Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 3Co/1/2021 1712217202 30. 05. 2024 JUDr. Roman Bolebruch ECLI:SK:KSBA:2024:1712217202.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobcu: B. F. B. F. N. M..L..T.., R.: XX XXX XXX, B. XX, B., proti žalovanému: F.. W.. M. Z., I.. XX.XX.XXXX, G. Z. M. XX, W., E.. V.. B. X. &. M.., M..L..T.., R.: XX XXX XXX, Č. X, Z., o zaplatenie 8.806,18 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 21.09.2020, č. k. 10C/255/2013-344, takto rozhodol: I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie mení tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 2.281,27 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 2.281,27 eura od 22.09.2012 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. II. Vo zvyšnej časti žalobu zamieta. III. Žalovaný má proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 48,18 %. odôvodnenie: 1. V poradí druhým napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 8.806,18 eura s príslušenstvom, titulom neuhradenej odmeny za poskytnutie právnych služieb žalovanému. 2. Svoje rozhodnutie s odkazom na ust. § 34, § 35 ods. 1, § 43a, § 43c, § 44 ods. 1, 2, § 45 zák. č. 40/1964 Z.z. Občiansky zákonník v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „OZ“), § 18 ods. 4 zák. č. 586/2003 Z.z. a vykonané dokazovanie odôvodnil tým, že žalobca v konaní nepreukázal, že by pred poskytnutím právnych služieb informoval žalovaného o úkonoch právnej služby, dôvodoch ich vykonania a o ich hodnote. Úvodom poukázal na to, že uznesením zo dňa 30.09.2019, sp. zn. 3Co/217/2018 odvolací súd na odvolanie žalovaného zrušil rozsudok zo dňa 04.12.2017, č. k. 10C/255/2013-267, ktorým zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 7.239,32 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 7.239,32 eura od 22.09.2012 do zaplatenia a vo zvyšku žalobu zamietol za súčasného priznania nároku na náhradu trov konania žalobcovi v rozsahu 64,42 %. Dôvodom bolo opomenutie aplikácie ust. § 18 ods. 4 zák. o advokácii, ktoré poskytuje ochranu spotrebiteľom právnych služieb a tiež absencia odôvodnenia skutkového záveru, že sporové strany sa nedohodli na výške odmeny, ktorý označil za podstatný pre posúdenie uplatneného nároku. Odvolací súd uviedol, že pre rozhodnutie o návrhu bolo potrebné, aby prvoinštančný súd zistil, či sa na vec majú vzťahovať i ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, keďže ustanovenie § 18 ods. 4 zák. o advokácii sa vzťahuje na spotrebiteľa právnej služby. Poukázal aj na interpretačné pravidlo vyjadrené v § 54 ods. 2 OZ, podľa ktorého v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Dokazovanie mal zamerať na zistenie, či žalobca informoval žalovaného o výške odmeny za každý úkon právnej služby a ako sa žalovaný k informácii o odmene za
konkrétny právny úkon vyjadril a ku každej z uplatňovaných odmien zisťovať tieto skutočnosti. Súhrnný záver, že nedošlo k splneniu tejto povinnosti pri všetkých úkonoch, za ktoré si žalobca žiadal priznať odmenu (12 úkonov - vyúčtovanie na č. l. 5), vyplývajúci z toho, že k dohode o výške odmeny nedošlo, bez vykonania konkrétneho dokazovania a hodnotenia jeho výsledku ku každému z nich, označil za nevyhovujúci § 18 ods. 4 zák. o advokácii. 3. Zo zhodných tvrdení sporových strán, ako aj z predložených listinných dôkazov mal súd prvej inštancie po opätovnom prejednaní veci za preukázané, že žalovaný ústne predložil žalobcovi žiadosť o poskytnutie právnych služieb, ktorú kvalifikoval ako návrh na uzavretie zmluvy podľa § 43a ods. 1 OZ, ktorý žalobca akceptoval. Uzavretie zmluvy preukazuje aj akceptácia plnomocenstva zo strany žalovaného, v ktorom sa okrem iného uvádza aj to, že poskytnutie právnych služieb zo strany žalobcu je odplatné, skutočnosť ktorú potvrdil žalovaný svojim podpisom, ako aj zložením preddavku v sume 595 eur. Dôvodom poskytnutia právnych služieb, ktoré mal pre žalovaného žalobca vykonať, bolo vykonanie právnych úkonov tak, aby bolo možné nebytové priestory, ktoré žalovaný užíval na bývanie a svoju tvorivú činnosť, ako aj byt odpredať potencionálnemu záujemcovi (tretej osobe). Z výpovede žalovaného prvoinštančný súd zistil, že tento je výtvarník, ktorý sa živí svojou umeleckou tvorbou a predmetné priestory využíval na svoje trvalé bývanie, mal v nich zapísaný aj trvalý pobyt. Od advokátky vyžadoval úpravu podielov na spoločných zariadeniach a častiach domu, ktoré sa týkali tak bytu, ako aj nebytových priestorov a ich zápisu, a to nielen žalovaného, ale aj všetkých bytov v bytovom dome. V danom konaní si žalovaný upravoval svoj majetok, ktorý nesúvisel s výkonom pracovnej činnosti a naviac sa nejednalo len o vlastný majetok, ale aj majetok všetkých ostatných vlastníkov. Súd pri posudzovaní toho, či priestory boli využívané na umeleckú činnosť žalovaného vychádzal zo skutočnosti, že výtvarník je slobodné povolanie- duševná činnosť. Výkon takéhoto povolania nie je možné priradiť ku konkrétnemu času a miestu, tak ako to je pri výkone iných zamestnaní, či podnikateľských činností, ktoré je možné ohraničiť konkrétnou prevádzkou, či presne určeným pracovným časom. Obdobne takúto činnosť vníma aj zákon, ktorý činnosť umelcov, ktorí svoje zhmotnené prejavy osobnej povahy predávajú za odplatu, nepovažuje v pravom zmysle slova za podnikateľskú činnosť a umelcov za dodávateľov. Odkázal tiež na ustálenú judikatúru Súdneho dvora Európskych spoločenstiev, napr. rozsudok z 20.01.2005 vo veci C-464/01, Johann Gruber v. Bay Wa AG, zaoberajúci sa problematikou rozlišovania medzi spotrebiteľom a podnikateľom a rozsudok z 22.11.2001 v spojených veciach C-541/99 a C-542/99 - Cape Snc v. Idealservice Srl, C-541/99 a Idealservice MN RE Sas v. OMAI Srl, C-542/99 zaoberajúci sa výkladom článku 2 písm. b) smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, podľa ktorých spotrebiteľom sa rozumie akákoľvek fyzická osoba, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom nevzťahujúcim sa k jej obchodom, podnikaniu alebo povolaniu. Zároveň z tejto judikatúry vyplýva, že v prípade pochybností sa subjekt za spotrebiteľa považuje. V tomto konkrétnom prípade pochybnosť určenia žalovaného, či spotrebiteľom je alebo nie je, určujú dva faktory, a to výkon jeho zárobkovej činnosti - umelecká činnosť, ktorá sa vo všeobecnosti za podnikanie nepovažuje, a predmet prevodu, ktorým bol byt a nebytové priestory žalovaného, ktoré používal aj na svoju tvorivú činnosť aj na trvalé bývanie. Z dôvodu, že umeleckú činnosť nie je možné vykonávať v určitom čase a mieste a umelec ju vykonáva prakticky kedykoľvek a kdekoľvek, prvoinštančný súd sa priklonil k argumentácii žalovaného, že predmet prevodu využíval predovšetkým na účel trvalého bývania a neslúžil nikdy na výkon podnikateľskej činnosti a teda vzťah medzi stranami sporu vyhodnotil ako spotrebiteľský. V ďalšom sa preto zameral na skúmanie povinnosti advokátovi vyplývajúcej z dikcie § 18 ods. 4 zák. o advokácii, podľa ktorého má advokát v priebehu poskytovania právnej služby informovať klienta, ktorý je spotrebiteľom právnej služby, o výške odmeny každého jedného úkonu právnej služby ešte pred začatím tohto úkonu, inak mu odmena nepatrí. Vychádzal pritom z výpovede žalovaného, ktorý uviedol, že u žalobcu si objednal majetkovoprávne usporiadanie bytu a zo strany žalobcu nebol žiadnym spôsobom informovaný o aké úkony sa jedná a ani o počte úkonov, ktoré je potrebné vykonať, nebol informovaný tiež o tom, ako sú nastavené cenové podmienky jednotlivých úkonov. Žalobca objednal vyhotovenie znaleckého posudku, na základe ktorého malo dôjsť k zápisu predmetných nehnuteľností do katastra, za čo žalovaný uhradil sumu 700 eur a následne oznámil žalobcovi ukončenie zastupovania. Kataster na základe týchto dokumentov nehnuteľnosti nezapísal, žalobca ich žalovanému vrátil, aby si dokončil zápis samostatne, čo on aj urobil prostredníctvom realitnej kancelárie v Prešove. Nakoľko žalobca tieto skutočnosti žiadnym relevantným spôsobom nepoprel a nepredložil súdu žiadne listinné dôkazy preukazujúce splnenie povinností, ktoré mu vyplývali z § 18 ods. 4 zákona o advokácii, žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a v konaní plne úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
4. Proti uvedenému rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý z odvolacích dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť tak, že žalobe vyhovie nie menej ako v rozsahu, v akom jej bolo vyhovené v poradí prvým prvoinštančným rozsudkom za súčasného priznania nároku na náhradu trov konania. V opačnom prípade z dôvodov hodných osobitého zreteľa navrhol podľa § 257 CSP zmeniť výrok o náhrade trov konania tak, že ju sporovým stranám neprizná vychádzajúc z toho, že žalovanému plynuli výhody z výsledkov právnych služieb žalobcu, ktorý tieto služby reálne poskytol a z dôvodu procesnej obrany žalovaného uplatnenej až s odstupom niekoľkých rokov od začatia konania nebolo možné preukázať poučenie klienta o výške ceny jednotlivých úkonov. Za nesprávne skutkové zistenia prvoinštančného súdu označil, ak v bode 39. opísal dôvod právnych služieb iba vykonanie právnych úkonov smerujúcich k umožneniu predaja nehnuteľnosti žalovaného, v bodoch 39.- 41. ustálil, že priestory žalovaného neboli využívané na podnikanie, ale na trvalé bývanie, pretože umeleckú činnosť nie je možné priestorovo ohraničiť, v bode 39. v zhode s tvrdením žalovaného konštatoval, že cieľom právnych služieb nebola úprava priestorov slúžiacich na výkon „pracovnej činnosti“, ale úprava majetku patriaceho ostatným vlastníkom, a keď v bode 43. v zhode s obranou žalovaného uzavrel, že tento nebol informovaný o počte a povahe úkonov potrebných k vybaveniu veci, a že kataster na základe týchto dokumentov nehnuteľnosti nezapísal. Vec tiež nesprávne právne posúdil, keď vzťah medzi žalovanými stranami označil ako spotrebiteľský. Prvoinštančnému súdu vytkol, že sa vôbec nevenoval dohode sporových strán týkajúcej sa prípravy návrhov kúpnych zmlúv v prospech a na základe ústnej objednávky žalovaného zo dňa 04.08.2010, čo bolo v konaní viackrát spomenuté (napr. vyjadrenie žalobcu z 22.08.2013), a to bez toho, aby to žalovaný poprel. Advokátska kancelária v nadväznosti na to pripravila žalovanému návrhy právnych úkonov, ktoré žalovaný mienil použiť okamžite po ich vypracovaní z dôvodu aktívneho záujemcu o kúpu nehnuteľností, čo bolo tiež zo strany žalobcu opakovane uvádzané a zo strany žalovaného nepopreté. Preto bez ohľadu na ostatné vykonané úkony právnej služby prvoinštančný súd opomenul uzavrieť nesporný fakt, že vypracovanie návrhov kúpnych zmlúv na základe naliehavej požiadavky žalovaného je spolu s prevzatím veci povahou bezodkladný úkon, s ktorým nie sú spojené všeobecné následky podľa § 18 ods. 4 zák. o advokácii. Už len z tohto dôvodu je záver o zamietnutí žaloby v rozsahu odmeny za tieto štyri úkony právnej služby nepreskúmateľný a v rozpore s priamym pokynom odvolacieho súdu vysloveným v zrušujúcom uznesení zo dňa 30.09.2019 (bod 24.) o potrebe individuálneho skúmania okolností úkonov právnych služieb. V ďalšom poukázal na to, že skutkové zistenia o povahe a rozsahu využívania nehnuteľností boli kľúčové v otázke posúdenia právneho vzťahu medzi sporovými stranami. Odvolací súd uložil prvoinštančnému súdu v tejto súvislosti skúmať, či sa právna služba týkala veci súvisiacej s výkonom povolania žalovaného, prípadne ak áno, z akej časti. Prvoinštančný súd však svoje skutkové východiská nevyhodnotil komplexne s ohľadom na vykonané dôkazy, ale podľa názoru žalobcu v skrytej tendencii odôvodniť si vopred vymedzený cieľ žalobu zamietnuť. O tom svedčí aj fakt, že žalovaný na pojednávaní dňa 23.11.2016 výslovne potvrdil, že ateliéry používal na výkon svojho povolania, a že je povolaním výtvarník a napokon aj z toho dôvodu predmetné ateliéry v minulosti nadobudol ešte jeho otec. Napadnutý rozsudok sa o týchto skutočnostiach nezmieňuje, aj keď tvorili podstatu argumentácie žalobcu v konaní. Z hľadiska prirodzenej logiky podľa neho nemôžu obstáť argumenty prvoinštančného súdu, že umelecká činnosť môže byť vykonávaná bez ohľadu na miesto a čas, a preto povaha ateliéru nemá mať vo vzťahu k umeleckej činnosti žalobcu žiaden súvis. Niet pochýb, že podnikateľskú, umeleckú, ale aj inú zárobkovú činnosť je možné vykonávať bez ohľadu na miesto a čas, ale pre vec samu je rozhodujúce, že išlo preukázateľne o ateliér stavebne určený na výkon umeleckej činnosti, ktorú žalovaný v týchto priestoroch aj vykonával. Fakt, že adresa priestorov bola využívaná aj na trvalý pobyt žalovaného, označil v tejto súvislosti za irelevantný. Pri analogickej úvahe nie je možné nikdy vylúčiť možnosť, že napr. fyzická osoba- podnikateľ, resp. osoba vykonávajúca slobodné povolanie napr. znalca a iné, môže priestory svojej prevádzky využiť na osobné účely, alebo naopak v priestoroch určených na bývanie vykonávať svoju zárobkovú činnosť. Z týchto úvah však nemožno vyvodzovať generálne závery o využívaní konkrétnych priestorov, pretože tie sa musia v každom jednotlivom prípade skúmať individuálne. Prvoinštančný súd tiež bez predloženia zásadných tvrdení zmenil svoj prvotný názor uvedený v bode 57. prvého rozsudku, v ktorom konštatoval, že úkony právnej služby boli bezpochyby súvisiace s objednávkou žalovaného, aj keď sa týkajú viacerých vlastníkov bytov v dome, keď v ods. 39. napadnutého rozsudku uviedol, že cieľom právnych služieb nebola úprava priestorov slúžiacich na výkon „pracovnej činnosti“. Nebol tak konzistentný a riadne neodôvodnil zásadnú zmenu v tejto otázke, čím v neprospech žalobcu porušil princíp legitímnych očakávaní a všeobecný princíp právnej istoty, ktorý by mal dávať záruku, že z rovnakých skutkových okolností súd vyvodí rovnaký skutkový záver. Z vykonaných dôkazov a ich hodnotenia je podľa žalobcu nepochybné, že
žalovaný ako klient z vlastnej iniciatívy oslovil žalobcu s požiadavkou vykonať všetky úkony smerujúce k predaju jeho nehnuteľnosti ako celku (podporne viď výpoveď žalovaného na pojednávaní konanom dňa 23.11.2016). Chyba v zápise podielu bytu a ateliérov na spoločných častiach a zariadeniach bytového domu, ktoré sú tzv. akcesorickým vlastníctvom k nehnuteľnostiam žalovaného, objektívne spôsobila vadu týchto nehnuteľností, pre ktorú bol ich riadny prevod nerealizovateľný. Vôľu motivovanú urýchliť predaj nehnuteľností mal žalovaný, ktorý bol jediným klientom žalobcu zo všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome. Skutočnosť, že vysporiadanie chyby v zápise bolo zároveň v prospech ostatných vlastníkov nič nemení na tom, že na úhradu odmeny bol povinný žalovaný, ktorý si tieto služby objednal. Za podstatný v tejto súvislosti označil aj pôvod chybného zápisu, ktorý vznikol v dôsledku konania právneho predchodcu žalovaného, ktorý pivnice v bytovom dome zmenil na nebytové priestory- ateliéry. Na to, aby mohli z pivníc vzniknúť ateliéry bolo im potrebné priradiť podiel na spoločných častiach a zariadeniach bytového domu, čo sa vykonalo znížením podielu pripadajúceho na bytový priestor vo vlastníctve žalovaného. Uvedeným konaním došlo k nesprávne uvedenému podielu na spoločných častiach a zariadeniach bytového domu pripadajúceho k bytu, čím právny predchodca žalovaného zavinil nesprávne uvedené zápisy. Ak žalovaný tvrdí, že z usporiadania vlastníckych práv mali osoh všetci vlastníci, tak opomína skutočnosť, že práve jeho právny predchodca tento problém zapríčinil, keď si v bytovom dome zriadil dva ateliéry s väčšou výmerou ako samotný byt. Skutkový záver prvoinštančného súdu o účele právnych služieb bez primeraných dôvodov zveličuje vo vzťahu medzi sporovými stranami nepodstatnú skutočnosť výhod plynúcich pre ostatných vlastníkov bytov, na úkor významnej skutočnosti, že klientom a objednávateľom právnych služieb bol žalovaný. Za extrémne nevierohodné označil tvrdenia žalovaného, z ktorých vychádzal aj súd prvej inštancie, a v zmysle ktorých žalovaný nemal byť informovaný o počte a povahe úkonov potrebných k vybaveniu veci, a že kataster na základe týchto dokumentov nehnuteľnosti nezapísal. Žalovaný totiž popieral dohodu o akejkoľvek odmene, pričom z rozhodnutia SAK o disciplinárnom previnení nebohej advokátky V.. B. vyplýva, že bola dohodnutá tarifná odmena, s čím žalovaný súhlasil, keďže v tejto veci vystupoval ako účastník a voči rozhodnutiu sa neodvolal. Počas výsluchu na pojednávaní dňa 23.11.2016 tvrdil, že ostatní vlastníci bytov boli pri riešení veci „samozrejme“ súčinní, čím chcel marginalizovať zásluhy V.. B. na vyriešení tohto právneho problému, avšak zo zápisu o rokovaní v advokátskej kancelárii s vlastníkmi bytov dňa 21.09.2010 vyplýva, že vlastníci boli súčinní len z dôvodu konštruktívneho prístupu advokátky, bez ktorého by k odsúhlaseniu zmeny nedošlo. Pri výsluchu žalovaný zamlčal, že dohodu, ktorú nechal podpísať ostatným vlastníkom bytov, mu vypracovala a odovzdala V.. B., a nie realitná kancelária R.. V odpore zo dňa 06.05.2013, ako aj v ďalších písomných vyjadreniach skutkovo nepoprel, že by o výške odmeny nevedel, alebo, že by táto nebola dohodnutá, namietal len rozsah a kvalitu práce žalobcu, pričom tvrdenia o absencii poučenia o výške odmeny boli prednesené až v neskorších štádiách konania. Osočujúcim spôsobom žalovaný zaútočil na V.. B. sťažnosťou na SAK, jej služby označil za neodborné a nehospodárne, pričom však bez analýzy prípadu, konzultácie so znalcom za účelom stanovenia predmetu znaleckého skúmania, ako aj rokovaní s pôvodne neochotnými vlastníkmi bytov, by k vysporiadaniu nehnuteľnosti žalovaného nedošlo. Zavádzajúco tiež žalovaný tvrdil, že V.. B. vrátila žalovanému dokumenty, aby dokončil zápis samostatne, ale opomenul uviesť, že sa tak stalo z dôvodu, že tento nebol ochotný uhradiť žiadnu odmenu advokáta za vykonanú prácu, čo viedlo k ukončeniu zastúpenia. Za zavádzajúce označil aj tvrdenie žalovaného, že na základe ním vypracovaných listín nedošlo k odstráneniu chyby v zápise údajov v katastri, pretože z fotokópií katastrálnych spisov zaslaných súdu je preukázané, že k oprave chyby v zápise došlo na základe listín, ktorých návrh pripravila V.. B.. O najťažšiu časť práce smerujúcej k možnosti predať nehnuteľnosti požiadal žalovaný advokátku, ktorá ako sám uviedol, mala vykonať všetky potrebné úkony a za jej prácu jej zaplatil len 595 eur, t. j. na jej úkor sa bez ostychu bezdôvodne obohatil, pričom predaj nehnuteľnosti neumožnil dokončiť, lebo nemal vôľu jej za prácu zaplatiť a realitnej kancelárii, ktorá pokútnym spôsobom využila výsledky práce V.. B., zaplatil sumu 3.500 eur. Uvedené nasvedčuje nevierohodnosti výpovede človeka, ktorý si objedná služby advokáta pri riešení svojej komplikovanej životnej situácie a napriek vykonanej práci smerujúcej k výsledku, z ktorého mu plynie prospech, mu absolútne odmietne zaplatiť. Súd prvej inštancie nereflektoval pochybnosti o vierohodnosti výpovede žalovaného naznačené aj v bode 23. odôvodnenia zrušujúceho uznesenia a bez primeraných dôvodov oprel svoje skutkové zistenia výlučne o zjavne tendenčne prejavené názory žalovaného. 5. Vo vzťahu k námietke neprávneho právneho posúdenia žalobca poukázal na záväzný pokyn odvolacieho súdu vo vzťahu k skúmaniu povahy vzťahu medzi sporovými stranami, ktorým naznačil, že predmet právnej služby mal priamy súvis s nehnuteľným majetkom, v ktorom žalovaný preukázateľne vykonáva činnosť, ktorá je jeho povolaním. Ak odvolací súd hovoril o skúmaní otázky parciality vzťahu
predmetu právnej služby a povolania žalovaného, uvedené je tiež aktuálne vzhľadom k tomu, že žalovaný vykonával povolanie maliara v priestoroch ateliérov, a nie bytu určeného na bývanie. Poukázal na to, že zo znenia čl. 2 smernice Rady č. 93/13/EHS vyplýva, že právne konanie ktorejkoľvek osoby môže mať iba jeden z dvoch vzájomne vylučujúcich sa charakterov, a to spotrebiteľský alebo dodávateľský, pričom rozhodujúci je cieľ kontraktu, ktorý sa vzťahuje buď k podnikaniu, resp. povolaniu alebo nie. Aj keď status slobodného umelca nie je právnymi predpismi detailne upravený, táto činnosť je po funkčnej stránke v mnohých ohľadoch na nerozoznanie od podnikateľskej činnosti a rovnako k nej pristupujú aj niektoré zákony (napr. § 25a zák. č. 284/2014 Z.z., § 6 ods. 2 zák. č. 595/2003 Z.z.). Za jediný rozdiel, ktorý odlišuje umeleckú činnosť od podnikania označil v materiálnom poňatí účel dosahovania zisku, aj keď aj v tomto by bolo možné vyjadriť obhájiteľný názor, že umelecká činnosť vykonávaná za účelom zárobku z predaja výsledku umeleckého výkonu prakticky nie je rozdielna od záväzku zo zmluvy o dielo, resp. mandátnej zmluvy. V ďalšom poukázal na právny názor vyslovený v písomnom vyjadrení zo dňa 05.05.2020, podporený závermi judikatúry SD EÚ vo veci C 147/16 Karel de Grote- Hogeschool Katholieke, podľa ktorého dodávateľom je aj osoba, ktorá nie je zriadená za účelom zisku (napr. škola). SD EÚ v uvedenom rozhodnutí konštatoval, že úmyslom normotvorcu EÚ bolo zaviesť široké poňatie pojmu „predajca alebo dodávateľ“. Pre zodpovedanie charakteru vzťahu medzi žalobcom a žalovaným zdôraznil, že žalovaný je živobytím maliar, čo možno chápať ako povolanie podľa definície používanej smernicou, pri svojej činnosti voči tretím osobám sám vystupoval ako dodávateľ, a nie ako spotrebiteľ, aj keď nie je podľa právneho poriadku SR podnikateľom, poskytované právne služby sledovali vopred deklarovaný účel dosiahnutia predajnosti nehnuteľnosti odstránením jej vád v zápise v katastri, ktorý vznikol práve zriadením ateliérov v bytovom dome, objekt právnych služieb žalovaný využíval ako svoju „prevádzkareň“ pri výkone povolania a teda uzatvorená zmluva o poskytovaní právnych služieb sleduje cieľ, ktorý sa vzťahuje k povolaniu žalovaného, takže žalovaný pri dojednaní a počas poskytovania právnej pomoci nevystupoval ako spotrebiteľ, ale rovnako ako kancelária žalobcu ako dodávateľ, takže sa nemôže na ochranu spotrebiteľa odvolávať. Z okolností prípadu tiež vyplýva, že ateliéry patriace k bytu, slúžiace výkonu povolania žalovaného, mali väčšiu výmeru ako byt slúžiaci na bývanie a žalovaný mal na výsledku právnych služieb enormný ekonomický záujem (viď bod 11. písomného vyjadrenia zo dňa 26.03.2018), z ktorého vyplýva, že ak sleduje dojednaný právny vzťah niekoľko účelov, pre posúdenie statusu spotrebiteľa jedného z jeho účastníkov je rozhodujúce, ak je účel súvisiaci s podnikaním či povolaním väčší ako zanedbateľný. Zhrnul, že ak úkony právnej služby (okrem prvotných úkonov prípravy zmlúv, ktoré mali na základe požiadavky žalovaného bezodkladný charakter) poskytované kanceláriou žalobcu ako dodávateľom, sledovali z podstatnej časti cieľ vzťahujúci sa k povolaniu žalovaného, celý vzťah sa považuje za dodávateľský. Pri eurokonformnom výklade ust. § 18 ods. 4 zák. o advokácii patrí žalobcovi odmena za jednotlivé úkony právnej služby, a to aj v prípade pochybností tarifná odmena podľa § 24 ods. 3 uvedeného zákona. Kritéria zvolené v tejto súvislosti prvoinštančným súdom nemajú podľa žalobcu oporu v eurokonformnom výklade smernice, ako aj logickej úvahe, že ak sa predmet právneho vzťahu hoc čiastočne týka výkonu povolania, a nie je to možné oddeliť od súčasne pôsobiaceho súkromného účelu, ochrana spotrebiteľa sa neaplikuje. 6. Žalovaný sa na výzvu súdu k odvolaniu žalobcu v stanovenej lehote písomne nevyjadril. 7. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP) preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobcu podľa § 385 ods. 1 CSP na pojednávaní konanom dňa 30.05.2024, na ktorom zopakoval dokazovanie prečítaním úvodnej časti výpovede býv. štatutárnej zástupkyne žalobcu V.. S. B. na pojednávaní konanom dňa 09.09.2015 (č. l. 201), z pripojených katastrálnych spisov č. V 3781/2011 a č. V 1902/2012 oboznámil výšku dojednanej kúpnej ceny za byt č. 4 podľa kúpnej zmluvy uzatvorenej žalovaným dňa 11.04.2012 a výšku kúpnej ceny nebytových priestorov č. 12-1 a č. 12-2 podľa kúpnej zmluvy zo dňa 11.07.2022 na ulici Y. X. X O. B., pričom dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je sčasti dôvodné, a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 2.281,27 eura s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne z priznanej sumy od 22.09.2012 do zaplatenia a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. 8. Podľa § 18 ods. 4 zák. č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a doplnení zák. č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní v znení účinnom od 01.06.2010 do 31.12.2011 (ďalej len „zák. o advokácii“) advokát je povinný v priebehu poskytovania právnej služby informovať klienta, ktorý je spotrebiteľom právnej služby, o výške odmeny za úkon právnej služby ešte pred začatím tohto úkonu, inak mu odmena nepatrí. To neplatí v prípade, ak je potrebné úkon právnej služby vykonať bezodkladne.
9. Podľa § 24 ods. 1, 2 zák. o advokácii advokát poskytuje právne služby za odmenu a má právo požadovať za ne primeraný preddavok. Advokát popri nároku na odmenu má nárok aj na náhradu hotových výdavkov a na náhradu za stratu času. Za hotové výdavky sa považujú výdavky účelne a preukázateľne vynaložené v súvislosti s poskytovaním právnych služieb, najmä súdne a iné poplatky, cestovné a telekomunikačné výdavky a výdavky za znalecké posudky, preklady, odpisy alebo výpisy z verejných registrov. 10. Podľa § 24 ods. 3 zák. o advokácii odmena advokáta sa určuje na základe dohody medzi advokátom a klientom; ak nedôjde k dohode, patrí advokátovi tarifná odmena. 11. Podľa § 1 ods. 2 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení účinnom v čase vykonania úkonov právnej služby (ďalej len „vyhl. č. 655/2004 Z.z.“) odmena advokáta sa určuje na základe dohody medzi advokátom a jeho klientom (ďalej len „zmluvná odmena“); ak nedôjde k dohode, na určenie odmeny advokáta sa použijú ustanovenia tejto vyhlášky o tarifnej odmene (§ 9 až 14). 12. Podľa § 1 ods. 3 vyhl. č. 6555/2004 Z.z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva SR za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka (ďalej len „výpočtový základ“). 13. Podľa § 9 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z. základná sadzba tarifnej odmeny sa stanoví podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva a podľa počtu úkonov právnej služby, ktoré advokát vo veci vykonal, ak táto vyhláška neustanovuje inak. 14. Podľa § 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z. ak nie je ustanovené inak, základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby z tarifnej hodnoty je nad 33 193,92 eura 486,29 eura + 6,64 eura za každých aj začatých prevyšujúcich sumu 3.319,39 eura 33 193,92 eura. 15. Podľa § 10 ods. 2 vyhl. č. 655/2004 Z.z. ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky a hodnota záväzku. 16. Podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhl. č. 655/2004 Z.z. odmena vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za tieto úkony právnej služby: a) prevzatie a príprava veci f) vypracovanie listiny o právnom úkone alebo jej podstatné prepracovanie. 17. Podľa § 15 písm. a) vyhl. č. 655/2004 Z.z. advokát má popri nároku na odmenu aj nárok na náhradu hotových výdavkov účelne a preukázateľne vynaložených v súvislosti s poskytovaním právnych služieb, najmä na súdne poplatky a iné poplatky, cestovné a telekomunikačné výdavky a výdavky za znalecké posudky, preklady a odpisy. 18. Podľa § 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z. od klienta možno požadovať na náhradu výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné sumu vo výške jednej stotiny výpočtového základu za každý úkon právnej služby. Túto sumu môže advokát požadovať aj vtedy, ak sa na jej náhrade s klientom osobitne nedohodol. 19. Podľa § 18 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z. ak je advokát platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje sa odmena a náhrady podľa tejto vyhlášky o daň z pridanej hodnoty, ktorú je advokát povinný platiť podľa osobitného predpisu. 20. Podľa § 517 ods. 1 veta prvá OZ dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. 21. Podľa § 517 ods. 2 OZ ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
22. Podľa § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu omeškania (ďalej len „nar. vl. č. 87/1995 Z.z.“) výška úrokov z omeškania je o osem percentuálnych bodov vyššia ako úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. 23. Predmetom konania je nárok žalobcu na advokátsku odmenu za 12 úkonov právnej služby poskytnutých žalovanému v rokoch 2010- 2011 v súvislosti s prípravou kúpnych zmlúv a zosúladenia skutočného a faktického stavu vo vzťahu k vlastníckemu a spoluvlastníckemu právu k bytom a nebytovým priestorom na ulici Y. X. Č.. X O. B.. Nakoľko v časti odmeny za 3 úkony právnej služby (vo vyúčtovaní označené pod č. 8. - 10.) zamietnutej v poradí prvým rozsudkom prvoinštančného súdu zo dňa 04.12.2017, č. k. 10C/255/2013-267 nebolo žalobcom podané odvolanie a v zamietajúcej časti tak uvedený rozsudok nadobudol právoplatnosť, predmetom konania po vrátení veci súdu prvej inštancie uznesením odvolacieho súdu zo dňa 30.09.2019, č. k. 3Co/217/2008-306 bola odmena a náhrada hotových výdavkov za 8 úkonov právnej služby. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie uzavrel, že k uzatvoreniu zmluvy o poskytovaní právnych služieb došlo medzi sporovými stranami na základe akceptácie žalovaným ústne predneseného návrhu na uzatvorenie zmluvy (§ 43a ods. 1 OZ), čo potvrdzuje aj predložené plnomocenstvo udelené žalovaným žalobcovi dňa 06.08.2010, z obsahu ktorého súčasne vyplýva odplatnosť poskytovania právnej pomoci deklarovaná aj zložením preddavku v sume 595 eura žalovaným. Konštatoval tiež, že medzi sporovými stranami nedošlo vo vzťahu k odmene za poskytovanie právnych služieb k uzatvoreniu dohody v zmysle § 24 ods. 3 zák. o advokácii, v dôsledku čoho by mal žalobca nárok na tarifnú odmenu, ktorej spôsob určenia a výška je upravená vyhl. č. 655/2004 Z.z. Za spornú v konaní označil otázku právneho postavenia žalovaného pri poskytovaní služieb právnej pomoci žalobcom, ako aj skutočnosť, či žalobca informoval žalovaného o výške odmeny za konkrétny úkon právnej služby a ako sa žalovaný k tejto informácii vyjadril, skutočnosti ktoré mal podľa záväzných pokynov odvolacieho súdu zisťovať vo vzťahu ku každej z uplatňovaných odmien. Pri posúdení charakteru zmluvného vzťahu vychádzal z predmetu poskytovania právnych služieb, ktorým bolo vykonanie právnych úkonov smerujúcich k úprave podielov na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu tak, aby bolo možné byt a nebytové priestory žalovaným využívané na tvorivú umeleckú činnosť, odpredať potencionálnemu záujemcovi (tretej osobe). Zdôraznil, že žalovaný si upravoval svoj majetok, ktorý nesúvisel s výkonom jeho pracovnej činnosti a nejednalo sa len o jeho majetok, ale aj o majetok všetkých ostatných vlastníkov. Pri posudzovaní toho, či nebytové priestory boli využívané na umeleckú činnosť žalovaného vychádzal z toho, že výtvarník je slobodné povolanieduševná činnosť a výkon takéhoto povolania nie je možné priradiť ku konkrétnemu miestu a času, ako pri výkone iných zamestnaní či podnikateľských činností. Podporne poukázal na rozsudky ES z 20.01.2005 vo veci C-464/01, Johann Gruber v. Bay Wa AG, zo dňa 22.11.2001 v spojených veciach C-541/99 a C-542/99 Cape Sbc. Idealservice Srl, a Idealservice MN RE Sas v. OMAI Srl, C-542/99 zaoberajúce sa výkladom čl. 2 písm. b) smernice Rady č. 93/13/EHS z 05.04.1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, a v ktorých bola za spotrebiteľa označená akákoľvek fyzická osoba, ktorá v zmluvách podliehajúcich smernici koná s cieľom nevzťahujúcim sa k jej obchodom, podnikaniu alebo povolaniu a v prípade pochybností sa za spotrebiteľa považuje. V danom prípade pochybnosť, či žalobca vystupoval ako spotrebiteľ, prvoinštančný súd vyvodil z výkonu zárobkovej činnosti, keď umelecká činnosť sa vo všeobecnosti za podnikanie nepovažuje a z predmetu prevodu, ktorým boli okrem bytu aj nebytové priestory žalovaným využívané na svoju tvorivú činnosť, ako aj bývanie. Z dôvodu, že umeleckú činnosť nie je možné vykonávať v určitom čase a mieste a umelec ju prakticky vykonáva kdekoľvek a kedykoľvek, priklonil sa k argumentácii žalovaného, že predmet prevodu využíval predovšetkým na účel trvalého bývania a neslúžil nikdy na výkon podnikateľskej činnosti, v dôsledku čoho právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným, predmetom ktorého bolo poskytovanie právnych služieb, kvalifikoval ako spotrebiteľský, s čím sa žalobca nestotožnil. Argumentáciu prvoinštančného súdu odôvodňujúcu spotrebiteľský charakter zmluvného vzťahu označil za nelogickú. Za rozhodujúce označil, že nebytové priestory boli stavebne určené na výkon umeleckej činnosti, ktorú žalovaný v týchto priestoroch vykonával. Za irelevantné označil, že nebytové priestory boli využívané aj na trvalý pobyt žalovaného. Naopak za podstatný označil aj pôvod vadného zápisu, ktorý vznikol tým, že právny predchodca žalovaného pivnice prerobil na ateliéry. Zdôraznil, že žalovaný je maliarom, čo možno chápať ako povolanie podľa definície používanej smernicou č. 93/13/EHS, ktorý sám pri svojej činnosti voči tretím osobám vystupoval v pozícii dodávateľa, aj keď nie je podľa slovenského právneho poriadku podnikateľom, poskytované právne služby sledovali dosiahnutie predajnosti nehnuteľnosti odstránením vád v zápise a objekt právnych služieb žalovaný využíval pri výkone povolania a tak cieľ zmluvy smeruje k výkonu povolania žalovaného, čo vylučuje jeho postavenie spotrebiteľa. Zohľadniť
žiadal aj enormný ekonomický záujem žalovaného na výsledku poskytovania právnych služieb, ktorý vyvodil zo skutočnosti, že ateliéry boli výmerou väčšie ako byt žalovaného. 24. Ako už odvolací súd uviedol v zrušujúcom uznesení zo dňa 30.09.2019, č. k. 3Co/217/2018-306, pojem „spotrebiteľ právnej služby“ uvedený v ustanovení § 18 ods. 4 zák. o advokácii nie je legálne definovaný a pri jeho výklade je treba prihliadnuť na vymedzenie pojmu spotrebiteľ v iných právnych predpisoch, ako aj v judikatúre Súdneho dvora Európskych spoločenstiev. Dôvodová správa k zák. č. 304/2009 Z.z., ktorým bolo ust. § 18 zák. o advokácii doplnené o predmetný ods. 4 uvádza, že jeho cieľom je posilniť dôveru v advokátsky stav, pretože odmena za poskytovanie právnej služby sa stane viac predvídateľnou, keďže prax potvrdzuje, že najmä pri vysokých odmenách spotrebiteľ právnej služby negatívne znáša oznam o celkovej konečnej odmene advokáta; predmetné ustanovenie zapadá do celkového kontextu právnej úpravy určenej na ochranu spotrebiteľa. Zákonodarca touto právnou normou jednoznačne poskytuje ochranu spotrebiteľovi ako slabšiemu subjektu zmluvného vzťahu neznalému spôsobu kontrahovania odmeny v oblasti poskytovania právnych služieb. Rovnaký účel predmetného ustanovenia zdôraznil aj NS SR v rozsudku sp. zn. 5MCdo/10/2023 zo dňa 25.03.2014, v ktorom dodal, že je na ťarchu advokáta, aby ešte pred začatím poskytovania právnej služby oznámil potencionálnemu klientovi hodnotu svojich služieb, a aby klient ako spotrebiteľ mal možnosť slobodne a najmä dostatočne informovane sa rozhodnúť, či advokátove služby využije alebo nie. V zmysle ustanovenia § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka „spotrebiteľom“ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Podľa ustanovenia § 2 písm. a) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, zamestnania alebo povolania. V judikatúre Súdneho dvora Európskych spoločenstiev, napr. v rozsudku z 20. januára 2005 vo veci C-464/01, Johann Gruber v. Bay Wa AG, zaoberajúcom sa problematikou rozlišovania medzi spotrebiteľom a podnikateľom a rozsudku z 22. novembra 2001 v spojených veciach C-541/99 a C-542/99 - Cape Snc v. Idealservice Srl, C-541/99 a Idealservice MN RE Sas v. OMAI Srl, C-542/99 zaoberajúcom sa výkladom článku 2 písm. b) smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, sa uvádza, že spotrebiteľom sa rozumie akákoľvek fyzická osoba, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom nevzťahujúcim sa k jej obchodom, podnikaniu alebo povolaniu. Pri posudzovaní pojmu spotrebiteľ právnej služby je tak rozhodujúcim, či vo veci, v ktorej je klient zastupovaný advokátom, prevláda súkromný alebo podnikateľský účel, t. j. či klient spotrebuváva právnu službu výhradne na podnikateľský účel (napr. prípady právneho zastupovania obchodných spoločností) alebo čiastočne na podnikateľský účel a čiastočne na účel, ktorý nie je súčasťou jeho obchodnej alebo podnikateľskej činnosti či výkonu povolania (klient koná na účely mimo rámca obchodnej, výrobnej činnosti alebo povolania), a v takýchto prípadoch má právo dovolávať sa ochrany poskytovanej ust. § 18 ods. 4 za podmienky, že podnikateľský účel je len okrajový a má v celkom kontexte predmetného plnenia len zanedbateľný význam. 25. V nadväznosti na uvedené odvolací súd považuje za správny právny názor prvoinštančného súdu, ktorý zohľadniac predovšetkým skutočnosť, že žalobcom poskytnuté právne služby primárne (nie odvodene) nesúviseli s výkonom povolania žalovaného, tomuto pripísal postavenie spotrebiteľa. Nemožno súhlasiť s právnym názorom žalobcu, podľa ktorého ak sa predmet právneho vzťahu hoc čiastočne týka výkonu povolania a nie je ho možné oddeliť od súčasne pôsobiaceho súkromného účelu, nie je aplikovateľná spotrebiteľská právna ochrana. Sám žalobca poukázal na to, že pre posúdenie vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, predmetom ktorého bolo poskytovanie právnych služieb, je aj v nadväznosti na čl. 2 smernice Rady č. 93/13/EHS, rozhodujúcim cieľ kontraktu. V danom prípade boli prvotné úkony právnych služieb (označené pod č. 1.- 4.) zamerané na prípravu kúpnych zmlúv za účelom prevodu vlastníckeho práva k bytu a dvom nebytovým priestorom, ktoré žalovaný povolaním maliar, využíval na výkon umeleckej činnosti a následné úkony právnych služieb mali za cieľ zosúladiť právny a faktický stav týkajúci sa podielov na spoločných priestoroch a zariadeniach bytového domu. Takto definovaný cieľ poskytovania právnej pomoci nemá žiadnu priamu spojitosť s výkonom povolania žalovaného a túto nie je možné podľa odvolacieho súdu vyvodiť len zo samotnej skutočnosti, že v nebytových priestoroch sa žalovaný venoval umeleckej činnosti. Potreba zosúladiť právny a faktický stav by vznikla aj v prípade, že by žalovaný mal záujem o predaj len bytu a bola by daná aj v prípade, že by nebytové priestory v jeho vlastníctve využíval na iné účely ako výkon umeleckej činnosti, čo vylučuje priamu súvislosť medzi predmetom poskytovania právnych služieb a výkonom povolania žalovaného.
Inými slovami povedané, potreba zosúladenia faktického a právneho stavu vznikla bez ohľadu na to, na čo boli nebytové priestory využívané a bez ohľadu na účel ich využitia sa týkala aj všetkých ostatných bytov v označenom bytovom dome. Pokiaľ žalobca v odvolaní ako cieľ poskytovaných právnych služieb označil dosiahnutie predajnosti nehnuteľností vo vlastníctve žalovaného, čo medzi stranami nebolo navzájom sporné, tak je rovnako potrebné zdôrazniť, že výkon povolania žalovaného nebol orientovaný na obchodovanie s nehnuteľnosťami a ich prevoditeľnosť. Tak v zmysle definície spotrebiteľa v § 52 OZ, ako aj v zák. č. 250/2007 Z.z. je rozhodujúcou skutočnosťou nasvedčujúcou postaveniu spotrebiteľa konanie/nekonanie pri uzatváraní zmluvy v rámci predmetu podnikateľskej/ obchodnej činnosti či povolania/zamestnania. V danom prípade žalovaný pri uzatváraní zmluvy o poskytnutí právnych služieb nepochybne nekonal v rámci výkonu svojho povolania (výtvarná tvorivá umelecká činnosť). Ďalšiu skutočnosť, ktorou dôvodil súd prvej inštancie, a to nemožnosť ohraničiť výkon tvorivej duševnej činnosti konkrétnym miestom a časom nepovažuje odvolací súd za rozhodnú pre posúdenie vzájomných vzťahov medzi žalobcom a žalovaným. Rovnako za irelevantnú v intenciách uvedeného považuje odvolací súd príčinu vzniku stavu nesúladného so skutočnosťou, na ktorú v konaní poukazoval žalobca. Možno preto uzavrieť, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že žalovaný pri uzatváraní zmluvy o poskytovaní právny služieb bol v postavení spotrebiteľa právnej služby, v dôsledku čoho bolo vykonaným dokazovaním zistený skutkový stav veci potrebné vyhodnotiť v intenciách ust. § 18 ods. 4 zák. o advokácii. Odvolací súd si neosvojil argumentáciu žalobcu, ktorý nespotrebiteľský charakter zmluvného vzťahu odvodzoval aj od komparácie výmery spolu dvoch nebytových priestorov oproti výmere bytu slúžiaceho na trvalé bývanie žalobcu (rozdiel ktorý nakoniec predstavuje 2 m2). Optikou žalobcu by sa dalo spotrebiteľské postavenie žalovaného odôvodniť aj komparovaním hodnoty bytu a hodnoty nebytových priestorov, keď z vykonaného dokazovania vyplynulo, že hodnota oboch nebytových priestorov nebola v súhrne väčšia ako hodnota bytu. Takýto matematický prepočet je však podľa názoru odvolacieho súdu v rozpore s materiálnym obsahom pojmu spotrebiteľ/ dodávateľ a žiadnym spôsobom nereflektuje obsahovú súvislosť medzi uzatváraním zmluvy a predmetom povolania žalovaného. Odvolací súd sa stotožňuje len s tým, pokiaľ s poukazom na judikatúru Súdneho dvora EÚ žalobca uvádzal, že žalovanému nemožno v posudzovanom prípade pripísať dvojité postavenie, t. j. v súvislosti s nebytovými priestormi ako nespotrebiteľa a v súvislosti s bytom postavenie spotrebiteľa. V danom prípade predmet právnej pomoci sa dotýkal tak bytu, ako aj nebytových priestorov vo vlastníctve žalovaného a zjednanie nápravy v evidovaní spoluvlastníckych podielov na spoločných častiach a zariadeniach bytového domu nijako priamo nesúviselo s predmetom povolania žalovaného, ktorým bola tvorivá umelecká činnosť. Pokiaľ za danej situácie žalovaný úkonmi právnej pomoci sledoval úpravu a následný prevod vlastníckeho práva k bytu využívaného na zabezpečenie jeho bytových potrieb, v dôsledku čoho mu ako spotrebiteľovi Občiansky zákonník, ako aj zák. o ochrane spotrebiteľa a zák. o advokácii zabezpečuje osobitné postavenie a ochranu, z ktorej žalobcovi ako dodávateľovi vyplývali určité povinnosti pri jednaní s ním, nemožno mu túto ochranu odoprieť len z dôvodu, že vlastnícke právo sa upravovalo aj vo vzťahu k nebytovým priestorom využívaným na výkon jeho povolania (a nakoniec aj vo vzťahu k všetkým ostatným vlastníkom bytov v danom bytovom dome bez ohľadu na to, či boli v postavení podnikateľa alebo nepodnikateľa), vo vzťahu ku ktorým úkony právnej služby nesmerovali k zabezpečeniu výkonu povolania. Na uvedenom názore nič nemení ani skutočnosť, že príčinou faktických a právnych nezrovnalostí bola práve úprava nebytových priestorov pridelených právnemu predchodcovi žalovaného. Žalobca v odvolaní neprezentoval žiadne objektívne a logicky odôvodnené dôvody, ktoré by žalovaného mali diskvalifikovať zo spotrebiteľskej právnej ochrany. Neobstojí ani jeho argumentácia o nekonzistentnosti odôvodnenia a porušení princípu legitímnych očakávaní, keď v skoršom rozhodnutí mal prvoinštančný súd uviesť, že úkony právnej služby bezpochyby súviseli s objednávkou žalovaného, aj keď sa týkajú viacerých vlastníkov v bytovom dome a v ods. 39. nového rozhodnutia uzavrel, že cieľom právnych služieb nebola úprava priestorov slúžiacich na výkon „pracovnej činnosti“. Skorším záverom o tom, že úkony právnej služby súviseli s objednávkou žalovaného, prvoinštančný súd odôvodňoval pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného, keď aj napriek tomu, že niektoré úkony právnych služieb sa týkali viacerých vlastníkov bytov v bytovom dome, zmluva o poskytovaní právnych služieb bola uzatvorená len medzi žalobcom a žalovaným. Kolízii s uvedeným nenasvedčuje podporný záver vyslovený v súvislosti so zodpovedaním otázky charakteru právneho vzťahu použitý aj odvolacím súdom zdôrazniac, že úprava vlastníckych podielov, ktorú si od žalobcu žalovaný objednal, nemala priamu vecnú súvislosť s výkonom povolania žalovaným v nebytových priestoroch a dosah mala na vlastnícky status všetkých vlastníkov bytov v bytovom dome bez rozdielu na ich možné právne postavenie. Uvedená skutočnosť, ako správne uvádza žalovaný, však nemala vplyv na úhradu odmeny žalovaným ako objednávateľom právnych služieb. Odvolací súd týmto nespochybňuje skutočnosť, že žalovaný pri uzatváraní zmlúv môže zaujímať postavenie dodávateľa, aj keď nie je podnikateľom zmysle § 2 ods. 1 OBZ, ako to
vyplýva zo žalobcom zdôrazňovaného rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C 147/16 Karel de GroteHogeschool Katholieke, avšak v danom prípade zmluva o poskytovaní služieb nebola uzatvorená v priamej príčinnej súvislosti a za účelom výkonu jeho povolania. 26. Súd prvej inštancie kvalifikujúc právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným pri poskytovaní právnych služieb ako spotrebiteľský v ďalšom konštatoval, že žalobca v konaní nepreukázal splnenie povinností, ktoré mu vyplývali z § 18 ods. 4 zák. o advokácii, t. j. povinnosť informovať klienta, ktorý je spotrebiteľom právnej služby, o výške odmeny každého jedného úkonu právnej služby ešte pred začatím tohto úkonu. Žalobca v odvolaní spochybňoval správnosť tohto skutkového záveru, avšak dôkazné bremeno preukázania splnenia povinností podľa uvedeného ustanovenia v konaní zaťažovalo žalobcu, v prospech ktorého svedčí tvrdenie o splnení tejto povinnosti. Žalobca v konaní nepredložil a neoznačil žiadne relevantné dôkazy, z ktorých by bez väčších pochybností bolo možné prijať záver o tom, že žalovaného pred vykonaním úkonu právnej služby poučil o výške odmeny zaň, čo žalovaný v konaní namietal. Na uvedenom závere vzhľadom na rozloženie dôkazného bremena v spore a pri absencii akéhokoľvek iného podporného dôkazu nič nemení ani spochybňovanie vierohodností tvrdení žalovaného a jeho morálky. V tejto súvislosti možno tiež poukázať aj na rozhodnutie VII. disciplinárneho senátu SAK sp. zn. DS VII.-97/11:1360/2011, ktorý konateľku žalovaného uznal za vinnú za to, že po tom, čo sa dohodla so sťažovateľom na tarifnej odmene, bez preukázateľnej dohody s ním mu účtovala hodinovú odmenu a neinformovala sťažovateľa o výške hodinovej odmeny, čím sa dopustila disciplinárneho previnenia podľa § 56 ods. 1 zák. o advokácii, pretože závažným spôsobom porušila povinnosť advokáta uloženú v § 18 ods. 1 a 4 zák. o advokácii. Okrajovo odvolací súd tiež uvádza, že za kvalifikované splnenie povinnosti vyplývajúcej advokátovi z ust. § 18 ods. 4 zák. o advokácii rozhodne nemožno považovať všeobecné a nekonkrétne oboznámenie klienta (spotrebiteľa právnych služieb) o tom, že za poskytovanie právnej pomoci advokátovi patrí odmena a náhrada hotových výdavkov, obsiahnuté v žalovaným podpísanom splnomocnení zo dňa 06.08.2010, na ktoré sa v skoršom štádiu konania odvolával žalobca. Ust. § 18 ods. 4 predmetného zákona totiž predpokladá poučenie o konkrétnej výške odmeny vo vzťahu k jednotlivým úkonom právnej služby, a to ešte pred ich vykonaním a len takéto poučenie môže prispieť k splneniu účelu, t. j. posúdeniu záujmu spotrebiteľa na poskytovaní právnej pomoci vo vzťahu k výške predpokladanej odmeny a jeho schopnosti ju uhradiť a zároveň tak ochrániť advokáta pred neuhradením odmeny za poskytnuté úkony právnych služieb. Na vecnú správnosť uvedeného názoru nemá žiaden vplyv ani konštatovanie disciplinárneho senátu, že žalobca sa so žalovaným dohodol na tarifnej odmene, nakoľko pre splnenie požiadaviek kladených ust. § 18 ods. 4 zák. o advokácii je rozhodujúce poučenie o konkrétnej výške aj keď tarifnej odmeny za jednotlivé úkony právnej služby, čo sa žalobcovi v konaní nepodarilo preukázať. Nesplnenie tejto nevyhnutnej obsahovej informačnej povinnosti advokáta má za následok obligatórnu sankciu vylučujúcu nárok advokáta na odmenu. 27. Prisvedčiť však žalobcovi možno pokiaľ prvoinštančnému súdu vyčítal, že v rozpore s pokynmi odvolacieho súdu vyslovenými v zrušujúcom uznesení prijal generálny záver o tom, že žalobcovi pre nesplnenie povinností podľa § 18 ods. 4 zák. o advokácii nepatrí odmena za všetky poskytnuté úkony právnej služby. Odvolací súd totiž prvoinštančnému súdu uložil povinnosť skúmať splnenie podmienok pre priznanie advokátskej odmeny vo vzťahu k jednotlivým úkonom právnych služieb osobitne. Po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu možno konštatovať, že žalobca správne namieta, že súd prvej inštancie vo svojom generálnom závere o nesplnení povinností podľa § 18 ods. 4 zák. o advokácii nereflektoval právne významné žalovaným nepopreté a v prvoinštančnom konaní opakovane prezentované skutkové tvrdenia žalobcu, z ktorých vyplynula bezodkladnosť uskutočnenia 4 úkonov právnej služby. Nakoľko súd prvej inštancie z vykonaných dôkazov nevyabstrahoval skutkový záver o bezodkladnosti niektorých úkonov právnych služieb, ktorá predstavuje podľa § 18 ods. 4 veta druhá zák. o advokácii výnimku zo všeobecnej podmienenosti nároku na advokátsku odmenu splnením informačnej povinnosti, odvolací súd musel podľa § 384 ods. 1 CSP v potrebnom rozsahu zopakovať dokazovanie. 28. Zo zápisnice z pojednávania konaného na súde prvej inštancie dňa 09.09.2015 (č. l. 200) vyplýva, že bývalá konateľka žalobcu vo svojej výpovedi ako strany sporu uviedla, že „V auguste 2010, keď som bola na dovolenke, ma kontaktoval náš rodinný priateľ akad. Sochár X. B. a poprosil ma, či by som právne nepomohla odporcovi, ktorý je jeho priateľom. Z dôvodu blízkeho vzťahu s p. B. som pristúpila k tomu, že mu pomôžem a po krátkom telefonickom rozhovore s odporcom som začala nasledujúci deň vykonávať potrebné kroky k tomu, aby sa mohol zrealizovať predaj nehnuteľností vo vlastníctve odporcu. Bolo potrebné takto okamžite konať aj z dôvodu, že mi odporca uviedol, že na druhý deň má na byt prísť kupujúci, pričom ma požiadal, aby som pripravila jednu zmluvu na všetky nehnuteľnosti, ako
aj osobitne zmluvy na každú nehnuteľnosť, pretože jej nevedel uviesť, ako by to budúci kupujúci chcel kúpiť. Odporca mal nerealistickú predstavu o cene nehnuteľností v Prešove, keď sa domnieval, že tieto predá za 200.000 eur- 230.000 eur, pričom realita bola v tom čase v cenách 110.000 eur - 150.000 eur. Prišla som preto do Prešova, stiahla svoju asistentku, hneď ráno som šla na kataster pre LV, pripravila na jeho podklade zmluvy a vykonala prieskum cien nehnuteľností. Do styku s odporcom som došla až na byte pred stretnutím so záujemcom, mala som so sebou pripravené zmluvy, LV a plnú moc na jej podpis....“ 29. Hodnovernosť týchto skutkových tvrdení posilňuje aj z obsahu súdneho spisu vyplývajúca skutočnosť, že žalobca tieto skutkové tvrdenia, o ktorých vypovedala V.. B. na pojednávaní konanom dňa 09.09.2015, uvádzal už aj v písomných vyjadreniach zo dňa 22.08.2013 (č. l. 26) a zo dňa 20.05.2014 (č. l. 129), v ktorých uvádzal, že žalovaný žiadal naliehavo a promptne predmetné nehnuteľnosti predať záujemcom za kúpnu cenu 5 mil. slovenských korún, ako aj neskôr vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného zo dňa 26.03.2018 (č. l. 296), v bode 19. ktorého poukazoval na to, že úkony č. 1.- 4. vyúčtovania boli vykonané ako neodkladné úkony na základe telefonickej požiadavky žalovaného, a že počas telefonického rozhovoru absolvovaného na dovolenke V.. B. povedal, že kúpne zmluvy sa majú podpisovať na druhý deň. Žalovaný tieto skutkové tvrdenia protistrany v konaní nikdy nepoprel a za týmto účelom neoznačil žiadne protidôkazy, v dôsledku čoho o nich platí domnienka nespornosti (§ 151 ods. 2 CSP). Odvolací súd tak na rozdiel od súdu prvej inštancie z výpovede žalobkyne dospel k záveru, že úkony právnej pomoci označené vo vyúčtovaní pod č. 1. - 4., uskutočnené ešte pred osobným stretnutím žalobcu a žalovanej, a to 1. prevzatie a príprava veci, 2. spracovanie návrhu kúpnej zmluvy na byt, 3. spracovanie návrhu kúpnej zmluvy na nebytový priestor č. 1, 4. spracovanie návrhu kúpnej zmluvy na nebytový priestor č. 2, ktorých vykonanie nakoniec nebolo medzi stranami sporné a vyplynulo už z dokazovania vykonaného prvoinštančným súdom (viď ods. 23. a 24. odôvodnenia napadnutého rozsudku), boli vykonané na základe požiadavky žalovaného zo strany žalobcu bezodkladne, a preto vo vzťahu k nim nesplnenie informačnej povinnosti zakotvenej v § 18 ods. 4 zák. o advokácii nespôsobuje zánik nároku žalobcu na advokátsku odmenu. Pokiaľ žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie vo vzťahu k úkonom právnej služby č. 2. - 4. namietal, že sa jednalo o tzv. slepé zmluvy neobsahujúce individualizované údaje, s touto argumentáciou sa správne vysporiadal už prvoinštančný súd v prvom napadnutom rozsudku, keď uviedol, že z obsahu predložených kúpnych zmlúv (č. l. 34-39) vyplýva, že tieto boli dostatočne špecifikované a vypracované v súlade s požiadavkou žalovaného. V zmluvách bol riadne individualizovaný predmet prevodu vlastníckeho práva, údaje o predávajúcom a samotná skutočnosť, že do zmluvy ešte bolo potrebné doplniť osobné údaje o kupujúcom a výške ceny za predmet prevodu, čo vyplynulo zo vzniknutej situácie, kedy zmluvy mali byť na základe požiadavky žalovaného pripravené urýchlene a vopred pred stretnutím so záujemcom o ich kúpu, neznižuje kvalitu týchto úkonov právnych služieb, ako sa snažil naznačiť vo svojej obrane žalovaný a nezakladá právny dôvod na aplikáciu ust. § 11 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z. vo vzťahu k advokátskej odmene za ne. Rovnako irelevantná je aj argumentácia žalovaného o tom, že prevod vlastníckeho práva ku všetkým trom nehnuteľnostiam mohol byť súčasťou jednej kúpnej zmluvy, nakoľko požiadavka žalovaného znela na vypracovanie zmlúv aj osobitne, čo vyplynulo z výpovede V.. B.. 30. Pokiaľ sa týka základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby, správne vzhľadom k peniazmi oceniteľnej hodnote nehnuteľností, ktorých sa žalobcom poskytované právne služby týkali, bolo potrebné vychádzať z ust. § 10 ods. 1 v spojení s § 9 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z., t. j. z hodnoty nehnuteľností, ktoré mali byť predmetom prevodu, t. j. kúpnych zmlúv pripravovaných žalobcom. Žalovaný v konaní pred prvoinštančným súdom namietal nevedomosť o tom, ako žalobca dospel k výpočtovému základu vo výške 110.000 eur, z ktorého následne počítal výšku základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby. V konaní však žiadnym spôsobom nespochybnil skutkové tvrdenia žalobcu, že sporné nehnuteľnosti chcel predať za 165.969,59 eura a rovnako ani pôsobenie štatutárnej zástupkyne žalobcu v oblasti obchodovania s nehnuteľnosťami. Žalobca hodnotu výpočtového základu odôvodňoval cenou obdobných nehnuteľností v danom čase a mieste na trhu s nehnuteľnosťami, ktorá sa podľa ním vykonaného prieskumu mala pohybovať od 110.000 eur- 150.000 eur, čo nebolo žalovaným relevantne a účinne spochybnené (§ 151 ods. 2 CSP) a správnosť ohodnotenia prevádzaných nehnuteľností nakoniec potvrdila aj kúpna cena, za ktorú žalovaný dotknuté nehnuteľnosti v nadväzujúcom období predal (112.500 eur). Z takto určeného výpočtového základu predstavuje základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby žalobcom uvádzanú sumu 645,65 eura. V tejto hodnote však odvolací súd priznal žalobcovi odmenu iba za prevzatie a prípravu veci, ktorá smerovala vo vzťahu k všetkým trom prevádzaným nehnuteľnostiam. Žalobcovi totiž neprináleží odmena
vypočítaná zo súhrnnej hodnoty všetkých prevádzaných nehnuteľností za spracovanie jednotlivých zmlúv, nakoľko v zmysle § 10 ods. 2 vyhl. č. 655/2004 Z.z. sa tarifnou hodnotou rozumie cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, t. j. pre určenie výšky základnej sadzby tarifnej odmeny za úkony č. 2.- 4. (žalobcom pripravené kúpne zmluvy) je rozhodujúca hodnota prevádzaného predmetu vlastníckeho práva. Pri výpočte odmeny za spracovanie návrhu kúpnej zmluvy na byt tak odvolací súd po doplnení dokazovania vychádzal z ceny bytu 80.000 eur, keďže žalovaný byt následne v apríli 2012 predal za 82.500 eur (dôkaz vykonaný prvoinštančným súdom na pojednávaní dňa 04.12.2017) a vo vzťahu k návrhom kúpnych zmlúv za nebytové priestory (úkony právnych služieb č. 3. a 4.) vychádzal z kúpnej ceny nebytových priestorov predaných žalobcom v apríli 2011, t. j. zo sumy 20.000 eur a 10.000 eur. V súhrne tieto parciálne výpočtové základy odvolacím súdom použité vo vzťahu k úkonom právnej služby č. 2. -4. neprekračujú hodnotu žalobcom stanoveného výpočtového základu (110.000 eur), z ktorého žalobca správne vychádzal len vo vzťahu k prevzatiu a príprave veci. Žalobcovi tak priznal odmenu a náhradu hotových výdavkov v celkovej výške 2.281,27 eura nasledovne: 1. prevzatie a príprava veci (august 2010).......................................645,65 eura 2. spracovanie návrhu kúpnej zmluvy- byt.......................................585,89 eura 3. spracovanie návrhu kúpnej zmluvy- nebytový priestor č. 1.........370,14 eura 4. spracovanie návrhu kúpnej zmluvy- nebytový priestor č. 1.........270,54 eura režijný paušál 4x á 7,21 eura:...............................................................28,84 eura 20 % DPH v sume................................................................................380,21 eura spolu: 2.281,27 eura 31. Vo vzťahu k ostatným účtovaným úkonom právnej služby, priznanie odmeny a náhrad hotových výdavkov za ktoré ostalo predmetom opätovného prejednania veci (5.- 7., 11.-12.), a vo vzťahu ku ktorým odvolací súd neprijal záver o bezodkladnosti ich vykonania, tak platí vecne správny právny záver súdu prvej inštancie o nemožnosti priznania advokátskej odmeny pre nesplnenie poučovacej povinnosti žalobcu podľa § 18 ods. 4 zák. o advokácii. 32. Nakoľko neuhradením žalobcom vyúčtovanej odmeny splatnej podľa faktúry č. 2012/237 dňa 21.09.2012 sa žalovaný dostal do omeškania, odvolací súd žalobcovi v súlade s ust. § 517 ods. 1, 2 OZ v spojení § 797 ods. 3 OZ a § 3 nar. vl. č. 87/1995 Z. priznal aj požadovaný úrok z omeškania vo výške 8,75 % ročne z priznanej sumy od 22.09.2012, t. j. dňa nasledujúceho po splatnosti peňažnej pohľadávky, do zaplatenia. 33. So zreteľom na uvedené závery odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 v spojení s § 390 písm. a) CSP zmenil tak, že žalovaného zaviazal na úhradu istiny vo výške 2.281,27 eura s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne z uvedenej sumy od 22.09.2012 do zaplatenia a vo zvyšku žalobu ako nedôvodnú zamietol, nakoľko neboli splnené podmienky na potvrdenie ani na zrušenie napadnutého rozsudku. 34. Záverečný poukaz odvolacieho súdu smeruje k skutočnosti opakovane vyjadrovanej v rozhodnutiach Ústavného súdu SR, v zmysle ktorej všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva vo svojej rozhodovacej praxi pripomína, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21.01.1999) a nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29.05.1997, Higgins c. Francúzsko z 19.02.1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29.04.1993, II. ÚS 410/06). 35. Podľa § 255 ods. 2 CSP ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. 36. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
37. O nároku na náhradu trov (prvoinštančného i odvolacieho) konania rozhodol odvolací súd podľa procesnej zásady pomeru úspechu vyjadrenej v ust. § 255 ods. 2 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 CSP. Žalobca sa podanou žalobou domáhal nároku na zaplatenie istiny vo výške 8.806,18 eura, z ktorej mu bola priznaná suma 2.281,27 eura. V percentuálnom vyjadrení tak úspech žalobcu predstavuje 25,91 % a úspech žalovaného 74,09 %. Po odpočítaní úspechu žalobcu od úspechu žalovaného v konaní úspešnejšiemu žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 48,18 % zodpovedajúci jeho čistému úspechu v konaní. 38. Vo vzťahu k podmienene formulovanej požiadavke žalobcu v prípade nevyhovenia jeho odvolaniu zmeniť výrok o trovách konania tak, že súd s poukazom na § 257 CSP žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania neprizná, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa pre celkom výnimočný odklon od rozhodovania o nároku na náhradu trov konania podľa zásady úspechu. Žalobca v tomto smere dôvodil potrebou zohľadniť skutočnosť, že žalovanému plynuli výhody z výsledkov právnych služieb žalobcu, ktorý tieto služby reálne poskytol a z dôvodu procesnej obrany žalovaného uplatnenej až s odstupom niekoľkých rokov od začatia konania nebolo možné preukázať poučenie klienta o výške ceny jednotlivých úkonov. 39. Odchýlkou od procesnej zásady za zavinenie pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania je existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktorá umožňuje súdu vo výnimočných prípadoch neúspešnej strane, ktorú v zmysle zodpovednosti za výsledok zaťažuje povinnosť na náhradu trov konania, celkom alebo sčasti nepriznať nárok na náhradu trov konania (§ 257 CSP). Jedná sa o osobitné moderačné oprávnenie súdu, ktorého použiteľnosť vzhľadom na negatívne dopady na stranu, ktorá by inak mala nárok na náhradu trov konania, musí mať výnimočný charakter a musí zodpovedať osobitným okolnostiam daného prípadu. Pre rozhodnutie o nepriznaní nároku na náhradu trov konania podľa § 257 CSP musia byť kumulatívne splnené obe uvedené podmienky, a to danosť dôvodov hodných osobitného zreteľa a výnimočných okolností. Dôvody hodné osobitného zreteľa môžu byť dané vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii a nie je ich možné zovšeobecniť vo vzťahu k určitým typom konania, ale rozhodujúcim meradlom je individualizačný prvok (viď nález ÚS ČR sp. zn. III. ÚS 727/2000). Ďalším možným aspektom (spolu)majúcim vplyv na použitie tohto výnimočného ustanovenia sú sociálne dôvody niektorej zo strán sporu s tým, že len samotná nepriaznivá majetková situácia strany nezakladá bez ďalšieho dôvod na aplikáciu ust. § 257 CSP. Pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa súd prihliada aj na majetkové, osobné, sociálne, zárobkové a iné pomery všetkých strán sporu, okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu práva na súde, postoj strán v konaní a iné (R 24/1964). Účelom tohto ustanovenia je aj odstránenie neprimeranej tvrdosti a zmiernenie situácií, v ktorých je nespravodlivé, aby tomu, kto sa dôvodne bránil alebo útočil, bol priznaný nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. 40. V intenciách vyššie uvedeného je odvolací súd toho názoru, že žalobcom uvádzané skutočnosti nezakladajú dôvody pre aplikáciu § 257 CSP. Takýmito dôvodmi nemôže byť samo o sebe neunesenie dôkazného bremena v súdnom spore, a to bez ohľadu na okamih vznesenia procesnej obrany žalovaným. Bolo na žalobcovi už pri poskytovaní právnych služieb zabezpečiť si dostatok dôkazov pre preukázanie nároku na odmenu pre prípad možného súdneho sporu, a pokiaľ žalobca tieto svoje povinnosti, ktorých si ako advokátska kancelária musel byť vedomý, v rozpore s princípom všeobecnej preventívnej povinnosti podcenil, nemožno z tohto dôvodu bez ohľadu na výhody z toho plynúce žalovanému, zaťažiť žalovaného nepriznaním nároku na náhradu vynaložených trov konania. 41. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
iné podania dovolateľa
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).