Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 4To/49/2024 1521010567 31. 10. 2024 JUDr. Zuzana Molnárová ECLI:SK:KSBA:2024:1521010567.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Molnárovej a sudcov JUDr. Karola Kováča a JUDr. Erika Tomusa, v trestnej veci obžalovaného O. N., pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Malacky č. k. 3T/8//2022-392 zo dňa 27. septembra 2023, na verejnom zasadnutí konanom dňa 31. októbra 2024, pomerom hlasov 3:0, takto rozhodol: Podľa § 321 ods. 1 písm. d/ Trestného poriadku z r u š u j e sa rozsudok Okresného súdu Malacky sp. zn. 3T/8/2022 zo dňa 27.09.2023. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa obžalovaný O. N., nar. XX.XX.XXXX v D., trvale bytom D., T. č. XXXX/XX uznáva za vinného, že dňa 21.03.2020 v presne nezistenom čase od 23.30 hod. do 23.40 hod. v Bratislave v mestskej časti Petržalke na T. ulici č. XX na X. poschodí na schodisku v priestore podlažného odpočívadla pod vplyvom alkoholických nápojov v priebehu slovného konfliktu s poškodeným T. S., narodeným XX.XX.XXXX v D., chytil rukami poškodeného T. S., ktorý bol k nemu obrátený chrbtom, natlačil poškodeného k skleneným dverám domu, ktoré viedli na spoločnú chodbu X. poschodia a viackrát držiac poškodeného rukou aj za temeno hlavy, udrel poškodeného o tieto dvere, pričom došlo k rozbitiu hornej sklenenej výplne týchto dverí. Poškodenému sa podarilo otočiť tvárou k nemu, na čo ho opäť natlačil držiac ho rukami k týmto dverám, do ktorých ho opakovane sácal a tak ho udieral chrbtom o rozbitú sklenenú výplň dverí. V dôsledku obrany poškodeného sa presunuli bližšie k schodisku domu, kde poškodeného sotil, na čo poškodený spadol na schodisko a po schodoch sa skotúľal na medzipodlažné odpočívadlo, kde zostal ležať. Premiestnil sa k ležiacemu poškodenému, na ktorého si chcel sadnúť a pokračovať v útoku, čo sa mu nepodarilo v dôsledku obrany poškodeného a preto si k ležiacemu poškodenému kľakol a udrel ho viackrát rukami zovretými v päsť do oblasti hlavy, ktorú si poškodený chránil rukami. Poškodenému sa kolenom podarilo ho odtlačiť od seba, na čo spadol na voľnú plochu medzipodlažného odpočívadla, po chvíľke sa postavil, prestal útočiť na poškodeného a odišiel do vlastného bytu na XII. poschodí. Obvinený O. N. týmto konaním spôsobil poškodenému T. S., narodenému XX.XX.XXXX v D., zranenia - tržnú ranu na čele asi 3 cm, oderky a tržnú ranu asi 4 cm pri pravej lopatke, mnohopočetné oderky predlaktia a oboch rúk a pomliaždenie pravého kolena, hrudníka a brucha, ktoré si vyžiadali opakované lekárske vyšetrenia a ošetrenia a dobu liečenia a prípadnej práceneschopnosti do 7 dní a D. družstvu N. so sídlom: D. - N., D. ulica č. 1. v dôsledku rozbitia sklenenej výplne dverí na chodbe domu majetkovú škodu vo výške XXX,XX Eur, teda
dopustil sa konania, ktoré bezprostredne smerovalo k dokonaniu trestného činu, ktorého sa dopustil v úmysle inému úmyselne ublížiť na zdraví čím spáchal prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku Za to sa odsudzuje podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona účinného do 05.08.2024, § 36 písm. j/ Trestného zákona, § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere 7 (sedem) mesiacov. Podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona, § 50 ods. 1 Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku sa výkon uloženého trestu odňatia slobody podmienečne odkladá na skúšobnú dobu v trvaní 18 (osemnásť) mesiacov Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku sa obžalovanému ukladá povinnosť nahradiť poškodeným: -D. družstvo N., so sídlom D. ul. č. 1, XXX XX D. 5, IČO: XXXXXXXX, škodu vo výške 151,85 EUR. - T. S., narodenému XX.XX.XXXX, bytom D., T., škodu vo výške 1.215,60 Eur. odôvodnenie: Napadnutým rozsudkom Okresný súd Malacky sp. zn. 3T/8/2022 zo dňa 27.09.2023 uznal obžalovaného O. N. vinným zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e/ Trestného zákona, v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona (účinného v čase spáchania skutku), na skutkovom základe, že dňa 21.03.2020 v presne nezistenom čase od 23.30 hod. do 23.40 hod. v D. v mestskej časti N. na T. ulici č. XX na X. poschodí na schodisku v priestore podlažného odpočívadla pod vplyvom alkoholických nápojov v priebehu slovného konfliktu s poškodeným T. S., narodeným XX.XX.XXXX v D., chytil rukami poškodeného T. S., ktorý bol k nemu obrátený chrbtom, natlačil poškodeného k skleneným dverám domu, ktoré viedli na spoločnú chodbu X. poschodia a viackrát držiac poškodeného rukou aj za temeno hlavy, udrel poškodeného o tieto dvere, pričom došlo k rozbitiu hornej sklenenej výplne týchto dverí. Poškodenému sa podarilo otočiť tvárou k nemu, na čo ho opäť natlačil držiac ho rukami k týmto dverám, do ktorých ho opakovane sácal a tak ho udieral chrbtom o rozbitú sklenenú výplň dverí. V dôsledku obrany poškodeného sa presunuli bližšie k schodisku domu, kde poškodeného sotil, na čo poškodený spadol na schodisko a po schodoch sa skotúľal na medzipodlažné odpočívadlo, kde zostal ležať. Premiestnil sa k ležiacemu poškodenému, na ktorého si chcel sadnúť a pokračovať v útoku, čo sa mu nepodarilo v dôsledku obrany poškodeného a preto-si k ležiacemu poškodenému kľakol a udrel ho viackrát rukami zovretými v päsť do oblasti hlavy, ktorú si poškodený chránil rukami. Poškodenému sa kolenom podarilo ho odtlačiť od seba, na čo spadol na voľnú plochu medzipodlažného odpočívadla, po chvíľke sa postavil, prestal útočiť na poškodeného a odišiel do vlastného bytu na XII. poschodí. Obvinený O. N. týmto konaním spôsobil poškodenému T. S., narodenému XX.XX.XXXX v D., zranenia - tržnú ranu na čele asi 3 cm, oderky a tržnú ranu asi 4 cm pri pravej lopatke, mnohopočetné oderky predlaktia a oboch rúk a pomliaždenie pravého kolena, hrudníka a brucha, ktoré si vyžiadali opakované lekárske vyšetrenia a ošetrenia a dobu liečenia a prípadnej práceneschopnosti do 7 dní a D. družstvu N. so sídlom: D. - N., D. ulica č. 1, v dôsledku rozbitia ma sklenenej výplne dverí na chodbe domu majetkovú škodu vo výške 151,85 Eur Za to súd prvého stupňa uložil obžalovanému podľa § 156 ods. 2 Trestného zákona, § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona, § 36 písm. j/ Trestného zákona, trest odňatia slobody vo výmere 14 (štrnásť) mesiacov, ktorého výkon (podľa § 49 ods. 1 písm. a/, § 50 ods. 1 Trestného zákona), podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní dva roky. Súd prvého stupňa zároveň obžalovanému uložil povinnosť nahradiť poškodeným: D. družstvu N. škodu vo výške XXX,XX € a T. S., nar. XX.XX.XXXX škodu vo výške 1. 215,60 €.
Proti tomuto rozsudku podal, ihneď po jeho vyhlásení na pojednávaní, odvolanie obžalovaný O. N. po porade s obhajcom a písomne ho odôvodnil podaním doručeným súdu dňa 19.02.2024 (čl. 403). V odôvodnení odvolania obhajca v mene obžalovaného zdôraznil zásadu voľného hodnotenia dôkazov, podľa ktorej je súd povinný hodnotiť dôkazy získané zákonným spôsobom podľa vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom zhodnotení dôkazov jednotlivo, ale aj v ich súhrne. Zároveň je súd povinný poskytnúť svoje úvahy k vykonaným dôkazom a to dostatočným spôsobom v súlade s § 168 ods. 1 Trestného poriadku. Vytkol súdu prvého stupňa, že odôvodnenie rozsudku nie je v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Trestného poriadku, a i keď je rozsudok pomerne rozsiahly, skutočné odôvodnenie je len na troch stranách, pričom súd len tendenčne a selektívne vyberá pasáže z výpovedí a z ostatných dôkazov, ale žiadnym spôsobom tieto dôkazy nehodnotí. Má za to, že prvostupňový súd nevysporiadal s podstatou obhajoby obžalovaného, v dôsledku toho možno rozsudok označiť za nepreskúmateľný, pretože niektoré vykonané dôkazy nasvedčujú opaku skutkovému záveru, ako to urobil súd prvého stupňa. Absentuje vysvetlenie a právne úvahy súdu, čo má za následok len jeho hypotetické a abstraktné závery. Potom samotný rozsudok považuje za arbitrárny, svojvoľný a nepreskúmateľný. Vo vydanom rozsudku obžalovaný nachádza nasledovné nedostatky: -príčinou konfliktu nebol slovný konflikt medzi poškodeným a obžalovaným, ale fakt, že príčinou konfliktu bolo fajčenie poškodeného v miestach, kde je to zakázané -nesúhlasí s tvrdením súdu, že obžalovaný poškodeného sotil, čo podľa jeho názoru nie je preukázané žiadnym dôkazom -zdôrazňuje, že súd si pri vyhodnotení dôkazov protirečí, keď na jednej strane vzhľadom na vek a fyzickú silu spochybňuje, že by poškodený obžalovaného napadol, na druhej strane akceptuje popis priebehu fyzického konfliktu, keď prihliada na tvrdenia poškodeného, že sa mu podarilo obžalovaného odtlačiť, tj. nemal dosť síl na útok, ale mal dosť síl sa brániť. V ďalšej časti dôvodov odvolania zvýrazňuje, že konštatovanie súdu, že bol poškodený opakovane udretý päsťou do oblasti hlavy, čo má vyvrátiť práve znalecký posudok vypracovaný vo veci, ktoré závery súd úplne odignoroval. Teda podľa odvolateľa si navzájom odporujú výpovede svedkov proti výpovedi obžalovaného a znaleckého posudku. Odvolateľ vytýka súdu, že nijako nezdôvodnil úvahy týkajúce sa možnej aplikácie ustanovenia § 10 ods. 2 Trestného zákona a teda nevysporiadal sa so závažnosťou prečinu. Má potom za to, že nebolo jednoznačne preukázané, že poškodenému ublížil na zdraví a teda nespáchal prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona. Potom za najpodstatnejšie dôkazy preukazujúce, že sa obžalovaný konania nedopustil považuje práve znalecký posudok, nakoľko podľa znalca veľkou pravdepodobnosťou rany vznikli pádom na schodišti, nemohli byť spôsobené úderom päste, a podľa znalca v lekárskych správach nie je zmienka o zranení hlavy. Zdôrazňuje, že okrem výpovede obžalovaného a poškodeného boli k dispozícii výpovede svedkov manželky poškodeného, k čomu odvolateľ zdôraznil, že táto mala výpoveď z počutia, čo nemožno považovať za dostatočný dôkaz a navyše výpoveď manželky poškodeného nemôže byť považovaná za objektívnu a vierohodnú, keďže je s poškodeným v príbuzenskom vzťahu. Záverom konštatoval, že súd prvého stupňa vyhodnotil dôkazy jednostranne, tendenčne a v neprospech obžalovaného O. N.. V odôvodnení napadnutého rozsudku podľa neho absentuje logické a presvedčivé odôvodnenie záverov vyplývajúcich z vykonaného dokazovania.
Keďže odvolateľ nesúhlasí s výrokom o vine, zároveň nesúhlasí ani s výrokom o treste, i keď bol ukladaný výchovný podmienečný trest. Dal do pozornosti zásadu ukladania trestov, ktorú v danom prípade súd nedodržal a preto je namieste uplatniť zásadu in dubio pro reo. Záverom navrhol aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok, obžalovaného O. N. spod obžaloby oslobodil, alternatívne aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie. Vec bola krajskému súdu predložená na rozhodnutie o podanom opravnom prostriedku predkladacou správou dňa 17.04.2024. Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu obhajca obžalovaného predniesol: „Vzhľadom na skutočnosť, že krajský súd veľmi podrobne oboznámil mimo aj iného aj obsah odvolania, tak obhajoba len stručne zhrnie najpodstatnejšie námietky a argumentácie, ktoré podľa názoru obhajoby zakladajú aj dovolacie dôvody. Súdu 1. stupňa predovšetkým vytýkame to, že vôbec sa nezaoberal hodnotením námietok a argumentácií obhajoby a vôbec nehodnotil ani výpoveď obvineného tak, ako to predpokladá ustanovenie § 2 ods. 12 Tr. por. V tejto súvislosti z odvolania vyplýva 8 konkrétnych bodov, ktoré obhajoba už opakovať nebude, len si dovoľuje upozorniť na výsluch znalca na hlavnom pojednávaní a vykonanie znaleckého posudku súdom 1. stupňa, kde znalec na rozdiel od prípravného konania, kedy nielen že môj klient mal procesné postavenie svedka, ale znalec nemal k dispozícii ani celý spis, čo je nepochybné, čo bolo napravené na hlavnom pojednávaní, kedy znalec mimo iného jednoznačne konštatoval: „S veľkou pravdepodobnosťou rany vznikli pádom na schodišti, keď sa poškodený kotúľal a rozhodne nemohli byť spôsobené úderom päste.“ Ani len zmienka, čo sa týka právnej úvahy nie je v napadnutom rozsudku súdu 1. stupňa, čo samo o sebe hovorí o zrušení napadnutého rozhodnutia a súd 1. stupňa nevysvetli prečo s touto zásadnou skutočnosťou nebolo potrebné sa ani len zaoberať. Otázkou je aj to, prečo súd ani len nespomenul tie dôkazy, ktoré svedčia v prospech pravdivosti výpovedi môjho klienta v tom, že poškodený chodieval fajčiť na predmetné poschodie. Obhajoba v tomto smere navrhla vykonať a do spisu doložila dôkaz, že poškodený aj po incidente fajčí pri otvorenom okne. Aj táto skutočnosť a 8 spomenutých je podľa našich názorov, aj podľa § 371 ods. 1 písm. a/ Tr. por. zásadné porušenie práva na obhajobu. Osobitne a zvlášť vytýkame súdu, že sa vôbec nezaoberal materiálnym korektívom. Tento zásadný nedostatok podľa rozhodovacej činnosti NS SR zakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. V tomto smere vytýkame, že okresný súd nezisťoval ani náležíte skutkový stav veci, pretože je nepochybné že celý incident vznikol na základe upozornenia. Namietame tiež, že v skutkovej vete nie je ani zmienka, o motíve, resp. z dôvodu aký bol dôvod vzniku celého incidentu, čo má podľa nášho názoru významný vplyv na posúdenej závažnosti konania pri aplikácii materiálneho korektívu podľa § 10 ods. 2 Tr. zák. Sme presvedčený že tento nedostatok nemôže byť v rámci odvolacieho konania odstránený. Navrhujeme alternatívne klienta spod obžaloby oslobodiť, prípadne rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu 1. stupňa na nové konanie a prejednanie.“ Prokurátor krajskej prokuratúry uviedol: „My navrhujeme odvolanie obžalovaného podľa § 319 Tr. por. zamietnuť ako nedôvodné. Nestotožňujeme sa s argumentáciou obhajoby, máme za to, že súd 1. stupňa vykonal rozsiahle dokazovanie, výsledky dokazovania odvodnil riadnym spôsobom, zaoberal sa aj výpoveďou znalca v odôvodnení rozsudku a tiež vysvetlil, a to dostatočným spôsobom, prečo uveril výpovedi poškodeného.“ Obžalovaný konečným návrhom uviedol: „Ja si dovolím súdu navrhnúť, a to poukazujúc aj na prednes obhajcu, aby vec zrušil a vrátil prvostupňovému súdu na nové konanie a rozhodnutie, prípadne ma úplne spod obžaloby oslobodil. Dovoľujem si uviesť, že pracujem ako štátny zamestnanec, v prípade nepriaznivého rozhodnutia ohľadne mojej osoby by to malo negatívny vplyv na moje štátnozamestnanecké postavenie. Dodávam, že momentálne čerpám dva úvery, ktoré by som v prípade nepriaznivého rozhodnutia nemal z čoho splácať.“ Na základe podaného odvolania, odvolací súd primárne skúmal, či nie sú dané podmienky pre niektoré z rozhodnutí uvedených v ustanovení § 316 Trestného poriadku a keďže zistil, že nie sú dané, podľa §
317 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, odvolací súd prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, pričom zistil, že odvolanie obžalovaného je dôvodné, a to z iného dôvodu ako sa domáha. K výroku o vine Súd prvého stupňa na hlavnom pojednávaní vykonal dokazovanie, a to výsluchom obžalovaného O. N., výsluchom poškodeného T. S., zástupcu poškodeného K. K., svedkov: S. S., K. N., nstržm. K. D., stržm. Bc. A. F. a znalca N.. K.. N. Q. CSc. a oboznámil listinné dôkazy, ktoré sú súčasťou spisového materiálu, a rozhodol napadnutým rozsudkom, výrokom, ktorým ho uznal za vinného na podklade podanej obžaloby. Rozhodnutie o vine, na podklade vykonaných dôkazov, odôvodnil veľmi podrobne a zodpovedne sa s vykonanými dôkazmi vysporiadal a to jak s jednotlivými dôkazmi tak aj v ich súhrne (str. 14-16 napadnutého rozsudku). Krajský súd zistil, že skutok bol súdom prvého stupňa ustálený na základe dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní, pri dodržaní zásad bezprostrednosti, priamosti a ústnosti ako aj pri rešpektovaní práva obžalovaného na obhajobu. Dôkazy boli vykonané spôsobom a v rozsahu a následne aj vyhodnotené v zmysle zásad uvedených v § 2 ods. 10, ods. 12 Trestného poriadku. Teda okresný súd na hlavnom pojednávaní vykonal všetky dostupné dôkazy a na základe týchto rozhodol napadnutým rozsudkom. V odôvodnení, riadiac sa ustanovením § 168 Trestného poriadku podrobne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel. Akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Z odôvodnenia rozsudku je tiež zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou obžalovaného O. N. a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu. Krajský súd sa preto v týchto smeroch stotožňuje s presvedčivým, správne a zodpovedne odôvodneným rozsudkom prvostupňového súdu. Súd prvého stupňa postupoval správne a v súlade so zákonom v rovine procesnej, dôkazno-hodnotiacej. Dôkazy boli vykonané spôsobom a v rozsahu a následne i vyhodnotené, v zmysle zásad uvedených v § 2 ods. 10, ods. 12 Trestného poriadku. Skutkové zistenia súdom prvého stupňa sú správne a zodpovedajú dokazovaniu, ktoré bolo vykonané na hlavnom pojednávaní. Súd prvého stupňa pri zachovaní kontradiktórnosti konania vykonal na hlavnom pojednávaní všetky dostupné dôkazy potrebné pre poznanie skutkových okolností nevyhnutných pre zákonu zodpovedajúce a spravodlivé rozhodnutie. Dôkazy pritom vyhodnotil jednotlivo ako aj v celom ich súhrne logicky a zároveň aj podrobne á presvedčivo odôvodnil spôsobom, ktorému z hľadiska pravidiel stanovených pre hodnotenie dôkazov tak, ako sú uvedené v ustanovení § 2 ods. 12 Trestného poriadku, nemožno nič vytknúť. Nadriadený súd dodáva, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa. Z dôvodov súdu prvého stupňa (str. 14-16 napadnutého rozsudku ohľadne obžalovaného) jasne vyplýva spôsob, akým sa vysporiadal s obhajobou obžalovaného, v ktorej naďalej pokračuje aj v dôvodoch odvolania. V prejednávanej veci odvolací súd ani sám na základe svojho presvedčenia nehodnotil tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom, ako tieto dôkazy hodnotil súd prvého stupňa. Odvolateľ primárne namieta hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa a predkladá odvolaciemu súdu vlastné
hodnotenie dôkazov a vlastné predstavy záverov, ktoré mali vyplynúť z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní. V naznačenom smere aj judikatúra ústavného súdu konštatuje, že do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I.ÚS 8/96, III.ÚS 197/02, III.ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. (III.ÚS 877/2016 z 13.12.2016) Teda právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, predstavami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov. Dôvody napadnutého rozsudku sú podrobné a vecne správne, a preto na ne odvolací súd poukazuje. S ohľadom na obsah odvolacích námietok, považuje odvolací súd za potrebné niektoré skutočnosti doplniť a zvýrazniť. Ak obžalovaný zdôrazňuje, že príčinou konfliktu medzi obžalovaným a poškodeným bola skutočnosť, že poškodený fajčil v priestoroch, kde je to zakázané (chodba a schodište bytového domu), k tomuto odvolací súd zdôrazňuje, že toto tvrdenie tak celkom nemožno akceptovať, pretože čo sa týka posudzovaného protiprávneho konania, na hlavnom pojednávaní sám obžalovaný ozrejmil, že poškodený cigaretu, v okamihu keď došlo k incidentu, zapálenú nemal a teda zjavne nefajčil (čl. 300p.v.), z ktorého dôvodu nemožno vyvodiť, že sa v daných priestoroch vôbec fajčiť chystal a teda obranný argument obžalovaného je vážne narušený. K obžalovaným namietanému konštatovaniu súdu, že obžalovaný poškodeného sotil, čo považuje za nepreukázané žiadnym relevantným dôkazom, krajský súd tento názor nezdieľa, nakoľko sám poškodený priebeh napadnutia viackrát a to zhodne popísal (vrátane konfrontácie vykonanej s obžalovaným, pri ktorej zotrval na svojich tvrdeniach ohľadne priebehu napadnutia), zhodne a uveriteľne popísal priebeh napadnutia zo strany obžalovaného, kedy opakovane uvádzal, že obžalovaný ho chytil zozadu, hlavu mu búchal do skla dverí a keď ho poškodený odtlačil, obžalovaný do neho sotil a chrbtom narazil do skla dverí a tiež zotrval na tvrdení, že obžalovaný ho sotil dolu schodmi. Po páde, po schodisku, ležiac na zemi, evidoval, že ho obžalovaný bil päsťami. Ak obhajca zdôrazňuje závery znaleckého posudku, ktoré podľa neho svedčia proti poškodenému, odvolací súd dodáva, že znalec vypracoval znalecký posudok a na hlavnom pojednávaní zotrval na jeho záveroch s tým, že mechanizmus vzniku zranení poškodeného zodpovedá vyjadreniam poškodeného. Zdôraznil, že pri vypracovaní znaleckého posudku vychádzal z výpovedí obžalovaného (v postavení podozrivého), poškodeného ako aj lekárskych správ. Na hlavnom pojednávaní doplnil, že po tom ako mu bola prečítaná výpoveď obžalovaného z hlavného pojednávania, u poškodeného sa jednalo o tržné rany, nie rezné, „s veľkou pravdepodobnosťou možné, že rany vznikli pádom na schodoch, keď sa kotúľal a nemohli byť spôsobené päsťou“. Podľa znalca porezanie sklom od rozbitých dverí by ťažko spôsobilo dve rany, jednu spredu a jednu zozadu. Čo sa týka vyjadrenia znalca na hlavnom pojednávaní, toto odvolací súd vníma a považuje za značne zmätočné, keď v jednej a tej istej výpovedi zároveň uvádzal, že jedna rana bola na čele a zároveň konštatoval, že „útok nebol vedený na hlavu“, ktoré tvrdenie je v priamom rozpore s lekárskou správou (čl. 25) ako aj jeho písomne vypracovaným znaleckým posudkom. Totiž v lekárskej správe z 22.03.2022 o 01:19 hod., tj. bezprostredne od skutku 21.03.2022 o 23:40 hod., je uvedené zranenie na hlave poškodeného, ktoré bolo chirurgicky ošetrené. Je zrejmé, že znalec zmenil svoj postoj na hlavnom pojednávaní, čo vysvetlil tým, že mal na hlavnom pojednávaní nové informácie, ktoré predtým nemal k dispozícii a samotné prečítanie výpovede obžalovaného z hlavného pojednávania zmenilo jeho postoj k písomným záverom posudku, čo odvolací
súd vyhodnocuje ako minimálne zvláštne, nakoľko sa obžalovaný oproti svojej výpovedi ako podozrivý a najmä poškodený neodchyľovali od svojich tvrdení z prípravného konania. Ak obhajca preferuje výpoveď znalca z hlavného pojednávania ohľadne mechanizmu vzniku zranení poškodeného a konštatuje, že v lekárskej správe nie je zmienka o zraneniach na hlave poškodeného, k čomu odvolací súd znovu zdôrazňuje, že toto tvrdenie je v rozpore s vyhotovenými lekárskymi správami z 22.03.2020, pretože z lekárskej správy vyplynulo, že poškodený utrpel tržnú ranu hlavy a pravej lopatky, oderky horných končatín, pomliaždenie pravého kolena, hrudníka a brucha, pričom tržná rana na čele mala 3 cm a zasahovala do podložia a potom krajský súd nerozumie čo viedlo znalca na hlavnom pojednávaní k záveru, že útok na poškodeného nebol vedený na hlavu. O možných motívoch nových upravených záverov znalca na pojednávaní, sa môže odvolací súd len domnievať, o čom však v tomto rozhodnutí nemieni špekulovať. Odvolateľovi dáva do pozornosti, že znalecký posudok je len jedným z dôkazných prostriedkov a nemožno ho preferovať nad všetky ostatné zákonne získané dôkazy, pretože má rovnakú váhu ako ostatné dôkazy, a už vôbec nie znaleckým posudkom (výlučne) získanými závermi nahrádzať ďalšie dôkazy vo veci samej. V danej prejednávanej veci teda nie je jediným dôkazom a súd prvého stupňa správne vyhodnotil vykonané dôkazy jednotlivo aj v ich súhrne a správne ustálil, že obžalovaný sa dopustil protiprávneho konania ako je popísané v skutkovej vete obžaloby. V kontexte s uvedeným možno dať do pozornosti (primerane) uznesenie Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS 548/2022-15, podľa ktorého výsledkami znaleckého dokazovania nemožno nahrádzať dôkazy vo veci samej, resp. voľné hodnotenie dôkazov zo strany súdu. Ak odvolateľ spochybňuje výpoveď manželky poškodeného, ktorá informácie o priebehu útoku mala len z počutia, je potrebné doplniť, že okolnosti napadnutia mala od poškodeného bezprostredne po jeho útoku zo strany obžalovaného, keď ho ošetrovala, keďže počas ošetrenia ju oboznámil s priebehom fyzického napadnutia, keď uviedol, že bol napadnutý susedom z vyššieho poschodia, pričom ihneď volali políciu a sanitku. Významné dôkazy boli súdu prezentované aj v podobe výpovedí svedkov - príslušníkov polície, ktorí boli na miesto vyslaní - nstržm. K. D. a stržm. Bc. A. F., ktorí po príchode na miesto zaznamenali zraneného poškodeného, ktorý bol od krvi a okamžite im uvádzal, že bol napadnutý susedom na medziposchodí a schodišti, pričom uvedené preverili a zistili, že po kontaktovaní sa s obžalovaným, tento mal na sebe tričko, ktoré bolo od krvi a tiež na medziposchodí a schodišti videli stopy od krvi a poškodenie skla dverí. Odvolací súd sa z vyššie uvedených dôvodov nemohol stotožniť s návrhom obžalovaného v podanom odvolaní v tom, že je nevyhnutné aplikovať zásadu in dubio pro reo. Uplatnenie tejto zásady je totiž náležité len v prípadoch, ak súd, po vyhodnotení všetkých do úvahy prichádzajúcich dôkazov, dospeje k záveru, že nie je možné sa jednoznačne prikloniť k žiadnej z dvoch rozporných výpovedí alebo k žiadnej zo skupiny odporujúcich si dôkazov, takže zostávajú pochybnosti o tom, ako sa skutkový dej odohral. Pokiaľ však súd dôjde k záveru, že jedna z výpovedí alebo jedna zo skupín výpovedí je pravdivá, že jej vierohodnosť nie je ničím podstatným spochybnená, nie sú splnené podmienky na uplatnenie zásady in dubio pro reo. Odvolací súd je názoru, že skutkové okolnosti uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozsudku boli preukázané v rozsahu nevzbudzujúcom žiadne rozumné pochybnosti. Odvolací súd nezdieľa závery súdu prvého stupňa aj o tom, že stíhaný prečin možno právne kvalifikovať aj ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona, teda že čin bol spáchaný na chránenej osobe, ktorou je podľa § 139 ods. 1 písm. e/ Trestného zákona osoba vyššieho veku v zmysle § 127 ods. 3 Trestného zákona. Bez ohľadu na vedomosť obžalovaného v čase spáchania skutku, že poškodený je osobou staršou ako 60 rokov, teda osobou vyššieho veku v zmysle § 127 ods. 3 v spojení s § 139 ods. 1 písm. e/ Trestného zákona (poškodený T. S., nar. XX.XX.XXXX v čase spáchania skutku 21.03.2020 bol osobou vyššieho veku - 63 rokov a 8 mesiacov), musí byť pre aplikáciu kvalifikovanej skutkovej podstaty trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona, v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona, tj. že čin bol spáchaný na chránenej osobe, kumulatívne splnená aj podmienka ustanovená v § 139 ods. 2 Trestného zákona a to, že trestný čin musí byť bezpodmienečne
spáchaný v súvislosti s vekom chránenej osoby. Musí ísť o bezprostrednú (priamu) súvislosť spáchania trestného činu obžalovaným O. N. a vekom poškodeného a táto súvislosť musí vyplývať priamo zo znenia skutkovej vety rozsudku. Táto subjektívna súvislosť, primeraná postaveniu alebo stavu chránenej osoby sa vyžaduje pri kvalifikačnom použití všetkých prípadov upravených v § 139 ods. 1 Tr. zák. (primerane stanovisko č. 117 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu s rozhodnutí súdov SR č. 8/2014). Je nevyhnutné, aby bol vek poškodeného v určitej (konkrétnej) vecnej súvislosti so spáchaným trestným činom (zároveň aj akýmsi „motivačným faktorom“), ktorý založil a podporil vôľovú zložku (rozhodnutie páchateľa smerujúce k spáchaniu trestného činu) a táto musí byť v skutkovej vete aj náležite obsiahnutá tak, aby bola náležitá aplikácia ustanovenia § 156 ods. 2 písm. a/ Trestného zákona, a to, že obžalovaný úmyselne ublížil na zdraví a taký čin spáchal na chránenej osobe - osobe vyššieho veku. Z formulácie skutkovej vety rozsudku však nijako nevyplýva, že by spáchanie tohto činu bolo z hľadiska obžalovaného O. N. subjektívne ovplyvnené súvislosťou s vekom poškodeného T. S.. Reagujúc na vyššie uvedené krajský súd modifikoval výrok o vine a následne o treste napadnutého a preskúmavaného rozsudku tak, že obžalovaného O. N. uznal za vinného, na skutkovom základe opísanom v obžalobe, z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona. Pri preskúmavaní výroku o treste obžalovaného O. N. odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa správne určil jednu poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. j/ Trestného zákona, ktorú akceptoval aj nadriadený súd. Zákonodarca v osobitnej časti trestného zákona určil pri trestnom čine podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona rozpätie sadzby 6 mesiacov až dva roky, pri zohľadnení jednej poľahčujúcej okolnosti sa horná hranica trestnej sadzby znižuje o jednu tretinu, tj. prichádza do úvahy uloženie trestu v rozpätí upravenej trestnej sadzby (podľa § 38 ods. 3 Trestného zákona účinného do 05.08.2024) od 6 mesiacov až 18 mesiacov. Teda pri určovaní druhu trestu a jeho výmery prihliadol najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy, Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery prihliadol aj na práva a právom chránené záujmy osôb poškodených trestným činom, ako aj osôb, ktoré boli dotknuté škodlivým následkom trestného činu a dospel k záveru, že trest vo výmere sedem mesiacov, ktorého výkon podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní 18 (osemnásť) mesiacov je trestom, ktorý zodpovedá nielen zmyslu trestného konania, vrátane spravodlivého potrestania páchateľov, ale aj účelu trestu vymedzeného v ustanovení § 34 ods. 1 Trestného zákona a ostatným rozhodným kritériám podľa ustanovení § 34 ods. 4, ods. 5 písm. a/ Trestného zákona. Uložený trest je trestom primeraným, zákonným a predovšetkým takým, ktorý dostatočne zabezpečí ochranu spoločnosti tým, že obžalovanému zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho prevýchovu. Je na mieste pripomenúť, že predpokladom toho, aby určité konanie naplnilo znaky skutkovej podstaty trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona, je na jednej strane úmyselné konanie a hmotným predmetom útoku je telo človeka. Teda dokazovaním bolo preukázané, že obžalovaný O. N., bez zjavnej príčiny a dôvodu fyzicky napadol iného - poškodeného T. S. a z jeho konania bol zrejmý aj úmysel ublížiť mu na zdraví, keď ho hlavou sotil do sklenenej výplne dverí, ktorá sa v dôsledku úderu rozbila a potom ako poškodený mal na čele evidentné zranenie, ktoré mu krvácalo a ktoré bolo neskôr chirurgicky ošetrené, pokračoval v útoku na poškodeného a v dôsledku ďalšieho narazenia do týchto dverí mu spôsobil tržnú ranu na chrbte a následne ho sotil na schodisku, v dôsledku čoho padol dolu schodišťom a aj tu obžalovaný na neho útočil. Teda útok smeroval na hlavu poškodeného udierajúc ho do sklenenej výplne dverí intenzitou, v dôsledku ktorej došlo k prasknutiu a rozbitiu sklenej výplne (k tomuto primerane R 22/1968, R 5/1995 - III.) Podľa ustálenej súdnej praxe, možno posúdenie, či obžalovaný konal v úmysle spôsobiť ublíženie na zdraví, usudzovať aj z toho akú intenzitu malo jeho konanie a najmä proti ktorej časti tela poškodeného smerovalo (napr. NS ČR Rč/15/2002 - T 371). Ak sa obhajca domáha uplatnenia princípu ultima ratio s tým, že vo veci nejde o prečin, nakoľko jeho závažnosť je nepatrná a súd prvého stupňa sa týmto vôbec nezaoberal, odvolací súd k danému
uvádza: Princíp ultima ratio úzko súvisí so zásadou subsidiarity trestnej represie, pričom právna teória i prax uznáva, že zo zásady subsidiarity trestnej represie plynie, že trestnoprávne riešenie predstavuje krajný prostriedok (ultima ratio) aj pre súdy. Trestný čin ako určitú právnu konštrukciu vymedzuje Trestný zákon uzavretým komplexom presne definovaných objektívnych a subjektívnych znakov, ktoré v súhrne vytvárajú skutkovú podstatu trestného činu. Ako sa skutok prejavuje vo vonkajšom svete, definuje predovšetkým objektívna stránka skutkovej podstaty, ktorá je tvorená súhrnom znakov charakterizujúcich konanie a následok vrátane kauzálneho vzťahu medzi nimi. Trestné právo je prostriedkom ultima ratio (ide o poslednú a najkrajnejšiu možnosť), čo sa podľa právnej teórie, ako aj súdnej praxe chápe aj ako zásada pomocnej úlohy trestnej represie (zásada subsidiarity). Podľa; tejto zásady má byť trestné právo použite len ako najkrajnejší prostriedok a len pri typovo najzávažnejších porušeniach spoločenských vzťahov, záujmov a hodnôt, teda len tam, kde iné možnosti, hlavne prostriedky ostatných právnych odvetví, nie sú dostatočné, teda už boli vyčerpané, sú neúčinné alebo zjavne nie sú vhodné. V oblasti aplikácie a interpretácie trestného práva potom - z takto chápaného prostriedku ultima ratio - musia byť akcentovane právne princípy a zásady, ktoré primárne súvisia s posudzovaním trestnosti činu, napr. zásada nullum crimen, nulla poena sine lége či zásada in dubio pro reo. (napr. I. ÚS 316/2011). Vyžaduje sa teda aby vina bola autoratívne konštatovaná len v prípade takého konania, o ktorom mohol páchateľ v dobe keď sa ho dopúšťal, dôvodne predpokladať, že ide o konanie trestné, a to vzhľadom na obsah účinného trestného zákona, alebo tam, kde je to potrebné vzhľadom na ustálenú a všeobecne dostupnú judikatúru všeobecných súdov, ktorý záver korešponduje aj s judikatúrou ESĽP (napr. Kokkinakis v. Grécko - 14307/88, Cantoni v. Francúzsko - 17 862/91). Odvolací súd akceptuje, že princíp trestného práva ako prostriedku ultima ratio sa prejavuje najmä v prípadoch, ktoré majú súkromnoprávny základ, pričom v takýchto prípadoch aj súd musí vykladať znaky skutkových podstát trestných činov s vedomím, že uvedený princíp je neoddeliteľnou súčasťou formálnych znakov skutkovej podstaty trestného činu a má vplyv aj na subjektívnu stránku trestného činu a je potrebné tiež náležite zvážiť, či je možné využiť inštitúty iných právnych odvetví na namietané porušenie práva a či týmito inštitútmi možno reálne dosiahnuť nápravy, ak k porušeniu práva skutočne došlo. Vo veci konajúci senát dodáva, že aj aplikácia ultima a zásada subsidiarity trestnej represie má svoje „mantinely“ a nie je ich možné zneužívať v prípadoch, keď ide o závažné excesy zo súkromnoprávnych vzťahov, ktoré už zjavne vybočujú z rámca bežných súkromnoprávnych vzťahov, presahujú ich rámec a napĺňajú už znaky konkrétnej skutkovej podstaty trestného činu. Aplikácia princípu ultima ratio je teda predovšetkým viazaná na konkrétny prípad a vyžaduje starostlivé posúdenie, či je možné považovať súkromnoprávnu ochranu poškodeného pred použitím prostriedkov verejného práva a či je to predovšetkým poškodený, kto je vyňatý z okruhu subjektov chránených trestným zákonom. Samotný účel Trestného zákona, hoci nie je expressis verbis uvedený v žiadnom konkrétnom ustanovení Trestného zákona, možno dôvodiť podľa obsahu jednotlivých častí, predovšetkým časti všeobecnej a vychádzajúc z uvedeného, účelom Trestného zákona je chrániť spoločnosť a jednotlivca pred škodlivými konaniami, spravodlivo potrestať páchateľov a umožniť im opätovné zaradenie sa do spoločnosti, poskytnúť zadosťučinenie osobám, ktoré boli trestným činom poškodené, a to na základe ustanovení uvedených v Trestnom zákone a postupmi podľa Trestného poriadku. Ak bol spáchaný trestný čin, ktorého skutková podstata bola bezo zvyšku vo všetkých znakoch naplnená, tak ako je tomu v posudzovanom prípade, nemôže štát rezignovať na svoju úlohu pri ochrane oprávnených záujmov fyzických osôb poukazom a existenciu žalôb v civilnom konaní, ktorými možno zaistiť navrátenie finančných prostriedkov, k úbytku ktorých prostredníctvom trestného činu došlo. Akcentácia princípu ultima ratio nemôže úplne znemožniť aplikáciu základného vyššie naznačeného princípu - účelu trestného konania. Je potrebné vziať do úvahy, že celé trestné konanie nie je možné poňať ako saturáciu prípadne vzniknutej škody poškodenému, ale má rozhodne rozmer morálny, etický a hodnotový. Zmyslom trestného konania je okrem iného snaha orgánov činných v trestnom konaní zistiť, či bol spáchaný trestný čin, kto ho spáchal a akým spôsobom. Odvolací súd sa nestotožnil s argumentáciou odvolateľa a dodáva, že odkaz na princíp subsidiarity trestnej represie vo vzťahu k zásade ultima ratio považuje odvolací súd v prejednávanom konkrétnom prípade obžalovaného O. N. za úplne nevhodný, a to jednak s ohľadom na vyššie naznačený účel trestného konania, samotné okolnosti prípadu s prihliadnutím najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie a pohnútku, pričom aplikácia princípu ultima ratio v rozsahu ako sa domáha obžalovaný, by znamenala neprípustný posun samotnej funkcie trestného práva a preto plne dôvodne boli použité prostriedky trestnoprávnej represie.
Čo sa týka výroku o náhrade škody, tento odvolací súd v podstate prevzal z napadnutého rozsudku nezistiac dôvod na jeho modifikovanie. Vzhľadom k vyššie uvedenému odvolací súd rozhodol tak ako je citované vo výroku tohto rozsudku. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.