{"guid": "82a92908-6e32-4a51-9c4a-31db9c0be158:fbfa52e5-eec6-43ff-adaf-2acb569257aa", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2024:1212232075.3", "spisova_znacka": "8Co/73/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/73/2024 z 24. 9. 2024", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 24. septembra 2024, sp. zn. 8Co/73/2024, ECLI:SK:KSBA:2024:1212232075.3", "identifikacne_cislo": "1212232075", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Jana Vlčková", "sudca_id": 318, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-jana-vlckova-318", "datum_vydania": "2024-09-24", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Reštitúcie a rehabilitácie"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-388", "nazov": "§ 388 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-388", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-388"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-388"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/fbfa52e5-eec6-43ff-adaf-2acb569257aa", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:1212232075.3", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1212232075.3", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1212232075.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n8Co/73/2024\n1212232075\n24. 09. 2024\nJUDr. Jana Vlčková\nECLI:SK:KSBA:2024:1212232075.3\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu\nJUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej, v spore žalobcov: X/ S. N., I.. XX.XX.XXXX, Z. Č.M..\nB. XX, Z., X/ V. W., I.. XX.XX.XXXX, Z. Z.K. X, Z., obaja zastúpení spoločnosťou HULE | BACHMAYRHEYDA | NORDBERG, s. r. o., so sídlom Ventúrska 8, Bratislava proti žalovanému: MH Manažment,\na. s., so sídlom Turbínová 3, Bratislava, IČO: 50 088 033, zastúpenému spoločnosťou Advokátska\nkancelária ECKER - KÁN & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Námestie Martina Benku 9, Bratislava,\no zaplatenie 91.753,93 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Mestského\nsúdu Bratislava IV zo dňa 03.augusta 2023, č.k. B2-8C/209/2012-461 v znení opravného uznesenia\nMestského súdu v Bratislave zo dňa 28.mája 2024 č.k. B2-8C/209/2012-536, takto\nrozhodol:\nOdvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť\nžalobcom 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne sumu 90.324,97 eur, spolu s úrokom z omeškania zo sumy\n90.324,97 eur vo výške 16,5 % ročne od 27.04.2002 do 29.10.2002, v sume 5.771,67 eur, zo sumy\n90.324,97 eur vo výške 16 % ročne od 30.10.2002 do 17.11.2002 v sume 752,30 eur, zo sumy 90.324,97\neur vo výške 13 % ročne od 18.11.2002 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, a vo\nzvyšku žalobu\nzamieta.\nŽalobcovia 1/ a 2/ majú spoločne a nerozdielne proti žalovanému nárok na náhradu trov\nprvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania v rozsahu 100 %.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcom v 1. a 2.\nrade spoločne a nerozdielne sumu 91.753,93 eur, spolu s úrokom z omeškania zo sumy 90.324,97 eur\nvo výške 16,5 % ročne od 27.04.2002 do 29.10.2002, v sume 5.771,67 eur, vo výške 16 % ročne od\n30.10.2002 do 17.11.2002 v sume 775,78 eur, zo sumy 91.753,93 eur vo výške 13 % ročne od 18.11.2002\ndo zaplatenia, žalobcom priznal nárok na plnú náhradu trov konania. Skutkový stav zistený vykonaným\ndokazovaním po právnej stránke posúdil podľa § 20, § 28 ods 3 písm. h) zákona č. 229/1991 Zb. o\núprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku, podľa § 15 ods. 4 zákona č.\n92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby, a dospel k záveru, že žalobe je potrebné\nvyhovieť. V konaní bolo jednoznačné preukázané a medzi stranami nebolo sporné, že žalobcom bol\nrozsudkom Okresného súdu v Lučenci, sp. zn. 9C/48/02 zo dňa 11.04.2003 (právoplatný a vykonateľný\ndňa 02.06.2003) v spojení s Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/347/03 zo dňa\n10.12.2003 voči spoločnosti KM s.r.o. priznaný nárok na istinu 2.721.130,- SKK (90.324,97 eur) titulom\npeňažnej náhrady za živý a mŕtvy inventár spolu s úrokom z omeškania z prisúdenej istiny (2.721.130,SKK) od 20.04.2002 do 26.04.2002 vo výške 17,6 %, od 27.04.2002 do 29.10.2002 vo výške 16,5\n%, od 30.10.2002 do 17.11.2002 vo výške 16 % a od 18.11.2002 do zaplatenia vo výške 13 %, ako\ni trovy právneho zastúpenia vo výške 43.049,- SKK. Nesporná bola medzi stranami aj skutočnosť, že\n\nspoločnosť KM s.r.o. v zmysle vyššie uvedeného právoplatného rozsudku Okresného súdu Lučenec\nžalobcom neplnila ani len čiastočne, keďže na spoločnosť bol vyhlásený konkurz. Žalobcovia si\npohľadávku priznanú vyššie uvedenými súdnymi rozhodnutiami prihlásili v konkurznom konaní v celkovej\nvýške istiny 2.721.130,- SKK (90.324,97 eur), trov konania: 43.049,- SKK (1.428,96 eur) a úrokov z\nomeškania v celkovej výške 1.335.230,- SKK (44.321,52 eur). Pohľadávka žalobcov bola správcom\nkonkurznej podstaty v celom rozsahu uznaná, pričom rozvrhovým uznesením Krajského súdu v Banskej\nBystrici č.k. 55K/176/2004-Kl - 1510 zo dňa 14.06.2012 bolo žalobcom priznané uspokojenie prihlásenej\npohľadávky vo výške 2.127,88 eur. V konaní ďalej nebolo sporné, že žalobcovia dosiahnuté uspokojenie\nprihlásenej pohľadávky v konkurze vo výške 2.127,88 eur prednostne započítali na dosiaľ vyčíslené\núroky z omeškania, a to v plnej výške na úroky z omeškania od 20.04.2002 do 26.04.2002 vo výške 17,6\n% p.a., t.j. 304,85 eur a zostatok (1.823,03 eur) na úroky z omeškania od 27.04.2002 do 29.10.2002 vo\nvýške 16,5 % p.a., teda po zápočte predstavoval nárok žalobcov na úroky z omeškania od 27.04.2002\ndo 29.10.2002 vo výške 16,5 % sumu 5.771,67 eur. Pre ustálenie výšky peňažnej náhrady za živý a\nmŕtvy inventár sa v prvom rade vysporiadal s námietkou žalovaného o nesprávnom postupe žalobcov\npri započítaní uspokojenia dosiahnutého v konkurznom konaní na úroky z omeškania. V tejto súvislosti\nuviedol, že účelom zákona o konkurze a reštrukturalizácii (predtým zákon o konkurze a vyrovnaní) je\nzabezpečiť pohľadávky oprávnených veriteľov v prípade, že sa dlžník dostane do úpadku. Celý proces\nod začatia konkurzného konania až po jeho skončenie, t.j. vrátane uspokojenia prihlásenej pohľadávky\nsa spravuje ust. predmetného zákona. Konkurzné konanie je samostatným druhom civilného procesu.\nHlavným významom konkurzného práva je úprava postupu súdu, veriteľov, dlžníka, správcu a ostatných\nsubjektov pri speňažení majetku dlžníka a pomernom uspokojení pohľadávok veriteľov zo získaného\nvýťažku. Samotný zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní (ktorý sa aplikoval na konkurzné\nkonanie spoločnosti KM s.r.o) výslovne neupravoval, že by sa suma priznaná v rámci uspokojenia\nprihlásenej pohľadávky v konkurznom konaní mala najprv započítať na istinu a až následne na úroky. V\nzmysle § 33 ods. 1 písm. a) zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní sú z uspokojenia pohľadávok\nvylúčené úroky z pohľadávok veriteľov vzniknutých pred vyhlásením konkurzu, ak prirástli v čase od\nvyhlásenia konkurzu. V konaní však nebolo sporné, že žalobcovia dosiahnuté uspokojenie prihlásenej\npohľadávky v konkurze vo výške 2.127,88 eur prednostne započítali na dosiaľ; vyčíslené úroky z\nomeškania, a to v plnej výške na Okresným súdom Lučenec priznané úroky z omeškania od 20.04.2002\ndo 26.04.2002 vo výške 17,6 % ročne a zostatok (1.823,03 eur) na úroky z omeškania od 27.04.2002 do\n29.10.2002 vo výške 16,5 % ročne. Pokiaľ na spoločnosť KM s.r.o. bol vyhlásený konkurz a to uznesením\nzo dňa 08.04.2005, nejednalo sa pri uspokojených úrokoch z omeškania o úroky, ktoré by prirástli až po\nvyhlásení konkurzu, t.j. nemožno ich považovať za úroky, ktoré by boli vylúčené z uspokojenia. Uvedené\nnapokon potvrdzuje aj samotný fakt, že pohľadávka žalobcov bola správcom konkurznej podstaty v\ncelom rozsahu uznaná (t.j. aj v časti vyčíslených úrokov z omeškania v celkovej výške 44.321,52\neur). Vzhľadom na vyššie uvedené, pri absencii kogentnej zákonnej úpravy, ktorá pri prikazovala sumu\npriznanú v rámci konkurzného konania, prednostne započítať na istinu, považoval konanie žalobcov\npri započítaní uspokojenia dosiahnutého v konkurznom konaní za akceptovateľné. Súd naviac uvádza,\nže na daný prípad nemožno aplikovať ustanovenie § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle\nktorého pri čiastočnom plnení peňažného dlhu sa plnenie dlžníka započítava najprv na istinu a potom na\núroky, ak dlžník neurčí inak. Ako už bolo vyššie uvedené konkurzné konanie, či už v zmysle pôvodného\nzákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní alebo zákona č. 7/2005 o konkurze a reštrukturalizácii\na o zmene a doplnení niektorých zákonov je konaním \"sui generis\", v ktorom ustanovenie § 566 ods.\n2 Občianskeho zákonníka aplikovať nemožno, pretože ide o konanie, ktorého priebeh je upravený v\nsamostatnom zákone. Obranu žalovaného považoval v tomto smere za účelovú, keďže predmetné\nzapočítanie čiastočného uspokojenia pohľadávky v konkurze na úroky z omeškania žalobcami nastalo\nešte v roku 2012, o čom bol žalovaný (resp. jeho právny predchodca) informovaný listom zo dňa\n27.06.2012 spolu so žiadosťou o splnenie záväzkov vyplývajúcich z ručiteľskej povinnosti v zmysle § 15\nods. 4 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby. Žalovaný (resp. jeho\nprávny predchodca) vo svojom vyjadrení k žiadosti zo dňa 19.07.2012 spôsob započítania čiastočného\nuspokojenia pohľadávky v konkurznom konaní na úroky z omeškania nijakým spôsobom nenamietal.\nŽalovaný predmetné započítanie čiastočného uspokojenia pohľadávky v konkurznom konaní na úroky\nz omeškania rovnako nenamietal ani vo vyjadrení k žalobe zo dňa 02.04.2013 a v zásade ani v rámci\nskoro celého predmetného súdneho konania, ktoré začalo podaním žaloby na súd dňa 23.11.2012.\nŽalovaný túto námietku v konaní prezentoval po prvýkrát až v jeho podaní zo dňa 05.06.2023, t.j.\nskoro 11 rokov od začatia súdneho konania. Rovnako za neopodstatnenú považoval argumentáciu\nžalovaného, že zákonné ručenie v zmysle § 15 ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb. sa nevzťahuje na úroky\nz omeškania počnúc dňom 01.03.2003, keďže mal za to, že ručí len za tie úroky z omeškania, ktoré\n\nexistovali ku dňu prechodu majetku na nadobúdateľa zmluvou o predaji časti podniku č. 2212/2002 zo\ndňa 17.02.2003, ktorá nadobudla účinnosť dňa 01.03.2003. Spoločnosť KM s.r.o. nadobudla na základe\nzmluvy o predaji podniku č. 2212/2002 majetok pôvodnej povinnej osoby Slovosivo, š.p., Semenársky\nštátny majetok Lučenec, v rozsahu vymedzenom v § 2, § 3 ods. 2, § 15 ods. 1 zákona č. 92/1991\nZb., teda vrátane záväzku z dohody o náhrade za živý a mŕtvy inventár zo dňa 02.09.1993, čo bolo\npotvrdené aj rozsudkom Okresného súdu Lučenec 9C/48/02 zo dňa 11.04.2003, a preto bolo potrebné vo\nvzťahu k posúdeniu osoby ručiteľa za splnenie všetkých záväzkov (judikovaných rozsudkom Okresného\nsúdu Lučenec 9C/48/02 zo dnˇa 11.04.2003), týmto nadobúdateľom privatizovaného majetku aplikovať\n§ 15 ods. 4 cit. zákona, v zmysle ktorého zákonné ručenie svedčí žalovanému. V tejto súvislosti je\nnutné zdôrazniť, že v čase prechodu majetku na nadobúdateľa (spoločnosť KM s.r.o.) bol záväzok voči\nžalobcom splatný, plnenie záväzku bolo v omeškaní a žalobcovia riadne a včas súdnou cestou uplatnili\nnárok na úroky z omeškania, ktoré boli napokon v súdnom konaní vedenom proti KM s.r.o. priznané\nvo výške 16,5 % ročne od 27.04.2002 do 29.10.2002, vo výške 16 % ročne zo sumy 30.10.2002 do\n17.11.2002 a vo výške 13 % ročne od 18.11.2002 do úplného zaplatenia. A teda aj keby súd vyhodnotil\nargumentáciu žalovaného vo vyššie naznačenom smere za dôvodnú, nič by to nemenilo na závere, že\nzáväzok na zaplatenie úrokov z omeškania platne existoval v čase prechodu majetku na nadobúdateľa\n(spoločnosť KM s.r.o.). Naviac obmedzenie ručiteľského záväzku žalovaného výlučne na istinu záväzku\na úroky z omeškania, ktoré existujú ku dňu prechodu majetku na nadobúdateľa rovnako nevyplýva z\ndikcie ustanovenia § 15 ods. 4 Zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné\nosoby, ktoré naopak upravuje, že žalovaný svojim majetkom ručí za splnenie záväzkov nadobúdateľom\nprivatizovaného majetku, v prejednávanom prípade tak záväzku na splnenie istiny ako i záväzku na\núroky z omeškania a v neposlednom rade za priznané trovy konania v konaní vedenom na Okresnom\nsúde Lučenec pod sp. zn. 9C/48/02. Takýto výklad obmedzujúci ručiteľský záväzok žalovaného výlučne\nna istinu záväzku a úroky z omeškania, ktoré existujú ku dňu prechodu majetku na nadobúdateľa, sa\nprieči princípu spravodlivosti a rozumného vysporiadania vzťahov ako aj zákonodarcom sledovanému\núčelu prijatej právnej normy a rovnako rozumnému a spravodlivému usporiadaniu vzťahov založených\n§ 15 ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby. Je prirodzenou\npožiadavkou kladenou na všeobecné súdy a iné orgány verejnej moci, ktoré rozhodujú o reštitučných\nnárokoch oprávnených osôb, aby, riadiac sa zásadami materiálneho právneho štátu, pristupovali k\ninterpretácii reštitučných zákonov s určitou veľkorysosťou a naopak, brali do úvahy pre minulý režim\npríznačné nedostatky vtedajšej legislatívy, najmä však často sa vyskytujúcu svojvôľu vtedajších štátnych\na iných orgánov pri uplatňovaní moci a zásahy štátnych orgánov z obdobia neslobody namierené proti\nľudským právam a slobodám. Rozhodne však pri dôslednej individualizácii každého prípadu nemožno\nuvedené nedostatky pričítať na vrub oprávnenej osoby (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.\nzn. II. ÚS 7/2014 z 11. júna 2015). Námietku žalovaného o nesprávnom uplatnení úrokov z omeškania\nzo sumy 90.324,97 eur vo výške 16,5 % ročne od 27.04.2002 do 29.10.2002 v sume 5.771,67 eur,\nvo výške 16 % ročne od 30.10.2002 do 17.11.2002 v sume 775,78 eur vyhodnotil ako irelevantnú a to\npráve s poukazom na záver tunajšieho súdu o správnosti postupu žalobcov pri započítaní uspokojenia\ndosiahnutého v konkurznom konaní na úroky z omeškania. Vzhľadom k neopodstatnenosti námietok\nžalovaného v časti započítania uspokojenia dosiahnutého v konkurznom konaní na úroky z omeškania\nako aj v časti napádaných úrokov z omeškania, súd žalobe v celom rozsahu v znení žalobného návrhu\nvyhovel. Žalobcovia mali vo veci plný úspech, preto im súd v súlade s § 255 ods. 1 Civilného sporového\nporiadku priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.\n2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, ktorý sa domáhal\njeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne jeho zmeny tak,\naby bola žaloba zamietnutá, z dôvodov podľa § 365 písm. d), f) a h) C.s.p. t.j., že konanie má inú\nvadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie dospel na\nzáklade vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvej inštancie\nvychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie ohľadne\nzapočítania, keďže jeho argumentácia nespočívala v námietke, že žalobcovia mali započítať výťažok\ndosiahnutý v konkurze najskôr na istinu a až potom na úroky z omeškania, ale spočívala v tom,\nže uspokojenie z konkurzu vo výške 2.127,88 Eur bolo nutné započítať na pohľadávky Žalobcov v\nzmysle zásady proporcionality, t.j. pomerne na vyrovnanie istiny a príslušenstva, pričom vo vzťahu k\nŽalovanému, ako zákonnému ručiteľovi, bolo nutné diferencovať istinu pohľadávky z titulu náhrady za\nživý a mŕtvy inventár, istinu pohľadávky z trov konania, za ktorú Žalovaný v zmysle jeho procesnej\nobrany neručí a príslušenstvo pohľadávky z titulu náhrady za živý a mŕtvy inventár (prihlásené do\nkonkurzu v celkovej výške 44.321,52 Eur), za ktoré Žalovaný po účinnosti Zmluvy o predaji časti podniku\n\nč. 2212/2002 neručí. Žalobcovia tak mali započítať na istinu 90.324,97 Eur sumu vo výške 1.412,49\nEur (66,38% z celkovej prihlásenej pohľadávky v konkurze, t.j. 66,38 % zo sumy uspokojenia), čiže\npo zápočte istina čiastočne zanikla a môže ručiť len do výšky istiny 88.912,48 Eur. Vo vzťahu k\núrokom z omeškania, zápočtom mohla zaniknúť len časť úrokov z omeškania vo výške 693,05 Eur\n(32,57% z celkovej prihlásenej pohľadávky v konkurze, t.j. 32,57 % zo sumy uspokojenia) a preto\npokiaľ ide o úroky z omeškania pred účinnosťou Zmluvy o predaji časti podniku č. 2212/2002 zo dňa\n17.02.2003, mohli Žalobcovia Návrhom v tomto konaní uplatniť úroky z omeškania vo výške 16,5%\np.a. zo sumy 90.324,97 Eur od 27.04.2002 do 29.10.2002 v sume 7.206,50 Eur, vo výške 16% p.a.\nzo sumy 90.324,97 Eur od 30.10.2002 do 17.11.2002, vo výške 13% p.a. zo sumy 90.324,97 Eur od\n18.11.2002 do 28.02.2003. Keďže žalobcovia uplatnili za obdobie od 27.04.2002 do 29.10.2002 úroky\nz omeškania v sume 5.771,67 Eur, vzniesol na rozdiel medzi sumou 5.771,67 Eur a sumou 7.206,50\nEur námietku premlčania a žiadal, aby uvedený rozdiel nebol priznaný. Je nesporné, že žalobcovia\nsi do konkurzu na majetok spol. KM prihlásili istinu pohľadávky z náhrady za živý a mŕtvy inventár v\nsume 90.324,97 Eur a úroky z omeškania z tejto istiny v sume 44.321,52 Eur a istinu pohľadávky z trov\nkonania vo výške 1.428,96 Eur. Z tvrdení žalobcov usudzuje, že postupovali pri započítaní uspokojenia\nz konkurzného konania podľa § 330 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník. Namietal, že uvedený\npostup nie je správny a je v rozpore so zákonom, in eventum zákon obchádza, keďže zák. č. 328/1991\nZb. o konkurze a vyrovnaní je lex specialis k zák. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník. Postup podľa\nObchodného zákonníka, ako lex generalis, by sa bol uplatnil za predpokladu, že zák. č. 328/1991 Zb. o\nkonkurze a vyrovnaní by predmetnú otázku neupravoval. Keďže však zák. č. 328/1991 Zb. o konkurze\na vyrovnaní výslovne upravuje zásadu pomerného uspokojenia veriteľov z dlžníkovho majetku, veriteľ\nnemôže svojvoľne započítať uspokojenie z konkurzného konania podľa zásady priority prednostne na\npríslušenstvo pred istinou. Predmetný záver je podporený aj právnym záverom Rozsudku NS ČR, sp.\nzn. 29 Cdo 601/2008 . Započítanie zo strany žalobcov, kedy prednostne započítali na príslušenstvo,\nje právny úkon absolútne neplatný podľa § 39 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, nakoľko\nsvojím obsahom a účelom odporuje zákonu, in eventum zákon obchádza, keďže priamym dôsledkom\nzapočítania je stav, kedy nebola dodržaná zásada pomerného uspokojenia veriteľov v konkurznom\nkonaní v zmysle zák. č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní. Vo vzťahu k rozsahu ručiteľského záväzku\npoukázal na judikatórne závery Najvyššieho súdu ČR, ktoré riešili, obdobné, analogické veci a podľa\nktorých, predmetom zákonného ručenia žalovaného môžu byť len tie záväzky, ktoré na nadobúdateľa\nprivatizovaného majetku prešli ku dňu, kedy na neho prešiel privatizovaný majetok spolu so súvisiacimi\nzáväzkami a podľa ktorých, žalovaný neručí za záväzky, ktoré vzniknú v budúcnosti, vrátane záväzkov na\nzaplatenie úrokov z omeškania, ktoré vzniknú po uvedenom dni (po prechode privatizovaného majetku\nna nadobúdateľa). Predmetné judikatórne závery Najvyššieho súdu ČR pritom predstavujú spôsob\nvýkladu príslušných hmotnoprávnych ustanovení (§ 15 zák. č. 92/1991 Zb. a zák. č. 328/1991 Zb. o\nkonkurze a vyrovnaní vo vzťahu k pomernému uspokojovaniu veriteľov a započítaniu a predmetný\nvýklad je celkom legitímne aplikovateľný aj na tento prípad, keďže právne a spoločenské podmienky\nv SR boli v rozhodnej dobe obdobné a porovnateľné ako v ČR. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa\n05.06.2023, poukázal na skutočnosť, že privatizačné zákony, Zákon o konkurze a vyrovnaní, ako aj\nObčiansky a Obchodný zákonník, boli v rozhodnej dobe v SR aj v ČR porovnateľné, a v mnohých\nprávnych otázkach rovnaké, a je bežné, že slovenské súdy sa v rámci svojej rozhodovacej praxe\ntýkajúcej sa daného obdobia, inšpirovali a inšpirujú aj českou judikatúrou. Aj napriek vyššie uvedenému,\nt.j. že sa v rámci svojej procesnej obrany bránil ustálenými judikatórnymi závermi, súd prvého stupňa\ntieto závery žiadnym spôsobom nereflektoval a súčasne ani v napadnutom rozsudku žiadnym spôsobom\nnevysvetlil, z akého dôvodu sa v danej veci s obdobným skutkovým a právnym základom, ktorá je\npredmetom tohto konania, nestotožnil s predmetnou judikatúrou predloženou žalovaným. Trvá na svojej\nargumentácii podporenej judikatórnymi závermi, t.j. má za to, že neručí za úroky z omeškania, a rovnako\ntak ani za pohľadávku z trov konania, po prechode privatizovaného majetku na spol. KM. Úrok z\nomeškania vzniká priebežne, každý deň, a preto nie je správny záver súdu prvého stupňa o tom, že\nzáväzok na zaplatenie úrokov z omeškania platne existoval v čase prechodu majetku na nadobúdateľa,\nspol. KM, resp. Žalovaný upresňuje, že tento záväzok existoval len v rozsahu ku dňu prechodu majetku\nna nadobúdateľa, avšak ku dňu 01.03.2003 neexistoval záväzok na zaplatenie úrokov z omeškania\ndo budúcnosti, t.j. tak ako si ho uplatnili žalobcovia, keďže úrok z omeškania vzniká priebežne ako\ndenná majetková sankcia. V čase prechodu majetku na nadobúdateľa dňom 01.03.2003 neexistoval\nnárok na zaplatenie úrokov z omeškania v rozsahu, ako si ho uplatnili žalobcovia. Z rovnakých dôvodov\nnamietol nárok na trovy konania vo výške 1.428,96 Eur. Zákonné ručenie sa nevzťahuje na pohľadávku\nŽalobcov z trov konania, keďže vznikla až po prechode privatizovaného majetku na nadobúdateľa.\nRozsudok OS Lučenec, sp. zn. 9C 48/02, ktorým boli trovy konania priznané Žalobcom, bol potvrdený\n\nRozsudkom KS BB, sp. zn. 17Co 347/03 zo dňa 10.12.2003, t.j. po prechode majetku na spol. KM. V\nsúvislosti s okamihom vzniku pohľadávky na náhradu trov konania poukázal na judikatúru, v zmysle\nktorej vo vzťahu k pohľadávke na náhradu trov konania je rozhodnutie súdu konštitutívne. Súd prvého\nstupňa sa však v odôvodnení napadnutého rozsudku žiadnym spôsobom nevysporiadal s námietkou o\ntom, že neručí za pohľadávku z trov konania, ktorá vznikla až po prechode majetku na nadobúdateľa\nspol. KM. Má za to, že právna úprava zákonného ručenia podľa § 15 ods. 4 zák. č. 92/1991 Zb.35\n(v znení ku dňu prechodu privatizovaného majetku na spol. KM) zodpovedala uvedeným judikatórnym\nzáverom, nakoľko podľa slovenskej právnej úpravy (a rovnako aj podľa českej právnej úpravy), Fond\nnárodného majetku/žalovaný ručil do výšky získanej hodnoty privatizovaného majetku, t.j. aj zákonné\nznenie limituje ručiteľskú povinnosť Fondu národného majetku, zákonné znenie výslovne uvádza, že\nručenie Fondu národného majetku je len do výšky získanej hodnoty privatizovaného majetku, t.j. ak\nna nadobúdateľa prešiel záväzok vo výške 2.713.000,00 Sk (vychádzajúc z údaja podľa Zmluvy o\npredaji časti podniku č. 2212/2002), Fond národného majetku nemôže konkrétnemu veriteľovi ručiť\ndo vyššej hodnoty. Namietal tiež právne posúdenie veci súdom prvého stupňa, ktorý v odôvodnení\nnapadnutého Rozsudku citoval § 20 a § 28 ods. 3 písm. h) zák. č. 229/1991 Zb. a § 15 ods. 4 zák. č.\n92/1991 Zb. a Nález ÚS SR, sp. zn. II. ÚS 7/2014, ktorý sa týka rozhodovania súdov o reštitučných\nnárokoch a interpretácie reštitučných zákonov. Odôvodnenie je v časti právnych predpisov chybné,\nkeďže zák. č. 229/1991 Zb. nemá ustanovenie § 28 ods. 3 písm. h). Súd prvého stupňa pravdepodobne\nvychádzal z § 28 ods. 3 písm. h) zák. č. 92/1991 Zb.. Súd prvého stupňa postupoval nesprávne, keď\nposúdil nárok, ktorý je predmetom tohto konania, ako nárok reštitučný. V tomto prípade je potrebné\nodlišovať reštitučné nároky a nároky plynúce z privatizácie, keďže nejde o totožné pojmy. Reštitučné\nnároky sú upravené reštitučným zákonodarstvom, predovšetkým zák. č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych\nrehabilitáciách, 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu\nmajetku v znení neskorších predpisov, zák. č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o\nzmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach\nna usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov. Predmetom tohto konania však\nnie je reštitučný nárok, ale nárok plynúci z privatizácie, konkrétne nárok na základe zákonného ručenia\nŽalovaného za záväzky nadobúdateľa privatizovaného majetku plynúci z § 15 ods. 4 zák. č. 92/1991\nZb.. Súd prvého stupňa bez bližšieho vysvetlenia posúdil nárok ako reštitučný, pričom predmetom tohto\nkonania nie je reštitúcia, ale privatizácia a nároky z nej plynúce. Rovnako tak, súd prvého stupňa vágne\nargumentuje tým, že výklad obmedzujúci ručiteľský záväzok výlučne na istinu a úroky z omeškania,\nktoré existujú ku dňu prechodu majetku na nadobúdateľa, sa prieči zákonodarcom sledovanému účelu\nprijatej právnej normy § 15 ods. 4 zák. č. 92/1991 Zb., pričom žiadnym spôsobom bližšie neozrejmil, aký\nmá byť tento účel prijatej právnej normy.\n3. Žalobcovia vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedli, že výšku uplatneného nároku\nskrátene odvodzujú z Dohody o náhrade za živý a mŕtvy inventár uzatvorenej dňa 02.09.1993 ako\noprávnenými osobami so štátnym podnikom SLOVOSIVO, Semenársky štátny majetok, š.p. ako\npovinnou osobou (ďalej len \"Dohoda o náhrade za živý a mŕtvy inventár\"), v ktorej bola celková hodnota\nodňatého inventáru vyčíslená na SKK 3.419.097,- a ktorú povinná osoba splnila len čiastočne vo výške\nSKK 697.966,35. Žalobcovia sa žalobou o plnenie záväzku z Dohody o náhrade za živý a mŕtvy inventár\nzo dňa 30.08.1994, z dôvodu omeškania povinnej osoby so splnením splatného záväzku, domáhali\nsplnenia záväzku voči povinnej osobe - štátnemu podniku SLOVOSIVO, Semenársky štátny majetok,\nš.p. súdnou cestou, kde konanie bolo postúpené Okresnému súdu v Lučenci, č.k. 9C 136/97 (neskôr č.k.\n9C 48/02). Počas prebiehajúceho súdneho konania bola povinná osoba - štátny podnik SLOVOSIVO,\nSemenársky štátny majetok, š.p. rozhodnutím zakladateľa - Ministerstva pôdohospodárstva SR zo dňa\n23.10.1998 zrušená. Na časť majetku bola nariadená likvidácia, zostatok majetku prešiel na žalovaného.\nŽalovaný následne predal časť podniku Zmluvou o predaji podniku spoločnosti LUTE NOVA plus s.r.o.\nLučenec, na ktorú prešli okrem iného záväzky z plnenia reštitučných nárokov, a teda záväzok voči\nŽalobcom z Dohody o náhrade za živý a mŕtvy inventár. Na návrh Žalobcov do súdneho konania\nvedenom pred Okresným súdom v Lučenci, č.k. 9C 136/97 (neskôr č.k. 9C 48/02) na základe Uznesenia\nsúdu zo dňa 23.06.1999 pristúpila na strane žalovaných spoločnosť LUTE NOVA plus s.r.o. Lučenec\na Žalovaný titulom zákonného ručiteľského záväzku podľa § 15 ods. 4 Zákona č. 92/1991 Zb. o\npodmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby. Konanie proti týmto žalovaným Okresný súd Lučenec\nvylúčil na samostatné konania, ktoré bolo ďalej vedené pod sp. zn. 9C 48/02. Počas prebiehajúceho\nsúdneho konania žalovaný dňa 14.10.2000 odstúpil od Zmluvy o predaji podniku so spoločnosťou LUTE\nNOVA plus s.r.o. a Zmluvou o predaji podniku č. 2212/2002 zo dňa 17.02.2003, účinnou od 01.03.2003\npredal časť podniku spoločnosti KM s.r.o. Na spoločnosť KM s.r.o. prešiel okrem iného aj záväzok\n\nz plnenia reštitučných nárokov, a teda záväzok voči Žalobcom z Dohody o náhrade za živý a mŕtvy\ninventár. Uznesením Okresného súdu v Lučenci zo dňa 10.03.2003 do súdneho konania na strane\nžalovaných pristúpila spoločnosť KM s.r.o. Rozsudkom Okresného súdu v Lučenci, sp. zn. 9C 48/02\nzo dňa 11.04.2003 (právoplatný a vykonateľný dňa 02.06.2003) bola spoločnosť KM s.r.o. zaviazaná\nzaplatiť žalobcom sumu SKK 2.721.130,- spolu s 13 % úrokmi z omeškania počnúc od 15.03.2003\ndo zaplatenia ako i trovy právneho zastúpenia vo výške SKK 43.049,-. Rozsudkom Krajského súdu v\nBanskej Bystrici sp. zn. 17Co/347/03 zo dňa 10.12.2003 bol zmenený výrok Rozsudku Okresného súdu\nv Lučenci v časti povinnosti spoločnosti KM s.r.o. zaplatiť Žalobcom úroky z omeškania z prisúdenej\nistiny (SKK 2.721.130,-) od 20.04.2002 do 26.04.2002 vo výške 17,6 %, od 27.04.2002 do 29.10.2002\nvo výške 16,5 %, od 30.10.2002 do 17.11.2002 vo výške 16 % a od 18.11.2002 do zaplatenia vo\nvýške 13 %. V ostatných výrokoch bol Rozsudok Okresného súdu v Lučenci sp. zn. 9C 48/02 zo dňa\n11.04.2003 potvrdený. V čase vzniku zákonného ručenia žalovaného podľa § 15 ods. 4 Zákona č.\n92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby, teda ku dňu nadobudnutia účinnosti\nZmluvy o predaji časti podniku č. 2212/2002 zo dňa 17.02.2003, účinnou od 01.03.2003, reštitučný nárok\nuplatňovaný v tomto konaní existoval spolu s príslušenstvom, žalobcami v tomto konaní uplatnenými\núrokmi z omeškania. Reštitučný záväzok bol v čase prechodu majetku na nadobúdateľa, spoločnosť KM\ns.r.o. splatný, plnenie záväzku bolo v omeškaní a žalobcovia riadne a včas súdnou cestou uplatnili nárok\nna úroky z omeškania, ktoré boli v súdnom konaní vedenom tak proti KM s.r.o. ako i proti žalovanému\npriznané vo výške 16,5 % p.a. od 27.04.2002 do 29.10.2002, vo výške 16 % p.a. zo sumy 30.10.2002\ndo 17.11.2002 a vo výške 13 % p.a. od 18.11.2002 do úplného zaplatenia. Záväzok na zaplatenie\núrokov z omeškania teda platne existoval v čase prechodu majetku na nadobúdateľa, spoločnosť KM\ns.r.o., zákonné ručenie žalovaného sa v celom rozsahu vzťahuje aj na úroky z omeškania vo výške\n13 % p.a. od 18.11.2002 do úplného zaplatenia. Nemôže byť na ujmu žalobcov, že povinný záväzok\nnesplnil a rovnako, že plnenie záväzku nebolo poskytnuté žalovaným v čase, keď majetok v dôsledku\nodstúpenia žalovaného od Zmluvy o predaji podniku so spoločnosťou LUTE NOVA plus s.r.o. dňa\n14.10.2000 patril až do jeho ďalšieho prevodu Zmluvou o predaji časti podniku č. 2212/2002 zo dňa\n17.02.2003, účinná dňom 01.03.2003, žalovanému. Úrok z omeškania je zákonným nárokom veriteľa,\nako vedľajší, akcesorický, peňažný záväzkový vzťah, je právnym následkom omeškania dlžníka so\nsplnením peňažného záväzku, a spočíva v tom, že dlžník musí poskytnúť veriteľovi okrem vlastného\nplnenia, teda istiny, taktiež stanovené percento z tej časti peňažného záväzku, s ktorou je v omeškaní.\nV dôsledku omeškania dlžníka nevzniká medzi účastníkmi nový, ďalší záväzkový právny vzťah, ale\ndochádza k zmene v obsahu záväzkového vzťahu spočívajúcej v tom, že okrem povinnosti splniť hlavný\npeňažný záväzok je dlžník povinný splniť tiež akcesorický záväzok, teda úroky z omeškania. V tomto\nkonaní je nesporne preukázané, že žalobcovia riadne a včas voči dlžníkovi ako i voči žalovanému nárok\nna úroky z omeškania uplatnili a to ešte pred samotným vznikom ručiteľského záväzku žalovaného,\ntakže tento nárok v čase vzniku ručiteľského záväzku žalovaného existoval a trval, pričom trvá dodnes,\nnakoľko záväzok nebol vo výške žalovanej sumy dodnes splnený. Obmedzenie ručiteľského záväzku\nžalovaného výlučne na istinu záväzku a úroky z omeškania, ktoré existujú ku dňu prechodu majetku na\nnadobúdateľa rovnako nevyplýva z dikcie ustanovenia § 15 ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach\nprevodu majetku štátu na iné osoby, ktoré naopak upravuje, že žalovaný do výšky získanej hodnoty\nprivatizovaného majetku svojim majetkom ručí za splnenie záväzkov nadobúdateľom privatizovaného\nmajetku, v prejednávanom prípade tak záväzku na splnenie istiny ako i záväzku na úroky z omeškania.\nVýklad obmedzujúci ručiteľský záväzok žalovaného výlučne na istinu záväzku a úroky z omeškania,\nktoré existujú ku dňu prechodu majetku na nadobúdateľa, sa prieči aj zákonodarcom sledovanému účelu\na zmyslu prijatej právnej normy. Takáto interpretácia nie je akceptovateľná ani z hľadiska všeobecne\nponímanej spravodlivosti a rovnako sa prieči aj rozumnému a spravodlivému usporiadaniu vzťahov\nzaložených § 15 ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby,\nnakoľko v kontexte reštitučného záväzku namiesto nápravy majetkových krívd spôsobuje krivdy nové,\nkeď žalobcovia ako reštituenti po viac ako 30-tich rokoch uplatňovania ich nárokov by mali byť uspokojení\nvýlučne do výšky istiny bez nároku na úroky z omeškania od 01.03.2003, ktoré si riadne a včas\ntak u žalovaného ako i u každého z povinných aj súdnou cestou uplatnili, a ktoré vzhľadom na\ndobu trvania omeškania s plnením nesporného a ručením žalovaného zabezpečeného reštitučného\nzáväzku túto istinu ďaleko prevyšujú. Argumentácia žalovaného, že súd prvého stupňa postupoval\nnesprávne, keď posúdil nárok ako nárok reštitučný neobstojí. Nárok uplatňovaný žalobcami v tomto\nkonaní titulom zákonného ručenia u žalovaného je nárokom na náhradu živého a mŕtveho inventára\npodľa 20 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu\nmajetku. Nad rámec uvedeného bolo v tomto konaní právoplatne ustálené, že v prejednávanej veci\nide o reštitučný nárok a zákonné ručenie žalovaného podľa § 15 ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb. o\n\npodmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby je potrebné vykladať v kontexte zmyslu a účelu\nreštitučného zákonodarstva, spravidla odôvodňujúceho extenzívny výklad aplikovaných zákonných\nustanovení. S interpretáciou ustanovenia § 15 ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu\nmajetku štátu na iné osoby podporenou (i) zmyslom a účelom reštitučného zákonodarstva, spravidla\nodôvodňujúceho extenzívny výklad aplikovaných zákonných ustanovení obsiahnutou v odvolacom\nrozsudku a rovnako s interpretáciou obsiahnutou v medzitýmnom rozsudku sa stotožnil aj Najvyšší súd\nSlovenskej republiky vo svojom rozsudku sp. zn. 7Cdo/143/2020 zo dňa 24.08.2022, ktorým zamietol\ndovolanie žalovaného. Rovnako nesporný je nárok Žalobcov na úrok z omeškania vo výške 13 %\np.a. uplatnený voči Žalovanému, ktorý je s plnením svojho ručiteľského záväzku v omeškaní, a to\nnajneskôr od právoplatného rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 55K/176/2004-1543\nzo dňa 09.08.2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 13.09.2012 a ktorým bol zrušený konkurz na\nmajetok úpadcu KM, s.r.o. \"v konkurze\" po splnení rozvrhového uznesenia. Žalobcovia nárok z titulu\nručiteľského záväzku voči žalovanému riadne a včas uplatnili listami zo dňa 27.06.2012 a zo dňa\n19.07.2012 ako i žalobou v tomto konaní zo dňa 23.11.2012. Argumentácia žalovaného o tom, že nárok\nna úroky z omeškania z dôvodu omeškania s plnením jeho zákonnej ručiteľskej povinnosti nebol v\nkonaní kvalifikovane uplatnený je účelová a neobstojí. Nárok na zaplatenie úrokov z omeškania bol voči\nžalovanému uplatnený priamo žalobou, ktorou sa domáhajú splnenia ručiteľského záväzku žalovaným\nvo výške istiny spolu s úrokmi z omeškania, ktoré s účinnosťou od 18.11.2002 požadujú v súlade s\nprávoplatným a vykonateľným súdnym rozhodnutím vo výške 13 % p.a. do úplného zaplatenia, teda\nvrátane obdobia po 13.09.2012 kedy sa žalovaný preukázateľne najneskôr dostal do omeškania s\nplnením svojho ručiteľského záväzku, a to až do úplného zaplatenia. Žalovaný napriek skutočnosti,\nže existenciu a výšku ručiteľského záväzku uznáva v takmer celej výške, konkrétne v rozsahu 96,9\n% nároku uplatneného, dodnes neposkytol žiadne ani len čiastočné plnenie, ktorým by popri splnení\nsvojho uznaného záväzku rovnako zastavil omeškanie s plnením záväzku a teda plynutie lehoty, za\nktorú je povinný úroky z omeškania zaplatiť. Uznanie záväzku žalovaným vo výške EUR 88.912,48\nnesporne vyplýva z procesnej obrany žalovaného v súdnom konaní ako i z jeho odvolania. Podstatným\na spoločným znakom predmetných žalovaným v odvolaní citovaných judikátov Najvyššieho súdu Českej\nrepubliky je skutočnosť, že tieto sa zaoberali otázkou príslušenstva pohľadávky v podobe \"poplatků z\nprodlení\" podľa § 378 hosp. zák., nie otázkou príslušenstva pohľadávky v podobe \"úroku z prodlení\".\n\"Úrok z prodlení\", teda úrok z omeškania je na rozdiel od \"poplatků z prodlení\" podľa § 378 hosp. zák.,\npríslušenstvom tejto pohľadávky, nie je samostatným nárokom a ako príslušenstvo je viazaný na istinu.\nV rámci ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Českej republiky nie sú žiadne pochybnosti o\ntom, že úroky z omeškania majú povahu opakujúcich sa dávok, ktoré je možné veriteľovi priznať súdnym\nrozhodnutím aj keď sa stanú splatnými až v budúcnosti (napr. Stanovisko občianskoprávneho kolégia\na obchodného kolégia Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 19.4.2006 k rozhodovaniu súdu vo\nveciach úrokov z omeškania, požadovaných a priznávaných vo výške určovanej podľa ustanovenia § 1\nnariadenia vlády č. 142/1994 Sb., zn. Cpjn 202/2005, ktoré bolo uverejnené pod č. 39 v Zbierke súdnych\nrozhodnutí a stanovísk, roč. 2006). Znamená to okrem iného, že pre povinnosť dlžníka platiť úroky z\nomeškania sú rozhodujúce len okolnosti, ktoré nastali v dobe, kedy došlo k omeškaniu so splnením dlhu\n(záväzku) z hlavného záväzkového právneho vzťahu; odlišuje sa tým od povinnosti platiť nájomné alebo\nďalšie obdobné plnenia, ktoré sa síce rovnako pravidelne opakujú, avšak u nich sa k vzniku nároku\nna každú ďalšiu dávku vyžaduje, aby v budúcnosti pristúpili ďalšie právne skutočnosti. Okolnosť, či\n\"každým ďalším dňom dlžník porušuje povinnosť plniť riadne a včas hlavný peňažný záväzkový vzťah\",\nteda nie je pre povinnosť dlžníka platiť úroky z omeškania významná; povinnosť dlžníka platiť úroky\nz omeškania v budúcnosti zanikne, ak dôjde k splneniu dlhu (záväzku) alebo k jeho zániku z iného\ndôvodu, prípade sa (v svojom obsahu) zmení, ak sa zmenia okolnosti, ktoré boli významné pre výšku\núroku z omeškania. Najvyšší súd Českej republiky z uvedených dôvodov dospel k záveru, že povinnosť\nplatiť úroky z omeškania so splnením dlhu (záväzku) nevzniká samostatne (novo) za každý deň trvania\nomeškania, ale jednorazovo v deň, ktorým sa dlžník ocitol v omeškaní so splnením tohto záväzku. V\nRozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 27.02.2013, sp. zn. 23 Cdo 2410/2011 Najvyšší\nsúd Českej republiky s poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Českej republiky\n(napr. Uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 23 Cdo 747/2011 zo dňa 27.07.2012) k\notázke zákonného ručenia Fondu národného majetku podľa § 15 ods. 3 zákona č. 92/1992 Sb. zhodne\ns ustálenou rozhodovacou praxou potvrdzuje, že: \"nelze oddělovat povinnost k zaplacení jistiny od\npovinnosti k zaplacení příslušenství, pokud by peněžitá pohledávka nebyla zaplacena včas. Ručí-li proto\nžalovaný (Fond národního majetku) za zaplacení peněžité pohledávky, zahrnuje jeho ručitelský závazek\ni příslušenství spočívající v zákonném úroku z prodlení.\" Predmetom žaloby v prejednávanej veci je\nručenie Fondu národného majetku za splnenie pohľadávky, ktorá prešla po okamihu svojej splatnosti ako\n\nneuhradená na nadobúdateľa privatizovaného majetku. Žalobca požadoval z titulu zákonného ručenia\nFondu národného majetku zaplatenie istiny ako i úroku z omeškania. Odvolací súd ustálil, že nárok\nna úrok z omeškania vznikol prvý deň omeškania so zaplatením záväzku. Súčasťou privatizovaného\nmajetku sa tak stala nielen pohľadávka na zaplatenie záväzku (istiny), ale aj jej príslušenstvo v podobe\núroku z omeškania. Úrok z omeškania je príslušenstvom pohľadávky, nie je samostatným nárokom a ako\npríslušenstvo je viazaný na istinu. Je preto celkom obvyklé priznávať právo na úroky z omeškania, ktoré\nsa stanú splatnými až v budúcnosti, a tiež, ručenie žalovaného (Fond národného majetku) sa vzťahuje\ni na tento úrok, pokiaľ nebol prevedený záväzok splnený včas. Dovolanie sa týkalo úroku z omeškania.\nNajvyšší súd Českej republiky v predmetnom Rozsudku potvrdil názor odvolacieho súdu, že nie je možné\noddeľovať povinnosť k zaplateniu istiny od povinnosti k zaplateniu príslušenstva, pokiaľ by peňažná\npohľadávka nebola zaplatená včas. Ručí teda žalovaný (Fond národného majetku) za zaplatenie\npeňažnej pohľadávky, zahŕňa jeho ručiteľský záväzok aj príslušenstvo spočívajúce v zákonnom úroku z\nomeškania. Najvyšší súd Českej republiky na základe uvedených skutočností dospel k záveru, že otázka\nexistencie peňažného záväzku a jeho príslušenstva v podobe úroku z omeškania za oneskorenú úhradu\ntohto záväzku je judikatúrou dostatočne riešená (porovnaj napr. Uznesenie Najvyššieho súdu Českej\nrepubliky zo dňa 27.07.2012, sp. zn. 23 Cdo 747/2011) a teda právne posúdenie veci odvolacím súdom\nje z hľadiska dovolacích dôvodov správne. V Uznesení Najvyššieho súdu Českej republiky č. 23 Cdo\n747/2011 zo dňa 27.07.2012 Najvyšší súd Českej republiky s poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax\nNajvyššieho súdu Českej republiky (napr. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21\nCdo 3173/2005 zo dňa 31.08.2006) k otázke zákonného ručenia Fondu národného majetku podľa § 15\nods. 3 zákona č. 92/1992 Sb. zhodne s ustálenou rozhodovacou praxou potvrdzuje, že: \"nelze oddělovat\npovinnost k zaplacení jistiny od povinnosti k zaplacení příslušenství, pokud by peněžitá pohledávka\nnebyla zaplacena včas. Ručí-li proto žalovaný (Fond národního majetku) za zaplacení peňežité\npohledávky, zahrnuje jeho ručitelský závazek i příslušenství spočívajíci v zákonném úroku z prodlení.\"\nPredmetom žaloby v prejednávanej veci je ručenie Fondu národného majetku za splnenie pohľadávky,\nktorá prešla pred okamihom svojej splatnosti ako neuhradená na nadobúdateľa privatizovaného majetku.\nŽalobca požadoval z titulu zákonného ručenia Fondu národného majetku zaplatenie istiny ako i úroku\nz omeškania. Odvolací súd ustálil, že sporná pohľadávka v dobe uzavretia zmluvy o predaji podniku,\nktorou sa realizovala privatizácia, už existovala, aj keď jej splatnosť nastala až neskôr. Úrok z omeškania\nna rozdiel od poplatku z omeškania podľa § 378 hospodárskeho zákonníka je príslušenstvom tejto\npohľadávky, nie je samostatným nárokom a ako príslušenstvo je viazané na istinu. Je preto celkom\nobvyklé priznávať právo na úroky z omeškania, ktoré sa stanú splatnými až v budúcnosti, a tiež ručenie\nžalovaného (Fond národného majetku) sa vzťahuje i na tento úrok, pokiaľ nebol prevedený záväzok\nsplnený včas. Dovolanie sa týkalo úroku z omeškania, ohľadne ktorého Fond národného majetku\nnamietal, že záväzok zaplatiť úrok z omeškania v dobe prechodu privatizovaného majetku, ktorého\nsúčasťou bola i pohľadávka žalobcu, neexistoval, a teda nemohol na nadobúdateľa majetku prejsť.\nNajvyšší súd Českej republiky v predmetnom Uznesení potvrdil názor odvolacieho súdu, že nie je možné\noddeľovať povinnosť k zaplateniu istiny od povinnosti k zaplateniu príslušenstva, pokiaľ by peňažná\npohľadávka nebola zaplatená včas. Ručí teda žalovaný (Fond národného majetku) za zaplatenie\npeňažnej pohľadávky, zahŕňa jeho ručiteľský záväzok aj príslušenstvo spočívajúce v zákonnom úroku\nz omeškania. Najvyšší súd Českej republiky na základe uvedených skutočností dospel k záveru, že\notázka existencie peňažného záväzku a jeho príslušenstva v podobe úroku z omeškania za oneskorenú\núhradu tohto záväzku je judikatúrou dostatočne riešená a odvolací súd sa vo svojom rozsudku od tohto\nriešenia nijak neodchýlil. Rozvrhovým uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 55K/176/2004Kl - 1510 zo dňa 14.06.2012 bolo Žalobcom priznané uspokojenie prihlásenej pohľadávky vo výške\nEUR 2.127,88. Žalobcovia dosiahnuté uspokojenie prihlásenej pohľadávky v konkurze vo výške EUR\n2.127,88 prednostne započítali na dosiaľ vyčíslené úroky z omeškania, a to v plnej výške na úroky\nz omeškania od 20.04.2002 do 26.04.2002 vo výške 17,6 % p.a., t.j. EUR 304,85 a zostatok (EUR\n1.823,03) na úroky z omeškania od 27.04.2002 do 29.10.2005 vo výške 16,5 % p.a., teda po zápočte\npredstavuje nárok Žalobcov na úroky z omeškania od 27.04.2002 do 29.10.2005 vo výške 16,5 % sumu\nEUR 5.771,67. Predmetný zápočet dosiahnutého uspokojenia v konkurznom konaní žalobcovia oznámili\nžalovanému súčasne s uplatnením nároku na plnenie ručiteľského záväzku žalovaného podľa § 15\nods. 4 Zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby a to listami zo dňa\n27.06.2012 a zo dňa 19.07.2012, ako i žalobou v tomto konaní zo dňa 23.11.2012. Žalovaný vo svojom\nvyjadrení k žiadosti zo dňa 19.07.2012 započítanie čiastočného uspokojenia pohľadávky v konkurznom\nkonaní voči KM s.r.o. \"v konkurze\" žalobcami na úroky z omeškania nijakým spôsobom nenamietal.\nŽalovaný započítanie čiastočného uspokojenia pohľadávky v konkurznom konaní žalobcami na úroky\nz omeškania nenamietal ani po ďalšom liste zo dňa 09.08.2012 v ktorom žalovanému preukázali\n\nsplnenie podmienok pre vznik ručiteľského záväzku a uplatnili nárok voči žalovanému z titulu zákonného\nručiteľského záväzku v rozsahu zhodnom s podanou žalobou v tomto konaní. Žalovaný predmetné\nzapočítanie čiastočného uspokojenia pohľadávky v konkurznom konaní na úroky z omeškania rovnako\nnenamietal ani vo vyjadrení k žalobe zo dňa 02.04.2013, podané súdu dňa 04.04.2013. Žalobcovia majú\nza to, že Žalovaný konkludentne súhlasil so spôsobom započítania žalobcami dosiahnutého uspokojenia\nv konkurznom konaní v celom rozsahu na úroky z omeškania, a teda nárok uplatňovaný žalobcami v\ntomto konaní je v celom rozsahu dôvodný a preukázaný. Zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní\nvýslovne neupravuje otázku započítania výťažku z konkurzu, preto Žalobcovia nepostupovali v rozpore\nso zákonom pri započítaní výťažku z konkurzu prednostne na úroky z omeškania. Sám žalovaný vo\nsvojom odvolaní tvrdí, že zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní je lex specialis k zákonu\nč. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, čo znamená, že pokiaľ otázka započítania výťažku z konkurzu\nnie je ním výslovne upravená, použije sa na jej riešenie príslušné ustanovenie Obchodného zákonníka\nako lex generalis, kde práve ustanovenie § 330 Obchodného zákonníka upravuje postup pri započítaní\npohľadávky zhodne ako tento bol v prejednávanej veci aplikovaný žalobcami, teda započítanie plnenia\nprednostne na úroky z omeškania. Postup žalobcov pri započítaní teda v žiadnom prípade nemôže\nbyť považovaný za neplatný právny úkon, ani za právny úkon, ktorý by zákon obchádzal. Z uvedených\ndôvodov navrhli potvrdiť rozhodnutie prvostupňového súdu.\n4. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatňovaných\nodvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho\npojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým\nstavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalovaného\nje čiastočne dôvodné.\n5. Podľa ust. § 15 ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby,\nna prechod záväzkov sa nevyžaduje súhlas veriteľa. Fond do výšky získanej hodnoty privatizovaného\nmajetku ručí svojím majetkom za splnenie záväzkov nadobúdateľom privatizovaného majetku, ak sa s\nveriteľom nedohodne inak. Veriteľ je oprávnený domáhať sa splnenia týchto záväzkov od fondu, len ak\nsvoju pohľadávku čo do právneho dôvodu a výšky oznámil fondu do jedného roka od okamihu prechodu\nzáväzkov na nadobúdateľa privatizovaného majetku a ak vyčerpal všetky právne prostriedky na jej\nuspokojenie voči dlžníkov.\n6. V preskúmavanej veci mal súd prvej inštancie zo skutkového hľadiska preukázané, že žalobcom bol\nrozsudkom Okresného súdu v Lučenci, sp. zn. 9C/48/02 zo dňa 11.04.2003 (právoplatný a vykonateľný\ndňa 02.06.2003) v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/347/03 zo dňa\n10.12.2003 voči spoločnosti KM s.r.o. priznaný nárok na istinu 2.721.130,- SKK titulom peňažnej náhrady\nza živý a mŕtvy inventár spolu s úrokom z omeškania z prisúdenej istiny (2.721.130,- SKK) od 20.04.2002\ndo 26.04.2002 vo výške 17,6 %, od 27.04.2002 do 29.10.2002 vo výške 16,5 %, od 30.10.2002 do\n17.11.2002 vo výške 16 % a od 18.11.2002 do zaplatenia vo výške 13 %, ako i trovy právneho zastúpenia\nvo výške 43.049,- SKK. Spoločnosť KM s.r.o. v zmysle vyššie uvedeného právoplatného rozsudku\nOkresného súdu Lučenec žalobcom neplnila ani len čiastočne, keďže na spoločnosť bol vyhlásený\nkonkurz. Žalobcovia si pohľadávku priznanú vyššie uvedenými súdnymi rozhodnutiami prihlásili v\nkonkurznom konaní v celkovej výške istiny 2.721.130,- SKK (90.324,97 eur), trov konania: 43.049,- SKK\n(1.428,96 eur) a úrokov z omeškania v celkovej výške 1.335.230,- SKK (44.321,52 eur). Pohľadávka\nžalobcov bola správcom konkurznej podstaty v celom rozsahu uznaná, pričom rozvrhovým uznesením\nKrajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 55K/176/2004-Kl - 1510 zo dňa 14.06.2012 bolo žalobcom\npriznané uspokojenie prihlásenej pohľadávky vo výške 2.127,88 eur. Žalobcovia dosiahnuté uspokojenie\nprihlásenej pohľadávky v konkurze vo výške 2.127,88 eur prednostne započítali na dosiaľ vyčíslené\núroky z omeškania, a to v plnej výške na úroky z omeškania od 20.04.2002 do 26.04.2002 vo výške 17,6\n% p.a., t.j. 304,85 eur a zostatok (1.823,03 eur) na úroky z omeškania od 27.04.2002 do 29.10.2002 vo\nvýške 16,5 % p.a., teda po zápočte predstavoval nárok žalobcov na úroky z omeškania od 27.04.2002\ndo 29.10.2002 vo výške 16,5 % sumu 5.771,67 eur.\n7. Žalovaný; s poukazom na judikatúru Najvyššieho súdu ČR; namietal svoje zákonné ručenie za\nsplnenie záväzkov vzniknutých po prechode privatizovaného majetku na spoločnosť KM s.r.o. na základe\nZmluvy o predaji podniku účinnej od 01.03.2003, a mal za to, že úroky z omeškania a trovy konania\nku dňu 01.03.2003 neexistovali. Namietal tiež správnosť započítania peňažného plnenia dosiahnutého\nžalobcami na základe rozvrhového uznesenia v konkurznom konaní na úroky z omeškania.\n\n8. Súd prvej inštancie správne posúdil ako nedôvodnú námietku žalovaného o nesprávnom postupe\nžalobcov pri započítaní uspokojenia dosiahnutého v konkurznom konaní (len) na úroky z omeškania.\nOdvolací súd považuje za správny názor súdu prvej inštancie, že pokiaľ zákon o konkurze a vyrovnaní\nč. 328/1991 Zb. neupravoval postup započítania pomerného uspokojenia dosiahnutého na základe\nrozvrhového uznesenia v konkurze na prihlásenú pohľadávku do konkurzného konania. Odvolací súd\nzastáva názor, že pri tejto absencii zákonnej úpravy o započítaní; za súčasnej nečinnosti dlžníka;\nnemôže byť na ujmu žalobcov, že dosiahnuté uspokojenie v rámci konkurzného konania prednostne\nzapočítali postupom podľa § 330 Obchodného zákonníka na úroky z omeškania. Odvolací súd sa\nnestotožnil s argumentáciou žalovaného, že v prípade absencie právnej úpravy je potrebné vychádzať\nz § 2 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní a uspokojenie z konkurzu započítať na pohľadávku\nžalobcov v zmysle zásady proporcionality. Uvedené všeobecné ustanovenie sa premieta do postupu\npri uspokojovaní pohľadávok veriteľov z výťažku, a teda zásada proporcionality sa uplatní vzájomne\nmedzi veriteľmi pri uspokojovaní ich prihlásených pohľadávok z výťažku majetku úpadcu a princíp\npomerného uspokojenia ovláda pomerné uspokojovanie pohľadávok veriteľov v rámci konkurzu. Ani\nvýkladom uvedeného ustanovenia nemožno spoľahlivo dospieť k záveru, že pomerné uspokojenie\npohľadávok veriteľov zo speňaženého majetku úpadcu sa vzťahuje aj na právny úkon započítania si po\nskončení konkurzu plnenia dosiahnutého v konkurznom konaní na jednotlivé zložky (istinu, príslušenstvo\na trovy) prihlásenej pohľadávky. Takýto extenzívny výklad právnej normy považuje odvolací súd za\nneakceptovateľný, v rozpore s princípom právnej istoty. Len skutočnosť, že išlo o zápočet plnenia\ndosiahnutého z výťažku speňaženého majetku úpadcu podľa názoru odvolacieho súdu neopodstatňuje\naplikáciu zásady proporcionality na započítanie žalobcov po skončení konkurzu, keď uvedú situáciu\nrieši všeobecná právna úprava obsiahnutá v Obchodnom a Občianskom zákonníku. Žalovaný preto\nnedôvodne namieta, že právny úkon započítania žalobcov je neplatný pre rozpor so zákonom. Nejde\nani o obchádzanie zákona, nakoľko svojimi účinkami sa započítanie žalobcov nijako nedotklo práv\nveriteľov prihlásených pohľadávok dosiahnuť pomerné uspokojenie z dlžníkovho majetku, a teda cieľ\nkonkurzného konania nebol postupom žalobcov nijako dotknutý.\n9. K znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne princíp právnej istoty\nvyplývajúci z čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, ktorého neopomenuteľným komponentom je predvídateľnosť\npráva. Základným predpokladom právnej istoty v oblasti aplikácie práva je poznateľnosť právnej normy\na predvídateľnosť právnej normy, resp. poznateľnosť právneho stavu a predvídateľnosť právnych\nnásledkov. Extenzívny výklad, ktorého sa dovoláva žalovaný, podľa názoru odvolacieho súdu popiera\npredvídateľnosť práva, dôveru subjektov v jasnosť a prehľadnosť právnej úpravy a princíp právneho\nštátu, ktorého imanentnou súčasťou je aj princíp právnej istoty.\n10. V danom prípade vymedzenie princípu proporcionality v § 2 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní je\nvšeobecné, bez vzťahu ku konkrétnemu správaniu a bez vzťahu k určitému adresátovi právnej normy,\na od žalobcov nemožno spravodlivo požadovať, aby na jeho základe postupovali pri započítaní pod\nnásledkom jeho neplatnosti. Žalobcovia, ktorí sa domáhajú v tomto konaní uspokojenia reštitučného\nnároku voči žalovanému ako ručiteľovi, nemohli na základe ust. § 2 ods.2 zákona o konkurze a vyrovnaní\npredvídať, že pokiaľ nezapočítajú dosiahnuté uspokojenie v konkurze pomerne na istinu, príslušenstvo\na trovy konania, bude ich právny úkon započítania neplatný. Odvolací súd tak na základe uvedených\núvah v danej veci neaplikoval závery rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 29Cdo 601/2008, ktoré\nnavyše nie je ani súčasťou ustálenej súdnej praxe (čl. 2 ods. 2 C.s.p.).\n11. Z akcesorickej povahy ručenia vyplýva, že obsah ručiteľského záväzku sa riadi obsahom hlavného\nzáväzku a teda rozsah ručenia je zhodný s rozsahom záväzku dlžníka. Prevziať ručenie možno len\nza existujúci dlh. Ručiteľ sa môže zaviazať iba v rovnakom rozsahu alebo v užšom rozsahu, než je\nzáväzok dlžníka, resp. iba za výhodnejších podmienok (ručenie za časť pohľadávky alebo za určitú dobu\ntrvania pohľadávky). Ručenie sa vzťahuje na pohľadávku veriteľa spolu s jej príslušenstvom. Ručiteľ\nvšak nezodpovedá za nové dlhy dlžníka, ktoré prípadne vzniknú po vzniku ručenia.\n12. V prejednávanej veci žalovaný prevzal ručenie za splnenie záväzku spoločnosťou KM s.r.o., ako\nnadobúdateľom privatizovaného majetku, účinnosťou Zmluvy o predaji podniku dňom 01.03.2003. Je\nnepochybné, že k uvedenému momentu existoval dlh vo výške istiny 90.324,97 eur (2.721.130,-SK) a\npočnúc od 20.04.2002 existovalo aj omeškanie spoločnosti KM s.r.o. so zaplatením tejto dlžnej istiny.\n\nV takomto rozsahu hlavného záväzku preto žalovaný podľa § 15 ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb. prevzal\nzákonné ručenie za splnenie záväzku nadobúdateľom privatizovaného majetku.\n13. Povinnosť dlžníka zaplatiť úroky z omeškania je jedným z právnych následkov omeškania dlžníka\nso splnením peňažného dlhu (záväzku) a spočíva v tom, že dlžník musí poskytnúť veriteľovi okrem\nvlastného plnenia (istiny) tiež stanovené percento z tej časti dlhu, s ktorým sa dostal do omeškania.\nV dôsledku omeškania dlžníka nevznikne medzi ním a veriteľom nový záväzkový vzťah; ak vznikne\ndlžníkovi povinnosť zaplatiť veriteľovi úroky z omeškania, dochádza tým k zmene v obsahu záväzkového\nprávneho vzťahu spočívajúcej v tom, že vedľa povinnosti splniť hlavný záväzok, je dlžník povinný splniť\ntiež záväzok vedľajší (akcesorický). Povinnosť platiť úroky z omeškania nemôže trvať dlhšie ako trvá\nhlavný záväzok, splnením dlhu alebo jeho zánikom z iného dôvodu, zaniká tiež povinnosť platiť úroky\nz omeškania ako vedľajší záväzkový právny vzťah; zostáva tu iba povinnosť zaplatiť už splatné úroky z\nomeškania. Ak sa premlčí hlavný záväzok, dochádza k premlčaniu i vedľajšieho záväzku.\n14. Úroky z omeškania majú povahu opakujúcich sa dávok, ktoré možno veriteľovi priznať súdnym\nrozhodnutím, i keď sa stanú splatnými iba v budúcnosti. To okrem iného znamená, že pre povinnosť\ndlžníka platiť úroky z omeškania sú rozhodujúce iba okolnosti, ktoré nastali v dobe, keď došlo k\nomeškaniu so splnením dlhu z hlavného záväzkového právneho vzťahu.\n15. Povinnosť platiť úroky z omeškania teda nevzniká samostatne každý deň trvania omeškania, ale\nvzniká jednorazovo v deň, v ktorý sa dlžník ocitol v omeškaní so splnením svojho záväzku. Týmto dňom\nzačína plynúť premlčacia doba na uplatnenie nároku na zaplatenie úrokov z omeškania a jej uplynutím\nsa právo na úroky z omeškania premlčí ako celok.\n16. Odvolací súd teda nezastáva názor, že úroky z omeškania denne prirastajú k pohľadávke, a teda\nže počnúc 01.03.2003 ide v prípade úrokov z omeškania o nové dlhy dlžníka, ktoré vznikli po vzniku\nručenia. Pre povinnosť dlžníka platiť úroky z omeškania sú rozhodujúce iba okolnosti, ktoré nastali v\ndobe, keď došlo k omeškaniu so splnením dlhu z hlavného záväzkového právneho vzťahu. Povinnosť\nplatiť úroky z omeškania nevznikala tak samostatne za každý deň trvania omeškania, ale vznikla\njednorazovo v deň, v ktorý sa nadobúdateľ privatizovaného majetku ocitol v omeškaní so splnením\nzáväzku, narastal iba počet dní omeškania. V súvislosti so záverom, že právo na úroky nevzniká\nsamostatne (nanovo) každý deň omeškania so splnením záväzku, sa odvolací súd priklonil k záverom\nvyplývajúcim z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Cdo 157/2009 z 29.júna 2010, ktoré si už v\nminulosti vo svojej rozhodovacej činnosti osvojil.\n17. Ako na to správne poukázal i súd prvej inštancie, v čase prechodu majetku na nadobúdateľa bol\nzáväzok voči žalobcom splatný a jeho plnenie bolo v omeškaní. Správne preto dospel k záveru, že\nzáväzok na zaplatenie úrokov z omeškania platne existoval v čase prechodu majetku na nadobúdateľa\nspoločnosť KM s.r.o. Zo znenia § 15 ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb. nevyplýva, že by zákonné ručenie\nžalovaného bolo obmedzené iba na splnenie istiny či časti úrokov, alebo len na určitú dobu. Obmedzenie\nručiteľského záväzku na užší rozsah než je záväzok dlžníka, resp. na výhodnejšie podmienky, nemožno\nani žiadnym výkladom z uvedeného ustanovenia zákona dovodiť. Odvolací súd dodáva, že po tom, ako\nbol žalovaný vyzvaný žalobcami na splnenie ručiteľského záväzku listom zo dňa 27.06.2012 dostal sa\nsamotný žalovaný do omeškania so splnením peňažného záväzku.\n18. Pokiaľ však ide o záväzok nadobúdateľa privatizovaného majetku KM s.r.o. na zaplatenie trov\nsúdneho konania vo výške 1.428,96 eur (43.049,-Sk), odvolací súd dospel, na rozdiel od súdu prvej\ninštancie, k záveru, že tieto nepredstavujú príslušenstvo pohľadávky v zmysle § 121 ods. 3 Občianskeho\nzákonníka, vznikli až právoplatným rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 10.12.2003,\na teda vznikli ako nový záväzok hlavného dlžníka až po vzniku ručenia, a preto sa na ne zákonné\nručenie žalovaného nevzťahuje. Je nepochybné, že právo na náhradu trov sporového konania bolo\nkonštituované na základe meritórneho rozsudku krajského súdu potvrdzujúceho v tejto časti rozsudok\nokresného súdu. Vznikol samostatný nárok na náhradu trov konania, ktorý má základ v procesnom\npráve; vznik nároku žalobcov proti žalovanému možno viazať výlučne na konštitutívne rozhodnutie súdu\no priznaní nároku na náhradu trov konania. Do doby, pokiaľ nebolo o náhrade trov konania právoplatne\nrozhodnuté, nemožno hovoriť o existencii pohľadávky z titulu náhrady trov konania; právny dôvod plnenia\nvzniká až na základe právoplatného rozhodnutia súdu, ktoré má v tomto smere konštitutívnu povahu,\npretože až do rozhodnutia všeobecného súdu o náhrade trov konania si strany medzi sebou nie sú\n\npovinné navzájom nič plniť a každá z nich znáša svoje vlastné trovy, ktoré jej v priebehu konania vznikli;\nprávoplatné a vykonateľné rozhodnutie všeobecného súdu o náhrade trov konania sa tak stáva právnym\ndôvodom plnenia.\n19. Vzhľadom na to, že odvolací súd posúdil námietku žalovaného týkajúcu sa ustálenia rozsahu\njeho zákonného ručenia za splnenie záväzkom nadobúdateľom privatizovaného majetku ako čiastočne\ndôvodnú, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil podľa § 388 C.s.p. tak, že uložil žalovanému\npovinnosť zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne sumu 90.324,97 eur, spolu s úrokom\nz omeškania zo sumy 90.324,97 eur vo výške 16,5 % ročne od 27.04.2002 do 29.10.2002, v sume\n5.771,67 eur, zo sumy 90.324,97 eur vo výške 16 % ročne od 30.10.2002 do 17.11.2002 v sume 752,30\neur, zo sumy 90.324,97 eur vo výške 13 % ročne od 18.11.2002 do zaplatenia, a vo zvyšku žalobu ako\nnedôvodnú zamietol.\n20. Pri zrušení rozhodnutia odvolacieho súdu dovolacím súdom a vrátení veci tomuto súdu na ďalšie\nkonanie rozhodne odvolací súd v novom rozhodnutí, ktorým sa konania končí, opäť o nároku na náhradu\ntrov odvolacieho konania, a to vrátane nároku na náhradu trov dovolacieho konania. Tento nárok bude\ntvoriť jeden celok, a preto v takomto prípade bude odvolací súd rozhodovať jedným výrokom (\"žalobca\nmá nárok na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania v plnom rozsahu\"). Z uvedeného je\nzrejmé, že dovolací súd vo výroku svojho zrušujúceho uznesenia nerozhoduje o nároku na náhradu\ntrov dovolacieho konania, uvedie iba v odôvodnení svojho rozhodnutia odkaz na § 453 ods. 3 CSP.\nToto platí tiež v prípade, ak súčasne dovolací súd zruší aj rozhodnutie súdu prvej inštancie. V takom\nprípade rozhodne o nároku na náhradu trov celého doterajšieho konania (prvej inštancie, odvolacieho\nkonania, ako aj dovolacieho konania) opätovne súd prvej inštancie v jednom výroku (\"žalobca má nárok\nna náhradu trov prvoištančného konania, odvolacieho konania a dovolacieho konania v plnom rozsahu\").\nPo právoplatnosti veci opätovne bude o výške trov celého konania rozhodovať súd prvej inštancie\npostupom podľa § 262 ods. 2 CSP. (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková,\nJ., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 1445).\n21. O nároku na náhradu trov (celého) konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 2 C.s.p. v\nspojení s § 255 ods. 1 C.s.p. Žalobcom, ktorý mali v konaní len nepatrný neúspech, priznal nárok\nna náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho odvolacieho konania v celom rozsahu.\nO výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa\nkonanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).\n22. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval\nako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v\nplnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už\nprv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca\nalebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby\nuskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces (§ 420 C.s.p.).\nDovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom\nrozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je\nprípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ (§ 421 ods.\n2 C.s.p.).\n\nDovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom\nplnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok\nodvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok\nminimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo\npohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen\na/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania\nžaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).\nDovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).\nDovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je\npodané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427\nods. 1,2 C.s.p.).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom\nfyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická\nosoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého\nstupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto\nzákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou\nna zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo\nodborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické\nvzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).\nRozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie\ndovolania (§ 430 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "8C/209/2012", "guid": null, "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:43214e17-125e-4a6a-9762-15add6d45134", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.7.2014.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 7/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 7/2014 z 11. 6. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-06-11", "citacie_n": 33, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.7.2014.1"}], "citovane_v": []}