{"guid": "c8ed589c-9961-453c-8148-2d74dfaf5ef7:9e9a9e23-8222-4469-a555-0bb5caa15e41", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2024:1122202951.1", "spisova_znacka": "4Co/133/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Co/133/2023 z 31. 7. 2024", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 31. júla 2024, sp. zn. 4Co/133/2023, ECLI:SK:KSBA:2024:1122202951.1", "identifikacne_cislo": "1122202951", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Valéria Kleinová", "sudca_id": 157, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-valeria-kleinova-157", "datum_vydania": "2024-07-31", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2009/66", "nazov": "zákon č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/66", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/66-2009"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/66/#paragraf-1", "nazov": "§ 1 zákona č. 66/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/66/#paragraf-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/66-2009/paragraf-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/66/#paragraf-4.odsek-1", "nazov": "§ 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/66/#paragraf-4.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/66-2009/paragraf-4"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-151.odsek-1.pismeno-m", "nazov": "§ 151 ods. 1 písm. m) OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-151.odsek-1.pismeno-m", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-151"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-151", "nazov": "§ 151 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-151", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-151"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2009/66#paragraf-1", "/SK/ZZ/2009/66#paragraf-4", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-151"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/9e9a9e23-8222-4469-a555-0bb5caa15e41", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:1122202951.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1122202951.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1122202951.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n4Co/133/2023\n1122202951\n31. 07. 2024\nJUDr. Valéria Kleinová, st.\nECLI:SK:KSBA:2024:1122202951.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej st. a členov\nsenátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Anny Kašajovej v právnej veci žalobcu: Y. B., M..L..T..,\nM. M. X. XX, XXX XX Z., IČO: XX XXX XXX, právne zastúpená: W.. O. Š.L., F., M. M. L. X, XXX XX Z.,\nproti žalovanému: K. W. M. L. Z., M. M. B. I. X, XXX XX Z., R.: XX XXX XXX, o zaplatenie 14.040,11 Eur s\npríslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 20C/9/2022-134\nzo dňa 14. marca 2023 takto\nrozhodol:\nOdvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.\nŽalovanému nepriznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol (I. výrok). Žalovanému voči\nžalobcovi nepriznal nárok na náhradu trov konania (II. výrok).\n2. Vychádzal zo skutkového vymedzenia žaloby žalobcom, domáhajúcim sa od žalovaného zaplatenia\nsumy 14.040,11 Eur s príslušenstvom titulom odplaty za zriadenie vecného bremena podľa zákona č.\n66/2009 Z.z. tým, že žalobca je vlastníkom pozemku pozostávajúceho z parciel č. XXXXX/XX, XXXXX/\nXX, XXXXX/XX, XXXXX/XX, XXXXX/XX, XXXXX/XXX, ktoré sú zapísané na LV č. XXXX, k. ú. G..\nNa časti pozemku parc. č. XXXXX/XX je umiestnená miestna pozemná komunikácia vo vlastníctve\nžalovaného (§ 3d ods. 3 zákona č. 135/1961 Zb.), v súvislosti s ktorou vzniklo v zmysle ust. § 4 ods. 1\nzákona č. 66/2009 Z.z. na pozemku žalobcu vecné bremeno v prospech žalovaného. Žalobca si touto\nžalobou uplatňoval nárok na náhradu pripadajúcu na obdobie od 03.03.2015 do 03.03.2019. Podľa\nsúkromného znaleckého posudku č. 1/2021 vypracovaného R.. N. Z., predstavujúcou hospodársku ujmu\nžalobcu za uvedené obdobie sumu 14.040,11 Eur. Táto ujma bola stanovená ako ujma spočívajúca v\numiestnení komunikácie na ploche 127 m2, ktorej zodpovedá náhrada vo výške 10.632,35 Eur, a ujma\nspočívajúca vo faktickom odčlenení od hlavného pozemku a sťažení užívania časti pozemku s výmerou\n82 m2, ktorej zodpovedá náhrada vo výške 3.407,76 Eur. Náhradu za predmetné obdobie, pôvodne\nvo výške 16.188,60 Eur si žalobca voči žalovanému uplatnil v rámci súdneho konania vedeného na\nOkresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 26C/17/2007 rozšírením žaloby dňa 03.03.2019, ktoré však súd\nuznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 02.03.2022 nepripustil. Žalobca ako dôkazy súdu predložil:\nvýpis LV č XXXX, znalecký posudok č.1/2021 vypracovaný znalkyňou R.. N. Z..\n3. Žalovaný považoval nárok za neopodstatnený a premlčaný. Po skutkovej stránke nenamietal užívanie\npredmetných pozemkov, až na časť pozemku, na ktorom nie je žiadna komunikácia 82 m2, ani existenciu\nvecného bremena. Mal však za to, že žalovaný nárok vznikol jednorazovo ku dňu zriadenia vecného\nbremena (1.7.2009,) a keďže ide o majetkové právo, premlčuje sa v trojročnej lehote. Vzhľadom na\n\nto, že žalobca si tento nárok uplatnil za obdobie od 03.03.2015 do 03.03.2019, vzniesol námietku\npremlčania. K spornému pozemku vzniklo v zmysle § 1 ods. 1 a 2 a § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009\nZ.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli\nz vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov ku dňu\n01.07.2009 vo verejnom záujme, právo zodpovedajúce vecnému bremenu v prospech vlastníka stavby miestnej komunikácie. V zmysle zákona č. 66/2009 Z.z. je vlastník zaťaženého pozemku povinný strpieť\nvýkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu do vykonania pozemkových úprav v príslušnom\nkatastrálnom území.\n4. Žalobca s právnym názorom žalovaného nesúhlasil, považujúc za nespravodlivé, aby nárok bol\npremlčaný, a nemohol si opakovane žiadať o náhradu za vzniknuté vecné bremeno. Súdy podľa neho\nnajskôr účelovo vytvorili falošnú axiómu, že náhrada za zákonné vecné bremeno strpenia umiestnenia\nbytového domu je iba jednorazová (a teda spravidla už dávno premlčaná), a následne sa z tejto\nfalošnej axiómy záhadne stal akýsi judikatúrny princíp, že náhrada za akékoľvek zákonom vnútené\nvecné bremeno je jednorazová. Záver o jednorazovej náhrade za zákonné vecné bremená považoval za\narbitrárny a nemajúci oporu ani v právnej úprave, ani v účele a zmysle právnej úpravy. Pokiaľ sa domáha\nopakovanej náhrady, nedomáha sa opakovaného poskytovania vysokej jednorazovej náhrady, ale\ndomáha sa ekvivalentu nájomného, zodpovedajúceho vždy konkrétnemu obdobiu trvania obmedzenia.\nSvoju argumentáciu podporil uznesením NS SR sp. zn. 4MCdo/2/2014: „Zákon č. 66/2009 Z. z. je\nzákonom, ktorý predpokladá ustanovenie § 151o ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka - zriadenie\nvecného bremena zákonom. Vzhľadom k tomu, že je predpisom, ktorým sa upravujú vlastnícke vzťahy\nk pozemkom pod stavbami vo vlastníctve obcí a vyšších územných celkov nadobudnutých podľa\nosobitných predpisov, pričom problém náhrady za nútené obmedzenie vlastníckych práv vlastníkov\npozemkov pod stavbami priamo nerieši, avšak v ustanovení § 4 odkazuje na úpravu v ustanoveniach §\n151n až § 151p Občianskeho zákonníka, pri riešení otázky náhrady za obmedzenie vlastníckych práv, je\npotrebné z týchto ustanovení vychádzať. ...Ak potom zákon č. 66/2009 Z.z. nedáva vlastníkovi pozemku\nžiadnu možnosť domáhať sa usporiadania vlastníckych vzťahov k pozemkom zaťažených zákonným\nvecným bremenom a ponecháva ich usporiadanie výlučne na dobrej vôli užívateľovi pozemku, záver o\nneexistencii práva vlastníkov pozemku na náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva na dobu\nvopred neurčiteľnú, nemôže byť v súlade nielen s citovanými ustanoveniami Občianskeho zákonníka,\nListinou základných práv a slobôd, ale ani s Ústavou Slovenskej republiky. Súdy nižších stupňov však v\npredmetnej veci nevysvetlili, akými úvahami dospeli k záveru, že žalobcom nevznikol nárok na náhradu\nza obmedzenie ich vlastníckeho práva k pozemku, ktoré v súčasnosti trvá už viac ako päť rokov, po túto\ndobu nemôžu svoj pozemok žiadnym spôsobom užívať ani brať z neho žiadne úžitky, ktoré by im ako\nvlastníkom prináležali (§ 123Občianskeho zákonníka), a nie je možné ani približne určiť, dokedy bude\nuvedený stav trvať. “\nPodľa žalobcu spravodlivému usporiadaniu vzťahov medzi oprávnenou a povinnou osobou zodpovedá\nvýlučne náhrada opakovaná, vo výške zodpovedajúcej nájomnému vždy za príslušný rok. Ďalšou\nnespravodlivosťou vyplývajúcou z jednorazovej formy náhrady a aj skutočným účelom aplikácie\ntakéhoto právneho názoru, je fakticky znemožniť vlastníkom získanie primeranej náhrady. Priamym\ndôsledkom jednorazovej formy náhrady je totiž zredukovanie lehoty na jej uplatnenie na dĺžku premlčacej\nlehoty počítanej od zriadenia vecného bremena, ktoré sa zriaďuje zákonom, a teda bez individuálnej\nkomunikácie s vlastníkom. Väčšina vlastníkov dotknutých nehnuteľností sa o vzniku vecného bremena\nv premlčacej lehote reálne ani nedozvie. Priamym dôsledkom takéhoto posudzovania náhrady za\nobmedzenia vyplývajúce z vecného bremena je teda stav, že vlastník má možnosť domáhať sa náhrady\nza obmedzenie jeho vlastníckeho práva trvajúce desiatky rokov iba v nepomerne krátkej lehote niekoľko\nmálo rokov. Takýto stav by podľa neho znamenal zjavnú nespravodlivosť, hraničiacu až so svojvoľnou\nzlomyseľnosťou.\n5. Žalovaný zotrval na svojej argumentácii a vznesenej námietke premlčania, pričom poukázal najmä\nna rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/49/2016, 2Cdo/194/2019 a 8Cdo/17/2019, ako aj\nrozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9Co/113/2020.\nV uvedených rozhodnutiach\nsúdy vyslovili právny názor, že v prípade náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva vo forme\nvecného bremena zriadeného podľa zákona č. 66/2009 Z.z. ide o nárok, ktorý vznikol jednorazovo ku\ndňu účinnosti zákona a nemá charakter opakujúceho sa plnenia.\n6. Základné skutkové okolnosti nemal súd prvej inštancie za sporné, spornou otázkou bola otázka\npremlčania.\n\n7. Po právnej stránke vychádzal z ustanovení § 151n ods. 1, § 151o ods. 1, § 101 zákona č. 40/1964 Zb.\nObčiansky zákonník (ďalej len „OZ“), § 1, § 4 ods. 1,2, zákona č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach\npri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a\nvyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov, čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.\n8. Konštatoval, že skutkový stav medzi stranami sporný nebol. Nárok žalobcu po právnej stránke je\nnárokom na náhradu za zriadenie vecného bremena vo verejnom záujme, a to na základe § 4 ods. 1\nzákona č. 66/2009 Z. z. dňom účinnosti zákona, teda dňom 1.7.2009.\nS poukazom na §\n151n ods. 1 OZ, § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. a čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky došlo k\nobmedzeniu vlastníckeho práva žalobcov vo forme zriadenia zákonného vecného bremena vo verejnom\nzáujme na majetku žalobcov, za čo im patrí primeraná náhrada. Uviedol, že Najvyšší súd SR, ako súd\ndovolací, obdobnú otázku týkajúcu sa priznávania primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena\nriešil v rozsudku z 24. marca 2015 sp. zn. 7Cdo/26/2014, ako aj v rozsudku zo 14. apríla 2016 sp. zn.\n3Cdo/49/2014, ktoré rozhodnutie bolo uverejnené aj v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí\nsúdov SR č. 8/2016 pod č. R 73/2016. V tomto rozhodnutí bol vyslovený právny záver, že finančná\nnáhrada za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. je nepochybne\nmajetkovým právom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné bremeno\nvzniká „in rem“, vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny\nvlastníctva. Nemožno teda jeho vznik posudzovať samostatne v prípade každého nového vlastníka\nzaťaženého pozemku. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová; nemá\nteda charakter opakovaného plnenia a v súdnom konaní ho môže vlastník úspešne uplatniť iba v\nzákonom stanovenej premlčacej lehote, ktorá začína plynúť od účinnosti tohto zákona. Najvyšší súd SR\nvo svojom rozhodnutí sp. zn. 8Cdo/17/2019 uviedol, že právny názor prezentovaný v rozsudkoch sp.\nzn. 7Cdo/26/2014 sp. zn. 3Cdo/49/2014 (č. R 73/2016) je plne prijateľný a použiteľný aj na priznávanie\nprimeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z. z. Aj obmedzenie\nvlastníckeho práva podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. patrí totiž k tzv. legálnym (zákonným) vecným\nbremenám, čiže k verejnoprávnym obmedzeniam vlastníckeho práva. Jeho verejnoprávny charakter a\njeho povaha nasvedčujú tomu, že sa významne približuje k obmedzeniu vlastníckeho práva zakotveného\nv zákone č. 182/1993 Z.z. Svedčí o tom nakoniec aj ich zhodná zákonná konštrukcia. Súd prvej inštancie\npoukázal i na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/194/2019 zo dňa 26.08.2019 a sp.\nzn.\n8Cdo/17/2019 zo dňa 30.11.2020. Konštatoval, že NS SR vo svojom rozhodnutí\nsp. zn.\n8Cdo/17/2019 uviedol, že právny názor prezentovaný v rozsudkoch sp.\nzn. 7Cdo/26/2014, sp. zn. 3Cdo/49/2014 (R 73/2016) je plne prijateľný a použiteľný aj na priznávanie\nprimeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z. z. Podľa bodu 44 až 45\nrozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/17/2019, v zmysle ktorého, ak judikatúra najvyššieho\nsúdu akceptovaná ústavným súdom dospela k záveru, že právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho\npráva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom\nzaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona, nemôže byť tomu inak ani pri zriadení vecného\nbremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. Ak tieto legálne (zákonné) vecné bremená majú\nvšetky jednotiace znaky, t. j. ide o obmedzenia vlastníckeho práva založené verejnoprávnymi normami\nkogentného charakteru s významným prvkom súkromno-právnym, okruh oprávnených subjektov je\nvymedzený druhovo a nezapisujú sa do katastra nehnuteľností, vyjadrené v zhodnej právnej úprave,\nnemôže byť tomu inak ani v súvislosti s finančnou náhradou za obmedzenie vlastníckeho práva. Pre\nopačný právny názor niet žiadnych presvedčivých argumentov. Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí\nsp. zn. 3Cdo/49/2014 konštatoval, že finančná náhrada za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods.\n5 zákona č. 182/1993 Z. z. je nepochybne majetkovým právom osoby, ktorá je povinným subjektom z\nvecného bremena. Predmetné bremeno vzniká „in rem“, vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého\npozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva. Nemožno teda jeho vznik posudzovať samostatne v\nprípade každého nového vlastníka zaťaženého pozemku. Finančná náhrada za vznik vecného bremena\nje nepochybne jednorazová; nemá teda charakter opakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri každej\nzmene vlastníka mal nový majiteľ zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté\nvecné bremeno. Predmetný názor považoval za „ústavne udržateľný“ aj ústavný súd v rozhodnutí, sp.\nzn. IV. ÚS 227/2012. Ani ďalšie rozhodnutia ústavného súdu týkajúce sa posudzovania opakovanosti\nfinančnej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z., v ktorých\nposudzoval ústavnosť rozhodnutí založených na obdobných záveroch (sp. zn. I.ÚS 474/2013, IV. ÚS\n227/2012, I. ÚS 1/2012, II. ÚS 506/2011), na tom nič nezmenili“. Rovnako poukázal na ďalšiu judikatúru,\nktorá potvrdzuje predmetný záver, ako napr. rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9Co/113/2020\n\na sp. zn. 9Co/114/2020, rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 20.02.2018 sp. zn. 21Co/36/2017,\nrozhodnutie NS SR zo dňa 26.08.2019 sp. zn. 2Cdo/194/2018. Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. III.\nÚS 149/2017-19 argumenty Najvyššieho súdu SR vyslovené v citovaných uzneseniach považoval za\nsprávne.\nV zmysle uznesenia Ústavného súdu SR zo dňa 28.10.2020 sp. zn. IV. ÚS 539/2020\nrovnako tak dospel ústavný súd k udržateľnosti právnych záverov vyslovených v uznesení NS SR sp. zn.\n2Cdo/194/2018 týkajúcej sa jednorazového charakteru finančnej náhrady za vecné bremeno v zmysle\n§ 4 zákona č. 66/2009 Z. z. Na základe uvedeného sa preto súd prvej inštancie priklonil k argumentácii\nžalovaného, ktorý namietal uplatnený nárok žalobcu spočívajúci v náhrade za zriadené zákonné vecné\nbremeno opakujúcim sa plnením a v danej časti žalobu zamietol.\n9. Taktiež súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 272/2022\nbod 11. odôvodnenia, podľa ktorého ,, sťažovateľom nastolená nesprávnosť záverov najvyššieho súdu\nuž bola ústavným súdom riešená v konaniach o ústavných sťažnostiach proti rozhodnutiam iných\nvšeobecných súdov, a to uznesení č. k. III. ÚS 68/2019 z 29. októbra 2019 vo vzťahu k základným\nprávam podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 11 ods. 1 a 4 a čl. 36 ods. 1 listiny) a právam\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu, uznesení sp. zn. III. ÚS 340/2021\nz 27. mája 2021 vo vzťahu k právu na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a k\nzákladným právam podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 20 ods. 4 ústavy. Obe ústavné sťažnosti boli\nodmietnuté ako zjavne neopodstatnené. Ústavná sťažnosť sťažovateľa s ohľadom na rovnaké závery\nnamietaných rozhodnutí všeobecných súdov a v zásade rovnaké základné práva neprináša žiadne nové\nargumenty, ktoré by odôvodňovali porušenie základných práv sťažovateľa.“ Bod16. odôvodnenia, podľa\nktorého čo sa týka návrhom ústavnej sťažnosti koncentrovanej námietky porušenia základného práva\nvlastniť majetok, treba uviesť, že obmedzenie vlastníckeho práva k pozemku sťažovateľa má osobitný\ncharakter, ktorý vyplýva z toho, že k jeho faktickému obmedzeniu nedošlo na základe zákona č. 66/2009\nZ. z., ale v súvislosti s výstavbou pred rokom 1989. Zákon č. 66/2009 Z. z. je len ďalší spôsob, ktorým\nzákonodarca zmierňuje následky osobitnej majetkovej krivdy, ktorá nespočívala v účinnom právnom\nodňatí vlastníckeho práva, ale v jeho faktickom obmedzení stavbou verejnoprospešného zariadenia\nbez toho, aby došlo k vyvlastneniu právnych predchodcov sťažovateľa. Následok tohto legislatívneho\nriešenia nemožno obmedziť len na konštatovanie toho, že sťažovateľom súdnym výkladom zákona\nč. 66/2009 Z. z. nebol priznaný nárok na opakovanú náhradu za zriadenie vecného bremena. Tento\nzásah treba vnímať s ohľadom na to, že vlastník pozemku sa svojich vlastníckych práv v súvislosti s\nneoprávnenou stavbou mohol domáhať už pred prijatím zákona č. 66/2009 Z. z. a rovnako sa mohol v\npremlčacej dobe domáhať priznania jednorazovej náhrady za dodatočné zriadenie vecného bremena\nzákonom. Okrem toho sťažovateľovi v súvislosti s jeho vlastníckym právom zostáva zachovaný nárok na\nto, že definitívnym riešením historicky podmieneného, pôvodne faktického a po prijatí zákona č. 66/2009\nZ. z. aj právneho obmedzenia vlastníckeho práva bude poskytnutie náhradného pozemku v procese\npozemkových úprav tak, ako to predpokladá zákon č. 66/2009 Z. z.“\n10. S poukazom na vyššie uvedené a ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho i ústavného súdu, súd\nprvej inštancie dospel k záveru, že finančná náhrada za zriadenie vecného bremena podľa § 4 ods.\n1 zákona č. 66/2009 Z. z. je nepochybne majetkovým právom osoby, ktorá je povinným subjektom z\nvecného bremena. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová; nemá\nteda charakter opakovaného plnenia. Nárok na finančnú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva má\niba pôvodný vlastník pozemku a v súdnom konaní ho môže úspešne uplatniť iba v zákonom stanovenej\npremlčacej lehote, ktorá začína plynúť od účinnosti tohto zákona. Ďalšiemu vlastníkovi pozemku už\ntakýto nárok nevznikne. Nárok na finančnú náhradu sa s poukazom na ustanovenie § 101 Občianskeho\nzákonníka premlčuje vo všeobecnej 3 ročnej premlčacej dobe, ktorá začala plynúť odkedy sa právo\nmohlo vykonať prvý raz, t. j. od 1.7.2009 (účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z.) a uplynula dňom 1.7.2012.\nMal za dôvodne vznesenú námietku premlčania žalovaným, keď žalovaný nárok bol uplatnený až dňa\n06.04.2022, teda po uplynutí premlčacej lehoty dňom 1.7.2012, a preto žalobu zamietol. Rozhodujúc\no časti pozemku 82m2 mal za dôvod na zamietnutie žaloby daný i tým, že v konaní nebolo sporné,\nže žalovaný tento pozemok neužíva a tvrdenia žalobcu o faktickom odčlenení od hlavného pozemku\na sťažení tejto časti pozemku nebola žalobcom v konaní ničím preukázaná, pričom nebolo sporné,\nže žalobca nadobudol pozemok uvedomujúc si, že na časti pozemku vo výmere 127 m2 je verejná\nkomunikácia, teda prístupnosť k zvyšnej časti pozemku, resp. možnosti jej využívania je ovplyvnená\ntouto skutočnosťou.\n\n11. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1 a\n§ 255\nods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a žalovanému, ktorý bol v konaní úspešný, nárok\nna náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu trovy konania nevznikli a tieto si ani neuplatnil.\n12. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu\nodvolanie žalobca dôvodiac tým, že základným a v skutočnosti dôsledne opomínaným východiskom\npri rozhodovaní o náhrade za verejnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva má byť čl. 20 ods. 4\nÚstavy SR, podľa ktorého „vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v\nnevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.“ Náhrada\nsamozrejme nemá byť primeraná predstavám toho, kto užíva cudzí majetok, ale primeraná s ohľadom\nna mieru obmedzenia a reálne trhové prostredie, keďže už 30 rokov žijeme v tzv. zvrchovanom,\ndemokratickom a právnom štáte (čl. 1 ods. 1 Ústavy SR) s hospodárstvom založeným „na princípoch\nsociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky“ (čl. 55 ods. 1 Ústavy SR). Judikatúra, na ktorú\nodkazuje súd prvej inštancie, však požiadavky právneho štátu ani v najmenšom nespĺňa a je založená\nna falošnej axióme, že z vecného bremena ako takého vyplýva veľmi konkrétny spôsob odškodňovania\nza obmedzenie týmto vecným bremenom uvalené. Účelom inštitútu vecného bremena však vôbec\nnie je založiť nárok na poskytnutie náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva. Naopak, účelom\ninštitútu vecného bremena je vlastnícke právo obmedziť, pričom takéto obmedzenie je pevne zviazané\nso zaťaženou vecou a obmedzuje každého vlastníka veci, nie iba účastníka zmluvy alebo vlastníka\nveci v čase vzniku vecného bremena. Otázka náhrady za takéto obmedzenie je až sekundárna a\nsamotná právna úprava vecného bremena je v rôznych právnych predpisoch riešená rôzne. Vecné\nbremeno vo všeobecnosti môže byť odplatné aj bezodplatné, náhrada môže byť poskytnutá jednorazovo\nalebo pravidelnými platbami. V prípade zákonného vecného bremena, t. j. nanúteného zaťaženia veci,\nje potrebné vychádzať z čl. 20 ods. 4 Ústavy SR, v zmysle ktorého je vyvlastnenie alebo nútené\nobmedzenie vlastníckeho práva možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe\nzákona a za primeranú náhradu. Pri výklade právnej normy zakladajúcej vecného bremeno a náhradu\nzaň je predovšetkým potrebné uprednostniť výklad, ktorý je na prospech vlastníka, t. j v otázke miery\nobmedzenia vlastníckeho práva to má byť výklad zužujúci a v otázke náhrady naopak výklad rozširujúci.\nPoukázal na citáciu v rozsudku NS SR zo dňa 26.01.2006 sp. zn. 4Cdo/268/2005: „Dovolací súd\npovažuje za vhodné ďalej poznamenať, že tento zužujúci výklad je podľa jeho názoru aj v súlade s\nÚstavou Slovenskej republiky (čl. 152 ods. 4 ústavného zákona č. 460/1992 Zb. v znení neskorších\nústavných zákonov). Podľa čl. 13 Ústavy totiž povinnosti možno ukladať a/ zákonom alebo na základe\nzákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd, b/ medzinárodnou zmluvou podľa\nčl. 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá práva a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo c/\nnariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2. Pretože ZSP ukladá povinnosti, ak pri výklade niektorých jeho\nustanovení prichádza do úvahy nielen zužujúci, ale aj rozširujúci výklad, uprednostniť treba vždy ten\nvýklad, ktorý je na prospech poplatníka.“\nKonštatoval, že ust. § 4 zákona č. 66/2009 Z. z. zriaďuje vecné bremeno. Je teda splnená ústavná\npodmienka zákonnej formy obmedzenia vlastníckeho práva žalobcu. O výške, splatnosti, či spôsobe\nurčenia náhrady však zákon už nehovorí nič. Súd je preto podľa žalobcu povinný rozhodnúť podľa\nprincípov všeobecnej spravodlivosti (čl. 4 ods. 2 CSP). Na začiatku vzniku judikatúry zámerne\npoškodzujúcej postihnutých vlastníkov pozemkov, na ktorú odkazuje žalovaný, bola snaha o politicky\ncitlivé rozhodovanie vo veci náhrady za historickú záťaž umiestnenia bytových domov na cudzích\npozemkoch. Súdy teda podľa neho najskôr účelovo vytvorili falošnú axiómu, že náhrada za zákonné\nvecné bremeno strpenia umiestnenia bytového domu je iba jednorazová (a teda spravidla už dávno\npremlčaná). Následne sa z tejto falošnej axiómy záhadne stal akýsi judikatúrny princíp, že náhrada\nza akékoľvek zákonom vnútené vecné bremeno je jednorazová. Záver o jednorazovej náhrade za\nzákonné vecné bremená považoval za arbitrárny a nemajúci oporu ani v právnej úprave, ani v účele a\nzmysle právnej úpravy. Predmetný fiktívny princíp je založený na falošnom predpoklade, že každý nový\nvlastník by požadoval jednorazovú náhradu za celú dobu trvania vecného bremena. Pri použití takéhoto\nfalošného predpokladu sa javí logickým nepriznávať nárok na opakovanú náhradu. V skutočnosti\nvšak absolútne žiaden vlastník nepožadoval opakovanú náhradu vo výške zodpovedajúcej náhrade\njednorazovej. Naopak, je zjavne nelogické, aby sa náhrada za vecné bremeno vyplácala vopred\nza celé neznáme obdobie jeho trvania. Ani žalovaný pritom netvrdí, že by už žalobcovi alebo jeho\nprávnemu predchodcovi poskytol v minulosti náhradu jednorazovú za desiatky rokov dopredu. Pokiaľ sa\nžalobca domáha opakovanej náhrady, nedomáha sa opakovaného poskytovania vysokej jednorazovej\nnáhrady, ale domáha sa ekvivalentu nájomného zodpovedajúceho vždy konkrétnemu obdobiu trvania\nobmedzenia.\n\nPodľa uznesenia NS SR sp. zn. 4MCdo/2/2014: „Zákon č. 66/2009 Z. z. je zákonom, ktorý predpokladá\nustanovenie § 151o ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka - zriadenie vecného bremena zákonom\nVzhľadom k tomu, že je predpisom, ktorým sa upravujú vlastnícke vzťahy k pozemkom pod stavbami\nvo vlastníctve obcí a vyšších územných celkov nadobudnutých podľa osobitných predpisov, pričom\nproblém náhrady za nútené obmedzenie vlastníckych práv vlastníkov pozemkov pod stavbami priamo\nnerieši, avšak v ustanovení § 4 odkazuje na úpravu v ustanoveniach § 151n až § 151p Občianskeho\nzákonníka, pri riešení otázky náhrady za obmedzenie vlastníckych práv, je potrebné z týchto ustanovení\nvychádzať. ... Ak potom zákon č. 66/2009 Z. z. nedáva vlastníkovi pozemku žiadnu možnosť domáhať sa\nusporiadania vlastníckych vzťahov k pozemkom zaťažených zákonným vecným bremenom a ponecháva\nich usporiadanie výlučne na dobrej vôli užívateľovi pozemku, záver o neexistencii práva vlastníkov\npozemku na náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva na dobu vopred neurčiteľnú, nemôže\nbyť v súlade nielen s citovanými ustanoveniami Občianskeho zákonníka, Listinou základných práv\na slobôd, ale ani s Ústavou Slovenskej republiky. Súdy nižších stupňov však v predmetnej veci\nnevysvetlili, akými úvahami dospeli k záveru, že žalobcom nevznikol nárok na náhradu za obmedzenie\nich vlastníckeho práva k pozemku, ktoré v súčasnosti trvá už viac ako päť rokov, po túto dobu nemôžu\nsvoj pozemok žiadnym spôsobom užívať ani brať z neho žiadne úžitky, ktoré by im ako vlastníkom\nprináležali (§ 123Občianskeho zákonníka), a nie je možné ani približne určiť, dokedy bude uvedený\nstav trvať.“ Podľa nálezu ÚS SR zo dňa 12.10.2016, č. k. PL. ÚS 42/2015-105: „Primeraná náhrada\nnie je symbolom ani gestom dobrej vôle zo strany spoločnosti voči vlastníkovi. V materiálnom právnom\nštáte má reálny, nepredstieraný význam. V prípade núteného obmedzenia vlastníckych práv slúži\nvlastníkovi ako príspevok na náhradu ekonomických strát na výnose z majetku, ktorý v dôsledku\nnúteného obmedzenia vlastníckych práv buď vôbec nemôže užívať, alebo môže užívať iba v obmedzenej\nmiere. Preto sa ústavná ochrana vo výkone vlastníckych práv obmedzenému vlastníkovi zaručuje po\ncelý čas trvania obmedzení vlastníka. Na rozdiel od „primeranej náhrady“, ktorá sa pri vyvlastnení\nposkytuje spravidla jednorazovo, pri nútenom obmedzení možno uvažovať o pravidelných platbách\n„primeranej náhrady“ počas trvania núteného obmedzenia. Týka sa to predovšetkým takých obmedzení\npráv vlastníka, v ktorých prípade možno dôvodne očakávať trvanie obmedzujúceho zásahu po dlhý čas.\nAj tam, kde sa pri zavedení obmedzenia nepredpokladalo dlhodobé trvanie obmedzujúceho zásahu, no\nv skutočnosti k takému zásahu došlo, je ústavný dôvod na priznanie opakujúcich sa dávok primeranej\nnáhrady.\nSpravodlivému usporiadaniu vzťahov medzi oprávnenou a povinnou osobou zodpovedá podľa žalobcu\nvýlučne náhrada opakovaná, vo výške zodpovedajúcej nájomnému vždy za príslušný rok. Dĺžka trvania\nobmedzenia totiž nie je spravidla vopred známa. Napríklad v prípade pozemku žalobcu ide o málo\nvýznamnú lokálnu komunikáciu, ktorá jednak môže byť premiestnená a súčasne môže žalobca dostať\nnáhradný pozemok, ako to predpokladá aj ust. § 4 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z. Dĺžka trvania\nvecného bremena tak môže byť tak veľmi krátka, ako aj doslova nekonečná. Je potom doslova\nprávnou bizarnosťou predstierať, že spravodlivú náhradu je možné stanoviť abstrahujúc od doby trvania\nobmedzenia, iba na základe arbitrárnej znaleckej špekulácie, fakticky inžinierskeho výkladu práva, o tom,\nako „sa oceňujú“ vecné bremená. Ďalšou nespravodlivosťou vyplývajúcou z jednorazovej formy náhrady\na aj skutočným účelom aplikácie takéhoto právneho názoru, je fakticky znemožniť vlastníkom získanie\nprimeranej náhrady. Priamym dôsledkom jednorazovej formy náhrady je totiž zredukovanie lehoty na\njej uplatnenie na dĺžku premlčacej lehoty počítanej od zriadenia vecného bremena, ktoré sa zriaďuje\nzákonom, bez individuálnej komunikácie s vlastníkom. Väčšina vlastníkov dotknutých nehnuteľností sa\no vzniku vecného bremena v premlčacej lehote reálne ani nedozvie. Priamym dôsledkom takéhoto\nposudzovania náhrady za obmedzenia vyplývajúce z vecného bremena je teda stav, že vlastník má\nmožnosť domáhať sa náhrady za obmedzenie jeho vlastníckeho práva trvajúce desiatky rokov iba v\nnepomerne krátkej lehote niekoľko málo rokov. Takýto stav by znamenal zjavnú nespravodlivosť. Preto\nžiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a jeho žalobe v celom rozsahu vyhovieť.\n13. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu konštatoval, že žalobca v odvolaní neuviedol, z\nakého dôvodu odvolanie podal (odvolací dôvod). Odvolanie teda neobsahuje všetky povinné náležitosti,\na má takú vadu, pre ktorú nemožno pokračovať v odvolacom konaní, čo považujeme za dôvod na\nodmietnutie odvolania. Stotožnil sa so závermi súdu prvej inštancie uvedenými v jeho rozsudku,\npovažujúc ho za vecne správny a riadne odôvodnený. Mal za to, že správne akceptoval námietku\npremlčania, ktorú vzniesol žalovaný. Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na oprávnené\nosoby tak, aby v primeraných lehotách uplatnili svoje nároky a čeliť tomu, aby povinné osoby\nneboli po časovo neprimeraný čas vystavené nutnosti splniť svoje povinnosti. Súd prvej inštancie\nvychádzal zo záverov, ktoré uplatnil Najvyšší súd SR v prípade posúdenia primeranej náhrady za\n\nzriadenie zákonného vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. (rozsudok NS\nSR sp. zn. 7Cdo/26/2014 z 24.3.2015, rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo/49/2014 zo 14.4.2016). V\nprípade rozsudku NS SR sp. zn. 8Cdo/17/2019 NS SR uviedol, že právny názor prezentovaný vo\nvyššie uvedených rozsudkoch je plne prijateľný a použiteľný aj na priznávanie primeranej náhrady\nza zriadenie zákonného vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. Spoločnými\nznakmi vecného bremena zriadeného zákonom č. 66/2009 a zákonom č. 182/1993 Z. z. je to, že\nide o verejnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva, s významným súkromnoprávnym prvkom, okruh\noprávnených subjektov je vymedzený druhovo a nezapisujú sa do katastra nehnuteľností, vyjadrené\nv zhodnej právnej úprave, a teda nemôže byť tomu inak ani v súvislosti s finančnou náhradou za\nobmedzenie vlastníckeho práva. V žiadnom z týchto prípadov lex specialis neobsahuje podmienky\nuplatnenia náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva, a preto je potrebné aplikovať lex generalis,\nkonkrétne § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na uvedené odmietal argumentáciu žalobcu,\nže nespravodlivosťou vyplývajúcou z jednorazovej formy náhrady je fakticky znemožniť vlastníkom\nzískanie primeranej náhrady z dôvodu, že väčšina vlastníkov dotknutých nehnuteľností sa o vzniku\nvecného bremena v premlčacej lehote reálne nedozvie. Nevedomosť vlastníkov o vzniku obmedzenia\nich vlastníckeho práva zriadením vecného bremena však nemôže byť na ťarchu oprávneného z\nvecného bremena v duchu zásady „neznalosť zákona neospravedlňuje\". K argumentácii žalobcu, že\nspravodlivému usporiadaniu vzťahov medzi oprávnenou a povinnou osobou zodpovedá výlučne náhrada\nopakovaná, vo výške zodpovedajúcej nájomnému vždy za príslušný rok, žalovaný uviedol, že odplata\nvo výške nájomného za zriadenie vecného bremena nie je možná. Nájomné prislúcha buď na základe\nnájomného vzťahu alebo v prípade bezdôvodného obohatenia, ale nikdy nie ako odplata za zriadenie\nvecného bremena. Vzhľadom na vyššie uvedené, žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako\nvecne správny potvrdiť.\n14. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§\n379, § 380 ods. 1 CSP) a vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, ktorý\nnepovažoval za potrebné doplniť, ani znova zopakovať (§ 385 ods. 1 CSP) prejednal vec bez nariadenia\nodvolacieho pojednávania a vo veci rozhodol postupom podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3\nCSP, keď dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.\n15. Podľa § 1 zákona č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní\npozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene\na doplnení niektorých zákonov, tento zákon upravuje usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom\npod stavbami vo vlastníctve obce alebo vyššieho územného celku, ktoré prešli do vlastníctva obce\nalebo vyššieho územného celku podľa osobitných predpisov, 1) vrátane priľahlej plochy, ktorá svojím\numiestnením a využitím tvorí neoddeliteľný celok so stavbou (ďalej len \"pozemok pod stavbou\").\nPodľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. ak nemá vlastník stavby ku dňu účinnosti tohto zákona\nk pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté iné právo, vzniká vo verejnom záujme k pozemku pod\nstavbou užívanou vlastníkmi stavby dňom účinnosti tohto zákona v prospech vlastníka stavby právo\nzodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba a užívanie pozemku pod stavbou, vrátane\npráva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o stavbu povolenú podľa platných právnych\npredpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok. Podkladom na vykonanie\nzáznamu o vzniku vecného bremena v katastri nehnuteľností, ku ktorým vzniklo v prospech vlastníka\nstavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu.\nPodľa § 4 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z.z. vlastník pozemku od stavbou je povinný strpieť výkon práva\nzodpovedajúceho vecnému bremenu do vykonania pozemkových úprav v príslušnom katastrálnom\núzemí.\nPodľa § 151n ods. 1 vecné bremená obmedzujú vlastníka nehnuteľnej veci v prospech niekoho iného\ntak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Práva zodpovedajúce vecným\nbremenám sú spojené buď s vlastníctvom určitej nehnuteľnosti, alebo patria určitej osobe.\nPodľa § 151o ods. 1 OZ, vecné bremená vznikajú písomnou zmluvou, na základe závetu v spojení\ns výsledkami konania o dedičstve, schválenou dohodou dedičov, rozhodnutím príslušného orgánu\nalebo zo zákona. Právo zodpovedajúce vecnému bremenu možno nadobudnúť tiež výkonom práva\n(vydržaním); ustanovenia § 134 tu platia obdobne. Na nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecným\nbremenám je potrebný vklad do katastra nehnuteľností.\nPodľa čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho\npráva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú\nnáhradu.\n\nPodľa § 101 Občianskeho zákonníka, Pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia\ndoba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.\n16. Uvedené ustanovenia označili oprávnenie obcí a vyšších územných celkov držať a užívať pozemky\npod stavbami, ktoré sú v ich vlastníctve, ako vecné bremeno a v poznámkach pod čiarou odkazuje na\n§ 151n až § 151p Občianskeho zákonníka. Ide však o verejnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva,\npretože oprávnenie držať a užívať pozemok neprislúcha konkrétnej osobe, ale druhovo vymedzenému\nsubjektu - obci alebo vyššiemu územnému celku a obmedzenie vlastníckeho práva, ktoré je odôvodnené\nverejným záujmom. Stavbami sú predovšetkým cestné komunikácie, materské školy, cintoríny, parky a\nďalšie všeobecne prospešné zariadenia, ktoré boli vybudované pred rokom 1989. Zriadenie vecného\nbremena predstavuje spôsob, ako vyriešiť dlhodobo neusporiadané vzťahy k pozemkom vo vlastníctve\niných osôb, na ktorých sa nachádzajú povolené stavby, ktoré boli pôvodne vo vlastníctve štátu a\npodľa osobitných predpisov prešli na obce a vyššie územné celky. Ide o nedoriešené právne vzťahy\nz predchádzajúceho spoločenského režimu a zákonodarca prijatím zákona č. 66/2009 Z. z. ustanovil\nmechanizmy, akými možno usporiadať medzery vo vlastníckych vzťahoch. Tak ako zákon č. 182/1993\nZ. z., ani zákon č. 66/2009 Z. z. expressis verbis neuvádza, že vecné bremeno vzniká za náhradu.\nÚstavný súd však vo svojom rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 474/2013 konštatoval, že aj keď zákon č. 182/1993\nZ. z. neuvádza, že vecné bremeno vzniknuté podľa § 23 ods. 5 vzniká len za náhradu, je potrebné,\naby vychádzal z čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a v kontexte s tým aj s právnou úpravou\nobsiahnutou v pôvodnom ustanovení § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka. Najvyšší súd SR už skôr\nuzavrel, že pri nedostatku právnej úpravy možno náhradu za vzniknuté bremeno odvodiť zo všeobecne\nuznávaných princípov, príkazom na ochranu základných práv a slobôd, teda aj zo základného práva\nvlastniť a užívať majetok (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/89/2008). I v prípade zriadenia\nvecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. je primeraná náhrada namieste. Ak judikatúra\nnajvyššieho súdu akceptovaná ústavným súdom dospela k záveru, že právo na náhradu za obmedzenie\nvlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. vzniklo ex lege jednorazovo tomu,\nkto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona, nemôže byť tomu inak ani\npri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. Ak tieto legálne (zákonné)\nvecné bremená majú všetky jednotiace znaky, t. j. ide o obmedzenia vlastníckeho práva založené\nverejnoprávnymi normami kogentného charakteru s významným prvkom súkromnoprávnym, okruh\noprávnených subjektov je vymedzený druhovo a nezapisujú sa do katastra nehnuteľností, vyjadrené v\nzhodnej právnej úprave, nemôže byť tomu inak ani v súvislosti s finančnou náhradou za obmedzenie\nvlastníckeho práva. Pre opačný právny názor niet žiadnych presvedčivých argumentov.\nNajvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/49/2014 konštatoval, že finančná náhrada za\nzriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. je nepochybne majetkovým\nprávom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné bremeno vzniká „in rem“,\nvzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva.\nNemožno teda jeho vznik posudzovať samostatne v prípade každého nového vlastníka zaťaženého\npozemku. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová; nemá teda\ncharakter opakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri každej zmene vlastníka mal nový majiteľ\nzaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno. Podstatou\npredmetného názoru považoval za „ústavne udržateľný“ aj ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS\n227/2012. Ani ďalšie rozhodnutia ústavného súdu týkajúce sa posudzovania opakovanosti finančnej\nnáhrady za zriadenie vecného bremena podľa\n§ 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z., v\nktorých posudzoval ústavnosť rozhodnutí založených na obdobných záveroch (sp. zn. I. ÚS 474/2013,\nIV. ÚS 227/2012, I. ÚS 1/2012, II. ÚS 506/2011), na tom nič nezmenili. Ani Nález Ústavného súdu SR\nsp. zn. PL. ÚS 42/2015 neovplyvnil vyššie ustálený právny názor. Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR\nsp. zn. 8Cdo/17/2019 otázku jednorazovej náhrady za zákonné vecné bremeno označilo za ustálenú\nrozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR-rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/49/2014 je\njudikátom\nR 73/2016.\n17. Podstata zákonných (legálnych) vecných bremien spočíva v tom, že ide o verejnoprávne\nobmedzenie vlastníckeho práva, teda vymedzenie obsahu vlastníckeho práva prostredníctvom predpisu\nverejného práva. Zákonné vecné bremená sú inštitútmi sui generis, ktorým nemožno priznať povahu\nsúkromnoprávnych opatrení, nakoľko ide o obmedzenia vlastníckeho práva vo verejnom záujme a v\nzmysle verejnoprávnych predpisov č. l. 20 ods.1 druhá veta ústavy zakotvuje, že vlastnícke právo má\nrovnaký zákonný obsah a ochranu. Zároveň pripúšťa, že zákonom možno ustanoviť obsah vlastníckeho\npráva. Ako uvádza Ústavný súd SR v Náleze sp. zn. PL.ÚS 20/2014, z čl. 20 ods. 1 ústavy vyplýva, že\nvlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah, no nie sú v ňom presne definované\n\n(vymedzené) prvky charakterizujúce takýto obsah vlastníckeho práv. V rámci zákona, existenciu ktorého\npredpokladá čl. 20 ods. 4 ústavy, nejde už o stanovenie zákonného obsahu vlastníckeho práva, ale\no vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva, t. j. obmedzenie samotného výkonu\n(uplatňovania) vlastníckeho práva, zákonný obsah ktorého zákonodarca už stanovil na základe čl.\n20 ods. 1 ústavy. Ústavný súd SR samotné stanovenie obsahu vlastníckeho práva vo vzťahu ku\nvšetkým vlastníkom druhovo určenej veci zákonom nepovažuje za nesúladné s ústavou, avšak aj\ntakéto stanovenie obsahu vlastníckeho práva zákonom musí obstáť v teste proporcionality v zmysle\nčl. 13 ods. 4 ústavy. Vlastnícke právo je potrebné rešpektovať a chrániť, no na druhej strane ho\nnemožno absolutizovať, a preto nemožno každý zásah do vlastníckeho práva zákonom považovať za\nprotiústavný, keď samotný čl. 20 ods. 1 ústavy odkazuje pri vymedzení obsahu vlastníckeho práva na\nzákon. Ustanovenie § 123 Občianskeho zákonníka zakotvuje triádu vlastníckych oprávnení, a to právo\nvec držať, užívať ju a požívať jej plody a úžitky a disponovať ňou. To však neznamená, že pri druhovo\nurčených veciach nemožno upraviť obsah vlastníckeho práva zákonom inak, resp. bližšie konkretizovať\nobsah vlastníckeho práva.\n18. Problematiku priznávania náhrady za vecné bremeno vzniknuté podľa § 4 zák. č. 66/2009 Z.\nz. vlastníkovi pozemku pod stavbou povolenou podľa platných právnych predpisov, ktorá prešla z\nvlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok, riešil Najvyšší súd SR aj v uznesení sp. zn.\n8Cdo/17/2019 zo dňa 30. novembra 2020, v ktorom rozhodnutí vychádzal zo záverov skôr vydaných\nrozsudkov najvyššieho súdu z 24. marca 2015 sp. zn. 7Cdo/26/2014 a zo 14. apríla 2016 sp. zn.\n3Cdo/49/2014, ako aj z uznesenia sp. zn. 2Cdo/194/2018, s ktorými sa stotožnil. Dospel k záveru, že aj\njudikatúra najvyššieho súdu akceptovaná ústavným súdom dospela k záveru, že právo na náhradu za\nobmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. vzniklo ex lege jednorazovo\ntomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona, nemôže byť tomu inak\nani pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 55/2009 Z. z. Ak tieto legálne (zákonné)\nvecné bremená majú všetky jednotiace znaky, t. j. ide o obmedzenie vlastníckeho práva založené\nverejnoprávnymi normami kogentného charakteru s významným prvkom súkromnoprávnym, okruh\noprávnených subjektov je vymedzený druhovo a nezapisujú sa do katastra nehnuteľností, vyjadrené v\nzhodnej právnej úprave, nemôže byť tomu inak ani v súvislosti s finančnou náhradou za obmedzenie\nvlastníckeho práva. Pre opačný názor niet žiadnych presvedčivých argumentov.\nVecné bremeno vzniknuté podľa zákona č. 66/2009 Z. z. treba považovať vzhľadom na konštrukciu\n§ 2 ods. 1,2 za nútené obmedzenie vlastníkov síce na dlhší, ale zo zákona vopred určiteľný čas a\njednorazová náhrada zohľadňuje povahu a dĺžku trvania núteného obmedzenia vlastníka pozemku pri\nustálení výšky tejto náhrady. K právnej istote vlastníka v zmysle čl. 20 ods. 4 ústavy patrí totiž aj istota\no čase, kedy vlastník dostane primeranú náhradu.\nPokiaľ obce a VÚC užívali cudzie pozemky pred 30.06.2009, dochádzalo k užívaniu pozemkov bez\nprávneho dôvodu, čím sa obec alebo VÚC v zmysle ustanovenia § 451 ods. 2 zákona č. 40/1964\nZb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov dopustili bezdôvodného obohatenia. V takomto\nprípade vznikol vlastníkom pozemkov nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.\nZákon č. 66/2009 Z. z. neustanovuje spôsob určenia finančnej náhrady v načrtnutých prípadoch, avšak\npresnejší obraz pomáha utvárať rozhodovacia prax súdov v sporoch, ktorých predmetom je určenie\nnáhrady za obmedzenie vlastníckeho práva na základe zákona č. 66/2009 Z. z. Právo na náhradu za\nobmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. vzniká ex lege jednorazovo\ntomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona a nemôže tomu byť inak\nani pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z.. Ide o ustálenú rozhodovaciu\nprax dovolacieho súdu i ústavného súdu.\n19. Vlastníci predmetných pozemkov si mohli uplatniť náhradu za uvedené vecné bremeno, avšak len\nv zákonom stanovenej lehote, a to do troch rokov (§ 101 OZ) od nadobudnutia účinnosti zákona č.\n66/2009 Z. z., t. j. od 1. septembra 2009. Žaloba však nesmerovala k zaplateniu odplaty za zriadenie\nvecného bremena, ale k tomu, že žalovaný je povinný platiť opakujúce sa plnenie za určité obdobie.\nNa základe uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že argumentácia žalobcu v podanom odvolaní,\nže v prípade náhrady za zriadenie zákonného vecného bremena ide o opakujúce sa plnenie, a nie o\njednorazovú náhradu, ktorá sa premlčuje vo všeobecnej premlčacej lehote, nemôže obstáť. Súd prvej\ninštancie postupoval pri svojom rozhodovaní v zmysle vyššie uvedenej ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho a ústavného súdu a ani odvolací súd nevidel dôvod sa od nej odkloniť.\n\n20. Pokiaľ potom súd prvej inštancie, vychádzajúc z totožného názoru, dospel k záveru, že trojročná\npremlčacia doba v prípade (jednorazového) nároku žalobcu na zaplatenie (poskytnutie) náhrady za\nzriadenie zákonného vecného bremena k ich pozemku začala plynúť dňom nadobudnutia účinnosti\nzákona č. 66/2009 Z. z., t. j. dňom 1.7.2009, a v súlade s ust. § 101 Občianskeho zákonníka uplynula\ndňa 1.7.2012, sú jeho závery vecne správne. Keďže žaloba bola v danom prípade žalobcom súdu prvej\ninštancie doručená až dňa 6.4.2022 a žalovaný namietal premlčanie ním uplatneného nároku, uplatnenú\nnáhradu za zriadenie vecného bremena žalobcovi nebolo možné priznať. Súdu prvej inštancie nebolo\nmožné vytýkať žiadne procesné pochybenie, ani pochybenie pri skutkovom a právnom posúdení otázky\nvzniku a premlčania uplatneného nároku, pričom ani vo svojom odvolaní žalobcovia neuviedli žiadne\nskutočnosti, ktoré by odôvodňovali odlišné právne posúdenie týchto otázok odvolacím súdom.\n21. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne\nsprávny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.\n22. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust.\n§ 396\nods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP, a v odvolacom konaní úspešnému žalovanému\nnepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mu v tomto konaní žiadne trovy nevznikli.\n23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa\n(§ 419 CSP).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval\nako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v\nplnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už\nprv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca\nalebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby\nuskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces (§ 420 CSP).\nDovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo\nalebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil\nod ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom\nrozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).\nDovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní\nproti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).\nDovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom\nplnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na\npríslušenstvo sa neprihliada, napadnutý\nvýrok odvolacieho súdu o peňažnom\nplnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje\ndvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania\nlen príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje\nsumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je\nrozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).\nDovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).Dovolanie sa podáva v lehote\ndvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý\nrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v\nlehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť\nv dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané\nadvokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba,\nktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej\n\nzamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\nalebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona\nzastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou\noprávnenou na\nzastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o\nochrane pred diskrimináciou alebo\nodborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "20C/9/2022", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:f1fc48ad-9715-4028-8b5b-e376bf4eee03", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.272.2022.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 272/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 272/2022 z 12. 5. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-05-12", "citacie_n": 27, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.272.2022.1"}, {"guid": "ussr:654807f8-285c-4b4a-b4c9-f2194cfd76e3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.340.2021.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 340/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 340/2021 z 27. 5. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-05-27", "citacie_n": 31, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.340.2021.1"}, {"guid": "ussr:46c4c6d2-ffec-44d4-86fd-057f5cb95d95", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.539.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 539/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 539/2020 z 28. 10. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-10-28", "citacie_n": 140, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.539.2020.1"}, {"guid": "ussr:621e58be-f69d-420d-a7c9-1a5b28781373", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:3.US.68.2019.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 68/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 68/2019 z 29. 10. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-10-29", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:3.US.68.2019.1"}, {"guid": "ussr:416255c3-16bc-4acf-a4cf-2381d37048ba", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.149.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 149/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 149/2017 z 28. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-28", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.149.2017.1"}, {"guid": "ussr:1404744a-f61a-4400-9fc9-979202c57007", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 42/2015", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 42/2015 z 12. 10. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-10-12", "citacie_n": 217, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1404744a-f61a-4400-9fc9-979202c57007"}, {"guid": "ussr:29441144-6c18-4718-9a81-7b0076bd7cdd", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 20/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 20/2014 z 17. 9. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-09-17", "citacie_n": 27, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:29441144-6c18-4718-9a81-7b0076bd7cdd"}, {"guid": "ussr:e6d5aa4b-2f68-4b19-b9c0-865a997098fd", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 474/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 474/2013 z 7. 8. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-08-07", "citacie_n": 124, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e6d5aa4b-2f68-4b19-b9c0-865a997098fd"}, {"guid": "ussr:f0f3b11c-41fc-4070-8741-d05b90dcc142", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 227/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 227/2012 z 3. 5. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-05-03", "citacie_n": 168, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f0f3b11c-41fc-4070-8741-d05b90dcc142"}, {"guid": "ussr:4156c4b9-6b40-4e4a-9412-342c2c7267ed", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 1/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 1/2012 z 11. 1. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-01-11", "citacie_n": 112, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4156c4b9-6b40-4e4a-9412-342c2c7267ed"}, {"guid": "ussr:86b2a98e-a431-4668-bc06-6462566a0936", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 506/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 506/2011 z 3. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-03", "citacie_n": 121, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:86b2a98e-a431-4668-bc06-6462566a0936"}, {"guid": "47bf89bb-63c6-4adc-8cea-a72f4a2f5d47:f05e7df7-0de3-48aa-a5c7-fc939e8c7fd5", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:6713216936.1", "spisova_znacka": "8Cdo/17/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/17/2019 z 30. 11. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-11-30", "citacie_n": 253, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:6713216936.1"}, {"guid": "ac729a3b-2e45-42e0-8895-9444315ed9e9:da1ec388-f21c-44d9-9c95-4e195dbf2f69", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:6711212008.1", "spisova_znacka": "4MCdo/2/2014", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo/2/2014 z 22. 4. 2015", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2015-04-22", "citacie_n": 149, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:6711212008.1"}, {"guid": "7abfce25-6faa-4874-986e-852c4d0e6c66:d6fc43fb-0a2b-44e2-ad6b-7bdba795c1e2", "ecli": null, "spisova_znacka": "9Co/114/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 9Co/114/2020 z 6. 5. 2021", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2021-05-06", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/7abfce25-6faa-4874-986e-852c4d0e6c66:d6fc43fb-0a2b-44e2-ad6b-7bdba795c1e2"}, {"guid": "800d0c4a-ee17-4181-80a4-a5613f2a7bd1:11df768e-9886-4304-9980-1aea7cdb296e", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2021:6118214969.1", "spisova_znacka": "9Co/113/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 9Co/113/2020 z 24. 3. 2021", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2021-03-24", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2021:6118214969.1"}, {"guid": "b3fe8b5e-9890-4584-bb70-ed767e34ae6e:1f3375eb-4eee-4736-a6e4-4b9d6a559c58", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2018:8115216924.1", "spisova_znacka": "21Co/36/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 21Co/36/2017 z 19. 2. 2018", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2018-02-19", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2018:8115216924.1"}], "citovane_v": []}