Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 6Co/56/2024 1122202801 27. 06. 2024 JUDr. Renáta Janáková ECLI:SK:KSBA:2024:1122202801.1
Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Janákovej a sudkýň JUDr. Otílie Belavej a Mgr. Jany Janics Bajánkovej v právnej veci žalobcu: Správca s.r.o., Wolkrova č. 13, Bratislava, IČO: 36 744 301, zast. Dentons Europe CS LLP, One Fleet Place 1, Londýn EC4P 4GD, Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska, konajúca prostredníctvom organizačnej zložky: Dentons Europe CS LLP so sídlom Bottova č. 2A, 811 09 Bratislava, IČO: 36 861 391, proti žalovaným: 1/ BAUKRAFT CONSTRUCTION s. r. o., Zámocká č. 22, 811 01 Bratislava, IČO: 51 090 031, 2/ N. Q., T.. XX.XX.XXXX, G. Č.. XXXX/XX, XXX XX H., zast. advokátom JUDr. Ing. Branislavom Pechom, PhD., Piaristická č. 2, 949 01 Nitra, 3/ LK GROUP SLOVAKIA s.r.o., Lermontovova 3, 811 05 Bratislava, IČO: 46 190 457, o určenie vlastníckeho práva, na odvolanie žalobcu proti výroku III. uznesenia Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 30.11.2023, č.k. B1-11C 20/2022-255, takto rozhodol: I. Uznesenie súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti, vo výroku III o náhrade trov konania potvrdzuje. II. Žalovanému 2/ súd priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. III. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. odôvodnenie: 1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie zastavil konanie (výrok I.); nepriznal náhradu trov konania žalovaným v I. a III. rade (výrok II.); priznal náhradu trov konania v celom rozsahu žalovanému v II. rade (výrok III.) a vrátil žalobcovi súdny poplatok v sume 42,80 eur prostredníctvom prevádzkovateľa systému Slovenská pošta, a.s. po právoplatnosti uznesenia (výrok IV.). V dôvodoch napadnutého uznesenia uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie domáhal určenia vlastníckeho práva k bytom bližšie špecifikovaným v žalobnom návrhu a žiadal náhradu trov konania. Žalobca podaním z 23.08.2023 zobral žalobu v celom rozsahu späť a zároveň žiadal zastaviť konanie z dôvodov uvedených v návrhu. Súd prvej inštancie s poukazom na ust. § 144, § 145 ods. 1, § 146 ods. 1, ods. 2, § 146 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) zastavil konanie, pretože žalobca svojim dispozitívnym úkonom zobral svoju žalobu späť v celom rozsahu predtým, než súd začal predbežné prejednanie sporu, ako aj pred prvým pojednávaním, a preto ani nevyžadoval súhlas žalovaných v 1. až 3. rade so späťvzatím návrhu. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 256 ods. 1 CSP a nakoľko žalobca procesne zavinil zastavenie konania, súd prvej inštancie priznal žalovaným v 1. až 3. rade voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Vzhľadom na to, že žalovaným v 1. a 3. rade v konaní žiadne trovy nevznikli, súd prvej inštancie im preto náhradu trov konania nepriznal a žalovanému v 2. rade priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. Súd prvej inštancie rozhodol o vrátení súdneho poplatku v zmysle § 11 ods. 3 a ods. 4 zákona č. 71/1992 Zb. a poplatok uhradený žalobcom vo výške 49,50 eur vrátil krátený o 6,70 eur, t.j. vo výške 42,80 eur.
2. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podal žalobca včas odvolanie voči výroku III. s poukazom na § 365 ods. 1 písm. b) CSP a navrhol, aby odvolací súd zmenil výrok III. napadnutého uznesenia tak, že žalovanému v 2. rade neprizná náhradu trov konania. Uviedol, že súd prvej inštancie sa v konaní a napadnutom uznesení vôbec nevysporiadal s návrhom žalobcu na nepriznanie náhrady trov konania žalovaným podľa § 257 CSP. Žalobca v podaní z 23.08.2023 žiadal, aby súd prvej inštancie z dôvodov hodných osobitného zreteľa nepriznal žalovaným náhradu trov konania, ktoré spočívali predovšetkým v správaní žalovaných pred podaním žaloby a to, že v bytovom dome žalovaní v 1. až 3. rade postavili čierne stavby (2 nadstavené byty v rozpore so stavebným povolením a v rozpore so zmluvou o vstavbe bytov medzi ostatnými vlastníkmi a stavebníkom); žalovaní v 1. až 3. rade potom účelovo previedli nadstavené byty, aby sa tak vyhli plneniu povinností jednak zo zmluvy o vstavbe bytov (obnova bytového domu) a jednak zo zodpovednosti za čiernu stavbu; ani jeden zo žalovaných nemá záujem o kolaudáciu bytov, čím ohrozujú celý bytový dom a žalovaní odmietajú práce na obnove bytového domu, na ktoré sa zaviazali zmluvou o vstavbe bytov. Dôvodil, že ustanovenie týkajúce sa nepriznania náhrady trov konania slúži práve na odstránenie tvrdosti zákona, keďže k späťvzatiu žaloby musel žalobca pristúpiť len z dôvodu hospodárnosti pre nevymožiteľnosť práv voči žalovaným. Namietal, že súd prvej inštancie v napadnutom uznesení ani len neuviedol, že takýto návrh žalobca podal, rovnako ani nešpecifikoval dôvody, pre ktoré neaplikoval § 257 CSP. Podľa žalobcu, súd prvej inštancie bol povinný zaoberať sa návrhom žalobcu na nepriznanie náhrady trov konania a hoci jeho aplikácia prichádza do úvahy iba výnimočne, nezbavuje to súd povinnosti zvážiť, či v danom prípade nie sú okolnosti hodné osobitného zreteľa. S poukazom na uvedené žalobca uzavrel, že postupom súdu prvej inštancie došlo k porušeniu základného práva žalobcu na spravodlivé súdne konanie, súčasťou ktorého je aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia. 3. Žalovaný v 2. rade k odvolaniu žalobcu uviedol, že žalobca podal šikanóznu a nezákonnú žalobu s cieľom prinútiť žalovaného v 2. rade, aby vykonal obnovu bytového domu na R. O. XX D. H. v zmysle zmluvy o vstavbe bytov na R. O. XX D. H. zo dňa 16.06.2014, na ktorú však žalovaný v 2. rade nie je povinný ani zo zmluvy, ani zo zákona. Uviedol, že žalobca po tom ako dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby, zobral žalobu späť, pričom si bol vedomý právnych následkov svojho procesného úkonu, t.j. zavinenie zastavenia konania. Má za to, že využitie poskytnutia služieb splnomocneného právneho zástupcu - advokáta je právom každého účastníka súdneho procesu a využitie tohto práva nemôže mať vplyv na iné práva účastníka konania (právo na náhradu trov konania). Poukázal aj na článok 37 ods. 2 a ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, v zmysle ktorého má každý právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy, a to od začiatku konania. Konštatoval, že ústavne garantované právo na právnu pomoc zahŕňa právo účastníka konania zvoliť si, či sa nechá alebo nenechá zastupovať v konaní. Právne zastúpenie je tak podľa žalovaného v 2. rade ponechané na vôli účastníka konania. Zdôraznil, že účastník konania si musí byť vedomý toho, že v prípade neúspechu, alebo v prípade, ak zaviní zastavenie konania, ponesie náklady konania, prípadne aj náklady právneho zastúpenia protistrany. Zastáva preto názor, že právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi musí byť zaručené nielen právne, ale aj fakticky, keď súčasťou jeho základného práva na právnu pomoc je aj právo na úhradu účelne vynaložených trov konania. Dôvodil, že práve žalobca, hoci bol od začiatku konania zastúpený advokátom, spôsobil svojim dispozičným procesným úkonom zastavenie konania, pričom mu muselo byť zrejmé, že ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd podľa § 256 CSP prizná náhradu trov konania protistrane. V súvislosti s aplikáciou § 257 CSP poukázal aj na ustálenú judikatúru (napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2MCdo 17/2009, sp. zn. 5Cdo 67/2010, sp. zn. 3MCdo 46/2012, sp. zn. 5MCdo 24/2011), kedy je súd povinný dôsledne skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné výnimočne prihliadnuť. Uviedol, že uvedenú právnu normu nie je možné interpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek a bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. Podľa žalovaného v 2. rade v danej veci neexistujú žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, na základe ktorých by súd výnimočne mohol nepriznať náhradu trov konania úspešnému účastníkovi a súd prvej inštancie preto správne postupoval pri ich priznaní podľa § 256 CSP. Žalobca v konaní nepreukázal dôvody na nepriznanie náhrady trov konania žalovanému v 2. rade. Na základe uvedeného navrhol napadnuté uznesenie potvrdiť a zároveň žiadal priznať náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 929,75 eur vrátane DPH. 4. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu a v medziach uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 5. Podľa § 251 CSP, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. 6. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 7. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. 8. Podľa § 257 CSP, osobitného zreteľa.
výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
9. K ustanoveniu § 257 CSP odvolací súd uvádza, že citované ustanovenie predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP), aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Súd podľa neho nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu nahradiť trovy konania úspešnej strane, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon neuvádza ani exemplifikatívne, pričom výklad týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi. To však neznamená, že tým vytvára priestor na celkom voľnú úvahu súdu. V zmysle ustálenej judikatúry, z ustanovenia § 257 nie je možné vyvodiť voľnú možnosť jeho aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné výnimočne prihliadnuť pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania. Ustanovenie § 257 preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek, bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. Účelom predmetného zákonného ustanovenia je, že ak súd zvolí postup podľa neho, nemôže žiadnej zo strán (ani úspešnej, ani neúspešnej) priznať náhradu trov konania. V prípade ak súd použije moderačné právo, alebo ak ho niektorá zo strán navrhne, musí súd umožniť protistrane, aby sa k tomu vyjadrila (k zámeru aj k dôkazom). Existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa musí súd vo svojom rozhodnutí riadne a presvedčivo odôvodniť, pretože v opačnom prípade by mohlo ísť o postup, ktorý by mohol mať znaky svojvôle. 10. V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu v konaní (§ 255 CSP). Predtým, než súd dospeje k záveru o potrebe aplikácie § 257 CSP, je potrebné ustáliť otázku procesného úspechu sporových strán, keďže účelom tohto ustanovenia je odstránenie neprimeranosti tvrdosti voči strane sporu, ktorá nemala v konaní úspech v záujme dosiahnutia spravodlivosti. Z dikcie ustanovenia § 256 ods. 1 CSP vyplýva, že pokiaľ niektorá zo strán sporu zavinila, že konanie muselo byť zastavené, postupuje sa podľa ustanovenia § 265 ods. 1 CSP, ktorý predpokladá zodpovednosť za zavinenie tej strany sporu, ktorého procesný úkon mal za následok zastavenie konania. Preto ak žalobca vezme návrh späť, v zásade platí, že zastavenie konania zavinil a je preto povinný hradiť trovy konania žalovanému. Aplikácia ustanovenia § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa § 255 a nasl. CSP, súd však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený (viď uznesenie II. ÚS/113/2019 zo dňa 6. júna 2019). 11. V danej veci vzal žalobca žalobu späť písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 23.08.2023 (č.l. 233 spisu) z dôvodu hospodárnosti, keďže od podania žaloby došlo k zmene vlastníka rozostavaného bytu č. 10, keďže žalovaný v 1. rade previedol byt č. XX najskôr na D.M. T. a neskôr na N.. Z. S., ktorý ako aktuálny vlastník neprispieva do fondu prevádzky, opráv a údržby bytového domu z dôvodu, že uvedená povinnosť v zmysle zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov zaväzuje len vlastníkov dokončených bytov a nebytových priestorov v bytovom dome. Žalobca mal za to, že na účasti žalovaného v 1. rade v danom konaní nemá žiadny právny záujem. Ďalej poukázal na to, že žalovaný v 3. rade riadne nepreberá úradné zásielky, spoločnosť žalovaného v 3. rade nemá žiaden majetok, je nečinná a vymáhanie akýchkoľvek pohľadávok, resp. prác na obnove bytového domu nie je efektívne. V súvislosti s majetkovými pomermi žalovaného v 2. rade uviedol, že nepriznaním náhrady trov konania neutrpí žiadnu ujmu, nakoľko si kúpil byt č. 9, ktorý je na stránke V.. Z.. Q. prezentovaný ako luxusný mezonetový byt a žalovaný v 2. rade nie je na tento byt odkázaný, keďže v
ňom nebýval. Dodal, že žalovaný v 2. rade dokonca nikdy neodstúpil od kúpnej zmluvy so žalovaným v 1. rade z dôvodu, že mu predal neskolaudovaný byt, a teda je zrejmé, že o právnom a skutkovom stave bol vopred informovaný. Uviedol, že žalovaný v 2. rade navyše podniká prostredníctvom spoločnosti Baservices s.r.o. Žalobca poukázal na to, že v danom prípade existujú dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP, ktoré odôvodnil tým, že žaloba bola podaná dôvodne, pretože ani jeden z aktuálnych vlastníkov rozostavaných bytov č. X Z. XX, a ani ich právni predchodcovia nikdy neuzatvorili s ostatnými vlastníkmi bytov a nebytových priestorov zmluvu o nadstavbe bytov tak, ako to predpokladá § 21 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z., ani neprevzali žiadne práva a povinnosti z pôvodnej zmluvy o vstavbe bytov, ktorú uzatvorili vlastníci so žalovaným v 3. rade. Ďalej žalobca uviedol, že byty č. X Z. XX boli postavené v rozpore so stavebným povolením, zmluvou o vstavbe bytov ako aj územným plánom Hlavného mesta SR Bratislavy, ich aktuálni vlastníci nedodali príslušnému stavebnému úradu žiadne doklady pre dodatočné povolenie bytov, a teda stavebný úrad nebude mať inú možnosť než nariadiť odstránenie nadstavby. 12. Podľa názoru odvolacieho súdu žalobcom uvedené dôvody nemôžu obstáť ako argument predstavujúci dôvod osobitného zreteľa, pre ktorý súd náhradu trov konania neprizná žiadnej zo strán sporu. Odvolací súd sa stotožnil s názorom žalovaného v 2. rade, že žalobca nijakým spôsobom neuviedol a nepreukázal, v čom majú spočívať také dôvody hodné osobitného zreteľa predpokladané § 257 CSP, na základe ktorých by mal súd rozhodnúť tak, že nárok na náhradu trov konania neprizná žiadnej strane. Žalobca sa obmedzil len na tvrdenie, že žaloba bola v tomto konaní podaná dôvodne, nakoľko pôvodní aj aktuálni vlastníci neuzatvorili zmluvu o vstavbe bytov s ostatnými vlastníkmi bytov a nebytových priestorov, byty č. X Z. XX boli postavené v rozpore so stavebným povolením. Irelevantnou je aj argumentácia žalobcu, že nepriznaním náhrady trov konania žalovaný v 2. rade neutrpí žiadnu ujmu, nakoľko si kúpil byt č. X, v ktorom nebýval a bol informovaný o skutkovom a právnom stave veci. 13. Odvolací súd zdôrazňuje, že za účelne vynaložené trovy konania podľa § 251 CSP možno pokladať iba také, ktoré museli byť procesnou stranou nevyhnutne vynaložené na to, aby mohla riadne obhajovať svoje porušené alebo ohrozené subjektívne právo na príslušnom súde. Trovy konania vzniknuté v súvislosti so zastúpením účastníka (strany sporu) advokátom je potrebné zásadne považovať za vynaložené účelne na riadne uplatňovanie, resp. bránenie práva na súde. Iba v celkom výnimočných situáciách, najmä v prípade zneužitia práva na zastúpenie advokátom, by mohlo ísť o trovy konania, ktoré by sa nedali kvalifikovať ako vynaložené účelne, čo však nebol daný prípad. 14. Správne preto postupoval súd prvej inštancie, keď žalovanému v 2. rade priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi, ktorý zavinil zastavenie konania, t.j. v dôsledku správania sa žalobcu po podaní žaloby na súde došlo k späťvzatiu žaloby. 15. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 256 ods. 1 CSP tak, že ich náhradu priznal v plnom rozsahu žalovanému v 2. rade s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 16. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).