Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co/26/2023 z 28. 11. 2024

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Bratislava 9Co/26/2023 1718201286 28. 11. 2024 JUDr. Magdaléna Floreková ECLI:SK:KSBA:2024:1718201286.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobcov : 1. H. Š., nar. XX. X. XXXX, bytom Podhorská 570/1, Modra, 2. Y. Y. Š., nar. XX. X. XXXX, bytom T. XXX/X, Y., zastúpený zákonnou zástupkyňou matkou Dominikou Šebovou, žalobcovia 1, 2 zastúpení Mgr. Roman Toman, PhD., advokát, Rudnayovo nám. 1, Bratislava, proti žalovanému : 1. Y. V., nar. X. XX. XXXX, bytom V. X, XXX XX V., zastúpený Advokátska kancelária Ivan Syrový, s.r.o., Kadnárová 83, Bratislava, 2. KOOPERATIVA poisťovňa, a.s., Vienna Insurance Group, IČO : 00 585 441, Štefanovičova 4, Bratislava, zastúpený JUDr. Baltazár Mucska, advokát, Vajnorská 55, Bratislava, o náhradu škody, nemajetkovej ujmy v peniazoch a pozostalostnej úrazovej renty, na odvolanie žalovaného 2 proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 12. 9. 2022 č.k. 43C/45/2018 - 327, takto rozhodol: Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach p o t v r d z u j e. Žalobcom 1, 2 p r i z n á v a voči žalovaným 1, 2 nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1/ Uvedeným rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol, že žalovaní 1, 2 sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť žalobkyni 1 titulom nemajetkovej ujmy sumu 9.112,50 € do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku; s tým, že splnením povinností jedného povinného dlh zanikne ( výrok I ). Ďalej rozhodol, že žalovaní 1, 2 sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť žalobcovi 2 titulom nemajetkovej ujmy sumu 9.112,50 € do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku, s tým, že splnením povinností jedného povinného dlh zanikne ( výrok II ). Ďalej rozhodol, že žalovaní 1, 2 sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť žalobkyni 1 titulom náhrady škody sumu 1.435,60 € do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku; s tým, že splnením povinností jedného povinného dlh zanikne ( výrok III ). Vo zvyšku súd žalobu zamietol ( výrok IV ). O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov konania ( výrok V ). 2/ V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobcovia 1, 2 sa žalobou zo dňa 18.06.2018 domáhali od žalovaných 1, 2 ( po ostatnej zmene žaloby ) spoločne a nerozdielne zaplatenia sumy vo výške 65.000 € titulom náhrady nemajetkovej ujmy ( žalobkyňa 1 ) a sumy 35.000 € ( žalobca 2 ); ďalej sumy vo výške 1.595,12 € titulom nákladov spojených s pohrebom, sumy vo výške 300 € mesačne od smrti Y. Š. do dňa, kedy by dovŕšil dôchodkový vek v prospech žalobkyne 1 titulom pozostalostnej úrazovej renty; sumy vo výške 150 € mesačne od smrti nebohého do dňa, kedy by bol žalobca 2 schopný sám sa živiť v prospech žalobcu 2 titulom pozostalostnej úrazovej renty a napokon náhrady trov súdneho konania. Žalobcovia žalobu odôvodnili tým, že rozsudkom Okresného súdu Pezinok sp. zn. 1T/47/2017 z 19.01.2018 bol žalovaný 1 uznaný za vineného z prečinu usmrtenia Y. Š. ( manžela žalobkyne 1 a otca žalobcu 2 ) na tom skutkovom základe. že dňa 13.06.2016 v čase asi o 17.50 h viedol osobné motorové

vozidlo zn. Š. I. EČV : L.-XXXDK po cestnej komunikácii č. 11/ 502 v obci Y. v smere od centra mesta do Y. - V., pričom na 27 km v križovatke, kde chcel odbočiť z hlavnej cesty doľava na vedľajšiu cestu č. 111/ 1093. smerujúcu do Y. - Q., nedal prednosť oproti idúcemu motocyklu zn. Q. Z.,I., EČV : T.-XXXAF, ktorý viedol nebohý Y. Š., ktorý v dôsledku vzniknutej situácie z motocykla spadol a následne narazil telom a hlavou do pravého zadného kolesa a pravej zadnej časti motorového vozidla Š. I. a pri tomto náraze utrpel okrem drobných poranení aj zlomeninu lebečnej klenby a lebečnej spodiny, zakrvácanie pod tvrdú a mäkké pleny mozgu, pomliaždenie mozgového kmeňa s rozvojom opuchu mozgu ťažkého stupňa, rozvoľnenie väzivového spojenia medzi prvým a druhým krčným stavcom s krvným výronom v okolí, zlomeninu pravej lopatky a pravej kľúčnej kosti pomliaždenie a trhlinu pravých pľúc so zakrvácaním do pohrudnicovej dutiny vpravo, trhliny pečene a menšiu trhlinu pravej obličky a krvným výronom v okolí, ktorým Y. Š. namieste podľahol; čím žalovaný 1 porušil dôležitú povinnosť uloženú mu podľa zákona o cestnej premávke, za čo bol okrem iného odsúdený k trestu odňatia slobody v trvaní 3 roky s odkladom výkonu trestu odňatia slobody s uložením probačného dohľadu nad jeho správaním v skúšobnej dobe, so skúšobnou dobou v trvaní 5 rokov. Žalovaný 1 je prevádzateľom motorového vozidla, pričom povinné zmluvné poistenie ma uzatvorené u žalovaného 2. Nebohý bol manželom žalobkyne 1 a otcom žalobcu 2. 2/ Nebohý zomrel týždeň pred plánovaným cisárskym rezom u žalobkyne 1, pričom tá sa o nehode dozvedela najprv z internetu a následne od strýka nebohého, ktorý bol na mieste nehody. Žalobkyni 1 sa zrútil celý svet; kvôli jej zlému psychickému stavu posunuli jej pôrod, pričom žalobca 2 sa narodil 2 týždne po nehode. Po nehode sa vzhľadom na ťažkú životnú situáciu a stres zhoršil aj fyzický zdravotný stav žalobkyne 1, zatiaľ čo pred tehotenstvom bol tento stabilizovaný. Žalobkyňa 1 po nehode začala navštevovať aj psychiatrickú ambulanciu. Žalobkyňa 1 je invalidná, trpí stredne ťažkou formou roztrúsenej mozgovomiechovej sklerózy s poruchou motoriky a zníženou výkonnosťou organizmu a adaptačnou depresívnou poruchou. Od 01.01.2016 poberá invalidný dôchodok v sume 115,30 € mesačne; od 08.05.2016 jej bolo priznané materské v sume 10,12627 € za deň. V súčasnosti poberá rodičovský príspevok vo výške 214.70 € mesačne. Mesačné náklady na bývanie má žalobkyňa l vo výške 112 € (voda. kúrenie. fond opráv), 30 € (elektrina), 10 € (plyn). Ďalšie pravidelné mesačné výdavky žalobkyne 1 sú 30 € (TV a internet), 32 € (mobil), 250 € (strava), 50 - 70 € (tankovanie), 30 € (kultúrne vyžitie), 50 € (oblečenie a kozmetika). Keďže kvôli zlému zdravotnému stavu žalobkyňa 1 nemohla dojčiť žalobcu 2, musela kupovať umelé mlieko, čo bolo cca 100 € mesačne. Aktuálne, keď' už sa žalobca 2 stravuje normálne a nepotrebuje toľko mlieka, sú náklady na jeho stravu cca 200 € mesačne. Žalobca 2 často býval chorý, takže žalobkyňa 1 mala aj zvýšené náklady na lieky cca 20 € mesačne. Žalobcovia si uplatňujú nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá im vznikla v dôsledku trestného činu žalovaného 1. Ak v dôsledku trestného činu alebo iného neoprávneného zásahu došlo k usmrteniu osoby. majú osoby uvedené v § 15 Obč. zák. možnosť požadovať náhradu za nemajetkovú ujmu z titulu neoprávneného zásahu do života, telesnej integrity ich blízkej osoby. Takýmto neoprávneným zásahom došlo k neoprávnenému zásahu do ich súkromného a rodinného života, a preto môžu požadovať aj náhradu za utrpenú nemajetkovú ujmu do svojich osobnostných práv. Následky tohto činu sú trvalé, neodstrániteľné, keď ochudobnenie v citovej oblasti je nenapraviteľné. Rovnako smrť' má vplyv na ekonomické fungovanie rodiny s možnými ďalšími dôsledkami do budúcnosti. Žalobcovia k žalobe priložili, okrem iného, sobášny list, rodný list žalobcu 2, lekárske správy a prepúšťacie správy žalobkyne 1, faktúru č. XXXXXXX za pohrebné služby s potvrdením o úhrade, objednávku č. 8/2016 za vyhotovenie a osadenie pomníka s potvrdením o úhrade, potvrdenia o úhrade za vence a rozhodnutie Sociálnej poisťovne č. 200-005342-CA04/2016 o priznaní nároku na materské. 3/ Žalovaný 2 uplatnený nárok neuznával, tento považoval za nedôvodný a premlčaný. V konaní namietol svoju pasívnu vecnú legitimáciu, pričom tvrdil, že v praxi často aplikovaný eurokonformný výklad tohto inštitútu je nesprávny a odporuje právnemu poriadku Slovenskej republiky. Ustanovenia zákona č. 381/2001 Zb. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla dávajú jednoznačnú odpoveď na to, čo je kryté povinným zmluvným poistením vo svojom taxatívnom ustanovení, pričom tam náhrada nemajetkovej ujmy cez ustanovenia ZoPZP nespadá. Žalovaný 2 poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Cdo 219/2016 zo dňa 15.05.2017 a na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/234/2017 zo dňa 17.04.2018. Zároveň konštatoval, že v predmetnej otázke absentuje rozhodnutie Veľkého senátu Najvyššieho súdu SR. Nemajetková ujma tak nie je obsahom tohto zákona, a tak má za to, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v prípade usmrtenia dopravnej nehody nie je predmetom náhrady prostredníctvom ZoPZP - v predmetnom konaní tak absentuje jeho pasívna vecná legitimácia. Žalovaný 2 ďalej namietol premlčanie

uplatnených nárokov, poukazujúc na to, že k premlčaniu nároku na náhradu škody dochádza v dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe voči žalovanému 2. ZoPZP v ust. § 15 ods. 2 zák. o PZP ustanovuje, že na premlčanie nároku na náhradu škody proti poisťovateľovi platí rovnaká úprava ako na premlčanie nároku proti osobe, ktorá škodu spôsobila. V predmetnom prípade sa musí aplikovať § 106 ods. 1 Obč. zák. Z judikatúry vyplýva, že poškodený sa dozvie o tom, kto za škodu zodpovedá (§ 106 ods. 1 Obč. zák.), v okamihu preukázateľného získania informácie o skutkových okolnostiach, na základe ktorých si môže urobiť dostatočný úsudok o tom, konkrétne ktorá fyzická osoba alebo právnická osoba za škodu zodpovedá; v uvedenom okamihu nemusí byť daná z rozhodnutia súdu vyplývajúca nespochybniteľná istota poškodeného o zodpovednom subjekte a o jeho zodpovednosti (R 16/2014). K dopravnej nehode došlo dňa 13.06.2016. žaloba bola konajúcemu súdu doručená až dňa 19.06.2019, teda po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby. Rovnako je premlčaný aj nárok na pozostalostnú úrazovú rentu. Žalovaný 2 taktiež uviedol, že základným princípom nemajetkovej ujmy a jej odškodnenia v peniazoch je princíp primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy. Finančná náhrada je až posledným spôsobom náhrady v prípadoch, ak nepostačuje morálne zadosťučinenie, ktorým je najmä ospravedlnenie alebo samotné prejednanie veci a odsúdenie osoby, ktorá zásah spôsobila. Žalobca 2 sa narodil po úmrtí nebohého, a teda citová väzba medzi nimi nebola vytvorená, preto považuje za neprimerané, ak žalobcovia s poukazom na uplatnenú výšku náhrady nemajetkovej ujmy ohodnotili tieto vzťahy ako rovnaké. Pre priznanie výšky nemajetkovej ujmy nie je rozhodné to, aké sú majetkové pomery žalovaného 2, pretože nárok sa odvodzuje len a iba od toho kto do práv zasiahol, t.j. od žalovaného 1. 4/ Žalovaný 1 rovnako s nárokmi žalobcov nesúhlasil. V trestnom konaní bol vykonaný znalecký posudok, na základe ktorého súd konštatoval mieru spoluviny nebohého. Žalovaný 1 bezprostredne po nehode otočil vozidlo, to zaparkoval a odišiel po tom, ako sa okolo idúce vozidlá pristavili pri nebohom a ich posádky začali s poskytovaním prvej pomoci. Požadovaná suma 100.000 € je neprimeraná okolnostiam nehody, spoluvine nebohého a bola by likvidačná pre žalovaného 1, keďže je otcom dieťaťa, ktorému zabezpečuje výživu. Zároveň poukázal na analogicky podobné prípady a na výšku priznávaných súm (rozsudok KS Trnava sp. zn. 9Co/130/2017 zo dňa 24.04.2018, rozsudok KS Nitra sp. zn. 7Co/286/2017 zo dňa 21.06.2018, rozsudok OS Nitra sp. zn. 8C/41/2012 zo dňa 15.04.2013). Vo veci nároku na pozostalostnú úrazovú rentu pre žalobcov a ich výšky, s tou žalovaný 1 nesúhlasí najmä z dôvodu spoluviny, pre neuvedenie výpočtu, akým mali žalobcovia dospieť k žalovaným sumám, ale aj pre spornosť dĺžky vyplácania tejto renty. Priznanie pozostalostnej renty je v rozpore s § 448 Obč. zák., keďže nebola splnená podmienka mať v čase úmrtia vyživovaciu povinnosť určenú súdom. Čo sa týka nároku žalobcu 2 na pozostalostnú úrazovú rentu, je tento nárok sporný s poukazom na dikciu § 488 Obč. zák., keďže v čase úmrtia nebohý nemal vyživovaciu povinnosť voči žalobcovi 2, nakoľko nebol v čase úmrtia narodený. Pri úhrade nákladov spojených s pohrebom je nutné zobrať do úvahy aj spoluvinu nebohého. Pojem škoda je podľa ZoPZP ustálenou judikatúrou interpretovaný extenzívne, pričom zahŕňa aj nemajetkovú ujmu (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/1/2016 zo dňa 31.07.2017 s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cod/168/2009 zo dňa 20.04.2011). Žalovaný 1 navrhol návrh v namietanej časti zamietnuť. Žalovaný 1 nesúhlasil s argumentáciou žalovaného 2, o absencii jeho pasívnej vecnej legitimácie, keď poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/1/2016 zo dňa 31.07.2017 a uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 666/2016 zo dňa 11.10.2016. Naopak, stotožnil sa s námietkou premlčania, vznesenou žalovaným 2, s tým, že je nutné analogicky rozšíriť výklad tak, že sa nemajetková ujma bude spravovať ustanovením § 106 Obč. zák. Žalovaný 1 taktiež vzniesol námietku premlčania voči nárokom žalobcov 1, 2. 5/ Žalobcovia 1, 2 reagovali na námietky žalovaných 1, 2 stanoviskom, v ktorom uviedli, že u žalovaného 2 je daná pasívna vecná legitimácia vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch, pričom argumentovali najmä závermi v uznesení Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 666/2016 zo dňa 11.10.2016. K námietke premlčania nároku žalobcov na náhradu škody, nemajetkovej ujmy v peniazoch a pozostalostnej úrazovej renty žalobcovia 1, 2 uviedli, že pri práve na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ide o právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje. Žaloba bola podaná na súd v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu dňa 18.06.2018 o 21:56 a dodatočne osobne doručená v listinnej podobe dňa 21.06.2018. Pokiaľ ide o náklady spojené s pohrebom uplatnené žalobkyňou 1, o ich výške sa žalobkyňa 1 dozvedala postupne, počnúc dňom 20.06.2016. Žalobcovia uviedli, že trestné stíhanie pre prečin usmrtenia nebohého bolo začaté uznesením vyšetrovateľa dňa 13.06.2016 pod ČVS : ORP-211/1-VYS-PK-2016. Dňa 16.06.2016 bolo žalovanému 1 uznesením vznesené obvinenie pre prečin usmrtenia. O tom, že práve žalovaný 1 zodpovedá za škodu, sa

žalobkyňa 1 dozvedela dňa 12.07.2016, kedy do vyšetrovacieho spisu nahliadol jej splnomocnenec Mgr. Roman Toman, PhD., advokát. Bez poznania identity žalovaného 1 žalobcovia nemohli ustáliť subjekt, s ktorým mal v čase dopravnej nehody žalovaný 1 uzavretú poistnú zmluvu - povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Preto nie je premlčaný nárok žalobkyne 1 na náhradu nákladov spojených s pohrebom, ani nárok žalobcov na pozostalostnú úrazovú rentu. V prípade nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, tieto sa premlčujú vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 Obč. zák. Extenzívny (eurokonformný) výklad pojmu „škoda" použitého v ZoPZP, pod ktorý je možné subsumovať aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, nemení nič na charaktere náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle Obč.zák., na ktorý odkazuje ZoPZP v ustanovení § 1 ods. 2, vrátane premlčacej doby ohľadne tohto nároku. Je tomu tak okrem iného aj preto, že podľa Obč. zák. náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je škodou. 6/ K zavineniu za dopravnú nehodu žalobcovia 1, 2 uviedli, že hlavnou a najvýznamnejšou príčinou vzniku škody v danej veci je porušenie § 19 ods. 4 zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke žalovaným 1, keď pri odbočovaní vľavo nedal prednosť protiidúcemu poškodenému a ani sa nepresvedčil, že pri odbočovaní doľava neohrozí žiadneho protiidúceho vodiča. Prekročenie povolenej rýchlosti v obci poškodeným o 8,5 km/h, ako uvádza Ing. Anton Guštara, znalec v odbore doprava cestná v znaleckom posudku č. 31/2016, rozhodne nemožno považovať za priamu a podstatnú príčinu vzniku škody. Rovnako nemožno pričítať poškodenému zlú techniku jazdy položením motocykla ako reakciu na vzniknutú nebezpečnú situáciu spôsobenú žalovaným 1. Nemožno ani opomenúť, že z objektívneho hľadiska, t.j. akým spôsobom by sa za daných okolností zachoval priemerne starostlivý motocyklista, resp. aké správanie by sa spravidla od každého konajúceho v danom prípade dalo očakávať v reakčnom čase 0,8 sekundy, nemožno na „zlú" techniku reakcie poškodeného pri svojom ohrození prihliadať. 7/ Následne žalovaný 2 doručil súdu vyjadrenie, v ktorom uviedol, že žalobcovia nemôžu považovať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch uhrádzanú z povinného zmluvného poistenia za škodu len vtedy, keď im to vyhovuje - pasívna legitimácia žalovaného 2 v konaní, a pri premlčaní potom následne zastávať opačný názor. Pokiaľ žalobcovia zastávajú názor, že náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch je škodou, ktorá je uhrádzaná v zmysle ZoPZP, musí sa ako škoda premlčiavať v dvojročnej subjektívnej premlčacej lehote v súlade s ustanovením § 106 Obč. zák. Taktiež vo vyjadrení žalobcovia uviedli len spodnú hranicu ( 58,5 km/h ), o ktorú mal nebohý prekročiť maximálnu povolenú rýchlosť, avšak opomenuli uviesť hornú hranicu odhadovanej rýchlosti jazdy nebohého - 65,7 km/h. Prekročenie maximálnej povolenej rýchlosti zo strany nebohého samozrejme má zásadný vplyv pre posúdenie spoluzodpovednosti vzniku dopravnej nehody a výšky samotného uplatneného nároku v konaní. Nárok uplatnený žalobcom 2 je nedôvodný v celom rozsahu, nakoľko v čase škodovej udalosti nemohol nastať zásah do jeho osobnostných práv, keďže s nebohým zatiaľ nemal rozvinutý žiaden vzťah, a taktiež mu nevznikol nárok na pozostalostnú úrazovú rentu. Možno pripustiť, že nebohý mal v čase škodovej udalosti vyživovaciu povinnosť k svojej tehotnej manželke - žalobkyni 1, nikdy nie však k nasciturovi. Solidárna zodpovednosť žalovaných nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu, preto nemôžu byť na plnenie zaviazaní „spoločne a nerozdielne“. 8/ V rámci dokazovania súd prvej inštancie vypočul žalobkyňu 1, ktorá uviedla, že po smrti manžela stratila životnú oporu, pričom stratu pociťuje takmer vo všetkých oblastiach života. Žalobca 2 sa pýtal na otca, ale v 4 rokoch sa mu nedá vysvetliť, čo sa stalo; z dôvodu, že trpí na bronchiálnu astmu, nemôže chodiť do škôlky a preto sa žalobkyňa 1 nemôže zamestnať. Po smrti manžela jej pomáhala rodina a aj svokor. Súd následne vykonal výsluch svedkyne I. Š. (matky nebohého), ktorá uviedla, že sa snažia pomáhať po všetkých stránkach, žalobcom platia bývanie, pomáhali s výchovou vnuka a to či už osobne alebo materiálnym zabezpečením, vždy podľa možností. Žalobkyni 1 pomáhajú aj nebohého kamaráti, motorkári. Súd vykonal výsluch aj svedka Y. Š. (otca nebohého), ktorý okrem iného uviedol, že je dôchodca, zároveň pracuje ako manažér v Technickom a skúšobnom ústave stavebnom. Svedok N. L. (strýko nebohého) vypovedal, že bol pri nehode ako prvý náhodou, lebo išiel do Q.. Keď videl nehodu na ceste, zbadal motorku, prilbu, o ktorej vedel, že je nebohého, veľa krvi, a zároveň videl záchranárov, ktorí nebohého oživovali. Jedine koho tam nevidel, bol ten, ktorý nehodu spôsobil, lebo z miesta činu utiekol. Svedok s manželkou vybavovali celý proces, políciu, pohreb, prispievali žalobkyni 1 finančne. Vysokú finančnú sumu poskytli aj nebohého kamaráti - motorkári cca 9 - 10.000 €. Svedkyňa Y. U. uviedla, že žalobkyňa 1 stratila živiteľa rodiny a sama nie je schopná vykonávať prácu. Z peňazí kamarátov sa kúpilo auto, aby bola žalobkyňa 1 mobilná. Svedok N. U. (krstný otec žalobcu 2), uviedol, že žalobkyni 1 sa zrútil svet, zomrel človek, ktorý sa mal o ňu starať, ekonomicky zabezpečovať, vychovávať dieťa a pomáhať v chorobe. Všetci svedkovia zhodne uviedli, že vzťah žalobkyne 1 a nebohého bol harmonický.

Žalobcovia následne predložili Prepúšťaciu správu 6/2020, Posudok o dlhodobo nepriaznivom stave žalobcu 2, Rozhodnutie SP o invalidnom a vdovskom dôchodku, Rozhodnutie SP o sirotskom dôchodku, Výpis z účtu žalobkyne 1, kde suma 403,60 € prestavuje prídavok na dieťa a rodičovský príspevok. Taktiež vyčíslili náklady na život a bývanie žalobcov. 9/ Svedok H. V. (kamarát žalobkyne 1) uviedol, že nehoda sa stala tak, že žalovaný 1 nedal prednosť nebohému a on sa snažil zrážke zabrániť tým, že položil motorku, avšak zachytil sa o zadné koleso hlavou a došlo k zrážke. Žalovaný 1 na mieste nehody nebol a bolo mu povedané, že z miesta nehody ušiel. Svedok v ten deň komunikoval s nebohým a hovoril, že si musí dávať pozor, lebo nebol zvyknutý na motorku, musí dodržiavať predpisy. Nebohý mal skúsenosti s vedením motocykla. Žalobkyňa 1 má partnera. Myslí, že nejaký rok, možno viac, nedávno sa im narodila dcéra L.. Pravdepodobne spolu žijú v spoločnej domácnosti. Svedok Y. V. (kamarát žalobkyne 1) uviedol, že položenie motocykla z dôvodu, aby sa takto jazdec vyhol stretu s motorovým vozidlom, je to normálna vec, jazdil na motorke, pár pádov zažil a motorku tiež položil s tým, aby sa vyhol nárazu do stĺpu, auta alebo zvodidiel. Po smrti nebohého prebral zodpovednosť za firmu, v ktorej bol konateľom, kde s nebohým spolupracoval. Založili s kamarátmi fond pre syna nebohého, kde mesačne prispievajú. K majetkovým pomerom nebohého sa vyjadril tak, že zárobky boli dobré, keďže vykonávali rizikovú prácu. Išlo o výškové práce, montáž reklamných bannerov za pomoci horolezeckej technicky, mesačné fakturácie okolo 2.000 € a viac na každého. Nebohý bol veľmi opatrný motorkár, uvedomoval si riziká, jazdil predpisovo, nikdy neriskoval. Pri motorke je dosť ťažké usúdiť, či zareagovať maximálnym brzdením alebo položením motorky. Keď využijete plnú brzdnú silu predného kolesa motorky, tak vás to vymrští z motorky. Plná brzdná sila sa nevyužíva, učili ich pribrzdiť a snažiť sa vyhnúť. Ak to nie je možné, tak radšej položiť motorku na zem. Ak motorkár usúdi, že nie je možné sa vyhnúť, tak radšej položiť motorku na zem. Keďže boli konatelia firiem, tak odvody do sociálnej poisťovne neodvádzali. S nebohým jazdievali na motorkách často, mali dosť najazdených kilometrov. Bolo to asi dvakrát - trikrát týždenne v letnom období. Mesačne cca 2000 km. Svedok M. R. (kamarát žalobkyne 1) uviedol, že žalobkyňa 1 bola pred nehodou šťastná, čakajúca prvorodička, bolo to v podstate prvé dieťa v partii, tak sa tešili. Potom to bola katastrofa. Snažili sa jej pomôcť. V súčasnosti vie, že má nový vzťah, ale nevie ako dlho trvá. 10/ Žalobkyňa 1 vo svojom výsluchu doplnila, že má momentálne priateľa, majú spolu dieťa, dcéru. Čo sa týka jej sociálnej a osobnej situácie vo vzťahu k žalobcovi 2, tá zostala nateraz nezmenená, vzhľadom na to, že jej priateľ sa stará a prispieva na ich spoločnú dcéru, avšak vo vzťahu k jej synovi jeho výchovu a materiálne zabezpečenie znáša sama. Priateľa si našla po uplynutí 3,5 roka od nehody nebohého. Momentálne zdieľajú spoločnú domácnosť, po pôrode dcéry mala zdravotné problémy a začali spolu bývať. Priateľ je nezamestnaný a jej zdravotný stav sa zhoršuje. 11/ Žalovaný 2 dňa 25.04.2022 doručil súdu záverečné zhrnutie, v ktorom zotrval na všetkých v konaní prezentovaných vyjadreniach a skutkových tvrdeniach. Trval aj na vznesenej námietke absencie pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 2 a na vznesenej námietke premlčania. Ďalej uviedol, že K úmrtiu nebohého došlo dňa 13.06.2016, kedy tento moment je potrebné považovať za vedomosť o výške škody a o tom, kto ju spôsobil. K riadnemu uplatneniu nároku voči Žalovanému 2 došlo dňa 19.06.2018, teda po uplynutí dvojročnej subjektívnej doby, ktorá uplynula dňa 13.06.2018. Súdna prax prijala zásadné kritéria, ktoré sú rozhodujúce pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Tieto kritéria sa rozdeľujú na kritéria na strane Žalobcov (tých, do ktorých práv sa zasiahlo), kedy ide najmä o Ad1/ intenzitu vzťahu žalobcov so zomrelým; Ad2/ vek zomrelého a pozostalých; Ad3/ morálne zadosťučinenie, a na strane vodiča (osoby, ktorá do práv zasiahla) kedy je potrebné zohľadniť najmä Ad1/ postoj vodiča (ľútosť, náhradu škody, ospravedlnenie); Ad2/ dopad udalosti do sféry pôvodcu; Ad3/ majetkové pomery vodiča a nie poisťovateľa či prevádzkovateľa vozidla, pretože len on zasiahol do ich práv a len on je nositeľom povinnosti, kedy v prípade jej priznania tú uhradí poisťovateľ ako škodu na účely ZoPZP. Preto vždy je potrebné skúmať a vychádzať z majetkových a spoločenských pomerov Žalovaného 1. Ďalej je potrebné vychádzať aj zo spoluzavinenia nebohého. Aj vzhľadom na postoj Žalovaného 1, ktorý sa opakovane viackrát Žalobcom ospravedlnil a vyjadril im ľútosť, je potrebné prijať záver, že uplatňovaná výška nemajetkovej ujmy je neprimerane vysoká. V konaní neboli preukázané také skutočnosti a splnené zákonné predpoklady, ktoré by odôvodňovali priznanie nároku na pozostalostnú úrazovú rentu. V uvedenom prípade je zásadná spoluvina nebohého, a preto má za to, že v predmetnom prípade postačuje pre Žalobcov aj morálne zadosťučinenie.

12/ Súdu prvej inštancie boli predložené informácie o zmenách stavu individuálneho účtu za kalendárne roky 2010 až 2014 nebohého zo Sociálnej poisťovne, ako aj doklady o úhradách, vykonaných nebohému zo strany spoločností Výškový servis s.r.o., a HeightService s.r.o. od 15.06.2015 do 13.06.2016, za posledný rok pred smrťou. Žalovaný 1 uviedol, že pozostalostná renta sa vypočítava z vymeriavacieho základu pre odvod do Sociálnej poisťovne za posledných 90 dní, preto akékoľvek doručenie faktúr je v tomto konaní bezpredmetné. 13/ Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie oprel o ust. § 11, § 13 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 15, § 16, § 100 ods. 1, ods. 2, § 101, § 106 ods. 1, ods. 2, § 427 ods. 1, ods. 2, § 429, § 442 ods. 1, § 448, § 449 ods. 2 Obč. zák., ďalej o ust. § 92 ods. 1, ods. 2, § 93 ods. 1, § 89 ods. 1, ods. 2, § 84 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, § 62 ods. 1, ods. 2, § 71 ods. 1 Zák. o rodine, ako aj o ust. § 4 ods. 1, ods. 2, ods. 4, § 15 ods. 1, ods. 2 zákona o povinnom zmluvnom poistení, ďalej o ust. § 5 ods. 1 druhá a tretia veta zákona č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi, § 6, § 7 zák. č. 215/2006 Z.z. 14/ Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že dňa 13.06.2016 došlo k dopravnej nehode, tak, ako bola opísaná v žalobe, pri ktorej zahynul nebohý. Dopravnú nehodu spôsobil žalovaný 1, ako to vyplynulo Rozsudku a z trestného spisu, pričom v dôsledku spáchania trestného činu žalovaného 1 došlo k zásahu do osobnostných práv (život a telesná integrita blízkej osoby žalobcov, ich súkromný a rodinný život) a majetkových práv žalobcov (náklady spojené s pohrebom nebohého). Spornými otázkami boli aktívna vecná legitimácia žalobcu 2 vo veci priznania pozostalostnej úrazovej renty, pasívna vecná legitimácia žalovaného 2 vo veci nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, premlčanie nároku žalobcov a výška požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy. Sporným v konaní zostala aj otázka spoluviny nebohého na dopravnej nehode. 15/ Dospel k záveru, že vo veci náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je daná aktívna vecná legitimácia žalobkyne 1 ako aj žalobcu 2, keďže žalobkyňa 1 bola manželkou nebohého a žalobca 2 dieťaťom nebohého, čím im vzniklo právo domáhať sa ochrany osobnosti podľa § 15 Obč. zák. Na uvedené nemá vplyv skutočnosť, že sa žalobca 2 narodil až po smrti nebohého. Rovnako je daná aj pasívna vecná legitimácia žalovaných vo veci náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalovaný 1 je osobou, ktorá svojim konaním priamo zasiahla do ochrany osobnosti nebohého, čo vyplýva z § 11 16 Obč. zák. 16/ Vo veci pozostalostnej úrazovej renty je daná aktívna vecná legitimácia žalobkyne 1 podľa § 448 Obč. zák., § 71 ods. 1 zákona o rodine v spojení s § 92 ods. 1 a ods. 2 a s § 93 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, keďže žalobkyňa bola manželkou nebohého a vzťahovalo sa na ňu výživné medzi manželmi. Vo veci náhrady nákladov spojených s pohrebom je daná aktívna vecná legitimácia žalobkyne 1 ako osoby, ktorá uhradila náklady spojené s pohrebom nebohého a tým jej vznikla škoda na majetku. Pasívna vecná legitimácia žalovaných, ako zodpovednostných subjektov, je daná podľa § 16 Obč. zák. a podľa § 449 ods. 2 Obč. zák. v spojení s § 4 ods. 2 písm. a) zákona o povinnom zmluvnom poistení. 17/ Súd prvej inštancie dospel k záveru, že v konaní absentuje aktívna vecná legitimácia žalobcu 2 vo veci priznania pozostalostnej úrazovej renty. Žalovaní správne poukázali na skutočnosť, že žalobca 2 nemôže požadovať priznanie pozostalostnej úrazovej renty, keďže mu na ňu nevznikol nárok v zmysle § 448 Obč. zák. Podľa jednoznačnej dikcie predmetného ustanovenia v čase zásahu do osobnostných práv, nárok na pozostalostnú úrazovú rentu má fyzická osoba, voči ktorej mal zomretý v čase svojho úmrtia vyživovaciu povinnosť. Nebohý však v čase svojej smrti (13.06.2016) nemal vyživovaciu povinnosť voči žalobcovi 2, keďže ten sa narodil až o dva týždne neskôr (27.06.2016). Zákon nepriznáva právo na pozostalostnú úrazovú rentu pre nascitura a je viazaný na vyživovaciu povinnosť, ktorá však v čase smrti nebohého neexistovala. Súd prvej inštancie preto žalobu v tejto časti zamietol. 18/ „Škodou pre účely zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zmien a doplnení je aj nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do osobnostných práv pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. V spore o náhradu takejto ujmy je poisťovňa pasívne legitimovaná.“ (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31. júla 2017 sp. zn. 6 MCdo 1/2016, publikovaný v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR pod č. 61/2018).

19/ „V spore o náhradu škody podľa zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zmien a doplnení sú pasívne legitimovaní poistený škodca aj poistiteľ. Poškodený má možnosť voľby, či bude žalovať poisteného škodcu, alebo iba poistiteľa, či poisteného škodcu a poistiteľa súčasne.“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 21. októbra 2020, sp. zn. 4 Cdo 5/2020, publikovaný v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR pod č. 85/2021). 20/ V prípade vecnej pasívnej legitimácie žalovaného 2 vo veci nároku na náhradu nemajetkovej ujmy súd po preskúmaní vyjadrení sporových strán, doposiaľ vydanej judikatúry najvyšších súdnych autorít a taktiež ustanovení ZoPZP, použijúc ich eurokonformný výklad, dospel k záveru, že žalovaný v 2. rade má pasívnu vecnú legitimáciu v spore. Žalovaný 2 v spore vystupuje ako poisťovňa, s ktorou mal žalovaný 1, v čase nehody, uzatvorené poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Podľa eurokonformného výkladu § 4 ods. 2 ZoPZP je potrebné pojem škoda definovať extenzívne, a to tak, že zahŕňa aj nemajetkovú ujmu spočívajúcu v zásahu do osobnostných práv pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. Súd prvej inštancie sa tak plne stotožnil s rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR publikovanými pod č. 61/2018 a č. 85/2021, a na ich odôvodnenie v tejto veci odkázal. Tvrdenie o nejednoznačnosti judikatúry a absencii rozhodnutí, ktoré by pripúšťali takýto extenzívny výklad § 4 ods. 2 ZoPZP, je nesprávne a v súčasnosti prekonané. 21/ Žalovaný 2 v podaní zo dňa 09.05.2019 uviedol, že v predmetnej otázke absentuje rozhodnutie Veľkého senátu Najvyššieho súdu SR, ktoré jediné môže byť smerodajné pre rozhodovanie súdov nižších súdov. K uvedenému je nutné uviesť, že táto otázka bola predmetom konania pred Veľkým senátom Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 1VCdo/3/2018), avšak bol to práve žalovaný 2, kto po postúpení veci Veľkému senátu Najvyššieho súdu SR zobral dovolanie späť podaním zo dňa 14.08.2018, čím zamedzil vyriešeniu tejto otázky Veľkým senátom Najvyššieho súdu SR. Jeho procesnú obranu preto súd prvej inštancie vyhodnotil ako účelovú a zavádzajúcu. 22/ V prípade vznesenej námietky premlčania práva na náhradu nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie svoje závery podporil poukazom na ustálenú judikatúru : „Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, je právom majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje.“ (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 27. novembra 2012 sp.zn. 2 Cdo 194/2011, publikovaný v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR pod č. 58/2014). 23/ „Správne prvoinštančný súd vychádzal z toho, že žalobcami uplatnené práva sa premlčujú vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe v zmysle ust. podľa § 101 Obč. zák., ktorá začína plynúť dňom, kedy došlo k zásahu do osobnostných práv, v danej veci momentom smrti ich syna a brata 04.02.2013, a preto ich nároky nie sú premlčané. Ani v tomto smere odvolacia argumentácia žalovaného nemôže obstáť, keď (ako na to správne s odkazom na rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 08.02.2018, sp. zn. 10Co/10/2018 a Krajského súdu v Prešove zo dňa 21.06.2017, sp. zn. 2Co/123/2016 poukázali aj žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu) aj náhrada za nemateriálnu ujmu spôsobenú pri dopravnej nehode sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 Obč. zák. Nejde pritom, ako sa to snaží účelovo interpretovať žalovaný v odvolaní, o nárok na náhradu škody, ako ho má na mysli ust. § 106 Obč. zák. Je pravdou, že pre účely posúdenia pasívnej vecnej legitimácie žalovaného ako poisťovateľa ustálená judikatúra pracuje s pojmom škody a pod tento pojem podraďuje aj nemajetkovú ujmu z porušenia osobnostných práv, ku ktorému došlo smrťou blízkej osoby pri dopravnej nehode. Judikatúra však takúto nemajetkovú ujmu pod pojem škody v podmienkach Slovenskej republiky zahŕňa iba pre účely posúdenia pasívnej vecnej legitimácie. Uvedené nič nemení na obsahu a podstate daného nároku, ktorý má v Slovenskej republike právny základ v ustanoveniach § 11 a nasl. Obč. zák., a práve preto sa v tomto prípade podľa názoru odvolacieho súdu nemôže uplatniť premlčacia doba v zmysle ust. § 106 Obč. zák., ale rovnako ako v prípade ktoréhokoľvek iného nároku (práva) na náhradu nemajetkovej ujmy, bez ohľadu na skutkový základ jeho vzniku, všeobecná trojročná premlčacia doba. Bolo by totiž neudržateľné, aby sa na totožné právo (na náhradu nemajetkovej ujmy z porušenia osobnostných práv) uplatňovala rozdielna premlčacia doba iba v závislosti od toho, či vzniklo v dôsledku usmrtenia pri dopravnej nehode a či má ten, do koho práv bolo zasiahnuté, možnosť uplatniť svoje právo aj proti poisťovateľovi, ktorého povinnosť plniť náhradu tu existuje iba vzhľadom na potrebu uľahčenia postavenia osôb, ktorým vznikla ujma pri prevádzke motorového vozidla.“ (Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8CoCsp/25/2020 zo dňa 29.06.2021, odsek 12 odôvodnenia).

24/ Uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla je osobným právom majetkovej povahy, ktorý je krytý z povinného zmluvného poistenia motorových vozidiel, na uplatnenie ktorého sa vzťahuje premlčacia doba vyplývajúca z ust. § 101 Obč. zák. Neexistuje žiadny dôvod, aby dlhodobo jednotná súdna prax v otázke doby premlčania práva na náhradu nemajetkovej ujmy (podľa § 101 Obč. zák.) bola dotknutá len zadefinovaním extenzívneho výkladu pojmu škoda pre účely krytia náhrady škody (aj nemajetkovej ujmy) povinným zmluvným poistením. Súd prvej inštancie preto, aj vzhľadom na vyššie citované rozhodnutia, konštatoval, že v tomto prípade nedošlo k premlčaniu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. K momentu smrti nebohého, zapríčinenému dopravnou nehodou, a tým aj k zásahu do osobnostných práv žalobcov došlo dňa 13.06.2016. Žaloba bola doručená súdu dňa 18.06.2018 o 21:56 (dodatočne osobne doručená v listinnej podobe dňa 21.06.2018). Z uvedeného je zrejmé, že žaloba bola podaná včas, pred uplynutím 3 ročnej premlčacej doby podľa § 101 Obč. zák. Súd dodal, že ak by sa v konaní uplatnil výklad priaznivejší pre žalovaných (avšak nesprávny), t.j. že premlčanie sa spravuje podľa § 106 Obč. zák., dvojročná subjektívna premlčacia lehota by plynula odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom kto za ňu zodpovedá, k čomu došlo najskôr dňa 12.07.2016 (nahliadnutím do trestného spisu advokátom žalobkyne 1), kedy sa žalobcovia dozvedeli, kto je osobou zodpovednou za škodu. Z uvedeného vyplýva, že námietka premlčania žalovaných bola účelová a k premlčaniu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nedošlo. 25/ Námietka žalovaného 2, že až na pojednávaní dňa 05.10.2019 došlo k správnemu uvedeniu žalobného petitu a tým aj k premlčaniu nároku, nie je správna. Žaloba sa úpravou petitu žiadnym zásadným spôsobom nezmenila, keďže sa iba bližšie špecifikovala výška, ktorú žalobcovia jednotlivo požadovali. Zároveň je nutné konštatovať, že o skutočnej výške náhrady nemajetkovej ujmy rozhoduje súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, preto rozdelenie pôvodne žalovanej sumy 100.000 € pre oboch žalobcov na 65.000 € pre žalobkyňu 1 a 35.000 € pre žalobcu 2, nemá vplyv na plynutie premlčania. 26/ Keďže je v prípade nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, zrejmý a správne určený okruh aktívne vecne legitimovaných subjektov (obaja žalobcovia) a pasívne vecne legitimovaných subjektov (obaja žalovaní), je nepochybné, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je dôvodný. Súd preto posudzoval výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k zásahu do osobnostných práv došlo. Usmrtením nebohého došlo k absolútnemu a nenapraviteľnému zásahu do telesnej integrity a života nebohého, ako aj do osobnostných práv žalobcov, predovšetkým do ich súkromného a rodinného života. Žalobkyňa 1 stratila manžela a otca ich nenarodeného dieťaťa, pričom z výpovedí svedkov je možné konštatovať, že ich manželstvo bolo harmonické. V prípade žalobcu 2 ide o sekundárnu obeť, teda o dieťa, ktoré sa narodilo po smrti otca, a ktoré nemalo možnosť vybudovať si vzťahy s otcom. Ujmou, ktorá sa priznaním morálnej satisfakcie nahrádza je, že konaním žalovaného 1 došlo k odňatiu možnosti dieťaťa spoznať svojho otca. K zásahu do osobnostných práv došlo zavineným konaním žalovaného 1, keď porušil dôležitú povinnosť uloženú mu podľa zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke. Súd taktiež prihliadol na pomery žalovaného 1, predovšetkým na skutočnosť, že žalovaný 1 je sám otcom maloletého dieťaťa. 27/ Zákon presne nedefinuje, v akej výške by mala byť nemajetková ujma priznaná a musí sa vychádzať z individuálnych okolností prejednávanej veci. Ako pomocné kritérium môžu však pomôcť iné právne predpisy, ktoré upravujú odškodňovanie osôb. Takým predpisom môže byť zákon o odškodňovaní, ktorý v § 5 až 7 stanovuje maximálne limity výšky nemajetkovej ujmy, ak bola trestným činom spôsobená smrť. Súd v tomto konaní analogicky použil ustanovenia zákona o odškodňovaní, pričom dospel k záveru, že vzhľadom na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k zásahu do osobnostných práv došlo, je spravodlivé priznanie nemajetkovej ujmy vo výške podľa § 5 ods. 1 druhej a tretej vety, t.j. vo výške 50 násobku minimálnej mzdy určenej ku dňu úmrtia nebohého (405,- € v roku 2016). Súd tak určil výšku nemajetkovej ujmy na 20.250 €. Keďže právo na odškodnenie majú ako žalobkyňa 1 tak aj žalobca 2, súd prvej inštancie rozdelil uvedenú sumu medzi nich rovnakým dielom, t.j. každému po 10.125 €. 28/ Ďalšou otázkou, ktorá mala zásadný vplyv na určenie výšky nemajetkovej ujmy je spoluúčasť nebohého na dopravnej nehode. Pri jej posudzovaní, súd vychádzal predovšetkým zo Znaleckého posudku. Znalec konštatoval, že nebohý sa dopustil nesprávnej techniky jazdy motocyklu, ktorá spočívala v tom, že v danom úseku jazdil rýchlosťou vyššou ako dovolenou, z ktorej by zabránil nehode

zastavením pred koridorom pohybu odbočujúceho vozidla a nesprávnej techniky jazdy motocyklu, ktorá spočívala taktiež v tom, že reagoval na nedanie prednosti v jazde protiidúcim doľava odbočujúcim vozidlom tak, že „položil“ motocykel, čo mu znemožnilo zabrániť nehode aj v okamžitej jeho rýchlosti časovo tak, že by po reakčnom čase brzdil maximálnym brzdným spomalením a prešiel by s motocyklom poza vozidlo, ktoré by opustilo koridor pohybu motocykla. Nebohý mal na danom úseku jazdiť rýchlosťou vyššou ako dovolenou (od 58,5 km/h až 65,7 km/h), pretože v obci bola povolená rýchlosť 50 km/h. Ako však vyplýva zo Znaleckého posudku, nebohý nemusel v čase začiatku svojej reakcie rozpoznať, ako bude reagovať žalovaný 1, ktorý mohol aj zastaviť v koridore pohybu nebohého, kedy by nebohý nezabránil nehode žiadnym spôsobom z rýchlosti svojej jazdy. Súd sa stotožňuje so záverom znalca, podľa ktorého nebohý nemusel v čase začiatku svojej reakcie rozpoznať reakciu žalovaného 1, preto nie je možné jednoznačne uviesť, že „položenie“ motocykla bolo v danej situácii nesprávnou technikou jazdy, predovšetkým pri zohľadnení času, ktorý mal nebohý na rozhodnutie, či bude brzdiť alebo „položí“ motocykel. Reakčný čas bol podľa znaleckého posudku 0,8 sekundy. Ide o čas, počas ktorého mal nebohý zareagovať na nebezpečenstvo, vyhodnotiť situáciu a urobiť správne rozhodnutie, aby sa vyhol dopravnej nehode. Súd preto nevzhliadol spoluvinu nebohého pri nesprávnej technike jazdy „položením“ motocykla. 29/ Inak je tomu ale v prípade vyššej než dovolenej rýchlosti nebohého (od 58,5 km/h až 65,7 km/h), čím jednak sám porušil predpisy o cestnej premávke a v nezanedbateľnej miere prispel k dopravnej nehode. Nebohý by mohol zabrániť nehode priestorovo zastavením do miesta zrážky, ak by v mieste začiatku reakcie jazdil rýchlosťou do 51,8 km/h. Súd preto porovnal mieru zavinenia žalovaného 1 (porušenie dopravných predpisov nedaním prednosti v jazde nebohému, ktorého ohrozil) a nebohého (porušenie dopravných predpisov prekročením maximálnej povolenej rýchlosti), pričom dospel k záveru, že porušenie dopravných predpisov žalovaného 1 bolo hlavným faktorom pre vznik dopravnej nehody. Súdu sa preto spoluzavinenie nebohého v rozsahu 10 % zdá spravodlivým a postačujúcim vzhľadom na priebeh dopravnej nehody a mieru účasti nebohého a žalovaného 1 na dopravnej nehode. Súd prvej inštancie preto znížil výšku nemajetkovej ujmy o 10 %, t.j. na výšku 18.225 € a tú rozdelil rovnakým dielom vo výške 9.112,50 € pre žalobkyňu 1 a vo výške 9.112,50 € pre žalobcu 2. 30/ Vo veci náhrady nákladov spojených s pohrebom, tie súd považoval za dôvodné, preukázané a správne vyčíslené. Právnym základom týchto nákladov je § 449 ods. 2 Obč. zák. a ich vznik ako škody na majetku, ku ktorej došlo v súvislosti s dopravnou nehodou, kvôli porušeniu právnej povinnosti na úseku cestnej dopravy žalovaným 1. Žalovaný 2 je pasívne vecne legitimovaný v zmysle § 4 ods. 2 písm. a) ZoPZP. Žalobkyňa 1 si náklady spojené s pohrebom vyčíslila na sumu 1.595,12 €, pričom k žalobe priložila doklady preukazujúce ich úhradu (Faktúra č. XXXXXXX dodávateľa Y. T. - V. vo výške 910,12 € s dokladom o zaplatení, Objednávka č. X/XXXX dodávateľa R. T. - kamenárstvo vo výške 115,- € s dokladom o zaplatení a Doklady o zaplatení vencov dodávateľa R. V. MOON FLOWER vo výške 570,€). Súd, rovnako ako náhradu nemajetkovej ujmy, znížil výšku náhrady nákladov spojených s pohrebom v zmysle § 441 Obč. zák. o spoluzavinenie nebohého (10 %), t.j. na sumu 1.435,60 €. Takto určená výška nákladov spojených s pohrebom je primeraná a nárok na náhradu škody nebol premlčaný podľa § 106 Obč. zák., keďže k zaplateniu úhrady prvej z citovaných položiek došlo dňa 20.06.2016 a k určeniu zodpovedného subjektu došlo najskôr dňa 12.07.2016. Keďže žaloba bola podaná dňa 18.06.2018, k premlčaniu tohto nároku nedošlo. 31/ Povinnosť žalovaného 2 zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy a náhradu škody spoločne a nerozdielne so žalovaným v 1. rade vyplýva z ustanovenia § 15 ods. 1 ZoPZP. Z citovaného ustanovenia vyplýva všeobecný priamy nárok poškodeného na náhradu škody proti poisťovateľovi zodpovednej osoby, preto v prípade škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla si poškodený môže vybrať, či nárok na náhradu škody uplatní voči škodcovi (poistenému) alebo voči poisťovateľovi alebo voči obidvom súčasne (solidárne). Obdobne aj vyššie citované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR publikované pod č. 85/2021. 32/ V prípade pozostalostnej úrazovej renty žalobkyni 1, súd vychádzal z § 448 Obč. zák., podľa ktorého žalobkyni 1 vznikol nárok na priznanie pozostalostnej úrazovej renty, keďže nebohý mal v čase jeho úmrtia voči žalobkyni 1 vyživovaciu povinnosť medzi manželmi podľa § 71 ods. 1 zákona o rodine. Výšku pozostalostnej úrazovej renty súd skúmal podľa predpisov o sociálnom poistení, predovšetkým § 92 - 93 ZoSP a § 89 ZoSP. Podľa § 93 ods. 1 ZoSP sa určí výška pozostalostnej úrazovej renty vo výške výživného, ktoré bol nebohý povinný platiť ku dňu svojej smrti. Nebohý však ku dňu smrti nemal

určenú výšku výživného, ktoré mal platiť v rámci vyživovacej povinnosti medzi manželmi. Vykonaným dokazovaním sa zároveň nepodarilo zistiť výšku mzdy, odvodov do sociálnej poisťovne alebo iného príjmu nebohého v čase smrti. Súd preto vychádzal z posledného dostupného vymeriavacieho základu Sociálnej poisťovne za rok 2014, ktorý bol vo výške 402,50 €. Pri výpočte sumy úrazovej renty súd postupoval podľa § 89 ZoSP, pričom pri vymeriavacom základe 402,50 € je pravdepodobný denný vymeriavací základ vo výške 13,4166 €, z toho je suma zodpovedajúca 80 % denného vymeriavacieho základu vo výške 10,7333 €, čo po súčine 30,4167-násobku tejto sumy predstavuje úrazovú rentu vo výške 326,47 €. K uvedenej sume je nutné pripočítať aj spoluzavinenie nebohého v rozsahu 10 %, čo tvorí pozostalostnú úrazovú rentu vo výške 293,82 € (402,50 / 30 = 13,4166 x 0,8 = 10,7333 x 30,4167 = 326,47 x 0,9 = 293,82 €). Žalobkyňa 1 žiada pozostalostnú úrazovú rentu vo výške 300 € mesačne, pričom z rozhodnutia Sociálnej poisťovne poberá dávku vo výške cca 325 € mesačne. Takto vypočítaná výška pozostalostnej úrazovej renty je nižšia ako pozostalostná úrazová renta určená zo Sociálnej poisťovne, ktorá tak v plnom rozsahu plní funkciu náhrady vyživovacej povinnosti nebohého, vo výške v akej si ju žalobkyňa 1 uplatnila. Súd prvej inštancie preto žalobu v tejto časti zamietol. 33/ O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 257 CSP, a to tak, že ich nepriznal žiadnej zo strán sporu. V tomto konaní bolo viacero predmetov konania, pričom ich výška a úspech sporových strán boli rôzne. Žalobcovia 1, 2 boli úspešní v časti, ktorá sa týkala náhrady nemajetkovej ujmy a náhrady nákladov spojených s pohrebom a to v rozsahu 90 %, vzhľadom na spoluzavinenie nebohého. Úspech žalovaných 1, 2 spočíval predovšetkým v zamietnutí nároku na pozostalostnú úrazovú rentu žalobkyne 1 a žalobcu 2, a taktiež v náhrade nemajetkovej ujmy a náhrade nákladov spojených s pohrebom v rozsahu 10 %, vzhľadom na spoluzavinenie nebohého. Je pravdou, že žalobcovia sa domáhali náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 65.000 € pre žalobkyňu 1 a 35.000 € pre žalobcu 2, avšak v konaní o ochranu osobnosti sa podľa § 13 ods. 3 Obč. zák. určuje výška náhrady nemajetkovej ujmy až rozhodnutím súdu s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Na rozdiel od žalôb na splnenie povinnosti (napr. zaplatenie dlžnej sumy), kde je predmet konania presne špecifikovaný a jednoznačný už pri podaní žaloby, v prípade náhrady nemajetkovej ujmy pri zásahu do osobnostných práv sa výška nemajetkovej ujmy špecifikuje v priebehu celého konania a ustáli sa až súdnym rozhodnutím, čo je výslovným oprávnením súdu. Na základe uvedeného je zrejmé, že žalovaných nemožno považovať za úspešných v časti, v ktorej sa náhrada nemajetkovej ujmy nepriznala. V ostatnej časti, v ktorej boli žalobcovia a žalovaní úspešní, je možné konštatovať, že ich úspech bol porovnateľný, ak nie rovnaký. Súdu sa zároveň nepriznanie náhrady trov konania žiadnej zo strán sporu javí ako najspravodlivejšie vzhľadom na osobné a majetkové pomery oboch sporových strán. 34/ Uvedený rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalovaný 2 ( s účinkom aj pre žalovaného 1 ); jeho odvolanie smerovalo proti výrokom I, II a III, ktorými súd prvej inštancie žalobe žalobcov 1, 2 vyhovel, ako aj proti výroku V, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o trovách prvoinštančného konania. Odvolanie podal žalovaný 2 podľa § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP, t.j. že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ďalej, žesúd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a tiež, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný 2 zotrval na všetkých svojich predošlých tvrdeniach. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal s jeho námietkami, nezohľadnil dostatočne všetky skutočnosti rozhodujúce pre uplatnený nárok. Konajúci súd sa nedostatočne vysporiadal s ním vznesenou námietkou premlčania. Zo strany súdu nedošlo k rozlíšeniu osoby, ktorá do práv zasiahla vodič, ktorý zodpovedá na základe Občianskeho zákonníka a poisťovateľ, ktorý môže zodpovedať len cez ustanovenia zákona o PZP. 35/ Je pravdou, že súdu už v minulosti prijali záver, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe. Toto tvrdenie je pravdivé, pokiaľ ide o uplatnenie nároku voči osobe, ktorá do práv zasiahla. Táto interpretácia ale nie je možná podľa názoru žalovaného 2 pri uplatňovaní náhrady nemajetkovej ujmy ako škody cez ustanovenia zákona o PZP voči žalovanému 2. V právnom štáte je takéto konanie neudržateľné, nie je možné aplikovanie zákona o PZP a zároveň ustanovenia tohto zákona vo vzťahu k premlčaniu ignorovať. Zákon o PZP síce v ustanovení § 15 ods. 2 ustanovuje, že na premlčanie nároku na náhradu škody proti poisťovateľovi platí rovnaká úprava ako na premlčanie nároku proti osobe, ktorá škodu spôsobila. Primárne toto ustanovenie hovorí o škode a nie o náhrade nemajetkovej ujmy, a preto nemožno aplikovať inštitút premlčania nemajetkovej ujmy na premlčanie nemajetkovej ujmy, ktorá je pri takomto posúdení vyhodnotená ako škoda na účely zákona o PZP. Zákon o PZP nepozná náhradu nemajetkovej ujmy, ale len inštitút náhrady škody a

presne ustanovuje v § 4 čo sa nahrádza prostredníctvom jeho ustanovení. Ak súd prijal záver, že nemajetkovú ujmu, resp. jej náhradu je možné subsumovať pod túto škodu, tak je jediný možný a logický záver, že premlčanie bude v intenciách ostatných škôd nahrádzaných z povinného zmluvného poistenia motorového vozidla, a to ako dvojročná doba subjektívna, tak aj trojročná doba objektívna. Pre plynutie premlčacej doby čo do jej začatia a dĺžky je rozhodujúci § 106 ods. 1 a ods. 2 Obč. zák. Žalovaný 2 nijako nezasiahol do práv žalobcov, na rozdiel od žalovaného 1, a jeho zodpovednosť tak môže byť teoreticky súdom priznaná len cez ustanovenia zákona o PZP, preto aj uplatňovaný inštitút premlčania musí byť v súlade s týmto záverom. Uplatňovaný nárok žalobcov 1, 2 je tak voči žalovanému 2 premlčaný; k dopravnej nehode došlo dňa 13. 6. 2016. Žaloba bola konajúcemu súdu doručená dňa 18. 6. 2018, teda po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby - tá začala plynúť v súlade s ust. § 106 ods. 1 Obč. zák. v deň nehody/úmrtia 13. 6. 2016 a uplynula dňa 13. 6. 2018. 36/ Je ďalej nesporné, že súd pri náhrade nemajetkovej ujmy prihliada aj na to, či pozostalí neboli morálne uspokojení v podobe odsúdenia páchateľa za trestný čin alebo poskytnutím ospravedlnenia. Z ust, § 13 ods. 1, ods. 2 Obč. zák. plynie, že finančná náhrada je až posledným spôsobom náhrady v prípadoch, ak nepostačuje morálne zadosťučinenie, ktorým je najmä ospravedlnenie alebo samotné prejednanie veci a odsúdenie osoby, ktorá zásah spôsobila. Podľa právnej teórie nemožno zamieňať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy s finančnou odkázanosťou na nebohého. Účelom inštitútu náhrady nemajetkovej ujmy je poskytnutie morálnej satisfakcie, priznanie primeraného zadosťučinenia, ak nepostačuje morálne odškodnenie. Preto bolo potrebné v konaní skúmať rozhodujúce skutočnosti, a to najmä, aké silné boli citové väzby medzi žalobcom 1 a nebohým a akou intenzitou sa do nich zasiahlo. 37/ Znalec v trestnom konaní konštatoval, že nebohý sa dopustil nesprávnej techniky jazdy motocyklu, ktorá spočívala v tom, že v danom úseku jazdil rýchlosťou vyššou ako dovolenou, z ktorej by zabránil nehode zastavením pred koridorom pohybu odbočujúceho vozidla a nesprávnej techniky jazdy motocyklu, ktorá spočívala tiež v tom, že reagoval na nedanie prednosti v jazde protiidúcim doľava odbočujúcim vozidlom tak, že „položil“ motocykel, čo mu znemožnilo zabrániť nehode aj v okamžitej jeho rýchlosti časovo tak, že by po reakčnom čase brzdil maximálnym brzdným spomalením a prešiel by s motocyklom poza vozidlo, ktoré by opustilo koridor pohybu motocykla. Súd uznal spoluvinu v rozsahu 10 % vo vzťahu k rýchlosti jazdy. Uvedené zníženie nezodpovedá podľa nášho názoru rozsahu spoluzavinenia, keďže rýchlosť bola primárnou príčinou nehody. Rovnako samotné nesprávne položenie motocykla malo priamy súvis s rýchlosťou vozidla. Vzhľadom na závery súdu ohľadom techniky jazdy motocykla je nutné konštatovať, že to bola práve rýchlosť, ktorá mala priamy vplyv na tragické následky a rovnako znížila reakčný vzťah. 38/ Žalovaný 2 mal tiež za to, že konanie má i inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a to odňatie súdu prvej inštancie konať pred súdom a nedostatočné a chybné odôvodnenie rozhodnutia. Odôvodnenie rozsudku je dôležitým predpokladom jeho preskúmateľnosti, čomu prikladá veľký význam v mnohých svojich rozhodnutiach Ústavný súd Slovenskej republiky ( II. ÚS 410/06, IV. ÚS 115/03, III. ÚS119/03, III. ÚS 209/04 ). Podľa názoru žalovaného 2 sa súd prvej inštancie nevysporiadal s jeho argumentáciou, nedostatočne zohľadnil spoluzavinenie nebohého. Súd prvej inštancie v rozpore s § 220 ods. 2 CSP neuviedol, aké skutočnosti považoval za preukázané, ktoré za preukázané nepovažoval, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Odôvodnenie rozhodnutia považuje žalovaný 2 za nepreskúmateľné. Vada konania spočívajúca v nedostatočnom odôvodnení rozsudku je v zmysle ustálenej judikatúry porušením základného práva účastníka na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach SR okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Žalovaný 2 navrhoval odvolaciemu súdu rozsudok súdu prvej inštancie v ním napadnutých častiach zmeniť tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a prizná mu náhradu trov konania v rozsahu 100 %, alebo v napadnutých častiach rozsudok súdu prvej inštancie zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie. 39/ Na odvolanie žalovaného 2 podali žalobcovia 1, 2 písomné vyjadrenie, v ktorom navrhli v napadnutých častiach rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a priznať im náhradu trov konania 100 %. Podané odvolanie označili za nedôvodné. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dôkladné dokazovanie, správne ustálil skutkový stav, vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie aj vyčerpávajúco a podrobne odôvodnil, a to ako v prípade otázky premlčania, tak aj ustálenia priznanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy a rovnako tak aj v prípade stanovenia spoluzavinenia zomrelého v rozsahu 10 %. Žalobcovia 1, 2 vo svojom vyjadrení zdôraznili, že hlavnou a najvýznamnejšou príčinou vzniku dopravnej nehody ako škodovej udalosti v danej veci bolo porušenie § 19 ods. 4 zák. č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke, v znení účinnom ku dňu 13. 6. 2016 žalovaným 1, keď pri odbočovaní vľavo nedal prednosť protiidúcemu nebohému Y. Š. a ani sa nepresvedčil, že pri odbočovaní vľavo neohrozí žiadneho protiidúceho vodiča. Prekročenie povolenej rýchlosti v obci nebohým o 8,5 km/hod.,

ako uvádza Ing. Anton Guštara znalec v odbore cestná doprava v znaleckom posudku č. 31/2016 rozhodne nemožno považovať za priamu a podstatnú príčinu vzniku dopravnej nehody, ako sa to snaží interpretovať žalovaný 2. Navyše zo strany žalovaného 1 išlo o porušenie pravidiel cestnej premávky závažným spôsobom. Okrem uvedeného nemožno opomenúť ani tú skutočnosť, že k dopravnej nehode a prekročeniu rýchlosti nebohým Y. Š. došlo blízko po vjazde do mesta Y. v jeho nezastavanej časti a zo smeru jazdy nebohého v klesaní vozovky. 40/ Na vyjadrenie žalobcov 1, 2 podal žalovaný 2 odvolaciu repliku ( č.l. 383, 384 spisu ), v ktorej zotrval na všetkých svojich doterajších vyjadreniach a písomných podaniach, uvedených v konaní pred súdom prvej inštancie. Žalobcovia 1, 2 neuvádzajú žiadne nové skutočnosti, ale obmedzujú sa len na konštatovanie rovnakých už skôr prezentovaných právnych názorov. Žalobcovia 1, 2 na jednej strane tvrdia, že zákon o PZP zahŕňa aj odškodnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy avšak na druhej strane uvádzajú, že sa na tento inštitút vzťahujú pravidlá premlčania podľa § 101 Obč. zák., pretože náhrada nemajetkovej ujmy podľa Občianskeho zákonníka nie je škodou. Eurokonformný výklad pojmu „škoda“ na účely zákona o PZP znamená, že škodou na účely tohto zákona je aj náhrada nemajetkovej ujmy; uvedené však neznamená, že by zákon o PZP preberal inštitúty Občianskeho zákonníka zohľadňujúc ďalšie svoje ustanovenia. Ak má teda žalovaný 2 odškodniť ako škodu aj náhradu nemajetkovej ujmy, musia sa na tento nárok vzťahovať aj ďalšie ustanovenia zákona o PZP. Jeho ustanovenia pritom poznajú len inštitút náhrady škody. Všetky rozsudky, ktorými sa argumentuje pasívna vecná legitimácia poisťovateľov vozidiel pri náhrade nemajetkovej ujmy uvádzajú, že nemajetková ujma je škodou na účely zákona o PZP. Zákon o PZP nepozná inú formu odškodnenia, resp. plnenia ale len náhradu škody. Preto je aj jasne definovaná subjektívna premlčacia doba ako dvojročná. Vo vzťahu k žalovanému 2 nie je možné aplikovanie zákona o PZP a zároveň ustanovenia tohto zákona vo vzťahu k premlčaniu ignorovať, pretože už to nie je pre žalobcov vyhovujúce. Žalovaný 2 trval aj na tom, že rozhodujúci bol aj spôsob jazdy nebohého. Nemožno zľahčovať, že k prekročeniu rýchlosti zo strany nebohého došlo tesne po vstupe do mesta, v jeho nezastavanej časti a pri klesajúcej vozovke. Nie je pravdou, že nebohý prekročil rýchlosť o 8,5 km/hod., nakoľko v napádanom rozsudku aj vo vypracovanom znaleckom posudku sa uvádza odhad rýchlosti motocykla nebohého 58,5 - 65,7 km/ hod. Prekročením povolenej rýchlosti sa nebohý dopustil porušenia pravidiel cestnej premávky, pričom v prípade jazdy povolenou rýchlosťou mohol zvýšiť reakčný čas a vzdialenosť od vozidla žalovaného 1 a tak mať možnosť vyriešiť situáciu iným spôsobom ako „položením motocykla“, ktoré malo pre nebohého tragické následky. Na základe uvedeného preto súdom uznaná spoluvina nebohého vo výške 10 % nezodpovedá rozsahu jeho spoluzavinenia. Žalovaný 2 navrhoval rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach buď zmeniť tak, že odvolací súd žalobu v celom rozsahu zamietne, alebo ho zruší a vráti súdu prvej inštancii na ďalšie konanie. 41/ Ďalšie vyjadrenia strany sporu súdu nedoručili. 42/ Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania ( t.j. vo vyhovujúcich výrokoch a vo výroku o trovách konania ) v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 CSP ) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného 2 ( s účinkami aj pre žalovaného 1, ktorý sám odvolanie nepodal ) nie je dôvodné. 43/ Podľa § 13 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 OZ, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. 44/ Podľa § 100 ods. 1 a ods. 2 OZ, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej ( § 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka. 45/ Podľa § 101 OZ, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

46/ Podľa § 106 ods. 1 a ods. 2 OZ, právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví. 47/ Podľa § 427 ods. 1 a ods. 2 OZ, fyzické a právnické osoby vykonávajúce dopravu zodpovedajú za škodu vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky. Rovnako zodpovedá aj iný prevádzateľ motorového vozidla, motorového plavidla, ako aj prevádzateľ lietadla. 48/ Podľa § 4 ods. 1 ZoPZP, poistenie zodpovednosti sa vzťahuje na každého, kto zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uvedeného v poistnej zmluve. 49/ Podľa § 4 ods. 2 ZoPZP, poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu a) škody na zdraví a nákladov pri usmrtení, b) škody vzniknutej poškodením, zničením, odcudzením alebo stratou veci, c) účelne vynaložených nákladov spojených s právnym zastúpením pri uplatňovaní nárokov podľa písmen a), b) a d), ak poisťovateľ nesplnil povinnosti uvedené v § 11 ods. 6 písm. a) alebo písm. b) alebo poisťovateľ neoprávnene odmietol poskytnúť poistné plnenie, alebo neoprávnene krátil poskytnuté poistné plnenie, d) ušlého zisku. 50/ Podľa § 4 ods. 4 ZoPZP, poistený má právo, aby poisťovateľ za neho poskytol poškodenému poistné plnenie v rozsahu podľa odseku 2, ak ku škodovej udalosti, pri ktorej táto škoda vznikla a za ktorú poistený zodpovedá, došlo v čase trvania poistenia zodpovednosti, ak tento zákon neustanovuje inak. 51/ Podľa § 15 ods. 1 a ods. 2 ZoPZP, náhradu škody uhrádza poisťovateľ poškodenému. Poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi a je povinný tento nárok preukázať. Na premlčanie nároku na náhradu škody proti poisťovateľovi platí rovnaká úprava ako na premlčanie nároku proti osobe, ktorá škodu spôsobila. 52/ Predmetom odvolacieho konania v predmetnej právnej veci zostal už len nárok žalobcov 1, 2 v súlade s ust. § 15 Obč. zák. ako pozostalých blízkych osôb ( pozostalá manželka a syn ) po zomrelej obeti dopravnej nehody náhrady nemajetkovej ujmy v dôsledku zásahu do osobnostných práv voči žalovanému 1 ( ako vodičovi motorového vozidla ) a tiež žalovanému 2 ( poisťovni, v ktorej mal žalovaný 1 uzatvorenú zmluvu o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú pri prevádzke motorového vozidla ); ako aj nárok žalobkyne 1 na náhradu nákladov spojených s pohrebom. Súd prvej inštancie žalobcom priznaný nárok posudzoval v zmysle ustálenej súdnej rozhodovacej praxe v súlade s ust. § 11 a § 13 Obč. zák., v dôsledku dotknutého práva na súkromný a rodinný život žalobcov 1, 2 spôsobený úmrtím blízkeho člena rodiny ( v prípade nároku na náhradu nemajetkovej ujmy ) a podľa § 449 ods. 2 a § 441 Obč. zák. v spojení s § 4 ods. 2 písm. a/ zák. o povinnom zmluvnom poistení ( v prípade nároku na náhradu nákladov spojených s pohrebom ). 53/ Otázka, či možno v rámci náhrady škody, ktorej vznik bol dôsledkom prevádzky motorového vozidla, odškodniť aj nemajetkovú ujmu spôsobenú pozostalým po obetiach dopravnej nehody, prešla v slovenskej súdnej praxi určitým vývojom, tento je však v ostatnom období jednoznačný a ustálený, s pozitívnym záverom, t.j., že náhrada nemajetkovej ujmy spadá pod ust. § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z. Súdna prax vychádza z názoru, že v širšom ponímaní treba považovať za škodu na zdraví podľa § 4 ods. 2 písm. a/ zákona o PZP aj nemajetkovú ujmu spôsobenú pozostalým osobám po obetiach dopravných nehôd. Ako na to už poukázal súd prvej inštancie tento záver vychádza z uznesenia Ústavného súdu SR III.ÚS 666/2016 zo dňa 11. 10. 2016. Rovnaký záver prijal ústavný súd aj v rozhodnutí I.ÚS 474/2016, v rámci ktorého podrobil prieskumu aj otázku vecnej pasívnej legitimácie poistiteľa ( poistiteľ v konaní vystupoval ako žalovaný ). K rovnakým záverom dospel aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí 6MCdo/1/2016 zo dňa 31. 7. 2017. Všetky vyššie označené rozhodnutia predstavujú ustálenú súdnu prax v sporoch o náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých blízkych osôb obetí dopravných nehôd, pričom v predmetnom konaní nebola zistená dokazovaním žiadna taká okolnosť, ktorá by odôvodňovala odchýlenie sa od vyššie uvedenej ustálenej rozhodovacej praxe súdov. 54/ Navyše, ako na to rovnako poukázal už súd prvej inštancie, žalovaným 2 napadnuté rozhodnutie predstavuje také riešenie danej problematiky, ktoré je v súlade s eurokonformným výkladom ust. § 4 ods. 2 zákona o povinnom zmluvnom poistení. Slovenské súdy, ako orgány aplikujúce právo musia

v rámci svojho rozhodovania zisťovať nielen vôľu slovenského zákonodarcu, ale keďže Slovenská republika je tiež člen Európskej únie, musia skúmať aj vôľu únijného tvorcu pri právnej regulácii, ktorá je z hľadiska právnej relevancie úpravy v právnych vzťahoch postavená na roveň slovenského zákonodarcu, resp. niekedy aj nad vôľu slovenského zákonodarcu. Uvedená požiadavka vyplýva z Ústavy SR, jej čl. 144 ods. 1, ktorá sudcom nepredpisuje len viazanosť zákonom ako výsledkom vnútroštátnej zákonodarnej moci, ale aj viazanosť ústavou i samotnou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 ústavy ( porovnaj rozhodnutie III.ÚS 666/2016 zo dňa 11. 10. 2016 ). Pojem „škoda“ je v unijnom práve interpretovaný extenzívne, tak, že zahŕňa nielen vecnú škodu, ale aj náhradu nemajetkovej ujmy z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do osobnostných práv pozostalých, spočívajúci v zásahu do práva na súkromný a rodinný život, spôsobený usmrtením blízkej osoby pri prevádzke dopravných prostriedkov. 55/ Zákonodarca v ust. § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z. z. expressis verbis nerozlišuje medzi pojmami škoda na majetku, škoda na zdraví a nemajetková ujma, ku ktorej jednoznačne patrí aj nemateriálna nemajetková ujma, čo však nemôže byť vykladané v neprospech žalobcov. V tejto súvislosti súd poukazuje na nález Ústavného súdu SR, č. k. III. ÚS 341/07-38 z 01.07.2008, podľa ktorého pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí, od doslovného znenia právneho textu odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov ( čl. 152 ods. 4 Ústavy ). Súd sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle ( arbitrárnosti ) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu ( ktorý napr. umožňuje viac verzií interpretácie ) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým ( jazykovým ) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona. 56/ Potom pre účely zákona č. 381/2001 Z. z. treba pojem škoda vykladať extenzívne v tom zmysle, že tento pojem zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do osobnostných práv pozostalých, spočívajúci v zásahu do práva na súkromný a rodinný život spôsobený usmrtením blízkej osoby pri prevádzke dopravných prostriedkov, a že aj táto náhrada je predmetom poistného krytia. Účelom poistenia za škody spôsobené prevádzkou dopravných prostriedkov je zmierniť dôsledky škôd, ku ktorým došlo v súvislosti s touto prevádzkou. Aj podľa dôvodovej správy k uvedenému zákonu je usmrtenie pri dopravnej nehode najzávažnejším dôsledkom tejto udalosti. Pokiaľ podľa súdnej praxe usmrtenie pri dopravnej nehode vyvoláva nielen občianskoprávnu zodpovednosť za škodu, ale aj občianskoprávnu zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv, musí byť aj táto zodpovednosť predmetom poistného krytia. Pri výklade pojmu škoda pre účely zákona č. 381/2001 Z. z. treba vychádzať z chápania tohto pojmu v komunitárnom práve. Predmetný zákon bol totiž výsledkom transpozície smerníc Európskej únie, ktoré boli nahradené teraz platnou Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti. Táto smernica síce nedefinuje pojem škoda, ale z jej textu je zrejmé, že pod týmto pojmom rozumie osobnú ujmu („personal injury") a škodu na majetku. 57/ Námietku nedostatku vecnej pasívnej legitimácie žalovaného 2 ( poisťovne ) v konaní vyhodnotil súd prvej inštancie správne ako nedôvodnú. Žalovaný 2 je poisťovňou, v ktorej bolo povinne zmluvne poistené osobné motorové vozidlo žalovaného 1, ( táto skutočnosť medzi stranami sporu nebola sporná ); v dôsledku prevádzky tohto motorového vozidla došlo k usmrteniu manžela žalobkyne 1 a otca žalobcu 2. Pasívna vecná legitimácia žalovaného 2 vyplýva z ust. § 4 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 15 zákona č. 381/2001 Z. z.; je tak vnímaná aj ustálenou rozhodovacou praxou slovenských súdov. V rozhodnutí zo dňa 30.9.2020, sp. zn. 1Cdo/214/2019, Najvyšší súd SR odmietol dovolanie žalovaného 2/ v skutkovo obdobnej veci so záverom, že namietaná právna otázka pasívnej legitimácie poisťovne v spore o náhradu nemajetkovej ujmy nie je po prijatí záväzného stanoviska rozhodovaná dovolacím súdom rozdielne. Najvyšší súd v rozhodnutí zopakoval, že pre posúdenie otázky pasívnej legitimácie poisťovne je rozhodujúce riešenie otázky, čo treba rozumieť pod pojmom škoda ( použitým

v PZP ), so záverom, že pre účely tohto zákona treba pojem škoda vykladať extenzívne v tom zmysle, že tento pojem zahŕňa aj nemajetkovú ujmu, ktorej náhrada patrí pozostalým ( po blízkej osobe, usmrtenej pri dopravnej nehode v súvislosti s prevádzkou motorového vozidla ) z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do osobnostných práv, spočívajúci v zásahu do ich práva na súkromný a rodinný život. Účelom poistenia za škody spôsobené prevádzkou motorových vozidiel je zmierniť dôsledky škôd, ku ktorým došlo v súvislosti s touto prevádzkou. Aj podľa dôvodovej správy k zodpovednostnému zákonu je usmrtenie pri dopravnej nehode najzávažnejším dôsledkom tejto udalosti. Pokiaľ podľa súdnej praxe usmrtenie pri dopravnej nehode vyvoláva nielen občianskoprávnu zodpovednosť za škodu, ale aj občianskoprávnu zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv, musí byť aj táto zodpovednosť predmetom poistného krytia. Podľa najvyššieho súdu, ak by mal platiť výklad pojmu škoda vychádzajúci z textu PZP ( gramatický výklad ), resp. výklad vychádzajúci výlučne z ustanovení Občianskeho zákonníka o zodpovednosti za škodu, teda ak by náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých nemala byť predmetom poistného krytia, prinášalo by to značné majetkové riziko subjektov zodpovedajúcich za takúto nemajetkovú ujmu, ktoré by v individuálnych prípadoch mohlo viesť aj k ich bankrotu. Zároveň by to však mohlo znamenať aj neistotu pozostalých v tom smere, či im prisúdená náhrada bude aj skutočne poskytnutá, resp. riziko, že v prípadoch insolvencie ( platobnej neschopnosti ) zodpovedného subjektu táto nebude vymožiteľná. Neprijateľnosť týchto dôsledkov vyžaduje extenzívnu interpretáciu pojmu škoda pre účely povinného zmluvného poistenia tak, že doň patrí aj náhrada nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv pozostalých, a teda že aj táto náhrada je predmetom poistného krytia. Pri výklade a aplikácii právnych predpisov totiž nemožno opomínať ich účel a zmysel, pričom platí, že súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale sa od neho smie ( a dokonca musí ) odchýliť, ak to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť a pod. 58/ Pri výške nemajetkovej ujmy v prejednávanom prípade súd musí prihliadať na všetky okolnosti prípadu, vrátane vážnosti, trvania a následkov takejto traumy. Z vykonaného dokazovania vyplynulo že konaním žalovaného 1 došlo k neoprávnenému zásahu do života telesnej integrity nebohého Y. Š.. Protiprávne konanie žalovaného 1 malo závažný negatívny a nenapraviteľný dopad na osobu žalobkyne 1 ako aj žalobcu 2. Je zrejmé, že smrť manžela poznamenala trvalo negatívne život žalobkyne 1, ktorá v dôsledku dopravnej nehody utrpela ujmu na svojich osobnostných právach stratou manžela, znásobenou skutočnosťou, že sa tak stalo krátko pred narodením ich spoločného dieťaťa, žalobcu 2. Bolo dotknuté právo oboch žalobcov 1, 2 na rodinný život a súkromie; žalobcovia 1, 2 stratili možnosť viesť rodinný a súkromný život so zomrelým ako manželom a otcom rodiny, prežívať s ním pozitívne aj prípadné negatívne stránky života, poskytovať si vzájomnú pomoc a podporu. Ide o nenávratnú ujmu; trauma zo straty manžela a otca dieťaťa je pre žalobcov 1, 2 neodstrániteľná. Zásah do ich osobnostných práv spôsobil vinník dopravnej nehody žalovaný 1, s motorovým vozidlom, ktoré bolo povinne zmluvne poistené u žalovaného 2. 59/ Pri rozhodovaní o výške náhrady samotnej nemajetkovej ujmy vychádzal súd prvej inštancie z ustanovení Občianskeho zákonníka a tiež z ustálenej rozhodovacej praxe. Svoje rozhodnutie oprel o ust. § 11 a § 13 ods. 1 a 3 Obč. zák. Vychádzajúc zo zistených skutočností a s prihliadnutím na rozhodovaciu prax, len samotné konštatovanie porušenia práva žalobcu nebolo možné považovať za dostatočné zadosťučinenie; a to osobitne s prihliadnutím na skutočnosť, že usmrtenie manžela a budúceho otca rodiny je nenávratnou ujmou. Iný spôsob ako náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch nebolo možné ani podľa odvolacieho súdu poskytnúť žalobcom dostatočné zadosťučinenie. Otázka zásahu do osobnostných práv žalobcu sa skúma z objektívneho hľadiska, nie iba zo subjektívnych pocitov a vnímaní žalobcov 1, 2. Podľa rozhodovacej praxe súd musí vychádzať z toho, či zásah bol za daných okolností objektívne spôsobilý dotknúť sa chránených práv fyzickej osoby, to znamená, ako by zásah pociťoval každý človek, ktorý by sa ocitol v rovnakej situácii ako žalobcovia 1, 2. V rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa uplatňuje jednotný názor, v zmysle ktorého súčasťou práva na ochranu súkromia chráneného ustanovením § 11 Obč. zák. je aj rodinný život, spočívajúci v udržiavaní a rozvíjaní vzájomných citových, morálnych a sociálnych väzieb medzi najbližšími osobami, a konanie, ktoré spôsobilo násilné pretrhnutie týchto väzieb stratou člena rodiny, je konaním nesúcim znaky neoprávneného zásahu ( rozsudok NS SR sp. zn. 3 Cdo 228/2012 zo dňa 26.9.2013 ). Zásah do emocionálnej sféry fyzickej osoby, spôsobený protiprávnym konaním tretej osoby, následkom ktorého je úmrtie blízkej osoby, zakladá právo domáhať sa ochrany osobnosti podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti ( rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 17.2.2011, sp. zn. 5Cdo/265/2009 ). Žalobkyňa 1 smrťou manžela stratila svoju najbližšiu osobu, s ktorou mala najintenzívnejšiu citovú väzbu, spájala s ním svoju budúcnosť a založenie rodiny. V konaní nebol

predložený žiadny dôkaz, ani nevyšla najavo žiadna skutočnosť, ktorá by tento záver spochybňovala. Uvedené závery platia nielen vo vzťahu k žalobkyni 1, ale aj žalobcovi 2, hoci sa tento narodil až po smrti svojho otca. Jeho usmrtením bola zmarená možnosť žalobcu 2 prežívať s ním priamo vzťah otec - syn; okolnosť, že sa žalobca 2 narodil až po smrti svojho otca neznamená, že si k nemu nevybudoval žiaden citový vzťah, ktorý sa ale nemohol naplno rozvinúť. 60/ Žalovaný 2 osobitne nesúhlasil s tým, že súd prvej inštancie ustálil spoluzavinenie nebohého na dopravnej nehode len v rozsahu 10 %. Pri stanovení rozsahu spoluzodpovednosti nebohého vzal súd do úvahy závery znalca Ing. Antona Guštaru, ku ktorým dospel v znaleckom posudku č. 31/2016. Podľa nich sa nebohý ako vodič motocykla dopustil nesprávnej techniky jazdy, ktorá spočívala v tom, že v danom úseku jazdil vyššou než na danom úseku dovolenou rýchlosťou 50 km/hod., a síce jeho rýchlosť sa pohybovala v rozmedzí od 58,5 km/hod, po 65,7 km/hod. Tým nebohý sám porušil predpisy o cestnej premávke a prispel k vzniku dopravnej nehody. Pokiaľ by nebohý jazdil v mieste začiatku reakcie rýchlosťou nie vyššou než 51,8 km/hod., tak by mohol zabrániť nehode priestorovo zastavením do miesta zrážky. Znalec ďalej zistil, že nesprávna technika jazdy motocykla spočívala aj v tom, že reagoval na nedanie prednosti v jazde protiidúcim vozidlom ( doľava odbočujúcim ) tak, že „položil“ motocykel, čo mu znemožnilo zabrániť nehode aj v okamžitej jeho rýchlosti časovo tak, že by po reakčnom čase brzdil maximálnym brzdným spomalením a prešiel by s motocyklom poza vozidlo, ktoré by opustilo koridor pohybu motocykla. Znalec tiež uviedol, že nebohý nemusel v čase začiatku svojej reakcie rozpoznať reakciu žalovaného 1, preto nemožno jednoznačne uviesť, že „položenie“ motocykla bolo v danej situácii nesprávnou technikou jazdy, o to viac, keď sa vezme do úvahy, že nebohý mal na rozhodnutie, či bude brzdiť alebo či „položí“ motocykel k dispozícii reakčný čas 0,8 sekundy ( ide o čas, počas ktorého mal nebohý zareagovať na nebezpečenstvo, situáciu vyhodnotiť a urobiť správne rozhodnutie tak, aby sa vyhol dopravnej nehode ). Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie ustálil spoluvinu nebohého za vznik dopravnej nehody za porušenie dopravných predpisov v súvislosti s prekročením dovolenej rýchlosti, nie však za nesprávnu techniku jazdy „položením“ motocykla. Hoci žalovaný 2 s uvedeným záverom nesúhlasil, neuviedol žiadne také argumenty, ktoré by uvedený záver súdu prvej inštancie významne spochybnili. Ako vyplýva zo znaleckého posudku, nebohý mal k dispozícii len minimum času na vyhodnotenie vzniknutej situácie, na rozhodnutie mal len 0,8 sekundy. Žalovaný 1 bol povinný dať nebohému ako vodičovi protiidúceho motocykla prednosť, keďže to bol on, kto so svojím vozidlom odbočoval doľava, ktorú povinnosť porušil. Pokiaľ by žalovaný 1 pri odbočovaní vľavo neporušil dopravné predpisy, a teda by protiidúcemu motocyklu bol dal prednosť v jazde, ku kolízii nemuselo dôjsť. Odvolací súd sa tak stotožnil so stanovením spoluzavinenia nebohého na dopravnej nehode v rozsahu 10 % súdom prvej inštancie. 61/ Napokon v súvislosti s uplatneným nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy žalovaný 2 vzniesol námietku premlčania, keď nesúhlasil s právnym názorom súdu prvej inštancie, že náhrada nemajetkovej ujmy sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe ( § 101 Obč. zík. ), keď mal za to, že uplatnený nárok je premlčaný, nakoľko ho žalobcovia 1, 2 neuplatnili na súde v subjektívnej dvojročnej premlčacej dobe podľa § 106 ods. 1, ods. 2 Obč. zák. 62/ Ako na to poukázal aj súd prvej inštancie, v prípade premlčania práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ustálená súdna prax zastáva názor, že ide o právo majetkovej povahy, ktorá sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe ( rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Co/278/2007 ). Pri úvahe o premlčateľnosti tohto práva súdna prax vychádza z názoru, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch má charakter práva majetkovej povahy. Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby za nemajetkovú ujmu je podľa § 101 Obč. zák. viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť zákon alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv. Z uvedeného právneho záveru vychádzal Najvyšší súd SR napr. vo svojich rozhodnutiach sp. zn. 2Cdo/194/2011 zo dňa 27. 11. 2012, tiež sp. zn. 5Cdo/ 265/2009 zo dňa 17. 2. 2011, ako aj sp.zn. 8Cdo/24/2017 zo dňa 29. 11. 2017, rovnako uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV.ÚS542/2013 zo dňa 23. 9. 2013. Spomínaná ustálená súdna prax vychádza zo skutočnosti, že hoci v prípade práva na náhradu nemajetkovej ujmy ide o satisfakciu v oblasti nemateriálnych osobnostných práv, to, že je vyjadrené v peniazoch má za následok, že ide o osobné právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe ( § 101 Obč. zák. ). Súd prvej inštancie správne uzavrel, že v súdnej právnej veci začala všeobecná trojročná premlčacia doba plynúť dňa 14. 6. 2016 ( k usmrteniu

Mareka Šeba došlo pri dopravnej nehode dňa 13. 6. 2016 ) a uplynula s dňom 13. 6. 2019. Keďže žalobcovia 1, 2 podali žalobu na súde dňa 18. 6. 2018, svoje právo na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnili včas. 63/ Podľa § 449 ods. 2 OZ, pri usmrtení sa uhradzujú aj primerané náklady spojené s pohrebom, pokiaľ neboli uhradené pohrebným poskytnutým podľa predpisov o nemocenskom poistení. 64/ V prípade žaloby o zaplatenie nákladov spojených s pohrebom žalobkyňa 1 produkovala dostatok dôkazov o ich dôvodnosti ( faktúra č. XXXXXXX vo výške 910,12 € s dokladom o úhrade, objednávka č. 8/2016 v kamenárstve vo výške 115 € s dokladom o úhrade a doklady o úhrade ceny vencov vo výške 570 € ). Súd prvej inštancie ich výšku uplatňovanú žalobkyňou 1 v sume 1.595,12 € znížil o ním ustálené spoluzavinenie nebohého na vzniku dopravnej nehody o 10 %, t.j. na sumu 1.435,60 €, na základe § 441 v spojení s § 449 ods. 2 Obč. zák. 65/ Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil. S jeho závermi sa odvolací súd stotožňuje a v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch ako vecne správny potvrdil ( § 387 ods. 1, ods. 2 CSP ). 66/ O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešným žalobcom 1, 2 priznal voči neúspešným žalovaným 1, 2 nárok na náhradu trov odvolacieho konania 100 %. 67/ Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 ( § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 CSP ). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods.2 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods.2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods.1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 CSP).