Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 10Co/12/2022 1719200868 30. 08. 2024 JUDr. Michaela Frimmelová ECLI:SK:KSBA:2024:1719200868.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a členov senátu JUDr. Zuzany Kučerovej a Mgr. Jany Janics Bajánkovej v právnej veci žalobcov: X/ P.. A. U., H.. XX.XX.XXXX, C. Z. XXXX/XX, L., X/ P.. G. U., H.. XX.XX.XXXX, C. Z. XXXX/XX, L., obaja zast. JAVOR - TOKÁR advokátska kancelária, s.r.o., IČO: 36 264 750, so sídlom Stará Vajnorská cesta 37, Bratislava a X/ C. U., H.. XX.XX.XXXX, C. Z. XXXX/XX, L., proti žalovaným: X/ Z.. Z. F., H.. XX.XX.XXXX, C. C. XXX, C., zast. Advokátskou kanceláriou JUDr. Milan Ficek, advokát s.r.o., IČO: 47 232 757, so sídlom Žilinská 14, Bratislava a 2/ KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, IČO: 00 585 441, so sídlom Štefanovičova 4, Bratislava, zast. advokátom JUDr. Baltazárom Mucskom, so sídlom Vajnorská 55, Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcov 1/, 2/ a 3/ a žalovaných 1/ a 2/, proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 23. septembra 2021, č.k. 6C/23/2019-327, takto rozhodol: Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žiadna zo strán n e m á p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaných 1/ a 2/ zaplatiť žalobcovi 1/ náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 15.000 eur do 30 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného, zaplatiť žalobkyni 2/ náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 15.000 eur do 30 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného, žalobkyni 3/ náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 5.000 eur do 30 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného, vo zvyšku žalobu zamietol a rozhodol, že žalobca 1/, žalobkyňa 2/ a žalobkyňa 3/ majú nárok na náhradu trov konania proti žalovanému 1/ a žalovanému 2/ každý v rozsahu 100 % zo sumy im priznanej s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného. 2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobcovia 1/ až 3/ (ďalej spolu aj „žalobcovia“) sa žalobou domáhali voči žalovaným 1/ a 2/ (ďalej spolu aj ako „žalovaní“) zaplatenia každému po 50.000 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného. Konštatoval, že žalobcovia žalobu odôvodnili tak, že dňa 31.05.2016 o 14:30 hod. viedol žalovaný 1/ ako vodič osobné motorové vozidlo T.. N. O., G.. Č.. C. po Z. V. N. X. L. v smere na obec A. a pred rodinným domom Č.. XX pri obchádzaní cyklistu Z.. Q. U. jazdiaceho po pravej strane cesty rovnakým smerom, nedodržal od neho bezpečný bočný odstup a narazil prednou pravou časťou vozidla do cyklistu, následkom čoho cyklista utrpel zranenia, následkom ktorých dňa 02.06.2016 o 02:15 zomrel. Žalovaný 1/ porušil ust. § 4 ods. 1 písm. e) a § 15 ods. 3 zákona č. 8/2009 Z.z. o
cestnej premávke a inému z nedbanlivosti spôsobil smrť a čin spáchal závažnejším spôsobom konania - porušením dôležitej povinnosti uloženej mu podľa zákona, čím spáchal prečin usmrtenia podľa ust. § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na ust. § 138 písm. h) Trestného zákona. Žalovaný 1/ bol za tento skutok odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 3 roky, výkon ktorého mu bol podmienečne odložený za účasti probačného dohľadu nad jeho správaním v skúšobnej dobe 5 rokov, zároveň mu bola uložená povinnosť spočívajúca v príkaze osobne sa ospravedlniť žalobcovi 1/ a žalobkyni 2/ a rovnako mu bol uložený trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá každého druhu na dobu 6 rokov. Poškodení boli s ostatnými nárokmi odkázaní na civilný proces. Na motorové vozidlo mal žalovaný 1/ v čase dopravnej nehody uzatvorené poistenie zodpovednosti za škodu so žalovaným 2/ pod č. poistnej zmluvy XXXXXXXXXX. Žalobca 1/ uviedol, že bol otcom nebohého Q. a nehodou prišiel o zdravého, šikovného a zvedavého sedemročného syna. Ďalej tvrdil, že spomienky na chvíle, keď spolu hrali futbal, opekali slaninku, chodili na turistiku, lyžovali, skladali kocky lega, snažili sa ovládať detskú helikoptéru, spoločne opravovali veci okolo domu, v záhrade sadili zemiaky a kosili trávu sú nádherné, ale o to bolestnejšie sú chvíle, keď rozmýšľa, čo všetko mohli spolu ešte robiť a zažiť. Nemajetková ujma je pre neho nevyčísliteľná, pretože peniaze nenahradia jeho syna. Žalobkyňa 2/ uviedla, že nehoda jej zmenila život navždy, pretože Q. bol krásny, zdravý, veľmi šikovný a bystrý chlapec. Bol spoločenský, veľmi samostatný, rád staval z lego kociek, kreslil a plával. Žalobkyňa 2/ často rozmýšľala, ktorým smerom by sa uberal a čo by mal rád, avšak už nemá šancu to zistiť. Obraz, keď ho videla vo vrtuľníku pred vlastným domom ju mátal natoľko, že v tom dome už nedokázala žiť, nedokáže sa tešiť zo života, vzdialila sa od manžela a nedokáže vrátiť späť ten rodinný pocit, čo ešte prehlbuje jej bolesť. V tom čase rozmýšľali nad ďalším dieťaťom, H. Q. smrť jej spôsobila takú bolesť a mentálny blok, že už nemôže. Žalobkyňa 3/ uviedla, že prišla v deň nehody o brata. Q. tu už nie je pre ňu, aby sa s ňou hral, nemá si s kým deliť pomáhanie doma, je sama a jej rodičia sú takí smutní. Keďže sa odsťahovali z domu, tak stratila šancu mať psa, lebo mama neznáša zvieratá v byte a teraz už nemajú záhradu. Musela zmeniť svoj plavecký klub a teraz v novom si nevie nájsť kamošky ako predtým. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že žalobcovia výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch stanovili s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy, pretože ľudský život je najvyššia hodnota uznaná spoločnosťou, ktorá je z pohľadu práva najprísnejšie chránená a jedná sa o neodstrániteľný zásah do osobnostných práv, pričom akákoľvek satisfakcia nie je spôsobilá tento škodlivý následok primerane nahradiť, môže iba zmierniť dopady vzniknutej ujmy v osobnostnej sfére žalobcov. Zásah vo vzťahu k žalobcom 1/ a 2/ spočíva v tom, že ako rodičia svoj život, prácu a záľuby prispôsobili starostlivosti o svoje dieťa, jeho výchove a budovaniu šťastnej a harmonickej rodiny. Žalobkyňa 3/ si bola s bratom vekovo blízka, mohli spolu vytvoriť širšiu rodinu. Súd prvej inštancie zhrnul aj argumentáciu žalovaných, keď žalovaný 1/ uviedol, že si uvedomuje, že takáto skutočnosť je spôsobilá zasiahnuť do práva na súkromný a rodinný život, avšak namietal výšku požadovanej nemajetkovej ujmy, ktorú nie je vzhľadom na svoje majetkové pomery a vzniknuté záväzky schopný uhradiť. Rovnako mal za to, že samotný nárok nie je dostatočne preukázaný. Žalovaný 2/ argumentoval, že nárok žalobcov je s poukazom na ust. § 15 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej aj ako „zákon o PZP“) a § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka premlčaný a mal za to, že je potrebné skúmať spoluzavinenie nebohého, ako aj majetkové pomery žalovaného 1/. 3. Dokazovanie vykonal listinnými dôkazmi a výsluchmi strán sporu a zistil, že trestným rozkazom Okresného súdu Trnava, č.k. 9T/86/2017-212 zo dňa 09.05.2018 bol žalovaný 1/ uznaný za vinného, že dňa 31.05.2016 o 14:30 hod. viedol ako vodič osobné motorové vozidlo T.. N. O., G.. Č.. C. po Z. V. N. X. L. N. K. na X. A. a pred rodinným domom Č.. XX S. obchádzaní cyklistu Z.. Q. U. jazdiaceho po pravej strane cesty rovnakým smerom, nedodržal od neho bezpečný bočný odstup a narazil prednou pravou časťou vozidla do cyklistu, následkom čoho cyklista utrpel zranenia, následkom ktorých dňa 02.06.2016 o 02:15 zomrel. Žalovaný 1/ porušil ust. § 4 ods. 1 písm. e), § 15 ods. 3 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke, čím inému z nedbanlivosti spôsobil smrť a čin spáchal závažnejším spôsobom konania porušením dôležitej povinnosti uloženej mu podľa zákona, čím spáchal prečin usmrtenia podľa ust. § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na ust. § 138 písm. h) Trestného zákona, za čo bol odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 3 roky. Výkon trestu bol podmienečne odložený za účasti probačného dohľadu nad jeho správaním v skúšobnej dobe v trvaní 5 rokov a zároveň mu bola uložená povinnosť spočívajúca v príkaze osobne sa ospravedlniť žalobcovi 1/ a žalobkyni 2/ a bol mu uložený trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá každého druhu na dobu 6 rokov, pričom poškodení boli s ostatnými nárokmi odkázaní na civilný proces. Zo zápisnice o výsluchu K. G.F. U. v rámci trestného konania zo dňa 07.08.2016 zistil, že dňa 31.05.2016 išla na bicykli spolu s vnukom Q. U. do obchodu. Vnuk išiel prvý po chodníku pre cyklistov, na hlave mal riadne schválenú a pripevnenú prilbu,
na očiach okuliare, išiel popri pravom okraji vozovky, pričom svedkyňa išla za ním. Vnuk sa svedkyni pomaličky vzdialil, pretože za ním nestíhala. Potom, keď sa svedkyňa dostala na rovinku videla, že pred rodinným domom trvalého bydliska vnuka stojí vozidlo, ktoré má rozsvietené výstražné svetlá, na pravom prednom kolese malo defekt a pred domom ležal vnuk mimo vozovku v priekope vpravo. Po chvíli prišla RZP a podarilo sa mu obnoviť životné funkcie a následne prišiel na miesto vrtuľník, ktorý ho odviezol do Bratislavy do nemocnice. Zo znaleckého posudku č. 1/2017 vyhotoveného P.. Z. F., S.., odbor doprava cestná, odvetvie technický stav cestných vozidiel, nehody v cestnej doprave, odhad hodnoty cestných vozidiel, zistil, že technickou príčinou vzniku predmetnej dopravnej nehody bola nesprávna technika jazdy vodiča vozidla N. O., ktorá spočívala v tom, že pri predchádzaní maloletého cyklistu, jazdiaceho pri pravom okraji cesty, nedodržal od neho bezpečný bočný odstup. Ustálil, že z technického hľadiska je veľmi nepravdepodobné, že sa na technickej príčine vzniku predmetnej dopravnej nehody podieľala aj nesprávna technika jazdy maloletého cyklistu, pretože vodič vozidla N. O. mohol zrážke s cyklistom zabrániť správnou technikou jazdy, teda tak, že by dodržal bezpečný bočný odstup od cyklistu. V takomto prípade by aj napriek náhlemu priečnemu premiestneniu cyklistu nedošlo ku zrážke vozidla s cyklistom. Z uvedeného vyplýva, že cyklista svojim priečnym premiestnením na ceste z technického hľadiska nevytvoril vodičovi vozidla N. O. prekážku náhlu. Znalec poukázal na to, že maloletý cyklista sa v čase tesne pred zrážkou pohyboval po ceste v rozpore s ust. § 55 ods. 4 zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke, avšak táto skutočnosť z technického hľadiska nemá príčinnú súvislosť so vznikom predmetnej dopravnej nehody. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie ďalej za preukázané, že žalobca 1/ je otcom a žalobkyňa 2/ matkou Q. U., ako aj žalobkyne 3/. Žalobcovia uzatvorili Zmluvu o poskytnutí sociálnej služby a psychologického poradenstva s Poradenským centrom PLAMIENOK n.o., ktoré poskytuje smútkové poradenstvo, sociálne služby a psychologické poradenstvo počas stretnutí pre deti a rodiny po strate dieťaťa alebo pre deti a mladých po strate rodiča alebo starého rodiča. Zo splátkového kalendára k úverovej zmluve č. 1761678023 ku dňu 31.07.2019 zistil, že žalovanému 1/ bol Poštovou bankou, a.s. poskytnutý úver vo výške 244.000 eur s dátumom konečnej splatnosti dňa 15.01.2048 a mesačnou splátkou vo výške 779,43 eur. Žalovaný 1/ čo do dôvodu a výšky uznal záväzok voči Kooperative poisťovni, a. s. Vienna Insurance Group v sume 3.599,83 eur, ktorá predstavuje uplatňovanú regresnú náhradu, v zmysle ust. § 12 ods. 1 písm. f) zákona o PZP za nárok na náhradu poistného plnenia, ktoré poisťovňa poskytla z poistnej zmluvy Č.. XXXXXXXXXX z titulu poistnej udalosti Č.. XXXXXXXXXX zo dňa 31.05.2016. Z potvrdenia Univerzitnej nemocnice v Bratislave zistil, že žalovaný 1/ je v nemocnici zamestnaný od 01.12.2015 na trvalý pracovný pomer na dobu neurčitú ako lekár v špecializačnej príprave. Zo mzdového výmeru zistil výšku základnej mzdy 1.192,50 eur. 4. Vec posúdil právne podľa ust. § 11, § 13 ods. 1, 2 a 3, § 100 ods. 1 a § 101 Občianskeho zákonníka a § 4 ods. 1, 2 a 4 a § 15 ods. 1 a 2 zákona o PZP. Vysvetlil, že ust. § 11 Občianskeho zákonníka priznáva každej fyzickej osobe právo na ochranu proti zásahom do osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj svojho mena, prejavov osobnej povahy a súkromia, ktoré v sebe zahŕňa právo fyzickej osoby na spolužitie s ďalšími osobami, predovšetkým s členmi rodiny. Zásahom do osobnostných práv môže byť tak aktívne konanie, ako aj pasívne správanie, ktoré majú znaky neoprávnenosti a objektívnej spôsobilosti negatívne dopadnúť na chránené osobnostné práva fyzickej osoby, pričom medzi nimi musí byť vzťah príčinnej súvislosti. V takom prípade má fyzická osoba právo najmä domáhať sa, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov a aby jej bolo poskytnuté primerané zadosťučinenie, ktoré môže mať i podobu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Ďalej súd prvej inštancie poukázal na to, že ak medzi fyzickými osobami existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života, porušením práva na život jednej z nich môže dôjsť k neoprávnenému zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb. Právo na súkromie totiž zahŕňa aj právo fyzickej osoby vytvoriť a udržiavať vzťahy s inými ľudskými bytosťami, najmä v citovej oblasti tak, aby fyzická osoba mohla rozvíjať a napĺňať vlastnú osobnosť, ako aj právo na rodinný život spočívajúci v udržiavaní a rozvíjaní vzájomných citových, morálnych a sociálnych väzieb medzi najbližšími osobami. Protiprávne porušenie týchto vzťahov zo strany iného predstavuje neoprávnený zásah do práva na súkromný a rodinný život. 5. V tejto súvislosti potom ustálil aktívnu vecnú legitimáciu žalobcov, pretože na strane žalobcov ide o blízkych rodinných príslušníkov nebohého Q. U. - jeho rodičov a sestru. Z výsluchu žalobcov mal jednoznačne za preukázané úzke osobné a citové väzby, ktoré dosahovali medzi zomrelým a žalobcami takú intenzitu, že ich prerušenie vyhodnotil ako neoprávnený zásah do práva na ochranu rodinného života, keď porušením práva na život Q. U. prišlo k neoprávnenému zásahu do práva na súkromný a rodinný život žalobcov ako rodičov a sestry zomrelého. V dôsledku tohto zásahu potom boli rodinné
väzby zomrelého Q. U. a žalobcov ako jeho najbližších príbuzných definitívne ukončené bez možnosti obnovenia, a preto takýto zásah bol s ohľadom na závažnosť jeho dôsledkov spôsobilý vyvolať ujmu na právach chránených ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka u každého zo žalobcov. 6. Ďalej súd prvej inštancie vysvetlil, že v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej zásahom do osobnostných práv je v zmysle ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka nositeľom hmotnoprávnej povinnosti ten subjekt, ktorý neoprávnený zásah do osobnostných práv spôsobil. Vznik právneho vzťahu, obsahom ktorého je na jednej strane právo domáhať sa ochrany podľa ust. § 11 Občianskeho zákonníka a na druhej strane povinnosť znášať sankcie uložené súdom, je podmienený tým, že ide o zásah neoprávnený a tiež objektívne spôsobilý privodiť ujmu na osobnosti. Účastníkom, ktorý je v rámci tohto právneho vzťahu nositeľom uvedeného oprávnenia, je fyzická osoba, do osobnostných práv ktorej bolo zasiahnuté. Účastníkom, ktorý je nositeľom povinnosti upustiť od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti alebo odstrániť následky zásahov alebo poskytnúť primerané zadosťučinenie, je fyzická alebo právnická osoba, ktorá sa dopustila určitého konania neoprávnene zasahujúceho do chránených osobnostných práv. V tejto súvislosti potom ustálil pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného 1/, ktorý ako vodič motorového vozidla, ktorého prevádzkou bola spôsobená dopravná nehoda, je priamym pôvodcom neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcov. Súd prvej inštancie taktiež ustálil aj pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného 2/, vo vzťahu ku ktorému poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6MCdo/1/2016 zo dňa 31.07.2017, ktorý bol zverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 8/2018 (R 61/2018), podľa ktorého škodou pre účely zákona o PZP je aj nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do osobnostných práv pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, a teda aj takáto udalosť je predmetom poistného krytia. 7. Vo vzťahu k námietke premlčania uplatneného nároku vznesenou žalovaným 2/ konštatoval, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je právom majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej premlčacej lehote, ktorá je v súlade s ust. § 100 Občianskeho zákonníka 3 roky. Počiatok jej plynutia je s poukazom na ust. § 101 Občianskeho zákonníka viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby a začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv. Ustálil, že táto námietka je nedôvodná s poukazom na ust. § 15 ods. 2 zákona o PZP, v zmysle ktorého na premlčanie nároku na náhradu škody, ale aj na premlčanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy platí rovnaká právna úprava vo vzťahu k osobe, ktorá škodu spôsobila i vo vzťahu k poisťovateľovi tejto osoby. Vo vzťahu k škodcovi aj vo vzťahu k poisťovni sa tak aplikuje právna úprava premlčania vyplývajúca z ust. § 101 Občianskeho zákonníka. Uzavrel, že premlčacia doba plynie odo dňa nasledujúceho po dni, kedy k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv došlo, teda od 03.06.2016, a keď potom bola žaloba na súd podaná dňa 09.05.2019, tak nárok žalobcov premlčaný nie je. 8. Zhrnul, že v konaní mal za preukázané, že dňa 31.05.2016 v obci Cífer pred rodinným domom č. 67 pri obchádzaní cyklistu Z.. Q. U. žalovaný 1/ nedodržal od neho bezpečný bočný odstup a narazil prednou pravou časťou vozidla do cyklistu, následkom čoho cyklista utrpel zranenia, následkom ktorých dňa 02.06.2016 zomrel. Vodičom vozidla, ktorým bola spôsobená dopravná nehoda bol žalovaný 1/, ktorý mal v čase nehody uzatvorenú poistnú zmluvu so žalovaným 2/, predmetom ktorej bolo povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Z vykonaného znaleckého dokazovania mal preukázané, že jedinou a výlučnou príčinou dopravnej nehody bola nesprávna technika jazdy žalovaného 1/, keď žalovaný 1/ nedodržal bezpečný bočný odstup od cyklistu. Spoluzavinenie cyklistu na dopravnej nehode nebolo preukázané, keď znalec v znaleckom posudku síce ako alternatívu pripustil aj taký priebeh dopravnej nehody, pri ktorom by bola príčinou dopravnej nehody aj nesprávna technika jazdy cyklistu, ktorá by vyvolala kolíznu situáciu v spojení s nesprávnou technikou jazdy vodiča, ktorá by bola tým prvkom nehodového deja, ktorý mu znemožnil zabrániť zrážke, avšak takáto alternatíva priebehu nehodového deja nezodpovedá podľa znalca zabezpečeným objektívnym dôkazom a tiež priečna poloha ostatných stôp zanechaných v mieste dopravnej nehody by z technického hľadiska nekorešpondovala v dostatočnej miere s priečnou polohou miesta zrážky. Nečakaným šokujúcim úmrtím príbuzného žalobcov došlo k závažnému zásahu do ich osobnostných práv, pričom následok tohto zásahu je nereparovateľný, a preto zákonom stanovené predpoklady pre vznik objektívnej zodpovednosti za protiprávny zásah do osobnostných práv žalobcov, ako aj pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, boli naplnené. Vysvetlil, že výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je súdom určovaná voľnou úvahou s prihliadnutím na kritérium
závažnosti vzniknutej ujmy a kritérium okolností, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti došlo. Závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy sa posudzuje najmä s obsahom na jej intenzitu, rozsah a trvanie, pričom kritérium okolností, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti došlo, predstavuje široko stanovenú možnosť skúmania zásahu uplatnenú vo vzťahu k postihnutej fyzickej osobe, tak aj k osobe, ktorá neoprávnený zásah spôsobila. V tejto súvislosti potom súd prvej inštancie skonštatoval, že výšku uplatnených nárokov žalobcov nepovažoval za primeranú napriek tomu, že z hľadiska závažnosti vzniknutej ujmy sa nepochybne jedná o mimoriadny zásah do osobnostných práv žalobcov spôsobujúci nesmierne utrpenie a neopísateľnú psychickú bolesť. Navyše, judikatúra tradične v obdobných sporoch priznáva nižšiu sumu ako si uplatnili žalobcovia a súrodencom často priznáva menej ako rodičom. 9. Uviedol, že pri stanovovaní výšky nároku je potrebné vychádzať aj z kritérií ako sú intenzita vzťahu, vek zomrelého dieťaťa a spoluzavinenie zo strany dieťaťa. Konštatoval teda, že intenzita vzťahu rodičov a syna, ako aj súrodencov nebola spochybnená a bolesť zo straty príbuzných bola preukázaná. Poukázal ďalej na to, že nebohý zomrel vo veku 7 rokov, kedy mal celý život pred sebou a vo veku, kedy dĺžka spolunažívania s rodičmi bola dostatočne veľká na to, aby sa medzi nimi vytvorilo silné citové puto. Vo vzťahu k spoluzavineniu zo strany nebohého uviedol, že k dopravnej nehode došlo výlučne zavinením vodiča motorového vozidla, ktorý v dôsledku dopravnej nehody bol uznaný vinným a odsúdený na trest odňatia slobody. V tejto súvislosti súd prvej inštancie vyhodnotil ako okolnosť vyznievajúcu v neprospech žalobcov tú skutočnosť, že Z. Q. U. v momente dopravnej nehody nebol pod dozorom osoby staršej ako 15 rokov, čím bolo porušené ust. § 55 ods. 4 zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke, a hoci toto porušenie nemá príčinnú súvislosť so vznikom predmetnej dopravnej nehody, tak ho súd posúdil ako objektívnu okolnosť, za ktorej k neoprávnenému zásahu došlo bez povinnosti skúmať príčinnú súvislosť so zásahom. Ďalej ustálil, že v prospech žalovaného 1/ svedčí jeho správanie bezprostredne po dopravnej nehode, keď poskytoval prvú pomoc Q. U., privolal rýchlu zdravotnú pomoc, zúčastňoval sa všetkých súdnych pojednávaní, na ktorých prejavil voči žalobcom úprimnú ľútosť a za skutok sa im ospravedlnil, jeho majetkové pomery, jeho doterajší riadny život a skutočnosť, že každodenne ako lekár pomáha iným ľuďom. Pri úvahe o primeranosti navyše vychádzal z ustálenej judikatúry v obdobných právnych veciach (rozsudky Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 8CoCsp/25/2020 zo dňa 29.06.2021 a sp. zn. 15Co/278/2019 zo dňa 24.02.2021, rozsudok Okresného súdu Poprad, sp. zn. 12C/98/2010, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 17Co/145/2014, rozsudok Okresného súdu Prievidza, sp. zn. 6C/117/2010, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 6Co/11/2012, rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 6Co/387/2015 a rozsudok Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 12Co/50/2020). 10. Dospel potom k záveru, že sumy 15.000 eur pre každého zo žalobcov 1/ a 2/ a suma 5.000 pre žalobkyňu 3/ sú v danom prípade primeranou náhradou nemajetkovej ujmy vzhľadom na všetky posudzované kritériá, ako aj judikatúru súdov v obdobných sporoch a vo zvyšnej časti ich žalobu zamietol. 11. O nároku na náhradu trov konania rozhodol s poukazom na ust. § 255 ods. 1 tak, že žalobcom priznal voči žalovaným nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % zo sumy im priznanej, keď zásadu úspechu vo veci je podľa súdu prvej inštancie potrebné uplatňovať aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. V takýchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, keď ho nemožno zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu, resp. znaleckej činnosti. Keďže rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu, prvoinštančný súd žalobcom priznal plnú náhradu trov konania z prisúdenej sumy a nie zo sumy požadovanej v žalobnom petite, aj keď mali vo veci v zásade úspech len čiastočný. Poukázal pritom na rozsudok Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 9Co/267/2016 zo dňa 11.05.2017, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 17Co/352/2017 zo dňa 15.08.2018, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 19Co/71/2019 zo dňa 09.10.2019, ako aj na nález Ústavného súdu ČR, sp. zn. III/170/99. 12. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalovaný 2/, prostredníctvom svojho právneho zástupcu, voči I., II., III. a V. výroku včas odvolanie z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) C.s.p.. Odvolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti zmenil, žalobu žalobcov zamietol a priznal mu voči žalobcom nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Súdu prvej inštancie vytkol, že sa nesprávne vysporiadal so vznesenou námietkou premlčania. Mal za to, že keď prvoinštančný súd ustálil, že je daná pasívna vecná legitimácia žalovaného 2/ pri
použití eurokonformného výkladu pojmov náhrada škody/škoda na zdraví, a teda ustanovení zákona o PZP, potom predmetný nárok mal a musel byť vyhodnotený ako uplatnenie si náhrady škody, pretože zákon o PZP náhradu iných alebo obdobných nárokov nepozná. Keď potom súd prvej inštancie prijal záver, že náhradu nemajetkovej ujmy je možné subsumovať pod náhradu škody, tak jediný možný, správny a logický záver je, že premlčanie bude v intenciách ostatných škôd nahrádzaných z povinného zmluvného poistenia motorového vozidla, a to ako dvojročná doba subjektívna, tak aj trojročná, resp. desaťročná doba objektívna. Vytkol v tejto súvislosti súdu prvej inštancie, že na jednej strane prijal aplikáciu zákona o PZP, že náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle ust. § 13 ods. 2 a 3 spadá do rozsahu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, pričom ale ustanovenia tohto zákona vo vzťahu k premlčaniu ignoroval. Vzhľadom na uvedené mal potom za to, že na predmetný nárok je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka vo vzťahu k premlčaniu nároku na náhradu škody. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie sa nedostatočne vysporiadal so samotnými okolnosťami dopravnej nehody, čo malo zásadný vplyv na výšku priznanej náhrady, ktorú považoval za neprimeranú, ako aj to, že nezohľadnil mieru účasti na dopravnej nehode na strane nebohého. Konštatoval, že prvoinštančný súd logickým a zrozumiteľným spôsobom nevysvetlil, prečo žalobcom priznal tak neprimerane vysokú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, keď žalobkyňa 3/ v konaní neprodukovala rozhodujúce skutkové tvrdenia pre preukázanie uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy. Mal za to, že intenzita zásahu nemôže byť preukázaná len sprostredkovane, a to výpoveďou právneho zástupcu a ostatných žalobcov, nakoľko sa jedná o osobnostný nárok, kedy žalujúca strana má preukázať vnútorné prežitie udalosti, dopad zásahu a možnosti satisfakcie. Záverom s poukazom na ust. § 10 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb namietal, že súd prvej inštancie nesprávne rozhodol o výške trov konania, kedy za základ nároku považoval výšku sumy rovnajúcej sa úspechu v spore. Uzavrel, že prvoinštančný súd neuviedol, aké skutočnosti považoval za preukázané, ktoré za preukázané nepovažoval, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, a preto je podľa žalovaného 2/ napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné. 13. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v jeho zamietajúcej časti podali odvolanie, prostredníctvom svojho právneho zástupcu, aj žalobcovia z dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p., a preto navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti zmenil a ich žalobe vyhovel. Úvodom zrekapitulovali okolnosti, ktoré súd prvej inštancie zohľadňoval pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a konštatovali, že nie je namieste zohľadňovať osobné, majetkové, či zárobkové pomery žalovaného 1/, nakoľko zodpovednosť za škodu žalovaného 1/ je podľa zákona o PZP pokrytá povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škody v zmysle ust. § 3 ods. 1 a § 7 ods. 2 zákona o PZP. Zhrnuli, že ich nárok je v celosti krytý systémom povinného zmluvného poistenia, pričom prípadný regresný nárok poisťovateľa nemôže mať vplyv na výšku priznaného nároku. Ďalej namietali, že prvoinštančný súd ako dôvod pre zníženie priznanej náhrady v rámci svojej úvahy použil aj tú skutočnosť, že Z. Q. U. v momente dopravnej nehody nebol pod dozorom osoby staršej ako 15 rokov, čím malo byť porušené ust. § 55 ods. 4 Zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke. Uviedli, že uvedené porušenie nebolo v príčinnej súvislosti so samotným neoprávneným zásahom do osobnostných práv žalobcov, ako aj so závažnosťou vzniknutej ujmy, a preto nie je možné znižovať z tohto dôvodu priznanú náhradu nemajetkovej ujmy. Súdu prvej inštancie vytkli, že nedostatočne zhodnotil nízky vek Z.. Q. U. v čase jeho usmrtenia, že v dôsledku dopravnej nehody a traumatického zážitku žalobcovia museli opustiť svoj domov, pred ktorým k dopravnej nehode prišlo, a že museli vyhľadať odbornú psychologickú pomoc. V tejto súvislosti poukázali na niekoľko súdnych rozhodnutí, ktoré v obdobných prípadoch priznali poškodeným sumu vyššiu, ako priznal súd prvej inštancie (rozsudky Krajského súdu v Trnave, č.k. 10Co/149/2018-307 zo dňa 30.04.2019, č.k. 9Co/56/2019-350 a č.k. 10Co/195/2019). 14. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti výroku V. podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie aj žalovaný 1/ z dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. a odvolaciemu súdu navrhol, aby rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že žiadnej zo strán neprizná nárok na náhradu trov konania. Konštatoval, že rozhodnutia, na ktoré sa súd prvej inštancie odvoláva, nie sú na prejednávaný prípad aplikovateľné, pretože v daných konaniach žalovaní popierali právo žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy čo do základu, avšak v prejednávanom konaní žalovaný 1/ nepopieral nárok žalobcov čo do základu, snažil sa vec čo najzmierlivejšie vyriešiť a sám navrhol vec vyriešiť mimosúdnou dohodou. Vyjadril názor, že na žalobcov je potrebné hľadieť prísnejšie, nakoľko od začiatku konania sú zastúpení právnym zástupcom, ktorý mal poznať aspoň bežné rozhodovanie v obdobných veciach a výšky nemajetkovej ujmy, ktoré sa v týchto prípadoch priznávajú. Ďalej uviedol,
že rozsudok Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 9Co/267/2016 nie je aplikovateľný, pretože v danom spore oba žalované subjekty namietali svoju pasívnu legitimáciu, a to nielen pred prvoinštančným súdom, ale aj súdom odvolacím, pričom v prejednávanom prípade žalovaný 1/ nespochybňoval a nevzniesol námietku svojej pasívnej legitimácie, vyjadril ľútosť k tomu, čo sa stalo, nespochybnil vážnosť následkov skutku a uvedomil si dôsledky tragickej situácie. Uvedené podľa žalovaného 1/ platí aj na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 17Co/352/2017. Ďalej konštatoval, že ani rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 19Co/71/2019 nie je na prejednávaný prípad aplikovateľný, nakoľko v danej veci žalovaná bola skôr pasívnou stranou sporu, do pojednávania sa nezapájala, návrhy na doplnenie dokazovania nemala, k výške uplatnenej nemajetkovej ujmy sa nevyjadrila a len požiadala súd, aby rozhodol spravodlivo. Mal potom za to, že krajské súdy v obdobných právnych veciach priznávajú nárok na náhradu trov konania žalobcom z toho dôvodu, že samotné rozhodovanie vyžadovalo rozsiahle dokazovanie. Vyjadril názor, že v danej veci neexistuje ustálená rozhodovacia prax, za ktorú nemožno považovať rozhodnutia krajských súdov, ktoré navyše skutkovo vykazujú značné rozdiely. Záverom namietali, že ani nález Ústavného súdu ČR, sp. zn. III./170/99 nie je na prejednávaný prípad aplikovateľný, pretože sporná stránka veci sa týkala výroku, ktorý bol prednesený počas istého súdneho pojednávania, a ktorý sa dotkol cti postihnutej osoby. V tejto súvislosti ešte poukázal na to, že úlohou ústavných súdov nie je skúmať správnosť výkladu právnych noriem, ktorá prislúcha všeobecným súdom, neopomínajúc, že zjednocovanie výkladu právnych noriem je výsostnou úlohou Najvyššieho súdu SR. 15. Žalovaný 1/ sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadril k odvolaniu žalovaného 2/ a odvolaniu žalobcov. Vo vzťahu k odvolaniu žalovaného 2/ a námietke premlčania uviedol, že súd prvej inštancie správne vznesenú námietku vyhodnotil ako nedôvodnú, pretože zo žaloby je zrejmé, že uplatneným nárokom nie je nárok na náhradu škody, ale nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Takáto ujma je síce nemajetková, ale právo na jej náhradu je osobné právo, ktoré má majetkovú hodnotu, ktorá určuje, že toto právo podlieha premlčaniu. Stotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie, že nejde o škodu v pravom slova zmysle, ale sa jedná o nemajetkovú ujmu vyplývajúcu z ust. § 13 Občianskeho zákonníka, ktorá sa len začleňuje pod pojem škoda. Navyše otázka dĺžky premlčacej lehoty a začiatku jej plynutia v prípadoch uplatnenia práva na náhradu nemajetkovej ujmy bola vyriešená ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít (rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Cdo/278/2007, 5Cdo/265/2009, 1Cdo/100/2009, 8Cdo/24/2017, 8Cdo/119/2017 a 2Cdo/194/2011 - R 58/2014). Stotožnil sa ale s tvrdením žalovaného 2/, že vo vzťahu k priznanej výške nemajetkovej ujmy sa súd prvej inštancie nedostatočne vysporiadal so samotnými skutkovými okolnosťami dopravnej nehody, čo malo zásadný vplyv na výšku nemajetkovej ujmy. Žalovaný 1/ sa ďalej vyjadril k odvolaniu žalobcov, vo vzťahu ku ktorému uviedol, že súd správne zohľadnil okolnosť vyznievajúcu v neprospech žalobcov, že maloletý v momente dopravnej nehody nebol pod dozorom osoby staršej ako 15 rokov, čím došlo k porušeniu ust. § 55 ods. 4 zákona o cestnej premávke. Konštatoval správnosť záveru prvoinštančného súdu, že žalobcami požadovaný nárok je neprimeraný, keď posudzoval aj okolnosti na strane žalovaného 1/, ktorý poskytoval prvú pomoc maloletému bezprostredne po dopravnej nehode, privolal rýchlu zdravotnú pomoc, pričom zohľadnil aj jeho následné správanie, keď sa zúčastňoval súdnych pojednávaní, na ktorých prejavil úprimnú ľútosť a za skutok sa ospravedlňoval, ako aj jeho majetkové pomery, súčasné záväzky, výšku platu a zabezpečovanie pomoci pre svojich rodičov. Uzavrel, že žalobcom sa dostalo už určitej formy zadosťučinenia tým, že žalovaný 1/ bol za svoj neoprávnený zásah odsúdený v trestnom konaní, ale aj vyjadrenie úprimnej ľútosti zo strany žalovaného 1/ prakticky hneď po dopravnej nehode, jeho viacnásobné ospravedlnenie aj počas súdneho konania a samotné konštatovanie neoprávnenosti zásahu v rozhodnutí o nemajetkovej ujme. Odvolaciemu súdu navrhol, aby výšku nemajetkovej ujmy primerane znížil a aby stranám nárok na náhradu trov konania nepriznal. 16. K vyjadreniu žalovaného 1/ sa vyjadril žalovaný 2/, ktorý navrhol, aby odvolací súd preskúmal výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, pričom vezme do úvahy, že žalovaný 1/ bol za svoj skutok právoplatne odsúdený v trestnom konaní, že žalovaný 1/ sa žalobcom za svoj skutok niekoľkokrát ospravedlnil a úprimne pred nimi svoj čin oľutoval, a že majetkové pomery žalovaného 1/ nie sú na tak vysokú náhradu nemajetkovej ujmy dostačujúce. Záverom zopakoval, že napadnuté rozhodnutie nie je vecne správne a riadne odôvodnené, a preto navrhol, aby odvolací súd toto rozhodnutie zmenil, žalobu žalobcov zamietol a priznal mu nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania. 17. Ďalšie vyjadrenia neboli podané.
18. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. § 379 a § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania, a dospel k záveru, že odvolanie žiadnej zo strán sporu nie je dôvodné. Podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p. verejne vyhlásil rozsudok, ktorým napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. 19. Podľa ust. § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ust. § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 20. S poukazom na citované ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p., prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi odvolaním napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť každému zo žalobcov náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v primeranej výške, vo zvyšku (nad rámec prisúdených peňažných súm) žalobu žalobcov zamietol a žalobcom 1/ až 3/ priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovaným v rozsahu 100 % zo sumy im priznanej, všetko s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného, a v podrobnostiach na ne odkazuje. 21. Po oboznámení sa s obsahom spisu dospel odvolací súd v prvom rade k záveru, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie z hľadiska posúdenia dôvodnosti žalobcami uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, jeho výsledky aj náležite v súlade s ust. § 191 C.s.p. zhodnotil, a na skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy, ktoré aj správne vyložil. Z vykonaného dokazovania vyvodil tiež správne právne závery, že vznik nemajetkovej ujmy všetkých žalobcov ako najbližších rodinných príslušníkov pri dopravnej nehode usmrteného Q. U. bol v konaní preukázaný, a že za túto ich nemajetkovú ujmu zodpovedá žalovaný 1/ (priamo, ako vodič motorového vozidla, pri riadení ktorého zavinil predmetnú dopravnú nehodu), pričom tiež správne ustálil aj pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného 2/ v spore ako poisťovateľa motorového vozidla žalovaného 1/ titulom povinného zmluvného poistenia. Zobral na zreteľ všetky skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo, ako aj argumenty sporových strán, ktoré prednášali v rámci procesného útoku a obrany, vysporiadal sa s produkovanými dôkazmi, rozvinul svoje úvahy pri hodnotení zisteného skutkového stavu ako i pri právnom posúdení veci, a pri určovaní výšky peňažnej náhrady za nemajetkovú ujmu, ktorú žalobcovia utrpeli, prihliadol pri svojich úvahách na kritériá ustálené súdnou praxou, ktoré bolo potrebné zohľadniť. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie aj podrobne a náležite v súlade s ust. § 220 ods. 2 C.s.p. zdôvodnil, keď sa v odôvodnení svojho rozsudku vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné, pričom všetky svoje závery zdôvodnil logicky a vysvetľujúcim spôsobom. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a právnymi úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Výška žalobcom prisúdenej peňažnej náhrady za nemajetkovú ujmu je správne určená a primeraná, a súdom prvej inštancie tiež podložená odkazom na relevantné rozhodnutia súdov v obdobných veciach. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie bol vo svojej argumentácii presvedčivý a všetky jeho argumenty podporujú príslušný záver o dôvodnosti žalobcami uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v prisúdenej výške. Rozhodnutie je tiež logické, keď premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako aj závery, ku ktorým súd prvej inštancie na základe týchto premís dospel, sú pre právnickú ale i laickú verejnosť pochopiteľné, prijateľné, racionálne a aj spravodlivé. S odôvodnením rozhodnutia súdom prvej inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 C.s.p.). 22. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že rozhodnutie súdu nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami sporových strán, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného, a teda riadne odôvodneného rozhodnutia, pričom sporovým stranám nemusí dať odpoveď na všetky otázky nimi nastolené, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu, uvádzaných stranami sporu, čím sa súd prvej inštancie aj riadil, a ako už bolo uvedené vyššie, svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, pričom sa dostatočne vysporiadal aj s argumentami strán sporu. V
kontexte odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že skutkové, a na ich základe prijaté právne závery súdu prvej inštancie sú v plnom rozsahu podložené správnym výkladom. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia nemá odvolací súd viac čo uviesť, pretože by iba zopakoval správnosť prijatých právnych záverov súdu prvej inštancie. Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne poukazuje a na odvolacie námietky sporových strán uvádza nasledovné. 23. S poukazom na vyššie uvedené vyhodnotil odvolací súd odvolaciu námietku žalovaného 2/ o údajnej nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku za nedôvodnú. Správny je aj žalovaným 2/ v odvolaní namietaný záver súdu prvej inštancie, že žalobcovia podali žalobu včas, počas plynutia trojročnej premlčacej doby, a že námietka premlčania, vznesená žalovaným 2/, nie je dôvodná. Niet totiž žiadnych pochybností (a bolo aj judikované a je to už ustálenou súdnou praxou) o tom, že na premlčanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy sa aplikuje právna úprava premlčania vyplývajúca z ust. § 101 Obč. zák. (ktorá má charakter lex generalis), podľa ktorej sa toto právo premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, pretože právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, je právom majetkovej povahy (napr. rozsudok NS SR sp. zn. 2Cdo 194/2011 z 27.11.2012, publikovaný pod R 58/2014, uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo 265/2009 z 17.02.2011, rozsudok NS SR sp. zn. 8Cdo 24/2017 z 29.11.2017, uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV.ÚS 542/2013-18 z 23.09.2013). Ak žalovaný 2/ v odvolaní namietal, že ak pod pojem škody podľa zákona o PZP spadá aj nemajetková ujma pozostalých, je potrebné aj otázku premlčania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých posudzovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o nároku na náhradu škody, odvolací súd nesúhlasí. Pripomína, že škodou pre účely zákona č. 381/2001 Z.z. je aj nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do osobnostných práv pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. V spore o náhradu takejto ujmy je poisťovňa pasívne legitimovaná (R 61/2018). Z uvedeného judikátu, ako i jeho zdôvodnenia je zrejmé, že ide o širší výklad škody pre účely zákona o PZP, teda, že aj nemajetková ujma pozostalých obete smrteľnej dopravnej nehody je krytá povinným zmluvným poistením motorového vozidla. Avšak, ako už bolo uvedené vyššie, právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, na čom nemôže nič zmeniť ani nesúhlas žalovanej. Odvolací súd nevidel žiadny dôvod, pre ktorý by sa mal od vyššie uvedenej už ustálenej judikatúry odkloniť. 24. Možno potom uzavrieť, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnený na základe ust. § 11 a nasl. Obč. zák. sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe. Začiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby náhrady za nemateriálnu ujmu, je podľa § 101 Obč. zák. viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Keďže k zásahu do osobnostných práv žalobcov 1/ až 3/ došlo smrťou Q. U. dňa 02.06.2016, nasledujúcim dňom začala plynúť trojročná všeobecná premlčacia doba, ktorá by uplynula 03.06.2019. Žalobcovia podali žalobu na súd dňa 09.05.2019, teda vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe. Táto trojročná premlčacia doba sa uplatní podľa ust. § 15 ods. 2 zák. č. 381/2001 Z.z. aj voči poisťovateľovi. Ustanovenie § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z.z. je potrebné vykladať tak, že poistenie zodpovednosti v zmysle tohto zákona kryje aj nároky pozostalých po obetiach dopravných nehôd na náhradu im spôsobenej nemajetkovej ujmy podľa ust. § 13 ods. 2 Obč. zák. a títo pozostalí môžu svoje nároky v zmysle ust. § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. uplatniť priamo proti poisťovateľovi, a to rovnako ako všetky ostatné nároky na náhradu škody (uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/234/2017 zo 17.04.2008). Súd prvej inštancie teda posúdil nedôvodnosť žalovaným 2/ vznesenej námietky premlčania správne. 25. Ak žalovaný 2/ ďalej v odvolaní namietal, že sa súd prvej inštancie dostatočne nevysporiadal s okolnosťami dopravnej nehody a mierou účasti T.. Q. U. na nej, odvolací súd nesúhlasí a odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, v ktorom súd prvej inštancie okolnosti dopravnej nehody dostatočne vysvetlil a vyhodnotením dôkazov dospel k správnemu záveru o jej zavinení žalovaným 1/, ktorý od cyklistu nedodržal dostatočný odstup, pričom aj znaleckým dokazovaním bolo preukázané, že jedinou a výlučnou príčinou dopravnej nehody bola nesprávna technika jazdy žalovaného 1/, keď žalovaný 1/ nedodržal bezpečný bočný odstup od cyklistu. Spoluzavinenie dopravnej nehody T.. Q. U. preukázané nebolo a žalovaným 1/ tvrdená náhla zmena jeho jazdy nebola znalcom zo stôp na mieste nehody potvrdená (tieto takýto priebeh nehody podľa znalca vylučovali). Ani odvolacia námietka žalovaného 2/, podľa ktorej súd prvej inštancie údajne nevysvetlil, prečo žalobcom priznal tak neprimerane vysokú náhradu nemajetkovej ujmy, neobstojí, pretože súd prvej inštancie svoje úvahy ako
aj z nich vyvodené závery o primeranosti ním úvahou stanovenej výšky náhrady nemajetkovej ujmy žalobcov (ako už bolo uvedené vyššie) riadne zdôvodnil. 26. Odvolacie námietky žalobcov, v ktorých zjednodušene povedané tvrdili, že súd prvej inštancie nemal zohľadňovať osobné, majetkové, či zárobkové pomery žalovaného 1/, pretože ich nárok je krytý povinným zmluvným poistením, vyhodnotil odvolací súd taktiež za nedôvodné. Súd prvej inštancie predsa výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch neodvodzoval od pomerov žalovaného 1/. Z podrobného odôvodnenia jeho rozsudku vyplýva, že pri určovaní jej výšky vychádzal z už rozhodovacou praxou a judikatúrou najvyšších súdnych autorít ustálených kritérií, keď posudzoval závažnosť žalobcom vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu, pričom prihliadal na všetky skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo, a tieto aj uviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku (vrátane pomerov žalovaného 1/). O výške nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú považoval za primeranú, rozhodol po zrelej úvahe, ktorá je riadne preskúmateľná, keďže ju súd prvej inštancie dostatočne vysvetlil. Ako už odvolací súd uviedol vyššie, jeho rozhodnutie je správne a vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnené a odvolací súd si ho osvojil. Napokon, súd prvej inštancie pri úvahe o primeranosti výšky náhrady prihliadal aj na súdnu prax a rozhodnutia súdov v obdobných konaniach, v ktorých súdy rozhodovali o výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch pozostalým usmrteného pri dopravnej nehode. Ak žalobcovia v tejto súvislosti poukázali na súdne rozhodnutia, ktorými bola v obdobných prípadoch poškodeným priznaná vyššia suma, ako priznal súd prvej inštancie, odvolací súd uvádza, že neexistuje žiadna „tabuľka“, podľa ktorej by bol súd povinný v takýchto prípadoch rozhodovať, naopak, v každom konkrétnom prípade rozhoduje podľa vlastnej úvahy, ktorú je povinný zdôvodniť, čím sa súd prvej inštancie aj riadil. Preto ani rozhodnutia súdov v obdobných sporoch nebudú nikdy totožné (podľa nejakej šablóny). Žalobcovia poukázali na rozhodnutia, v ktorých bola priznaná vyššia náhrada, súd prvej inštancie poukázal pri stanovovaní výšky náhrady a úvahe o jej primeranosti na iné rozhodnutia. Možno uzavrieť, že výšku náhrady nemajetkovej ujmy určil správne. Neobstojí ani námietka žalobcov, že súd prvej inštancie priznanú náhradu znížil z dôvodu, že maloletý Q. nebol v čase dopravnej nehody pod dozorom osoby staršej ako 15 rokov (v rozpore s ust. § 55 ods. 4 zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke). Súd prvej inštancie výšku náhrady z tohto dôvodu neznížil, pri úvahách a posudzovaní primeranosti jej výšky len na túto objektívnu okolnosť prihliadol, keď zároveň vyhodnotil, že toto porušenie nemá príčinnú súvislosť so vznikom predmetnej dopravnej nehody. 27. Po preskúmaní výroku, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania, dospel odvolací súd k záveru, že napadnutý rozsudok je aj v tejto časti správny. Súd prvej inštancie správne aplikoval ust. § 255 ods. 1 C.s.p. a vyhodnotiac, že žalobcovia boli v spore úspešní, keď im bola v tomto konaní, v ktorom výška plnenia závisela od úvahy súdu, časť žalobou uplatneného nároku priznaná, im voči žalovaným priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % z priznanej sumy. Na zdôraznenie správnosti tohto rozhodnutia považuje odvolací súd vo vzťahu k rozhodovaniu o trovách konania v sporoch, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu, zopakovať, že aj na tieto konania sa uplatní zásada úspechu vo veci (ust. § 255 C.s.p.). V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, nemožno ho totiž zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Žalobcu v takejto veci preto treba považovať za plne procesne úspešného, keďže mal plný úspech čo do základu uplatneného nároku a súčasne výška plnenia, vyplývajúca z tohto jeho procesného úspechu, závisela výlučne od úvahy súdu. Nárok na plnú náhradu trov konania sa priznáva iba z prisúdenej sumy. Tento právny názor, ktorý si správne osvojil súd prvej inštancie je súladný aj rozhodnutiami najvyšších súdnych autorít (napr. nález ÚS SR sp. zn. III.ÚS 475/2018 zo dňa 04.02.2021), a preto odvolanie žalovaného 1/, ktorý v ňom tvrdil, že v danej veci neexistuje ustálená rozhodovacia prax, nemohlo obstáť. Ak žalovaný 1/ poukazoval na to, že nárok žalobcov na nemajetkovú ujmu v peniazoch nespochybňoval, len nesúhlasil s nimi požadovanou výškou náhrady (ktorú súd prvej inštancie tiež vyhodnotil za neprimeranú), a preto žiadal o trovách konania rozhodnúť tak, že žiadnej zo strán nebudú priznané, odvolací súd uvádza, túto námietku by mohol zobrať do úvahy, ak by žalovaný 1/ nárok žalobcov aspoň v nejakej časti uznal a náhradu im poskytol, čo však nie je prípad prejednávanej veci. Rozhodnutie v spore teda záviselo od úvahy súdu, a keďže bol žalobcom v časti nárok priznaný, sú v spore plne úspešnou stranou, a vznikol im voči žalovaným plný nárok na náhradu trov konania (z prisúdenej sumy), ktorý im aj súd prvej inštancie správne priznal.
28. S poukazom na vyššie uvedené vyhodnotil odvolací súd odvolacie námietky všetkých sporových strán za nedôvodné a nespôsobilé spochybniť správnosť napadnutého rozsudku. Odvolací súd nemá o správnosti záverov súdu prvej inštancie pochybnosti, keďže sú dostatočne odôvodnené a logické, založené na riadne vykonanom dokazovaní, správnom hodnotení dôkazov a správnom právnom posúdení veci. Odvolací súd tiež pripomína, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo sporovej strany na to, aby sa súd stotožnil s jej tvrdeniami a právnymi názormi, návrhmi na vykonanie dôkazov alebo hodnotením dôkazov, a obsahom práva na spravodlivý súdny proces nie je ani právo strany na rozhodnutie v súlade s jej právnym názorom resp. právo na úspech v konaní. 29. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil. 30. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 2 v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p.. Podľa ust. § 255 ods. 2 C.s.p., ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. V posudzovanej veci nebola v odvolacom konaní žiadna zo strán so svojím odvolaním úspešná, a preto odvolací súd pri čiastočnom úspechu a čiastočnom neúspechu strán žiadnej z nich nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal a rozhodol, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo. 31. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).