Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 4Co/133/2023 1122202951 31. 07. 2024 JUDr. Valéria Kleinová, st. ECLI:SK:KSBA:2024:1122202951.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej st. a členov senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Anny Kašajovej v právnej veci žalobcu: Y. B., M..L..T.., M. M. X. XX, XXX XX Z., IČO: XX XXX XXX, právne zastúpená: W.. O. Š.L., F., M. M. L. X, XXX XX Z., proti žalovanému: K. W. M. L. Z., M. M. B. I. X, XXX XX Z., R.: XX XXX XXX, o zaplatenie 14.040,11 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 20C/9/2022-134 zo dňa 14. marca 2023 takto rozhodol: Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalovanému nepriznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol (I. výrok). Žalovanému voči žalobcovi nepriznal nárok na náhradu trov konania (II. výrok). 2. Vychádzal zo skutkového vymedzenia žaloby žalobcom, domáhajúcim sa od žalovaného zaplatenia sumy 14.040,11 Eur s príslušenstvom titulom odplaty za zriadenie vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z.z. tým, že žalobca je vlastníkom pozemku pozostávajúceho z parciel č. XXXXX/XX, XXXXX/ XX, XXXXX/XX, XXXXX/XX, XXXXX/XX, XXXXX/XXX, ktoré sú zapísané na LV č. XXXX, k. ú. G.. Na časti pozemku parc. č. XXXXX/XX je umiestnená miestna pozemná komunikácia vo vlastníctve žalovaného (§ 3d ods. 3 zákona č. 135/1961 Zb.), v súvislosti s ktorou vzniklo v zmysle ust. § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. na pozemku žalobcu vecné bremeno v prospech žalovaného. Žalobca si touto žalobou uplatňoval nárok na náhradu pripadajúcu na obdobie od 03.03.2015 do 03.03.2019. Podľa súkromného znaleckého posudku č. 1/2021 vypracovaného R.. N. Z., predstavujúcou hospodársku ujmu žalobcu za uvedené obdobie sumu 14.040,11 Eur. Táto ujma bola stanovená ako ujma spočívajúca v umiestnení komunikácie na ploche 127 m2, ktorej zodpovedá náhrada vo výške 10.632,35 Eur, a ujma spočívajúca vo faktickom odčlenení od hlavného pozemku a sťažení užívania časti pozemku s výmerou 82 m2, ktorej zodpovedá náhrada vo výške 3.407,76 Eur. Náhradu za predmetné obdobie, pôvodne vo výške 16.188,60 Eur si žalobca voči žalovanému uplatnil v rámci súdneho konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 26C/17/2007 rozšírením žaloby dňa 03.03.2019, ktoré však súd uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 02.03.2022 nepripustil. Žalobca ako dôkazy súdu predložil: výpis LV č XXXX, znalecký posudok č.1/2021 vypracovaný znalkyňou R.. N. Z.. 3. Žalovaný považoval nárok za neopodstatnený a premlčaný. Po skutkovej stránke nenamietal užívanie predmetných pozemkov, až na časť pozemku, na ktorom nie je žiadna komunikácia 82 m2, ani existenciu vecného bremena. Mal však za to, že žalovaný nárok vznikol jednorazovo ku dňu zriadenia vecného bremena (1.7.2009,) a keďže ide o majetkové právo, premlčuje sa v trojročnej lehote. Vzhľadom na
to, že žalobca si tento nárok uplatnil za obdobie od 03.03.2015 do 03.03.2019, vzniesol námietku premlčania. K spornému pozemku vzniklo v zmysle § 1 ods. 1 a 2 a § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov ku dňu 01.07.2009 vo verejnom záujme, právo zodpovedajúce vecnému bremenu v prospech vlastníka stavby miestnej komunikácie. V zmysle zákona č. 66/2009 Z.z. je vlastník zaťaženého pozemku povinný strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu do vykonania pozemkových úprav v príslušnom katastrálnom území. 4. Žalobca s právnym názorom žalovaného nesúhlasil, považujúc za nespravodlivé, aby nárok bol premlčaný, a nemohol si opakovane žiadať o náhradu za vzniknuté vecné bremeno. Súdy podľa neho najskôr účelovo vytvorili falošnú axiómu, že náhrada za zákonné vecné bremeno strpenia umiestnenia bytového domu je iba jednorazová (a teda spravidla už dávno premlčaná), a následne sa z tejto falošnej axiómy záhadne stal akýsi judikatúrny princíp, že náhrada za akékoľvek zákonom vnútené vecné bremeno je jednorazová. Záver o jednorazovej náhrade za zákonné vecné bremená považoval za arbitrárny a nemajúci oporu ani v právnej úprave, ani v účele a zmysle právnej úpravy. Pokiaľ sa domáha opakovanej náhrady, nedomáha sa opakovaného poskytovania vysokej jednorazovej náhrady, ale domáha sa ekvivalentu nájomného, zodpovedajúceho vždy konkrétnemu obdobiu trvania obmedzenia. Svoju argumentáciu podporil uznesením NS SR sp. zn. 4MCdo/2/2014: „Zákon č. 66/2009 Z. z. je zákonom, ktorý predpokladá ustanovenie § 151o ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka - zriadenie vecného bremena zákonom. Vzhľadom k tomu, že je predpisom, ktorým sa upravujú vlastnícke vzťahy k pozemkom pod stavbami vo vlastníctve obcí a vyšších územných celkov nadobudnutých podľa osobitných predpisov, pričom problém náhrady za nútené obmedzenie vlastníckych práv vlastníkov pozemkov pod stavbami priamo nerieši, avšak v ustanovení § 4 odkazuje na úpravu v ustanoveniach § 151n až § 151p Občianskeho zákonníka, pri riešení otázky náhrady za obmedzenie vlastníckych práv, je potrebné z týchto ustanovení vychádzať. ...Ak potom zákon č. 66/2009 Z.z. nedáva vlastníkovi pozemku žiadnu možnosť domáhať sa usporiadania vlastníckych vzťahov k pozemkom zaťažených zákonným vecným bremenom a ponecháva ich usporiadanie výlučne na dobrej vôli užívateľovi pozemku, záver o neexistencii práva vlastníkov pozemku na náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva na dobu vopred neurčiteľnú, nemôže byť v súlade nielen s citovanými ustanoveniami Občianskeho zákonníka, Listinou základných práv a slobôd, ale ani s Ústavou Slovenskej republiky. Súdy nižších stupňov však v predmetnej veci nevysvetlili, akými úvahami dospeli k záveru, že žalobcom nevznikol nárok na náhradu za obmedzenie ich vlastníckeho práva k pozemku, ktoré v súčasnosti trvá už viac ako päť rokov, po túto dobu nemôžu svoj pozemok žiadnym spôsobom užívať ani brať z neho žiadne úžitky, ktoré by im ako vlastníkom prináležali (§ 123Občianskeho zákonníka), a nie je možné ani približne určiť, dokedy bude uvedený stav trvať. “ Podľa žalobcu spravodlivému usporiadaniu vzťahov medzi oprávnenou a povinnou osobou zodpovedá výlučne náhrada opakovaná, vo výške zodpovedajúcej nájomnému vždy za príslušný rok. Ďalšou nespravodlivosťou vyplývajúcou z jednorazovej formy náhrady a aj skutočným účelom aplikácie takéhoto právneho názoru, je fakticky znemožniť vlastníkom získanie primeranej náhrady. Priamym dôsledkom jednorazovej formy náhrady je totiž zredukovanie lehoty na jej uplatnenie na dĺžku premlčacej lehoty počítanej od zriadenia vecného bremena, ktoré sa zriaďuje zákonom, a teda bez individuálnej komunikácie s vlastníkom. Väčšina vlastníkov dotknutých nehnuteľností sa o vzniku vecného bremena v premlčacej lehote reálne ani nedozvie. Priamym dôsledkom takéhoto posudzovania náhrady za obmedzenia vyplývajúce z vecného bremena je teda stav, že vlastník má možnosť domáhať sa náhrady za obmedzenie jeho vlastníckeho práva trvajúce desiatky rokov iba v nepomerne krátkej lehote niekoľko málo rokov. Takýto stav by podľa neho znamenal zjavnú nespravodlivosť, hraničiacu až so svojvoľnou zlomyseľnosťou. 5. Žalovaný zotrval na svojej argumentácii a vznesenej námietke premlčania, pričom poukázal najmä na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/49/2016, 2Cdo/194/2019 a 8Cdo/17/2019, ako aj rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9Co/113/2020. V uvedených rozhodnutiach súdy vyslovili právny názor, že v prípade náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva vo forme vecného bremena zriadeného podľa zákona č. 66/2009 Z.z. ide o nárok, ktorý vznikol jednorazovo ku dňu účinnosti zákona a nemá charakter opakujúceho sa plnenia. 6. Základné skutkové okolnosti nemal súd prvej inštancie za sporné, spornou otázkou bola otázka premlčania.
7. Po právnej stránke vychádzal z ustanovení § 151n ods. 1, § 151o ods. 1, § 101 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), § 1, § 4 ods. 1,2, zákona č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov, čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. 8. Konštatoval, že skutkový stav medzi stranami sporný nebol. Nárok žalobcu po právnej stránke je nárokom na náhradu za zriadenie vecného bremena vo verejnom záujme, a to na základe § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. dňom účinnosti zákona, teda dňom 1.7.2009. S poukazom na § 151n ods. 1 OZ, § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. a čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky došlo k obmedzeniu vlastníckeho práva žalobcov vo forme zriadenia zákonného vecného bremena vo verejnom záujme na majetku žalobcov, za čo im patrí primeraná náhrada. Uviedol, že Najvyšší súd SR, ako súd dovolací, obdobnú otázku týkajúcu sa priznávania primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena riešil v rozsudku z 24. marca 2015 sp. zn. 7Cdo/26/2014, ako aj v rozsudku zo 14. apríla 2016 sp. zn. 3Cdo/49/2014, ktoré rozhodnutie bolo uverejnené aj v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 8/2016 pod č. R 73/2016. V tomto rozhodnutí bol vyslovený právny záver, že finančná náhrada za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. je nepochybne majetkovým právom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné bremeno vzniká „in rem“, vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva. Nemožno teda jeho vznik posudzovať samostatne v prípade každého nového vlastníka zaťaženého pozemku. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová; nemá teda charakter opakovaného plnenia a v súdnom konaní ho môže vlastník úspešne uplatniť iba v zákonom stanovenej premlčacej lehote, ktorá začína plynúť od účinnosti tohto zákona. Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 8Cdo/17/2019 uviedol, že právny názor prezentovaný v rozsudkoch sp. zn. 7Cdo/26/2014 sp. zn. 3Cdo/49/2014 (č. R 73/2016) je plne prijateľný a použiteľný aj na priznávanie primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z. z. Aj obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. patrí totiž k tzv. legálnym (zákonným) vecným bremenám, čiže k verejnoprávnym obmedzeniam vlastníckeho práva. Jeho verejnoprávny charakter a jeho povaha nasvedčujú tomu, že sa významne približuje k obmedzeniu vlastníckeho práva zakotveného v zákone č. 182/1993 Z.z. Svedčí o tom nakoniec aj ich zhodná zákonná konštrukcia. Súd prvej inštancie poukázal i na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/194/2019 zo dňa 26.08.2019 a sp. zn. 8Cdo/17/2019 zo dňa 30.11.2020. Konštatoval, že NS SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 8Cdo/17/2019 uviedol, že právny názor prezentovaný v rozsudkoch sp. zn. 7Cdo/26/2014, sp. zn. 3Cdo/49/2014 (R 73/2016) je plne prijateľný a použiteľný aj na priznávanie primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z. z. Podľa bodu 44 až 45 rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/17/2019, v zmysle ktorého, ak judikatúra najvyššieho súdu akceptovaná ústavným súdom dospela k záveru, že právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona, nemôže byť tomu inak ani pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. Ak tieto legálne (zákonné) vecné bremená majú všetky jednotiace znaky, t. j. ide o obmedzenia vlastníckeho práva založené verejnoprávnymi normami kogentného charakteru s významným prvkom súkromno-právnym, okruh oprávnených subjektov je vymedzený druhovo a nezapisujú sa do katastra nehnuteľností, vyjadrené v zhodnej právnej úprave, nemôže byť tomu inak ani v súvislosti s finančnou náhradou za obmedzenie vlastníckeho práva. Pre opačný právny názor niet žiadnych presvedčivých argumentov. Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/49/2014 konštatoval, že finančná náhrada za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. je nepochybne majetkovým právom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné bremeno vzniká „in rem“, vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva. Nemožno teda jeho vznik posudzovať samostatne v prípade každého nového vlastníka zaťaženého pozemku. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová; nemá teda charakter opakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri každej zmene vlastníka mal nový majiteľ zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno. Predmetný názor považoval za „ústavne udržateľný“ aj ústavný súd v rozhodnutí, sp. zn. IV. ÚS 227/2012. Ani ďalšie rozhodnutia ústavného súdu týkajúce sa posudzovania opakovanosti finančnej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z., v ktorých posudzoval ústavnosť rozhodnutí založených na obdobných záveroch (sp. zn. I.ÚS 474/2013, IV. ÚS 227/2012, I. ÚS 1/2012, II. ÚS 506/2011), na tom nič nezmenili“. Rovnako poukázal na ďalšiu judikatúru, ktorá potvrdzuje predmetný záver, ako napr. rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9Co/113/2020
a sp. zn. 9Co/114/2020, rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 20.02.2018 sp. zn. 21Co/36/2017, rozhodnutie NS SR zo dňa 26.08.2019 sp. zn. 2Cdo/194/2018. Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. III. ÚS 149/2017-19 argumenty Najvyššieho súdu SR vyslovené v citovaných uzneseniach považoval za správne. V zmysle uznesenia Ústavného súdu SR zo dňa 28.10.2020 sp. zn. IV. ÚS 539/2020 rovnako tak dospel ústavný súd k udržateľnosti právnych záverov vyslovených v uznesení NS SR sp. zn. 2Cdo/194/2018 týkajúcej sa jednorazového charakteru finančnej náhrady za vecné bremeno v zmysle § 4 zákona č. 66/2009 Z. z. Na základe uvedeného sa preto súd prvej inštancie priklonil k argumentácii žalovaného, ktorý namietal uplatnený nárok žalobcu spočívajúci v náhrade za zriadené zákonné vecné bremeno opakujúcim sa plnením a v danej časti žalobu zamietol. 9. Taktiež súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 272/2022 bod 11. odôvodnenia, podľa ktorého ,, sťažovateľom nastolená nesprávnosť záverov najvyššieho súdu už bola ústavným súdom riešená v konaniach o ústavných sťažnostiach proti rozhodnutiam iných všeobecných súdov, a to uznesení č. k. III. ÚS 68/2019 z 29. októbra 2019 vo vzťahu k základným právam podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 11 ods. 1 a 4 a čl. 36 ods. 1 listiny) a právam podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu, uznesení sp. zn. III. ÚS 340/2021 z 27. mája 2021 vo vzťahu k právu na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a k základným právam podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 20 ods. 4 ústavy. Obe ústavné sťažnosti boli odmietnuté ako zjavne neopodstatnené. Ústavná sťažnosť sťažovateľa s ohľadom na rovnaké závery namietaných rozhodnutí všeobecných súdov a v zásade rovnaké základné práva neprináša žiadne nové argumenty, ktoré by odôvodňovali porušenie základných práv sťažovateľa.“ Bod16. odôvodnenia, podľa ktorého čo sa týka návrhom ústavnej sťažnosti koncentrovanej námietky porušenia základného práva vlastniť majetok, treba uviesť, že obmedzenie vlastníckeho práva k pozemku sťažovateľa má osobitný charakter, ktorý vyplýva z toho, že k jeho faktickému obmedzeniu nedošlo na základe zákona č. 66/2009 Z. z., ale v súvislosti s výstavbou pred rokom 1989. Zákon č. 66/2009 Z. z. je len ďalší spôsob, ktorým zákonodarca zmierňuje následky osobitnej majetkovej krivdy, ktorá nespočívala v účinnom právnom odňatí vlastníckeho práva, ale v jeho faktickom obmedzení stavbou verejnoprospešného zariadenia bez toho, aby došlo k vyvlastneniu právnych predchodcov sťažovateľa. Následok tohto legislatívneho riešenia nemožno obmedziť len na konštatovanie toho, že sťažovateľom súdnym výkladom zákona č. 66/2009 Z. z. nebol priznaný nárok na opakovanú náhradu za zriadenie vecného bremena. Tento zásah treba vnímať s ohľadom na to, že vlastník pozemku sa svojich vlastníckych práv v súvislosti s neoprávnenou stavbou mohol domáhať už pred prijatím zákona č. 66/2009 Z. z. a rovnako sa mohol v premlčacej dobe domáhať priznania jednorazovej náhrady za dodatočné zriadenie vecného bremena zákonom. Okrem toho sťažovateľovi v súvislosti s jeho vlastníckym právom zostáva zachovaný nárok na to, že definitívnym riešením historicky podmieneného, pôvodne faktického a po prijatí zákona č. 66/2009 Z. z. aj právneho obmedzenia vlastníckeho práva bude poskytnutie náhradného pozemku v procese pozemkových úprav tak, ako to predpokladá zákon č. 66/2009 Z. z.“ 10. S poukazom na vyššie uvedené a ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho i ústavného súdu, súd prvej inštancie dospel k záveru, že finančná náhrada za zriadenie vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. je nepochybne majetkovým právom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová; nemá teda charakter opakovaného plnenia. Nárok na finančnú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva má iba pôvodný vlastník pozemku a v súdnom konaní ho môže úspešne uplatniť iba v zákonom stanovenej premlčacej lehote, ktorá začína plynúť od účinnosti tohto zákona. Ďalšiemu vlastníkovi pozemku už takýto nárok nevznikne. Nárok na finančnú náhradu sa s poukazom na ustanovenie § 101 Občianskeho zákonníka premlčuje vo všeobecnej 3 ročnej premlčacej dobe, ktorá začala plynúť odkedy sa právo mohlo vykonať prvý raz, t. j. od 1.7.2009 (účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z.) a uplynula dňom 1.7.2012. Mal za dôvodne vznesenú námietku premlčania žalovaným, keď žalovaný nárok bol uplatnený až dňa 06.04.2022, teda po uplynutí premlčacej lehoty dňom 1.7.2012, a preto žalobu zamietol. Rozhodujúc o časti pozemku 82m2 mal za dôvod na zamietnutie žaloby daný i tým, že v konaní nebolo sporné, že žalovaný tento pozemok neužíva a tvrdenia žalobcu o faktickom odčlenení od hlavného pozemku a sťažení tejto časti pozemku nebola žalobcom v konaní ničím preukázaná, pričom nebolo sporné, že žalobca nadobudol pozemok uvedomujúc si, že na časti pozemku vo výmere 127 m2 je verejná komunikácia, teda prístupnosť k zvyšnej časti pozemku, resp. možnosti jej využívania je ovplyvnená touto skutočnosťou.
11. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a žalovanému, ktorý bol v konaní úspešný, nárok na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu trovy konania nevznikli a tieto si ani neuplatnil. 12. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie žalobca dôvodiac tým, že základným a v skutočnosti dôsledne opomínaným východiskom pri rozhodovaní o náhrade za verejnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva má byť čl. 20 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorého „vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.“ Náhrada samozrejme nemá byť primeraná predstavám toho, kto užíva cudzí majetok, ale primeraná s ohľadom na mieru obmedzenia a reálne trhové prostredie, keďže už 30 rokov žijeme v tzv. zvrchovanom, demokratickom a právnom štáte (čl. 1 ods. 1 Ústavy SR) s hospodárstvom založeným „na princípoch sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky“ (čl. 55 ods. 1 Ústavy SR). Judikatúra, na ktorú odkazuje súd prvej inštancie, však požiadavky právneho štátu ani v najmenšom nespĺňa a je založená na falošnej axióme, že z vecného bremena ako takého vyplýva veľmi konkrétny spôsob odškodňovania za obmedzenie týmto vecným bremenom uvalené. Účelom inštitútu vecného bremena však vôbec nie je založiť nárok na poskytnutie náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva. Naopak, účelom inštitútu vecného bremena je vlastnícke právo obmedziť, pričom takéto obmedzenie je pevne zviazané so zaťaženou vecou a obmedzuje každého vlastníka veci, nie iba účastníka zmluvy alebo vlastníka veci v čase vzniku vecného bremena. Otázka náhrady za takéto obmedzenie je až sekundárna a samotná právna úprava vecného bremena je v rôznych právnych predpisoch riešená rôzne. Vecné bremeno vo všeobecnosti môže byť odplatné aj bezodplatné, náhrada môže byť poskytnutá jednorazovo alebo pravidelnými platbami. V prípade zákonného vecného bremena, t. j. nanúteného zaťaženia veci, je potrebné vychádzať z čl. 20 ods. 4 Ústavy SR, v zmysle ktorého je vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu. Pri výklade právnej normy zakladajúcej vecného bremeno a náhradu zaň je predovšetkým potrebné uprednostniť výklad, ktorý je na prospech vlastníka, t. j v otázke miery obmedzenia vlastníckeho práva to má byť výklad zužujúci a v otázke náhrady naopak výklad rozširujúci. Poukázal na citáciu v rozsudku NS SR zo dňa 26.01.2006 sp. zn. 4Cdo/268/2005: „Dovolací súd považuje za vhodné ďalej poznamenať, že tento zužujúci výklad je podľa jeho názoru aj v súlade s Ústavou Slovenskej republiky (čl. 152 ods. 4 ústavného zákona č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov). Podľa čl. 13 Ústavy totiž povinnosti možno ukladať a/ zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd, b/ medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá práva a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo c/ nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2. Pretože ZSP ukladá povinnosti, ak pri výklade niektorých jeho ustanovení prichádza do úvahy nielen zužujúci, ale aj rozširujúci výklad, uprednostniť treba vždy ten výklad, ktorý je na prospech poplatníka.“ Konštatoval, že ust. § 4 zákona č. 66/2009 Z. z. zriaďuje vecné bremeno. Je teda splnená ústavná podmienka zákonnej formy obmedzenia vlastníckeho práva žalobcu. O výške, splatnosti, či spôsobe určenia náhrady však zákon už nehovorí nič. Súd je preto podľa žalobcu povinný rozhodnúť podľa princípov všeobecnej spravodlivosti (čl. 4 ods. 2 CSP). Na začiatku vzniku judikatúry zámerne poškodzujúcej postihnutých vlastníkov pozemkov, na ktorú odkazuje žalovaný, bola snaha o politicky citlivé rozhodovanie vo veci náhrady za historickú záťaž umiestnenia bytových domov na cudzích pozemkoch. Súdy teda podľa neho najskôr účelovo vytvorili falošnú axiómu, že náhrada za zákonné vecné bremeno strpenia umiestnenia bytového domu je iba jednorazová (a teda spravidla už dávno premlčaná). Následne sa z tejto falošnej axiómy záhadne stal akýsi judikatúrny princíp, že náhrada za akékoľvek zákonom vnútené vecné bremeno je jednorazová. Záver o jednorazovej náhrade za zákonné vecné bremená považoval za arbitrárny a nemajúci oporu ani v právnej úprave, ani v účele a zmysle právnej úpravy. Predmetný fiktívny princíp je založený na falošnom predpoklade, že každý nový vlastník by požadoval jednorazovú náhradu za celú dobu trvania vecného bremena. Pri použití takéhoto falošného predpokladu sa javí logickým nepriznávať nárok na opakovanú náhradu. V skutočnosti však absolútne žiaden vlastník nepožadoval opakovanú náhradu vo výške zodpovedajúcej náhrade jednorazovej. Naopak, je zjavne nelogické, aby sa náhrada za vecné bremeno vyplácala vopred za celé neznáme obdobie jeho trvania. Ani žalovaný pritom netvrdí, že by už žalobcovi alebo jeho právnemu predchodcovi poskytol v minulosti náhradu jednorazovú za desiatky rokov dopredu. Pokiaľ sa žalobca domáha opakovanej náhrady, nedomáha sa opakovaného poskytovania vysokej jednorazovej náhrady, ale domáha sa ekvivalentu nájomného zodpovedajúceho vždy konkrétnemu obdobiu trvania obmedzenia.
Podľa uznesenia NS SR sp. zn. 4MCdo/2/2014: „Zákon č. 66/2009 Z. z. je zákonom, ktorý predpokladá ustanovenie § 151o ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka - zriadenie vecného bremena zákonom Vzhľadom k tomu, že je predpisom, ktorým sa upravujú vlastnícke vzťahy k pozemkom pod stavbami vo vlastníctve obcí a vyšších územných celkov nadobudnutých podľa osobitných predpisov, pričom problém náhrady za nútené obmedzenie vlastníckych práv vlastníkov pozemkov pod stavbami priamo nerieši, avšak v ustanovení § 4 odkazuje na úpravu v ustanoveniach § 151n až § 151p Občianskeho zákonníka, pri riešení otázky náhrady za obmedzenie vlastníckych práv, je potrebné z týchto ustanovení vychádzať. ... Ak potom zákon č. 66/2009 Z. z. nedáva vlastníkovi pozemku žiadnu možnosť domáhať sa usporiadania vlastníckych vzťahov k pozemkom zaťažených zákonným vecným bremenom a ponecháva ich usporiadanie výlučne na dobrej vôli užívateľovi pozemku, záver o neexistencii práva vlastníkov pozemku na náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva na dobu vopred neurčiteľnú, nemôže byť v súlade nielen s citovanými ustanoveniami Občianskeho zákonníka, Listinou základných práv a slobôd, ale ani s Ústavou Slovenskej republiky. Súdy nižších stupňov však v predmetnej veci nevysvetlili, akými úvahami dospeli k záveru, že žalobcom nevznikol nárok na náhradu za obmedzenie ich vlastníckeho práva k pozemku, ktoré v súčasnosti trvá už viac ako päť rokov, po túto dobu nemôžu svoj pozemok žiadnym spôsobom užívať ani brať z neho žiadne úžitky, ktoré by im ako vlastníkom prináležali (§ 123Občianskeho zákonníka), a nie je možné ani približne určiť, dokedy bude uvedený stav trvať.“ Podľa nálezu ÚS SR zo dňa 12.10.2016, č. k. PL. ÚS 42/2015-105: „Primeraná náhrada nie je symbolom ani gestom dobrej vôle zo strany spoločnosti voči vlastníkovi. V materiálnom právnom štáte má reálny, nepredstieraný význam. V prípade núteného obmedzenia vlastníckych práv slúži vlastníkovi ako príspevok na náhradu ekonomických strát na výnose z majetku, ktorý v dôsledku núteného obmedzenia vlastníckych práv buď vôbec nemôže užívať, alebo môže užívať iba v obmedzenej miere. Preto sa ústavná ochrana vo výkone vlastníckych práv obmedzenému vlastníkovi zaručuje po celý čas trvania obmedzení vlastníka. Na rozdiel od „primeranej náhrady“, ktorá sa pri vyvlastnení poskytuje spravidla jednorazovo, pri nútenom obmedzení možno uvažovať o pravidelných platbách „primeranej náhrady“ počas trvania núteného obmedzenia. Týka sa to predovšetkým takých obmedzení práv vlastníka, v ktorých prípade možno dôvodne očakávať trvanie obmedzujúceho zásahu po dlhý čas. Aj tam, kde sa pri zavedení obmedzenia nepredpokladalo dlhodobé trvanie obmedzujúceho zásahu, no v skutočnosti k takému zásahu došlo, je ústavný dôvod na priznanie opakujúcich sa dávok primeranej náhrady. Spravodlivému usporiadaniu vzťahov medzi oprávnenou a povinnou osobou zodpovedá podľa žalobcu výlučne náhrada opakovaná, vo výške zodpovedajúcej nájomnému vždy za príslušný rok. Dĺžka trvania obmedzenia totiž nie je spravidla vopred známa. Napríklad v prípade pozemku žalobcu ide o málo významnú lokálnu komunikáciu, ktorá jednak môže byť premiestnená a súčasne môže žalobca dostať náhradný pozemok, ako to predpokladá aj ust. § 4 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z. Dĺžka trvania vecného bremena tak môže byť tak veľmi krátka, ako aj doslova nekonečná. Je potom doslova právnou bizarnosťou predstierať, že spravodlivú náhradu je možné stanoviť abstrahujúc od doby trvania obmedzenia, iba na základe arbitrárnej znaleckej špekulácie, fakticky inžinierskeho výkladu práva, o tom, ako „sa oceňujú“ vecné bremená. Ďalšou nespravodlivosťou vyplývajúcou z jednorazovej formy náhrady a aj skutočným účelom aplikácie takéhoto právneho názoru, je fakticky znemožniť vlastníkom získanie primeranej náhrady. Priamym dôsledkom jednorazovej formy náhrady je totiž zredukovanie lehoty na jej uplatnenie na dĺžku premlčacej lehoty počítanej od zriadenia vecného bremena, ktoré sa zriaďuje zákonom, bez individuálnej komunikácie s vlastníkom. Väčšina vlastníkov dotknutých nehnuteľností sa o vzniku vecného bremena v premlčacej lehote reálne ani nedozvie. Priamym dôsledkom takéhoto posudzovania náhrady za obmedzenia vyplývajúce z vecného bremena je teda stav, že vlastník má možnosť domáhať sa náhrady za obmedzenie jeho vlastníckeho práva trvajúce desiatky rokov iba v nepomerne krátkej lehote niekoľko málo rokov. Takýto stav by znamenal zjavnú nespravodlivosť. Preto žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a jeho žalobe v celom rozsahu vyhovieť. 13. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu konštatoval, že žalobca v odvolaní neuviedol, z akého dôvodu odvolanie podal (odvolací dôvod). Odvolanie teda neobsahuje všetky povinné náležitosti, a má takú vadu, pre ktorú nemožno pokračovať v odvolacom konaní, čo považujeme za dôvod na odmietnutie odvolania. Stotožnil sa so závermi súdu prvej inštancie uvedenými v jeho rozsudku, považujúc ho za vecne správny a riadne odôvodnený. Mal za to, že správne akceptoval námietku premlčania, ktorú vzniesol žalovaný. Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na oprávnené osoby tak, aby v primeraných lehotách uplatnili svoje nároky a čeliť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeraný čas vystavené nutnosti splniť svoje povinnosti. Súd prvej inštancie vychádzal zo záverov, ktoré uplatnil Najvyšší súd SR v prípade posúdenia primeranej náhrady za
zriadenie zákonného vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. (rozsudok NS SR sp. zn. 7Cdo/26/2014 z 24.3.2015, rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo/49/2014 zo 14.4.2016). V prípade rozsudku NS SR sp. zn. 8Cdo/17/2019 NS SR uviedol, že právny názor prezentovaný vo vyššie uvedených rozsudkoch je plne prijateľný a použiteľný aj na priznávanie primeranej náhrady za zriadenie zákonného vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. Spoločnými znakmi vecného bremena zriadeného zákonom č. 66/2009 a zákonom č. 182/1993 Z. z. je to, že ide o verejnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva, s významným súkromnoprávnym prvkom, okruh oprávnených subjektov je vymedzený druhovo a nezapisujú sa do katastra nehnuteľností, vyjadrené v zhodnej právnej úprave, a teda nemôže byť tomu inak ani v súvislosti s finančnou náhradou za obmedzenie vlastníckeho práva. V žiadnom z týchto prípadov lex specialis neobsahuje podmienky uplatnenia náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva, a preto je potrebné aplikovať lex generalis, konkrétne § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na uvedené odmietal argumentáciu žalobcu, že nespravodlivosťou vyplývajúcou z jednorazovej formy náhrady je fakticky znemožniť vlastníkom získanie primeranej náhrady z dôvodu, že väčšina vlastníkov dotknutých nehnuteľností sa o vzniku vecného bremena v premlčacej lehote reálne nedozvie. Nevedomosť vlastníkov o vzniku obmedzenia ich vlastníckeho práva zriadením vecného bremena však nemôže byť na ťarchu oprávneného z vecného bremena v duchu zásady „neznalosť zákona neospravedlňuje". K argumentácii žalobcu, že spravodlivému usporiadaniu vzťahov medzi oprávnenou a povinnou osobou zodpovedá výlučne náhrada opakovaná, vo výške zodpovedajúcej nájomnému vždy za príslušný rok, žalovaný uviedol, že odplata vo výške nájomného za zriadenie vecného bremena nie je možná. Nájomné prislúcha buď na základe nájomného vzťahu alebo v prípade bezdôvodného obohatenia, ale nikdy nie ako odplata za zriadenie vecného bremena. Vzhľadom na vyššie uvedené, žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. 14. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP) a vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, ktorý nepovažoval za potrebné doplniť, ani znova zopakovať (§ 385 ods. 1 CSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania a vo veci rozhodol postupom podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 CSP, keď dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 15. Podľa § 1 zákona č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov, tento zákon upravuje usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami vo vlastníctve obce alebo vyššieho územného celku, ktoré prešli do vlastníctva obce alebo vyššieho územného celku podľa osobitných predpisov, 1) vrátane priľahlej plochy, ktorá svojím umiestnením a využitím tvorí neoddeliteľný celok so stavbou (ďalej len "pozemok pod stavbou"). Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. ak nemá vlastník stavby ku dňu účinnosti tohto zákona k pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté iné právo, vzniká vo verejnom záujme k pozemku pod stavbou užívanou vlastníkmi stavby dňom účinnosti tohto zákona v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba a užívanie pozemku pod stavbou, vrátane práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o stavbu povolenú podľa platných právnych predpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok. Podkladom na vykonanie záznamu o vzniku vecného bremena v katastri nehnuteľností, ku ktorým vzniklo v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z.z. vlastník pozemku od stavbou je povinný strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu do vykonania pozemkových úprav v príslušnom katastrálnom území. Podľa § 151n ods. 1 vecné bremená obmedzujú vlastníka nehnuteľnej veci v prospech niekoho iného tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Práva zodpovedajúce vecným bremenám sú spojené buď s vlastníctvom určitej nehnuteľnosti, alebo patria určitej osobe. Podľa § 151o ods. 1 OZ, vecné bremená vznikajú písomnou zmluvou, na základe závetu v spojení s výsledkami konania o dedičstve, schválenou dohodou dedičov, rozhodnutím príslušného orgánu alebo zo zákona. Právo zodpovedajúce vecnému bremenu možno nadobudnúť tiež výkonom práva (vydržaním); ustanovenia § 134 tu platia obdobne. Na nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecným bremenám je potrebný vklad do katastra nehnuteľností. Podľa čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.
Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, Pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. 16. Uvedené ustanovenia označili oprávnenie obcí a vyšších územných celkov držať a užívať pozemky pod stavbami, ktoré sú v ich vlastníctve, ako vecné bremeno a v poznámkach pod čiarou odkazuje na § 151n až § 151p Občianskeho zákonníka. Ide však o verejnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva, pretože oprávnenie držať a užívať pozemok neprislúcha konkrétnej osobe, ale druhovo vymedzenému subjektu - obci alebo vyššiemu územnému celku a obmedzenie vlastníckeho práva, ktoré je odôvodnené verejným záujmom. Stavbami sú predovšetkým cestné komunikácie, materské školy, cintoríny, parky a ďalšie všeobecne prospešné zariadenia, ktoré boli vybudované pred rokom 1989. Zriadenie vecného bremena predstavuje spôsob, ako vyriešiť dlhodobo neusporiadané vzťahy k pozemkom vo vlastníctve iných osôb, na ktorých sa nachádzajú povolené stavby, ktoré boli pôvodne vo vlastníctve štátu a podľa osobitných predpisov prešli na obce a vyššie územné celky. Ide o nedoriešené právne vzťahy z predchádzajúceho spoločenského režimu a zákonodarca prijatím zákona č. 66/2009 Z. z. ustanovil mechanizmy, akými možno usporiadať medzery vo vlastníckych vzťahoch. Tak ako zákon č. 182/1993 Z. z., ani zákon č. 66/2009 Z. z. expressis verbis neuvádza, že vecné bremeno vzniká za náhradu. Ústavný súd však vo svojom rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 474/2013 konštatoval, že aj keď zákon č. 182/1993 Z. z. neuvádza, že vecné bremeno vzniknuté podľa § 23 ods. 5 vzniká len za náhradu, je potrebné, aby vychádzal z čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a v kontexte s tým aj s právnou úpravou obsiahnutou v pôvodnom ustanovení § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka. Najvyšší súd SR už skôr uzavrel, že pri nedostatku právnej úpravy možno náhradu za vzniknuté bremeno odvodiť zo všeobecne uznávaných princípov, príkazom na ochranu základných práv a slobôd, teda aj zo základného práva vlastniť a užívať majetok (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/89/2008). I v prípade zriadenia vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. je primeraná náhrada namieste. Ak judikatúra najvyššieho súdu akceptovaná ústavným súdom dospela k záveru, že právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona, nemôže byť tomu inak ani pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. Ak tieto legálne (zákonné) vecné bremená majú všetky jednotiace znaky, t. j. ide o obmedzenia vlastníckeho práva založené verejnoprávnymi normami kogentného charakteru s významným prvkom súkromnoprávnym, okruh oprávnených subjektov je vymedzený druhovo a nezapisujú sa do katastra nehnuteľností, vyjadrené v zhodnej právnej úprave, nemôže byť tomu inak ani v súvislosti s finančnou náhradou za obmedzenie vlastníckeho práva. Pre opačný právny názor niet žiadnych presvedčivých argumentov. Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/49/2014 konštatoval, že finančná náhrada za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. je nepochybne majetkovým právom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné bremeno vzniká „in rem“, vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva. Nemožno teda jeho vznik posudzovať samostatne v prípade každého nového vlastníka zaťaženého pozemku. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová; nemá teda charakter opakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri každej zmene vlastníka mal nový majiteľ zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno. Podstatou predmetného názoru považoval za „ústavne udržateľný“ aj ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 227/2012. Ani ďalšie rozhodnutia ústavného súdu týkajúce sa posudzovania opakovanosti finančnej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z., v ktorých posudzoval ústavnosť rozhodnutí založených na obdobných záveroch (sp. zn. I. ÚS 474/2013, IV. ÚS 227/2012, I. ÚS 1/2012, II. ÚS 506/2011), na tom nič nezmenili. Ani Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 42/2015 neovplyvnil vyššie ustálený právny názor. Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/17/2019 otázku jednorazovej náhrady za zákonné vecné bremeno označilo za ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR-rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/49/2014 je judikátom R 73/2016. 17. Podstata zákonných (legálnych) vecných bremien spočíva v tom, že ide o verejnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva, teda vymedzenie obsahu vlastníckeho práva prostredníctvom predpisu verejného práva. Zákonné vecné bremená sú inštitútmi sui generis, ktorým nemožno priznať povahu súkromnoprávnych opatrení, nakoľko ide o obmedzenia vlastníckeho práva vo verejnom záujme a v zmysle verejnoprávnych predpisov č. l. 20 ods.1 druhá veta ústavy zakotvuje, že vlastnícke právo má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Zároveň pripúšťa, že zákonom možno ustanoviť obsah vlastníckeho práva. Ako uvádza Ústavný súd SR v Náleze sp. zn. PL.ÚS 20/2014, z čl. 20 ods. 1 ústavy vyplýva, že vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah, no nie sú v ňom presne definované
(vymedzené) prvky charakterizujúce takýto obsah vlastníckeho práv. V rámci zákona, existenciu ktorého predpokladá čl. 20 ods. 4 ústavy, nejde už o stanovenie zákonného obsahu vlastníckeho práva, ale o vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva, t. j. obmedzenie samotného výkonu (uplatňovania) vlastníckeho práva, zákonný obsah ktorého zákonodarca už stanovil na základe čl. 20 ods. 1 ústavy. Ústavný súd SR samotné stanovenie obsahu vlastníckeho práva vo vzťahu ku všetkým vlastníkom druhovo určenej veci zákonom nepovažuje za nesúladné s ústavou, avšak aj takéto stanovenie obsahu vlastníckeho práva zákonom musí obstáť v teste proporcionality v zmysle čl. 13 ods. 4 ústavy. Vlastnícke právo je potrebné rešpektovať a chrániť, no na druhej strane ho nemožno absolutizovať, a preto nemožno každý zásah do vlastníckeho práva zákonom považovať za protiústavný, keď samotný čl. 20 ods. 1 ústavy odkazuje pri vymedzení obsahu vlastníckeho práva na zákon. Ustanovenie § 123 Občianskeho zákonníka zakotvuje triádu vlastníckych oprávnení, a to právo vec držať, užívať ju a požívať jej plody a úžitky a disponovať ňou. To však neznamená, že pri druhovo určených veciach nemožno upraviť obsah vlastníckeho práva zákonom inak, resp. bližšie konkretizovať obsah vlastníckeho práva. 18. Problematiku priznávania náhrady za vecné bremeno vzniknuté podľa § 4 zák. č. 66/2009 Z. z. vlastníkovi pozemku pod stavbou povolenou podľa platných právnych predpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok, riešil Najvyšší súd SR aj v uznesení sp. zn. 8Cdo/17/2019 zo dňa 30. novembra 2020, v ktorom rozhodnutí vychádzal zo záverov skôr vydaných rozsudkov najvyššieho súdu z 24. marca 2015 sp. zn. 7Cdo/26/2014 a zo 14. apríla 2016 sp. zn. 3Cdo/49/2014, ako aj z uznesenia sp. zn. 2Cdo/194/2018, s ktorými sa stotožnil. Dospel k záveru, že aj judikatúra najvyššieho súdu akceptovaná ústavným súdom dospela k záveru, že právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona, nemôže byť tomu inak ani pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 55/2009 Z. z. Ak tieto legálne (zákonné) vecné bremená majú všetky jednotiace znaky, t. j. ide o obmedzenie vlastníckeho práva založené verejnoprávnymi normami kogentného charakteru s významným prvkom súkromnoprávnym, okruh oprávnených subjektov je vymedzený druhovo a nezapisujú sa do katastra nehnuteľností, vyjadrené v zhodnej právnej úprave, nemôže byť tomu inak ani v súvislosti s finančnou náhradou za obmedzenie vlastníckeho práva. Pre opačný názor niet žiadnych presvedčivých argumentov. Vecné bremeno vzniknuté podľa zákona č. 66/2009 Z. z. treba považovať vzhľadom na konštrukciu § 2 ods. 1,2 za nútené obmedzenie vlastníkov síce na dlhší, ale zo zákona vopred určiteľný čas a jednorazová náhrada zohľadňuje povahu a dĺžku trvania núteného obmedzenia vlastníka pozemku pri ustálení výšky tejto náhrady. K právnej istote vlastníka v zmysle čl. 20 ods. 4 ústavy patrí totiž aj istota o čase, kedy vlastník dostane primeranú náhradu. Pokiaľ obce a VÚC užívali cudzie pozemky pred 30.06.2009, dochádzalo k užívaniu pozemkov bez právneho dôvodu, čím sa obec alebo VÚC v zmysle ustanovenia § 451 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov dopustili bezdôvodného obohatenia. V takomto prípade vznikol vlastníkom pozemkov nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Zákon č. 66/2009 Z. z. neustanovuje spôsob určenia finančnej náhrady v načrtnutých prípadoch, avšak presnejší obraz pomáha utvárať rozhodovacia prax súdov v sporoch, ktorých predmetom je určenie náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva na základe zákona č. 66/2009 Z. z. Právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. vzniká ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona a nemôže tomu byť inak ani pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z.. Ide o ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu i ústavného súdu. 19. Vlastníci predmetných pozemkov si mohli uplatniť náhradu za uvedené vecné bremeno, avšak len v zákonom stanovenej lehote, a to do troch rokov (§ 101 OZ) od nadobudnutia účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z., t. j. od 1. septembra 2009. Žaloba však nesmerovala k zaplateniu odplaty za zriadenie vecného bremena, ale k tomu, že žalovaný je povinný platiť opakujúce sa plnenie za určité obdobie. Na základe uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že argumentácia žalobcu v podanom odvolaní, že v prípade náhrady za zriadenie zákonného vecného bremena ide o opakujúce sa plnenie, a nie o jednorazovú náhradu, ktorá sa premlčuje vo všeobecnej premlčacej lehote, nemôže obstáť. Súd prvej inštancie postupoval pri svojom rozhodovaní v zmysle vyššie uvedenej ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho a ústavného súdu a ani odvolací súd nevidel dôvod sa od nej odkloniť.
20. Pokiaľ potom súd prvej inštancie, vychádzajúc z totožného názoru, dospel k záveru, že trojročná premlčacia doba v prípade (jednorazového) nároku žalobcu na zaplatenie (poskytnutie) náhrady za zriadenie zákonného vecného bremena k ich pozemku začala plynúť dňom nadobudnutia účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z., t. j. dňom 1.7.2009, a v súlade s ust. § 101 Občianskeho zákonníka uplynula dňa 1.7.2012, sú jeho závery vecne správne. Keďže žaloba bola v danom prípade žalobcom súdu prvej inštancie doručená až dňa 6.4.2022 a žalovaný namietal premlčanie ním uplatneného nároku, uplatnenú náhradu za zriadenie vecného bremena žalobcovi nebolo možné priznať. Súdu prvej inštancie nebolo možné vytýkať žiadne procesné pochybenie, ani pochybenie pri skutkovom a právnom posúdení otázky vzniku a premlčania uplatneného nároku, pričom ani vo svojom odvolaní žalobcovia neuviedli žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali odlišné právne posúdenie týchto otázok odvolacím súdom. 21. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 22. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP, a v odvolacom konaní úspešnému žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mu v tomto konaní žiadne trovy nevznikli. 23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).