Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 15Co/162/2022 1318207824 18. 12. 2024 Mgr. Zita Leimbergerová ECLI:SK:KSBA:2024:1318207824.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zity Leimbergerovej a členiek senátu JUDr. Silvie Walterovej a JUDr. Evy Mészárosovej, v právnej veci žalobkyne: Q. T. G. Q. I. U. K. Z. Q. I. U. Á. , W. H. XX.X.XXXX, M. F. F., Q. Č.. XXX/XX, zastúpená advokátom: JUDr. Igor Kovačik, Bratislava, Panenská č. 7, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo dopravy Slovenskej republiky, IČO: 30 416 094, Bratislava, Námestie slobody č. 6, o náhradu škody v sume 975,- € s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava III) zo dňa 13. januára 2022, č. k. 23 C 73/2018-181, takto rozhodol: I. Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava III) zo dňa 13. januára 2022, č. k. 23 C 73/2018-181, p o t v r d z u j e . II. Žalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 13.1.2022, č. k. 23 C 73/2018-181, vo výroku I. žalobu zamietol a vo výroku II. žalovanému priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Vychádzal zo žaloby doručenej súdu dňa 19.12.2018, ktorou sa žalobkyňa domáhala uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť jej sumu 975,- € s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 975,- € od 16.11.2018 až do zaplatenia z titulu náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci. Žalobkyňa žalobu odôvodnila tým, že rozhodnutím Okresného úradu Bratislava, odboru výstavby a bytovej politiky zo dňa 10.1.2017, jej boli trvalo vyvlastnené pozemky v prospech Národnej diaľničnej spoločnosti, a.s., ktoré rozhodnutie považuje za nezákonné, pretože na jej odvolanie bolo zrušené Ministerstvom dopravy a výstavby Slovenskej republiky ako príslušným odvolacím orgánom. Po vrátení veci na ďalšie konanie Okresný úrad Bratislava vydal v poradí druhé rozhodnutie zo dňa 2.8.2017 (správne 4.8.2017 - poznámka odvolacieho súdu), ktorým z dôvodu späťvzatia návrhu na vyvlastnenie podaného zo strany Národnej diaľničnej spoločnosti, a.s., vyvlastňovacie konanie zastavil. Okresný úrad Bratislava však v tomto rozhodnutí nerozhodol o trovách správneho (vyvlastňovacieho) konania, preto podala proti nemu podnet na jeho preskúmanie mimo odvolacieho konania. Na základe tohto podnetu bolo napadnuté rozhodnutie Okresného úradu Bratislava o zastavení vyvlastňovacieho konania zrušené rozhodnutím Ministerstva dopravy a výstavby Slovenskej republiky a z tohto dôvodu považuje aj toto v poradí druhé rozhodnutie Okresného úradu Bratislava za nezákonné. Žalobkyňou uplatnený nárok na náhradu škody spočíval v účelne vynaložených trovách konania, ktoré žalobkyni vznikli v konaniach, v ktorých boli vydané nezákonné rozhodnutia a v konaniach, v ktorých boli nezákonné rozhodnutia zrušené, vrátane trov právneho zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie advokátom v predmetných správnych konaniach a náklady vynaložené na dokazovanie v predmetnom správnom konaní, čím žalobkyni vznikla škoda v celkovej sume 975,- € (10 x úkon právnej služby v
sume 66,- € v zmysle § 11 ods. 1 písm. a/ v spojení s § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v platnom znení, znalečné za vypracovanie znaleckého posudku v sume 275,- € a znalečné za vypracovanie doplnenia znaleckého posudku v sume 40,- €). Žalobkyňa považovala za preukázanú nezákonnosť rozhodnutí orgánu verejnej moci, nakoľko obe rozhodnutia boli nadriadeným správnym orgánom zrušené. Medzi nezákonnými rozhodnutiami a škodou v podobe trov právneho zastúpenia a trov znalečného žalobkyňa vzhliadla priamu vecnú príčinnú súvislosť, pretože pokiaľ by orgán verejnej moci postupoval v súvislosti s návrhom Národnej diaľničnej spoločnosti na vyvlastnenie pozemkov vo vlastníctve žalobkyne v súlade so zákonom, žalobkyňa by nemala dôvod dať sa právne zastúpiť advokátom a uhrádzať s tým spojené trovy právneho zastúpenia, ako ani objednať si vypracovanie znaleckého posudku a jeho aktualizáciu a uhrádzať s tým spojené trovy znalečného, preto bez nezákonných rozhodnutí by nebola nastala škoda na strane žalobkyne. Z tohto dôvodu sa ako poškodená domáhala postupom podľa zákona č. 514/2003 Z. z. náhrady škody z titulu nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci (okresného úradu), za ktorú zodpovedá štát, konkrétne Ministerstvo dopravy a výstavby Slovenskej republiky (aktuálne Ministerstvo dopravy Slovenskej republiky - ďalej len „Ministerstvo dopravy SR“) ako orgán oprávnený konať v mene štátu jej dňa 5.11.2018 oznámilo, že jej nárok na náhradu škody neuspokojí. 2. Vo veci vykonal súd prvej inštancie dokazovanie oboznámením sa s predloženými listinnými dôkazmi a zistil na základe vykonaných dôkazov nasledovný skutkový stav. Okresný úrad Bratislava, odbor výstavby a bytovej politiky rozhodnutím č. OU-BA-I zo dňa 10.01.2017, vyvlastnil nehnuteľnosť - ornú pôdu vo výlučnom vlastníctve žalobkyne, nachádzajúcu sa v katastrálnom území S., okres Bratislava V, obec BA - m. č. S., zapísanú na liste vlastníctva LV č. XXXX, pre katastrálne územie S., v prospech navrhovateľa vyvlastnenia pozemku - Národnej diaľničnej spoločnosti, a.s. (ďalej len „NDS“), ktorému uložil povinnosť uhradiť žalobkyni náhradu za vyvlastnenie jej vlastníckeho práva. Proti uvedenému rozhodnutiu podala žalobkyňa ako účastníčka správneho (vyvlastňovacieho) konania odvolanie, navrhujúc rozhodnutie správneho orgánu zmeniť tak, že rozhodne o vyvlastnení predmetných pozemkov za primeranú peňažnú náhradu v sume 133.202,44 €, stanovenú znaleckým posudkom č. 28/2016, vyhotoveným znalcom Ing. Oskárom Kevickým alebo zrušiť a vec vrátiť správnemu orgánu na nové prejednanie a rozhodnutie. Ministerstvo dopravy SR, sekcia výstavby ako odvolací správny orgán rozhodnutím č. XXXXX/XXXX/SV/XXXXX, zo dňa 25.4.2017, podľa § 59 ods. 3 správneho poriadku zrušilo rozhodnutie Okresného úradu Bratislava, odbor výstavby a bytovej politiky č. OU-BA-I zo dňa 10.1.2017 a vec mu vrátilo na nové prejednanie z dôvodu, že navrhovateľ (NDS) v návrhu kúpnej zmluvy stanovil cenu za dotknutý pozemok na základe znaleckého posudku č. 146/2015 a citovaný znalecký posudok tiež predložil k návrhu na vyvlastnenie, avšak okresný úrad stanovil finančnú náhradu za vyvlastnenie predmetného pozemku na základe navrhovateľom v priebehu správneho konania predloženého aktualizovaného znaleckého posudku č. 88/2016, zo dňa 22.12.2016, pričom nevyzval odvolateľku ako účastníčku správneho konania (v tomto konaní žalobkyňu), aby sa k predloženému znaleckému posudku č. 88/2016 v primeranej lehote vyjadrila. Rozhodnutím vo forme oznámenia č. OU-BA-I.XXXX/XXXX/GRJ, zo dňa 4.8.2017, Okresný úrad Bratislava, odbor výstavby a bytovej politiky zastavil vyvlastňovacie konanie vyznačením v spise z dôvodu späťvzatia návrhov na vyvlastnenie, podaných NDS a uviedol, že požiadavke náhrady trov vyvlastňovacieho konania nie je možné vyhovieť, nakoľko z dikcie ustanovenia § 31 ods. 1 správneho poriadku jednoznačne vyplýva, že trovy (napr. správne poplatky, náklady zastupovania, trovy súvisiace so získavaním predpísaných podkladov pre rozhodnutie, ktoré tvoria prílohu k podaniu atď.), ktoré vznikli účastníkovi konania, znáša účastník konania. Proti rozhodnutiu o zastavení vyvlastňovacieho konania podala žalobkyňa podnet na preskúmanie mimo odvolacieho konania z dôvodu, že správny orgán jej nepriznal trovy konania, pričom v napadnutom rozhodnutí sa o náhrade trov konania ani nezmienil. Ministerstvo dopravy SR, sekcia výstavby rozhodnutím č. XXXXX/XXXX/SV/XXXXX, zo dňa 27.11.2017, podľa § 65 ods. 2 správneho poriadku zrušilo rozhodnutie Okresného úradu Bratislava, odbor výstavby a bytovej politiky č. OU-BA-I zo dňa 4.8.2017 z dôvodu, že vo výroku napadnutého rozhodnutia nerozhodol o žiadosti podateľky (v tomto konaní žalobkyne) o náhradu trov vyvlastňovacieho konania a ani z odôvodnenia rozhodnutia o zastavení vyvlastňovacieho konania nevyplýva, akým spôsobom sa okresný úrad vysporiadal s predmetnou žiadosťou, preto ministerstvo dospelo k záveru, že rozhodnutím okresného úradu bol porušený zákon v ustanovení § 31 ods. 2 správneho poriadku. Žalobkyňa dňa 14.6.2018 písomne požiadala Ministerstvo dopravy SR o predbežné prerokovanie svojho nároku na náhradu škody, ktorý spočíval v náhrade v správnom (vyvlastňovacom) konaní vzniknutých účelne vynaložených trov právneho zastúpenia a znalečného za vypracovanie
znaleckého posudku a jeho doplnenia Ing. V. v celkovej sume 1.303,58 €, spôsobenej rozhodnutím Okresného úradu Bratislava č. OU-BA-I zo dňa 11.1.2017 (prvé nezákonné rozhodnutie, ktorým mala žalobkyni vzniknúť škoda v celkovej sume 916,16 €) a rozhodnutím Okresného úradu Bratislava č. OU-BA-I zo dňa 2.8.2017 (druhé nezákonné rozhodnutie, ktorým mala žalobkyni vzniknúť škoda v celkovej sume 387,42 €). Na základe odpovede zo dňa 5.11.2018 Ministerstvo dopravy SR nárok žalobkyne na náhradu škody spôsobenej orgánom verejnej moci (Okresným úradom Bratislava) neuspokojilo, nakoľko poukazujúc na ustanovenie § 17 ods. 1 v spojení s § 31 ods. 1 správneho poriadku, § 111 ods. 2 a § 112 ods. 3 stavebného zákona v spojení s § 30 písm. d) vyhlášky Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. 453/2000 Z. z. dospelo k záveru, že neboli splnené základné podmienky pre uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Ministerstvo dopravy SR konštatovalo, že v danom prípade bola splnená podmienka nezákonného rozhodnutia z titulu rozhodnutí okresného úradu č. OU-BA-I zo dňa 11.1.2017 a č. OU-BA-I zo dňa 2.8.2017 (správne má byť 4.8.2017), oboch zrušených pre rozpor so zákonom, ale nesúhlasilo s tvrdením žalobkyne (žiadateľky), že existuje príčinná súvislosť medzi citovaným nezákonným rozhodnutím stavebného úradu a vznikom uplatňovanej škody. Znalec Ing. I. V. dňa 17.6.2016 vystavil žalobkyni ako zadávateľovi faktúru v sume 275,- €, splatnú dňom 17.7.2016, v ktorej si vyúčtoval odmenu, náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času (znalečné) za vypracovanie znaleckého posudku (poznámka súdu: znalecký posudok č. 28/2016) vo veci stanovenia ceny pozemku - poľnohospodárskej pôdy parcely registra „C“ KN parc. č. XXXX o výmere 1981 m2, druh pozemku - orná pôda, nachádzajúca sa v katastrálnom území S., obec Bratislava - mestská časť S., okres Bratislava V, zapísaného na LV č. XXXX, ktorý pozemok v čase vypracovania znaleckého posudku bol vo výlučnom vlastníctve žalobkyne. Znalec Ing. I. V. dňa 23.1.2017 vystavil žalobkyni ako zadávateľovi faktúru v sume 40,- €, splatnú dňom 23.2.2017, v ktorej si vyúčtoval odmenu, náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času (znalečné) za vypracovanie znaleckého posudku vo veci stanovenia ceny pozemku - poľnohospodárskej pôdy parcely registra „C“ KN parc. č. XXXX o výmere 1981 m2, druh pozemku - orná pôda, nachádzajúca sa v katastrálnom území S., obec Bratislava - mestská časť S., okres Bratislava V, zapísaného na LV č. XXXX, ktorý pozemok v čase vypracovania znaleckého posudku bol vo výlučnom vlastníctve žalobkyne. Podľa výpisu z bankového účtu žalobkyne vedeného v Y., dňa 1.7.2016 žalobkyňa uhradila faktúru vystavenú titulom vypracovaného znaleckého posudku v sume 275,- € a dňa 16.10.2017 uhradila čiastku 40,- € titulom vyúčtovania znalečného. Žalobkyňa sa dala vo vyvlastňovacom konaní právne zastúpiť advokátom JUDr. K. V., ktorý ako splnomocnený advokát vykonal pre ňu spolu sedem úkonov právnej služby (špecifikovaných v bode 15. odôvodnenia napadnutého rozsudku), za ktoré si faktúrami vyúčtoval odmenu v súhrnnej sume 726,- €, ktorú žalobkyňa viacerými postupnými platbami v celom rozsahu uhradila. 3. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 1 písm. a), § 3 ods. 1 písm. a/ a písm. d/, § 4 ods. 1 písm. d/, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1 a ods. 3 veta prvá, § 9 ods. 1, ods. 2, § 15 ods. 1, § 17 ods. 1, § 18 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ustanoveniami § 30 ods. 1 písm. b/, ods. 2 a ods. 3, § 31 ods. 1 a ods. 2, § 52 ods. 1 a ods. 2, § 55 ods. 1, § 65 ods. 1 a ods. 2 veta prvá zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení účinnom od 1.7.2016 do 31.10.2017, ustanoveniami § 114 ods. 3, § 111 ods. 2, § 112 ods. 3 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení účinnom od 1.1.2016 do 31.12.2018 a ustanovením § 8 ods. 3 veta prvá až tretia zákona č. 129/1996 Z. z. o niektorých opatreniach na urýchlenie prípravy výstavby diaľnic a ciest pre motorové vozidlá v znení účinnom od 1.7.2016, dôvodiac nedôvodnosťou žaloby. Uviedol, že žalobkyňa splnila zákonnú podmienku predbežného prerokovania jej nároku na náhradu škody príslušným orgánom konajúcim v mene štátu - Ministerstvom dopravy SR, do ktorého pôsobnosti v rozhodnom čase (v čase vydania namietaných rozhodnutí Okresného úradu Bratislava) patrila oblasť štátnej správy na úseku vyvlastňovania nehnuteľností, v ktorom správnom konaní konal a rozhodoval Okresný úrad Bratislava, odbor výstavby a bytovej politiky ako stavebný úrad podľa ustanovenia § 112 ods. 1 stavebného zákona, pričom Ministerstvo dopravy SR nárok žalobkyne na základe jej písomnej žiadosti zo dňa 14.6.2018 neuspokojilo, keďže v odpovedi zo dňa 5.11.2018 konštatovalo splnenie len jednej z troch zákonných podmienok na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody, a to existenciu nezákonných rozhodnutí okresného úradu č. OU-BA-I zo dňa 10.1.2017 a č. OU-BA-I zo dňa 2.8.2017 (správne 4.8.2017), zrušených pre rozpor so zákonom. Súd prvej inštancie nepovažoval za právne relevantnú z hľadiska oslabenia uplatneného procesného nároku žalovaným namietanú rozdielnu výšku náhrady škody v rámci predbežného prerokovania nároku na
náhradu škody Ministerstvom dopravy SR a následne v súdnom konaní, nakoľko žalobkyňa si žalobou uplatnila svoj nárok na náhradu škody v nižšej sume ako v žiadosti o predbežné prerokovanie tohto nároku. Počas súdneho konania však medzi procesnými stranami nastala spornosť vo vzťahu ku všetkým trom kumulatívnym zákonným podmienkam pre vyvodenie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, keďže žalovaný okrem neexistencie škody a príčinnej súvislosti medzi škodou a protiprávnym konaním v podobe nezákonného rozhodnutia Okresného úradu Bratislava ako orgánu verejnej moci namietal aj absenciu akéhokoľvek nezákonného rozhodnutia okresného úradu. V konaní bolo nesporné a preukázané, že žalobkyňa ako účastníčka správneho (vyvlastňovacieho) konania podala proti rozhodnutiu Okresného úradu Bratislava o vyvlastnení nehnuteľnosti žalobkyne č. OU-BA-I zo dňa 10.1.2017 (ďalej len „rozhodnutie okresného úradu zo dňa 10.1.2017“), včas odvolanie zo dňa 25.1.2017, preto v dôsledku suspenzívneho účinku odvolania, ktorý odkladný účinok nemožno proti rozhodnutiu o vyvlastnení vylúčiť (ustanovenie § 114 ods. 3 stavebného zákona), nenadobudlo právoplatnosť. Ministerstvo dopravy SR ako odvolací správny orgán tak rozhodnutím zo dňa 25.4.2017 zrušilo neprávoplatné rozhodnutie okresného úradu o vyvlastnení, a preto nie je naplnená hypotéza ustanovenia § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. pre uplatnenie práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nakoľko Ministerstvo dopravy SR nezrušilo právoplatné rozhodnutie okresného úradu o vyvlastnení nehnuteľnosti žalobkyne. Vzhľadom na uvedené sa prvoinštančný súd nestotožnil s názorom žalobkyne, že rozhodnutie okresného úradu zo dňa 10.1.2017 predstavuje nezákonné rozhodnutie, na ktorého podklade možno uplatniť nárok na náhradu škody spôsobenej týmto rozhodnutím, keďže nedisponuje vlastnosťou konečného - riadnym opravným prostriedkom nenapadnuteľného rozhodnutia, ako správne pri svojej procesnej obrane uviedol i žalovaný, preto neobstojí všeobecná procesná argumentácia žalobkyne založená na princípoch právneho štátu a základnom ústavnom práve na súdnu ochranu. Odhliadnuc od absencie nezákonného rozhodnutia, nevzhliadol ani príčinnú súvislosť medzi rozhodnutím okresného úradu zo dňa 10.1.2017 a účelne vynaloženými trovami správneho konania titulom znalečného a čiastočne aj trov právneho zastúpenia, pretože trovy titulom znalečného v sume 275,- € a úkonov právnej služby poskytnutej do 10.11.2016 (do podania podnetu na prešetrenie nečinnosti Okresného úradu Bratislava) v celkovej sume 462,- € vznikli pred vydaním zrušeného (neprávoplatného) rozhodnutia okresného úradu zo dňa 10.1.2017, preto časový horizont vzniku týchto trov správneho konania vylučuje podmienenosť ich vynaloženia dotknutým rozhodnutím správneho orgánu, a teda na základe elementárnej logiky nemožno prijať záver, že vznik trov správneho konania v sume 737,- € (znalečné v sume 275,- € a trovy právneho zastúpenia v celkovej sume 462,- €) bol spôsobený neskôr vydaným rozhodnutím správneho orgánu. V neposlednom rade poznamenal, že je nutné mať na zreteli i žalovaným namietanú účelnosť v správnom konaní vynaložených trov konania, ktoré podľa § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. možno zahrnúť do rozsahu náhrady škody, keď účelnosť trov predstavuje zákonnú požiadavku ich kvalifikácie z hľadiska možnosti zahrnutia trov vynaložených v konaní poznačenom nezákonným rozhodnutím do nároku na náhradu škody, a to v posudzovanom spore v súvislosti so znalečným v celkovej sume 315,€ (odmena za vypracovanie súkromného znaleckého posudku č. 28/2016, zo dňa 17.6.2016, v sume 275,- € a odmena za vypracovanie doplnenia znaleckého posudku č. 28/2016 v sume 40,- €), nakoľko správny orgán vykonávajúci vyvlastňovacie konanie určuje primeranosť náhrady za vyvlastňovaný pozemok podľa trhovej ceny určenej znaleckým posudkom, pričom návrh náhrady za vyvlastnenie je zákonnou náležitosťou návrhu na vyvlastnenie nehnuteľnosti podľa § 112 ods. 3 stavebného zákona, preto povinnosť určenia výšky náhrady a jej zodpovedajúcu dôkaznú povinnosť znáša sám navrhovateľ (v danom prípade NDS), ktorý si svoju dôkaznú povinnosť splnil a správny orgán (Okresný úrad Bratislava) z jedného ním predložených znaleckých posudkov (č. 88/2016) pri rozhodovaní o vyvlastnení pozemku žalobkyne a určení peňažnej náhrady za vyvlastnenie aj vychádzal. Z uvedeného je zrejmá úplná nadbytočnosť a neúčelnosť žalobkyňou zadaného a následne Ing. V. vypracovaného znaleckého posudku č. 28/2016 a jeho doplnenia. Navyše správny orgán v konaní o vyvlastnenie diaľničného stavebného pozemku, o ktorý druh pozemku sa jednalo i v danom prípade, je podľa vyššie citovaného ustanovenia § 8 ods. 3 osobitného predpisu viazaný koncentračnou zásadou vo vzťahu k spôsobu určenia výšky peňažnej náhrady za vyvlastnenie a v prípade požiadavky vyššej náhrady za vyvlastnenie má zákonom stanovenú povinnosť odkázať nespokojného vyvlastneného bez prerušenia vyvlastňovacieho konania na súd, preto správny orgán nemal ani zákonnú dispozíciu (možnosť) určovať primeranosť peňažnej náhrady za vyvlastnenie na základe dôkazov vo forme znaleckých posudkov produkovaných zo strany vyvlastneného (žalobkyne), ale výlučne na podklade znaleckého posudku navrhovateľa. Z vyššie uvedených dôvodov, najmä keď pre absenciu právoplatnosti zrušeného rozhodnutia okresného úradu zo dňa 10.1.2017 absentuje nezákonné rozhodnutie a
tým nie je splnená základná podmienka pre vyvodenie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, nemožno procesnému nároku žalobkyne uplatnenému titulom rozhodnutia okresného úradu zo dňa 10.1.2017 priznať procesných úspech. Na rozdiel od uvedeného (prvého) rozhodnutia okresného úradu, vychádzajúc z intencií ustanovení § 5 a § 6 zákona č. 514/2013 Z. z., ktoré pojednávajú o nezákonnom rozhodnutí, súd prvej inštancie zhodne s názorom žalobkyne dospel k záveru, že rozhodnutie okresného úradu zo dňa 4.8.2017 spĺňa zákonné znaky nezákonného rozhodnutia, keďže nadriadený správny orgán ňou napadnuté rozhodnutie okresného úradu na základe prieskumu mimo odvolacieho konania zrušil, pričom rozhodnutie okresného úradu zo dňa 4.8.2017 bolo právoplatným rozhodnutím, nakoľko podnet na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania predstavuje mimoriadny opravný prostriedok smerujúci proti právoplatným rozhodnutiam vydaným v správnom konaní. Naopak, nestotožnil sa s procesnou argumentáciou žalovaného, že vzhľadom na v rozhodnutí o zastavení vyvlastňovacieho konania absentujúci výrok o trovách konania, ktorých titulom mala žalobkyni vzniknúť v správnom (vyvlastňovacom) konaní škoda, okresný úrad v napadnutom rozhodnutí zo dňa 4.8.2017 o trovách nerozhodol a nemohlo byť neexistujúce rozhodnutie nadriadeným správnym orgánom (Ministerstvom dopravy SR) zrušené, nakoľko určujúcim pre vyhodnotenie rozhodnutia orgánu verejnej moci ako nezákonného je právoplatnosť rozhodnutia a skutočnosť jeho zrušenia. Týmto (druhým) rozhodnutím, ktoré vzhľadom na jeho zápis v administratívnom spise postupom podľa ustanovenia § 30 ods. 3 správneho poriadku malo formu oznámenia, okresný úrad z dôvodu späťvzatia návrhu zastavil vyvlastňovacie konanie, v ktorom mal súčasne rozhodnúť aj o trovách konania, avšak vzhľadom na absenciu výroku o trovách konania a nevysporiadanie sa s návrhom žalobkyne na priznanie ich náhrady, nadriadený správny orgán rozhodnutím zo dňa 27.11.2017 žalobkyňou napadnuté zastavujúce rozhodnutie pre rozpor s ustanovením § 31 správneho poriadku zrušil. Opomenutie okresného úradu vo vzťahu k nároku žalobkyne na náhradu trov vyvlastňovacieho konania malo za následok vadu v rozhodovacej činnosti správneho orgánu a spôsobilo nezákonnosť konečného rozhodnutia, keďže uvedené pochybenie okresného úradu viedlo k zrušeniu celého rozhodnutia zo dňa 4.8.2017, pričom kasačným rozhodnutím Ministerstva dopravy SR je súd prvej inštancie pri posudzovaní zákonnosti žalobkyňou označeného nezákonného rozhodnutia viazaný. Hodnotiac rozhodnutie okresného úradu zo dňa 4.8.2017 ako nezákonné rozhodnutie, však nepovažoval za správne tvrdenie žalovaného, že nerozhodnutím okresného úradu o trovách konania sa správny orgán dopustil nečinnosti, a preto sa žalobkyňa domáha náhrady škody z nesprávneho právneho titulu, keďže nečinnosť orgánu verejnej moci podľa ustanovenia § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. treba kvalifikovať ako nesprávny úradný postup. Prvoinštančný súd s odkazom na ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. uviedol, že pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci spočívajúcom v nečinnosti pri výkone verejnej moci možno vychádzať výlučne z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy a právoplatných rozhodnutí týkajúcich sa zbytočných prieťahov a porušenia práva na prerokovanie veci v primeranej lehote. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že nečinnosť orgánu verejnej moci ako nesprávny úradný postup pri výkone verejnej moci predpokladaný zákonom č. 514/2003 Z. z. neznamená opomenutie rozhodnutia o určitom procesnom nároku uplatnenom v správnom (administratívnom) alebo inom konaní, ale súvisí s bezdôvodným predlžovaním konania a zbytočnými prieťahmi v konaní. So zreteľom na posudzovaný spor nerozhodnutie okresného úradu o trovách vyvlastňovacieho konania je potrebné vyhodnotiť ako vecnú nesprávnosť administratívneho rozhodnutia, a teda jeho nezákonnosť. Napriek splneniu prvej základnej zákonnej podmienky pre úspešnosť žalobkyne v súdnom konaní, súd prvej inštancie nevzhliadol žiadny kauzálny nexus - priamu príčinnú súvislosť medzi rozhodnutím okresného úradu zo dňa 4.8.2017 a vzniknutou škodou v podobe žalobkyňou účelne vynaložených trov správneho konania, pričom ani sama žalobkyňa racionálne a logicky nevysvetlila svoje úvahy, na základe ktorých zastáva presvedčenie, že škoda jej bola spôsobená zrušeným rozhodnutím okresného úradu zo dňa 4.8.2017. Neobstojí jej argumentácia, že ak by okresný úrad konal v súlade so zákonom nemala by dôvod dať sa v správnom konaní zastúpiť advokátom a dať si vypracovať znalecký posudok, nakoľko podľa dátumov jednotlivých právnym zástupcom žalobkyne vo vyvlastňovacom konaní vykonaných úkonov právnej služby a dátumu vypracovania súkromného znaleckého posudku je zrejmé, že žalobkyňa splnomocnila svojho advokáta na zastupovanie v správnom konaní a dala si vypracovať znalecký posudok ešte v roku 2016, teda ešte predtým, ako okresný úrad vydal ňou namietané správne rozhodnutia. Zároveň konštatoval, že nie je správna a vyznieva zavádzajúco tiež námietka žalobkyne, že posudzovaný spor treba právne posudzovať iba podľa zákona č. 514/2003 Z. z. bez zreteľa na správny poriadok, nakoľko práve správnym poriadkom stanovený procesný postup správneho orgánu pri rozhodovaní o trovách správneho konania v spojení s konkrétnym spôsobom rozhodnutia okresného úradu v danom prípade
eliminuje existenciu príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím okresného úradu a škodou zahŕňajúcou náhradu účelne žalobkyňou vynaložených trov správneho konania. Správny orgán podľa § 31 ods. 2 správneho poriadku totiž nemá obligatórnu povinnosť priznať účastníkovi náhradu trov konania, ktoré mu vznikli zavinením ostatných účastníkov, čo vyplýva zo všeobecnej zásady správneho konania, že každý účastník znáša jemu vzniknuté trovy správneho konania sám (§ 31 ods. 1 správneho poriadku). V zmysle všeobecnej zásady solidarity rozhodol napokon aj okresný úrad v posudzovanom prípade, keď viazaný kasačným rozhodnutím Ministerstva dopravy SR rozhodol o trovách konania rozhodnutím č. OU-BA-I zo dňa 30.4.2018 tak, že účastníkom vyvlastňovacieho konania právo na náhradu trov konania nepriznal a jeho rozhodnutie potvrdil i nadriadený správny orgán v odvolacom konaní rozhodnutím č. XXXXX/XXXX/SV/XXXXX, zo dňa 6.3.2019. Medzi procesnými stranami bolo v súdnom konaní nesporné, že rozhodnutie okresného úradu zo dňa 30.4.2018 nebolo zrušené ani mimo odvolacieho prieskumu a je doposiaľ právoplatné. Vzhľadom na spôsob rozhodnutia okresného úradu o trovách konania, keď žalobkyni ako účastníčke vyvlastňovacieho konania nárok na náhradu trov konania nepriznal a uvedené rozhodnutie potvrdilo Ministerstvo dopravy SR ako vecne správne a zákonné, je zrejmé, že žalobkyni by nevznikol nárok na náhradu trov správneho (vyvlastňovacieho) konania a musela by ich znášať sama aj za predpokladu, že okresný úrad by sa bol vysporiadal s trovami konania a rozhodol o nich už v rozhodnutí zo dňa 4.8.2017, na ktorého podklade nezákonného rozhodnutia si žalobkyňa nárok na náhradu škody uplatnila. Iná by bola situácia, ak správny orgán by mal zákonnú povinnosť priznať účastníkovi správneho konania náhradu trov vzniknutých mu zavinením iného účastníka a konajúci orgán verejnej moci by rozhodol v rozpore s touto (aktuálne neexistujúcou) právnou normou a náhradu trov by účastníkovi konania nepriznal; avšak okresný úrad nemá vo vyvlastňovacom konaní stanovenú povinnosť refundovať účastníkovi konania jeho trovy, preto ak aj žalobkyni v správnom konaní trovy (hoc aj zavinením iného účastníka) vznikli, nemožno ich považovať za škodu spôsobenú rozhodnutím okresného úradu zo dňa 4.8.2017. Pre úplnosť prvoinštančný súd doplnil, že neexistenciu príčinnej súvislosti medzi rozhodnutím okresného úradu zo dňa 4.8.2017 a v správnom konaní žalobkyni vzniknutými trovami z vyššie opísaného dôvodu podporuje i časový sled úkonov, za ktoré žalobkyni vznikli v správnom konaní trovy, nakoľko zo žalobkyňou predložených faktúr je nepochybné, že okrem podnetu právneho zástupcu žalobkyne na preskúmanie rozhodnutia okresného úradu mimo odvolacieho konania zo dňa 4.9.2017, všetky náklady spojené s úkonmi právnej služby vykonanými v správnom konaní i výdavky za vypracovanie znaleckého posudku a jeho dodatku vznikli žalobkyni ešte pred vydaním nezákonného rozhodnutia okresného úradu zo dňa 4.8.2017, preto vznik trov vyvlastňovacieho konania nemohol byť priamo podmienený nezákonným rozhodnutím okresného úradu, a teda nemožno na základe jeho rozhodnutia ako orgánu verejnej moci vyvodiť zodpovednosť voči žalovanému za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Uzavrel, že v posudzovanom spore neboli splnené všetky zákonné podmienky (nezákonné rozhodnutie, škoda a priama príčinná súvislosť medzi nimi), vyžadované ustanovením § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. pre vyvodenie zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci, ktoré podmienky musia byť splnené súčasne (kumulatívne podmienky). 4. O trovách konania rozhodol právne podľa ustanovení § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a ods. 2 C.s.p. a procesne úspešnému žalovanému priznal voči neúspešnej žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 5. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa včas odvolanie dôvodiac ustanovením § 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/, h/ C.s.p. (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Vytkla sudu prvej inštancie, že sa napadnutým rozsudkom dopustil závažného porušenia ústavného princípu právnej istoty (napr. PL. ÚS 36/95), ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99), nakoľko súd prvej inštancie v iných súdnych konaniach v právne relevantných otázkach opakujúcich sa v rovnakých podmienkach (v konaniach s rovnakým, resp. analogickým skutkovým stavom) dal v celkovo 20. súdnych sporoch rovnakú odpoveď spočívajúcu v tom, že v týchto iných obdobných súdnych sporoch (v konaniach s rovnakým, resp. analogickým
skutkovým stavom) vyniesol rozsudky, ktorými v plnom rozsahu vyhovel podaným žalobám v celom rozsahu a identického žalovaného zaviazal povinnosťou náhrady trov konania žalobcu v rozsahu 100 %, a to sp. zn. 19 C 148/2018; 61 C 148/2018; 17 C 146/2018; 11 C 101/2018; 19 C 145/2018; 60 C 145/2018; 45 C 146/2018; 45 C 147/2018; 11 C 102/2018; 16 C 145/2018; 24C/146/2018; 60 C 147/2018; 19 C 146/2018; 44 C 146/2018; 19 C 147/2018; 60 C 146/2018; 12 C 1/2019; 21 C 146/2018; 16 C 146/2018 a 24 C 150/2018, z ktorých boli v odvolacom konaní odvolacím súdom v plnom rozsahu potvrdené celkovo 3 rozsudky, a to rozsudkami Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7 Co 41/2020, 7 Co 23/2020 a 7 Co 117/2020. Žalovaný voči viacerým rozsudkom tunajšieho prvostupňového (správne prvoinštančnému - poznámka odvolacieho súdu) súdu podal odvolania, ktoré následne vzal späť, na základe čoho boli tieto odvolacie konania uzneseniami Krajského súdu v Bratislave zastavené. Súd prvej inštancie tak postupoval v priamom rozpore s ústavným princípom právnej istoty a v rozpore s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 99/2018. Má za to, že závery súdu prvej inštancie uvedené v napadnutom rozsudku o tom, že pokiaľ uvedené rozhodnutie okresného úradu bolo zrušené pre jeho nesprávnosť (nezákonnosť), avšak v riadnom opravnom konaní na základe riadneho opravného prostriedku a bez toho, aby vôbec nadobudlo právoplatnosť, k založeniu zodpovednostného vzťahu štátu (žalovanej) nemohlo dôjsť, pretože takého rozhodnutie nemožno považovať za nezákonné rozhodnutie v zmysle § 5 a § 6 zákona č. 514/2003 Z. z. Žalobkyňa preto zodpovednostný vzťah štátu, ktorý mal byť založený v dôsledku uvedeného rozhodnutia okresného úradu zo dňa 10.1.2017, vyvodzuje neopodstatnene a že podľa názoru súdu k založeniu zodpovednostného vzťahu štátu za škodu však nedošlo ani v poradí druhým rozhodnutím vydaným vo veci vyvlastnenia jej predmetných pozemkov (t. j. rozhodnutím o zastavení konania zo dňa 4.8.2017), sú nesprávne, nezákonné a ústavne neudržateľné s odkazom na odôvodnenia rozhodnutí vo vyššie špecifikovaných súdnych sporoch. Taktiež považuje záver súdu prvej inštancie o tom, že napriek splneniu prvého zákonného predpokladu pre vznik zodpovednostného vzťahu štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci súd ale nezistil priamu a bezprostrednú príčinnú súvislosť (kauzálny nexus) medzi nezákonným rozhodnutím okresného úradu zo dňa 4.8.2017 a jej vzniknutou škodou v podobe účelne vynaložených trov vyvlastňovacieho konania, ktoré označila sa samotný základ jej pohľadávky proti štátu, nie iba za príslušenstvo svojej pohľadávky v zmysle § 18 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. za nesprávny, nezákonný, nemajúci oporu v ustálenej súdnej judikatúre a ústavne neudržateľný, nakoľko v každom jednom rozsudku súdu prvej inštancie v iných (obdobných) a vyššie špecifikovaných súdnych sporoch bola príčinná súvislosť jednoznačne zistená a potvrdená s tým, že sa obmedzila na citáciu z odôvodnení rozsudkov odvolacieho súdu, ktorými boli rozsudky súdu prvej inštancie v odvolacom konaní potvrdené a s ktorými sa stotožňuje (sp.zn. 7 Co 117/2020; 7 Co 23/2020 a 7 Co 41/2020). Ďalej dôvodila, že aj záver súdu prvej inštancie o tom, že v takomto prípade ide o absolútnu neexistenciu akejkoľvek príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím okresného úradu zo dňa 4.8.2017 a tvrdenou škodou (spočívajúcou v nákladoch za znaleckú odmenu vynaložených dňa 31.5.2016 a 2.2.2017 a v nákladoch za jednotlivé úkony právnej služby (špecifikované v odvolaní) za nesprávny, nezákonný, nemajúci oporu v ustálenej súdnej judikatúre a ústavne neudržateľný, nakoľko v každom jednom rozsudku súdu prvej inštancie v iných (obdobných) a vyššie špecifikovaných súdnych sporoch bola účelnosť vynaložených trov správneho konania jednoznačne zistená a potvrdená. Všetky vynaložené trovy správneho (vyvlastňovacieho) konania, ktoré jej vznikli v správnom (vyvlastňovacom) konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie sú jednoznačne trovami, ktoré boli ňou účelne vynaložené v zmysle § 18 ods. 1 a ods. 3 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, nakoľko všetky tieto úkony boli vykonané za účelom ochrany jej práva v správnom konaní, boli nevyhnutné a súčasne ide o úkony, ktoré mohli viesť ku náprave protiprávneho (nezákonného) stavu, tak ako uviedla a špecifikovala v písomnom vyjadrení. Má za to, že súd prvej inštancie dospel v napadnutom rozsudku k nesprávnemu záveru o tom, že v posudzovanom spore neboli splnené všetky zákonné podmienky (nezákonné rozhodnutie, škoda a priama príčinná súvislosť medzi nimi), vyžadované ustanovením § 3 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu pre vyvodenie zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci, ktoré podmienky musia byť splnené súčasne (kumulatívne podmienky), na základe ktorého súd prvej inštancie jej procesnému nároku nevyhovel a žalobu ako vecne nedôvodnú zamietol. Nesprávnosti tohto záveru súdu prvej inštancie nasvedčuje aj ustálená súdna judikatúra, napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 18.10.2010, sp. zn. 4 M Cdo 15/2009. Prvoinštančný súd sa dopustil aj nesprávneho právneho posúdenia veci, kedy na ňou uplatnený nárok na náhradu škody v zmysle zákona o zodpovednosti za škodu aplikoval ustanovenia Správneho poriadku (§ 31 Správneho poriadku), keďže z ustálenej súdnej judikatúry vyplýva, že ustanovenie § 31 nie je možné aplikovať v konaní o náhradu
škody v zmysle zákona o zodpovednosti za škodu (napr. rozsudok Okresného súdu Pezinok sp. zn. 5 C 543/2008). Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti považuje napadnutý rozsudok za nesprávny a arbitrárny, keď vyznieva nepresvedčivo a pochybenie súdu prvej inštancie je možné jednoznačne pokladať za natoľko závažné, že ním došlo k zásahu do jej práva na spravodlivý proces. Odvolaciemu súd navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a jej žalobe vyhovieť; žiadala náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 6. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že žalobkyňa vo svojom odvolaní neuviedla žiadne nové alebo iné skutočnosti, okrem tých, ktoré boli opakovane uvádzané v konaní pred súdom prvého stupňa (správne prvej inštancie - poznámka odvolacieho súdu) a odvolacie dôvody zdôvodnila iba poukázaním na odlišnú rozhodovaciu prax Okresného súdu Bratislava III v obdobných prípadoch, resp. poukázaním na rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave v obdobnej veci. K citovaným dvadsiatim rozsudkom, na ktoré žalobkyňa odkazuje žalovaný uviedol, že v týchto konaniach mal súd za to, že obe namietané rozhodnutia okresného úradu spĺňajú kritéria nezákonného rozhodnutia, pričom dospel k záveru, že medzi nimi a škodou existuje príčinná súvislosť. Predovšetkým to odôvodňoval tým, že bolo nepochybné, že ak by nebolo začalo konanie o vyvlastnení a neboli vydané obe napadnuté rozhodnutia, žalobca by nepotreboval uplatňovať v tomto správnom konaní obranu a opravné prostriedky proti týmto rozhodnutiam a nenastala by tak situácia, že by potreboval právne poradenstvo pri uplatňovaní svojich práv a nebolo by potrebné ani dokazovanie preukazujúce hodnotu predmetných nehnuteľností. V daných veciach sa však súd takmer vôbec nezaoberal podmienkou právoplatnosti rozhodnutia zo dňa 10.1.2017 a bez ďalšieho ho považoval za nezákonné. Rovnako za príčinu vzniku samotných nákladov považoval vedenie samotného konania o vyvlastnení. Tu však je potrebné zdôrazniť, že konanie nezačalo ex offo, ale na základe návrhu Národnej diaľničnej spoločnosti, ktorá neskôr tento svoj návrh na začatie konania zobrala späť a žalobca s týmto späťvzatím súhlasil. Veľmi podstatné je aj to, že žalobca netvrdil, že škoda vznikla v dôsledku samotného vedenia vyvlastňovacieho konania, ale tú viazal výlučne len na dve nezákonné rozhodnutia. To znamená, že tvrdenou príčinou boli nezákonné rozhodnutia a nie konanie (postup) správneho orgánu ako taký. Ak totiž v tamojších veciach dal súd vznik škody do príčinnej súvislosti so samotným správnym konaním, naviazal príčinu tejto škody na nesprávny úradný postup Okresného úradu, ktorý však v konaní vôbec nebol tvrdený. Žalovaný sa preto s odvolacími dôvodmi žalobkyne nestotožnil a má za to, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku jednoznačne vysvetlil prečo sa odklonil od doterajšej rozhodovacej praxe Okresného súdu Bratislava III. Zároveň dal do pozornosti odvolacieho súdu, že zhodne s „odkloneným právnym názorom“ v tomto konaní, rozhodol aj Okresný súd Bratislava III v konaniach vedených pod sp. zn. 21 C 147/2018 a sp. zn. 12 C 147/2018. Žalobkyňa postavila svoje odvolacie dôvody na jedinom argumente, a tým je odklon od doterajšej rozhodovacej praxe Okresného súdu Bratislava III v obdobných konaniach. Napriek piatim odvolacím dôvodom, ktoré žalobkyňa označila, žalovaný z obsahu odvolania nezistil v čom žalobkyňa, okrem spomínaného odklonu, vidí nesprávnosť rozhodnutia súdu v tomto konaní. Odvolaciemu súdu navrhol odvolanie podľa § 386 písm. d/ C.s.p. odmietnuť, alebo napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu potvrdiť. 7. Žalobkyňa vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k jej odvolaniu uviedla, že v plnom rozsahu zotrváva na podanom odvolaní a na všetkých tvrdeniach a skutočnostiach v ňom uvedených a súčasne má za to, že žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu nepreukázal žiadne dôvody, na základe ktorých by bolo možné podané odvolanie odmietnuť, resp. v odvolacom konaní napadnuté rozhodnutie potvrdiť. Všetky odvolacie konania vedené odvolacím súdom proti rozhodnutiam prvoinštančnému súdu, t. j. vydaným v iných súdnych konaniach v právne relevantných otázkach opakujúcich sa v rovnakých podmienkach (v konaniach s rovnakým, resp. analogickým skutkovým stavom) boli vedené na základe odvolania žalovaného, v ktorých uviedol ako odvolacie dôvody, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolací súd v odvolacích konaniach vykonal riadny prieskum napadnutých rozhodnutí v spojení s listinnými dôkazmi a vo všetkých prípadoch dospel k záveru, že žiaden z odvolacích dôvodov nebol naplnený. Považuje tak argument žalovaného spočívajúci v tom, že odvolací súd sa nezaoberal právoplatnosťou nezákonných rozhodnutí vydaných orgánom verejnej moci za bezpredmetný, nakoľko posúdenie právoplatnosti týchto rozhodnutí je imanentnou súčasťou právneho posúdenia sporovej veci a tiež aj súčasťou správneho procesného postupu prvoinštančného súdu a v prípade, ak by odvolací súd v odvolacom konaní zistil nedostatok v správnom právnom posúdení alebo správnom procesnom postupe prvoinštančného súdu, odvolaniam by vyhovel. Dala do
pozornosti odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie v obdobnej veci sp. zn. 61 C 148/2018, s ktorým sa stotožňuje. Pripomenula zákonnú a ústavnú potrebu zohľadniť prípady hodné osobitného zreteľa v zmysle § 6 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu, ďalej argumenty týkajúce sa výkladu ustanovenia § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. i to, že považuje napadnutý rozsudok za nesprávny a arbitrárny. Zotrvala na odvolacom návrhu. 8. Ďalšie vyjadrenia strany sporu nepodali. 9. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ďalej len „C.s.p.“), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 18. decembra 2024; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, resp. ich zástupcovia upovedomení zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie však odvolací súd považuje za potrebné uviesť nasledovné. 10. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho rozsudku. Odvolateľka v odvolaní neuvádzala podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu. 11. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná v ustanovení § 380 ods. 2 C.s.p., ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie, na ktorú by musel odvolací súd prihliadať. 12. V danej veci sa žalobkyňa domáha náhrady majetkovej škody vo výške 975,- €, ktorá jej mala byť spôsobená nezákonnými rozhodnutiami Okresného úradu Bratislava, odbor výstavby a bytovej politiky, Bratislava, a to zo dňa 10.1.2017, č. OU-BA-I ktorým boli vyvlastnené jej pozemky tam špecifikované (prvé rozhodnutie) a zo dňa 4.8.2017, ktorým bolo vyvlastňovacie konanie zastavené z dôvodu späťvzatia návrhu zo strany navrhovateľa (Národná diaľničná spoločnosť, a.s.), v ktorom ale nebolo rozhodnuté o náhrade trov správneho konania. 13. Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdeniami žalobkyne v odvolaní o tom, že súd prvej inštancie sa napadnutým rozsudkom dopustil závažného porušenia ústavného princípu právnej istoty, keď sa odklonil od už v iných súdnych konaniach vyslovených právnych záverov, v ktorých boli v identických veciach žalobcovia voči rovnakému žalovanému úspešný, k čomu dôvodí uvedené rozhodnutia sú v jej prospech a podľa nich má nárok na zaplatenie náhrady škody, ktorej sa domáha aj predmetnou žalobou. Odvolací súd má za to, že každý jednotlivý súdny spor treba posudzovať individuálne, keď v predmetom konaní, na ktoré žalobkyňa poukazovala v konaní pred súdom prvej inštancie i v odvolaní, neboli totožné skutkové okolnosti a v tejto súvislosti odkazuje na dôvody uvedené v bodoch 39. 50. odôvodnenia napadnutého rozsudku, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožňuje. Odvolací súd preto nesúhlasí ani s odvolacou námietkou žalobkyne, že sa prvoinštančný súd v konaní nezaoberal vykonaním ňou oznámených iných rozsudkov súdu prvej inštancie v obdobných veciach a nezistil tak rozhodujúce skutočnosti, pretože prvoinštančný súd rozhodoval s ohľadom na v konkrétnom prípade zistený skutkový stav tak, ako je uvedené v uvedených bodoch odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a s námietkami sporových strán sa riadne a vyčerpávajúco vysporiadal, z dôvodu ktorého odvolací súd považuje odvolací dôvod žalobkyne podľa § 365 ods. 1 písm. e/ C.s.p. (súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností) za nedôvodný. Zároveň odvolací súd dáva do pozornosti uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 12.12.2013, sp.zn. IV. ÚS 697/2013, v ktorom ústavný súd poukázal na svoj právny názor, podľa ktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky. Napriek tomu
protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty, ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06). Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva Beian v. Rumunsko, zo dňa 6.12.2007, vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach. Na základe vyššie uvedeného potom nebol naplnený ani odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p. (konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci). 14. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru uvedenom v odôvodnení napadnutého rozsudku, že v predmetnej veci absentuje pri tzv. prvom rozhodnutí prvotný predpoklad vzniku zodpovednosti štátu na náhradu škody, ktorým je nezákonné rozhodnutie, keďže z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie vyplynulo, že k založeniu zodpovednosti štátu za škodu v poradí prvým rozhodnutím Okresného úradu Bratislava č. OU-BA-I zo dňa 10.1.2017, nemohlo dôjsť, ktorý právny záver aj riadne odôvodnil (bod 39. - 40. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia) a s ktorým sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Zároveň správne uzavrel, že v prípade posudzovania prvého rozhodnutia orgánu verejnej moci absentujú aj ďalšie marginálne dôvody tak, ako dôvodí v bodoch 41. a 42. odôvodnenia napadnutého rozsudku. Na doplnenie odvolací súd uvádza, že je notorietou, že pre úspešné uplatňovanie nároku žalobcu na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je tvrdenie a súčasné preukázanie všetkých troch zákonných podmienok, a síce nezákonné rozhodnutie (nesprávny úradný postup), existencia škody (nemajetkovej ujmy) a príčinná súvislosť medzi týmito dvomi podmienkami, keď citovaný zákon zavinenie považuje za objektívnu kategóriu. Ak nie je splnená čo i len jedna z uvedených troch podmienok, štát nie je nositeľom žalobcom tvrdenej zodpovednosti. Právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť. Toto právo možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok; splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa. Ak bola škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím, ktoré je vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť, možno nárok na náhradu škody uplatniť aj vtedy, ak nezákonné rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené na základe riadneho opravného prostriedku. Nezákonnosť rozhodnutia musí byť v čase prejednávania nároku o náhrade škody už konštatovaná príslušným orgánom, ktorý je podľa procesných predpisov oprávnený zrušiť nezákonné rozhodnutie pre jeho nezákonnosť. Otázku nezákonnosti rozhodnutia nie je možné riešiť ako otázku predbežnú. Podmienkou priznania nároku je teda to, že nezákonné rozhodnutie príslušný orgán zrušil alebo zmenil. Tým sa zabezpečuje, že otázku, či je v danom prípade právoplatné rozhodnutie nezákonné, zodpovedne zvážil už pred začatím konania o náhradu škody kvalifikovaný orgán. 15. V danej veci žalobkyňa podala proti uvedenému prvému rozhodnutiu odvolanie a na základe tohto jej odvolania bolo rozhodnutie Okresného úradu Bratislava zo dňa 10.1.2017 zrušené a vec mu bola vrátená na nové prejednanie a rozhodnutie, takže išlo o riadny odvolací postup v rámci správneho konania. V zmysle § 6 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z. z. ale právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Uvedená podmienka citovaného ustanovenia zákona nebola v tomto prípade splnená, nakoľko žalobkyňou označené rozhodnutie nenadobudlo právoplatnosť a jeho nápravy sa domáhala v rámci odvolacieho konania. 16. Odvolací súd sa stotožnil aj so záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku o tom, že k založeniu zodpovednostného vzťahu štátu za škodu nedošlo ani v poradí tzv. druhým rozhodnutím Okresného úradu Bratislava zo dňa 2.8.2017 (správne zo dňa 4.8.2017 - poznámka odvolacieho súdu), č. OU-BA-I., keď síce vyhodnotil, že toto rozhodnutie okresného úradu ako nezákonné, avšak v konaní nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi týmto nezákonným rozhodnutím a škodou, ktorá vznikla žalobkyni vynaložením trov vyvlastňovacieho konania, ktorý záver prvoinštančný súd riadne odôvodnil (body 44. 49. odôvodnenia napadnutého rozsudku) a s ktorým sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Na doplnenie odvolací súd dodáva, že
o vzťah príčinnej súvislosti sa jedná, ak vznikla škoda následkom nezákonného rozhodnutia, teda ak je nezákonné rozhodnutie a škoda vo vzájomnom pomere príčiny a následku. To znamená, že príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím je daná len vtedy, ak by škoda pri absencii nezákonného rozhodnutia nevznikla, teda musí ísť o priamu (nie len sprostredkovanú) príčinu vzniku škody. Zároveň treba uviesť, že otázka príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a konkrétnou škodou je síce v prvom rade otázkou skutkovou, pričom súd zisťuje jej existenciu, avšak záver, či v konkrétnom prípade, je či nie je daná príčinná súvislosť, je súčasne otázkou právnou, pretože súd tak robí záver o existencii jedného z predpokladov zodpovednosti štátu za škodu, pričom tento právny záver je samozrejme závislý na skutkovom zistení. Ak by príčinou vzniku škody bola iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastane. Pritom nemusí ísť o príčinu jedinú, ale stačí ak ide o jednu z príčin, ktorá sa podieľa na nepriaznivom následku, o ktorého odškodnenie ide, a to o príčinu podstatnú. Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúce jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha [test (conditio sine qua non) spoločný pre takmer všetky právne systémy Európskej únie], či by škodlivý následok nastal bez konania škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané, že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala. Existenciu príčinnej súvislosti zisťuje súd, ktorý so zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie je. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je požadovaná náhrada. Príčinou vzniku škody nie je skutočnosť, ktorá je už sama následkom (porovnaj napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4 Cdo 24/2004, 3 M Cdo 12/2005, 3 Cdo 32/2007, 5 M Cdo 13/2010, R 21/1992, R 7/1979). 17. Okresný úrad Bratislava rozhodnutím (správne) zo dňa 4.8.2017 zastavil vyvlastňovacie konanie z dôvodu späťvzatia návrhu na vyvlastnenie pozemkov žalobkyne, pričom toto rozhodnutie bolo zrušené v mimoodvolacom konaní rozhodnutím Ministerstva dopravy a výstavby Slovenskej republiky dňa 27.11.2017. Aj keď v tomto prípade ide o nezákonné rozhodnutie (konštatované v rozhodnutí ministerstva zo dňa 27.11.2017) a žalobkyňa tvrdila aká škoda jej v súvislosti s týmto konaním vznikla (trovy právneho zastúpenia a náklady spojené s vypracovaním znaleckého posudku), nebola v konaní, ako už bolo uvedené, preukázaná príčinná súvislosť medzi týmto nezákonným rozhodnutím a škodou. Okresný úrad Bratislava rozhodnutím č. OU-BA-I zo dňa 30.4.2018, nepriznal žalobkyni ako účastníkovi konania právo na náhradu trov vyvlastňovacieho konania podľa ustanovenia § 31 ods. 1 Správneho poriadku. Z uvedeného tak vyplýva, že o trovách konania v súvislosti s vyvlastňovacím konaním už bolo rozhodnuté v rámci správneho konania a žalobkyňa sa tak nemôže domáhať ich náhrady prostredníctvom predmetnej žaloby, t. j. ako náhrady voči štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Odvolací súd dodáva, že žalobkyňa ani netvrdila, či sa voči uvedenému rozhodnutiu okresného úradu odvolala a či jej trovy vyvlastňovacieho konania boli (ne)priznané, keď súd nie je oprávnený skúmať postup Okresného úradu v správnom konaní a či správne rozhodol o trovách správneho konania. Vzhľadom k tomu, že v danom prípade išlo o nezákonný postup správneho orgánu, súd prvej inštancie správne aplikoval na danú vec aj ustanovenia Správneho poriadku. Z tohto dôvodu k odvolacej námietke žalobkyne, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd konštatuje, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 18. K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací súd dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo, aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovení § 191 C.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo
prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli sporové strany. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napríklad § 192, § 193, § 205 C.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny právny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti namietané žalobkyňou v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. 19. Odvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdením žalobkyne v odvolaní, že napadnutý rozsudok je nesprávny a arbitrárny, pretože rozsudok súdu prvej inštancie obsahuje všetky náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 220 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil, ako aj jasne a výstižne vysvetliť ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Prvoinštančný súd jasne a zrozumiteľne vysvetlil ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán sporu, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, aj ako vec právne posúdil, z dôvodu ktorého nie je možné napadnutý rozsudok považovať za arbitrárny alebo nepreskúmateľný. Ústavný súd Slovenskej republiky sa vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie, napríklad v náleze č.k. III. ÚS 119/03-30, pričom vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dostatočným spôsobom vysvetlil, z akého dôvodu považoval nárok žalobkyne na náhradu majetkovej škody za nedôvodný a tak odvolací súd odvolaciu námietku žalobkyne, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces tým, že napadnutý rozsudok nebol dostatočne odôvodnený, považoval za nedôvodnú. Odvolací súd dodáva, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranou sporu, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo [porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 59102/08), nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č. k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp. zn. 5 M Cdo 8/2008]. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Odvolací súd opakovane zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/2004). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/1997), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá strana sporu (II. ÚS 3/1997, II. ÚS 251/2003). 20. Žalobkyňa podala odvolanie voči napadnutému rozsudku v celom rozsahu, t. j. aj do výroku o náhrade trov konania, ale svoje odvolanie v tomto rozsahu vôbec neodôvodnila, preto odvolací súd osobitne nepreskúmaval vecnú a právnu správnosť rozsudku súdu prvej inštancie v uvedenom výroku, keď žalovaný odvolanie nepodal. Odvolací súd pripomína, že ide o konanie, v ktorom je súd viazaný žalobou, teda aj odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 C.s.p.). 21. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 22. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolateľka ani nevzniesla žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011). 23. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 10 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).