Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 15Co/26/2024 1117202177 30. 10. 2024 JUDr. Eva Mészárosová ECLI:SK:KSBA:2024:1117202177.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Mészárosovej a členov senátu JUDr. Silvie Walterovej a Mgr. Zity Leimbergerovej, v právnej veci žalobcu: T.. N.. Y. U. H. G. W. C. S. F. , B. J. X.XX.XXXX, O. X. I., I. Č.. XXX/X, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Račianska č. 71, o zaplatenie 30.000,- €, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava I) zo dňa 14. apríla 2022, č. k. 17 C 8/2017 -215, v znení opravného uznesenia zo dňa 13. februára 2024, č. k. B1-17 C 8/2017-289 a proti uzneseniu Mestského súdu Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava I) zo dňa 3. októbra 2017, č. k. 17 C 8/2017 -92, takto rozhodol: I. Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava I) zo dňa 14. apríla 2022, č. k. 17 C 8/2017-215, v znení opravného uznesenia zo dňa 13. februára 2024, č. k. B1-17 C 8/2017-289, p o t v r d z u j e. II. Odvolanie žalobcu proti uzneseniu Mestského súdu Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava I) zo dňa 3. októbra 2017, č. k. 17 C 8/2017-92, o d mi e t a . III. Žalovanému n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: 1.1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 14. apríla 2022, č. k. 17 C 8/2017-215, v znení opravného uznesenia zo dňa 13. februára 2024, č. k. B1-17 C 8/2017-289, zamietol žalobu žalobcu (výrok I.) a žalovanému nepriznal náhradu trov konania (výrok II). Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil ustanoveniami § 1 písm. a), § 3 ods. 1 písm. a) až d), § 9, § 15, § 17 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“). V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa v prejednávanej veci domáhal zaplatenia sumy 30.000,- € titulom nemajetkovej ujmy podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Tvrdil, že je bezúhonnou osobou, rytierom Ordo Sancti Constantini Magni, vyznamenaným za aktívnu medzinárodnú humanitárnu činnosť a aktivity v oblasti ľudských práv a slobôd, riešenia a usporiadania cezhraničných konfliktov a invalidný dôchodca, teda chránenou osobou. Ďalej tvrdil, že bola na neho podaná obžaloba na Okresný súd Bratislava I, o ktorej sa konalo pod sp. zn. 5 T 52/2009. V tejto veci bol žalobca v období od 12. apríla 2014 do 15. januára 2015 vzatý do väzby, z ktorej bol prepustený uznesením Krajského súdu v Bratislave z 15. januára 2015, sp. zn. 1 Tos 1/2015. Neskôr bol žalobca odsúdený rozsudkom okresného súdu z 23. marca 2015, sp. zn. 5 T 52/2009, no na odvolanie žalobcu došlo k zrušeniu tohto rozsudku rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 21. apríla 2016, sp. zn. 2 To 135/2015, ktorým bol oslobodený spod obžaloby. Tvrdil, že väzba, v ktorej bol, bola zneužitá k opakovaným zásahom do jeho integrity, do jeho práva na česť a dôstojnosť, k ponižovaniu, k zásahom do práva na súkromie a do práva na pokojný rodinný život. Uviedol,
že nemôže spať, v noci sa budí, je spotený zo strachu, keď sa mu vyjavujú okamihy z neľudského zaobchádzania s ním, filcungu, očuchávania ho strážnym vlčiakom, potupným vyzliekaním sa do naha, šancungu v predklone za asistencie obušku, ohliadaním si jeho penisu a zadnej časti tela, spútavania a vláčenia ho v putách po chodbách súdu, eskortou a zastrašovaním. Tvrdil, že nároku sa domáha za prežité krajne neľudské, nehumánne, hrubé, kruté a ponižujúce zaobchádzanie s ním a proti jeho slobodnej vôli, vykonaním zjavne nehumánnej, a teda v konečnom dôsledku nezákonnej eskorty v putách, vláčením ho po chodbách Okresného súdu Bratislava I spútaného ako zviera na „NIČOTNÉ“ pojednávania vo veci sp. zn. 5 T 52/2009 dňa 13. októbra 2014, 11. novembra 2014, 4. decembra 2014 a 16. decembra 2014, a to za asistencie policajtov a verejnosti, kedy žalobca bol hrubo, kruto, neľudsky, ponižujúco, krajne nehumánne a bez možnosti brániť sa putami spútaný a predvedený policajtmi na ničotné pojednávania. Tvrdil tiež, že postup Okresného súdu Bratislava I po 2. septembri 2014 bol nesprávnym úradným postupom, s čím sa stotožnil aj Ústavný súd Slovenskej republiky po vydaní nálezu sp. zn. II. ÚS 244/2015, z 2. júla 2015. Nebyť nesprávneho úradného postupu, tak sa na pojednávania mohol dostaviť osobne ako slobodný človek a nie ako „spútané zviera“. V rozhodnom období trpel bolesťami zranenej chrbtice a po prepustení sa musí liečiť a absolvovať rehabilitácie chrbtice. Za každý jeden z uvedených zásahov požaduje sumu 7.500,- €, spolu 30.000,- €. 1.2. Žalovaný nárok neuznal a žalobu žiadal zamietnuť. Tvrdil, že objektívna zodpovednosť štátu podlieha určitým zákonným kritériám. Jednotlivé podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu musia byť preukázané všetky súčasne. Žalobcom uvádzané skutočnosti sú len jeho subjektívnymi pocitmi a nepreukázal, že by sa nejednalo o štandardné výkony eskorty príslušníkmi ZVJS. Nie je zrejmé, v čom vidí žalobca nezákonný výkon eskorty. Keďže bol v danom čase vo väzbe, jeho účasť nebolo možné zabezpečiť bez eskorty. Vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy žalobca nepredložil jediný dôkaz na preukázanie nároku. V konaní o nároku podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je žalobca zaťažený dôkazným bremenom ohľadom vzniku a rozsahu nemajetkovej ujmy, pričom musí preukázať konkrétny negatívny prejav nemajetkovej ujmy vo svojej osobnostnej sfére. Napokon namietol aj absenciu príčinnej súvislosti pre vznik nároku na náhradu škody. Žiadne konkrétne dôkazy žalovaný vykonať nenavrhol. 1.3. Žalobca v reakcii na argumentáciu žalovaného poukázal na absenciu podpisu na podaní žalovaného a žiadal rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie. Poukázal na úradný záznam z 3. novembra 2014 do konania Spr. 3633/14, z ktorého vyplýva, že súd pochybil, keďže na verejné pojednávanie dňa 20. februára 2014 nepožiadal OO PZ Pezinok o jeho predvedenie na toto pojednávanie, teda nepoužil miernejší prostriedok. Súd teda fingoval žiadosti o predvedenie žalobcu. Nebyť nesprávneho úradného postupu, neboli by voči žalobcovi páchané zverstvá proti ľudskosti, a teda nemajetková ujma by mu nevznikla. Tieto tvrdenia podporil aj odkazom na odpoveď na žiadosť o poskytnutie informácií. Na to reagoval žalovaný tým, že podpis žalovaného, resp. povereného zamestnanca na vyjadrení nie je sfalšovaný. Žalobcom uvádzané skutkové tvrdenia a uvádzané dôkazy nemajú žiadnu relevanciu pre predmet tohto konania. Zotrval na zamietnutí žaloby. 1.4. Súd prvej inštancie po vykonaní dokazovania konštatoval, že zo skutkových tvrdení, ktoré neboli sporné medzi stranami vyplýva, že voči žalobcovi bolo vedené trestné konanie, ktoré bolo skončené právoplatným oslobodením žalobcu spod obžaloby rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 To 135/2015, právoplatným 21. apríla 2016, a preto tento dôkaz nevykonal. Uviedol, že je nesporné, že žalobca je invalidný dôchodca, a preto nevykonal dokazovanie rozhodnutím Sociálnej poisťovne, ústredie z 5. decembra 2013, č. XXX XXX XXXX 0. Za nesporné považoval súd prvej inštancie, že žalobca bol od 12. apríla 2014 do 15. januára 2015 vo väzbe. Nesporné bolo, že žalobca bol počas výkonu väzby v dňoch 13. októbra 2014, 11. novembra 2014, 4. decembra 2014 a 16. decembra 2014 predvedený na úkony v trestnej veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 5 T 52/2009, a preto nevykonal ani dokazovanie listom Ústavu na výkon väzby a Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Bratislava z 18. marca 2015, č. ÚVVaÚVTOS-20-16/11-2015. Sporné nebolo ani to, že žalobca bol prepustený z väzby 15. januára 2015, preto nemal za potrebné vykonávať dokazovanie k tejto skutočnosti. Z e-mailovej komunikácie medzi JUDr. J. T. a Mgr. K. T. z 29. mája 2014 mal za preukázané, že JUDr. J. T., advokátka, sa vyjadrila o osobnej nevraživosti zákonného sudcu prejednávajúceho trestnú vec žalobcu voči osobe žalobcu. Z listu žalobcu z 26. septembra 2014 bolo preukázané, že žalobca oznámil okresnému súdu k sp. zn. 5 T 52/2009, že v príčinnej súvislosti s nezákonnou väzbou a v dôsledku pociťovaných intenzívnych psychických útrap, nespavosti a strádania, bezmocnosti sa žalobcovi vrátili bolesti hlavy a výpadky pamäte, nespavosť, z čoho sa pred nezákonným zatknutím vyliečil a mohol viesť plnohodnotnejší život, vykonávať prácu, starať sa o rodinu. Je mu bránené byť s maloletým synom T. Y., ktorému pre jeho zdravotné znevýhodnenie nemôže pomáhať a byť mu na blízku. Z uznesenia Krajského súdu v Bratislave z 15. januára 2015, sp. zn. 1 Tos 1/2015, mal súd prvej
inštancie za preukázané, že žalobca bol v trestnej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 5 T 52/2009 prepustený z väzby na slobodu. Z odôvodnenia vyplýva, že došlo k porušeniu práva žalobcu na osobnú slobodu v súvislosti s rozhodovaním o prepustení žalobcu z väzby tým, že súd nekonal efektívne s osobitnou starostlivosťou a urýchlením. Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z 2. júla 2015, č. k. II. ÚS 244/2015-46, bolo preukázané, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 52/2009 porušil právo žalobcu na urýchlené rozhodnutie o žiadosti o prepustenie z väzby z 8. augusta 2014 podľa Čl. 17 ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a Čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Zo strany 10 tohto nálezu, z odôvodnenia vyplýva, že „v čase od 3. septembra 2014 do 24. septembra 2014, teda po dobu 21 dní okresný súd nekonal neodkladne a urýchlene“. Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 17. decembra 2015, č. k. II. ÚS 579/2015-54, bolo preukázané, že základné právo žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a jeho právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 52/2009 porušené boli. Okresnému súdu bolo prikázané, aby v uvedenej veci konal bez zbytočných prieťahov. Z listu Obvodného oddelenia PZ v Pezinku z 24. júna 2014, č. k. ORPZ-PK-OPP2-76/2014, vyplýva, že v roku 2014 im nebola doručená žiadna žiadosť Okresného súdu Bratislava I k sp. zn. 5 T 52/2009 o predvedenie žalobcu. Z úradného záznamu z 3. novembra 2014 vyplynulo, že sudca JUDr. Y. T. uviedol, že sa nevie vyjadriť, z akého dôvodu nebolo doručené dožiadanie súdu o predvedenie žalobcu na verejné zasadnutie konané dňa 20. februára 2014. Zo žiadosti žalobcu z 10. apríla 2017 doručenej Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky dňa 10. apríla je preukázané, že žalobca týmto podaním požiadal o predbežné prerokovanie nároku vo výške 30.000,- €. 1.5.1. Súd prvej inštancie v odôvodnení konštatoval, že pokiaľ ide o skutkové okolnosti (predvedenie žalobcu v putách a eskortou na pojednávanie na Okresný súd Bratislava I v konaní sp. zn. 5 T 52/2009), od ktorých odvodzuje žalobca svoje finančné nároky, nebolo sporné, že tieto sa stali v dňoch 13. októbra 2014, 11. novembra 2014, 4. decembra 2014 a 16. decembra 2014. Sporné bolo, či vykonaním týchto eskort došlo k zásahu do práv žalobcu. Preto sa súd prvej inštancie zaoberal otázkou, či žalobca preukázal splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na náhradu podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ani k preukázaniu prvej podmienky, t. j. k preukázaniu skutočnosti, že vôbec došlo k nesprávnemu úradnému postupu v súvislosti s jeho predvedením v putách a eskortou („spútaného ako zviera“) na predmetné hlavné pojednávania na okresný súd v konaní sp. zn. 5 T 52/2009. Súd prvej inštancie poukázal na to, že zákon nedefinuje samotný pojem „nesprávny úradný postup“. Uviedol, že z obsahu tohto pojmu vyplýva, že podľa konkrétnych okolností toho-ktorého prípadu môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomocí určitého orgánu verejnej moci, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Pretože úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť do najmenších podrobností, treba správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje (rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. júna 2010, sp. zn. 5 Cdo 126/2009, resp. z 31. mája 2011, sp. zn. 6 Cdo 115/2010). Súd prvej inštancie konštatoval, že zo žiadneho tvrdenia žalobcu, ani žalobcom predloženého dôkazu nevyplynulo, v čom konkrétne mal byť predmetný úradný postup nesprávny. Žalobca neuviedol žiadne zákonné ustanovenia, porušením ktorých malo dôjsť k vzniku nesprávneho úradného postupu voči nemu. Súd prvej inštancie preto prisvedčil výhrade žalovaného, že žalobca nijako nešpecifikoval, v čom sa v daných štyroch prípadoch nejednalo o štandardné výkony eskorty zo strany príslušníkov ZVJS. Taktiež ďalšie dôkazy, ktoré predložil žalobca a sú datované z obdobia spred 13. októbra 2014, nemajú, podľa súdu prvej inštancie, s namietanými postupmi žiaden vecný ani kauzálny súvis. Ide o e-mailovú komunikáciu medzi JUDr. J. T. a Mgr. K. T. z 29. mája 2014, list žalobcu z 26. septembra 2014 zaslaný okresnému súdu k sp. zn. 5 T 52/2009 a list Obvodného oddelenia PZ v Pezinku z 24. júna 2014, č. ORPZ-PK-OPP2-76/2014. Súd konštatoval, že tieto listiny nemajú s namietanými postupmi, ku ktorým došlo 13. októbra 2014, 11. novembra 2014, 4. decembra 2014 a 16. decembra 2014, žiaden súvis a nijako z nich (už len z hľadiska ich datovania) nevyplýva žiaden záver o prípadnej nesprávnosti úradného postupu, ku ktorému malo dôjsť až po tom, čo tieto listiny vznikli. 1.5.2. Súd prvej inštancie v odôvodnení konštatoval, že nesprávnosť úradného postupu v dňoch 13. októbra 2014, 11. novembra 2014, 4. decembra 2014 a 16. decembra 2014, čiže úkonu eskorty žalobcu na hlavné pojednávania nebola preukázaná ani z uznesenia Krajského súdu v Bratislave z 15. januára 2015, sp. zn. 1 Tos 1/2015. Podľa súdu prvej inštancie z tohto rozhodnutia nevyplývajú žiadne skutočnosti, z ktorých by bolo možné urobiť akýkoľvek záver o nesprávnosti úradného postupu
eskorty žalobcu na dané úkony v tejto trestnej veci. Z tohto rozhodnutia vyplýva len to, že sťažnostný súd rozhodol o prepustení žalobcu z väzby, pretože došlo k pochybeniu pri vybavovaní žiadosti žalobcu o prepustenie z väzby a nekonalo sa s osobitnou starostlivosťou a urýchlením. S namietaným postupom, resp. postupmi to tak nemá žiaden súvis. Rovnako tak skutočnosť, že Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom sp. zn. II. ÚS 244/2015, konštatoval porušenie práva žalobcu na urýchlené rozhodnutie o žiadosti o prepustenie z väzby v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 5 T 52/09 neznamená, že eskorty vykonané dňa 13. októbra 2014, 11. novembra 2014, 4. decembra 2014 a 16. decembra 2014 boli nesprávnymi úradnými postupmi. Zo strany 10 tohto nálezu, z odôvodnenia vyplýva, že „v čase od 3. septembra 2014 do 24. septembra 2014, teda po dobu 21 dní okresný súd nekonal neodkladne a urýchlene“. Ak by aj okresný súd zohľadnil, že 21 dní bol súd nečinný, tak potom, ak by žalobca bol teoreticky prepustený o 21 dní skôr (25. decembra 2014), stále by to nemalo žiaden vplyv ani na poslednú eskortu vykonanú 16. decembra 2014 a o to menej by to malo vplyv na predošlé namietané eskorty. 1.5.3. Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že vo vzťahu k namietanému postupu nič nepreukazuje ani lekársky doklad predložený žalobcom. Z lekárskej správy z neurologickej ambulancie MUDr. P. T. z 10. júna 2016 nevyplývajú žiadne skutočnosti, ktoré by potvrdzovali nesprávnosť žalobcom namietaného úradného postupu, alebo vznik ujmy práve v príčinnej súvislosti s predmetným namietaným úradným postupom. Rovnako o nesprávnosti úradného postupu nesvedčí ani nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 17. decembra 2015, č. k. II. ÚS 579/2015-54, z ktorého vyplýva to, že súd v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 52/09 porušil základné právo žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, čo nemá žiaden vecný ani kauzálny súvis s postupom, ktorý žalobca označil za nesprávny úradný postup v prejednávanej veci. 1.5.4. Súd prvej inštancie dôvodil, že to, že žalobca bol eskortovaný, samo osebe nezakladá záver, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu. Ten nemožno odvodiť len z toho, že bol podrobený eskorte, alebo že bol predvedený pred súd. Obvinená osoba je v zmysle § 6 ods. 5 zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby (ďalej len „zákon č. 221/2006 Z. z.“) povinná po prijatí do väzby podrobiť sa osobnej prehliadke, zdravotnej prehliadke, hygienickým a protiepidemickým opatreniam a iným výkonom v rozsahu a za podmienok podľa osobitných predpisov. V zmysle § 6 ods. 6 zákona č. 221/2006 Z. z. sa obvinenej osobe odnímu veci, ktorými by mohol byť ohrozený život, zdravie, majetok alebo bezpečnosť obvinených alebo iných osôb, marený účel výkonu väzby alebo narušovaný ústavný poriadok, ako aj veci, ktoré by mohli byť zneužité na útek, prostriedky audiovizuálnej techniky, návykové látky a tlačoviny alebo predmety propagujúce národnostnú, rasovú, etnickú alebo náboženskú neznášanlivosť, fašizmus alebo iné hnutia smerujúce k potláčaniu práv a slobôd občanov, násilie, krutosť, ohrozujúce mravnosť alebo opisujúce výrobu zbrane, streliva, výbušnín, návykových látok, jedov a akékoľvek predmety, ktorými by mohol mariť účel výkonu väzby. Obvinený má povinnosť strpieť tieto úkony v zmysle § 30 ods. 1 písm. a), c), d) a e) zákona č. 221/2006 Z. z. Predvedenia, ku ktorým malo dôjsť, upravuje § 9 ods. 3 zákona č. 221/2006 Z. z. Podľa tohto ustanovenia obvinený sa predvedie pred orgán činný v trestnom konaní alebo pred súd mimo ústavu na vykonanie úkonov trestného konania v trestnej veci, pre ktorú bol vzatý do väzby. Predvedenie sa vykoná na základe ich písomnej žiadosti. 1.5.5. Súd prvej inštancie konštatoval, že sa v konaní nepreukázalo, že by pri jednotlivých zákonných oprávneniach vykonaných voči osobe žalobcu, ktorý bol v tom čase vo väzbe, došlo k akémukoľvek porušeniu vyššie spomenutých zákonných ustanovení upravujúcich výkon väzby, že by bolo možné, so zreteľom na existujúcu judikatúru, charakterizovať tento postup ako nesprávny úradný postup. Namietané postupy charakterizoval žalobca len veľmi všeobecne, pričom použitím rovnakých formulácií viet v žalobe v podstate opisoval aj ostatné vytýkané zásahy v ostatných dňoch (č. l. 14 spisu). Takýto spôsob opisu rozhodujúcich skutkových tvrdení týkajúcich sa sporu, kedy žalobca v zásade priebeh eskorty a údajné zásahy pri štyroch úkonoch predvedenia a eskorty popísal tými istými slovami svedčí o tom, že v skutočnosti takýto popis vznikol len ako dodatočné hodnotenie udalostí prežitých žalobcom počas výkonu väzby. Nemožno však z toho odvodiť, že by súčasne pri výkone väzby došlo k protiprávnemu konaniu a teda k nesprávnemu úradnému postupu, za ktorý by žalovaný zodpovedal. Je pravdepodobné, že by o prípadných pochybeniach príslušníkov ZVJS alebo pri zneužití právomoci z ich strany existovali dôkazy v podobe sťažností, či iných úkonov žalobcu voči väzenskej správe, prípadne by existovali zmienky v zápisniciach z pojednávaní, ale na nič také žalobca nepoukazoval. Vykonaným dokazovaním nebola preukázaná ani žiadna ujma, lekárska správa neurológa je veľmi nekonkrétna a nijako sa neviazala k vykonaným úkonom eskorty (správa je až z r. 2016). 1.6. Súd prvej inštancie odôvodnil aj zamietnutie návrhov žalobcu na vykonanie dokazovania. Pripojenie spisu okresného súdu sp. zn. 5 T 52/2009 zamietol z dôvodu, že nebolo zrejmé, ktorú konkrétne listinu
hodlal žalobca vykonať z pripojeného spisu ako dôkaz a na preukázanie akého skutkového tvrdenia. Takýto úkon bol nadbytočný preto, že žalobca ako účastník predmetného trestného konania má do spisu prístup a môže a mohol predložiť z tohto spisu akúkoľvek listinu. Tento návrh preto súd vnímal len ako účelový, ktorý by bol nehospodárny a predlžoval by konanie. Vzhľadom na to, že ani sám žalobca netvrdil v žalobe žiadne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali nesprávnemu priebehu eskorty na jednotlivé hlavné pojednávania (boli to len subjektívne pocity žalobcu, resp. subjektívne predstavy o tom, ako by priebeh eskorty vyzerať nemal), nebol dôvod, aby súd vykonával dokazovanie výsluchom osôb, ktoré navrhol vypočuť žalobca, ako napr. JUDr. H. K., Y. U., Y.. H. S., Mgr. J. Y., T. C., H. G., C. P., Y.. I. Y., Y.. J. W., Q. K., Y.. J. T., N.. K. T.. Ak ani žalobca nešpecifikoval, ako konkrétne malo dôjsť k porušeniu zákona č. 221/2006 Z. z., teda k nesprávnemu úradnému postupu a tento popísal len nekonkrétne, všeobecne, potom je zrejmé, že ani menované osoby nemali ako prispieť k preukázaniu splnenia ktorejkoľvek podmienky pre vznik nároku podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Za nadbytočné považoval súd prvej inštancie aj vyžiadanie dekurzov z Ústavu na výkon väzby a ústavu na výkon trestu odňatia slobody Bratislava, keďže vo vzťahu k nim neformuloval žalobca žiadne tvrdenia, ktoré by bolo dôvodné preukazovať. Dôkazy predložené na pojednávaní, a to čestné vyhlásenie Ing. T. a list p. T. súd nevykonal, považoval ho za prostriedok procesného útoku (§ 149 C.s.p.), ktorý je strana povinná uplatniť včas v zmysle § 153 ods. 1 C.s.p. Ak nie je uplatnený včas, podľa § 153 ods. 2 C.s.p. naň súd nemusí prihliadnuť. 1.7. Súd prvej inštancie dôvodil, že keďže žalobca nepreukázal existenciu ani prvej podmienky pre vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., nebolo hospodárne zaoberať sa splnením ostatných podmienok vzniku tohto nároku. 1.8. Pokiaľ ide o trovy konania súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný bol v spore v celom rozsahu úspešný, v súlade so zásadou úspechu by mu podľa § 255 ods. 1 C.s.p. patrila náhrada trov konania v rozsahu 100 %. Vzhľadom na to, že zo spisu vyplýva, že žalovanému žiadne trovy nevznikli, v súlade s čl. 17 základných princípov C.s.p. súd prvej inštancie rozhodol, že žalovanému sa náhrada trov konania nepriznáva (R 72/2018, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2018, sp. zn. 7 Cdo 14/2018). 2.1.1. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, dôvodiac § 365 ods. 1 písm. a), b), c), e), h) C.s.p., čl. 2 ods. 2, čl. 3 ods. 1, ods. 2, čl. 5 veta prvá, čl. 6 ods. 1, čl. 9, čl. 17 C.s.p., čl. 2, čl. 3, čl. 5, čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, ods. 2 Dohovoru. Namietal svojvoľnosť, arbitrárnosť, neracionálnosť a nepresvedčivé odôvodnenie vecne nesprávneho, nezákonného a nespravodlivého rozsudku. Podľa odvolateľa vo veci konal a rozhodoval zaujatý sudca, ktorý svoju zaujatosť voči žalobcovi deklaroval verejne po žalobcovom odhalení spájania „jeho osoby na verejnosti médiami s terorizmom a inými pozoruhodnými aktivitami“, poukazujúc na stránku <https://www.bystricoviny.sk/titulka/caro-nechceneho-advokat-neopravnenevymahajuci-peniaze-od-obci-sa-chce-stat-sudcom/>. Odvolateľ poukázal na to, že vyzval sudcu na zákonný postup, ku dnešnému dňu nemá vedomosť o tom, či si sudca splnil zákonom uloženú povinnosť namietnuť sa u predsedu okresného súdu a nemá vedomosť o tom, či predseda okresného súdu rozhodol o jeho (ne)vylúčení z prejednávania a rozhodovania vo veci samej. Podľa odvolateľa je konanie od 3.10.2017 nespravodlivé, v dôsledku neprípustnej tendenčnosti a krajného formalizmu nie je súladné so zárukami, ktoré mu garantuje čl. 6 ods. 1 Dohovoru, postupom a rozsudkom okresného súdu došlo k porušeniu jeho práva na „FAIR TRIAL“. Podľa odvolateľa v období po 2.9.2014 došlo k porušeniu jeho práva na osobnú slobodu, čo konštatoval Krajský súd v Bratislave dňa 15.1.2015 v uznesení sp. zn. 1 Tos 1/2015, ako aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze z 2.7.2015, sp. zn. II. ÚS 244/2015, ktorý posunul začiatok porušovania jeho práva na osobnú slobodu k dňu 8.8.2014. 2.1.2. Odvolateľ vytkol súdu prvej inštancie, že sa dôsledne nevysporiadal s tým, že z koncepcie právnej úpravy, ktorá rozlišuje medzi inštitútom ochrany osobnosti a náhrady škody vyplýva, že nároky majúce základ v týchto inštitútoch sú samostatné a vzájomne nezávislé, každý z týchto inštitútov poskytuje ochranu iným zložkám v rámci duševnej integrity jednotlivca. Právo na ochranu osobnosti primárne poskytuje ochranu pred zásahmi do psychickomorálnej integrity osoby, pričom právo na bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia poskytuje prevažne ochranu pri zásahoch do fyzickej integrity jednotlivca. Nie je možné však vylúčiť, že jedným konaním budú súčasne naplnené predpoklady zodpovednosti za zásah do osobnostných práv, ako aj podmienky na náhradu škody, s čím sa okresný súd, podľa odvolateľa, dôsledne a ústavne konformne nevysporiadal a vec nesprávne právne posúdil. Poukázal na to, že za bolesť sa považuje každé telesné a „duševné strádanie" spôsobené škodou na zdraví. Správnosť tohto tvrdenia potvrdila aj česká súdna prax (uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30 Cdo 154/2007, zo dňa 28.6.2007), podľa ktorej: „Právo na ochranu zdravia je bez
akejkoľvek pochybnosti pre každého jednotlivca jedným z najvýznamnejších, pretože má dopad na kvalitu existencie fyzickej osoby, resp. na jej existenciu vôbec .“ 2.1.3. Podľa odvolateľa rozsudok súdu prvej inštancie nie je riadne, presvedčivo a racionálne odôvodnený, je výsledkom nedostatočne zisteného skutkového stavu veci, majúc za následok nesprávne právne posúdenie veci, v rozpore s judikatúrou ESĽP. 2.1.4. Podľa odvolateľa súd prvej inštancie sa dopustil neprípustnej (re)interpretácie ustáleného právneho stavu Krajským súdom v Bratislave, jeho uznesením z 15.1.2015, sp. zn. l Tos 1/2015, ktorým Krajský súd v Bratislave zrušil podľa § 194 ods. 1 písm. a) Tr. por. uznesenie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 5 T 52/2009, zo dňa 4.12.2014, ktorým žalobca jednoznačne preukázal nesprávny úradný postup Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 52/2009 v súvislosti s ničotnými a podľa krajského súdu nezákonnými pojednávaniami 13.10.2014, 11.11.2014, 4.12.2014, 16.12.2014 za účasti svedkov, ktorých žalobca, pre potreby objektivizácie utrpenej nemajetkovej ujmy navrhol predvolať, no okresný súd, vedený zlým úmyslom zaujatého sudcu, ich vypočutie zamietol, bez riadneho a presvedčivého odôvodnenia. Ich vypočutím by boli získané dôkazy o neľudskom a ponižujúcom zaobchádzaní so žalobcom v inkriminované dni. Odvolateľ poukázal na to, že z pohľadu rozhodovacej praxe ESĽP pri posudzovaní porušenia čl. 3 Dohovoru v jeho materiálnej a procesnej časti je dôležitým a podstatným, ako tieto hrubo invazívne konania, neľudské a ponižujúce zaobchádzanie s ním vnímal žalobca jeho vlastnými očami (rozhodnutie ESĽP vo veci A.P. proti Slovensku). Odvolateľ vytýkal súdu prvej inštancie, že sa dôsledne nevysporiadal so zisteniami odvolacieho súdu v konaní sp. zn. 1 Tos 1/2015, týkajúcimi sa rýchlosti konania a dodržiavania občianskych práv garantovaných ústavou, bez vykonania testu proporcionality a pripojenia DEKURZu z ÚVV a ÚVTOS Bratislava žalobu zamietol, pričom žalobcovi, v súvislosti s nezákonnými pojednávaniami a predvádzaniami policajtami ZVJS z ÚVV a ÚVTOS Bratislava, bolo ublížené na zdraví, od 2.9.2014 bolo flagrantne porušované jeho právo na osobnú slobodu, na prezumpciu neviny, so žalobcom bolo neprípustne nakladané ako s odsúdeným zločincom, a to všetko dôsledným nerešpektovaním Európskych väzenských pravidiel, podľa ktorých neodsúdené osoby (čo je aj prípad žalobcu), o ktorých sa predpokladá, že sú nevinné, až kým sa nedokáže ich vina, musia byť podrobené iba takým obmedzeniam, ktoré sú nevyhnutné pre trestné konanie a bezpečnosť inštitúcie. Sťažnostný súd dospel k záveru, že v dôsledku opomenutia súdu prvého stupňa vo vzťahu k námietke zaujatosti zo dňa 2.9.2014 došlo k porušeniu práva obžalovaného na osobnú slobodu, ktoré je garantované čl. 17 ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, a to tým, že súd nekonal efektívne, s osobitnou starostlivosťou a urýchlením. Úkony okresného súdu dňa 13.10.2014, 11.11.2014, 4.12.2014 a 16.12.2014 boli nezákonné v dôsledku nesprávneho úradného postupu okresného súdu, a teda nebol žiaden zákonný dôvod, aby žalobca bol na ne predvádzaný z väzby, aby sa v súvislosti s predvádzaním na ne policajtami ZVJS z ÚVV a ÚVTOS Bratislava stal obeťou hrubého, neľudského, invazívneho zaobchádzania. Povinnosťou okresného súdu bolo predvolať a vypočuť všetkých svedkov navrhnutých žalobcom: J. Y., T. C., H. G., C. P., JUDr. I. Y., Ing. K. T., JUDr. J. T., JUDr. H. K., JUDr, Y. U., JUDr. H. S., JUDr. Q. K., JUDr. J. W., JUDr. E. W. a pripojiť DEKURZ z ÚVV a ÚVTOS Bratislava, trestný spis Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 5 T 52/2009 a z neho zápisnice o hlavnom pojednávaní dňa 13.10.2014, 11.11.2014, 16.12.2014. Žalobca trvá na ich riadnom a procesne čistom vypočutí súdom, trvá na pripojení týchto listinných dôkazov súdom. 2.1.5. Podľa odvolateľa súd prvej inštancie nemal splnené podmienky na rozhodnutie veci rozsudkom, keďže nemal riadne ustálený predmet konania a nemal riadne a ústavne konformne ustálených účastníkov konania, bez rozumného dôvodu, jasného a zrozumiteľného odôvodnenia odmietol objektivizovať skutkový stav veci vypočutím svedkov navrhnutých žalobcom, pripojením DEKURZu z ÚVV a ÚVTOS Bratislava (nebola vypočutá väzenská psychiatrička MUDr. O. T., na ktorej vypočutí žalobca trvá), pripojením trestného spisu Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 5 T 52/2009. Podľa odvolateľa sú dôležité výsledky lekárskych vyšetrení (MUDr. M. P., MUDr. D. P., MUDr. V. T.), teda lekárskych vyšetrení aj s použitím CT a MR po prepustení žalobcu z väzby, a to všetko aj s akcentom na zistenia zdravotného stavu žalobcu počas jeho vstupného vyšetrenia lekárom v ÚVV a ÚVTOS Bratislava dňa 14.4.2014 ( str. 1 DEKURZu ), na ktoré policajti ZVJS z ÚVV a ÚVTOS v súvislosti s udalosťami dňa 4.12.2014, 13.10.2014, 11.11.2014 a 16.12.2014 neprihliadali. Odvolateľ navrhol vykonanie znaleckého dokazovania pribratím znalca z odboru zdravotníctvo a znalca z odboru psychiatria, vypočutie MUDr. O. T., psychiatričky z ÚVV a ÚVTOS Bratislava. 2.1.6. Odvolateľ vytýkal súdu prvej inštancie, že sa dôsledne nevysporiadal s otázkou obráteného dôkazného bremena, keďže žalobca bol osamotený a na neľudskom, ponižujúcom, invazívnom zaobchádzaní s ním sa v dňoch 13.10.2014, 11.11.2014, 4.12.2014, 16.12.2014, a to opakovane, podieľali policajti ZVJS z ÚVV a ÚVTOS Bratislava, teda osoby, ktoré dôsledne nerešpektovali čl. 10
ods. 2 písm. a) Medzinárodného dohovoru o občianskych a politických právach žalobcu, ktorý vyžaduje, aby obvinená osoba bola, okrem výnimočných okolností, predmetom osobitného zaobchádzania primeraného jej postaveniu ako neodsúdenej, ktorá požíva právo na osobnú slobodu. Dôkazné bremeno sa v danom prípade (teda aj v prípade poškodeného žalobcu) presúva na štát, aby súd presvedčil, že so žalobcom špatne nezaobchádzal. U žalobcu došlo k ublíženiu na zdraví, vyšetreniami CT a MR sa ukázalo poškodenie chrbtice v priamej príčinnej súvislosti s opakovaným silným spútaním žalobcu rukami smerom vzad, násilným vláčením ho v putách a ponižujúcim pripútaním v tesne a bolestivo stiahnutých železných putách o radiátor. Odvolateľ vytýkal súdu prvej inštancie, že sa dôsledne nezaoberal otázkou (ne)dodržiavania Európskych väzenských pravidiel, teda odôvodnenie napadnutého rozsudku trpí vadou, je nesporným, že okresný súd vec nesprávne právne posúdil, odignoroval rozhodovaciu prax ESĽP. Nesúhlasil s tvrdením okresného súdu, že žalobca nepreukázal kumulatívne splnenie všetkých zákonom predpokladaných podmienok pre úspešné uplatnenie náhrady nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Žalobca preukázal, v súlade s rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky, príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu, príslušníkov ZVJS a vznikom nemajetkovej ujmy. Okresný súd žalobcovi odňal možnosť riadne konať pred súdom, vec nesprávne právne posúdil, a to všetko v dôsledku prílišnej tendenčnosti a formalizmu, nesúladného so zárukami, ktoré žalobcovi garantuje čl. 6 ods. 1 Dohovoru, čl. 3 Dohovoru, čl. 2 Dohovoru , čl. 7 ods. 2 Listiny. 2.1.7. Odvolateľ vytýkal súdu prvej inštancie, že sa dôsledne nevysporiadal s tým, že za danej situácie nemohol požadovať na žalobcovi nesplniteľné dôkazné bremeno (dôkaznú povinnosť), ocenenie nehmotnej ujmy žalobcu najmä v oblasti osobných, rodinných, pracovných, sociálnych vzťahov či psychického stavu, pretože nemajetková ujma sa nepreukazuje (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 34/2018 bod 4.1. v.v.). Podľa odvolateľa požiadavka na zaplatenie odškodného 30.000,- € aj za prežité psychické a fyzické utrpenie z násilného konania policajtov voči nemu je primeraná a spravodlivá, keďže bol minimálne ponížený vo vlastných očiach, stal sa obeťou neprimeraného, hrubého, krutého násilia, neľudského a ponižujúceho zaobchádzania, ublíženia mu na zdraví, navyše jeho trestné stíhanie sa ukázalo ako nezákonné a protiústavné, z prežitého psychického stresu na musí doposiaľ liečiť, o to viac, že tieto zverstvá proti ľudskosti boli na ňom napáchané v jeho postavení invalida (invalidného dôchodcu), teda podľa zákonnej úpravy na chránenej osobe. Podľa odvolateľa, aj za situácie, kedy by nebol schopný presne určiť a preukázať výšku škody/nemajetkovej ujmy spôsobenej mu nesprávnym úradným postupom okresného súdu a nesprávnym úradným postupom policajtov ZVJS z ÚVV a ÚVTOS Bratislava, pričom však preukáže a odôvodní výšku škody (čo, podľa jeho názoru preukázal a aj primerane skutkovému stavu veci a s odkazom na judikatúru vyšších súdov aj riadne a presvedčivo odôvodnil), nemôžu obecné súdy rozhodnúť, že mu škoda nebude vôbec nahradená, alebo že medzi protiprávnym konaním policajtov ZVJS z ÚVV a ÚVTOS Bratislava nie je príčinná súvislosť, tak ako tvrdí v odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie. 2.1.8. Odvolateľ ďalej vytýkal súdu prvej inštancie, že sa dôsledne a ústavne konformne nevysporiadal s tým, že aby zásah spadal pod článok 3 Dohovoru v jeho hmotnej časti postačuje, aby bola obeť ponížená vo svojich vlastných očiach. V prípade A.P. proti Slovensku súd vyvodil záver, že vnútroštátne orgány nekonali zo svojho vlastného podnetu a starostlivo nevyšetrili všetky relevantné aspekty prípadu, teda sa jedná o obdobnú vec ako v prípade dotknutého žalobcu, o to viac, že silným spútaním železnými putami rukami vzad (vláčením ho po chodbách väznice a súdu ako zviera) žalobca pociťoval fyzickú bolesť a utrpenie z násilia aj v dôsledku (opakovanej) invazívnej, osobnej, ponižujúcej prehliadky, filzungu. 2.1.9. Napadnutý rozsudok odvolateľ považuje za prekvapivý, podľa neho je výsledkom porušenia jeho práva na spravodlivé súdne konanie, je nezákonný z dôvodu nezákonnej a svojvoľnej aplikácie platného práva, aj z dôvodu rozporu s dobrými mravmi konaním zo strany nie nezaujatého sudcu. 2.2. Odvolateľ odvolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok č. k. 17 C 8/2017-289, zo dňa 14.4.2022, zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, resp. aby rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a jeho žalobe vyhovel. 2.3. Odvolateľ vytýkal súdu prvej inštancie, že dňa 3.10.2017 rozhodol svojvoľne a predčasne uznesením č. k. 17 C 8/2017-92 (zamietnutie návrhu žalovaného na spojenie vecí; poznámka odvolacieho súdu), bez splnenia zákonných podmienok, popretím práva žalobcu na rovnosť a kontradiktórne konanie (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 30.4.2013, č. k. II. ÚS 168/2012-44), popretím práva oboznámiť sa s návrhom protistrany na spojenie vecí vedených na
Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 6 C 3/2017, 7 C 1/2017, 10 C 5/2017, 17 C 4/2017 a 17 C 8/2017 zo dňa 1.6.2017, doručeného žalobcovi až dňa 15.11.2017, spoločne s výzvou na vyjadrenie, znemožnil žalobcovi vyjadriť sa k nemu do rozhodnutia súdu dňa 3.10.2017 (rozsudky ESĽP vo veci Lomaseita Oy a ostatní proti Fínsku zo dňa 5.7.2005, sťažnosť č. 45029/98; Kessler proti Švajčiarsku zo dňa 26.7.2007, sťažnosť č. 10577/04; Asnar proti Francúzsku zo dňa 18.10.2007, sťažnosť č. 12316/04), pričom voči tomuto uzneseniu nepripustil opravný prostriedok (§ 355 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 357 C.s.p.). Týmto rozhodnutím súd porušil zákon, ústavu, dohovor a listinu, bolo flagrantne porušené právo rovnosti, právo na kontradiktórne súdne konanie, bolo porušené právo žalobcu na spravodlivé súdne konanie. Odvolaciemu súdu navrhol uvedené uznesenie zrušiť. 3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril. 4. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 30. októbra 2024; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. l C.s.p.). Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné. 5. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 6. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 7. S poukazom na vyššie citované ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p., prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd, nezistiac v procesnom postupe súdu prvej inštancie žiadne vady, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi jeho rozsudku, ktorým žalobu žalobcu zamietol. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, ktorého výsledky aj náležite v súlade s § 191 C.s.p. zhodnotil, na skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy, z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver a svoje rozhodnutie aj podrobne a náležite v súlade s § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. Zaoberal sa podstatnými tvrdeniami sporových strán, vyhodnotil, ktoré nimi tvrdené skutočnosti mal za preukázané a ktoré nie, pričom všetky svoje závery riadne zdôvodnil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových strán na spravodlivý proces, keďže v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj podrobne vyhodnotil. Vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia bol presvedčivý, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný záver o zamietnutí žaloby. S odôvodnením rozhodnutia súdom prvej inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne iba poukazuje a vyjadrí sa len k odvolacím námietkam žalobcu. 8.1. Odvolateľ v odvolaní namietal, že v prejednávanej veci konal a rozhodoval zaujatý sudca, poukázal na to, že vyzval sudcu na zákonný postup, nemá vedomosť o tom, či si sudca splnil zákonom uloženú povinnosť namietnuť sa u predsedu okresného súdu a nemá vedomosť o tom, či predseda okresného súdu rozhodol o jeho (ne)vylúčení z prejednávania a rozhodovania vo veci samej. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že uplatnenie námietky zaujatosti stranou je podrobené prísnemu formálnemu postupu a je upravené v § 52, § 53 C.s.p. Námietka zaujatosti musí spĺňať, okrem všeobecných náležitostí, osobitné náležitosti špecifikované v § 52 ods. 2 C.s.p., teda musí byť v nej uvedené proti komu smeruje, dôvod pre ktorý má byť sudca vylúčený, kedy sa strana uplatňujúca si námietku o dôvode vylúčenia dozvedela a dôkazy na preukázanie svojho tvrdenia, ktorých povaha to
pripúšťa, okrem tých, ktoré nemôže bez svojej viny pripojiť. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti, súd neprihliada. V tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. Ustanovenia o odstraňovaní vád podania sa nepoužijú. Z hľadiska času námietku zaujatosti je potrebné uplatniť najneskôr do 7 dní, odkedy sa strana dozvedela o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený. Na neskôr uplatnenú námietku zaujatosti súd neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu taktiež nepredkladá (§ 53 ods. 1 C.s.p.). Ak sa námietka zaujatosti týka len okolností, ktoré spočívajú v procesnom postupe sudcu alebo jeho rozhodovacej činnosti, súd na námietku zaujatosti neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá (§ 53 ods. 3 C.s.p.). O skutočnosti, že Mgr. G. X., PhD. je konajúcim a rozhodujúcim sudcom v prejednávanej veci vedenej na bývalom Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 17 C 8/2017, strany konania mali vedomosť odo dňa doručenia predvolania na pojednávanie dňa 14.4.2022, konkrétne žalobcovi bolo uvedené predvolanie doručené dňa 6.12.2021 (č. l. spisu 202). Námietka zaujatosti proti konajúcemu sudcovi bola však vznesená až v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie č. k. 17 C 8/2017-215, zo dňa 14.4.2022, v znení opravného uznesenia zo dňa 13. februára 2024, č. k. B1-17 C 8/2017-289. Z predloženého spisu odvolací súd nezistil, že žalobca voči konajúcemu sudcovi vzniesol, v konaní pred súdom prvej inštancie, námietku zaujatosti tak, ako to uvádza v odvolaní. Na č. l. spisu 224 sa nachádza len podanie žalobcu, v zmysle ktorého do odvolania v prejednávanej veci zakladá ako prílohu „negatívnu medializáciu k osobe zákonného sudcu Mgr. R. X., PhD. - spájanie jeho osoby s terorizmom a inými nekalými aktivitami“ s odkazom na článok na webovej adrese <https://www.bystricoviny.sk/titulka/caro-nechceneho-advokat-neopravnenevymahajuci-peniaze-od-obci-sa-chce-stat-sudcom/>. Vznesenie námietky zaujatosti voči konajúcemu sudcovi zo strany žalobcu odvolací súd nezistil ani zo zvukovej nahrávky priebehu pojednávania konaného pred súdom prvej inštancie dňa 14.4.2022. Odvolací súd poukazuje na to, že ani v odvolaní odvolateľ neuviedol konkrétne dôvody, pre ktoré by mal byť zákonný sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania sporu (okrem poukázania na obsah článku zverejneného na webovej adrese uvedenej vyššie). Dôvodom, pre ktorý má byť sudca vylúčený môže byť len jeho pomer k sporu, k stranám, ich zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní, ak možno mať odôvodnené pochybnosti o jeho nezaujatosti, tak ako to vyplýva z § 49 ods. 1 C.s.p. Pokiaľ strana sporu neuvedie dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, na takúto vadu podania sa ustanovenia o odstraňovaní vád podania nepoužijú. Vzhľadom na tento nedostatok, nie je možné posúdiť ani lehotu, či námietka zaujatosti bola uplatnená do 7 dní, od kedy sa strana dozvedela o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený. V prípadoch, keď podanie nespĺňa náležitosti a námietka zaujatosti nebola uplatnená do 7 dní od kedy sa strana dozvedela o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený, na takúto námietku zaujatosti sa zo zákona neprihliada. Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že podľa § 53 ods. 3 C.s.p., ak sa námietka zaujatosti týka len okolností, ktoré spočívajú v procesnom postupe sudcu alebo jeho rozhodovacej činnosti, súd na námietku zaujatosti neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. Na námietku zaujatosti, tak ako bola popísaná odvolateľom (neuvedenie dôvodov, pre ktoré má byť sudca vylúčený z prejednania a rozhodovania veci) v odvolaní nemohol odvolací súd prihliadnuť a zaoberať sa ňou. 8.2. Predmetom sporu v prejednávanej veci je náhrada nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ktorej sa žalobca domáha tvrdiac, že v súvislosti s jeho predvedením na pojednávania eskortou došlo k nesprávnemu úradnému postupu žalovaného. Vzhľadom na uvedený predmet konania sa odvolací súd nestotožňuje s odvolacou námietkou odvolateľa, podľa ktorej „Právo na ochranu osobnosti primárne poskytuje ochranu pred zásahmi do psychickomorálnej integrity osoby, pričom právo na bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia poskytuje prevažne ochranu pri zásahoch do fyzickej integrity jednotlivca. Nie je možné však vylúčiť, že jedným konaním budú súčasne naplnené predpoklady zodpovednosti za zásah do osobnostných práv ako aj podmienky na náhradu škody, s čím sa okresný súd, dôsledne a ústavne konformne nevysporiadal a vec nesprávne právne posúdil.“ Odvolací súd uvádza, že správne postupoval súd prvej inštancie, keď skúmal existenciu prvého predpokladu vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, v prejednávanom prípade nesprávny úradný postup. Podľa názoru odvolacieho súdu dospel súd prvej inštancie k správnemu právnemu záveru o nepreukázaní existencie nesprávneho úradného postupu žalovaného v prejednávanej veci žalobcom, uvedenú odvolaciu námietku žalobcu preto odvolací súd nepovažuje za dôvodnú. 8.3. Odvolateľ v odvolaní namietal, že rozsudok súdu prvej inštancie nie je riadne, presvedčivo a racionálne odôvodnený, je výsledkom nedostatočne zisteného skutkového stavu veci, majúc za následok nesprávne právne posúdenie veci, v rozpore s judikatúrou ESĽP. K tejto námietke odvolateľa odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci náležite zistil skutkový stav, z ktorého vyvodil aj správne právne závery. Nesprávnym právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav.
Dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd prvej inštancie v tomto nepochybil, na vec aplikoval správny právny predpis (zákon č. 514/2003 Z. z.), pričom tento aj správne interpretoval a zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery. Pokiaľ odvolateľ namietal, že rozsudok súdu prvej inštancie nie je dostatočne odôvodnený odvolací súd uvádza, že podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 209/04, zo dňa 23.6.2004 „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.“ Podľa názoru odvolacieho súdu odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám, uvedeným v citovanom uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Preto uvedenú odvolaciu námietku odvolateľa považoval odvolací súd za nedôvodnú. 8.4.1. Odvolateľ v odvolaní uviedol, že jednoznačne preukázal nesprávny úradný postup Okresného súdu Bratislava I, dôvodiac uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. l Tos 1/2015, zo dňa 15.1.2015. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, body 15., 16., 17., 18., 19., s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje. Pokiaľ žalobca poukazoval na zaobchádzanie pred a počas predvedenia na jednotlivé pojednávania, odvolací súd uvádza, že výkon eskorty a predvedenia je spojený so zásahom do práv obvineného, v rozsahu oprávnení ZVJS vykonať u neho osobnú prehliadku, nasadiť mu putá a podobne, všetko v medziach a v súlade s ustanoveniami zákona č. 221/2006 Z. z., ako i zákona č. 4/2001 Z. z. o Zbore väzenskej a justičnej stráže. V prípade, ak toto zaobchádzanie s obvineným prekročí zákonný rámec alebo je v rozpore s ním, tento má právo namietať porušenie práv. Žalobca však v tomto smere v konaní netvrdil a následne ani nepreukázal, že by tvrdený neoprávnený zákrok príslušníkov ZVJS namietal už v priebehu väzby, ani v tomto konaní nekonkretizoval porušenia zákona č. 221/2006 Z. z. v súvislosti s výkonom eskorty, popisoval len svoje negatívne pocity a podľa názoru odvolacieho súdu, v zhode so súdom prvej inštancie nepreukázal, že by v súvislosti s výkonom eskorty utrpel ujmu na zdraví, ktorú by i podporil primeranými dôkazmi. 8.4.2. Odvolateľ v odvolaní namietal zamietnutie výsluchu ním navrhnutých svedkov súdom prvej inštancie bez riadneho a presvedčivého odôvodnenia. Odvolací súd sa s uvedenou odvolacou námietkou odvolateľa nestotožňuje, poukazujúc na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v bode 20., v ktorom súd zdôvodnil zamietnutie návrhu na výsluch žalobcom navrhnutých svedkov z dôvodu nadbytočnosti, keď ani sám žalobca v žalobe netvrdil žiadne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali nesprávnemu priebehu eskorty v súvislosti s jednotlivými hlavnými pojednávaniami. S uvedeným postupom súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje ako s dôvodným. Súd prvej inštancie zamietnutie návrhu na vykonanie dokazovania výsluchom svedkov (J. Y., T. C., H. G., C. P., JUDr. I. Y., Ing. K. T., JUDr. J. T., JUDr. H. K., JUDr, Y. U., JUDr. H. S., JUDr. Q. K., JUDr. J. W.), vyžiadaním zdravotnej dokumentácie z ÚVV a ÚVTOS, pripojením spisu Spr. 3633/14 a spisu bývalého Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 5 T 52/2009 zdôvodnil na pojednávaní konanom dňa 14.4.2022 (viď zápisnica z pojednávania konaného dňa 14.4.2022 na č. l. 204 a nasl. spisu ako aj zvuková nahrávka priebehu tohto pojednávania). Pokiaľ odvolateľ v odvolaní vytýkal, že nebola v konaní vypočutá väzenská psychiatrička MUDr. O. T., odvolací súd poukazuje na to, že, ako je zrejmé z predloženého spisu, takýto návrh na vykonanie dokazovania pred súdom prvej inštancie vznesený zo strany žalobcu nebol. Odvolateľ v odvolaní navrhol vykonanie znaleckého dokazovania z odboru zdravotníctvo a psychiatria, na takéto návrhy nemožno v odvolacom konaní prihliadnuť s poukazom na ustanovenie § 366 písm. d) C.s.p., keďže odvolateľ nepreukázal, že uvedený návrh nemohol bez svojej viny uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
8.5. Odvolací súd sa nestotožňuje s odvolacou námietkou odvolateľa, podľa ktorej súd prvej inštancie nemal riadne ustálený predmet konania a nemal riadne a ústavne konformne ustálených účastníkov konania. Predmetom konania v zmysle žaloby bola náhrada nemajetkovej ujmy za žalobcom tvrdený nesprávny úradný postup pri výkone eskorty v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., okruh účastníkov konania nebol sporný. 8.6. Odvolateľ vytýkal súdu prvej inštancie, že sa dôsledne nevysporiadal s otázkou obráteného dôkazného bremena. V súvislosti s uvedenou námietkou odvolací súd poukazuje na to, že to bol žalobca, kto podal žalobu a domáhal sa od žalovaného náhrady nemajetkovej ujmy, tvrdiac, že táto mu vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava I pri jeho predvádzaní z väzby na pojednávania konané v dňoch 13.10.2014, 11.11.2014, 4.12.2014 a 16.12.2014 vo veci sp. zn. 5 T 52/2009. Je preto zrejmé, že žalobca, ktorý sa na základe žaloby domáha odškodnenia podľa zákona č. 514/2003 Z. z., bol povinný tvrdiť a preukázať nesprávny úradný postup, vznik jeho nemajetkovej ujmy a príčinnú súvislosť medzi nimi. Odvolací súd nezistil žiadny dôvod, pre ktorý by mal byť žalobca dôkazného bremena zbavený a žalovaného by mala zaťažovať povinnosť preukazovať, že žalobcovi nespôsobil prípadným nesprávnym úradným postupom nemajetkovú ujmu, s prihliadnutím na to, že žalobca žiadny konkrétny nesprávny úradný postup vôbec nešpecifikoval. Dôkazné bremeno by mohlo na žalovaného prejsť len za stavu, ak by žalobca svojimi tvrdeniami a produkovanými dôkazmi v sporovom konaní preukázal svoj nárok s vysokou pravdepodobnosťou. Žalobca však v konaní ani netvrdil, že by počas výkonu väzby, práve v súvislosti s eskortou v dňoch 13.10.2014, 11.11.2014, 4.12.2014 a 16.12.2014 namietal porušenie svojich práv spočívajúcich v neľudskom zaobchádzaní podľa § 29 zákona č. 221/2006 Z. z. príslušným orgánom; napokon ani netvrdil, že by mu práve v súvislosti s eskortou vzniklo poškodenie zdravia, príp. že by jej dôsledkom bolo poškodenie chrbtice (tvrdil, že v rozhodnom období len trpel bolesťami zranenej chrbtice, avšak nie, že by tieto boli dôsledkom úkonov predvedenia vo vyššie uvedených dňoch). Ak teda žalobca v konaní žiadne relevantné dôkazy na svoje tvrdenia neprodukoval, je vylúčené, aby došlo k presunutiu dôkazného bremena na žalovaného. Odvolací súd uzatvára, že odvolacie námietky žalobcu nie sú dôvodné. 8.7. K námietke týkajúcej sa dôkazného bremena preukázania výšky nemajetkovej ujmy a jej primeranosti odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie sa otázkou výšky nemajetkovej ujmy ako nadbytočnou ani nezaoberal, keďže konštatoval absenciu už prvého predpokladu vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, a to nesprávneho úradného postupu. 8.8. Odvolateľ v odvolaní poukazoval na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva v prípade A.P. proti Slovensku a v tej súvislosti porušenie Čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd s tým, že v jeho prípade ide o obdobnú vec. S uvedeným názorom odvolateľa sa odvolací súd nestotožňuje. Európsky súd v danom prípade konštatoval nie výslovne nevyhnutné použitie fyzickej sily vo vzťahu k maloletému, ktorý bol udretý do tváre policajtom počas zatýkania. Odvolateľ v konaní nepreukázal akékoľvek porušenie zákona pri výkone eskorty, odvolací súd poukazuje na dôvody uvedené v bode 8.4.1. tohto rozhodnutia. 8.9. Napadnutý rozsudok odvolateľ považoval za prekvapivý, porušujúci jeho práva na spravodlivé súdne konanie, nezákonný a v rozpore s dobrými mravmi konaním. Odvolací súd k tomu uvádza, že sa v celom rozsahu stotožňuje so závermi, ku ktorým dospel v konaní súd prvej inštancie, rozhodnutie považuje za zákonné, presvedčivé, zrozumiteľné a pochopiteľné. V tejto súvislosti považuje za potrebné zdôrazniť, že rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami sporových strán, v tomto prípade žalobcu, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného, a teda riadne odôvodneného rozhodnutia, pričom sporovým stranám musí dať odpoveď na podstatné otázky a skutočnosti, čím sa súd prvej inštancie aj riadil, svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil. Odvolací súd nemá o správnosti jeho záverov pochybnosti, nakoľko sú zdôvodnené, logické, založené na správnom vyhodnotení produkovaných dôkazov a správnom právnom posúdení, a preto ani nepovažoval za potrebné ich opakovať. 8.10. Odvolateľ v odvolaní, v súvislosti s preukázaním nesprávneho úradného postupu žalovaného, dôvodil uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 Tos 1/2015, ako aj nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 244/2015. V tomto smere odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v bode 16., s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje. Ani z uvedených rozhodnutí nevyplývajú žiadne skutočnosti preukazujúce nesprávny úradný postup v súvislosti s výkonom eskorty žalobcu na pojednávania v dňoch 113.10.2014, 11.11.2014, 4.12.2014 a 16.12.2014 vo veci sp. zn. 5 T 52/2009.
9. Odvolací súd považuje záverom za potrebné uviesť, že obsah odvolania žalobcu vo vzťahu k napadnutému rozsudku, nie je spôsobilý spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v nich uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie postupom podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil. Odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v celom jeho rozsahu, teda aj výrok rozsudku o trovách konania ako súvisiaci s vecou samou (§ 379 písm. a/ C.s.p.), ktorého právnu a vecnú správnosť nepreskúmaval, keďže žalovaný odvolanie proti výroku o trovách konania nepodal. 10. Odvolateľ vytýkal súdu prvej inštancie, že dňa 3.10.2017 rozhodol svojvoľne a predčasne uznesením č. k. 17 C 8/2017-92, keď zamietol návrh žalovaného na spojenie vecí, bez splnenia zákonných podmienok. Uvedenú námietku posúdil odvolací súd podľa obsahu ako odvolanie proti uvedenému uzneseniu, ktoré postupom podľa § 386 písm. c) C.s.p. v spojení s § 357 C.s.p. odmietol ako neprípustné. 11. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalovaný mal v odvolacom konaní plný úspech, preto by mal aj nárok na náhradu trov odvolacieho konania, vychádzajúc zo spisu mu žiadne trovy konania nevznikli, žiadne si ani neuplatnil a v odvolacom konaní zostal pasívny. Preto mu odvolací súd nárok na ich náhradu nepriznal. 12. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 10 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov; § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon (§ 419 C.s.p.).
pripúšťa
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).