Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 15Co/60/2024 1624200508 24. 07. 2024 JUDr. Silvia Walterová ECLI:SK:KSBA:2024:1624200508.1
Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Walterovej a členov senátu JUDr. Evy Mészárosovej a Mgr. Zity Leimbergerovej, v právnej veci žalobcov v 1. rade: X.. S. Č. O. S. J. V. C. X. Č. , R. A. XX.X.XXXX, C. X. W.: X.. Ľ. Č. O. S. J. V. C. X. Č. V. C. Á. , R. A. X.X.XXXX, V. T. D. N., D. Č.. XXX/XX, obaja zastúpení spoločnosťou: HHB advokátska kancelária s.r.o., IČO: 52 274 896, Martin, Andreja Kmeťa č. 576/13, za ktorú koná JUDr. Marek Hraška, proti žalovanému: X.. K. C. R. B. Č. J. V. , R. A. XX.XX.XXXX, T. D. I., C. Š. Č.. XX, zastúpený spoločnosťou: LEGAL & CORP s. r. o., IČO: 47 237 325, Bratislava, Gajova č. 11, za ktorú koná JUDr. Tomáš Dujčík, o návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia, na odvolanie žalobcov v 1., 2. rade proti uzneseniu Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 28. marca 2024, č.k. 48 C 18/2024-120, takto rozhodol: I. Uznesenie Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 28. marca 2024, č.k. 48 C 18/2024-120, p o t v rdzuje. II. Žalovanému p r i z n á v a voči spoločnej a nerozdielnej povinnosti žalobcov v 1., 2. rade nárok náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. odôvodnenie: 1. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 28.3.2024, č.k. 48 C 18/2024-120, I. návrh žalobcov v 1., 2. rade na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia zamietol; II. žalovanému nepriznal voči žalobcom v 1., 2. rade nárok na náhradu trov konania. Vychádzal z návrhu doručenému súdu dňa 6.3.2024, ktorým sa obaja žalobcovia domáhali nariadenia zabezpečovacieho opatrenia, ktorým by bolo zriadené záložné právo na nehnuteľnosti bližšie špecifikované v petite návrhu, za účelom zabezpečenia ich pohľadávky vo výške 168.000,- € titulom poskytnutej pôžičky. Návrh na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia žalobcovia v 1., 2. rade odôvodnili tým, že na Okresnom súde Banská Bystrica sa vedie upomínacie konanie pod sp.zn. 7 Up 1275/2023, ktoré úzko súvisí s predmetným návrhom, ktorého predmetom je ich žalobný nárok uplatnený proti žalovanému a PaeDr. K. C., narodený dňa XX.X.XXXX, trvale bytom D., D. č. X (otec žalovaného), o zaplatenie sumy 168.000,- € s príslušenstvom. V upomínacom konaní bol dňa 18.9.2023 vydaný platobný rozkaz, proti ktorému bol zo strany žalovaného a jeho otca podaný odpor. Nárok si uplatnili titulom poskytnutej bezúročnej pôžičky, na základe zmluvy o pôžičke uzatvorenej medzi nimi (ako veriteľmi) na jednej strane a žalovaným a jeho otcom (ako dlžníkmi) na druhej strane dňa 28.2.2018, ktorou sa zaviazali poskytnúť dlžníkom bezúročnú pôžičku vo výške 250.000,- €, ktorú mali dlžníci vrátiť do dňa 10.12.2018. Časť pôžičky vo výške 232.000,- € poukázali dlžníkom bankovým prevodom na účet uvedený v zmluve o pôžičke a zvyšnú časť vo výške 18.000,- € im poskytli v hotovosti. Keďže pôžička nebola zo strany dlžníkov v lehote vrátená, žalovaný a jeho otec im poskytli dňa 9.12.2021 čestné vyhlásenie, v ktorom uznali zostatok svojho dlhu na základe zmluvy o pôžičke vo výške 188.000,- € a zároveň v ňom výslovne uviedli, že z pôžičky poskytnutej na základe zmluvy o pôžičke, bola ku dňu poskytnutia čestného vyhlásenia splatená suma spolu 62.000,€, z toho suma 32.000,- € prevodom na účet dňa 27.6.2019 a ostatné prostriedky vo výške 30.000,- € im boli uhradené v hotovosti dňa 9.12.2021. Následne bolo zo strany žalovaného
vrátených z titulu zmluvy o pôžičke ešte ďalších 20.000,- € bezhotovostným prevodom dňa 30.1.2023. Dlžná časť pôžičky tak predstavuje k dnešnému dňu sumu 168.000,- €. Majú za to, že žalovaný a jeho otec sú si dobre vedomí svojho dlhu voči nim, ako aj jeho výšky. O tejto skutočnosti svedčí aj list zo dňa 16.6.2023 adresovaný im od právneho zástupcu žalovaného a jeho otca, advokátskej kancelárie AK HERCEG, s.r.o., v ktorom sa výslovne uvádza, že žalovaný a jeho otec sú si vedomí, že do dnešného dňa nesplatili v celosti pôžičku poskytnutú vo výške 250.000,- €, pričom navrhujú nesplatený zostatok vysporiadať prevodom nehnuteľnosti špecifikovanej v liste do ich vlastníctva, s čím ale nesúhlasili. Dali do pozornosti skutočnosť, že žalovaný bol na začiatku upomínacieho konania (krátko po doručení platobného rozkazu) vlastníkom viacerých nehnuteľností (zapísaných na listoch vlastníctva č. XXXX, katastrálne územie S., č. XXXX, katastrálne územie N. a č. XXXX, katastrálne územie I.), pričom len niekoľko mesiacov po doručení platobného rozkazu žalovanému, tento previedol jednu zo svojich nehnuteľností (zapísanú na liste vlastníctva č. XXXX, katastrálne územie I.) na tretí subjekt. Žalovaný sa začal postupne zbavovať svojho majetku, a to práve v dôsledku jeho vedomosti o existencii upomínacieho konania a s tým súvisiacej hrozby možnej exekúcie proti jeho majetku. Vyjadrili obavu, že rovnako bude žalovaný pokračovať aj vo vzťahu k nehnuteľnostiam zapísaným na liste vlastníctva č. XXXX a č. XXXX. Je pritom zjavné, že cieľom opísaného zbavovania sa majetku žalovaného je výlučne vyhnutie sa povinnosti zaplatiť svoj dlh voči nim. Takéto konanie žalovaného navyše nepochybne ohrozuje vymoženie ich pohľadávky uplatnenej v upomínacom konaní. Dôvodom na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia na základe tohto návrhu, teda ich naliehavý právny záujem na nariadení zabezpečovacieho opatrenia na základe tohto návrhu je dôvodná obava, že prípadné exekučné vymáhanie ich peňažného nároku proti žalovanému titulom samotným žalovaným ich uznanej pohľadávky vo výške 168.000,- € spolu s príslušenstvom, môže byť v dôsledku opísaného zbavovania sa majetku zo strany žalovaného ohrozené. Zdôraznili, že v tomto prípade skutočne existuje dôvodná obava, že prípadná následná exekúcia, ktorá by bola vedená v ich prospech proti žalovanému titulom ich pohľadávky na zaplatenie sumy 168.000,- € spolu s príslušenstvom, bude vzhľadom na vyššie opísané zbavovanie sa majetku zo strany žalovaného ohrozená. Dodali, že z pohľadu tohto návrhu je právne irelevantný motív zbavovania sa majetku zo strany žalovaného, teda či dôvodom na takéto konanie je napríklad jeho zlá finančná situácia, na ktorú mimochodom odkázal žalovaný, ako aj jeho otec v čestnom vyhlásení a liste. V tejto súvislosti poukázali na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 502/2017 a rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky R (ČR) 6/1994 s tým, že sú presvedčení, že na nariadenie zabezpečovacieho opatrenie nie je rozhodujúca hodnota nehnuteľných vecí, na ktorých má byť zriadené záložné právo (v tomto štádiu konania sa to z pohľadu ich možností objektívne ani len nedá posúdiť), ale už vyššie preukázaná dôvodnosť obavy z ohrozenia exekúcie. Navrhované zabezpečovacie opatrenie nebude podľa ich názoru v rozpore so zásadou proporcionality, keďže toto opatrenie žalovaného de facto žiadnym spôsobom neobmedzí. V prípade, ak žalovaný prejaví záujem vyrovnať sa s nimi, t. j. dobrovoľne uhradiť ich pohľadávku uplatnenú v upomínacom konaní, ktorú mimochodom uznal, čo do dôvodu i výšky, navrhované zabezpečovacie opatrenie bude pre žalovaného právne bezvýznamné. 2.1. Uznesenie súd prvej inštancie právne odôvodnil ustanoveniami § 343 ods. l, ods. 2, ods. 3 (nesprávne súd prvej inštancie uviedol ods. 1) Civilného sporového poriadku, § 151d ods. 1 Občianskeho zákonníka, dôvodiac tým, že v danom prípade neboli splnené podmienky na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia, ktoré musia byť splnené kumulatívne, nakoľko žalobcovia v 1., 2. rade dostatočne neosvedčili dôvodnosť obavy z exekúcie a taktiež nepreukázali hodnotu majetku, na ktorý sa malo vzťahovať zabezpečovacie opatrenie. Poukázal na to, že zabezpečovacím opatrením súd zriaďuje na návrh záložné právo na veciach, právach alebo iných majetkových hodnotách dlžníka. Postihuje tak majetok patriaci dlžníkovi za účelom zabezpečenia budúcej vymožiteľnosti pohľadávok, ktoré má navrhovateľ voči dlžníkovi. Z ustanovenia § 343 ods. 1 C.s.p. je tak zrejmé, že záložné právo možno zriadiť iba k veciam, právam, či iným majetkovým hodnotám, ktoré (v čase rozhodnutia) vlastnícky patria dlžníkovi, t. j. dlžník (žalovaný) musí byť v čase rozhodnutia vlastníkom majetku, ktorý má slúžiť ako záloh. V danom spore z hľadiska existencie, trvania a vymedzenia nároku žalobcov v 1., 2. rade, ktorému sa má poskytnúť ochrana v podobe navrhovaného zabezpečovacieho opatrenia, mal za to, že osvedčili existenciu právneho vzťahu medzi stranami sporu, poukazujúc pritom na zmluvu o pôžičke zo dňa 28.2.2018 (č.l. 16-20 spisu), čestné vyhlásenie žalovaného a jeho otca o uznaní dlhu voči nim (č.l. 23 spisu), ako aj vydaný platobný rozkaz na zaplatenie sumy 168.000,€ s príslušenstvom v rámci upomínacieho konania vedeného na Okresnom súde Banská Bystrica (č.l. 33-36 spisu), či oznámenie právneho zástupcu žalovaného zo dňa 16.6.2023 (č.l. 29 spisu). Obaja žalobcovia taktiež v návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia preukázali splnenie ďalšej
podmienky, a to spôsobilý predmet záložného práva, keď z neho vyplýva, že predmet záložného práva je spôsobilý na zabezpečenie, nakoľko predmetom záložného práva majú byť nehnuteľnosti, ktoré sú vo vlastníctve žalovaného. Pokiaľ ide o majetok, na ktorý sa má vzťahovať zabezpečovacie opatrenie, súd musí zohľadniť aj zásadu primeranosti zásahov do majetkových pomerov dlžníka, a to vo vzťahu k pohľadávke, na zabezpečenie ktorej súd zriaďuje zabezpečovacie opatrenie. Z hľadiska zabezpečenia tak nesmie vzniknúť celkom zjavný nepomer. Zriadenie záložného práva zabezpečovacím opatrením v súlade s ustanovením § 343 C.s.p. musí spĺňať kritérium primeranosti a proporcionality a nesmie neprimeraným spôsobom zasiahnuť do práv a oprávnených záujmov strán, najmä žalovaného. Primeranosť navrhovaného zabezpečovacieho opatrenia je súd povinný skúmať a žalobca povinný osvedčiť. Zriadením záložného práva prostredníctvom inštitútu zabezpečovacieho opatrenia dochádza k zásahu do právneho postavenia žalovaného z hľadiska obmedzenia, resp. sťaženia možnosti nakladať s jeho majetkom zaťaženým súdom zriadeným záložným právom, kedy v zmysle ustanovenia § 151h ods. 1 Občianskeho zákonníka záložné právo v zásade pôsobí voči nadobúdateľovi zálohu pri jeho prevode alebo prechode. Kritérium primeranosti a proporcionality zabezpečovacieho opatrenia tak musí zohľadňovať na jednej strane hodnotu zabezpečovanej pohľadávky veriteľa v pomere na druhej strane k hodnote veci, práva alebo inej majetkovej hodnoty, ku ktorej súd zabezpečovacím opatrením zriaďuje záložné právo. V danom prípade pohľadávka žalobcov v 1., 2. rade predstavuje sumu 168.000,- €, pričom hodnotu nehnuteľností, ktoré žiadajú podaným návrhom zaťažiť záložným právom, neosvedčili. Z uvedeného dôvodu potom nemal osvedčený predpoklad proporcionality navrhovaného zabezpečovacieho opatrenia, pretože nemal oboma žalobcami osvedčenú ani približnú hodnotu navrhovaného zálohu. Je pritom súčasťou povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti oboch žalobcov, aby v podanom návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia osvedčili primeranosť navrhovaného zabezpečovacieho opatrenia vo vzťahu k ich osvedčovanej pohľadávke voči žalovanému. Žalobcovia v 1., 2. rade v návrhu uviedli, pričom toto svoje tvrdenie opreli o rozhodnutie, že na nariadenie zabezpečovacieho opatrenie nie je rozhodujúca hodnota nehnuteľných vecí, na ktorých má byť zriadené záložné právo, nakoľko podľa ich názoru sa to v tomto štádiu konania z pohľadu ich možností objektívne ani len nedá posúdiť. S týmto tvrdením oboch žalobcov sa nestotožnil, nakoľko približný odhad ceny nehnuteľností sa dá preukázať napríklad nezávislým stanoviskom niektorej z realitných kancelárií na obdobné pozemky, či byty, resp. nebytové priestory v uvedenej lokalite, kde sa nachádzajú pozemky, byt a nebytové priestory, ktoré žalobcovia v 1., 2. rade žiadajú zaťažiť záložným právom na zabezpečenie ich pohľadávky, ktorú evidujú voči žalovanému. Zároveň dospel k záveru, že žalobcovia v 1., 2. rade neosvedčili ani dôvodnosť obavy, že prípadná budúca exekúcia ich pohľadávky je ohrozená. Samotný dlh nemôže bez ďalšieho byť dôvodom na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia, avšak skutočnosťami, ktoré osvedčujú, že by exekúcia mohla byť zmarená, je predovšetkým také konanie dlžníka, ktorého dôsledkom je znižovanie hodnoty jeho majetku, ktorý možno exekúciou postihnúť alebo iné konanie, ktoré podstatnou mierou nepriaznivo ovplyvňuje jeho majetkové pomery. Žalobcovia v 1., 2. rade neosvedčili správanie žalovaného, ktoré vedie k znižovaniu reálnej hodnoty jeho majetku tým, že sa ho žalovaný zbavuje jeho predajom za nízku cenu, darovaním alebo zámenou za veci nižšej hodnoty, resp. zaťažuje ho záložnými právami iných veriteľov. Nie je tak zrejmé, akým spôsobom by malo opísané konanie žalovaného ohroziť vymožiteľnosť pohľadávky oboch žalobcov v prípadnom exekučnom konaní. Za zbavovanie sa majetku nemožno považovať, ak žalovaný majetok scudzil za primeranú protihodnotu, čím by nijakým spôsobom neohrozili vymožiteľnosť pohľadávky oboch žalobcov, nakoľko predajom dochádza len k zmene formy vlastníctva z vlastníctva nehnuteľnosti na vlastníctvo peňažných prostriedkov v hodnote zodpovedajúcej predanej nehnuteľnosti. V tejto súvislosti žalobcovia v 1., 2. rade nijako neosvedčili a ani len netvrdili, že by žalovaný chcel nehnuteľnosti vo svojom vlastníctve scudzovať pod cenu, prípadne za neprimerané protiplnenie či darovaním, kedy by bolo možné hovoriť o zbavovaní sa majetku. Naopak z predložených listinných dôkazov jednoznačne vyplýva, že žalovaný spolu so svojim otcom navrhli obom žalobcom nesplatený zostatok pohľadávky vysporiadať prevodom nehnuteľnosti bližšie špecifikovanej v oznámení zo dňa 16.6.2023 (č.l. 29 spisu), čo však žalobcovia v 1., 2. rade neakceptovali, avšak bližšie nezdôvodnili svoje rozhodnutie. Navyše tvrdenie oboch žalobcov ohľadom zlej finančnej situácie žalovaného a jeho otca, na ktorú sa vraj odvolávajú aj samotní dlžníci v čestnom vyhlásení zo dňa 9.12.2021 (č.l. 23 spisu) a oznámení zo dňa 16.6.2023, na podporu dôvodnosti podaného návrhu (ako obava z ohrozenia budúcej exekúcie) ale z predložených listinných dôkazov vôbec nevyplýva, keďže v čestnom vyhlásení, ani oznámení nie je žiadna zmienka o tom, že žalovaný a jeho otec sú vo finančnej tiesni. 2.2. Výrok o náhrade trov konania prvoinštančný súd odôvodnil právne ustanoveniami § 255 ods. 1, ods. 2, § 262 ods. 1 C.s.p. a dôvodil tým, že žalobcovia v 1., 2. rade boli v konaní neúspešní,
preto by úspešný žalovaný mal proti nim nárok na náhradu trov konania. S poukazom na skutočnosť, že žalovanému žiadne trovy nevznikli a na zásadu racionality, mu nárok na náhradu trov konania nepriznal. 3. Proti tomuto uzneseniu podali včas odvolanie žalobcovia v 1., 2. rade, dôvodiac ustanovením § 365 ods. 1 písm. b/, f/, h/ C.s.p. (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Uviedli, že návrhom sa domáhali zriadenia záložného práva na príslušných veciach žalovaného, keďže sa plne legitímne obávali ohrozenia možnej exekúcie v prospech ich pohľadávky voči žalovanému. Dali do pozornosti písomnú zmluvu o pôžičke zo dňa 28.2.2018, na základe ktorej ako veritelia poskytli žalovanému a jeho otcovi PaeDr. K. C. ako dlžníkom bezúročnú pôžičku vo výške 250.000,- €, ktorú sa dlžníci zaviazali vrátiť veriteľom najneskôr do dňa 10.12.2018. Majú za to, že predmetným návrhom osvedčili aj ďalšie skutočnosti týkajúce sa predmetnej splatnej peňažnej pohľadávky, najmä jej nesporný charakter (s ohľadom na uznanie dlhu) medzi zmluvnými stranami, jej výšku, ako aj to, že žalovaný a jeho otec tento svoj záväzok s ohľadom na ich nepriaznivú finančnú situáciu nedokázali riadne a včas splatiť. S týmito skutočnosťami sa v konečnom dôsledku stotožnil aj súd prvej inštancie s poukazom na bod 13. odôvodnenia napadnutého uznesenia. Napriek tomu však súd prvej inštancie vyhodnotil, že neosvedčili primeranosť navrhovaného zabezpečovacieho opatrenia, respektíve hodnotu nehnuteľností, na ktorých navrhovali zriadiť záložné právo (bod 14. odôvodnenia napadnutého uznesenia), s čím nesúhlasia, keďže súd prvej inštancie v tejto súvislosti dospel na základe predložených tvrdení a dôkazov celkom zjavne k nesprávnym skutkovým zisteniam a zároveň vec nesprávne právne posúdil. Dali do pozornosti ustanovenie § 326 ods. 1 C.s.p., ktoré prvoinštančný súd nesprávne interpretoval, respektíve ho nesprávne aplikoval, nakoľko v tomto prípade použil príliš extenzívny výklad v otázke osvedčovania skutkových tvrdení relevantných pre návrh, ktorý má paradoxne charakter dokazovania a nie osvedčovania. V tejto súvislosti poukázali na svoju argumentáciu ohľadom dokazovania, respektíve osvedčovania skutkových tvrdení, ktorú prezentovali už v návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia a ktorú navyše podporili ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít Slovenskej republiky, ako aj citáciou príslušnej odbornej literatúry. Zotrvali preto na tom, že dokazovanie má v konaní o návrhu na nariadenie neodkladného (zabezpečovacieho) opatrenia povahu osvedčovania a nemajú tak v tomto konaní povinnosť dokazovať nimi prezentované skutočnosti, ale výlučne ich len osvedčiť a aj to len tie, ktoré sa objektívne osvedčiť dajú. Príslušné ustanovenia Civilného sporového poriadku pritom žiadnym spôsobom neurčujú, akým spôsobom sa má toto osvedčenie vykonať. Nemožno preto vylúčiť ani prosté tvrdenie o tom, že v rámci tohto typu konania nie je možné určitú skutočnosť osvedčiť, nie to ešte dokázať. Dali do pozornosti, že odkazovali aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky (R 6/1994) a vyjadrili svoje presvedčenie o neexistencii rozporu navrhovaného zabezpečovacieho opatrenia so zásadou proporcionality, ako aj že na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia nie je rozhodujúca hodnota nehnuteľných vecí, na ktorých má byť zriadené záložné právo, ale postačuje napríklad už samotným návrhom preukázaná dôvodnosť obavy z ohrozenia exekúcie. Súd prvej inštancie pritom upozornili aj na tú skutočnosť, že v tomto štádiu konania nie je objektívne možné osvedčiť hodnotu predmetných nehnuteľností žalovaného, na čom zotrvávajú. Záver súdu prvej inštancie o možnosti približného odhadu ceny nehnuteľnosti na základe napríklad nezávislého stanoviska príslušnej realitnej kancelárie, teda o osvedčení tejto skutočnosti, je podľa ich názoru nesprávny hneď z viacerých hľadísk. Akýkoľvek subjekt (napríklad súdom prvej inštancie zmienená realitná kancelária), ktorý by mal vykonať ocenenie predmetných nehnuteľností, musí poznať aspoň základné informácie o tejto nehnuteľnosti. Tieto zväčša získa na základe osobnej obhliadky, určite však nie na základe informácií dostupných z listu vlastníctva, t. j. z jediného podkladu, ktorý o predmetných nehnuteľnostiach majú (aj to výlučne len na základe ich vlastnej iniciatívy a lustrácie žalovaného vo verejne dostupných registroch, za ktorú vynaložili peňažné prostriedky). Nehnuteľnosti na ktorých navrhujú zriadiť záložné právo, sú výlučne stavby (rodinný dom, byt alebo nebytový priestor) a k nim prislúchajúce spoluvlastnícke podiely, prípadne pozemky. Tieto majú vždy svoju výmeru, špecifické rozloženie, počet miestností, charakter vybavenia a príslušenstva, čo všetko bezpochyby výrazne vplýva na hodnotu danej nehnuteľnosti. Preto vo vzťahu k prezentovanému záveru súdu prvej inštancie kladú legitímnu otázku: „Akým spôsobom majú žalobcovia zabezpečiť ohodnotenie predmetných nehnuteľností, ak nedisponujú ani len informáciou o tom, či sa v danom prípade jedná o 1-izbový (2-izbový, 3-izbový), prípadne viacizbový byt?“ Predmetné nehnuteľnosti sú okrem tiarch a obmedzení, ktoré nie sú explicitne zapísané v katastri nehnuteľností, zaťažené aj bankovými záložnými právami, teda reálna hodnota týchto nehnuteľností, ktorá by bola v
ich prospech na základe nimi navrhovaného zabezpečovacieho opatrenia zaťažená, sa ani nedá určiť bez znalosti rozsahu daného bankového zaťaženia. Ak by aj totižto došlo k zriadeniu záložného práva na daných nehnuteľnostiach, tak pre prípad jeho realizácie (poznámka záložného práva), bude toto realizované až potom, ako dôjde k uspokojeniu tzv. prioritného záložného veriteľa, v tomto prípade banky. Inými slovami, reálna hodnota predmetných nehnuteľností môže byť práve v dôsledku zmienenej existencie bankových záložných práv kľudne nižšia, ako je samotná hodnota ich pohľadávky, ktorej uspokojenie sa snažia ochrániť prostredníctvom nariadenia nimi navrhovaného zabezpečovacieho opatrenia-zriadenia záložného práva. Hodnotu predmetných nehnuteľností aj z tohto dôvodu nedokážu v konaní o nariadení zabezpečovacieho opatrenia objektívne osvedčiť. Akékoľvek ohodnotenie predmetných nehnuteľností by malo de facto charakter len ničím nepodloženého, t. j. bezpredmetného odhadu. Škála takéhoto odhadu sa potom môže pohybovať v rozmedzí niekoľkých tisíc eur až po niekoľko stotisíc eur, čo je potom podľa ich názoru z pohľadu súdom prvej inštancie zmieneného kritéria hodnotenia primeranosti a proporcionality právne irelevantné. Ak by sa však aj takéto ohodnotenie na základe nimi dostupných informácií dalo zabezpečiť (čo spochybňujú), s ohľadom na súdom prvej inštancie zmienenú zásadu proporcionality zdôraznili, že prípadné zriadenie záložného práva na predmetné nehnuteľnosti vzniká výlučne do rozsahu ich pohľadávky, tzn. že je aj s ohľadom na vyčíslenie tejto pohľadávky v samotnom návrhu v zásade automaticky primerané. Na základe uvedeného majú za to, že nemohli osvedčiť hodnotu predmetných nehnuteľností bez poznania aspoň základných informácií o nich. Z dôvodu právnej istoty predkladajú nezávislé stanovisko realitnej kancelárie ohľadom ocenenia predmetných nehnuteľností (zo dňa 15.4.2024), ktoré bolo vyhotovené nezávislou realitnou kanceláriou presne v intenciách súdom prvej inštancie naznačenej tézy. Záver tohto stanoviska je však prakticky totožný s ich argumentáciou prezentovanou už v návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia ohľadom nemožnosti posúdenia hodnoty predmetných skutočností a vyvracia argumentáciu súdu prvej inštancie. Z opatrnosti dali do pozornosti aj možnosť doplnenia dokazovania v rámci odvolacieho konania, pričom s poukazom na ustanovenie § 329 ods. 2 C.s.p. zdôraznili, že v tomto prípade nedošlo k žiadnej zmene skutkového a ani právneho stavu veci. V tejto súvislosti dali do pozornosti rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5 Cdo 65/2010 a sp.zn. 1 Cdo 147/2011. S poukazom na vyššie uvedené rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konštatovali, že vo svojom návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia a jeho prílohách dostatočne osvedčili nimi prezentované skutočnosti, tým pádom aj splnenie všetkých predpokladov na nariadenie nimi navrhovaného zabezpečovacieho opatrenia. K proporcionalie zabezpečovacieho opatrenia dôvodili, že súd podľa ich názoru dokáže objektívne posúdiť proporcionalitu návrhom navrhovaného zabezpečovacieho opatrenia aj napriek nemožnosti vykonania odhadu hodnôt nehnuteľností žalovaného. Na jednej strane je ich pohľadávka vo výške 168.000,- € s príslušenstvom a na druhej strane sú bankovými záložnými právami zaťažené nehnuteľnosti žalovaného, ako byt a rodinný dom s pozemkom nachádzajúce sa v Bratislave, resp. okolí. Na základe všeobecných vedomostí priemerne vzdelanej osoby je možné prísť k záveru, že zabezpečovacie opatrenie zriadené na dané nehnuteľnosti žalovaného nebude neproporciálne, pretože s najväčšou mierou pravdepodobnosti by jeho výkon ani len nestačil na uspokojenie celej ich pohľadávky, v najlepšom prípade bude úplné uspokojenie pohľadávky ledva dosiahnuté. Iná by bola situácia, keby žiadali od súdu zriadenie zabezpečovacieho opatrenia na developerský projekt s 10. rodinnými domami alebo bytový dom s 30. bytmi. Tam je priestor uvažovať o neprítomnosti proporcionality navrhovaného zabezpečovacieho opatrenia. Takýto priestor na uvažovanie ale nevidia v tomto prípade a návrhom požadované zabezpečovacie opatrenie je podľa nich plne proporcionálne (nehovoriac o tom, že stále trvajú na argumente, podľa ktorého zabezpečovacie opatrenie je v zásade automaticky primerané). Nestotožnili sa ani so záverom súdu prvej inštancie o neosvedčení obavy z ohrozenia prípadnej budúcej exekúcie, keď aj aj v tomto prípade použil príliš extenzívny výklad v otázke osvedčovania skutkových tvrdení relevantných pre návrh, ktorý má paradoxne charakter dokazovania a nie osvedčovania. Už v návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia upozornili súd prvej inštancie na konanie vedené na upomínacom súde, teda, čo je dôvodom na nariadenie nimi navrhovaného zabezpečovacieho opatrenia, ako aj na ich naliehavý právny záujem na nariadení zabezpečovacieho opatrenia. Zotrvali na tom, že žalovaný začal realizovať úkony smerujúce k sťaženiu alebo k úplnému zmareniu budúcej exekúcie, t. j. začal sa zbavovať svojho nehnuteľného majetku, ktorého existencia je pre nich aspoň ako-takou zárukou úspešného vymoženia ich pohľadávky. Dali do pozornosti, že už v samotnom návrhu upozornili súd prvej inštancie, že nedokážu z objektívnych príčin detailne preukázať všetky prípady zbavovania sa majetku zo strany žalovaného a ich špecifiká. Vyjadrili pritom svoje presvedčenie, že takéto preukazovanie nie je s ohľadom na zjednodušenú formu dokazovania v tomto type konania, t. j. osvedčovanie, potrebné a na podporu svojej argumentácie odkázali aj na viaceré rozhodnutia všeobecných súdov Slovenskej
republiky. Súd prvej inštancie očividne nepochopil ich argumentáciu v návrhu, o čom svedčí napríklad aj v odôvodnení napadnutého uznesenia zmienená potreba skúmania reálneho znižovania hodnoty majetku žalovaného, jeho úmysel scudzovať predmetné nehnuteľnosti za neprimeranú cenu, resp. finančnej situácie žalovaného a jeho otca (bod 15. odôvodnenia napadnutého uznesenia). Súdu prvej inštancie očividne unikla podstata konania o nariadení zabezpečovacieho opatrenia, najmä podstata dokazovania/osvedčovania v tomto konaní. Skutočnosti, ktoré súd prvej inštancie požadoval od nich predložiť spolu s návrhom, by bolo možné preukázať s veľkými ťažkosťami aj v samotnom meritórnom konaní, kde sa vykonáva riadne dokazovanie, nie to v konaní o nariadení zabezpečovacieho opatrenia, kde môžu predložiť výlučne nimi dostupné doklady a dokumenty. Nedokážu pochopiť akým spôsobom mohli (už v návrhu) v intenciách záverov súdu prvej inštancie preukázať napríklad úmysel žalovaného scudzovať predmetné nehnuteľnosti za neprimeranú cenu. Obdobne sa tak z ich pohľadu javí byť nemožné preukázať, že žalovaný scudzil predmetné nehnuteľnosti za nízku cenu, keďže detaily takejto transakcie sa môžu dozvedieť v zásade len od žalovaného. Takéto skutočnosti nie je teda z objektívneho hľadiska možné v samotnom návrhu preukázať a nie je tak možné ich od nich v tomto duchu vyžadovať. Opačný postup súdu (ako ho aplikoval súd prvej inštancie v tomto prípade) by znamenal popretie zmyslu a účelu inštitútu neodkladného (zabezpečovacieho) opatrenia. Žalovaný sa potom ako nadobudol vedomosť o upomínacom konaní, začal zbavovať svojho majetku, preto postačuje už návrhom osvedčená skutočnosť o tom, že žalovaný sa začal zbavovať svojho majetku, jej chronologický súlad s inými skutočnosťami, a to že takéto konanie žalovaného skutočne ohrozuje budúcu exekúciu na ich pohľadávku. Týmto konaním sa zmenšuje priestor pre súdneho exekútora postihnúť majetok povinného - prípadné peňažné prostriedky na bankovom účte sú oveľa jednoduchšie „pominuteľné“/spotrebiteľné/prevoditeľné, ktorými navyše žalovaný celkom zjavne nedisponuje, ako nehnuteľný majetok povinného. Pripomenuli, že žalovaný je v omeškaní so svojim záväzkom voči nim už od roku 2018, čiže jeho bonita zjavne dlhodobo nie je dobrá. Ďalej uviedli, že považujú za nesprávne aj konštatovanie súdu prvej inštancie o tom, že prípadným scudzením predmetných nehnuteľností zo strany žalovaného nijakým spôsobom nedochádza k ohrozeniu vymožiteľnosti ich pohľadávky. V tejto súvislosti si kladú otázku: „Prečo žalovaný, ktorý mimochodom uznáva pohľadávku žalobcov, za predpokladu, že skutočne scudzil predmetné nehnuteľnosti za cenu primeranú ich hodnote, nepoužil peňažné prostriedky, ktoré touto transakciou získal, na čo i len čiastočné vyplatenie pohľadávky žalobcov?“ Odpoveď na túto otázku dali už v samotnom návrhu, v rámci ktorého osvedčili jednak nepriaznivú finančnú situáciu žalovaného, jeho otca, ako aj správanie sa žalovaného ohrozujúce vymožiteľnosť ich pohľadávky. V nadväznosti na predošlú otázku vnímajú za rovnako nesprávny, nekritický, priam až nezmyselný záver súdu prvej inštancie o tom, že žalovaný a jeho otec mali záujem urovnať ich pohľadávku formou ponuky na odkúpenie príslušných nehnuteľností (pozemku KNC č. XXX/ XXX., katastrálne územie S., výmera 596 m2, druh: orná pôda), s čím nesúhlasili. Súd prvej inštancie nemohol mať pri koncipovaní takéhoto záveru absolútne žiadne informácie o hodnote príslušných nehnuteľností, teda o primeranosti takéhoto protiplnenia vo vzťahu k výške ich pohľadávky. Nerozumejú však tomu, prečo súd prvej inštancie naopak nevyhodnotil žalovaným realizovaný predaj predmetných nehnuteľností v I., ako ideálnu príležitosť vysporiadať ich pohľadávku. K odmietnutiu príslušných nehnuteľností konštatovali, že možnosť odmietnuť túto ponuku ani len nedostali. Keď požiadali žalovaného, aby bol pozemok ocenený znaleckým posudkom, aby si vedeli vyhodnotiť vhodnosť pozemku na uspokojenie ich pohľadávky, žalovaný s nimi ďalej prestal komunikovať a pozemok predal inej osobe, preto celé rokovanie ohľadom pozemku vnímajú ako nekalé a nečestné zo strany žalovaného. Nestotožnili sa ani so záverom súdu prvej inštancie týkajúci sa neosvedčenia zlej finančnej situácie žalovaného a jeho otca s poukazom na odpor podaný zo strany žalovaného a jeho otca voči platobnému rozkazu vydaného v upomínacom konaní, v rámci ktorého sa bránili aj tým, že príslušný súd vyhlásil konkurz na majetok otca žalovaného. Majú tak za to, že v návrhu osvedčili zlú finančnú situáciu otca žalovaného, obdobne to platí aj pre samotného žalovaného, ktorého zlá finančná situácia bola celkom jednoznačne preukázaná už len tým, že ich pohľadávka nebola ku dňu podania predmetného návrhu zaplatená. K tejto skutočnosti nie je potrebné bližšie vykonávať ďalšie dokazovanie/osvedčovanie. Záverom uviedli, že považujú napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie za nesprávne, arbitrárne, nepreskúmateľné, zakladajúce vadu a nezákonnosť odvolaním napádaného uznesenia. Odvolaciemu súdu navrhli napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, prípadne ich návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia vyhovieť; žiadali náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 4. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu oboch žalobcov uviedol, že obaja žalobcovia návrhom na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia navrhli zriadiť záložné právo až k 15.
nehnuteľnostiam v jeho vlastníctve, pričom podľa jeho právneho názoru, ak ide o majetok (resp. nehnuteľnosti), na ktorý sa má vzťahovať zabezpečovacie opatrenie, musí súd zohľadniť zásadu primeranosti zásahov do jeho majetkových práv, a to predovšetkým vo vzťahu k pohľadávke oboch žalobcov (vo výške 168.000,- €), na zabezpečenie ktorej súd zriaďuje zabezpečovacie opatrenie. Preto z hľadiska zabezpečenia tak nesmie vzniknúť celkom zjavný nepomer, ktorý by mu v danom prípade vznikol, ak by súd vyhovel návrhu oboch žalobcov na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia. Poukázal na to, že žalobcovia v 1., 2. rade žiadajú o nariadenie zabezpečovacieho opatrenia aj na stavbu, ktorá je v jeho vlastníctve, a to rodinný dom so súpisným č. XXX, P. č. XX, postavenej na pozemku parcela registra "C", parcelné č. XXX/XXX, o výmere 181 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie, zapísanej na liste vlastníctva č. XXXX, vedenej Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom, pre okres Bratislava V, obec: Bratislava-S., katastrálne územie S. (ďalej aj ako „Rodinný dom“). V rámci svojej procesnej obrany predkladá znalecký posudok č. XX/XXXX, zo dňa 20.11.2023, vypracovaný znalcom: Ing. Z. K., znalec v odbore stavebníctvo, predmetom ktorého bolo stanovenie všeobecnej hodnoty tohto rodinného domu, v ktorom bola určená jeho všeobecná hodnota na sumu 883.012,21 €. V prípade ak by súd nariadil zabezpečovacie opatrenie, došlo by k zjavnému nepomeru z hľadiska rozsahu zabezpečenia pohľadávky oboch žalobcov vo vzťahu primeranosti zásahu do jeho majetkových práv. Samotný dôkaz o tom, že všeobecná hodnota len rodinného domu je ďaleko násobne vyššia ako hodnota pohľadávky žalobcov v 1., 2. rade predstavuje to, že v prípade nariadenia zabezpečovacieho opatrenia by došlo k celkom zjavnému nepomeru medzi hodnotou zabezpečovanej pohľadávky a hodnotou rodinného domu. Domnieva sa, že výška zabezpečovanej pohľadávky má aspoň približne zodpovedať hodnote zabezpečovaných nehnuteľností s odkazom na uznesenie Okresného súdu Bratislava III zo dňa 13.12.2021, sp.zn. 26 Cb 236/2021. K dôvodnosti obavy oboch žalobcov o tom, že exekúcia bude ohrozená dôvodil, že žalobcovia v 1., 2. rade nepreukázali jeden zo základných predpokladov na zriadenie zabezpečovacieho opatrenia, t. j. existenciu obavy z budúceho zmarenia exekúcie. Podľa neho pri skúmaní obavy budúceho zmarenia exekúcie súd vychádza z konkrétnych okolností prípadu, pričom dokazovanie sa v tomto prípade nevykonáva, ale súd, ktorý rozhoduje o návrhu, musí mať osvedčené, že existuje obava, že exekúcia bude ohrozená. Žalobcovia v 1., 2. rade vo svojom návrhu poukázali výlučne iba na to, že on titulom kúpnej zmluvy previedol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam zapísaným na liste vlastníctva č. XXXX na tretí subjekt, avšak žalobcovia v 1., 2. rade nijakým spôsobom neosvedčili, aké jeho konanie ohrozilo vymožiteľnosť pohľadávky oboch žalobcov v prípadnom exekučnom konaní. Dal znova do pozornosti, že pokiaľ ide o majetok, na ktorý sa má vzťahovať zabezpečovacie opatrenie, je potrebné prihliadať aj na zásadu primeranosti zásahov do majetkových pomerov dlžníka vo vzťahu k pohľadávke, na zabezpečenie ktorej slúži zabezpečovacie opatrenie a požiadavku proporcionality. Podľa jeho právneho názoru odplatný prevod nehnuteľnosti v jeho vlastníctve na tretí subjekt, nie je možné považovať za úmyselné zbavovanie sa majetku s cieľom vyhnúť sa povinnosti zaplatiť svoj dlh voči obom žalobcom. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Krajského súdu Bratislava zo dňa 10.7.2013, sp.zn. 6 Co 400/2013. Odvolaciemu súdu navrhol napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie potvrdiť; žiadal priznať nárok na náhradu trov konania. 5. Vyjadrenie žalovaného k odvolaniu oboch žalobcov odvolací súd nedoručoval obom žalobcom na vyjadrenie, nakoľko ich prípadne vyjadrenie by nemalo vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. 6. Odvolací súd preskúmal vec bez nariadenia pojednávania, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 324, § 329 ods. l, ods. 2, § 343, § 344, § 378 ods. l, § 379, § 380 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z.), ďalej len C.s.p.] a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcov v 1., 2. rade nemožno priznať úspech. 7. Odvolací súd sa stotožnil so správnym právnym záverom prvoinštančného súdu uvedenom v odôvodnení napadnutého rozhodnutia o tom, že neboli v danom prípade splnené podmienky, ktoré by odôvodňovali nariadenie zabezpečovacieho opatrenia, ktoré musia byť splnené kumulatívne, keďže žalobcovia v 1., 2. rade neosvedčili dôvodnosť obavy z exekúcie a ani hodnotu majetku, na ktorý sa malo vzťahovať zabezpečovacie opatrenie. 8. Inštitút zabezpečovacieho opatrenia slúži len na zabezpečenie peňažnej pohľadávky, ktorá musí byť špecifikovaná tak, aby bolo možné identifikovať, že peňažný nárok trvá a je dôvodný. Súd môže nariadiť záložné právo na veciach, právach alebo iných majetkových hodnotách dlžníka na zabezpečenie peňažnej pohľadávky veriteľa, ak je obava, že exekúcia bude ohrozená (§ 343 ods. 1 C.s.p.). Pri
rozhodovaní o návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia musí mať súd aspoň osvedčené, že existuje obava, že exekúcia bude ohrozená, preto by žalobca na osvedčenie rozhodujúcich skutočností mal poskytnúť súdu dôkazy, ktorými jednoznačne osvedčí potrebu neodkladnej úpravy pomerov v dôsledku hrozby zmarenia exekúcie. Zároveň sa musí zohľadniť, pokiaľ ide o majetok, na ktorý sa má vzťahovať zabezpečovacie opatrenie, aj zásada primeranosti zásahu do majetkových pomerov dlžníka. 9. Návrh na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia má obsahovať náležitosti uvedené v ustanovení § 326 C.s.p. (opísanie rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich potrebu neodkladnej úpravy pomerov alebo obavu, že exekúcia bude ohrozená, opísanie skutočností hodnoverne osvedčujúcich dôvodnosť a trvanie nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana), spolu s pripojením listín, na ktoré sa odvoláva. 10. Z obsahu návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia vyplýva, že žalobcovia v 1., 2. rade sa domáhajú zriadenia záložného práva na nehnuteľnostiach vo vlastníctve žalovaného za účelom zabezpečenia ich pohľadávky vo výške 168.000,- €, a to na týchto nehnuteľnostiach: pozemky evidované ako parcely registra "C", zapísané na liste vlastníctva č. XXXX, vedenom Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom, pre okres Bratislava V, obec: Bratislava- S., katastrálne územie S. - parcelné č. XXX/XXX, o výmere 365 m2, druh pozemku: orná pôda; parcelné č. XXX/ XXX, o výmere 181 m2, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie; parcelné č. XXX/XXX, o výmere 25 m2, druh pozemku: orná pôda; parcelné č. XXX/XXX, o výmere 102 m2, druh pozemku: orná pôda; parcelné č. XXX/XXX, o výmere 3 m2, druh pozemku: orná pôda; stavba so súpisným č. XXX, druh stavby: rodinný dom, popis stavby: P. č. XX, postavenej na pozemku parcela registra "C", parcelné č. XXX/XXX, o výmere 181 m2, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie, zapísanej na liste vlastníctva č. XXXX, vedenej Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom, pre okres Bratislava V, obec: Bratislava-S., katastrálne územie S.; byt č. XX, nachádzajúci sa na 6. poschodí vo vchode D. č. X bytového domu so súpisným č. XXXX, popis stavby: D. č. X, XX, postavenom na pozemkoch parcelách registra "C", parcelné č. XXXX a č. XXXX, zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX, vedenom Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom, pre okres Bratislava V, obec: BratislavaN., katastrálne územie N.; spoluvlastnícky podiel prislúchajúci k uvedenému bytu o veľkosti XXXX/XXXXXX na príslušenstve, spoločných častiach a spoločných zariadeniach predmetného bytového domu; spoluvlastnícky podiel prislúchajúci k uvedenému bytu o veľkosti XXXX/XXXXXX na pozemkoch parcelách registra "C", parcelné č. XXXX, o výmere 432 m2, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie a parcelné č. XXXX, o výmere 432 m2, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie, zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX, vedenom Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom, pre okres Bratislava V, obec: Bratislava-N., katastrálne územie N.; nebytový priestor č. XXX o veľkosti XXXX/XXXXXX, nachádzajúcom sa na 1. poschodí vo vchode D. č. XX predmetného bytového domu; spoluvlastnícky podiel prislúchajúci k tomuto nebytovému priestoru o veľkosti XXXX/ XXXXXX na príslušenstve, spoločných častiach a spoločných zariadeniach uvedeného bytového domu; spoluvlastnícky podiel prislúchajúci k predmetnému nebytovému priestoru o veľkosti XXXX/XXXXXX na vyššie uvedených pozemkoch; nebytový priestor č. XXX o veľkosti XXXX/XXXXXX, nachádzajúci sa na 1. poschodí vo vchode D. č. X predmetného bytového domu; spoluvlastnícky podiel prislúchajúci k tomuto nebytovému priestoru o veľkosti XXXX/XXXXXX na príslušenstve, spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu; spoluvlastnícky podiel prislúchajúci k uvedenému nebytovému priestoru o veľkosti XXXX/XXXXXX na vyššie uvedených pozemkoch. Obaja žalobcovia zároveň uviedli, že zaplatenia svojej pohľadávky vo výške 168.000,- € sa domáhajú v upomínacom konaní vedenom na Okresnom súde banská Bystrice pod sp.zn. 7 Up 1275/2023. 11. Súd prvej inštancie v danom spore náležite skúmal či sú naplnené všetky podmienky pre nariadenie zabezpečovacieho opatrenia a dospel k správnemu názoru, že nebola splnená podmienka primeranosti, pretože žalobcovia v 1., 2. rade neosvedčili hodnotu nehnuteľností vo vlastníctve žalovaného, ku ktorým žiadali nariadiť zabezpečovacie opatrenie. Odvolací súd poukazuje na to, že k naplneniu princípu proporcionality sa vyžaduje, aby strana, ktorej má byť zabezpečovacím opatrením uložená povinnosť alebo obmedzenie, ním nebola obmedzená spôsobom neprimeraným povahe veci. Súd pri úvahe o nariadení zabezpečovacieho opatrenia musí zohľadniť aj tú skutočnosť, že v konaní o zabezpečovacom opatrení je povinný poskytnúť súdnu ochranu nielen strane, ktorá sa domáha nariadenia zabezpečovacieho opatrenia, ale aj tej strane, voči ktorej zabezpečovacie opatrenie smeruje. Strana, voči ktorej zabezpečovacie opatrenie smeruje preto môže byť obmedzená iba do takej miery, aby zabezpečovacie opatrenie nemalo za následok reálne znemožnenie ochrany jej oprávnených záujmov. V danom spore, tak ako aj uviedol žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu oboch žalobcov, sa domáhajú
žalobcovia v 1., 2. rade zabezpečenia svojej pohľadávky vo výške 168.000,- € zriadením záložného práva až k 15. nehnuteľnostiam (špecifikované v bode 10. tohto uznesenia) v jeho vlastníctve. Nebolo možné súhlasiť s tvrdením oboch žalobcov v ich odvolaní, že nemohli osvedčiť hodnotu predmetných nehnuteľností bez poznania aspoň základných informácií o nich, nakoľko základné informácie o predmetných nehnuteľnostiach mali zistené z výpisov listov vlastníctva z katastra nehnuteľností, ktorý je verejne prístupný, takže vedomosť o tom, o aké konkrétne nehnuteľnosti sa jedná, mali. Z takto získaných informácií mohli potom obaja žalobcovia napríklad prostredníctvom internetu zistiť aspoň približnú hodnotu jednotlivých nehnuteľností, prípadne tak ako uviedol aj súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, aj stanoviskom niektorých z realitných kancelárií. Konštatovanie oboch žalobcov v odvolaní, že nedisponujú informáciou o aký byt vo vlastníctve žalovaného sa jedná (1., 2., 3., prípadne viacizbový) taktiež neobstojí, pretože mohli osvedčiť hodnotu každého takéhoto bytu. Odvolací súd k dôkazu predloženého k odvolaniu oboch žalobcov (stanovisko k žiadosti o približný odhad cien nehnuteľností spoločnosti LAWIS, s.r.o.; č.l. 135 spisu) uvádza, že na tento dôkaz neprihliadol v zmysle ustanovenia § 366 C.s.p., keďže ho mohli použiť v konaní pred súdom prvej inštancie, ako aj preto, že sa nestotožňuje s dôvodmi uvedenými v tomto dôkaze o tom, že odhad hodnoty nehnuteľností nie je možné vykonať bez ich možnej obhliadky už vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, keď približné odhady nehnuteľností je možné zistiť aj bez ich ohliadky. Odvolací súd dodáva, že bolo povinnosťou oboch žalobcov tvrdiť a preukázať hodnotu nehnuteľností vo vlastníctve žalovaného a nie súdu prvej inštancie, nakoľko v konaní o nariadenie zabezpečovacieho opatrenia spočíva povinnosť tvrdenia, dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno výlučne na navrhovateľovi zabezpečovacieho opatrenia s tým, že smeruje k osvedčeniu tých procesných a hmotnoprávnych skutočností, ktorých pravdepodobnosť môže vyústiť do záveru o legálnosti (potrebe, naliehavosti, primeranosti) nariadenia zabezpečovacieho opatrenia. 12. Odvolací súd sa stotožnil aj s ďalším správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého uznesenia, že žalobcovia v 1., 2. rade neosvedčili dôvodnosť obavy, že prípadná exekúcia ich pohľadávky je ohrozená, pretože nepreukázali, že by sa žalovaný zbavoval svojho majetku, a to predmetných nehnuteľností a že by nebol schopný uhradiť ich pohľadávku, keď nepredložili žiadne dôkazy, ktoré jednoznačne osvedčujú potrebu neodkladnej úpravy pomerov v dôsledku hrozby zmarenia exekúcie. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na bod 11. odôvodnenia tohto uznesenia týkajúce sa dôkaznej povinnosti. Skutočnosť, že žalovaný predal nehnuteľnosť, ktorú vlastnil v katastrálnom území I. (zapísaná na liste vlastníctva č. XXXX) po vydaní platobného rozkazu vydaného v upomínacom konaní, ešte neosvedčuje potrebu nariadenia zabezpečovacieho opatrenia v žalobcami v 1., 2. rade v navrhovanom znení, keďže žalovaný vlastní ďalšie nehnuteľnosti (k nim žiadajú zriadiť záložné právo). Na uvedenom nemení nič ani to, že na niektorých nehnuteľnostiach vo vlastníctve žalovaného sú zapísané záložné práva. Samotná obava žalobcov v 1., 2. rade bez ďalšieho nie je dôvodom na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia, keď bolo ich povinnosťou osvedčiť, že prípadná exekúcia bude ohrozená, čo neurobili. 13. Žalobcovia v 1., 2. rade svoje odvolanie odôvodnili aj ustanovením § 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p., t. j. že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva, v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ktorý ale nešpecifikovali. Účinný prieskum napadnutého rozhodnutia alebo konania jemu predchádzajúceho môže odvolateľ vyvolať len pomenovaním konkrétnych nedostatkov napadnutého rozhodnutia, resp. konania, ktoré mu predchádzalo, čo žalobcovia v 1., 2. rade neurobili. Aj napriek uvedenému odvolací súd k tomuto odvolaciemu dôvodu konštatuje, že tento odvolací dôvod je potrebné vykladať eurokonformne s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade ide o porušenie procesných práv a nie hmotnoprávnych nárokov strán. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu. Podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. V danom spore odvolací súd nezistil
žiadne porušenie procesných práv oboch žalobcov, z dôvodu ktorého považoval tento odvolací dôvod za nedôvodný. 14. K odvolacím námietkam oboch žalobcov o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) odvolací súd dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovení § 191 C.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napríklad § 192, § 193, § 205 C.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozhodnutí upravených v ustanovení § 220 ods. 2 a § 236 C.s.p. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozhodnutia bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj riadne odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti namietané žalobcami v 1., 2. rade v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov, nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn. aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. 15. Pokiaľ žalobcovia v 1., 2. rade v odvolaní namietali, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.), odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne. 16. K odvolacej námietke oboch žalobcov, že napadnuté uznesenie je nedostatočné odôvodnené a tým nezákonné, odvolací súd uvádza, že odôvodnenie napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie uznesenia v ustanovení § 236 C.s.p., jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s nárokom žalobcov v 1., 2. rade uplatnenom navrhovaným zabezpečovacím opatrením, z dôvodu ktorého je ich uvedená námietka absolútne neopodstatnená. 17. Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam, odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil podľa § 387 ods. 1, ods. 2 C.s.p., keďže pre jeho nariadenie neboli splnené všetky zákonom vyžadované podmienky. 18. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. a žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % voči spoločnej a nerozdielnej povinnosti oboch žalobcov (na ich strane ide o nerozlučné spoločenstvo, § 77 ods. 1 C.s.p.). V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
19. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).