Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15Co/34/2023 z 27. 11. 2024

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Bratislava 15Co/34/2023 1220207009 27. 11. 2024 JUDr. Eva Mészárosová ECLI:SK:KSBA:2024:1220207009.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Mészárosovej a členov senátu JUDr. Silvie Walterovej a Mgr. Zity Leimbergerovej, v právnej veci žalobcu: O. K. W. X. M. W. , E. B. XX.X.XXXX, J. I. S., E. Č.. XXX/X, zastúpený Advokátska kancelária MARCEL BIZNÁR, s. r. o., IČO: 36 868 221, Bratislava, Bajkalská č. 31, za ktorú koná Mgr. Marcel Biznár, proti žalovanému: Z.. A. Č. C. X. K. C. E. Ý. , E. B. XX.X.XXXX, J. I. Ž., A. Č.. XXX/XX, zastúpený JELENČÍK A PARTNERI advokátska kancelária, s. r. o., IČO: 47 245 042, Bratislava, Tatranská č. 49, za ktorú koná JUDr. Michal Jelenčík, o určenie neexistencie záložného práva, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava II) zo dňa 28. júla 2022, č. k. 10 C 106/2020-240, takto rozhodol: I. Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava II) zo dňa 28. júla 2022, č. k. 10 C 106/2020-240, p o t v r d z u j e. II. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1.1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 28.7.2022, č. k. 10 C 106/2020-240, zamietol žalobu žalobcu (výrok I.) a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (výrok II.). Rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 137 písm. c) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), § 126 ods. 1, § 151a, § 151j ods. 2, § 151md ods. 1 písm. a), ods. 3, § 558, § 559 ods. 1, ods. 2, § 567 ods. 1, ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) a vecne tým, že žalobca sa žalobou domáhal voči žalovanému vydania rozsudku, ktorým by súd určil, že záložné právo k nehnuteľnostiam - bytu č. 8, nachádzajúcemu sa na 5. p. bytového domu so súpisným číslom XXXX, postavenému na parcele č. XXXX/X a č. XXXX/X, vchod Z. č. X, a k nemu prináležiacemu spoluvlastníckemu podielu o veľkosti XXXX/XXXXXX na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu, zapísanému na liste vlastníctva č. XXXX, vedenom Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom pre okres Bratislava II, obec Bratislava m. č. X., katastrálne územie E., a spoluvlastníckemu podielu o veľkosti 7767/547343 na pozemku registra „C“ parc. č. XXXX/X o výmere 1112 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, zapísanému na liste vlastníctva č. XXXX, vedenom Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom pre okres Bratislava II, obec Bratislava - m. č. X., katastrálne územie E., neexistuje. Žalobu odôvodnil tým, že v postavení dlžníka a žalovaný v postavení veriteľa dňa 8.7.2014 uzatvorili zmluvu o pôžičke, na základe ktorej žalovaný dňa 11.7.2014 poskytol žalobcovi bezúročnú pôžičku vo výške 70.000,- €, splatnú do jedného roka od pripísania sumy pôžičky na bankový účet žalobcu, t. j. do 11.7.2015. Splatenie pôžičky bolo zabezpečené zriadením záložného práva k vyššie špecifikovaným nehnuteľnostiam vo vlastníctve žalobcu. Dňa 11.2.2019 žalobca a žalovaný spísali uznanie dlhu, ktorým žalobca uznal svoj dlh voči žalovanému z pôžičky. Účastníci sa zároveň dohodli, že žalobca svoj záväzok z pôžičky splatí do 30.6.2019. V čase spísania uznania dlhu bol tento dlh premlčaný. Žalobca ďalej uviedol, že koncom

mesiaca august 2020 sa náhodne - z internetového výpisu z listu vlastníctva k nehnuteľnosti dozvedel, že žalovaný začal vykonávať záložné právo k nehnuteľnosti formou dobrovoľnej dražby. Pre žalobcu to bolo prekvapujúce zistenie, keďže žalovaný ho od poskytnutia pôžičky nikdy nevyzval na splatenie pôžičky. Žalobca pôžičku žalovanému postupne splácal, pričom v období od 2.10.2015 do 1.10.2019 poskytol žalovanému plnenia v celkovej výške 31.500,- € nasledovne: 1. dňa 2.10.2015 sumu 6.500,- €, 2. dňa 9.2.2016 sumu 1.000,- €, 3. dňa 18.1.2016 sumu 1.500,- €, 4. dňa 25.10.2016 sumu 3.000,- €, 5. dňa 31.10.2016 sumu 1.000,- €, 6. dňa 15.11.2016 sumu 1.000,- €, 7. dňa 26.5.2017 sumu 2.000,- €, 8. dňa 27.5.2017 sumu 3.000,- €, 9. dňa 5.6.2017 sumu 2.000,- €, 10. dňa 12.6.2017 sumu 3.000,- €, 11. dňa 26.6.2017 sumu 2.500,- €, 12. dňa 27.9.2019 sumu 2.500,€, 13. dňa 1.10.2019 sumu 2.500,- €. Žalobca tieto plnenia poukazoval po dohode so žalovaným na účet advokátskej kancelárie Weis & Partners s.r.o., so sídlom Ivanská cesta č. 30/B, Bratislava, IČO: 47 234 776 (na bankový účet, z ktorého mu bola pôžička poukázaná), resp. v hotovosti k rukám advokáta JUDr. Z. R., v sídle jeho advokátskej kancelárie. Žalobca tiež uviedol, že na základe dohody so žalovaným za účelom zabezpečenia splátok pôžičky vo výške 10.000,- € ročne, vystavil žalovanému vlastné zmenky, a to dňa 8.7.2014 so splatnosťou dňa 8.7.2015, dňa 8.7.2015 so splatnosťou dňa 8.7.2016, dňa 16.10.2016 so splatnosťou dňa 8.7.2017 a dňa 10.7.2017 so splatnosťou dňa 8.7.2018. Zmenky zo dňa 8.7.2014 a zo dňa 8.7.2015 žalovaný žalobcovi vrátil. Žalobca zdôraznil, že medzi ním a žalovaným nevznikol okrem pôžičky žiadny iný záväzkový vzťah, t. j. tieto zmenky boli vystavené výlučne v súvislosti s pôžičkou. Žalobca od žalovaného okrem pôžičky nikdy neprevzal žiadne iné finančné prostriedky. Žalobca po zistení, že žalovaný začal vykonávať záložné právo k nehnuteľnostiam, prostredníctvom svojho zástupcu vyzval žalovaného, aby sa dostavil k splnomocnenému zástupcovi za účelom vyporiadania záväzku z pôžičky a realizácie s tým spojených právnych úkonov. Keďže žalovaný na výzvu nereagoval, žalobca ho opätovne vyzval na zaujatie stanoviska. Zároveň mu potvrdil, že prostriedky na vyporiadanie záväzku z pôžičky poukázal do úschovy advokátskej kancelárie, ktorú poveril vyporiadaním predmetného záväzku. Žalovaný na druhú výzvu reagoval prostredníctvom svojho právneho zástupcu e-mailom tak, že žiadal potvrdiť existenciu prostriedkov potrebných na vyporiadanie záväzku z pôžičky. Po potvrdení tejto skutočnosti sa medzi účastníkmi a ich právnymi zástupcami uskutočnilo stretnutie, na ktorom žalobca vyzval žalovaného na vyčíslenie svojho nároku z titulu pôžičky. Žalovaný prehlásil, že k uvedenej otázke sa vyjadrí v priebehu niekoľkých dní. Následne žalobca opätovne vyzval žalovaného na vyčíslenie svojho nároku. Zástupca žalovaného e-mailom žalobcovi oznámil, že žalovaný vyčíslenie svojho nároku žalobcovi neposkytne. Zároveň uviedol, že žalobca na splatenie pôžičky ani príslušenstva k pôžičke neposkytol žalovanému žiadne plnenie. Na základe uvedeného žalobca svoj záväzok z pôžičky vyčíslil a toto vyčíslenie dňa 9.10.2020 zaslal listom aj e-mailom na adresu právneho zástupcu žalovaného. Právny zástupca žalovaného uvedený list neprevzal a na e-mail do dnešného dňa nereagoval. Žalovaný sa k právnemu zástupcovi žalobcu za účelom vyporiadania záväzku z pôžičky nedostavil. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalobca dňa 2.11.2020 poukázal žalovanému sumu 38.500,- €, čo činilo zostatok istiny uvedenej pôžičky, čím podľa žalobcu došlo k celému splateniu istiny pôžičky, a sumu 6.246,10 €, čo činilo úrok z omeškania podľa ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka vypočítaný nasledovne: zo sumy 43.500,- € vo výške 5 % ročne od 2.11.2017 do 27.9.2019, t. j. v sume 4.135,48 €, zo sumy 41.000,- € vo výške 5 % ročne od 28.9.2019 do 1.10.2019, t. j. v sume 16,85 €, zo sumy 38.500,- € vo výške 5 % ročne od 2.10.2019 do 2.11.2020, t. j. v sume 2.093,77 €. Úrok z omeškania bol s poukazom na ustanovenie § 110 ods. 3 Občianskeho zákonníka vypočítaný za obdobie predchádzajúcich troch rokov. Na základe uvedeného žalobca požiadal žalovaného o vystavenie potvrdenia o zániku záložného práva. Podľa žalobcu záložné právo k nehnuteľnostiam zaniklo z dôvodu zániku jeho záväzku voči žalovanému z pôžičky. Žalobca túto skutočnosť žalovanému oznámil listom zo dňa 2.11.2020, ktorým ho zároveň s poukazom na ustanovenie § 151md ods. 3 Občianskeho zákonníka požiadal, aby zabezpečil výmaz záložného práva k nehnuteľnostiam. Právny zástupca žalovaného reagoval na výzvu žalobcu tak, že nevykoná úkony smerujúce k výmazu predmetného záložného práva z katastra nehnuteľností z dôvodu, že záväzok žalobcu doposiaľ nebol riadne splatený, pričom žalobcovi ostáva splatiť sumu 31.500,- €. Žalovaný sa vôbec nevyjadril k tvrdeniam, že žalobca sumu 31.500,- € žalovanému splatil v priebehu rokov 2015 až 2019 tak, ako mu to bolo oznámené v liste zo dňa 9.10.2020. Žalovaný si svoju povinnosť do dnešného nesplnil a výmaz záložného práva z príslušných listov vlastníctva nezabezpečil. Žalobca dôvodil, že záväzok zo záložného práva má akcesorickú povahu k hlavnému záväzku, t. j. záväzku na zaplatenie dlžnej sumy. Akcesorická povaha zabezpečovacieho právneho vzťahu spočíva v tom, že a) čo do svojho vzniku predpokladá existenciu hlavného zabezpečovacieho záväzku (teda nemôže vzniknúť bez hlavného záväzku); b) čo do svojho zániku takisto závisí od zániku hlavného právneho pomeru; c) akcesorická povaha zabezpečovacieho záväzku napokon spočíva v

tom, že čo do svojho obsahu je zabezpečovací právny vzťah podmienený zásadne obsahom hlavného právneho vzťahu, i keď nemusí byť vždy rovnaký (môže byť vymedzený napr. užšie). Naliehavý právny záujem na požadovanom určení žalobca odôvodnil tým, že žalovaný pristúpil k výkonu záložného práva a že medzi žalobcom a žalovaným existuje právna neistota ohľadom existencie dlhu, a teda aj ohľadom existencie samotného záložného práva. Žalobca nemá voči žalovanému ako záložnému veriteľovi žiadne záväzky, pričom z vyjadrení žalovaného vyplýva, že tento z titulu pôžičky požaduje od žalobcu úhradu sumy 31.500,- €. Z výpisu z listu vlastníctva k nehnuteľnostiam vyplýva, že žalovaný ako záložný veriteľ oznámil začatie výkonu záložného práva podľa § 151l ods. 1 Občianskeho zákonníka formou dobrovoľnej dražby podľa zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách z dôvodu, že dlžník riadne a včas nesplnil zabezpečovanú pohľadávku, ktorá vznikla záložnému veriteľovi z titulu pôžičky. V tejto súvislosti žalobca poukázal na skutočnosť, že oznámenie o začatí výkonu záložného práva mu zo strany žalovaného doručené nebolo. 1.2. Žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Poukázal na to, že so žalobcom sa zoznámil prostredníctvom spoločných známych. Žalobca požiadal žalovaného o pôžičku vo výške 70.000,- € na svoje neodkladné osobné potreby. Vzhľadom na to, že žalovaný disponoval finančnými prostriedkami v sume, ktorú žalobca potreboval a zároveň mal na žalobcu len dobré referencie, tak sa rozhodol, že mu v rámci dobrých vzťahov pomôže a požadované finančné prostriedky mu poskytne. Vzhľadom na to, že žalobca mal v úschove advokátskej kancelárie Weis & Partners s.r.o. v tom čase sumu vo výške 70.000,- €, dohodol sa s konateľom JUDr. Z. R. a žalobcom, že tieto svoje finančné prostriedky poskytne žalobcovi prostredníctvom účtu advokátskej kancelárie Weis & Partners s.r.o. Na poslednú chvíľu žalobca požiadal žalovaného o navýšenie pôžičky na sumu 80.000,- €, s čím žalovaný súhlasil, a tak sa narýchlo sporové strany dohodli, že tých navýšených 10.000,- € už nebude žalovaný riešiť cez účet advokátskej kancelárie Weis & Partners s.r.o., ale vyplatí ich žalobcovi v hotovosti. V rámci bežnej obozretnosti žalovaný od začiatku trval na tom, že pri poskytnutej pôžičke vo výške 70.000,- € sa uzavrie riadna písomná zmluva o pôžičke s tým, že žalobca musel zriadiť primerané zabezpečenie tejto pôžičky v prospech žalovaného. Za týmto účelom advokátska kancelária Weis & Partners s.r.o. vyhotovila zmluvu o pôžičke a zmluvu o zriadení záložného práva na záloh, ktorých znenie si sporové strany odsúhlasili a dňa 8.7.2014 ich v sídle advokátskej kancelárie Weis & Partners s.r.o. aj spoločne podpísali. Vzhľadom na to, že požiadavka žalobcu na navýšenie pôžičky o 10.000,€ prišla tesne pred uzavretím už pripravených a odsúhlasených písomných zmlúv, tak sa sporové strany dohodli, že dodatočne žiadaných 10.000,- € žalovaný vyplatí žalobcovi v hotovosti oproti zmenke, ktorá dostatočne zabezpečí tento jeho nárok, čo sa dňa 8.7.2014 aj stalo. Žalovaný teda poskytol žalobcovi peňažné prostriedky bezúročne na jeden rok. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobca ako pomerne zdatný rečník dokázal následne žalovaného celé roky presviedčať o potrebe poskytnutia mu ďalšieho času, dokedy žalovanému vráti poskytnuté finančné prostriedky, pričom svojimi drobnými úhradami voči poskytnutej hotovosti 10.000,- €, ktorá bola krytá prvou zmenkou, dokonca dokázal ešte trikrát presvedčiť žalovaného o potrebe ďalších finančných prostriedkov, ktoré mu žalovaný opäť postupne po 10.000,€ vyplatil, rovnako oproti zmenke ako prvýkrát. Za ostatných približne šesť rokov sa medzi sporovými stranami uskutočnilo množstvo stretnutí, pričom asi na každom sa riešilo aj to, že kedy už žalobca vráti žalovanému poskytnuté finančné prostriedky. Žalovaný v tejto súvislosti poprel tvrdenie žalobcu uvedené v jeho žalobe, že žalovaný žalobcu nikdy nevyzval na splatenie pôžičky. Odhliadnuc od toho, že žalovaný žiadnu takúto zákonnú a ani zmluvnú povinnosť nemal, keďže splatnosť, ako aj platobné miesto boli v zmluve o pôžičke, ako aj v jednotlivých zmenkách presne dojednané, tak podľa žalovaného ani nedáva zmysel, aby po osobných stretnutiach následne žalovaný duplicitne ešte aj písomne vyzýval žalobcu na splnenie totožného dlhu, o ktorom sa osobne bavili. Žalobca mal vždy naporúdzi nejaký dôvod, prečo ešte žalovanému nemôže vrátiť poskytnuté finančné prostriedky, a tiež príbeh o tom, ako onedlho z takého či onakého obchodu už konečne získa dostatočné množstvo peňazí, vysoko prevyšujúce jeho dlh, avšak k tomu vždy potreboval ešte ďalšie finančné prostriedky, ktoré však nemal, a tak práve preto opakovane žiadal žalovaného o navýšenie sumy pôžičky. Toto navýšenie sa robilo vždy na základe separátnych ad hoc ústnych dohôd medzi sporovými stranami, pri ktorých žalovaným poskytnuté finančné prostriedky žalobca zabezpečil vystavením zmenky v prospech žalovaného. Z uvedených dôvodov žalovaný poprel tvrdenie žalobcu, že by od neho okrem pôžičky 70.000,- € neprevzal žiadne iné finančné prostriedky, pretože pri každej zo štyroch v žalobe spomínaných zmeniek, ktoré boli vystavované za pomoci advokátskej kancelárie Weis & Partners s.r.o., prevzal postupne žalobca od žalovaného hotovosť spolu vo výške 40.000,- €. Žalovaný preto poprel, že by vystavené zmenky mali zabezpečovať prvotnú pôžičku vo výške 70.000,- €, čo je nielen v rozpore s realitou, ale aj s elementárnym ekonomickým a právnym zmyslom. Podľa žalovaného totiž nedáva žiadny význam, aby žalobca vystavoval zmenky na zabezpečenie prvotnej pohľadávky vo výške 70.000,- €, pretože

(i) tá už bola dostatočne zabezpečená zálohom, (ii) nedáva zmysel, aby sa v priebehu niekoľkých rokov čiastočne zabezpečovala už poskytnutá a aj splatná pohľadávka, (iii) nedáva zmysel, prečo by sa vystavili súhrnne zmenky len na 40.000,- €, a nie na celých 70.000,- €. Žalovaný ďalej poukázal na to, že žalobcovi doposiaľ vrátil len dve zo štyroch zmeniek, pretože práve len tie dve doposiaľ žalobca splatil. Plnenia, ktoré žalobca spomína vo svojej žalobe, sa týkali práve plnení predmetných dvoch vrátených zmeniek, pričom z týchto údajných plnení spomínaných žalobcom žalovaný poprel plnenia (i) zo dňa 2.10.2015 vo výške 6.500,- €, (ii) zo dňa 27.9.2019 vo výške 2.500,- € a (iii) zo dňa 1.10.2019 vo výške 2.500,- €. Žalovaný poprel, že by tieto tri spomínané plnenia niekedy od žalobcu dostal. Naopak, prijatie ostatných spomínaných plnení vo výške 20.000,- € žalovaný potvrdil, čo podľa neho zodpovedalo aj vráteným dvom zmenkám. Zopakoval však, že išlo o plnenia nesúvisiace s predmetnou pôžičkou vo výške 70.000,- €. Práve potreba ďalších finančných prostriedkov a zrejme aj snaha zachovať si dobré meno pred spoločnými známymi, boli podľa žalovaného dôvodom, prečo žalobca svoj dlh voči žalovanému riadne uznal dňa 11.2.2019. Žalovaný bol celú dobu (približne šesť rokov) absolútne presvedčený, že nevrátenie finančných prostriedkov zo strany žalobcu nehrozí, že takéto konanie je vylúčené vzhľadom na referencie, ktoré mal o žalobcovi. Po desiatkach stretnutí a žalobcových uisteniach, že celý svoj dlh do niekoľkých mesiacov žalovanému určite splatí, hneď ako predá nejaký svoj softvér, počítačové vybavenie, pozemok a pod., žalovaný už nevedel, ako donútiť žalobcu aj k reálnym krokov v podobe plnenia, a tak mu dňa 6.7.2020 poslal oznámenie o začatí výkonu záložného práva, ktoré si žalobca aj riadne prevzal dňa 8.7.2020 (a nie ako tvrdí vo svojej žalobe, že sa o výkone záložného práva náhodne dozvedel z katastra). Práve na základe prevzatia oznámenia o začatí výkonu záložného práva sa žalobca opäť zmohol k nejakej aktivite v podobe ďalších návrhov na ďalší odklad splatnosti. Po žalovaného odmietnutí tohto postupu sa žalobca rozhodol prejsť do ofenzívy a prostredníctvom svojho právneho zástupcu začal naliehať na žalovaného, aby došlo medzi sporovými stranami k uzavretiu dohody o urovnaní, na základe ktorej následne žalobca vyplatí žalovanému dlžnú sumu, avšak len vo výške 70.000,- € a nič viac. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na mimosúdnu komunikáciu strán sporu pred začatím súdneho konania (listy žalobcu zo dňa 2.9.2020 a zo dňa 1.10.2020), z ktorej vyplýva, že žalobca chcel žalovanému vrátiť len istinu pôžičky vo výške 70.000,- €, a to bez akéhokoľvek úroku z omeškania, pričom vrátenie tejto istiny podmieňoval uzavretím generálnej dohody o urovnaní, ktorou by sa žalovaný vzdal (i) zákonného úroku z omeškania, (ii) záložného práva na záloh pred vyplatením dlhu a (iii) zrejme aj nárokov z nevyplatených zmeniek. Neexistoval však žiadny dôvod na uzatváranie akejkoľvek dohody o urovnaní medzi sporovými stranami, a to pre absentujúcu spornosť (v tom čase), keďže zmluva o pôžičke je jednoznačná a žalobca nemal urobiť nič viac, ako len riadne splniť svoj dlh. Aj napriek nezmyselnosti uzatvárania ďalšej dohody sa tomu žalovaný a priori nebránil a žiadal žalobcu o doručenie konkrétneho znenia takejto dohody, na čo však už žalobca nereagoval a namiesto toho začal tvrdiť, že už nedlží žalovanému istinu zo zmluvy o pôžičke vo výške 70.000,- €, ale len 38.500,- €. Inými slovami, žalobca z poskytnutej pôžičky vo výške 70.000,- € žalovanému nič nevrátil (i) do 11.2.2019, čo sám vyslovene uznal vo svojom uznaní dlhu, a ani (ii) do 1.10.2020, čo sám právny zástupca žalobcu opätovne uviedol vo svojom liste. Až neskôr začal žalobca tvrdiť, že z titulu pôžičky vo výške 70.000,- € podľa zmluvy o pôžičke zo dňa 8.7.2014 žalobcovi už vrátil istinu vo výške 31.500,- €. Žalovaný ďalej potvrdil, že dňa 2.11.2020 prijal od žalobcu (i) sumu 38.500,- € podľa určenia žalobcu ako plnenie na istinu pôžičky a (ii) sumu 6.246,10 € podľa určenia žalobcu ako plnenie na úrok z omeškania z pôžičky. Žalovaný však súčasne poprel, že by od žalobcu dostal uhradený zvyšok istiny pôžičky, t. j. sumu 31.500,- €. Práve z dôvodu existujúceho zostatku dlhu zabezpečeného záložným právom záložné právo na záloh naďalej trvá, a teda nezaniklo. Keďže pohľadávka založená zmluvou o pôžičke doposiaľ nezanikla, nemohlo zaniknúť ani akcesorické záložné právo k zálohu, ktoré predmetnú pôžičku zabezpečuje. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na to, že žalobca dňa 11.2.2019 uznal svoj dlh zo zmluvy o pôžičke, a to v celej výške poskytnutej pôžičky 70.000,- €. Z uvedeného tak podľa žalovaného vyplýva, že dňa 11.2.2019 bol žalobcov dlh z predmetnej zmluvy vo výške 70.000,- €, a nie vo výške 43.500,- €, ako to uviedol žalobca vo svojej žalobe. Vzhľadom na obrátené dôkazné bremeno z dôvodu uznania dlhu žalobcom a tiež s ohľadom na abstraktnú povahu zmeniek nie je podľa žalovaného žiaden dôvod na to, aby bližšie dokazoval právny dôvod, ktorý vydaniu zmeniek predchádzal. Žalovaný teda prevzal od advokátskej kancelárie Weis & Partners s.r.o. vo viacerých splátkach sumu spolu vo výške 20.000,- €, ako vrátenie hotovostných pôžičiek v celkovej výške 20.000,- €, ktoré žalovaný poskytol žalobcovi a ktoré boli kryté zmenkami vystavenými žalobcom dňa 8.7.2014 a dňa 8.7.2015. Žalovaný ďalej prevzal od žalobcu (alebo inej osoby konajúcej v mene žalobcu) plnenie dlhu z písomnej zmluvy o pôžičke zo dňa 8.7.2014 len vo výške 44.746,10 €, a to dňa 2.11.2020, pričom z tejto sumy tvorilo 38.500,- € úhradu istiny pôžičky a 6.246,10 € tvorilo úhradu zákonného úroku z omeškania s úhradou pôžičky. Pohľadávka

žalovaného vyplývajúca zo zmluvy o pôžičke zo dňa 8.7.2014, ktorá je zabezpečená záložným právom k zálohu v prospech žalovaného, je aktuálne vo výške 31.500,- € s príslušenstvom, a preto akcesorické záložné právo k zálohu plniace zabezpečovaciu funkciu doposiaľ nezaniklo a naďalej existuje. 1.3.1. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že dňa 8.7.2014 uzatvorili žalovaný ako veriteľ a žalobca ako dlžník zmluvu o pôžičke, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobcovi finančné prostriedky vo výške 70.000,- €. Žalovaný finančné prostriedky vložil na bankový účet advokátskej kancelárie Weis & Partners, s.r.o., ktorý ich vyplatil žalobcovi po predložení listu vlastníctva, na ktorom bolo vyznačené záložné právo zabezpečujúce pohľadávku v prospech žalovaného. Pôžička bola dohodnutá ako bezúročná, pričom žalobca sa zaviazal vrátiť ju do jedného roka od pripísania sumy pôžičky na jeho bankový účet, a to na bankový účet veriteľa. Peniaze boli pripísané na účet žalobcu dňa 11.7.2014. Tieto skutočnosti neboli medzi stranami sporu sporné. Na zabezpečenie pohľadávky žalovaného uzatvorili toho istého dňa žalovaný ako záložný veriteľ a žalobca ako záložca zmluvu o zriadení záložného práva, ktorou bolo zriadené záložné právo k nehnuteľnostiam vo vlastníctve žalobcu (I.. X v Bratislave), a to za účelom zabezpečenia pohľadávky žalovaného zo zmluvy o pôžičke. Návrh na povolenie vkladu záložného práva do katastra nehnuteľností podal žalovaný, pričom záložné právo bolo do katastra nehnuteľností zapísané dňa 11.7.2014, pod č. V-XXXXX/XX. Ani tieto skutočnosti neboli medzi sporovými stranami sporné. Dňa 11.2.2019 žalobca ako dlžník a žalovaný ako veriteľ podpísali uznanie dlhu, ktorým žalobca uznal čo do dôvodu aj výšky svoj dlh voči žalovanému zo zmluvy o pôžičke zo dňa 8.7.2014 vo výške 70.000,- €, pričom sa zaviazal svoj dlh voči veriteľovi uhradiť najneskôr do 30.6.2019. Žalobca zároveň vyhlásil, že si je vedomý toho, že premlčacia lehota vo vzťahu k uznanému dlhu už uplynula. Takisto išlo o nesporné skutočnosti. Dňa 8.7.2014 žalobca ako dlžník vystavil v prospech žalovaného ako veriteľa vlastnú zmenku na sumu 10.000,- €, pričom splatnosť bola dohodnutá dňa 8.7.2015. Dňa 8.7.2015 žalobca ako dlžník vystavil v prospech žalovaného ako veriteľa vlastnú zmenku na sumu 10.000,- €, pričom splatnosť bola dohodnutá dňa 8.7.2016. Dňa 19.10.2016 žalobca ako dlžník vystavil v prospech žalovaného ako veriteľa vlastnú zmenku na sumu 10.000,- €, pričom splatnosť bola dohodnutá dňa 8.7.2017. Dňa 21.2.2019 žalovaný ako veriteľ a žalobca ako dlžník podpísali preberací protokol, ktorým žalobca potvrdil, že mu žalovaný vrátil vlastnú zmenku vystavenú dňa 8.7.2014 a vlastnú zmenku vystavenú dňa 8.7.2015. Strany spory zároveň vyhlásili, že dňa 10.7.2017 žalobca ako dlžník vystavil zmenku v prospech žalovaného ako veriteľa, ktorou sa zaviazal zaplatiť žalovanému sumu 10.000,- € do 8.7.2018, pričom z dôvodu pochybností žalobcu ďalej vyhlásili, že existuje len jedna zmenka vystavená žalobcom dňa 10.7.2017, ktorou sa zaviazal zaplatiť žalovanému sumu 10.000,- € do 8.7.2018. Žalobca ako dlžník podpisom protokolu zároveň potvrdil, že mu žalovaný ako veriteľ odovzdal po jednom vyhotovení uznania dlhu zo dňa 11.2.2019, a) ktorým žalobca uznal svoj dlh vo výške 70.000,- € zo dňa 8.7.2014, b) ktorým žalobca uznal svoj dlh vo výške 10.000,- € zo dňa 10.7.2017, c) ktorým žalobca uznal svoj dlh vo výške 2.500,- € zo dňa 19.10.2016. Z vkladov hotovosti zo dňa 2.10.2015 a zo dňa 18.1.2016 vyplýva, že dňa 2.10.2015 žalobca vložil na bankový účet advokátskej kancelárie Weis & Partners sumu 6.500,€ a dňa 18.1.2016 sumu 1.500,- €. Z detailov pohybu na bankovom účte žalobcu vyplýva, že žalobca poslal na bankový účet advokátskej kancelárie Weis & Partners dňa 9.2.2016 sumu 1.000,- €, dňa 25.10.2016 sumu 3.000,- €, dňa 31.10.2016 sumu 1.000,- €, dňa 15.11.2016 sumu 1.000,- €, dňa 26.5.2017 sumu 2.000,- €, dňa 27.5.2017 sumu 3.000,- €, dňa 5.6.2017 sumu 2.000,- €, dňa 12.6.2017 sumu 3.000,- € a dňa 26.6.2017 sumu 2.500,- €. Listom zo dňa 2.9.2020 právny zástupca žalobcu oznámil žalovanému, že žalobca za účelom vyporiadania záväzku zo zmluvy o pôžičke zo dňa 8.7.2014 zriadi advokátsku úschovu, predmetom ktorej bude suma 70.000,- € a táto bude v prospech žalovaného uvoľnená po predložení nasledovných dokladov: (i) dohoda o urovnaní, (ii) listina preukazujúca zánik záložného práva (vzdanie sa záložného práva). Na základe uvedeného vyzval žalovaného, aby sa dostavil do jeho advokátskej kancelárie. Listom zo dňa 23.9.2020 právny zástupca žalobcu informoval žalovaného, že žalobca zložil do jeho úschovy finančné prostriedky vo výške 70.000,- €. Zároveň požiadal žalovaného o stanovisko k jeho listu zo dňa 2.9.2020. Listom zo dňa 1.10.2020 právny zástupca žalobcu požiadal právneho zástupcu žalovaného o oznámenie výšky sumy, ktorú žalovaný požaduje od žalobcu. Zároveň mu oznámil, že došlo k predĺženiu trvania úschovy finančných prostriedkov na vyporiadanie predmetného záväzku vo výške 70.000,- €. Uviedol, že žalobca počas trvania záväzku z pôžičky poukazoval žalovanému finančné plnenia, ktoré prevyšujú prípadné príslušenstvo pohľadávky, čo by bolo možné hodnotiť aj ako plnenie bez právneho dôvodu. Napriek tomu je žalobca pripravený za účelom vyporiadania záväzku vyplatiť žalovanému sumu 70.000,- €. V emailovej správe zo dňa 5.10.2020 právny zástupca žalovaného uviedol, že žalobca zo zmluvy o pôžičke nič neplnil, rovnako neplnil ani žiadny úrok z omeškania z tejto zmluvy. Prípadné iné plnenia žalobcu týkajúce sa niečoho iného sú mimo jeho mandátu. Listom zo dňa 9.10.2020 právny zástupca žalobcu

oznámil právnemu zástupcovi žalovaného, že na základe kontroly všetkých dokladov je nepochybné, že žalobca poskytol na úhradu záväzku z predmetnej pôžičky sumu 31.500,- € (tak ako sú tieto plnenia špecifikované v žalobe). Vychádzajúc z uvedeného je zostatok istiny pôžičky vo výške 38.500,- € a úroku z omeškania za obdobie posledných troch rokov vo výške 6.262,53 €. Listom zo dňa 2.11.2020 právny zástupca žalobcu oznámil právnemu zástupcovi žalovaného, že mu toho dňa splnil svoj záväzok zo zmluvy o pôžičke vrátením istiny vo výške 38.500,- € a úroku z omeškania vo výške 6.246,10 €. Zároveň vyzval žalovaného, aby zabezpečil výmaz záložného práva z katastra nehnuteľností, resp. aby doručil žalobcovi listinu preukazujúcu zánik záložného práva. Z detailov pohybu zo dňa 2.11.2020 súd prvej inštancie zistil, že žalobca dňa 2.11.2020 poukázal na bankový účet žalovaného sumu 38.500,- € a sumu 6.246,10 €. Táto skutočnosť nebola medzi stranami sporu sporná. V e-mailovej správe zo dňa 19.11.2020 právny zástupca žalovaného uviedol, že výmaz záložného práva nie je možné zrealizovať z dôvodu, že aktuálny dlh žalobcu len na istine pôžičky činí sumu 31.500,- €. Kým nebude zostatok dlžnej sumy žalobcom uhradený, tak k výmazu záložného práva nemôže dôjsť. Z listov vlastníctva č. XXXX a č. XXXX pre k. ú. E. súd prvej inštancie zistil, že žalobca je vlastníkom bytu č. X nachádzajúceho sa na X. poschodí, na ulici Z. X v Bratislave (vrátane príslušného spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu a príslušenstva bytového domu, ako aj pozemku pod bytovým domom), pričom žalovaný ako záložný veriteľ oznámením o začatí výkonu záložného práva formou dobrovoľnej dražby č. Z. začal výkon záložného práva na základe zmluvy o zriadení záložného práva zo dňa 8.7.2014, č. V-XXXXX/XX. Z doručenky zo dňa 8.7.2020 súd zistil, že žalobca ako adresát dňa 8.7.2020 prevzal poštovú zásielku, ktorej odosielateľom bol právny zástupca žalovaného a ktorá obsahovala oznámenie o začatí výkonu záložného práva. 1.3.2. Z výsluchu žalobcu súd prvej inštancie zistil, že v roku 2014 bola podpísaná zmluva o pôžičke so zriadením záložného práva na jeho nehnuteľnosť. Táto pôžička bola vo výške 70.000,- € a bola bezúročná. On, žalovaný a JUDr. R. sa stretli tri dni pred pripísaním finančných prostriedkov na účet v kaviarni v Petržalke. Vtedy prvýkrát stretol žalovaného. Žalovaný odovzdal v obálke peniaze JUDr. R.. Žalobca predpokladal, že išlo o pôžičku, peniaze sa neprepočítavali. Na tomto stretnutí sa dohodlo, že peniaze sa zložia do úschovy u JUDr. R., že sa zriadi záložné právo na jeho nehnuteľnosť a peniaze mu budú vyplatené po predložení zápisu záložného práva do katastra nehnuteľností. Hneď po tomto stretnutí išiel do kancelárie JUDr. R., ktorý zmluvy pripravil. Zobral tieto zmluvy k notárovi, u ktorého ich podpísal a doniesol ich späť do advokátskej kancelárie. Geodet mu skontroloval, či boli zmluvy podané na katastri a s jeho pomocou ich zapísali do katastra nehnuteľností v zrýchlenom konaní. Za tri dni to bolo zapísané a peniaze mu boli vyplatené z účtu JUDr. R. dňa 11.7.2014. V ten istý deň, keď podpísal zmluvy, bola ním podpísaná aj zmenka na sumu 10.000,- €. Táto zmenka slúžila na krytie predmetnej pôžičky. Od tohto obdobia viac ako rok medzi nimi neprebiehala žiadna komunikácia. Všetky veci sa komunikovali až do roku 2020 len s JUDr. R.. Žalobca sa v roku 2016 začal so žalovaným stretávať na pôde advokátskej kancelárie JUDr. R. alebo mimo ohľadom riešenia obchodných kontraktov a zároveň aj pomoci riešenia iného dlžníka v inej pôžičke. Človek, ktorý ho zoznámil s JUDr. R., mal zapožičané finančné prostriedky od toho istého veriteľa ako on (t. j. od žalovaného, pozn. súdu). Keďže to bol človek, ktorý pracoval pre jeho spoločnosť, bol mu podriadenou osobou, tak ho vyprosil, aby načas splácal svoju pôžičku a keď meškal s platbou, tak hľadali riešenie, ako ich splatiť. Čo sa týka tejto samotnej pôžičky, tak on komunikoval len s JUDr. R., aj termín posunutia riešil s JUDr. R., vždy to bolo ústne a posúvalo sa to o jeden rok. Keďže s JUDr. R. mali obchodné vzťahy, JUDr. R. vedel o finančných tokoch jeho spoločnosti a finančných partnerov, takže vedel, že pôžička bude splatená, ale nevedeli stanoviť čas ako taký. Medzitým sa konali platby, ktoré posielal JUDr. R. na účet, a tieto platby mal JUDr. R. poukazovať žalovanému. Každý rok pravidelne k tomu istému dátumu, keď sa fiktívne obnovoval termín platnosti zmluvy, sa vždy vystavovala do roku 2018 zmenka v tej istej výške a na ten istý účel. V roku 2019 ho JUDr. R. požiadal o uznanie dlhu voči žalovanému, keďže sa pozabudlo a zmluva ako taká by bola premlčaná, pretože prešli štyri roky od poskytnutia pôžičky. Advokátska kancelária JUDr. R. pripravila podkladový materiál, ktorý on podpísal. Keďže ich vzťah bol nielen vzťah advokáta a klienta, ale hlavne obchodný a priateľský, tak detailne neriešili žiadne veci, čo sa týka podkladov. V tomto istom období ho JUDr. R. požiadal aj o zabezpečenie podpísania uznania dlhu pre žalovaného v druhej pôžičke, ktorú poskytol jeho klientovi, čo on aj obratom zrealizoval, aby mali všetky podklady v poriadku. 90 % času riešili tohto jeho klienta, teda na stretnutí nebol nikdy vyvíjaný tlak zo strany žalovaného ohľadne splatenia jeho pôžičky. Zrazu mu kolega oznámil, že je voči nemu vedené konanie. On dvihol telefón a zavolal JUDr. R., že čo sa deje a či takáto istá vec sa týka aj jeho osoby. Bol informovaný, že v žiadnom prípade, že ich ústne dohody platia a veci budú vysporiadané tak, ako si povedali. Prešlo nejaké obdobie, medzi tým on so žalovaným riešil niekoľko stretnutí, až to došlo do toho, že žalovaný mal obdobie, kedy sa s ním nemohol, nechcel stretnúť a on objavil na liste

vlastníctva výkon záložného práva. Kontaktoval JUDr. R., ktorý mu oznámil, že žalovaný sa tak rozhodol a že on ho zastupovať nebude a že odstúpi veci advokátskej kancelárii, ktorá ho bude zastupovať. On doklady o výkone záložného práva nikdy neprebral, ani jeho rodina. On sa obrátil na advokáta, pretože mu volali obchodní partneri, že JUDr. R. začal rozširovať voči jeho osobe veľmi nepríjemnú agendu, a preto chcel, aby pri stretnutí so žalovaným alebo jeho právnym zástupcom bol aj advokát, ktorému on do advokátskej úschovy zložil 70.000,- €, pretože mu bolo oznámené, že ho zničia ako osobu, takže povedal, že vyplatí všetky tie peniaze, nebude nič rozporovať a chcel mať ukončenú túto vec. Došlo k stretnutiu u advokáta JUDr. I., kde oznámil, že je tu takáto čiastka na splatenie dlhu. Keďže vedel, akým spôsobom JUDr. R. a spol. bude konať, tak povedal, že tu sú peniaze a chce mať papierovo ukončené všetky náležitosti ohľadom pôžičky. Bolo mu na stretnutí povedané, že to strana neakceptuje, že má dať iný návrh. Keď sa opýtal, aký návrh, v akej výške, nebolo mu odpovedané ani po písomných výzvach, ktoré prichádzali. Nikdy nebolo špecifikované, čo treba uhradiť, v akej výške. Keďže videl, čo sa deje zo strany JUDr. R., vedel, že to má iný účel, a to, aby nebola splatená pôžička, resp. aby nebolo zrušené záložné právo na nehnuteľnosť, ale aby táto nehnuteľnosť bola blokovaná pre možnosť využitia iných obchodných prípadov, ktoré s JUDr. R. mal. Preto požiadal JUDr. I., aby urobil kompletnú analýzu prípadu, aby sa pozrel na všetky platby, keďže jemu okrem sumy 70.000,- € nebolo zo strany žalovaného ani JUDr. R. v rámci tejto pôžičky nič viac zaplatené, ani poskytnuté. JUDr. I. urobil celé zúčtovanie, oznámil mu sumu, ktorú poukázali žalovanému, a požiadali ho o uvoľnenie záložného práva s tým, že pôžička je splatená. To sa doposiaľ nestalo. 1.3.3. Žalovaný v konaní uviedol, že vo vyjadrení žalobcu bolo viacero nepresností alebo neprávd. Nie je pravda, že sa prvýkrát zoznámil so žalobcom v kaviarni v Petržalke. Žalobcu poznal nejaké obdobie, niekoľko rokov predtým z advokátskej kancelárie JUDr. R., keďže pán R. je jeho osobný priateľ a dosť často sa v jeho kancelárii nachádzal. Pri nejakej príležitosti ich JUDr. R. zoznámil. V priebehu tých rokov sa so žalobcom viackrát rôzne stretli, v kaviarni alebo u pána doktora. Žalobca vždy na neho pôsobil ako veľmi slušný, vzdelaný a verbálne zdatný spoločník. Rád sa s ním stretával, čo sa potom prejavilo pri prosbe, či by mu nepožičal peniaze na jeho podnikateľské aktivity. Nevedel si predstaviť, že by v ten deň prvýkrát videl žalobcu a požičal mu 70.000,- €. Nepamätal si už tak presne na dátumy a ďalšie detaily. Potvrdil však, že sa v danej kaviarni opäť stretli už pri definitívnom, záverečnom rokovaní, kde ho žalobca poprosil, že jeho aktivity sú na najlepšej ceste, ale ešte by potreboval 10.000,- €. Keďže vyhovel jeho prosbe na 70.000,- €, tak už súhlasil aj s tými 10.000,- €. Aby veci nekomplikovali a neprerábali zmluvy, tak sa dohodli, že mu odovzdá zmenku a on mu odovzdá 10.000,- €. Tiež nie je pravda, že sa potom ďalšie roky nestretávali. Žalobca mal zaujímavé podnikateľské aktivity, tak spoločne preberali budúcu možnú spoluprácu. Žalovaný sa tiež pri každom stretnutí informoval, ako ide biznis, na ktorý poskytol peniaze, a či dodrží termín vrátenia alebo splatenia peňazí, ktoré mu požičal. Žalobca tvrdil, že je všetko v poriadku a že pravdepodobne ešte skôr splatí tie peniaze. Keďže v priebehu roka čiastočne splácal zmenky na tých 10.000,- €, ktoré mu dal navyše, keďže ho ubezpečoval, že splatí svoj dlh, a keďže bol brilantný spoločník a rečník, tak on nemal obavy a tie obavy nemal niekoľko rokov. Zhruba päť rokov to trvalo, keď ho zakaždým presvedčil, že síce jeden biznis mu nevyšiel, ale druhý je už na spadnutie a vyplatí ho. Vždy, akonáhle splatil jednu zmenku, vždy sa mu podarilo prehovoriť ho, aby mu požičal ďalšie peniaze. Aj vo viere, že sa tak dostane k svojim 70.000,- €, tak on mu zakaždým každý rok požičal. Po piatich rokoch si uvedomil, že takto to ďalej nemôže ísť. Bál sa, že príde o peniaze, ktoré v dobrej vôli požičal priateľovi, ktorý mu celé roky len sľuboval, ale z jeho pôžičky 70.000,- € mu nezaplatil ani euro. Tak sa obrátil na JUDr. O., či by mu nepomohol vyriešiť túto situáciu. 1.4. Súd prvej inštancie na návrh žalovaného nariadil aj výsluch svedka, a to advokáta JUDr. Z. R., ktorý však na pojednávaní dňa 5.5.2022 odmietol vypovedať, a to napriek tomu, že ho obe strany sporu zbavili povinnosti zachovávať mlčanlivosť. Advokát odôvodnil zákaz výpovede povinnosťou zachovávať mlčanlivosť v zmysle § 23 ods. 3 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii. Argumentoval, že jeho výpoveď by bola v neprospech žalobcu, a preto je povinný zachovávať mlčanlivosť v zmysle uvedeného ustanovenia. V nadväznosti na to súd rozhodol, že zákaz výpovede svedka z dôvodu povinnosti zachovávať mlčanlivosť je dôvodný. Tento svedok uviedol len toľko, že tento prípad pozná a pozná nejaký čas aj obe strany sporu. Žalovaného pozná už viac ako 10 rokov a žalobcu do 10 rokov. On mal so žalobcom aj so žalovaným dlhodobé priateľské vzťahy. Obidvaja páni mu boli klientami vo viacerých veciach, sporových aj nesporových. Aj žalobca aj žalovaný mali u neho v rozhodnom čase zriadené generálne plné moci. Zastupoval tak jedného, ako aj druhého vo viacerých veciach. Aj o tejto veci mu boli z obidvoch strán oznámené veci, ktoré sa týkajú predmetu sporu. Z jeho strany to nie je žiaden kalkul. On žalobcovi takisto požičal nejaké peniaze, o čom prebieha spor, ale to nie je meritom tejto veci.

1.5.1. Aplikáciou príslušných ustanovení právnych predpisov na zistený skutkový stav dospel súd prvej inštancie k záveru, že žaloba žalobcu o určenie neexistencie záložného práva je nedôvodná. Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobca nesplnil celý svoj dlh zo zmluvy o pôžičke zo dňa 8.7.2014, a teda nemohlo dôjsť ani k zániku (akcesorického) záložného práva, ktoré pohľadávku z tejto zmluvy o pôžičke zabezpečuje. V prvom rade sa súd zaoberal tým, či má žalobca naliehavý právny záujem na určení neexistencie záložného práva. Keďže medzi stranami sporu existuje spor ohľadom toho, či žalobca splnil celý svoj dlh zo zmluvy o pôžičke zo dňa 8.7.2014, pričom žalovaný preukázateľne začal s výkonom záložného práva formou dobrovoľnej dražby (z dôvodu, že žalobca riadne a včas nesplnil zabezpečovanú pohľadávku), dospel súd k záveru, že naliehavý právny záujem žalobcu na takomto určení je daný. Medzi žalobcom a žalovaným existuje spor ohľadom existencie dlhu, a teda aj ohľadom existencie samotného záložného práva. Žalobcove právne postavenie je preto neisté a môže sa zmeniť k horšiemu v dôsledku výkonu záložného práva žalovaným, pričom podaná žaloba o určenie neexistencie záložného práva je efektívnym nástrojom na odstránenie tejto právnej neistoty. Potreba takéhoto určenia je tiež naliehavá, keďže žalovaný pristúpil k výkonu záložného práva. 1.5.2. Súd prvej inštancie konštatoval, že žaloba žalobcu nemohla byť úspešná, pretože žalobca v tomto konaní nepreukázal, že došlo k zániku zabezpečenej pohľadávky, a teda aj k zániku samotného záložného práva (v zmysle § 151md ods. 1 písm. a/ Občianskeho zákonníka). Záložné právo zabezpečuje v zmysle § 151a Občianskeho zákonníka celú pohľadávku vrátane jej príslušenstva, t. j. aj vrátane úrokov z omeškania. Záložný veriteľ sa pritom v zmysle § 151j ods. 2 Občianskeho zákonníka môže uspokojiť zo zálohu aj vtedy, keď zabezpečená pohľadávka je premlčaná. Z vykonaného dokazovania vyplynulo a medzi stranami sporu to ani nebolo sporné, že žalobca plnil na príslušenstvo pohľadávky - zákonný úrok z omeškania - len sumu 6.246,10 €, pozostávajúcu z úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 43.500,- € od 2.11.2017 do 27.9.2019 (t. j. v sume 4.135,48 €), z úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 41.000,- € od 28.9.2019 do 1.10.2019 (t. j. v sume 16,85 €) a z úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 38.500,- € od 2.10.2019 do 2.11.2020 (t. j. v sume 2.093,77 €). Úrok z omeškania bol podľa žalobcu vypočítaný za obdobie predchádzajúcich troch rokov (s poukazom na § 110 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Súd prvej inštancie predovšetkým poukázal na to, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal (a ani to netvrdil), že by voči žalovanému vzniesol námietku premlčania. Táto skutočnosť z predložených listín nevyplýva - prostý odkaz na príslušné zákonné ustanovenie nie je postačujúci. Samotné uplynutie premlčacej doby nemá žalobcom predpokladané následky, dlžník sa musí premlčania aj dovolať (§ 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Navyše, samotné premlčanie nemá za následok zánik premlčanej pohľadávky a plnenie premlčaného dlhu nezakladá bezdôvodné obohatenie. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. To však neplatí v prípade, ak je premlčaná pohľadávka zabezpečená záložným právom - v zmysle § 151j ods. 2 Občianskeho zákonníka sa záložný veriteľ môže uspokojiť alebo domáhať sa uspokojenia zo zálohu aj vtedy, keď zabezpečená pohľadávka je premlčaná. Žalobca teda žalovanému nezaplatil úrok z omeškania v časti, v ktorej považoval tento nárok za premlčaný. Žalobca však nepreukázal, že by sa premlčania dovolal, pričom záložné právo zabezpečuje aj premlčanú pohľadávku (vrátane jej príslušenstva). Súd prvej inštancie ďalej poukázal na to, že pôžička sa stala splatná dňa 12.7.2015 (článok II. bod 3. zmluvy o pôžičke zo dňa 8.7.2014), kedy bola sadzba úrokov z omeškania vo výške 5,05 % ročne. V zmysle § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky, platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. V tom čase bola základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky vo výške 0,05 %, preto je sadzba úrokov z omeškania vo výške 5,05 % ročne. Nič na tom nemení ani to, že žalobca ako dlžník sa v článku II bode 1. uznania dlhu zo dňa 11.2.2019 zaviazal uhradiť svoj dlh najneskôr do 30.6.2019. Tento záväzok žalobcu podľa názoru súdu prvej inštancie nie je možné považovať za dohodu zmluvných strán o zmene zmluvy o pôžičke v časti týkajúcej sa splatnosti pôžičky (t. j. za privatívnu nováciu v zmysle § 570 a nasl. Občianskeho zákonníka). Z uvedeného potom vyplýva, že žalobca plnil na úroky z omeškania nižšiu sumu, ako zo zákona mal (úrok z omeškania v nesprávnej výške 5,00 % ročne namiesto správnej výšky 5,05 % ročne). Vzhľadom na uvedené tak súd prvej inštancie nemal preukázané, že došlo k zániku celej zabezpečenej pohľadávky vrátane jej príslušenstva. V zmysle § 151a Občianskeho zákonníka pritom platí, že záložné právo zabezpečuje pohľadávku vrátane jej príslušenstva (ktorým je aj úrok z omeškania). Pokiaľ nedošlo k splneniu celej pohľadávky vrátane jej príslušenstva, nemohlo dôjsť k jej zániku a teda nemohlo zaniknúť ani záložné právo, ktoré túto pohľadávku zabezpečuje. Súd prvej inštancie dôvodil, že už len táto skutočnosť bola postačujúca na to, aby žalobu o určenie neexistencie záložného práva ako nedôvodnú zamietol.

1.5.3. Súd prvej inštancie v odôvodnení ďalej konštatoval, že uvedenej skutočnosti si bol vedomý aj samotný žalobca, ktorý dňa 27.7.2022 doručil súdu podanie, v ktorom vyčíslil dlžný úrok z omeškania a v ktorom požiadal o odročenie pojednávania. Žalobcom uvedený dôvod však nebol dôležitým dôvodom na odročenie pojednávania, súd preto jeho žiadosti o odročenie pojednávania nevyhovel. Súd v tejto súvislosti poukázal na to, že žalobca už v rámci svojho výsluchu na pojednávaní dňa 5.5.2022 uviedol, že sa v tejto dobe (t. j. v čase pojednávania) realizuje úhrada dlžného úroku z omeškania v prospech žalovaného. Napriek tomu žalobca podaním zo dňa 27.7.2022 požiadal o odročenie pojednávania z dôvodu, že má záujem dlžnú sumu úrokov z omeškania uhradiť žalovanému do 31.8.2022. Podľa súdu prvej inštancie žalobcom uvádzaný dôvod odročenia pojednávania nebol dôležitým dôvodom v zmysle § 183 C.s.p., súd preto jeho žiadosti o odročenie pojednávania nevyhovel. Poukázal na to, že pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia (§ 217 ods. 1 C.s.p.). 1.5.4. Nad rámec prezentovanej argumentácie konajúci súd prvej inštancie uviedol, že žalobca v tomto konaní nepreukázal ani zánik zabezpečenej pohľadávky v časti jej istiny, t. j. v časti pôžičky vo výške 70.000,- €. Súd v prvom rade poukázal na to, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal vykonanie splátky pôžičky dňa 27.9.2019 vo výške 2.500,- € a splátky pôžičky dňa 1.10.2019 vo výške 2.500,€. Žalovaný pritom plnenie týchto splátok poprel, bolo preto povinnosťou žalobcu preukázať vykonanie týchto splátok. Žalobca však o vykonaní týchto splátok nepredložil žiadny písomný doklad (potvrdenie o vklade hotovosti, detail pohybu na účte, potvrdenie o zaplatení a pod.) a bližšie to nekomentoval ani v podanej žalobe. V žalobe uviedol len toľko, že plnenia poukazoval po dohode so žalovaným na účet advokátskej kancelárie Weis & Partners s.r.o., resp. v hotovosti k rukám advokáta JUDr. Z. R. v sídle jeho advokátskej kancelárie. Ani platba v hotovosti však nebránila žalobcovi v tom, aby o vykonaní tejto platby predložil písomný doklad. V zmysle § 569 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka veriteľ je povinný vydať dlžníkovi na jeho požiadanie písomné potvrdenie o tom, že dlh bol úplne alebo čiastočne splnený, pričom dlžník je oprávnený plnenie odoprieť, ak mu veriteľ nevydá zároveň potvrdenie. Keďže žalobca túto skutočnosť vo svojich podaniach bližšie nevysvetlil a vykonanie týchto splátok ani nepreukázal, neuniesol v tejto časti svoje dôkazné bremeno. Žalobca takisto v konaní nepreukázal, že sumy zaplatené v období od 2.10.2015 do 26.6.2017 v celkovej výške 26.500,- € boli čiastočným plnením (splátkami) pôžičky zo zmluvy o pôžičke zo dňa 8.7.2014. Žalobca v podanej žalobe tvrdil, že týmito platbami splácal pôžičku od žalovaného, žalovaný však túto skutočnosť v konaní poprel. Súd v tejto súvislosti uviedol, že ani v jednej platbe (v potvrdení o vklade hotovosti či v detaile pohybu na účte) nie je uvedená poznámka (referencia), ktorá by potvrdzovala, že táto platba bola urobená za účelom splátky pôžičky zo zmluvy o pôžičke zo dňa 8.7.2014. Žalobca tieto sumy poukazoval na bankový účet advokátskej kancelárie Weis & Partners, nie na bankový účet žalovaného. Zmluvné strany sa však v zmluve o pôžičke (Čl. II. ods. 4. zmluvy) dohodli, že záväzok dlžníka sa považuje za splnený pripísaním celej sumy pôžičky na bankový účet žalovaného. K tomu však nikdy nedošlo. V takom prípade nemohlo dôjsť ani k (čiastočnému) zániku dlhu, keďže v zmysle § 567 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa dlh považuje za splnený pripísaním sumy dlhu na účet veriteľa v peňažnom ústave alebo vyplatením sumy dlhu veriteľovi v hotovosti. V konaní pritom nebolo preukázané, že by JUDr. Z. R. obdržané finančné prostriedky odovzdal žalovanému za účelom splnenia dlhu žalobcu zo zmluvy o pôžičke zo dňa 8.7.2014. Navyše, žalobca dňa 11.2.2019 podpísal písomné uznanie dlhu v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka. Súd konštatoval, že toto uznanie dlhu spĺňa všetky formálne a obsahové náležitosti uznania dlhu v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka. To okrem iného zakladá vyvrátiteľnú domnienku, že dlh v čase uznania trval. Žalobca v podanej žalobe na margo tejto skutočnosti len uviedol, že si neuvedomil, že v uznaní dlhu je vyčíslená pôvodná istina pôžičky, hoci tento záväzok splácal aj pred spísaním uznania dlhu. Súd tomuto tvrdeniu neuveril, keďže výška dlhu je tou najpodstatnejšou náležitosťou uznania dlhu. Najmä však je toto tvrdenie žalobcu v priamom rozpore s listinnými dôkazmi predloženými v tomto konaní. Súd prvej inštancie poukázal na to, že z písomnej korešpondencie medzi právnymi zástupcami žalobcu a žalovaného vyplýva, že žalobca bol ešte dňa 1.10.2020 ochotný zaplatiť žalovanému celú sumu 70.000,- €. V liste právneho zástupcu žalobcu zo dňa 2.9.2020 je uvedené, že za účelom vyporiadania záväzku žalobcu bude zriadená advokátska úschova sumy 70.000,- €. Túto skutočnosť právny zástupca žalobcu potvrdil aj vo svojom liste zo dňa 23.9.2020 a v e-mailovej správe zo dňa 24.9.2020 o 16:57 hod. Aj v liste zo dňa 1.10.2020 právny zástupca žalobcu deklaruje, že žalobca je pripravený zaplatiť žalovanému sumu 70.000,- €. Zároveň až v tomto liste je prvýkrát uvedené, že žalobca počas trvania záväzku z pôžičky poskytoval žalovanému finančné plnenia, ktoré prevyšovali prípadné príslušenstvo k danej pohľadávke. To naznačuje, že ani žalobca nevnímal tieto platby ako splátky istiny pôžičky, ale primárne ako splátky príslušenstva (úrokov z omeškania). V priamom rozpore s tvrdeniami žalobcu je aj písomný preberací protokol zo dňa 21.2.2019, z ktorého

jednoznačne vyplýva, že medzi žalobcom a žalovaným existovalo viacero zmluvných vzťahov, z ktorých bol žalobca dlžný žalovanému aj iné sumy, nielen sumu 70.000,- € z titulu pôžičky zo dňa 8.7.2014. Tento preberací protokol takisto nepriamo potvrdzuje tvrdenia žalovaného, že žalobcom vystavené zmenky zabezpečovali ďalšie osobitné ústne zmluvy o pôžičke, a nie písomnú zmluvu o pôžičke zo dňa 8.7.2014. V neposlednom rade z tohto preberacieho protokolu vyplýva, že žalobca si bol vedomý toho, že zo zmluvy o pôžičke zo dňa 8.7.2014 dlží žalovanému celú sumu 70.000,- €, a teda, že z jeho strany nešlo o omyl ohľadom výšky dlžnej sumy. Listinné dôkazy teda potvrdzujú verziu žalovaného a vyvracajú verziu žalobcu. Súd preto neuveril výpovedi žalobcu a túto výpoveď považoval za účelovú. Naopak, výpoveď žalovaného bola v súlade s predloženými listinnými dôkazmi. Súd preto konštatoval, že žalobcovi sa v tomto konaní nepodarilo vyvrátiť vyvrátiteľnú domnienku, že dlh zo zmluvy o pôžičke zo dňa 8.7.2014 v čase jeho uznania trval v ním uznanej výške. 1.6. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že v konaní plne úspešnému žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 2.1. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, v celom jeho rozsahu, podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Dôvodil, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.), rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). 2.2. Pokiaľ ide o porušenie práva žalobcu na spravodlivé súdne konanie procesným postupom súdu prvej inštancie odvolateľ vytýkal súdu prvej inštancie nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia. Namietal, že súd prvej inštancie úplne opomenul, že žalobca súdu zaslal ďalšie vyjadrenie zo dňa 5.11.2021 (Čl. l. 152 a nasl. spisu, poznám. odvolacieho súdu). Právny zástupca žalovaného na pojednávaní konanom dňa 22.2.2022 namietal, že žalobca nebol oprávnený takéto podanie, ktoré nazval „triplikou“, zaslať súdu prvej inštancie; uviedol, že ide o nové skutkové tvrdenia, a preto navrhol, aby voči tvrdeniam uvedeným v tomto vyjadrení aplikoval súd prvej inštancie sudcovskú koncentráciu konania a toto podanie nebral vôbec do úvahy. Pravdepodobne súd prvej inštancie vyhovel tejto námietke, keďže o tomto vyjadrení žalobcu a o argumentácii žalobcu uvedenej v tomto vyjadrení nie je v odôvodnení napadnutého rozsudku žiadna zmienka. Ak súd prvej inštancie považoval za dôvodné uplatniť voči tvrdeniam uvedeným v tomto vyjadrení sudcovskú koncentráciu konania, tak mal túto skutočnosť uviesť v odôvodnení napadnutého rozsudku. Žalobcovi tak nie sú známe dôvody, prečo sa súd prvej inštancie obsahom tohto vyjadrenia vôbec nezaoberal. Žalovaný na predmetnom pojednávaní uviedol, že otázka započítavania platieb pri pluralite dlhov voči jednému veriteľovi je skutkovou otázkou, čím odôvodňoval uplatnenie sudcovskej koncentrácie konania voči obsahu tohto vyjadrenia. Otázka započítavania platieb pri pluralite dlhov voči jednému veriteľovi však nie je otázkou skutkovou, ale právnou. Ide o právnu otázku, ktorou sa viackrát zaoberal Najvyšší súd Českej republiky (sp. zn. 21 Cdo 326/2004, na ktoré odvolateľ poukázal vo vyjadrení zo dňa 5.11.2021, poznámka odvolacieho súdu), ako aj Okresný súd Banská Bystrica v pozícii exekučného súdu a Krajský súd v Bratislave. Voči právnej argumentácii sa žiadna zákonná a ani sudcovská koncentrácia konania neuplatňuje, a preto sa mal s touto podstatnou argumentáciou žalobcu súd prvej inštancie vysporiadať. Takisto otázka dôkazného bremena a otázka povinnosti tvrdenia vo vzťahu k zmenkám je otázkou právnou. Pokiaľ ide o odôvodnenie rozhodnutia odvolateľ poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. IV. ÚS 14/07-25, zo dňa 17.5.2007, ako aj na nález č. k. III. ÚS 107/07-43, zo dňa 30.10.2007. 2.3.1. Pokiaľ ide o nesprávne skutkové zistenia súdu prvej inštancie odvolateľ mu vytýkal, že v rozpore s tzv. negatívnou dôkaznou teóriou od žalobcu vyžadoval, aby preukázal, že od žalovaného žiadne hotovostné pôžičky na základe zmeniek nedostal. Je objektívne nemožné, aby žalobca preukazoval neexistenciu určitej skutočnosti. Naproti tomu bolo objektívne možné, aby žalovaný preukázal poskytnutie hotovostných pôžičiek, keďže za účelom poskytnutia takejto pôžičky by si musel vždy vopred pred uvedenými dátumami, kedy boli vystavované zmenky, zaobstarať potrebnú hotovosť. 2.3.2. Ku konštatovaniu súdu v odôvodnení rozhodnutia, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že sumy zaplatené v období od 2.10.2015 do 26.6.2017 v celkovej výške 26.500,- € boli čiastočným plnením na splatenie pôžičky odvolateľ uviedol, že súd mal vychádzať zo zásady priority, v zmysle ktorej sa pri pluralite dlhov voči jednému veriteľovi čiastkové plnenia započítavajú prednostne na najskôr splatný dlh a prevyšujúce plnenie sa podľa rovnakého princípu ďalej započítava na najskôr splatné nesplnené dlhy dlžníka.

2.3.3. Odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho predpokladu, že pôžička vo výške 70.000,- € sa mala stať splatnou dňa 12.7.2015, keďže dátum 11.7.2015 pripadol na sobotu. V zmysle § 122 ods. 3 Občianskeho zákonníka tak k omeškaniu žalobcu mohlo dôjsť najskôr deň nasledujúci po márnom uplynutí ročnej lehoty na plnenie počítanej odo dňa 11.7.2014, kedy bola pôžička poskytnutá, teda dňa 14.7.2015. 2.3.4. Podľa odvolateľa, ak súd prvej inštancie vychádzal z predpokladu, že bolo poskytnutých päť pôžičiek s rôznym dátumom splatnosti, tak čiastkové plnenia, pri ktorých podľa súdu prvej inštancie žalobca neprejavil vôľu, na aký dlh majú byť započítané, mali byť započítané najprv na prvú pôžičku do úplného splatenia tejto pôžičky a následne na druhú pôžičku. Prvá pôžička v sume 10.000,- € údajne poskytnutá na základe zmenky by tak bola splatená prvou platbou vo výške 6.500,- € zo dňa 2.10.2015, druhou platbou vo výške 1.500,- € zo dňa 18.1.2016, treťou platbou vo výške 1.000,- € zo dňa 9.2.2016 a štvrtou platbou zo dňa 25.10.2016 v sume 3.000,- € v časti 1.000,- €. 2.000,- € z tejto sumy už mal súd prvej inštancie započítať na pôžičku vo výške 70.000,- € spolu s ďalšími platbami v celkovej výške 14.500,- €, ktoré považoval za preukázané. 2.3.5. Odvolateľ vytýkal súdu prvej inštancie, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, prečo by suma 26.500,- € mala byť pri rešpektovaní právneho názoru súdu prvej inštancie započítaná na údajné pôžičky zo zmeniek. V zmysle zásady priority pri pluralite dlhov voči jednému veriteľovi by mala byť suma 10.000,- € započítaná na prvú pôžičku zo zmenky, zatiaľ čo zvyšná suma by mala byť započítaná už na istinu pôžičky v sume 70.000,- €. Ak by súd prvej inštancie vychádzal z predpokladu, že preberací protokol, na základe ktorého žalovaný vrátil žalobcovi jeho dve vlastné zmenky, by mal byť dôkazom o tom, že žalobca plnil sumu 20.000,- € na údajné pôžičky zo zmeniek, tak stále nie je z odôvodnenia napadnutého rozsudku zrejmé, prečo by podľa súdu prvej inštancie mala byť suma vo výške 6.500,- € započítaná na údajnú pôžičku z tretej zmenky, keď žalobca neuviedol podľa súdu prvej inštancie v poznámke k platbám žiadny údaj, pomocou ktorého by bolo možné zistiť, na aký dlh sa mali platby započítať. 2.3.6. Pokiaľ súd prvej inštancie konštatoval, že na základe Čl. II. ods. 4 zmluvy o pôžičke nedošlo k splneniu dlhu v časti 31.500,- € aj z toho dôvodu, že žalobca platby poukazoval prostredníctvom JUDr. R., odvolateľ súdu vytýkal, že opomenul skutočnosť, že žalobca mal u JUDr. Weisa generálne splnomocnenie, čo vyplýva z výpovede tohto svedka, na základe ktorého bol JUDr. R. oprávnený plniť v mene žalobcu jeho dlh, a to aj v prípade, že by nedošlo k zmene dohodnutého miesta plnenia. 2.3.7. Odvolateľ poukázal na to, že v zmysle § 186 ods. 2 C.s.p. mal súd prvej inštancie vychádzať zo zhodných tvrdení strán. Ak žalobca uviedol, že platby vo výške 31.500,- € poukázal prostredníctvom JUDr. R. žalovanému, pričom žalovaný poprel prijatie týchto platieb od žalovaného iba v rozsahu 11.500,€, tak súd prvej inštancie nebol oprávnený z vykonaného dokazovania vyvodiť záver, že žalobca nepreukázal, že žalovaný prijal od žalobcu v období od 2.10.2015 do 26.6.2017 vôbec nejaké plnenie. 2.3.8. Odvolateľ v odvolaní dôvodil, že keďže v konaní nevyšli najavo žiadne dôvodné pochybnosti o pravdivosti zhodných tvrdení strán konania o tom, že žalovaný sumu 20.000,- € od žalobcu prijal, tak súd prvej inštancie nebol oprávnený na základe vykonaného dokazovania vyvodiť záver, že žalovaný v tomto období od žalobcu žiadne platby neprijal. 2.3.9. Pokiaľ ide o uznanie dlhu vo výške 70.000,- € zo strany žalobcu odvolateľ namietal, že predmetné uznanie dlhu vnímal iba ako ústretový krok voči žalovanému, pričom si neuvedomil, že je v ňom uvedená pôvodná výška istiny pôžičky, hoci túto pôžičku žalovanému už pred spísaním uznania dlhu splácal. Žalobca toto uznanie dlhu podpísal v omyle, keďže mal za to, že sa týka pôžičky ako takej a nie v ňom uvedenej sumy a predpokladal, že pri zúčtovaní pôžičky budú všetky ním poskytnuté platby zohľadnené. Preberací protokol žiadnym spôsobom nepotvrdzuje, že žalovaný poskytol žalobcovi ďalšie pôžičky. Tieto dve vrátené zmenky iba korešpondujú s tým, že bola splatená pôžička v časti, ktorá bola zároveň zabezpečená aj týmito zmenkami. 2.3.10. K zamietnutiu žaloby z dôvodu, že žalobcom zaplatený úrok z omeškania nezodpovedal zákonnému úroku z omeškania a celej dobe omeškania bez ohľadu na premlčanie vzhľadom na § 151j ods. 2 Občianskeho zákonníka, odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho skutkového zistenia ohľadom začiatku omeškania žalobcu so zaplatením dlhu zo zmluvy o pôžičke. Pohľadávka žalovaného voči žalobcovi na vrátenie pôžičky sa nemohla stať splatnou dňa 12.7.2015, keďže každoročne až do roku 2017 bola predlžovaná doba splatnosti pôžičky o jeden rok, pričom pri tejto príležitosti žalobca žalovanému na jeho žiadosť vystavil vždy vlastnú zmenku na sumu 10.000,- €, ktorá mala slúžiť na čiastočné zabezpečenie dlžnej sumy.

2.3.11. Podľa odvolateľa medzi žalobcom a žalovaným nebol uzavretý žiadny písomný dodatok o zmene splatnosti pôžičky v Čl. II. ods. 3 zmluvy o pôžičke, ale dochádzalo k ústnym dohodám o zmene tohto zmluvného ustanovenia. Poukázal na to, že žalovaný sa nielenže nedovolal neplatnosti týchto ústne vykonaných zmien zmluvy o pôžičke v otázke splatnosti pôžičky, ale tieto tvrdenia žalobcu účinne nepoprel a dokonca ich sám potvrdil vo svojom vyjadrení k žalobe. Z vyjadrenia žalovaného k žalobe je zrejmé, že medzi žalobcom a žalovaným došlo v minulosti k predĺženiu splatnosti pôžičky, čo potvrdzuje výpoveď žalobcu na pojednávaní konanom dňa 5.5.2022. Ak by k takémuto predĺženiu splatnosti pôžičky nedošlo, tak by žalovaný neuvádzal, že žalobca prišiel s „ďalším návrhom na ďalší odklad splatnosti“ a už vôbec by neuvádzal, že „ďalšie predĺženie splatnosti“ neprichádza do úvahy. Tieto tvrdenia žalovaného logicky vychádzajú z predpokladu, že muselo medzi žalobcom a žalovaným dôjsť k dohode o odklade splatnosti pôžičky. Preto ak súd prvej inštancie vychádzal z predpokladu, že žalobca sa dostal so splatením pôžičky do omeškania v roku 2015, na základe čoho by mal mať žalobca povinnosť zaplatiť úroky z omeškania vo vyššej úrokovej sadzbe a za dlhšie obdobie omeškania, tak ide o nesprávne skutkové zistenia súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie opomenul v súvislosti s miestom plnenia, ktorým bol v zmysle Čl. II. ods. 4 zmluvy o pôžičke bankový účet žalovaného, že JUDr. R. disponoval generálnym splnomocnením od žalovaného a mohol sa tak v mene žalovaného so žalobcom dohodnúť na zmene zmluvy o pôžičke ohľadom miesta plnenia v Čl. II. ods. 4 zmluvy o pôžičke. Dôkazom o takejto ústnej dohode medzi žalobcom a žalovaným v zastúpení JUDr. R. je práve postup žalobcu, kedy všetky platby až do roku 2019 poukazoval žalovanému prostredníctvom JUDr. R., pričom žalovaný takýto spôsob splácania nenamietal a súhlasil s ním. Takáto ústna dohoda o zmene miesta plnenia bola opäť v zmysle Čl. IV. ods. 2 zmluvy o pôžičke a § 40 ods. 1 v spojení s § 40a Občianskeho zákonníka relatívne neplatná, pričom žalovaný sa tejto neplatnosti v konaní pred súdom prvej inštancie nedovolal. 2.3.12. Odvolateľ konštatoval, že súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že z písomnej korešpondencie medzi stranami by malo vyplývať, že dlh žalobcu zo zmluvy o pôžičke bol až do 2.11.2020 v časti istiny vo výške 70.000,- €. Uvedený záver podľa odvolateľa nie je správny. Účelom takejto dohody bola snaha oboch zmluvných strán vyhnúť sa zdĺhavému súdnemu sporu vzájomnými ústupkami. Preto ak žalobca v tejto komunikácii uviedol, že je ochotný zaplatiť žalovanému 70.000,- €, tak z toho nemožno žiadnym dôvodom vyvodzovať, že mal v tom čase voči žalovanému dlh zo zmluvy o pôžičke minimálne v sume 70.000,- € a už vôbec z toho nemožno vyvodzovať, že si mal byť sám žalobca vedomý existencie takéhoto dlhu. Táto ústretovosť žalobcu voči žalovanému a jeho snaha ukončiť tento spor čo najskôr sa prejavili aj vo vzťahu k úrokom z omeškania. Poslednýkrát bola splatnosť pôžičky odložená do 8.7.2018, tak sa dostal žalobca do omeškania až od 9.7.2018. Napriek tomu v snahe ukončiť mimosúdne tento spor žalobca poukázal žalovanému úroky z omeškania od 2.11.2017. Súd prvej inštancie na pojednávaní konanom dňa 22.2.2022 v rámci predbežného právneho posúdenia uviedol, že k omeškaniu žalobcu malo dôjsť už v roku 2015, čomu zodpovedá sadzba úroku z omeškania 5,05 %, a nie 5 %, pričom premlčanie malo byť vo vzťahu k záložnému právu irelevantné. V snahe čo najskôr ukončiť spor žalobca nanovo vyčíslil úroky z omeškania podľa predbežného právneho posúdenia súdu prvej inštancie a keďže ani deň pred posledným pojednávaním konaným dňa 28.7.2022 nedisponoval peňažnými prostriedkami v takejto sume, požiadal o odročenie pojednávania. Túto snahu žalobcu čo najskôr vyriešiť tento spor najprv pri mimosúdnych rokovaniach a potom v rámci súdneho konania aj za cenu toho, že by žalovanému uhradil viac ako je povinný, nemožno posudzovať ako dôkaz o existencii dlhu žalobcu zo zmluvy o pôžičke. 2.4.1. Odvolateľ v odvolaní namietal nesprávne právne posúdenie súdom prvej inštancie. Vytýkal súdu prvej inštancie, že opomenul aplikovať § 40 ods. 1 a § 40a Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorých je zmena písomne uzavretej zmluvy o pôžičke pri dohode strán o možnosti meniť ju len písomne, urobená ústne relatívne neplatná. Dospel tak k nesprávnym skutkovým zisteniam ohľadom zmeny splatnosti pôžičky a ohľadom zmeny miesta plnenia. 2.4.2. Podľa odvolateľa súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci vo vzťahu k započítavaniu platieb pri pluralite dlhov voči jednému veriteľovi, mal pri započítavaní platieb na tieto viaceré dlhy vychádzať zo zásady priority. Súd prvej inštancie neuviedol, z akého ustanovenia všeobecne záväzného právneho predpisu pri takomto právnom posúdení veci vychádzal. Súd mal postupovať podľa § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa čiastočné plnenie peňažného dlhu započítava najprv na istinu a až potom na úroky. Podľa odvolateľa pri pluralite dlhov voči jednému veriteľovi sa čiastočné plnenie započítava najskôr na dlh najskôr splatný. Ak nie je takto možné postupovať podľa zásady priority, tak je potrebné postupovať podľa zásady proporcionality, podľa ktorej dochádza k pomernému vyrovnaniu všetkých dlhov. Ak dlžník neurčí, na aký dlh sa má čiastočné plnenie

započítať, tak neprechádza právo voľby na veriteľa a jeho prípadná vôľa, na ktorý z viacerých dlhov si dlh započíta, nemá žiadnu právnu relevanciu. 2.5. V odvolaní proti výroku o trovách konania odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie opomenul pri rozhodovaní o nároku žalovaného na náhradu trov konania voči žalobcovi aplikovať § 257 C.s.p. Dôvodmi hodnými osobitného zreteľa sú zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky, povaha a okolnosti sporu, podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu a neprimeraná tvrdosť prípadného priznania trov konania žalovanému. V tomto prípade ide o zložitú právnu problematiku v otázke vzťahu medzi zmenkami a záložným právom, započítavania platieb na údajné viaceré dlhy a v otázke abstraktného charakteru zmenky a kauzálneho vzťahu. Takáto kombinácia viacerých čiastkových zložitých právnych otázok vytvára zložitú právnu otázku, ktorá doposiaľ nebola riešená. Ďalej dôvodil, že tento spor vyvolal žalovaný, keďže so žalobcom náležite nekomunikoval ohľadom vrátenia pôžičky a odmietol žalobcovi vyčísliť jeho dlh, čím porušil § 522 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je povinný poskytnúť žalobcovi súčinnosť potrebnú na splnenie dlhu. Je nespravodlivé, aby bol žalovanému v takomto konaní, ktoré sám vyvolal svojim správaním, priznaný nárok na náhradu trov konania. Žalobca bol ochotný sa dohodnúť a za týmto účelom mal v tom čase pripravenú sumu 70.000,- €. Odvolateľ namietal, že ak už súd prvej inštancie vychádzal z takto prísne formálneho posúdenia skutkového a právneho stavu, kedy žalovanému umožnil zneužitie zmeniek, tak aspoň vzhľadom na neprimeranú tvrdosť takéhoto výkladu nemal žalovanému priznať nárok na náhradu trov konania. 2.6. Odvolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe vyhovel alebo, aby rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. O trovách odvolacieho konania navrhol rozhodnúť podľa § 257 C.s.p. s poukazom na vyššie uvedené dôvody. 3.1. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Poukázal na to, že žalobca vo svojom odvolaní uvádza mnohé novoty, ktoré v konaní pred okresným súdom ani len netvrdil a už vonkoncom nedokazoval, no i napriek tomu na ich základe formuluje svoju odvolaciu argumentáciu. 3.2.1. Žalovaný namietal tvrdenie odvolateľa, že na jeho procesnú obranu ohľadne námietky započítania by sa nemala vzťahovať sudcovská koncentrácia. Zároveň poukázal na to, že sám žalobca určil, na čo sa jeho splátky majú započítavať. Konštatoval, že medzi stranami nebolo v konaní pred okresným súdom sporné, že (i) na základe písomnej zmluvy o pôžičky zo dňa 8. júla 2014 (ďalej „Zmluva o pôžičke“) poskytol žalovaný ako veriteľ žalobcovi ako dlžníkovi pôžičku vo výške 70.000,- € (ďalej len „Pôžička“) a (ii) žalobca vrátil žalovanému na istinu z Pôžičky sumu vo výške 38.500,- € a 6.246,10 € ako úrok z omeškania z Pôžičky. Žalobca v konaní tvrdil, že doplatil žalovanému aj zvyšok svojho dlhu zo Zmluvy o pôžičke a to konkrétne zvyšok istiny vo výške 31.500,- €, čo žalovaný od začiatku popiera. Pokiaľ žalobca v odvolaní namieta nesprávne právne posúdenie otázky započítavania platieb pri pluralite dlhov, žalovaný poukázal na to, že v tejto otázke medzi sporovými stranami a ani okresným súdom nepanuje žiadna právna nezhoda. Nezhoda medzi sporovými stranami sa týkala skutkového stavu veci. Žalobca nikdy nemal peniaze uhrádzať pánovi JUDr. R., ale priamo žalovanému, čo vyplýva tak zo Zmluvy o pôžičke (viď jej Čl. II. bod 3.), ako aj z pôžičiek zabezpečených zmenkami (viď text samotných zmeniek). Žalovanému odovzdal JUDr. R. celkovo sumu 20.000,- €, ktorú postupne obdržal od žalobcu a ktorá bola určená žalovanému na úhradu dvoch pôžičiek vo výške 10.000,- €, zabezpečených žalobcom vystavením zmeniek. Na základe tejto skutočnosti žalovaný vrátil žalobcovi dve zmenky, každú na 10.000,- €, čo vyplýva aj z Čl. I. Preberacieho protokolu zo dňa 21.2.2019, ktorý je súčasťou súdneho spisu. Žalobca rozhodol, že suma 20.000,€ bude započítaná na pôžičky zabezpečené zmenkami, preto žalovaný pristúpil k vráteniu zmeniek žalobcovi. Žalobcova obrana v konaní spočíva v tom, že jedno svoje plnenie chce duplicitne započítavať voči dvom svojim dlhom. Žalovaný od začiatku konania existenciu týchto pôžičiek nielen tvrdil, ale aj riadne preukázal, napr. Preberacím protokolom zo dňa 21.2.2019. Pokiaľ žalobca vytýkal súdu prvej inštancie, že v konaní postupoval v rozpore s tzv. negatívnou dôkaznou teóriou, keď žiadal od žalobcu, aby preukázal, že od žalovaného žiadne hotovostné pôžičky zabezpečené zmenkami nedostal, žalovaný poukázal na to, že bolo povinnosťou žalobcu preukázať iný dôvod vystavenia zmeniek (ak tvrdil, že nimi bola zabezpečená pôžička vo výške 70.000,- €), čo však žalobca v konaní neurobil. Zároveň žalovaný poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 603/2017, podľa ktorého „Povinnosť žalovaného v zmenkovom konaní znášať bremeno dôkazu týkajúce sa kauzálnych námietok nie je absolútna. Ak však žalovaný tvrdí, že kauza vo výške zmenkovej sumy neexistuje a jeho procesná obrana spočíva v tvrdení existencie kauzy inej, sumou nižšej, je povinný znášať bremeno dôkazu vo vzťahu k tomuto tvrdeniu.“

3.2.2. Žalovaný namietal tvrdenie žalobcu a aj súdu prvej inštancie, že mu bolo zo strany žalobcu vyplatených 26.500,- € (bez zohľadneniach platieb 38.500,- € a 6.246,10 € tesne pred podaním žaloby), keďže mu bolo vyplatených len 20.000,- € (titulom splatenia pôžičiek zabezpečených zmenkami). Suma celkom vo výške 26.500,- € bola vyplatená v prospech JUDr. R., ktorý nebol platobným miestom žiadnej z pôžičiek, ktoré poskytol žalovaný žalobcovi. 3.2.3. Žalovaný vo vyjadrení poukázal na to, že žalobca vo svojom odvolaní uvádza nový argument, podľa ktorého na základe generálnej plnej moci, ktorú udelil JUDr. R. „bol p. JUDr. R. oprávnený plniť v mene žalobcu jeho dlh.“ Uvedenú novotu žalovaný nerozporoval, opätovne potvrdil, že všetky plnenia od JUDr. R. v sumárnej výške 20.000,- € na úhradu žalobcových dlhov prevzal a započítal voči pôžičkám poskytnutým žalobcovi, zabezpečeným zmenkami, ktoré žalobcovi riadne vydal. 3.2.4. Pokiaľ ide o tvrdenia žalobcu, týkajúce sa dohody o zmene termínu splatnosti Pôžičky, žalovaný poprel, že by k takejto dohode so žalobcom došlo, žalovaný len súhlasil s tým, že sa nebude súdnou cestou domáhať vrátenia finančných prostriedkov, poskytnutých zmluvou o pôžičke. Na uzatvorenie takejto dohody nebol oprávnený ani JUDr. R. Uvedené vyplýva aj z uznania dlhu zo dňa 11.2.2019, z ktorého, okrem iného vyplýva aj to, že „Dlžník si je vedomý, že premlčacia lehota vo vzťahu k časti dlhu uvedenému v Čl. 1 uplynula.“ Žalovaný zároveň namietal ako nepravdivé tvrdenia žalobcu o údajnej zmene miesta plnenia Zmluvy o pôžičke, ktorú mal žalobca dohodnúť s JUDr. R.. Poukázal na to, že žalobca v konaní nepredložil plné moci, ktoré by oprávňovali JUDr. R. k zastupovaniu žalobcu a žalovaného. 3.3. Žalovaný namietal tvrdenie žalobcu v odvolaní, podľa ktorého uznanie dlhu spísal v omyle, poukázal na to, že žalobca je osoba spôsobilá na právne úkony, ktorá sa živí obchodom a „točením“ peňazí. Poukázal aj na to, že žalobca vo svojich písomných vyjadreniach zo dňa 2.9.2020, ako aj 1.10.2020, adresovaných žalovanému a týkajúcich sa výhradne Pôžičky, potvrdzoval existenciu svojho dlhu 70.000,- € a až následne, bez akejkoľvek skutkovej zmeny začal od 9.10.2020 tvrdiť, že z Pôžičky už zaplatil žalovanému 31.500,- €. Žalovaný dôvodil, že v konaní predložil Preberací protokol zo dňa 21.2.2019, z ktorého je popri dlhu 70.000,- € zo Zmluvy o pôžičky zrejmá existencia aj ďalších dlhov žalobcu voči žalovanému, ktoré boli zabezpečené zmenkami. K preberaciemu protokolu sa žalobcu v súdnom konaní nikdy ani nevyjadril a v ničom ho nerozporoval. Žalovaný poukázal na to, že žalobca chcel pred podaním žaloby uzavrieť so žalovaným dohodu o urovnaní, ktorou chcel vysporiadať všetky svoje záväzky zo Zmluvy o pôžičke a to tým, že vyplatí žalovanému 70.000,- €. Uzavretie takejto dohody žalovaný odmietol, pretože by sa ňou bezdôvodne pripravil o zákonné úroky z omeškania, zároveň však nevidel dôvod uzatvárať dohodu o urovnaní, keď absentuje akákoľvek spornosť medzi stranami. Až následne, keď táto nátlaková akcia žalobcovi nevyšla, tak (od 9.10.2020) zmenil svoje vyjadrenia a začal tvrdiť, že je nesporné, že zaplatil žalovanému 31.500,- € z titulu Zmluvy o pôžičke. Žalobca v odvolaní prvýkrát uvádza, že tým, že chcel pred podaním žaloby zaplatiť žalovanému 70.000,€, mu vlastne chcel uhradiť viac ako musel, a to až o 25.253,90 € (rozdiel oproti vykonaným úhradám 38.500,- € na istinu a 6.246,10 € na úrok z omeškania), čo je, podľa žalovaného, ďaleko za hranicou uveriteľného. Podľa žalovaného je podstatné, že aj deň pred vyhlásením napadnutého rozsudku žalobca potvrdil, že jeho dlh zabezpečený záložným právom existuje, čím je zrejmé, že záložné právo nemohlo zaniknúť pre splnenie zabezpečovanej pohľadávky, ako to tvrdí žalobca vo svojej žalobe. 3.4. Podľa žalovaného správne postupoval súd prvej inštancie, keď žalobu žalobcu zamietol, keďže nedošlo k zániku zabezpečenej pohľadávky, a teda ani k zániku samotného záložného práva. Konkrétne výška poskytnutej Pôžičky žalobcovi v sumu 70.000,- € je nesporná, pričom žalobca ani v súhrne všetkých svojich plnení a zo všetkých právnych titulov nikdy nezaplatil žalovanému 70.000,- €; Zmluva o pôžičke nebola nikdy dodatkovaná, nijako sa preto nezmenila ani lehota splatnosti v nej riadne dohodnutá a ani platobné miesto v nej tiež riadne určené; nie sú dôležité plnenia žalobcu v prospech JUDr. R., ale len plnenia, ktoré (i) žalobca zaplatil žalovanému, čo bolo 38.500,- € a 6.246,10 €, alebo (ii) žalovanému odovzdal JUDr. R., no tie boli jednak len vo výške 20.000,- € a súčasne sa ani netýkali plnení z Pôžičky, čo vyplývalo z inštrukcií žalobcu, ktoré JUDr. R. oznámil žalovanému pri odovzdaní peňazí, následkom čoho žalovaný odovzdal žalobcovi jeho zabezpečovacie zmenky z vyplatených ďalších pôžičiek, ktoré nesúvisia s týmto konaním; žalobca okrem nevrátenia celej Pôžičky nedoplatil žalovanému ani zákonný úrok z omeškania v súvislosti s (ne)vrátením Pôžičky, ktorý je tiež zabezpečený záložným právom. 3.5. K odvolaniu žalobcu proti výroku o trovách konania žalovaný poukázal na to, že skutkový stav tohto sporu je jednoduchý, žalovaný nemá zákonnú povinnosť vyčíslovať žalobcovi jeho dlh, žalobca nie je spotrebiteľom, je v konaní zastúpený právnym zástupcom, žalovaný bol vždy plne súčinný pri preberaní akýchkoľvek plnení, ktoré mu žalobca ako dlžník poskytol. V prejednávanom prípade neexistuje dôvod, ktorý by bol dôvodom hodným osobitného zreteľa pre aplikáciu § 257 C.s.p.

3.6. Odvolaciemu súdu žalovaný navrhol, aby rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil. 4.1. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Podľa žalobcu v odvolaní neuviedol žiadne novoty, ktoré by boli neprípustné v zmysle § 366 C.s.p. Ak súd prvej inštancie neakceptoval jeho tvrdenie, že zmenky mali slúžiť na čiastočné zabezpečenie pôžičky v sume 70.000,- €, zmenky pokladal za dôkaz o ďalších pôžičkách a písmeno Z ako poznámku pri žalobcových platbách nepokladal za určenie plnenia na pôžičku zo zmluvy o pôžičke, tak mal nevyhnutne skúmať aj otázku započítavania platieb pri pluralite dlhov jedného dlžníka voči jednému veriteľovi. Potom by nebolo možné, aby súd prvej inštancie takýmto svojvoľným spôsobom započítal platby vo výške 26.500,- € na údajné pôžičky zo zmeniek, keďže splatnosť pôžičky zo zmluvy o pôžičke, pri akceptovaní skutkového zistenia súdu prvej inštancie, že nedošlo k odkladu splatnosti pôžičky, predchádza splatnosť troch údajných pôžičiek zo zmeniek. Žalobca namietol, že tvrdenie žalovaného, podľa ktorého „Nebolo totiž rozhodnutím žalovaného, že predmetné plnenia započítava na pôžičky zabezpečené zmenkami a nie na Pôžičku, ale bolo to rozhodnutie, ktoré mal od žalobcu pán JUDr. R. a ktoré aj zdelil žalovanému pri poukazovaní predmetnej sumy 20.000,EUR.“ je neprípustnou novotou v odvolacom konaní. Žalobca uviedol, že nedával JUDr. R. žiadne ďalšie pokyny ohľadom započítavania týchto platieb. Tvrdenie žalovaného o pokynoch žalobcu ohľadom započítavania platieb nevyplýva z vykonaného dokazovania a ide len o účelovú obranu žalovaného. Podľa žalobcu tvrdenie žalovaného, že mu mal žalobca do 21.2.2019 zaplatiť iba sumu 20.000,- €, nemá oporu ani v listinnom dôkaze, ktorý on sám predložil súdu prvej inštancie. Tento preberací protokol jasne potvrdzuje, že žalovaný musel od žalobcu obdržať platbu vo výške 6.500,- € zo dňa 2.10.2015, ktorú žalovaný popiera a ešte nejakú inú platbu vo výške 1.000,- €. Následne žalobca zaslal žalovanému prostredníctvom JUDr. R. ešte dve platby vo výške 2.500,- €, a potom priamo na bankový účet žalovaného sumu 38.500,- € na istinu pôžičky a sumu 6.246,10 € na úroky z omeškania. Ak by sa nebrali do úvahy dve hotovostné platby k rukám p. JUDr. R., tak z preberacieho protokolu vyplýva, že žalobca žalovanému zaplatil spolu sumu 72.246,1 €. Tvrdenie žalovaného, že mu žalobca nikdy v súhrne všetkých svojich plnení a zo všetkých právnych titulov nikdy nezaplatil 70.000,- €, je preto nepravdivé, čo vyplýva z listinných dôkazov. Žalobca poukázal na to, že v záujme ukončenia veci bol ochotný žalovanému uhradiť sumu 26.720,83 €, keďže aj napriek tomu, že k žiadnej dohode nedošlo, zaplatil žalovanému vyššiu sumu z titulu úrokov z omeškania, ako bol povinný. Žalobca bol ku dňu 2.11.2020 povinný zaplatiť žalovanému istinu vo výške 38.500,- € a úroky z omeškania vo výške 4.779,17 € (úroky z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 43.500,- € od 9.7.2018 do 27.9.2019, zo sumy 41.000,- € od 28.9.2019 do 1.10.2019 a zo sumy 38.500,- € od 2.10.2019 do 2.11.2020). Žalobca tak zaplatil žalovanému z titulu úrokov z omeškania o 1.466,93 € viac, ako bol povinný. 4.2. Žalobca poukázal na to, že vždy vystupoval pri riešení záležitostí ohľadom zmluvy o pôžičke osobne a zastúpený JUDr. R. bol iba žalovaný. JUDr. R. zastupoval žalobcu iba v súvislosti s plnením dlhu žalovanému, nie v súvislosti so zmenami zmluvy o pôžičke. Takéto konanie JUDr. R. v mene žalovaného preto nemožno považovať za neplatné pre rozpor s § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka. JUDr. R. nikdy nevystupoval v mene oboch strán súčasne. Je preto vylúčený akýkoľvek rozpor záujmov. 4.3. Podľa žalobcu uznanie dlhu zo dňa 11.2.2019 bolo iba formálnym úkonom, ktorý nezodpovedal skutočným dohodám medzi stranami. Uznanie dlhu zakladá v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka vyvrátiteľnú právnu domnienku, že dlh v čase uznania existoval. Žalobca túto právnu domnienku vyvrátil potvrdeniami o platbách v prospech žalovaného. Je prirodzené, že ak žalovaný odmietol dohodu o urovnaní, tak sa žalobca rozhodol zaplatiť žalobcovi takú sumu, ktorá zodpovedala doterajším platbám. Nejde o žiadne „skutkové salto“ žalobcu, ale o prirodzenú reakciu na zlyhanie rokovaní o uzavretí dohody o urovnaní. 4.4 Žalobca poukázal na to, že súd prvej inštancie v bode 41. odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol, že v konaní nebolo preukázané, že JUDr. R. obdržané peňažné prostriedky odovzdal žalovanému. Takéto skutkové zistenie súdu prvej inštancie je podľa žalobcu v rozpore so zhodnými tvrdeniami strán. Strany konania sa zhodli v tom, že žalovaný od žalobcu obdržal sumu 20.000,- €. Súd prvej inštancie tak jednoznačne konal v rozpore s § 186 ods. 2 C.s.p. Toto pochybenie súdu prvej inštancie nemôže byť podľa žalobcu zhojené ani dodatočným tvrdením žalovaného v jeho vyjadrení k odvolaniu, že nepopiera prijatie platieb vo výške 20.000,- €. V ostatnom zotrval žalobca na argumentoch uvedených v jeho odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie. 5.1. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Opätovne poukázal na to, že tvrdenie žalobcu, že žalovaný mu okrem pôžičky 70.000,- € žiadne ďalšie finančné prostriedky nepožičal, je v zrejmom rozpore napríklad s Čl. III. preberacieho protokolu zo dňa 21.2.2019, ktorý je súčasťou súdneho spisu a ktorý žalobca podpísal. Ďalej poukázal na to, že žalobca tvrdil okresnému súdu a opakuje to aj v

odvolacom konaní, že svoj dlh z písomnej Zmluvy o pôžičke zo dňa 8.7.2014, na základe ktorej mu žalovaný poskytol pôžičku vo výške 70.000,- € „bol úplne splatený“, pričom aj toto tvrdenie žalobcu je v zrejmom rozpore napríklad s Čl. II. bod 1. Uznania dlhu zo dňa 11.2.2019, ktorý je súčasťou súdneho spisu a ktorý žalobca podpísal. Rovnako tak je to v rozpore aj s písomnými vyjadreniami právneho zástupcu žalobcu v predsúdnej fáze, ktorý vo svojich listoch zo dňa 2.9.2020 a aj 1.10.2020, ktoré sú tiež súčasťou súdneho spisu, tiež potvrdil existenciu dlhu žalobcu vo výške 70.000,- €. Až od 9.10.2020 sa procesná taktika žalobcu zmenila, keď začal bez akejkoľvek skutkovej zmeny tvrdiť, že zo sumy 70.000,- € už zaplatil žalovanému sumu 31.500,- €, i keď nič z toho nezaplatil. Zaplatenie uvedenej sumy nepreukázal žiadnym dôkazom. Podľa žalobcu zmenky ním vystavené mali slúžiť na duplicitné zabezpečenie pôžičky vo výške 70.000,- €, ktorá je od začiatku riadne zabezpečená záložným právom, ktorá je predmetom tohto konania. Toto svoje skutkové tvrdenie však žalobca nepreukázal jediným dôkazom. Až pred podaním žaloby v tejto veci uhradil z predmetnej písomnej Zmluvy o pôžičke žalovanému časť istiny vo výške 38.500,- € a časť zákonného úroku z omeškania vo výške 6.246,10 €. 5.2. Žalovaný dôvodil, že žiadny rozpor v otázke započítavania, či priradenia žalobcových plnení k jeho konkrétnemu dlhu medzi stranami nebol. Žalovaný, z dôvodu splatenia hotovostných pôžičiek vo výške 10.000,- € poskytnutých žalobcovi, ktoré zabezpečovali žalobcove zmenky, ich žalobcovi riadne vrátil (viď napr. Čl. I. Preberacieho protokolu zo dňa 21.2.2019). 5.3. Žalovaný nikdy nesúhlasil s predĺžením dojednanej lehoty splatnosti pôžičky a ani so zmenou platobného miesta z jeho bankového účtu na účet, či k rukám JUDr. R.. 6. Ďalšie vyjadrenia do spisu doručené neboli. 7. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 27. novembra 2024; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné. 8. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 9. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 10. S poukazom na vyššie citované ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p., prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd, nezistiac v procesnom postupe súdu prvej inštancie žiadne vady, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi jeho rozsudku, ktorým žalobu žalobcu zamietol. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, ktorého výsledky aj náležite v súlade s § 191 C.s.p. zhodnotil, na skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy, z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver a svoje rozhodnutie aj podrobne a náležite v súlade s § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. Zaoberal sa podstatnými tvrdeniami sporových strán, vyhodnotil, ktoré nimi tvrdené skutočnosti mal za preukázané a ktoré nie, pričom všetky svoje závery riadne zdôvodnil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových strán na spravodlivý proces, keďže v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj podrobne vyhodnotil. Vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia bol presvedčivý, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný záver o zamietnutí žaloby. S odôvodnením rozhodnutia súdom prvej inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne iba poukazuje a vyjadrí sa len k odvolacím námietkam žalobcu. 11.1. Odvolateľ v odvolaní namietal nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, ako aj to, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal s jeho argumentami uvedenými v podaní zo dňa 5.11.2021. S uvedenou odvolacou námietkou sa odvolací súd nestotožňuje. Ako odvolací súd uviedol v bode 10. odôvodnenia tohto rozhodnutia, súd prvej inštancie svoje rozhodnutie podrobne a náležite v súlade s § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. Súd prvej inštancie v bode 41. odôvodnenia svojho rozhodnutia podrobne vysvetlil, ako sa vysporiadal s tvrdeniami žalobcu, týkajúcimi sa splácania pôžičky uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným dňa 8.7.2014, ako posúdil uznanie dlhu žalobcom zo dňa 11.2.2019, ako vyhodnotil písomný preberací protokol zo dňa 21.2.2019, prípadne ďalšie dôkazy predložené stranami sporu. 11.2. Odvolateľ vytýkal súdu prvej inštancie, že v rozpore s tzv. negatívnou dôkaznou teóriou od neho vyžadoval, aby preukázal, že od žalovaného žiadne hotovostné pôžičky na základe zmeniek nedostal. Odvolací súd sa s uvedenou odvolacou námietkou odvolateľa nestotožňuje. V súvislosti s preukazovaním existencie viacerých pôžičiek súd prvej inštancie vyhodnotil písomný preberací protokol zo dňa 21.2.2019, ako dôkaz existencie viacerých zmluvných vzťahov medzi žalobcom a žalovaným. Aj podľa názoru odvolacieho súdu z uvedeného preberacieho protokolu na č. l. 139 spisu vplýva, že medzi žalobcom a žalovaným bola dňa 8.7.2014 uzavretá zmluva o pôžičke 10.000,- €, krytá zmenkou, so splatnosťou 8.7.2015, keďže dlžník (žalobca) svojím podpisom v preberacom protokole potvrdil, že mu veriteľ vrátil zmenku vystavenú dňa 8.7.2014, ktorou sa zaviazal veriteľovi zaplatiť dňa 8.7.2015 sumu 10.000,- €, obdobne z neho vyplýva, že medzi žalobcom a žalovaným bola dňa 8.7.2015 uzavretá zmluva o pôžičke 10.000,- €, krytá zmenkou, so splatnosťou 8.7.2016, keďže dlžník svojím podpisom v preberacom protokole potvrdil, že mu veriteľ vrátil zmenku vystavenú dňa 8.7.2015, ktorou sa zaviazal veriteľovi zaplatiť dňa 8.7.2016 sumu 10.000,- €. Podľa Čl. III. protokolu dlžník podpisom potvrdil, že mu veriteľ odovzdal uznanie dlhu zo dňa 11.2.2019, ktorým dlžník uznal dlh vo výške 70.000,- € zo dňa 8.7.2014, dlh vo výške 10.000,- € zo dňa 10.7.2017 a nesplatenú časť dlhu vo výške 2.500,€ zo dňa 19.10.2016. Uvedené skutočnosti jednoznačne dosvedčujú existenciu viacerých zmluvných vzťahov medzi žalobcom a žalovaným, predmetom ktorých bolo poskytnutie pôžičiek žalobcovi, ako to správne vyhodnotil aj súd prvej inštancie. 11.3. Odvolateľ v odvolaní dôvodil, v súvislosti so zaplatením sumy 26.500,- €, že súd mal vychádzať zo zásady priority, v zmysle ktorej sa pri pluralite dlhov voči jednému veriteľovi čiastkové plnenia započítavajú prednostne na najskôr splatný dlh a prevyšujúce plnenie sa podľa rovnakého princípu ďalej započítava na najskôr splatné nesplnené dlhy dlžníka. Odvolací súd k tomu uvádza, že je potrebné súhlasiť so závermi súdu prvej inštancie, ktorý vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca tieto sumy poukazoval na bankový účet advokátskej kancelárie Weis & Partners, nie na bankový účet žalovaného. Zmluvné strany sa však v zmluve o pôžičke (Čl. II. ods. 4. zmluvy) dohodli, že záväzok dlžníka sa považuje za splnený pripísaním celej sumy pôžičky na bankový účet žalovaného, k čomu však nedošlo. V takom prípade nemohlo dôjsť ani k (čiastočnému) zániku dlhu, keďže v zmysle § 567 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa dlh považuje za splnený pripísaním sumy dlhu na účet veriteľa v peňažnom ústave, alebo vyplatením sumy dlhu veriteľovi v hotovosti. V konaní nebolo preukázané, že JUDr. R. obdržané finančné prostriedky odovzdal žalovanému za účelom splnenia dlhu žalobcu zo zmluvy o pôžičke zo dňa 8.7.2014. Zároveň odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie poukazuje na to, že žalobca dňa 11.2.2019 podpísal písomné uznanie dlhu vo výške 70.000,- € titulom pôžičky zo dňa 8.7.2014 v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka (č. l. spisu 27). V súvislosti s námietkami odvolateľa, týkajúcimi sa započítania splátok v celkovej výške 26.500,- € odvolací súd považuje za potrebné poukázať na to, že aj keby všetky uvedené splátky boli započítané na dlh žalobcu titulom zmluvy o pôžičke vo výške 70.000,- € zo dňa 8.7.2014 (ktorá skutočnosť, ako je uvedené vyššie v konaní preukázaná nebola), spolu so sumou 38.500,- € splatenou ako splátku uvedenej pôžičky (čo v konaní sporné nebolo), nepredstavuje splatenie dlhu v celkovej výške 70.000,- € (26.000 + 38.500 = 65.000). 11.4. Odvolateľ v odvolaní namietal záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého by mali byť platbami v celkovej výške 26.500,- € uhradené zmluvy o pôžičke pokryté zmenkami (bod 2.3.5. odôvodnenia tohto rozhodnutia). Odvolací súd, poukazujúc na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie (bod 41.), uvádza, že súd prvej inštancie takýto záver vykonaného dokazovania vo svojom odôvodnení neprezentuje, súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že žalobca

nepreukázal, že splátkami v celkovej výške 26.500,- € uhrádzal dlh titulom pôžičky vo výške 70.000,poskytnutej na základe zmluvy zo dňa 8.7.2014. 11.5. Odvolateľ vytýkal súdu prvej inštancie, že opomenul skutočnosť, že žalobca mal u JUDr. R. generálne splnomocnenie, čo vyplýva z výpovede tohto svedka, na základe ktorého bol svedok oprávnený plniť v mene žalobcu jeho dlh. Odvolací súd sa s uvedenou odvolacou námietkou nestotožňuje. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že v konaní nebolo preukázané, že JUDr. R. obdržané finančné prostriedky odovzdal žalovanému za účelom splnenia dlhu žalobcu zo zmluvy o pôžičke zo dňa 8.7.2014, pričom zmluvné strany sa v písomnej zmluve dohodli, že záväzok dlžníka sa považuje za splnený pripísaním celej sumy pôžičky na bankový účet žalovaného (Čl. II. ods. 4 zmluvy). 11.6. Odvolateľ vo svojom odvolaní poukázal na to, že v zmysle § 186 ods. 2 C.s.p. mal súd prvej inštancie vychádzať zo zhodných tvrdení strán (body 2.3.7. a 2.3.8. odôvodnenia tohto rozhodnutia). Odvolací súd k uvedenej odvolacej námietke uvádza, že z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie vyplýva, že žalovaný v konaní potvrdil prijatie sumy 20.000,- € od žalovaného titulom splatenia dvoch pôžičiek (každá vo výške 10.000,- €), ktoré boli zabezpečené zmenkami a netýkali sa splácania pôžičky vo výške 70.000,- € a prijatie sumy 38.500,- titulom splácania pôžičky vo výške 70.000,- € a sumy 6.246,10 € titulom zákonných úrokov z omeškania so splácaním uvedenej pôžičky. Akékoľvek iné konštrukcie žalobcu, týkajúce sa zhodných tvrdení strán sporu v predmetnom konaní, nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Odvolací súd uvedené námietky žalobcu preto nepovažuje za dôvodné. 11.7. Odvolateľ v odvolaní namietal, že uznanie dlhu zo dňa 11.2.2019 urobil v omyle. Toto svoje tvrdenie žalobca ničím nepreukázal, pričom vykonaným dokazovaním bolo zistené, že žalovaný pred začatím predmetného súdneho konania bol pripravený uhradiť žalovanému sumu 70.000,- € (list zo dňa 2.9.2020 na č. l. spisu 45, 1ist zo dňa 23.9.2020 na č. l. spisu 48, list zo dňa 1.10.2020 na č. l. spisu 56). Uvedenú námietku odvolateľa odvolací súd preto považuje za účelovú a nedôvodnú. 11.8. Odvolateľ v odvolaní namietal zamietnutie žaloby z dôvodu nezaplatenia úroku z omeškania, keďže tento nezodpovedal zákonnému úroku z omeškania a celej dobe omeškania z dôvodu, že každoročne až do roku 2017 bola predlžovaná doba splatnosti pôžičky o jeden rok. Odvolací súd poukazuje na Čl. IV. ods. 2 zmluvy o pôžičke zo dňa 8.7.2014. Podľa uvedeného článku je možné zmluvu meniť a dopĺňať len písomnými dodatkami, podpísanými oboma zmluvnými stranami. Uzatvorenie takéhoto dodatku o predĺžení lehoty splatnosti nebolo v konaní preukázané. Skutočnosť, že žalovaný nepristúpil už skôr k súdnemu vymáhaniu dlhu, nemožno zamieňať s jeho súhlasom o zmene termínu splatnosti pôžičky, dohodnutého v písomne uzavretej zmluve. 11.9. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným bolo uzavretých niekoľko zmlúv o pôžičke (viď preberací protokol zo dňa 21.2.2019), pričom ku dňu 21.2.2019 boli v celej časti splatené len dve pôžičky, každá na sumu 10.000,€, z ktorého dôvodu boli žalobcovi vrátené dve zmenky, ktorými boli uvedené pôžičky zabezpečené. Pokiaľ odvolateľ považoval za potrebné skúmanie otázky započítavania platieb pri pluralite dlhov jedného dlžníka voči jednému veriteľovi, odvolací súd poukazuje na to (a vyplýva to aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21 Cdo 326/2004, na ktoré odvolateľ poukázal vo vyjadrení zo dňa 5.11.2021), že zásada priority a zásada proporcionality pri započítavaní platieb v prípade plurality dlhov sa aplikuje pre prípad, ak dlžník neurčí účel platby. V prejednávanom prípade bolo preukázané, že dlžník splatil dve pôžičky po 10.000,- €, z čoho vyplýva, že určil účel platby, keďže mu zmenky, zabezpečujúce splatenie pôžičiek boli vrátené. 11.10.1. Odvolateľ v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie opomenul pri rozhodovaní o nároku žalovaného na náhradu trov konania voči žalobcovi aplikovať § 257 C.s.p. Odvolací súd uvádza, že podstata ustanovenia § 257 C.s.p. spočíva v tom, že len výnimočne nemusí súd strane, ktorá má nárok na náhradu trov konania podľa všeobecných zásad rozhodovania o nároku na náhradu trov konania, túto náhradu trov konania priznať. Podľa § 257 C.s.p. výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Zo slovného znenia uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že ide o ustanovenie výnimočné, ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci. Ustanovenie § 257 C.s.p. preto nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov úspešnej strane; vždy musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 18.7.2018, č. k. I. ÚS 153/2018-28 „V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (pozri k tomu napr. uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 M Cdo 17/2009, sp. zn.

5 Cdo 67/2010, či sp. zn. 3 M Cdo 46/2012) ustanovenie § 257 nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 257 preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. Strane, ktorá mala vo veci úspech, nemožno nepriznať náhradu trov podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom druhu nárokov... Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 292/07, či sp. zn. I. ÚS 303/12), ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (pozri nález Ústavného súdu Českej republikxy sp. zn. III. ÚS 727/2000)... Hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania (§ 255 ods. 1). Priamo z textu zákonného ustanovenia vyplýva, že súd by mal podľa neho rozhodovať iba vo výnimočných prípadoch... Zmyslom predmetného zákonného ustanovenia je, že ak súd zvolí postup podľa neho, nemôže žiadnej zo strán (ani úspešnej, ani neúspešnej) priznať náhradu trov konania. Napriek doslovnému zneniu ustanovenia § 257 nepriznanie sa môže týkať všetkých trov alebo len ich časti... Na účely moderácie nie je rozhodujúce, na základe akej zásady boli trovy uložené a ktorá strana ich má platiť; moderovať možno aj trovy zastaveného konania.“ Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa je potrebné prihliadať v prvom rade k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých strán sporu a je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale je nutné zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä na majetkové pomery oprávnenej strany. Taktiež je potrebné prihliadať na okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní. Podľa publikácie Veľké komentáre, Civilný sporový poriadok „K dôvodom hodným osobitného zreteľa možno zahrnúť aj neprimeranú tvrdosť, podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu, povaha a okolnosti sporu, zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky, zložitosť prípadov výkladu medzinárodnej zmluvy, osobitné pomery strany sporu, či nízky príjem“ (pozri Veľké komentáre, Civilný sporový poriadok, autorov Števček, Ficová, Baricová, Mesiarkinová, Bajánková, Tomašovič a kol., C. H. BECK 2016, str. 942). Odvolací súd poukazuje na to, že nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči strane sporu a aby neodporovalo dobrým mravom. Aj judikatúra konštatovala, že ustanovenie § 257 C.s.p. nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie, ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Uvedené ustanovenie preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadať kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania (pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28.1.2010, sp. zn. 2 M Cdo 17/2009). Vzhľadom na všetko vyššie uvedené nemôže odvolací súd opomenúť skutočnosť, že odvolateľ v konaní pred súdom prvej inštancie ani netvrdil, že v prejednávanej veci sú dané výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa. 11.10.2. Za dôvody hodné osobitného zreteľa odvolateľ považoval zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky, povahu a okolnosti sporu, podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu a neprimeranú tvrdosť prípadného priznania trov konania žalovanému. Predmetom sporu v prejednávanej veci bolo určenie neexistencie záložného práva k nehnuteľnostiam, ktoré záložné malo zaniknúť z dôvodu zániku záväzku z pôžičky, zabezpečeného záložným právom. Základom v prejednávanej veci tak bolo zistenie, či došlo k zániku záväzku - pôžičky, jeho splnením zo strany dlžníka. Vzhľadom na predmet sporu nemožno konštatovať zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky, plnenie záväzkov zo zmlúv o pôžičke je pomerne častým predmetom súdnych sporov. Odvolací súd sa nezhoduje ani s názorom žalobcu, podľa ktorého spor vyvolal žalovaný, ktorý podľa tvrdenia žalobcu, vo veci vrátenia pôžičky so žalobcom nekomunikoval (dôkazy na č. l. spisu 49, 52, 59 - e-mailová komunikácia zo strany právneho zástupcu žalovaného). Odvolací súd považuje za potrebné poukázať na to, že v prípade iniciovania súdneho sporu si musí byť strana sporu vedomá skutočnosti, že v prípade neúspechu musí znášať náhradu trov, ktoré protistrane vznikli. Zároveň poukazuje na to, že aplikácia § 257 C.s.p. neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami, slúži na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie súdneho konania a jeho výsledok. Hranice sudcovskej úvahy sú však dané účelom právnej náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie pripúšťa len ako výnimku. Žalovaný v prejednávanom prípade musel brániť svoje práva v súdnom

konaní, ktoré vyvolal odvolateľ, bol v konaní procesne úspešný, preto odvolateľ je povinný zniesť sankciu v podobe povinnosti nahradiť trovy konania, ktoré vzniknú pri tejto procesnej činnosti. „Bolo by v rozpore s ochrannou funkciou civilného procesného práva, pokiaľ by civilný proces neumožňoval odstrániť zmenšenie majetkovej sféry účastníka spôsobené len tým, že bol nútený dôvodne hájiť svoje práva.“ (m. m. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 263/2016 zo dňa 17. augusta 2016). 11.11. Žalovaný bol v konaní pred súdom prvej inštancie plne procesne úspešný, správne preto postupoval súd prvej inštancie, keď aplikujúc ustanovenia § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p., priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 12. Vzhľadom na všetko vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil (§ 387 C.s.p.). 13. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalovaný mal v odvolacom konaní plný úspech, preto má aj nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Aplikáciu § 257 C.s.p. odvolací súd nepovažoval za dôvodnú pre neexistenciu výnimočných okolností a dôvodov hodných osobitného zreteľa, s poukazom na dôvody uvedené v bodoch 11.10.1. a 11.10.2. tohto rozhodnutia. 14. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 10 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov; § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon

pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).

a prostriedky procesnej obrany