Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Co/132/2023 z 25. 9. 2024

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Bratislava 4Co/132/2023 1519202348 25. 09. 2024 JUDr. Valéria Kleinová, st. ECLI:SK:KSBA:2024:1519202348.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej st. a členov senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Anny Kašajovej v právnej veci žalobcu: S. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XXXX/XX, XXX XX N. G., zastúpeným Mgr. Peter Kupka - advokát, so sídlom Hlavná 23, 917 01 Trnava, proti žalovanému: Zoznam, s.r.o., so sídlom Svätoplukova II. 18892/2A, 821 08 Bratislava, IČO: 36 029 076, zastúpeným JUDr. Rudolf Adamčík, advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Liptovská 2/A, 821 09 Bratislava, IČO: 50 035 592, o ochranu osobnosti, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č.k. 12C/28/2019-160 zo dňa 16. marca 2023 takto rozhodol: I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . II. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% s tým, že o ich výške rozhodne súd samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník po právoplatnosti rozsudku. 2. Vychádzal zo skutkového vymedzenia žaloby, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému ochrany osobnosti, a to uverejnením ospravedlnenia na dobu troch dní na internetovom portáli topky.sk, rovnakým typom a veľkosťou písma ako mal článok uverejnený dňa 11.02.2019 o 10:00 hod, na internetovom portáli Topky.sk s titulkom: „Katolícka cirkev čelí kritike: FOTO I. H. na sociálnej sieti“ (ďalej len „článok“), vrátane titulku „Ospravedlnenie“ s rovnakým typom a veľkosťou písma ako bol titulom článku, na úvodnej strane (www.topky.sk) v znení: „Zoznam, s.r.o., Viedenská cesta 3-7, 851 01 Bratislava, IČO: 36 029 076, spoločnosť zapísaný v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sro, vložka č. 24598/B, sa ospravedlňuje S. S. za neoprávnený zásah do jeho práva na ochranu jeho osobnosti spôsobený výrokom, že S. S. „fyzicky útočil na moslimskú rodinu pri bratislavskej vlakovej stanici“ uverejneným v článku na internetovom portáli Topky.sk 11.02.2019 o 10:00 hod., s titulkom: „Katolícka cirkev čelí kritike: FOTO I. H. na sociálnej sieti“, do troch odo dňa právoplatnosti rozsudku, s tým, že v uvedenom článku bol uvedený výrok, že žalobca „fyzicky útočil na moslimskú rodinu pri bratislavskej vlakovej stanici“ (ďalej len „výrok“), čo bolo prezentované ako fakt, bez uvedenia akýchkoľvek dôkazov, resp. iných dôveryhodných poznatkov, ktoré by žalovaného vôbec oprávňovali k takému záveru. Výrok označil za nepravdivý. V článku bola skreslená pravda a prekročená miera akéhokoľvek hodnotiaceho úsudku. Výrok nemá faktický podklad. Ak sa jednalo o kritiku, táto bola neprimeraná a postrádala vecnosť, konkrétnosť a primeranosť. Mal za to, že voči žalobcovi ako verejne činnej osobe, mala byť zachovaná zásada etiky, morálky a základnej slušnosti. Výrok hrubo presahuje prípustné medze realizácie slobody prejavu, boli tým porušené práva žalobcu na ochranu osobnosti. Dôkazné bremeno preukázania pravdivosti skutkových dejov, z ktorých má vychádzať hodnotiaci

úsudok, zaťažuje žalovaného. Primárnou snahou žalovaného podľa žalobcu nebolo informovanie verejnosti, ale zavádzanie. Výrokom bola zasiahnutá mravná integrita osobnosti žalobcu, bola znížená jeho dôstojnosť, česť a vážnosť vo vzťahu k spoluobčanom a bolo ohrozené jeho postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Výrok pôsobil hanlivo. Žalovaný výrokom extrémne znevážil žalobcu a vykreslil ho ako agresívneho jedinca. Vzhľadom na uverejnenie výroku v článku na jednom z najčítanejších internetových portálov na Slovensku so širokým vplyvom na verejnosť, bola bez pochybností znížená dôstojnosť, česť a vážnosť žalobcu vo vzťahu k obyvateľom Slovenska. Podmienkou občianskoprávnej ochrany cti je to, aby bol zásah objektívne spôsobilý ujmu občana privodiť, čo je v tomto prípade splnené. Nie je rozhodujúce, či skutočne došlo k ujme, postačuje objektívna spôsobilosť konania spôsobiť ujmu - výrok bol jednoznačne objektívne spôsobilý privodiť žalobcovi ujmu na jeho cti, dôstojnosti a vážnosti. Žalobca požiadal žalovaného výzvou zo dňa 10.05.2019, doručenou žalovanému dňa 25.05.2019, o primerané zadosťučinenie, aby sa žalovaný na vlastné náklady ospravedlnil žalobcovi uverejnením ospravedlnenia po dobu troch dní, žalovaný však v článku vykonal iba opravu bez ospravedlnenia. 3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe nároky žalobcu neuznával ani z časti. Uviedol, že zverejnením výroku realizoval svoje právo na slobodu prejavu zakotvené v čl. 26 Ústavy SR. Žalobca bol v rozhodnom čase poslanec Národnej rady SR, osobou verejného záujmu, a je teda povinný akceptovať vyššiu mieru kritiky ako bežný občan. V článku bolo kritizované jeho obzvlášť zavrhnutiahodné správanie na verejnosti. Kritizovaný bol jeho útok na moslimskú rodinu s maloletými deťmi. Správanie sa účastníkov zhromaždenia bolo tak vulgárne a agresívne, že účastníci zhromaždenia museli byť po celý čas sprevádzaní špeciálne vyzbrojenými príslušníkmi policajného zboru. Výrok je potrebné vnímať ako súčasť kontextu záverečnej časti žalovaného článku, pod medzititulkom „J. H.“. Správanie sa účastníkov zhromaždenia je zachytené na zvukovo obrazovom zázname a je prístupné širokej verejnosti. Slovné spojenie „... S. S. slovne a fyzicky útočil...“ je hodnotiacim úsudkom, nie faktickým tvrdením, nakoľko počínanie žalobcu hodnotí ako útok a hodnotí aj formy útoku. Žalobca ako člen skupinky útočiacich, útočil na moslimskú rodinu fyzicky tým, že hádzal ponad policajtov rôzne predmety v snahe ublížiť osobám, ktoré boli terčami, objektami tohto útoku. V tomto konaní spočíva vecný základ pre hodnotiaci úsudok. Na základe výzvy právneho zástupcu žalobcu žalovaný v predmetnej časti článku vykonal opravu preškrtnutím slova „fyzicky“ s tým, že v zátvorke uviedol, že tak koná na upozornenie právneho zástupcu žalobcu. Žalovaný to vykonal v snahe predísť zbytočnému súdnemu sporu. Pôvodca neoprávneného zásahu je povinný adresátovi neoprávneného zásahu poskytnúť primerané zadosťučinenie. V petite formulované znenie však nenapĺňa ani kritérium primeranosti. 4. Žalobca v replike uviedol, že v článku bol prezentovaný výrok ako fakt, bez uvedenia akýchkoľvek dôkazov. Výrok je nepravdivý. Bola ním hrubo skreslená pravda a prekročená miera hodnotiaceho úsudku. Žalobca na moslimskú rodinu nikdy fyzicky neútočil. Ide o negatívnu skutočnosť, ktorú žalobca nemusí preukazovať. Nemôže podľa neho obstáť účelové tvrdenie žalovaného, že výrok je treba vnímať ako súčasť kontextu záverečnej časti článku, pretože žalovaný aj vzhľadom na kontextuálny výklad pripisoval žalobcovi fyzický útok, ku ktorému však nedošlo. Žalovaný bližšie nevysvetlil, prečo by žalobný petit nemal spĺňať kritérium primeranosti. Na pojednávaní žalobca s posúdením veci nesúhlasil, považujúc za nesprávne vyhodnotený súdom dôkaz videa, ktoré zaznamenáva jeho nevhodné správanie pred hlavnou stanicou v Bratislave v roku 2015. Súd neupresňuje, kde sa oboznámil so skutočnosťou, že bol v skupine osôb, ktorá vrhala akékoľvek predmety na Moslimskú rodinu a toto tvrdenie odmieta. Nezakladá sa na faktických skutočnostiach. Nenamietal, že jeho správanie v danom momente nebolo správne, vhodné ani slušné, preto sa zaň viackrát ospravedlnil. Namietal však právne posúdenie veci zo strany súdu, ktorý toto správanie vyhodnotil ako protiprávne, pričom mu nie je známe, na základe akých okolností alebo k akému trestnému činu, resp. k priestupku malo dôjsť a prečo za taký trestný čin alebo priestupok nebol nijako sankcionovaný. Trval na tom, že článok zásadne zasiahol do jeho práv na ochranu osobnosti a trval na satisfakcii v podobe verejného ospravedlnenia. Žalovaný zdôraznil, že slovné spojenie „fyzický útok“ je v danom prípade hodnotiacim úsudkom, a nie tvrdením aktu, pretože sú hodnotením správania sa žalobcu, ktoré je zdokumentované v predloženom video zázname. Pod pojmom útok sa nechápe len fyzický kontakt s objektom útoku, útok je aj činnosť smerujúca k dosiahnutiu nejakého cieľa, a to bez ohľadu na to, či ten cieľ sa útokom dosiahne alebo nie. Zo správania žalobcu, ktoré spočívalo vo vulgárnych pokrikoch, vyhrážaní sa päsťami, je zrejmé, že si

žalobca takýto útok zaumienil a od fyzického kontaktu s objektom útoku bolo zabránené len zásahom polície. V danom prípade tak tento hodnotiaci úsudok má dostatočný vecný základ. 5. Po oboznámení sa s tvrdeniami strán sporu, ako aj nimi predloženými listinnými dôkazmi a vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že dňa 11.02.2019 o 10:00 hod., bol na internetovom portáli www.topky.sk zverejnený článok s nadpisom „Katolícka cirkev čelí kritike: FOTO I. H. na sociálnej sieti“. Z obsahu predmetného článku, ktorý súdu predložil žalobca spolu s podanou žalobou vyplýva, že článok informoval o postoji a vyjadrení M. L., vtedajšieho sekretára Konferencie biskupov Slovenska v súvislosti s hlasovaním v Národnej rade SR o návrhu zákona poslanca V. I. o sprísnení interupcii. V danom článku autor informoval aj o tom, že v súvislosti s hlasovaním L. vyslovil vďaku S.. H. a jeho strane. V článku je uvedené aj: „V tomto prípade ide o minimálne paradoxný jav v súvislosti práve s kotlebovcami, ktorí sa za posledné roky zviditeľnili aj názormi, ktoré o ochrane života v samotnej podstate nesvedčia. Okrem toho, že ich sympatie k bývalému vojnovému Slovenskému štátu, ktorý sa podieľal na smrti mnohých nevinných ľudí počas 2. svetovej vojny, sú známe, len málo ľuďom neušlo, ako ich ďalší člen strany S. S. slovne a fyzicky útočil (pozn. red.: Po upozornení právneho zástupcu S. S. dopĺňame, že poslanec neútočil fyzicky.) na moslimskú rodinu pri bratislavskej vlakovej stanici. Nehovoriac o tom, že tieto a mnohé ďalšie kauzy H. ku cti a už vôbec ku ochrane života ako takého nesvedčia.“ 6. Konštatoval, že predžalobnou výzvou zo dňa 10.05.2019, doručenou žalovanému dňa 15.05.2019, vyzval žalobca žalovaného na uverejnenie ospravedlnenia na internetovom portáli topky.sk, rovnakým typom a veľkosťou písma ako mal článok. Žalovaný do konania predložil k výkladu pojmu „útok“ kópiu strany č. 705 Všeobecného encyklopedického slovníka. OTTOVO NAKLADATELSTVÍ, Praha, rok 2005 a výklad pojmu podľa slovnik.sk. a CD nosič, na ktorom je audiovizuálna nahrávka zo zhromaždenia v Bratislave, konaného dňa 20.06.2015, na ktorom sa zúčastnil aj žalobca. Predmetné video, ktoré je verejne prístupné aj na internetovom portáli youtube.com, zachytáva v čase od 13:55 min. až po 14:23 min., slovné útoky žalobcu smerom k moslimskej rodine. V čase 13:38 min., je vo videu viditeľný letiaci predmet smerom k moslimskej rodine od skupiny protestujúcich, ktorej súčasťou bol aj žalobca. Podľa výpisu z registra trestov žalobcu ku dňu 03.07.2020, z ktorého vyplývalo, že žalobca nemal záznam v registri trestov. 7. Súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie výsluchom svedkov S. N. a D. H., ako to navrhoval žalobca za účelom uvedenia a preukázania, aké negatívne dôsledky v súvislosti s článkom žalobca pocítil. V tejto súvislosti súd prvej inštancie uviedol, že je predovšetkým povinnosťou strany sporu uviesť skutkové tvrdenia, ktoré sú rozhodujúce pre uplatnenie práva. Uvedenie rozhodujúcich skutkových tvrdení nemožno nahradiť poukázaním na označené dôkazy a ani ich nemožno nahradiť samotnými dôkazmi. Úlohou svedka v konaní nie je uviesť to, čo mala uviesť predovšetkým samotná strana, a tým nahrádzať jeho povinnosť tvrdiť a dôkazmi preukázať tvrdenia strany. Pokiaľ však strana sama o sebe nič netvrdí a uvedie, že rozhodujúce skutkové tvrdenia má uviesť svedok, nesplní tým jednu zo základných procesných povinností strany - opísať súdu rozhodujúce skutkové okolnosti pre uplatnenie svojho práva. Uviedol, že od času podania žaloby až do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie skončilo, mal žalobca dostatočný časový priestor súdu opísať, akým spôsobom bolo zo strany žalovaného zasiahnuté do jeho práv na ochranu osobnosti, akým reakciám okolia v súvislosti s článkom žalovaného čelil. Žalobca však len všeobecne uviedol, že mu bola spôsobená ujma na cti, dôstojnosti a vážnosti, pričom bližšie k uvedeným tvrdeniam sa mali vyjadriť svedkovia. Svedkovia však v civilnom sporovom konaní nemajú úlohou akýchsi „hovorcov“ strany sporu. Nemajú nahrádzať to, čo je povinnosťou samotnej strany. Preto podľa názoru súdu tieto tvrdenia, ktoré sa týkajú vyslovene osobnostných práv samotného žalobcu, mal byť schopný uviesť samotný žalobca, čo však, ako už uviedol, žalobca neurobil. K návrhu strán na výsluch žalobcu uviedol, že na pojednávaní dňa 16.03.2023, ktorého sa zúčastnil samotný žalobca, bol žalobcovi ponechaný priestor, aby sa vyjadril ku všetkým doposiaľ zisteným skutočnostiam a uviedol svoje rozhodujúce tvrdenia, prípadne aby navrhol vykonanie ďalších dôkazov. Pokiaľ však ide o samotný výsluch strany ako dôkazný prostriedok, podľa § 195 ods. 1 CSP, súd môže nariadiť výsluch strany na návrh, a to o tvrdených skutočnostiach, ktoré v konaní vyšli najavo a zároveň za predpokladu, ak ich nemožno preukázať inak. Z uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že účelom výsluchu strany je vyjadriť sa k takým tvrdeným skutočnostiam, ktoré vyšli najavo v priebehu konania a zároveň za predpokladu, ak ich nemožno preukázať inak. K výsluchu strany súd teda pristúpi, ak to považuje za potrebné v prípade, že v priebehu konania nastane rozpor v rozhodujúcich skutkových otázkach (prípadne vyjdú najavo nové, doposiaľ neznáme skutočnosti), v otázkach vnímania takýchto okolností, pričom tieto rozpory a nejasnosti je možné odstrániť len bezprostrednou konfrontáciou strany

s týmito skutočnosťami v rámci výsluchu. V priebehu konania však podľa názoru súdu prvej inštancie nevyšli najavo také doposiaľ nezistené, či nejasné okolnosti, pre ktoré by bolo potrebné nariadiť výsluch strany, a preto nepovažoval za hospodárne ani potrebné pre ustálenie skutkového stavu takýto dôkaz vykonať. Žalobca ako strana sporu mala dostatočný priestor uviesť súdu všetky rozhodujúce skutkové tvrdenia na uplatnenie svojho práva, a to aj priamo na pojednávaní. Žalovaný do konania tiež predložil internetový článok z denníka N zo dňa 04.01.2022, s titulkom: „Krájač na zemiaky mal viac lajkov ako Sagan či Č.. Z politikov na Facebooku vlani dominovali G., W. a S.. Žalovaný uvedený dôkaz súdu predložil za účelom preukázania popularity osoby žalobcu na sociálnych sieťach. Podľa názoru súdu však uvedený dôkaz nemal priamy súvis s podstatou prejednávanej veci, preto ani tento dôkaz nevykonal. 8. Po právnej stránke súd prvej inštancie vychádzal z ustanovení § 11, § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka a na základe vykonaného dokazovania a citovaných zákonných ustanovení dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, a preto je potrebné ju zamietnuť. 9. Konštatoval, že ustanovenie § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka je zákonným vyjadrením článku 19 Ústavy Slovenskej republiky, v ktorom nachádza svoj ústavný pôvod. Účelom právnej úpravy ochrany osobnosti je deklarovanie, že každá fyzická osoba má právo na ochranu pred vonkajšími zásahmi a zachovanie jednotlivých zložiek jej osobnosti, medzi ktoré je potrebné zaradiť život, zdravie, občiansku česť, ľudskú dôstojnosť, súkromie, meno, ako aj prejavy osobnej povahy fyzickej osoby. Ustanovenie § 13 potom následne upravuje, aké zákonné prostriedky má strana k dispozícii v súvislosti s ochranou jej osobnosti pri neoprávnených zásahoch, pričom prioritizuje také prostriedky ochrany, ktoré majú nepeňažnú povahu. V prvom rade sa strana môže domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie, ktoré má povahu morálnej satisfakcie. Pokiaľ strana nepristúpi k dobrovoľnému upusteniu od zásahov do osobnostných práv dotknutej strany, má dotknutá strana právo domáhať sa na súde žalobou ochrany svojej osobnosti. Podstatou takejto žaloby je chrániť jednotlivé zložky osobnosti fyzickej osoby, do ktorých sa neprimeraným spôsobom zasiahlo. Hlavnou úlohou podanej žaloby aj samotného konania je potom identifikovať, akým spôsobom bolo do niektorej osobnostnej zložky žalobcu zasiahnuté, konštatovať intenzitu tohto zásahu a následne vyvodiť za účelom nápravy tohto stavu také ochranné mechanizmy, ktoré sú s ohľadom na závažnosť zásahu do osobnosti tomu zodpovedajúce a primerané. Medzi zásahom do osobnosti dotknutej osoby a poskytnutou ochranu musí existovať miera proporcionality. Inými slovami, samotnému zásahu a spôsobeným následkom (aj keď len hypotetickým) musí zodpovedať spôsob poskytnutej ochrany. 10. Žalobca sa podanou žalobou domáhal ochrany osobnosti, do ktorej mu malo byť zasiahnuté zo strany žalovaného, a to v článku zverejnenom na portáli topky.sk s titulkom „Katolícka cirkev čelí kritike: FOTO I. H. na sociálnej sieti“, s tým, že žalovaný v danom článku uviedol vetu, cit.: „len málo ľuďom neušlo, ako ich ďalší člen strany S. S. slovne a fyzicky útočil na moslimskú rodinu pri bratislavskej vlakovej stanici.“ Žalobca uviedol, že daný výrok mu mal spôsobiť ujmu na cti, dôstojnosti a vážnosti a mal ohroziť jeho spoločenské uplatnenie, preto požadoval uverejnenie ospravedlnenia zo strany žalovaného na dobu troch dní na internetovom portáli topky.sk. 11. Skutočnosť, že žalovaný zverejnil na internetovom portáli www.topky.sk predmetný článok nemal súd prvej inštancie medzi stranami za spornú. Sporným medzi stranami nebolo ani to, že žalobca sa dňa 20.06.2015 zúčastnil zhromaždenia, súčasťou ktorého bola aj agresívna demonštrácia účastníkov voči moslimskej rodine na bratislavskej vlakovej stanici a strany tiež nepovažovali za sporné, že žalobca na moslimskú rodinu útočil slovne. Medzi stranami sporu zostalo sporné, či žalobca na moslimskú rodinu útočil aj fyzicky, čo žalovaný uviedol v predmetnom článku a či daným článkom mohlo byť žalobcovi zasiahnuté do jeho práv na ochranu osobnosti, za čo podľa návrhu žalobcu požadoval ospravedlnenie, ktoré malo byť zverejnené na internetovom portáli topky.sk. V predmetnom konaní nebolo medzi stranami sporné, že žalobca sa dňa 20.06.2015 zúčastnil zhromaždenia pred vlakovou stanicou v Bratislave, na ktorej došlo k fyzickým aj slovným útokom na moslimskú rodinu. Priebeh tohto zhromaždenia, ako aj správanie žalobcu na ňom je zachytené na audiovizuálnej nahrávke, ktorá je verejne dostupná na internetovom portáli youtube.com, a ktoré do konania predložil aj žalovaný na cd nosiči. Žalobca na pojednávaní uviedol, že s videonahrávkou je oboznámený, uviedol, že si uvedomuje svoje nevhodné správanie, za ktoré sa viackrát ospravedlnil, avšak popiera, že by na moslimskú

rodinu útočil aj fyzicky a tiež uviedol, že fyzicky neútočila ani skupinka, v ktorej sa nachádzal. S týmto hodnotením žalobcu sa súd stotožnil len z časti. 12. Z predmetného dôkazu nemožno podľa súdu prvej inštancie preukázať tvrdenie žalovaného, ktoré použil aj v dotknutom článku, že by žalobca fyzicky útočil na moslimskú rodinu. Stotožnil sa preto s tvrdením žalobcu, že žalovaný nepreukázal, že by žalobca na moslimskú rodinu útočil aj fyzicky. Pokiaľ však ide o tvrdenie žalobcu, že by na moslimskú rodinu neútočila ani skupina, ktorá bola na vlakovej stanici v Bratislave, a ktorej bol súčasťou, s týmto tvrdením sa nestotožnil. Z uvedeného videozáznamu je v čase 13:38 min., viditeľný letiaci predmet smerom k moslimskej rodine od skupiny protestujúcich, ktorej súčasťou bol aj žalobca. Skutočnosť, že sa žalobca nachádzal v tejto skupine vyplýva z viacerých záberov na žalobcu vo videozázname, kde je jasne viditeľná poloha žalobcu v priestoroch pred bratislavskou vlakovou stanicou totožná s polohou skupiny (napr. vo videu čas 13:21 min., 13:50 min., 13:59 min.). Žalobca sa síce s týmito závermi súdu ohľadne vyhodnotenia dôkazu nestotožnil, hoci súdu výslovne uviedol, že s obsahom nahrávky je oboznámený. Uviedol, že dôkazy predložené do konania, hodnotí výhradne súd. Pokiaľ sa strana nestotožňuje s tým, ako súd niektorý dôkaz vyhodnotí, je povinná súdu označiť alebo predložiť ďalšie dôkazy, ktoré preukážu opak. Žalobca však v tejto súvislosti súdu nenavrhol žiadny dôkaz. Navrhoval len výsluch svedkov, avšak za účelom preukázania, ako mal článok žalovaného zasiahnuť do jeho súkromného aj pracovného života, a nie za účelom preukázania, že na moslimskú rodinu neútočila ani skupina nachádzajúca sa na vlakovej stanici, v rámci ktorej sa pohyboval aj žalobca. Otázka, či na moslimskú rodinu útočila skupina, ktorej súčasťou bol žalobca, nie je pre toto konanie ako taká relevantná, nakoľko žalovaný v článku uvádzal, že na moslimskú rodinu mal fyzicky útočiť osobne žalobca, a nie skupina nachádzajúca sa na vlakovej stanici, ustálil, že žalobca na moslimskú rodinu fyzicky neútočil. Preto dokazovanie alebo vyvracanie uvedených záverov nie je rozhodujúce pre ustálenie skutkového stavu rozhodného pre podstatu veci. Pokiaľ žalobca fyzicky na moslimskú rodinu nezaútočil, bolo podľa súdu prvej inštancie potrebné vysporiadať sa s otázkou, či bol predmetný článok spôsobilým vyvolať taký zásah do osobnosti žalobcu, ktorému by mala byť ako primeraná poskytnutá taká ochrana, ako to požadoval žalobca vo svojom žalobnom návrhu. 13. Samotný žalobca poukázal vo svojej žalobe na judikatúru Najvyššieho súdu SR, konkrétne vo veci sp.zn. 3 Cdo 84/2011, v zmysle ktorej by mal byť v novinovom článku obsahujúcom hodnotiace úsudky, opísaný relevantný skutkový dej takým spôsobom, ktorý umožňuje čitateľovi urobiť si vlastný hodnotiaci úsudok. Článok, ktorý to neumožňuje, môže byť so zreteľom na individuálne okolnosti určitej veci neoprávneným zásahom do osobnostných práv. Práve otázka „individuálnych okolností“ je v takomto prípade kľúčovou pre posúdenie, či k zásahu do osobnostných práv takýmto článkom mohlo dôjsť. Súd prvej inštancie ustálil a medzi stranami nebolo ani sporné, že správanie žalobcu na zhromaždení v roku 2015 zachytáva video, ktoré sa okamžite po jeho uskutočnení stalo verejne prístupným na internetovom portáli youtube.com a stalo sa virálnym. Spoločnosť si tak mohla o správaní žalobcu vytvoriť vlastný úsudok bezprostredne po tom, ako sa toto zhromaždenie uskutočnilo, teda podstatne skôr, ako vyšiel článok žalovaného v roku 2019. Je zrejmé, že článok žalovaného, o ktorý v tomto konaní ide, nemal charakter čerstvej, bezprostrednej, verejnosti doposiaľ neznámej informácie, kedy by nepravdivo a skresľujúco informoval o udalostiach ako sa stali. Navyše, a čo je dôležité, z obsahu článku je zrejmé, že úlohou článku nebolo informovať verejnosť o tom, ako sa žalobca správal na zhromaždení pred takmer 4 rokmi. Jeho úlohou bolo čitateľovi prezentovať postoj a názory sekretára Konferencie biskupov Slovenska v súvislosti s hlasovaním v Národnej rade SR o návrhu zákona. Osobu žalobcu tento článok spomína len záverom a okrajovo. Ak k predmetnému incidentu (nevhodnému správaniu žalobcu) došlo 20.06.2015, pričom od tohto času bola verejnosť informovaná a najmä aj bola oboznámená s priebehom zhromaždenia aj s tým, ako sa samotný žalobca na tomto zhromaždení správal (spoločnosť teda už mala o veci vytvorený vlastný hodnotiaci úsudok), článok žalovaného, ktorý vyšiel 11.02.2019, teda takmer 4 roky po tejto udalosti, a ktorého ťažisková téma nebola o osobe žalobcu a jeho spomína záverom len okrajovo, nemohol žalobcovi spôsobiť také následky, ako súdu naznačoval, no bližšie ani nekonkretizoval. Pokiaľ ide o spomínané následky, ktoré mohol predmetný článok na osobnosti žalobcu spôsobiť, žalobca poukazuje, že v zmysle ustálenej judikatúry nie je rozhodujúce, či skutočne došlo k ujme, postačujúca je objektívna spôsobilosť konania spôsobiť ujmu, pričom výrok žalovaného mal byť jednoznačne objektívne spôsobilý žalobcovi spôsobiť ujmu na jeho cti, dôstojnosti, vážnosti v spoločnosti a zároveň mal ohroziť jeho spoločenské uplatnenie. S uvedeným tvrdením žalobcu, pokiaľ ide o spôsobilosť daného článku vyvolať na osobnosti žalobcu také rozsiahle následky, ako súdu prezentoval, sa súd prvej inštancie nestotožnil. Žalobca súdu len všeobecným spôsobom naznačoval, že daný článok mu mal spôsobiť ujmu na cti, dôstojnosti, vážnosti

a ohroziť jeho spoločenské uplatnenie. Napriek tomu, že žalobca bol schopný presne súdu špecifikovať, ktoré zložky jeho osobnosti boli článkom zasiahnuté, nijako ďalej nekonkretizoval, a to ani v jednej z označenej zložky osobnosti, akým spôsobom tieto zásahy pocítil, hoci tak mohol urobiť kedykoľvek v priebehu konania a neurobil tak ani vo vyjadrení priamo na pojednávaní. Žalobca len uviedol, že tieto následky uvedú svedkovia, ktorých mal súd vypočuť, čo ako súd ustálil vyššie, nie je úlohou svedkov, keďže sa jedná o rozhodujúce skutkové okolnosti týkajúce sa zásahov do vlastnej osobnosti strany sporu, ktoré bola povinná uviesť a hlavne ich mala byť schopná uviesť samotná strana sporu. Žalobcovi v jeho tvrdeniach o významných zásahoch do jeho osobnosti, predovšetkým týkajúcich sa dobrého mena, cti, či vážnosti alebo uplatnenia v spoločnosti však podľa súdu prvej inštancie nesvedčí ani tá objektívna skutočnosť, že bol vo voľbách do Národnej rady SR v roku 2020 (teda v čase po vydaní článku žalovaného, ktorý mal spôsobiť žalobcovi ujmu v spoločnosti), zvolený za poslanca národnej rady, a teda získal dostatočnú priazeň verejnosti. Práve post poslanca národnej rady je funkcia, ktorá je výhradne závislá od vnímania takejto osoby verejnosťou, od jej povesti a dobrého mena v spoločnosti a schopnosti presvedčiť spoločnosť o svojich kvalitách. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca nemohol pocítiť také zásahy do osobnosti ako súdu uvádzal a už vôbec nie zásah ohrozujúci jeho spoločenské uplatnenie, keď hneď v nasledujúcich voľbách po vydaní článku žalovaného, dokázal spoločnosť presvedčiť o svojich prednostiach natoľko, že bol zvolený za poslanca národnej rady. Nemožno poprieť, že pokiaľ by žalobca čelil v súvislosti s vydaním článku odsudzujúcim postojom spoločnosti, takýto kariérny úspech, ktorý výhradne závisí od povesti v spoločnosti, by vo voľbách nezaznamenal. Podľa názoru súdu prvej inštancie by na uvedenom závere nič nezmenil ani prípadný výsluch žalobcom navrhnutých svedkov. Ak aj žalobca pocítil nejakú zmenu vnímania spoločnosti voči svojej osobe, bol toho názoru, že takéto reakcie verejnosti mohol zaznamenať skôr bezprostredne po zverejnení a rozšírení informácii ohľadne žalobcovho správania na zhromaždení v roku 2015, a nie až po vydaní článku žalovaného v roku 2019, keďže v čase vydania článku mala spoločnosť už vytvorený vlastný hodnotiaci úsudok ohľadne udalostí z 20.06.2015. Uviedol, že hoci žalovaný nepreukázal ním uvádzané tvrdenia v článku, že by priamo žalobca hádzal smerom k moslimskej rodine nejaké predmety, v kontexte daných udalostí bolo správanie žalobcu ďaleko cez čiaru slušnosti či primeranosti. Žalobca bol agresívny a vulgárny až do takej miery, že sa moslimská rodina aj v dôsledku jeho správania cítila dôvodne ohrozená na svojom živote a zdraví, čo potvrdzuje aj osobná ochrana týchto osôb príslušníkmi policajného zboru. V tomto význame možno preto správanie žalobcu definovať ako „útok“, hoci k fyzickému útoku z jeho strany nedošlo. Vychádzajúc zo všetkých uvedených okolností, predovšetkým zo správania žalobcu, charakteru článku žalovaného ako aj nepreukázania akýchkoľvek následkov na osobnosti žalobcu, je preto zrejmé, že žalobcov žalobný návrh postráda požiadavku proporcionality k intenzite zásahu do osobnosti, ktorú vyvolal alebo mohol vyvolať článok žalovaného. V konaní mal za nesporné, že žalovaný po upozornení zo strany právneho zástupcu žalobcu v článku vykonal opravu, keď preškrtol slovo „fyzicky“ v slovnom spojení „slovne a fyzicky útočil“ a navyše v zátvorke uviedol, „dopĺňame, že poslanec neútočil fyzicky“. Berúc do úvahy všetko uvedené, preto považoval takúto formu opravy predmetného výroku v texte článku za dostatočnú formu upustenia od čo i len potenciálnych zásahov do osobnostných práv žalobcu a tiež ako primeraný spôsob nápravy, zohľadňujúc správanie samotného žalobcu. 14. Dodal, že žalobca je verejne činnou osobou. Je poslancom národnej rady a prostredníctvom volieb splnomocneným zástupcom občanov Slovenskej republiky. Je od neho nevyhnutné nielen požadovať, aby strpel väčšiu mieru kritiky, ale najmä, aby svojim správaním šiel príkladom v krajine, ktorá sa hlási k demokratickým hodnotám a hodnotám ochrany ľudských práv bez ohľadu na rasu, vierovyznanie, spoločenské postavenie či sexuálnu orientáciu. Žalobca sám v žalobe uvádza a vyslovene požaduje, aby voči nemu bola zachovaná zásada etiky, morálky ale aj základnej slušnosti. Bol to však sám žalobca, ktorý svojim správaním na vlakovej stanici v Bratislave v roku 2015 ani jednu z týchto zásad nedodržal. Požadovať preto ospravedlnenie, ktoré bude zverejnené na internetovom portáli topky.sk po dobu troch dní, je zo strany žalobcu vychádzajúc zo správania jeho samotného na danom zhromaždení, ako aj z následkov, ktoré súdu nepreukázal, neprimerané a preto takúto žalobu musel zamietnuť. Mal za to, že oprava v článku, ktorá bola zo strany žalovaného vykonaná bezprostredne po doručení upozornenia zo strany právneho zástupcu žalobcu, bola v tomto prípade dostatočná. K tvrdeniam žalobcu, že súd napriek tomu, že jeho správanie na zhromaždení vyhodnotil ako protiprávne, nie je mu známe, na základe akých okolností alebo k akému trestnému činu, resp. k priestupku malo jeho správaním dôjsť a prečo za taký trestný čin alebo priestupok nebol nijako sankcionovaný, súd prvej inštancie uviedol, že nie je úlohou civilného súdu vyvodzovať voči

spoločenským pokleskom strany priestupkové či trestnoprávne následky a ani žalobcu poučovať o tom, akú skutkovú podstatu priestupku či dokonca trestného činu mohol svojim konaním naplniť. Toto je úlohou iných štátnych orgánov, s ktorými nemá civilný proces žiadny súvis, a preto sa k takýmto zamysleniam a úvahám žalobcu ani nevyjadroval. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti žalobu žalobcu zamietol. 15. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v súlade s § 255 ods. 1 CSP a v konaní plne úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania proti neúspešnému žalobcovi v plnom rozsahu, s tým, že o výške trov konania súd rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 16. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie žalobca dôvodiac tým, že súd prvej inštancie mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP), dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP), nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e/ CSP) a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP). Uviedol, že dňa 11.02.2019 o 10:00 hod. bol uverejnený článok na internetovom portáli Topky.sk(https://www.topky.sk/cl/10/1771541/Katolicka-cirkev-celi-kritikeFOTO-I.-H.-na-socialnej-sieti) s titulkom: „Katolícka cirkev čelí kritike: FOTO I. H. na sociálnej sieti“. V predmetnom článku sa uvádzalo: „Okrem toho, že ich sympatie k bývalému vojnovému Slovenskému štátu, ktorý sa podieľal na smrti mnohých nevinných ľudí počas 2. svetovej vojny, sú známe, len málo ľuďom neušlo, ako ich ďalší člen strany S. S. slovne a fyzicky útočil na moslimskú rodinu pri bratislavskej vlakovej stanici.“ V článku bol uvedený výrok, že žalobca „fyzicky útočil na moslimskú rodinu pri bratislavskej vlakovej stanici“, čo bolo prezentované v článku ako fakt (skutkové tvrdenie), a to bez uvedenia akýchkoľvek dôkazov, resp. iných dôveryhodných poznatkov, ktoré by žalovaného vôbec oprávňovali k takému záveru. Výrok označil za nepravdivý, bola v ňom hrubo skreslená pravda a prekročená aj miera akéhokoľvek hodnotiaceho úsudku, keď výrok nemá žiadny faktický podklad. Ak sa malo jednať o kritiku, tak tá bola v článku neprimeraná, obsahom aj formou a postrádala vecnosť, konkrétnosť a primeranosť. Žalobca nikdy fyzicky neútočil na moslimskú rodinu pri bratislavskej vlakovej stanici, ide o negatívnu skutočnosť, ktorú žalobca nemusí preukazovať, dôkazné bremeno o opaku zaťažuje žalovaného. Vytýkal súdu prvej inštancie, že nevykonal dokazovanie výsluchom svedkov S. N. a D. H., ako to navrhoval. Výsluch svedkov navrhol vykonať za účelom uvedenia a preukázania, aké negatívne dôsledky v súvislosti s článkom žalobca pocítil. Pokiaľ ide o spomínané následky, ktoré mohol predmetný článok na osobnosti žalobcu spôsobiť, žalobca poukázal na to, že v zmysle ustálenej judikatúry nie je rozhodujúce, či skutočne došlo k ujme, postačujúca je objektívna spôsobilosť konania spôsobiť ujmu, pričom výrok žalovaného mal byť jednoznačne objektívne spôsobilý žalobcovi spôsobiť ujmu na jeho cti, dôstojnosti, vážnosti v spoločnosti a zároveň mal ohroziť jeho spoločenské uplatnenie. S uvedeným tvrdením žalobcu, pokiaľ ide o spôsobilosť daného článku vyvolať na osobnosti žalobcu také rozsiahle následky, ako súdu prezentoval, sa súd prvej inštancie nestotožnil a konštatoval, že žalobca súdu len všeobecným spôsobom naznačoval, že daný článok mu mal spôsobiť ujmu na cti, dôstojnosti, vážnosti a ohroziť jeho spoločenské uplatnenie. Podľa názoru súdu prvej inštancie by na uvedenom závere nič nezmenil ani prípadný výsluch žalobcom navrhnutých svedkov. Ak aj žalobca pocítil nejakú zmenu vnímania spoločnosti voči svojej osobe, podľa názoru súdu takéto reakcie verejnosti mohol zaznamenať skôr bezprostredne po zverejnení a rozšírení informácii ohľadne žalobcovho správania na zhromaždení v roku 2015, a nie až po vydaní článku žalovaného v roku 2019, keďže v čase vydania článku mala spoločnosť už vytvorený vlastný hodnotiaci úsudok ohľadne udalostí z 20.6.2015. Súd prvej inštancie ustálil, že hoci žalovaný nepreukázal ním uvádzané tvrdenia v článku, že by priamo žalobca hádzal smerom k moslimskej rodine nejaké predmety, v kontexte daných udalostí bolo správanie žalobcu ďaleko cez čiaru slušnosti či primeranosti. Konštatoval, že žalobca bol agresívny a vulgárny až do takej miery, že sa moslimská rodina aj v dôsledku jeho správania cítila dôvodne ohrozená na svojom živote a zdraví, čo potvrdzuje aj osobná ochrana týchto osôb príslušníkmi policajného zboru. Vyslovil, že v tomto význame možno preto správanie žalobcu definovať ako „útok“, hoci k fyzickému útoku z jeho strany nedošlo. Vychádzajúc zo všetkých uvedených okolností, predovšetkým zo správania žalobcu, charakteru článku žalovaného, ako aj nepreukázania akýchkoľvek následkov na osobnosti žalobcu, je preto zrejmé, že žalobcov žalobný návrh postráda požiadavku proporcionality k intenzite zásahu do osobnosti, ktorú vyvolal alebo mohol vyvolať článok žalovaného. V konaní mal za nesporné, že žalovaný po upozornení zo strany právneho zástupcu žalobcu

v článku vykonal opravu, keď preškrtol slovo „fyzicky“ v slovnom spojení „slovne a fyzicky útočil“ a navyše v zátvorke uviedol, že poslanec neútočil fyzicky“. Berúc do úvahy všetko uvedené, považoval súd prvej inštancie takúto formu opravy predmetného výroku v texte článku za dostatočnú formu upustenia od čo i len potenciálnych zásahov do osobnostných práv žalobcu, a tiež ako primeraný spôsob nápravy zohľadňujúc správanie samotného žalobcu. Vyslovil, že žalobca je verejne činnou osobou. Je poslancom národnej rady a prostredníctvom volieb splnomocneným zástupcom občanov Slovenskej republiky. Je od neho nevyhnutné nielen požadovať, aby strpel väčšiu mieru kritiky. Uviedol, že neoprávneným zásahom je každé nepravdivé tvrdenie alebo obvinenie, ktoré zasahuje práva chránené ustanoveniami § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka (Zborník III. Najvyššieho súdu, ŠEVT, Praha 1980, str. 174). Poukázal na rozhodnutie 1Cz 32/78: Na úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti sa nevyžaduje vyvolanie následkov, ale stačí, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené ustanovením § 11 Obč. zák. Výrok bol nepochybne vzhľadom na jeho charakter nepravdivým skutkovým tvrdením. Tvrdenie o tom, že žalobca fyzicky útočil na iné osoby, je tak závažným tvrdením, že už zo samotnej podstaty spoločensky prísne odsudzovaných fyzických útokov musel byť výrok objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené ust. § 11 Obč. zák. Žalovaný podľa súdu ani nepreukázal, že by žalobca hádzal smerom k moslimskej rodine nejaké predmety (bod 15. a 18. odôvodnenia rozsudku). V prípade nepravdivého skutkového tvrdenia v zmysle ustálenej judikatúry každé nepravdivé tvrdenie je neoprávneným zásahom do práv chránených ustanoveniami § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, a teda nie je potrebné preukazovať vyvolanie následkov nepravdivého tvrdenia (stačí preukázať spôsobilosť nepravdivého tvrdenia vyvolať následky), pričom žalobca napriek tomu tieto následky nad rámec svojich procesných povinností dostatočne špecifikoval v žalobe nasledovne: „Výrok pôsobil hanlivo. Žalovaný svojim výrokom extrémne znevážil žalobcu a vykreslil ho v podstate ako agresívneho jedinca. Žalovaný sa teda vyjadril bez akéhokoľvek faktického základu o žalobcovi v extrémne negatívnom zmysle pri témach citlivo vnímaných verejnosťou. Vzhľadom na uverejnenie výroku v článku na jednom z najčítanejších internetových portálov na Slovensku so širokým vplyvom na verejnosť, bola bez akýchkoľvek pochybností znížená dôstojnosť, česť a vážnosť žalobcu vo vzťahu k obyvateľom Slovenska (táto skutočnosť nemôže byť sporná).“ Skutkové okolnosti následkov zásahu výroku do integrity osobnosti žalobcu, ako aj samotná spôsobilosť výroku taký zásah vyvolať, boli teda zo strany žalobcu dostatočne opísané, nepostrádali určitosť (opačný výklad by bol prepiatým formalizmom). Výsluchy svedkov boli navrhnuté za účelom preukázania vyššie uvedeného s upresnením cez slovné spojenie: „Dôkazy: za účelom preukázania vyššie uvedeného, predovšetkým: neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu vzniknutého zverejnením článku, postavenia a uplatnenia žalobcu v spoločnosti, jeho postojov, objektívnej spôsobilosti zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu vyvolať následky cez článok (objektívnej spôsobilosti narušiť alebo ohroziť práva, chránená ustanovením § 11 Obč. zák.), dopadov článku na česť, dôstojnosť a vážnosť žalobcu, ako aj spôsobilosti článku mať dopad na česť, dôstojnosť a vážnosť žalobcu, vnímania článku inými osobami v porovnateľnom postavení so žalobcom (v danom mieste a čase so zameraním aj na pociťovanie ujmy na cti, dôstojnosti aj vážnosti), vplyvu článku na okolie žalobcu a jeho pracovný, rodinný život, súkromný život, difamačného charakteru článku, dosahu článku na verejnosť, bezúspešnosti výzvy žalobcu na ospravedlnenie:“ Žalobca vytýkal súdu prvej inštancie, že napriek uvedenému nevykonal výsluchy žalobcom navrhnutých svedkov, a teda nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočnosti. Vyvodil si záver, že v čase vydania článku mala spoločnosť už vytvorený vlastný hodnotiaci úsudok ohľadne udalostí z 20.06.2015, a to bez jasného a výstižného vysvetlenia, z akých dôkazov vychádzal, ak mal takúto skutkovú okolnosť za preukázanú. V tomto ohľade ide skôr iba o domnienku súdu, dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a nepreskúmateľnému záveru. Z videozáznamu v čase 13:38 min., na ktorý poukazuje súd prvej inštancie, sa nedá určiť, či predmet, ktorý letí k moslimskej rodine, smeruje od skupiny protestujúcich, a už vôbec z neho nevyplýva, že by tento predmet hodil niekto zo skupiny protestujúcich. Teda dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Pokiaľ úlohou článku bolo čitateľovi prezentovať postoj a názory sekretára Konferencie biskupov Slovenska v súvislosti s hlasovaním v Národnej rade SR o návrhu zákona, nedáva zmysel, prečo článok obsahoval aj sporný výrok, ktorý bezprostredne s témou návrhu zákona nemal súvis. Zároveň nedáva zmysel, prečo v článku žalovaný informoval o údajnom fyzickom útoku po takom dlhom časovom odstupe. Napriek dlhému časovému odstupu si žalovaný neoveril, či k fyzickému útoku zo strany žalobcu naozaj došlo, pričom výrok bol nepravdivý, a až po predžalobnej výzve žalovaný vykonal opravu bez ospravedlnenia. Súd prvej inštancie teda podľa neho dospel k nepreskúmateľnému záveru. Samotný článok jednoznačne rozlišoval slovný a fyzický útok („slovne a fyzicky útočil“), a preto nemôže obstáť argumentácia súdu netýkajúca sa predmetného údajného fyzického útoku a skôr zameraná na charakterizovanie slovného správania sa žalobcu ako útoku. Inými slovami, hoci predmetom tohto konania nebol výrok v časti a slovnom útoku,

ale výrok o fyzickom útoku, napriek tomu súd prvej inštancie, aj keď dokonca výslovne konštatuje, že „k fyzickému útoku z jeho strany nedošlo“, rozvíja úvahu o útoku žalobcu v zmysle súdom poukazovanej žalobcovej agresívnosti a vulgárnosti vzťahujúcej sa skôr na slovné správanie nerešpektujúc osobitosti fyzického útoku. Dospel tak k nepreskúmateľnému záveru. Zo správania žalobcu, charakteru článku a nepreukázania následkov na osobnosti žalobcu, si súd prvej inštancie vyvodzuje disproporcionalitu petitu k intenzite zásahu do osobnosti. Táto argumentácia nemôže podľa žalobcu obstáť, dospel k nepreskúmateľnému záveru. Žalovaný síce vykonal opravu v článku a prečiarkol slovo „fyzicky“ útočil s nasledovnou, poznámkou: „(pozn. red.: Po upozornení právneho zástupcu S. S. dopĺňame, že poslanec neútočil fyzicky.)“, ale žalovaný sa žiadnym spôsobom neospravedlnil žalobcovi, a preto mal za to, že neobstojí úvaha súdu prvej inštancie o primeranom spôsobe nápravy, keď v dôsledku tohto zásahu do práva na ochranu osobnosti výrokom nebolo poskytnuté primerané zadosťučinenie s ohľadom už na samotnú/spôsobilosť dopadu článku na verejnosť. Súd prvej inštancie teda dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a nepreskúmateľnému záveru. Neobstojí podľa neho argumentácia súdu, že je neprimerané zo strany žalobcu požadovať ospravedlnenie pre jeho správanie na zhromaždení. Je nutné rozlišovať medzi závažnosťou neprimeraného slovného útoku a fyzického útoku, čo sú úplne odlišné kategórie útokov, keď fyzický útok je v spoločnosti vnímaný aj odsudzovaný výrazne prísnejšie. Žalobca sa domáhal aj ospravedlnenia za nepravdivé skutkové tvrdenie o fyzickom útoku. Považoval za neprimerané, pokiaľ sa nemôže domôcť ospravedlnenia v tejto veci preto, že je negatívne hodnotený iný atribút jeho správania (slovné útoky), čo nemôže automaticky vylučovať možnosť žalobcu dosiahnuť primerané zadosťučinenie za nepravdivé tvrdenie z inej oblasti (fyzický útok). Ospravedlnenie za nepravdivé skutkové tvrdenie o fyzickom útoku nemôže byť bez významu len preto, že by sa mal žalobca dopustiť slovného útoku. Opačný výklad by spôsoboval zjavnú disproporciu medzi znášaním následkov slovného útoku a možnosťou realizácie práva na ochranu osobnosti za zásah spôsobený nepravdivým skutkovým tvrdením o fyzickom útoku. Súd prvej inštancie teda dospel podľa neho k nepreskúmateľnému záveru. Napadnutý rozsudok považoval žalobca za celkovo nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť a nedostatok presvedčivých dôvodov, s poukazom na argumentáciu z odôvodnenia rozsudku, čo spôsobuje rozpor s § 220 ods. 2 CSP. Rozsudok v konečnom dôsledku označil za formalistický. Vyššie uvedeným postupom súdu prvej inštancie, výsledkom ktorého bolo nepreskúmateľné súdne rozhodnutie, bolo porušené právo žalobcu na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy SR a právo žalobcu na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgíns c. Francúzsko z 19. februára 1998, uznesenie Najvyššieho súdu SR z 15. 7. 2010 sp. zn. 5 Cdo 106/2010) „Ústavný súd pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces“ (uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky z 31.08.2004 sp. zn. IV. ÚS 252/04). Podľa Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. 01.2014, č.k. IV. ÚS 562/2013-60 „Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy).“ Súd prvej inštancie v danom prípade napriek vyššie uvedenému v spojení s obsahom žaloby, podaniami žalobcu, prednesmi žalobcu na pojednávaní, ako aj vykonaným dokazovaním nevyhovel dôvodnej žalobe (žalobca sa nedomohol primeraného zadosťučinenia) a neaplikoval § 13 ods. 1 Obč. zák., v dôsledku čoho rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. „Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového

stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že odvolací súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, aleju nesprávne interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 M Cdo 4/2009). Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. júla 2011 sp.zn. 7 Cdo 7/2010). Vzhľadom na vyššie uvedené považoval žalobca rozsudok súdu prvej inštancie aj za vecne nesprávny a navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 17. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. K údajnému nesprávnemu procesnému postupu súdu prvej inštancie, nedostatočnému odôvodneniu rozsudku uviedol, že žalobca považuje odôvodnenie rozsudku za nedostatočné pre jeho nezrozumiteľnosť a nepreskúmateľnosť s poukazom len všeobecne na ostatné odvolacie dôvody, ktoré v odvolaní uviedol. Podľa názoru žalovaného je však potrebné zdôrazniť, že ustálená judikatúra, (mimochodom označená aj v odvolaní) nepovažuje za nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku, ak sporová strana len nesúhlasí s obsahom odôvodnenia. V danom prípade odôvodnenie rozsudku reaguje na všetky riadne uplatnené prostriedky procesného útoku žalobcu, na právnu argumentáciu žalobcu a súd sa v odôvodnení rozsudku riadne zaoberal aj relevantným právnym posúdením predmetu sporu a hlavne právnou otázkou, či v danom prípade boli splnené hmotnoprávne podmienky pre uplatnenie a použitie právnych prostriedkov ochrany osobnosti. K nevykonaniu dôkazov navrhnutých žalobcom výsluchom svedkov S. N. a D. H., žalovaný uviedol, že žalobca pôvodne v lehote poskytnutej súdom navrhoval vykonanie dôkazu na preukázanie ujmy, následkov neoprávneného zásahu vo vzťahu k jeho osobe iných svedkov. Následne žalobca odvolal svoj návrh na vykonanie dôkazu výsluchom týchto svedkov a žiadal vykonanie výsluchu úplne iných svedkov (N. a H.). Súd prvej inštancie preto nemusel dôkazy výsluchom týchto osôb vykonať, nakoľko neboli navrhnuté včas (viď ust. § 153 CSP). Poukázal na ust. § 132 ods. 1 CSP, podľa ktorého je žalobca povinný pravdivo a úplne opísať rozhodujúce skutočnosti a označiť dôkazy na ich preukázanie. Podľa ust. § 132 ods. 2 CSP opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na navrhnuté dôkazy. Ak teda žalobca chcel preukázať spôsobilosť žalovaného neoprávneného zásahu privodiť žalobcovi ujmu, mal súdu najskôr pravdivo a úplne opísať súdu následky, ktoré mu neoprávnený zásah spôsobil, a potom mal včas navrhnúť vykonanie dôkazov na preukázanie týchto skutočností, následky. Podľa názoru žalovaného súd prvej inštancie tým, že nevykonal dôkazy výsluchom svedkov navrhnuté žalobcom, neporušil žiaden procesný predpis a konal v súlade so zákonom. K údajným nesprávnym skutkovým tvrdeniam z vykonaného dokazovania, žalovaný uviedol, že žalobca považuje za nesprávne skutkové zistenie súdu, že z predmetného videozáznamu (zverejneného na webovej stránke You tube) je zrejmé, ako predmet ktorý letí smerom na moslimskú rodinu, chránenú telami policajtov, smeruje od skupinky, ktorej členom bol aj žalobca. Žalovaný sa plne stotožnil s týmto zistením súdu a poukázal na to, že žalobca mal možnosť označiť členov tejto skupiny a žiadať o vykonanie dôkazu ich výsluchom na preukázanie opaku. Žalobca však žiaden dôkaz opaku neoznačil a nenavrhoval vykonať. Pokiaľ súd v odôvodnení rozsudku dospel k zisteniu z videozáznamu, o vulgárnosti/agresivite správania sa žalobcu pri slovných útokoch na moslimskú rodinu, je toto zistenie súdu významné pre posúdenie veci, pretože zo správania sa žalobcu bolo zrejmé, že pokiaľ by túto moslimskú rodinu neboli chránili policajti svojimi telami, bolo by k násilnému útoku na túto rodinu došlo. Z konania žalobcu bola zrejmá vôľa útočiť aj fyzicky na moslimskú rodinu, ktorá bola prejavená okrem vulgárnych a agresívnych pokrikov žalobcu, aj hrozbami zaťatými päsťami, mávaním pažami a pod. Pokiaľ ide o žalobcom namietané údajné nesprávne právne posúdenie, žalovaný sa plne stotožnil s právnym posúdením, ku ktorému súd prvej inštancie dospel pri hodnotení právnych otázok: či konanie žalovaného zverejnením výroku o fyzickom útoku žalobcu na moslimskú rodinu je spôsobilé privodiť žalobcovi ujmu, a či z hľadiska aplikácie zásady proporcionality je primerané poskytnutie satisfakcie. Žalovaný poukázal na to, že slovné vulgárne a agresívne pokriky žalobcu, doplnené telesnými prejavmi vôle žalobcu útočiť fyzicky, ako aj hádzanie predmetov na moslimskú rodinu, je útokom, ktorý nepochybne v každom objekte takého útoku vyvoláva psychický stres spôsobilý privodiť intenzívny strach, až psychické poruchy u adresáta útoku. Podľa názoru žalovaného je oprávnené aj takéto útoky označiť, hodnotiť ako nielen slovné ale aj fyzické, je to vec hodnotenia zo strany autora

článku, ktorý takýto hodnotiaci úsudok formuluje a v danom prípade je aj pre také hodnotenie daný vecný základ spočívajúci v správaní sa žalobcu. Výrok uverejnený v predmetnom článku, že žalobca útočil na moslimskú rodinu slovne aj fyzicky, nie je spôsobilý privodiť žalobcovi ujmu. Z obsahu dôkazu, videozáznamu, je preukázané, že žalobca sa zúčastnil verejnej demonštrácie násilia, nenávisti proti migrantom, ktorí v státisícoch utekali pred vojnou v svojej krajine. Žalobca sa v rozhodnom čase, v čase demonštrácie aj v čase zverejnenia článku, angažoval aj verejne expresívnymi výrokmi na i adresu migrantov a aj národnostných menšín za čo bol, ako je verejne známe aj právoplatne odsúdený. Jeho prívrženci a politickí partneri ho určite za také prejavy extrémizmu neodsudzujú a určite by súhlasili aj s tým, ak by žalobca bol útočil na moslimskú rodinu fyzickými agresívnymi dotykmi spôsobujúcimi nielen psychickú, ale aj fyzickú bolesť. Svedkovia N. a H. by svojimi svedectvami, keďže sú členmi politickej strany, v ktorej pôsobí aj žalobca, nemohli na tomto stave nič zmeniť. Žalobca je politik, osoba verejného záujmu, ktorá musí strpieť aj takúto kritiku. Ostatná časť našej kultivovanej spoločnosti je voči axtrémizmu, v ktorom sa žalobca politicky angažuje tak, negatívne vymedzená, že žalovaný výrok nie je spôsobilý privodiť v tejto časti spoločnosti žiadnu zmenu na negatívnom postoji k žalobcovi a jeho prívržencom. 18. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP) a vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, ktorý nepovažoval za potrebné doplniť ani znova zopakovať (§ 385 ods. 1 CSP), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania a vo veci rozhodol postupom podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 CSP, keď dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 19. Podľa ust. § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 387 ods. 2 CSP). 20. S poukazom na vyššie citované ustanovenie § 387 ods. 2 CSP a prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v procesnom postupe súdu prvej inštancie žiadne vady, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožnil s dôvodmi týkajúcimi sa napadnutého rozsudku, na základe ktorých súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol. Súd prvej inštancie vykonal vo veci z hľadiska žalobcom uplatneného práva dostatočné dokazovanie, ktorého výsledky aj náležite v súlade s ust. § 191 CSP zhodnotil. Na skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy, z vykonaného dokazovania vyvodil správne právne závery a napadnuté rozhodnutie aj podrobne a náležite v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP odôvodnil. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie o žalobe žalobcu podstatné. Zaoberal sa podstatnými tvrdeniami sporových strán, vyhodnotil, ktoré nimi tvrdené skutočnosti mal za preukázané, a ktoré nie, pričom všetky svoje závery riadne odôvodnil. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových strán na spravodlivý súdny proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj podrobne vyhodnotil. Vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia bol koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný záver o dôvodnosti žalobcami uplatnenej žaloby. S jeho odôvodnením sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil, preto sa v ďalšom obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, na ktoré v ďalšom poukazuje a vyjadruje sa k odvolacím námietkam žalovaných. 21. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

22. Ustanovenie § 11 Občianskeho zákonníka je podkladom pre ochranu širokého okruhu tzv. osobnostných práv. V praxi sa uvedené ustanovenie najčastejšie používa v súvislosti s porušením práva na česť a dôstojnosť, teda v prípadoch zverejňovania alebo šírenia nepravdivých, či urážlivých informácií. Nemusí ísť len o zverejnenie v masových médiách, k neoprávnenému zásahu môže dôjsť aj uverejnením či šírením nepravdivých alebo urážlivých informácií prostredníctvom sociálnych sietí alebo dokonca ústne. 23. Podľa článku 19 ods. 1 Ústavy SR každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. Podľa článku 19 ods. 2 Ústavy SR každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života. Podľa článku 26 ods. 1 Ústavy SR sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. 24. Podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 Ústavy SR sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon. Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. 25. Právo na ochranu osobnosti, ako základné ľudské právo, je garantované článkom 19 Ústavy SR, pričom podrobnejšie je tento článok vykonaný ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Občiansky zákonník ustanovuje, že fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo takéto zadosťučinenie postačujúce, najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. K zásahu do práva na ochranu osobnosti, in concreto do cti a ľudskej dôstojnosti môže dôjsť tak skutkovými tvrdeniami, ako i hodnotiacimi úsudkami. Pokiaľ ide o zásah spočívajúci v skutkových tvrdeniach, pôjde v zásade o tvrdenia nepravdivé. Takýto zásah je daný vtedy, ak v konkrétnom prípade presiahol určitú intenzitu takou mierou, ktorú už v demokratickej spoločnosti nemožno tolerovať (Nález ÚS ČR sp.zn. I. ÚS 156/99 zo dňa 8.2.2000). 26. Sloboda prejavu je ako základné politické právo chránená tak na vnútroštátnej úrovni (čl. 26 Ústavy SR), ako aj na úrovni medzinárodnej (čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 11 Charty základných práv EÚ). Táto sloboda prejavu však nemôže byť zneužívaná, teda spôsobilá neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti. Každý novinár, by mal poznať hranice slobody prejavu, za ktoré nemôže ísť. Okrem právneho minima, musí vedieť rozlišovať medzi tvrdeniami a hodnotiacimi úsudkami, ktoré vysloví na adresu niekoho iného. Platí tu princíp, že ani novinár nemôže rozširovať o niekom tvrdenia, ktoré sú nepravdivé, pretože o tvrdení sa dá povedať, či je pravdivé alebo nie. Hodnotiaci úsudok zase možno posudzovať ako primeraný alebo neprimeraný. Neprimeranosť úsudku je daný buď tým, že logicky nevyplýva z pravdivých premís alebo tým, že je z hľadiska formy neprimeraný. 27. Je nepochybné, že rozhodnutie súdu prvej inštancie malo v okolnostiach prípadu zákonný základ (§ 13 Obč. zák.) a že sledovalo cieľ ochrany ústavne zaručeného práva žalobcu na ochranu osobnosti. Tento cieľ možno považovať za legitímny, pretože čl. 26 ods. 4 ústavy umožňuje zákonom obmedziť slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie okrem iného vtedy, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, čo nepochybne zahŕňa aj právo na ochranu osobnosti. Nemožno pritom opomenúť, že základné právo na zachovanie osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena požíva ústavnú ochranu v čl. 19 ústavy a ako ústavne zaručené právo preto obstojí ako prípustný dôvod obmedzenia slobody prejavu (za splnenia podmienok skúmaných v teste proporcionality) aj v prípade, ak by čl. 26 ods. 4 ústavy takéto dôvody výslovne nevymedzoval (I. ÚS 77/08, III. ÚS 238/08). Pri strete práva na ochranu osobnosti a slobody prejavu je kľúčovým ich vyvažovanie, a teda rozhodovanie, ktoré z týchto práv má v prejednávanej veci prednosť - test proporcionality. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe Ústavného súdu SR (IV. ÚS 302/2010, I. ÚS 408/2010, I. ÚS 352/2011, I. ÚS 416/2011, I. ÚS 390/2011, IV. ÚS 107/2010, II. ÚS 326/09, II. ÚS 152/08) je v takomto prípade nutné v zásade skúmať a) kto, b) o kom, c) čo, d) kde, e) kedy a f) ako hovorí.

Pri posudzovaní otázky KTO mal neprípustným (podstatným) spôsobom zasiahnuť do práv konkrétnej fyzickej osoby alebo právnickej osoby garantovaných čl. 19 ústavy, treba vychádzať zo stabilizovanej judikatúry ESĽP, ktorá subjekty uplatňujúce slobodu prejavu rozčleňuje do viacerých skupín z hľadiska dôležitosti ich prejavov pre výmenu názorov v demokratickej spoločnosti. Z judikatúry ESĽP jednoznačne vyplýva, že privilegované postavenie z hľadiska ochrany slobody prejavu patrí novinárom a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o veciach verejného záujmu (napr. rozsudok ESĽP Prager a Oberschlick v. Rakúsko z 26.4.1995, sťažnosť č. 1594/90 alebo rozsudok ESĽP Bladet Tromso a Stensaas proti Nórsku z 20.5.1999, sťažnosť č. 21980/93). Novinári majú (spoločenskú) povinnosť poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie dostať. V súvislosti s posudzovaním otázky „O KOM“, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že dôsledkom snahy o podporu výmeny názorov o verejne zaujímavých témach je aj kategorizácia osôb, ktorých sa uverejnené informácie a do ktorých osobnostnej sféry negatívne zasahujú, resp. môžu zasahovať. Hranice akceptovateľnosti šírenia informácií týkajúcich sa osobnostnej sféry sú najširšie u verejne činných osôb (resp. osôb tzv. verejného záujmu) a najužšie u „bežných“ občanov (rozhodnutie ESĽP vo veci Janowski proti Poľsku z 21.1.1999, sťažnosť č. 25716/94, § 28). 28. Zostávalo v danom prípade posúdiť, či predmetný článok skutočne obsahoval aj nepravdivé a poškodzujúce informácie o žalobcovi, spôsobilé zasiahnuť do i jeho základného práva garantovaného čl. 19 ústavy, pričom prípadný zásah do nich by bolo možné hodnotiť ako podstatný. Pri posudzovaní otázky „ČO“ bolo predmetom inkriminovaného výroku, posúdiť, či prostredníctvom neho sa poukazuje na dôležitú otázku verejného záujmu. V rámci prípustnej (oprávnenej) kritiky nie sú prekročené jej vecné limity a zároveň je dodržaná požiadavka ich primeranosti. Vecná je taká kritika, ktorá vychádza z pravdivých východiskových podkladov a ktorá z nich zároveň logicky vyvodzuje zodpovedajúce hodnotiace úsudky. Ak nie sú však tieto podklady pravdivé a ak je hodnotiaci úsudok difamujúci, potom nemožno kritiku považovať za primeranú. Výpovedná hodnota inak pravdivého tvrdenia môže byť s ohľadom na kontext článku, v ktorom je uvedené, značne skreslená, resp. deformovaná (skreslenie môže byť spôsobené formou jeho podania alebo zasadením tvrdenia do takých súvislostí, či okolností, ktoré objektívne vyvolá dojem skresľujúci pravdu), a to až do takej miery, že zhodnotením inak pravdivého tvrdenia dospeje čitateľ k nepravde, ktorá môže zasiahnuť do práv iných (I. ÚS 408/2010). Dôležitým kritériom pri posudzovaní zásahu do slobody prejavu je totiž aj miesto, kde zazneli, resp. kde boli uverejnené sporné výroky (t.j. otázka „KDE“ bol inkriminovaný príspevok uverejnený). Vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sa informácia distribuuje, tým vyššia je ochrana osobnostných práv. V súvislosti s posudzovaním kritéria „AKO“ boli informácie v inkriminovanom príspevku zverejnené, odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že vo svojej rozhodovacej činnosti štandardne vychádza z judikatúry ESĽP, ktorá nepopiera právo novinára dopustiť sa aj určitého zjednodušenia či dokonca nepresnosti, avšak za súčasného rešpektovania zásady, že uverejnenie informácií v relevantnom čase zodpovedalo reálne existujúcim skutočnostiam (porovnaj napr. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 156/99). 29. Osoby verejného záujmu sú stredobodom pozornosti verejnosti predovšetkým v dôsledku pôsobenia vo verejných funkciách. Relatívne osoby verejného záujmu sú len prechodne stredobodom záujmu verejnosti, pretože sú na krátky čas spojení s určitou udalosťou verejného záujmu. Relatívnymi osobami verejného záujmu sa môžu stať osoby nielen pozitívnou činnosťou, ale aj prostredníctvom negatívnej činnosti. U týchto osôb má pri kolízii práva na informácie s jednotlivými osobnostnými právami prednosť právo na informácie. Dôsledkom je, že hranice prípustnej kritiky sú širšie u politikov (osoby absolútneho verejného záujmu) ako u súkromných osôb. Na rozdiel od súkromných osôb politici sa nevyhnutne a vedome vystavujú prísnemu skúmaniu svojich slov a skutkov zo strany novinárov a širokej verejnosti a musia následne prejaviť väčšiu mieru tolerancie. Žalobca bol v rozhodnom čase poslanec Národnej rady SR, osobou verejného záujmu. 30. Ustanovenie § 13 Občianskeho zákonníka zakotvuje, akými prostriedkami ochrany sa môže fyzická osoba, ktorej osobnostné práva boli ohrozené alebo porušené, domáhať ochrany svojich subjektívnych práv na súde. Výpočet spôsobov, ktoré uvádza Občiansky zákonník je len exemplifikatívny, čo sa dá vyvodiť gramatickým výkladom slova „najmä“. V prípade porušenia, resp. ohrozenia osobnostných práv sa môže osoba v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka domáhať najmä:

1. zdržania sa ďalších zásahov (tzv. negatórna žaloba), kedy sa fyzická osoba bude domáhať upustenia od pokračovania neoprávnených zásahov. Táto možnosť prichádza do úvahy najmä pri trvácom charaktere niektorých zásahov, napr. šírenie nepravdivých správ, opakované výroky hrubej povahy atď. Pre úspech v spore sa vyžaduje presná špecifikácia konania. Hmotnoprávnou podmienkou pre podanie žaloby tohto typu je, že neoprávnený zásah trvá, alebo hrozí jeho opakovanie v budúcnosti. 2. obnovenia pôvodného stavu (tzv. reštitučná žaloba) - fyzická osoba sa môže domáhať odstránenia následkov neoprávneného zásahu, a to najmä môže požadovať obnovenie stavu, ktorý tu bol pred neoprávneným zásahom. Pri tomto type žaloby je dôležité, že následky neoprávneného zásahu trvajú, aj keď samotný zásah už pominul. Spôsob odstránenia následkov sa bude líšiť v závislosti od konkrétneho prípadu. Žalobný návrh (petit) musí obsahovať konkrétny spôsob odstránenia následkov. 3. satisfakcie - fyzická osoba sa môže pri vzniku nemajetkovej ujmy domáhať poskytnutia aj primeraného zadosťučinenia. Na vznik zodpovednosti za nemajetkovú ujmu sa vyžaduje neoprávnenosť zásahu, vznik nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi neoprávneným zásahom a nemajetkovou ujmou. Zdržovací nárok spočíva v zdržaní sa konania, ktorým narušiteľ ohrozuje alebo porušuje osobnostné právo dotknutej osoby (napríklad zákaz zverejnenia hanlivých alebo súkromných informácií atď.). Reštitučný alebo tiež odstraňovací nárok spočíva v odstránení škodlivého následku a obnove pôvodného stavu (napr. odstránenie príspevku na sociálnych sieťach). Satisfakčný nárok predstavuje určitý druh zadosťučinenia voči poškodenému, a to buď formou morálnej satisfakcie, teda najmä ospravedlnenia, alebo peňažnej satisfakcie. 31. Dôležitou otázkou je aj otázka dostatočného zadosťučinenia. Podľa ust. § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka má fyzická osoba právo na dané primerané zadosťučinenie. Uvedené právo je nepeňažnej povahy. Môže ísť o ospravedlnenie sa, uvedenie pravdivých skutočností a pod. Medzi takúto satisfakciu patrí aj právo na opravu a právo na odpoveď upravené ust. § 7 a 8 zákona č. 167/2008 Z.z. Pri práve na opravu ide o právo na opravu nepravdivého tvrdenia v tlači alebo spravodajstve. Právo na odpoveď je právo na uverejnenie odpovede v tlači alebo spravodajstve na uverejnené neúplné, nepravdivé alebo skresľujúce tvrdenia. 32. V prejednávanej veci bolo nepochybne preukázané, že dňa 11.02.2019 o 10:00 hod., bol na internetovom portáli www.topky.sk zverejnený článok s nadpisom „Katolícka cirkev čelí kritike: FOTO I. H. na sociálnej sieti“. Z obsahu predmetného článku, ktorý súdu predložil žalobca spolu s podanou žalobou vyplýva, že článok informoval o postoji a vyjadrení M. L., vtedajšieho sekretára Konferencie biskupov Slovenska v súvislosti s hlasovaním v Národnej rade SR o návrhu zákona poslanca V. I. o sprísnení interupcií. V danom článku autor informoval aj o tom, že v súvislosti s hlasovaním L. vyslovil vďaku S.. H. a jeho strane. V článku je uvedené aj: „V tomto prípade ide o minimálne paradoxný jav v súvislosti práve s H., ktorí sa za posledné roky zviditeľnili aj názormi, ktoré o ochrane života v samotnej podstate nesvedčia. Okrem toho, že ich sympatie k bývalému vojnovému Slovenskému štátu, ktorý sa podieľal na smrti mnohých nevinných ľudí počas 2. svetovej vojny, sú známe, len málo ľuďom neušlo, ako ich ďalší člen strany S. S. slovne a fyzicky útočil (pozn. red.: Po upozornení právneho zástupcu S. S. dopĺňame, že poslanec neútočil fyzicky.) na moslimskú rodinu pri bratislavskej vlakovej stanici. Nehovoriac o tom, že tieto a mnohé ďalšie kauzy H. ku cti a už vôbec ku ochrane života ako takého nesvedčia.“ Nebolo sporné, že žalovaný zverejnil na internetovom portáli www.topky.sk predmetný článok, ani že žalobca sa dňa 20.06.2015 zúčastnil zhromaždenia, súčasťou ktorého bola aj agresívna demonštrácia účastníkov voči moslimskej rodine na bratislavskej vlakovej stanici a strany tiež nepovažovali za sporné, že žalobca a moslimskú rodinu útočil slovne. Medzi stranami sporu zostalo sporné, či žalobca na moslimskú rodinu útočil aj fyzicky, čo žalovaný uviedol v predmetnom článku a či daným článkom mohlo byť žalobcovi zasiahnuté do jeho práv na ochranu osobnosti, za čo podľa návrhu žalobcu požadoval ospravedlnenie, ktoré malo byť zverejnené na internetovom portáli topky.sk. Predmetom sporu tak bol výrok o fyzickom útoku žalobcu na moslimskú rodinu, na základe čoho sa žalobca domáhal od žalovaného ospravedlnenia, ktorý nebol preukázaný, teda žalovaným uvedený ako nepravdivý. Sám žalobca však v konaní uviedol, že s videonahrávkou je oboznámený, uviedol, že si uvedomuje svoje nevhodné správanie, za ktoré sa viackrát ospravedlnil. K oprave uverejneného výroku žalovaným došlo na výzvu žalobcu vypustením/preškrtnutím slov „a fyzicky“ s doplnením, že poslanec neútočil fyzicky, avšak bez žalobcom požadovaného sa ospravedlnenia, čo nepovažoval žalobca za postačujúce. Takéto odstránenie v príspevku však odvolací súd považoval za primerané odstránenie škodlivého pôsobenia voči žalobcovi a za dostatočnú formu nápravy. Žalobca ani nekonkretizoval v akom rozsahu a v akej oblasti bol vyvolaný zvýšený zásah, odôvodňujúci ním uvedený satisfakčný nárok spočívajúci v ospravedlnení sa žalovaného, okrem už žalovaným vyššie

uvedenej vykonanej nápravy. Len všeobecným spôsobom naznačoval, že daný článok mu mal spôsobiť ujmu na cti, dôstojnosti, vážnosti a ohroziť jeho spoločenské uplatnenie. Nešpecifikoval, ktoré zložky jeho osobnosti boli článkom zasiahnuté, tieto bližšie nekonkretizoval, a to ani v jednej z označenej zložky osobnosti od podania žaloby a v priebehu celého konania. Výpoveďami ním navrhnutých svedkov nemožno ním pociťované zásahy nahrádzať. Žalobca len uviedol, že tieto následky uvedú svedkovia, ktorých mal súd vypočuť, čo ako súd ustálil vyššie, nie je úlohou svedkov, keďže sa jedná o rozhodujúce skutkové okolnosti týkajúce sa zásahov do vlastnej osobnosti strany sporu, ktoré bola povinná uviesť a hlavne ich mala byť schopná uviesť samotná strana sporu. Žalobcovi v jeho tvrdeniach o významných zásahoch do jeho osobnosti, predovšetkým týkajúcich sa dobrého mena, cti, či vážnosti alebo uplatnenia v spoločnosti však nesvedčí ani tá objektívna skutočnosť, že bol vo voľbách od Národnej rady SR v roku 2020 (teda v čase po vydaní článku žalovaného, ktorý mal spôsobiť žalobcovi ujmu v spoločnosti), zvolený za poslanca národnej rady, a teda získal dostatočnú priazeň verejnosti. Možno prisvedčiť súdu prvej inštancie, že práve post poslanca národnej rady je funkcia, ktorá je výhradne závislá od vnímania takejto osoby verejnosťou, od jej povesti a dobrého mena v spoločnosti a schopnosti presvedčiť spoločnosť o svojich kvalitách. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca nemohol pocítiť také zásahy do osobnosti, ako uvádzal, a už vôbec nie zásah ohrozujúci jeho spoločenské uplatnenie, keď hneď v nasledujúcich voľbách po vydaní článku žalovaného bol zvolený za poslanca Národnej rady SR. Pokiaľ by žalobca čelil v súvislosti s vydaním článku odsudzujúcim postojom spoločnosti, takýto kariérny úspech, ktorý výhradne závisí od povesti v spoločnosti, by vo voľbách nezaznamenal. Na tomto by nič nezmenil ani prípadný výsluch žalobcom navrhnutých svedkov. V súvislosti so žalobcom namietaným nevykonaným dokazovaním výsluchom navrhnutých svedkov súdom prvej inštancie a následnému vyhodnoteniu ich výpovedí, odvolací súd uvádza, že z judikatúry najvyššieho súdu vyplýva, že nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno zaťažiť len tromi dôvodmi. Prvým je argument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť, ku ktorej overeniu alebo vyvráteniu je navrhnutý dôkaz bez relevantnej súvislosti s predmetom konania,; ďalším je argument, podľa ktorého dôkaz neoverí tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou a tretím argumentom je nadbytočnosť dôkazu, ku ktorému overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo už doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené alebo vyvrátené. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil nevykonanie výsluchu žalobcom navrhovaných svedkov za účelom uvedenia a preukázania, aké negatívne dôsledky v súvislosti s článkom žalobca pocítil, keďže je predovšetkým povinnosťou strany sporu uviesť skutkové tvrdenia, ktoré sú rozhodujúce pre uplatnenie práva, ktoré nemožno nahradiť poukázaním na označené dôkazy a ani ich nemožno nahradiť samotnými dôkazmi. Úlohou svedka v konaní nie je uviesť to, čo mala uviesť predovšetkým samotná strana, a tým nahrádzať jeho povinnosť tvrdiť a dôkazmi preukázať tvrdenia strany. Pokiaľ však strana sama o sebe nič netvrdí a uvedie, že rozhodujúce skutkové tvrdenia má uviesť svedok, nesplní tým jednu zo základných procesných povinností strany - opísať súdu rozhodujúce skutkové okolnosti pre uplatnenie svojho práva. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že žalobca nemohol pocítiť také zásahy do osobnosti ako súdu uvádzal a už vôbec nie zásah ohrozujúci jeho spoločenské uplatnenie, keď hneď v nasledujúcich voľbách po vydaní článku žalovaného, dokázal spoločnosť presvedčiť o svojich prednostiach natoľko, že bol zvolený za poslanca národnej rady. Nemožno poprieť, že pokiaľ by žalobca čelil v súvislosti s vydaním článku odsudzujúcim postojom spoločnosti, takýto kariérny úspech, ktorý výhradne závisí od povesti v spoločnosti, by vo voľbách nezaznamenal. Na uvedenom závere by nič nezmenil ani prípadný výsluch žalobcom navrhnutých svedkov. Ak aj žalobca pocítil nejakú zmenu vnímania spoločnosti voči svojej osobe, bol toho názoru, že takéto reakcie verejnosti mohol zaznamenať skôr bezprostredne po zverejnení a rozšírení informácii ohľadne žalobcovho správania na zhromaždení v roku 2015, a nie až po vydaní článku žalovaného v roku 2019, keďže v čase vydania článku mala spoločnosť už vytvorený vlastný hodnotiaci úsudok. Možno sa tiež stotožniť s názorom súdu prvej inštancie, že nakoľko k predmetnému incidentu (nevhodnému správaniu žalobcu) došlo 20.06.2015, pričom od tohto času bola verejnosť informovaná a najmä aj bola oboznámená s priebehom zhromaždenia aj s tým, ako sa samotný žalobca na tomto zhromaždení správal (spoločnosť teda už mala o veci vytvorený vlastný hodnotiaci úsudok), článok žalovaného, ktorý vyšiel 11.02.2019, teda takmer 4 roky po tejto udalosti, a ktorého ťažisková téma nebola o osobe žalobcu a jeho spomína záverom len okrajovo, nemohol žalobcovi spôsobiť také následky. 33. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).

Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie aj náležite v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP, jasným, zrozumiteľným a presvedčivým spôsobom odôvodnil, dostatočne sa vysporiadal so skutkovými a právnymi skutočnosťami podstatnými pre jeho rozhodnutie, preto ani v tomto smere odvolacia námietka žalovaného nebola dôvodná. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie o žalobe žalobcu podstatné. Zaoberal sa podstatnými tvrdeniami sporových strán, vyhodnotil, ktoré nimi tvrdené skutočnosti mal za preukázané, a ktoré nie, pričom všetky svoje závery riadne odôvodnil. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových strán na spravodlivý súdny proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj podrobne vyhodnotil. Vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia bol koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný záver o dôvodnosti žalobcami uplatnenej žaloby. S jeho odôvodnením sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil, a na ktoré dôvody aj v ostatnom poukazuje (§ 387 ods. 2 CSP). 34. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd vyhodnotil všetky odvolacie námietky žalobcu za nedôvodné a nespôsobilé pre zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, preto odvolací súd napadnutý rozsudok prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 35. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 225 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a žalovanému, úspešnému v odvolacom konaní, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu. 36. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).