Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 8Co/73/2024 1212232075 24. 09. 2024 JUDr. Jana Vlčková ECLI:SK:KSBA:2024:1212232075.3
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej, v spore žalobcov: X/ S. N., I.. XX.XX.XXXX, Z. Č.M.. B. XX, Z., X/ V. W., I.. XX.XX.XXXX, Z. Z.K. X, Z., obaja zastúpení spoločnosťou HULE | BACHMAYRHEYDA | NORDBERG, s. r. o., so sídlom Ventúrska 8, Bratislava proti žalovanému: MH Manažment, a. s., so sídlom Turbínová 3, Bratislava, IČO: 50 088 033, zastúpenému spoločnosťou Advokátska kancelária ECKER - KÁN & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Námestie Martina Benku 9, Bratislava, o zaplatenie 91.753,93 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 03.augusta 2023, č.k. B2-8C/209/2012-461 v znení opravného uznesenia Mestského súdu v Bratislave zo dňa 28.mája 2024 č.k. B2-8C/209/2012-536, takto rozhodol: Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne sumu 90.324,97 eur, spolu s úrokom z omeškania zo sumy 90.324,97 eur vo výške 16,5 % ročne od 27.04.2002 do 29.10.2002, v sume 5.771,67 eur, zo sumy 90.324,97 eur vo výške 16 % ročne od 30.10.2002 do 17.11.2002 v sume 752,30 eur, zo sumy 90.324,97 eur vo výške 13 % ročne od 18.11.2002 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, a vo zvyšku žalobu zamieta. Žalobcovia 1/ a 2/ majú spoločne a nerozdielne proti žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcom v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne sumu 91.753,93 eur, spolu s úrokom z omeškania zo sumy 90.324,97 eur vo výške 16,5 % ročne od 27.04.2002 do 29.10.2002, v sume 5.771,67 eur, vo výške 16 % ročne od 30.10.2002 do 17.11.2002 v sume 775,78 eur, zo sumy 91.753,93 eur vo výške 13 % ročne od 18.11.2002 do zaplatenia, žalobcom priznal nárok na plnú náhradu trov konania. Skutkový stav zistený vykonaným dokazovaním po právnej stránke posúdil podľa § 20, § 28 ods 3 písm. h) zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku, podľa § 15 ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby, a dospel k záveru, že žalobe je potrebné vyhovieť. V konaní bolo jednoznačné preukázané a medzi stranami nebolo sporné, že žalobcom bol rozsudkom Okresného súdu v Lučenci, sp. zn. 9C/48/02 zo dňa 11.04.2003 (právoplatný a vykonateľný dňa 02.06.2003) v spojení s Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/347/03 zo dňa 10.12.2003 voči spoločnosti KM s.r.o. priznaný nárok na istinu 2.721.130,- SKK (90.324,97 eur) titulom peňažnej náhrady za živý a mŕtvy inventár spolu s úrokom z omeškania z prisúdenej istiny (2.721.130,SKK) od 20.04.2002 do 26.04.2002 vo výške 17,6 %, od 27.04.2002 do 29.10.2002 vo výške 16,5 %, od 30.10.2002 do 17.11.2002 vo výške 16 % a od 18.11.2002 do zaplatenia vo výške 13 %, ako i trovy právneho zastúpenia vo výške 43.049,- SKK. Nesporná bola medzi stranami aj skutočnosť, že
spoločnosť KM s.r.o. v zmysle vyššie uvedeného právoplatného rozsudku Okresného súdu Lučenec žalobcom neplnila ani len čiastočne, keďže na spoločnosť bol vyhlásený konkurz. Žalobcovia si pohľadávku priznanú vyššie uvedenými súdnymi rozhodnutiami prihlásili v konkurznom konaní v celkovej výške istiny 2.721.130,- SKK (90.324,97 eur), trov konania: 43.049,- SKK (1.428,96 eur) a úrokov z omeškania v celkovej výške 1.335.230,- SKK (44.321,52 eur). Pohľadávka žalobcov bola správcom konkurznej podstaty v celom rozsahu uznaná, pričom rozvrhovým uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 55K/176/2004-Kl - 1510 zo dňa 14.06.2012 bolo žalobcom priznané uspokojenie prihlásenej pohľadávky vo výške 2.127,88 eur. V konaní ďalej nebolo sporné, že žalobcovia dosiahnuté uspokojenie prihlásenej pohľadávky v konkurze vo výške 2.127,88 eur prednostne započítali na dosiaľ vyčíslené úroky z omeškania, a to v plnej výške na úroky z omeškania od 20.04.2002 do 26.04.2002 vo výške 17,6 % p.a., t.j. 304,85 eur a zostatok (1.823,03 eur) na úroky z omeškania od 27.04.2002 do 29.10.2002 vo výške 16,5 % p.a., teda po zápočte predstavoval nárok žalobcov na úroky z omeškania od 27.04.2002 do 29.10.2002 vo výške 16,5 % sumu 5.771,67 eur. Pre ustálenie výšky peňažnej náhrady za živý a mŕtvy inventár sa v prvom rade vysporiadal s námietkou žalovaného o nesprávnom postupe žalobcov pri započítaní uspokojenia dosiahnutého v konkurznom konaní na úroky z omeškania. V tejto súvislosti uviedol, že účelom zákona o konkurze a reštrukturalizácii (predtým zákon o konkurze a vyrovnaní) je zabezpečiť pohľadávky oprávnených veriteľov v prípade, že sa dlžník dostane do úpadku. Celý proces od začatia konkurzného konania až po jeho skončenie, t.j. vrátane uspokojenia prihlásenej pohľadávky sa spravuje ust. predmetného zákona. Konkurzné konanie je samostatným druhom civilného procesu. Hlavným významom konkurzného práva je úprava postupu súdu, veriteľov, dlžníka, správcu a ostatných subjektov pri speňažení majetku dlžníka a pomernom uspokojení pohľadávok veriteľov zo získaného výťažku. Samotný zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní (ktorý sa aplikoval na konkurzné konanie spoločnosti KM s.r.o) výslovne neupravoval, že by sa suma priznaná v rámci uspokojenia prihlásenej pohľadávky v konkurznom konaní mala najprv započítať na istinu a až následne na úroky. V zmysle § 33 ods. 1 písm. a) zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní sú z uspokojenia pohľadávok vylúčené úroky z pohľadávok veriteľov vzniknutých pred vyhlásením konkurzu, ak prirástli v čase od vyhlásenia konkurzu. V konaní však nebolo sporné, že žalobcovia dosiahnuté uspokojenie prihlásenej pohľadávky v konkurze vo výške 2.127,88 eur prednostne započítali na dosiaľ; vyčíslené úroky z omeškania, a to v plnej výške na Okresným súdom Lučenec priznané úroky z omeškania od 20.04.2002 do 26.04.2002 vo výške 17,6 % ročne a zostatok (1.823,03 eur) na úroky z omeškania od 27.04.2002 do 29.10.2002 vo výške 16,5 % ročne. Pokiaľ na spoločnosť KM s.r.o. bol vyhlásený konkurz a to uznesením zo dňa 08.04.2005, nejednalo sa pri uspokojených úrokoch z omeškania o úroky, ktoré by prirástli až po vyhlásení konkurzu, t.j. nemožno ich považovať za úroky, ktoré by boli vylúčené z uspokojenia. Uvedené napokon potvrdzuje aj samotný fakt, že pohľadávka žalobcov bola správcom konkurznej podstaty v celom rozsahu uznaná (t.j. aj v časti vyčíslených úrokov z omeškania v celkovej výške 44.321,52 eur). Vzhľadom na vyššie uvedené, pri absencii kogentnej zákonnej úpravy, ktorá pri prikazovala sumu priznanú v rámci konkurzného konania, prednostne započítať na istinu, považoval konanie žalobcov pri započítaní uspokojenia dosiahnutého v konkurznom konaní za akceptovateľné. Súd naviac uvádza, že na daný prípad nemožno aplikovať ustanovenie § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého pri čiastočnom plnení peňažného dlhu sa plnenie dlžníka započítava najprv na istinu a potom na úroky, ak dlžník neurčí inak. Ako už bolo vyššie uvedené konkurzné konanie, či už v zmysle pôvodného zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní alebo zákona č. 7/2005 o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov je konaním "sui generis", v ktorom ustanovenie § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka aplikovať nemožno, pretože ide o konanie, ktorého priebeh je upravený v samostatnom zákone. Obranu žalovaného považoval v tomto smere za účelovú, keďže predmetné započítanie čiastočného uspokojenia pohľadávky v konkurze na úroky z omeškania žalobcami nastalo ešte v roku 2012, o čom bol žalovaný (resp. jeho právny predchodca) informovaný listom zo dňa 27.06.2012 spolu so žiadosťou o splnenie záväzkov vyplývajúcich z ručiteľskej povinnosti v zmysle § 15 ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby. Žalovaný (resp. jeho právny predchodca) vo svojom vyjadrení k žiadosti zo dňa 19.07.2012 spôsob započítania čiastočného uspokojenia pohľadávky v konkurznom konaní na úroky z omeškania nijakým spôsobom nenamietal. Žalovaný predmetné započítanie čiastočného uspokojenia pohľadávky v konkurznom konaní na úroky z omeškania rovnako nenamietal ani vo vyjadrení k žalobe zo dňa 02.04.2013 a v zásade ani v rámci skoro celého predmetného súdneho konania, ktoré začalo podaním žaloby na súd dňa 23.11.2012. Žalovaný túto námietku v konaní prezentoval po prvýkrát až v jeho podaní zo dňa 05.06.2023, t.j. skoro 11 rokov od začatia súdneho konania. Rovnako za neopodstatnenú považoval argumentáciu žalovaného, že zákonné ručenie v zmysle § 15 ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb. sa nevzťahuje na úroky z omeškania počnúc dňom 01.03.2003, keďže mal za to, že ručí len za tie úroky z omeškania, ktoré
existovali ku dňu prechodu majetku na nadobúdateľa zmluvou o predaji časti podniku č. 2212/2002 zo dňa 17.02.2003, ktorá nadobudla účinnosť dňa 01.03.2003. Spoločnosť KM s.r.o. nadobudla na základe zmluvy o predaji podniku č. 2212/2002 majetok pôvodnej povinnej osoby Slovosivo, š.p., Semenársky štátny majetok Lučenec, v rozsahu vymedzenom v § 2, § 3 ods. 2, § 15 ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb., teda vrátane záväzku z dohody o náhrade za živý a mŕtvy inventár zo dňa 02.09.1993, čo bolo potvrdené aj rozsudkom Okresného súdu Lučenec 9C/48/02 zo dňa 11.04.2003, a preto bolo potrebné vo vzťahu k posúdeniu osoby ručiteľa za splnenie všetkých záväzkov (judikovaných rozsudkom Okresného súdu Lučenec 9C/48/02 zo dnˇa 11.04.2003), týmto nadobúdateľom privatizovaného majetku aplikovať § 15 ods. 4 cit. zákona, v zmysle ktorého zákonné ručenie svedčí žalovanému. V tejto súvislosti je nutné zdôrazniť, že v čase prechodu majetku na nadobúdateľa (spoločnosť KM s.r.o.) bol záväzok voči žalobcom splatný, plnenie záväzku bolo v omeškaní a žalobcovia riadne a včas súdnou cestou uplatnili nárok na úroky z omeškania, ktoré boli napokon v súdnom konaní vedenom proti KM s.r.o. priznané vo výške 16,5 % ročne od 27.04.2002 do 29.10.2002, vo výške 16 % ročne zo sumy 30.10.2002 do 17.11.2002 a vo výške 13 % ročne od 18.11.2002 do úplného zaplatenia. A teda aj keby súd vyhodnotil argumentáciu žalovaného vo vyššie naznačenom smere za dôvodnú, nič by to nemenilo na závere, že záväzok na zaplatenie úrokov z omeškania platne existoval v čase prechodu majetku na nadobúdateľa (spoločnosť KM s.r.o.). Naviac obmedzenie ručiteľského záväzku žalovaného výlučne na istinu záväzku a úroky z omeškania, ktoré existujú ku dňu prechodu majetku na nadobúdateľa rovnako nevyplýva z dikcie ustanovenia § 15 ods. 4 Zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby, ktoré naopak upravuje, že žalovaný svojim majetkom ručí za splnenie záväzkov nadobúdateľom privatizovaného majetku, v prejednávanom prípade tak záväzku na splnenie istiny ako i záväzku na úroky z omeškania a v neposlednom rade za priznané trovy konania v konaní vedenom na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn. 9C/48/02. Takýto výklad obmedzujúci ručiteľský záväzok žalovaného výlučne na istinu záväzku a úroky z omeškania, ktoré existujú ku dňu prechodu majetku na nadobúdateľa, sa prieči princípu spravodlivosti a rozumného vysporiadania vzťahov ako aj zákonodarcom sledovanému účelu prijatej právnej normy a rovnako rozumnému a spravodlivému usporiadaniu vzťahov založených § 15 ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby. Je prirodzenou požiadavkou kladenou na všeobecné súdy a iné orgány verejnej moci, ktoré rozhodujú o reštitučných nárokoch oprávnených osôb, aby, riadiac sa zásadami materiálneho právneho štátu, pristupovali k interpretácii reštitučných zákonov s určitou veľkorysosťou a naopak, brali do úvahy pre minulý režim príznačné nedostatky vtedajšej legislatívy, najmä však často sa vyskytujúcu svojvôľu vtedajších štátnych a iných orgánov pri uplatňovaní moci a zásahy štátnych orgánov z obdobia neslobody namierené proti ľudským právam a slobodám. Rozhodne však pri dôslednej individualizácii každého prípadu nemožno uvedené nedostatky pričítať na vrub oprávnenej osoby (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 7/2014 z 11. júna 2015). Námietku žalovaného o nesprávnom uplatnení úrokov z omeškania zo sumy 90.324,97 eur vo výške 16,5 % ročne od 27.04.2002 do 29.10.2002 v sume 5.771,67 eur, vo výške 16 % ročne od 30.10.2002 do 17.11.2002 v sume 775,78 eur vyhodnotil ako irelevantnú a to práve s poukazom na záver tunajšieho súdu o správnosti postupu žalobcov pri započítaní uspokojenia dosiahnutého v konkurznom konaní na úroky z omeškania. Vzhľadom k neopodstatnenosti námietok žalovaného v časti započítania uspokojenia dosiahnutého v konkurznom konaní na úroky z omeškania ako aj v časti napádaných úrokov z omeškania, súd žalobe v celom rozsahu v znení žalobného návrhu vyhovel. Žalobcovia mali vo veci plný úspech, preto im súd v súlade s § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, ktorý sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne jeho zmeny tak, aby bola žaloba zamietnutá, z dôvodov podľa § 365 písm. d), f) a h) C.s.p. t.j., že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie ohľadne započítania, keďže jeho argumentácia nespočívala v námietke, že žalobcovia mali započítať výťažok dosiahnutý v konkurze najskôr na istinu a až potom na úroky z omeškania, ale spočívala v tom, že uspokojenie z konkurzu vo výške 2.127,88 Eur bolo nutné započítať na pohľadávky Žalobcov v zmysle zásady proporcionality, t.j. pomerne na vyrovnanie istiny a príslušenstva, pričom vo vzťahu k Žalovanému, ako zákonnému ručiteľovi, bolo nutné diferencovať istinu pohľadávky z titulu náhrady za živý a mŕtvy inventár, istinu pohľadávky z trov konania, za ktorú Žalovaný v zmysle jeho procesnej obrany neručí a príslušenstvo pohľadávky z titulu náhrady za živý a mŕtvy inventár (prihlásené do konkurzu v celkovej výške 44.321,52 Eur), za ktoré Žalovaný po účinnosti Zmluvy o predaji časti podniku
č. 2212/2002 neručí. Žalobcovia tak mali započítať na istinu 90.324,97 Eur sumu vo výške 1.412,49 Eur (66,38% z celkovej prihlásenej pohľadávky v konkurze, t.j. 66,38 % zo sumy uspokojenia), čiže po zápočte istina čiastočne zanikla a môže ručiť len do výšky istiny 88.912,48 Eur. Vo vzťahu k úrokom z omeškania, zápočtom mohla zaniknúť len časť úrokov z omeškania vo výške 693,05 Eur (32,57% z celkovej prihlásenej pohľadávky v konkurze, t.j. 32,57 % zo sumy uspokojenia) a preto pokiaľ ide o úroky z omeškania pred účinnosťou Zmluvy o predaji časti podniku č. 2212/2002 zo dňa 17.02.2003, mohli Žalobcovia Návrhom v tomto konaní uplatniť úroky z omeškania vo výške 16,5% p.a. zo sumy 90.324,97 Eur od 27.04.2002 do 29.10.2002 v sume 7.206,50 Eur, vo výške 16% p.a. zo sumy 90.324,97 Eur od 30.10.2002 do 17.11.2002, vo výške 13% p.a. zo sumy 90.324,97 Eur od 18.11.2002 do 28.02.2003. Keďže žalobcovia uplatnili za obdobie od 27.04.2002 do 29.10.2002 úroky z omeškania v sume 5.771,67 Eur, vzniesol na rozdiel medzi sumou 5.771,67 Eur a sumou 7.206,50 Eur námietku premlčania a žiadal, aby uvedený rozdiel nebol priznaný. Je nesporné, že žalobcovia si do konkurzu na majetok spol. KM prihlásili istinu pohľadávky z náhrady za živý a mŕtvy inventár v sume 90.324,97 Eur a úroky z omeškania z tejto istiny v sume 44.321,52 Eur a istinu pohľadávky z trov konania vo výške 1.428,96 Eur. Z tvrdení žalobcov usudzuje, že postupovali pri započítaní uspokojenia z konkurzného konania podľa § 330 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník. Namietal, že uvedený postup nie je správny a je v rozpore so zákonom, in eventum zákon obchádza, keďže zák. č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní je lex specialis k zák. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník. Postup podľa Obchodného zákonníka, ako lex generalis, by sa bol uplatnil za predpokladu, že zák. č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní by predmetnú otázku neupravoval. Keďže však zák. č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní výslovne upravuje zásadu pomerného uspokojenia veriteľov z dlžníkovho majetku, veriteľ nemôže svojvoľne započítať uspokojenie z konkurzného konania podľa zásady priority prednostne na príslušenstvo pred istinou. Predmetný záver je podporený aj právnym záverom Rozsudku NS ČR, sp. zn. 29 Cdo 601/2008 . Započítanie zo strany žalobcov, kedy prednostne započítali na príslušenstvo, je právny úkon absolútne neplatný podľa § 39 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, nakoľko svojím obsahom a účelom odporuje zákonu, in eventum zákon obchádza, keďže priamym dôsledkom započítania je stav, kedy nebola dodržaná zásada pomerného uspokojenia veriteľov v konkurznom konaní v zmysle zák. č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní. Vo vzťahu k rozsahu ručiteľského záväzku poukázal na judikatórne závery Najvyššieho súdu ČR, ktoré riešili, obdobné, analogické veci a podľa ktorých, predmetom zákonného ručenia žalovaného môžu byť len tie záväzky, ktoré na nadobúdateľa privatizovaného majetku prešli ku dňu, kedy na neho prešiel privatizovaný majetok spolu so súvisiacimi záväzkami a podľa ktorých, žalovaný neručí za záväzky, ktoré vzniknú v budúcnosti, vrátane záväzkov na zaplatenie úrokov z omeškania, ktoré vzniknú po uvedenom dni (po prechode privatizovaného majetku na nadobúdateľa). Predmetné judikatórne závery Najvyššieho súdu ČR pritom predstavujú spôsob výkladu príslušných hmotnoprávnych ustanovení (§ 15 zák. č. 92/1991 Zb. a zák. č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní vo vzťahu k pomernému uspokojovaniu veriteľov a započítaniu a predmetný výklad je celkom legitímne aplikovateľný aj na tento prípad, keďže právne a spoločenské podmienky v SR boli v rozhodnej dobe obdobné a porovnateľné ako v ČR. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 05.06.2023, poukázal na skutočnosť, že privatizačné zákony, Zákon o konkurze a vyrovnaní, ako aj Občiansky a Obchodný zákonník, boli v rozhodnej dobe v SR aj v ČR porovnateľné, a v mnohých právnych otázkach rovnaké, a je bežné, že slovenské súdy sa v rámci svojej rozhodovacej praxe týkajúcej sa daného obdobia, inšpirovali a inšpirujú aj českou judikatúrou. Aj napriek vyššie uvedenému, t.j. že sa v rámci svojej procesnej obrany bránil ustálenými judikatórnymi závermi, súd prvého stupňa tieto závery žiadnym spôsobom nereflektoval a súčasne ani v napadnutom rozsudku žiadnym spôsobom nevysvetlil, z akého dôvodu sa v danej veci s obdobným skutkovým a právnym základom, ktorá je predmetom tohto konania, nestotožnil s predmetnou judikatúrou predloženou žalovaným. Trvá na svojej argumentácii podporenej judikatórnymi závermi, t.j. má za to, že neručí za úroky z omeškania, a rovnako tak ani za pohľadávku z trov konania, po prechode privatizovaného majetku na spol. KM. Úrok z omeškania vzniká priebežne, každý deň, a preto nie je správny záver súdu prvého stupňa o tom, že záväzok na zaplatenie úrokov z omeškania platne existoval v čase prechodu majetku na nadobúdateľa, spol. KM, resp. Žalovaný upresňuje, že tento záväzok existoval len v rozsahu ku dňu prechodu majetku na nadobúdateľa, avšak ku dňu 01.03.2003 neexistoval záväzok na zaplatenie úrokov z omeškania do budúcnosti, t.j. tak ako si ho uplatnili žalobcovia, keďže úrok z omeškania vzniká priebežne ako denná majetková sankcia. V čase prechodu majetku na nadobúdateľa dňom 01.03.2003 neexistoval nárok na zaplatenie úrokov z omeškania v rozsahu, ako si ho uplatnili žalobcovia. Z rovnakých dôvodov namietol nárok na trovy konania vo výške 1.428,96 Eur. Zákonné ručenie sa nevzťahuje na pohľadávku Žalobcov z trov konania, keďže vznikla až po prechode privatizovaného majetku na nadobúdateľa. Rozsudok OS Lučenec, sp. zn. 9C 48/02, ktorým boli trovy konania priznané Žalobcom, bol potvrdený
Rozsudkom KS BB, sp. zn. 17Co 347/03 zo dňa 10.12.2003, t.j. po prechode majetku na spol. KM. V súvislosti s okamihom vzniku pohľadávky na náhradu trov konania poukázal na judikatúru, v zmysle ktorej vo vzťahu k pohľadávke na náhradu trov konania je rozhodnutie súdu konštitutívne. Súd prvého stupňa sa však v odôvodnení napadnutého rozsudku žiadnym spôsobom nevysporiadal s námietkou o tom, že neručí za pohľadávku z trov konania, ktorá vznikla až po prechode majetku na nadobúdateľa spol. KM. Má za to, že právna úprava zákonného ručenia podľa § 15 ods. 4 zák. č. 92/1991 Zb.35 (v znení ku dňu prechodu privatizovaného majetku na spol. KM) zodpovedala uvedeným judikatórnym záverom, nakoľko podľa slovenskej právnej úpravy (a rovnako aj podľa českej právnej úpravy), Fond národného majetku/žalovaný ručil do výšky získanej hodnoty privatizovaného majetku, t.j. aj zákonné znenie limituje ručiteľskú povinnosť Fondu národného majetku, zákonné znenie výslovne uvádza, že ručenie Fondu národného majetku je len do výšky získanej hodnoty privatizovaného majetku, t.j. ak na nadobúdateľa prešiel záväzok vo výške 2.713.000,00 Sk (vychádzajúc z údaja podľa Zmluvy o predaji časti podniku č. 2212/2002), Fond národného majetku nemôže konkrétnemu veriteľovi ručiť do vyššej hodnoty. Namietal tiež právne posúdenie veci súdom prvého stupňa, ktorý v odôvodnení napadnutého Rozsudku citoval § 20 a § 28 ods. 3 písm. h) zák. č. 229/1991 Zb. a § 15 ods. 4 zák. č. 92/1991 Zb. a Nález ÚS SR, sp. zn. II. ÚS 7/2014, ktorý sa týka rozhodovania súdov o reštitučných nárokoch a interpretácie reštitučných zákonov. Odôvodnenie je v časti právnych predpisov chybné, keďže zák. č. 229/1991 Zb. nemá ustanovenie § 28 ods. 3 písm. h). Súd prvého stupňa pravdepodobne vychádzal z § 28 ods. 3 písm. h) zák. č. 92/1991 Zb.. Súd prvého stupňa postupoval nesprávne, keď posúdil nárok, ktorý je predmetom tohto konania, ako nárok reštitučný. V tomto prípade je potrebné odlišovať reštitučné nároky a nároky plynúce z privatizácie, keďže nejde o totožné pojmy. Reštitučné nároky sú upravené reštitučným zákonodarstvom, predovšetkým zák. č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách, 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov, zák. č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov. Predmetom tohto konania však nie je reštitučný nárok, ale nárok plynúci z privatizácie, konkrétne nárok na základe zákonného ručenia Žalovaného za záväzky nadobúdateľa privatizovaného majetku plynúci z § 15 ods. 4 zák. č. 92/1991 Zb.. Súd prvého stupňa bez bližšieho vysvetlenia posúdil nárok ako reštitučný, pričom predmetom tohto konania nie je reštitúcia, ale privatizácia a nároky z nej plynúce. Rovnako tak, súd prvého stupňa vágne argumentuje tým, že výklad obmedzujúci ručiteľský záväzok výlučne na istinu a úroky z omeškania, ktoré existujú ku dňu prechodu majetku na nadobúdateľa, sa prieči zákonodarcom sledovanému účelu prijatej právnej normy § 15 ods. 4 zák. č. 92/1991 Zb., pričom žiadnym spôsobom bližšie neozrejmil, aký má byť tento účel prijatej právnej normy. 3. Žalobcovia vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedli, že výšku uplatneného nároku skrátene odvodzujú z Dohody o náhrade za živý a mŕtvy inventár uzatvorenej dňa 02.09.1993 ako oprávnenými osobami so štátnym podnikom SLOVOSIVO, Semenársky štátny majetok, š.p. ako povinnou osobou (ďalej len "Dohoda o náhrade za živý a mŕtvy inventár"), v ktorej bola celková hodnota odňatého inventáru vyčíslená na SKK 3.419.097,- a ktorú povinná osoba splnila len čiastočne vo výške SKK 697.966,35. Žalobcovia sa žalobou o plnenie záväzku z Dohody o náhrade za živý a mŕtvy inventár zo dňa 30.08.1994, z dôvodu omeškania povinnej osoby so splnením splatného záväzku, domáhali splnenia záväzku voči povinnej osobe - štátnemu podniku SLOVOSIVO, Semenársky štátny majetok, š.p. súdnou cestou, kde konanie bolo postúpené Okresnému súdu v Lučenci, č.k. 9C 136/97 (neskôr č.k. 9C 48/02). Počas prebiehajúceho súdneho konania bola povinná osoba - štátny podnik SLOVOSIVO, Semenársky štátny majetok, š.p. rozhodnutím zakladateľa - Ministerstva pôdohospodárstva SR zo dňa 23.10.1998 zrušená. Na časť majetku bola nariadená likvidácia, zostatok majetku prešiel na žalovaného. Žalovaný následne predal časť podniku Zmluvou o predaji podniku spoločnosti LUTE NOVA plus s.r.o. Lučenec, na ktorú prešli okrem iného záväzky z plnenia reštitučných nárokov, a teda záväzok voči Žalobcom z Dohody o náhrade za živý a mŕtvy inventár. Na návrh Žalobcov do súdneho konania vedenom pred Okresným súdom v Lučenci, č.k. 9C 136/97 (neskôr č.k. 9C 48/02) na základe Uznesenia súdu zo dňa 23.06.1999 pristúpila na strane žalovaných spoločnosť LUTE NOVA plus s.r.o. Lučenec a Žalovaný titulom zákonného ručiteľského záväzku podľa § 15 ods. 4 Zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby. Konanie proti týmto žalovaným Okresný súd Lučenec vylúčil na samostatné konania, ktoré bolo ďalej vedené pod sp. zn. 9C 48/02. Počas prebiehajúceho súdneho konania žalovaný dňa 14.10.2000 odstúpil od Zmluvy o predaji podniku so spoločnosťou LUTE NOVA plus s.r.o. a Zmluvou o predaji podniku č. 2212/2002 zo dňa 17.02.2003, účinnou od 01.03.2003 predal časť podniku spoločnosti KM s.r.o. Na spoločnosť KM s.r.o. prešiel okrem iného aj záväzok
z plnenia reštitučných nárokov, a teda záväzok voči Žalobcom z Dohody o náhrade za živý a mŕtvy inventár. Uznesením Okresného súdu v Lučenci zo dňa 10.03.2003 do súdneho konania na strane žalovaných pristúpila spoločnosť KM s.r.o. Rozsudkom Okresného súdu v Lučenci, sp. zn. 9C 48/02 zo dňa 11.04.2003 (právoplatný a vykonateľný dňa 02.06.2003) bola spoločnosť KM s.r.o. zaviazaná zaplatiť žalobcom sumu SKK 2.721.130,- spolu s 13 % úrokmi z omeškania počnúc od 15.03.2003 do zaplatenia ako i trovy právneho zastúpenia vo výške SKK 43.049,-. Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/347/03 zo dňa 10.12.2003 bol zmenený výrok Rozsudku Okresného súdu v Lučenci v časti povinnosti spoločnosti KM s.r.o. zaplatiť Žalobcom úroky z omeškania z prisúdenej istiny (SKK 2.721.130,-) od 20.04.2002 do 26.04.2002 vo výške 17,6 %, od 27.04.2002 do 29.10.2002 vo výške 16,5 %, od 30.10.2002 do 17.11.2002 vo výške 16 % a od 18.11.2002 do zaplatenia vo výške 13 %. V ostatných výrokoch bol Rozsudok Okresného súdu v Lučenci sp. zn. 9C 48/02 zo dňa 11.04.2003 potvrdený. V čase vzniku zákonného ručenia žalovaného podľa § 15 ods. 4 Zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby, teda ku dňu nadobudnutia účinnosti Zmluvy o predaji časti podniku č. 2212/2002 zo dňa 17.02.2003, účinnou od 01.03.2003, reštitučný nárok uplatňovaný v tomto konaní existoval spolu s príslušenstvom, žalobcami v tomto konaní uplatnenými úrokmi z omeškania. Reštitučný záväzok bol v čase prechodu majetku na nadobúdateľa, spoločnosť KM s.r.o. splatný, plnenie záväzku bolo v omeškaní a žalobcovia riadne a včas súdnou cestou uplatnili nárok na úroky z omeškania, ktoré boli v súdnom konaní vedenom tak proti KM s.r.o. ako i proti žalovanému priznané vo výške 16,5 % p.a. od 27.04.2002 do 29.10.2002, vo výške 16 % p.a. zo sumy 30.10.2002 do 17.11.2002 a vo výške 13 % p.a. od 18.11.2002 do úplného zaplatenia. Záväzok na zaplatenie úrokov z omeškania teda platne existoval v čase prechodu majetku na nadobúdateľa, spoločnosť KM s.r.o., zákonné ručenie žalovaného sa v celom rozsahu vzťahuje aj na úroky z omeškania vo výške 13 % p.a. od 18.11.2002 do úplného zaplatenia. Nemôže byť na ujmu žalobcov, že povinný záväzok nesplnil a rovnako, že plnenie záväzku nebolo poskytnuté žalovaným v čase, keď majetok v dôsledku odstúpenia žalovaného od Zmluvy o predaji podniku so spoločnosťou LUTE NOVA plus s.r.o. dňa 14.10.2000 patril až do jeho ďalšieho prevodu Zmluvou o predaji časti podniku č. 2212/2002 zo dňa 17.02.2003, účinná dňom 01.03.2003, žalovanému. Úrok z omeškania je zákonným nárokom veriteľa, ako vedľajší, akcesorický, peňažný záväzkový vzťah, je právnym následkom omeškania dlžníka so splnením peňažného záväzku, a spočíva v tom, že dlžník musí poskytnúť veriteľovi okrem vlastného plnenia, teda istiny, taktiež stanovené percento z tej časti peňažného záväzku, s ktorou je v omeškaní. V dôsledku omeškania dlžníka nevzniká medzi účastníkmi nový, ďalší záväzkový právny vzťah, ale dochádza k zmene v obsahu záväzkového vzťahu spočívajúcej v tom, že okrem povinnosti splniť hlavný peňažný záväzok je dlžník povinný splniť tiež akcesorický záväzok, teda úroky z omeškania. V tomto konaní je nesporne preukázané, že žalobcovia riadne a včas voči dlžníkovi ako i voči žalovanému nárok na úroky z omeškania uplatnili a to ešte pred samotným vznikom ručiteľského záväzku žalovaného, takže tento nárok v čase vzniku ručiteľského záväzku žalovaného existoval a trval, pričom trvá dodnes, nakoľko záväzok nebol vo výške žalovanej sumy dodnes splnený. Obmedzenie ručiteľského záväzku žalovaného výlučne na istinu záväzku a úroky z omeškania, ktoré existujú ku dňu prechodu majetku na nadobúdateľa rovnako nevyplýva z dikcie ustanovenia § 15 ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby, ktoré naopak upravuje, že žalovaný do výšky získanej hodnoty privatizovaného majetku svojim majetkom ručí za splnenie záväzkov nadobúdateľom privatizovaného majetku, v prejednávanom prípade tak záväzku na splnenie istiny ako i záväzku na úroky z omeškania. Výklad obmedzujúci ručiteľský záväzok žalovaného výlučne na istinu záväzku a úroky z omeškania, ktoré existujú ku dňu prechodu majetku na nadobúdateľa, sa prieči aj zákonodarcom sledovanému účelu a zmyslu prijatej právnej normy. Takáto interpretácia nie je akceptovateľná ani z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti a rovnako sa prieči aj rozumnému a spravodlivému usporiadaniu vzťahov založených § 15 ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby, nakoľko v kontexte reštitučného záväzku namiesto nápravy majetkových krívd spôsobuje krivdy nové, keď žalobcovia ako reštituenti po viac ako 30-tich rokoch uplatňovania ich nárokov by mali byť uspokojení výlučne do výšky istiny bez nároku na úroky z omeškania od 01.03.2003, ktoré si riadne a včas tak u žalovaného ako i u každého z povinných aj súdnou cestou uplatnili, a ktoré vzhľadom na dobu trvania omeškania s plnením nesporného a ručením žalovaného zabezpečeného reštitučného záväzku túto istinu ďaleko prevyšujú. Argumentácia žalovaného, že súd prvého stupňa postupoval nesprávne, keď posúdil nárok ako nárok reštitučný neobstojí. Nárok uplatňovaný žalobcami v tomto konaní titulom zákonného ručenia u žalovaného je nárokom na náhradu živého a mŕtveho inventára podľa 20 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku. Nad rámec uvedeného bolo v tomto konaní právoplatne ustálené, že v prejednávanej veci ide o reštitučný nárok a zákonné ručenie žalovaného podľa § 15 ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb. o
podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby je potrebné vykladať v kontexte zmyslu a účelu reštitučného zákonodarstva, spravidla odôvodňujúceho extenzívny výklad aplikovaných zákonných ustanovení. S interpretáciou ustanovenia § 15 ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby podporenou (i) zmyslom a účelom reštitučného zákonodarstva, spravidla odôvodňujúceho extenzívny výklad aplikovaných zákonných ustanovení obsiahnutou v odvolacom rozsudku a rovnako s interpretáciou obsiahnutou v medzitýmnom rozsudku sa stotožnil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku sp. zn. 7Cdo/143/2020 zo dňa 24.08.2022, ktorým zamietol dovolanie žalovaného. Rovnako nesporný je nárok Žalobcov na úrok z omeškania vo výške 13 % p.a. uplatnený voči Žalovanému, ktorý je s plnením svojho ručiteľského záväzku v omeškaní, a to najneskôr od právoplatného rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 55K/176/2004-1543 zo dňa 09.08.2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 13.09.2012 a ktorým bol zrušený konkurz na majetok úpadcu KM, s.r.o. "v konkurze" po splnení rozvrhového uznesenia. Žalobcovia nárok z titulu ručiteľského záväzku voči žalovanému riadne a včas uplatnili listami zo dňa 27.06.2012 a zo dňa 19.07.2012 ako i žalobou v tomto konaní zo dňa 23.11.2012. Argumentácia žalovaného o tom, že nárok na úroky z omeškania z dôvodu omeškania s plnením jeho zákonnej ručiteľskej povinnosti nebol v konaní kvalifikovane uplatnený je účelová a neobstojí. Nárok na zaplatenie úrokov z omeškania bol voči žalovanému uplatnený priamo žalobou, ktorou sa domáhajú splnenia ručiteľského záväzku žalovaným vo výške istiny spolu s úrokmi z omeškania, ktoré s účinnosťou od 18.11.2002 požadujú v súlade s právoplatným a vykonateľným súdnym rozhodnutím vo výške 13 % p.a. do úplného zaplatenia, teda vrátane obdobia po 13.09.2012 kedy sa žalovaný preukázateľne najneskôr dostal do omeškania s plnením svojho ručiteľského záväzku, a to až do úplného zaplatenia. Žalovaný napriek skutočnosti, že existenciu a výšku ručiteľského záväzku uznáva v takmer celej výške, konkrétne v rozsahu 96,9 % nároku uplatneného, dodnes neposkytol žiadne ani len čiastočné plnenie, ktorým by popri splnení svojho uznaného záväzku rovnako zastavil omeškanie s plnením záväzku a teda plynutie lehoty, za ktorú je povinný úroky z omeškania zaplatiť. Uznanie záväzku žalovaným vo výške EUR 88.912,48 nesporne vyplýva z procesnej obrany žalovaného v súdnom konaní ako i z jeho odvolania. Podstatným a spoločným znakom predmetných žalovaným v odvolaní citovaných judikátov Najvyššieho súdu Českej republiky je skutočnosť, že tieto sa zaoberali otázkou príslušenstva pohľadávky v podobe "poplatků z prodlení" podľa § 378 hosp. zák., nie otázkou príslušenstva pohľadávky v podobe "úroku z prodlení". "Úrok z prodlení", teda úrok z omeškania je na rozdiel od "poplatků z prodlení" podľa § 378 hosp. zák., príslušenstvom tejto pohľadávky, nie je samostatným nárokom a ako príslušenstvo je viazaný na istinu. V rámci ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Českej republiky nie sú žiadne pochybnosti o tom, že úroky z omeškania majú povahu opakujúcich sa dávok, ktoré je možné veriteľovi priznať súdnym rozhodnutím aj keď sa stanú splatnými až v budúcnosti (napr. Stanovisko občianskoprávneho kolégia a obchodného kolégia Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 19.4.2006 k rozhodovaniu súdu vo veciach úrokov z omeškania, požadovaných a priznávaných vo výške určovanej podľa ustanovenia § 1 nariadenia vlády č. 142/1994 Sb., zn. Cpjn 202/2005, ktoré bolo uverejnené pod č. 39 v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk, roč. 2006). Znamená to okrem iného, že pre povinnosť dlžníka platiť úroky z omeškania sú rozhodujúce len okolnosti, ktoré nastali v dobe, kedy došlo k omeškaniu so splnením dlhu (záväzku) z hlavného záväzkového právneho vzťahu; odlišuje sa tým od povinnosti platiť nájomné alebo ďalšie obdobné plnenia, ktoré sa síce rovnako pravidelne opakujú, avšak u nich sa k vzniku nároku na každú ďalšiu dávku vyžaduje, aby v budúcnosti pristúpili ďalšie právne skutočnosti. Okolnosť, či "každým ďalším dňom dlžník porušuje povinnosť plniť riadne a včas hlavný peňažný záväzkový vzťah", teda nie je pre povinnosť dlžníka platiť úroky z omeškania významná; povinnosť dlžníka platiť úroky z omeškania v budúcnosti zanikne, ak dôjde k splneniu dlhu (záväzku) alebo k jeho zániku z iného dôvodu, prípade sa (v svojom obsahu) zmení, ak sa zmenia okolnosti, ktoré boli významné pre výšku úroku z omeškania. Najvyšší súd Českej republiky z uvedených dôvodov dospel k záveru, že povinnosť platiť úroky z omeškania so splnením dlhu (záväzku) nevzniká samostatne (novo) za každý deň trvania omeškania, ale jednorazovo v deň, ktorým sa dlžník ocitol v omeškaní so splnením tohto záväzku. V Rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 27.02.2013, sp. zn. 23 Cdo 2410/2011 Najvyšší súd Českej republiky s poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Českej republiky (napr. Uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 23 Cdo 747/2011 zo dňa 27.07.2012) k otázke zákonného ručenia Fondu národného majetku podľa § 15 ods. 3 zákona č. 92/1992 Sb. zhodne s ustálenou rozhodovacou praxou potvrdzuje, že: "nelze oddělovat povinnost k zaplacení jistiny od povinnosti k zaplacení příslušenství, pokud by peněžitá pohledávka nebyla zaplacena včas. Ručí-li proto žalovaný (Fond národního majetku) za zaplacení peněžité pohledávky, zahrnuje jeho ručitelský závazek i příslušenství spočívající v zákonném úroku z prodlení." Predmetom žaloby v prejednávanej veci je ručenie Fondu národného majetku za splnenie pohľadávky, ktorá prešla po okamihu svojej splatnosti ako
neuhradená na nadobúdateľa privatizovaného majetku. Žalobca požadoval z titulu zákonného ručenia Fondu národného majetku zaplatenie istiny ako i úroku z omeškania. Odvolací súd ustálil, že nárok na úrok z omeškania vznikol prvý deň omeškania so zaplatením záväzku. Súčasťou privatizovaného majetku sa tak stala nielen pohľadávka na zaplatenie záväzku (istiny), ale aj jej príslušenstvo v podobe úroku z omeškania. Úrok z omeškania je príslušenstvom pohľadávky, nie je samostatným nárokom a ako príslušenstvo je viazaný na istinu. Je preto celkom obvyklé priznávať právo na úroky z omeškania, ktoré sa stanú splatnými až v budúcnosti, a tiež, ručenie žalovaného (Fond národného majetku) sa vzťahuje i na tento úrok, pokiaľ nebol prevedený záväzok splnený včas. Dovolanie sa týkalo úroku z omeškania. Najvyšší súd Českej republiky v predmetnom Rozsudku potvrdil názor odvolacieho súdu, že nie je možné oddeľovať povinnosť k zaplateniu istiny od povinnosti k zaplateniu príslušenstva, pokiaľ by peňažná pohľadávka nebola zaplatená včas. Ručí teda žalovaný (Fond národného majetku) za zaplatenie peňažnej pohľadávky, zahŕňa jeho ručiteľský záväzok aj príslušenstvo spočívajúce v zákonnom úroku z omeškania. Najvyšší súd Českej republiky na základe uvedených skutočností dospel k záveru, že otázka existencie peňažného záväzku a jeho príslušenstva v podobe úroku z omeškania za oneskorenú úhradu tohto záväzku je judikatúrou dostatočne riešená (porovnaj napr. Uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 27.07.2012, sp. zn. 23 Cdo 747/2011) a teda právne posúdenie veci odvolacím súdom je z hľadiska dovolacích dôvodov správne. V Uznesení Najvyššieho súdu Českej republiky č. 23 Cdo 747/2011 zo dňa 27.07.2012 Najvyšší súd Českej republiky s poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Českej republiky (napr. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21 Cdo 3173/2005 zo dňa 31.08.2006) k otázke zákonného ručenia Fondu národného majetku podľa § 15 ods. 3 zákona č. 92/1992 Sb. zhodne s ustálenou rozhodovacou praxou potvrdzuje, že: "nelze oddělovat povinnost k zaplacení jistiny od povinnosti k zaplacení příslušenství, pokud by peněžitá pohledávka nebyla zaplacena včas. Ručí-li proto žalovaný (Fond národního majetku) za zaplacení peňežité pohledávky, zahrnuje jeho ručitelský závazek i příslušenství spočívajíci v zákonném úroku z prodlení." Predmetom žaloby v prejednávanej veci je ručenie Fondu národného majetku za splnenie pohľadávky, ktorá prešla pred okamihom svojej splatnosti ako neuhradená na nadobúdateľa privatizovaného majetku. Žalobca požadoval z titulu zákonného ručenia Fondu národného majetku zaplatenie istiny ako i úroku z omeškania. Odvolací súd ustálil, že sporná pohľadávka v dobe uzavretia zmluvy o predaji podniku, ktorou sa realizovala privatizácia, už existovala, aj keď jej splatnosť nastala až neskôr. Úrok z omeškania na rozdiel od poplatku z omeškania podľa § 378 hospodárskeho zákonníka je príslušenstvom tejto pohľadávky, nie je samostatným nárokom a ako príslušenstvo je viazané na istinu. Je preto celkom obvyklé priznávať právo na úroky z omeškania, ktoré sa stanú splatnými až v budúcnosti, a tiež ručenie žalovaného (Fond národného majetku) sa vzťahuje i na tento úrok, pokiaľ nebol prevedený záväzok splnený včas. Dovolanie sa týkalo úroku z omeškania, ohľadne ktorého Fond národného majetku namietal, že záväzok zaplatiť úrok z omeškania v dobe prechodu privatizovaného majetku, ktorého súčasťou bola i pohľadávka žalobcu, neexistoval, a teda nemohol na nadobúdateľa majetku prejsť. Najvyšší súd Českej republiky v predmetnom Uznesení potvrdil názor odvolacieho súdu, že nie je možné oddeľovať povinnosť k zaplateniu istiny od povinnosti k zaplateniu príslušenstva, pokiaľ by peňažná pohľadávka nebola zaplatená včas. Ručí teda žalovaný (Fond národného majetku) za zaplatenie peňažnej pohľadávky, zahŕňa jeho ručiteľský záväzok aj príslušenstvo spočívajúce v zákonnom úroku z omeškania. Najvyšší súd Českej republiky na základe uvedených skutočností dospel k záveru, že otázka existencie peňažného záväzku a jeho príslušenstva v podobe úroku z omeškania za oneskorenú úhradu tohto záväzku je judikatúrou dostatočne riešená a odvolací súd sa vo svojom rozsudku od tohto riešenia nijak neodchýlil. Rozvrhovým uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 55K/176/2004Kl - 1510 zo dňa 14.06.2012 bolo Žalobcom priznané uspokojenie prihlásenej pohľadávky vo výške EUR 2.127,88. Žalobcovia dosiahnuté uspokojenie prihlásenej pohľadávky v konkurze vo výške EUR 2.127,88 prednostne započítali na dosiaľ vyčíslené úroky z omeškania, a to v plnej výške na úroky z omeškania od 20.04.2002 do 26.04.2002 vo výške 17,6 % p.a., t.j. EUR 304,85 a zostatok (EUR 1.823,03) na úroky z omeškania od 27.04.2002 do 29.10.2005 vo výške 16,5 % p.a., teda po zápočte predstavuje nárok Žalobcov na úroky z omeškania od 27.04.2002 do 29.10.2005 vo výške 16,5 % sumu EUR 5.771,67. Predmetný zápočet dosiahnutého uspokojenia v konkurznom konaní žalobcovia oznámili žalovanému súčasne s uplatnením nároku na plnenie ručiteľského záväzku žalovaného podľa § 15 ods. 4 Zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby a to listami zo dňa 27.06.2012 a zo dňa 19.07.2012, ako i žalobou v tomto konaní zo dňa 23.11.2012. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žiadosti zo dňa 19.07.2012 započítanie čiastočného uspokojenia pohľadávky v konkurznom konaní voči KM s.r.o. "v konkurze" žalobcami na úroky z omeškania nijakým spôsobom nenamietal. Žalovaný započítanie čiastočného uspokojenia pohľadávky v konkurznom konaní žalobcami na úroky z omeškania nenamietal ani po ďalšom liste zo dňa 09.08.2012 v ktorom žalovanému preukázali
splnenie podmienok pre vznik ručiteľského záväzku a uplatnili nárok voči žalovanému z titulu zákonného ručiteľského záväzku v rozsahu zhodnom s podanou žalobou v tomto konaní. Žalovaný predmetné započítanie čiastočného uspokojenia pohľadávky v konkurznom konaní na úroky z omeškania rovnako nenamietal ani vo vyjadrení k žalobe zo dňa 02.04.2013, podané súdu dňa 04.04.2013. Žalobcovia majú za to, že Žalovaný konkludentne súhlasil so spôsobom započítania žalobcami dosiahnutého uspokojenia v konkurznom konaní v celom rozsahu na úroky z omeškania, a teda nárok uplatňovaný žalobcami v tomto konaní je v celom rozsahu dôvodný a preukázaný. Zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní výslovne neupravuje otázku započítania výťažku z konkurzu, preto Žalobcovia nepostupovali v rozpore so zákonom pri započítaní výťažku z konkurzu prednostne na úroky z omeškania. Sám žalovaný vo svojom odvolaní tvrdí, že zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní je lex specialis k zákonu č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, čo znamená, že pokiaľ otázka započítania výťažku z konkurzu nie je ním výslovne upravená, použije sa na jej riešenie príslušné ustanovenie Obchodného zákonníka ako lex generalis, kde práve ustanovenie § 330 Obchodného zákonníka upravuje postup pri započítaní pohľadávky zhodne ako tento bol v prejednávanej veci aplikovaný žalobcami, teda započítanie plnenia prednostne na úroky z omeškania. Postup žalobcov pri započítaní teda v žiadnom prípade nemôže byť považovaný za neplatný právny úkon, ani za právny úkon, ktorý by zákon obchádzal. Z uvedených dôvodov navrhli potvrdiť rozhodnutie prvostupňového súdu. 4. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatňovaných odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je čiastočne dôvodné. 5. Podľa ust. § 15 ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby, na prechod záväzkov sa nevyžaduje súhlas veriteľa. Fond do výšky získanej hodnoty privatizovaného majetku ručí svojím majetkom za splnenie záväzkov nadobúdateľom privatizovaného majetku, ak sa s veriteľom nedohodne inak. Veriteľ je oprávnený domáhať sa splnenia týchto záväzkov od fondu, len ak svoju pohľadávku čo do právneho dôvodu a výšky oznámil fondu do jedného roka od okamihu prechodu záväzkov na nadobúdateľa privatizovaného majetku a ak vyčerpal všetky právne prostriedky na jej uspokojenie voči dlžníkov. 6. V preskúmavanej veci mal súd prvej inštancie zo skutkového hľadiska preukázané, že žalobcom bol rozsudkom Okresného súdu v Lučenci, sp. zn. 9C/48/02 zo dňa 11.04.2003 (právoplatný a vykonateľný dňa 02.06.2003) v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/347/03 zo dňa 10.12.2003 voči spoločnosti KM s.r.o. priznaný nárok na istinu 2.721.130,- SKK titulom peňažnej náhrady za živý a mŕtvy inventár spolu s úrokom z omeškania z prisúdenej istiny (2.721.130,- SKK) od 20.04.2002 do 26.04.2002 vo výške 17,6 %, od 27.04.2002 do 29.10.2002 vo výške 16,5 %, od 30.10.2002 do 17.11.2002 vo výške 16 % a od 18.11.2002 do zaplatenia vo výške 13 %, ako i trovy právneho zastúpenia vo výške 43.049,- SKK. Spoločnosť KM s.r.o. v zmysle vyššie uvedeného právoplatného rozsudku Okresného súdu Lučenec žalobcom neplnila ani len čiastočne, keďže na spoločnosť bol vyhlásený konkurz. Žalobcovia si pohľadávku priznanú vyššie uvedenými súdnymi rozhodnutiami prihlásili v konkurznom konaní v celkovej výške istiny 2.721.130,- SKK (90.324,97 eur), trov konania: 43.049,- SKK (1.428,96 eur) a úrokov z omeškania v celkovej výške 1.335.230,- SKK (44.321,52 eur). Pohľadávka žalobcov bola správcom konkurznej podstaty v celom rozsahu uznaná, pričom rozvrhovým uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 55K/176/2004-Kl - 1510 zo dňa 14.06.2012 bolo žalobcom priznané uspokojenie prihlásenej pohľadávky vo výške 2.127,88 eur. Žalobcovia dosiahnuté uspokojenie prihlásenej pohľadávky v konkurze vo výške 2.127,88 eur prednostne započítali na dosiaľ vyčíslené úroky z omeškania, a to v plnej výške na úroky z omeškania od 20.04.2002 do 26.04.2002 vo výške 17,6 % p.a., t.j. 304,85 eur a zostatok (1.823,03 eur) na úroky z omeškania od 27.04.2002 do 29.10.2002 vo výške 16,5 % p.a., teda po zápočte predstavoval nárok žalobcov na úroky z omeškania od 27.04.2002 do 29.10.2002 vo výške 16,5 % sumu 5.771,67 eur. 7. Žalovaný; s poukazom na judikatúru Najvyššieho súdu ČR; namietal svoje zákonné ručenie za splnenie záväzkov vzniknutých po prechode privatizovaného majetku na spoločnosť KM s.r.o. na základe Zmluvy o predaji podniku účinnej od 01.03.2003, a mal za to, že úroky z omeškania a trovy konania ku dňu 01.03.2003 neexistovali. Namietal tiež správnosť započítania peňažného plnenia dosiahnutého žalobcami na základe rozvrhového uznesenia v konkurznom konaní na úroky z omeškania.
8. Súd prvej inštancie správne posúdil ako nedôvodnú námietku žalovaného o nesprávnom postupe žalobcov pri započítaní uspokojenia dosiahnutého v konkurznom konaní (len) na úroky z omeškania. Odvolací súd považuje za správny názor súdu prvej inštancie, že pokiaľ zákon o konkurze a vyrovnaní č. 328/1991 Zb. neupravoval postup započítania pomerného uspokojenia dosiahnutého na základe rozvrhového uznesenia v konkurze na prihlásenú pohľadávku do konkurzného konania. Odvolací súd zastáva názor, že pri tejto absencii zákonnej úpravy o započítaní; za súčasnej nečinnosti dlžníka; nemôže byť na ujmu žalobcov, že dosiahnuté uspokojenie v rámci konkurzného konania prednostne započítali postupom podľa § 330 Obchodného zákonníka na úroky z omeškania. Odvolací súd sa nestotožnil s argumentáciou žalovaného, že v prípade absencie právnej úpravy je potrebné vychádzať z § 2 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní a uspokojenie z konkurzu započítať na pohľadávku žalobcov v zmysle zásady proporcionality. Uvedené všeobecné ustanovenie sa premieta do postupu pri uspokojovaní pohľadávok veriteľov z výťažku, a teda zásada proporcionality sa uplatní vzájomne medzi veriteľmi pri uspokojovaní ich prihlásených pohľadávok z výťažku majetku úpadcu a princíp pomerného uspokojenia ovláda pomerné uspokojovanie pohľadávok veriteľov v rámci konkurzu. Ani výkladom uvedeného ustanovenia nemožno spoľahlivo dospieť k záveru, že pomerné uspokojenie pohľadávok veriteľov zo speňaženého majetku úpadcu sa vzťahuje aj na právny úkon započítania si po skončení konkurzu plnenia dosiahnutého v konkurznom konaní na jednotlivé zložky (istinu, príslušenstvo a trovy) prihlásenej pohľadávky. Takýto extenzívny výklad právnej normy považuje odvolací súd za neakceptovateľný, v rozpore s princípom právnej istoty. Len skutočnosť, že išlo o zápočet plnenia dosiahnutého z výťažku speňaženého majetku úpadcu podľa názoru odvolacieho súdu neopodstatňuje aplikáciu zásady proporcionality na započítanie žalobcov po skončení konkurzu, keď uvedú situáciu rieši všeobecná právna úprava obsiahnutá v Obchodnom a Občianskom zákonníku. Žalovaný preto nedôvodne namieta, že právny úkon započítania žalobcov je neplatný pre rozpor so zákonom. Nejde ani o obchádzanie zákona, nakoľko svojimi účinkami sa započítanie žalobcov nijako nedotklo práv veriteľov prihlásených pohľadávok dosiahnuť pomerné uspokojenie z dlžníkovho majetku, a teda cieľ konkurzného konania nebol postupom žalobcov nijako dotknutý. 9. K znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne princíp právnej istoty vyplývajúci z čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, ktorého neopomenuteľným komponentom je predvídateľnosť práva. Základným predpokladom právnej istoty v oblasti aplikácie práva je poznateľnosť právnej normy a predvídateľnosť právnej normy, resp. poznateľnosť právneho stavu a predvídateľnosť právnych následkov. Extenzívny výklad, ktorého sa dovoláva žalovaný, podľa názoru odvolacieho súdu popiera predvídateľnosť práva, dôveru subjektov v jasnosť a prehľadnosť právnej úpravy a princíp právneho štátu, ktorého imanentnou súčasťou je aj princíp právnej istoty. 10. V danom prípade vymedzenie princípu proporcionality v § 2 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní je všeobecné, bez vzťahu ku konkrétnemu správaniu a bez vzťahu k určitému adresátovi právnej normy, a od žalobcov nemožno spravodlivo požadovať, aby na jeho základe postupovali pri započítaní pod následkom jeho neplatnosti. Žalobcovia, ktorí sa domáhajú v tomto konaní uspokojenia reštitučného nároku voči žalovanému ako ručiteľovi, nemohli na základe ust. § 2 ods.2 zákona o konkurze a vyrovnaní predvídať, že pokiaľ nezapočítajú dosiahnuté uspokojenie v konkurze pomerne na istinu, príslušenstvo a trovy konania, bude ich právny úkon započítania neplatný. Odvolací súd tak na základe uvedených úvah v danej veci neaplikoval závery rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 29Cdo 601/2008, ktoré navyše nie je ani súčasťou ustálenej súdnej praxe (čl. 2 ods. 2 C.s.p.). 11. Z akcesorickej povahy ručenia vyplýva, že obsah ručiteľského záväzku sa riadi obsahom hlavného záväzku a teda rozsah ručenia je zhodný s rozsahom záväzku dlžníka. Prevziať ručenie možno len za existujúci dlh. Ručiteľ sa môže zaviazať iba v rovnakom rozsahu alebo v užšom rozsahu, než je záväzok dlžníka, resp. iba za výhodnejších podmienok (ručenie za časť pohľadávky alebo za určitú dobu trvania pohľadávky). Ručenie sa vzťahuje na pohľadávku veriteľa spolu s jej príslušenstvom. Ručiteľ však nezodpovedá za nové dlhy dlžníka, ktoré prípadne vzniknú po vzniku ručenia. 12. V prejednávanej veci žalovaný prevzal ručenie za splnenie záväzku spoločnosťou KM s.r.o., ako nadobúdateľom privatizovaného majetku, účinnosťou Zmluvy o predaji podniku dňom 01.03.2003. Je nepochybné, že k uvedenému momentu existoval dlh vo výške istiny 90.324,97 eur (2.721.130,-SK) a počnúc od 20.04.2002 existovalo aj omeškanie spoločnosti KM s.r.o. so zaplatením tejto dlžnej istiny.
V takomto rozsahu hlavného záväzku preto žalovaný podľa § 15 ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb. prevzal zákonné ručenie za splnenie záväzku nadobúdateľom privatizovaného majetku. 13. Povinnosť dlžníka zaplatiť úroky z omeškania je jedným z právnych následkov omeškania dlžníka so splnením peňažného dlhu (záväzku) a spočíva v tom, že dlžník musí poskytnúť veriteľovi okrem vlastného plnenia (istiny) tiež stanovené percento z tej časti dlhu, s ktorým sa dostal do omeškania. V dôsledku omeškania dlžníka nevznikne medzi ním a veriteľom nový záväzkový vzťah; ak vznikne dlžníkovi povinnosť zaplatiť veriteľovi úroky z omeškania, dochádza tým k zmene v obsahu záväzkového právneho vzťahu spočívajúcej v tom, že vedľa povinnosti splniť hlavný záväzok, je dlžník povinný splniť tiež záväzok vedľajší (akcesorický). Povinnosť platiť úroky z omeškania nemôže trvať dlhšie ako trvá hlavný záväzok, splnením dlhu alebo jeho zánikom z iného dôvodu, zaniká tiež povinnosť platiť úroky z omeškania ako vedľajší záväzkový právny vzťah; zostáva tu iba povinnosť zaplatiť už splatné úroky z omeškania. Ak sa premlčí hlavný záväzok, dochádza k premlčaniu i vedľajšieho záväzku. 14. Úroky z omeškania majú povahu opakujúcich sa dávok, ktoré možno veriteľovi priznať súdnym rozhodnutím, i keď sa stanú splatnými iba v budúcnosti. To okrem iného znamená, že pre povinnosť dlžníka platiť úroky z omeškania sú rozhodujúce iba okolnosti, ktoré nastali v dobe, keď došlo k omeškaniu so splnením dlhu z hlavného záväzkového právneho vzťahu. 15. Povinnosť platiť úroky z omeškania teda nevzniká samostatne každý deň trvania omeškania, ale vzniká jednorazovo v deň, v ktorý sa dlžník ocitol v omeškaní so splnením svojho záväzku. Týmto dňom začína plynúť premlčacia doba na uplatnenie nároku na zaplatenie úrokov z omeškania a jej uplynutím sa právo na úroky z omeškania premlčí ako celok. 16. Odvolací súd teda nezastáva názor, že úroky z omeškania denne prirastajú k pohľadávke, a teda že počnúc 01.03.2003 ide v prípade úrokov z omeškania o nové dlhy dlžníka, ktoré vznikli po vzniku ručenia. Pre povinnosť dlžníka platiť úroky z omeškania sú rozhodujúce iba okolnosti, ktoré nastali v dobe, keď došlo k omeškaniu so splnením dlhu z hlavného záväzkového právneho vzťahu. Povinnosť platiť úroky z omeškania nevznikala tak samostatne za každý deň trvania omeškania, ale vznikla jednorazovo v deň, v ktorý sa nadobúdateľ privatizovaného majetku ocitol v omeškaní so splnením záväzku, narastal iba počet dní omeškania. V súvislosti so záverom, že právo na úroky nevzniká samostatne (nanovo) každý deň omeškania so splnením záväzku, sa odvolací súd priklonil k záverom vyplývajúcim z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Cdo 157/2009 z 29.júna 2010, ktoré si už v minulosti vo svojej rozhodovacej činnosti osvojil. 17. Ako na to správne poukázal i súd prvej inštancie, v čase prechodu majetku na nadobúdateľa bol záväzok voči žalobcom splatný a jeho plnenie bolo v omeškaní. Správne preto dospel k záveru, že záväzok na zaplatenie úrokov z omeškania platne existoval v čase prechodu majetku na nadobúdateľa spoločnosť KM s.r.o. Zo znenia § 15 ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb. nevyplýva, že by zákonné ručenie žalovaného bolo obmedzené iba na splnenie istiny či časti úrokov, alebo len na určitú dobu. Obmedzenie ručiteľského záväzku na užší rozsah než je záväzok dlžníka, resp. na výhodnejšie podmienky, nemožno ani žiadnym výkladom z uvedeného ustanovenia zákona dovodiť. Odvolací súd dodáva, že po tom, ako bol žalovaný vyzvaný žalobcami na splnenie ručiteľského záväzku listom zo dňa 27.06.2012 dostal sa samotný žalovaný do omeškania so splnením peňažného záväzku. 18. Pokiaľ však ide o záväzok nadobúdateľa privatizovaného majetku KM s.r.o. na zaplatenie trov súdneho konania vo výške 1.428,96 eur (43.049,-Sk), odvolací súd dospel, na rozdiel od súdu prvej inštancie, k záveru, že tieto nepredstavujú príslušenstvo pohľadávky v zmysle § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, vznikli až právoplatným rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 10.12.2003, a teda vznikli ako nový záväzok hlavného dlžníka až po vzniku ručenia, a preto sa na ne zákonné ručenie žalovaného nevzťahuje. Je nepochybné, že právo na náhradu trov sporového konania bolo konštituované na základe meritórneho rozsudku krajského súdu potvrdzujúceho v tejto časti rozsudok okresného súdu. Vznikol samostatný nárok na náhradu trov konania, ktorý má základ v procesnom práve; vznik nároku žalobcov proti žalovanému možno viazať výlučne na konštitutívne rozhodnutie súdu o priznaní nároku na náhradu trov konania. Do doby, pokiaľ nebolo o náhrade trov konania právoplatne rozhodnuté, nemožno hovoriť o existencii pohľadávky z titulu náhrady trov konania; právny dôvod plnenia vzniká až na základe právoplatného rozhodnutia súdu, ktoré má v tomto smere konštitutívnu povahu, pretože až do rozhodnutia všeobecného súdu o náhrade trov konania si strany medzi sebou nie sú
povinné navzájom nič plniť a každá z nich znáša svoje vlastné trovy, ktoré jej v priebehu konania vznikli; právoplatné a vykonateľné rozhodnutie všeobecného súdu o náhrade trov konania sa tak stáva právnym dôvodom plnenia. 19. Vzhľadom na to, že odvolací súd posúdil námietku žalovaného týkajúcu sa ustálenia rozsahu jeho zákonného ručenia za splnenie záväzkom nadobúdateľom privatizovaného majetku ako čiastočne dôvodnú, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil podľa § 388 C.s.p. tak, že uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne sumu 90.324,97 eur, spolu s úrokom z omeškania zo sumy 90.324,97 eur vo výške 16,5 % ročne od 27.04.2002 do 29.10.2002, v sume 5.771,67 eur, zo sumy 90.324,97 eur vo výške 16 % ročne od 30.10.2002 do 17.11.2002 v sume 752,30 eur, zo sumy 90.324,97 eur vo výške 13 % ročne od 18.11.2002 do zaplatenia, a vo zvyšku žalobu ako nedôvodnú zamietol. 20. Pri zrušení rozhodnutia odvolacieho súdu dovolacím súdom a vrátení veci tomuto súdu na ďalšie konanie rozhodne odvolací súd v novom rozhodnutí, ktorým sa konania končí, opäť o nároku na náhradu trov odvolacieho konania, a to vrátane nároku na náhradu trov dovolacieho konania. Tento nárok bude tvoriť jeden celok, a preto v takomto prípade bude odvolací súd rozhodovať jedným výrokom ("žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania v plnom rozsahu"). Z uvedeného je zrejmé, že dovolací súd vo výroku svojho zrušujúceho uznesenia nerozhoduje o nároku na náhradu trov dovolacieho konania, uvedie iba v odôvodnení svojho rozhodnutia odkaz na § 453 ods. 3 CSP. Toto platí tiež v prípade, ak súčasne dovolací súd zruší aj rozhodnutie súdu prvej inštancie. V takom prípade rozhodne o nároku na náhradu trov celého doterajšieho konania (prvej inštancie, odvolacieho konania, ako aj dovolacieho konania) opätovne súd prvej inštancie v jednom výroku ("žalobca má nárok na náhradu trov prvoištančného konania, odvolacieho konania a dovolacieho konania v plnom rozsahu"). Po právoplatnosti veci opätovne bude o výške trov celého konania rozhodovať súd prvej inštancie postupom podľa § 262 ods. 2 CSP. (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 1445). 21. O nároku na náhradu trov (celého) konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. Žalobcom, ktorý mali v konaní len nepatrný neúspech, priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.). 22. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).