Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Co/81/2023 z 27. 11. 2024

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Bratislava 2Co/81/2023 1711217836 27. 11. 2024 JUDr. Michaela Králová ECLI:SK:KSBA:2024:1711217836.5

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Královej a členiek senátu JUDr. Ivany Jahnovej a JUDr. Nadeždy Wallnerovej v právnej veci žalobcu: Slovenský plynárenský priemysel a.s., IČO: 35 815 256, so sídlom v Bratislave, Mlynské Nivy 44/A, zastúpený: LEGATE, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Dvořákovo nábrežie 8/A, proti žalovanej: B.. B. Z., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom W. XXX/XX, L., zastúpená: Advokátska kancelária Havlát & Partners advokátska kancelária, s. r. o. so sídlom v Bratislave, Rudnayovo námestie 1, Advokátska kancelária MATUŠÍKOVÁ & PARTNERS s. r. o., so sídlom v Bratislave, Rudnayovo námestie 1, o zaplatenie 351.439,62 eur s prísl. a o vzájomnej žalobe o zaplatenie 1.377.404,62 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej voči rozsudku Okresného súdu Pezinok, zo dňa 23. mája 2023, č.k. 4C/34/2012-1435, takto rozhodol: I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Pezinok, zo dňa 23. mája 2023, č.k. 4C/34/2012-1435 vo výroku II., v ktorom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 348.120,23 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne od 26.06.2011 do zaplatenia m e n í tak, že žalobu z a m i e t a. II. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Pezinok, zo dňa 23. mája 2023, č.k. 4C/34/2012-1435 v napadnutých výrokoch, t.j. vo výroku v ktorom súd prvej inštancie návrh na prerušenie konania zamietol a vo výroku, ktorým súd prvej inštancie vzájomný návrh žalovanej zamietol p o t v r d z u j e. III. Odvolací súd návrh žalovanej na prerušenie odvolacieho konania z a m i e t a. IV. Žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania. odôvodnenie: 1. Okresný súd Pezinok rozsudkom (v poradí druhým) zo dňa 23. mája 2023, č.k. 4C/34/2012-1435 rozhodol tak, že konanie neprerušil. Druhým výrokom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 348.120,23 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne od 26.06.2011 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol. Súd prvej inštancie vzájomnú žalobu žalovanej zamietol. Zároveň súd prvej inštancie o trovách konania rozhodol tak, že žalobcovi priznal proti žalovanej nárok na náhradu: - trov pôvodného prvoinštančného konania vo vzťahu k žalobe 94,3 % a vo vzťahu k vzájomnej žalobe 29,7 %. - trov odvolacieho konania vo vzťahu k žalobe 94,3 % a vo vzťahu k vzájomnej žalobe 16,8 %, - trov dovolacieho konania vo vzťahu k žalobe 100 % a vo vzťahu k vzájomnej žalobe 100 %, - trov aktuálneho prvoinštančného konania

vo vzťahu k žalobe 94,3 % a vo vzťahu k vzájomnej žalobe 100 %, o výške ktorých nárokoch žalobcu rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 2. Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 27.07.2017 č.k. 4C/34/2012-622 (v poradí prvým) po vykonanom dokazovaní zamietol žalobu žalobcu, žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanej sumu 470.051,19 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,5 % ročne od 24.07.2013 do zaplatenia, do 30 dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku vzájomnú žalobu zamietol. Žalovanej priznal nárok na pomernú časť náhrady trov konania. O odvolaní žalobcu /v celom rozsahu/ a žalovanej / v časti/, ktorou bola vzájomná žaloba zamietnutá a v časti náhrady trov konania/ rozhodol Krajský súd v Bratislave po nariadení pojednávania a po zopakovaní dokazovania rozsudkom č.k. 2Co/48/2018-901 zo dňa 19.08.2020 tak, že potvrdil výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola žaloba žalobcu zamietnutá, zmenil výrok rozsudku súdu prvej inštancie v časti, ktorou bola žalobcovi uložená povinnosť zaplatiť žalovanej sumu 470.051,19 eur s príslušenstvom a vo zvyšku vzájomná žaloba zamietnutá tak, že žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanej sumu 572.956,79 eur s príslušenstvom a vo zvyšnej časti /o zaplatenie 804.447,83 eur/ vzájomnú žalobu zamietol. Žiadnej zo strán právo na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania nepriznal. 3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 6.9.2022 sp.zn. 5Cdo/80/2020 tak, že rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 2Co 48/2018-901 zo dňa 19.08.2020, ako aj rozsudok Okresného súdu Pezinok č.k. 4C/34/2012-622 zo dňa 27.07.2017 zrušil a vec vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol, že žalobca dovolanie odôvodnil nesprávnym právnym posúdením troch právnych otázok, v riešení ktorých sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu: 1/ či sa má plnenie počas platnosti a účinnosti mandátnej zmluvy medzi podnikateľmi považovať za bezdôvodné obohatenie, ak táto zmluva predčasne zanikne?; 2/ či je možné kvalifikovať odmenu, dojednanú v obchodnoprávnych zmluvách medzi nespriaznenými podnikateľmi, ako plnenie bez primeraného protiplnenia?; 3/ ak je dojednaná paušálna odmena za činnosť advokáta tak, že nárok na túto odmenu vzniká k právoplatnosti rozhodnutia o zastupovanej veci, má sa v prípade ukončenia obchodno-právnej zmluvy pred úplným vybavením veci aplikovať odmena, zodpovedajúca tarifnej odmene? Za právnu otázku, od riešenia ktorej záviselo rozhodnutie oboch súdov nižšej inštancie, považoval dovolací súd právnu kvalifikáciu plnenia, poskytnutého počas platnej mandátnej zmluvy v prípade predčasného zániku zmluvy z dôvodu smrti mandatára, za súčasného dojednania kombinovaného režimu odmeny za poskytnuté právne služby spôsobom, že zmluvné strany si dohodli podielovú odmenu pre prípad úspechu vo veci a paušálnu odmenu pre prípad neúspechu, pričom v zmluve absentovala úprava pre prípady predčasného ukončenia mandátnej zmluvy /s výnimkou výpovede/. Najvyšší súd v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol, že vo svojej rozhodovacej praxi neeviduje rozhodnutie, ktoré by túto situáciu riešilo a dávalo tak odpoveď na nastolenú právnu otázku, od riešenia ktorej záviseli rozhodnutia súdov nižších stupňov. Za ťažiskovú otázku považoval za nevyhnutné zodpovedať právnu kvalifikáciu plnenia vo forme poskytnutých úkonov právnej služby, realizovaných mandatárom počas platnej a účinnej zmluvy do jej predčasného ukončenia z dôvodu smrti mandatára. Argumentáciu odvolacieho súdu k posúdeniu účinkov zániku mandátnych zmlúv úmrtím mandatára s účinkami ex nunc, teda k okamihu smrti mandatára, potvrdil ako správnu. V ďalšom, ale uviedol, že nesúhlasí s argumentáciou odvolacieho súdu ohľadom možného vzniku bezdôvodného obohatenia, ktorý v rámci odvolacieho rozhodnutia uviedol, že po ukončení zmluvy ex nunc vznikla v konaní situácia obdobná bezdôvodnému obohateniu (t.j. plnenie na základe právneho dôvodu, ktorý dodatočne odpadol) a teda vo vzťahu k zmluvným stranám neboli splnené podmienky na vznik bezdôvodného obohatenia, nakoľko bezdôvodné obohatenie nemohlo vzniknúť z platných a účinných mandátnych zmlúv. Za dôležité pre konanie súdu označil fakt, že mandátne zmluvy /na zastupovanie v konaniach voči spoločnosti A. W., Q..A.. ako aj W. XX, Q..A../ boli od ich uzavretia až k okamihu smrti mandatára platné a účinné, režim odmeny za poskytnuté právne služby bol mandatárovi vo forme záloh vyplatený, vrátane paušálnych jednorazových platieb pre prípad neúspechu vo veci, ktoré riadne obdržal a ich vyplatenie nebolo v konaní ani sporným. Mandatár poskytol žalobcovi v priebehu rokov od podpisu zmlúv právne služby a teda protiplnenie za poskytnuté právne služby nemôže byť v žiadnom prípade posúdené ako bezdôvodné obohatenie, získané z dôvodu, ktorý odpadol. Povinnosť k vydaniu bezdôvodného obohatenia nastupuje, ak k vráteniu neoprávnene získaných majetkových hodnôt nemôže dôjsť v rámci konkrétneho právneho vzťahu medzi účastníkmi podľa príslušných ustanovení, ktoré sa na daný právny pomer vzťahujú a neprichádza do úvahy ani zodpovednosť za škodu. Zdôraznil,

že záväzok z bezdôvodného obohatenia vzniká iba v prípade, že medzi účastníkmi neexistuje iný právny vzťah, v rámci ktorého zvláštna právna norma ukladá povinnosť plniť, danú na základe iného ustanovenia zákona, alebo založenú zmluvne. V danom prípade sú ťažiskové jednak mandátne zmluvy, uzatvorené medzi žalobcom a právnym predchodcom žalovanej a jednak vyhláška č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Nesúhlasil ani s argumentáciou odvolacieho súdu, ktorý uzavrel, že ust. § 6 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. sa na daný prípad vysporiadania nárokov zo zaniknutej zmluvy nepoužije z dôvodu, že vzhľadom na kombináciu zmluvnej odmeny, podmienenie druhu a výšky odmeny od výsledku súdneho sporu a najmä na skutočnosť, že výsledok sporu bol závislý vyslovene od činnosti advokáta a jeho záujmu na výsledku sporu, ktorý mal ovplyvniť výšku jeho odmeny /hmotná pohnútka advokáta/, teda od činnosti, ktorej výsledok advokát po svojej smrti ovplyvniť už nemohol. Dovolací súd v rámci svojho rozhodnutia zdôraznil, že právny predchodca žalovanej a žalobca si v mandátnej zmluve dojednali kombinovaný spôsob odmeny, kedy pre prípad úspechu vo veci zvolili podielovú odmenu a v prípade neúspechu paušálnu odmenu, ktorá bola právnemu predchodcovi žalovanej riadne vyplatená, čo strany ani nerozporovali. Vyhláška č. 655/2004 Z.z. v jednotlivých ustanoveniach neupravuje právne následky dojednanej kombinovanej dohody v prípade predčasného ukončenia zmluvy, ku ktorému môže dôjsť v aplikačnej praxi z rôznych dôvodov /výpoveď, odstúpenie od zmluvy, smrť príp. zánik jednej zo zmluvných strán/. Rovnako tak sa však vyhláška ani nezmieňuje o podmienenej a nepodmienenej odmene, nepracuje s termínom štandardná a neštandardná paušálna odmena, ktorými argumentovala žalovaná vo svojom vyjadrení, ani s následkami takýchto zmluvných dojednaní pre aplikačnú prax. Zmluvné strany si dojednali paušálnu odmenu pre prípad neúspechu vo veci, pričom úspech ani neúspech nebol za života mandatára dosiahnutý, z čoho odvolací súd vyvodil, že v danom prípade tak neprichádza do úvahy aplikácia § 6 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. Dovolací súd s touto argumentáciou nesúhlasil, a to z dôvodu, že vyhláška č. 655/2004 Z.z. nepracuje s pojmom podmienená a nepodmienená paušálna odmena, štandardná a neštandardná paušálna odmena a dôsledkami takýchto dojednaní v prípade nepredvídateľných okolností, akými bola aj smrť mandatára. Faktom zostáva, že zmluvné strany si v okamihu uzatvárania zmluvy upravili odmenu len pre prípad právoplatného skončenia veci - či už úspechom - kedy mandatárovi mala náležať podielová odmena, alebo neúspechom, kedy by mu ostal už obdržaný paušál. Dovolací súd zaujal právny názor, že najbližšie ustanovenie na riešenie vzniknutej situácie je práve ust. § 6 vyhlášky č. 655/2004 Z.z., ktorého aplikáciu odvolací súd vylúčil z dôvodu vnútornej pohnútky mandatára na výsledku sporu. Keďže neboli naplnené podmienky vzniku bezdôvodného obohatenia - právne služby boli poskytované na základe platných a účinných mandátnych zmlúv, nie je možné stotožniť sa ani s argumentáciou odvolacieho súdu, že advokát poskytoval úkony právnej služby bez adekvátneho protiplnenia. Dovolací súd uviedol, že rešpektuje zmluvnú voľnosť strán sporu, z obsahu zmluvy jednoznačne vyplýva, že obe zmluvné strany mali záujem na dlhodobej a evidentne mnohoročnej spolupráci so záujmom mandatára doviesť spory k ich právoplatnému skončeniu, k čomu však z dôvodu jeho smrti nedošlo. Režim predčasného ukončenia zmluvy si ale s výnimkou jednej mandátnej zmluvy, kde si dojednali možnosť skončenia zmluvy výpoveďou zo strany žalobcu, nedohodli a teda sama zmluva v tejto časti nedáva odpoveď na to, ako sa vysporiadať s poskytnutými právnymi službami, ktoré mandatár realizoval. Rovnako tak ustanovenia Obchodného zákonníka v časti o mandátnej zmluve neupravujú spôsob vyporiadania zmluvných strán pri predčasnom ukončení zmluvy v prípade smrti mandatára. Najvyšší súd považoval za nutné prisvedčiť aj argumentácií žalobcu ohľadne znášania podnikateľského rizika právnym predchodcom žalovanej, ktoré je vysoké obzvlášť v prípade dojednanej podielovej odmeny. Podielová odmena sa viaže na úspech vo veci, pričom druhou podmienkou tejto dohody je neistý výsledok vo veci. Vo vzťahu k určeniu výšky odmeny mandatára v tomto konkrétnom prípade dovolací súd zopakoval, že je na mieste aplikácia ustanovenia § 6 vyhlášky č. 655/2004 Z.z., nakoľko strany si výslovne neupravili režim predčasného skončenia mandátnych zmlúv /s výnimkou jednej zmluvy a možnosti výpovede zo strany žalobcu/. Po zohľadnení všetkých okolností prípadu dovolací súd nevidí dôvod, ktorý by vylučoval aplikáciu ust. § 6 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. aj na tento konkrétny prípad. Odborná spisba k tomuto ustanoveniu uvádza, že pokiaľ bola paušálna odmena advokáta dohodnutá za vybavenie veci alebo súboru vecí, bez ohľadu na to, či bola podmienená konkrétnym pozitívnym výsledkom, má advokát nárok na pomernú časť odmeny bez ohľadu na to, či klient následne vybavenie veci alebo súboru vecí dosiahol alebo nie, ak to neodporuje dohode s klientom. Ustanovenie § 6 citovanej vyhlášky rieši situáciu, keď advokát nemôže naďalej poskytovať právnu pomoc /napr. z dôvodu pozastavenia činnosti, dlhodobej choroby, vyčiarknutia zo zoznamu advokátov a pod./. Zmluvné strany mali pre prípad neúspechu vo veci dojednanú paušálnu odmenu, avšak z dôvodu predčasnej smrti advokáta k právoplatnému skončeniu veci nedošlo, a teda úspech ani neúspech nebol v konaní dosiahnutý. Rešpektujúc ale vôľu strán, ako aj skutočnosť, že iný režim, ako režim predpokladajúci úspech, resp. neúspech vo veci, si strany

nezvolili, je na mieste konštatovať, že ustanovenie § 6 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. sa na daný prípad podľa názoru Najvyššieho súdu SR vzťahuje a je potrebné ho zohľadniť v ďalšom konaní. Podmienenie uplatnenia paušálnej odmeny, či už úspechom alebo neúspechom v konaní, nevylučuje aplikáciu ust. § 6 vyhlášky o advokátskej tarife na prípady predčasného skončenia mandátnej zmluvy, pokiaľ si strany výslovne v zmluve nevymienili niečo iné. Dovolací súd súčasne uviedol, že závery rozsudku NS SR sp.zn. Obdo/7/2010 zo dňa 05.05.2010 sú aplikovateľné aj na toto konanie. Obsahom citovaného rozhodnutia bolo, že strany sporu mali dojednanú paušálnu odmenu bez ohľadu na výsledok a podielovú odmenu, určenú percentom z vysúdenej sumy, pričom žalobca si v danom konaní uplatnil náhradu za počet úkonov podľa tarifnej odmeny. Dovolací súd v danom konaní konštatoval, že v prípade skončenia zmluvného vzťahu odvolaním plnomocenstva skôr, ako dôjde k výsledku v zastupovanej veci, v prípade dohodnutej paušálnej a podielovej odmeny, nepatrí žalobcovi tarifná odmena. Ustanovenia o tarifnej odmene sa použijú len pre prípad, ak nedošlo k dohode o odmene. Záverom dovolací súd uložil súdu prvej inštancie rozhodnúť o trovách pôvodného, ako aj dovolacieho konania. 4. Okresný súd Pezinok následne po rozhodnutí dovolacieho súdu rozsudkom (v poradí druhým) zo dňa 23. mája 2023, č.k. 4C/34/2012-1435 rozhodol tak, že konanie na návrh žalovanej neprerušil. Druhým výrokom žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 348.120,23 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne od 26.06.2011 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol. Súd prvej inštancie vzájomnú žalobu žalovanej zamietol. Zároveň súd prvej inštancie o trovách konania rozhodol tak, že žalobca má proti žalovanej nárok na náhradu trov pôvodného prvoinštančného konania vo vzťahu k žalobe 94,3 % a vo vzťahu k vzájomnej žalobe 29,7 %; trov odvolacieho konania vo vzťahu k žalobe 94,3 % a vo vzťahu k vzájomnej žalobe 16,8 %; trov dovolacieho konania vo vzťahu k žalobe 100 % a vo vzťahu k vzájomnej žalobe 100 %; trov aktuálneho prvoinštančného konania vo vzťahu k žalobe 94,3 % a vo vzťahu k vzájomnej žalobe 100 %, o výške ktorých nárokoch žalobcu rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 5. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa čl. 2 ods. 1, 2, 3, ustanovenia § 164, § 162 ods. 3, § 232 ods. 2 a 3, § 255 ods. 1, 2, § 454 ods. 3, § 455 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), § 566 ods. 1, 2, § 575 ods. 3 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „ObZ“). V rámci svojho odôvodnenia súd prvej inštancie taktiež uviedol, že žalovaná dňa 21.11.2022 doručila súdu procesný návrh na prerušenie konania do rozhodnutia Ústavného súdu SR o sťažnosti, s odôvodnením, že v zákonnej lehote podá proti rozhodnutiu dovolacieho súdu sťažnosť na Ústavný súd SR /s návrhom na zrušenie uznesenia NS SR/ s tým, že výsledok sťažnostného konania bude mať priamy vplyv a podstatný význam na predmet konania o zaplatenie a o vzájomnej žalobe. Ďalej uviedol, že žalovaná dňa 21.03.2023 doručila procesný návrh na prerušenie konania do rozhodnutia príslušných súdov vo veci spoločnosti A. M. L., predtým A. W., pôvodne vedené na Krajskom súde v Bratislave pod sp.zn. 37Zm/415/1999/, kde možno očakávať plný úspech žalobcu práve vďaka úkonom, ktoré vykonal na základe mandátnych zmlúv jej právny predchodca, a teda by vznikol nárok na podielovú odmenu s tým, že výsledok konania môže mať význam pre rozhodnutie súdu v tomto konaní. Žalobca dňa 27.01.2023 doručil súdu prvej inštancie procesný návrh na pripustenie zmeny žaloby jej rozšírením aj o sumu 799.437,70 eur s úrokom z omeškania vo výške 7 % ročne od 14.12.2022 do zaplatenia s odôvodnením, že na základe právoplatného rozsudku Krajského súdu v Bratislave v tejto právnej veci žalovanej dňa 29.09.2020 bankovým prevodom uhradil priznanú istinu 572.965,79 eur a priznané príslušenstvo ku dňu 30.09.2020 vo výške 226.471,91 eur; právoplatnosťou dňa 13.10.2022 uznesenia NS SR, ktorým bol zrušený rozsudok Krajského súdu v Bratislave, spolu s rozsudkom Okresného súdu Pezinok v tejto právnej veci, dôvod plnenia v prospech žalovanej dodatočne odpadol. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalovaná doručila dňa 15.03.2023 čiastočné späťvzatie vzájomnej žaloby, v ktorom uviedla, že v konaní žiadala zaplatiť istinu 1.822.982,20 eur, po odpočítaní záloh sumu 1.377.404,62 eur s prísl., vzhľadom na fakt, že v konaní pred súdom prvej inštancie a odvolacím súdom jej neboli priznané všetky ňou vyčíslené náhrady trov konania za právne úkony, t.j. tarifná odmena za úkony právnej pomoci / úplne alebo sčasti z dôvodu výšky, dôvodnosti, premlčania/, sa v ďalšom konaní domáha zaplatenia istiny vo výške 1.018.534,37 eur /1.377.404,62 eur - 804.447,37 eur/ s 5 % úrokom z omeškania ročne od 24.07.2013 do zaplatenia. 6. O procesných návrhoch žalobcu na zmenu žaloby v zmysle § 140 ods. 1 CSP a žalovanej o čiastočnom späťvzatí vzájomnej žaloby, súd prvej inštancie rozhodol procesným uznesením, vyhláseným na pojednávaní dňa 23.05.2023 tak, že zmenu žaloby a čiastočné späťvzatie vzájomnej žaloby, nepripustil /

čl. 17, § 142 ods. 1, § 143 ods. 1, § 144, § 145 ods. 2, § 146 ods. 1, § 147 ods. 3 CSP/. Pri posúdení procesného návrhu žalobcu na zmenu žaloby mal súd prvej inštancie za to, že výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenej žalobe, resp. žaloba v časti jej rozšírenia bola predčasne podaná, nejde o nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia z právneho titulu, ktorý dodatočne odpadol, keďže vec ku dňu tohto rozhodnutia nie je právoplatne skončená, a teda hmotnoprávny základ vzájomnej žaloby dovtedy, i keď len hypoteticky, trvá. Pri posúdení procesného úkonu žalovanej /čiastočného späťvzatia vzájomnej žaloby/ nebola splnená podmienka neexistencie vážneho nesúhlasu protistrany/žalobcu; nesúhlas vyjadril v písomnom podaní zo dňa 17.04.2023. Nesúhlas odôvodnil aj tým, že z podania žalovanej nie je zrejmé v akej časti má žalovaná záujem, aby o jej protinároku bolo meritórne rozhodnuté a ani z akých dôvodov berie vzájomnú žalobu čiastočne späť /s čím sa aj súd prvej inštancie stotožnil, keď žalovaná, i keď to už bolo nadbytočné/, v čiastočnom späťvzatí žaloby nešpecifikovala, za ktoré úkony právnej pomoci, vykonané jej právnym predchodcom, si náhradu vzájomnou žalobou, neuplatňuje. Pri posúdení procesného návrhu žalovanej na prerušenie konania do rozhodnutia ústavného súdu o jej sťažnosti proti rozhodnutiu najvyššieho súdu v tejto právnej veci, súd prvej inštancie primárne vychádzal z toho, že ku dňu 23.05.2023 bolo o ústavnej sťažnosti žalovanej, vedenej pod sp.zn. I. ÚS 29/2023, už rozhodnuté a to dňa 19.01.2023 /sťažnosť bola odmietnutá/, aplikujúc ust. § 217 ods. 1 veta prvá CSP. Súd prvej inštancie vysvetlil, že v konaní teda neboli splnené podmienky pre fakultatívne prerušenie konania v zmysle cit. ust. § 164 CSP, keďže neprebiehalo súdne alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu a súd nedal na také konanie ani podnet. Pokiaľ išlo o druhý v poradí procesný návrh žalovanej na prerušenie konania do rozhodnutia príslušných súdov vo veci spoločnosti A. M. L., predtým A. W., pôvodne vedené na Krajskom súde v Bratislave pod sp.zn. 37Zm/415/1999/, vzhľadom na záväzný právny názor vyslovený najvyšším súdom v uznesení sp.zn. 5 Cdo/80/2020 zo dňa 06.09.2022 v tejto právnej veci, ktorým bol súd v ďalšom konaní viazaný, konštatoval, že ani v tomto prípade neboli splnené podmienky pre fakultatívne prerušenie konania v zmysle citovaného ustanovenia § 164 CSP, keďže žalovanou / neurčito/ označené súdne konanie vo veci spoločnosti A. M. L., predtým A. W., pôvodne vedené na Krajskom súde v Bratislave pod sp.zn. 37Zm/415/1999/, nie je prebiehajúcim súdnym konaním, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu v tomto konaní o žalobe a vzájomnej žalobe. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie oba procesné návrhy žalovanej na prerušenie konania zamietol v rozhodnutí o veci samej. 7. Keďže súd prvej inštancie v ďalšom konaní, po zrušujúcom rozhodnutí dovolacieho súdu, nezistil zmenu skutkového základu žaloby žalobcu, ani zmenu skutkového základu vzájomnej žaloby žalovanej / za ktorú nemožno považovať žalovanou po rozhodnutí dovolacieho súdu v tomto konaní predloženú „právnu analýzu“ PF UK zo dňa 06.03.2023, v zmysle zásady iura novit curia, keďže v súdnom konaní predmetom dokazovania sú len relevantné skutočnosti, nie právne predpisy/, právnym posúdením otázky vysporiadania vzájomných nárokov strán sporu po zániku mandátnej zmluvy zo dňa 25.01.1999 v znení jej 2 dodatkov smrťou mandatára /právneho predchodcu žalovanej - advokáta B.. N. Z. dňa XX.XX.XXXX/, vo vzťahu k nároku žalobcu na vrátenie zálohovej platby na podielovú odmenu a protinároku žalovanej na vydanie bezdôvodného obohatenia /formou finančnej náhrady rozdielu medzi vyplatenou odmenou za života mandatára a hodnotou skutočne poskytnutých právnych služieb do zániku mandátnej zmluvy/, ktorá bola skutočným základom pre zrušenie pôvodného rozhodnutia / rozsudku Okresného súdu Pezinok č.k. 4C/34/2012-622 zo dňa 27.07.2017 ako aj rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 2Co/48/2018-901 zo dňa 19.08.2020/, bol súd prvej inštancie pri posudzovaní otázok hmotného práva z hľadiska toho, ktorý právny predpis má byť aplikovaný, ako ho treba interpretovať, viazaný a bol povinný riadiť sa právnym posúdením súdom vyššej inštancie /v tomto prípade najvyššej súdnej inštancie všeobecného súdnictva/ a na jeho základe spor rozhodnúť. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na to, že dovolací súd vo svojom rozhodnutí zaujal právny názor, že medzi právnym predchodcom žalobcu a právnym predchodcom žalovanej boli uzavreté mandátne zmluvy a tieto od ich uzavretia do okamihu smrti mandatára /dňa XX.XX.XXXX/ boli platné a účinné /tu preto námietka žalovanej, že mandátne zmluvy boli uzavreté v rozpore s ust. § 5 ods. 3 Vyhl. MS SR č. 240/1990 Zb. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej pomoci, neobstojí/, zmluvne dohodnutý režim odmeny za poskytnuté právne služby bol mandatárovi vo forme záloh vyplatený vrátane paušálnych jednorazových platieb pre prípad neúspechu vo veci, ktoré riadne obdržal a ich vyplatenie nebolo v konaní sporným, mandatár poskytol mandantovi právne služby, teda protiplnenie za poskytnuté služby nemôže byť v žiadnom prípade posúdené ako bezdôvodné obohatenie /na strane žalobcu/, získané z dôvodu, ktorý odpadol, čím dovolací súd vyslovil pre súd prvej inštancie záväzné právne posúdenie - neexistenciu právneho základu protinároku žalovanej na

vydanie bezdôvodného obohatenia žalobcom s tým, že povinnosť vydania bezdôvodného obohatenia vzniká iba v prípade, ak medzi účastníkmi neexistuje iný právny vzťah, v rámci ktorého zvláštna právna norma ukladá povinnosť plniť, danú na základe iného ustanovenia zákona, alebo založenú zmluvne, pričom v danom prípade sú podľa dovolacieho súdu ťažiskové jednak mandátne zmluvy, uzatvorené medzi žalobcom /právnym predchodcom žalobcu/ a právnym predchodcom žalovanej a jednak Vyhláška MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. V zmysle ustálenej praxe najvyšších súdnych autorít neexistoval pre súd prvej inštancie v ďalšom konaní priestor na právny dialóg, alebo úvahy o tom, či je záväzný právny názor najvyššieho súdu správny, fundovaný alebo úplný. Z uvedeného dôvodu preto súd prvej inštancie protinárok žalovanej v ďalšom konaní bez ďalšieho zamietol ako právne bezzákladný. Ďalej súd prvej inštancie odkazujúc na ustanovenia § 6 Vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, ktorého aplikáciu dovolací súd vyslovil na riešenie situácie predčasného ukončenia mandátnej zmluvy zo dňa 25.01.1999 /vo vzťahu k nároku žalobcu na vrátenie zálohovej platby na podielovú odmenu, vyplatenej vo výške 10.487.470,- Sk, t.j. 348.120,23 eur v prepočte na menu euro konverzným kurzom/, uviedol, že ak advokát neposkytuje právne služby až do úplného vybavenia veci alebo súboru vecí alebo ich neposkytuje za celé dohodnuté obdobie, patrí mu pomerná časť dohodnutej paušálnej odmeny; na žiadosť klienta predloží klientovi pri vyúčtovaní špecifikáciu vykonanej práce. Aplikujúc hmotné právo v zmysle záväzného právneho názoru dovolacieho súdu, súd prvej inštancie žalobe žalobcu v časti o zaplatenie sumy 348.120,23 eur istiny /vo výške vyplatenej zálohy na podielovú odmenu, dohodnutú v mandátnej zmluve zo dňa 25.01.1999 v čl. III. bod 1. pre prípad plného úspechu v spore/, vyhovel, keď dohodnutá podmienka nároku mandatára na podielovú odmenu /a teda aj na vyplatenú zálohu na podielovú odmenu/ nenastala v dôsledku predčasného zániku mandátnej zmluvy smrťou mandatára, ku ktorému dňu predčasného skončenia mandátnej zmluvy spor právneho predchodcu žalobcu vo veci neuhradených zmeniek právoplatne /plným úspechom, ale ani neúspechom/ neskončil; nárok na odmenu zostal len v rozsahu pomernej časti dohodnutej paušálnej odmeny. Pre úplnosť súd prvej inštancie dodal, že i keď Ústavný súd SR uznesením č.k. I. ÚS 29/2023-37 zo dňa 19.01.2023 sťažnosť žalovanej proti postupu najvyššieho súdu v konaní, vedenom pod sp.zn. 5Cdo 80/2020 a jeho uzneseniu zo dňa 06.09.2022, ako neprípustnú, odmietol, v bode 29. svojho rozhodnutia uviedol, že preskúmaním napadnutého uznesenia zistil, že najvyšší súd postupoval v medziach svojej právomoci, pričom sa nedopustil takého výkladu a aplikácie príslušnej zákonnej úpravy /Civilného sporového poriadku, Obchodného zákonníka a Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z./, ktorými by poprel ich účel a význam, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemožno označiť za arbitrárne v tom smere, že by závery ním formulované boli zjavne nelogické s ohľadom na skutkový stav, zistený súdmi nižších inštancií, ústavne neudržateľné, alebo že by napadnuté uznesenie nereflektovalo ťažiskové skutočnosti, dôležité pre riadne zistenie skutkového stavu veci a rozhodnutie o dovolaní žalobkyne. Súd prvej inštancie žalovanú zaviazal ďalej aj na zaplatenie príslušenstva pohľadávky v zmysle § 121 ods. 3 OZ podľa § 517 ods. 1, 2 OZ, keďže sa žalovaná dostala s plnením peňažného dlhu do omeškania. Na vrátenie zálohy na podielovú odmenu bola žalobcom vyzvaná listom zo dňa 16.6.2011, ktorý bol žalovanej doručený dňa 20.06.2011. Úrok z omeškania súd prvej inštancie žalobcovi priznal vo výške 9,25 % ročne, v súlade s vykonávacím predpisom /Nariadenie vlády SR č. 87/1995 Zb./ od 26.06.2011 do zaplatenia a vo zvyšku, o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 1,45 % ročne, keďže sa žalobca domáhal úroku z omeškania vo výške 0,03 % za každý deň omeškania, čo ročne predstavuje 10,95 %-ný úrok, žalobu v časti príslušenstva zamietol. Súd prvej inštancie uviedol, že žalovaná, ako dedič mandatára, zmluvnej strany mandátnej zmluvy zo dňa 25.01.1999 v znení jej 2 dodatkov zo dňa 10.01.2002 a zo dňa 10.05.2004, zodpovedá za dlhy poručiteľa ku dňu jeho smrti /§ 460, 470 ods. 1 OZ/. Vzhľadom na účinky predčasného zániku mandátnej zmluvy ex nunc, žalovaná nebola viazaná zmluvným dojednaním mandanta a mandatára, uvedeným v čl. I. bod 1, druhý odsek dodatku č. 2 zo dňa 10.05.2004 mandátnej zmluvy zo dňa 25.01.1999, kde zmluvné strany dojednali úrok z omeškania vo výške 0,03 % za každý deň omeškania zo sumy nevrátenej zálohy na podielovú odmenu v prípade neúspechu v spore. Ku dňu smrti mandatára neúspech v spore, ako zmluvne dohodnutá podmienka pre vznik nároku na vrátenie zálohy na podielovú odmenu, dosiahnutý nebol, teda zmluvne dohodnutý záväzok mandatára vo forme dlhu voči žalobcovi, ktorý by prešiel na jeho dediča, nevznikol. Súd prvej inštancie k uvedenému skonštatoval, že k tejto časti nároku žalobcu odvolací, ale ani dovolací súd, nezaujali pre súd prvej inštancie záväzný /iný/ právny názor. Pokiaľ sa žalobca v konaní proti žalovanej naďalej domáhal zaplatenia aj zmluvnej pokuty vo výške 3.319,39 eur, súd prvej inštancie žalobu aj v tejto časti zamietol ako nedôvodnú pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovanej. Zmluvná pokuta vo výške 100.000,- Sk bola zmluvne dohodnutá v dodatku č. 2 k mandátnej zmluve zo dňa 25.01.1999 medzi mandantom /právnym predchodcom žalobcu/ a mandatárom, nie medzi žalobcom /

ani jeho právnym predchodcom/ a žalovanou, pre prípad porušenia zmluvne dohodnutej povinnosti mandatára vrátiť mandantovi zálohu vo výške 1.600.000,- Sk v lehote do 5 dní od obdržania výzvy a to za podmienky, že v spore /predmete mandátnej zmluvy/ nedosiahne úspech. Súd prvej inštancie odôvodnil, že ku dňu smrti mandatára neúspech v spore, ako zmluvne dohodnutá podmienka pre vznik nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty, v spojení s povinnosťou mandatára vrátiť zálohu vo výške 1.600.000,- Sk v lehote do 5 dní od obdržania výzvy, nenastal, až iba ktorý dlh by smrťou mandatára prešiel na žalovanú, ako jeho dediča. Ani k tejto časti nároku žalobcu odvolací, ale ani dovolací súd, nezaujali pre súd prvej inštancie záväzný /iný/ právny názor. Súd prvej inštancie ďalej skonštatoval, že žalovaná v konaní neuviedla žiadne také dôvody, na základe ktorých by jej mal určiť dlhšiu lehotu na plnenie, než zákonnú trojdňovú, prihliadajúc aj na skutočnosť, že od 29.09.2020 disponuje nie malým finančným obnosom /sumou 799.437,70 eur/, vyplateným jej žalobcom na základe zrušených rozsudkov prvoinštančného a odvolacieho súdu v tomto konaní. Následne súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobca sa v konaní domáhal zaplatenia istiny vo výške 348.120,33 eur a žalovaná vzájomnou žalobou zaplatenia istiny 1.377.404,62 eur. Vo fáze konania pred prvoinštančným súdom /rozsudok zo dňa 27.07.2017/ súd prvej inštancie žalobu posúdil ako dôvodnú v časti o zaplatenie istiny 348.120,23 eur / vrátenia zálohy na podielovú odmenu/, ktorú sumu odpočítal od žalovanej priznaného protinároku / len z toho dôvodu žalobu v tejto časti vo výroku zamietol/. Čistý úspech žalobcu vo vzťahu k jeho žalobe bol 94,3 %, čistý úspech žalobcu vo vzťahu k protinároku žalovanej, ktorej súd priznal istinu 470.051,19 eur, bol 29,7 %. V odvolacom konaní, i keď odvolací súd zamietajúci výrok súdu prvej inštancie vo vzťahu k žalobe potvrdil, v odôvodnení svojho rozhodnutia nárok žalobcu na vrátenie zálohy na podielovú odmenu nespochybnil, preto úspech žalobcu 94,3 % ostal zachovaný a vo vzťahu k protinároku žalovanej žalobca dosiahol čistý úspech 16,8 %, keď odvolací súd žalovanej priznal istinu 572.956,79 eur. V dovolacom konaní dosiahol žalobca čistý úspech 100 % vo vzťahu k žalobe aj vzájomnej žalobe žalovanej. V aktuálnom prvoinštančnom konaní ostal čistý úspech žalobcu 94,3 % /súd žalovanej uložil povinnosť na zaplatenie istiny 348.120,23 eur zálohy na podielovú odmenu/ a vo vzťahu k vzájomnej žalobe, ktorú súd prvej inštancie zamietol, jeho čistý úspech predstavuje 100 %. O výške náhrady trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník /§ 262 ods. 2 CSP/, s prihliadnutím na pomer úspechu strán sporu v jednotlivých fázach konania - prvoinštančného a odvolacieho /uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 19.11.2019 sp.zn. I. ÚS 453/2019/ tak, ako je uvedené vo výrokovej časti predmetného rozsudku. 8. Proti výrokom I., II., IV. a V. rozsudku súdu prvej inštancie podala žalovaná v zákonom stanovenej lehote odvolanie, a to z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) CSP. Žalovaná v úvode odvolania uviedla, že nesúhlasí s právnou argumentáciou súdu prvej inštancie v bodoch 5-7 napadnutého rozsudku, v ktorých súd prvej inštancie poukázal na fakt, že ochrana porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, teda každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a tiež spravodlivo. Rovnako nesúhlasí ani s opakujúcim sa poukazovaním súdu prvej inštancie naprieč celým odôvodnením napadnutého rozsudku na tzv. kasačnú záväznosť zrušovacieho rozhodnutia, v zmysle ktorej je údajne súd nižšej inštancie povinný bezvýhradne sa podriadiť právnemu názoru súdu vyššej inštancie vyslovenému v zrušovacom rozhodnutí. Žalovaná uviedla, že pokiaľ má byť súd viazaný právnym názorom dovolacieho súdu, musí byť tento právny názor uvedený v odôvodnení rozsudku dovolacieho súdu a musí z neho vyplývať, prečo bolo rozhodnutie súdu nižšieho súdu zrušené, prečo bolo považované za nesprávne, v čom spočívajú nedostatky dokazovania, skutkových záverov, prípadne nedostatky právneho posúdenia veci. Takýto právny názor musí byť preto súladný s právnym poriadkom, nesmie byť arbitrárny a celkom zjavne svojvoľný. Z pohľadu žalovanej však neboli naplnené práve tieto podmienky pre kasačnú záväznosť rozhodnutia inštančne nadriadeného súdu, preto súd prvej inštancie nebol vysloveným právnym názorom viazaný. Žalovaná zopakovala, že vo svojich vyjadreniach predložených súdu najmä dňa 15.03.2023 a dňa 09.05.2023 (podporené aj právnou analýzou O.. B.. M. Š., V.. zo dňa 06.02.2023) uvádzala viaceré dôvody, pre ktoré vyslovené rozhodnutie najvyššieho súdu nemôže byť v danej veci aplikované, a to nielen z dôvodu zmeny skutkových okolností, ale najmä z dôvodu celkom zjavného rozporu vysloveného názoru s právnym poriadkom a jeho zjavnej neudržateľnosti. Podľa žalovanej toto súd prvej inštancie absolútne v odôvodnení napadnutého rozsudku odignoroval. Žalovaná argumentovala, že v záujme zachovania princípu právnej istoty, ktorý predstavuje základ demokratického právneho štátu, je nevyhnutné posudzovať otázku prípustnosti dovolania reštriktívne, preto je možno v rámci dovolacieho konania žiadať zrušenie alebo zmenu už právoplatných súdnych

rozhodnutí iba z obmedzených, v zásade závažných procesných dôvodov, kedy prevláda nielen individuálny, ale aj verejný záujem na tom, aby bolo takéto procesne nesprávne rozhodnutie zrušené. V tomto smere žalovaná poukázala na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Abdullayev proti Rusku a argumentovala, že dosiahla právoplatné rozhodnutie vo veci samej a legitímne mohla očakávať, že bude naplnený princíp právnej istoty. Nestalo sa tak, naopak, žalobca dosiahol opätovné „odvolacie“ konanie, pričom sa zjavne nejednalo o stav, kedy malo ísť len o nápravu zásadných justičných nespravodlivostí a nesprávneho výkonu spravodlivosti. Následne žalovaná v tejto súvislosti zdôraznila, že dovolacie rozhodnutie a v ňom vyslovený svojvoľný právny názor odporujúci celkom zjavne právnemu poriadku, zásade zmluvnej voľnosti a zásadám spravodlivosti a ekvity, je podľa jej názoru potrebné zásadne odmietnuť. Ďalej uviedla, že právny názor obsiahnutý v zrušovacom rozhodnutí súdu vyššej inštancie (dovolacieho súdu) vychádza zo skutkového stavu veci, ktorý bol zistený súdom nižšej inštancie, ten sa však do času opätovného prejednania predmetnej právnej veci zmenil, na čo žalovaná poukazovala a navrhovala vykonať aj ďalšie dôkazy v tomto smere, čo však súd prvej inštancie odmietol, čím došlo k naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP. Následne žalovaná zdôraznila, že záväzný právny názor je len taký, ktorý je nielen riadne odôvodnený a má oporu v právnom poriadku, ale najmä taký, ktorý bol predmetom prieskumu dovolacieho súdu a vo vzťahu ku ktorému súd nejaké stanovisko zaujal. Podľa žalovanej, nárok žalobcu na zaplatenie 348.120,23 eur však predmetom prieskumu v dovolacom konaní nikdy nebol, nebol súčasťou dovolacích otázok a dovolací súd sa k tomuto nároku v odôvodnení dovolacieho rozhodnutia ani jediným slovom nezmienil. V tomto smere vyjadrila názor, že rozsudok je podľa jej názoru svojvoľný, arbitrárny a vo vzťahu k posúdeniu nároku žalobcu napĺňa hneď niekoľko odvolacích dôvodov, a to podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP. K záveru súdu prvej inštancie, že prebiehajúce konania vo veci A. M. L. (predtým A. W.) vedené na Krajskom súde v Bratislave pod sp.zn. 37Zm/415/1999, s ohľadom na vyslovený záväzný právny názor najvyššieho súdu, nespĺňajú podmienky pre fakultatívne prerušenie konania, žalovaná uviedla, že s týmto názorom súdu prvej inštancie nesúhlasí, naopak má za to, že súd prvej inštancie mal konanie v zmysle § 164 CSP prerušiť, nakoľko práve výsledok druhého konania preukazuje podstatnú otázku pre rozhodnutie v súlade so zásadou spravodlivého usporiadania vzťahov a to, že právne služby právnym predchodcom žalovanej v prospech žalobcu boli riadne vykonané a s očakávaným pozitívnym výsledkom pre žalobcu-úspechom, čo vytvára nové skutkové okolnosti pre nazeranie na uplatňovanie ustanovení o odmene advokáta v kontexte výkladu vôle zmluvných strán. Z uvedeného dôvodu žalovaná navrhla, aby v prípade, ak odvolací súd napadnutý rozsudok zruší a vráti vec súdu prvej inštancie na nové konanie, aby súčasne dal súdu prvej inštancie pokyn na prerušenie tohto konania do právoplatného skončenia konania vo veci A. M. L. (predtým A. W.) vedené na Krajskom súde v Bratislave pod sp.zn. 37Zm/415/1999. Súčasne navrhla, aby súd toto odvolacie konanie z toho istého dôvodu prerušil. Následne žalovaná opakovane poukázala na osobitosť dojednania odmien v oboch mandátnych zmluvách, keď paušálna odmena v týchto nebola dojednaná štandardne, ako to predpokladá a definuje ustanovenie § 5 Vyhlášky č. 655/2004 Z.z., ale vznik nároku na zmluvou pôvodne dojednanú odmenu bolo výslovne dojednané len pre konkrétny prípad skončenia vzťahu z mandátnej zmluvy - právoplatným skončením veci a nárok na paušálnu odmenu vznikol za predpokladu, že sa vec skončí neúspechom. Naopak, v prípade úspechu vo veci, mal mať právny predchodca žalovanej nárok na podielovú odmenu. Žalovaná zdôraznila, že súd prvej inštancie v jednej vete bez akéhokoľvek detailnejšieho právneho názoru poprel zmluvné ustanovenia a vyslovil ničím nepodložený, právnemu poriadku a zmluvnej voľnosti výslovne odporujúci, právny názor vedúci k odmietnutiu bezdôvodného obohatenia a potrebe aplikácie § 6 Vyhlášky č. 655/2004 Z.z. bez toho, aby posúdil celkom zrejmú arbitrárnosť takto vysloveného právneho názoru. Žalovaná namietala, že dovolací súd (a teda ani súd nižšej inštancie) sa absolútne žiadnym spôsobom nevysporiadal s jej opakovanými námietkami vo vzťahu k uplatneniu príslušného ustanovenia vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, ktorých podstatou bolo, okrem iného práve aj to, že rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Obdo/7/2010, o ktoré sa žalobca a aj dovolací súd opierali, je aj s ohľadom na osobitý charakter dojednaní v mandátnych zmluvách žalobcu a právneho predchodcu žalovanej neaplikovateľný na daný právny vzťah, z dôvodu absolútnej odlišnosti skutkových okolností, vo vzťahu k čomu žalovaná predložila aj vlastné právne posúdenie veci, ktoré dovolací súd úplne odignoroval. Žalovaná opakovane odôvodnila, že stále trvá na vylúčení aplikácie ustanovenia § 6 Vyhlášky č. 655/2014 Z.z. Navyše zdôraznila, že skutočnosť, že vyhláška expressis verbis neupravuje podmienenú/ nepodmienenú odmenu neznamená, že sa takto zmluvné strany dohodnúť nemohli. Práve naopak vyjadrila názor, že v súlade s ustanovením čl. 2 ods. 3 Ústavy SR sa mohli zmluvné strany dohodnúť akokoľvek, ak takáto dohoda neodporuje zákonu, čo v tomto prípade nenastalo. Ďalej žalovaná uviedla, že v bode 23 napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uvádza, že aplikuje hmotné právo v zmysle

záväzného právneho názoru dovolacieho súdu a odôvodňuje prečo vyhovel žalobe žalobcu v časti o zaplatenie sumy 348.120,23 eur istiny (zodpovedajúcej výške vyplatenej zálohy na podielovú odmenu pre prípad plného úspechu v spore), keď dohodnutá podmienka nároku mandatára na podielovú odmenu nenastala v dôsledku predčasného skončenia mandátnej zmluvy smrťou mandatára, ku ktorému dňu predčasného skončenia mandátnej zmluvy spor právneho predchodcu žalobcu právoplatne neskončil a nárok na odmenu zostal len v rozsahu pomernej časti dohodnutej paušálnej odmeny. Žalovaná však tvrdí, že dovolací súd takýto právny záver vo vzťahu k nároku žalobcu na vrátenie vyplatenej zálohy od žalovanej nezaujal, práve naopak, najvyšší súd sa predmetným nárokom vôbec nezaoberal, keďže ani nebol predmetom dovolania a dovolacej otázky. Podľa žalovanej, súd nižšieho stupňa preto v tejto otázke viazaný názorom súdu vyššieho stupňa nebol, a preto mal v zmysle námietok vznesených žalovanou vo vzťahu k tomuto nároku vykonať dokazovanie a nové právne posúdenie. Žalovaná namietala, že súd prvej inštancie však nevykonal žiadne dokazovanie, aby mohol riadne nárok žalobcu voči žalovanej posúdiť a odôvodnenie napadnutého rozsudku neobsahuje vo vzťahu k samotnej tejto istine uplatnenej žalobcom absolútne žiadne odôvodnenie. Namietala, že súd prvej inštancie sa ani jedinou vetou nevyporiadal s jej argumentáciou, ktorú predniesla napríklad vo svojom vyjadrení zo dňa 15.03.2023, ale aj na pojednávaní dňa 23.05.2023, na ktoré odkázala. Žalovaná dodala, že súdne konania, v ktorých právny predchodca žalovanej na základe mandátnych zmlúv poskytoval žalobcovi právne služby, končia postupne úspechom žalobcu, ktorého obranu a stratégiu ešte v počiatkoch súdnych sporov určil a nastavil práve právny predchodca žalovanej, čo bolo pre súdne spory aj s ohľadom na ich charakter (zmenkové spory s prísnou koncentračnou zásadou s povinnosťou vzniesť relevantné námietky pri prvom úkone v konaní) rozhodujúce a dnes z toho žalobca získava v konaniach podstatný úspech, predstavujúci ušetrenie prostriedkov v desiatkach miliónov eur. Tieto fakty sú podľa žalovanej nesporné v rámci tohto konania, no súčasne neboli doposiaľ predmetom právneho posúdenia zo strany súdov, čo je pre konanie podstatná okolnosť. Vyvstáva podľa nej potom logická otázka, prečo by nemal žalobca, za poskytnuté právne služby, navyše končiace v jeho prospech, žalovanej ako právnej nástupkyni riadne uhradiť odmenu, ktorá by zodpovedala reálnemu množstvu poskytnutých úkonov právnej pomoci zo strany právneho predchodcu žalovanej žalobcovi. Záverom žalovaná poukázala na to, že napadnutý rozsudok je potrebné označiť za arbitrárny, svojvoľný a nepreskúmateľný z dôvodu, že neobsahuje odpovede na mnohé skutkové aj právne argumenty prezentované žalovanou najmä v jej vyjadrení z 15.03.2023 a z 09.05.2023, kde žalovaná upozorňovala jednak na skutočnosť, že pokiaľ ide o nárok žalobcu uplatnený v tomto konaní, tento nebol predmetom prieskumu dovolacieho súdu, nebol predmetom dovolacích otázok, a preto je súd povinný ho posúdiť z hľadiska jeho oprávnenosti osobitne, pričom žalovaná prezentovala svoje argumenty smerujúce k tomu, prečo by mal byť tento nárok zamietnutý, ako aj prezentovala nové skutkové zistenia k nároku uplatnenému vzájomnou žalobou a navrhovala na ich preukázanie vykonať aj zodpovedajúce dôkazy, ktoré (okrem iného) odôvodňujú odklon od kasačného rozhodnutia súdu vyššej inštancie. Zároveň prezentovala aj právne závery a posúdenie, ktoré nebolo zobraté do úvahy zo strany dovolacieho súdu, a ktoré súčasne dokazuje svojvoľnosť prijatého záveru zo strany dovolacieho súdu. Žalovaná sa odvoláva vo vzťahu k výroku IV. napadnutého rozsudku iba čiastočne, nakoľko doterajší priebeh konania a vykonané dokazovanie, na základe ktorého prvoinštančný, ako aj odvolací súd v pôvodných konaniach nepriznali všetky žalovanou vyčíslené náhrady trov konania za právne úkony úplne alebo z časti, a to z dôvodu ich výšky, dôvodnosti alebo premlčania. Svoj pôvodný návrh zo dňa 27.04.2017 žalovaná žiadala zmeniť v rámci konania na súde prvej inštancie na základe návrhu na čiastočné späťvzatie žaloby zo dňa 15.03.2023, ktorému však súd prvej inštancie nevyhovel a zmenu žaloby nepripustil. Z tohto dôvodu žalovaná podala odvolanie voči výroku IV. napadnutého rozsudku iba v časti, pričom svoj nárok odôvodňuje tým, že si uplatňuje vzájomnou žalobou istinu vo výške 1.018.534,37 eur, ktorá pozostáva z rozdielu medzi vyčíslenou tarifnou odmenou za úkony právnej pomoci, tak ako ich špecifikovala žalovaná vo svojom návrhu zo dňa 27.4.2017 bez započítania uhradených záloh z mandátnych zmlúv a doposiaľ v konaniach neuznanými, zamietnutými alebo poníženými úkonmi zo strany súdov vo výške 804.447,83 eur (poznámka k výpočtu nároku: 1.822.982,20 eur - 804.447,37 eur). Žalovaná si v nadväznosti na vyššie uvedené, uplatňuje vzájomnou žalobou voči žalobcovi istinu vo výške 1.018.534,37 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,5 % p.a. od 24.07.2013 do zaplatenia a vo zvyšku sa neodvoláva. Žalovaná navrhla, aby Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil a vydal nasledovné uznesenie: Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku I., kde súd návrh na prerušenie konania zamietol mení tak, že konanie prerušuje do právoplatného skončenia súdneho sporu vo veci žalobcu A. M. L. proti žalovanému Slovenský plynárenský priemysel, a.s., vedený na Krajskom súde v Bratislave pod sp.zn. 37Zm/415/1999, a aby vo veci samej v ďalšom konaní následne v zmysle § 388 CSP vydal nasledovný rozsudok: „1. Odvolací súd rozsudok súdu prvej

inštancie v napadnutej časti (II.), že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 348 120,23 EUR spolu s úrokom z omeškania mení tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamieta. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti (IV.), kde vzájomnú žalobu žalovanej zamietol mení tak, že žalobca je povinný zaplatiť žalovanej sumu vo výške 1 018 534,37 EUR s 5,5 % úrokom z omeškania ročne od 24.7.2013 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšku vzájomnú žalobu žalovanej zamieta. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti (V.), že žalobca má nárok na náhradu trov pôvodného prvoinštančného konania vo vzťahu k žalobe 94,3% a vo vzťahu k vzájomnej žalobe 29,7%, trov odvolacieho konania vo vzťahu k žalobe 94,3% a vo vzťahu k vzájomnej žalobe 16,8%, trov dovolacieho konania vo vzťahu k žalobe 100% a vo vzťahu k vzájomnej žalobe 100%, trov aktuálneho prvoinštančného konania vo vzťahu k žalobe 94,3% a vo vzťahu k vzájomnej žalobe 100%, mení tak, že žalovaná má nárok na pomernú náhradu trov konania. Žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.“ 9. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedol, že žalovaná v celom odvolaní polemizuje so záväzným právnym názorom dovolacieho súdu, ktorý je podľa nej pre zmenu skutkových okolností neaplikovateľný a tiež nesprávny, neuvádza ale žiadnu zmenu skutkových okolností, ktorá by mal mať vplyv a spôsobila by neaplikovateľnosť záväzného právneho názoru dovolacieho súdu. Žalobca ďalej považoval za potrebné poukázať na tú skutočnosť, že ústavná sťažnosť žalovanej voči rozhodnutiu dovolacieho súdu bola uznesením Ústavného súdu SR, sp.zn. I. ÚS 29/2023-37 zo dňa 19.01.2023 odmietnutá, keďže ústavný súd nezistil, že by postupom dovolacieho súdu a napadnutým uznesením dovolacieho súdu bolo zasiahnuté do obsahu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, preto ústavnú sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Žalobca poukázal na zmätočnosť odvolania žalovanej, ktorá na jednej strane (s. 3 bod 3 odvolania) poukazuje na rozpor rozhodnutia dovolacieho súdu s právnym poriadkom, následne už argumentuje rozporom vysloveného právneho názoru dovolacieho súdu so zásadami spravodlivého usporiadania vzťahov (s. 5 bod 7), aby ďalej pripustila možnosť dvoch právnych názorov (s. 6 bod 12) avšak neuvádza žiadnu judikatúru, ktorá by tento jej iný (druhý) právny názor podporila. Následne žalobca poukázal na to, že podľa jeho názoru dovolací súd v bodoch 22. a 23. rozhodnutia o dovolaní sa vyjadril pomerne jednoznačne a vyčerpávajúcim spôsobom zhrnul právny názor dovolacieho súdu. K tomu, že žalovaná sa stále vracia k údajným úspechom žalobcu v konaniach W. XX Q..A.. a A., ktoré údajne dosahuje žalobca po smrti právneho predchodcu žalovanej, žalobca uviedol, že je ale bez akéhokoľvek významu pre predmet tohto sporu. Ďalej žalobca vysvetlil, že pre posúdenie nároku na odmenu a jej výšky je rozhodujúci výlučne moment zániku mandátnych zmlúv, ktoré s účinkami ex nunc zanikli ku dňu smrti mandatára, t.j. k 08.11.2010. Nárok na odmenu, ako aj výšku odmeny je potrebné určovať k tomuto dátumu a na základe tých skutkových okolností, ktoré nastali do tohto času. Podľa žalobcu je teda nesporné, že mandátne zmluvy boli odplatné, avšak mandatárovi vznikol len nárok na pomernú časť paušálnej odmeny a nárok na podielovú odmenu mu ku dňu zániku zmlúv nevznikol. Keďže žalobca od žalovaného žalobou nepožadoval vrátenie pomernej časti paušálnej odmeny, ale výlučne vrátenie zálohy na podielovú odmenu, nebolo v rozpore so záväzným právnym názorom dovolacieho súdu, že súd prvej inštancie nezisťoval rozsah právnych služieb poskytovaných do skončenia mandátnych zmlúv a nevykonával dôkazy potrebné na určenie pomernej časti paušálnej odmeny (za účelom čoho by musel zohľadniť aj počet úkonov právnej služby vykonaných inými advokátmi po 08.11.2010 až do právoplatného skončenia vecí W. XX a A. W.). Uviedol, že akékoľvek dokazovanie vo vzťahu k vzniku nároku na podielovú odmenu nie je ale potrebné, keďže ku dňu zániku mandátnych zmlúv bezpochyby právoplatný úspech v žiadnej z vecí nenastal, čo nie je sporné. Následne žalobca vyčerpávajúcim spôsobom zhrnul jeho názor potvrdzujúci správnosť právneho názoru dovolacieho súdu, ktorý v celom rozsahu prevzal súd prvej inštancie v odvolaním napadnutom rozsudku. Následne žalobca zdôraznil, že podľa jeho názoru je zrejmé, že zmluvné strany si nedohodli odmenu len pre dve osobitné situácie (úspech alebo neúspech), ale dohodli si odmenu za činnosť mandanta (paušálnu odmenu), ku ktorej v prípade úspechu mal pribudnúť bonus vo forme podielovej odmeny. Pokiaľ ide o odvolací dôvod žalovanej podľa § 364 ods. 1 písm. b) CSP, žalobca zhrnul, že nárok žalobcu na zaplatenie sumy 348.120,23 eur súd prvej inštancie riadne odôvodnil, pričom aplikujúc hmotné právo odvolávajúc sa na záväzný právny názor dovolacieho súdu, konštatoval, že keď dohodnutá podmienka nároku mandatára na podielovú odmenu nenastala v dôsledku predčasného zániku mandátnej zmluvy smrťou mandatára, ku ktorému nebola žiadna vec neuhradených zmeniek právoplatne skončená, potom nárok na podielovú odmenu nevznikol a zostal len v rozsahu pomernej časti dohodnutej paušálnej odmeny. Žalobca považuje odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie za dostatočné a uviedol, že podľa neho v celom rozsahu dáva odpovede na všetky

relevantné otázky, preto mu nie je zrejmé v čom vidí žalovaná rozhodnutie o nároku ako arbitrárne a svojvoľné. Dodal, že súd prvej inštancie jednoznačne a logicky aj v zmysle záväzného právneho názoru dovolacieho súdu, ktorý konštatoval viazanosť účastníkov konania zmluvnými dojednaniami uvedenými v mandátnych zmluvách, rozhodol o priznaní nároku 348.120,23 eur, ktorý predstavoval len zálohu na podielovú odmenu, na ktorú jednoznačne ku dňu zániku mandátnych zmlúv nevznikol nárok. Pokiaľ aj dovolací súd svoj právny názor vyslovil len k aplikácii § 6 vyhl. 655/2004 Z.z. a jeho použití na daný prípad (keď zastupovanie netrvalo po celú dojednanú dobu), potom je podľa žalobcu zrejmé, že nárok mandatára na odmenu vznikol vo výške pomernej časti paušálnej odmeny a nárok na podielovú odmenu nevznikol, keďže ku dňu zániku zmlúv nebola žiadna z vecí právoplatne skončená. Následne žalobca zdôraznil, že vo vzťahu k nároku žalobcu na zaplatenie 348.120,23 eur nemusel súd prvej inštancie vykonávať ďalšie dôkazy a nové právne posúdenie, keďže aj zo záverov dovolacieho súdu vyplýva, že nárok na podielovú odmenu žalovanej nevznikol. Podľa žalobcu je zrejmé, že podmienka upravená v čl. III ods. 1 Mandátnej zmluvy A. W. v znení jej Dodatku č. 2 (vznik povinnosti mandatára vrátiť zálohu na podielovú odmenu do 5 dní od obdŕžania výzvy mandanta po dosiahnutí neúspechu vo veci) nie je dôvodom, ktorý zakladá nárok žalobcu na zaplatenie sumy 348.120,23 eur (teda vrátenie zálohy na podielovú odmenu). Právna skutočnosť, ktorá zakladá nárok žalobcu na vrátanie zálohy na podielovú odmenu je zánik zmluvy smrťou mandatára dňa 08.11.2010. Pokiaľ ide o odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP, žalobca zdôraznil, že či už súd prvej inštancie, odvolací súd aj dovolací súd, zhodne potvrdili a konštantne ustálili (túto skutočnosť teda nie je v žiadnom prípade možné považovať za spornú), že mandátne zmluvy zanikli smrťou mandatára s účinkami ex nunc ku dňu 08.11.2010. Žalobca ďalej uviedol, že smrťou mandatára právne účinky právnych úkonov (mandátnych zmlúv) zanikli a tieto právne úkony stratili právne účinky a odpadol právny dôvod na plnenie. Vysporiadanie medzi mandantom a právnym nástupcom mandatára sa musí vykonať ku dňu zániku zmluvy, preto žiadne okolnosti, ktoré by mali nastať po zániku mandátnych zmlúv, už nie sú rozhodujúce. Akákoľvek zmena skutkového stavu po zániku zmlúv, t.j. po 08.11.2010 už je bez právneho významu pre vysporiadanie strán mandátnej zmluvy, resp. jej právnych nástupcov. Je podľa žalobcu zrejmé, že dovolací súd vychádzal zo skutkového stavu tak, ako ho zistili súdy nižšej inštancie ku dňu zániku mandátnych zmlúv, teda akákoľvek ďalšia zmena skutkového stavu po 08.11.2010 nemôže mať žiaden vplyv na záväzný právny názor dovolacieho súdu, ktorým je preto súd prvej inštancie bez výhrad viazaný. K odvolaciemu dôvodu žalovanej podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP žalobca uviedol, že žalovaná neuvádza žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré mal zohľadniť súd prvej inštancie a z dôkazov nevyplynuli, ani neuvádza žiadne súdom ustálené skutočnosti, ktoré by z dôkazov nevyplývali. Žalobca sa preto v tomto rozsahu môže vyjadriť len všeobecne a poukazuje na to, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku správne vyhodnotil všetky predložené dôkazy a z nich vyplývajúce skutočnosti a vo veci správne rozhodol. Vzhľadom na uvedené žalobca žiada, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil. 10. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je čiastočne dôvodné, a čiastočne nedôvodné, a preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie čiastočne ako vecne a právne správny potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 CSP) a čiastočne rozsudok súdu prvej inštancie zmenil (§ 388 CSP). 11. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu podaného odvolania zo strany žalovanej a uvádza, že pokiaľ ide o námietku žalovanej vznesenú v rámci odvolacieho konania a jej polemiky týkajúcej sa namietania kasačnej záväznosti a možnosti súdu prvej inštancie (prípadne odvolacieho súdu) polemizovať s názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky odvolací súd uvádza, že právna teória i súdna prax rozoznávajú dva základné typy záväznosti rozhodnutí najvyššieho súdu a to záväznosť kasačnú (inštančnú, t.j. v tej istej veci) a záväznosť precedenčnú (judikatórnu); kým v prípade tzv. kasačnej záväznosti je súd nižšieho stupňa vždy povinný pri nezmenených skutkových a právnych okolnostiach veci bezvýhradne akceptovať právny názor najvyššieho súdu vyjadrený v zrušujúcom rozhodnutí, v prípade tzv. precedenčnej záväznosti existuje možnosť, aby všeobecný súd rôzneho stupňa (ne)reflektoval právne závery najvyššieho súdu tým, že v dobrej viere predostrie konkurujúce úvahy a začne s konkrétnym rozhodnutím najvyššieho súdu zmysluplný právny dialóg (porovnaj napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo/155/2011 zo dňa 21.12.2011); iba v tomto prípade vo svojej podstate argumentačnej záväznosti sa môže súd nižšieho stupňa odkloniť od príslušného súdneho rozhodnutia (rozhodnutí) najvyššieho súdu za predpokladu predloženia

kritickej konfrontácie jeho dôvodov, podľa ktorých sa nemohol v obdobnej skutkovej a právnej situácii s predmetným rozhodnutím stotožniť; tento prístup sa preto nepovažuje za porušenie princípu právnej istoty (uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 14. mája 2014, sp.zn. 17Co/410/2014). V danom prípade však ide o kasačnú záväznosť (a nie precedenčnú záväznosť) rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a preto polemika so závermi prijatými v tomto rozhodnutí najvyššej súdnej autority nie je tak zo strany súdu prvej inštancie, ako ani zo strany odvolacieho súdu namieste. 12. Ďalšou odvolacou námietkou odvolateľky bolo, že súd prvej inštancie nepostupoval právne správne, ak vrátil žalobcovi sumu zálohy poskytnutú právnemu predchodcovi žalovanej v zmysle čl. III ods. 2 písm. b) Mandátnej zmluvy zo dňa 25.01.1999 v znení jej dodatku č. 2 zo dňa 10.05.2004 vo výške 348.120,23 eur, nakoľko na uvedený postup súdu prvej inštancie podľa názoru žalovanej absentoval právny titul (z dôvodu absencie ustanovení zmluvy). Súčasne žalovaná zdôraznila, že dovolací súd sa k tejto otázke vrátenia zálohy na podielovú odmenu žalobcovi zo strany žalovanej žiadnym spôsobom konkrétne nevyjadril, ani k tejto otázke nezaujal konkrétne stanovisko, a keďže takáto otázka nebola predmetom dovolacieho prieskumu, súd prvej inštancie v tejto časti nie je viazaný právnym názorom dovolacieho súdu. Na tieto námietky odvolateľky odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že v zmysle ustanovenia § 6 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovania právnych služieb, ktorého aplikáciu dovolací súd vyslovil na riešenie situácie predčasného ukončenia mandátnej zmluvy zo dňa 25.01.1999 (podľa názoru súdu prvej inštancie uvedený názor platí aj vo vzťahu k nároku žalobcu na vrátenie zálohovej platby na podielovú odmenu vyplatenej vo výške 10.487.470,- Sk t.j. 348.120,23 eur), ak advokát neposkytuje právnu pomoc až do úplného vybavenia vecí alebo súboru vecí alebo ich neposkytuje za celé dohodnuté obdobie, patrí mu pomerná časť dohodnutej paušálnej odmeny; na žiadosť klienta predloží klientovi pri vyúčtovaní špecifikáciu vykonanej práce. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že aplikujúc hmotné právo v zmysle záväzného právneho názoru dovolacieho súdu, súd prvej inštancie žalobe žalobcu v časti o zaplatenie sumy 10.487.470,- Sk t.j. 348.120,23 eur vyhovel, keď dohodnutá podmienka nároku mandatára na podielovú odmenu (a teda aj na vyplatenú zálohu na podielovú odmenu) nenastala, v dôsledku predčasného zániku mandátnej zmluvy smrťou mandatára, ku ktorému dňu predčasného skončenia mandátnej zmluvy spor právneho predchodcu žalobcu vo veci neuhradených zmeniek (plným úspechom ale ani neúspechom) neskončil; nárok na odmenu zostal len v rozsahu pomernej časti dohodnutej paušálnej odmeny. 13. S týmito tvrdeniami súdu prvej inštancie sa však odvolací súd stotožňuje iba čiastočne. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa voči žalovanej domáhal (okrem nároku na zmluvnú pokutu) aj zaplatenia istiny 348.120,23 eur s príslušenstvom, ktorú poskytol právnemu predchodcovi žalovanej, titulom zálohy na podielovú (nie paušálnu) odmenu v zmysle mandátnej zmluvy. Zmluva bola dojednaná na dobu do právoplatného skončenia sporu. Právny predchodca žalovanej označenú právnu pomoc poskytoval za odmenu dohodnutú v článku III ods. 1 zmluvy v znení dodatkov zo dňa 10.01.2002 a zo dňa 10.05.2004 (ďalej aj dodatky) tak, že mandatár (právny predchodca žalovanej) má za svoju činnosť nárok na odplatu (podielovú odmenu), výška ktorej je 4,2 % z hodnoty neuhradených zmeniek 350.000.000,- Kčs s príslušenstvom do dňa právoplatného ukončenia sporu (odmena je bez DPH). V prípade neúspechu v spore má mandatár nárok na odmenu len vo výške 1.600.000,- Kč (odmena je bez DPH), v takomto prípade je mandatár povinný mandantovi (žalobcovi) vrátiť zálohu poskytnutú podľa ods. 2 písm. b) tohto článku (t.j. žalovanú sumu), a to do 5 dní od obdržania výzvy mandanta. Ak mandatár nevráti mandantovi zálohu podľa predchádzajúcej vety riadne a včas, je povinný zaplatiť mandantovi zmluvnú pokutu vo výške 100.000,- Sk a úroky z omeškania vo výške 0,03 % za každý deň omeškania. Nebolo sporné, že právny predchodca žalobcu vyplatil právnemu predchodcovi žalovanej paušálnu odmenu vo výške 1.600.000,- Kč, ako aj zálohu na podielovú odmenu vo výške 10.487.470,- Kč, t.j. 348.120,23 eur. Mandatár - právny predchodca žalovanej dňa XX.XX.XXXX zomrel. K tomuto dňu súdny spor, na ktorý sa viazala odmena mandatára nebol právoplatne ukončený. Z uvedeného teda vyplýva, že zmluvné strany nemali v rámci zmluvy dohodnutú takú situáciu, ktorá by upravovala predčasné ukončenie zmluvy a súčasne neupravovala ani to, čo s poskytnutými zálohami, a čo s poskytnutými právnymi službami. Je nepochybné, že zmluvné strany si vzájomne poskytli určité plnenia a v rámci zmluvnej voľnosti (ktorej prioritu vyzdvihol aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí) si vzájomne dohodli iba to, že v prípade neúspechu v spore má mandatár nárok na odmenu len vo výške 1.600.000,- Kč a v takomto prípade je mandatár povinný mandantovi vrátiť zálohu poskytnutú podľa ods. 2 písm. b) citovanej zmluvy (pozn. súdu vo výške 348.120,23 eur) a to do 5 dní odo dňa obdržania výzvy. Z uvedeného teda vyplýva, že v danej zmluve, na základe ktorej žalobca požaduje vrátenie zálohy vo výške 348.120,23 eur

neexistuje zmluvné dojednanie, ktoré by žalobcu oprávňovalo požadovať vrátenie predmetnej zálohy, nakoľko vrátenie zálohy pre prípad predčasného ukončenia zmluvy nebolo v zmluve ani v jej dodatkoch dohodnuté (bolo dohodnuté iba vrátenie zálohy pre prípad neúspechu, ktorý však v danom spore nenastal). Na základe uvedeného treba konštatovať, že žalobca sa teda nemôže od žalovanej domáhať vrátenia zálohy na podielovú odmenu odkazujúc pritom na znenie zmluvy. Ak žalobca tvrdí, že nárok na vrátenie predmetnej zálohy mu vznikol v dôsledku smrti mandatára - advokáta, a teda právny predchodca žalovaného prijal niečo, na čo mu v zmluve nárok nevznikol v takomto prípade by sa dalo na strane žalobcu hovoriť iba o vzniku bezdôvodného obohatenia, respektíve o vydaní zálohy, ktorá sa v dôsledku smrti mandatára zmenila a jej charakter má najbližšie k inštitútu bezdôvodného obohatenia (plnenie na základe právneho dôvodu, ktorý dodatočne odpadol). Takéto úvahy odvolacieho súdu však nemajú oporu v odôvodnení rozsudku najvyššieho súdu, nakoľko inštitút bezdôvodného obohatenia v tejto danej veci a jeho aplikáciu pre daný prípad najvyšší súd vo svojom kasačnom rozhodnutí vylúčil. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na závery dovolacieho súdu, ktorý uviedol, že v celom konaní nie sú splnené podmienky pre vznik bezdôvodného obohatenia, nakoľko bezdôvodné obohatenie nemohlo vzniknúť z platných a účinných mandátnych zmlúv. Dovolací súd taktiež uviedol, že čo je pre súd dôležité je fakt, že mandátne zmluvy boli od ich uzavretia až k okamihu smrti mandatára platné a účinné, režim odmeny za poskytnuté právne služby bol mandatárovi vo forme záloh vyplatený vrátane paušálnych jednorázových platieb (v danom prípade mal dovolací súd zrejme na mysli jednu paušálnu jednorázovú platbu) pre prípad neúspechu vo veci, ktorú riadne obdržal a jej vyplatenie nebolo v konaní sporným. Mandatár poskytol v priebehu rokov od podpisu zmlúv právne služby, a teda protiplnenie za poskytnuté právne služby nemôže byť v žiadnom prípade posúdené ako bezdôvodné obohatenie, získané z dôvodu, ktorý odpadol. Inak povedané, odvolací súd má za to, že ak sa raz dovolací súd v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia vyjadril tak, že protiplnenie za poskytnuté právne služby nemôže byť v žiadnom prípade posúdené ako bezdôvodné obohatenie získané z dôvodu, ktorý dodatočne odpadol, tak potom logickým výkladom treba dovodiť, že ani záloha na podielovú odmenu za poskytnuté právne služby poskytnutá mandantom, nemôže byť považovaná za bezdôvodné obohatenie. Na základe uvedeného odvolací súd rešpektujúc názor dovolacieho súdu v danej veci, ktorý je pre neho záväzný musí konštatovať, že žalobca 1) nepreukázal zmluvné ustanovenie (zmluvu), na základe ktorého by mohol súd priznať predmetný nárok na vrátenie tejto zálohy a zároveň 2) právny titul vydania bezdôvodného obohatenia (plnenie na základe právneho dôvodu, ktorý dodatočne odpadol) nie je možné v zmysle rozhodnutia dovolacieho súdu na zálohu za poskytnuté právne služby použiť. Z týchto dôvodov musí odvolací súd konštatovať, že skutočne absentuje právny titul pre vrátenie predmetnej zálohy zo strany žalovanej žalobcovi. Na margo uvedeného však dovolací súd vo svojom rozhodnutí rovnako zdôraznil, že bolo nutné prisvedčiť žalobcovi ohľadom znášania podnikateľského rizika právnym predchodcom žalovanej, ktoré je vysoké obzvlášť v prípade dojednanej podielovej odmeny. Podielová odmena sa viaže na úspech vo veci, pričom druhou podmienkou tejto dohody je neistý výsledok vo veci. V tomto smere sa síce dovolací súd vyjadril iba k podnikateľskému riziku mandatára (t.j. právneho predchodcu žalovanej), ale keďže v danom prípade aj mandant vstúpil do zmluvného vzťahu ako podnikateľ, uzavrel s právnym predchodcom žalovanej mandátnu zmluvu (resp. viaceré mandátne zmluvy), v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka, aj on si musí podľa názoru odvolacieho súdu rovnako ako mandatár znášať svoj diel podnikateľského rizika. Odvolací súd v danom prípade nenazerá na rozhodnutie najvyššieho súdu iba z pohľadu jednej strany sporu, hlavne, ak mandatár zomrel a pre tento prípad si zmluvné strany vrátenie vzájomných plnení neupravili. Ak teda má odvolací súd čítať rozhodnutie najvyššieho súdu v neprospech strany sporu (ktorá zomrela), s odôvodnením podnikateľského rizika, musí toto rozhodnutie čítať aj v neprospech strany sporu, t.j. mandanta, inak by rozhodnutie najvyššieho súdu v danej veci nebolo „spravodlivé“, a toto podľa názoru odvolacieho súdu najvyšší súd svojím rozhodnutím nemienil. Na základe uvedeného si odvolací súd dovolí poukázať na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 131/2017 z 12. decembra 2017, ktorého právna veta znie: „Z právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky ako strážcu ústavnosti okrem iného vyplýva aj to, že v sporoch, ktoré vykazujú isté znaky špekulatívnosti či účelovosti, musí osobitným spôsobom pristupovať aj k otázkam prípadnej formálnoprávnej ne/dokonalosti napadnutých súdnych rozhodnutí. Spravodlivosť sa totiž nesmie iba javiť ako spravodlivosť, ale spravodlivosťou aj musí byť...“ Odvolací súd na margo vyššie uvedeného považuje za potrebné zdôrazniť, že zmluvné strany vstúpili do zmluvného vzťahu ako podnikatelia (obaja), uzavreli mandátne zmluvy podľa ustanovení Obchodného zákonníka, a preto každý z nich je povinný si znášať podnikateľské riziko v tom rozsahu, ktorý nebol predmetom úpravy vzájomných práv a povinností uvedených v mandátnych zmluvách, pri predčasnom ukončení zmluvy. Inými slovami tak, ako si právny predchodca žalovanej musel (do svojej smrti) znášať podnikateľské riziko (podľa názoru najvyššieho súdu) za to, že si dohodol kombinovanú odmenu (paušálnu odmenu pre prípad neúspechu

a podielovú odmenu pre prípad úspechu), t.j. iba odmenu pre prípad skončenia sporu, ale súčasne si nedohodol, aký nárok a na akú odmenu mu vznikne v prípade predčasného ukončenia mandátnych zmlúv (napríklad v dôsledku smrti), rovnako si musí niesť svoje podnikateľské riziko aj žalobca, ktorý si v rámci mandátnych zmlúv nedohodol vrátenie zálohy na podielovú odmenu pre prípad predčasného ukončenia zmluvy, ale iba pre prípad neúspechu vo veci. Iný výklad podnikateľského rizika a jeho zdôraznenia v rámci dovolacieho rozhodnutia by nebol v danej veci spravodlivý. Preto odvolací súd nesúhlasí s tým, s akým odôvodnením priznal túto sumu (žalovaný nárok) súd prvej inštancie žalobcovi a má za to, že takéto odôvodnenie nemá oporu ani v zrušujúcom rozhodnutí najvyššieho súdu, avšak ani pri uplatnení princípu spravodlivosti. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil, pričom nepovažoval za potrebné zopakovať dokazovanie, nakoľko odvolací súd vychádzal zo skutkového stavu tak, ako ho zistil súd prvej inštancie a vec iba iným spôsobom právne posúdil. Na základe uvedeného rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a nárok žalobcu na vrátenie poskytnutej zálohy ako nedôvodný zamietol (§ 388 CSP). 14. Pokiaľ ide o vzájomný nárok žalovanej na zaplatenie odmeny za poskytnuté právne služby zo strany jej právneho predchodcu (v rozsahu napadnutom odvolaním žalovanej), ktoré tento pre žalobcu (respektíve pre jeho právneho predchodcu) vykonal, odvolací súd uvádza, že v tomto smere súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní postupoval v súlade so závermi najvyššieho súdu, ktorý sa jasne vyjadril, že 1) uvedené protiplnenie za poskytnuté právne služby nemôže byť v žiadnom prípade posúdené ako bezdôvodné obohatenie, 2) vo vzťahu k určeniu výšky odmeny mandatárovi v tomto konkrétnom prípade je na mieste aplikácia ustanovenia § 6 vyhlášky č. 655/2004 Z.z., a preto patrí žalovanej iba nárok na zaplatenie pomernej časti paušálnej odmeny a nemá nárok na zaplatenie poskytnutých právnych služieb zo strany jej právneho predchodcu v hodnote tarify. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že z dôvodu ustálenej súdnej praxe najvyšších súdnych autorít neexistoval pre súd prvej inštancie v ďalšom konaní priestor na právny dialóg, alebo úvahy o tom, či je záväzný právny názor najvyššieho súdu správny, fundovaný alebo úplný. Odvolací súd v danom prípade súhlasí so súdom prvej inštancie, že právny názor vyjadrený najvyšším súdom v danej veci je pre súdy nižšieho stupňa (tak pre okresný súd, ako aj pre odvolací súd) záväzný a nevytvára sa tu žiadny priestor na právnu diskusiu. Na základe uvedeného námietky vznesené žalovanou v rámci odvolacieho konania vzťahujúce sa k tomu, že súdne spory končia postupne úspechom žalobcu, pričom obranu a stratégiu ešte v počiatku súdnych sporov určil a nastavil právny predchodca žalovanej (koncentračná zásada), ako aj to, že pomerná časť paušálnej odmeny (ani celá paušálna odmena) nezodpovedá množstvu ani významu poskytnutých úkonov právnej pomoci zo strany právneho predchodcu žalovanej žalobcovi, že najvyšší súd pri svojom rozhodovaní nezohľadnil princíp spravodlivosti ani poctivý obchodný styk, že mandatár si riadne plnil svoje povinnosti, poskytol žalobcovi kvalifikovanú právnu pomoc, ktorá mu dnes prináša plný úspech a nedostal za to adekvátne protiplnenie, hoci on sám ukončenie zmluvného vzťahu nespôsobil, nedokáže odvolací súd kvalifikovane zodpovedať, nakoľko na tieto úvahy, tak ako bolo vyššie uvedené nevznikol právny priestor, z dôvodu jasne vysloveného názoru najvyššieho súdu v tejto veci, ktorý odvolací súd plne rešpektuje. Odvolávajúc sa teda na právny názor vyslovený v kasačnom rozhodnutí najvyššieho súdu odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v tomto zamietajúcom výroku (t.j. vo výroku, ktorým došlo k zamietnutiu vzájomného nároku) ako vecne a právne správny potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 CSP). 15. Na záver si však odvolací súd dovolí vysloviť aj svoju úvahu (a to napriek viazanosti a rešpektu k právnemu názoru dovolacieho súdu), že odporuje spravodlivosti, respektíve spravodlivému usporiadaniu vzťahov, ak účastník konania, ktorý vykonal, alebo poskytol služby druhej strane sporu, hoci podľa uzavretých zmlúv mu nevznikol nárok na dohodnutú odmenu (resp. nenastali pre úmrtie právneho predchodcu žalovanej podmienky pre vznik nároku, keďže ich vznik sa viazal až na právoplatné skončenie sporu), nakoľko nenastala podmienka úspechu alebo neúspechu v spore, ale svoje práce (t.j. právne služby) riadne vykonal, ak za tieto služby nedostane obvyklú odmenu. Odvolací súd má za to, že v danom prípade nie je možné bez ďalšieho konštatovať, že by bolo zohľadnené, že výška paušálnej odmeny bola zmluvnými stranami dohodnutá iba s ohľadom na výsledok sporu, ktorým bol v danom prípade prípadný neúspech žalobcu v spore. Odvolací súd si dovolí vysloviť myšlienku, že výška paušálnej odmeny bola stranami dohodnutá (len) v takejto výške práve s prihliadnutím na neúspech žalobcu v spore (ak by bola totiž dohadovaná pre prípad úspechu v spore alebo bez ohľadu na výsledok konania, je zrejmé, že jej výška by bola dohodnutá v nepomerne väčšom rozsahu). Preto, ak dovolací súd vo veci vyslovil záväzný právny záver, že predchodcovi žalovanej vznikol nárok len na pomernú časť dohodnutej paušálnej odmeny, otázkou zostáva, či nebolo potrebné zohľadniť aj skutočnosť, že

táto pomerná časť odmeny sa potom odvíja od takej výšky paušálnej odmeny, ktorá je v danej veci obvyklá (k tejto časti sporu dovolací súd nezaujal konkrétny právny názor vo veci, nakoľko k uvedenému nesmerovali dovolacie otázky). Za daných podmienok by nemala byť priechodná ani argumentácia, že vznik nároku na paušálnu odmenu nie je závislý od výsledku sporu, nakoľko tu nejde o posudzovanie vzniku samotného nároku na paušálnu odmenu, ale o dohodnutú výšku tejto paušálnej odmeny, a to s ohľadom na to, že jej výška bola určená iba pre prípad neúspechu v spore. Ak by totiž zmluvné strany chceli stanoviť paušálnu odmenu bez ohľadu na výsledok v spore, táto by bola nepochybne vo vyššej sume, ako v tej, čo si zmluvné strany vzájomne dohodli. Žiadne z ustanovení vyhlášky č. 655/2004 Z.z. nezakazuje účastníkom výšku dohodnutej paušálnej odmeny odvodzovať od dosiahnutého výsledku v spore. V opačnom prípade potom dovolací súd síce konštatoval vznik nároku právneho predchodcu žalovanej na pomernú časť paušálnej odmeny (ku ktorému dochádza bez ohľadu na výsledok sporu), avšak zároveň tým nezohľadnil skutočnosť, že základom pre výpočet tohto nároku je suma, ktorá bola dohodnutá výlučne pre prípad neúspechu v spore, hoci k nemu nedošlo. Podľa názoru odvolacieho súdu by nemal nastať taký stav, že za poskytnuté služby, ktoré advokát vykoná nedostane žiadnu odmenu, iba s poukazom na podnikateľské riziko strán sporu. Ak by potom malo byť rozhodnutie súdu spravodlivým pre všetkých zúčastnených, vychádzajúc z toho, že právnemu predchodcovi žalovanej vznikol nárok na pomernú časť paušálnej odmeny (nakoľko iba túto bolo možné vzhľadom na obsah uzavretej zmluvy priznať - za primeranej aplikácie § 6 vyhl. č. 655/2004 Z.z.), jej výška by sa mala odvíjať od obvyklej výšky takejto odmeny, dohadovanej v obdobných prípadoch, v danom mieste a čase (t.j. ktorej výška nebola dohodnutá ani pre prípad neúspechu, ani pre prípad úspechu v spore). V danej veci potom priznanie iba pomernej časti paušálnej odmeny, ktorej výška bola dohodnutá s ohľadom na neúspech v spore (ktorý naviac nenastal), potom zdanlivo neodzrkadľuje hodnotu poskytnutých právnych služieb (nezodpovedá ani výške tarifnej odmeny, ani pomernej časti obvyklej paušálnej odmeny). Za zmienku stojí potom úvaha, či súd nemal zohľadniť skutočnosť, že žalovanej (respektíve jej právnemu predchodcovi) mohol vzniknúť nárok na pomernú časť takej paušálnej odmeny, ktorá by bola s ohľadom na zložitosť veci, ako aj náročnosť zastupovania a v neposlednom rade aj na výšku žalovanej sumy obvyklá. Túto úvahu si odvolací súd dovolil vysloviť z dôvodu, že najvyšší súd sa vo svojom zrušujúcom rozhodnutí danou skutočnosťou nezaoberal, nakoľko táto nebola predmetom dovolacieho prieskumu, a to s ohľadom na dovolacie otázky. 16. Žalovaná v priebehu odvolacieho konania navrhla aj prerušenie tohto odvolacieho konania s odôvodnením, že rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 2Cob/120/2020 zo dňa 19.03.2024, došlo k právoplatnému rozhodnutiu vo veci, ktorá je skutkovo aj právne obdobná, resp. totožná ako prejednávaná právna vec. V tejto (druhej) právnej veci súdy jednoznačne prijali záver, že dojednaná odmena pre prípad predčasného skončenia zmluvy (výpoveďou), nebola dojednaná dostatočne určito, a preto sa na takýto prípad musia aplikovať ustanovenia o tarifnej odmene (ako keď odmena nie je dojednaná, keďže ani podmienky pre aplikáciu podielovej, ani paušálnej odmeny neboli naplnené), a to aj s poukazom na ustanovenia § 265 a § 266 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, teda s poukazom na výklad vôle zmluvných strán a zásady poctivého obchodného styku, zásady spravodlivosti. To všetko za situácie, keď bola dojednaná paušálna odmena pre prípad neúspechu v spore a podielová odmena pre prípad úspechu v spore. Žalovaná je presvedčená, že predmetná právna vec právne dopadá aj na tento spor a to do takej miery, že konečné rozhodnutie vo veci považuje za zásadné v záujme zachovania právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí. Podľa žalovanej dostupných informácií bolo zo strany žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 2Cob/120/2020 zo dňa 19.03.2024 podané dovolanie zo dňa 09.07.2024, v ktorom žalobca (rovnako ako v odvolacom konaní) argumentuje práve aj kasačným rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5 Cdo 80/2020, ktoré bolo vydané v tejto právnej veci. Žalovaná je preto presvedčená, že aj s poukazom na uvedené sú tieto dve právne veci vzájomne natoľko previazané, že je nevyhnutné počkať práve na rozhodnutie najvyššieho súdu o dovolaní proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 2Cob/120/2020, nakoľko práve z dôvodu obdobnosti skutkovej aj právnej situácie v oboch právnych veciach existuje nepochybne záujem na zachovaní právnej istoty a zachovaní kontinuity v rozhodovaní všeobecných súdov v takto obdobných právnych veciach. Preto, ak Najvyšší súd SR o dovolaní proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 2Cob/120/2020 rozhodne tak, že podporí právny názor vyslovený rozsudkom krajského súdu, aj takéto rozhodnutie môže podľa žalovanej iba podporiť dôvod na odklon od vysloveného kasačného názoru Najvyššieho súdu SR z dôvodu zmeny rozhodovacej praxe a v záujme zachovania právnej istoty. Preto navrhuje prerušiť toto konanie na čas do právoplatného skončenia dovolacieho konania smerujúceho proti rozsudku 2Cob/120/2020.

17. Žalobca sa vyjadril k návrhu na prerušenie konania žalovanej a uviedol, že z dovolania vo veci R., ako ani zo samotného rozsudku Krajského súdu v Bratislave, sp.zn. 2Cob/120/2020 zo dňa 19.03.2024 (ďalej len „Rozsudok R.“) nevyplýva, že by išlo o totožnú právnu vec. Žalobca poukázal na to, že z dovolania vo veci R. vyplýva, že vo veci R. sa posudzujú nároky právneho zástupcu (spoločnosti R. A..P..U..), ktorý zastupoval žalobcu v právnych veciach. Spoločnosť R. A..P..U.. poskytovala právne služby pre žalobcu na základe uzatvorenej mandátnej zmluvy v znení neskorších dodatkov. Zo strany žalobcu došlo k predčasnému ukončeniu zmluvy, a to výpoveďou vo veci R. bola medzi právnym zástupcom a žalobcom dojednaná v mandátnej zmluve odmena pre prípad predčasnej výpovede mandátnej zmluvy (čl. VI ods. 3 predmetnej mandátnej zmluvy), a to vo výške podielovej odmeny podľa čl. III ods. 1 za splnenia podmienky, že mandatár vypracoval písomné stanovisko podľa čl. I ods. 2 mandátnej zmluvy. Súdy vo veci R. vyhodnotili ustanovenie čl. VI ods. 3 mandátnej zmluvy o dojednanej odmene pre prípad predčasného skončenia zmluvy (výpoveďou) za neplatné podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pre jeho neurčitosť a nezrozumiteľnosť. Z dovolania vo veci R. ďalej vyplýva, že súd vyhodnotil, že predčasné vypovedanie zmluvy o poskytovaní právnych služieb (resp. v danom prípade mandátnej zmluvy) nemôže mať za následok bezodplatnosť preukázateľne poskytnutých právnych služieb, pričom ak predčasné ukončenie právneho zastúpenia z dôvodu výpovede má za následok, že nie sú splnené podmienky na vznik nároku na podielovú odmenu a právna úprava nevytvára priestor pre uplatnenie iného druhu zmluvnej odmeny, na prípad sa musia aplikovať ustanovenia o tarifnej odmene (ako keď odmena nie je dojednaná) v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Odvolací súd vo veci R. nezohľadnil zo strany žalobcu predložené uznesenie NS SR, sp.zn. 5Cdo/80/2020, nakoľko konštatoval, že závery tam uvádzané nie sú aplikovateľné na vec R., vzhľadom na právne posúdenie prvoinštančného aj odvolacieho súdu. Žalobca má za to, že rozsudok R. nerieši totožnú právnu vec, ktorá je predmetom tohto súdneho konania, medzi vecou R. a touto vecou sú zásadné rozdiely. Zároveň žalobca uviedol, že Najvyšší súd SR ako dovolací súd v tomto súdnom konaní vyslovil vo svojom uznesení záväzný právny názor v zmysle § 455 CSP. Napriek skutočnosti, že vo veci R. a rovnako aj v tomto súdnom konaní bol účastníkom konania žalobca, skutkové okolnosti oboch konaní nie sú totožné, t.j. nemožno súhlasiť s tvrdením žalovanej o totožnosti prípadov, a preto navrhuje návrh na prerušenie konania zamietnuť. 18. Odvolací súd posúdil návrh žalovanej na prerušenie konania v zmysle ustanovení § 164 Civilného sporového poriadku a má za to, že nie je dôvodné toto odvolacie konanie prerušiť na čas do právoplatného skončenia dovolacieho konania vo veci R., t.j. smerujúceho voči rozsudku Krajského súdu v Bratislave, sp.zn. 2Cob/120/2020 zo dňa 19.03.2024. Odvolací súd v danom prípade prioritne poukazuje na to, že v tejto veci svoj názor už raz jasne vyslovil Najvyšší súd Slovenskej republiky, vo svojom kasačnom rozhodnutí sp.zn. 5Cdo/80/2020, ktorý je záväzný v zmysle § 455 CSP tak pre odvolací súd, ako aj pre súd prvej inštancie a tento je nevyhnutné na danú vec aplikovať, nakoľko súdy nižšieho stupňa sú týmto názorom viazané, a judikatúra nedovoľuje sa od nich odkloniť a to ani za situácie, že v obdobnej veci by najvyšší súd rozhodol inak. Okrem uvedeného má odvolací súd za to, že je vecne správna argumentácia žalobcu, že skutkové okolnosti oboch konaní nie sú totožné (sú síce podobné), avšak nedá sa v tomto prípade jednoznačne hovoriť o totožnosti prípadov. Navyše odvolací súd poukazuje, že pri rozhodovaní, či konanie podľa § 164 CSP preruší alebo nie, musí súd prihliadať aj na zásadu hospodárnosti konania a na právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Preto treba mať na zreteli, že súd by nemal prerušiť konanie podľa citovaného ustanovenia, ak sám nepredpokladá, že vyriešenie otázky v inom konaní bude mať pre dané konanie zásadný význam. Keďže v danom prípade tento súdny spor ohľadom vzájomných (žalovaných) nárokov trvá už veľmi dlho (od roku 2011), tak prerušenie takéhoto konania, v ktorom už strany sporu očakávajú konečné rozhodnutie vo veci nie je v súlade s požiadavkou rýchlej a účinnej ochrany ich práv. Na základe všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd nevzhliadol dôvod na prerušenie konania v zmysle ustanovenia § 164 Civilného sporového poriadku, a preto tento návrh ako nedôvodný zamietol. 19. Žalovaná podala odvolanie aj do výroku, ktorým súd prvej inštancie zamietol návrh na prerušenie konania. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že súd prvej inštancie zamietol tento návrh takpovediac zo zhodných dôvodov ako zamietol tento návrh na prerušenie odvolacieho konania aj odvolací súd. V tejto súvislosti však odvolací súd nepovažuje za potrebné opakovať dôvody, pre ktoré prerušenie konania tak prvoinštančného, ako aj odvolacieho v danej veci nie dôvodné (nakoľko sú uvedené v rámci vyššie uvedeného odseku tohto rozsudku), a preto iba odkazuje na vyššie uvedené a dodáva, že prerušenie prvoinštančného konania nebolo dôvodné a odôvodnenie rozsudku súdu prvej

inštancie je v tejto časti vecne a právne správne, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj v tomto výroku ako vecne a právne správny potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 CSP). 20. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/1997), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/1997, II. ÚS 251/2003). 21. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument účastníka nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo (porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.09.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike /sťažnosť č. 59102/08/, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.09.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.06.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008). 22. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP a ich náhradu žiadnemu zo strán sporu v danom prípade nepriznal, nakoľko žiaden z nich nemal úspech vo veci. 23. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011, § 393 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP). (1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).