnotenia osvojil arbitrárne tvrdenia a závery žalobkyne v spojitosti s tým, že sa odvoláva na závery, ktoré sa týkajú úplne iného typu neodkladného opatrenia, predtým predbežného opatrenia, považovala za nesprávny. Z uvedeného dôvodu i konštatovanie, že z charakteru neodkladného opatrenia vyplýva, že pred jeho nariadením nemusí súd prvej inštancie zisťovať všetky skutočnosti, ktoré sú potrebné pre vydanie konečného rozhodnutia a pri zisťovaní nemusí byť vždy dodržaný formálny postup stanovený na dokazovanie, považovala za nesprávne, nakoľko takýto záver sa vzťahuje iba na neodkladné opatrenie, ktoré je opatrením zabezpečovacím, po ktorom nasleduje konanie vo veci samej. Bola názoru, že nedokazovanie v type konania, v prípade tzv. meritórneho neodkladného opatrenia, by znamenalo, že by sa obchádzali ustanovenia o žalobe a o povinnosti súdu vec riadnym spôsobom prejednať tak, ako je povinný v súlade s pravidlami spravodlivého súdneho konania. Aplikácia právnych predpisov v celom rozsahu popiera ako obsah čl. 46 Ústavy SR, tak predovšetkým ustanovenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a to najmä vo vzťahu ku kontradiktórnosti konania, vo vzťahu k verejnosti konania, vo vzťahu k riadnemu preukázaniu skutočnosti, ktoré sú pre meritórne rozhodnutie významné. 19. Vyslovila názor, že poučovanie o možnosti podať žalobu, ktorá sa však má týkať iného vzťahu, zodpovednostného, nie záložného, ktorý natrvalo upravil, je protiprávne. Požiadavky, ktoré sa týkajú meritórneho neodkladného opatrenia sú omnoho prísnejšie a ak nemožno vydať neodkladné opatrenia len na základe tvrdení žalobkyne, v konaní o neodkladnom opatrení, po ktorom nasleduje konanie vo veci samej, o to viac ho nemožno vydať len na základe tvrdení žalobkyne v konaní, po ktorom nenasleduje konanie vo veci samej. Bola názoru, že postup súdu prvej inštancie a jeho vyhodnocovanie sa nejaví nestranne, ale práve naopak, ide o postup žalobkyni nadržujúci (III. ÚS 47/05) s cieľom mariť výkon záložného práva a povinnosti podľa § 151m ods. 4 Občianskeho zákonníka, rovnako ako rozhodovanie v lehote 5 dní bez akejkoľvek ochrany práv žalovanej. Zásah v podobe zákazu výkonu záložného práva navždy, nie je súladný s princípom proporcionality a je v rozpore s oprávnením, ktoré priznáva záložnému veriteľovi právny poriadok a judikatúra Najvyššieho súdu SR. Ide o priamy zásah do majetkových práv žalovanej, uvedeným konaním sa degraduje obsah záložného práva, pretože obsah záložného práva, ktoré nie je možné vykonať je v podstate vo forme úplne obsahovo zmenenej. Žalobkyňa uzatvorila záložnú zmluvu a má povinnosti zo vzniknutého záložného práva. Žalobkyňa sa môže domáhať prieskumu procesu predaja zálohu v konaní o určenie neplatnosti dražby a tak tu je osobitný prostriedok právnej ochrany, avšak tým, že súd prvej inštancie natrvalo zakázal výkon záložného práva, tak žiadna dobrovoľná dražba nemôže prebehnúť a rovnako nemôže byť podaná žaloba a nemôže byť uvedené ani preskúmané, pričom takýto protiprávny postup je popretím obsahu práva na spravodlivý proces. 20. Nestotožnila sa s názorom súdu prvej inštancie, že po preskúmaní obsahu a osvedčeného skutkového stavu z predložených listinných dôkazov mal za to, že návrh na nariadenie neodkladného opatrenia voči žalovanej bol podaný dôvodne, žalobkyňa dostatočne osvedčila danosť práva spočívajúce v ochrane vlastníckeho práva spojené s právom na obydlie nehnuteľnostiam pred výkonom
záložného práva žalovanej dobrovoľnou dražbou, nakoľko z uvedeného nie je možné sa dozvedieť nič konkrétne, nie je zrejmé o akom obsahu návrhu sa hovorí, súd prvej inštancie neuviedol o akom skutkovom stave hovorí, o ktorých konkrétnych skutkových okolnostiach hovorí, čím boli osvedčené, ktorými konkrétnymi predloženými listinnými dôkazmi boli konkrétne skutkové tvrdenia osvedčené a ako uvedené súvisí s existenciou všetkých predpokladov, ktoré tu musia zákonne existovať preto, aby bolo neodkladné opatrenie zákonne nariadené. Rovnako tvrdenia o tom, že z opisu rozhodujúcich skutočnosti a k tomu pripojených dôkazov vyplynulo, že žalobkyňa dôvodne osvedčila existenciu pochybnosti o možnosti výkonu zákonného záložného práva, z ktorej všeobecnej neurčitej vety sa nedokáže dozvedieť o aké rozhodujúce skutočnosti išlo, akým spôsobom boli konkrétne opísané, o ktorých pripojených dôkazoch sa hovorí, z ktorého ich obsahu niečo vyplynulo a vo vzťahu ku ktorým konkrétnym skutkovým tvrdeniam. Nie je zrejmé z čoho vyplynulo, že žalobkyňa niečo dôvodne osvedčila, z čo vyplýva dôvodnosť a predovšetkým osvedčenie, t. j. úsudok o tom, že pravdepodobnosť existencie danej skutočnosti alebo javov je tu s vysokou mierou pravdepodobnosti a predovšetkým o akých pochybnostiach o možnosti výkonu zákonného záložného práva hovorí, keď predmetom nie je výkon zákonného (ale zmluvného) záložného práva. 21. Mala za to, že v predmetnom konaní bol porušený princíp legality a osobitne zaručené práva žalovanej založilo oprávnené pochybnosti o objektívnom zdaní sa nestrannosti konajúceho sudcu, ktorý konal spôsobom odporujúcim ako konkrétnym ustanoveniam Ústavy SR, zákona, ale i v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít. Súčasne vzniesla námietku miestnej nepríslušnosti, pretože výlučná miestna príslušnosť nie je vo vzťahu k akémukoľvek sporu týkajúceho sa nehnuteľnosti, ale výlučne v spore o existenciu vecného práva. Poukázala pritom na § 20 písm. a) C. s. p., kde výlučná miestna príslušnosť je podmienená existenciou dvoch právne významných skutočností, ktorými sú, že sa spor týka nehnuteľnosti a spor sa týka aktuálnej existencie vecného práva k tejto nehnuteľnosti. Uvedená podmienka nie je splnená, ak sa spor netýka existencie vecného práva. Samotná skutočnosť, že sudcovia konajúci na okresnom súde a krajskom súde boli ustálení ako zákonní sudcovia postupom podľa platného rozvrhu práce, nepostačuje na záver o tom, že naozaj konali ako zákonní sudcovia. Prvoradou podmienkou správneho ustálenia osoby zákonného sudcu je totiž správne ustálenie vecnej, resp. miestnej príslušnosti konajúceho súdu a iba taký sudca určený podľa rozvrhu práce, ktorý je sudcom vecne a miestne príslušného súdu ustanoveného zákonom, je zákonným sudcom v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy SR, resp. nezávislým a nestranným sudcom podľa čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (II. ÚS 283/09). Poukázala na pôvodné ustanovenie § 88 ods. 1 písm. h) O. s. p., ktoré je obsiahnuté v ustanovení § 20 písm. a) C. s. p., podľa ktorého namiesto všeobecného súdu žalovaného je na konanie príslušný výlučne súd, v ktorého obvode je nehnuteľnosť, ak sa spor týka vecného práva k nej; uvedené normy sú čiastočne identické, až na explicitné vyjadrenie, že musí ísť o vecné právo k nehnuteľnosti. Mala za to, že predmet konania je iný a nejde o určenie existencie vecného práva, ale o spor o výkon existujúceho vecného práva, čo je niečo iné ako spor o existenciu vecného práva. Okresný súd Pezinok nie je všeobecným súdom subjektu, voči ktorému návrh na nariadenie neodkladného opatrenia smeruje. V prípade, ak je neodkladné opatrenie nariadené nepríslušným súdom a sudcom, čo namieta námietkou pri prvom úkone, odvolací súd by mal pristúpiť ku kasácii rozhodnutia, ak priamo, ako navrhuje návrh neodmietne, resp. nezamietne. S ohľadom na uvedené bola názoru, že miestne príslušným súdom na prejednanie a rozhodnutie veci je všeobecný súd žalovanej, ktorým je Mestský súd Bratislava IV. V tejto súvislosti poukázala tiež na nález Ústavného súdu SR z 5.6.2013, č. k. II. ÚS 510/2012-48 a uznesenie Najvyššieho súdu SR z 22.8.2013, sp. zn. 4 MObdo 3/2013. 22. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žiadala napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdiť. Uviedla, že pokiaľ žalovaná tvrdí, že neodkladné opatrenie jej nebolo riadne doručené, tak tvrdenie sa nezakladá na pravde z dôvodu, že Slovenská sporiteľňa, a. s. ako právnická osoba má povinnosť mať zriadenú elektronickú schránku a zaručený podpis na komunikáciu medzi verejnými inštitúciami a súdmi. Žalovaná musela byť oboznámená o vydaní neodkladného opatrenia skôr ako žalobkyňa, nakoľko uvedené potvrdzuje skutočnosť, že dražba bola žalovanou zrušená skôr, ako žalobkyni bolo doručené uznesenie o neodkladnom opatrení. Nesúhlasila s tvrdeniami žalovanej, v ktorých namietala lehotu 5 dní, kde tvrdila, že súdy rozhodujú o neodkladnom opatrení v lehote 30 dní. Upriamila pozornosť na to, že časové úseky na vydanie neodkladných opatrení sú rôzne, 24h, 7 dňové, 30 dňové, čo vyplýva zo súdnej praxe s ohľadom na to, o aké neodkladné opatrenie ide a aký zásah a škoda hrozí. Lehota na vydanie neodkladného opatrenia na zdržanie sa výkonu záložného práva je
7 dní, čo vyplýva zo súdnej praxe. Z uvedeného dôvodu je lehota na vydanie neodkladného opatrenia primeraná. 23. K tvrdeniam žalovanej, že sa súd prvej inštancie dopustil procesných chýb a zmätočnosti, kde poukázala na zlé označenie strán uviedla, že neodkladné opatrenie je zabezpečovacím prostriedkom v civilnom spore, ktoré má zabrániť neprimeraným následkom a preto sa v žiadnom prípade nedá hovoriť o žalobe tak, ako to tvrdila žalovaná. Pokiaľ žalovaná poukazuje na šikanóznosť, neodkladné opatrenie nemôže mať šikanóznu povahu, nakoľko 7.11.2022 uzavrela súdny zmier medzi so Slovenskou sporiteľnou, a. s. a uznesením Okresný súd Trnava č. k. 39Csp/1/2022-227 zo dňa 7.11.2022 schválil súdny zmier, v ktorom bola zaviazaná zaplatiť 137.373,79 eura s príslušenstvom, v mesačných splátkach 1.200 eur. Vydaný platobný rozkaz č. k. 39Csp/1/2022-164 zo dňa 28.7.2020 nadobudol právoplatnosť 15.9.2020, ale len voči Z. A., ktorý nepodal odpor. 24. Nestotožnila sa s tvrdeniami žalovanej, že nebolo predmetom zmieru záložné právo, nakoľko nehnuteľnosť v obci O., O. XX/XX, Q. K. je výlučne v jej osobnom vlastníctve; s manželom Z. A. mali súdom zrušené bezpodielové spoluvlastníctvo manželov. V súdnom zmieri sa uvádza, že v prípade neplnenia povinnosti hradiť mesačné splátky môže pristúpiť Slovenská sporiteľňa k výkonu záložného práva a v opačnom prípade sa zdrží tohto výkonu. Zaviazali sa voči Slovenskej sporiteľni ako dlžníci spoločne a nerozdielne, a preto ide o solidárny záväzok, kde každý z nich je zaviazaný na celý dlh v úplnosti a ak jeden zo solidárnych dlžníkov poskytne celé plnenie, zanikne celý solidárny záväzok, v tomto prípade jeden za všetkých, všetci za jedného. Uvedené znamená, že si veriteľ môže vybrať (pasívna solidarita), čo mu zvýši právnu istotu plnenia pohľadávky. Mala za to, že nemá v žiadnom prípade postavenie ručiteľa, lebo existuje hlavný vzťah veriteľ dlžník, čo má akcesorickú povahu a ona je v postavení dlžníka, nie v postavení tretej osoby, ktorá má plniť, keď ho na to vyzve veriteľ v prípade, že dlžník neplní svoj záväzok a preto nemá povinnosť uspokojiť pohľadávku z exekučného titulu Z. A. voči Slovenskej sporiteľni. Slovenská sporiteľňa, a. s. je oprávnená vymáhať plnenie z exekučného titulu Z. A., ale výlučne len z majetku v jeho výlučnom vlastníctve. Svoje povinnosti vyplývajúce z uzatvoreného súdneho zmieru si plní a ak by tieto povinnosti porušila, Slovenská sporiteľňa by pristúpila k výkonu záložného práva. Z tohto dôvodu veriteľovi nehrozí žiadna ujma. Výkonom záložného práva na nehnuteľnosť v jej výlučnom vlastníctve, kde má trvalý pobyt a žije tam s maloletými deťmi by došlo k neodvrátiteľnej škode a zásahu práva na obydlie. Považovala za nelogické plniť dohodu uzavretého súdneho zmieru a súčasne nariadiť výkon záložného práva. 25. Za nepravdivé považovala tvrdenie, že žalovanej je navždy odňaté právo výkonu záložného práva, nakoľko omeškanie jedinej splátky má za následok splatnosť celého dlhu. Hodnota nehnuteľnosti je oveľa vyššia ako je pohľadávka veriteľa. Dodala, že viackrát písomne vyzývala žalovanú a dražobnú spoločnosť HeyPay, s.r.o. o vyňatie nehnuteľnosti z dražobnej vyhlášky, aby mohla pristúpiť k predaju nehnuteľnosti. Veriteľ odmietol vyňať nehnuteľnosť, čo jej zabraňovalo uskutočniť predaj nehnuteľnosti a bola veriteľom šikanózne tlačená do dražby, preto požiadala súd o vydanie neodkladného opatrenia na zdržanie sa výkonu záložného práva. Oponovala, že nie sú porušené žiadne práva veriteľa, Ústava SR a ani diskriminácia podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Neodkladné opatrenie obsahuje zákonom predpísané náležitosti a osoba v tomto konaní nemusí byť zastúpená advokátom. Bola názoru, že žalovanej nebola spôsobená vydaním neodkladného opatrenia žiadna ujma a ani škoda a jedná sa o vykonštruované konanie voči žalobkyni s cieľom dražby nehnuteľnosti a svojim spôsobom aj o finančné prostriedky, ktoré musí vynakladať na súdne konania, ako aj strate času. 26. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ďalej len „C. s. p.“), preskúmal napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie žalovanej bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné; rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil, nakoľko neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie (§ 388 C. s. p.). 27. V prvom rade odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že pokiaľ ide o námietku nedostatku právomoci z dôvodu, že súd prvej inštancie nemohol v Civilnom sporovom konaní rozhodovať spor medzi navrhovateľom a odporcom, pretože také niečo existuje iba v nesporovom konaní, odvolací súd uvádza, že právomoc na strane súdu predstavuje procesnú podmienku na strane súdu a v zásade určuje rozsah vecí, ktoré sú civilné súdy oprávnené prejednať a rozhodnúť. Nedostatok právomoci nezakladá to, ako
súd označí strany sporu, ale to, či vec, o ktorej rozhodoval, bol/nebol oprávnený prejednať a rozhodnúť. Podľa § 3 C. s. p. súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány. Predmetom navrhovaného neodkladného opatrenia je návrh žalobkyne na zdržanie sa výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou; nepochybne teda ide o vec, ktorú je oprávnený prejednať a rozhodnúť civilný súd. Námietku žalovanej, ktorá sa týkala nedostatku právomoci Okresného súdu Pezinok, preto odvolací súd považoval za nedôvodnú. 28. Za nedôvodnú posúdil odvolací súd aj námietku nedostatku miestnej príslušnosti vznesenej žalovanou v odvolaní. Žalovaná vzniesla námietku miestnej nepríslušnosti s poukazom na to, že v predmetnej veci je daná miestna príslušnosť súdu podľa sídla žalovanej (§ 15 ods. 1 C. s. p.), ktoré sa nachádza v obvode Mestského súdu Bratislava IV. A pretože v danom prípade nie je daná ani výlučná príslušnosť Okresného súdu Pezinok podľa § 20 písm. a) C. s. p. (spor sa netýka vecného práva k nehnuteľnosti), bolo porušené právo žalovanej na zákonného sudcu. 29. Možno súhlasiť so žalovanou, že zo znenia § 20 písm. a) C. s. p. vyplýva, že výlučná miestna príslušnosť súdu sa nevzťahuje na všetky spory týkajúce sa nehnuteľností ale je obmedzená výlučne na spory, ktoré sa týkajú vecných práv k týmto nehnuteľnostiam, t. j. práva vlastníckeho, spoluvlastníckeho, práva držby, práva vecného bremena, práva záložného a to len vtedy, ak v konaní ide o samotnú existenciu takéhoto práva, jeho trvanie a zánik, a nie iba o práva a povinnosti z tohto plynúce (m. m. R 25/1979, R 24/1981). V prejednávanej veci je predmetom konania zdržanie sa výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou, teda spor, ktorý sa nijako nedotýka samotnej existencie (vzniku, zmeny, či zániku) záložného práva k nehnuteľnosti (porovnaj tiež závery vyjadrené v judikátoch R 13/1992 a R 100/1994). Žalobkyňa napokon ani v podanom návrhu neuvádza žiadne skutočnosti, ktorými by spochybňovala existenciu či platnosť samotnej záložnej zmluvy. V danom prípade by teda námietka žalovanej bola dôvodná, avšak nemožno prehliadať, že v predmetnej veci ide o spor spotrebiteľský, teda o spor medzi obchodníkom a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou (§ 290 C. s. p.), v ktorom žalobkyňa vystupuje ako spotrebiteľ a žalovaná ako obchodník (predtým dodávateľ; § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Z obsahu podaného návrhu pritom vyplýva, že žalobkyňa má trvalý pobyt na adrese O. XX, O.. V takom prípade je potom Okresný súd Pezinok príslušný na konanie popri všeobecnom súde žalovanej a to podľa § 19 písm. d) C. s. p. ako súd v obvode ktorého má adresu trvalého pobytu žalobca, ktorý je spotrebiteľom, ak ide o spotrebiteľský spor. K uvedenému súčasne hodno dodať, že pokiaľ ide o príslušnosť na výber danú, vo všeobecnosti platí, že na úmysel navrhovateľa zvoliť si príslušný súd podľa § 19 C. s. p. sa usudzuje zo skutočností rozhodných pre posúdenie príslušnosti určitého súdu, ktoré sú uvedené v návrhu na začatie konania a z toho, že návrh bol podaný práve na tomto súde. Judikatúra pritom zotrváva na tom, že nie je potrebné, aby sa navrhovateľ výslovne dovolával príslušnosti na výber danej, ak sú splnené predpoklady, ktoré zakladajú príslušnosť súdu na výber danú (Zborník IV str. 708, R 29/76). Súčasne platí, že k tomuto výkladovému pravidlu sa treba prikloniť najmä tam, kde nie je navrhovateľova voľba jasne formulovaná, a preto je potrebné pristúpiť k posúdeniu návrhu podľa jeho obsahu. Z uvedeného potom vyplýva, že o nariadení neodkladného oparenia rozhodol súd miestne príslušný. 30. Podľa § 324 ods. 1 C. s. p. pred začatím konania, počas konania a po jeho skončení súd môže na návrh nariadiť neodkladné opatrenie. 31. Podľa § 325 ods. 1 C. s. p. neodkladné opatrenie môže súd nariadiť, ak je potrebné bezodkladne upraviť pomery alebo ak je obava, že exekúcia bude ohrozená. 32. Podľa § 325 ods. 2 písm. c), písm. d) C. s. p. neodkladným opatrením možno strane uložiť, aby nenakladala s určitými vecami alebo právami, niečo vykonala, niečoho sa zdržala alebo niečo znášala. 33. Podľa § 329 ods. 1 veta prvá C. s. p. súd môže rozhodnúť o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia aj bez výsluchu a vyjadrenia strán a bez nariadenia pojednávania. 34. Podľa § 329 ods. 2 C. s. p., pre neodkladné opatrenie je rozhodujúci stav v čase vydania uznesenia súdu prvej inštancie.
35. Na ozrejmenie právnej stránky veci odvolací súd uvádza, že v prípade neodkladného opatrenia zákon predpokladá iba dva dôvody uplatnenia tejto formy procesného zabezpečenia, a to jednak potrebu bezodkladne upraviť pomery a jednak obavu, že exekúcia bude ohrozená. Neodkladné opatrenie predstavuje inštitút osobitnej povahy, čomu zodpovedá zjednodušený a zrýchlený procesný postup súdu pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, t. j. súd rozhoduje spravidla bez výsluchu a vyjadrenia strán a bez nariadenia pojednávania. 36. Základným predpokladom pre nariadenie neodkladného opatrenia je existencia potreby bezodkladnej úpravy pomerov medzi stranami alebo obavy, že vykonanie exekúcie súdneho rozhodnutia bude ohrozené, pokiaľ nemožno tento účel dosiahnuť zabezpečovacím opatrením. Pre nariadenie neodkladného opatrenia sa vyžaduje hodnoverné osvedčenie aspoň základných skutočností potrebných pre záver o dôvodnosti a trvaní nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana, ako i dostatočné opísanie rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich nevyhnutnosť potreby neodkladnej úpravy pomerov medzi stranami alebo obava z ohrozenia exekúcie. So zreteľom na podstatu, účel a zmysel inštitútu neodkladného opatrenia nie je pre rozhodnutie o návrhu na jeho nariadenie potrebné vykonávať dokazovanie, avšak splnenie predpokladov pre nariadenie neodkladného opatrenia nemožno vyvodiť len zo samotných tvrdení navrhovateľa, a je potrebné tieto tvrdenia spoľahlivo osvedčiť, a to aspoň do tej miery, že možno dôvodne nadobudnúť presvedčenie o ich pravdivosti a hodnovernosti; keď pri nariaďovaní neodkladného opatrenia prevláda záujem na rýchlosti rozhodnutia nad požiadavkou úplnosti skutkových zistení. 37. Úspech strany, ktorá sa domáha nariadenia neodkladného opatrenia si vyžaduje aj preukázanie danosti hmotnoprávneho nároku (práva), ohľadne ktorého majú byť upravené pomery strán sporu (tzv. osvedčenie nároku) tak, aby neboli vážnejšie pochybnosti o potrebe bezodkladnej úpravy pomerov. Opísaním rozhodujúcich skutočností, ktoré odôvodňujú nariadenie neodkladného opatrenia, musí žalobca (navrhovateľ neodkladného opatrenia) preukázať z čoho, t. j. z akých okolností vyvodzuje svoj nárok na nariadenie neodkladného opatrenia a musí deklarovať opodstatnenie nároku vo veci samej, a že z jeho strany nejde zrejme o bezúspešné uplatňovanie práva, resp. musí tvrdiť a preukázať skutočnosti umožňujúce súdu prijať záver o existencii nároku, ktorý nevykazuje charakter dočasnosti a predbežnosti (opodstatnenie neodkladného opatrenia, ktorým možno dosiahnuť trvalú úpravu pomerov medzi stranami) a nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy. Navrhovateľ neodkladného opatrenia má dôkaznú povinnosť pokiaľ ide o skutočnosti preukazujúce, že je daný dôvod na nariadenie neodkladného opatrenia a zároveň má povinnosť tvrdenia, čo sa týka skutočností odôvodňujúcich navrhované neodkladné opatrenie. Pred nariadením neodkladného opatrenia súd musí tiež zvážiť, či v dôsledku neodkladného opatrenia sa nevytvorí nezvratný (nenapraviteľný) stav v právnych vzťahoch medzi stranami sporu, a či zásah do práv dotknutej strany sporu je primeraný navrhovateľom osvedčenému porušeniu jeho práv a právom chránených záujmov. 38. Koncepcia Civilného sporového poriadku upustila od koncepcie predbežnosti neodkladných opatrení, z dôvodu ktorého nie je nevyhnutné, aby v predmetnej veci vždy nasledovalo aj konanie vo veci samej. Rozhodnutie o neodkladnom opatrení má povahu rozhodnutia vo veci samej vtedy, ak sa konanie končí rozhodnutím o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia bez toho, aby naň nadväzovala žaloba. Takéto rozhodnutie nevykazuje charakter dočasnosti a predbežnosti poskytovanej meritórnej ochrany vyžadujúcej ďalšie konanie o žalobou uplatnenom procesnom nároku, v ktorom sa vec vyrieši s konečnou platnosťou. Samotné neodkladné opatrenie tak konzumuje vec samu (stáva sa vecou samou). Taká situácia môže nastať v prípade návrhov na nariadenie neodkladného opatrenia podaných po skončení konania (pri splnení podmienok stanovených § 325 ods. 1 C. s. p.) a v prípade návrhov na nariadenie neodkladného opatrenia pred začatím konania, ktoré nie sú a nemajú byť nasledované žalobou podľa § 336 ods. 1 C. s. p. (t. j. pri tých, kde absentuje bezprostredná väzba na konanie o procesnom nároku uplatnenom na základe žaloby a konanie sa končí samotným rozhodnutím o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia). Samotné neodkladné opatrenie potom poskytuje stranám trvalú úpravu ich pomerov rovnako, ako by mohla byť dosiahnutá v konaní vo veci samej. Vzhľadom na skutočnosť, že neodkladné opatrenie predstavuje zrýchlené konanie, v ktorom sa nevykonáva riadne dokazovanie, pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, ktoré konzumuje vec samu, je potrebné vždy individuálne vyhodnotiť, či povaha prejednávanej veci pripúšťa nariadenie takého neodkladného opatrenia; súd je totižto povinný poskytnúť ochranu nielen tomu, kto sa vydania neodkladného opatrenia domáha, ale rešpektovať aj práva toho, proti komu takýto návrh smeruje. Je preto vylúčené, aby sa neodkladným opatrením usporiadavali vzťahy medzi stranami tam, kde je
potrebné preskúmať vec riadnym dokazovaním vykonaným vo veci samej; osvedčenie bezodkladnej potreby upraviť pomery strán nemožno zamieňať s riadnym dokazovaním, ku ktorému by došlo vo veci samej. Neodkladné opatrenie tak ani po zmene koncepcie Civilného sporového poriadku nie je prostriedkom, ktorým si strany môžu a majú riešiť spornosť vzťahov v zrýchlenom konaní bez toho, aby sa ochrany svojich práv domáhali aj v riadnom konaní. Nariadenie neodkladného opatrenia, ktoré konzumuje vec samu, preto neobstojí tam, kde z povahy veci vyplýva, že trvalá úprava pomerov medzi stranami môže byť dosiahnutá iba v konaní vo veci samej. 39. Žalobkyňa sa podaným návrhom domáha zdržania výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou. Záložné právo slúži na zabezpečenie pohľadávky a jej príslušenstva tým, že záložného veriteľa oprávňuje uspokojiť sa alebo domáhať sa uspokojenia pohľadávky z predmetu záložného práva (ďalej len „záloh“), ak pohľadávka nie je riadne a včas splnená. Záložné právo sa zriaďuje písomnou zmluvou, schválenou dohodou dedičov o vyporiadaní dedičstva, rozhodnutím súdu alebo správneho orgánu, alebo zákonom. V zmluve o zriadení záložného práva sa určí pohľadávka, ktorá sa záložným právom zabezpečuje, a záloh. V zmluve o zriadení záložného práva sa určí najvyššia hodnota istiny, do ktorej sa pohľadávka zabezpečuje, ak zmluva o zriadení záložného práva neurčuje hodnotu zabezpečenej pohľadávky. Podľa § 151j ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak pohľadávka zabezpečená záložným právom nie je riadne a včas splnená, môže záložný veriteľ začať výkon záložného práva. V rámci výkonu záložného práva sa záložný veriteľ môže uspokojiť spôsobom určeným v zmluve, alebo predajom zálohu na dražbe podľa osobitného zákona (zákon č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách), alebo domáhať sa uspokojenia predajom zálohu podľa osobitných zákonov (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti), ak tento zákon alebo osobitný zákon neustanovuje inak. Záložca je povinný strpieť výkon záložného práva a je povinný poskytnúť záložnému veriteľovi súčinnosť potrebnú na výkon záložného práva. 40. Ústavný súd SR už v uznesení sp. zn. PL. ÚS 23/2014 z 24.9.2014, pri posudzovaní súladu § 7 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách s čl. 1 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 až 4 Ústavy SR a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uviedol, že podstatou dobrovoľnej dražby v zmysle platnej právnej úpravy je dohoda vlastníka s dražobníkom o dražbe určitého predmetu. Vlastník veci môže poveriť inú osobu, aby dala pokyn na vydraženie veci, pričom Občiansky zákonník vychádza z toho, že samotné uzatvorenie zmluvy o zriadení záložného práva so sebou prináša možnosť pre záložného veriteľa speňažiť záloh prostredníctvom dobrovoľnej dražby, pričom vystupuje ako zástupca záložcu. Dobrovoľná dražba sa s poukazom na to odvíja od predchádzajúceho úkonu vlastníka, ktorý dal súhlas na budúce speňaženie určitého svojho majetku spôsobom regulovaným právom a právna úprava ukladá povinnosť strpieť výkon dobrovoľnej dražby nielen s takým záložným právom, ktoré vzniklo na základe zmluvy, ale aj s takým, ktoré vzniklo zo zákona. Záložný veriteľ je teda oprávnený navrhnúť výkon záložného práva prostredníctvom dobrovoľnej dražby aj bez exekučného titulu priznávajúceho mu zabezpečenú pohľadávku voči vlastníkovi veci. Obydlie občana spomedzi zálohov Občiansky zákonník nevylučuje. V prípade, ak sa spochybňuje platnosť záložnej zmluvy, alebo boli porušené ustanovenia zákona o dobrovoľných dražbách, zákon o dobrovoľných dražbách umožňuje v zmysle § 21 ods. 2 podať osobou, ktorá tvrdí, že tým bola dotknutá na svojich právach, návrh na určenie neplatnosti dražby. 41. Súdna prax ďalej dospela k záveru, že právna úprava dobrovoľných dražieb, resp. (aj) možnosť vymáhania plnení zo spotrebiteľských zmlúv takouto formou, nie je v rozpore s ochranou spotrebiteľa, ktorá vyplýva z práva Európskej únie, za predpokladu, že príslušná právna úprava umožňuje zabezpečenie ochrany práv spotrebiteľa, resp. ju aspoň prakticky neznemožňuje alebo nadmerne nesťažuje (porov. sp. zn. 8 Cdo 147/2017, sp. zn. 5 Cdo 113/2017, sp. zn. 2 Cdo 36/2019).). Strata obydlia výkonom dobrovoľnej dražby nepochybne predstavuje zásah do práv žalobcu a je spôsobilá privodiť mu nepriaznivú životnú situáciu, avšak právo na obydlie spotrebiteľa nemožno chápať ako absolútne nedotknuteľné. Pri kolízii ústavou garantovaných práv a to práva žalobcu na ochranu obydlia zaručeného čl. 21 Ústavy SR alebo čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a na druhej strane práva žalovaného na ochranu majetku zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy, je potrebné vykonať test proporcionality ,,stricto sensu“ za účelom zistenia, či obmedzenie ustanovené zákonom, resp. na základe zákona, zodpovedá legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti (porov. rozhodnutia ústavného súdu napr. I. ÚS 4/02, I. ÚS 36/02, I. ÚS 193/03). Takýto prieskum však vybočuje z rámca prieskumu v konaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, a je možné vykonať ho len v konaní vo veci samej.
42. Z vyššie uvedeného rezonuje, že pokiaľ sa žalobkyňa podaným návrhom domáhala zdržania sa výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou, z povahy a charakteru navrhovaného neodkladného opatrenia vyplýva, že nemôže ísť o návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorý konzumuje vec samu, pretože neodkladné opatrenie v danom prípade nemôže poskytnúť stranám trvalú úpravu ich pomerov; táto môže byť dosiahnutá iba v konaní vo veci samej, v ktorom má byť preskúmaná spornosť existencie vykonávaného záložného práva. Žalobkyňa preto bola povinná už v podanom návrhu uviesť, čoho sa mieni domáhať žalobu vo veci samej, čo neurobila. Žalobkyňa v podanom návrhu (v skutku veľmi stručnom), ani neuvádza žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by mohli zakladať dôvodné a závažné pochybnosti o existencii záložného práva a ani neidentifikuje žiadnu otázku, ktorej spornosť by sa existencie záložného práva týkala; nie je preto možné identifikovať spornosť, ktorá by mala byť vo vzťahu k nariadenému neodkladnému opatreniu riešená žalobou vo veci samej. Hodnoverné osvedčenie nároku vo veci samej pritom musí viesť k záveru, že miera pravdepodobnosti úspešnosti strany v následnom konaní o žalobe je vyššia, než pravdepodobnosť jej zamietnutia, pretože zjavne nedôvodnému alebo neexistujúcemu nároku nie je možné poskytnúť ochranu prostredníctvom neodkladného opatrenia. Iba vtedy, ak je pravdepodobnosť úspechu vo veci samej vyššia ako pravdepodobnosť jej neúspechu, je splnená podmienka osvedčenia dôvodnosti a trvania nároku, ktorého ochrany sa žalobcovia domáhajú navrhovaným neodkladným opatrením (k tomu porovnaj napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 113/2017, z 25.4.2019 a sp. zn. 8 Cdo 147/2017, z 29.1.2019). 43. Ak si teda žalobkyňa ako účinný prostriedok ochrany svojho porušeného práva zvolila inštitút neodkladného opatrenia bez nadväznosti na žalobu vo veci samej, je nutné konštatovať, že argumentácia žalobkyne v prospech vyhovenia navrhovaného neodkladného opatrenia postráda dôležitú skutočnosť a síce, že v celom rozsahu ignoruje povahu a charakter neodkladného opatrenia, pretože nariadením neodkladného opatrenia bez riadneho prejednania veci, by žalobkyňa dosiahla trvalé znemožnenie výkonu záložného práva žalovanej dobrovoľnou dražbou, hoci sa nejedná o taký nárok, kde neodkladným opatrením možno dosiahnuť trvalú úpravu pomerov. Len samotná skutočnosť, že žalovaná začala s výkonom záložného práva dobrovoľnou dražbou a žalobkyňa postup žalovanej pri výkone záložného práva nepovažuje za správny, neodôvodňuje potrebu nariadenia neodkladného opatrenia. Žalovanej nemožno neodkladným opatrením zakázať výkon záložného práva dobrovoľnou dražbou, ak je zriadené v súlade so zákonom. Skutočnosť, že záložné právo nebolo zriadené v súlade so zákonom, žalobkyňa v podanom návrhu netvrdila ani neosvedčovala. Odvolací súd sa preto stotožňuje so žalovanou, že žalobkyňa návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia dožadujúc sa ním trvalej úpravy vzťahov medzi stranami, neprípustne obchádza inštitút konečnej súdnej ochrany v podobe žaloby vo veci samej, čo rezultuje v záver o neosvedčení potreby neodkladnej úpravy a potrebe zamietnutia návrhu už len z tohto dôvodu. Pokiaľ súd prvej inštancie napriek tomu uzavrel, že ide o neodkladné opatrenie, ktorým možno dosiahnuť trvalú úpravu pomerov medzi stranami (odsek 25), je jeho právne posúdenie nesprávne. 44. Podmienkou nariadenia neodkladného opatrenia je aj osvedčenie hmotnoprávneho nároku, ktorý má byť neodkladným opatrením chránený; pre tento je rozhodujúca existencia hmotnoprávneho vzťahu medzi stranami. V prípade, ak sa sporná otázka týka výkonu záložného práva, relevantnými dôkazmi osvedčujúcimi existenciu hmotnoprávneho vzťahu medzi stranami sú záložná zmluva a zmluva, z ktorej vznikla pohľadávka zabezpečená záložným právom; v prípade výkonu záložného práva tiež dôkazy osvedčujúce túto skutočnosť. Súd prvej inštancie síce dospel k záveru, že žalobkyňa osvedčila, že medzi ňou a žalovanou „ide o vzťah súkromnoprávneho vzťahu charakteru zo zmlúv o splátkovom úvere a záložného práva“, avšak žalobkyňa žiadnu zmluvu o splátkovom úvere ani záložnú zmluvu nepredložila (zápis záložného práva v katastri nehnuteľnosti, ani uznesenie Okresného súdu Trnava č. k. 39Csp/1/2020-227, zo dňa 7.11.2022, existenciu hmotnoprávneho vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom ani medzi veriteľom a záložcom neosvedčujú). Následkom absencie dôkazov relevantných pre posúdenie hmotnoprávneho vzťahu medzi stranami je tiež skutočnosť, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého uznesenia relevantne nevysporiadal ani s otázkou vzájomného postavenia žalobkyne a jej manžela ako dlžníkov a vplyvu tejto skutočnosti na možnosť výkonu záložného práva žalovanou pre nesplnenie dlhu jedným z nich. Vnútorne rozporne potom vyznieva záver súdu prvej inštancie, ktorý na jednej strane konštatuje, že žalovaná k dobrovoľnej dražbe pristúpila na základe platobného rozkazu sp. zn. 39Csp/1/2020-164, zo dňa 25.8.2020, ktorý nadobudol právoplatnosť 15.9.2020 voči manželovi žalobkyne, avšak na strane druhej splnenie predpokladov na nariadenie neodkladného opatrenia vyvodzuje z toho, že „uznesením Okresného súdu Trnava č. k.
39Csp/1/2020-227, zo dňa 7.11.2022 bol medzi žalobkyňou a žalovanou uzavretý zmier, v ktorom sa žalobkyňa zaviazala pohľadávku žalovanej uhrádzať v mesačných splátkach, ktoré od schválenia zmieru vykonáva riadne a včas“. 45. Ďalšou podmienkou nariadenia neodkladného opatrenia je princíp subsidiarity neodkladného opatrenia, ktorý sa aplikuje nielen vo vzťahu k zabezpečovaciemu opatreniu, ale aj vo vzťahu k iným inštitútom, prostredníctvom ktorých môže byť dosiahnutá účinná súdna ochrana (uznesenie Ústavného súdu SR z 22.1.2020, sp. zn. IV. ÚS 13/2020). To znamená, že ak sledovaným neodkladným opatrením má byť zabránenie výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou potom zákon č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách, v § 21 ods. 2, dáva možnosť osobe, ktorá bola dražbou dotknutá na svojich právach, požiadať súd, aby určil neplatnosť dražby. Takýmto postupom je zaručená ingerencia súdnej moci do inštitútu dobrovoľnej dražby. Naviac, ak by záložný veriteľ svojim zavineným postupom porušil právnu povinnosť vyplývajúcu zo zákona alebo zo zmluvy a spôsobí ujmu na majetku alebo právach záložcu alebo záložného dlžníka, môže zodpovedať za takto vniknutú škodu. 46. Podmienkou nariadenia neodkladnej úpravy pomerov je napokon osvedčenie nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy, resp. osvedčenie potreby neodkladnej úpravy pomerov strán sporu. Neodkladné opatrenie bude spravidla opodstatnené, ak navrhovateľovi hrozí vznik alebo rozširovanie škody, či inej ujmy, ak dochádza k porušovaniu alebo ohrozovaniu jeho práv a oprávnených záujmov, prípadne, ak hrozí zhoršenie jeho právnej pozície do takej miery, že sa neoplatí uchádzať o konečnú súdnu ochranu. Pri posúdení otázky nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy je potrebné vziať zreteľ aj na samotný inštitút dobrovoľnej dražby. Žalobkyňa potrebu neodkladnej úpravy pomerov odôvodňovala tým, že nariadením neodkladného opatrenia má dôjsť k zamedzeniu neodvrátiteľného zásahu do jej vlastníckeho práva na nehnuteľnosti, kde má ona aj jej dve maloleté dcéry trvalý pobyt. Odvolací súd nespochybňuje, že dražba nehnuteľností môže vážnym spôsobom zasiahnuť do práv žalobkyne, to však neznamená, že dražba nehnuteľností je neprípustná. Ako však už bolo uvedené vyššie, súdna prax dospela k záveru, že samotná právna úprava dobrovoľných dražieb, resp. možnosť vymoženia plnení zo zmlúv touto formou, nie je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. Dobrovoľná dražba bez ohľadu na to, či ňou dochádza k realizácii záložného práva zabezpečujúceho štandardné alebo spotrebiteľské záväzkové vzťahy a bez rozlíšenia, či je predmetom dražby nehnuteľnosť zabezpečujúca bytovú potrebu dlžníka alebo iná vec, je upravená samostatným zákonom č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a výkon záložného práva týmto spôsobom Občiansky zákonník explicitne pripúšťa (§ 151j Občianskeho zákonníka). Táto zákonná úprava, pri ktorej je potrebné vychádzať z prezumpcie ústavnosti, predstavuje medze ústavných práv (vlastniť majetok a na rešpektovanie obydlia) predpokladané čl. 13 Ústavy Slovenskej republiky, v intenciách ktorých zásah do práv a oprávnených záujmov napriek tomu, že sa subjektívne môže javiť ako rozporný s ústavným textom, v konečnom dôsledku protiústavný nie je. Žalobkyni ani jej rodinným príslušníkom výkonom záložného práva dobrovoľnou dražbou nehrozí strata obydlia, pretože výsledkom dražby nie je exekučný titul ukladajúci žalobkyni povinnosť nehnuteľnosti vypratať. Ak je žalobkyňa presvedčená, že na uskutočnenie dobrovoľnej dražby neboli splnené predpoklady podľa zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách, potom práve tento zákon jej ponúka možnosť napadnúť platnosť dražby na súde žalobou a v prípade, ak bude v konaní úspešná, dôjde k zániku účinkov príklepu spätne k okamihu jeho vzniku. 47. Po vecnom a právnom zhodnotení relevantných skutočností, odvolací súd, na rozdiel od súdu prvej inštancie, v súlade s odvolacou argumentáciou žalovanej, dospel k záveru, že žalobkyňa neosvedčila splnenie základných zákonných predpokladov na nariadenie neodkladného opatrenia podľa § 325 ods. 1 C. s. p., čo vyúsťuje do záveru o nelegálnosti (z hľadiska potreby, naliehavosti, primeranosti) požadovaného neodkladného opatrenia. Odvolací súd preto napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v zmysle § 388 C. s. p. zmenil a návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol. 48. O nároku na náhradu trov konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, ods. 2 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovanej priznal proti žalobkyni plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mala vo veci plný úspech. 49. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).