Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 15CoCsp/31/2023 1218208919 30. 10. 2024 JUDr. Eva Mészárosová ECLI:SK:KSBA:2024:1218208919.3
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Mészárosovej a členov senátu JUDr. Silvie Walterovej a Mgr. Zity Leimbergerovej, v právnej veci žalobkyne: B. B. R. X. E. C. Š. M. D. X. Á. , O. Y. XX.X.XXXX, Z. V. V., O. Č.. XXX/XX, zastúpená Advokátska kancelária KONCOVÁ & PARTNERS, s.r.o., Trenčín, Kpt. Jaroša č. 1312/29, IČO: 47 256 907, za ktorú koná JUDr. Barbora Koncová, LL.M., proti žalovanému: Home Credit Slovakia, a.s., Piešťany, Teplická č. 7434/147, IČO: 36 234 176, zastúpený Advokátska kancelária GOLIAŠOVÁ GABRIELA s. r. o., Trenčín, 1. mája č. 173/11, IČO: 47 234 679, za ktorú koná Mgr. Gabriela Goliašová, o vydanie bezdôvodného obohatenia 40,50 €, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 8. septembra 2023, č. k. B2-29 Csp 182/2018-179, takto rozhodol: I. Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 8. septembra 2023, č. k. B2-29 Csp 182/2018-179, potvrdzuje. II. Žalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov tohto a predchádzajúceho odvolacieho konania v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1.1. Rozsudkom zo dňa 7.6.2019, k. 29 Csp 182/2018-105, v znení opravného uznesenia zo dňa 29.11.2019, č. k. 29 Csp 182/2018-135 (v poradí prvým), súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobkyne (výrok I.), ktorou sa domáhala od žalovaného vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 40,50 €, žalovanému priznal právo na náhradu trov konania v celom rozsahu (výrok II.). Rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 497 zákona č. 513/1991 Z. z. Obchodný zákonník, § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), d), § 9 ods. 1, ods. 2 písm. c), f), j), k), y), § 11 ods. 1 písm. a) až e) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z. z.“), § 53 ods. 3, ods. 5, ods. 6, § 451 ods. 2, § 454 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník. Pokiaľ ide o vecné odôvodnenie uviedol, že v prejednávanej veci sa žalobkyňa domáhala proti žalovanému vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 40,50 €. Žalobu odôvodnila tým, že so žalovaným dňa 26.2.2015 uzatvorila zmluvu o hotovostnom úvere a zmluvu o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX, v zmysle ktorej jej žalovaný poskytol spotrebiteľský úver vo výške 1.000,- €. Celková čiastka, ktorú mala žalobkyňa žalovanému vrátiť podľa zmluvy bola 1.456,56 €. Splátky za poskytnutý úver boli rozvrhnuté na obdobie 36 mesiacov s výškou mesačnej splátky 40,46 €, vždy k 15. dňu v mesiaci. Žalobkyňa ku dňu podania žaloby splatila sumu vo výške 1.040,50 €. Poslednú vykonanú splátku uhradila dňa 24.4.2017 a posledná zrážka zo mzdy jej bola vykonaná v mesiaci január 2017. Žalobkyňa má za to, že napadnutá zmluva neobsahuje zákonné náležitosti v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. v znení platnom ku dňu uzavretia zmluvy, je v rozpore s ustanovením § 9 ods. 2 citovaného zákona, konkrétne sú nedodržané náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa písmen c), f), j), k) a y). V zmluve chýbajú podstatné náležitosti
vyžadované zákonom, preto je úver bezúročný a bez poplatkov. K porušeniu § 9 ods. 2 písm. c) citovaného zákona uviedla, že v zmluve absentuje adresa, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, k § 9 ods. 2 písm. f), že v úverovej zmluve je ako termín konečnej splatnosti uvedený nedostatočný údaj, a to 36 mesiacov od poskytnutia úveru, a to do 15. dňa v poslednom mesiaci, pričom má za to, že na základe ustálenej judikatúry je potrebné, aby termín konečnej splatnosti bol vyjadrený konkrétnym dátumom (dňom, mesiacom, rokom). Údaj v zmluve nie je postačujúci, pretože nespĺňa požiadavku určitosti a zrozumiteľnosti. Za termín konečnej splatnosti nemožno považovať, ak veriteľ uvedie len spôsob jeho výpočtu. K § 9 ods. 2 písm. j) uviedla, že je nesprávne uvedená hodnota RPMN v zmluve. Účinná legislatíva si vyžaduje, aby bola RPMN uvedená presne. V zmluve uvedený údaj 30,5 % sa nezhoduje s reálnym výpočtom RPMN. Reálna RPMN prestavuje 29,74 %. Pri porušení § 9 ods. 2 písm. k) dôvodila, že v zmluve absentuje údaj o výške, počte a termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Spotrebiteľ má právo na informácie o tom, v akej sume splatí samotnú istinu úveru v mesačných dohodnutých splátkach, akú sumu z toho platí na úroky a v akej výške tieto úroky platí. V zmluve sa uvádza len výška mesačnej splátky 40,46 € bez bližšej špecifikácie, t. j. nie je splnená požiadavka, aby zmluva obsahovala výšku splátky istiny, výšku splátky úrokov a výšku splátky iných poplatkov. V rozpore s § 9 ods. 2 písm. y) v zmluve je nesprávne uvedená priemerná hodnota RPMN, podľa zmluvy je vo výške 34,42 %, pričom podľa štatistických údajov priemerná RPMN za mesiac 02/2015 predstavovala 12,49 %, za obdobie 01/2015 12,92 %, za obdobie 12/2014 predstavovala 12,89 % a za obdobie 11/2014 predstavovala 13,02 %. Žalobkyňa ďalej poukázala na skutočnosť, že dohodnuté úroky z úveru vo výške 26,66 % sú neprimerane vysoké. Uvedená odplata výrazne prevyšuje odplatu obvyklú na finančnom trhu za spotrebiteľský úver pre úvery na obdobie 1 - 5 rokov. Podľa informácií NBS vo februári roku 2015 bola priemerná ročná úroková miera pri spotrebiteľských úveroch poskytnutých občanom eurozóny vo výške 13,64 %. Dohoda o výške úrokov musí byť v súlade s § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom, inak je právny úkon absolútne neplatný. V tomto prípade dohodnutá úroková miera bola medzi účastníkmi o 13,02 % vyššia, ako bola priemerná úroková miera z úverov poskytnutých v tomto období bankami, preto je takéto dojednanie v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 Občianskeho zákonníka a neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka neplatná. Ďalšou neprijateľnou podmienkou zmluvy je zabezpečenie plnenia záväzku spotrebiteľa zo spotrebiteľskej zmluvy, a to formou dohody o zrážkach zo mzdy. Napriek tomu, že dohoda o zrážkach zo mzdy bola spísaná na osobitnej listine, spotrebiteľ - žalobkyňa nemal možnosť odmietnuť podpísanie dohody o zrážkach zo mzdy, lebo by úver nedostal. Taktiež žalobkyňa nebola poučená o dôsledkoch uzavretia predmetnej dohody, nemala možnosť odmietnuť jej podpísanie a takáto dohoda o zrážkach zo mzdy nebola individuálne dojednaná, teda spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť jej obsah. Preto sa jedná o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Žalobkyňa ku dňu podania návrhu už uhradila sumu 1.040,50 €, pričom výška úveru bola 1.000,- €. Na strane žalovaného tak vzniklo bezdôvodné obohatenie vo výške 40,50 €. 1.2. Žalovaný navrhoval žalobu zamietnuť v celom rozsahu. Z jeho strany nedošlo a ani nemohlo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu, keďže prijímal platby (splátky úveru) žalobkyne oprávnene, a to na základe platne uzavretej úverovej zmluvy a v súlade s riadne dohodnutými zmluvnými podmienkami. Žalobkyňa uhrádzala jednotlivé mesačné splátky na základe platne uzatvorenej úverovej zmluvy. Poukázal na to, že v danom prípade nie sú splnené zákonné predpoklady vydania bezdôvodného obohatenia, a to: a) získanie bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného - žalovaný prijatím splátok uhrádzaných žalobcom len rešpektoval a dodržiaval zmluvný vzťah založený úverovou zmluvou, keď prijímal plnenie, na ktoré mal v zmysle úverovej zmluvy riadny nárok; b) protiprávnosť získania bezdôvodného obohatenia - žalovaný prijímal platby žalobcu oprávnene a v súlade so zákonom, a to na základe platne uzavretej úverovej zmluvy a v súlade s riadne dohodnutými zmluvnými podmienkami; c) majetková ujma, ktorá postihuje žalobcu - riadnym plnením splátok žalovanému nemohla vzniknúť žiadna majetková ujma, nakoľko žalobca sa podpísaním úverovej zmluvy slobodne zaviazal k povinnosti platiť žalovanému mesačné splátky úveru; d) príčinná súvislosť medzi protiprávnym získaním bezdôvodného obohatenia žalovaným a majetkovou ujmou žalobcu - nakoľko nedošlo k protiprávnemu získaniu bezdôvodného obohatenia ani k majetkovej ujme na strane žalobcu, uvedený predpoklad nemôže byť naplnený. Posúdenie úverovej zmluvy za bezúročnú a bez poplatkov len samotnou žalobkyňou bez ďalšieho nemôže mať za následok vznik bezdôvodného obohatenia, takéto posúdenie nie je spôsobilé nahradiť rozhodnutie súdu. Žalovaný preto považuje nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za neopodstatnený. K jednotlivým porušeniam ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch uviedol, že predmetom žalovanej úverovej zmluvy bolo poskytnutie bezúčelového úveru, žalovaný teda nepreplácal kúpnu cenu formou úveru žiadnemu predajcovi, preto uvedenie adresy
neexistujúceho predávajúceho nie je možné. Pokiaľ mala žalobkyňa záujem podávať reklamáciu alebo sťažnosť, mohla sa obrátiť priamo na žalovaného ako poskytovateľa úveru, ktorého adresa je uvedená v úvode pod názvom Zmluva o hotovostnom úvere a Zmluva o revolvingovom úvere. Aj keď zmluva neuvádza presný číselný dátum ukončenia zmluvy, veriteľ použil objektívne zistiteľné kritériá, podľa ktorých spotrebiteľ musí vedieť, aká je doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a kedy je konečná splatnosť poskytnutého úveru. Má za to, že zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje náležitosti podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f) aj vtedy, pokiaľ veriteľ použije objektívne zistiteľné kritériá, z ktorých je nepochybne možné určiť dobu trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti úveru, tak ako je tomu v danom prípade. Výška RPMN je v úverovej zmluve uvedená korektne spolu s predpokladmi pre jej výpočet, ktoré sú uvedené priamo v úverovej zmluve. Pokiaľ ide o dodržanie zákonných náležitostí podľa § 9 ods. 2 písm. k), podľa žalovaného predmetná náležitosť je v úverovej zmluve uvedená v súlade so zákonným ustanovením. Informácie o splátkach sú upravené v časti textu zmluvy označeného „Úver“, kde sú obsiahnuté presné údaje o výške mesačnej splátky - 40,46 € pod bodom 30., o počte splátok - 36 pod bodom 31., o termíne konečnej splatnosti - 36 mesiacov po poskytnutí úveru, a to do 15. dňa v poslednom mesiaci pod bodom 39. a tiež o termínoch splatnosti splátok. Priemerná hodnota RPMN je v zmluve uvedená správne, a to vo výške 34,42 %. Zo súhrnných informácii zreteľne vyplýva, že priemerná RPMN v čase uzatvorenia úverovej zmluve pri uzavretí zmluvy na 36 mesiacov vo výške 1.000,- €, bola v hodnote 34,42 %. Žalobkyňa predložila prehľad úrokových mier, z ktorých uviedla výšku RPMN, nie priemernej RPMN, čo sú dva rozličné údaje a náležitosti, pričom vychádzala z bankových úrokových štatistík - úvery na stránke NBS. Žalovaným uvedená hodnota RPMN v úverovej zmluve je správna. K otázke úrokovej sadzby uviedol, že nie je sporné, že úroky za poskytnutie úveru sú vo svojej podstate „cenou“ za poskytnutie peňazí. Súdna kontrola výšky úrokov prostredníctvom širokého výkladu dobrých mravov teda fakticky znamená, že súd sa púšťa do kontroly primeranosti zmluvných plnení - inými slovami, súd hľadá odpoveď na otázku, či je dohodnutá cena primeraná dohodnutému vzájomnému plneniu. Pri určovaní prípustnosti výšky úrokovej sadzby žalobkyňa vychádzala z priemerných úrokových mier z úverov obchodných bánk zverejnených na stránke Národnej banky Slovenska, avšak tento postup nie je korektný. V predmetnom prehľade sú zverejnené priemerné úrokové sadzby výlučne bánk, pričom žalobkyňa vôbec nezohľadňuje skutočnosť, že žalovaný je nebankovým subjektom, preto sa aj výška úrokovej miery musí odlišovať od tej, za ktorú poskytujú úvery jednotlivé banky. Je to z dôvodu, že nebankové subjekty poskytujú úvery s vyšším rizikom ako banky, pričom cena rizika sa prejavuje práve vo výške odplaty za poskytnutý úver. Aj zo štatistík uvedených na internetovej stránke Národnej banky Slovenska vyplýva, že úroky za poskytnuté úvery budú vždy pri bankách rádovo nižšie, ako pri poskytovaní úverov nebankovými spoločnosťami. Je to aj z dôvodu prísnejších kritérií bánk pri poskytovaní úverov. Úvery v nebankovkách preto využívajú najmä klienti, ktorým by úver banky z dôvodu zvýšeného rizika nesplácania neposkytli. Táto okolnosť je reálnym faktom na finančnom trhu. V prípade úverovej zmluvy č. 4502104350 bola dojednaná úroková sadzba vo výške 26,66 %, pričom priemerná úroková sadzba bánk v danom období uvádzaná žalobkyňou bola vo výške 13,64 %, teda úroková sadzba uvedená v zmluve nepresahuje ani dvojnásobok priemernej úrokovej sadzby bánk za dané obdobie. Uvedenú úrokovú sadzbu preto žalovaný považoval aj v zmysle vyššie citované rozsudku za dojednanú platne av súlade s dobrými mravmi. K napadnutej dohode o zrážkach zo mzdy žalovaný uviedol, že je bežným mechanizmom na zabezpečovanie záväzkov, typicky využívaným najmä v bankovom sektore pri zabezpečovaní peňažných záväzkov z úverov a pôžičiek. Zákonná úprava špecifikovaná v ustanovení § 551 Občianskeho zákonníka vyžaduje na platnosť dohody o zrážkach zo mzdy len dve podmienky a to písomnú formu a skutočnosť, že zrážky zo mzdy nesmú byť väčšie, než by boli zrážky pri výkone rozhodnutia. Uvedené ustanovenie neobsahuje žiadne ďalšie podmienky, ktorých nesplnenie by malo za následok neplatnosť takejto dohody. Ponecháva účastníkom zmluvného vzťahu voľnosť, pokiaľ ide o obsahovú stránku dohody a taktiež aj formu v tom zmysle, že dohoda o zrážkach zo mzdy môže byť vo forme samostatnej dohody alebo môže byť aj súčasťou iného (hlavného) právneho vzťahu ako forma určitého zabezpečovacieho inštitútu (tzv. akcesorický vzťah). Dohoda o zrážkach zo mzdy bola uzatvorená vo forme osobitnej listiny a žalobkyňa ako klient bola poučená o možnosti ju neuzatvoriť v zmysle § 5a ods. 1 písm. a) zákona č. 250/2007 Z. z. Tento fakt je nesporný a nenamieta ho žiadny z účastníkov konania. Ako výslovne vyplýva z textu listiny Dohody o zrážkach zo mzdy, nachádza sa na nej aj prehlásenie žalobkyne, že si je vedomá, že uzatvorenie dohody je dobrovoľné a bola poučená o možnosti ju neuzatvoriť. Žalobkyňa dohodu o zrážkach zo mzdy bez akejkoľvek výhrady podpísala. Takto jej prejavená vôľa jednoznačne preukazuje, že na základe vlastného rozhodnutia súhlasila s uzavretím dohody o zrážkach zo mzdy. Pokiaľ ustanoveniam dohody nerozumela, nemala ich podpisovať alebo si ich mala nechať žalovaným bližšie vysvetliť. Skutočnosť, že by jednotlivým
ustanoveniam dohody o zrážkach zo mzdy nerozumela vo svojej žalobe ani nenamieta. Písomná forma dohody o zrážkach zo mzdy bola dodržaná. Realizácia dohody o zrážkach zo mzdy nastáva vždy až ako následok neplnenia povinností klientom, ktorý svoj dlh z úverovej zmluvy neplní riadne a včas, ktorý prestal svoj dlh splácať. 1.3. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa. Uviedla, že podanou žalobou sa domáha určenia, že zmluva o spotrebiteľskom úvere je bezúročná a bez poplatkov. Rozhodnutie súdu o tejto prejudiciálnej otázke zakladá právny a faktický dôvod na vydanie bezdôvodného obohatenia. Pokiaľ ide o uvedenie adresy na reklamáciu, ako povinnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, analogicky je potrebné aplikovať ustanovenie § 9 ods. 2 písm. c) na poskytovateľa úverových služieb. Zákonodarca touto povinnou náležitosťou spotrebiteľskej zmluvy zamýšľal zjednodušiť a sprehľadniť spotrebiteľovi informáciu v zmluve o tom, kde môže spotrebiteľ uplatniť svoju reklamáciu. Pričom v zmluve musí byť táto adresa uvedená samostatne, zreteľne a jasne, ako adresa na podanie sťažnosti alebo reklamácie. Nepostačuje adresa uvedená v záhlaví zmluvy. Sám žalovaný uvádza, že ak by mala žalobkyňa záujem podať reklamáciu alebo sťažnosť, mohla sa obrátiť priamo na žalovaného ako poskytovateľa úveru. Z toho vyplýva, že sám žalovaný uznáva možnosť vzniku potreby spotrebiteľa bezúčelového úveru podať sťažnosť. A práve túto možnosť mal povinnosť žalovaný zabezpečiť v zmluve presným uvedením adresy na podanie sťažnosti. V súvislosti s dobou trvania a termínom konečnej splatnosti uviedla, že súčasná rozhodovacia prax súdov vyžaduje presné uvedenie termínu konečnej splatnosti úveru vo forme dátumu v tvare deň, mesiac, rok, pričom poukázala aj na rozhodnutia iných súdov. V žalobe presne uvádza zdroj, na základe ktorého RPMN vyčíslila a tento zdroj je pravidelne využívaným zdrojom pre výpočet RPMN aj v súdnej praxi. Nestotožnila sa s názorom žalovaného, že dojednaním o výške mesačnej splátky 40,46 € a počtom splátok 36 mesiacov po poskytnutí úveru je splnená náležitosť § 9 ods. 2 písm. k). Ani zo samotného vyjadrenia nie je zrejmé, načo sa poplatok uvedený v bode 42. a 44. v zmluve vzťahuje. Samotný žalovaný sa s touto otázkou vo svojom vyjadrení nevysporiadal, pričom spotrebiteľ má mať jednoznačné a zrozumiteľné informácie pri uzatváraní zmluvy o nákladoch súvisiacich so samotným úverom. Mala za to, že v zmluve vyčíslená priemerná RPMN 34,42 % nie je uvedená správne. Úrokovú mieru prevyšujúcu dvojnásobok úrokovej miery oproti priemeru úrokov za úvery poskytované bankami považuje za odporujúcu dobrým mravom. S tvrdením žalovaného sa nestotožnila ani v časti, že pri uzatváraní dohody o zrážkach zo mzdy musia byť splnené len dve podmienky, a to písomná forma a zrážky zo mzdy nesmú byť väčšie, než by boli zrážky pri výkone rozhodnutia. Dohoda o zrážkach zo mzdy je len ďalšou formulárovou dohodou, nebola individuálne dojednaná. To, že je na samostatnom papieri neznamená automaticky splnenie podmienky individuálneho dojednania a v danom prípade platí vyvrátiteľná zákonná domnienka podľa § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka, že individuálne dojednaná nie je. Žalobkyni - spotrebiteľovi ju predložil žalovaný na podpis, pri čom žalobkyňa nemohla ovplyvniť jej obsah. V prípade, že žalovaný tvrdí opak, je potrebné, aby uniesol dôkazné bremeno a svoje tvrdenia relevantne podložil. Dohodu spolu s ostatnými listinnými dokumentami dostala na podpis, ale v skutočnosti jej podpísanie nemohla odmietnuť, pretože by úver nedostala. Namietala skutočnosť, že bola poučená o možnosti dohodu o zrážkach zo mzdy neuzavrieť, predložený dokument jej bol poskytnutý na podpis ako potrebný pre získanie úveru. Z týchto dôvodov má za to, že sa jedná o neprijateľnú zmluvnú podmienku. 1.4. Po vykonaní dokazovania listinnými dôkazmi predloženými stranami, a to najmä zmluvou o hotovostnom úvere a zmluvou o revolvingovom úvere, dohodou o zrážkach zo mzdy, výpočtom RPMN pre spotrebiteľský úver, úrokovými mierami úrokov, údajmi o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch mal súd prvej inštancie za preukázané, že medzi sporovými stranami na základe zmluvy o hotovostnom úvere a zmluvy o revolvingovom úvere došlo ku vzniku záväzkového vzťahu, v ktorom sa dve zmluvné strany dohodli navzájom si poskytnúť určité plnenia; žalovaný poskytnúť na žiadosť žalobkyne peňažné prostriedky a žalobkyňa poskytnuté finančné prostriedky vrátiť formou pravidelných mesačných splátok spolu s úrokmi. Žalobkyňu možno s určitosťou považovať za spotrebiteľa, keďže pri uzatváraní a plnení predmetnej dohody nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti a na druhej strane žalovaného možno považovať za dodávateľa, nakoľko pri uzatváraní a plnení predmetnej dohody konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Preto bolo potrebné pri posudzovaní predmetného právneho vzťahu medzi žalovaným a žalobkyňou brať na zreteľ aj všeobecnú úpravu spotrebiteľských zmlúv obsiahnutú v Občianskom zákonníku a najmä ustanovenia týkajúce sa neprijateľných zmluvných podmienok, úprava ktorých je obsiahnutá v § 53 Občianskeho zákonníka a ktoré poskytujú výraznú ochranu pre spotrebiteľa, ako aj ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch.
1.5. Súd prvej inštancie konštatoval, že zo samotnej žaloby vyplýva, že žalobkyňa napadla aktívne neplatnosť zmluvných podmienok v spornej úverovej zmluve, je preto povinný riešiť ako prejudiciálnu otázku, či sporná úverová zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, ktoré sú vo vzťahu k spotrebiteľovi neplatné, resp. úverová zmluva by bola bezúročná a bez poplatkov. Táto povinnosť súdu pri nárokoch zo spotrebiteľských zmlúv vzniká priamo zo zákona (Občianskeho zákonníka a právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa). Až v prípade, ak by po prejudiciálnom posúdení súd dospel k záveru, že zmluva obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky v súlade s ustanovením § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. alebo Občianskeho zákonníka, čím by bola predmetná úverová zmluva bezúročná a bez poplatkov, vznikol by žalobkyni nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, a to v časti prevyšujúcej žalobkyňou uhradenú istinu úveru, teda 40,50 €. 1.6. Po vyhodnotení vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, a preto ju zamietol v celom rozsahu. Dôvodil, že nemal z listinných dôkazov preukázané, že by úverová zmluva neobsahovala náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. c), f), j), k) a y), kedy sa podľa citovaného ustanovenia § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. poskytnutý spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. 1.6.1. K namietanému porušeniu ustanovenia § 9 ods. 2 písm. c) zákona č. 129/2010 Z. z. súd uviedol, že identifikáciu veriteľa, poskytovateľa úveru, žalovaného v úverovej zmluve a tiež jej prílohe - Štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere, považuje za dostatočnú. Žalobkyňa ani netvrdila, že sa neúspešne pokúšala podať sťažnosť alebo reklamáciu k napadnutej úverovej zmluve na adrese sídla žalovaného, veriteľa, naopak, túto splácala, resp. boli jej vykonávané zrážky zo mzdy, a to až do januára a apríla 2017. 1.6.2. K namietanému porušeniu ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. uviedol, že aj tento údaj pokladá za dostatočný. Z úverovej zmluvy je úplne zrejmé, že doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere je 36 mesiacov (v prípade, ak dlžník plní splátky pravidelne) a termín konečnej splatnosti je 36 mesiacov po poskytnutí úveru, a to do 15. dňa v poslednom mesiaci, nakoľko medzi zmluvnými stranami bol dohodnutý počet splátok úveru 36 a termín splatnosti druhej a každej ďalšej splátky 15. deň v kalendárnom mesiaci. Výkladom termínu „termín splatnosti“ iných okresných či krajských súdov, súd viazaný nie je. 1.6.3. K namietanému porušeniu ustanovenia § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z. uviedol, že zmluva o úvere obsahuje údaj o RPMN, a to vo výške 30,5 % a zároveň aj spôsob jej výpočtu, ktorý je špecifikovaný aj v jej prílohe - Štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere. Úverová zmluva tiež obsahuje údaj o celkovej čiastke, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť, a to 1.456,56 €. 1.6.4. K namietanému porušeniu ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. súd poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, zo dňa 9.11.2016, podľa ktorého článok 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice 2008/48/ES sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s čl. 22 ods. 1 smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave. Podľa citovaného rozsudku predmetný článok smernice (10 ods. 2 písm. h/) ustanovuje, že zmluva o úvere musí uvádzať iba výšku, počet a frekvenciu splátok a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia. 1.6.5. K namietanému porušeniu ustanovenia § 9 ods. 2 písm. y) zákona č. 129/2010 Z. z. súd uviedol, že úverová zmluva obsahuje údaj o priemernej hodnote RPMN, a to 34,42 %. Zo Súhrnných informácií o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi za 4. štvrťrok 2014, zverejnené na stránke NBS, ktoré súdu predložil žalovaný zreteľne vyplýva, že priemerná RPMN v čase uzatvorenia úverovej zmluve pri uzavretí zmluvy na 36 mesiacov vo výške 1.000,- €, bola v hodnote 34,42 %. Žalobkyňa predložila prehľad úrokových mier, z ktorých uviedla výšku RPMN, nie priemernej RPMN. 1.7. Po zohľadnení vyššie uvedeného súd konštatoval, že úverová zmluva zo dňa 26.2.2015 obsahuje namietané obligatórne náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. c), f), j), k) a y). Nie je teda možné prijať záver, že sa v dôsledku absencie niektorého namietaného údaja považuje úver za bezúročný a bez poplatkov podľa ustanovenia § 11 ods. 2 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. 1.8. K namietanej výške úroku za poskytnutie úveru, ktorý bol v úverovej zmluve dohodnutý vo výške 26,66 % súd konštatoval, že v danom prípade nemožno konštatovať jeho neprimeranosť. Treba brať do úvahy skutočnosť, že žalovaný je nebankovým subjektom, preto sa aj výška úrokovej miery môže odlišovať od tej, za ktorú poskytujú úvery banky. Nebankové subjekty totiž poskytujú úvery s vyšším rizikom, pričom cena tohto rizika sa prejavuje aj vo výške odplaty za poskytnutý úver. V neposlednom
rade je potrebné uviesť, že úvery v nebankových subjektoch využívajú najmä klienti, ktorým by úver banky z dôvodu zvýšeného rizika nesplácania neposkytli. 1.9. K samostatnej dohode o zrážkach zo mzdy súd uviedol, že ju v žiadnom prípade nepokladá za zmluvnú podmienku, a už vôbec nie za neprijateľnú (§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka). Ide totiž o samostatnú zmluvu, z ktorej znenia (posledný riadok) je úplne zrejmé, že jej uzavretie je dobrovoľné a žalobkyňa bola poučená o možnosti neuzatvoriť ju. Žalobkyňa svoje tvrdenie o tom, že jej podpísanie nemohla odmietnuť, lebo by nedostala úver nijako nepreukázala. Súd mal za to, že na predmetnú dohodu o zrážkach zo mzdy sa nevzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka o neprijateľných zmluvných podmienkach, nakoľko tie sa vzťahujú len na spotrebiteľské zmluvy, ktorou dohoda o zrážkach zo mzdy rozhodne nie je. Nejde o zmluvné ustanovenie (zmluvy o spotrebiteľskom úvere), ktoré má spĺňať podmienku individuálneho dojednania, a preto žalovaný nemusí preukazovať opak (§ 53 ods. 2 a ods. 3 Občianskeho zákonníka). 1.10. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že spotrebiteľská úverová zmluva, ani dohoda o zrážkach zo mzdy neplatná nie je, a preto žalobkyni nevznikol voči žalovaného nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 40,50 €, čo predstavuje úhrady prevyšujúce istinu poskytnutého úveru. Mal za preukázané, že žalobkyňa vykonávala úhrady v prospech žalovaného na základe Zmluvy o hotovostnom úvere a zmluvy o revolvingovom úvere, žalovaný teda od žalobkyne nezískal majetkový prospech plnením bez právneho dôvodu. Nakoľko ustálil výšku úrokovej sadzby, ako aj dohodu o zrážkach zo mzdy ako platne uzavretú, žalobkyňa neplnila žalovanému ani z neplatného právneho úkonu. Súd preto žalobu zamietol. 1.11. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p., keď úspešnému žalovanému priznal voči neúspešnej žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 2.1. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, v celom jeho rozsahu, podala odvolanie žalobkyňa dôvodiac tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Mala za to, že adresu na podanie reklamácie/sťažnosti nemožno stotožňovať s adresou uvedenou v záhlaví zmluvy, alebo na dokumente Štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere. Takéto všeobecné uvedenie adresy napĺňa zákonnú náležitosť zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z (identifikácia veriteľa), ale nenapĺňa zákonnú náležitosť zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. c). 2.2. K naplneniu zákonnej náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. uviedla, že zákon vyžaduje, aby v zmluve boli uvedené „doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere“ a tiež vyžaduje, aby bol uvedený „termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“. V zmluve je uvedené „36 mesiacov po poskytnutí úveru, a to do 15. dňa v poslednom mesiaci“. Takéto priraďovanie jedného údaju pod dve samostatné požiadavky povinných náležitostí nemôže byť postačujúce, inak by nebolo v zákone špecifikované dvomi samostatnými pojmami. Naviac na základe rozhodovacej praxe súdov možno jednoznačne konštatovať, že „konečná splatnosť spotrebiteľského úveru“ má byť v zmluve jednoznačne a zrozumiteľne uvedená tak, aby nemusel spotrebiteľ vykonávať žiadne výpočty. 2.3. K naplneniu zákonnej náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z. odvolateľka namietala, že súd sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s jej tvrdením, že RPMN je uvedená v nesprávnej výške. Pokiaľ je RPMN uvedená v nesprávnej výške, nemožno tvrdiť, že požiadavka povinnej náležitosti RPMN v zmluve bola naplnená. Naplnená by bola za predpokladu, že by bola uvedená v správnej výške, a teda 29,74 %, o čom súdu predložila v konaní dôkaz - výpočet RPMN. 2.4. K naplneniu zákonnej náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. odvolateľka poukázala na to, že podľa právnej doktríny smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám; ak bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. 2.5. V otázke výšky úroku odvolateľka poukázala na to, že úrok bankových subjektov v čase podpisu zmluvy predstavoval hodnotu 13,64 %. V tomto prípade bol prekročený úrok bankových subjektov takmer o 100 %. Primerané prekročenie úrokových sadzieb bankových subjektov z uvedeného dôvodu (teda zvýšenej miere rizika) je akceptovateľné. Mala za to, že prekročenie takmer o 100 % nemožno považovať za akceptovateľné a je v rozpore s dobrými mravmi, a teda neprijateľnou zmluvnou podmienkou.
2.6. K dohode o zrážkach zo mzdy uviedla, že táto má charakter štandardnej zmluvnej podmienky používanej žalovaným pri uzatváraní zmlúv o spotrebiteľských úveroch so spotrebiteľmi. Občiansky zákonník v ustanovení § 53 ods. 2 za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia nepovažuje také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. V prípade nepreukázania opaku zo strany dodávateľa sa zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom nepovažujú za individuálne dojednané. Dohoda bola uzatvorená na predtlačenom formulári v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere a žalovaný ničím nepreukázal individuálny charakter tohto dojednania. Poukázala na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 12 Co 39/2018, zo dňa 5.3.2019. 2.7. Odvolateľka žalobu považovala za dôvodnú a odvolaciemu súdu navrhla rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alebo zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť. 3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadril. 4. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné, a preto bolo potrebné rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 389 ods. 1 písm. c/ C.s.p.). Odvolací sa nestotožnil s právnym posúdením otázky výšky úroku, dohodnutého v zmluve o spotrebiteľskom úvere medzi žalobkyňou ako spotrebiteľkou a žalovaným ako dodávateľom, súdom prvej inštancie. Poukázal na to, že dohodnuté úroky sú odplatou za užívanie požičanej sumy, nemajú zabezpečovaciu funkciu a na to, že ich výška je v rozpore s dobrými mravmi nemá vplyv, že táto bola dohodnutá. Podľa judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. sp. zn. 5 Cdo 26/2011) pri dojednávaní úrokov pri peňažnej pôžičke koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu o pôžičke v situácii pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi je preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri peňažnej pôžičke „uspokojí“ bez ohľadu na to, v akej situácii sa nachádza dlžník, s primeranou výškou odplaty (odmeny) za užívanie požičanej istiny a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni „zhodnotiť“ obvyklým spôsobom. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi, aby dlžník poskytoval veriteľovi neprimerané, až úžernícke úroky. Podľa úrokových mier z nových úverov zverejnených NBS predstavoval priemerný úrok pri spotrebiteľských úveroch od 1 do 5 rokov (zmluva medzi stranami bola dojednaná tak, že žalobkyňa sa zaviazala vrátiť úver do 36 mesiacov od jej uzavretia) v mesiaci február 2015 výšku 9,55 %. Úroková sadzba v zmluve bola určená vo výške 26,66 %. Z uvedeného bolo zrejmé, že dohodnutá úroková sadzba vo výške 26,66 % predstavuje takmer 3-násobok priemernej úrokovej miery úverov zverejnených NBS. Mal za zrejmé, že úvery poskytované nebankovými subjektami nemôžu byť úročené rovnakými sadzbami ako bankové úvery. S ohľadom na vyššie podnikateľské riziko je prípustné, aby úroky nebankových spoločností boli vyššie ako úroky bankových úverov, nie je však prípustné, aby tieto úvery obsahovali až takmer 3-násobne vyššiu úrokovú sadzbu oproti bežným bankovým úverom. Takto vysoká úroková sadzba nie je odôvodnená ani žiadnymi osobitnými dôvodmi kreditného rizika dlžníka, ani hospodárskou alebo inou situáciou v slovenskej ekonomike. Vzhľadom na to odvolací súd dospel k záveru, že dohoda o takejto úrokovej sadzbe je právnym úkonom, ktorý sa prieči dobrým mravom, v dôsledku čoho je podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatná. Dôsledkom neplatnosti dojednania o úroku je úplná absencia akejkoľvek úrokovej sadzby v zmluve, čo znamená absenciu zákonnej náležitosti spotrebiteľskej zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. i) zákona č. 129/2010 Z. z., s absenciou ktorej je spojený dôsledok bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 11 ods. 1 písm. b) citovaného zákona. Odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci v dôsledku nesprávnej aplikácie právnych predpisov, a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu zrušil (§ 389 ods. 1 písm. c/ C.s.p.) a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 391 ods. 1 C.s.p.). Uložil mu dôsledne sa zaoberať dôvodnosťou žaloby posúdením všetkých tých skutočností, ktoré sú významné z hľadiska správneho hmotnoprávneho posúdenia veci, viazaný pritom právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 C.s.p.) a v novom rozhodnutí rozhodnúť aj o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C.s.p.). 5.1. Rozsudkom č. k. B2-29 Csp 182/2018-179, zo dňa 8.9.2023 (v poradí druhým), rozhodol súd prvej inštancie tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 40,50 € do troch dní od právoplatnosti
rozsudku (výrok I.) a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (výrok II.). Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 497 zákona č. 513/1991 Z. z. Obchodný zákonník, § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), d), § 9 ods. 1, 2 písm. c), f), i), j), k), y), § 11 ods. 1 písm. a) až e) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z. z.“), § 53 ods. 3, ods. 5, ods. 6, § 39, § 451 ods. 2, § 454 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, § 391 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“). Pokiaľ ide o vecné odôvodnenie uviedol, že po vyhodnotení vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba je dôvodná, a preto jej vyhovel v celom rozsahu. Súd prvej inštancie nemal z listinných dôkazov za preukázané, že by úverová zmluva neobsahovala náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. c), f), j), k) a y), kedy sa podľa citovaného ustanovenia § 11 ods. 1 ZoSÚ, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, pričom zotrval na dôvodoch uvedených vo svojom rozsudku v poradí prvom. 5.2. Čo sa týka posúdenia otázky výšky úroku dohodnutého v zmluve o spotrebiteľskom úvere, súd prvej inštancie, zhodne s právnym názorom odvolacieho súdu, ktorým je viazaný, poukázal na to, že dohodnuté úroky sú odplatou za užívanie požičanej sumy, nemajú zabezpečovaciu funkciu a na to, že ich výška je v rozpore s dobrými mravmi nemá vplyv, že táto bola dohodnutá. Podľa judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. sp. zn. 5Cdo 26/2011) pri dojednávaní úrokov pri peňažnej pôžičke koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu o pôžičke v situácii pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi je preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri peňažnej pôžičke „uspokojí“ bez ohľadu na to, v akej situácii sa nachádza dlžník, s primeranou výškou odplaty (odmeny) za užívanie požičanej istiny a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni „zhodnotiť“ obvyklým spôsobom. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi, aby dlžník poskytoval veriteľovi neprimerané až úžernícke úroky. Podľa úrokových mier z nových úverov zverejnených NBS predstavoval priemerný úrok pri spotrebiteľských úveroch od 1 do 5 rokov (zmluva medzi stranami bola dojednaná tak, že žalobkyňa sa zaviazala vrátiť úver do 36 mesiacov od jej uzavretia) v mesiaci február 2015 výšku 9,55 %. Úroková sadzba v zmluve bola určená vo výške 26,66 %. Z uvedeného je zrejmé, že dohodnutá úroková sadzba vo výške 26,66 % predstavuje takmer 3-násobok priemernej úrokovej miery úverov zverejnených NBS. Je zrejmé, že úvery poskytované nebankovými subjektami nemôžu byť úročené rovnakými sadzbami ako bankové úvery. S ohľadom na vyššie podnikateľské riziko je prípustné, aby úroky nebankových spoločností boli vyššie ako úroky bankových úverov, nie je však prípustné, aby tieto úvery obsahovali až takmer 3-násobne vyššiu úrokovú sadzbu oproti bežným bankovým úverom. Takto vysoká úroková sadzba nie je odôvodnená ani žiadnymi osobitnými dôvodmi kreditného rizika dlžníka, ani hospodárskou alebo inou situáciou v slovenskej ekonomike. Vzhľadom na to súd dospel k záveru, že dohoda o takejto úrokovej sadzbe je právnym úkonom, ktorý sa prieči dobrým mravom, v dôsledku čoho je podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatná. Dôsledkom neplatnosti dojednania o úroku je úplná absencia akejkoľvek úrokovej sadzby v zmluve, čo znamená absenciu zákonnej náležitosti spotrebiteľskej zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. i) zákona č. 129/2010 Z. z., s absenciou ktorej je spojený dôsledok bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 11 ods. 1 písm. b) citovaného zákona. Keďže spotrebiteľská zmluva je bezúročná a bez poplatkov, žalobkyni vznikol voči žalovanému nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle ustanovenia § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka vo výške 40,50 €, čo predstavuje úhrady prevyšujúce istinu poskytnutého úveru. Žalovaný sa na úkor žalovanej v tejto časti bezdôvodne obohatil, pretože od žalobkyne získal majetkový prospech bez právneho dôvodu. Výška bezdôvodného obohatenia medzi stranami sporná nebola, a preto súd prvej inštancie žalobe vyhovel. 6.1. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný dôvodiac ustanovením § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p. Považoval rozsudok súdu prvej inštancie za predčasný a nedostatočne odôvodnený. Poukázal na obsah svojho vyjadrenia zo dňa 4.9.2023, v ktorom uviedol spôsob výpočtu odplaty v úverovej zmluve, na ktorý konajúci súd neprihliadol a s dôkazmi sa nevysporiadal. V súvislosti s náležitým odôvodnením rozhodnutia, porušením práva na spravodlivý proces, poukázal na uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 3 Co 53/2016, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 236/06, ako aj rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 6 Co 134/2019. 6.2. Žalovaný nesúhlasil so závermi súdu prvej inštancie ohľadom výšky úrokovej sadzby. Zastáva názor, že výška úrokovej sadzby, ako aj odplaty, je v korektnej výške. Dôvodil, že Občiansky zákonník, zákon č. 129/2010 Z. z., ani iný právny predpis, neupravuje, akú maximálnu výšku úrokovej sadzby môže veriteľ do úverovej zmluvy uviesť. Aby sa predišlo dojednávaniu neprimerane nevýhodných úverov v neprospech spotrebiteľov, zakotvil Občiansky zákonník v § 53 ods. 6 najvyššiu prípustnú odplatu, ktorú
môže veriteľ od dlžníka - spotrebiteľa požadovať. Práve výška odplaty je porovnávacím kritériom, či ten ktorý úver je v súlade s dobrými mravmi a zákonom povolenou výškou stropu pri dojednaní odplaty. Uviedol, že v čase uzatvorenia úverovej zmluvy bola výška úrokov upravená § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka a nariadením vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. Poukázal na to, že výška úrokovej sadzby nie je pevne stanovenou veličinou, ktorá je konštantná pre všetky banky a nebankové subjekty na trhu. Závisí od ponuky jednotlivých bankových a nebankových subjektov, s akou výškou úrokovej sadzby úvery spotrebiteľom ponúknu. Uviedol, že v čase predchádzajúcom uzatvoreniu úverovej zmluvy boli zverejnené súhrnné informácie o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch bankami a pobočkami zahraničných bánk za 4. štvrťrok 2014, kedy bola priemerná hodnota RPMN pre prislúchajúci typ úveru vo výške 13,95 %, teda odplata v zmysle nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. mohla byť až do výšky 27,90 % (v úverovej zmluve je 26,66 %). Z uvedeného vyplýva, že výška odplaty je v zákonnom rozmedzí, preto nie je v rozpore s dobrými mravmi. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7 Co 36/2022. Odvolateľ ďalej dôvodil, že samotný nepomer plnení na konštatovanie neplatnosti nepostačuje, kumulatívne by mala byť naplnená podmienka tiesne, závislosti alebo inej vady v kontraktačnom procese. Podľa odvolateľa treba zohľadniť aj zmluvnú voľnosť zmluvných strán, poukázal na to, že žalobkyňa dobrovoľne zmluvu za dohodnutých podmienok uzavrela, vrátane úrokov z úveru vo výške 26,66 %. Tu poukázal na rozsudok Okresného súdu Košice II sp. zn. 3 Csp 67/2016, potvrdený Krajským súdom Košice sp. zn. 5 Co 218/2018. Odvolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alebo rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu zamietol. 7. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa. Mala za to, že rozsudok tak, ako bol vyhlásený a následne vyhotovený, spĺňa všetky zákonom predpísané náležitosti. Žalovaný vo svojom odvolaní neuviedol žiadne iné relevantné skutočnosti ako v doposiaľ zaslaných vyjadreniach, ktoré by odôvodňovali iný záver súdu ako ten, ktorý vyslovil súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí. Poukázala na to, že konajúci súd je ako súd prvej inštancie viazaný právnym názorom, vysloveným odvolacím súdom v uznesení, ktorým odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V súvislosti s uvedeným poukázala na bod 3. odôvodnenia napadnutého rozsudku, a taktiež na jeho bod 31., v ktorom sa súd prvej inštancie náležite vysporiadal s otázkou výšky úroku dohodnutého v spotrebiteľskej zmluve, ako aj s argumentáciou strán sporu a všetkými predloženými dôkazmi. Dôvodila, že pokiaľ žalovaný poukazuje na ustanovenie § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 1a ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, vo svojej argumentácii zamieňa pojem odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov s pojmom úroková sadzba. Pojem odplata integruje všetky plnenia, ktoré sú spojené s poskytnutím peňažných prostriedkov a viažu sa na akúkoľvek službu viazanú na poskytnutie hlavnej úverovej služby, čo je zrejmé z ustanovenia § 1 ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. Ďalej uviedla, že žalovaný poukazuje na priemernú hodnotu RPMN, pričom jej násobok porovnáva s ročnou úrokovou sadzbou, uvedenou v bode 32. spotrebiteľskej zmluvy, pričom má za to, že uvedené pojmy nie je možné stotožňovať a porovnávať priemernú hodnotu RPMN, resp. jej dvojnásobok v zmysle ustanovenia § 1a ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. s dohodnutou úrokovou sadzbou. Úroková sadzba vo výške 26,66 % sa prieči dobrým mravom, avšak v kontexte ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 1a ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. je podstatným ukazovateľom hodnota RPMN, vyjadrená v bode 33. spotrebiteľskej zmluvy, ktorá predstavuje odplatu pri poskytnutí peňažných prostriedkov. Má za to, že argumentácia žalovaného nie je relevantná, nad rámec uviedla, že s poukazom na vyššie uvedené ustanovenia je zo žalovaným predložených dôkazov zrejmé, že odplata za poskytnutie finančných prostriedkov je v rozpore s ustanovením § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, nakoľko táto bola v spotrebiteľskej zmluve stanovená v bode 33. vo výške 30,5 %, a teda prevyšuje najvyššiu prípustnú výšku odplaty podľa ustanovenia § 1a ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. Žalobkyňa ďalej poukázala na to, že zákonodarca presnú hodnotu prevýšenia úrokovej miery neuvádza, a teda otázka posúdenia výšky úrokov, resp. ich prevýšenia v miere, ktorá sa prieči dobrým mravom, je výlučne v kompetencii konajúceho súdu. Z právneho názoru súdu druhej inštancie, vyjadreného v bode 7. odôvodnenia uznesenia sp. zn. 15 CoCsp 4/2020, zo dňa 31.10.2022, je zrejmé, že úroková sadzba, ktorá takmer trojnásobne prevyšuje priemernú úrokovú mieru úverov zverejnených NBS, nie je v súlade s dobrými mravmi, a teda dohoda o úrokovej sadzbe v takejto výške je s poukazom na ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka neplatná. Odvolaciemu súdu navrhla rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdiť a priznať jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
8. Ďalšie vyjadrenia neboli do spisu doručené. 9. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 30. októbra 2024; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil (387 ods. l C.s.p.). Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné. 10. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 11. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 12. S poukazom na vyššie citované ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p., prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd, nezistiac v procesnom postupe súdu prvej inštancie žiadne vady, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke, stotožňuje s dôvodmi jeho rozsudku, ktorým žalobe žalobkyne vyhovel a zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť jej 40,50 €. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, ktorého výsledky aj náležite v súlade s § 191 C.s.p. zhodnotil, na skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy, z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver a svoje rozhodnutie aj podrobne a náležite v súlade s § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. Zaoberal sa podstatnými tvrdeniami sporových strán, vyhodnotil, ktoré nimi tvrdené skutočnosti mal za preukázané a ktoré nie, pričom všetky svoje závery riadne zdôvodnil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových strán na spravodlivý proces, keďže v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj podrobne vyhodnotil. Vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia bol presvedčivý, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný záver o vyhovení žalobe. S odôvodnením rozhodnutia súdom prvej inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne iba poukazuje a vyjadrí sa len k odvolacím námietkam žalovaného. 13. Odvolateľ v odvolaní namietal, že výška úrokov dohodnutých v úverovej zmluve nie je v rozpore s dobrými mravmi. Poukázal na ustanovenie § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy, podľa ktorého ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata prevyšovať najvyššiu prípustnú odplatu, ktorú možno od spotrebiteľa pri poskytnutí peňažných prostriedkov požadovať. Zároveň poukázal na to, že priemerná ročná percentuálna miera nákladov pri obdobných úveroch za 4. štvrťrok 2014 bola vo výške 13,95 %, dvojnásobok predstavuje výšku 27,90 %. Keďže v zmluve bola dohodnutá úroková sadzba vo výške 26,66 %, potom táto nepresahuje prípustnú výšku odplaty. S uvedeným názorom odvolateľa sa odvolací súd nestotožňuje. Za správny považuje záver súdu prvej inštancie, že výška zmluvného úroku bola v predmetnej zmluve dohodnutá v rozpore s dobrými mravmi, a preto je zmluvné ustanovenie o výške úroku neplatné v celom rozsahu, keďže súdu neprináleží moderovať úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru na takú mieru, aby bola v súlade so zákonom. Je zodpovednosťou žalovaného ako dodávateľa, aby dojednal takú úrokovú sadzbu, ktorá je v súlade so zákonom. Protizákonný postup žalovaného pri stanovení úrokovej sadzby v rozpore s dobrými mravmi nemôže požívať ochranu, a to ani čiastočne. Vzhľadom na skutočnosť, že zmluvný úrok nebol v posudzovanej zmluve o spotrebiteľskom úvere platne dojednaný, nevznikla žalobkyni povinnosť zaplatiť žalovanému úrok z úveru. Úroky za poskytovanie peňažných prostriedkov podliehajú súdnej kontrole s prihliadnutím na princíp dobrých mravov v zmysle §
39 Občianskeho zákonníka, v rámci rozsahu ich primeranosti, ako aj kontroly podľa generálnej klauzuly kontroly neprijateľných podmienok (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Odvolací súd podotýka, že neprimeranou, a teda odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, ktorá je určená najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám uplatňovaných bankami pri poskytovaní pôžičiek. Žalovaný je síce nebankovým subjektom, pri ktorom možno (vzhľadom na vyššiu mieru rizika) akceptovať vyššie úroky. V žiadnom prípade však nemožno akceptovať úroky vo výške takmer trojnásobku priemernej úrokovej miery úverov zverejnených NBS. Aj keď maximálna výška úrokov pri peňažných pôžičkách ani pri úveroch nie je limitovaná právnym predpisom a závisí výlučne na dohode zmluvných strán, nie je neobmedzená. Takéto prevýšenie úrokovej sadzby uvádzanej v zmluve oproti priemeru úrokov na trhu pri porovnateľnom úvere je neprijateľné a v rozpore s dobrými mravmi. Vychádzajúc z údajov zverejnených Národnou bankou Slovenska boli priemerné úrokové sadzby pri nových spotrebiteľských úveroch s dobou splatnosti od 1 do 5 rokov v r. 2015 v sadzbe (priemer) 10,05 %. Úroková sadzba predmetného úveru podľa zmluvy vo výške 26,66 % ročne, je teda takmer 3-násobkom priemernej sadzby úverov poskytovaných v rovnakom období. Preto odvolací súd považoval žalovaným takto určenú ročnú úrokovú sadzbu za úžernícku, ktorá nemôže požívať súdnu ochranu, a preto je nutné ju vyhodnotiť ako neprijateľnú, ktorá odporuje dobrým mravom (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 M Cdo 1/2009, zo dňa 31.7.2009 a sp. zn. 5 Cdo 26/2011, zo dňa 26.4.2012). Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje napr. na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 M Cdo 1/2009, zo dňa 31.7.2009 alebo rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 26/2011, zo dňa 26.4.2012, podľa ktorého cit.: „Pri dojednávaní úrokov pri peňažnej pôžičke koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu o pôžičke v situácii pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi je preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri peňažnej pôžičke „uspokojí“ bez ohľadu na to, v akej situácii sa nachádza dlžník, s primeranou výškou odplaty za užívanie požičanej istiny a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni „zhodnotiť“ obvyklým spôsobom. Nie je možné neprihliadnuť na skutočnosť, že dlžník uzatvára zmluvu o peňažnej pôžičke a dohodu o úrokoch z tejto pôžičky často z dôvodov svojej inak neriešiteľnej finančnej situácie. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi, aby dlžník v takejto situácii poskytoval veriteľovi neprimerané až úžernícke úroky.“ Obdobne aj v rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 11 Co 38/2018, zo dňa 13.9.2018, ktorý preskúmaval v odvolacom konaní zmluvu o spotrebiteľskom úvere uzatvorenú nebankovým subjektom dňa 26.3.2013, na základe ktorej tento poskytol spotrebiteľský úver vo výške 500,- € s úrokom 39,15 % ročne, sa konštatuje, že aplikáciu ustanovenia § 3 Občianskeho zákonníka v otázke výšky odplaty nevylučuje ani ustanovenie § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvorenia zmluvy. Podľa tohto ustanovenia, ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti. Uvedené ustanovenie ale nemožno vykladať tak, aby do odplaty obvykle požadovanej na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch sa zahrňovali i údaje od tých subjektov finančného trhu, ktoré poskytujú neprimerané, až úžernícke úroky. Pripustenie takejto možnosti rozhodne nebolo vôľou zákonodarcu, a preto pre účely zistenia výšky obvyklej odplaty sa musí vychádzať z údajov finančných inštitúcií poskytujúcich spotrebiteľské úvery za primeranú odplatu riadiac sa zásadou dobrých mravov upravenou v ustanovení § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým mravom, je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k úrokovým sadzbám uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Pri nebankových subjektoch, ktoré sú taktiež súčasťou finančného trhu, sa vzhľadom na vyššiu mieru rizika vo všeobecnosti dajú akceptovať vyššie úroky, rozhodne nie však vo výške takmer trojnásobku oproti priemeru bánk. V prípade dohodnutej úrokovej sadzby úveru vo výške 39,15 %, skoro 3-násobne prevyšujúcej priemernú úrokovú sadzbu 14,56 %, uplatňovanú bankami pri poskytovaní obdobných úverov alebo pôžičiek, preto Krajský súd v Prešove považoval za správny záver o neplatnosti dojednania o úrokoch pre rozpor s dobrými mravmi podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka. Obdobne bolo konštatované aj v rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 15 Co 27/2018, zo dňa 31.1.2019, ktorý v bode 17. vo vzťahu k výške úrokovej sadzby 32 % ročne zdôraznil tú skutočnosť, že úroky za poskytovanie peňažných prostriedkov podliehajú súdnej kontrole vo svetle princípu dobrých mravov. Doterajšia judikatúra súdov nespochybnila, že neprimerané úroky sú v rozpore s pravidlami správania, ktoré sú v spoločnosti v prevažnej miere uznávané a predstavujú základný hodnotový poriadok. Cena plnenia tak nie je vyňatá zo súdnej kontroly, pokiaľ ide o rozsah jej primeranosti a ani kontroly podľa
generálnej klauzuly (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokových sadzbám uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Pri nebankových subjektoch, ktoré sú taktiež súčasťou finančného trhu, sa vzhľadom na vyššiu mieru rizika vo všeobecnosti dajú akceptovať vyššie úroky, rozhodne nie však takmer trojnásobné oproti priemeru bánk. Výška zmluvných úrokov, pokiaľ tieto úroky prevýšia priemer úrokov na trhu pri porovnateľnom úvere takmer trojnásobne, je neprijateľná a odporuje dobrým mravom.“ Vzhľadom na vyššie uvedené, keď súd prvej inštancie správne posúdil dohodu o úrokoch z úveru v danej veci ako neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi, odvolací súd považuje za nedôvodnú argumentáciu žalovaného k danej otázke obsiahnutú v odvolaní, táto nie je spôsobilá spochybniť správnosť záverov súdu prvej inštancie o neplatnosti dohody o úrokoch z úveru. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje aj so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého neplatné dojednanie o úroku spôsobuje neplatnosť zmluvy o úvere. Zmluva o úvere, v ktorej je dojednaný neprimerane vysoký úrok, ktorý možno považovať za úžerný, je bez akýchkoľvek pochybností v rozpore s § 39 Občianskeho zákonníka a v demokratickej spoločnosti nemôže ako celok obstáť. 14. Ako vecne a právne správny potvrdil odvolací súd aj výrok rozsudku súdu prvej inštancie o nároku žalobkyne na náhradu trov konania v plnom rozsahu, ktorý postupoval podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 2 C.s.p.. 15. O náhrade trov tohto a predchádzajúceho odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p., keď o trovách predchádzajúceho odvolacieho konania opomenul rozhodnúť súd prvej inštancie. Žalobkyňa bola úspešná v predchádzajúcom aj tomto odvolacom konaní, preto jej vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 16. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 393 ods. 2 veta druhá C.s.p. v spojení s § 3 ods. 10 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).
a prostriedky