{"guid": "f8ab6a68-3922-416f-b2da-387cdb59366b:fc38a12c-1d0f-4067-8217-283412388b3b", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2024:1220207009.1", "spisova_znacka": "15Co/34/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15Co/34/2023 z 27. 11. 2024", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 27. novembra 2024, sp. zn. 15Co/34/2023, ECLI:SK:KSBA:2024:1220207009.1", "identifikacne_cislo": "1220207009", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Eva Mészárosová", "sudca_id": 1356, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-eva-meszarosova-1356", "datum_vydania": "2024-11-27", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "nazov": "§ 387 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "nazov": "§ 387 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/fc38a12c-1d0f-4067-8217-283412388b3b", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:1220207009.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1220207009.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1220207009.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n15Co/34/2023\n1220207009\n27. 11. 2024\nJUDr. Eva Mészárosová\nECLI:SK:KSBA:2024:1220207009.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Mészárosovej a členov\nsenátu JUDr. Silvie Walterovej a Mgr. Zity Leimbergerovej, v právnej veci žalobcu: O. K. W. X. M. W. ,\nE. B. XX.X.XXXX, J. I. S., E. Č.. XXX/X, zastúpený Advokátska kancelária MARCEL BIZNÁR, s. r. o.,\nIČO: 36 868 221, Bratislava, Bajkalská č. 31, za ktorú koná Mgr. Marcel Biznár, proti žalovanému: Z..\nA. Č. C. X. K. C. E. Ý. , E. B. XX.X.XXXX, J. I. Ž., A. Č.. XXX/XX, zastúpený JELENČÍK A PARTNERI\nadvokátska kancelária, s. r. o., IČO: 47 245 042, Bratislava, Tatranská č. 49, za ktorú koná JUDr. Michal\nJelenčík, o určenie neexistencie záložného práva, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu\nBratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava II) zo dňa 28. júla 2022, č. k. 10 C 106/2020-240, takto\nrozhodol:\nI. Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava II) zo dňa 28. júla 2022,\nč. k. 10 C 106/2020-240, p o t v r d z u j e.\nII. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.\nodôvodnenie:\n1.1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 28.7.2022, č. k. 10 C 106/2020-240, zamietol žalobu žalobcu\n(výrok I.) a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (výrok II.). Rozhodnutie\nprávne odôvodnil ustanoveniami § 137 písm. c) zákona\nč. 160/2015 Z. z.\nCivilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), § 126 ods. 1, § 151a, § 151j ods. 2, § 151md ods. 1 písm.\na), ods. 3, § 558, § 559 ods. 1, ods. 2, § 567 ods. 1, ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník\n(ďalej len „Občiansky zákonník“) a vecne tým, že žalobca sa žalobou domáhal voči žalovanému vydania\nrozsudku, ktorým by súd určil, že záložné právo k nehnuteľnostiam - bytu č. 8, nachádzajúcemu sa na 5.\np. bytového domu so súpisným číslom XXXX, postavenému na parcele č. XXXX/X a č. XXXX/X, vchod\nZ. č. X, a k nemu prináležiacemu spoluvlastníckemu podielu o veľkosti XXXX/XXXXXX na spoločných\nčastiach\na spoločných zariadeniach bytového domu, zapísanému na liste vlastníctva č. XXXX,\nvedenom Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom pre okres Bratislava II, obec Bratislava m. č. X., katastrálne územie E., a spoluvlastníckemu podielu o veľkosti 7767/547343 na pozemku registra\n„C“ parc. č. XXXX/X o výmere 1112 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, zapísanému\nna liste vlastníctva č. XXXX, vedenom Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom pre okres\nBratislava II, obec Bratislava - m. č. X., katastrálne územie E., neexistuje. Žalobu odôvodnil tým, že v\npostavení dlžníka a žalovaný v postavení veriteľa dňa 8.7.2014 uzatvorili zmluvu o pôžičke, na základe\nktorej žalovaný dňa 11.7.2014 poskytol žalobcovi bezúročnú pôžičku vo výške 70.000,- €, splatnú do\njedného roka od pripísania sumy pôžičky na bankový účet žalobcu, t. j. do 11.7.2015. Splatenie pôžičky\nbolo zabezpečené zriadením záložného práva k vyššie špecifikovaným nehnuteľnostiam vo vlastníctve\nžalobcu. Dňa 11.2.2019 žalobca a žalovaný spísali uznanie dlhu, ktorým žalobca uznal svoj dlh voči\nžalovanému z pôžičky. Účastníci sa zároveň dohodli, že žalobca svoj záväzok z pôžičky splatí do\n30.6.2019. V čase spísania uznania dlhu bol tento dlh premlčaný. Žalobca ďalej uviedol, že koncom\n\nmesiaca august 2020 sa náhodne - z internetového výpisu\nz listu vlastníctva k nehnuteľnosti dozvedel, že žalovaný začal vykonávať záložné právo\nk nehnuteľnosti formou dobrovoľnej\ndražby. Pre žalobcu to bolo prekvapujúce zistenie, keďže žalovaný ho od poskytnutia pôžičky nikdy\nnevyzval na splatenie pôžičky. Žalobca pôžičku žalovanému postupne splácal, pričom v období od\n2.10.2015 do 1.10.2019 poskytol žalovanému plnenia v celkovej výške 31.500,- € nasledovne: 1. dňa\n2.10.2015 sumu 6.500,- €, 2. dňa 9.2.2016 sumu 1.000,- €, 3. dňa 18.1.2016 sumu 1.500,- €, 4. dňa\n25.10.2016 sumu 3.000,- €, 5. dňa 31.10.2016 sumu 1.000,- €, 6. dňa 15.11.2016 sumu 1.000,- €, 7. dňa\n26.5.2017 sumu 2.000,- €, 8. dňa 27.5.2017 sumu 3.000,- €, 9. dňa 5.6.2017 sumu 2.000,- €, 10. dňa\n12.6.2017 sumu 3.000,- €, 11. dňa 26.6.2017 sumu 2.500,- €, 12. dňa 27.9.2019 sumu\n2.500,€, 13. dňa 1.10.2019 sumu 2.500,- €. Žalobca tieto plnenia poukazoval po dohode so žalovaným na účet\nadvokátskej kancelárie Weis & Partners s.r.o., so sídlom Ivanská cesta\nč. 30/B, Bratislava,\nIČO: 47 234 776 (na bankový účet, z ktorého mu bola pôžička poukázaná), resp. v hotovosti k rukám\nadvokáta JUDr. Z. R., v sídle jeho advokátskej kancelárie. Žalobca tiež uviedol, že na základe dohody\nso žalovaným za účelom zabezpečenia splátok pôžičky vo výške 10.000,- € ročne, vystavil žalovanému\nvlastné zmenky, a to dňa 8.7.2014 so splatnosťou dňa 8.7.2015, dňa 8.7.2015 so splatnosťou dňa\n8.7.2016, dňa 16.10.2016 so splatnosťou dňa 8.7.2017 a dňa 10.7.2017 so splatnosťou dňa 8.7.2018.\nZmenky zo dňa 8.7.2014 a zo dňa 8.7.2015 žalovaný žalobcovi vrátil. Žalobca zdôraznil, že medzi ním\na žalovaným nevznikol okrem pôžičky žiadny iný záväzkový vzťah, t. j. tieto zmenky boli vystavené\nvýlučne v súvislosti s pôžičkou. Žalobca od žalovaného okrem pôžičky nikdy neprevzal žiadne iné\nfinančné prostriedky. Žalobca po zistení, že žalovaný začal vykonávať záložné právo k nehnuteľnostiam,\nprostredníctvom svojho zástupcu vyzval žalovaného, aby sa dostavil k splnomocnenému zástupcovi za\núčelom vyporiadania záväzku z pôžičky a realizácie s tým spojených právnych úkonov. Keďže žalovaný\nna výzvu nereagoval, žalobca ho opätovne vyzval na zaujatie stanoviska. Zároveň mu potvrdil, že\nprostriedky na vyporiadanie záväzku\nz pôžičky poukázal do úschovy advokátskej kancelárie, ktorú\npoveril vyporiadaním predmetného záväzku. Žalovaný na druhú výzvu reagoval prostredníctvom svojho\nprávneho zástupcu e-mailom tak, že žiadal potvrdiť existenciu prostriedkov potrebných na vyporiadanie\nzáväzku z pôžičky. Po potvrdení tejto skutočnosti sa medzi účastníkmi a ich právnymi zástupcami\nuskutočnilo stretnutie, na ktorom žalobca vyzval žalovaného na vyčíslenie svojho nároku z titulu pôžičky.\nŽalovaný prehlásil, že k uvedenej otázke sa vyjadrí v priebehu niekoľkých dní. Následne žalobca\nopätovne vyzval žalovaného na vyčíslenie svojho nároku. Zástupca žalovaného e-mailom žalobcovi\noznámil, že žalovaný vyčíslenie svojho nároku žalobcovi neposkytne. Zároveň uviedol, že žalobca na\nsplatenie pôžičky ani príslušenstva\nk pôžičke neposkytol žalovanému žiadne plnenie.\nNa základe uvedeného žalobca svoj záväzok z pôžičky vyčíslil a toto vyčíslenie dňa 9.10.2020 zaslal\nlistom aj e-mailom na adresu právneho zástupcu žalovaného. Právny zástupca žalovaného uvedený\nlist neprevzal a na e-mail do dnešného dňa nereagoval. Žalovaný sa k právnemu zástupcovi žalobcu\nza účelom vyporiadania záväzku z pôžičky nedostavil. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalobca dňa\n2.11.2020 poukázal žalovanému sumu 38.500,- €, čo činilo zostatok istiny uvedenej pôžičky, čím podľa\nžalobcu došlo k celému splateniu istiny pôžičky, a sumu 6.246,10 €, čo činilo úrok z omeškania podľa\nustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka vypočítaný nasledovne: zo sumy 43.500,- € vo výške\n5 % ročne od 2.11.2017 do 27.9.2019, t. j. v sume 4.135,48 €, zo sumy 41.000,- € vo výške 5 % ročne\nod 28.9.2019 do 1.10.2019, t. j. v sume 16,85 €, zo sumy 38.500,- € vo výške 5 % ročne od 2.10.2019\ndo 2.11.2020, t. j. v sume 2.093,77 €. Úrok\nz omeškania bol s poukazom na ustanovenie\n§ 110 ods. 3 Občianskeho zákonníka vypočítaný za obdobie predchádzajúcich troch rokov. Na základe\nuvedeného žalobca požiadal žalovaného o vystavenie potvrdenia o zániku záložného práva. Podľa\nžalobcu záložné právo\nk nehnuteľnostiam zaniklo z dôvodu zániku jeho záväzku voči\nžalovanému z pôžičky. Žalobca túto skutočnosť žalovanému oznámil listom zo dňa 2.11.2020, ktorým ho\nzároveň s poukazom na ustanovenie § 151md ods. 3 Občianskeho zákonníka požiadal, aby zabezpečil\nvýmaz záložného práva k nehnuteľnostiam. Právny zástupca žalovaného reagoval na výzvu žalobcu\ntak, že nevykoná úkony smerujúce k výmazu predmetného záložného práva z katastra nehnuteľností\nz dôvodu, že záväzok žalobcu doposiaľ nebol riadne splatený, pričom žalobcovi ostáva splatiť sumu\n31.500,- €. Žalovaný sa vôbec nevyjadril k tvrdeniam, že žalobca sumu 31.500,- € žalovanému splatil v\npriebehu rokov 2015 až 2019 tak, ako mu to bolo oznámené\nv liste zo dňa 9.10.2020. Žalovaný\nsi svoju povinnosť do dnešného nesplnil a výmaz záložného práva z príslušných listov vlastníctva\nnezabezpečil. Žalobca dôvodil, že záväzok zo záložného práva má akcesorickú povahu k hlavnému\nzáväzku, t. j. záväzku na zaplatenie dlžnej sumy. Akcesorická povaha zabezpečovacieho právneho\nvzťahu spočíva v tom, že a) čo do svojho vzniku predpokladá existenciu hlavného zabezpečovacieho\nzáväzku (teda nemôže vzniknúť bez hlavného záväzku); b) čo do svojho zániku takisto závisí od zániku\nhlavného právneho pomeru; c) akcesorická povaha zabezpečovacieho záväzku napokon spočíva v\n\ntom, že čo do svojho obsahu je zabezpečovací právny vzťah podmienený zásadne obsahom hlavného\nprávneho vzťahu, i keď nemusí byť vždy rovnaký (môže byť vymedzený napr. užšie). Naliehavý právny\nzáujem na požadovanom určení žalobca odôvodnil tým, že žalovaný pristúpil k výkonu záložného\npráva a že medzi žalobcom a žalovaným existuje právna neistota ohľadom existencie dlhu, a teda\naj ohľadom existencie samotného záložného práva. Žalobca nemá voči žalovanému ako záložnému\nveriteľovi žiadne záväzky, pričom z vyjadrení žalovaného vyplýva, že tento\nz titulu\npôžičky požaduje od žalobcu úhradu sumy 31.500,- €. Z výpisu z listu vlastníctva\nk\nnehnuteľnostiam vyplýva, že žalovaný ako záložný veriteľ oznámil začatie výkonu záložného práva\npodľa § 151l ods. 1 Občianskeho zákonníka formou dobrovoľnej dražby podľa zákona č. 527/2002 Z.\nz. o dobrovoľných dražbách z dôvodu, že dlžník riadne a včas nesplnil zabezpečovanú pohľadávku,\nktorá vznikla záložnému veriteľovi z titulu pôžičky. V tejto súvislosti žalobca poukázal na skutočnosť, že\noznámenie o začatí výkonu záložného práva mu zo strany žalovaného doručené nebolo.\n1.2. Žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Poukázal na to, že so žalobcom sa zoznámil\nprostredníctvom spoločných známych. Žalobca požiadal žalovaného o pôžičku vo výške 70.000,- € na\nsvoje neodkladné osobné potreby. Vzhľadom na to, že žalovaný disponoval finančnými prostriedkami\nv sume, ktorú žalobca potreboval a zároveň mal na žalobcu len dobré referencie, tak sa rozhodol,\nže mu v rámci dobrých vzťahov pomôže a požadované finančné prostriedky mu poskytne. Vzhľadom\nna to, že žalobca mal v úschove advokátskej kancelárie Weis & Partners s.r.o. v tom čase sumu vo\nvýške 70.000,- €, dohodol sa s konateľom JUDr. Z. R. a žalobcom, že tieto svoje finančné prostriedky\nposkytne žalobcovi prostredníctvom účtu advokátskej kancelárie Weis & Partners s.r.o. Na poslednú\nchvíľu žalobca požiadal žalovaného o navýšenie pôžičky na sumu 80.000,- €, s čím žalovaný súhlasil,\na tak sa narýchlo sporové strany dohodli, že tých navýšených 10.000,- € už nebude žalovaný riešiť cez\núčet advokátskej kancelárie Weis & Partners s.r.o., ale vyplatí ich žalobcovi v hotovosti.\nV\nrámci bežnej obozretnosti žalovaný od začiatku trval na tom, že pri poskytnutej pôžičke vo výške\n70.000,- € sa uzavrie riadna písomná zmluva o pôžičke s tým, že žalobca musel zriadiť primerané\nzabezpečenie tejto pôžičky v prospech žalovaného. Za týmto účelom advokátska kancelária Weis &\nPartners s.r.o. vyhotovila zmluvu o pôžičke a zmluvu o zriadení záložného práva na záloh, ktorých\nznenie si sporové strany odsúhlasili a dňa 8.7.2014 ich v sídle advokátskej kancelárie Weis & Partners\ns.r.o. aj spoločne podpísali. Vzhľadom na to, že požiadavka žalobcu na navýšenie pôžičky o 10.000,€ prišla tesne pred uzavretím už pripravených a odsúhlasených písomných zmlúv, tak sa sporové\nstrany dohodli, že dodatočne žiadaných 10.000,- € žalovaný vyplatí žalobcovi v hotovosti oproti zmenke,\nktorá dostatočne zabezpečí tento jeho nárok, čo sa dňa 8.7.2014 aj stalo. Žalovaný teda poskytol\nžalobcovi peňažné prostriedky bezúročne na jeden rok. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobca ako pomerne\nzdatný rečník dokázal následne žalovaného celé roky presviedčať o potrebe poskytnutia mu ďalšieho\nčasu, dokedy žalovanému vráti poskytnuté finančné prostriedky, pričom svojimi drobnými úhradami voči\nposkytnutej hotovosti 10.000,- €, ktorá bola krytá prvou zmenkou, dokonca dokázal ešte trikrát presvedčiť\nžalovaného o potrebe ďalších finančných prostriedkov, ktoré mu žalovaný opäť postupne po 10.000,€ vyplatil, rovnako oproti zmenke ako prvýkrát. Za ostatných približne šesť rokov sa medzi sporovými\nstranami uskutočnilo množstvo stretnutí, pričom asi na každom sa riešilo aj to, že kedy už žalobca\nvráti žalovanému poskytnuté finančné prostriedky. Žalovaný v tejto súvislosti poprel tvrdenie žalobcu\nuvedené v jeho žalobe, že žalovaný žalobcu nikdy nevyzval na splatenie pôžičky. Odhliadnuc od toho,\nže žalovaný žiadnu takúto zákonnú a ani zmluvnú povinnosť nemal, keďže splatnosť, ako aj platobné\nmiesto boli v zmluve o pôžičke, ako aj v jednotlivých zmenkách presne dojednané, tak podľa žalovaného\nani nedáva zmysel, aby po osobných stretnutiach následne žalovaný duplicitne ešte aj písomne vyzýval\nžalobcu na splnenie totožného dlhu, o ktorom sa osobne bavili. Žalobca mal vždy naporúdzi nejaký\ndôvod, prečo ešte žalovanému nemôže vrátiť poskytnuté finančné prostriedky, a tiež príbeh o tom,\nako onedlho z takého či onakého obchodu už konečne získa dostatočné množstvo peňazí, vysoko\nprevyšujúce jeho dlh, avšak k tomu vždy potreboval ešte ďalšie finančné prostriedky, ktoré však nemal,\na tak práve preto opakovane žiadal žalovaného o navýšenie sumy pôžičky. Toto navýšenie sa robilo\nvždy na základe separátnych ad hoc ústnych dohôd medzi sporovými stranami, pri ktorých žalovaným\nposkytnuté finančné prostriedky žalobca zabezpečil vystavením zmenky v prospech žalovaného. Z\nuvedených dôvodov žalovaný poprel tvrdenie žalobcu, že by od neho okrem pôžičky 70.000,- € neprevzal\nžiadne iné finančné prostriedky, pretože pri každej zo štyroch v žalobe spomínaných zmeniek, ktoré\nboli vystavované za pomoci advokátskej kancelárie Weis & Partners s.r.o., prevzal postupne žalobca od\nžalovaného hotovosť spolu vo výške 40.000,- €. Žalovaný preto poprel, že by vystavené zmenky mali\nzabezpečovať prvotnú pôžičku vo výške 70.000,- €, čo je nielen\nv rozpore s realitou, ale\naj s elementárnym ekonomickým a právnym zmyslom. Podľa žalovaného totiž nedáva žiadny význam,\naby žalobca vystavoval zmenky na zabezpečenie prvotnej pohľadávky vo výške 70.000,- €, pretože\n\n(i) tá už bola dostatočne zabezpečená zálohom, (ii) nedáva zmysel, aby sa v priebehu niekoľkých\nrokov čiastočne zabezpečovala už poskytnutá a aj splatná pohľadávka, (iii) nedáva zmysel, prečo by sa\nvystavili súhrnne zmenky len na 40.000,- €, a nie na celých 70.000,- €. Žalovaný ďalej poukázal na to, že\nžalobcovi doposiaľ vrátil len dve zo štyroch zmeniek, pretože práve len tie dve doposiaľ žalobca splatil.\nPlnenia, ktoré žalobca spomína vo svojej žalobe, sa týkali práve plnení predmetných dvoch vrátených\nzmeniek, pričom z týchto údajných plnení spomínaných žalobcom žalovaný poprel plnenia (i) zo dňa\n2.10.2015 vo výške 6.500,- €, (ii) zo dňa 27.9.2019 vo výške 2.500,- €\na (iii)\nzo dňa 1.10.2019 vo výške 2.500,- €. Žalovaný poprel, že by tieto tri spomínané plnenia niekedy od\nžalobcu dostal. Naopak, prijatie ostatných spomínaných plnení vo výške 20.000,- € žalovaný potvrdil,\nčo podľa neho zodpovedalo aj vráteným dvom zmenkám. Zopakoval však, že išlo o plnenia nesúvisiace\ns predmetnou pôžičkou vo výške 70.000,- €. Práve potreba ďalších finančných prostriedkov a zrejme\naj snaha zachovať si dobré meno pred spoločnými známymi, boli podľa žalovaného dôvodom, prečo\nžalobca svoj dlh voči žalovanému riadne uznal dňa 11.2.2019. Žalovaný bol celú dobu (približne šesť\nrokov) absolútne presvedčený, že nevrátenie finančných prostriedkov zo strany žalobcu nehrozí, že\ntakéto konanie je vylúčené vzhľadom na referencie, ktoré mal o žalobcovi. Po desiatkach stretnutí a\nžalobcových uisteniach, že celý svoj dlh do niekoľkých mesiacov žalovanému určite splatí, hneď ako\npredá nejaký svoj softvér, počítačové vybavenie, pozemok a pod., žalovaný už nevedel, ako donútiť\nžalobcu aj k reálnym krokov v podobe plnenia, a tak mu dňa 6.7.2020 poslal oznámenie o začatí výkonu\nzáložného práva, ktoré si žalobca aj riadne prevzal dňa 8.7.2020 (a nie ako tvrdí vo svojej žalobe, že\nsa\no výkone záložného práva náhodne dozvedel z katastra). Práve na základe prevzatia\noznámenia o začatí výkonu záložného práva sa žalobca opäť zmohol k nejakej aktivite v podobe ďalších\nnávrhov na ďalší odklad splatnosti. Po žalovaného odmietnutí tohto postupu sa žalobca rozhodol prejsť\ndo ofenzívy a prostredníctvom svojho právneho zástupcu začal naliehať na žalovaného, aby došlo\nmedzi sporovými stranami k uzavretiu dohody o urovnaní, na základe ktorej následne žalobca vyplatí\nžalovanému dlžnú sumu, avšak len vo výške 70.000,- € a nič viac. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal\nna mimosúdnu komunikáciu strán sporu pred začatím súdneho konania (listy žalobcu zo dňa 2.9.2020\na zo dňa 1.10.2020), z ktorej vyplýva, že žalobca chcel žalovanému vrátiť len istinu pôžičky vo výške\n70.000,- €, a to bez akéhokoľvek úroku z omeškania, pričom vrátenie tejto istiny podmieňoval uzavretím\ngenerálnej dohody\no urovnaní, ktorou by sa žalovaný vzdal (i) zákonného úroku z omeškania,\n(ii) záložného práva na záloh pred vyplatením dlhu a (iii) zrejme aj nárokov z nevyplatených zmeniek.\nNeexistoval však žiadny dôvod na uzatváranie akejkoľvek dohody o urovnaní medzi sporovými stranami,\na to pre absentujúcu spornosť (v tom čase), keďže zmluva o pôžičke je jednoznačná a žalobca nemal\nurobiť nič viac, ako len riadne splniť svoj dlh. Aj napriek nezmyselnosti uzatvárania ďalšej dohody sa\ntomu žalovaný a priori nebránil a žiadal žalobcu o doručenie konkrétneho znenia takejto dohody, na\nčo však už žalobca nereagoval a namiesto toho začal tvrdiť, že už nedlží žalovanému istinu zo zmluvy\no pôžičke vo výške 70.000,- €, ale len 38.500,- €. Inými slovami, žalobca z poskytnutej pôžičky vo\nvýške 70.000,- € žalovanému nič nevrátil (i) do 11.2.2019, čo sám vyslovene uznal vo svojom uznaní\ndlhu, a ani (ii) do 1.10.2020, čo sám právny zástupca žalobcu opätovne uviedol vo svojom liste. Až\nneskôr začal žalobca tvrdiť, že z titulu pôžičky vo výške 70.000,- € podľa zmluvy o pôžičke zo dňa\n8.7.2014 žalobcovi už vrátil istinu vo výške 31.500,- €. Žalovaný ďalej potvrdil, že dňa 2.11.2020 prijal\nod žalobcu (i) sumu 38.500,- € podľa určenia žalobcu ako plnenie na istinu pôžičky a (ii) sumu 6.246,10\n€ podľa určenia žalobcu ako plnenie na úrok z omeškania z pôžičky. Žalovaný však súčasne poprel,\nže by od žalobcu dostal uhradený zvyšok istiny pôžičky, t. j. sumu 31.500,- €. Práve\nz\ndôvodu existujúceho zostatku dlhu zabezpečeného záložným právom záložné právo na záloh naďalej\ntrvá, a teda nezaniklo. Keďže pohľadávka založená zmluvou o pôžičke doposiaľ nezanikla, nemohlo\nzaniknúť ani akcesorické záložné právo k zálohu, ktoré predmetnú pôžičku zabezpečuje. Žalovaný v\ntejto súvislosti poukázal na to, že žalobca dňa 11.2.2019 uznal svoj dlh zo zmluvy o pôžičke, a to v celej\nvýške poskytnutej pôžičky 70.000,- €. Z uvedeného tak podľa žalovaného vyplýva, že dňa 11.2.2019\nbol žalobcov dlh z predmetnej zmluvy vo výške 70.000,- €, a nie vo výške 43.500,- €, ako to uviedol\nžalobca vo svojej žalobe. Vzhľadom na obrátené dôkazné bremeno z dôvodu uznania dlhu žalobcom a\ntiež s ohľadom na abstraktnú povahu zmeniek nie je podľa žalovaného žiaden dôvod na to, aby bližšie\ndokazoval právny dôvod, ktorý vydaniu zmeniek predchádzal. Žalovaný teda prevzal od advokátskej\nkancelárie Weis & Partners s.r.o. vo viacerých splátkach sumu spolu vo výške 20.000,- €, ako vrátenie\nhotovostných pôžičiek v celkovej výške 20.000,- €, ktoré žalovaný poskytol žalobcovi a ktoré boli kryté\nzmenkami vystavenými žalobcom dňa 8.7.2014 a dňa 8.7.2015. Žalovaný ďalej prevzal od žalobcu\n(alebo inej osoby konajúcej v mene žalobcu) plnenie dlhu z písomnej zmluvy o pôžičke zo dňa 8.7.2014\nlen vo výške 44.746,10 €, a to dňa 2.11.2020, pričom z tejto sumy tvorilo 38.500,- € úhradu istiny pôžičky\na 6.246,10 € tvorilo úhradu zákonného úroku\nz omeškania s úhradou pôžičky. Pohľadávka\n\nžalovaného vyplývajúca zo zmluvy o pôžičke zo dňa 8.7.2014, ktorá je zabezpečená záložným právom\nk zálohu v prospech žalovaného, je aktuálne vo výške 31.500,- € s príslušenstvom, a preto akcesorické\nzáložné právo k zálohu plniace zabezpečovaciu funkciu doposiaľ nezaniklo a naďalej existuje.\n1.3.1. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že dňa 8.7.2014 uzatvorili žalovaný ako\nveriteľ a žalobca ako dlžník zmluvu o pôžičke, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobcovi finančné\nprostriedky vo výške 70.000,- €. Žalovaný finančné prostriedky vložil na bankový účet advokátskej\nkancelárie Weis & Partners, s.r.o., ktorý ich vyplatil žalobcovi po predložení listu vlastníctva, na\nktorom bolo vyznačené záložné právo zabezpečujúce pohľadávku v prospech žalovaného. Pôžička bola\ndohodnutá ako bezúročná, pričom žalobca sa zaviazal vrátiť ju do jedného roka od pripísania sumy\npôžičky na jeho bankový účet, a to na bankový účet veriteľa. Peniaze boli pripísané na účet žalobcu\ndňa 11.7.2014. Tieto skutočnosti neboli medzi stranami sporu sporné. Na zabezpečenie pohľadávky\nžalovaného uzatvorili toho istého dňa žalovaný ako záložný veriteľ a žalobca ako záložca zmluvu o\nzriadení záložného práva, ktorou bolo zriadené záložné právo k nehnuteľnostiam vo vlastníctve žalobcu\n(I.. X v Bratislave), a to za účelom zabezpečenia pohľadávky žalovaného zo zmluvy o pôžičke. Návrh\nna povolenie vkladu záložného práva do katastra nehnuteľností podal žalovaný, pričom záložné právo\nbolo do katastra nehnuteľností zapísané dňa 11.7.2014, pod č. V-XXXXX/XX. Ani tieto skutočnosti\nneboli medzi sporovými stranami sporné. Dňa 11.2.2019 žalobca ako dlžník a žalovaný ako veriteľ\npodpísali uznanie dlhu, ktorým žalobca uznal čo do dôvodu aj výšky svoj dlh voči žalovanému zo\nzmluvy o pôžičke zo dňa 8.7.2014 vo výške 70.000,- €, pričom sa zaviazal svoj dlh voči veriteľovi\nuhradiť najneskôr do 30.6.2019. Žalobca zároveň vyhlásil, že si je vedomý toho, že premlčacia lehota\nvo vzťahu k uznanému dlhu už uplynula. Takisto išlo o nesporné skutočnosti. Dňa 8.7.2014 žalobca\nako dlžník vystavil v prospech žalovaného ako veriteľa vlastnú zmenku na sumu 10.000,- €, pričom\nsplatnosť bola dohodnutá dňa 8.7.2015. Dňa 8.7.2015 žalobca ako dlžník vystavil v prospech žalovaného\nako veriteľa vlastnú zmenku na sumu 10.000,- €, pričom splatnosť bola dohodnutá dňa 8.7.2016. Dňa\n19.10.2016 žalobca ako dlžník vystavil v prospech žalovaného ako veriteľa vlastnú zmenku na sumu\n10.000,- €, pričom splatnosť bola dohodnutá dňa 8.7.2017. Dňa 21.2.2019 žalovaný ako veriteľ a žalobca\nako dlžník podpísali preberací protokol, ktorým žalobca potvrdil, že mu žalovaný vrátil vlastnú zmenku\nvystavenú dňa 8.7.2014 a vlastnú zmenku vystavenú dňa 8.7.2015. Strany spory zároveň vyhlásili,\nže dňa 10.7.2017 žalobca ako dlžník vystavil zmenku v prospech žalovaného ako veriteľa, ktorou sa\nzaviazal zaplatiť žalovanému sumu 10.000,- € do 8.7.2018, pričom z dôvodu pochybností žalobcu\nďalej vyhlásili, že existuje len jedna zmenka vystavená žalobcom dňa 10.7.2017, ktorou sa zaviazal\nzaplatiť žalovanému sumu 10.000,- € do 8.7.2018. Žalobca ako dlžník podpisom protokolu zároveň\npotvrdil, že mu žalovaný ako veriteľ odovzdal po jednom vyhotovení uznania dlhu zo dňa 11.2.2019,\na) ktorým žalobca uznal svoj dlh vo výške\n70.000,- € zo dňa 8.7.2014, b) ktorým\nžalobca uznal svoj dlh vo výške 10.000,- € zo dňa 10.7.2017, c) ktorým žalobca uznal svoj dlh vo výške\n2.500,- € zo dňa 19.10.2016. Z vkladov hotovosti zo dňa 2.10.2015 a zo dňa 18.1.2016 vyplýva, že\ndňa 2.10.2015 žalobca vložil na bankový účet advokátskej kancelárie Weis & Partners sumu 6.500,€ a dňa 18.1.2016 sumu 1.500,- €. Z detailov pohybu na bankovom účte žalobcu vyplýva, že žalobca\nposlal na bankový účet advokátskej kancelárie Weis & Partners dňa 9.2.2016 sumu 1.000,- €, dňa\n25.10.2016 sumu 3.000,- €, dňa 31.10.2016 sumu 1.000,- €, dňa 15.11.2016 sumu 1.000,- €, dňa\n26.5.2017 sumu 2.000,- €, dňa 27.5.2017 sumu 3.000,- €, dňa 5.6.2017 sumu 2.000,- €, dňa 12.6.2017\nsumu 3.000,- € a dňa 26.6.2017 sumu 2.500,- €. Listom zo dňa 2.9.2020 právny zástupca žalobcu\noznámil žalovanému, že žalobca za účelom vyporiadania záväzku zo zmluvy o pôžičke zo dňa 8.7.2014\nzriadi advokátsku úschovu, predmetom ktorej bude suma 70.000,- € a táto bude v prospech žalovaného\nuvoľnená po predložení nasledovných dokladov: (i) dohoda o urovnaní, (ii) listina preukazujúca zánik\nzáložného práva (vzdanie sa záložného práva). Na základe uvedeného vyzval žalovaného, aby sa\ndostavil do jeho advokátskej kancelárie. Listom zo dňa 23.9.2020 právny zástupca žalobcu informoval\nžalovaného, že žalobca zložil do jeho úschovy finančné prostriedky vo výške 70.000,- €. Zároveň\npožiadal žalovaného o stanovisko k jeho listu zo dňa 2.9.2020. Listom zo dňa 1.10.2020 právny zástupca\nžalobcu požiadal právneho zástupcu žalovaného o oznámenie výšky sumy, ktorú žalovaný požaduje\nod žalobcu. Zároveň mu oznámil, že došlo k predĺženiu trvania úschovy finančných prostriedkov na\nvyporiadanie predmetného záväzku vo výške 70.000,- €. Uviedol, že žalobca počas trvania záväzku z\npôžičky poukazoval žalovanému finančné plnenia, ktoré prevyšujú prípadné príslušenstvo pohľadávky,\nčo by bolo možné hodnotiť aj ako plnenie bez právneho dôvodu. Napriek tomu je žalobca pripravený\nza účelom vyporiadania záväzku vyplatiť žalovanému sumu 70.000,- €.\nV emailovej správe zo dňa 5.10.2020 právny zástupca žalovaného uviedol, že žalobca zo zmluvy o pôžičke\nnič neplnil, rovnako neplnil ani žiadny úrok z omeškania z tejto zmluvy. Prípadné iné plnenia žalobcu\ntýkajúce sa niečoho iného sú mimo jeho mandátu. Listom zo dňa 9.10.2020 právny zástupca žalobcu\n\noznámil právnemu zástupcovi žalovaného, že na základe kontroly všetkých dokladov je nepochybné, že\nžalobca poskytol na úhradu záväzku\nz predmetnej pôžičky sumu 31.500,- € (tak ako\nsú tieto plnenia špecifikované v žalobe). Vychádzajúc z uvedeného je zostatok istiny pôžičky vo výške\n38.500,- € a úroku z omeškania za obdobie posledných troch rokov vo výške 6.262,53 €. Listom zo dňa\n2.11.2020 právny zástupca žalobcu oznámil právnemu zástupcovi žalovaného, že mu toho dňa splnil svoj\nzáväzok zo zmluvy o pôžičke vrátením istiny vo výške 38.500,- € a úroku z omeškania vo výške 6.246,10\n€. Zároveň vyzval žalovaného, aby zabezpečil výmaz záložného práva z katastra nehnuteľností, resp.\naby doručil žalobcovi listinu preukazujúcu zánik záložného práva.\nZ detailov\npohybu zo dňa 2.11.2020 súd prvej inštancie zistil, že žalobca dňa 2.11.2020 poukázal na bankový účet\nžalovaného sumu 38.500,- € a sumu 6.246,10 €. Táto skutočnosť nebola medzi stranami sporu sporná.\nV e-mailovej správe zo dňa 19.11.2020 právny zástupca žalovaného uviedol, že výmaz záložného práva\nnie je možné zrealizovať z dôvodu, že aktuálny dlh žalobcu len na istine pôžičky činí sumu 31.500,- €.\nKým nebude zostatok dlžnej sumy žalobcom uhradený, tak k výmazu záložného práva nemôže dôjsť. Z\nlistov vlastníctva č. XXXX a č. XXXX pre k. ú. E. súd prvej inštancie zistil, že žalobca je vlastníkom bytu č.\nX nachádzajúceho sa na X. poschodí, na ulici Z. X v Bratislave (vrátane príslušného spoluvlastníckeho\npodielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu a príslušenstva bytového\ndomu, ako aj pozemku pod bytovým domom), pričom žalovaný ako záložný veriteľ oznámením o začatí\nvýkonu záložného práva formou dobrovoľnej dražby\nč. Z. začal výkon záložného práva\nna základe zmluvy o zriadení záložného práva zo dňa 8.7.2014, č. V-XXXXX/XX. Z doručenky zo dňa\n8.7.2020 súd zistil, že žalobca ako adresát dňa 8.7.2020 prevzal poštovú zásielku, ktorej odosielateľom\nbol právny zástupca žalovaného\na ktorá obsahovala oznámenie o začatí výkonu záložného práva.\n1.3.2. Z výsluchu žalobcu súd prvej inštancie zistil, že v roku 2014 bola podpísaná zmluva o pôžičke\nso zriadením záložného práva na jeho nehnuteľnosť. Táto pôžička bola vo výške 70.000,- € a bola\nbezúročná. On, žalovaný a JUDr. R. sa stretli tri dni pred pripísaním finančných prostriedkov na účet v\nkaviarni v Petržalke. Vtedy prvýkrát stretol žalovaného. Žalovaný odovzdal v obálke peniaze JUDr. R..\nŽalobca predpokladal, že išlo o pôžičku, peniaze sa neprepočítavali. Na tomto stretnutí sa dohodlo, že\npeniaze sa zložia do úschovy\nu JUDr. R., že sa zriadi záložné právo na jeho nehnuteľnosť\na peniaze mu budú vyplatené po predložení zápisu záložného práva do katastra nehnuteľností. Hneď\npo tomto stretnutí išiel do kancelárie JUDr. R., ktorý zmluvy pripravil. Zobral tieto zmluvy k notárovi,\nu ktorého ich podpísal a doniesol ich späť do advokátskej kancelárie. Geodet mu skontroloval, či boli\nzmluvy podané na katastri a s jeho pomocou ich zapísali do katastra nehnuteľností\nv\nzrýchlenom konaní. Za tri dni to bolo zapísané a peniaze mu boli vyplatené z účtu JUDr. R. dňa 11.7.2014.\nV ten istý deň, keď podpísal zmluvy, bola ním podpísaná aj zmenka na sumu 10.000,- €. Táto zmenka\nslúžila na krytie predmetnej pôžičky. Od tohto obdobia viac ako rok medzi nimi neprebiehala žiadna\nkomunikácia. Všetky veci sa komunikovali až do roku 2020 len s JUDr. R.. Žalobca sa v roku 2016\nzačal so žalovaným stretávať na pôde advokátskej kancelárie JUDr. R. alebo mimo ohľadom riešenia\nobchodných kontraktov\na zároveň aj pomoci riešenia iného dlžníka v inej pôžičke. Človek,\nktorý ho zoznámil s JUDr. R., mal zapožičané finančné prostriedky od toho istého veriteľa ako on (t. j. od\nžalovaného, pozn. súdu). Keďže to bol človek, ktorý pracoval pre jeho spoločnosť, bol mu podriadenou\nosobou, tak ho vyprosil, aby načas splácal svoju pôžičku a keď meškal s platbou, tak hľadali riešenie,\nako ich splatiť. Čo sa týka tejto samotnej pôžičky, tak on komunikoval len s JUDr. R., aj termín posunutia\nriešil s JUDr. R., vždy to bolo ústne a posúvalo sa to o jeden rok. Keďže s JUDr. R. mali obchodné vzťahy,\nJUDr. R. vedel o finančných tokoch jeho spoločnosti a finančných partnerov, takže vedel, že pôžička bude\nsplatená, ale nevedeli stanoviť čas ako taký. Medzitým sa konali platby, ktoré posielal JUDr. R. na účet,\na tieto platby mal JUDr. R. poukazovať žalovanému. Každý rok pravidelne k tomu istému dátumu, keď\nsa fiktívne obnovoval termín platnosti zmluvy, sa vždy vystavovala do roku 2018 zmenka v tej istej výške\na na ten istý účel. V roku 2019 ho JUDr. R. požiadal\no uznanie dlhu voči žalovanému, keďže\nsa pozabudlo a zmluva ako taká by bola premlčaná, pretože prešli štyri roky od poskytnutia pôžičky.\nAdvokátska kancelária JUDr. R. pripravila podkladový materiál, ktorý on podpísal. Keďže ich vzťah bol\nnielen vzťah advokáta a klienta, ale hlavne obchodný a priateľský, tak detailne neriešili žiadne veci, čo sa\ntýka podkladov.\nV tomto istom období ho JUDr. R. požiadal aj o zabezpečenie podpísania\nuznania dlhu pre žalovaného v druhej pôžičke, ktorú poskytol jeho klientovi, čo on aj obratom zrealizoval,\naby mali všetky podklady v poriadku. 90 % času riešili tohto jeho klienta, teda na stretnutí nebol nikdy\nvyvíjaný tlak zo strany žalovaného ohľadne splatenia jeho pôžičky. Zrazu mu kolega oznámil, že je voči\nnemu vedené konanie. On dvihol telefón a zavolal JUDr. R., že čo sa deje a či takáto istá vec sa týka aj\njeho osoby. Bol informovaný, že v žiadnom prípade, že ich ústne dohody platia a veci budú vysporiadané\ntak, ako si povedali. Prešlo nejaké obdobie, medzi tým on so žalovaným riešil niekoľko stretnutí, až to\ndošlo do toho, že žalovaný mal obdobie, kedy sa s ním nemohol, nechcel stretnúť a on objavil na liste\n\nvlastníctva výkon záložného práva. Kontaktoval JUDr. R., ktorý mu oznámil, že žalovaný sa tak rozhodol\na že on ho zastupovať nebude a že odstúpi veci advokátskej kancelárii, ktorá ho bude zastupovať. On\ndoklady\no výkone záložného práva nikdy neprebral, ani jeho rodina. On sa obrátil\nna advokáta, pretože mu volali obchodní partneri, že JUDr. R. začal rozširovať voči jeho osobe veľmi\nnepríjemnú agendu, a preto chcel, aby pri stretnutí so žalovaným alebo jeho právnym zástupcom bol aj\nadvokát, ktorému on do advokátskej úschovy zložil 70.000,- €, pretože mu bolo oznámené, že ho zničia\nako osobu, takže povedal, že vyplatí všetky tie peniaze, nebude nič rozporovať a chcel mať ukončenú\ntúto vec. Došlo k stretnutiu u advokáta JUDr. I., kde oznámil, že je tu takáto čiastka na splatenie dlhu.\nKeďže vedel, akým spôsobom JUDr. R. a spol. bude konať, tak povedal, že tu sú peniaze a chce mať\npapierovo ukončené všetky náležitosti ohľadom pôžičky. Bolo mu na stretnutí povedané, že to strana\nneakceptuje, že má dať iný návrh. Keď sa opýtal, aký návrh, v akej výške, nebolo mu odpovedané ani\npo písomných výzvach, ktoré prichádzali. Nikdy nebolo špecifikované, čo treba uhradiť, v akej výške.\nKeďže videl, čo sa deje zo strany JUDr. R., vedel, že to má iný účel, a to, aby nebola splatená pôžička,\nresp. aby nebolo zrušené záložné právo na nehnuteľnosť, ale aby táto nehnuteľnosť bola blokovaná pre\nmožnosť využitia iných obchodných prípadov, ktoré s JUDr. R. mal. Preto požiadal JUDr. I., aby urobil\nkompletnú analýzu prípadu, aby sa pozrel na všetky platby, keďže jemu okrem sumy 70.000,- € nebolo\nzo strany žalovaného ani JUDr. R. v rámci tejto pôžičky nič viac zaplatené, ani poskytnuté. JUDr. I. urobil\ncelé zúčtovanie, oznámil mu sumu, ktorú poukázali žalovanému, a požiadali ho o uvoľnenie záložného\npráva s tým, že pôžička je splatená. To sa doposiaľ nestalo.\n1.3.3. Žalovaný v konaní uviedol, že vo vyjadrení žalobcu bolo viacero nepresností alebo neprávd. Nie\nje pravda, že sa prvýkrát zoznámil so žalobcom v kaviarni v Petržalke. Žalobcu poznal nejaké obdobie,\nniekoľko rokov predtým z advokátskej kancelárie JUDr. R., keďže pán R. je jeho osobný priateľ a dosť\nčasto sa v jeho kancelárii nachádzal. Pri nejakej príležitosti ich JUDr. R. zoznámil. V priebehu tých rokov\nsa so žalobcom viackrát rôzne stretli, v kaviarni alebo u pána doktora. Žalobca vždy na neho pôsobil ako\nveľmi slušný, vzdelaný a verbálne zdatný spoločník. Rád sa s ním stretával, čo sa potom prejavilo pri\nprosbe, či by mu nepožičal peniaze na jeho podnikateľské aktivity. Nevedel si predstaviť, že by v ten deň\nprvýkrát videl žalobcu a požičal mu 70.000,- €. Nepamätal si už tak presne na dátumy\na ďalšie\ndetaily. Potvrdil však, že sa v danej kaviarni opäť stretli už pri definitívnom, záverečnom rokovaní, kde ho\nžalobca poprosil, že jeho aktivity sú na najlepšej ceste, ale ešte by potreboval 10.000,- €. Keďže vyhovel\njeho prosbe na 70.000,- €, tak už súhlasil aj s tými 10.000,- €. Aby veci nekomplikovali a neprerábali\nzmluvy, tak sa dohodli, že mu odovzdá zmenku a on mu odovzdá 10.000,- €. Tiež nie je pravda, že\nsa potom ďalšie roky nestretávali. Žalobca mal zaujímavé podnikateľské aktivity, tak spoločne preberali\nbudúcu možnú spoluprácu. Žalovaný sa tiež pri každom stretnutí informoval, ako ide biznis, na ktorý\nposkytol peniaze, a či dodrží termín vrátenia alebo splatenia peňazí, ktoré mu požičal. Žalobca tvrdil, že\nje všetko v poriadku a že pravdepodobne ešte skôr splatí tie peniaze. Keďže v priebehu roka čiastočne\nsplácal zmenky na tých 10.000,- €, ktoré mu dal navyše, keďže ho ubezpečoval, že splatí svoj dlh, a\nkeďže bol brilantný spoločník a rečník, tak on nemal obavy a tie obavy nemal niekoľko rokov. Zhruba\npäť rokov to trvalo, keď ho zakaždým presvedčil, že síce jeden biznis mu nevyšiel, ale druhý je už na\nspadnutie a vyplatí ho. Vždy, akonáhle splatil jednu zmenku, vždy sa mu podarilo prehovoriť ho, aby mu\npožičal ďalšie peniaze. Aj vo viere, že sa tak dostane k svojim 70.000,- €, tak on mu zakaždým každý rok\npožičal. Po piatich rokoch si uvedomil, že takto to ďalej nemôže ísť. Bál sa, že príde o peniaze, ktoré v\ndobrej vôli požičal priateľovi, ktorý mu celé roky len sľuboval, ale z jeho pôžičky 70.000,- € mu nezaplatil\nani euro. Tak sa obrátil na JUDr. O., či by mu nepomohol vyriešiť túto situáciu.\n1.4. Súd prvej inštancie na návrh žalovaného nariadil aj výsluch svedka, a to advokáta JUDr. Z. R.,\nktorý však na pojednávaní dňa 5.5.2022 odmietol vypovedať, a to napriek tomu, že ho obe strany sporu\nzbavili povinnosti zachovávať mlčanlivosť. Advokát odôvodnil zákaz výpovede povinnosťou zachovávať\nmlčanlivosť v zmysle § 23 ods. 3 zákona\nč. 586/2003 Z. z. o\nadvokácii. Argumentoval, že jeho výpoveď by bola v neprospech žalobcu, a preto je povinný zachovávať\nmlčanlivosť v zmysle uvedeného ustanovenia. V nadväznosti na to súd rozhodol, že zákaz výpovede\nsvedka z dôvodu povinnosti zachovávať mlčanlivosť je dôvodný. Tento svedok uviedol len toľko, že\ntento prípad pozná a pozná nejaký čas aj obe strany sporu. Žalovaného pozná už viac ako 10 rokov a\nžalobcu do 10 rokov. On mal so žalobcom aj so žalovaným dlhodobé priateľské vzťahy. Obidvaja páni\nmu boli klientami vo viacerých veciach, sporových aj nesporových. Aj žalobca aj žalovaný mali u neho\nv rozhodnom čase zriadené generálne plné moci. Zastupoval tak jedného, ako aj druhého vo viacerých\nveciach. Aj o tejto veci mu boli z obidvoch strán oznámené veci, ktoré sa týkajú predmetu sporu. Z jeho\nstrany to nie je žiaden kalkul. On žalobcovi takisto požičal nejaké peniaze, o čom prebieha spor, ale to\nnie je meritom tejto veci.\n\n1.5.1. Aplikáciou príslušných ustanovení právnych predpisov na zistený skutkový stav dospel súd prvej\ninštancie k záveru, že žaloba žalobcu o určenie neexistencie záložného práva je nedôvodná. Súd na\nzáklade vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobca nesplnil celý svoj dlh zo zmluvy o pôžičke\nzo dňa 8.7.2014, a teda nemohlo dôjsť ani k zániku (akcesorického) záložného práva, ktoré pohľadávku\nz tejto zmluvy o pôžičke zabezpečuje.\nV prvom rade sa súd zaoberal tým, či má žalobca\nnaliehavý právny záujem na určení neexistencie záložného práva. Keďže medzi stranami sporu existuje\nspor ohľadom toho, či žalobca splnil celý svoj dlh zo zmluvy o pôžičke zo dňa 8.7.2014, pričom žalovaný\npreukázateľne začal s výkonom záložného práva formou dobrovoľnej dražby (z dôvodu, že žalobca\nriadne a včas nesplnil zabezpečovanú pohľadávku), dospel súd k záveru, že naliehavý právny záujem\nžalobcu na takomto určení je daný. Medzi žalobcom a žalovaným existuje spor ohľadom existencie dlhu,\na teda aj ohľadom existencie samotného záložného práva. Žalobcove právne postavenie je preto neisté\na môže sa zmeniť k horšiemu v dôsledku výkonu záložného práva žalovaným, pričom podaná žaloba\no určenie neexistencie záložného práva je efektívnym nástrojom na odstránenie tejto právnej neistoty.\nPotreba takéhoto určenia je tiež naliehavá, keďže žalovaný pristúpil k výkonu záložného práva.\n1.5.2. Súd prvej inštancie konštatoval, že žaloba žalobcu nemohla byť úspešná, pretože žalobca v tomto\nkonaní nepreukázal, že došlo k zániku zabezpečenej pohľadávky, a teda aj\nk zániku\nsamotného záložného práva (v zmysle § 151md ods. 1 písm. a/ Občianskeho zákonníka). Záložné\nprávo zabezpečuje v zmysle § 151a Občianskeho zákonníka celú pohľadávku vrátane jej príslušenstva,\nt. j. aj vrátane úrokov z omeškania. Záložný veriteľ sa pritom v zmysle § 151j ods. 2 Občianskeho\nzákonníka môže uspokojiť zo zálohu aj vtedy, keď zabezpečená pohľadávka je premlčaná. Z vykonaného\ndokazovania vyplynulo a medzi stranami sporu to ani nebolo sporné, že žalobca plnil na príslušenstvo\npohľadávky - zákonný úrok\nz omeškania - len sumu 6.246,10 €, pozostávajúcu z úroku z\nomeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 43.500,- € od 2.11.2017 do 27.9.2019 (t. j. v sume 4.135,48 €), z\núroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 41.000,- € od 28.9.2019 do 1.10.2019 (t. j. v sume 16,85\n€) a z úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 38.500,- € od 2.10.2019 do 2.11.2020 (t. j. v sume\n2.093,77 €). Úrok z omeškania bol podľa žalobcu vypočítaný za obdobie predchádzajúcich troch rokov (s\npoukazom na § 110 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Súd prvej inštancie predovšetkým poukázal na to,\nže žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal (a ani to netvrdil), že by voči žalovanému vzniesol námietku\npremlčania. Táto skutočnosť z predložených listín nevyplýva - prostý odkaz na príslušné zákonné\nustanovenie nie je postačujúci. Samotné uplynutie premlčacej doby nemá žalobcom predpokladané\nnásledky, dlžník sa musí premlčania aj dovolať (§ 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Navyše, samotné\npremlčanie nemá za následok zánik premlčanej pohľadávky a plnenie premlčaného dlhu nezakladá\nbezdôvodné obohatenie. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.\nTo však neplatí v prípade, ak je premlčaná pohľadávka zabezpečená záložným právom - v zmysle §\n151j ods. 2 Občianskeho zákonníka sa záložný veriteľ môže uspokojiť alebo domáhať sa uspokojenia\nzo zálohu aj vtedy, keď zabezpečená pohľadávka je premlčaná. Žalobca teda žalovanému nezaplatil\núrok z omeškania v časti, v ktorej považoval tento nárok za premlčaný. Žalobca však nepreukázal,\nže by sa premlčania dovolal, pričom záložné právo zabezpečuje aj premlčanú pohľadávku (vrátane jej\npríslušenstva). Súd prvej inštancie ďalej poukázal na to, že pôžička sa stala splatná dňa 12.7.2015\n(článok II. bod 3. zmluvy o pôžičke zo dňa 8.7.2014), kedy bola sadzba úrokov z omeškania vo výške\n5,05 % ročne. V zmysle § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú\nniektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov\nvyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky, platná k prvému dňu omeškania s\nplnením peňažného dlhu. V tom čase bola základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky vo\nvýške 0,05 %, preto je sadzba úrokov z omeškania vo výške 5,05 % ročne. Nič na tom nemení ani\nto, že žalobca ako dlžník sa v článku II bode 1. uznania dlhu zo dňa 11.2.2019 zaviazal uhradiť svoj\ndlh najneskôr do 30.6.2019. Tento záväzok žalobcu podľa názoru súdu prvej inštancie nie je možné\npovažovať za dohodu zmluvných strán o zmene zmluvy o pôžičke v časti týkajúcej sa splatnosti pôžičky\n(t. j. za privatívnu nováciu v zmysle § 570 a nasl. Občianskeho zákonníka). Z uvedeného potom vyplýva,\nže žalobca plnil na úroky z omeškania nižšiu sumu, ako zo zákona mal (úrok z omeškania v nesprávnej\nvýške 5,00 % ročne namiesto správnej výšky 5,05 % ročne). Vzhľadom na uvedené tak súd prvej\ninštancie nemal preukázané, že došlo k zániku celej zabezpečenej pohľadávky vrátane jej príslušenstva.\nV zmysle § 151a Občianskeho zákonníka pritom platí, že záložné právo zabezpečuje pohľadávku\nvrátane jej príslušenstva (ktorým je aj úrok z omeškania). Pokiaľ nedošlo k splneniu celej pohľadávky\nvrátane jej príslušenstva, nemohlo dôjsť k jej zániku a teda nemohlo zaniknúť ani záložné právo, ktoré\ntúto pohľadávku zabezpečuje. Súd prvej inštancie dôvodil, že už len táto skutočnosť bola postačujúca\nna to, aby žalobu o určenie neexistencie záložného práva ako nedôvodnú zamietol.\n\n1.5.3. Súd prvej inštancie v odôvodnení ďalej konštatoval, že uvedenej skutočnosti si bol vedomý aj\nsamotný žalobca, ktorý dňa 27.7.2022 doručil súdu podanie, v ktorom vyčíslil dlžný úrok z omeškania a\nv ktorom požiadal o odročenie pojednávania. Žalobcom uvedený dôvod však nebol dôležitým dôvodom\nna odročenie pojednávania, súd preto jeho žiadosti\no odročenie pojednávania nevyhovel. Súd\nv tejto súvislosti poukázal na to, že žalobca už\nv rámci svojho výsluchu na pojednávaní\ndňa 5.5.2022 uviedol, že sa v tejto dobe (t. j. v čase pojednávania) realizuje úhrada dlžného úroku\nz omeškania v prospech žalovaného. Napriek tomu žalobca podaním zo dňa 27.7.2022 požiadal o\nodročenie pojednávania z dôvodu, že má záujem dlžnú sumu úrokov z omeškania uhradiť žalovanému\ndo 31.8.2022. Podľa súdu prvej inštancie žalobcom uvádzaný dôvod odročenia pojednávania nebol\ndôležitým dôvodom\nv zmysle § 183 C.s.p., súd preto jeho žiadosti o odročenie\npojednávania nevyhovel. Poukázal na to, že pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia\n(§ 217 ods. 1 C.s.p.).\n1.5.4. Nad rámec prezentovanej argumentácie konajúci súd prvej inštancie uviedol, že žalobca v tomto\nkonaní nepreukázal ani zánik zabezpečenej pohľadávky v časti jej istiny, t. j. v časti pôžičky vo výške\n70.000,- €. Súd v prvom rade poukázal na to, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal vykonanie\nsplátky pôžičky dňa 27.9.2019 vo výške 2.500,- € a splátky pôžičky dňa 1.10.2019 vo výške 2.500,€. Žalovaný pritom plnenie týchto splátok poprel, bolo preto povinnosťou žalobcu preukázať vykonanie\ntýchto splátok. Žalobca však o vykonaní týchto splátok nepredložil žiadny písomný doklad (potvrdenie\no vklade hotovosti, detail pohybu na účte, potvrdenie o zaplatení a pod.) a bližšie to nekomentoval ani\nv podanej žalobe. V žalobe uviedol len toľko, že plnenia poukazoval po dohode so žalovaným na účet\nadvokátskej kancelárie Weis & Partners s.r.o., resp. v hotovosti k rukám advokáta JUDr. Z. R. v sídle\njeho advokátskej kancelárie. Ani platba v hotovosti však nebránila žalobcovi v tom, aby\no\nvykonaní tejto platby predložil písomný doklad. V zmysle § 569 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka\nveriteľ je povinný vydať dlžníkovi na jeho požiadanie písomné potvrdenie o tom, že dlh bol úplne\nalebo čiastočne splnený, pričom dlžník je oprávnený plnenie odoprieť, ak mu veriteľ nevydá zároveň\npotvrdenie. Keďže žalobca túto skutočnosť vo svojich podaniach bližšie nevysvetlil a vykonanie týchto\nsplátok ani nepreukázal, neuniesol v tejto časti svoje dôkazné bremeno. Žalobca takisto v konaní\nnepreukázal, že sumy zaplatené v období od 2.10.2015 do 26.6.2017 v celkovej výške 26.500,- € boli\nčiastočným plnením (splátkami) pôžičky zo zmluvy o pôžičke zo dňa 8.7.2014. Žalobca v podanej žalobe\ntvrdil, že týmito platbami splácal pôžičku od žalovaného, žalovaný však túto skutočnosť v konaní poprel.\nSúd v tejto súvislosti uviedol, že ani v jednej platbe (v potvrdení o vklade hotovosti či v detaile pohybu\nna účte) nie je uvedená poznámka (referencia), ktorá by potvrdzovala, že táto platba bola urobená za\núčelom splátky pôžičky zo zmluvy o pôžičke zo dňa 8.7.2014. Žalobca tieto sumy poukazoval na bankový\núčet advokátskej kancelárie Weis & Partners, nie na bankový účet žalovaného. Zmluvné strany sa však\nv zmluve o pôžičke (Čl. II. ods. 4. zmluvy) dohodli, že záväzok dlžníka sa považuje za splnený pripísaním\ncelej sumy pôžičky na bankový účet žalovaného. K tomu však nikdy nedošlo. V takom prípade nemohlo\ndôjsť ani k (čiastočnému) zániku dlhu, keďže v zmysle\n§ 567 ods. 2 Občianskeho\nzákonníka sa dlh považuje za splnený pripísaním sumy dlhu na účet veriteľa v peňažnom ústave alebo\nvyplatením sumy dlhu veriteľovi v hotovosti. V konaní pritom nebolo preukázané, že by JUDr. Z. R.\nobdržané finančné prostriedky odovzdal žalovanému za účelom splnenia dlhu žalobcu zo zmluvy o\npôžičke zo dňa 8.7.2014. Navyše, žalobca dňa 11.2.2019 podpísal písomné uznanie dlhu v zmysle §\n558 Občianskeho zákonníka. Súd konštatoval, že toto uznanie dlhu spĺňa všetky formálne a obsahové\nnáležitosti uznania dlhu v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka. To okrem iného zakladá vyvrátiteľnú\ndomnienku, že dlh v čase uznania trval. Žalobca v podanej žalobe na margo tejto skutočnosti len uviedol,\nže si neuvedomil, že v uznaní dlhu je vyčíslená pôvodná istina pôžičky, hoci tento záväzok splácal aj\npred spísaním uznania dlhu. Súd tomuto tvrdeniu neuveril, keďže výška dlhu je tou najpodstatnejšou\nnáležitosťou uznania dlhu. Najmä však je toto tvrdenie žalobcu v priamom rozpore s listinnými dôkazmi\npredloženými v tomto konaní. Súd prvej inštancie poukázal na to, že z písomnej korešpondencie medzi\nprávnymi zástupcami žalobcu a žalovaného vyplýva, že žalobca bol ešte dňa 1.10.2020 ochotný zaplatiť\nžalovanému celú sumu 70.000,- €. V liste právneho zástupcu žalobcu zo dňa 2.9.2020 je uvedené, že\nza účelom vyporiadania záväzku žalobcu bude zriadená advokátska úschova sumy 70.000,- €. Túto\nskutočnosť právny zástupca žalobcu potvrdil aj vo svojom liste zo dňa 23.9.2020 a v e-mailovej správe\nzo dňa 24.9.2020 o 16:57 hod. Aj v liste zo dňa 1.10.2020 právny zástupca žalobcu deklaruje, že\nžalobca je pripravený zaplatiť žalovanému sumu 70.000,- €. Zároveň až v tomto liste je prvýkrát uvedené,\nže žalobca počas trvania záväzku z pôžičky poskytoval žalovanému finančné plnenia, ktoré prevyšovali\nprípadné príslušenstvo k danej pohľadávke. To naznačuje, že ani žalobca nevnímal tieto platby ako\nsplátky istiny pôžičky, ale primárne ako splátky príslušenstva (úrokov\nz omeškania).\nV priamom rozpore s tvrdeniami žalobcu je aj písomný preberací protokol zo dňa 21.2.2019, z ktorého\n\njednoznačne vyplýva, že medzi žalobcom a žalovaným existovalo viacero zmluvných vzťahov, z ktorých\nbol žalobca dlžný žalovanému aj iné sumy, nielen sumu 70.000,- € z titulu pôžičky zo dňa 8.7.2014. Tento\npreberací protokol takisto nepriamo potvrdzuje tvrdenia žalovaného, že žalobcom vystavené zmenky\nzabezpečovali ďalšie osobitné ústne zmluvy o pôžičke, a nie písomnú zmluvu o pôžičke zo dňa 8.7.2014.\nV neposlednom rade z tohto preberacieho protokolu vyplýva, že žalobca si bol vedomý toho, že zo\nzmluvy o pôžičke zo dňa 8.7.2014 dlží žalovanému celú sumu 70.000,- €, a teda, že z jeho strany nešlo o\nomyl ohľadom výšky dlžnej sumy. Listinné dôkazy teda potvrdzujú verziu žalovaného a vyvracajú verziu\nžalobcu. Súd preto neuveril výpovedi žalobcu a túto výpoveď považoval za účelovú. Naopak, výpoveď\nžalovaného bola v súlade s predloženými listinnými dôkazmi. Súd preto konštatoval, že žalobcovi sa v\ntomto konaní nepodarilo vyvrátiť vyvrátiteľnú domnienku, že dlh zo zmluvy o pôžičke zo dňa 8.7.2014\nv čase jeho uznania trval v ním uznanej výške.\n1.6. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p.\nv\nspojení s § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že v konaní plne úspešnému žalovanému priznal voči žalobcovi nárok\nna náhradu trov konania v plnom rozsahu.\n2.1. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, v celom jeho rozsahu, podal v zákonnej lehote odvolanie\nžalobca. Dôvodil, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby\nuskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo\nk porušeniu práva\nna spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných\ndôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.), rozhodnutie súdu prvej\ninštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.).\n2.2. Pokiaľ ide o porušenie práva žalobcu na spravodlivé súdne konanie procesným postupom súdu\nprvej inštancie odvolateľ vytýkal súdu prvej inštancie nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia. Namietal,\nže súd prvej inštancie úplne opomenul, že žalobca súdu zaslal ďalšie vyjadrenie zo dňa 5.11.2021 (Čl. l.\n152 a nasl. spisu, poznám. odvolacieho súdu). Právny zástupca žalovaného na pojednávaní konanom\ndňa 22.2.2022 namietal, že žalobca nebol oprávnený takéto podanie, ktoré nazval „triplikou“, zaslať súdu\nprvej inštancie; uviedol, že ide o nové skutkové tvrdenia, a preto navrhol, aby voči tvrdeniam uvedeným\nv tomto vyjadrení aplikoval súd prvej inštancie sudcovskú koncentráciu konania a toto podanie nebral\nvôbec do úvahy. Pravdepodobne súd prvej inštancie vyhovel tejto námietke, keďže o tomto vyjadrení\nžalobcu a o argumentácii žalobcu uvedenej v tomto vyjadrení nie je v odôvodnení napadnutého rozsudku\nžiadna zmienka. Ak súd prvej inštancie považoval za dôvodné uplatniť voči tvrdeniam uvedeným v tomto\nvyjadrení sudcovskú koncentráciu konania, tak mal túto skutočnosť uviesť v odôvodnení napadnutého\nrozsudku. Žalobcovi tak nie sú známe dôvody, prečo sa súd prvej inštancie obsahom tohto vyjadrenia\nvôbec nezaoberal. Žalovaný na predmetnom pojednávaní uviedol, že otázka započítavania platieb pri\npluralite dlhov voči jednému veriteľovi je skutkovou otázkou, čím odôvodňoval uplatnenie sudcovskej\nkoncentrácie konania voči obsahu tohto vyjadrenia. Otázka započítavania platieb pri pluralite dlhov\nvoči jednému veriteľovi však nie je otázkou skutkovou, ale právnou. Ide o právnu otázku, ktorou sa\nviackrát zaoberal Najvyšší súd Českej republiky (sp. zn. 21 Cdo 326/2004, na ktoré odvolateľ poukázal\nvo vyjadrení zo dňa 5.11.2021, poznámka odvolacieho súdu), ako aj Okresný súd Banská Bystrica v\npozícii exekučného súdu a Krajský súd v Bratislave. Voči právnej argumentácii sa žiadna zákonná a ani\nsudcovská koncentrácia konania neuplatňuje,\na preto sa mal s touto podstatnou argumentáciou\nžalobcu súd prvej inštancie vysporiadať. Takisto otázka dôkazného bremena a otázka povinnosti tvrdenia\nvo vzťahu k zmenkám je otázkou právnou. Pokiaľ ide o odôvodnenie rozhodnutia odvolateľ poukázal na\nnález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. IV. ÚS 14/07-25, zo dňa 17.5.2007, ako aj na nález č.\nk. III. ÚS 107/07-43, zo dňa 30.10.2007.\n2.3.1. Pokiaľ ide o nesprávne skutkové zistenia súdu prvej inštancie odvolateľ mu vytýkal, že v\nrozpore s tzv. negatívnou dôkaznou teóriou od žalobcu vyžadoval, aby preukázal, že od žalovaného\nžiadne hotovostné pôžičky na základe zmeniek nedostal. Je objektívne nemožné, aby žalobca\npreukazoval neexistenciu určitej skutočnosti. Naproti tomu bolo objektívne možné, aby žalovaný\npreukázal poskytnutie hotovostných pôžičiek, keďže za účelom poskytnutia takejto pôžičky by si musel\nvždy vopred pred uvedenými dátumami, kedy boli vystavované zmenky, zaobstarať potrebnú hotovosť.\n2.3.2. Ku konštatovaniu súdu v odôvodnení rozhodnutia, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že\nsumy zaplatené v období od 2.10.2015 do 26.6.2017 v celkovej výške 26.500,- € boli čiastočným plnením\nna splatenie pôžičky odvolateľ uviedol, že súd mal vychádzať zo zásady priority, v zmysle ktorej sa pri\npluralite dlhov voči jednému veriteľovi čiastkové plnenia započítavajú prednostne na najskôr splatný dlh\na prevyšujúce plnenie sa podľa rovnakého princípu ďalej započítava na najskôr splatné nesplnené dlhy\ndlžníka.\n\n2.3.3. Odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho predpokladu, že pôžička\nvo výške 70.000,- € sa mala stať splatnou dňa 12.7.2015, keďže dátum 11.7.2015 pripadol na sobotu.\nV zmysle § 122 ods. 3 Občianskeho zákonníka tak k omeškaniu žalobcu mohlo dôjsť najskôr deň\nnasledujúci po márnom uplynutí ročnej lehoty na plnenie počítanej odo dňa 11.7.2014, kedy bola pôžička\nposkytnutá, teda dňa 14.7.2015.\n2.3.4. Podľa odvolateľa, ak súd prvej inštancie vychádzal z predpokladu, že bolo poskytnutých päť\npôžičiek s rôznym dátumom splatnosti, tak čiastkové plnenia, pri ktorých podľa súdu prvej inštancie\nžalobca neprejavil vôľu, na aký dlh majú byť započítané, mali byť započítané najprv na prvú pôžičku do\núplného splatenia tejto pôžičky a následne na druhú pôžičku. Prvá pôžička v sume 10.000,- € údajne\nposkytnutá na základe zmenky by tak bola splatená prvou platbou vo výške 6.500,- € zo dňa 2.10.2015,\ndruhou platbou vo výške\n1.500,- € zo dňa 18.1.2016, treťou platbou vo výške 1.000,- € zo\ndňa 9.2.2016 a štvrtou platbou zo dňa 25.10.2016 v sume 3.000,- € v časti 1.000,- €. 2.000,- € z tejto\nsumy už mal súd prvej inštancie započítať na pôžičku vo výške 70.000,- € spolu s ďalšími platbami v\ncelkovej výške 14.500,- €, ktoré považoval za preukázané.\n2.3.5. Odvolateľ vytýkal súdu prvej inštancie, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé,\nprečo by suma 26.500,- € mala byť pri rešpektovaní právneho názoru súdu prvej inštancie započítaná\nna údajné pôžičky zo zmeniek. V zmysle zásady priority pri pluralite dlhov voči jednému veriteľovi by\nmala byť suma 10.000,- € započítaná na prvú pôžičku zo zmenky, zatiaľ čo zvyšná suma by mala byť\nzapočítaná už na istinu pôžičky v sume 70.000,- €. Ak by súd prvej inštancie vychádzal z predpokladu,\nže preberací protokol, na základe ktorého žalovaný vrátil žalobcovi jeho dve vlastné zmenky, by mal\nbyť dôkazom o tom, že žalobca plnil sumu 20.000,- € na údajné pôžičky zo zmeniek, tak stále nie je\nz odôvodnenia napadnutého rozsudku zrejmé, prečo by podľa súdu prvej inštancie mala byť suma vo\nvýške 6.500,- € započítaná na údajnú pôžičku z tretej zmenky, keď žalobca neuviedol podľa súdu prvej\ninštancie v poznámke k platbám žiadny údaj, pomocou ktorého by bolo možné zistiť, na aký dlh sa mali\nplatby započítať.\n2.3.6. Pokiaľ súd prvej inštancie konštatoval, že na základe Čl. II. ods. 4 zmluvy\no\npôžičke nedošlo k splneniu dlhu v časti 31.500,- € aj z toho dôvodu, že žalobca platby poukazoval\nprostredníctvom JUDr. R., odvolateľ súdu vytýkal, že opomenul skutočnosť, že žalobca mal u JUDr.\nWeisa generálne splnomocnenie, čo vyplýva z výpovede tohto svedka, na základe ktorého bol JUDr.\nR. oprávnený plniť v mene žalobcu jeho dlh, a to aj\nv prípade, že by nedošlo k\nzmene dohodnutého miesta plnenia.\n2.3.7. Odvolateľ poukázal na to, že v zmysle § 186 ods. 2 C.s.p. mal súd prvej inštancie vychádzať zo\nzhodných tvrdení strán. Ak žalobca uviedol, že platby vo výške 31.500,- € poukázal prostredníctvom\nJUDr. R. žalovanému, pričom žalovaný poprel prijatie týchto platieb od žalovaného iba v rozsahu 11.500,€, tak súd prvej inštancie nebol oprávnený\nz vykonaného dokazovania vyvodiť\nzáver, že žalobca nepreukázal, že žalovaný prijal od žalobcu v období od 2.10.2015 do 26.6.2017 vôbec\nnejaké plnenie.\n2.3.8. Odvolateľ v odvolaní dôvodil, že keďže v konaní nevyšli najavo žiadne dôvodné pochybnosti o\npravdivosti zhodných tvrdení strán konania o tom, že žalovaný sumu 20.000,- € od žalobcu prijal, tak\nsúd prvej inštancie nebol oprávnený na základe vykonaného dokazovania vyvodiť záver, že žalovaný v\ntomto období od žalobcu žiadne platby neprijal.\n2.3.9. Pokiaľ ide o uznanie dlhu vo výške 70.000,- € zo strany žalobcu odvolateľ namietal, že predmetné\nuznanie dlhu vnímal iba ako ústretový krok voči žalovanému, pričom si neuvedomil, že je v ňom uvedená\npôvodná výška istiny pôžičky, hoci túto pôžičku žalovanému už pred spísaním uznania dlhu splácal.\nŽalobca toto uznanie dlhu podpísal v omyle, keďže mal za to, že sa týka pôžičky ako takej a nie v ňom\nuvedenej sumy a predpokladal, že pri zúčtovaní pôžičky budú všetky ním poskytnuté platby zohľadnené.\nPreberací protokol žiadnym spôsobom nepotvrdzuje, že žalovaný poskytol žalobcovi ďalšie pôžičky.\nTieto dve vrátené zmenky iba korešpondujú s tým, že bola splatená pôžička v časti, ktorá bola zároveň\nzabezpečená aj týmito zmenkami.\n2.3.10. K zamietnutiu žaloby z dôvodu, že žalobcom zaplatený úrok z omeškania nezodpovedal\nzákonnému úroku z omeškania a celej dobe omeškania bez ohľadu na premlčanie vzhľadom na § 151j\nods. 2 Občianskeho zákonníka, odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho\nskutkového zistenia ohľadom začiatku omeškania žalobcu so zaplatením dlhu zo zmluvy o pôžičke.\nPohľadávka žalovaného voči žalobcovi na vrátenie pôžičky sa nemohla stať splatnou dňa 12.7.2015,\nkeďže každoročne až do roku 2017 bola predlžovaná doba splatnosti pôžičky o jeden rok, pričom pri\ntejto príležitosti žalobca žalovanému na jeho žiadosť vystavil vždy vlastnú zmenku na sumu 10.000,- €,\nktorá mala slúžiť na čiastočné zabezpečenie dlžnej sumy.\n\n2.3.11. Podľa odvolateľa medzi žalobcom a žalovaným nebol uzavretý žiadny písomný dodatok o zmene\nsplatnosti pôžičky v Čl. II. ods. 3 zmluvy o pôžičke, ale dochádzalo k ústnym dohodám o zmene tohto\nzmluvného ustanovenia. Poukázal na to, že žalovaný sa nielenže nedovolal neplatnosti týchto ústne\nvykonaných zmien zmluvy o pôžičke v otázke splatnosti pôžičky, ale tieto tvrdenia žalobcu účinne\nnepoprel a dokonca ich sám potvrdil vo svojom vyjadrení k žalobe. Z vyjadrenia žalovaného k žalobe\nje zrejmé, že medzi žalobcom\na žalovaným došlo v minulosti k\npredĺženiu splatnosti pôžičky, čo potvrdzuje výpoveď žalobcu na pojednávaní konanom dňa 5.5.2022.\nAk by k takémuto predĺženiu splatnosti pôžičky nedošlo, tak by žalovaný neuvádzal, že žalobca prišiel s\n„ďalším návrhom na ďalší odklad splatnosti“ a už vôbec by neuvádzal, že „ďalšie predĺženie splatnosti“\nneprichádza do úvahy. Tieto tvrdenia žalovaného logicky vychádzajú z predpokladu, že muselo medzi\nžalobcom\na žalovaným dôjsť k dohode o odklade splatnosti pôžičky. Preto ak súd\nprvej inštancie vychádzal z predpokladu, že žalobca sa dostal so splatením pôžičky do omeškania v roku\n2015, na základe čoho by mal mať žalobca povinnosť zaplatiť úroky z omeškania vo vyššej úrokovej\nsadzbe a za dlhšie obdobie omeškania, tak ide o nesprávne skutkové zistenia súdu prvej inštancie. Súd\nprvej inštancie opomenul v súvislosti s miestom plnenia, ktorým bol v zmysle Čl. II. ods. 4 zmluvy o\npôžičke bankový účet žalovaného, že JUDr. R. disponoval generálnym splnomocnením od žalovaného\na mohol sa tak v mene žalovaného so žalobcom dohodnúť na zmene zmluvy o pôžičke ohľadom miesta\nplnenia v Čl. II. ods. 4 zmluvy\no pôžičke. Dôkazom o takejto ústnej dohode\nmedzi žalobcom a žalovaným v zastúpení JUDr. R. je práve postup žalobcu, kedy všetky platby až do\nroku 2019 poukazoval žalovanému prostredníctvom JUDr. R., pričom žalovaný takýto spôsob splácania\nnenamietal a súhlasil s ním. Takáto ústna dohoda o zmene miesta plnenia bola opäť v zmysle Čl. IV.\nods. 2 zmluvy o pôžičke a § 40 ods. 1 v spojení s § 40a Občianskeho zákonníka relatívne neplatná,\npričom žalovaný sa tejto neplatnosti v konaní pred súdom prvej inštancie nedovolal.\n2.3.12. Odvolateľ konštatoval, že súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že z písomnej\nkorešpondencie medzi stranami by malo vyplývať, že dlh žalobcu zo zmluvy\no pôžičke bol až\ndo 2.11.2020 v časti istiny vo výške 70.000,- €. Uvedený záver podľa odvolateľa nie je správny. Účelom\ntakejto dohody bola snaha oboch zmluvných strán vyhnúť sa zdĺhavému súdnemu sporu vzájomnými\nústupkami. Preto ak žalobca v tejto komunikácii uviedol, že je ochotný zaplatiť žalovanému 70.000,- €,\ntak z toho nemožno žiadnym dôvodom vyvodzovať, že mal v tom čase voči žalovanému dlh zo zmluvy o\npôžičke minimálne v sume 70.000,- € a už vôbec z toho nemožno vyvodzovať, že si mal byť sám žalobca\nvedomý existencie takéhoto dlhu. Táto ústretovosť žalobcu voči žalovanému a jeho snaha ukončiť tento\nspor čo najskôr sa prejavili aj vo vzťahu k úrokom z omeškania. Poslednýkrát bola splatnosť pôžičky\nodložená do 8.7.2018, tak sa dostal žalobca do omeškania až od 9.7.2018. Napriek tomu v snahe\nukončiť mimosúdne tento spor žalobca poukázal žalovanému úroky z omeškania od 2.11.2017. Súd prvej\ninštancie na pojednávaní konanom dňa 22.2.2022 v rámci predbežného právneho posúdenia uviedol,\nže k omeškaniu žalobcu malo dôjsť už v roku 2015, čomu zodpovedá sadzba úroku z omeškania 5,05\n%, a nie 5 %, pričom premlčanie malo byť vo vzťahu k záložnému právu irelevantné. V snahe čo najskôr\nukončiť spor žalobca nanovo vyčíslil úroky z omeškania podľa predbežného právneho posúdenia súdu\nprvej inštancie a keďže ani deň pred posledným pojednávaním konaným dňa 28.7.2022 nedisponoval\npeňažnými prostriedkami\nv takejto sume, požiadal o odročenie pojednávania. Túto snahu\nžalobcu čo najskôr vyriešiť tento spor najprv pri mimosúdnych rokovaniach a potom v rámci súdneho\nkonania aj za cenu toho, že by žalovanému uhradil viac ako je povinný, nemožno posudzovať ako dôkaz\no existencii dlhu žalobcu zo zmluvy o pôžičke.\n2.4.1. Odvolateľ v odvolaní namietal nesprávne právne posúdenie súdom prvej inštancie. Vytýkal súdu\nprvej inštancie, že opomenul aplikovať § 40 ods. 1 a § 40a Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorých\nje zmena písomne uzavretej zmluvy o pôžičke pri dohode strán\no možnosti meniť ju len\npísomne, urobená ústne relatívne neplatná. Dospel tak k nesprávnym skutkovým zisteniam ohľadom\nzmeny splatnosti pôžičky a ohľadom zmeny miesta plnenia.\n2.4.2. Podľa odvolateľa súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci vo\nvzťahu k započítavaniu platieb pri pluralite dlhov voči jednému veriteľovi, mal pri započítavaní platieb\nna tieto viaceré dlhy vychádzať zo zásady priority. Súd prvej inštancie neuviedol, z akého ustanovenia\nvšeobecne záväzného právneho predpisu pri takomto právnom posúdení veci vychádzal. Súd mal\npostupovať podľa § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa čiastočné plnenie peňažného\ndlhu započítava najprv na istinu a až potom na úroky. Podľa odvolateľa pri pluralite dlhov voči jednému\nveriteľovi sa čiastočné plnenie započítava najskôr na dlh najskôr splatný. Ak nie je takto možné\npostupovať podľa zásady priority, tak je potrebné postupovať podľa zásady proporcionality, podľa ktorej\ndochádza k pomernému vyrovnaniu všetkých dlhov. Ak dlžník neurčí, na aký dlh sa má čiastočné plnenie\n\nzapočítať, tak neprechádza právo voľby na veriteľa a jeho prípadná vôľa, na ktorý z viacerých dlhov si\ndlh započíta, nemá žiadnu právnu relevanciu.\n2.5. V odvolaní proti výroku o trovách konania odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie opomenul\npri rozhodovaní o nároku žalovaného na náhradu trov konania voči žalobcovi aplikovať § 257 C.s.p.\nDôvodmi hodnými osobitného zreteľa sú zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky, povaha\na okolnosti sporu, podiel oboch strán na vzniku\na priebehu sporu a neprimeraná\ntvrdosť prípadného priznania trov konania žalovanému.\nV tomto prípade ide\no zložitú právnu problematiku v otázke vzťahu medzi zmenkami a záložným právom, započítavania\nplatieb na údajné viaceré dlhy a v otázke abstraktného charakteru zmenky a kauzálneho vzťahu.\nTakáto kombinácia viacerých čiastkových zložitých právnych otázok vytvára zložitú právnu otázku, ktorá\ndoposiaľ nebola riešená. Ďalej dôvodil, že tento spor vyvolal žalovaný, keďže so žalobcom náležite\nnekomunikoval ohľadom vrátenia pôžičky a odmietol žalobcovi vyčísliť jeho dlh, čím porušil § 522\nObčianskeho zákonníka, podľa ktorého je povinný poskytnúť žalobcovi súčinnosť potrebnú na splnenie\ndlhu. Je nespravodlivé, aby bol žalovanému v takomto konaní, ktoré sám vyvolal svojim správaním,\npriznaný nárok na náhradu trov konania. Žalobca bol ochotný sa dohodnúť a za týmto účelom mal v\ntom čase pripravenú sumu 70.000,- €. Odvolateľ namietal, že ak už súd prvej inštancie vychádzal z\ntakto prísne formálneho posúdenia skutkového a právneho stavu, kedy žalovanému umožnil zneužitie\nzmeniek, tak aspoň vzhľadom na neprimeranú tvrdosť takéhoto výkladu nemal žalovanému priznať\nnárok na náhradu trov konania.\n2.6. Odvolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe vyhovel alebo,\naby rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. O trovách\nodvolacieho konania navrhol rozhodnúť podľa § 257 C.s.p. s poukazom na vyššie uvedené dôvody.\n3.1. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Poukázal na to, že žalobca vo svojom odvolaní uvádza\nmnohé novoty, ktoré v konaní pred okresným súdom ani len netvrdil a už vonkoncom nedokazoval, no\ni napriek tomu na ich základe formuluje svoju odvolaciu argumentáciu.\n3.2.1. Žalovaný namietal tvrdenie odvolateľa, že na jeho procesnú obranu ohľadne námietky započítania\nby sa nemala vzťahovať sudcovská koncentrácia. Zároveň poukázal na to, že sám žalobca určil, na\nčo sa jeho splátky majú započítavať. Konštatoval, že medzi stranami nebolo v konaní pred okresným\nsúdom sporné, že (i) na základe písomnej zmluvy o pôžičky zo dňa 8. júla 2014 (ďalej „Zmluva o\npôžičke“) poskytol žalovaný ako veriteľ žalobcovi ako dlžníkovi pôžičku vo výške 70.000,- € (ďalej len\n„Pôžička“) a (ii) žalobca vrátil žalovanému na istinu z Pôžičky sumu vo výške 38.500,- € a 6.246,10\n€ ako úrok z omeškania z Pôžičky. Žalobca v konaní tvrdil, že doplatil žalovanému aj zvyšok svojho\ndlhu zo Zmluvy o pôžičke\na to konkrétne zvyšok istiny vo výške 31.500,- €, čo\nžalovaný od začiatku popiera. Pokiaľ žalobca v odvolaní namieta nesprávne právne posúdenie otázky\nzapočítavania platieb pri pluralite dlhov, žalovaný poukázal na to, že v tejto otázke medzi sporovými\nstranami a ani okresným súdom nepanuje žiadna právna nezhoda. Nezhoda medzi sporovými stranami\nsa týkala skutkového stavu veci. Žalobca nikdy nemal peniaze uhrádzať pánovi JUDr. R., ale priamo\nžalovanému, čo vyplýva tak zo Zmluvy o pôžičke (viď jej Čl. II. bod 3.), ako aj\nz\npôžičiek zabezpečených zmenkami (viď text samotných zmeniek). Žalovanému odovzdal JUDr. R.\ncelkovo sumu 20.000,- €, ktorú postupne obdržal od žalobcu a ktorá bola určená žalovanému na úhradu\ndvoch pôžičiek vo výške 10.000,- €, zabezpečených žalobcom vystavením zmeniek. Na základe tejto\nskutočnosti žalovaný vrátil žalobcovi dve zmenky, každú na 10.000,- €, čo vyplýva aj z Čl. I. Preberacieho\nprotokolu zo dňa 21.2.2019, ktorý je súčasťou súdneho spisu. Žalobca rozhodol, že suma 20.000,€ bude započítaná na pôžičky zabezpečené zmenkami, preto žalovaný pristúpil k vráteniu zmeniek\nžalobcovi. Žalobcova obrana v konaní spočíva v tom, že jedno svoje plnenie chce duplicitne započítavať\nvoči dvom svojim dlhom. Žalovaný od začiatku konania existenciu týchto pôžičiek nielen tvrdil, ale aj\nriadne preukázal, napr. Preberacím protokolom zo dňa 21.2.2019. Pokiaľ žalobca vytýkal súdu prvej\ninštancie, že v konaní postupoval v rozpore s tzv. negatívnou dôkaznou teóriou, keď žiadal od žalobcu,\naby preukázal, že od žalovaného žiadne hotovostné pôžičky zabezpečené zmenkami nedostal, žalovaný\npoukázal na to, že bolo povinnosťou žalobcu preukázať iný dôvod vystavenia zmeniek (ak tvrdil, že nimi\nbola zabezpečená pôžička vo výške 70.000,- €), čo však žalobca v konaní neurobil. Zároveň žalovaný\npoukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. III. ÚS 603/2017, podľa\nktorého „Povinnosť žalovaného v zmenkovom konaní znášať bremeno dôkazu týkajúce sa kauzálnych\nnámietok nie je absolútna. Ak však žalovaný tvrdí, že kauza vo výške zmenkovej sumy neexistuje a\njeho procesná obrana spočíva v tvrdení existencie kauzy inej, sumou nižšej, je povinný znášať bremeno\ndôkazu vo vzťahu k tomuto tvrdeniu.“\n\n3.2.2. Žalovaný namietal tvrdenie žalobcu a aj súdu prvej inštancie, že mu bolo zo strany žalobcu\nvyplatených 26.500,- € (bez zohľadneniach platieb 38.500,- € a 6.246,10 € tesne pred podaním žaloby),\nkeďže mu bolo vyplatených len 20.000,- € (titulom splatenia pôžičiek zabezpečených zmenkami). Suma\ncelkom vo výške 26.500,- € bola vyplatená v prospech JUDr. R., ktorý nebol platobným miestom žiadnej\nz pôžičiek, ktoré poskytol žalovaný žalobcovi.\n3.2.3. Žalovaný vo vyjadrení poukázal na to, že žalobca vo svojom odvolaní uvádza nový argument,\npodľa ktorého na základe generálnej plnej moci, ktorú udelil JUDr. R. „bol p. JUDr. R. oprávnený plniť v\nmene žalobcu jeho dlh.“ Uvedenú novotu žalovaný nerozporoval, opätovne potvrdil, že všetky plnenia\nod JUDr. R. v sumárnej výške\n20.000,- € na úhradu žalobcových dlhov prevzal a započítal\nvoči pôžičkám poskytnutým žalobcovi, zabezpečeným zmenkami, ktoré žalobcovi riadne vydal.\n3.2.4. Pokiaľ ide o tvrdenia žalobcu, týkajúce sa dohody o zmene termínu splatnosti Pôžičky, žalovaný\npoprel, že by k takejto dohode so žalobcom došlo, žalovaný len súhlasil s tým, že sa nebude súdnou\ncestou domáhať vrátenia finančných prostriedkov, poskytnutých zmluvou o pôžičke. Na uzatvorenie\ntakejto dohody nebol oprávnený ani JUDr. R. Uvedené vyplýva aj z uznania dlhu zo dňa 11.2.2019, z\nktorého, okrem iného vyplýva aj to, že „Dlžník si je vedomý, že premlčacia lehota vo vzťahu k časti dlhu\nuvedenému v Čl. 1 uplynula.“ Žalovaný zároveň namietal ako nepravdivé tvrdenia žalobcu o údajnej\nzmene miesta plnenia Zmluvy o pôžičke, ktorú mal žalobca dohodnúť s JUDr. R.. Poukázal na to,\nže žalobca v konaní nepredložil plné moci, ktoré by oprávňovali JUDr. R. k zastupovaniu žalobcu a\nžalovaného.\n3.3. Žalovaný namietal tvrdenie žalobcu v odvolaní, podľa ktorého uznanie dlhu spísal v omyle,\npoukázal na to, že žalobca je osoba spôsobilá na právne úkony, ktorá sa živí obchodom a „točením“\npeňazí. Poukázal aj na to, že žalobca vo svojich písomných vyjadreniach zo dňa 2.9.2020, ako aj\n1.10.2020, adresovaných žalovanému a týkajúcich sa výhradne Pôžičky, potvrdzoval existenciu svojho\ndlhu 70.000,- € a až následne, bez akejkoľvek skutkovej zmeny začal od 9.10.2020 tvrdiť, že z Pôžičky\nuž zaplatil žalovanému 31.500,- €. Žalovaný dôvodil, že v konaní predložil Preberací protokol zo dňa\n21.2.2019, z ktorého je popri dlhu 70.000,- € zo Zmluvy o pôžičky zrejmá existencia aj ďalších dlhov\nžalobcu voči žalovanému, ktoré boli zabezpečené zmenkami. K preberaciemu protokolu sa žalobcu v\nsúdnom konaní nikdy ani nevyjadril a v ničom ho nerozporoval. Žalovaný poukázal na to, že žalobca\nchcel pred podaním žaloby uzavrieť so žalovaným dohodu o urovnaní, ktorou chcel vysporiadať všetky\nsvoje záväzky zo Zmluvy o pôžičke a to tým, že vyplatí žalovanému 70.000,- €. Uzavretie takejto dohody\nžalovaný odmietol, pretože by sa ňou bezdôvodne pripravil o zákonné úroky\nz omeškania,\nzároveň však nevidel dôvod uzatvárať dohodu o urovnaní, keď absentuje akákoľvek spornosť medzi\nstranami. Až následne, keď táto nátlaková akcia žalobcovi nevyšla, tak (od 9.10.2020) zmenil svoje\nvyjadrenia a začal tvrdiť, že je nesporné, že zaplatil žalovanému 31.500,- € z titulu Zmluvy o pôžičke.\nŽalobca v odvolaní prvýkrát uvádza, že tým, že chcel pred podaním žaloby zaplatiť žalovanému 70.000,€, mu vlastne chcel uhradiť viac ako musel, a to až o 25.253,90 € (rozdiel oproti vykonaným úhradám\n38.500,- € na istinu a 6.246,10 € na úrok z omeškania), čo je, podľa žalovaného, ďaleko za hranicou\nuveriteľného. Podľa žalovaného je podstatné, že aj deň pred vyhlásením napadnutého rozsudku žalobca\npotvrdil, že jeho dlh zabezpečený záložným právom existuje, čím je zrejmé, že záložné právo nemohlo\nzaniknúť pre splnenie zabezpečovanej pohľadávky, ako to tvrdí žalobca vo svojej žalobe.\n3.4. Podľa žalovaného správne postupoval súd prvej inštancie, keď žalobu žalobcu zamietol, keďže\nnedošlo k zániku zabezpečenej pohľadávky, a teda ani k zániku samotného záložného práva. Konkrétne\nvýška poskytnutej Pôžičky žalobcovi v sumu 70.000,- € je nesporná, pričom žalobca ani v súhrne\nvšetkých svojich plnení a zo všetkých právnych titulov nikdy nezaplatil žalovanému 70.000,- €; Zmluva\no pôžičke nebola nikdy dodatkovaná, nijako sa preto nezmenila ani lehota splatnosti v nej riadne\ndohodnutá a ani platobné miesto v nej tiež riadne určené; nie sú dôležité plnenia žalobcu v prospech\nJUDr. R., ale len plnenia, ktoré (i) žalobca zaplatil žalovanému, čo bolo 38.500,- € a 6.246,10 €, alebo\n(ii) žalovanému odovzdal JUDr. R., no tie boli jednak len vo výške 20.000,- € a súčasne sa ani netýkali\nplnení\nz Pôžičky, čo vyplývalo z inštrukcií žalobcu, ktoré JUDr. R. oznámil žalovanému\npri odovzdaní peňazí, následkom čoho žalovaný odovzdal žalobcovi jeho zabezpečovacie zmenky z\nvyplatených ďalších pôžičiek, ktoré nesúvisia s týmto konaním; žalobca okrem nevrátenia celej Pôžičky\nnedoplatil žalovanému ani zákonný úrok z omeškania v súvislosti s (ne)vrátením Pôžičky, ktorý je tiež\nzabezpečený záložným právom.\n3.5. K odvolaniu žalobcu proti výroku o trovách konania žalovaný poukázal na to, že skutkový stav tohto\nsporu je jednoduchý, žalovaný nemá zákonnú povinnosť vyčíslovať žalobcovi jeho dlh, žalobca nie je\nspotrebiteľom, je v konaní zastúpený právnym zástupcom, žalovaný bol vždy plne súčinný pri preberaní\nakýchkoľvek plnení, ktoré mu žalobca ako dlžník poskytol. V prejednávanom prípade neexistuje dôvod,\nktorý by bol dôvodom hodným osobitného zreteľa pre aplikáciu § 257 C.s.p.\n\n3.6. Odvolaciemu súdu žalovaný navrhol, aby rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil.\n4.1. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Podľa žalobcu v odvolaní neuviedol žiadne novoty,\nktoré by boli neprípustné v zmysle § 366 C.s.p. Ak súd prvej inštancie neakceptoval jeho tvrdenie, že\nzmenky mali slúžiť na čiastočné zabezpečenie pôžičky v sume 70.000,- €, zmenky pokladal za dôkaz o\nďalších pôžičkách a písmeno Z ako poznámku pri žalobcových platbách nepokladal za určenie plnenia\nna pôžičku zo zmluvy o pôžičke, tak mal nevyhnutne skúmať aj otázku započítavania platieb pri pluralite\ndlhov jedného dlžníka voči jednému veriteľovi. Potom by nebolo možné, aby súd prvej inštancie takýmto\nsvojvoľným spôsobom započítal platby vo výške 26.500,- € na údajné pôžičky zo zmeniek, keďže\nsplatnosť pôžičky zo zmluvy o pôžičke, pri akceptovaní skutkového zistenia súdu prvej inštancie, že\nnedošlo k odkladu splatnosti pôžičky, predchádza splatnosť troch údajných pôžičiek zo zmeniek. Žalobca\nnamietol, že tvrdenie žalovaného, podľa ktorého „Nebolo totiž rozhodnutím žalovaného, že predmetné\nplnenia započítava na pôžičky zabezpečené zmenkami a nie na Pôžičku, ale bolo to rozhodnutie, ktoré\nmal od žalobcu pán JUDr. R. a ktoré aj zdelil žalovanému pri poukazovaní predmetnej sumy 20.000,EUR.“ je neprípustnou novotou v odvolacom konaní. Žalobca uviedol, že nedával JUDr. R. žiadne\nďalšie pokyny ohľadom započítavania týchto platieb. Tvrdenie žalovaného o pokynoch žalobcu ohľadom\nzapočítavania platieb nevyplýva z vykonaného dokazovania a ide len o účelovú obranu žalovaného.\nPodľa žalobcu tvrdenie žalovaného, že mu mal žalobca do 21.2.2019 zaplatiť iba sumu 20.000,- €,\nnemá oporu ani v listinnom dôkaze, ktorý on sám predložil súdu prvej inštancie. Tento preberací\nprotokol jasne potvrdzuje, že žalovaný musel od žalobcu obdržať platbu vo výške 6.500,- € zo dňa\n2.10.2015, ktorú žalovaný popiera a ešte nejakú inú platbu vo výške 1.000,- €. Následne žalobca zaslal\nžalovanému prostredníctvom JUDr. R. ešte dve platby vo výške 2.500,- €, a potom priamo na bankový\núčet žalovaného sumu 38.500,- € na istinu pôžičky a sumu 6.246,10 € na úroky z omeškania. Ak by\nsa nebrali do úvahy dve hotovostné platby k rukám p. JUDr. R., tak z preberacieho protokolu vyplýva,\nže žalobca žalovanému zaplatil spolu sumu 72.246,1 €. Tvrdenie žalovaného, že mu žalobca nikdy\nv súhrne všetkých svojich plnení a zo všetkých právnych titulov nikdy nezaplatil 70.000,- €, je preto\nnepravdivé, čo vyplýva z listinných dôkazov. Žalobca poukázal na to, že v záujme ukončenia veci bol\nochotný žalovanému uhradiť sumu 26.720,83 €, keďže aj napriek tomu, že k žiadnej dohode nedošlo,\nzaplatil žalovanému vyššiu sumu z titulu úrokov z omeškania, ako bol povinný. Žalobca bol ku dňu\n2.11.2020 povinný zaplatiť žalovanému istinu vo výške 38.500,- € a úroky z omeškania vo výške 4.779,17\n€ (úroky z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 43.500,- € od 9.7.2018 do 27.9.2019, zo sumy\n41.000,- € od 28.9.2019 do 1.10.2019 a zo sumy 38.500,- € od 2.10.2019 do 2.11.2020). Žalobca tak\nzaplatil žalovanému z titulu úrokov z omeškania o 1.466,93 € viac, ako bol povinný.\n4.2. Žalobca poukázal na to, že vždy vystupoval pri riešení záležitostí ohľadom zmluvy o pôžičke osobne\na zastúpený JUDr. R. bol iba žalovaný. JUDr. R. zastupoval žalobcu iba v súvislosti s plnením dlhu\nžalovanému, nie v súvislosti so zmenami zmluvy o pôžičke. Takéto konanie JUDr. R. v mene žalovaného\npreto nemožno považovať za neplatné pre rozpor s § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka. JUDr. R. nikdy\nnevystupoval v mene oboch strán súčasne. Je preto vylúčený akýkoľvek rozpor záujmov.\n4.3. Podľa žalobcu uznanie dlhu zo dňa 11.2.2019 bolo iba formálnym úkonom, ktorý nezodpovedal\nskutočným dohodám medzi stranami. Uznanie dlhu zakladá v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka\nvyvrátiteľnú právnu domnienku, že dlh v čase uznania existoval. Žalobca túto právnu domnienku vyvrátil\npotvrdeniami o platbách v prospech žalovaného. Je prirodzené, že ak žalovaný odmietol dohodu o\nurovnaní, tak sa žalobca rozhodol zaplatiť žalobcovi takú sumu, ktorá zodpovedala doterajším platbám.\nNejde o žiadne „skutkové salto“ žalobcu, ale o prirodzenú reakciu na zlyhanie rokovaní o uzavretí dohody\no urovnaní.\n4.4 Žalobca poukázal na to, že súd prvej inštancie v bode 41. odôvodnenia napadnutého rozsudku\nuviedol, že v konaní nebolo preukázané, že JUDr. R. obdržané peňažné prostriedky odovzdal\nžalovanému. Takéto skutkové zistenie súdu prvej inštancie je podľa žalobcu v rozpore so zhodnými\ntvrdeniami strán. Strany konania sa zhodli v tom, že žalovaný od žalobcu obdržal sumu 20.000,- €.\nSúd prvej inštancie tak jednoznačne konal v rozpore s § 186 ods. 2 C.s.p. Toto pochybenie súdu prvej\ninštancie nemôže byť podľa žalobcu zhojené ani dodatočným tvrdením žalovaného v jeho vyjadrení k\nodvolaniu, že nepopiera prijatie platieb vo výške 20.000,- €. V ostatnom zotrval žalobca na argumentoch\nuvedených v jeho odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie.\n5.1. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Opätovne poukázal na to, že tvrdenie žalobcu, že\nžalovaný mu okrem pôžičky 70.000,- € žiadne ďalšie finančné prostriedky nepožičal, je v zrejmom\nrozpore napríklad s Čl. III. preberacieho protokolu zo dňa 21.2.2019, ktorý je súčasťou súdneho spisu\na ktorý žalobca podpísal. Ďalej poukázal na to, že žalobca tvrdil okresnému súdu a opakuje to aj v\n\nodvolacom konaní, že svoj dlh z písomnej Zmluvy\no pôžičke zo dňa 8.7.2014, na základe ktorej\nmu žalovaný poskytol pôžičku vo výške\n70.000,- € „bol úplne splatený“, pričom aj toto tvrdenie\nžalobcu je v zrejmom rozpore napríklad s Čl. II. bod 1. Uznania dlhu zo dňa 11.2.2019, ktorý je súčasťou\nsúdneho spisu a ktorý žalobca podpísal. Rovnako tak je to v rozpore aj s písomnými vyjadreniami\nprávneho zástupcu žalobcu v predsúdnej fáze, ktorý vo svojich listoch zo dňa 2.9.2020 a aj 1.10.2020,\nktoré sú tiež súčasťou súdneho spisu, tiež potvrdil existenciu dlhu žalobcu vo výške 70.000,- €. Až od\n9.10.2020 sa procesná taktika žalobcu zmenila, keď začal bez akejkoľvek skutkovej zmeny tvrdiť, že\nzo sumy 70.000,- € už zaplatil žalovanému sumu 31.500,- €, i keď nič z toho nezaplatil. Zaplatenie\nuvedenej sumy nepreukázal žiadnym dôkazom. Podľa žalobcu zmenky ním vystavené mali slúžiť na\nduplicitné zabezpečenie pôžičky vo výške 70.000,- €, ktorá je od začiatku riadne zabezpečená záložným\nprávom, ktorá je predmetom tohto konania. Toto svoje skutkové tvrdenie však žalobca nepreukázal\njediným dôkazom. Až pred podaním žaloby v tejto veci uhradil z predmetnej písomnej Zmluvy o pôžičke\nžalovanému časť istiny vo výške 38.500,- € a časť zákonného úroku z omeškania vo výške 6.246,10 €.\n5.2. Žalovaný dôvodil, že žiadny rozpor v otázke započítavania, či priradenia žalobcových plnení k jeho\nkonkrétnemu dlhu medzi stranami nebol. Žalovaný, z dôvodu splatenia hotovostných pôžičiek vo výške\n10.000,- € poskytnutých žalobcovi, ktoré zabezpečovali žalobcove zmenky, ich žalobcovi riadne vrátil\n(viď napr. Čl. I. Preberacieho protokolu zo dňa 21.2.2019).\n5.3. Žalovaný nikdy nesúhlasil s predĺžením dojednanej lehoty splatnosti pôžičky a ani so zmenou\nplatobného miesta z jeho bankového účtu na účet, či k rukám JUDr. R..\n6. Ďalšie vyjadrenia do spisu doručené neboli.\n7. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania\n(§\n379, § 380 ods. 1 C.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné\npodmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to\ndôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.\nRozsudok verejne vyhlásil dňa 27. novembra 2024; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany\nsporu upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.).\nRozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3\nC.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie\ndôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje\nza potrebné uviesť ešte nasledovné.\n8. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku\nvecne správne.\n9. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje\ns\nodôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie\nsprávnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého\nrozhodnutia ďalšie dôvody.\n10. S poukazom na vyššie citované ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p., prihliadajúc na obsah súdneho spisu\na z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd, nezistiac v procesnom postupe súdu prvej inštancie\nžiadne vady, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi jeho rozsudku, ktorým\nžalobu žalobcu zamietol. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, ktorého výsledky\naj náležite v súlade s § 191 C.s.p. zhodnotil, na skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy,\nz vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver a svoje rozhodnutie aj podrobne a náležite v\nsúlade s § 220\nods. 2 C.s.p. odôvodnil. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie\nvysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie a ktoré boli pre posúdenie veci\na rozhodnutie podstatné. Zaoberal sa podstatnými tvrdeniami sporových strán, vyhodnotil, ktoré nimi\ntvrdené skutočnosti mal za preukázané a ktoré nie, pričom všetky svoje závery riadne zdôvodnil. Z\nodôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov\nna strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových\nstrán na spravodlivý proces, keďže v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná\nskutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a\naj podrobne vyhodnotil. Vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia bol\npresvedčivý, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný záver o zamietnutí\nžaloby. S odôvodnením rozhodnutia súdom prvej inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje\n\na konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už\nvyslovené opakovať, v ďalšom na ne iba poukazuje a vyjadrí sa len k odvolacím námietkam žalobcu.\n11.1. Odvolateľ v odvolaní namietal nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, ako aj\nto, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal s jeho argumentami uvedenými v\npodaní zo dňa 5.11.2021. S uvedenou odvolacou námietkou sa odvolací súd nestotožňuje. Ako odvolací\nsúd uviedol v bode 10. odôvodnenia tohto rozhodnutia, súd prvej inštancie svoje rozhodnutie podrobne\na náležite v súlade s § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej\ninštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie a ktoré boli pre\nposúdenie veci a rozhodnutie podstatné. Súd prvej inštancie v bode 41. odôvodnenia svojho rozhodnutia\npodrobne vysvetlil, ako sa vysporiadal s tvrdeniami žalobcu, týkajúcimi sa splácania pôžičky uzatvorenej\nmedzi žalobcom a žalovaným dňa 8.7.2014, ako posúdil uznanie dlhu žalobcom zo dňa 11.2.2019, ako\nvyhodnotil písomný preberací protokol zo dňa 21.2.2019, prípadne ďalšie dôkazy predložené stranami\nsporu.\n11.2. Odvolateľ vytýkal súdu prvej inštancie, že v rozpore s tzv. negatívnou dôkaznou teóriou od\nneho vyžadoval, aby preukázal, že od žalovaného žiadne hotovostné pôžičky na základe zmeniek\nnedostal. Odvolací súd sa s uvedenou odvolacou námietkou odvolateľa nestotožňuje. V súvislosti s\npreukazovaním existencie viacerých pôžičiek súd prvej inštancie vyhodnotil písomný preberací protokol\nzo dňa 21.2.2019, ako dôkaz existencie viacerých zmluvných vzťahov medzi žalobcom a žalovaným.\nAj podľa názoru odvolacieho súdu z uvedeného preberacieho protokolu na č. l. 139 spisu vplýva, že\nmedzi žalobcom a žalovaným bola dňa 8.7.2014 uzavretá zmluva o pôžičke 10.000,- €, krytá zmenkou,\nso splatnosťou 8.7.2015, keďže dlžník (žalobca) svojím podpisom v preberacom protokole potvrdil, že\nmu veriteľ vrátil zmenku vystavenú dňa 8.7.2014, ktorou sa zaviazal veriteľovi zaplatiť dňa 8.7.2015\nsumu 10.000,- €, obdobne z neho vyplýva, že medzi žalobcom a žalovaným bola dňa 8.7.2015 uzavretá\nzmluva o pôžičke 10.000,- €, krytá zmenkou, so splatnosťou 8.7.2016, keďže dlžník svojím podpisom v\npreberacom protokole potvrdil, že mu veriteľ vrátil zmenku vystavenú dňa 8.7.2015, ktorou sa zaviazal\nveriteľovi zaplatiť dňa 8.7.2016 sumu 10.000,- €. Podľa Čl. III. protokolu dlžník podpisom potvrdil, že\nmu veriteľ odovzdal uznanie dlhu zo dňa 11.2.2019, ktorým dlžník uznal dlh vo výške 70.000,- € zo dňa\n8.7.2014, dlh vo výške\n10.000,- € zo dňa 10.7.2017 a nesplatenú časť dlhu vo výške 2.500,€ zo dňa 19.10.2016. Uvedené skutočnosti jednoznačne dosvedčujú existenciu viacerých zmluvných\nvzťahov medzi žalobcom a žalovaným, predmetom ktorých bolo poskytnutie pôžičiek žalobcovi, ako to\nsprávne vyhodnotil aj súd prvej inštancie.\n11.3. Odvolateľ v odvolaní dôvodil, v súvislosti so zaplatením sumy 26.500,- €, že súd mal vychádzať\nzo zásady priority, v zmysle ktorej sa pri pluralite dlhov voči jednému veriteľovi čiastkové plnenia\nzapočítavajú prednostne na najskôr splatný dlh a prevyšujúce plnenie sa podľa rovnakého princípu ďalej\nzapočítava na najskôr splatné nesplnené dlhy dlžníka. Odvolací súd k tomu uvádza, že je potrebné\nsúhlasiť so závermi súdu prvej inštancie, ktorý vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca tieto sumy\npoukazoval na bankový účet advokátskej kancelárie Weis & Partners, nie na bankový účet žalovaného.\nZmluvné strany sa však v zmluve o pôžičke (Čl. II. ods. 4. zmluvy) dohodli, že záväzok dlžníka sa\npovažuje za splnený pripísaním celej sumy pôžičky na bankový účet žalovaného, k čomu však nedošlo. V\ntakom prípade nemohlo dôjsť ani k (čiastočnému) zániku dlhu, keďže v zmysle § 567 ods. 2 Občianskeho\nzákonníka sa dlh považuje za splnený pripísaním sumy dlhu na účet veriteľa v peňažnom ústave, alebo\nvyplatením sumy dlhu veriteľovi v hotovosti. V konaní nebolo preukázané, že JUDr. R. obdržané finančné\nprostriedky odovzdal žalovanému za účelom splnenia dlhu žalobcu zo zmluvy o pôžičke zo dňa 8.7.2014.\nZároveň odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie poukazuje na to, že žalobca dňa 11.2.2019\npodpísal písomné uznanie dlhu vo výške 70.000,- € titulom pôžičky zo dňa 8.7.2014 v zmysle § 558\nObčianskeho zákonníka (č. l. spisu 27). V súvislosti s námietkami odvolateľa, týkajúcimi sa započítania\nsplátok v celkovej výške 26.500,- € odvolací súd považuje za potrebné poukázať na to, že aj keby\nvšetky uvedené splátky boli započítané na dlh žalobcu titulom zmluvy o pôžičke vo výške 70.000,- € zo\ndňa 8.7.2014 (ktorá skutočnosť, ako je uvedené vyššie v konaní preukázaná nebola), spolu so sumou\n38.500,- € splatenou ako splátku uvedenej pôžičky (čo v konaní sporné nebolo), nepredstavuje splatenie\ndlhu v celkovej výške 70.000,- € (26.000 + 38.500 = 65.000).\n11.4. Odvolateľ v odvolaní namietal záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého by mali byť platbami\nv celkovej výške 26.500,- € uhradené zmluvy o pôžičke pokryté zmenkami\n(bod\n2.3.5. odôvodnenia tohto rozhodnutia). Odvolací súd, poukazujúc na odôvodnenie rozhodnutia súdu\nprvej inštancie (bod 41.), uvádza, že súd prvej inštancie takýto záver vykonaného dokazovania vo\nsvojom odôvodnení neprezentuje, súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že žalobca\n\nnepreukázal, že splátkami v celkovej výške 26.500,- € uhrádzal dlh titulom pôžičky vo výške 70.000,poskytnutej na základe zmluvy zo dňa 8.7.2014.\n11.5. Odvolateľ vytýkal súdu prvej inštancie, že opomenul skutočnosť, že žalobca mal u JUDr. R.\ngenerálne splnomocnenie, čo vyplýva z výpovede tohto svedka, na základe ktorého bol svedok\noprávnený plniť v mene žalobcu jeho dlh. Odvolací súd sa s uvedenou odvolacou námietkou\nnestotožňuje. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že v konaní nebolo\npreukázané, že JUDr. R. obdržané finančné prostriedky odovzdal žalovanému za účelom splnenia dlhu\nžalobcu zo zmluvy o pôžičke zo dňa 8.7.2014, pričom zmluvné strany sa v písomnej zmluve dohodli,\nže záväzok dlžníka sa považuje za splnený pripísaním celej sumy pôžičky na bankový účet žalovaného\n(Čl. II. ods. 4 zmluvy).\n11.6. Odvolateľ vo svojom odvolaní poukázal na to, že v zmysle § 186 ods. 2 C.s.p. mal súd prvej\ninštancie vychádzať zo zhodných tvrdení strán (body 2.3.7. a 2.3.8. odôvodnenia tohto rozhodnutia).\nOdvolací súd k uvedenej odvolacej námietke uvádza, že z vykonaného dokazovania pred súdom prvej\ninštancie vyplýva, že žalovaný v konaní potvrdil prijatie sumy 20.000,- € od žalovaného titulom splatenia\ndvoch pôžičiek (každá vo výške 10.000,- €), ktoré boli zabezpečené zmenkami a netýkali sa splácania\npôžičky vo výške 70.000,- € a prijatie sumy 38.500,- titulom splácania pôžičky vo výške 70.000,- € a\nsumy 6.246,10 € titulom zákonných úrokov z omeškania so splácaním uvedenej pôžičky. Akékoľvek iné\nkonštrukcie žalobcu, týkajúce sa zhodných tvrdení strán sporu v predmetnom konaní, nemajú oporu vo\nvykonanom dokazovaní. Odvolací súd uvedené námietky žalobcu preto nepovažuje za dôvodné.\n11.7. Odvolateľ v odvolaní namietal, že uznanie dlhu zo dňa 11.2.2019 urobil v omyle. Toto svoje tvrdenie\nžalobca ničím nepreukázal, pričom vykonaným dokazovaním bolo zistené, že žalovaný pred začatím\npredmetného súdneho konania bol pripravený uhradiť žalovanému sumu 70.000,- € (list zo dňa 2.9.2020\nna č. l. spisu 45, 1ist zo dňa 23.9.2020 na č. l. spisu 48, list zo dňa 1.10.2020 na č. l. spisu 56). Uvedenú\nnámietku odvolateľa odvolací súd preto považuje za účelovú a nedôvodnú.\n11.8. Odvolateľ v odvolaní namietal zamietnutie žaloby z dôvodu nezaplatenia úroku z omeškania, keďže\ntento nezodpovedal zákonnému úroku z omeškania a celej dobe omeškania z dôvodu, že každoročne\naž do roku 2017 bola predlžovaná doba splatnosti pôžičky o jeden rok. Odvolací súd poukazuje na Čl.\nIV. ods. 2 zmluvy o pôžičke zo dňa 8.7.2014. Podľa uvedeného článku je možné zmluvu meniť a dopĺňať\nlen písomnými dodatkami, podpísanými oboma zmluvnými stranami. Uzatvorenie takéhoto dodatku o\npredĺžení lehoty splatnosti nebolo v konaní preukázané. Skutočnosť, že žalovaný nepristúpil už skôr\nk súdnemu vymáhaniu dlhu, nemožno zamieňať s jeho súhlasom o zmene termínu splatnosti pôžičky,\ndohodnutého v písomne uzavretej zmluve.\n11.9. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že\nmedzi žalobcom a žalovaným bolo uzavretých niekoľko zmlúv o pôžičke (viď preberací protokol zo dňa\n21.2.2019), pričom ku dňu 21.2.2019 boli v celej časti splatené len dve pôžičky, každá na sumu 10.000,€, z ktorého dôvodu boli žalobcovi vrátené dve zmenky, ktorými boli uvedené pôžičky zabezpečené.\nPokiaľ odvolateľ považoval za potrebné skúmanie otázky započítavania platieb pri pluralite dlhov\njedného dlžníka voči jednému veriteľovi, odvolací súd poukazuje na to (a vyplýva to aj z rozhodnutia\nNajvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21 Cdo 326/2004, na ktoré odvolateľ poukázal vo vyjadrení\nzo dňa 5.11.2021), že zásada priority a zásada proporcionality pri započítavaní platieb v prípade plurality\ndlhov sa aplikuje pre prípad, ak dlžník neurčí účel platby. V prejednávanom prípade bolo preukázané,\nže dlžník splatil dve pôžičky po 10.000,- €, z čoho vyplýva, že určil účel platby, keďže mu zmenky,\nzabezpečujúce splatenie pôžičiek boli vrátené.\n11.10.1. Odvolateľ v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie opomenul pri rozhodovaní o nároku\nžalovaného na náhradu trov konania voči žalobcovi aplikovať § 257 C.s.p. Odvolací súd uvádza, že\npodstata ustanovenia § 257 C.s.p. spočíva v tom, že len výnimočne nemusí súd strane, ktorá má nárok\nna náhradu trov konania podľa všeobecných zásad rozhodovania o nároku na náhradu trov konania,\ntúto náhradu trov konania priznať. Podľa § 257 C.s.p. výnimočne súd neprizná náhradu trov konania,\nak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Zo slovného znenia uvedeného zákonného ustanovenia\nvyplýva, že ide\no ustanovenie výnimočné, ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o\nnáhrade trov konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúžiť\nk odstráneniu neprimeranej tvrdosti. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné\nosobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci. Ustanovenie § 257\nC.s.p. preto nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady rozhodovania\no náhrade trov konania nepriznať náhradu trov úspešnej strane; vždy musí ísť o celkom výnimočný\nprípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky zo dňa 18.7.2018, č. k.\nI. ÚS 153/2018-28 „V zmysle dnes už ustálenej judikatúry\n(pozri k tomu napr. uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 M Cdo 17/2009, sp. zn.\n\n5 Cdo 67/2010, či\nsp. zn. 3 M Cdo 46/2012) ustanovenie § 257 nie je možné považovať\nza predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie,\npodľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné\nosobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne\nprihliadnuť. Ustanovenie § 257 preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek\nbez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. Strane, ktorá mala vo veci úspech,\nnemožno nepriznať náhradu trov podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru\nhodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom druhu nárokov... Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa\nuplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného súdu Českej republiky\nsp. zn. III. ÚS 292/07, či sp. zn. I. ÚS 303/12), ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu\n(pozri nález Ústavného súdu Českej republikxy sp. zn. III. ÚS 727/2000)... Hranice sudcovskej úvahy sú\ndané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa\nlen ako výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania\n(§ 255 ods. 1). Priamo z textu zákonného ustanovenia vyplýva, že súd by mal podľa neho rozhodovať iba\nvo výnimočných prípadoch... Zmyslom predmetného zákonného ustanovenia je, že ak súd zvolí postup\npodľa neho, nemôže žiadnej zo strán (ani úspešnej, ani neúspešnej) priznať náhradu trov konania.\nNapriek doslovnému zneniu ustanovenia § 257 nepriznanie sa môže týkať všetkých trov alebo len ich\nčasti... Na účely moderácie nie je rozhodujúce, na základe akej zásady boli trovy uložené a ktorá strana\nich má platiť; moderovať možno aj trovy zastaveného konania.“ Pri skúmaní existencie podmienok\nhodných osobitného zreteľa je potrebné prihliadať v prvom rade k majetkovým, sociálnym, osobným\na ďalším pomerom všetkých strán sporu a je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal\ntrovy konania zaplatiť, ale je nutné zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä na majetkové pomery\noprávnenej strany. Taktiež je potrebné prihliadať na okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu práva na\nsúde a ich postoj v konaní. Podľa publikácie Veľké komentáre, Civilný sporový poriadok „K dôvodom\nhodným osobitného zreteľa možno zahrnúť aj neprimeranú tvrdosť, podiel oboch strán na vzniku a\npriebehu sporu, povaha a okolnosti sporu, zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky, zložitosť\nprípadov výkladu medzinárodnej zmluvy, osobitné pomery strany sporu, či nízky príjem“ (pozri Veľké\nkomentáre, Civilný sporový poriadok, autorov Števček, Ficová, Baricová, Mesiarkinová, Bajánková,\nTomašovič a kol., C. H. BECK 2016, str. 942). Odvolací súd poukazuje na to, že nepriznanie náhrady\ntrov konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich\nhľadísk je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči strane sporu a aby\nneodporovalo dobrým mravom. Aj judikatúra konštatovala, že ustanovenie § 257 C.s.p. nie je možné\npovažovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie, ale ide o ustanovenie, podľa\nktorého je súd povinný skúmať, či\nv prejednávanej veci neexistujú\nzvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy\nkonania výnimočne prihliadnuť. Uvedené ustanovenie preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné\nprihliadať kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania (pozri uznesenie\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28.1.2010, sp. zn. 2 M Cdo 17/2009). Vzhľadom na všetko\nvyššie uvedené nemôže odvolací súd opomenúť skutočnosť, že odvolateľ v konaní pred súdom prvej\ninštancie ani netvrdil, že v prejednávanej veci sú dané výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného\nzreteľa.\n11.10.2. Za dôvody hodné osobitného zreteľa odvolateľ považoval zložitosť doposiaľ neriešenej právnej\nproblematiky, povahu a okolnosti sporu, podiel oboch strán na vzniku\na\npriebehu sporu a neprimeranú tvrdosť prípadného priznania trov konania žalovanému. Predmetom\nsporu v prejednávanej veci bolo určenie neexistencie záložného práva k nehnuteľnostiam, ktoré záložné\nmalo zaniknúť z dôvodu zániku záväzku z pôžičky, zabezpečeného záložným právom. Základom v\nprejednávanej veci tak bolo zistenie, či došlo k zániku záväzku - pôžičky, jeho splnením zo strany dlžníka.\nVzhľadom na predmet sporu nemožno konštatovať zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky,\nplnenie záväzkov zo zmlúv o pôžičke je pomerne častým predmetom súdnych sporov. Odvolací súd sa\nnezhoduje ani s názorom žalobcu, podľa ktorého spor vyvolal žalovaný, ktorý podľa tvrdenia žalobcu,\nvo veci vrátenia pôžičky so žalobcom nekomunikoval (dôkazy na č. l. spisu 49, 52, 59 - e-mailová\nkomunikácia zo strany právneho zástupcu žalovaného). Odvolací súd považuje za potrebné poukázať\nna to, že v prípade iniciovania súdneho sporu si musí byť strana sporu vedomá skutočnosti, že v prípade\nneúspechu musí znášať náhradu trov, ktoré protistrane vznikli. Zároveň poukazuje na to, že aplikácia\n§ 257 C.s.p. neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami, slúži\nna dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie súdneho konania a jeho výsledok.\nHranice sudcovskej úvahy sú však dané účelom právnej náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie\npripúšťa len ako výnimku. Žalovaný v prejednávanom prípade musel brániť svoje práva v súdnom\n\nkonaní, ktoré vyvolal odvolateľ, bol v konaní procesne úspešný, preto odvolateľ je povinný zniesť sankciu\nv podobe povinnosti nahradiť trovy konania, ktoré vzniknú pri tejto procesnej činnosti. „Bolo by v rozpore\ns ochrannou funkciou civilného procesného práva, pokiaľ by civilný proces neumožňoval odstrániť\nzmenšenie majetkovej sféry účastníka spôsobené len tým, že bol nútený dôvodne hájiť svoje práva.“ (m.\nm. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 263/2016 zo dňa 17. augusta 2016).\n11.11. Žalovaný bol v konaní pred súdom prvej inštancie plne procesne úspešný, správne preto\npostupoval súd prvej inštancie, keď aplikujúc ustanovenia § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p., priznal\nžalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.\n12. Vzhľadom na všetko vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu\npotvrdil (§ 387 C.s.p.).\n13. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l,\n§ 255 ods.\n1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalovaný mal v odvolacom konaní plný úspech, preto má aj nárok na\nnáhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262\nods. 2 C.s.p. o výške\nnáhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia,\nktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Aplikáciu § 257 C.s.p.\nodvolací súd nepovažoval za dôvodnú pre neexistenciu výnimočných okolností a dôvodov hodných\nosobitného zreteľa, s poukazom na dôvody uvedené v bodoch 11.10.1. a 11.10.2. tohto rozhodnutia.\n14. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 10 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o\nzmene a doplnení niektorých zákonov; § 393 ods. 2 C.s.p.).\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon\n\npripúšťa (§ 419 C.s.p.).\n\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak\na) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\nc) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\nf) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).\n(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky,\na) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní\nproti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).\n(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak\na) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;\nna príslušenstvo sa neprihliada,\nb) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany\nneprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nc) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia\ndovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).\n(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania\nžaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).\n\nDovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).\n(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.\n(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo\ndovolacom súde (§ 427 C.s.p.).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).\n(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom.\n(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je\na) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\nb) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa,\nc) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený\nosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa\npredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou\na ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého\nstupňa (§ 429 C.s.p.).\n(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v\ntomto ustanovení.\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).\n(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom\nprávnom posúdení veci.\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za\nnesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).\nDovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej\ninštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).\nDovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).\nV dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku\nokrem skutočností a dôkazov na preukázanie\nprípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).\n\na prostriedky procesnej obrany", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "10C/106/2020", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:f4db9778-fa76-4289-9039-20a314a259db", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.153.2018.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 153/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 153/2018 z 18. 7. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-07-18", "citacie_n": 170, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.153.2018.2"}, {"guid": "ussr:9f6da8d3-1e87-4da9-bf92-48564ab7a40a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.603.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 603/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 603/2017 z 27. 3. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-03-27", "citacie_n": 26, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.603.2017.1"}, {"guid": "ussr:d48739c0-2bac-4246-bb8e-4db4d905ac27", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.263.2016.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 263/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 263/2016 z 17. 8. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-08-17", "citacie_n": 48, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.263.2016.2"}, {"guid": "ussr:25215f5e-97a7-4add-be9f-f527cdfbb11b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 107/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 107/07 z 30. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-30", "citacie_n": 1060, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:25215f5e-97a7-4add-be9f-f527cdfbb11b"}, {"guid": "ussr:0a034a32-4b8d-4a4d-a746-80593d2b7f28", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 292/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 292/07 z 25. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-25", "citacie_n": 345, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0a034a32-4b8d-4a4d-a746-80593d2b7f28"}, {"guid": "ussr:3a2e66f0-3870-4cc0-8f91-2e1dc29a932f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 14/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 14/07 z 17. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-17", "citacie_n": 1075, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3a2e66f0-3870-4cc0-8f91-2e1dc29a932f"}], "citovane_v": []}