{"guid": "c52af3bd-bda3-4d10-88b8-352b2e6c3ac0:d8d8fe4e-3445-41fd-8a19-316ee26dea4d", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2024:1712217202.2", "spisova_znacka": "3Co/1/2021", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/1/2021 z 30. 5. 2024", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 30. mája 2024, sp. zn. 3Co/1/2021, ECLI:SK:KSBA:2024:1712217202.2", "identifikacne_cislo": "1712217202", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Roman Bolebruch", "sudca_id": 215, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-roman-bolebruch-215", "datum_vydania": "2024-05-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmenené"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/d8d8fe4e-3445-41fd-8a19-316ee26dea4d", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:1712217202.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1712217202.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1712217202.2/text", "citacie_n": 2, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n3Co/1/2021\n1712217202\n30. 05. 2024\nJUDr. Roman Bolebruch\nECLI:SK:KSBA:2024:1712217202.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov\nMgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobcu: B. F. B. F. N. M..L..T.., R.: XX XXX\nXXX, B. XX, B., proti žalovanému: F.. W.. M. Z., I.. XX.XX.XXXX, G. Z. M. XX, W., E.. V.. B. X. &. M..,\nM..L..T.., R.: XX XXX XXX, Č. X, Z., o zaplatenie 8.806,18 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu\nproti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 21.09.2020, č. k. 10C/255/2013-344, takto\nrozhodol:\nI. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie mení tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi istinu\nvo výške 2.281,27 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 2.281,27 eura od\n22.09.2012 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku.\nII. Vo zvyšnej časti žalobu zamieta.\nIII. Žalovaný má proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 48,18 %.\nodôvodnenie:\n1. V poradí druhým napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca\ndomáhal zaplatenia sumy 8.806,18 eura s príslušenstvom, titulom neuhradenej odmeny za poskytnutie\nprávnych služieb žalovanému.\n2. Svoje rozhodnutie s odkazom na ust. § 34, § 35 ods. 1, § 43a, § 43c, § 44 ods. 1, 2,\n§ 45 zák.\nč. 40/1964 Z.z. Občiansky zákonník v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „OZ“), § 18 ods. 4 zák.\nč. 586/2003 Z.z. a vykonané dokazovanie odôvodnil tým, že žalobca v konaní nepreukázal, že by pred\nposkytnutím právnych služieb informoval žalovaného o úkonoch právnej služby, dôvodoch ich vykonania\na o ich hodnote. Úvodom poukázal na to, že uznesením zo dňa 30.09.2019, sp. zn. 3Co/217/2018\nodvolací súd na odvolanie žalovaného zrušil rozsudok zo dňa 04.12.2017, č. k. 10C/255/2013-267,\nktorým zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 7.239,32 eura spolu s úrokom z omeškania\nvo výške 8,75 % ročne zo sumy 7.239,32 eura od 22.09.2012 do zaplatenia a vo zvyšku žalobu zamietol\nza súčasného priznania nároku na náhradu trov konania žalobcovi v rozsahu 64,42 %. Dôvodom\nbolo opomenutie aplikácie ust. § 18 ods. 4 zák. o advokácii, ktoré poskytuje ochranu spotrebiteľom\nprávnych služieb a tiež absencia odôvodnenia skutkového záveru, že sporové strany sa nedohodli na\nvýške odmeny, ktorý označil za podstatný pre posúdenie uplatneného nároku. Odvolací súd uviedol,\nže pre rozhodnutie o návrhu bolo potrebné, aby prvoinštančný súd zistil, či sa na vec majú vzťahovať i\nustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, keďže ustanovenie § 18\nods. 4 zák. o advokácii sa vzťahuje na spotrebiteľa právnej služby. Poukázal aj na interpretačné pravidlo\nvyjadrené v § 54 ods. 2 OZ, podľa ktorého v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí\nvýklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Dokazovanie mal zamerať na zistenie, či žalobca informoval\nžalovaného o výške odmeny za každý úkon právnej služby a ako sa žalovaný k informácii o odmene za\n\nkonkrétny právny úkon vyjadril a ku každej z uplatňovaných odmien zisťovať tieto skutočnosti. Súhrnný\nzáver, že nedošlo k splneniu tejto povinnosti pri všetkých úkonoch, za ktoré si žalobca žiadal priznať\nodmenu (12 úkonov - vyúčtovanie na č. l. 5), vyplývajúci z toho, že k dohode o výške odmeny nedošlo,\nbez vykonania konkrétneho dokazovania a hodnotenia jeho výsledku ku každému z nich, označil za\nnevyhovujúci § 18 ods. 4 zák. o advokácii.\n3. Zo zhodných tvrdení sporových strán, ako aj z predložených listinných dôkazov mal súd prvej\ninštancie po opätovnom prejednaní veci za preukázané, že žalovaný ústne predložil žalobcovi žiadosť\no poskytnutie právnych služieb, ktorú kvalifikoval ako návrh na uzavretie zmluvy podľa § 43a ods. 1\nOZ, ktorý žalobca akceptoval. Uzavretie zmluvy preukazuje aj akceptácia plnomocenstva zo strany\nžalovaného, v ktorom sa okrem iného uvádza aj to, že poskytnutie právnych služieb zo strany žalobcu je\nodplatné, skutočnosť ktorú potvrdil žalovaný svojim podpisom, ako aj zložením preddavku v sume 595\neur. Dôvodom poskytnutia právnych služieb, ktoré mal pre žalovaného žalobca vykonať, bolo vykonanie\nprávnych úkonov tak, aby bolo možné nebytové priestory, ktoré žalovaný užíval na bývanie a svoju\ntvorivú činnosť, ako aj byt odpredať potencionálnemu záujemcovi (tretej osobe). Z výpovede žalovaného\nprvoinštančný súd zistil, že tento je výtvarník, ktorý sa živí svojou umeleckou tvorbou a predmetné\npriestory využíval na svoje trvalé bývanie, mal v nich zapísaný aj trvalý pobyt. Od advokátky vyžadoval\núpravu podielov na spoločných zariadeniach a častiach domu, ktoré sa týkali tak bytu, ako aj nebytových\npriestorov a ich zápisu, a to nielen žalovaného, ale aj všetkých bytov v bytovom dome. V danom\nkonaní si žalovaný upravoval svoj majetok, ktorý nesúvisel s výkonom pracovnej činnosti a naviac sa\nnejednalo len o vlastný majetok, ale aj majetok všetkých ostatných vlastníkov. Súd pri posudzovaní toho,\nči priestory boli využívané na umeleckú činnosť žalovaného vychádzal zo skutočnosti, že výtvarník je\nslobodné povolanie- duševná činnosť. Výkon takéhoto povolania nie je možné priradiť ku konkrétnemu\nčasu a miestu, tak ako to je pri výkone iných zamestnaní, či podnikateľských činností, ktoré je možné\nohraničiť konkrétnou prevádzkou, či presne určeným pracovným časom. Obdobne takúto činnosť vníma\naj zákon, ktorý činnosť umelcov, ktorí svoje zhmotnené prejavy osobnej povahy predávajú za odplatu,\nnepovažuje v pravom zmysle slova za podnikateľskú činnosť a umelcov za dodávateľov. Odkázal tiež\nna ustálenú judikatúru Súdneho dvora Európskych spoločenstiev, napr. rozsudok z 20.01.2005 vo veci\nC-464/01, Johann Gruber v. Bay Wa AG, zaoberajúci sa problematikou rozlišovania medzi spotrebiteľom\na podnikateľom a rozsudok z 22.11.2001 v spojených veciach C-541/99 a C-542/99 - Cape Snc v.\nIdealservice Srl, C-541/99 a Idealservice MN RE Sas v. OMAI Srl, C-542/99 zaoberajúci sa výkladom\nčlánku 2 písm. b) smernice Rady 93/13/EHS z\n5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach\nv spotrebiteľských zmluvách, podľa ktorých spotrebiteľom sa rozumie akákoľvek fyzická osoba, ktorá\nv zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom nevzťahujúcim sa k jej obchodom, podnikaniu\nalebo povolaniu. Zároveň z tejto judikatúry vyplýva, že v prípade pochybností sa subjekt za spotrebiteľa\npovažuje. V tomto konkrétnom prípade pochybnosť určenia žalovaného, či spotrebiteľom je alebo nie\nje, určujú dva faktory, a to výkon jeho zárobkovej činnosti - umelecká činnosť, ktorá sa vo všeobecnosti\nza podnikanie nepovažuje, a predmet prevodu, ktorým bol byt a nebytové priestory žalovaného, ktoré\npoužíval aj na svoju tvorivú činnosť aj na trvalé bývanie. Z dôvodu, že umeleckú činnosť nie je\nmožné vykonávať v určitom čase a mieste a umelec ju vykonáva prakticky kedykoľvek a kdekoľvek,\nprvoinštančný súd sa priklonil k argumentácii žalovaného, že predmet prevodu využíval predovšetkým\nna účel trvalého bývania a neslúžil nikdy na výkon podnikateľskej činnosti a teda vzťah medzi stranami\nsporu vyhodnotil ako spotrebiteľský. V ďalšom sa preto zameral na skúmanie povinnosti advokátovi\nvyplývajúcej z dikcie § 18 ods. 4 zák. o advokácii, podľa ktorého má advokát v priebehu poskytovania\nprávnej služby informovať klienta, ktorý je spotrebiteľom právnej služby, o výške odmeny každého\njedného úkonu právnej služby ešte pred začatím tohto úkonu, inak mu odmena nepatrí. Vychádzal pritom\nz výpovede žalovaného, ktorý uviedol, že u žalobcu si objednal majetkovoprávne usporiadanie bytu a zo\nstrany žalobcu nebol žiadnym spôsobom informovaný o aké úkony sa jedná a ani o počte úkonov, ktoré\nje potrebné vykonať, nebol informovaný tiež o tom, ako sú nastavené cenové podmienky jednotlivých\núkonov. Žalobca objednal vyhotovenie znaleckého posudku, na základe ktorého malo dôjsť k zápisu\npredmetných nehnuteľností do katastra, za čo žalovaný uhradil sumu 700 eur a následne oznámil\nžalobcovi ukončenie zastupovania. Kataster na základe týchto dokumentov nehnuteľnosti nezapísal,\nžalobca ich žalovanému vrátil, aby si dokončil zápis samostatne, čo on aj urobil prostredníctvom realitnej\nkancelárie v Prešove. Nakoľko žalobca tieto skutočnosti žiadnym relevantným spôsobom nepoprel a\nnepredložil súdu žiadne listinné dôkazy preukazujúce splnenie povinností, ktoré mu vyplývali z § 18\nods. 4 zákona o advokácii, žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol. O nároku na náhradu trov\nkonania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a v konaní plne úspešnému žalovanému priznal nárok na\nnáhradu trov konania v rozsahu 100 %.\n\n4. Proti uvedenému rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý z odvolacích dôvodov\nuvedených v § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť tak,\nže žalobe vyhovie nie menej ako v rozsahu, v akom jej bolo vyhovené v poradí prvým prvoinštančným\nrozsudkom za súčasného priznania nároku na náhradu trov konania. V opačnom prípade z dôvodov\nhodných osobitého zreteľa navrhol podľa § 257 CSP zmeniť výrok o náhrade trov konania tak, že ju\nsporovým stranám neprizná vychádzajúc z toho, že žalovanému plynuli výhody z výsledkov právnych\nslužieb žalobcu, ktorý tieto služby reálne poskytol a z dôvodu procesnej obrany žalovaného uplatnenej\naž s odstupom niekoľkých rokov od začatia konania nebolo možné preukázať poučenie klienta o výške\nceny jednotlivých úkonov.\nZa nesprávne skutkové zistenia prvoinštančného súdu označil, ak\nv bode 39. opísal dôvod právnych služieb iba vykonanie právnych úkonov smerujúcich k umožneniu\npredaja nehnuteľnosti žalovaného, v bodoch 39.- 41. ustálil, že priestory žalovaného neboli využívané na\npodnikanie, ale na trvalé bývanie, pretože umeleckú činnosť nie je možné priestorovo ohraničiť, v bode\n39. v zhode s tvrdením žalovaného konštatoval, že cieľom právnych služieb nebola úprava priestorov\nslúžiacich na výkon „pracovnej činnosti“, ale úprava majetku patriaceho ostatným vlastníkom, a keď v\nbode 43. v zhode s obranou žalovaného uzavrel, že tento nebol informovaný o počte a povahe úkonov\npotrebných k vybaveniu veci, a že kataster na základe týchto dokumentov nehnuteľnosti nezapísal.\nVec tiež nesprávne právne posúdil, keď vzťah medzi žalovanými stranami označil ako spotrebiteľský.\nPrvoinštančnému súdu vytkol, že sa vôbec nevenoval dohode sporových strán týkajúcej sa prípravy\nnávrhov kúpnych zmlúv v prospech a na základe ústnej objednávky žalovaného zo dňa 04.08.2010, čo\nbolo v konaní viackrát spomenuté (napr. vyjadrenie žalobcu z 22.08.2013), a to bez toho, aby to žalovaný\npoprel. Advokátska kancelária v nadväznosti na to pripravila žalovanému návrhy právnych úkonov, ktoré\nžalovaný mienil použiť okamžite po ich vypracovaní z dôvodu aktívneho záujemcu o kúpu nehnuteľností,\nčo bolo tiež zo strany žalobcu opakovane uvádzané a zo strany žalovaného nepopreté. Preto bez\nohľadu na ostatné vykonané úkony právnej služby prvoinštančný súd opomenul uzavrieť nesporný\nfakt, že vypracovanie návrhov kúpnych zmlúv na základe naliehavej požiadavky žalovaného je spolu s\nprevzatím veci povahou bezodkladný úkon, s ktorým nie sú spojené všeobecné následky podľa § 18 ods.\n4 zák. o advokácii. Už len z tohto dôvodu je záver o zamietnutí žaloby v rozsahu odmeny za tieto štyri\núkony právnej služby nepreskúmateľný a v rozpore s priamym pokynom odvolacieho súdu vysloveným v\nzrušujúcom uznesení zo dňa 30.09.2019 (bod 24.) o potrebe individuálneho skúmania okolností úkonov\nprávnych služieb. V ďalšom poukázal na to, že skutkové zistenia o povahe a rozsahu využívania\nnehnuteľností boli kľúčové v otázke posúdenia právneho vzťahu medzi sporovými stranami. Odvolací\nsúd uložil prvoinštančnému súdu v tejto súvislosti skúmať, či sa právna služba týkala veci súvisiacej s\nvýkonom povolania žalovaného, prípadne ak áno, z akej časti. Prvoinštančný súd však svoje skutkové\nvýchodiská nevyhodnotil komplexne s ohľadom na vykonané dôkazy, ale podľa názoru žalobcu v skrytej\ntendencii odôvodniť si vopred vymedzený cieľ žalobu zamietnuť. O tom svedčí aj fakt, že žalovaný\nna pojednávaní dňa 23.11.2016 výslovne potvrdil, že ateliéry používal na výkon svojho povolania,\na že je povolaním výtvarník a napokon aj z toho dôvodu predmetné ateliéry v minulosti nadobudol\nešte jeho otec. Napadnutý rozsudok sa o týchto skutočnostiach nezmieňuje, aj keď tvorili podstatu\nargumentácie žalobcu v konaní. Z hľadiska prirodzenej logiky podľa neho nemôžu obstáť argumenty\nprvoinštančného súdu, že umelecká činnosť môže byť vykonávaná bez ohľadu na miesto a čas, a\npreto povaha ateliéru nemá mať vo vzťahu k umeleckej činnosti žalobcu žiaden súvis. Niet pochýb, že\npodnikateľskú, umeleckú, ale aj inú zárobkovú činnosť je možné vykonávať bez ohľadu na miesto a čas,\nale pre vec samu je rozhodujúce, že išlo preukázateľne o ateliér stavebne určený na výkon umeleckej\nčinnosti, ktorú žalovaný v týchto priestoroch aj vykonával. Fakt, že adresa priestorov bola využívaná\naj na trvalý pobyt žalovaného, označil v tejto súvislosti za irelevantný. Pri analogickej úvahe nie je\nmožné nikdy vylúčiť možnosť, že napr. fyzická osoba- podnikateľ, resp. osoba vykonávajúca slobodné\npovolanie napr. znalca a iné, môže priestory svojej prevádzky využiť na osobné účely, alebo naopak\nv priestoroch určených na bývanie vykonávať svoju zárobkovú činnosť. Z týchto úvah však nemožno\nvyvodzovať generálne závery o využívaní konkrétnych priestorov, pretože tie sa musia v každom\njednotlivom prípade skúmať individuálne. Prvoinštančný súd tiež bez predloženia zásadných tvrdení\nzmenil svoj prvotný názor uvedený v bode 57. prvého rozsudku, v ktorom konštatoval, že úkony právnej\nslužby boli bezpochyby súvisiace s objednávkou žalovaného, aj keď sa týkajú viacerých vlastníkov\nbytov v dome, keď v ods. 39. napadnutého rozsudku uviedol, že cieľom právnych služieb nebola úprava\npriestorov slúžiacich na výkon „pracovnej činnosti“. Nebol tak konzistentný a riadne neodôvodnil zásadnú\nzmenu v tejto otázke, čím v neprospech žalobcu porušil princíp legitímnych očakávaní a všeobecný\nprincíp právnej istoty, ktorý by mal dávať záruku, že z rovnakých skutkových okolností súd vyvodí\nrovnaký skutkový záver. Z vykonaných dôkazov a ich hodnotenia je podľa žalobcu nepochybné, že\n\nžalovaný ako klient z vlastnej iniciatívy oslovil žalobcu s požiadavkou vykonať všetky úkony smerujúce k\npredaju jeho nehnuteľnosti ako celku (podporne viď výpoveď žalovaného na pojednávaní konanom dňa\n23.11.2016). Chyba v zápise podielu bytu a ateliérov na spoločných častiach a zariadeniach bytového\ndomu, ktoré sú tzv. akcesorickým vlastníctvom k nehnuteľnostiam žalovaného, objektívne spôsobila\nvadu týchto nehnuteľností, pre ktorú bol ich riadny prevod nerealizovateľný. Vôľu motivovanú urýchliť\npredaj nehnuteľností mal žalovaný, ktorý bol jediným klientom žalobcu zo všetkých vlastníkov bytov\na nebytových priestorov v bytovom dome. Skutočnosť, že vysporiadanie chyby v zápise bolo zároveň\nv prospech ostatných vlastníkov nič nemení na tom, že na úhradu odmeny bol povinný žalovaný,\nktorý si tieto služby objednal. Za podstatný v tejto súvislosti označil aj pôvod chybného zápisu, ktorý\nvznikol v dôsledku konania právneho predchodcu žalovaného, ktorý pivnice v bytovom dome zmenil na\nnebytové priestory- ateliéry. Na to, aby mohli z pivníc vzniknúť ateliéry bolo im potrebné priradiť podiel na\nspoločných častiach a zariadeniach bytového domu, čo sa vykonalo znížením podielu pripadajúceho na\nbytový priestor vo vlastníctve žalovaného. Uvedeným konaním došlo k nesprávne uvedenému podielu\nna spoločných častiach a zariadeniach bytového domu pripadajúceho k bytu, čím právny predchodca\nžalovaného zavinil nesprávne uvedené zápisy. Ak žalovaný tvrdí, že z usporiadania vlastníckych práv\nmali osoh všetci vlastníci, tak opomína skutočnosť, že práve jeho právny predchodca tento problém\nzapríčinil, keď si v bytovom dome zriadil dva ateliéry s väčšou výmerou ako samotný byt. Skutkový\nzáver prvoinštančného súdu o účele právnych služieb bez primeraných dôvodov zveličuje vo vzťahu\nmedzi sporovými stranami nepodstatnú skutočnosť výhod plynúcich pre ostatných vlastníkov bytov, na\núkor významnej skutočnosti, že klientom a objednávateľom právnych služieb bol žalovaný. Za extrémne\nnevierohodné označil tvrdenia žalovaného, z ktorých vychádzal aj súd prvej inštancie, a v zmysle\nktorých žalovaný nemal byť informovaný o počte a povahe úkonov potrebných k vybaveniu veci, a\nže kataster na základe týchto dokumentov nehnuteľnosti nezapísal. Žalovaný totiž popieral dohodu o\nakejkoľvek odmene, pričom z rozhodnutia SAK o disciplinárnom previnení nebohej advokátky V.. B.\nvyplýva, že bola dohodnutá tarifná odmena, s čím žalovaný súhlasil, keďže v tejto veci vystupoval\nako účastník a voči rozhodnutiu sa neodvolal. Počas výsluchu na pojednávaní dňa 23.11.2016 tvrdil,\nže ostatní vlastníci bytov boli pri riešení veci „samozrejme“ súčinní, čím chcel marginalizovať zásluhy\nV.. B. na vyriešení tohto právneho problému, avšak zo zápisu o rokovaní v advokátskej kancelárii\ns vlastníkmi bytov dňa 21.09.2010 vyplýva, že vlastníci boli súčinní len z dôvodu konštruktívneho\nprístupu advokátky, bez ktorého by k odsúhlaseniu zmeny nedošlo. Pri výsluchu žalovaný zamlčal,\nže dohodu, ktorú nechal podpísať ostatným vlastníkom bytov, mu vypracovala a odovzdala V.. B., a nie\nrealitná kancelária R.. V odpore zo dňa 06.05.2013, ako aj v ďalších písomných vyjadreniach skutkovo\nnepoprel, že by o výške odmeny nevedel, alebo, že by táto nebola dohodnutá, namietal len rozsah\na kvalitu práce žalobcu, pričom tvrdenia o absencii poučenia o výške odmeny boli prednesené až v\nneskorších štádiách konania. Osočujúcim spôsobom žalovaný zaútočil na V.. B. sťažnosťou na SAK,\njej služby označil za neodborné a nehospodárne, pričom však bez analýzy prípadu, konzultácie so\nznalcom za účelom stanovenia predmetu znaleckého skúmania, ako aj rokovaní s pôvodne neochotnými\nvlastníkmi bytov, by k vysporiadaniu nehnuteľnosti žalovaného nedošlo. Zavádzajúco tiež žalovaný\ntvrdil, že V.. B. vrátila žalovanému dokumenty, aby dokončil zápis samostatne, ale opomenul uviesť,\nže sa tak stalo z dôvodu, že tento nebol ochotný uhradiť žiadnu odmenu advokáta za vykonanú prácu,\nčo viedlo k ukončeniu zastúpenia. Za zavádzajúce označil aj tvrdenie žalovaného, že na základe\nním vypracovaných listín nedošlo k odstráneniu chyby v zápise údajov v katastri, pretože z fotokópií\nkatastrálnych spisov zaslaných súdu je preukázané, že k oprave chyby v zápise došlo na základe listín,\nktorých návrh pripravila V.. B.. O najťažšiu časť práce smerujúcej k možnosti predať nehnuteľnosti\npožiadal žalovaný advokátku, ktorá ako sám uviedol, mala vykonať všetky potrebné úkony a za jej prácu\njej zaplatil len 595 eur, t. j. na jej úkor sa bez ostychu bezdôvodne obohatil, pričom predaj nehnuteľnosti\nneumožnil dokončiť, lebo nemal vôľu jej za prácu zaplatiť a realitnej kancelárii, ktorá pokútnym spôsobom\nvyužila výsledky práce V.. B., zaplatil sumu 3.500 eur. Uvedené nasvedčuje nevierohodnosti výpovede\nčloveka, ktorý si objedná služby advokáta pri riešení svojej komplikovanej životnej situácie a napriek\nvykonanej práci smerujúcej k výsledku, z ktorého mu plynie prospech, mu absolútne odmietne zaplatiť.\nSúd prvej inštancie nereflektoval pochybnosti o vierohodnosti výpovede žalovaného naznačené aj v\nbode 23. odôvodnenia zrušujúceho uznesenia a bez primeraných dôvodov oprel svoje skutkové zistenia\nvýlučne o zjavne tendenčne prejavené názory žalovaného.\n5. Vo vzťahu k námietke neprávneho právneho posúdenia žalobca poukázal na záväzný pokyn\nodvolacieho súdu vo vzťahu k skúmaniu povahy vzťahu medzi sporovými stranami, ktorým naznačil, že\npredmet právnej služby mal priamy súvis s nehnuteľným majetkom, v ktorom žalovaný preukázateľne\nvykonáva činnosť, ktorá je jeho povolaním. Ak odvolací súd hovoril o skúmaní otázky parciality vzťahu\n\npredmetu právnej služby a povolania žalovaného, uvedené je tiež aktuálne vzhľadom k tomu, že\nžalovaný vykonával povolanie maliara v priestoroch ateliérov, a nie bytu určeného na bývanie. Poukázal\nna to, že zo znenia čl. 2 smernice Rady č. 93/13/EHS vyplýva, že právne konanie ktorejkoľvek\nosoby môže mať iba jeden z dvoch vzájomne vylučujúcich sa charakterov, a to spotrebiteľský alebo\ndodávateľský, pričom rozhodujúci je cieľ kontraktu, ktorý sa vzťahuje buď k podnikaniu, resp. povolaniu\nalebo nie. Aj keď status slobodného umelca nie je právnymi predpismi detailne upravený, táto činnosť\nje po funkčnej stránke v mnohých ohľadoch na nerozoznanie od podnikateľskej činnosti a rovnako k\nnej pristupujú aj niektoré zákony (napr. § 25a zák. č. 284/2014 Z.z., § 6 ods. 2 zák. č. 595/2003 Z.z.).\nZa jediný rozdiel, ktorý odlišuje umeleckú činnosť od podnikania označil v materiálnom poňatí účel\ndosahovania zisku, aj keď aj v tomto by bolo možné vyjadriť obhájiteľný názor, že umelecká činnosť\nvykonávaná za účelom zárobku z predaja výsledku umeleckého výkonu prakticky nie je rozdielna od\nzáväzku zo zmluvy o dielo, resp. mandátnej zmluvy. V ďalšom poukázal na právny názor vyslovený v\npísomnom vyjadrení zo dňa 05.05.2020, podporený závermi judikatúry SD EÚ vo veci C 147/16 Karel de\nGrote- Hogeschool Katholieke, podľa ktorého dodávateľom je aj osoba, ktorá nie je zriadená za účelom\nzisku (napr. škola). SD EÚ v uvedenom rozhodnutí konštatoval, že úmyslom normotvorcu EÚ bolo\nzaviesť široké poňatie pojmu „predajca alebo dodávateľ“. Pre zodpovedanie charakteru vzťahu medzi\nžalobcom a žalovaným zdôraznil, že žalovaný je živobytím maliar, čo možno chápať ako povolanie podľa\ndefinície používanej smernicou, pri svojej činnosti voči tretím osobám sám vystupoval ako dodávateľ, a\nnie ako spotrebiteľ, aj keď nie je podľa právneho poriadku SR podnikateľom, poskytované právne služby\nsledovali vopred deklarovaný účel dosiahnutia predajnosti nehnuteľnosti odstránením jej vád v zápise\nv katastri, ktorý vznikol práve zriadením ateliérov v bytovom dome, objekt právnych služieb žalovaný\nvyužíval ako svoju „prevádzkareň“ pri výkone povolania a teda uzatvorená zmluva o poskytovaní\nprávnych služieb sleduje cieľ, ktorý sa vzťahuje k povolaniu žalovaného, takže žalovaný pri dojednaní a\npočas poskytovania právnej pomoci nevystupoval ako spotrebiteľ, ale rovnako ako kancelária žalobcu\nako dodávateľ, takže sa nemôže na ochranu spotrebiteľa odvolávať. Z okolností prípadu tiež vyplýva,\nže ateliéry patriace k bytu, slúžiace výkonu povolania žalovaného, mali väčšiu výmeru ako byt slúžiaci\nna bývanie a žalovaný mal na výsledku právnych služieb enormný ekonomický záujem (viď bod 11.\npísomného vyjadrenia zo dňa 26.03.2018), z ktorého vyplýva, že ak sleduje dojednaný právny vzťah\nniekoľko účelov, pre posúdenie statusu spotrebiteľa jedného z jeho účastníkov je rozhodujúce, ak je účel\nsúvisiaci s podnikaním či povolaním väčší ako zanedbateľný. Zhrnul, že ak úkony právnej služby (okrem\nprvotných úkonov prípravy zmlúv, ktoré mali na základe požiadavky žalovaného bezodkladný charakter)\nposkytované kanceláriou žalobcu ako dodávateľom, sledovali z podstatnej časti cieľ vzťahujúci sa\nk povolaniu žalovaného, celý vzťah sa považuje za dodávateľský. Pri eurokonformnom výklade ust.\n§ 18 ods. 4 zák. o advokácii patrí žalobcovi odmena za jednotlivé úkony právnej služby, a to aj v\nprípade pochybností tarifná odmena podľa § 24 ods. 3 uvedeného zákona. Kritéria zvolené v tejto\nsúvislosti prvoinštančným súdom nemajú podľa žalobcu oporu v eurokonformnom výklade smernice,\nako aj logickej úvahe, že ak sa predmet právneho vzťahu hoc čiastočne týka výkonu povolania, a nie je\nto možné oddeliť od súčasne pôsobiaceho súkromného účelu, ochrana spotrebiteľa sa neaplikuje.\n6. Žalovaný sa na výzvu súdu k odvolaniu žalobcu v stanovenej lehote písomne nevyjadril.\n7. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP) preskúmal rozsudok\nsúdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobcu podľa § 385 ods. 1 CSP na pojednávaní konanom\ndňa 30.05.2024, na ktorom zopakoval dokazovanie prečítaním úvodnej časti výpovede býv. štatutárnej\nzástupkyne žalobcu V.. S. B. na pojednávaní konanom dňa 09.09.2015 (č. l. 201), z pripojených\nkatastrálnych spisov č. V 3781/2011 a č. V 1902/2012 oboznámil výšku dojednanej kúpnej ceny za\nbyt č. 4 podľa kúpnej zmluvy uzatvorenej žalovaným dňa 11.04.2012 a výšku kúpnej ceny nebytových\npriestorov č. 12-1 a č. 12-2 podľa kúpnej zmluvy zo dňa 11.07.2022 na ulici Y. X. X O. B., pričom dospel k\nzáveru, že odvolanie žalobcu je sčasti dôvodné, a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil\ntak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 2.281,27 eura s úrokom z omeškania vo\nvýške 8,75 % ročne z priznanej sumy od 22.09.2012 do zaplatenia a vo zvyšnej časti žalobu zamietol.\n8. Podľa § 18 ods. 4 zák. č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a doplnení zák. č. 455/1991 Zb. o\nživnostenskom podnikaní v znení účinnom od 01.06.2010 do 31.12.2011 (ďalej len „zák. o advokácii“)\nadvokát je povinný v priebehu poskytovania právnej služby informovať klienta, ktorý je spotrebiteľom\nprávnej služby, o výške odmeny za úkon právnej služby ešte pred začatím tohto úkonu, inak mu odmena\nnepatrí. To neplatí v prípade, ak je potrebné úkon právnej služby vykonať bezodkladne.\n\n9. Podľa § 24 ods. 1, 2 zák. o advokácii advokát poskytuje právne služby za odmenu a má právo\npožadovať za ne primeraný preddavok. Advokát popri nároku na odmenu má nárok aj na náhradu\nhotových výdavkov a na náhradu za stratu času. Za hotové výdavky sa považujú výdavky účelne a\npreukázateľne vynaložené v súvislosti s poskytovaním právnych služieb, najmä súdne a iné poplatky,\ncestovné a telekomunikačné výdavky a výdavky za znalecké posudky, preklady, odpisy alebo výpisy z\nverejných registrov.\n10. Podľa § 24 ods. 3 zák. o advokácii odmena advokáta sa určuje na základe dohody medzi advokátom\na klientom; ak nedôjde k dohode, patrí advokátovi tarifná odmena.\n11. Podľa § 1 ods. 2 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie\nprávnych služieb v znení účinnom v čase vykonania úkonov právnej služby (ďalej len „vyhl. č. 655/2004\nZ.z.“) odmena advokáta sa určuje na základe dohody medzi advokátom a jeho klientom (ďalej len\n„zmluvná odmena“); ak nedôjde k dohode, na určenie odmeny advokáta sa použijú ustanovenia tejto\nvyhlášky o tarifnej odmene (§ 9 až 14).\n12. Podľa § 1 ods. 3 vyhl. č. 6555/2004 Z.z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná\nmesačná mzda zamestnanca hospodárstva SR za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka\n(ďalej len „výpočtový základ“).\n13. Podľa § 9 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z. základná sadzba tarifnej odmeny sa stanoví podľa tarifnej\nhodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva a podľa počtu úkonov právnej služby, ktoré advokát vo veci\nvykonal, ak táto vyhláška neustanovuje inak.\n14. Podľa § 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z. ak nie je ustanovené inak, základná sadzba tarifnej odmeny\nza jeden úkon právnej služby z tarifnej hodnoty je nad 33 193,92 eura 486,29 eura + 6,64 eura za\nkaždých aj začatých prevyšujúcich sumu 3.319,39 eura\n33 193,92 eura.\n15. Podľa § 10 ods. 2 vyhl. č. 655/2004 Z.z. ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu\nvýška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí\nposkytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky a hodnota záväzku.\n16. Podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhl. č. 655/2004 Z.z. odmena vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny\npatrí za tieto úkony právnej služby:\na) prevzatie a príprava veci\nf) vypracovanie listiny o právnom úkone alebo jej podstatné prepracovanie.\n17. Podľa § 15 písm. a) vyhl. č. 655/2004 Z.z. advokát má popri nároku na odmenu aj nárok na náhradu\nhotových výdavkov účelne a preukázateľne vynaložených v súvislosti s poskytovaním právnych služieb,\nnajmä na súdne poplatky a iné poplatky, cestovné a telekomunikačné výdavky a výdavky za znalecké\nposudky, preklady a odpisy.\n18. Podľa § 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z. od klienta možno požadovať na náhradu výdavkov na\nmiestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné sumu vo výške jednej stotiny výpočtového\nzákladu za každý úkon právnej služby. Túto sumu môže advokát požadovať aj vtedy, ak sa na jej náhrade\ns klientom osobitne nedohodol.\n19. Podľa § 18 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z. ak je advokát platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje sa\nodmena a náhrady podľa tejto vyhlášky o daň z pridanej hodnoty, ktorú je advokát povinný platiť podľa\nosobitného predpisu.\n20. Podľa § 517 ods. 1 veta prvá OZ dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní.\n21. Podľa § 517 ods. 2 OZ ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od\ndlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania;\nvýšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.\n\n22. Podľa § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia\nObčianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu omeškania (ďalej len „nar. vl. č. 87/1995 Z.z.“) výška\núrokov z omeškania je o osem percentuálnych bodov vyššia ako úroková sadzba Európskej centrálnej\nbanky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.\n23. Predmetom konania je nárok žalobcu na advokátsku odmenu za 12 úkonov právnej služby\nposkytnutých žalovanému v rokoch 2010- 2011 v súvislosti s prípravou kúpnych zmlúv a zosúladenia\nskutočného a faktického stavu vo vzťahu k vlastníckemu a spoluvlastníckemu právu k bytom a\nnebytovým priestorom na ulici Y. X. Č.. X O. B.. Nakoľko v časti odmeny za 3 úkony právnej služby\n(vo vyúčtovaní označené pod č. 8. - 10.) zamietnutej v poradí prvým rozsudkom prvoinštančného\nsúdu zo dňa 04.12.2017, č. k. 10C/255/2013-267 nebolo žalobcom podané odvolanie a v zamietajúcej\nčasti tak uvedený rozsudok nadobudol právoplatnosť, predmetom konania po vrátení veci súdu prvej\ninštancie uznesením odvolacieho súdu zo dňa 30.09.2019, č. k. 3Co/217/2008-306 bola odmena a\nnáhrada hotových výdavkov za 8 úkonov právnej služby. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie\nuzavrel, že k uzatvoreniu zmluvy o poskytovaní právnych služieb došlo medzi sporovými stranami na\nzáklade akceptácie žalovaným ústne predneseného návrhu na uzatvorenie zmluvy (§ 43a ods. 1 OZ),\nčo potvrdzuje aj predložené plnomocenstvo udelené žalovaným žalobcovi dňa 06.08.2010, z obsahu\nktorého súčasne vyplýva odplatnosť poskytovania právnej pomoci deklarovaná aj zložením preddavku v\nsume 595 eura žalovaným. Konštatoval tiež, že medzi sporovými stranami nedošlo vo vzťahu k odmene\nza poskytovanie právnych služieb k uzatvoreniu dohody v zmysle § 24 ods. 3 zák. o advokácii, v\ndôsledku čoho by mal žalobca nárok na tarifnú odmenu, ktorej spôsob určenia a výška je upravená vyhl.\nč. 655/2004 Z.z. Za spornú v konaní označil otázku právneho postavenia žalovaného pri poskytovaní\nslužieb právnej pomoci žalobcom, ako aj skutočnosť, či žalobca informoval žalovaného o výške odmeny\nza konkrétny úkon právnej služby a ako sa žalovaný k tejto informácii vyjadril, skutočnosti ktoré mal\npodľa záväzných pokynov odvolacieho súdu zisťovať vo vzťahu ku každej z uplatňovaných odmien. Pri\nposúdení charakteru zmluvného vzťahu vychádzal z predmetu poskytovania právnych služieb, ktorým\nbolo vykonanie právnych úkonov smerujúcich k úprave podielov na spoločných častiach a spoločných\nzariadeniach bytového domu tak, aby bolo možné byt a nebytové priestory žalovaným využívané na\ntvorivú umeleckú činnosť, odpredať potencionálnemu záujemcovi (tretej osobe). Zdôraznil, že žalovaný\nsi upravoval svoj majetok, ktorý nesúvisel s výkonom jeho pracovnej činnosti a nejednalo sa len o jeho\nmajetok, ale aj o majetok všetkých ostatných vlastníkov. Pri posudzovaní toho, či nebytové priestory\nboli využívané na umeleckú činnosť žalovaného vychádzal z toho, že výtvarník je slobodné povolanieduševná činnosť a výkon takéhoto povolania nie je možné priradiť ku konkrétnemu miestu a času, ako pri\nvýkone iných zamestnaní či podnikateľských činností. Podporne poukázal na rozsudky ES z 20.01.2005\nvo veci C-464/01, Johann Gruber v. Bay Wa AG, zo dňa 22.11.2001 v spojených veciach C-541/99 a\nC-542/99 Cape Sbc. Idealservice Srl, a Idealservice MN RE Sas v. OMAI Srl, C-542/99 zaoberajúce\nsa výkladom čl. 2 písm. b) smernice Rady č. 93/13/EHS z 05.04.1993 o neprimeraných podmienkach\nv spotrebiteľských zmluvách, a v ktorých bola za spotrebiteľa označená akákoľvek fyzická osoba,\nktorá v zmluvách podliehajúcich smernici koná s cieľom nevzťahujúcim sa k jej obchodom, podnikaniu\nalebo povolaniu a v prípade pochybností sa za spotrebiteľa považuje. V danom prípade pochybnosť,\nči žalobca vystupoval ako spotrebiteľ, prvoinštančný súd vyvodil z výkonu zárobkovej činnosti, keď\numelecká činnosť sa vo všeobecnosti za podnikanie nepovažuje a z predmetu prevodu, ktorým boli\nokrem bytu aj nebytové priestory žalovaným využívané na svoju tvorivú činnosť, ako aj bývanie. Z\ndôvodu, že umeleckú činnosť nie je možné vykonávať v určitom čase a mieste a umelec ju prakticky\nvykonáva kdekoľvek a kedykoľvek, priklonil sa k argumentácii žalovaného, že predmet prevodu využíval\npredovšetkým na účel trvalého bývania a neslúžil nikdy na výkon podnikateľskej činnosti, v dôsledku\nčoho právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným, predmetom ktorého bolo poskytovanie právnych\nslužieb, kvalifikoval ako spotrebiteľský, s čím sa žalobca nestotožnil. Argumentáciu prvoinštančného\nsúdu odôvodňujúcu spotrebiteľský charakter zmluvného vzťahu označil za nelogickú.\nZa\nrozhodujúce označil, že nebytové priestory boli stavebne určené na výkon umeleckej činnosti, ktorú\nžalovaný v týchto priestoroch vykonával. Za irelevantné označil, že nebytové priestory boli využívané aj\nna trvalý pobyt žalovaného. Naopak za podstatný označil aj pôvod vadného zápisu, ktorý vznikol tým,\nže právny predchodca žalovaného pivnice prerobil na ateliéry. Zdôraznil, že žalovaný je maliarom, čo\nmožno chápať ako povolanie podľa definície používanej smernicou č. 93/13/EHS, ktorý sám pri svojej\nčinnosti voči tretím osobám vystupoval v pozícii dodávateľa, aj keď nie je podľa slovenského právneho\nporiadku podnikateľom, poskytované právne služby sledovali dosiahnutie predajnosti nehnuteľnosti\nodstránením vád v zápise a objekt právnych služieb žalovaný využíval pri výkone povolania a tak cieľ\nzmluvy smeruje k výkonu povolania žalovaného, čo vylučuje jeho postavenie spotrebiteľa. Zohľadniť\n\nžiadal aj enormný ekonomický záujem žalovaného na výsledku poskytovania právnych služieb, ktorý\nvyvodil zo skutočnosti, že ateliéry boli výmerou väčšie ako byt žalovaného.\n24. Ako už odvolací súd uviedol v zrušujúcom uznesení zo dňa 30.09.2019, č. k. 3Co/217/2018-306,\npojem „spotrebiteľ právnej služby“ uvedený v ustanovení § 18 ods. 4 zák. o advokácii nie je legálne\ndefinovaný a pri jeho výklade je treba prihliadnuť na vymedzenie pojmu spotrebiteľ v iných právnych\npredpisoch, ako aj v judikatúre Súdneho dvora Európskych spoločenstiev. Dôvodová správa k zák. č.\n304/2009 Z.z., ktorým bolo ust. § 18 zák. o advokácii doplnené o predmetný ods. 4 uvádza, že jeho\ncieľom je posilniť dôveru v advokátsky stav, pretože odmena za poskytovanie právnej služby sa stane\nviac predvídateľnou, keďže prax potvrdzuje, že najmä pri vysokých odmenách spotrebiteľ právnej služby\nnegatívne znáša oznam o celkovej konečnej odmene advokáta; predmetné ustanovenie zapadá do\ncelkového kontextu právnej úpravy určenej na ochranu spotrebiteľa. Zákonodarca touto právnou normou\njednoznačne poskytuje ochranu spotrebiteľovi ako slabšiemu subjektu zmluvného vzťahu neznalému\nspôsobu kontrahovania odmeny v oblasti poskytovania právnych služieb. Rovnaký účel predmetného\nustanovenia zdôraznil aj NS SR v rozsudku sp. zn. 5MCdo/10/2023 zo dňa 25.03.2014, v ktorom dodal,\nže je na ťarchu advokáta, aby ešte pred začatím poskytovania právnej služby oznámil potencionálnemu\nklientovi hodnotu svojich služieb, a aby klient ako spotrebiteľ mal možnosť slobodne a najmä dostatočne\ninformovane sa rozhodnúť, či advokátove služby využije alebo nie. V zmysle ustanovenia § 52 ods. 4\nObčianskeho zákonníka „spotrebiteľom“ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej\nzmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Podľa\nustanovenia § 2 písm. a) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona\nSlovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov spotrebiteľom\nje fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu\nsvojej podnikateľskej činnosti, zamestnania alebo povolania. V judikatúre Súdneho dvora Európskych\nspoločenstiev, napr. v rozsudku z 20. januára 2005 vo veci C-464/01, Johann Gruber v. Bay Wa AG,\nzaoberajúcom sa problematikou rozlišovania medzi spotrebiteľom a podnikateľom a rozsudku z 22.\nnovembra 2001 v spojených veciach C-541/99 a C-542/99 - Cape Snc v. Idealservice Srl, C-541/99 a\nIdealservice MN RE Sas v. OMAI Srl, C-542/99 zaoberajúcom sa výkladom článku 2 písm. b) smernice\nRady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, sa\nuvádza, že spotrebiteľom sa rozumie akákoľvek fyzická osoba, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto\nsmernici koná s cieľom nevzťahujúcim sa k jej obchodom, podnikaniu alebo povolaniu. Pri posudzovaní\npojmu spotrebiteľ právnej služby je tak rozhodujúcim, či vo veci, v ktorej je klient zastupovaný advokátom,\nprevláda súkromný alebo podnikateľský účel, t. j. či klient spotrebuváva právnu službu výhradne na\npodnikateľský účel (napr. prípady právneho zastupovania obchodných spoločností) alebo čiastočne na\npodnikateľský účel a čiastočne na účel, ktorý nie je súčasťou jeho obchodnej alebo podnikateľskej\nčinnosti či výkonu povolania (klient koná na účely mimo rámca obchodnej, výrobnej činnosti alebo\npovolania), a v takýchto prípadoch má právo dovolávať sa ochrany poskytovanej ust. § 18 ods. 4 za\npodmienky, že podnikateľský účel je len okrajový a má v celkom kontexte predmetného plnenia len\nzanedbateľný význam.\n25. V nadväznosti na uvedené odvolací súd považuje za správny právny názor prvoinštančného\nsúdu, ktorý zohľadniac predovšetkým skutočnosť, že žalobcom poskytnuté právne služby primárne\n(nie odvodene) nesúviseli s výkonom povolania žalovaného, tomuto pripísal postavenie spotrebiteľa.\nNemožno súhlasiť s právnym názorom žalobcu, podľa ktorého ak sa predmet právneho vzťahu hoc\nčiastočne týka výkonu povolania a nie je ho možné oddeliť od súčasne pôsobiaceho súkromného účelu,\nnie je aplikovateľná spotrebiteľská právna ochrana. Sám žalobca poukázal na to, že pre posúdenie\nvzťahu medzi žalobcom a žalovaným, predmetom ktorého bolo poskytovanie právnych služieb, je aj\nv nadväznosti na čl. 2 smernice Rady č. 93/13/EHS, rozhodujúcim cieľ kontraktu. V danom prípade\nboli prvotné úkony právnych služieb (označené pod č. 1.- 4.) zamerané na prípravu kúpnych zmlúv za\núčelom prevodu vlastníckeho práva k bytu a dvom nebytovým priestorom, ktoré žalovaný povolaním\nmaliar, využíval na výkon umeleckej činnosti a následné úkony právnych služieb mali za cieľ zosúladiť\nprávny a faktický stav týkajúci sa podielov na spoločných priestoroch a zariadeniach bytového domu.\nTakto definovaný cieľ poskytovania právnej pomoci nemá žiadnu priamu spojitosť s výkonom povolania\nžalovaného a túto nie je možné podľa odvolacieho súdu vyvodiť len zo samotnej skutočnosti, že v\nnebytových priestoroch sa žalovaný venoval umeleckej činnosti. Potreba zosúladiť právny a faktický stav\nby vznikla aj v prípade, že by žalovaný mal záujem o predaj len bytu a bola by daná aj v prípade, že\nby nebytové priestory v jeho vlastníctve využíval na iné účely ako výkon umeleckej činnosti, čo vylučuje\npriamu súvislosť medzi predmetom poskytovania právnych služieb a výkonom povolania žalovaného.\n\nInými slovami povedané, potreba zosúladenia faktického a právneho stavu vznikla bez ohľadu na\nto, na čo boli nebytové priestory využívané a bez ohľadu na účel ich využitia sa týkala aj všetkých\nostatných bytov v označenom bytovom dome. Pokiaľ žalobca v odvolaní ako cieľ poskytovaných\nprávnych služieb označil dosiahnutie predajnosti nehnuteľností vo vlastníctve žalovaného, čo medzi\nstranami nebolo navzájom sporné, tak je rovnako potrebné zdôrazniť, že výkon povolania žalovaného\nnebol orientovaný na obchodovanie s nehnuteľnosťami a ich prevoditeľnosť. Tak v zmysle definície\nspotrebiteľa v § 52 OZ, ako aj v zák. č. 250/2007 Z.z. je rozhodujúcou skutočnosťou nasvedčujúcou\npostaveniu spotrebiteľa konanie/nekonanie pri uzatváraní zmluvy v rámci predmetu podnikateľskej/\nobchodnej činnosti či povolania/zamestnania. V danom prípade žalovaný pri uzatváraní zmluvy o\nposkytnutí právnych služieb nepochybne nekonal v rámci výkonu svojho povolania (výtvarná tvorivá\numelecká činnosť). Ďalšiu skutočnosť, ktorou dôvodil súd prvej inštancie, a to nemožnosť ohraničiť\nvýkon tvorivej duševnej činnosti konkrétnym miestom a časom nepovažuje odvolací súd za rozhodnú\npre posúdenie vzájomných vzťahov medzi žalobcom a žalovaným. Rovnako za irelevantnú v intenciách\nuvedeného považuje odvolací súd príčinu vzniku stavu nesúladného so skutočnosťou, na ktorú v konaní\npoukazoval žalobca. Možno preto uzavrieť, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že žalovaný pri\nuzatváraní zmluvy o poskytovaní právny služieb bol v postavení spotrebiteľa právnej služby, v dôsledku\nčoho bolo vykonaným dokazovaním zistený skutkový stav veci potrebné vyhodnotiť v intenciách ust.\n§ 18 ods. 4 zák. o advokácii. Odvolací súd si neosvojil argumentáciu žalobcu, ktorý nespotrebiteľský\ncharakter zmluvného vzťahu odvodzoval aj od komparácie výmery spolu dvoch nebytových priestorov\noproti výmere bytu slúžiaceho na trvalé bývanie žalobcu (rozdiel ktorý nakoniec predstavuje 2 m2).\nOptikou žalobcu by sa dalo spotrebiteľské postavenie žalovaného odôvodniť aj komparovaním hodnoty\nbytu a hodnoty nebytových priestorov, keď z vykonaného dokazovania vyplynulo, že hodnota oboch\nnebytových priestorov nebola v súhrne väčšia ako hodnota bytu. Takýto matematický prepočet je však\npodľa názoru odvolacieho súdu v rozpore s materiálnym obsahom pojmu spotrebiteľ/ dodávateľ a\nžiadnym spôsobom nereflektuje obsahovú súvislosť medzi uzatváraním zmluvy a predmetom povolania\nžalovaného. Odvolací súd sa stotožňuje len s tým, pokiaľ s poukazom na judikatúru Súdneho dvora EÚ\nžalobca uvádzal, že žalovanému nemožno v posudzovanom prípade pripísať dvojité postavenie, t. j.\nv súvislosti s nebytovými priestormi ako nespotrebiteľa a v súvislosti s bytom postavenie spotrebiteľa. V\ndanom prípade predmet právnej pomoci sa dotýkal tak bytu, ako aj nebytových priestorov vo vlastníctve\nžalovaného a zjednanie nápravy v evidovaní spoluvlastníckych podielov na spoločných častiach a\nzariadeniach bytového domu nijako priamo nesúviselo s predmetom povolania žalovaného, ktorým bola\ntvorivá umelecká činnosť. Pokiaľ za danej situácie žalovaný úkonmi právnej pomoci sledoval úpravu\na následný prevod vlastníckeho práva k bytu využívaného na zabezpečenie jeho bytových potrieb, v\ndôsledku čoho mu ako spotrebiteľovi Občiansky zákonník, ako aj zák. o ochrane spotrebiteľa a zák.\no advokácii zabezpečuje osobitné postavenie a ochranu, z ktorej žalobcovi ako dodávateľovi vyplývali\nurčité povinnosti pri jednaní s ním, nemožno mu túto ochranu odoprieť len z dôvodu, že vlastnícke právo\nsa upravovalo aj vo vzťahu k nebytovým priestorom využívaným na výkon jeho povolania (a nakoniec\naj vo vzťahu k všetkým ostatným vlastníkom bytov v danom bytovom dome bez ohľadu na to, či boli v\npostavení podnikateľa alebo nepodnikateľa), vo vzťahu ku ktorým úkony právnej služby nesmerovali k\nzabezpečeniu výkonu povolania. Na uvedenom názore nič nemení ani skutočnosť, že príčinou faktických\na právnych nezrovnalostí bola práve úprava nebytových priestorov pridelených právnemu predchodcovi\nžalovaného. Žalobca v odvolaní neprezentoval žiadne objektívne a logicky odôvodnené dôvody, ktoré\nby žalovaného mali diskvalifikovať zo spotrebiteľskej právnej ochrany. Neobstojí ani jeho argumentácia\no nekonzistentnosti odôvodnenia a porušení princípu legitímnych očakávaní, keď v skoršom rozhodnutí\nmal prvoinštančný súd uviesť, že úkony právnej služby bezpochyby súviseli s objednávkou žalovaného,\naj keď sa týkajú viacerých vlastníkov v bytovom dome a v ods. 39. nového rozhodnutia uzavrel, že cieľom\nprávnych služieb nebola úprava priestorov slúžiacich na výkon „pracovnej činnosti“. Skorším záverom\no tom, že úkony právnej služby súviseli s objednávkou žalovaného, prvoinštančný súd odôvodňoval\npasívnu vecnú legitimáciu žalovaného, keď aj napriek tomu, že niektoré úkony právnych služieb sa týkali\nviacerých vlastníkov bytov v bytovom dome, zmluva o poskytovaní právnych služieb bola uzatvorená len\nmedzi žalobcom a žalovaným. Kolízii s uvedeným nenasvedčuje podporný záver vyslovený v súvislosti\nso zodpovedaním otázky charakteru právneho vzťahu použitý aj odvolacím súdom zdôrazniac, že\núprava vlastníckych podielov, ktorú si od žalobcu žalovaný objednal, nemala priamu vecnú súvislosť s\nvýkonom povolania žalovaným v nebytových priestoroch a dosah mala na vlastnícky status všetkých\nvlastníkov bytov v bytovom dome bez rozdielu na ich možné právne postavenie. Uvedená skutočnosť,\nako správne uvádza žalovaný, však nemala vplyv na úhradu odmeny žalovaným ako objednávateľom\nprávnych služieb. Odvolací súd týmto nespochybňuje skutočnosť, že žalovaný pri uzatváraní zmlúv\nmôže zaujímať postavenie dodávateľa, aj keď nie je podnikateľom zmysle § 2 ods. 1 OBZ, ako to\n\nvyplýva zo žalobcom zdôrazňovaného rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C 147/16 Karel de GroteHogeschool Katholieke, avšak v danom prípade zmluva o poskytovaní služieb nebola uzatvorená v\npriamej príčinnej súvislosti a za účelom výkonu jeho povolania.\n26. Súd prvej inštancie kvalifikujúc právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným pri poskytovaní právnych\nslužieb ako spotrebiteľský v ďalšom konštatoval, že žalobca v konaní nepreukázal splnenie povinností,\nktoré mu vyplývali z § 18 ods. 4 zák. o advokácii, t. j. povinnosť informovať klienta, ktorý je spotrebiteľom\nprávnej služby, o výške odmeny každého jedného úkonu právnej služby ešte pred začatím tohto\núkonu. Žalobca v odvolaní spochybňoval správnosť tohto skutkového záveru, avšak dôkazné bremeno\npreukázania splnenia povinností podľa uvedeného ustanovenia v konaní zaťažovalo žalobcu, v prospech\nktorého svedčí tvrdenie o splnení tejto povinnosti. Žalobca v konaní nepredložil a neoznačil žiadne\nrelevantné dôkazy, z ktorých by bez väčších pochybností bolo možné prijať záver o tom, že žalovaného\npred vykonaním úkonu právnej služby poučil o výške odmeny zaň, čo žalovaný v konaní namietal.\nNa uvedenom závere vzhľadom na rozloženie dôkazného bremena v spore a pri absencii akéhokoľvek\niného podporného dôkazu nič nemení ani spochybňovanie vierohodností tvrdení žalovaného a jeho\nmorálky. V tejto súvislosti možno tiež poukázať aj na rozhodnutie VII. disciplinárneho senátu SAK sp.\nzn. DS VII.-97/11:1360/2011, ktorý konateľku žalovaného uznal za vinnú za to, že po tom, čo sa dohodla\nso sťažovateľom na tarifnej odmene, bez preukázateľnej dohody s ním mu účtovala hodinovú odmenu a\nneinformovala sťažovateľa o výške hodinovej odmeny, čím sa dopustila disciplinárneho previnenia podľa\n§ 56 ods. 1 zák. o advokácii, pretože závažným spôsobom porušila povinnosť advokáta uloženú v § 18\nods. 1 a 4 zák. o advokácii. Okrajovo odvolací súd tiež uvádza, že za kvalifikované splnenie povinnosti\nvyplývajúcej advokátovi z ust. § 18 ods. 4 zák. o advokácii rozhodne nemožno považovať všeobecné\na nekonkrétne oboznámenie klienta (spotrebiteľa právnych služieb) o tom, že za poskytovanie právnej\npomoci advokátovi patrí odmena a náhrada hotových výdavkov, obsiahnuté v žalovaným podpísanom\nsplnomocnení zo dňa 06.08.2010, na ktoré sa v skoršom štádiu konania odvolával žalobca. Ust. §\n18 ods. 4 predmetného zákona totiž predpokladá poučenie o konkrétnej výške odmeny vo vzťahu k\njednotlivým úkonom právnej služby, a to ešte pred ich vykonaním a len takéto poučenie môže prispieť\nk splneniu účelu, t. j. posúdeniu záujmu spotrebiteľa na poskytovaní právnej pomoci vo vzťahu k výške\npredpokladanej odmeny a jeho schopnosti ju uhradiť a zároveň tak ochrániť advokáta pred neuhradením\nodmeny za poskytnuté úkony právnych služieb. Na vecnú správnosť uvedeného názoru nemá žiaden\nvplyv ani konštatovanie disciplinárneho senátu, že žalobca sa so žalovaným dohodol na tarifnej odmene,\nnakoľko pre splnenie požiadaviek kladených ust. § 18 ods. 4 zák. o advokácii je rozhodujúce poučenie\no konkrétnej výške aj keď tarifnej odmeny za jednotlivé úkony právnej služby, čo sa žalobcovi v konaní\nnepodarilo preukázať. Nesplnenie tejto nevyhnutnej obsahovej informačnej povinnosti advokáta má za\nnásledok obligatórnu sankciu vylučujúcu nárok advokáta na odmenu.\n27. Prisvedčiť však žalobcovi možno pokiaľ prvoinštančnému súdu vyčítal, že v rozpore s pokynmi\nodvolacieho súdu vyslovenými v zrušujúcom uznesení prijal generálny záver o tom, že žalobcovi pre\nnesplnenie povinností podľa § 18 ods. 4 zák. o advokácii nepatrí odmena za všetky poskytnuté úkony\nprávnej služby. Odvolací súd totiž prvoinštančnému súdu uložil povinnosť skúmať splnenie podmienok\npre priznanie advokátskej odmeny vo vzťahu k jednotlivým úkonom právnych služieb osobitne. Po\noboznámení sa s obsahom súdneho spisu možno konštatovať, že žalobca správne namieta, že\nsúd prvej inštancie vo svojom generálnom závere o nesplnení povinností podľa § 18 ods. 4 zák. o\nadvokácii nereflektoval právne významné žalovaným nepopreté a v prvoinštančnom konaní opakovane\nprezentované skutkové tvrdenia žalobcu, z ktorých vyplynula bezodkladnosť uskutočnenia 4 úkonov\nprávnej služby. Nakoľko súd prvej inštancie z vykonaných dôkazov nevyabstrahoval skutkový záver o\nbezodkladnosti niektorých úkonov právnych služieb, ktorá predstavuje podľa § 18 ods. 4 veta druhá zák.\no advokácii výnimku zo všeobecnej podmienenosti nároku na advokátsku odmenu splnením informačnej\npovinnosti, odvolací súd musel podľa § 384 ods. 1 CSP v potrebnom rozsahu zopakovať dokazovanie.\n28. Zo zápisnice z pojednávania konaného na súde prvej inštancie dňa 09.09.2015 (č. l. 200) vyplýva,\nže bývalá konateľka žalobcu vo svojej výpovedi ako strany sporu uviedla, že\n„V auguste 2010, keď\nsom bola na dovolenke, ma kontaktoval náš rodinný priateľ akad. Sochár X. B. a poprosil ma, či by som\nprávne nepomohla odporcovi, ktorý je jeho priateľom. Z dôvodu blízkeho vzťahu s p. B. som pristúpila\nk tomu, že mu pomôžem a po krátkom telefonickom rozhovore s odporcom som začala nasledujúci\ndeň vykonávať potrebné kroky k tomu, aby sa mohol zrealizovať predaj nehnuteľností vo vlastníctve\nodporcu. Bolo potrebné takto okamžite konať aj z dôvodu, že mi odporca uviedol, že na druhý deň má\nna byt prísť kupujúci, pričom ma požiadal, aby som pripravila jednu zmluvu na všetky nehnuteľnosti, ako\n\naj osobitne zmluvy na každú nehnuteľnosť, pretože jej nevedel uviesť, ako by to budúci kupujúci chcel\nkúpiť. Odporca mal nerealistickú predstavu o cene nehnuteľností v Prešove, keď sa domnieval, že tieto\npredá za 200.000 eur- 230.000 eur, pričom realita bola v tom čase v cenách 110.000 eur - 150.000 eur.\nPrišla som preto do Prešova, stiahla svoju asistentku, hneď ráno som šla na kataster pre LV, pripravila\nna jeho podklade zmluvy a vykonala prieskum cien nehnuteľností. Do styku s odporcom som došla až\nna byte pred stretnutím so záujemcom, mala som so sebou pripravené zmluvy, LV a plnú moc na jej\npodpis....“\n29. Hodnovernosť týchto skutkových tvrdení posilňuje aj z obsahu súdneho spisu vyplývajúca\nskutočnosť, že žalobca tieto skutkové tvrdenia, o ktorých vypovedala V.. B. na pojednávaní konanom dňa\n09.09.2015, uvádzal už aj v písomných vyjadreniach zo dňa 22.08.2013 (č. l. 26) a zo dňa 20.05.2014\n(č. l. 129), v ktorých uvádzal, že žalovaný žiadal naliehavo a promptne predmetné nehnuteľnosti predať\nzáujemcom za kúpnu cenu 5 mil. slovenských korún, ako aj neskôr vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného\nzo dňa 26.03.2018\n(č. l. 296), v bode 19. ktorého poukazoval na to, že úkony č. 1.- 4.\nvyúčtovania boli vykonané ako neodkladné úkony na základe telefonickej požiadavky žalovaného, a\nže počas telefonického rozhovoru absolvovaného na dovolenke V.. B. povedal, že kúpne zmluvy sa\nmajú podpisovať na druhý deň. Žalovaný tieto skutkové tvrdenia protistrany v konaní nikdy nepoprel a\nza týmto účelom neoznačil žiadne protidôkazy, v dôsledku čoho o nich platí domnienka nespornosti (§\n151 ods. 2 CSP). Odvolací súd tak na rozdiel od súdu prvej inštancie z výpovede žalobkyne dospel k\nzáveru, že úkony právnej pomoci označené vo vyúčtovaní pod č. 1. - 4., uskutočnené ešte pred osobným\nstretnutím žalobcu a žalovanej, a to 1. prevzatie a príprava veci, 2. spracovanie návrhu kúpnej zmluvy\nna byt, 3. spracovanie návrhu kúpnej zmluvy na nebytový priestor č. 1, 4. spracovanie návrhu kúpnej\nzmluvy na nebytový priestor č. 2, ktorých vykonanie nakoniec nebolo medzi stranami sporné a vyplynulo\nuž z dokazovania vykonaného prvoinštančným súdom (viď ods. 23. a 24. odôvodnenia napadnutého\nrozsudku), boli vykonané na základe požiadavky žalovaného zo strany žalobcu bezodkladne, a preto vo\nvzťahu k nim nesplnenie informačnej povinnosti zakotvenej v § 18 ods. 4 zák. o advokácii nespôsobuje\nzánik nároku žalobcu na advokátsku odmenu. Pokiaľ žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie vo\nvzťahu k úkonom právnej služby č. 2. - 4. namietal, že sa jednalo o tzv. slepé zmluvy neobsahujúce\nindividualizované údaje, s touto argumentáciou sa správne vysporiadal už prvoinštančný súd v prvom\nnapadnutom rozsudku, keď uviedol, že z obsahu predložených kúpnych zmlúv (č. l. 34-39) vyplýva,\nže tieto boli dostatočne špecifikované a vypracované v súlade s požiadavkou žalovaného. V zmluvách\nbol riadne individualizovaný predmet prevodu vlastníckeho práva, údaje o predávajúcom a samotná\nskutočnosť, že do zmluvy ešte bolo potrebné doplniť osobné údaje o kupujúcom a výške ceny za\npredmet prevodu, čo vyplynulo zo vzniknutej situácie, kedy zmluvy mali byť na základe požiadavky\nžalovaného pripravené urýchlene a vopred pred stretnutím so záujemcom o ich kúpu, neznižuje kvalitu\ntýchto úkonov právnych služieb, ako sa snažil naznačiť vo svojej obrane žalovaný a nezakladá právny\ndôvod na aplikáciu ust. § 11 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z. vo vzťahu k advokátskej odmene za ne.\nRovnako irelevantná je aj argumentácia žalovaného o tom, že prevod vlastníckeho práva ku všetkým\ntrom nehnuteľnostiam mohol byť súčasťou jednej kúpnej zmluvy, nakoľko požiadavka žalovaného znela\nna vypracovanie zmlúv aj osobitne, čo vyplynulo z výpovede V.. B..\n30. Pokiaľ sa týka základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby, správne vzhľadom\nk peniazmi oceniteľnej hodnote nehnuteľností, ktorých sa žalobcom poskytované právne služby týkali,\nbolo potrebné vychádzať z ust. § 10 ods. 1 v spojení s § 9 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z., t. j.\nz hodnoty nehnuteľností, ktoré mali byť predmetom prevodu, t. j. kúpnych zmlúv pripravovaných\nžalobcom. Žalovaný v konaní pred prvoinštančným súdom namietal nevedomosť o tom, ako žalobca\ndospel k výpočtovému základu vo výške 110.000 eur, z ktorého následne počítal výšku základnej\nsadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby. V konaní však žiadnym spôsobom nespochybnil\nskutkové tvrdenia žalobcu, že sporné nehnuteľnosti chcel predať za 165.969,59 eura a rovnako ani\npôsobenie štatutárnej zástupkyne žalobcu v oblasti obchodovania s nehnuteľnosťami. Žalobca hodnotu\nvýpočtového základu odôvodňoval cenou obdobných nehnuteľností v danom čase a mieste na trhu s\nnehnuteľnosťami, ktorá sa podľa ním vykonaného prieskumu mala pohybovať od 110.000 eur- 150.000\neur, čo nebolo žalovaným relevantne a účinne spochybnené (§ 151 ods. 2 CSP) a správnosť ohodnotenia\nprevádzaných nehnuteľností nakoniec potvrdila aj kúpna cena, za ktorú žalovaný dotknuté nehnuteľnosti\nv nadväzujúcom období predal (112.500 eur). Z takto určeného výpočtového základu predstavuje\nzákladná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby žalobcom uvádzanú sumu 645,65 eura.\nV tejto hodnote však odvolací súd priznal žalobcovi odmenu iba za prevzatie a prípravu veci, ktorá\nsmerovala vo vzťahu k všetkým trom prevádzaným nehnuteľnostiam. Žalobcovi totiž neprináleží odmena\n\nvypočítaná zo súhrnnej hodnoty všetkých prevádzaných nehnuteľností za spracovanie jednotlivých\nzmlúv, nakoľko v zmysle § 10 ods. 2 vyhl. č. 655/2004 Z.z. sa tarifnou hodnotou rozumie cena veci\nalebo práva, ktorých sa právna služba týka, t. j. pre určenie výšky základnej sadzby tarifnej odmeny za\núkony č. 2.- 4. (žalobcom pripravené kúpne zmluvy) je rozhodujúca hodnota prevádzaného predmetu\nvlastníckeho práva. Pri výpočte odmeny za spracovanie návrhu kúpnej zmluvy na byt tak odvolací súd\npo doplnení dokazovania vychádzal z ceny bytu 80.000 eur, keďže žalovaný byt následne v apríli 2012\npredal za 82.500 eur (dôkaz vykonaný prvoinštančným súdom na pojednávaní dňa 04.12.2017) a vo\nvzťahu k návrhom kúpnych zmlúv za nebytové priestory (úkony právnych služieb č. 3. a 4.) vychádzal z\nkúpnej ceny nebytových priestorov predaných žalobcom v apríli 2011, t. j. zo sumy 20.000 eur a 10.000\neur. V súhrne tieto parciálne výpočtové základy odvolacím súdom použité vo vzťahu k úkonom právnej\nslužby č. 2. -4. neprekračujú hodnotu žalobcom stanoveného výpočtového základu (110.000 eur), z\nktorého žalobca správne vychádzal len vo vzťahu k prevzatiu a príprave veci. Žalobcovi tak priznal\nodmenu a náhradu hotových výdavkov v celkovej výške 2.281,27 eura nasledovne:\n1. prevzatie a príprava veci (august 2010).......................................645,65 eura\n2. spracovanie návrhu kúpnej zmluvy- byt.......................................585,89 eura\n3. spracovanie návrhu kúpnej zmluvy- nebytový priestor č. 1.........370,14 eura\n4. spracovanie návrhu kúpnej zmluvy- nebytový priestor č. 1.........270,54 eura\nrežijný paušál 4x á 7,21 eura:...............................................................28,84 eura\n20 % DPH v sume................................................................................380,21 eura\nspolu:\n2.281,27 eura\n31. Vo vzťahu k ostatným účtovaným úkonom právnej služby, priznanie odmeny a náhrad hotových\nvýdavkov za ktoré ostalo predmetom opätovného prejednania veci (5.- 7., 11.-12.), a vo vzťahu ku\nktorým odvolací súd neprijal záver o bezodkladnosti ich vykonania, tak platí vecne správny právny záver\nsúdu prvej inštancie o nemožnosti priznania advokátskej odmeny pre nesplnenie poučovacej povinnosti\nžalobcu podľa § 18 ods. 4 zák. o advokácii.\n32. Nakoľko neuhradením žalobcom vyúčtovanej odmeny splatnej podľa faktúry\nč. 2012/237\ndňa 21.09.2012 sa žalovaný dostal do omeškania, odvolací súd žalobcovi v súlade s ust. § 517 ods. 1,\n2 OZ v spojení § 797 ods. 3 OZ a § 3 nar. vl. č. 87/1995 Z. priznal aj požadovaný úrok z omeškania\nvo výške 8,75 % ročne z priznanej sumy od 22.09.2012, t. j. dňa nasledujúceho po splatnosti peňažnej\npohľadávky, do zaplatenia.\n33. So zreteľom na uvedené závery odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa\n§ 388\nv spojení s § 390 písm. a) CSP zmenil tak, že žalovaného zaviazal na úhradu istiny vo výške 2.281,27\neura s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne z uvedenej sumy od 22.09.2012 do zaplatenia a\nvo zvyšku žalobu ako nedôvodnú zamietol, nakoľko neboli splnené podmienky na potvrdenie ani na\nzrušenie napadnutého rozsudku.\n34. Záverečný poukaz odvolacieho súdu smeruje k skutočnosti opakovane vyjadrovanej v rozhodnutiach\nÚstavného súdu SR, v zmysle ktorej všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené\nstranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú\nskutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných\núčastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva vo svojej rozhodovacej praxi\npripomína, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú\n(García Ruiz c. Španielsku z 21.01.1999) a nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná\nodpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,\nvyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29.05.1997, Higgins c.\nFrancúzsko z 19.02.1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať\nsa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam\npre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29.04.1993, II. ÚS 410/06).\n35. Podľa § 255 ods. 2 CSP ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania\npomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.\n36. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné\nosobitného zreteľa.\n\n37. O nároku na náhradu trov (prvoinštančného i odvolacieho) konania rozhodol odvolací súd podľa\nprocesnej zásady pomeru úspechu vyjadrenej v ust. § 255 ods. 2 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 396\nCSP. Žalobca sa podanou žalobou domáhal nároku na zaplatenie istiny vo výške 8.806,18 eura, z ktorej\nmu bola priznaná suma 2.281,27 eura. V percentuálnom vyjadrení tak úspech žalobcu predstavuje 25,91\n% a úspech žalovaného 74,09 %. Po odpočítaní úspechu žalobcu od úspechu žalovaného v konaní\núspešnejšiemu žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 48,18 % zodpovedajúci\njeho čistému úspechu v konaní.\n38. Vo vzťahu k podmienene formulovanej požiadavke žalobcu v prípade nevyhovenia jeho odvolaniu\nzmeniť výrok o trovách konania tak, že súd s poukazom na § 257 CSP žiadnej zo strán nárok na náhradu\ntrov konania neprizná, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil existenciu dôvodov hodných osobitného\nzreteľa pre celkom výnimočný odklon od rozhodovania o nároku na náhradu trov konania podľa zásady\núspechu. Žalobca v tomto smere dôvodil potrebou zohľadniť skutočnosť, že žalovanému plynuli výhody\nz výsledkov právnych služieb žalobcu, ktorý tieto služby reálne poskytol a z dôvodu procesnej obrany\nžalovaného uplatnenej až s odstupom niekoľkých rokov od začatia konania nebolo možné preukázať\npoučenie klienta o výške ceny jednotlivých úkonov.\n39. Odchýlkou od procesnej zásady za zavinenie pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania\nje existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktorá umožňuje súdu vo výnimočných prípadoch\nneúspešnej strane, ktorú v zmysle zodpovednosti za výsledok zaťažuje povinnosť na náhradu trov\nkonania, celkom alebo sčasti nepriznať nárok na náhradu trov konania (§ 257 CSP). Jedná sa o osobitné\nmoderačné oprávnenie súdu, ktorého použiteľnosť vzhľadom na negatívne dopady na stranu, ktorá by\ninak mala nárok na náhradu trov konania, musí mať výnimočný charakter a musí zodpovedať osobitným\nokolnostiam daného prípadu. Pre rozhodnutie o nepriznaní nároku na náhradu trov konania podľa § 257\nCSP musia byť kumulatívne splnené obe uvedené podmienky, a to danosť dôvodov hodných osobitného\nzreteľa a výnimočných okolností. Dôvody hodné osobitného zreteľa môžu byť dané vo vzťahu k určitým\ndruhom konania alebo určitej procesnej situácii a nie je ich možné zovšeobecniť vo vzťahu k určitým\ntypom konania, ale rozhodujúcim meradlom je individualizačný prvok (viď nález ÚS ČR sp. zn. III. ÚS\n727/2000). Ďalším možným aspektom (spolu)majúcim vplyv na použitie tohto výnimočného ustanovenia\nsú sociálne dôvody niektorej zo strán sporu s tým, že len samotná nepriaznivá majetková situácia\nstrany nezakladá bez ďalšieho dôvod na aplikáciu ust. § 257 CSP. Pri posudzovaní dôvodov hodných\nosobitného zreteľa súd prihliada aj na majetkové, osobné, sociálne, zárobkové a iné pomery všetkých\nstrán sporu, okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu práva na súde, postoj strán v konaní a iné (R 24/1964).\nÚčelom tohto ustanovenia je aj odstránenie neprimeranej tvrdosti a zmiernenie situácií, v ktorých je\nnespravodlivé, aby tomu, kto sa dôvodne bránil alebo útočil, bol priznaný nárok na náhradu trov konania\nv celom rozsahu.\n40. V intenciách vyššie uvedeného je odvolací súd toho názoru, že žalobcom uvádzané skutočnosti\nnezakladajú dôvody pre aplikáciu § 257 CSP. Takýmito dôvodmi nemôže byť samo o sebe neunesenie\ndôkazného bremena v súdnom spore, a to bez ohľadu na okamih vznesenia procesnej obrany\nžalovaným. Bolo na žalobcovi už pri poskytovaní právnych služieb zabezpečiť si dostatok dôkazov\npre preukázanie nároku na odmenu pre prípad možného súdneho sporu, a pokiaľ žalobca tieto svoje\npovinnosti, ktorých si ako advokátska kancelária musel byť vedomý, v rozpore s princípom všeobecnej\npreventívnej povinnosti podcenil, nemožno z tohto dôvodu bez ohľadu na výhody z toho plynúce\nžalovanému, zaťažiť žalovaného nepriznaním nároku na náhradu vynaložených trov konania.\n41. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v\nlehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,\nktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).\n\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).\n\niné podania dovolateľa\n\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "10C/255/2013", "guid": null, "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 241/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 241/07 z 18. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-18", "citacie_n": 3093, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6"}, {"guid": "ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 410/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 410/06 z 2. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-02", "citacie_n": 1608, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7"}, {"guid": "d67f2246-cb1d-4fb0-89d4-23515901b812:9c4fde03-7fd3-4931-8c4e-fcb0aeaaec4e", "ecli": null, "spisova_znacka": "3Co/217/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 3Co/217/2018 z 27. 6. 2019", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2019-06-27", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/d67f2246-cb1d-4fb0-89d4-23515901b812:9c4fde03-7fd3-4931-8c4e-fcb0aeaaec4e"}], "citovane_v": [{"guid": "5bf3d5ba-b945-49d9-9133-35db795892f5:da5489d8-e617-4326-8257-7975de6184bf", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2024:7518206846.3", "spisova_znacka": "11Co/127/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 11Co/127/2023 z 28. 8. 2024", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2024-08-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2024:7518206846.3"}, {"guid": "239b39bd-0593-436f-a20d-cd7fc38d2780:f687a667-ce65-4b9f-9e5c-e2eb37564b32", "ecli": "ECLI:SK:OSPO:2025:8124206174.2", "spisova_znacka": "11C/44/2024", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 11C/44/2024 z 22. 1. 2025", "sud": "Okresný súd Prešov", "datum_vydania": "2025-01-22", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSPO:2025:8124206174.2"}]}