{"guid": "42f054c7-de2d-4401-aed6-08092bb31da8:75a2d5e4-bf1f-4f72-9d61-49b98c0d2fa4", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2024:1519202348.1", "spisova_znacka": "4Co/132/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Co/132/2023 z 25. 9. 2024", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 25. septembra 2024, sp. zn. 4Co/132/2023, ECLI:SK:KSBA:2024:1519202348.1", "identifikacne_cislo": "1519202348", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Valéria Kleinová", "sudca_id": 157, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-valeria-kleinova-157", "datum_vydania": "2024-09-25", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ochrana osobnosti"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/75a2d5e4-bf1f-4f72-9d61-49b98c0d2fa4", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:1519202348.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1519202348.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1519202348.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n4Co/132/2023\n1519202348\n25. 09. 2024\nJUDr. Valéria Kleinová, st.\nECLI:SK:KSBA:2024:1519202348.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej st. a členov\nsenátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Anny Kašajovej v právnej veci žalobcu: S. S., nar.\nXX.XX.XXXX, bytom H. XXXX/XX, XXX XX N. G., zastúpeným Mgr. Peter Kupka - advokát, so sídlom\nHlavná 23, 917 01 Trnava, proti žalovanému: Zoznam, s.r.o., so sídlom Svätoplukova II. 18892/2A, 821\n08 Bratislava, IČO: 36 029 076, zastúpeným JUDr. Rudolf Adamčík, advokátska kancelária, s.r.o., so\nsídlom Liptovská 2/A, 821 09 Bratislava, IČO: 50 035 592, o ochranu osobnosti, na odvolanie žalobcu\nproti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č.k. 12C/28/2019-160 zo dňa 16. marca 2023 takto\nrozhodol:\nI. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .\nII. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol a žalovanému priznal nárok na\nnáhradu trov konania v rozsahu 100% s tým, že o ich výške rozhodne súd samostatným uznesením,\nktoré vydá vyšší súdny úradník po právoplatnosti rozsudku.\n2. Vychádzal zo skutkového vymedzenia žaloby, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému ochrany\nosobnosti, a to uverejnením ospravedlnenia na dobu troch dní na internetovom portáli topky.sk,\nrovnakým typom a veľkosťou písma ako mal článok uverejnený dňa 11.02.2019 o 10:00 hod, na\ninternetovom portáli Topky.sk s titulkom: „Katolícka cirkev čelí kritike: FOTO I. H. na sociálnej sieti“ (ďalej\nlen „článok“), vrátane titulku „Ospravedlnenie“ s rovnakým typom a veľkosťou písma ako bol titulom\nčlánku, na úvodnej strane (www.topky.sk) v znení: „Zoznam, s.r.o., Viedenská cesta 3-7, 851 01\nBratislava, IČO: 36 029 076, spoločnosť zapísaný v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava\nI, oddiel: Sro, vložka č. 24598/B, sa ospravedlňuje S. S. za neoprávnený zásah do jeho práva na\nochranu jeho osobnosti spôsobený výrokom, že S. S. „fyzicky útočil na moslimskú rodinu pri bratislavskej\nvlakovej stanici“ uverejneným v článku na internetovom portáli Topky.sk 11.02.2019 o 10:00 hod., s\ntitulkom: „Katolícka cirkev čelí kritike: FOTO I. H. na sociálnej sieti“, do troch odo dňa právoplatnosti\nrozsudku, s tým, že v uvedenom článku bol uvedený výrok, že žalobca „fyzicky útočil na moslimskú\nrodinu pri bratislavskej vlakovej stanici“ (ďalej len „výrok“), čo bolo prezentované ako fakt, bez uvedenia\nakýchkoľvek dôkazov, resp. iných dôveryhodných poznatkov, ktoré by žalovaného vôbec oprávňovali\nk takému záveru. Výrok označil za nepravdivý. V článku bola skreslená pravda a prekročená miera\nakéhokoľvek hodnotiaceho úsudku. Výrok nemá faktický podklad. Ak sa jednalo o kritiku, táto bola\nneprimeraná a postrádala vecnosť, konkrétnosť a primeranosť. Mal za to, že voči žalobcovi ako verejne\nčinnej osobe, mala byť zachovaná zásada etiky, morálky a základnej slušnosti. Výrok hrubo presahuje\nprípustné medze realizácie slobody prejavu, boli tým porušené práva žalobcu na ochranu osobnosti.\nDôkazné bremeno preukázania pravdivosti skutkových dejov, z ktorých má vychádzať hodnotiaci\n\núsudok, zaťažuje žalovaného. Primárnou snahou žalovaného podľa žalobcu nebolo informovanie\nverejnosti, ale zavádzanie.\nVýrokom bola zasiahnutá mravná integrita osobnosti žalobcu, bola znížená jeho dôstojnosť, česť a\nvážnosť vo vzťahu k spoluobčanom a bolo ohrozené jeho postavenie a uplatnenie v spoločnosti.\nVýrok pôsobil hanlivo. Žalovaný výrokom extrémne znevážil žalobcu a vykreslil ho ako agresívneho\njedinca. Vzhľadom na uverejnenie výroku v článku na jednom z najčítanejších internetových portálov na\nSlovensku so širokým vplyvom na verejnosť, bola bez pochybností znížená dôstojnosť, česť a vážnosť\nžalobcu vo vzťahu k obyvateľom Slovenska.\nPodmienkou občianskoprávnej ochrany cti je to, aby bol zásah objektívne spôsobilý ujmu občana\nprivodiť, čo je v tomto prípade splnené. Nie je rozhodujúce, či skutočne došlo k ujme, postačuje\nobjektívna spôsobilosť konania spôsobiť ujmu - výrok bol jednoznačne objektívne spôsobilý privodiť\nžalobcovi ujmu na jeho cti, dôstojnosti a vážnosti. Žalobca požiadal žalovaného výzvou zo dňa\n10.05.2019, doručenou žalovanému dňa 25.05.2019, o primerané zadosťučinenie, aby sa žalovaný na\nvlastné náklady ospravedlnil žalobcovi uverejnením ospravedlnenia po dobu troch dní, žalovaný však v\nčlánku vykonal iba opravu bez ospravedlnenia.\n3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe nároky žalobcu neuznával ani z časti. Uviedol, že zverejnením\nvýroku realizoval svoje právo na slobodu prejavu zakotvené v čl. 26 Ústavy SR. Žalobca bol v rozhodnom\nčase poslanec Národnej rady SR, osobou verejného záujmu, a je teda povinný akceptovať vyššiu\nmieru kritiky ako bežný občan. V článku bolo kritizované jeho obzvlášť zavrhnutiahodné správanie na\nverejnosti. Kritizovaný bol jeho útok na moslimskú rodinu s maloletými deťmi. Správanie sa účastníkov\nzhromaždenia bolo tak vulgárne a agresívne, že účastníci zhromaždenia museli byť po celý čas\nsprevádzaní špeciálne vyzbrojenými príslušníkmi policajného zboru. Výrok je potrebné vnímať ako\nsúčasť kontextu záverečnej časti žalovaného článku, pod medzititulkom „J. H.“. Správanie sa účastníkov\nzhromaždenia je zachytené na zvukovo obrazovom zázname a je prístupné širokej verejnosti. Slovné\nspojenie „... S. S. slovne a fyzicky útočil...“ je hodnotiacim úsudkom, nie faktickým tvrdením, nakoľko\npočínanie žalobcu hodnotí ako útok a hodnotí aj formy útoku. Žalobca ako člen skupinky útočiacich, útočil\nna moslimskú rodinu fyzicky tým, že hádzal ponad policajtov rôzne predmety v snahe ublížiť osobám,\nktoré boli terčami, objektami tohto útoku. V tomto konaní spočíva vecný základ pre hodnotiaci úsudok.\nNa základe výzvy právneho zástupcu žalobcu žalovaný v predmetnej časti článku vykonal opravu\npreškrtnutím slova „fyzicky“ s tým, že v zátvorke uviedol, že tak koná na upozornenie právneho zástupcu\nžalobcu. Žalovaný to vykonal v snahe predísť zbytočnému súdnemu sporu. Pôvodca neoprávneného\nzásahu je povinný adresátovi neoprávneného zásahu poskytnúť primerané zadosťučinenie. V petite\nformulované znenie však nenapĺňa ani kritérium primeranosti.\n4. Žalobca v replike uviedol, že v článku bol prezentovaný výrok ako fakt, bez uvedenia akýchkoľvek\ndôkazov. Výrok je nepravdivý. Bola ním hrubo skreslená pravda a prekročená miera hodnotiaceho\núsudku. Žalobca na moslimskú rodinu nikdy fyzicky neútočil. Ide o negatívnu skutočnosť, ktorú žalobca\nnemusí preukazovať. Nemôže podľa neho obstáť účelové tvrdenie žalovaného, že výrok je treba vnímať\nako súčasť kontextu záverečnej časti článku, pretože žalovaný aj vzhľadom na kontextuálny výklad\npripisoval žalobcovi fyzický útok, ku ktorému však nedošlo. Žalovaný bližšie nevysvetlil, prečo by žalobný\npetit nemal spĺňať kritérium primeranosti.\nNa pojednávaní žalobca s posúdením veci nesúhlasil, považujúc za nesprávne vyhodnotený súdom\ndôkaz videa, ktoré zaznamenáva jeho nevhodné správanie pred hlavnou stanicou v Bratislave v\nroku 2015. Súd neupresňuje, kde sa oboznámil so skutočnosťou, že bol v skupine osôb, ktorá\nvrhala akékoľvek predmety na Moslimskú rodinu a toto tvrdenie odmieta. Nezakladá sa na faktických\nskutočnostiach. Nenamietal, že jeho správanie v danom momente nebolo správne, vhodné ani slušné,\npreto sa zaň viackrát ospravedlnil. Namietal však právne posúdenie veci zo strany súdu, ktorý toto\nsprávanie vyhodnotil ako protiprávne, pričom mu nie je známe, na základe akých okolností alebo k\nakému trestnému činu, resp. k priestupku malo dôjsť a prečo za taký trestný čin alebo priestupok nebol\nnijako sankcionovaný. Trval na tom, že článok zásadne zasiahol do jeho práv na ochranu osobnosti a\ntrval na satisfakcii v podobe verejného ospravedlnenia.\nŽalovaný zdôraznil, že slovné spojenie „fyzický útok“ je v danom prípade hodnotiacim úsudkom, a nie\ntvrdením aktu, pretože sú hodnotením správania sa žalobcu, ktoré je zdokumentované v predloženom\nvideo zázname. Pod pojmom útok sa nechápe len fyzický kontakt s objektom útoku, útok je aj činnosť\nsmerujúca k dosiahnutiu nejakého cieľa, a to bez ohľadu na to, či ten cieľ sa útokom dosiahne alebo nie.\nZo správania žalobcu, ktoré spočívalo vo vulgárnych pokrikoch, vyhrážaní sa päsťami, je zrejmé, že si\n\nžalobca takýto útok zaumienil a od fyzického kontaktu s objektom útoku bolo zabránené len zásahom\npolície. V danom prípade tak tento hodnotiaci úsudok má dostatočný vecný základ.\n5. Po oboznámení sa s tvrdeniami strán sporu, ako aj nimi predloženými listinnými dôkazmi a vykonaným\ndokazovaním súd prvej inštancie zistil, že dňa 11.02.2019 o 10:00 hod., bol na internetovom portáli\nwww.topky.sk zverejnený článok s nadpisom „Katolícka cirkev čelí kritike: FOTO I. H. na sociálnej sieti“.\nZ obsahu predmetného článku, ktorý súdu predložil žalobca spolu s podanou žalobou vyplýva, že článok\ninformoval o postoji a vyjadrení M. L., vtedajšieho sekretára Konferencie biskupov Slovenska v súvislosti\ns hlasovaním v Národnej rade SR o návrhu zákona poslanca V. I. o sprísnení interupcii. V danom článku\nautor informoval aj o tom, že v súvislosti s hlasovaním L. vyslovil vďaku S.. H. a jeho strane. V článku je\nuvedené aj: „V tomto prípade ide o minimálne paradoxný jav v súvislosti práve s kotlebovcami, ktorí sa\nza posledné roky zviditeľnili aj názormi, ktoré o ochrane života v samotnej podstate nesvedčia. Okrem\ntoho, že ich sympatie k bývalému vojnovému Slovenskému štátu, ktorý sa podieľal na smrti mnohých\nnevinných ľudí počas 2. svetovej vojny, sú známe, len málo ľuďom neušlo, ako ich ďalší člen strany S.\nS. slovne a fyzicky útočil (pozn. red.: Po upozornení právneho zástupcu S. S. dopĺňame, že poslanec\nneútočil fyzicky.) na moslimskú rodinu pri bratislavskej vlakovej stanici. Nehovoriac o tom, že tieto a\nmnohé ďalšie kauzy H. ku cti a už vôbec ku ochrane života ako takého nesvedčia.“\n6. Konštatoval, že predžalobnou výzvou zo dňa 10.05.2019, doručenou žalovanému dňa 15.05.2019,\nvyzval žalobca žalovaného na uverejnenie ospravedlnenia na internetovom portáli topky.sk, rovnakým\ntypom a veľkosťou písma ako mal článok. Žalovaný do konania predložil k výkladu pojmu „útok“ kópiu\nstrany č. 705 Všeobecného encyklopedického slovníka. OTTOVO NAKLADATELSTVÍ, Praha, rok 2005\na výklad pojmu podľa slovnik.sk. a CD nosič, na ktorom je audiovizuálna nahrávka zo zhromaždenia\nv Bratislave, konaného dňa 20.06.2015, na ktorom sa zúčastnil aj žalobca. Predmetné video, ktoré je\nverejne prístupné aj na internetovom portáli youtube.com, zachytáva v čase od 13:55 min. až po 14:23\nmin., slovné útoky žalobcu smerom k moslimskej rodine. V čase 13:38 min., je vo videu viditeľný letiaci\npredmet smerom k moslimskej rodine od skupiny protestujúcich, ktorej súčasťou bol aj žalobca.\nPodľa výpisu z registra trestov žalobcu ku dňu 03.07.2020, z ktorého vyplývalo, že žalobca nemal\nzáznam v registri trestov.\n7. Súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie výsluchom svedkov S. N. a D. H., ako to navrhoval\nžalobca za účelom uvedenia a preukázania, aké negatívne dôsledky v súvislosti s článkom žalobca\npocítil. V tejto súvislosti súd prvej inštancie uviedol, že je predovšetkým povinnosťou strany sporu uviesť\nskutkové tvrdenia, ktoré sú rozhodujúce pre uplatnenie práva. Uvedenie rozhodujúcich skutkových\ntvrdení nemožno nahradiť poukázaním na označené dôkazy a ani ich nemožno nahradiť samotnými\ndôkazmi. Úlohou svedka v konaní nie je uviesť to, čo mala uviesť predovšetkým samotná strana, a tým\nnahrádzať jeho povinnosť tvrdiť a dôkazmi preukázať tvrdenia strany. Pokiaľ však strana sama o sebe nič\nnetvrdí a uvedie, že rozhodujúce skutkové tvrdenia má uviesť svedok, nesplní tým jednu zo základných\nprocesných povinností strany - opísať súdu rozhodujúce skutkové okolnosti pre uplatnenie svojho práva.\nUviedol, že od času podania žaloby až do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie skončilo, mal\nžalobca dostatočný časový priestor súdu opísať, akým spôsobom bolo zo strany žalovaného zasiahnuté\ndo jeho práv na ochranu osobnosti, akým reakciám okolia v súvislosti s článkom žalovaného čelil.\nŽalobca však len všeobecne uviedol, že mu bola spôsobená ujma na cti, dôstojnosti a vážnosti, pričom\nbližšie k uvedeným tvrdeniam sa mali vyjadriť svedkovia. Svedkovia však v civilnom sporovom konaní\nnemajú úlohou akýchsi „hovorcov“ strany sporu. Nemajú nahrádzať to, čo je povinnosťou samotnej\nstrany. Preto podľa názoru súdu tieto tvrdenia, ktoré sa týkajú vyslovene osobnostných práv samotného\nžalobcu, mal byť schopný uviesť samotný žalobca, čo však, ako už uviedol, žalobca neurobil.\nK návrhu strán na výsluch žalobcu uviedol, že na pojednávaní dňa 16.03.2023, ktorého sa zúčastnil\nsamotný žalobca, bol žalobcovi ponechaný priestor, aby sa vyjadril ku všetkým doposiaľ zisteným\nskutočnostiam a uviedol svoje rozhodujúce tvrdenia, prípadne aby navrhol vykonanie ďalších dôkazov.\nPokiaľ však ide o samotný výsluch strany ako dôkazný prostriedok, podľa § 195 ods. 1 CSP, súd môže\nnariadiť výsluch strany na návrh, a to o tvrdených skutočnostiach, ktoré v konaní vyšli najavo a zároveň\nza predpokladu, ak ich nemožno preukázať inak. Z uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že\núčelom výsluchu strany je vyjadriť sa k takým tvrdeným skutočnostiam, ktoré vyšli najavo v priebehu\nkonania a zároveň za predpokladu, ak ich nemožno preukázať inak. K výsluchu strany súd teda pristúpi,\nak to považuje za potrebné v prípade, že v priebehu konania nastane rozpor v rozhodujúcich skutkových\notázkach (prípadne vyjdú najavo nové, doposiaľ neznáme skutočnosti), v otázkach vnímania takýchto\nokolností, pričom tieto rozpory a nejasnosti je možné odstrániť len bezprostrednou konfrontáciou strany\n\ns týmito skutočnosťami v rámci výsluchu. V priebehu konania však podľa názoru súdu prvej inštancie\nnevyšli najavo také doposiaľ nezistené, či nejasné okolnosti, pre ktoré by bolo potrebné nariadiť výsluch\nstrany, a preto nepovažoval za hospodárne ani potrebné pre ustálenie skutkového stavu takýto dôkaz\nvykonať. Žalobca ako strana sporu mala dostatočný priestor uviesť súdu všetky rozhodujúce skutkové\ntvrdenia na uplatnenie svojho práva, a to aj priamo na pojednávaní.\nŽalovaný do konania tiež predložil internetový článok z denníka N zo dňa 04.01.2022, s titulkom: „Krájač\nna zemiaky mal viac lajkov ako Sagan či Č.. Z politikov na Facebooku vlani dominovali G., W. a S..\nŽalovaný uvedený dôkaz súdu predložil za účelom preukázania popularity osoby žalobcu na sociálnych\nsieťach. Podľa názoru súdu však uvedený dôkaz nemal priamy súvis s podstatou prejednávanej veci,\npreto ani tento dôkaz nevykonal.\n8. Po právnej stránke súd prvej inštancie vychádzal z ustanovení § 11, § 13 ods. 1 Občianskeho\nzákonníka a na základe vykonaného dokazovania a citovaných zákonných ustanovení dospel k záveru,\nže žaloba nie je dôvodná, a preto je potrebné ju zamietnuť.\n9. Konštatoval, že ustanovenie § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka je zákonným vyjadrením článku 19\nÚstavy Slovenskej republiky, v ktorom nachádza svoj ústavný pôvod. Účelom právnej úpravy ochrany\nosobnosti je deklarovanie, že každá fyzická osoba má právo na ochranu pred vonkajšími zásahmi a\nzachovanie jednotlivých zložiek jej osobnosti, medzi ktoré je potrebné zaradiť život, zdravie, občiansku\nčesť, ľudskú dôstojnosť, súkromie, meno, ako aj prejavy osobnej povahy fyzickej osoby.\nUstanovenie § 13 potom následne upravuje, aké zákonné prostriedky má strana k dispozícii v súvislosti\ns ochranou jej osobnosti pri neoprávnených zásahoch, pričom prioritizuje také prostriedky ochrany, ktoré\nmajú nepeňažnú povahu. V prvom rade sa strana môže domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených\nzásahov, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie, ktoré\nmá povahu morálnej satisfakcie.\nPokiaľ strana nepristúpi k dobrovoľnému upusteniu od zásahov do osobnostných práv dotknutej strany,\nmá dotknutá strana právo domáhať sa na súde žalobou ochrany svojej osobnosti. Podstatou takejto\nžaloby je chrániť jednotlivé zložky osobnosti fyzickej osoby, do ktorých sa neprimeraným spôsobom\nzasiahlo. Hlavnou úlohou podanej žaloby aj samotného konania je potom identifikovať, akým spôsobom\nbolo do niektorej osobnostnej zložky žalobcu zasiahnuté, konštatovať intenzitu tohto zásahu a následne\nvyvodiť za účelom nápravy tohto stavu také ochranné mechanizmy, ktoré sú s ohľadom na závažnosť\nzásahu do osobnosti tomu zodpovedajúce a primerané. Medzi zásahom do osobnosti dotknutej osoby\na poskytnutou ochranu musí existovať miera proporcionality. Inými slovami, samotnému zásahu a\nspôsobeným následkom (aj keď len hypotetickým) musí zodpovedať spôsob poskytnutej ochrany.\n10. Žalobca sa podanou žalobou domáhal ochrany osobnosti, do ktorej mu malo byť zasiahnuté zo strany\nžalovaného, a to v článku zverejnenom na portáli topky.sk s titulkom „Katolícka cirkev čelí kritike: FOTO\nI. H. na sociálnej sieti“, s tým, že žalovaný v danom článku uviedol vetu, cit.: „len málo ľuďom neušlo, ako\nich ďalší člen strany S. S. slovne a fyzicky útočil na moslimskú rodinu pri bratislavskej vlakovej stanici.“\nŽalobca uviedol, že daný výrok mu mal spôsobiť ujmu na cti, dôstojnosti a vážnosti a mal ohroziť jeho\nspoločenské uplatnenie, preto požadoval uverejnenie ospravedlnenia zo strany žalovaného na dobu\ntroch dní na internetovom portáli topky.sk.\n11. Skutočnosť, že žalovaný zverejnil na internetovom portáli www.topky.sk predmetný článok nemal\nsúd prvej inštancie medzi stranami za spornú. Sporným medzi stranami nebolo ani to, že žalobca sa\ndňa 20.06.2015 zúčastnil zhromaždenia, súčasťou ktorého bola aj agresívna demonštrácia účastníkov\nvoči moslimskej rodine na bratislavskej vlakovej stanici a strany tiež nepovažovali za sporné, že žalobca\nna moslimskú rodinu útočil slovne. Medzi stranami sporu zostalo sporné, či žalobca na moslimskú\nrodinu útočil aj fyzicky, čo žalovaný uviedol v predmetnom článku a či daným článkom mohlo byť\nžalobcovi zasiahnuté do jeho práv na ochranu osobnosti, za čo podľa návrhu žalobcu požadoval\nospravedlnenie, ktoré malo byť zverejnené na internetovom portáli topky.sk. V predmetnom konaní\nnebolo medzi stranami sporné, že žalobca sa dňa 20.06.2015 zúčastnil zhromaždenia pred vlakovou\nstanicou v Bratislave, na ktorej došlo k fyzickým aj slovným útokom na moslimskú rodinu. Priebeh tohto\nzhromaždenia, ako aj správanie žalobcu na ňom je zachytené na audiovizuálnej nahrávke, ktorá je\nverejne dostupná na internetovom portáli youtube.com, a ktoré do konania predložil aj žalovaný na cd\nnosiči. Žalobca na pojednávaní uviedol, že s videonahrávkou je oboznámený, uviedol, že si uvedomuje\nsvoje nevhodné správanie, za ktoré sa viackrát ospravedlnil, avšak popiera, že by na moslimskú\n\nrodinu útočil aj fyzicky a tiež uviedol, že fyzicky neútočila ani skupinka, v ktorej sa nachádzal. S týmto\nhodnotením žalobcu sa súd stotožnil len z časti.\n12. Z predmetného dôkazu nemožno podľa súdu prvej inštancie preukázať tvrdenie žalovaného, ktoré\npoužil aj v dotknutom článku, že by žalobca fyzicky útočil na moslimskú rodinu. Stotožnil sa preto\ns tvrdením žalobcu, že žalovaný nepreukázal, že by žalobca na moslimskú rodinu útočil aj fyzicky.\nPokiaľ však ide o tvrdenie žalobcu, že by na moslimskú rodinu neútočila ani skupina, ktorá bola na\nvlakovej stanici v Bratislave, a ktorej bol súčasťou, s týmto tvrdením sa nestotožnil. Z uvedeného\nvideozáznamu je v čase 13:38 min., viditeľný letiaci predmet smerom k moslimskej rodine od skupiny\nprotestujúcich, ktorej súčasťou bol aj žalobca. Skutočnosť, že sa žalobca nachádzal v tejto skupine\nvyplýva z viacerých záberov na žalobcu vo videozázname, kde je jasne viditeľná poloha žalobcu v\npriestoroch pred bratislavskou vlakovou stanicou totožná s polohou skupiny (napr. vo videu čas 13:21\nmin., 13:50 min., 13:59 min.). Žalobca sa síce s týmito závermi súdu ohľadne vyhodnotenia dôkazu\nnestotožnil, hoci súdu výslovne uviedol, že s obsahom nahrávky je oboznámený. Uviedol, že dôkazy\npredložené do konania, hodnotí výhradne súd. Pokiaľ sa strana nestotožňuje s tým, ako súd niektorý\ndôkaz vyhodnotí, je povinná súdu označiť alebo predložiť ďalšie dôkazy, ktoré preukážu opak. Žalobca\nvšak v tejto súvislosti súdu nenavrhol žiadny dôkaz. Navrhoval len výsluch svedkov, avšak za účelom\npreukázania, ako mal článok žalovaného zasiahnuť do jeho súkromného aj pracovného života, a nie za\núčelom preukázania, že na moslimskú rodinu neútočila ani skupina nachádzajúca sa na vlakovej stanici,\nv rámci ktorej sa pohyboval aj žalobca. Otázka, či na moslimskú rodinu útočila skupina, ktorej súčasťou\nbol žalobca, nie je pre toto konanie ako taká relevantná, nakoľko žalovaný v článku uvádzal, že na\nmoslimskú rodinu mal fyzicky útočiť osobne žalobca, a nie skupina nachádzajúca sa na vlakovej stanici,\nustálil, že žalobca na moslimskú rodinu fyzicky neútočil. Preto dokazovanie alebo vyvracanie uvedených\nzáverov nie je rozhodujúce pre ustálenie skutkového stavu rozhodného pre podstatu veci. Pokiaľ žalobca\nfyzicky na moslimskú rodinu nezaútočil, bolo podľa súdu prvej inštancie potrebné vysporiadať sa s\notázkou, či bol predmetný článok spôsobilým vyvolať taký zásah do osobnosti žalobcu, ktorému by mala\nbyť ako primeraná poskytnutá taká ochrana, ako to požadoval žalobca vo svojom žalobnom návrhu.\n13. Samotný žalobca poukázal vo svojej žalobe na judikatúru Najvyššieho súdu SR, konkrétne vo veci\nsp.zn. 3 Cdo 84/2011, v zmysle ktorej by mal byť v novinovom článku obsahujúcom hodnotiace úsudky,\nopísaný relevantný skutkový dej takým spôsobom, ktorý umožňuje čitateľovi urobiť si vlastný hodnotiaci\núsudok. Článok, ktorý to neumožňuje, môže byť so zreteľom na individuálne okolnosti určitej veci\nneoprávneným zásahom do osobnostných práv. Práve otázka „individuálnych okolností“ je v takomto\nprípade kľúčovou pre posúdenie, či k zásahu do osobnostných práv takýmto článkom mohlo dôjsť.\nSúd prvej inštancie ustálil a medzi stranami nebolo ani sporné, že správanie žalobcu na zhromaždení\nv roku 2015 zachytáva video, ktoré sa okamžite po jeho uskutočnení stalo verejne prístupným na\ninternetovom portáli youtube.com a stalo sa virálnym. Spoločnosť si tak mohla o správaní žalobcu\nvytvoriť vlastný úsudok bezprostredne po tom, ako sa toto zhromaždenie uskutočnilo, teda podstatne\nskôr, ako vyšiel článok žalovaného v roku 2019. Je zrejmé, že článok žalovaného, o ktorý v tomto\nkonaní ide, nemal charakter čerstvej, bezprostrednej, verejnosti doposiaľ neznámej informácie, kedy by\nnepravdivo a skresľujúco informoval o udalostiach ako sa stali. Navyše, a čo je dôležité, z obsahu článku\nje zrejmé, že úlohou článku nebolo informovať verejnosť o tom, ako sa žalobca správal na zhromaždení\npred takmer 4 rokmi. Jeho úlohou bolo čitateľovi prezentovať postoj a názory sekretára Konferencie\nbiskupov Slovenska v súvislosti s hlasovaním v Národnej rade SR o návrhu zákona. Osobu žalobcu tento\nčlánok spomína len záverom a okrajovo. Ak k predmetnému incidentu (nevhodnému správaniu žalobcu)\ndošlo 20.06.2015, pričom od tohto času bola verejnosť informovaná a najmä aj bola oboznámená s\npriebehom zhromaždenia aj s tým, ako sa samotný žalobca na tomto zhromaždení správal (spoločnosť\nteda už mala o veci vytvorený vlastný hodnotiaci úsudok), článok žalovaného, ktorý vyšiel 11.02.2019,\nteda takmer 4 roky po tejto udalosti, a ktorého ťažisková téma nebola o osobe žalobcu a jeho spomína\nzáverom len okrajovo, nemohol žalobcovi spôsobiť také následky, ako súdu naznačoval, no bližšie ani\nnekonkretizoval. Pokiaľ ide o spomínané následky, ktoré mohol predmetný článok na osobnosti žalobcu\nspôsobiť, žalobca poukazuje, že v zmysle ustálenej judikatúry nie je rozhodujúce, či skutočne došlo k\nujme, postačujúca je objektívna spôsobilosť konania spôsobiť ujmu, pričom výrok žalovaného mal byť\njednoznačne objektívne spôsobilý žalobcovi spôsobiť ujmu na jeho cti, dôstojnosti, vážnosti v spoločnosti\na zároveň mal ohroziť jeho spoločenské uplatnenie.\nS uvedeným tvrdením žalobcu, pokiaľ ide o spôsobilosť daného článku vyvolať na osobnosti žalobcu\ntaké rozsiahle následky, ako súdu prezentoval, sa súd prvej inštancie nestotožnil. Žalobca súdu len\nvšeobecným spôsobom naznačoval, že daný článok mu mal spôsobiť ujmu na cti, dôstojnosti, vážnosti\n\na ohroziť jeho spoločenské uplatnenie. Napriek tomu, že žalobca bol schopný presne súdu špecifikovať,\nktoré zložky jeho osobnosti boli článkom zasiahnuté, nijako ďalej nekonkretizoval, a to ani v jednej z\noznačenej zložky osobnosti, akým spôsobom tieto zásahy pocítil, hoci tak mohol urobiť kedykoľvek v\npriebehu konania a neurobil tak ani vo vyjadrení priamo na pojednávaní. Žalobca len uviedol, že tieto\nnásledky uvedú svedkovia, ktorých mal súd vypočuť, čo ako súd ustálil vyššie, nie je úlohou svedkov,\nkeďže sa jedná o rozhodujúce skutkové okolnosti týkajúce sa zásahov do vlastnej osobnosti strany\nsporu, ktoré bola povinná uviesť a hlavne ich mala byť schopná uviesť samotná strana sporu. Žalobcovi\nv jeho tvrdeniach o významných zásahoch do jeho osobnosti, predovšetkým týkajúcich sa dobrého\nmena, cti, či vážnosti alebo uplatnenia v spoločnosti však podľa súdu prvej inštancie nesvedčí ani tá\nobjektívna skutočnosť, že bol vo voľbách do Národnej rady SR v roku 2020 (teda v čase po vydaní článku\nžalovaného, ktorý mal spôsobiť žalobcovi ujmu v spoločnosti), zvolený za poslanca národnej rady, a teda\nzískal dostatočnú priazeň verejnosti. Práve post poslanca národnej rady je funkcia, ktorá je výhradne\nzávislá od vnímania takejto osoby verejnosťou, od jej povesti a dobrého mena v spoločnosti a schopnosti\npresvedčiť spoločnosť o svojich kvalitách. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca nemohol pocítiť také\nzásahy do osobnosti ako súdu uvádzal a už vôbec nie zásah ohrozujúci jeho spoločenské uplatnenie,\nkeď hneď v nasledujúcich voľbách po vydaní článku žalovaného, dokázal spoločnosť presvedčiť o\nsvojich prednostiach natoľko, že bol zvolený za poslanca národnej rady. Nemožno poprieť, že pokiaľ by\nžalobca čelil v súvislosti s vydaním článku odsudzujúcim postojom spoločnosti, takýto kariérny úspech,\nktorý výhradne závisí od povesti v spoločnosti, by vo voľbách nezaznamenal. Podľa názoru súdu prvej\ninštancie by na uvedenom závere nič nezmenil ani prípadný výsluch žalobcom navrhnutých svedkov.\nAk aj žalobca pocítil nejakú zmenu vnímania spoločnosti voči svojej osobe, bol toho názoru, že takéto\nreakcie verejnosti mohol zaznamenať skôr bezprostredne po zverejnení a rozšírení informácii ohľadne\nžalobcovho správania na zhromaždení v roku 2015, a nie až po vydaní článku žalovaného v roku 2019,\nkeďže v čase vydania článku mala spoločnosť už vytvorený vlastný hodnotiaci úsudok ohľadne udalostí\nz 20.06.2015.\nUviedol, že hoci žalovaný nepreukázal ním uvádzané tvrdenia v článku, že by priamo žalobca hádzal\nsmerom k moslimskej rodine nejaké predmety, v kontexte daných udalostí bolo správanie žalobcu\nďaleko cez čiaru slušnosti či primeranosti. Žalobca bol agresívny a vulgárny až do takej miery, že sa\nmoslimská rodina aj v dôsledku jeho správania cítila dôvodne ohrozená na svojom živote a zdraví, čo\npotvrdzuje aj osobná ochrana týchto osôb príslušníkmi policajného zboru. V tomto význame možno preto\nsprávanie žalobcu definovať ako „útok“, hoci k fyzickému útoku z jeho strany nedošlo. Vychádzajúc zo\nvšetkých uvedených okolností, predovšetkým zo správania žalobcu, charakteru článku žalovaného ako\naj nepreukázania akýchkoľvek následkov na osobnosti žalobcu, je preto zrejmé, že žalobcov žalobný\nnávrh postráda požiadavku proporcionality k intenzite zásahu do osobnosti, ktorú vyvolal alebo mohol\nvyvolať článok žalovaného.\nV konaní mal za nesporné, že žalovaný po upozornení zo strany právneho zástupcu žalobcu v článku\nvykonal opravu, keď preškrtol slovo „fyzicky“ v slovnom spojení „slovne a fyzicky útočil“ a navyše\nv zátvorke uviedol, „dopĺňame, že poslanec neútočil fyzicky“. Berúc do úvahy všetko uvedené, preto\npovažoval takúto formu opravy predmetného výroku v texte článku za dostatočnú formu upustenia od\nčo i len potenciálnych zásahov do osobnostných práv žalobcu a tiež ako primeraný spôsob nápravy,\nzohľadňujúc správanie samotného žalobcu.\n14. Dodal, že žalobca je verejne činnou osobou. Je poslancom národnej rady a prostredníctvom volieb\nsplnomocneným zástupcom občanov Slovenskej republiky. Je od neho nevyhnutné nielen požadovať,\naby strpel väčšiu mieru kritiky, ale najmä, aby svojim správaním šiel príkladom v krajine, ktorá sa hlási\nk demokratickým hodnotám a hodnotám ochrany ľudských práv bez ohľadu na rasu, vierovyznanie,\nspoločenské postavenie či sexuálnu orientáciu. Žalobca sám v žalobe uvádza a vyslovene požaduje,\naby voči nemu bola zachovaná zásada etiky, morálky ale aj základnej slušnosti. Bol to však sám žalobca,\nktorý svojim správaním na vlakovej stanici v Bratislave v roku 2015 ani jednu z týchto zásad nedodržal.\nPožadovať preto ospravedlnenie, ktoré bude zverejnené na internetovom portáli topky.sk po dobu troch\ndní, je zo strany žalobcu vychádzajúc zo správania jeho samotného na danom zhromaždení, ako aj z\nnásledkov, ktoré súdu nepreukázal, neprimerané a preto takúto žalobu musel zamietnuť. Mal za to, že\noprava v článku, ktorá bola zo strany žalovaného vykonaná bezprostredne po doručení upozornenia zo\nstrany právneho zástupcu žalobcu, bola v tomto prípade dostatočná.\nK tvrdeniam žalobcu, že súd napriek tomu, že jeho správanie na zhromaždení vyhodnotil ako\nprotiprávne, nie je mu známe, na základe akých okolností alebo k akému trestnému činu, resp.\nk priestupku malo jeho správaním dôjsť a prečo za taký trestný čin alebo priestupok nebol nijako\nsankcionovaný, súd prvej inštancie uviedol, že nie je úlohou civilného súdu vyvodzovať voči\n\nspoločenským pokleskom strany priestupkové či trestnoprávne následky a ani žalobcu poučovať o\ntom, akú skutkovú podstatu priestupku či dokonca trestného činu mohol svojim konaním naplniť. Toto\nje úlohou iných štátnych orgánov, s ktorými nemá civilný proces žiadny súvis, a preto sa k takýmto\nzamysleniam a úvahám žalobcu ani nevyjadroval. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti žalobu\nžalobcu zamietol.\n15.\nO nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v súlade s § 255 ods. 1 CSP\na v konaní plne úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania proti neúspešnému\nžalobcovi v plnom rozsahu, s tým, že o výške trov konania súd rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 CSP\nsamostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.\n16. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie\nžalobca dôvodiac tým, že súd prvej inštancie mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby\nuskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP), dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým\nzisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP), nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich\nskutočností (§ 365 ods. 1 písm. e/ CSP) a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho\nposúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP). Uviedol, že dňa 11.02.2019 o 10:00 hod. bol uverejnený\nčlánok na internetovom portáli Topky.sk(https://www.topky.sk/cl/10/1771541/Katolicka-cirkev-celi-kritikeFOTO-I.-H.-na-socialnej-sieti) s titulkom: „Katolícka cirkev čelí kritike: FOTO I. H. na sociálnej sieti“. V\npredmetnom článku sa uvádzalo: „Okrem toho, že ich sympatie k bývalému vojnovému Slovenskému\nštátu, ktorý sa podieľal na smrti mnohých nevinných ľudí počas 2. svetovej vojny, sú známe, len\nmálo ľuďom neušlo, ako ich ďalší člen strany S. S. slovne a fyzicky útočil na moslimskú rodinu pri\nbratislavskej vlakovej stanici.“ V článku bol uvedený výrok, že žalobca „fyzicky útočil na moslimskú\nrodinu pri bratislavskej vlakovej stanici“, čo bolo prezentované v článku ako fakt (skutkové tvrdenie),\na to bez uvedenia akýchkoľvek dôkazov, resp. iných dôveryhodných poznatkov, ktoré by žalovaného\nvôbec oprávňovali k takému záveru. Výrok označil za nepravdivý, bola v ňom hrubo skreslená pravda\na prekročená aj miera akéhokoľvek hodnotiaceho úsudku, keď výrok nemá žiadny faktický podklad. Ak\nsa malo jednať o kritiku, tak tá bola v článku neprimeraná, obsahom aj formou a postrádala vecnosť,\nkonkrétnosť a primeranosť. Žalobca nikdy fyzicky neútočil na moslimskú rodinu pri bratislavskej vlakovej\nstanici, ide o negatívnu skutočnosť, ktorú žalobca nemusí preukazovať, dôkazné bremeno o opaku\nzaťažuje žalovaného. Vytýkal súdu prvej inštancie, že nevykonal dokazovanie výsluchom svedkov S.\nN. a D. H., ako to navrhoval. Výsluch svedkov navrhol vykonať za účelom uvedenia a preukázania, aké\nnegatívne dôsledky v súvislosti s článkom žalobca pocítil.\nPokiaľ ide o spomínané následky, ktoré mohol predmetný článok na osobnosti žalobcu spôsobiť, žalobca\npoukázal na to, že v zmysle ustálenej judikatúry nie je rozhodujúce, či skutočne došlo k ujme, postačujúca\nje objektívna spôsobilosť konania spôsobiť ujmu, pričom výrok žalovaného mal byť jednoznačne\nobjektívne spôsobilý žalobcovi spôsobiť ujmu na jeho cti, dôstojnosti, vážnosti v spoločnosti a zároveň\nmal ohroziť jeho spoločenské uplatnenie. S uvedeným tvrdením žalobcu, pokiaľ ide o spôsobilosť\ndaného článku vyvolať na osobnosti žalobcu také rozsiahle následky, ako súdu prezentoval, sa súd\nprvej inštancie nestotožnil a konštatoval, že žalobca súdu len všeobecným spôsobom naznačoval, že\ndaný článok mu mal spôsobiť ujmu na cti, dôstojnosti, vážnosti a ohroziť jeho spoločenské uplatnenie.\nPodľa názoru súdu prvej inštancie by na uvedenom závere nič nezmenil ani prípadný výsluch žalobcom\nnavrhnutých svedkov. Ak aj žalobca pocítil nejakú zmenu vnímania spoločnosti voči svojej osobe, podľa\nnázoru súdu takéto reakcie verejnosti mohol zaznamenať skôr bezprostredne po zverejnení a rozšírení\ninformácii ohľadne žalobcovho správania na zhromaždení v roku 2015, a nie až po vydaní článku\nžalovaného v roku 2019, keďže v čase vydania článku mala spoločnosť už vytvorený vlastný hodnotiaci\núsudok ohľadne udalostí z 20.6.2015. Súd prvej inštancie ustálil, že hoci žalovaný nepreukázal\nním uvádzané tvrdenia v článku, že by priamo žalobca hádzal smerom k moslimskej rodine nejaké\npredmety, v kontexte daných udalostí bolo správanie žalobcu ďaleko cez čiaru slušnosti či primeranosti.\nKonštatoval, že žalobca bol agresívny a vulgárny až do takej miery, že sa moslimská rodina aj v dôsledku\njeho správania cítila dôvodne ohrozená na svojom živote a zdraví, čo potvrdzuje aj osobná ochrana\ntýchto osôb príslušníkmi policajného zboru. Vyslovil, že v tomto význame možno preto správanie žalobcu\ndefinovať ako „útok“, hoci k fyzickému útoku z jeho strany nedošlo. Vychádzajúc zo všetkých uvedených\nokolností, predovšetkým zo správania žalobcu, charakteru článku žalovaného, ako aj nepreukázania\nakýchkoľvek následkov na osobnosti žalobcu, je preto zrejmé, že žalobcov žalobný návrh postráda\npožiadavku proporcionality k intenzite zásahu do osobnosti, ktorú vyvolal alebo mohol vyvolať článok\nžalovaného. V konaní mal za nesporné, že žalovaný po upozornení zo strany právneho zástupcu žalobcu\n\nv článku vykonal opravu, keď preškrtol slovo „fyzicky“ v slovnom spojení „slovne a fyzicky útočil“ a navyše\nv zátvorke uviedol, že poslanec neútočil fyzicky“. Berúc do úvahy všetko uvedené, považoval súd prvej\ninštancie takúto formu opravy predmetného výroku v texte článku za dostatočnú formu upustenia od\nčo i len potenciálnych zásahov do osobnostných práv žalobcu, a tiež ako primeraný spôsob nápravy\nzohľadňujúc správanie samotného žalobcu. Vyslovil, že žalobca je verejne činnou osobou. Je poslancom\nnárodnej rady a prostredníctvom volieb splnomocneným zástupcom občanov Slovenskej republiky. Je\nod neho nevyhnutné nielen požadovať, aby strpel väčšiu mieru kritiky.\nUviedol, že neoprávneným zásahom je každé nepravdivé tvrdenie alebo obvinenie, ktoré zasahuje práva\nchránené ustanoveniami § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka (Zborník III. Najvyššieho súdu, ŠEVT,\nPraha 1980, str. 174). Poukázal na rozhodnutie 1Cz 32/78: Na úspešné uplatnenie práva na ochranu\nosobnosti sa nevyžaduje vyvolanie následkov, ale stačí, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť\nalebo ohroziť práva chránené ustanovením § 11 Obč. zák. Výrok bol nepochybne vzhľadom na jeho\ncharakter nepravdivým skutkovým tvrdením. Tvrdenie o tom, že žalobca fyzicky útočil na iné osoby, je tak\nzávažným tvrdením, že už zo samotnej podstaty spoločensky prísne odsudzovaných fyzických útokov\nmusel byť výrok objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené ust. § 11 Obč. zák. Žalovaný\npodľa súdu ani nepreukázal, že by žalobca hádzal smerom k moslimskej rodine nejaké predmety (bod 15.\na 18. odôvodnenia rozsudku). V prípade nepravdivého skutkového tvrdenia v zmysle ustálenej judikatúry\nkaždé nepravdivé tvrdenie je neoprávneným zásahom do práv chránených ustanoveniami § 11 a nasl.\nObčianskeho zákonníka, a teda nie je potrebné preukazovať vyvolanie následkov nepravdivého tvrdenia\n(stačí preukázať spôsobilosť nepravdivého tvrdenia vyvolať následky), pričom žalobca napriek tomu\ntieto následky nad rámec svojich procesných povinností dostatočne špecifikoval v žalobe nasledovne:\n„Výrok pôsobil hanlivo. Žalovaný svojim výrokom extrémne znevážil žalobcu a vykreslil ho v podstate\nako agresívneho jedinca. Žalovaný sa teda vyjadril bez akéhokoľvek faktického základu o žalobcovi\nv extrémne negatívnom zmysle pri témach citlivo vnímaných verejnosťou. Vzhľadom na uverejnenie\nvýroku v článku na jednom z najčítanejších internetových portálov na Slovensku so širokým vplyvom\nna verejnosť, bola bez akýchkoľvek pochybností znížená dôstojnosť, česť a vážnosť žalobcu vo vzťahu\nk obyvateľom Slovenska (táto skutočnosť nemôže byť sporná).“ Skutkové okolnosti následkov zásahu\nvýroku do integrity osobnosti žalobcu, ako aj samotná spôsobilosť výroku taký zásah vyvolať, boli teda zo\nstrany žalobcu dostatočne opísané, nepostrádali určitosť (opačný výklad by bol prepiatým formalizmom).\nVýsluchy svedkov boli navrhnuté za účelom preukázania vyššie uvedeného s upresnením cez slovné\nspojenie: „Dôkazy: za účelom preukázania vyššie uvedeného, predovšetkým: neoprávneného zásahu do\npráva na ochranu osobnosti žalobcu vzniknutého zverejnením článku, postavenia a uplatnenia žalobcu\nv spoločnosti, jeho postojov, objektívnej spôsobilosti zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu\nvyvolať následky cez článok (objektívnej spôsobilosti narušiť alebo ohroziť práva, chránená ustanovením\n§ 11 Obč. zák.), dopadov článku na česť, dôstojnosť a vážnosť žalobcu, ako aj spôsobilosti článku\nmať dopad na česť, dôstojnosť a vážnosť žalobcu, vnímania článku inými osobami v porovnateľnom\npostavení so žalobcom (v danom mieste a čase so zameraním aj na pociťovanie ujmy na cti, dôstojnosti\naj vážnosti), vplyvu článku na okolie žalobcu a jeho pracovný, rodinný život, súkromný život, difamačného\ncharakteru článku, dosahu článku na verejnosť, bezúspešnosti výzvy žalobcu na ospravedlnenie:“\nŽalobca vytýkal súdu prvej inštancie, že napriek uvedenému nevykonal výsluchy žalobcom navrhnutých\nsvedkov, a teda nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočnosti. Vyvodil\nsi záver, že v čase vydania článku mala spoločnosť už vytvorený vlastný hodnotiaci úsudok ohľadne\nudalostí z 20.06.2015, a to bez jasného a výstižného vysvetlenia, z akých dôkazov vychádzal, ak mal\ntakúto skutkovú okolnosť za preukázanú. V tomto ohľade ide skôr iba o domnienku súdu, dospel k\nnesprávnym skutkovým zisteniam a nepreskúmateľnému záveru. Z videozáznamu v čase 13:38 min.,\nna ktorý poukazuje súd prvej inštancie, sa nedá určiť, či predmet, ktorý letí k moslimskej rodine, smeruje\nod skupiny protestujúcich, a už vôbec z neho nevyplýva, že by tento predmet hodil niekto zo skupiny\nprotestujúcich. Teda dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Pokiaľ úlohou článku bolo čitateľovi\nprezentovať postoj a názory sekretára Konferencie biskupov Slovenska v súvislosti s hlasovaním v\nNárodnej rade SR o návrhu zákona, nedáva zmysel, prečo článok obsahoval aj sporný výrok, ktorý\nbezprostredne s témou návrhu zákona nemal súvis. Zároveň nedáva zmysel, prečo v článku žalovaný\ninformoval o údajnom fyzickom útoku po takom dlhom časovom odstupe. Napriek dlhému časovému\nodstupu si žalovaný neoveril, či k fyzickému útoku zo strany žalobcu naozaj došlo, pričom výrok\nbol nepravdivý, a až po predžalobnej výzve žalovaný vykonal opravu bez ospravedlnenia. Súd prvej\ninštancie teda podľa neho dospel k nepreskúmateľnému záveru. Samotný článok jednoznačne rozlišoval\nslovný a fyzický útok („slovne a fyzicky útočil“), a preto nemôže obstáť argumentácia súdu netýkajúca sa\npredmetného údajného fyzického útoku a skôr zameraná na charakterizovanie slovného správania sa\nžalobcu ako útoku. Inými slovami, hoci predmetom tohto konania nebol výrok v časti a slovnom útoku,\n\nale výrok o fyzickom útoku, napriek tomu súd prvej inštancie, aj keď dokonca výslovne konštatuje, že „k\nfyzickému útoku z jeho strany nedošlo“, rozvíja úvahu o útoku žalobcu v zmysle súdom poukazovanej\nžalobcovej agresívnosti a vulgárnosti vzťahujúcej sa skôr na slovné správanie nerešpektujúc osobitosti\nfyzického útoku. Dospel tak k nepreskúmateľnému záveru. Zo správania žalobcu, charakteru článku\na nepreukázania následkov na osobnosti žalobcu, si súd prvej inštancie vyvodzuje disproporcionalitu\npetitu k intenzite zásahu do osobnosti. Táto argumentácia nemôže podľa žalobcu obstáť, dospel k\nnepreskúmateľnému záveru.\nŽalovaný síce vykonal opravu v článku a prečiarkol slovo „fyzicky“ útočil s nasledovnou, poznámkou:\n„(pozn. red.: Po upozornení právneho zástupcu S. S. dopĺňame, že poslanec neútočil fyzicky.)“, ale\nžalovaný sa žiadnym spôsobom neospravedlnil žalobcovi, a preto mal za to, že neobstojí úvaha súdu\nprvej inštancie o primeranom spôsobe nápravy, keď v dôsledku tohto zásahu do práva na ochranu\nosobnosti výrokom nebolo poskytnuté primerané zadosťučinenie s ohľadom už na samotnú/spôsobilosť\ndopadu článku na verejnosť. Súd prvej inštancie teda dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a\nnepreskúmateľnému záveru. Neobstojí podľa neho argumentácia súdu, že je neprimerané zo strany\nžalobcu požadovať ospravedlnenie pre jeho správanie na zhromaždení. Je nutné rozlišovať medzi\nzávažnosťou neprimeraného slovného útoku a fyzického útoku, čo sú úplne odlišné kategórie útokov,\nkeď fyzický útok je v spoločnosti vnímaný aj odsudzovaný výrazne prísnejšie. Žalobca sa domáhal aj\nospravedlnenia za nepravdivé skutkové tvrdenie o fyzickom útoku. Považoval za neprimerané, pokiaľ\nsa nemôže domôcť ospravedlnenia v tejto veci preto, že je negatívne hodnotený iný atribút jeho\nsprávania (slovné útoky), čo nemôže automaticky vylučovať možnosť žalobcu dosiahnuť primerané\nzadosťučinenie za nepravdivé tvrdenie z inej oblasti (fyzický útok). Ospravedlnenie za nepravdivé\nskutkové tvrdenie o fyzickom útoku nemôže byť bez významu len preto, že by sa mal žalobca dopustiť\nslovného útoku. Opačný výklad by spôsoboval zjavnú disproporciu medzi znášaním následkov slovného\nútoku a možnosťou realizácie práva na ochranu osobnosti za zásah spôsobený nepravdivým skutkovým\ntvrdením o fyzickom útoku. Súd prvej inštancie teda dospel podľa neho k nepreskúmateľnému záveru.\nNapadnutý rozsudok považoval žalobca za celkovo nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť a\nnedostatok presvedčivých dôvodov, s poukazom na argumentáciu z odôvodnenia rozsudku, čo\nspôsobuje rozpor s § 220 ods. 2 CSP. Rozsudok v konečnom dôsledku označil za formalistický. Vyššie\nuvedeným postupom súdu prvej inštancie, výsledkom ktorého bolo nepreskúmateľné súdne rozhodnutie,\nbolo porušené právo žalobcu na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy SR a právo žalobcu na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. To, že právo na\nriadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu,\njednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý\nargument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení\nrozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická\nodpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,\n§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája\n1997; Higgíns c. Francúzsko z 19. februára 1998, uznesenie Najvyššieho súdu SR z 15. 7. 2010 sp. zn.\n5 Cdo 106/2010) „Ústavný súd pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu\na práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu\nnevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces\nnepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním\na hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po\nvykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem\nza predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo boli prijaté v zrejmom\nomyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces“ (uznesenia\nÚstavného súdu Slovenskej republiky z 31.08.2004 sp. zn. IV. ÚS 252/04). Podľa Nálezu Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky z 23. 01.2014, č.k. IV. ÚS 562/2013-60 „Podstata základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv\nna súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby\nbola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok\nústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy).“\nSúd prvej inštancie v danom prípade napriek vyššie uvedenému v spojení s obsahom žaloby,\npodaniami žalobcu, prednesmi žalobcu na pojednávaní, ako aj vykonaným dokazovaním nevyhovel\ndôvodnej žalobe (žalobca sa nedomohol primeraného zadosťučinenia) a neaplikoval § 13 ods. 1 Obč.\nzák., v dôsledku čoho rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. „Nesprávnym\nprávnym posúdením sa rozumie subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo\nprocesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového\n\nstavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že odvolací súd použil nesprávnu\nprávnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, aleju nesprávne interpretoval, a napokon\nprávnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval“ (rozhodnutie\nNajvyššieho súdu SR sp. zn. 2 M Cdo 4/2009). Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu\npri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak\nsúd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale\ninterpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery“ (uznesenie\nNajvyššieho súdu SR z 27. júla 2011 sp.zn. 7 Cdo 7/2010). Vzhľadom na vyššie uvedené považoval\nžalobca rozsudok súdu prvej inštancie aj za vecne nesprávny a navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a\nvec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.\n17. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej\ninštancie ako vecne správny potvrdiť. K údajnému nesprávnemu procesnému postupu súdu prvej\ninštancie, nedostatočnému odôvodneniu rozsudku uviedol, že žalobca považuje odôvodnenie rozsudku\nza nedostatočné pre jeho nezrozumiteľnosť a nepreskúmateľnosť s poukazom len všeobecne na ostatné\nodvolacie dôvody, ktoré v odvolaní uviedol. Podľa názoru žalovaného je však potrebné zdôrazniť,\nže ustálená judikatúra, (mimochodom označená aj v odvolaní) nepovažuje za nedostatok riadneho\nodôvodnenia rozsudku, ak sporová strana len nesúhlasí s obsahom odôvodnenia. V danom prípade\nodôvodnenie rozsudku reaguje na všetky riadne uplatnené prostriedky procesného útoku žalobcu, na\nprávnu argumentáciu žalobcu a súd sa v odôvodnení rozsudku riadne zaoberal aj relevantným právnym\nposúdením predmetu sporu a hlavne právnou otázkou, či v danom prípade boli splnené hmotnoprávne\npodmienky pre uplatnenie a použitie právnych prostriedkov ochrany osobnosti.\nK nevykonaniu dôkazov navrhnutých žalobcom výsluchom svedkov S. N. a D. H., žalovaný uviedol,\nže žalobca pôvodne v lehote poskytnutej súdom navrhoval vykonanie dôkazu na preukázanie ujmy,\nnásledkov neoprávneného zásahu vo vzťahu k jeho osobe iných svedkov. Následne žalobca odvolal\nsvoj návrh na vykonanie dôkazu výsluchom týchto svedkov a žiadal vykonanie výsluchu úplne iných\nsvedkov (N. a H.). Súd prvej inštancie preto nemusel dôkazy výsluchom týchto osôb vykonať, nakoľko\nneboli navrhnuté včas (viď ust. § 153 CSP).\nPoukázal na ust. § 132 ods. 1 CSP, podľa ktorého je žalobca povinný pravdivo a úplne opísať\nrozhodujúce skutočnosti a označiť dôkazy na ich preukázanie. Podľa ust. § 132 ods. 2 CSP opísanie\nrozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na navrhnuté dôkazy. Ak teda žalobca chcel\npreukázať spôsobilosť žalovaného neoprávneného zásahu privodiť žalobcovi ujmu, mal súdu najskôr\npravdivo a úplne opísať súdu následky, ktoré mu neoprávnený zásah spôsobil, a potom mal včas\nnavrhnúť vykonanie dôkazov na preukázanie týchto skutočností, následky. Podľa názoru žalovaného\nsúd prvej inštancie tým, že nevykonal dôkazy výsluchom svedkov navrhnuté žalobcom, neporušil žiaden\nprocesný predpis a konal v súlade so zákonom.\nK údajným nesprávnym skutkovým tvrdeniam z vykonaného dokazovania, žalovaný uviedol, že žalobca\npovažuje za nesprávne skutkové zistenie súdu, že z predmetného videozáznamu (zverejneného na\nwebovej stránke You tube) je zrejmé, ako predmet ktorý letí smerom na moslimskú rodinu, chránenú\ntelami policajtov, smeruje od skupinky, ktorej členom bol aj žalobca. Žalovaný sa plne stotožnil s týmto\nzistením súdu a poukázal na to, že žalobca mal možnosť označiť členov tejto skupiny a žiadať o\nvykonanie dôkazu ich výsluchom na preukázanie opaku. Žalobca však žiaden dôkaz opaku neoznačil\na nenavrhoval vykonať. Pokiaľ súd v odôvodnení rozsudku dospel k zisteniu z videozáznamu, o\nvulgárnosti/agresivite správania sa žalobcu pri slovných útokoch na moslimskú rodinu, je toto zistenie\nsúdu významné pre posúdenie veci, pretože zo správania sa žalobcu bolo zrejmé, že pokiaľ by túto\nmoslimskú rodinu neboli chránili policajti svojimi telami, bolo by k násilnému útoku na túto rodinu došlo.\nZ konania žalobcu bola zrejmá vôľa útočiť aj fyzicky na moslimskú rodinu, ktorá bola prejavená okrem\nvulgárnych a agresívnych pokrikov žalobcu, aj hrozbami zaťatými päsťami, mávaním pažami a pod.\nPokiaľ ide o žalobcom namietané údajné nesprávne právne posúdenie, žalovaný sa plne stotožnil\ns právnym posúdením, ku ktorému súd prvej inštancie dospel pri hodnotení právnych otázok: či\nkonanie žalovaného zverejnením výroku o fyzickom útoku žalobcu na moslimskú rodinu je spôsobilé\nprivodiť žalobcovi ujmu, a či z hľadiska aplikácie zásady proporcionality je primerané poskytnutie\nsatisfakcie. Žalovaný poukázal na to, že slovné vulgárne a agresívne pokriky žalobcu, doplnené\ntelesnými prejavmi vôle žalobcu útočiť fyzicky, ako aj hádzanie predmetov na moslimskú rodinu, je\nútokom, ktorý nepochybne v každom objekte takého útoku vyvoláva psychický stres spôsobilý privodiť\nintenzívny strach, až psychické poruchy u adresáta útoku. Podľa názoru žalovaného je oprávnené aj\ntakéto útoky označiť, hodnotiť ako nielen slovné ale aj fyzické, je to vec hodnotenia zo strany autora\n\nčlánku, ktorý takýto hodnotiaci úsudok formuluje a v danom prípade je aj pre také hodnotenie daný vecný\nzáklad spočívajúci v správaní sa žalobcu.\nVýrok uverejnený v predmetnom článku, že žalobca útočil na moslimskú rodinu slovne aj fyzicky, nie\nje spôsobilý privodiť žalobcovi ujmu. Z obsahu dôkazu, videozáznamu, je preukázané, že žalobca sa\nzúčastnil verejnej demonštrácie násilia, nenávisti proti migrantom, ktorí v státisícoch utekali pred vojnou\nv svojej krajine. Žalobca sa v rozhodnom čase, v čase demonštrácie aj v čase zverejnenia článku,\nangažoval aj verejne expresívnymi výrokmi na i adresu migrantov a aj národnostných menšín za čo\nbol, ako je verejne známe aj právoplatne odsúdený. Jeho prívrženci a politickí partneri ho určite za také\nprejavy extrémizmu neodsudzujú a určite by súhlasili aj s tým, ak by žalobca bol útočil na moslimskú\nrodinu fyzickými agresívnymi dotykmi spôsobujúcimi nielen psychickú, ale aj fyzickú bolesť. Svedkovia\nN. a H. by svojimi svedectvami, keďže sú členmi politickej strany, v ktorej pôsobí aj žalobca, nemohli na\ntomto stave nič zmeniť. Žalobca je politik, osoba verejného záujmu, ktorá musí strpieť aj takúto kritiku.\nOstatná časť našej kultivovanej spoločnosti je voči axtrémizmu, v ktorom sa žalobca politicky angažuje\ntak, negatívne vymedzená, že žalovaný výrok nie je spôsobilý privodiť v tejto časti spoločnosti žiadnu\nzmenu na negatívnom postoji k žalobcovi a jeho prívržencom.\n18. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§\n379, § 380 ods. 1 CSP) a vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, ktorý\nnepovažoval za potrebné doplniť ani znova zopakovať (§ 385 ods. 1 CSP), prejednal vec bez nariadenia\nodvolacieho pojednávania a vo veci rozhodol postupom podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3\nCSP, keď dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.\n19. Podľa ust. § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku\nvecne správne.\nAk sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v\nodôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne\ndoplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 387 ods. 2 CSP).\n20. S poukazom na vyššie citované ustanovenie § 387 ods. 2 CSP a prihliadajúc na obsah súdneho\nspisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v procesnom postupe súdu prvej\ninštancie žiadne vady, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožnil s dôvodmi týkajúcimi\nsa napadnutého rozsudku, na základe ktorých súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol. Súd prvej\ninštancie vykonal vo veci z hľadiska žalobcom uplatneného práva dostatočné dokazovanie, ktorého\nvýsledky aj náležite v súlade s ust. § 191 CSP zhodnotil. Na skutkové zistenia aplikoval správne\nprávne predpisy, z vykonaného dokazovania vyvodil správne právne závery a napadnuté rozhodnutie aj\npodrobne a náležite v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP odôvodnil.\nV odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých\nzaložil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie o žalobe žalobcu podstatné.\nZaoberal sa podstatnými tvrdeniami sporových strán, vyhodnotil, ktoré nimi tvrdené skutočnosti mal za\npreukázané, a ktoré nie, pričom všetky svoje závery riadne odôvodnil. Z odôvodnenia napadnutého\nrozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane\njednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových strán\nna spravodlivý súdny proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná\nskutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a\naj podrobne vyhodnotil. Vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia bol\nkoherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný záver o dôvodnosti\nžalobcami uplatnenej žaloby. S jeho odôvodnením sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil, preto\nsa v ďalšom obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, na ktoré v\nďalšom poukazuje a vyjadruje sa k odvolacím námietkam žalovaných.\n21. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä\nživota a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej\npovahy.\nPodľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od\nneoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov\na aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.\nPodľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa\nodseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v\nspoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.\n\n22. Ustanovenie § 11 Občianskeho zákonníka je podkladom pre ochranu širokého okruhu tzv.\nosobnostných práv. V praxi sa uvedené ustanovenie najčastejšie používa v súvislosti s porušením\npráva na česť a dôstojnosť, teda v prípadoch zverejňovania alebo šírenia nepravdivých, či urážlivých\ninformácií. Nemusí ísť len o zverejnenie v masových médiách, k neoprávnenému zásahu môže dôjsť aj\nuverejnením či šírením nepravdivých alebo urážlivých informácií prostredníctvom sociálnych sietí alebo\ndokonca ústne.\n23. Podľa článku 19 ods. 1 Ústavy SR každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti,\ndobrej povesti a na ochranu mena.\nPodľa článku 19 ods. 2 Ústavy SR každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do\nsúkromného a rodinného života.\nPodľa článku 26 ods. 1 Ústavy SR sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.\n24. Podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 Ústavy SR sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Každý\nmá právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj\nslobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie\ntlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať\nna povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon. Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie\nmožno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv\na slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.\n25. Právo na ochranu osobnosti, ako základné ľudské právo, je garantované článkom 19 Ústavy\nSR, pričom podrobnejšie je tento článok vykonaný ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Občiansky\nzákonník ustanovuje, že fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených\nzásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané\nprimerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo takéto zadosťučinenie postačujúce, najmä preto, že\nbola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba\ntiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. K zásahu do práva na ochranu osobnosti, in\nconcreto do cti a ľudskej dôstojnosti môže dôjsť tak skutkovými tvrdeniami, ako i hodnotiacimi úsudkami.\nPokiaľ ide o zásah spočívajúci v skutkových tvrdeniach, pôjde v zásade o tvrdenia nepravdivé. Takýto\nzásah je daný vtedy, ak v konkrétnom prípade presiahol určitú intenzitu takou mierou, ktorú už v\ndemokratickej spoločnosti nemožno tolerovať (Nález ÚS ČR sp.zn. I. ÚS 156/99 zo dňa 8.2.2000).\n26. Sloboda prejavu je ako základné politické právo chránená tak na vnútroštátnej úrovni (čl. 26 Ústavy\nSR), ako aj na úrovni medzinárodnej (čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,\nčl. 11 Charty základných práv EÚ). Táto sloboda prejavu však nemôže byť zneužívaná, teda spôsobilá\nneoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti. Každý novinár, by mal poznať hranice slobody\nprejavu, za ktoré nemôže ísť. Okrem právneho minima, musí vedieť rozlišovať medzi tvrdeniami a\nhodnotiacimi úsudkami, ktoré vysloví na adresu niekoho iného. Platí tu princíp, že ani novinár nemôže\nrozširovať o niekom tvrdenia, ktoré sú nepravdivé, pretože o tvrdení sa dá povedať, či je pravdivé alebo\nnie. Hodnotiaci úsudok zase možno posudzovať ako primeraný alebo neprimeraný. Neprimeranosť\núsudku je daný buď tým, že logicky nevyplýva z pravdivých premís alebo tým, že je z hľadiska formy\nneprimeraný.\n27.\nJe nepochybné, že rozhodnutie súdu prvej inštancie malo v okolnostiach prípadu zákonný\nzáklad (§ 13 Obč. zák.) a že sledovalo cieľ ochrany ústavne zaručeného práva žalobcu na ochranu\nosobnosti. Tento cieľ možno považovať za legitímny, pretože čl. 26 ods. 4 ústavy umožňuje zákonom\nobmedziť slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie okrem iného vtedy, ak ide o opatrenia v\ndemokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, čo nepochybne zahŕňa aj právo\nna ochranu osobnosti. Nemožno pritom opomenúť, že základné právo na zachovanie osobnej cti, dobrej\npovesti a na ochranu mena požíva ústavnú ochranu v čl. 19 ústavy a ako ústavne zaručené právo\npreto obstojí ako prípustný dôvod obmedzenia slobody prejavu (za splnenia podmienok skúmaných v\nteste proporcionality) aj v prípade, ak by čl. 26 ods. 4 ústavy takéto dôvody výslovne nevymedzoval\n(I. ÚS 77/08, III. ÚS 238/08). Pri strete práva na ochranu osobnosti a slobody prejavu je kľúčovým\nich vyvažovanie, a teda rozhodovanie, ktoré z týchto práv má v prejednávanej veci prednosť - test\nproporcionality. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe Ústavného súdu SR (IV. ÚS 302/2010, I. ÚS\n408/2010, I. ÚS 352/2011, I. ÚS 416/2011, I. ÚS 390/2011, IV. ÚS 107/2010, II. ÚS 326/09, II. ÚS 152/08)\nje v takomto prípade nutné v zásade skúmať a) kto, b) o kom, c) čo, d) kde, e) kedy a f) ako hovorí.\n\nPri posudzovaní otázky KTO mal neprípustným (podstatným) spôsobom zasiahnuť do práv konkrétnej\nfyzickej osoby alebo právnickej osoby garantovaných čl. 19 ústavy, treba vychádzať zo stabilizovanej\njudikatúry ESĽP, ktorá subjekty uplatňujúce slobodu prejavu rozčleňuje do viacerých skupín z hľadiska\ndôležitosti ich prejavov pre výmenu názorov v demokratickej spoločnosti. Z judikatúry ESĽP jednoznačne\nvyplýva, že privilegované postavenie z hľadiska ochrany slobody prejavu patrí novinárom a masmédiám,\na to zvlášť pri informovaní o veciach verejného záujmu (napr. rozsudok ESĽP Prager a Oberschlick v.\nRakúsko z 26.4.1995, sťažnosť č. 1594/90 alebo rozsudok ESĽP Bladet Tromso a Stensaas proti Nórsku\nz 20.5.1999, sťažnosť č. 21980/93). Novinári majú (spoločenskú) povinnosť poskytovať informácie a\nmyšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie\ndostať.\nV súvislosti s posudzovaním otázky „O KOM“, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že dôsledkom\nsnahy o podporu výmeny názorov o verejne zaujímavých témach je aj kategorizácia osôb, ktorých\nsa uverejnené informácie a do ktorých osobnostnej sféry negatívne zasahujú, resp. môžu zasahovať.\nHranice akceptovateľnosti šírenia informácií týkajúcich sa osobnostnej sféry sú najširšie u verejne\nčinných osôb (resp. osôb tzv. verejného záujmu) a najužšie u „bežných“ občanov (rozhodnutie ESĽP vo\nveci Janowski proti Poľsku z 21.1.1999, sťažnosť č. 25716/94, § 28).\n28. Zostávalo v danom prípade posúdiť, či predmetný článok skutočne obsahoval aj nepravdivé a\npoškodzujúce informácie o žalobcovi, spôsobilé zasiahnuť do i jeho základného práva garantovaného\nčl. 19 ústavy, pričom prípadný zásah do nich by bolo možné hodnotiť ako podstatný. Pri posudzovaní\notázky „ČO“ bolo predmetom inkriminovaného výroku, posúdiť, či prostredníctvom neho sa poukazuje\nna dôležitú otázku verejného záujmu. V rámci prípustnej (oprávnenej) kritiky nie sú prekročené jej\nvecné limity a zároveň je dodržaná požiadavka ich primeranosti. Vecná je taká kritika, ktorá vychádza\nz pravdivých východiskových podkladov a ktorá z nich zároveň logicky vyvodzuje zodpovedajúce\nhodnotiace úsudky. Ak nie sú však tieto podklady pravdivé a ak je hodnotiaci úsudok difamujúci, potom\nnemožno kritiku považovať za primeranú. Výpovedná hodnota inak pravdivého tvrdenia môže byť s\nohľadom na kontext článku, v ktorom je uvedené, značne skreslená, resp. deformovaná (skreslenie\nmôže byť spôsobené formou jeho podania alebo zasadením tvrdenia do takých súvislostí, či okolností,\nktoré objektívne vyvolá dojem skresľujúci pravdu), a to až do takej miery, že zhodnotením inak\npravdivého tvrdenia dospeje čitateľ k nepravde, ktorá môže zasiahnuť do práv iných (I. ÚS 408/2010).\nDôležitým kritériom pri posudzovaní zásahu do slobody prejavu je totiž aj miesto, kde zazneli, resp.\nkde boli uverejnené sporné výroky (t.j. otázka „KDE“ bol inkriminovaný príspevok uverejnený). Vo\nvšeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sa informácia distribuuje, tým vyššia je ochrana osobnostných\npráv.\nV súvislosti s posudzovaním kritéria „AKO“ boli informácie v inkriminovanom príspevku zverejnené,\nodvolací súd poukazuje na skutočnosť, že vo svojej rozhodovacej činnosti štandardne vychádza z\njudikatúry ESĽP, ktorá nepopiera právo novinára dopustiť sa aj určitého zjednodušenia či dokonca\nnepresnosti, avšak za súčasného rešpektovania zásady, že uverejnenie informácií v relevantnom čase\nzodpovedalo reálne existujúcim skutočnostiam (porovnaj napr. nález Ústavného súdu Českej republiky\nsp. zn. I. ÚS 156/99).\n29. Osoby verejného záujmu sú stredobodom pozornosti verejnosti predovšetkým v dôsledku pôsobenia\nvo verejných funkciách. Relatívne osoby verejného záujmu sú len prechodne stredobodom záujmu\nverejnosti, pretože sú na krátky čas spojení s určitou udalosťou verejného záujmu. Relatívnymi osobami\nverejného záujmu sa môžu stať osoby nielen pozitívnou činnosťou, ale aj prostredníctvom negatívnej\nčinnosti. U týchto osôb má pri kolízii práva na informácie s jednotlivými osobnostnými právami prednosť\nprávo na informácie. Dôsledkom je, že hranice prípustnej kritiky sú širšie u politikov (osoby absolútneho\nverejného záujmu) ako u súkromných osôb. Na rozdiel od súkromných osôb politici sa nevyhnutne a\nvedome vystavujú prísnemu skúmaniu svojich slov a skutkov zo strany novinárov a širokej verejnosti a\nmusia následne prejaviť väčšiu mieru tolerancie.\nŽalobca bol v rozhodnom čase poslanec Národnej rady SR, osobou verejného záujmu.\n30. Ustanovenie § 13 Občianskeho zákonníka zakotvuje, akými prostriedkami ochrany sa môže fyzická\nosoba, ktorej osobnostné práva boli ohrozené alebo porušené, domáhať ochrany svojich subjektívnych\npráv na súde. Výpočet spôsobov, ktoré uvádza Občiansky zákonník je len exemplifikatívny, čo sa dá\nvyvodiť gramatickým výkladom slova „najmä“.\nV prípade porušenia, resp. ohrozenia osobnostných práv sa môže osoba v zmysle § 13 Občianskeho\nzákonníka domáhať najmä:\n\n1. zdržania sa ďalších zásahov (tzv. negatórna žaloba), kedy sa fyzická osoba bude domáhať upustenia\nod pokračovania neoprávnených zásahov. Táto možnosť prichádza do úvahy najmä pri trvácom\ncharaktere niektorých zásahov, napr. šírenie nepravdivých správ, opakované výroky hrubej povahy atď.\nPre úspech v spore sa vyžaduje presná špecifikácia konania. Hmotnoprávnou podmienkou pre podanie\nžaloby tohto typu je, že neoprávnený zásah trvá, alebo hrozí jeho opakovanie v budúcnosti.\n2. obnovenia pôvodného stavu (tzv. reštitučná žaloba) - fyzická osoba sa môže domáhať odstránenia\nnásledkov neoprávneného zásahu, a to najmä môže požadovať obnovenie stavu, ktorý tu bol pred\nneoprávneným zásahom. Pri tomto type žaloby je dôležité, že následky neoprávneného zásahu trvajú, aj\nkeď samotný zásah už pominul. Spôsob odstránenia následkov sa bude líšiť v závislosti od konkrétneho\nprípadu. Žalobný návrh (petit) musí obsahovať konkrétny spôsob odstránenia následkov.\n3. satisfakcie - fyzická osoba sa môže pri vzniku nemajetkovej ujmy domáhať poskytnutia aj primeraného\nzadosťučinenia. Na vznik zodpovednosti za nemajetkovú ujmu sa vyžaduje neoprávnenosť zásahu,\nvznik nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi neoprávneným zásahom a nemajetkovou ujmou.\nZdržovací nárok spočíva v zdržaní sa konania, ktorým narušiteľ ohrozuje alebo porušuje osobnostné\nprávo dotknutej osoby (napríklad zákaz zverejnenia hanlivých alebo súkromných informácií atď.).\nReštitučný alebo tiež odstraňovací nárok spočíva v odstránení škodlivého následku a obnove pôvodného\nstavu (napr. odstránenie príspevku na sociálnych sieťach). Satisfakčný nárok predstavuje určitý druh\nzadosťučinenia voči poškodenému, a to buď formou morálnej satisfakcie, teda najmä ospravedlnenia,\nalebo peňažnej satisfakcie.\n31. Dôležitou otázkou je aj otázka dostatočného zadosťučinenia. Podľa ust. § 13 ods. 1 Občianskeho\nzákonníka má fyzická osoba právo na dané primerané zadosťučinenie. Uvedené právo je nepeňažnej\npovahy. Môže ísť o ospravedlnenie sa, uvedenie pravdivých skutočností a pod. Medzi takúto satisfakciu\npatrí aj právo na opravu a právo na odpoveď upravené ust. § 7 a 8 zákona č. 167/2008 Z.z. Pri práve\nna opravu ide o právo na opravu nepravdivého tvrdenia v tlači alebo spravodajstve. Právo na odpoveď\nje právo na uverejnenie odpovede v tlači alebo spravodajstve na uverejnené neúplné, nepravdivé alebo\nskresľujúce tvrdenia.\n32. V prejednávanej veci bolo nepochybne preukázané, že dňa 11.02.2019 o 10:00 hod., bol na\ninternetovom portáli www.topky.sk zverejnený článok s nadpisom „Katolícka cirkev čelí kritike: FOTO I. H.\nna sociálnej sieti“. Z obsahu predmetného článku, ktorý súdu predložil žalobca spolu s podanou žalobou\nvyplýva, že článok informoval o postoji a vyjadrení M. L., vtedajšieho sekretára Konferencie biskupov\nSlovenska v súvislosti s hlasovaním v Národnej rade SR o návrhu zákona poslanca V. I. o sprísnení\ninterupcií. V danom článku autor informoval aj o tom, že v súvislosti s hlasovaním L. vyslovil vďaku S..\nH. a jeho strane. V článku je uvedené aj: „V tomto prípade ide o minimálne paradoxný jav v súvislosti\npráve s H., ktorí sa za posledné roky zviditeľnili aj názormi, ktoré o ochrane života v samotnej podstate\nnesvedčia. Okrem toho, že ich sympatie k bývalému vojnovému Slovenskému štátu, ktorý sa podieľal na\nsmrti mnohých nevinných ľudí počas 2. svetovej vojny, sú známe, len málo ľuďom neušlo, ako ich ďalší\nčlen strany S. S. slovne a fyzicky útočil (pozn. red.: Po upozornení právneho zástupcu S. S. dopĺňame,\nže poslanec neútočil fyzicky.) na moslimskú rodinu pri bratislavskej vlakovej stanici. Nehovoriac o tom,\nže tieto a mnohé ďalšie kauzy H. ku cti a už vôbec ku ochrane života ako takého nesvedčia.“\nNebolo sporné, že žalovaný zverejnil na internetovom portáli www.topky.sk predmetný článok, ani že\nžalobca sa dňa 20.06.2015 zúčastnil zhromaždenia, súčasťou ktorého bola aj agresívna demonštrácia\núčastníkov voči moslimskej rodine na bratislavskej vlakovej stanici a strany tiež nepovažovali za sporné,\nže žalobca a moslimskú rodinu útočil slovne. Medzi stranami sporu zostalo sporné, či žalobca na\nmoslimskú rodinu útočil aj fyzicky, čo žalovaný uviedol v predmetnom článku a či daným článkom mohlo\nbyť žalobcovi zasiahnuté do jeho práv na ochranu osobnosti, za čo podľa návrhu žalobcu požadoval\nospravedlnenie, ktoré malo byť zverejnené na internetovom portáli topky.sk. Predmetom sporu tak\nbol výrok o fyzickom útoku žalobcu na moslimskú rodinu, na základe čoho sa žalobca domáhal od\nžalovaného ospravedlnenia, ktorý nebol preukázaný, teda žalovaným uvedený ako nepravdivý. Sám\nžalobca však v konaní uviedol, že s videonahrávkou je oboznámený, uviedol, že si uvedomuje svoje\nnevhodné správanie, za ktoré sa viackrát ospravedlnil. K oprave uverejneného výroku žalovaným došlo\nna výzvu žalobcu vypustením/preškrtnutím slov „a fyzicky“ s doplnením, že poslanec neútočil fyzicky,\navšak bez žalobcom požadovaného sa ospravedlnenia, čo nepovažoval žalobca za postačujúce. Takéto\nodstránenie v príspevku však odvolací súd považoval za primerané odstránenie škodlivého pôsobenia\nvoči žalobcovi a za dostatočnú formu nápravy.\nŽalobca ani nekonkretizoval v akom rozsahu a v akej oblasti bol vyvolaný zvýšený zásah, odôvodňujúci\nním uvedený satisfakčný nárok spočívajúci v ospravedlnení sa žalovaného, okrem už žalovaným vyššie\n\nuvedenej vykonanej nápravy. Len všeobecným spôsobom naznačoval, že daný článok mu mal spôsobiť\nujmu na cti, dôstojnosti, vážnosti a ohroziť jeho spoločenské uplatnenie. Nešpecifikoval, ktoré zložky\njeho osobnosti boli článkom zasiahnuté, tieto bližšie nekonkretizoval, a to ani v jednej z označenej\nzložky osobnosti od podania žaloby a v priebehu celého konania. Výpoveďami ním navrhnutých svedkov\nnemožno ním pociťované zásahy nahrádzať. Žalobca len uviedol, že tieto následky uvedú svedkovia,\nktorých mal súd vypočuť, čo ako súd ustálil vyššie, nie je úlohou svedkov, keďže sa jedná o rozhodujúce\nskutkové okolnosti týkajúce sa zásahov do vlastnej osobnosti strany sporu, ktoré bola povinná uviesť a\nhlavne ich mala byť schopná uviesť samotná strana sporu. Žalobcovi v jeho tvrdeniach o významných\nzásahoch do jeho osobnosti, predovšetkým týkajúcich sa dobrého mena, cti, či vážnosti alebo uplatnenia\nv spoločnosti však nesvedčí ani tá objektívna skutočnosť, že bol vo voľbách od Národnej rady SR v\nroku 2020 (teda v čase po vydaní článku žalovaného, ktorý mal spôsobiť žalobcovi ujmu v spoločnosti),\nzvolený za poslanca národnej rady, a teda získal dostatočnú priazeň verejnosti. Možno prisvedčiť\nsúdu prvej inštancie, že práve post poslanca národnej rady je funkcia, ktorá je výhradne závislá od\nvnímania takejto osoby verejnosťou, od jej povesti a dobrého mena v spoločnosti a schopnosti presvedčiť\nspoločnosť o svojich kvalitách. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca nemohol pocítiť také zásahy do\nosobnosti, ako uvádzal, a už vôbec nie zásah ohrozujúci jeho spoločenské uplatnenie, keď hneď v\nnasledujúcich voľbách po vydaní článku žalovaného bol zvolený za poslanca Národnej rady SR. Pokiaľ\nby žalobca čelil v súvislosti s vydaním článku odsudzujúcim postojom spoločnosti, takýto kariérny\núspech, ktorý výhradne závisí od povesti v spoločnosti, by vo voľbách nezaznamenal. Na tomto by nič\nnezmenil ani prípadný výsluch žalobcom navrhnutých svedkov.\nV súvislosti so žalobcom namietaným nevykonaným dokazovaním výsluchom navrhnutých svedkov\nsúdom prvej inštancie a následnému vyhodnoteniu ich výpovedí, odvolací súd uvádza, že z judikatúry\nnajvyššieho súdu vyplýva, že nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno zaťažiť len tromi\ndôvodmi. Prvým je argument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť, ku ktorej overeniu alebo vyvráteniu je\nnavrhnutý dôkaz bez relevantnej súvislosti s predmetom konania,; ďalším je argument, podľa ktorého\ndôkaz neoverí tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou a\ntretím argumentom je nadbytočnosť dôkazu, ku ktorému overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný,\nbolo už doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené alebo vyvrátené.\nSúd prvej inštancie správne vyhodnotil nevykonanie výsluchu žalobcom navrhovaných svedkov za\núčelom uvedenia a preukázania, aké negatívne dôsledky v súvislosti s článkom žalobca pocítil, keďže je\npredovšetkým povinnosťou strany sporu uviesť skutkové tvrdenia, ktoré sú rozhodujúce pre uplatnenie\npráva, ktoré nemožno nahradiť poukázaním na označené dôkazy a ani ich nemožno nahradiť samotnými\ndôkazmi. Úlohou svedka v konaní nie je uviesť to, čo mala uviesť predovšetkým samotná strana, a tým\nnahrádzať jeho povinnosť tvrdiť a dôkazmi preukázať tvrdenia strany. Pokiaľ však strana sama o sebe nič\nnetvrdí a uvedie, že rozhodujúce skutkové tvrdenia má uviesť svedok, nesplní tým jednu zo základných\nprocesných povinností strany - opísať súdu rozhodujúce skutkové okolnosti pre uplatnenie svojho práva.\nOdvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že žalobca nemohol pocítiť také zásahy\ndo osobnosti ako súdu uvádzal a už vôbec nie zásah ohrozujúci jeho spoločenské uplatnenie, keď\nhneď v nasledujúcich voľbách po vydaní článku žalovaného, dokázal spoločnosť presvedčiť o svojich\nprednostiach natoľko, že bol zvolený za poslanca národnej rady. Nemožno poprieť, že pokiaľ by\nžalobca čelil v súvislosti s vydaním článku odsudzujúcim postojom spoločnosti, takýto kariérny úspech,\nktorý výhradne závisí od povesti v spoločnosti, by vo voľbách nezaznamenal. Na uvedenom závere\nby nič nezmenil ani prípadný výsluch žalobcom navrhnutých svedkov. Ak aj žalobca pocítil nejakú\nzmenu vnímania spoločnosti voči svojej osobe, bol toho názoru, že takéto reakcie verejnosti mohol\nzaznamenať skôr bezprostredne po zverejnení a rozšírení informácii ohľadne žalobcovho správania na\nzhromaždení v roku 2015, a nie až po vydaní článku žalovaného v roku 2019, keďže v čase vydania\nčlánku mala spoločnosť už vytvorený vlastný hodnotiaci úsudok. Možno sa tiež stotožniť s názorom\nsúdu prvej inštancie, že nakoľko k predmetnému incidentu (nevhodnému správaniu žalobcu) došlo\n20.06.2015, pričom od tohto času bola verejnosť informovaná a najmä aj bola oboznámená s priebehom\nzhromaždenia aj s tým, ako sa samotný žalobca na tomto zhromaždení správal (spoločnosť teda už mala\no veci vytvorený vlastný hodnotiaci úsudok), článok žalovaného, ktorý vyšiel 11.02.2019, teda takmer 4\nroky po tejto udalosti, a ktorého ťažisková téma nebola o osobe žalobcu a jeho spomína záverom len\nokrajovo, nemohol žalobcovi spôsobiť také následky.\n33. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd\nstotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na\nspravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom\núspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).\n\nSúd prvej inštancie svoje rozhodnutie aj náležite v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP, jasným,\nzrozumiteľným a presvedčivým spôsobom odôvodnil, dostatočne sa vysporiadal so skutkovými a\nprávnymi skutočnosťami podstatnými pre jeho rozhodnutie, preto ani v tomto smere odvolacia námietka\nžalovaného nebola dôvodná. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so\nvšetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie\no žalobe žalobcu podstatné. Zaoberal sa podstatnými tvrdeniami sporových strán, vyhodnotil, ktoré\nnimi tvrdené skutočnosti mal za preukázané, a ktoré nie, pričom všetky svoje závery riadne odôvodnil.\nZ odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri\nhodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil\nani právo sporových strán na spravodlivý súdny proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení\nneabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie ich náležitým\nspôsobom v celom súhrne posúdil a aj podrobne vyhodnotil. Vo svojej argumentácii obsiahnutej\nv odôvodnení napadnutého rozhodnutia bol koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho\nargumenty podporujú príslušný záver o dôvodnosti žalobcami uplatnenej žaloby. S jeho odôvodnením sa\nodvolací súd v celom rozsahu stotožnil, a na ktoré dôvody aj v ostatnom poukazuje (§ 387 ods. 2 CSP).\n34. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd vyhodnotil všetky odvolacie námietky žalobcu za\nnedôvodné a nespôsobilé pre zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, preto odvolací súd\nnapadnutý rozsudok prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.\n35. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení\ns § 225 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a žalovanému, úspešnému v odvolacom konaní, priznal nárok na\nnáhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu.\n36. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nTento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak\na/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\nc/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom\nrozsahu a nekonal za ňu\nzákonný zástupca alebo procesný opatrovník,\nd/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\nf/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\nDovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa\npotvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky,\na/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).\nDovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak\na/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;\nna príslušenstvo sa neprihliada,\nb/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s\nochranou slabšej strany\nneprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nc/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase\nzačatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 CSP).\nDovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).\nDovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia\nodvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta CSP).\n\nDovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom\nsúde (§ 427 ods. 2 CSP).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom.\nDovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).\nPovinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je\na/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\nb/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa,\nc/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený\nosobou založenou alebo zriadenou na\nochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie\npodľa\npredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou\nalebo odborovou\norganizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie\ndruhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).\nDovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto\nustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).\nDovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).\nDovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že\nrozhodnutie spočíva v nesprávnom\nprávnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).\nDovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie\nveci, ktoré pokladá za\nnesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "12C/28/2019", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:fdc5ec14-652c-4cda-9122-e4d2f889ba5d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 562/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 562/2013 z 23. 1. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-01-23", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fdc5ec14-652c-4cda-9122-e4d2f889ba5d"}, {"guid": "ussr:0ded18cb-e138-4da4-9fbe-91a7f57d306e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 416/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 416/2011 z 3. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-03", "citacie_n": 33, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0ded18cb-e138-4da4-9fbe-91a7f57d306e"}, {"guid": "ussr:d9b583c4-e780-4404-b572-f86116f9fed8", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 390/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 390/2011 z 19. 10. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-10-19", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d9b583c4-e780-4404-b572-f86116f9fed8"}, {"guid": "ussr:7c79c0c0-3c3f-48ad-9aee-1e8e793c97cd", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/2011 z 28. 9. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-09-28", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7c79c0c0-3c3f-48ad-9aee-1e8e793c97cd"}, {"guid": "ussr:561ecdf9-cffc-40fb-b2b4-e9c92f9e603a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 302/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 302/2010 z 7. 7. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-07-07", "citacie_n": 108, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:561ecdf9-cffc-40fb-b2b4-e9c92f9e603a"}, {"guid": "ussr:bd16a2ee-8775-44ee-980e-174da34cd511", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 408/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 408/2010 z 16. 6. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-06-16", "citacie_n": 58, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bd16a2ee-8775-44ee-980e-174da34cd511"}, {"guid": "ussr:d2d64e91-ef03-49e2-9c6a-7f06796d8648", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 107/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 107/2010 z 28. 10. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-10-28", "citacie_n": 140, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d2d64e91-ef03-49e2-9c6a-7f06796d8648"}, {"guid": "ussr:a8116a06-df0d-40fc-891d-6022b5240a94", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 326/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 326/09 z 4. 3. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-03-04", "citacie_n": 126, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a8116a06-df0d-40fc-891d-6022b5240a94"}, {"guid": "ussr:8d9a9b76-2dae-47a1-b474-2b05840e94ec", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 152/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 152/08 z 15. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-15", "citacie_n": 291, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8d9a9b76-2dae-47a1-b474-2b05840e94ec"}, {"guid": "ussr:633d07f2-1d47-401c-94a0-2974134bd823", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 238/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 238/08 z 29. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-29", "citacie_n": 48, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:633d07f2-1d47-401c-94a0-2974134bd823"}, {"guid": "ussr:aee5e076-3263-4579-b1ca-e58bebc4614d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 77/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 77/08 z 6. 3. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-03-06", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aee5e076-3263-4579-b1ca-e58bebc4614d"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}], "citovane_v": []}