Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 1Cob/15/2023 1114219099 27. 06. 2024 JUDr. Viera Marková ECLI:SK:KSBA:2024:1114219099.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Markovej a členiek senátu JUDr. Renáty Šiškovej a JUDr. Antónie Bednarčík v právnej veci žalobcu: KLÁN Slovakia s.r.o., so sídlom Štefánikova 21, 811 05 Bratislava, IČO: 35 959 371, právne zastúpeného: JUDr. Martin Janáč, advokát, Wilsonova 3, 811 07 Bratislava, proti žalovanému: KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, Štefanovičova 4, 816 23 Bratislava, IČO: 00 585 441, právne zastúpenému: JUDr. Felix Neupauer, advokát, Dvořákovo nábrežie 8/A, 811 02 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, o zaplatenie 36.135 eur s príslušenstvom a o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I pod č.k. 37Cb/78/2015-375 zo dňa 20.07.2022, takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 37Cb/78/2015-375 zo dňa 20.07.2022 v napadnutej zaväzujúcej časti vo výroku I. a v súvisiacom výroku IV. o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania potvrdzuje. II. Súd p r i z n á v a žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100%. odôvodnenie: 1. Okresný súd Bratislava I ako súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom v I. výroku uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 314.028 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 133.353 eur od 30.05.2014 do zaplatenia a vo výške 8% ročne zo sumy 108.405 eur od 10.05.2017 do zaplatenia, zo sumy 36.135 eur od 22.06.2021 do zaplatenia a zo sumy 36.135 eur od 20.07.2022 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, v II. výroku súd vo zvyšku žalobu zamietol, vo výroku III. zamietol vzájomnú žalobu žalovaného a vo výroku IV. priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% voči žalovanému, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením. Súd prvej inštancie tak rozhodol s poukazom na ustanovenia § 100 ods. 1, § 107 ods. 1, § 420 ods. 1, § 451 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj len „Občiansky zákonník alebo OZ“), § 1 ods. 1, § 261 ods. 1, § 387 ods. 1, § 397, § 398, § 369 ods. 1 a ods. 2, § 566 ods. 1, § 574 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „ObZ“), § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“). 2. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 30.06.2014 domáhal vydania rozhodnutia, ktorým súd uloží žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 36.135 eur s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 36.135 eur od 30.05.2014 do zaplatenia. Žalobca uplatnený nárok odôvodnil tým, že dňa 14.10.2005 uzavrel ako mandatár a so žalovaným ako mandantom mandátnu zmluvu, ktorej predmetnom bolo, že žalobca pre žalovaného zabezpečí predaj zvyškov - u žalovaného poistených - motorových vozidiel, pochádzajúcich
z likvidovaných poistných udalostí. Žalobca bol v súlade s čl. III bod. 3 a čl. VI mandátnej zmluvy povinný zabezpečiť pre žalovaného odstavné parkovisko pre uskladnenie vyššie uvedených motorových vozidiel v obci Rudno nad Hronom. Žalobca mal oprávnenie užívať toto odstavné parkovisko na základe nájomnej zmluvy o prenájme plôch zo dňa 18.12.2005, uzavretej medzi žalobcom (ako užívateľom) a spoločnosťou KLÁN, s. r. o., so sídlom Klánova 332/35, Praha, Česká republika, IČO: 452 81 564, pričom vlastník pozemku je jedným zo spoločníkov žalobcu. Na základe preberacích protokolov žalobca počas platnosti mandátnej zmluvy prevzal a uskladnil na odstavnom parkovisku 30 ks motorových vozidiel, ktoré sú špecifikované v preberacích protokoloch. Výpoveďou zo dňa 10.05.2010 žalovaný mandátnu zmluvu vypovedal, pričom táto bola žalobcovi doručená dňa 30.05.2010, teda mandátna zmluva skončila dňa 30.06.2010. Motorové vozidlá prevzaté za účelom ich predaja do dňa podania žaloby z areálu v Rudne nad Hronom odvezené neboli. Z uvedených skutočností podľa žalobcu vyplýva, že žalovaný odo dňa 01.07.2010 užíva časť predmetnej nehnuteľnosti bez akéhokoľvek právneho titulu, a to napriek viacerým výzvam žalobcu o odvezenie si vozidiel. Pokiaľ ide o cenu za uskladnenie motorových vozidiel, obvyklú predstavuje 3,30 euro za deň a kus motorového vozidla, čo bolo potvrdené aj zamestnancami žalovaného v e-mailovej komunikácii. Ako žalobca ďalej uviedol, žalobou sa domáhal zaplatenia pohľadávky za uskladnenie 30 ks motorových vozidiel iba za obdobie od 01.07.2010 do 30.06.2011, teda za 365 dní (365 x 30 x 3,3 = 36.135 euro). Vzhľadom na skutočnosť, že sa žalovaný dostal do omeškania s plnením peňažných záväzkov, uplatnil si žalobca aj úrok z omeškania z dlžnej sumy odo dňa nasledujúceho po dni uplynutia lehoty na plnenie určenej výzvou žalobcu zo dňa 14.05.2014. 3. Okresný súd Bratislava I vydal dňa 10.10.2014 v predmetnej veci platobný rozkaz sp. zn. 55Rob/356/2014, ktorým zaviazal žalovaného na zaplatenie uplatnenej sumy spolu s úrokmi z omeškania. Žalovaný v odpore voči predmetnému platobnému rozkazu argumentoval, že v e-mailovej komunikácii so žalobcom je uvedené, že k vysporiadaniu jeho pohľadávok dôjde po odpredaji vozidiel. Mal za to, že predmetná podmienka je odkladacou podmienkou v zmysle § 36 ods. 2 OZ. Žalovaný ďalej uviedol, že posledná dražba motorových vozidiel, ktoré sa v danom areáli nachádzali, prebehla ešte dňa 17.10.2009, pričom ku dňu výpovede mandátnej zmluvy, t.j. za osem mesiacov nebol žalobca schopný realizovať ďalšiu dražbu. Žalovaný mal za to, že žalobca o výpovedi mandátnej zmluvy vedel minimálne 4-5 týždňov pred jej účinnosťou, avšak ani vtedy nezabezpečil ich dražbu, aby tak znížil počet vozidiel. Podľa žalovaného mohla suma z vydražených vozidiel v júni 2009 dosiahnuť čiastku vo výške cca 48.510 eur. Mal tak za to, že nesplnením odkladacej podmienky mu nevznikla povinnosť uhradiť žalobcovi nároky spojené s uskladnením 30 ks motorových vozidiel. Žalovaný bol tiež toho názoru, že nakoľko žalobca žalovanému nikdy nepredložil faktúru za skladovanie vozidiel, si žalobca viedol o tejto položke účtovú evidenciu a viedol ju aj v účtovej závierke za roky 2010 a 2011. Žalovaný poukázal na ustanovenie § 527 a nasl. ObZ. V tejto súvislosti si žalovaný voči uplatnenému nároku v zmysle § 97 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok uplatnil vzájomný návrh, ktorý spočíval v náhrade škody vzniknutej žalovanému z dôvodu, že žalobca neopatroval predmet uskladnenia s dostatočnou odbornou starostlivosťou, pričom rozdiel v hodnote zvyškov skladovaných motorových vozidiel pri prevzatí a ku dňu skončenia skladovania, t.j. 30.06.2011, bude stanovený znaleckým posudkom. 4. Žalobca vo vyjadrení k odporu žalovaného odmietol tvrdenia, že by si strany sporu dojednali odkladaciu podmienku, pričom e-mailová komunikácia zo dňa 21.01.2011 obsahuje iba ak jednostranný prísľub žalovaného plniť, čo preukazuje existenciu pohľadávok žalobcu voči žalovanému. Po skončení mandátnej zmluvy žalobca a žalovaný neuzavreli žiadny podmienený právny úkon, pričom dojednanie odkladacej podmienky nevyplýva ani z komunikácie strán sporu z januára 20111 ani z apríla 2011. Žalobca ďalej uviedol, že žalovaný nespochybnil to, že 30 ks motorových vozidiel sa v čase od 01.07.2010 do 30.06.2011 nachádzalo v areáli Rudne nad Hronom, ani skončenie mandátnej zmluvy bez udania dôvodov, a preto jeho vyjadrenia o nespokojnosti so službami žalobcu považuje vzhľadom na prebiehajúce súdne konanie za účelové a nemajúce žiadnu relevanciu k skončeniu mandátnej zmluvy. Navyše, odpredaj vozidiel už nemohol v zmysle predmetnej mandátnej zmluvy vykonávať žalobca. Žalobca súhlasil, že nevysporiadané vzťahy medzi žalobcom a žalovaným z predmetnej mandátnej zmluvy - nezaplatenie výťažku z dražby - sú predmetom konania na súde prvej inštancie pod sp. zn. 27Cb/44/2012. Ďalej uviedol, že pokiaľ žalovanému neboli nikdy predložené faktúry za skladovanie motorových vozidiel, neznamená to, že pohľadávka žalobcu voči žalovanému neexistuje. Nakoľko v predmetnom prípade išlo zo strany žalovaného o užívanie odstavnej plochy v areáli Rudno nad Hronom po 30.06.2010 bez právneho titulu, nebol žalobca povinný vystavovať faktúry a tiež ani skutočnosť, že by o takejto položke neúčtoval, neznamená, že takýto nárok neexistuje. K namietanému
zníženiu hodnoty motorových vozidiel žalobca uviedol, že z mandátnej zmluvy nevyplývala povinnosť žalobcu prevzaté motorové vozidlá špeciálne uskladniť, pričom tieto sú bežne skladované na voľnom priestranstve vystavené pôsobeniu vplyvov počasia. Žalovanému nič mu nebránilo si ich odtiaľ odviesť a splniť si minimálne všeobecnú prevenčnú povinnosť pred vznikom údajnej škody. Vo vzťahu k nároku žalovaného na náhradu škody za údajné poškodzovanie dobrého mena žalovaného žalobca uviedol, že z dôvodu absencie riadneho označenia protiprávneho konania, výšky škody, príčinnej súvislosti ako i označenia dôkazov ho považuje za nedôvodný a fiktívny. Návrhom na zmenu žaloby doručeným súdu prvej inštancie dňa 12.06.2015 si žalobca uplatnil pohľadávky aj za ďalšie obdobie, t.j. od 07.07.2011 do 30.06.2012 v celkovej sume 36.135 eur, ktoré pripočítal k už uplatnenej istine a rovnako tak si z tejto sumy uplatnil nárok na úroky z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 36.135 eur od 30.05.2014 do zaplatenia. Žalobca si tak celkovo uplatnil sumu 72.270 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 72.270 eur od 30.05.2014 do zaplatenia. Uznesením zo dňa 30.11.2015 súd prvej inštancie pripustil zmenu žaloby v zmysle predloženého návrhu. 5. Žalovaný sa podaním doručeným dňa 16.09.2016 vyjadril tak, že trvá na podanej vzájomnej žalobe v zmysle § 147 CSP, ktorou sa domáhal náhrady škody vo výške 41.430 eur, spočívajúcej v tom, že žalobca neuskutočnil dražbu vozidiel, hoci tak mohol a mal urobiť. Má sa jednať o reálnu hodnotu, ktorú mohol žalovaný v rámci dražby získať, keby žalobca postupoval v súlade s mandátnou zmluvou. Žalovaný poukázal na ponukové karty dokladujúce najvyššiu ponuku, aj keď k dražbe nedošlo. Žalovaný tiež uviedol, že motorové vozidlá, ktoré sa nachádzajú v areáli Rudno nad Hronom, sú v evidencii motorových vozidiel prepísané na žalobcu, a preto žalovaný spochybnil žalobcom uplatnený nárok na úhradu nákladov za skladovanie. Žalovaný tiež poukázal na skutočnosť, že na Okresnom súde Bratislava I prebieha pod sp. zn. 9C/131/2014 konanie, ktorého predmetnom je vypratanie nehnuteľnosti (areál v Rudne nad Hronom). 6. Dňa 12.10.2016 bol súdu doručený návrh žalobcu na zmenu žaloby a doplnenie listinných dôkazov, ktorým si uplatnil svoje pohľadávky za ďalšie obdobie od 21.10.2012 do 30.06.2013 (vydania bezdôvodného obohatenia za obdobie od 01.07.2012 do 20.10.2012 sa žalobca domáha započítať voči žalovanému v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 27Cb/44/2012, pričom ešte nebolo právoplatne skončené) v celkovej sume 24.948 eur, ktoré pripočítal k už uplatnenej istine a rovnako si z tejto sumy uplatnil nárok na úroky z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 24.948 eur od 30.05.2014 do zaplatenia. Žalobca si uplatnil sumu 97.218 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 97.218 eur od 30.05.2014 do zaplatenia. Dňa 19.06.2017 bol súdu opäť doručený návrh žalobcu na zmenu žaloby, ktorým si uplatnil svoje pohľadávky za ďalšie obdobie, žalobca si tak celkovo uplatnil sumu 133.353 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 133.353 eur od 30.05.2014 do zaplatenia. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 28.11.2017 pripustil zmenu žaloby v zmysle predloženého návrhu. 7. Žalovaný v podaní doručenom dňa 08.01.2018 konštatoval, že pre určenie povinnosti žalovaného uhradiť žalobcovi bezdôvodné obohatenie za skladovanie motorových vozidiel po ukončení mandátnej zmluvy je právne významná otázka týkajúca sa vlastníctva predmetných vozidiel. Nakoľko žalovaný nikdy nebol vlastníkom predmetných motorových vozidiel, nemohlo podľa jeho názoru dôjsť k bezdôvodnému obohateniu sa. 8. Podaniami doručenými súdu prvej inštancie dňa 15.06.2018, 25.06.2019, 24.06.2020, 21.06.2021 a dňa 21.06.2022 rozšíril žalobca v žalobe uplatnený nárok tak, že si uplatňoval svoje pohľadávky aj za obdobie od 01.07.2014 do 30.06.2015, od 01.07.2015 do 30.06.2016, od 01.07.2016 do 30.06.2017, od 01.07.2017 do 30.06.2018 a od 01.07.2018 do 30.06.2019 v celkovej výške 314.028 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,28% ročne zo sumy 133.353 eur od 30.05.2014 do zaplatenia a vo výške 8% ročne zo sumy 108.405 eur od 10.05.2017 do zaplatenia, zo sumy 36.135 eur od 22.06.2021 do zaplatenia a zo sumy 36.135 eur od 21.06.2022 do zaplatenia. Vzhľadom na skutočnosť, že súd prvej inštancie mal za to, že výsledky doterajšieho konania môžu byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu a rovnako, že zmena návrhu na začatie konania nemá za následok zmenu vo vecnej alebo kauzálnej príslušnosti súdu, vyhovel žalobcovým návrhom na rozšírenie uplatneného nároku. 9. Súd prvej inštancie ustálil nesporné skutkové tvrdenia tak, že dňa 14.10.2005 uzavrel žalobca so žalovaným mandátnu zmluvu, ktorej predmetom bolo zo strany žalobcu pre žalovaného zabezpečenie odpredaja zvyškov u žalovaného poistených motorových vozidiel pochádzajúcich z poistných udalostí.
Dňa 10.05.2010 žalovaný mandátnu zmluvu vypovedal, pričom k ukončeniu došlo dňa 30.06.2010. Motorové vozidlá prevzaté za účelom plnenia mandátnej zmluvy ostali na pozemku žalobcu aj po ukončení mandátnej zmluvy. Nespornou bola aj obvyklá cena za nájom vo výške 3,30 eur/deň za jedno motorové vozidlo. Za sporné podľa súdu prvej inštancie bolo, či je žalobcom uplatnený nárok premlčaný a riadne preukázaný, či došlo k bezdôvodnému obohateniu žalovaného, keď nie je vlastníkom predmetných vozidiel, ako aj skutočnosť, či bol žalovaným uplatnený nárok na náhradu škody dostatočne preukázaný a či nie je premlčaný. 10. Ako prvou sa súd zaoberal otázkou premlčania nárokov, ktorú vzniesol tak právny zástupca žalovaného na pojednávaní konanom dňa 24.08.2021, ako aj právny zástupca žalobcu na pojednávaní konanom dňa 20.07.2022. Dospel k záveru, že v danom prípade je pre posúdenie premlčania potrebné aplikovať všeobecnú štvorročnú premlčaciu lehotu upravenú ObZ, a to aj napriek skutočnosti, že inštitút bezdôvodného obohatenia v ňom nie je upravený. Právna úprava bezdôvodného obohatenia obsiahnutá v Občianskom zákonníku je komplexnou úpravou a uplatňuje sa tak v občianskoprávnych, ako aj v obchodnoprávnych vzťahoch. Skutočnosť, že Obchodný zákonník nemá vlastnú úpravu bezdôvodného obohatenia, neznamená, že záväzkový vzťah vzniknutý medzi tým, kto sa obohatil, a tým, na úkor koho sa obohatil, nemôže byť svojou povahou obchodným vzťahom. Rovnako tak skutočnosť, že Obchodný zákonník výslovne neupravuje začiatok plynutia premlčacej doby a jej dĺžku, pokiaľ ide o právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, však neznamená nevyhnutnosť aplikácie úpravy Občianskeho zákonníka, ale len to, že tieto otázky treba riešiť podľa všeobecných ustanovení o premlčaní v ObZ (pozri rozsudok NS ČR z 31. mája 2007, sp. zn. 33Odo/247/2005, rozsudok NS SR z 6. mája 2008, sp. zn. 4Obo 202/2007). Súd ustálil začiatok plynutia premlčacej doby v zmysle § 391 ObZ, kedy pri právach vymáhateľných na súde začína plynúť premlčacia doba odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť na súde. Týmto dňom je deň 01.07.2010, teda doba začiatku bezdôvodného obohatenia, pričom posledným dňom štvorročnej lehoty bol deň 01.07.2014. Nakoľko si žalobca svoj nárok na súde uplatnil dňa 30.06.2014, k jeho premlčaniu nedošlo. Vo vzťahu k nároku uplatneného žalovaným na náhradu škody, postupoval súd prvej inštancie v zmysle § 398 ObZ. Ako teda žalovaný uviedol, k vzniku škody malo dôjsť tým, že žalobca v roku 2010 nepostupoval v zmysle mandátnej zmluvy, kedy neuskutočnil dražbu vozidiel a tým stratil žalovaný možnosť získať výťažok za ich predaj. Súd prvej inštancie mal za to, že vzhľadom na skutočnosť, že si žalovaný tento nárok uplatnil až podaním doručeným súdu dňa 16.09.2016, teda po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty v zmysle § 398 ObZ, nárok uplatnený žalovaným ako vzájomnú žalobu tak z dôvodu premlčania zamietol. 11. Po vykonaní dokazovania ohľadom nároku žalobcu týkajúceho sa vydania bezdôvodného obohatenia na základe plnenia bez právneho dôvodu mal súd prvej inštancie dostatočne preukázaný nárok žalobcu vyplývajúci z obchodnoprávneho vzťahu medzi ním a žalovaným založeným mandátnou zmluvou, pričom jej ukončením dochádzalo na strane žalovaného (správne malo byť žalobcu – pozn. odvolacieho súdu) k plneniu bez právneho dôvodu. V tejto súvislosti poukázal súd prvej inštancie na rozhodnutie NS ČR z 24. júna 2008, sp. zn. 33 Odo 882/2006. Ďalej súd prvej inštancie ozrejmil, že v predmetnom prípade, kedy došlo k vypovedaniu mandátnej zmluvy, podľa ktorej bol žalobca povinný zabezpečiť miesto pre uskladnenie motorových vozidiel za účelom ich predaja, muselo byť žalovanému (mandantovi) jasné, že po tom, čo vypovedal predmetnú mandátnu zmluvu, bude jeho povinnosťou od žalobcu (mandatára) prevziať motorové vozidla u neho uskladnené, nakoľko jeho povinnosť pokračovať v plnení obsahu mandátnej zmluvy účinnosťou výpovede zanikla. Bol to práve žalovaný, ktorý bol s predmetnými motorovými vozidlami oprávnený nakladať ako likvidátor poistných udalostí, za ktoré bolo ich vlastníkom vyplatené poistné plnenie. Preto po ukončení mandátnej zmluvy bol žalovaný uskladnené vozidla povinný od žalobcu prevziať, nakoľko tieto žalobca u seba skladoval len za účelom plnenia mandátnej zmluvy. Žalobca viackrát žalovaného vyzval na prevzatie uskladnených vozidiel, avšak bezúspešne. Súd v tejto súvislosti poukázal aj na skutočnosť, že na žalovaného bolo podaných viacero skutkovo obdobných žalôb s tým rozdielom, že si žalobca uplatňoval vydanie bezdôvodného obohatenia za iné obdobie, pričom prvoinštančné súdy tieto nároky žalobcovi priznali, čo potvrdili aj druhoinštančné súdy v odvolacích konaniach (rozsudok OS BA I, sp. zn. 28Cb/329/2014 z 17.04.2015, rozsudok OS BA I, sp. zn. 28Cb/118/2015 z 27.11.2017). Ak teda žalovaný dobrovoľne ukončil zmluvný vzťah založený mandátnou zmluvou, bolo jeho povinnosťou myslieť na fakt, že motorové vozidlá nachádzajúce sa v priestoroch žalobcu sú tam v záujme žalovaného a tým, že ich tam zanechal aj po ukončení mandátnej zmluvy, sa obohatil, nakoľko žalobca tieto vozidlá uskladňoval aj bez existujúceho právneho dôvodu. Žalovaný sa teda obohatil tým, že získal majetkový prospech spočívajúci v skladovaní 30ks
motorových vozidiel bez toho, aby za toto uskladnenie vynaložil nejaké náklady a naopak, žalobcovi vznikla majetková ujma vo výške nezaplatenej odplaty za vykonanú činnosť (skladovanie vozidiel). 12. Ohľadne procesnej obrany žalovaného, že nie je majiteľom uvedených vozidiel a preto s týmito nemôže nakladať, súd prvej inštancie ozrejmil, že žalovaný bol s motorovými vozidlami oprávnený nakladať ako likvidátor poistných udalostí, nakoľko pôvodným vlastníkom bol už poistné plnenie vyplatené. Žalovaný vedel, že sa u žalobcu nachádzajú tieto vozidlá, čo potvrdil aj vo vyjadrení zo dňa 16.09.2016, teda v čase po skončení mandátnej zmluvy, ktorá bola vypovedaná žalovaným. Samotné vlastnícke právo k skladovaným vozidlám tak súd nepovažoval za právne významné vo vzťahu k bezdôvodnému obohateniu žalovaného, nakoľko ako vyplýva aj z čl. IV Mandátnej zmluvy vozidlá boli žalobcovi odovzdávané od žalovaného, a teda jeho tvrdenia o tom, že s vozidlami nie je oprávnený nakladať sa nezakladajú na pravde a sú nedôvodné. Súd tak na základe všetkých vyššie uvedených skutočností považoval za preukázané, že došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného. 13. K samotnej výške uplatneného nároku súd prvej inštancie uviedol, že túto mal preukázanú na základe e-mailovej komunikácie medzi stranami, ako aj listinnými dôkazmi predloženými žalobcom (Dražobná vyhláška, Dražobný řád či cenník odťahových služieb ASOS) a z uvedeného dôvodu považoval uplatnenú sumu za denné náklady za skladovanie jedného motorového vozidla vo výške 3,30 eur za obvyklú a primeranú. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný sa dostal s plnením peňažného záväzku do omeškania, priznal súd žalobcovi úrok s omeškania odo dňa 30.05.2014 (deň nasledujúci po uplynutí lehoty na plnenie) vo výške 9,25% ročne zo sumy 133.353 eur do zaplatenia a vo výške 8% ročne zo sumy 108.405 eur od 10.05.2017 do zaplatenia, zo sumy 36.135 eur od 22.06.2021 do zaplatenia a zo sumy 36.135 eur od 20.07.2022 do zaplatenia. Súd nárok na úroky z omeškania v časti zamietol, nakoľko žalovaný sa o poslednej zmene žaloby dozvedel až na pojednávaní konanom dňa 20.07.2022. 14. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP, keď žalobcovi, ktorý mal vo veci plný úspech, priznal voči žalovanému náhradu trov konania vo výške 100%. O výške náhrady trov konania žalobcu rozhodne súdny úradník súdu prvej inštancie samostatným uznesením. 15. Proti tomuto rozsudku, voči výroku I. a v súvisiacom výroku IV. o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania, podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Napadnutý rozsudok považoval za nesprávny, nezákonný a arbitrárny, ktorý trpí vo svojej podstate nielen samotnou nepreskúmateľnosťou, ale aj zmätočnosťou. O arbitrárnosti pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom je možné uvažovať v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Žalovaný mal za to, že prvoinštančný súd vyslovil právne závery, avšak nevysporiadal sa so skutočnosťami, zohľadnenie ktorých je nevyhnutné pre právne posúdenie veci a rozhodol na základe nepodloženej právnej konštrukcie, ktorú nedostatočne odôvodnil. Pritom porušenie právnych noriem v dôsledku svojvôle (napr. nerešpektovaním kogentnej normy) alebo v dôsledku interpretácie, ktorá je v zjavnom rozpore s princípom spravodlivosti, zakladá porušenie základných práv a slobôd. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 119/03-30 ako aj sp. zn. IV. ÚS 115/03, v rámci ktorých sa vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie. Žalovaný mal za to, že prvoinštančný súd sa nedostatočným a nesprávnym spôsobom vysporiadal so vznesenou námietkou premlčania žalobcom uplatneného nároku z titulu bezdôvodného obohatenia. Podľa názoru žalovaného mal súd prvej inštancie aplikovať premlčaciu dobu upravenú v ustanoveniach § 107 OZ, na základe ktorej boli všetky uplatnené nároky žalobcu vo vedenom spore zjavne premlčané. Na jednej strane súd prvej inštancie uviedol, že bezdôvodné obohatenie predstavuje osobitný právny inštitút mimozmluvného práva, avšak následne pri posudzovaní otázky žalovaným vznesenej námietky premlčania poukázal na znenie Mandátnej zmluvy uzavretej medzi žalovaným (ako mandantom) a žalobcom (ako mandatárom) dňa 14.10.2005 (ďalej len „Mandátna zmluva“), z ktorej vyvodzuje údajnú zrejmosť povinnosti žalovaného po ukončení Mandátnej zmluvy prevziať motorové vozidlá uskladnené u žalobcu. Prvoinštančný súd pritom neuviedol žiadne konkrétne ustanovenie Mandátnej zmluvy, ktorá by predmetnú povinnosť žalovaného mala zakladať. Podľa žalovaného sa tak prvoinštančný súd zároveň nesprávne vysporiadal s otázkou samotnej oprávnenosti žalovaného nakladať po ukončení Mandátnej zmluvy s motorovými vozidlami uskladnenými u žalobcu. Súd pritom žiadnym relevantným spôsobom neposudzoval ani otázku vlastníctva príslušných uskladnených
motorových vozidiel, vo vzťahu k oprávneniu s týmito disponovať, a to jednak z pohľadu pojmu „vlastníka“ uvedeného v zápise o osvedčení o evidencii vozidla v zmysle zákona č. 725/2004 Z. z. o podmienkach prevádzky vozidiel v premávke na pozemných komunikáciách (ďalej len „Zákon“), ako aj otázky „vlastníctva“ príslušných motorových vozidiel sui iuris. Zo skutkového stavu je nesporné, že to bol samotný žalobca, kto bol zväčša v osvedčeniach o evidencií uvedený ako vlastník, resp. držiteľ toho-ktorého vozidla, a preto práve jemu v zmysle § 2 písm. am) Zákona prináležalo právo prevádzkovateľa rozhodovať o použití vozidiel. Žalovaný nikdy v pozícii prevádzkovateľa predmetných vozidiel nevystupoval a nemal ani objektívnu možnosť s týmito vozidlami nakladať. Žalovaný zdôraznil, že nikdy nebol vlastníkom predmetných motorových vozidiel, a to ani na účely evidenčné v zmysle Zákona, ani na základe žiadneho úkonu smerujúceho k prevodu vlastníctva. Vlastníkmi konkrétnych motorových vozidiel, pokiaľ nedošlo k ich vydraženiu, boli vždy ich pôvodní vlastníci sui iuris. Navyše, práve žalobca od vlastníkov alebo nimi poverených osôb príslušné motorové vozidlá preberal spoločne s kľúčmi, prípadne inými dokladmi, čím mu bola daná faktická spôsobilosť s vozidlami disponovať. Nemôže byť potom právne bezvýznamné nezaoberať sa osobou skutočného vlastníka vozidiel vo vzťahu k prípadnému bezdôvodnému obohateniu sa, ako prezumuje prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku. Pokiaľ aj došlo k ukončeniu Mandátnej zmluvy, podľa žalovaného to žiadnym spôsobom nezaložilo právo, či možnosť žalovaného s motorovými vozidlami nakladať. Zároveň, pokiaľ žalovaný nebol vlastníkom predmetných vozidiel, nemohlo na strane žalovaného dôjsť k bezdôvodnému obohateniu, pričom to bol práve žalobca, ktorý bol povinný po ukončení Mandátnej zmluvy vyzvať pôvodných (a jemu známych) vlastníkov sui iuris na prevzatie vozidiel, nakoľko len týmto podľa hmotného práva prislúcha ich vlastníctvo, a potom len títo sa mohli na úkor žalobcu bezdôvodne obohatiť tým, že u žalobcu mali byť ich vozidlá odstavené bez právneho dôvodu. Skutočnosť, že žalobca konkrétnych vlastníkov motorových vozidiel na ich prevzatie nevyzýval (pokiaľ je žalovanému známe), ale urobil tak len voči žalovanému, a to z titulu ukončenia Mandátnej zmluvy, pričom nevyhnutne mal vedomosť, že žalovaný nie je vlastníkom vozidiel, nemožno toto podľa právneho názoru žalovaného vykladať na jeho ťarchu, pričom v tejto otázke považoval žalovaný závery prvoinštančného súdu v napadnutej časti rozsudku za nesprávne. Vzhľadom na uvedené dôvody a skutočnosti žalovaný navrhol, aby odvolací súd vydal rozhodnutie, ktorým zruší I. a IV. výrok napadnutého rozsudku a vec v zrušujúcej časti vráti Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie. 16. Písomným podaním zo dňa 08.11.2022 sa k odvolaniu žalovaného vyjadril žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Mal za to, že súd prvej inštancie v dostatočnej miere zistil skutkový stav a vykonaným dokazovaním dospel k správnym skutkovým zisteniam a správne právne posúdil vec. Zdôraznil, že aplikácia príslušných ustanovení ObZ na otázku premlčania práva na vydanie bezdôvodného obohatenia v obchodnoprávnych vzťahoch je už dlhodobo ustálená tak v odbornej literatúre (viď.: Ovečková, O.: Premlčanie v obchodnom práve. Bratislava: Wolters Kluwer, 2015, s. 132), ako aj v rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR (rozhodnutia sp. zn. IV. ÚS 214/04 zo dňa 13. 12. 2005, sp. zn. II. ÚS 92/06 zo dňa 22. 3. 2007, sp. zn. IV. ÚS 70/2018 zo dňa 20. 8. 2018) či Najvyššieho súdu SR (napr. aj rozsudok sp. zn. 5Obo 86/2005 al. rozsudok sp. zn. 1 Obdo V 5/2008, publikovaný v časopise Zo súdnej praxe č. 6/2010). Žalobca poukázal na skutočnosť, že žalovaný vzniesol námietku premlčania až na druhom pojednávaní konanom dňa 20.07.2022, teda po 8 rokoch od podania žaloby a po troch podaniach žalovaného vo veci, preto ako prostriedok procesnej obrany bol podľa žalobcu žalovaným uplatnený oneskorene s poukazom na § 153 CSP. Žalobca sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že otázka preukázania vlastníctva likvidovaných zvyškov motorových vozidiel nie je právne významná vo vzťahu k vydaniu bezdôvodného obohatenia, pričom tvrdenie žalovaného o nespornosti zápisu žalobcu v osvedčeniach ako vlastníka či držiteľa považoval za nepodložené. Žalovaný v konaní nepredložil a ani nenavrhol za účelom preukázania tejto skutočnosti žiadny dôkaz, čím si dostatočne včas, t.j. do skončenia dokazovania v zmysle § 153 CSP neuplatnil prostriedky procesnej obrany. Argument žalovaného, podľa ktorého mu neprináležalo nijakým právne dovoleným spôsobom disponovať s motorovými vozidlami po skončení mandátnej zmluvy považoval žalobca za účelový, nakoľko z listinných dôkazov (najmä e-mailové správy zo dňa 21.01.2011 a zo dňa 21.04.2011) jednoznačne vyplýva, že žalovaný s motorovými vozidlami bol oprávnený disponovať nielen počas platnosti mandátnej zmluvy, ale aj po jej skončení. Žalovaný počas konania, ako aj vo svojom odvolaní uviedol, že žalobca mal vyzvať pôvodných vlastníkov motorových vozidiel na prevzatie, súčasne na pojednávaní poukázal na dovolacie konanie prebiehajúce na Najvyššom súde SR, pričom konštatoval, že predmet dovolacieho konania úzko súvisí s predmetom konania v tejto veci. Žalobca podotkol, že v dovolacom konaní boli preskúmavané rozsudky Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 12Co/128/2017 100 zo dňa 30.04.2018 a Okresného súdu v Žiari nad Hronom č.k. 12C/132/2014 - 69 zo dňa 05.10.2016,
v zmysle ktorých bola žaloba žalobcu o vypratanie nehnuteľnosti zamietnutá (ďalej len „rozsudky vo veci vypratania“) z dôvodu nepreukázania vlastníctva vozidiel. Žalobca s poukazom na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Cob/92/2019, bod 19. rozsudku, uviedol, že nepreukázanie vlastníctva poisťovne k zvyškom motorových vozidiel nie je právne významné vo vzťahu k vydaniu bezdôvodného obohatenia. Žalobca poznamenal, že vyššie uvedené rozsudky vo veci vypratania boli na základe dovolania žalobcu zrušené uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 88/2020 zo dňa 24.08.2022, ktorý o.i. skonštatoval, že žalobca sa môže domáhať vypratania nehnuteľnosti aj voči osobe, ktorá zvyšky motorových vozidiel na pozemku uložila (na základe právneho dôvodu, ktorý neskôr odpadol). Z vyššie uvedených dôvodov mal žalobca za to, že nie je otázka vlastníctva zvyškov motorových vozidiel relevantná nielen v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia, ale vo vzťahu k žalovanému (ako rušiteľovi práva), ale v konaní o vypratanie nehnuteľnosti. Záverom žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v súlade s § 387 ods. 1 CSP potvrdil vo výroku I. a IV. ako vecne správny a zaviazal žalovaného na náhradu trov odvolacieho konania žalobcu. 17. Žiadne ďalšie vyjadrenia v súvislosti s podaným odvolaním v konaní predložené neboli. 18. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací v zmysle § 34 CSP po oboznámení sa s obsahom spisu a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi v zmysle § 379 a § 380 CSP dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. a v súvisiacom výroku IV. o nároku na náhradu trov je vecne správny, keď súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav, z ktorého po vyhodnotení dôkazov vyvodil správne právne závery premietnuté do výrokovej časti napadnutého rozsudku. 19. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 20. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 21. Odvolací súd po dôslednom oboznámení sa s obsahom spisu, s konaním, ktoré predchádzalo vyhláseniu rozhodnutia, ako aj po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutom výroku I. a IV. vecne správny, keď mal za to, že súd prvej inštancie po vyhodnotení dôkazov vyvodil správne právne závery premietnuté do výrokovej časti napadnutého rozsudku a svoje rozhodnutie spôsobom súladným s dikciou ustanovenia § 220 ods. 2 CSP v tejto napadnutej časti dostatočne presvedčivo odôvodnil. Konanie pred súdom prvej inštancie bolo vedené v súlade so zásadou kontradiktórnosti civilného procesu a odvolací súd nezistil žiadne vady procesného charakteru, ktoré by mali za následok nesprávnosť napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd nevzhliadol dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie v napadnutej časti odchýliť, keďže súd prvej inštancie sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie vysporiadal a odvolací súd sa s týmto odôvodnením v plnej miere stotožnil. 22. V konaní bolo nesporné, že sporové strany spolu uzavreli dňa 14.10.2005 mandátnu zmluvu, v zmysle ktorej sa žalobca zaviazal zariadiť pre žalovaného odpredaj zvyškov u žalovaného poistených motorových vozidiel pochádzajúcich z likvidovaných poistných udalostí formou dobrovoľnej dražby (čl. I). Zároveň žalobca v súlade s čl. III. bod 3. mandátnej zmluvy mal zabezpečiť pre žalovaného odstavné parkovisko pre uskladnenie motorových vozidiel prevezených podľa avíz prijatých od mandatára vrátane náležitej ochrany. V zmysle čl. III. mandátnej zmluvy žalobca zaistil odstavné parkovisko pre uskladnenie motorových vozidiel. Mandátna zmluva bola ukončená dňa 30.06.2010, a to výpoveďou zo strany žalovaného dňa 10.05.2010. Motorové vozidlá však odvezené z areálu v Rudne nad Hronom neboli a ostali na pozemku žalobcu aj po ukončení mandátnej zmluvy. Obvyklá cenu za nájom, resp. poskytnuté plnenie žalobcom žalovanému a to skladovanie každého z motorových vozidiel vo výške 3,30 euro/ deň za jedno motorové vozidlo, bola súdom prvej inštancie určená na základe listinných dôkazov predložených žalobcom a to Dražobná vyhláška, Dražobný řád či cenník odťahových služieb ASOS). 23. Odvolací súd konštatuje, že odvolanie žalovaného nepovažoval za dôvodné, pričom k hlavnej odvolacej argumentácii žalovaného, týkajúcej sa vznesenej námietky premlčania žalobcom uplatneného
nároku z titulu bezdôvodného obohatenia odvolací súd uvádza, že nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že v danom prípade bolo potrebné aplikovať premlčaciu dobu upravenú v ustanoveniach § 107 OZ, na základe ktorej boli všetky uplatnené nároky žalobcu vo vedenom spore premlčané. Právna úprava premlčania v Obchodnom zákonníku je komplexne obsiahnutá v tomto zákone. Obchodný zákonník ako hmotnoprávny predpis je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku špeciálnym predpisom, čo platí i pre všeobecné ustanovenia Obchodného zákonníka upravujúce premlčanie v ustanoveniach § 391 a § 397, vo vzťahu k ustanoveniu § 107 Občianskeho zákonníka preto platí, že pri posudzovaní premlčania práva na vydanie bezdôvodného obohatenia v obchodných veciach sa aplikuje právna úprava Obchodného zákonníka, ako úprava lex specialis. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. 5Obdo/63/2020-439 zo dňa 29.09.2021, ktorý možno na daný prípad analogicky aplikovať nasledovne: v danom prípade sa jedná o uplatnenie nároku vzniknutého z bezdôvodného obohatenia, t.j. z mimozmluvného záväzku, na ktorý možno nazerať ako na vzťah obchodnoprávny spadajúci pod režim Obchodného zákonníka. Je tomu tak preto, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným je vzťahom záväzkovým (§ 488 Občianskeho zákonníka), ktorý zároveň nestráca obchodnoprávny charakter. Rozhodujúcim kritériom pre určenie právnej úpravy, ktorou sa bude zodpovednostný vzťah spravovať, je práve charakter vzťahu. Pokiaľ vzťah medzi žalobcom a žalovaným napĺňa predpoklady uvedené v § 261 Obchodného zákonníka, ide o obchodnoprávny záväzkový vzťah, ktorý sa, pokiaľ ide o skutkovú podstatu bezdôvodného obohatenia, bude riadiť Občianskym zákonníkom, neprestáva však byť obchodnoprávnym vzťahom. Obchodnoprávny vzťah sa nemôže zmeniť na občianskoprávny len preto, že pre nedostatok právnej úpravy v Obchodnom zákonníku sa bude naň aplikovať Občiansky zákonník na základe § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka. Skutočnosť, že príslušná skutková podstata bezdôvodného obohatenia nie je zahrnutá do právnej úpravy Obchodného zákonníka, ešte neznamená, že sa musí v týchto prípadoch aplikovať aj právna úprava premlčania upravená v Občianskom zákonníka (obdobne pozri Ovečková, O. Premlčanie v obchodnom práve. Bratislava: Wolters Kluwer, 2015, s. 123). 24. Odvolací súd sa tiež nestotožnil s námietkou žalovaného, že súd prvej inštancie sa nesprávne vysporiadal s otázkou samotnej oprávnenosti žalovaného nakladať po ukončení mandátnej zmluvy s motorovými vozidlami uskladnenými u žalobcu. Za nedostatočné nemožno podľa odvolacieho súdu považovať ani odôvodnenie napadnutého rozhodnutia týkajúce sa námietky žalovaného, že súd prvej inštancie žiadnym relevantným spôsobom neposudzoval otázku vlastníctva príslušných uskladnených motorových vozidiel, pričom podľa žalovaného tento nemal objektívnu možnosť s motorovými vozidlami nakladať ako nevlastník. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na bod 36. napadnutého rozsudku, v ktorom súd prvej inštancie ozrejmil, že žalovaný ako likvidátor poistných udalostí bol s motorovými vozidlami oprávnený nakladať, nakoľko pôvodným vlastníkom bolo už poistné plnenie vyplatené. Žalovaný ani v odvolacom konaní bližšie neobjasnil, prečo podľa jeho názoru prešlo vlastnícke právo k predmetným motorovým vozidlám na žalobcu, z akého právneho dôvodu, nepredložil o tom žiaden dôkaz, či doklad, pričom takýmto dokladom by nebol postačujúci ani zápis o osvedčení o evidencii, ktorý nie je dôkazom o vlastníckom práve k motorovému vozidlu, čo potvrdzuje aj ustanovenie § 23 ods. 1 a § 2 písm. a) Zákona (pozri rozsudky Krajského súdu v Bratislave č.k. 3Cob/182/2015-114 zo dňa 01.03.2017; 2Cob/86/2018). Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že žalovaný ukončením mandátnej zmluvy prejavil vôľu v zmluvnom vzťahu nepokračovať a mal pritom prihliadať aj na neukončené, resp. pokračujúce plnenia v zmysle pôvodnej uzatvorenej mandátnej zmluvy, pričom ako správne poznamenal súd prvej inštancie, ak žalovaný dobrovoľne ukončil zmluvný vzťah založený mandátnou zmluvou, bolo jeho povinnosťou myslieť na fakt, že motorové vozidlá sa nachádzajú v priestoroch žalobcu v záujme žalovaného, a tým, že ich tam zanechal aj po ukončení mandátnej zmluvy sa obohatil tým, že žalobca tieto vozidlá uskladňoval aj bez existujúceho právneho dôvodu. Žalovaný tak následne užíval časť predmetnej nehnuteľnosti bez akéhokoľvek právneho titulu, čo ale nemôže byť na ťarchu žalobcu, ktorý uskladňoval motorové vozidlá bez odplaty. K bezdôvodnému obohateniu tak došlo neprevzatím motorových vozidiel zo strany žalovaného, o ktorých vedel, že boli odovzdané žalobcovi za účelom plnenia mandátnej zmluvy, užívaním pozemku bez právneho dôvodu za účelom uskladnenia motorových vozidiel, keď užívacie právo svedčalo žalobcovi, čím došlo k získaniu majetkového prospechu na strane žalovaného tým, že náklady za uloženie motorových vozidiel znášal po ukončení mandátnej zmluvy ďalej za žalovaného žalobca, a to bez právneho titulu. Odvolací súd v súvislosti s námietkou žalovaného, že žalobca konkrétnych vlastníkov motorových vozidiel na ich prevzatie nevyzýval a urobil tak len voči žalovanému z titulu ukončenia mandátnej zmluvy, aj keď mal vedomosť, že žalovaný nie je vlastníkom vozidiel, dodáva, že žalobca nemal dôvod vyzývať vlastníkov motorových vozidiel na ich prevzatie, nakoľko s predmetnými motorovými vozidlami disponoval, t.j. oprávnenie disponovať s motorovými vozidlami mal práve žalovaný a nie prípadní vlastníci motorových
vozidiel, žalovaný ktorý ich u žalobcu aj umiestnil, pričom žalobca vykonal všetky služby týkajúce sa uskladnenia motorových vozidiel práve pre žalovaného. Odvolací súd považoval za preukázanú aj výšku bezdôvodného obohatenia 3,30 euro, ku ktorej dospeli sporové strany vo svojej e-mailovej komunikácii predloženej súdu, pričom výška bezdôvodného obohatenia nebola rámci odvolacích námietok žalovaným spochybnená. 25. Odvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdením žalovaného o tom, že rozsudok prvoinštančného súdu je nesprávny, nezákonný, navyše aj arbitrárny a už vôbec s jeho tvrdením, že napadnutý rozsudok je výsledkom zjavnej svojvôle súdu prvej inštancie a trpí vo svojej podstate nielen samotnou nepreskúmateľnosťou, ale dokonca aj zmätočnosťou. Napriek tomu, že tieto námietky žalovaného boli vyjadrené len vo všeobecnej rovine, odvolací súd po preskúmaní veci na základe podaného odvolania dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil v dostatočnom rozsahu skutkový stav veci potrebný pre rozhodnutie, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s § 191ods. 1 CSP a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil podľa § 220 ods. 2 CSP. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia (uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo/145/2011 zo dňa 16.11.2011). Vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalovaného odvolací súd tiež pripomína, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo sporovej strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004) ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/2004). 26. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný v podanom odvolaní relevantným spôsobom nespochybnil ani nevyvrátil podstatné závery súdu prvej inštancie v napadnutom rozsudku premietnuté do výroku I. a IV., odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne a z toho dôvodu odvolací súd, viazaný odvolacími dôvodmi v zmysle § 380 CSP, rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1, ods. 2 CSP vo výrokovej časti I. a IV. ako vecne správny potvrdil. 27. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a s § 262 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému vo výške 100%, keďže bol v odvolacom konaní plne úspešný. 28. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).