Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 15Co/134/2023 1722200657 30. 10. 2024 JUDr. Eva Mészárosová ECLI:SK:KSBA:2024:1722200657.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Mészárosovej a členov senátu JUDr. Silvie Walterovej a Mgr. Zity Leimbergerovej v právnej veci žalobcu: Slovenská televízia a rozhlas, IČO: 56 398 255, Bratislava, Mlynská dolina, proti žalovanému: Q. Š. C. Í. C. , N. F. XX.XX.XXXX, C. A. W., V.Š. Č.. XXXX/XX, o zaplatenie 58,45 €, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 8. júna 2023, č. k. 4 C 17/2022-193, takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave p r i p ú š ť a , aby z konania vystúpil žalobca Rozhlas a televízia Slovenska, IČO: 47 232 480, Bratislava, Mlynská dolina a na jeho miesto vstúpila Slovenská televízia a rozhlas, IČO: 56 398 255, Bratislava, Mlynská dolina. II. Rozsudok Okresného súdu Pezinok zo dňa 8. júna 2023, č. k. 4 C 17/2022-193, vo výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 58,45 € na bankový účet: B XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, vedený v Štátnej pokladnici, k variabilnému symbolu XXXXXXXXXX, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku a vo výroku, ktorým žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50,2 %, p o t v r d z u j e . III. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1.1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 8.6.2023, č. k. 4 C 17/2022-193, konanie v časti o zaplatenie sumy 67,44 € zastavil, žalovanému uložil zaplatiť žalobcovi sumu 58,45 €, vo zvyšku žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50,2 %. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 1 ods. 2 zákona č. 40/1964 Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 1, § 3 písm. a), § 4 ods. 1, § 6 ods. 1, § 7 ods. 1, ods. 2, § 9 ods. 1 písm. a), § 10 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 5, § 11 ods. 1, ods. 2 zákona č. 340/2012 Z. z. o úhrade za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „osobitný zákon“), § 28 ods. 3 písm. q) zákona č. 251/2012 Z. z. o energetike a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 251/2012 Z. z.“). V odôvodnení uviedol, že žalobca sa v prejednávanej veci domáhal, aby súd platobným rozkazom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť sumu 232,92 € (215,92 € titulom neuhradených koncesionárskych poplatkov za kontrolované obdobie 1.2.2016 - 30.11.2021 a 17,- € titulom pokuty v zmysle zákona č. 532/2010 Z. z.) a sumu 1,85 € (titulom náhrady poštovného), na tom skutkovom základe, že žalovaný, zo zákona platiteľ úhrad za služby verejnosti v zmysle osobitného predpisu, zákona č. 532/2010 Z. z., neplatil úhrady v zmysle tohto zákona za uvedené kontrolované obdobie. Žiadal priznať trovy konania. K žalobe pripojil prehľad predpisov a platieb, výzvu na úhradu nedoplatku zo dňa 3.11.2021 s doručenkou, potvrdenie Slovenskej pošty a. s. o výške tarifnej ceny za úradnú zásielku (poštovného). Proti vo veci vydanému platobnému rozkazu č. k. 4 C 17/2022-13, zo dňa 21.4.2022, podal žalovaný včas odpor s vecným
odôvodnením, v ktorom namietol nedoručenie predžalobnej výzvy s tým, že posledná komunikácia so žalobcom bola asi pred dvoma rokmi; namietal, že opakovane vyzýval žalobcu, aby s ním nekomunikoval písomne, ale prostredníctvom jeho aktivovanej elektronickej schránky a že účtované poplatky neuzná; že sa chcel so žalobcom dohodnúť na splátkovom kalendári v sume 10,- € mesačne, čo mu nebolo umožnené s odvolaním sa na nízku sumu a interný predpis, ktorý mu však žalobca odmietol poskytnúť; že záväzok voči žalobcovi uznáva, nie však v požadovanej výške a chce sa dohodnúť na splátkovom kalendári. Podaný odpor žalovaný doplnil podaním, v ktorom namietol premlčanie časti dlhu s tým, že uznáva istinu dlhu vo výške 58,16 €, ak mu ju žalobca umožní uhradiť v splátkach. V odpore, ani jeho doplnení žalovaný neoznačil žiadne prostriedky procesnej obrany. K odporu žalovaného sa žalobca vyjadril tak, že v časti o zaplatenie sumy 67,44 € (za obdobie 4/2017 - 3/2019), vzhľadom na vznesenú námietku premlčania, berie žalobu späť a v ďalšom konaní sa domáha zaplatenia sumy 148,48 € (za obdobie 4/2019 - 11/2021), pokuty 17,- € a náhrady poštovného 1,85 €. K odporu sa vecne vyjadril tak, že pokiaľ ide o doručenie predžalobnej výzvy, poukázal na k žalobe pripojenú doručenku, ktorá je verejnou listinou a pre ktorú platí vyvrátiteľná domnienka správnosti údajov na nej uvedených. Je vecou žalovaného preukázať úhrady v zmysle zákona; nie žalobcu, že žalovaný neplatil. Pokiaľ žalovaný požadoval komunikáciu prostredníctvom elektronickej schránky, žalobca nemá povinnosť elektronickej komunikácie, nie je orgánom verejnej moci, advokátom, súdnym exekútorom, notárom ani správcom, ale je verejnoprávnou inštitúciou, avšak verejnú moc nevykonáva (ako verejnoprávna inštitúcia nemá štátom delegovanú moc rozhodovať o právach a povinnostiach). Pokiaľ žalovanému neumožnil dohodu o splátkach dlhu, poukázal na text interného predpisu, podľa ktorého „vyberateľ úhrady poskytuje platiteľom dohodu o postupnom uhradení nedoplatku na minimálne 3 mesiace, maximálne však 12 mesiacov. Nakoľko dlh žalovaného v tom čase predstavoval sumu 167,04 €, pri rozložení na maximálnu dĺžku splácania 12 mesiacov, mesačná splátka 10,- € podľa požiadavky žalovaného nebola možná, na čo bol žalovaný opakovane upozornený. Z dispozitívneho § 11 zákona č. 176/2004 Z. z. o nakladaní s majetkom verejnoprávnych inštitúcií jasne vyplýva možnosť, nie povinnosť, verejnoprávnej inštitúcie uzavrieť dohodu o splátkach, teda žalobca nie je povinný takejto žiadosti vyhovieť. A ak žalovaný nie je schopný uhradiť dlh naraz, bude musieť preukázať zhoršenie jeho sociálnych a ekonomických pomerov. K vyjadreniu žalobca pripojil listinný dôkaz, a to výzvu na zaplatenie nedoplatku vo výške 217,77 € za obdobie do 27.3.2011, zo dňa 3.11.2021, s doručenkou. 1.2. Súd prvej inštancie, na základe dispozitívneho úkonu žalobcu, konanie v späťvzatej časti o zaplatenie sumy 67,44 € zastavil. K čiastočnému späťvzatiu žaloby došlo skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie, preto súhlas žalovaného nebol potrebný. 1.3. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že žalovaný bol podľa § 3 písm. a) zákona č. 340/2012 Z. z. o úhrade za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „osobitný predpis“) platiteľom úhrady za služby verejnosti vo výške 4,64 € mesačne, pričom žalobca bol podľa § 4 ods. 1 osobitného predpisu vyberateľom a príjemcom tejto úhrady. Podľa žalobcom k žalobe pripojenému prehľadu predpisov a platieb z jeho databázy, žalobca evidoval predpis spolu vo výške 326,65 € a platby spolu vo výške 108,88 €, vykazujúc nedoplatok vo výške 217,77 €. Z predpisu ďalej vyplývalo, že žalovaný nevykonal vôbec žiadnu úhradu za obdobie od 1/2011 až do 4/2019, následne v mesiacoch 7,11/2019, 2-7/2020, 10-12/2020, 1,2/2021, 4-12/2021. Úhrady vykonal len v mesiacoch 4/2019 sumu 20,42 €, 5/2019 sumu 20,09 €, 5/2019 sumu 18,75 €, 8/2019 sumu 7,66 €, 9/2019 sumu 6,98 €, 10/2019 sumu 6,52 €, 12/2019 sumu 11,76 €, 1/2020 sumu 5,97 €, 8/2020 sumu 3,22 €, 9/2020 sumu 3,89 € a 3/2021 sumu 3,62 €. Výzvou zo dňa 3.11.2021, doručovanou žalovanému na adresu jeho trvalého pobytu (D., W.) doporučenou listovou zásielkou prostredníctvom Slovenskej pošty a. s., žalobca vyzýval žalovaného na zaplatenie nedoplatku na úhradách za služby verejnosti vo výške 217,77 € za obdobie od 27.3.2011, vrátane poštovného 1,85 €, v lehote do 30 dní, inak uplatní nárok aj na zaplatenie pokuty 17,- € v zmysle osobitného predpisu. Podľa potvrdenia Slovenskej pošty a. s. tarifná cena za túto zásielku poštovné bola vo výške 1,85 €. Podľa k žalobe pripojenej doručenky výzva bola doručená a prevzatá dňa 11.11.2021, opatrená vlastnoručným podpisom, podľa tvrdenia žalovaného, čo žalobca nesporoval, jeho manželky. Podľa odborného záveru písomného znaleckého posudku (znalecký úkon nariadený súdom na návrh žalovaného) znalkyne z odboru písmoznalectvo, odvetvie ručné písmo Mgr. D. C. č. 3/2023, sporný podpis vyhotovený k zneniu priezviska M. na kópii doručenky zo dňa 11.11.2021, nie je pravým podpisom žalovaného. Z databázy žalobcu - prehľadu predpisov a platieb súd prvej inštancie zistil, že žalovaný v rozhodnom období apríl 2019 - november 2021, vykonal úhrady za služby verejnosti v nepravidelných sumách v celkovej výške 108,88 €, oproti povinnosti úhrad v celkovej sume 148,48 € (32 x 4,64 €). Konštatoval, že dlh žalovaného, nepodliehajúci premlčaniu v zmysle § 100 ods. 1, § 101
Občianskeho zákonníka tak za rozhodné obdobie, vymedzené stranou žalobcu (apríl 2019 - november 2021) predstavuje len sumu 39,60 €. Podľa žalovaným predloženej písomnej komunikácie so žalobcom (č. l. 76 - 83 spisu), žalovaný bol na nedoplatok na úhradách za služby verejnosti žalobcom vyzývaný už v roku 2019 (výzva z 10.1.2019, nedoplatok vo výške 437,61 € za obdobie 1.4.2011 31.1.2019), na ktorú odpovedal vznesením námietky premlčania (listom zo dňa 16.1.2019), čo žalobca čiastočne akceptoval (listom zo dňa 22.1.2019) s tým, že žalovaného vyzval na zaplatenie nepremlčanej časti vo výške 167,04 € za obdobie 2/2016 - 1/2019 + poštovné 1,45 €. Písomnej žiadosti žalovaného zo dňa 11.2.2019, o splátkový kalendár na úhradu dlhu v splátkach po 10,- € mesačne, žalobca listom zo dňa 25.2.2019 nevyhovel z dôvodu, že dlžná suma musí byť uhradená do 12 mesiacov. Následná komunikácia sa týkala nesúhlasu žalovaného s nepovolením splátok v ním požadovanej výške 10,- € mesačne , tiež namietal, že s ním žalobca nekomunikuje prostredníctvom aktivovanej elektronickej schránky ako orgán verejnej moci, a preto neakceptuje požiadavku úhrady poštovného. 1.4.1. Pokiaľ ide o právne posúdenie zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie poukázal na to, že podľa ustálenej právnej teórie a súdnej praxe je sporové konanie ovládané prejednacou zásadou, v zmysle ktorej tvrdiť skutočnosti a navrhovať na ich preukázanie dôkazy je vecou strán sporu. Teória procesného práva podmieňuje úspech strany v spore unesením dvoch bremien. Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno tieto skutočnosti preukázať (§ 132 ods. 1 C.s.p.). Uvedené ustanovenie stanovuje teda aj dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní, t. j. povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách sporu. Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu, zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť týchto skutkových tvrdení. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť, významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť preukázaná, a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží teda na tej strane sporu, ktorá z ich existencie vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu sporu, ktorá existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Strana sporu, ktorá tvrdí určitú negatívnu skutočnosť, nenesie ohľadne tejto skutočnosti dôkazné bremeno; pri popretí tohto tvrdenia protistranou táto sama ponesie dôkazné bremeno ohľadne svojho pozitívneho tvrdenia. 1.4.2. Vyhodnotením vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba žalobcu, po jej čiastočnom späťvzatí, je dôvodná a to v rozsahu sumy 58,45 € (suma 39,60 € dlžných úhrad za služby verejnosti v rozhodnom období 4/2019 - 11/2021, zohľadniac obranu žalovaného o čiastkových úhradách v rozhodnom období, suma 17,- € pokuta a suma 1,85 € náhrady poštovného, v zmysle osobitného predpisu), preto žalobe v tejto časti vyhovel a žalovaného na jej zaplatenie zaviazal. Medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný je platiteľom úhrad za služby verejnosti v zmysle zákona č. 340/2012 Z. z., a preto v zmysle tohto zákona bol povinný pravidelne, vo výške a v lehotách striktne stanovených uvedeným zákonom žalobcovi ako vyberateľovi a príjemcovi úhrad, tieto uhrádzať, ktorú zákonnú povinnosť si evidentne dlhodobo riadne a včas neplnil. Žalovaný v konaní nepoprel tvrdenia žalobcu, že riadne a včas nevykonával úhrady za služby verejnosti. Povinnosti uloženej žalovanému vyššie citovaným zákonom, žalovaného nezbavuje to, že s ním žalobca nekomunikoval prostredníctvom aktivovanej elektronickej schránky, čo ani nebol povinný v zmysle zákona č. 305/2013 Z. z. o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o e-Governmente), keďže nad všetku pochybnosť nie je orgánom verejnej moci, ako sa mylne domnieva žalovaný, autoritatívne nerozhoduje o právach a povinnostiach subjektov, či už priamo alebo nepriamo, a teda nevydáva rozhodnutia, vynútiteľné štátnou mocou (viď rozhodnutie Ústavného súdu Českej a Slovenskej federatívnej republiky sp. zn. I. ÚS 191/92, zo dňa 9.6.1992); žalobca je verejnoprávnou inštitúciou zriadenou zákonom a v zmysle citovaného osobitného predpisu je len vyberateľom úhrad za služby verejnosti, pričom neplatenie týchto úhrad mu sám osobitný predpis ukladá vymáhať na súde, t. j. uplatniť žalobou na súde (až právoplatné rozhodnutie súdu je vymáhateľné), ani skutočnosť, že mu žalobca neumožnil plniť predchádzajúci jeho dlh v splátkach (súd prvej inštancie poukázal na to, že žiaden právny predpis žalobcovi neukladá povinnosť uzavrieť s dlžníkom úhrad za služby verejnosti dohodu o splátkach dlhu; takáto dohoda je vždy len na vôli veriteľa, ktorý
sa tým zbavuje možnosti získania finančných prostriedkov skôr, jednorazovo, pričom ako vyplynulo z dôkazov samotného žalovaného, žalobca bol ochotný umožniť žalovanému splatiť predchádzajúci dlh v splátkach za ním stanovených podmienok - do 12 mesiacov). Pokiaľ išlo o zaplatenie pokuty 17,- € a poštovného 1,85 €, teda nárokov vyplývajúcich žalobcovi z osobitného predpisu za splnenia podmienky nezaplatenia dlhu platiteľom úhrad za služby verejnosti v lehote do 30 dní od doručenia výzvy, v prípade žalovaného teda do 12.12.2021, resp. do 13.12.2021 (§ 122 ods. 1, ods. 3 Občianskeho zákonníka), čo žalovaný v konaní odmietal s poukazom na nedoručenie mu výzvy žalobcu na zaplatenie dlhu zo dňa 3.11.2021, súd prvej inštancie poukázal na ustanovenie § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka, z ktorého vyplýva, že prejav vôle pôsobí voči neprítomnej osobe v okamihu, keď k nej dôjde, čo ustálila súdna prax tak, že „Všeobecnou požiadavkou toho, aby bolo možné písomnosť považovať za doručenú je, aby adresát mal objektívnu možnosť sa s touto oboznámiť. Pokiaľ je obsahom zásielky právny úkon, potom sa zásielka považuje za doručenú najmä jej prevzatím, ale aj vtedy, ak jej adresát bude mať objektívnu možnosť oboznámiť sa s obsahom prejavu vôle v ňom vyjadrenej, t. j. akonáhle sa dostane prejav vôle do sféry jeho dispozície. Interpretácia procesných predpisov neprichádza do úvahy. V zmysle týchto, prejav vôle vyjadrený jednostranným právnym úkonom pôsobí od doby, keď dôjde osobe, ktorej je určený. Prejav vôle pôsobí voči neprítomnej osobe od okamihu, keď jej dôjde.“ (napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 129/2010 zo dňa z 28. 1. 2011). V danom prípade, ako poukázal aj žalobca, výzvu zo dňa 3.11.2021 možno považovať za doručenú žalovanému, keď túto podľa tvrdenia samotného žalovaného prevzala jeho manželka, jeho blízka osoba, ktorú v zmysle Poštového poriadku z náhradného doručenia nevylúčil, mal teda objektívnu možnosť sa s obsahom jeho manželkou prevzatej zásielky oboznámiť, a preto je potrebné považovať ju za žalovanému doručenú. Sám žalovaný v konaní uviedol, že ho manželka o doručenej zásielke telefonicky informovala, pričom jej dal pokyn, aby ju „hodila do koša“, že jej obsah ho „nezaujíma“. Uvedeným bola naplnená fikcia doručenia, a to aj v prípade, že sa žalovaný s obsahom zásielky neoboznámil. Pokiaľ žalovaný namietal, že žalobca vystavil výzvu zo dňa 3.11.2021, viac ako 60 dní od zistenia jeho omeškania, túto námietku považoval súd prvej inštancie za irelevantnú, nemajúcu vplyv na posúdenie nároku žalobcu v tomto konaní, keďže osobitný predpis v žiadnom zo svojich ustanovení neupravuje prípadný zánik (preklúziu) nároku žalobcu na doplatenie dlžných úhrad za služby verejnosti v prípade nedodržania lehoty 60 dní od zistenia omeškania platiteľa úhrad s úhradami za služby verejnosti. V danom prípade žalovaný úspešne uplatnil námietku premlčania časti uplatňovaného nároku a v tejto časti (o zaplatenie sumy 67,44 € za obdobie 4/2017 - 3/2019) žalobca aj vzal žalobu späť a súd konanie v tejto časti zastavil. 1.4.3. Pokiaľ žalovaný žiadal, aby mu súd povolil splniť dlh v splátkach súd prvej inštancie poukázal na ustanovenie § 232 ods. 3 C.s.p., podľa ktorého lehota na splnenie uloženej povinnosti je tri dni odo dňa právoplatnosti rozsudku. Ďalej poukázal na rozhodnutie R 78/1966, podľa ktorého „Zákonom stanovená lehota na plnenie je zásadne trojdňová. Len v odôvodnených prípadoch môže súd určiť lehotu dlhšiu, prípadne určiť, že plnenie možno vykonať v splátkach, ktorá výroková časť však musí byť podložená zistením všetkých potrebných skutočností, ktoré by presvedčivo zdôvodnili záver súdu, že vzhľadom na povahu prejednávanej veci, na povinný nárok a osobné pomery strán je vhodné určiť na splnenie lehotu dlhšiu než tri dni od právoplatnosti rozsudku alebo určiť, že peňažné plnenie možno uskutočniť v splátkach.“ Súd prvej inštancie dôvodil, že žalovaný v súvislosti so svojou žiadosťou o povolenie splátok netvrdil a nepreukázal žiadne skutočností, ktoré by presvedčivo zdôvodnili záver súdu, že vzhľadom na povahu prejednávanej veci, na povinný nárok a osobné pomery strán je vhodné určiť na splnenie lehotu dlhšiu než tri dni od právoplatnosti rozsudku alebo určiť, že peňažné plnenie možno uskutočniť v splátkach. 1.5. O náhrade trov konania súd rozhodol v zastavujúcej časti podľa § 256 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane, keďže v tomto prípade procesne zavinil čiastočné zastavenie konania žalobca svojím čiastočným späťvzatím žaloby. O nároku na náhradu trov konania vo veci samej súd rozhodol podľa § 255 ods. 1, ods. 2 C.s.p., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Dôvodil, že v predmetnej veci sa žalobca svojou žalobou domáhal zaplatenia sumy 234,77 € istiny (čo predstavuje 100 %), súd jeho žalobe vyhovel vo výške 58,45 € (čo predstavuje úspech žalobcu 24,9 %), súd zastavil konanie v časti istiny 67,44 € a zamietol v časti 108,88 €, (čo predstavuje úspech žalovaného 75,1 %). Čistý úspech žalovaného potom predstavuje nárok 50,2 % náhrady trov konania. 2.1. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, jeho výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 58,45 €, do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo výroku, ktorým žalovanému priznal
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50,2 % (posúdiac odvolanie podľa obsahu v súlade s § 124 ods. 1 C.s.p.), podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Dôvodil, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.), súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e/ C.s.p.) a súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.). Odvolateľ v odvolaní poukázal na to, že žalobca sa v žalobe domáhal zaplatenia pokuty vo výške 17,- € podľa § 10 ods. 3 zákona č. 340/2012 Z. z. a nákladov na poštovné vo výške 1,85 €, ako dôkaz priložil kópiu doručenky výzvy. Odvolateľ dôvodil, že v konaní pred súdom prvej inštancie tvrdil, že podpis na doručenke nie je jeho, a teda nenastala skutková podstata podľa § 10 ods. 3 a podľa § 11 ods. 2 zákona č. 340/2012 Z. z. Na overenie pravdivosti svojich slov navrhol kontrolu podpisu z doručenky s kontrolou podpisu na jeho občianskom preukaze. Táto žiadosť bola súdom zamietnutá s tým, že ak žalovaný trvá na svojom tvrdení, tak je nutné vykonať znalecké dokazovanie na preverenia pravosti podpisu. Preto nie je pravdivé tvrdenie v rozsudku, že tento dôkaz bol vykonaný na podnet žalovaného. Žalovaný si zmysluplnosť takéhoto dôkazu overil otázkou, či v prípade preukázania, že podpis na doručenke nie je jeho, bude táto skutočnosť započítaná v jeho prospech a pokuta vo výške 17,- € nebude priznaná. Súd to výslovne potvrdil. Napriek tomu, že znalecký posudok potvrdil pravdivosť tvrdenia žalovaného, tak súd zmenil názor (s odôvodnením, že sa jednalo len o predbežný právny názor), čím spôsobil nezmyselnosť vynaloženého času a prostriedkov na znalecký posudok. Odvolateľ ďalej vytýkal súdu prvej inštancie, že mu vyjadrenie žalobcu k znaleckému posudku bolo doručené až v priebehu posledného pojednávania, pričom jeho žiadosť o odročenie pojednávania, aby sa s uvedeným vyjadrením mohol oboznámiť, súd zamietol s odôvodnením, že vo vyjadrení nie sú uvedené nové skutočnosti. Odvolateľ namietal, že vo vyjadrení žalobca uviedol nové skutočnosti, ktoré v priebehu konania z jeho strany nezazneli. K tvrdeniu žalobcu v uvedenom vyjadrení, že žalovaný mal na pošte žiadať, aby jeho manželka bola vylúčená z doručovania jemu určených zásielok, namietal, že nikto nemôže žiadať, aby zásielku do vlastných rúk pošta nevydávala niekomu inému, pretože zásielka do vlastných rúk je určená do vlastných rúk. Pochybila tak pošta a žalovaný tomu nemal ako zabrániť. Odvolateľ poprel tvrdenie súdu, uvedené v odôvodnení, že v konaní uviedol, že dal manželke pokyn, aby výzvu žalobcu hodila do koša. Odvolateľ namietal, že žalobca nijakým spôsobom nepreukázal, že výzva sa mu dostala do rúk, resp. ju mal možnosť neprijať. Odvolateľ ďalej vytýkal súdu prvej inštancie, že nebral do úvahy oprávnenosť výzvy a poštových nákladov s ňou spojených. Poukázal na to, že pôvodná žaloba (keďže žalobca výzvu nevidel, tak sa opiera o žalobu) bola na výšku 215,92 €, ale súd z toho žalobcovi priznal len 39,6 € [=58,45 - 17 (výzva) - 1,85 (pošta), čo je iba 18,3 %]. 2.2. Odvolateľ ďalej dôvodil, že v konaní argumentoval tým, že podľa § 10 ods. 2 zákona č. 340/2012 Z. z. má žalobca povinnosť do 60 dní od zistenia nedoplatku informovať o tejto skutočnosti. Ak by si žalobca splnil zákonnú povinnosť, tak by výška istiny bola v sume 9,28 €. Túto sumu žalovaný počas celého priebehu súdu akceptoval a súhlasil s tým, že ju uhradí. K argumentu žalobcu, že jednak nie je schopný technicky zabezpečiť výpočet nedoplatku častejšie, a že o výške nedoplatku sa nedozvedel skôr, odvolateľ namietal, že žalobca v konaní nepreukázal, v čom je technicky nemožné vykonať prepočet častejšie ako raz za vyše 3 roky a neuviedol, kedy sa dozvedel o nedoplatku. I keď žalovaný žiadal, aby žalobca predložil dôkaz, súd takýto dôkaz od žalobcu nežiadal. Naopak žalovaný listinnými dôkazmi preukázal, že komunikácia medzi ním a žalobcom vo veci nedoplatku prebiehala od roku 2019. Súd v otázke dokazovania porušil rovnosť strán. Odvolateľ vytýkal súdu prvej inštancie, že sa nesprávne vysporiadal s nedodržaním zákonnej lehoty 60 dní zo strany žalobcu. 2.3. Odvolateľ vytýkal súdu prvej inštancie, že nevykonal ním navrhnuté dokazovanie interným predpisom žalobcu, upravujúcim možnosti splácania dlžnej čiastky zo strany dlžníka. Namietal, že súd prvej inštancie v rozsudku uvádza: „... poukázal na text interného predpisu ...“. Podľa odvolateľa ide o zavádzajúce tvrdenie súd, pretože žiadny interný predpis nebol žalobcom predložený. Pokiaľ súd v rozhodnutí dôvodil, že žalovaný v roku 2019 nepreukázal zhoršenie sociálnych a ekonomických pomerov odvolateľ poukázal na to, že žalobca jeho žiadosť o splátky zamietol, preto takéto dokazovanie by bolo nezmyselné. 2.4. Odvolateľ vytýkal súdu prvej inštancie, že žiadnym spôsobom neodôvodnil svoje rozhodnutie o nároku žalovaného na náhradu trov konania. 2.5. Odvolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že vzhľadom na to, že žalovaný neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na žalobcom uplatňovaný nárok, považuje jeho
odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie za nedôvodné a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok vo všetkých výrokoch potvrdil. 4. Ďalšie vyjadrenia do spisu doložené neboli. 5. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.) túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 30. októbra 2024; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom rozsahu potvrdil (§ 387 ods. 1, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. 6. Zákonom č. 157/2024 Z. z. o Slovenskej televízii a rozhlase a o zmene niektorých zákonov, ku dňu jeho účinnosti (1.7.2024) bol Rozhlas a televízia Slovenska zriadená podľa doterajších predpisov zrušená a Slovenská televízia a rozhlas sa ku dňu účinnosti tohto zákona stala právnym nástupcom Rozhlasu a televízie Slovenska a prebrala všetky jeho práva a povinnosti ku dňu účinnosti tohto zákona (§ 30 ods. 1). Odvolací súd postupom podľa § 80 C.s.p., prihliadnuc na podanie žalobcu doručené tunajšiemu súdu dňa 15.7.2024 rozhodol tak, že pripustil, aby z konania vystúpil žalobca Rozhlas a televízia Slovenska, IČO: 47 232 480, Bratislava, Mlynská dolina a na jeho miesto vstúpila do konania Slovenská televízia a rozhlas, IČO: 56 398 255, Bratislava, Mlynská dolina. 7. K základu predmetu sporu odvolací súd považuje za potrebné všeobecne poukázať na to, že v čase podania žaloby žalobca - Rozhlas a televízia Slovenska bola verejnoprávna inštitúcia zriadená zákonom č. 532/2010 Z. z. Úhrada za služby verejnosti poskytované RTVS v oblasti rozhlasového a televízneho vysielania, tzv. koncesionárske poplatky, bola zdrojom financovania verejnoprávneho rozhlasového a televízneho vysielania, ktorých právny základ a výšku upravoval zákon č. 340/2012 Z. z. o úhrade za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska v znení k rozhodnému obdobiu vzniku dlhu žalovaného. Koncesionársky poplatok bol považovaný za osobitný príspevok na finančné zabezpečenie plnenia zákonom stanovených povinností a úloh žalobcu (jeho právneho predchodcu) ohľadom poskytovania verejnej služby. Koncesionárske poplatky neboli platbou za ponuku programov ani za ich užívanie, teda za sledovanie určitých programov, ale platbou, ktorá sa vzťahovala na každého, kto bol odberateľom elektriny. Fyzická osoba i právnická osoba platili za vysielanie formou koncesionárskych poplatkov. Prostredníctvom koncesionárskeho poplatku fyzická osoba (aj právnická osoba) financovali verejnú službu, ktorá mu bola poskytovaná ako občanovi. Sadzba koncesionárskeho poplatku nebola určená náhodne. Išlo o sumu vyjadrujúcu podiel skutočných nákladov nevyhnutných na dodržiavanie programových záväzkov verejnoprávneho vysielateľa (právneho predchodcu žalobcu), ktorý zo zákona poskytoval službu verejnosti tvorbou a šírením rozhlasových a televíznych programov na celom území Slovenskej republiky. Táto verejná služba je charakteristická tým, že je univerzálne určená verejnosti a bola financovaná verejnosťou. Fyzická osoba úhradou koncesionárskych poplatkov platila verejnú službu. Každá fyzická osoba, ktorá bola evidovaná dodávateľom elektriny v evidencii odberateľov elektriny v domácnosti ako odberateľ elektriny v domácnosti v odbernom mieste, pre spotrebu v byte alebo v rodinnom dome (t. j. platiteľ úhrady), bola povinná platiť právnemu predchodcovi žalobcu ako vyberateľovi a príjemcovi úhrady za služby verejnosti ním poskytované v oblasti rozhlasového a televízneho vysielania, a to v sume 4,64 € za každý aj začatý kalendárny mesiac. Táto povinnosť platiť úhradu vznikla od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom sa osoba stala platiteľom, a zanikla posledný deň kalendárneho mesiaca, v ktorom osoba prestala byť platiteľom (§ 3 písm. a/, § 6 ods. 1, § 7 zákona č. 340/2012 Z. z.). Platenie úhrad za služby verejnosti poskytované právnym predchodcom žalobcu sa neviazali ani na pobyt platiteľa úhrady na adrese odberného miesta elektriny, ani na vlastníctvo rozhlasového alebo televízneho prijímača a pre vznik povinnosti platiť úhrady za služby verejnosti poskytované žalobcom nebolo podstatné ani to, či platiteľ úhrady tieto služby skutočne využíval, t. j. vznik povinnosti platiť úhrady za služby verejnosti poskytované právnym predchodcom žalobcu sa viazali len na evidenciu v zozname odberateľov elektriny a nie na bezprostredné poskytovanie a využívanie služieb. Predmetná povinnosť mu vyplývala priamo zo zákona v spojení so skutočnosťou, že sa fyzická osoba stane odberateľom elektriny.
8. Podľa ustanovenia § 10 ods. 2 a ods. 3 zákona č. 340/2012 Z. z., ak vyberateľ úhrady zistí, že platiteľ je v omeškaní so zaplatením úhrady, je povinný ho písomne vyzvať do 60 dní od zistenia tejto skutočnosti na zaplatenie tejto úhrady a na zaplatenie poštových sadzieb súvisiacich s odoslaním výzvy na zaplatenie úhrady. Ak platiteľ podľa § 3 písm. a) nezaplatí úhradu a poštové sadzby v lehote do 30 dní od doručenia výzvy podľa odseku 2, platiteľ je povinný zaplatiť vyberateľovi úhrady aj pokutu 17,- €. Z uvedeného vyplýva, že pokuta a jej výška 17,- €, ktorú si právny predchodca žalobcu v tomto spore uplatnil, vyplýva priamo zo zákona. Odvolací súd zdôrazňuje, že povinnosťou žalovaného bolo v zmysle § 7 ods. 1, ods. 2 v spojení s § 3 písmeno a) zákona č. 340/2012 Z. z. platiť úhradu od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom sa stal odberateľom elektriny v odbernom mieste, teda platiteľom (zaniká posledný deň kalendárneho mesiaca, v ktorom žalovaný prestane byť platiteľom), pričom úhrada sa platila mesačne s tým, že úhradu za príslušný kalendárny mesiac je platiteľ (žalovaný) povinný zaplatiť do posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca. Súd prvej inštancie správne v okolnostiach danej veci skutkovo ustálil, že žalovanému vznikol nedoplatok na úhradách za obdobie od 1.4.2019 do 30.11.2021. Právny predchodca sa pôvodne domáhal zaplatenia sumy 215,92 € za obdobie od 1.2.2016 do 30.11.2021, po uplatnení námietky premlčania žalovaným zobral žalobu späť v časti o zaplatenie 67,44 € a zotrval na zaplatení sumy 148,48 €. Po započítaní úhrad vykonaných žalovaným vo výške 108,88 €, predstavovala dlžná suma úhrad 39,60 €. Správne súd prvej inštancie konštatoval, že tento nedoplatok vrátane poštovej sadzby do 30 dní odo dňa 11.11.2021, kedy bola žalovanému doručená výzva právneho predchodcu žalobcu na zaplatenie úhrad a poštovného, žalovaný nezaplatil. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie aj správne konštatoval, že dôsledkom nečinnosti žalovaného je právna povinnosť zaplatiť žalobcovi nielen nedoplatok úhrad vo výške 39,60 €, ale v zmysle ustanovenia § 10 ods. 3 zákona č. 340/2012 Z. z. aj pokutu 17,- €, ako aj sumu 1,85 € titulom zaplatenia poštovej sadzby spojenej s odoslaním výzvy, spolu 58,45 €. 9. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu konštatuje, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie vykonal všetko dokazovanie, ktoré bolo potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností významných pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby, zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 191 C.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe následne vyvodil aj správny právny záver, keď na prejednávaný prípad použil príslušné ustanovenia zákona č. 340/2012 Z. z. o úhrade za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení do 30.6.2023 a správne ustálil, že žaloba žalobcu je čiastočne dôvodná, keď bolo preukázané, že povinnosťou žalovaného bolo zaplatiť koncesionársky poplatok vo výške 39,60 € za obdobie od mesiaca apríl 2019 do novembra 2021, pretože je fyzickou osobou, ktorá je evidovaná dodávateľom elektriny v evidencii odberateľov elektriny v domácnosti ako odberateľ elektriny v domácnosti, v odbernom mieste, vrátane pokuty vo výške 17,- €, pretože bol právnym predchodcom žalobcu vyzvaný listom zo dňa 3.11.2021, ktorý mu bol doručený dňa 11.11.2021 (č. 1. spisu 8) na zaplatenie nedoplatku na koncesionárskom poplatku. 10. Odvolateľ v odvolaní namietal doručenie výzvy zo dňa 3.11.2021 v zmysle ustanovenia § 10 ods. 2 zákona č. 340/2012 Z. z. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v bode 32., s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje. Uvádza, že zo znenia ustanovenia § 10 ods. 2 zákona č. 340/2012 Z. z. nevyplýva, že výzvu na zaplatenie omeškaných úhrad bol právny predchodca žalobcu povinný zaslať platiteľovi úhrad do vlastných rúk. Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že sám žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu v prejednávanej veci (č. l. spisu 25) doručenie výzvy zo strany právneho predchodcu žalobcu nenamietal, dokonca uznal pohľadávku vo výške 58,16 € za podmienky, že mu žalobca umožní uvedenú sumu uhradiť v splátkach. Skutočnosť, že sa výzva právneho predchodcu žalobcu dostala do sféry žalovaného vyplýva aj z podania žalovaného, doručeného do spisu na pojednávaní konanom dňa 25.8.2022, označeného ako „Obhajoba RTVS (4 C 17/2022, 10:10)“ (č. l. spisu 58), v ktorom podaní žalovaný uvádza, že výzvu prebrala jeho manželka v dobrej viere s tým, že mu ušetrí jednu cestu na poštu. V uvedenom podaní, v bode 3 písm. d), sa žalovaný odvoláva na obsah výzvy, čo je tiež dôkazom toho, že výzva sa dostala do jeho sféry a bol s jej obsahom oboznámený. Z uvedených dôvodov odvolací súd považuje uvedenú námietku odvolateľa za nedôvodnú. 11. Odvolateľ ďalej vytýkal súdu prvej inštancie, že sa nesprávne vysporiadal s nedodržaním zákonnej lehoty 60 dní na doručenie výzvy zo strany žalobcu. S uvedenou odvolacou námietkou sa odvolací súd nestotožňuje. Rovnako ako súd prvej inštancie zastáva názor, že z ustanovenia § 10 ods. 2 zákona č. 340/2012 Z. z. nevyplýva zánik práva vyberateľa úhrady domáhať sa svojho nároku súdnou cestou.
Zároveň odvolací súd poukazuje na to, že povinnosť uhrádzať koncesionárske poplatky v žalovanom období vyplývala priamo zo zákona, pričom v zmysle § 2 zákona č. 1/1993 Z. z. účinného v čase vyhlásenia zákona č. 340/2012 Z. z. o úhradách služieb verejnosti, platí, že všetko čo bolo uverejnené v Zbierke zákonov sa dňom uverejnenia stalo známym každému, koho sa to týka. Inými slovami žalovanému povinnosť platiť koncesionárske poplatky vznikla zo zákona. 12. Odvolateľ vytýkal súdu prvej inštancie, že nevykonal ním navrhnuté dokazovanie interným predpisom žalobcu, upravujúcim možnosti splácania dlžnej čiastky zo strany dlžníka. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením v bode 32. rozhodnutia súdu prvej inštancie, podľa ktorého povinnosť žalobcu uzavrieť s dlžníkom úhrad za služby verejnosti dohodu o splátkach nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu, je len na veriteľovi, či takúto dohodu uzatvorí. Vykonanie dokazovania interným predpisom právneho predchodcu žalobcu by tak bolo nadbytočné. Pokiaľ odvolateľ namietal zavadzajúce tvrdenie súdu prvej inštancie o internom predpise, ktorý žalobcom v konaní predložený nebol odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie v bode 4. svojho rozhodnutia reprodukoval vyjadrenie žalobcu k odporu žalovaného, v ktorom vyjadrení žalobca poukazoval na svoj interný predpis, uvedené odvolacie námietky žalovaného preto odvolací súd nepovažuje za dôvodné. 13. Odvolateľ vytýkal súdu prvej inštancie neodôvodnenie rozhodnutia o náhrade trov konania. Žalobca (jeho právny predchodca) sa v prejednávanej veci domáhal zaplatenia sumy 234,77 € (215,92 + 17 + 1,85), súd prvej inštancie žalovaného zaviazal na zaplatenie sumy 58,45 €. V časti o zaplatenie 67,44 € zobral žalobca žalobu späť, reagujúc tak na námietku premlčania vznesenú žalovaným, procesne tak zavinil zastavenie konania v tejto časti. Uvedené má vplyv na postup súdu pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania v súlade s § 256 ods. 1 C.s.p. V časti o zaplatenie 108,88 € súd žalobu žalobcu zamietol, čo má vplyv na postup súdu pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania v súlade s § 255 ods. 2 C.s.p. Vzhľadom na čiastočný úspech žalobcu v spore v rozsahu 24,9 % [(58,45 € deleno 234,77 €) x 100] a žalovaného 75,1 % (100 mínus 24,9 = 75,1), je čistý úspech žalovaného v spore 50,2 % (75,1 mínus 24,9 = 50,2). Správne preto postupoval súd prvej inštancie pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania, keď žalovanému ako čiastočne úspešnému v spore priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50,2 %, v súlade s § 255 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 256 ods. 1 C.s.p., pričom uviedol zákonné ustanovenia, ktoré pri rozhodovaní aplikoval, vysvetlil aj matematický výpočet pri zistení úspechu strán sporu. Uvedenú odvolaciu námietku preto odvolací súd nepovažuje za dôvodnú. 14. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalobca mal v odvolacom konaní plný úspech, preto má aj nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 15. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 10 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov; § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).
a prostriedky procesnej obrany