Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 16CoPr/4/2020 1113228879 03. 12. 2024 JUDr. Roman Majerský ECLI:SK:KSBA:2024:1113228879.4
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Majerského a sudkýň JUDr. Ivany Štiftovej a Mgr. Daniely Drnákovej, v spore žalobcu: Q. Q., H.. X.XX.XXXX, K. X, C., proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, o náhradu mzdy, na odvolania žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 11Cpr/8/2013-124, zo dňa 28.1.2019, takto rozhodol: I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy v sume 12.895,32 eura brutto spolu s úrokom z omeškania: - vo výške 8,5 % ročne zo sumy 12,41 eura od 9.10.2013 do zaplatenia, - vo výške 8,5 % ročne zo sumy 218,30 eura od 9.11.2013 do zaplatenia, - vo výške 8,25 % ročne zo sumy 230,70 eura od 9.12.2013 do zaplatenia, - vo výške 8,25 % ročne zo sumy 218,30 eura od 9.1.2014 do zaplatenia, - vo výške 8,25 % ročne zo sumy 603 eur od 9.2.2014 do zaplatenia, - vo výške 8,25 % ročne zo sumy 603 eur od 9.3.2014 do zaplatenia, - vo výške 8,25 % ročne zo sumy 603 eur od 9.4.2014 do zaplatenia, - vo výške 8,25 % ročne zo sumy 603 eur od 9.5.2014 do zaplatenia, - vo výške 8,25 % ročne zo sumy 603 eur od 9.6.2014 do zaplatenia, - vo výške 8,15 % ročne zo sumy 603 eur od 9.7.2014 do zaplatenia, - vo výške 8,15 % ročne zo sumy 603 eur od 9.8.2014 do zaplatenia, - vo výške 8,15 % ročne zo sumy 603 eur od 9.9.2014 do zaplatenia, - vo výške 8,05 % ročne zo sumy 603 eur od 9.10.2014 do zaplatenia, - vo výške 8,05 % ročne zo sumy 603 eur od 9.11.2014 do zaplatenia, - vo výške 8,05 % ročne zo sumy 603 eur od 9.12.2014 do zaplatenia, - vo výške 8,05 % ročne zo sumy 603 eur od 9.1.2015 do zaplatenia, - vo výške 8,05 % ročne zo sumy 603 eur od 9.2.2015 do zaplatenia, - vo výške 8,05 % ročne zo sumy 603 eur od 9.3.2015 do zaplatenia, - vo výške 8,05 % ročne zo sumy 603 eur od 9.4.2015 do zaplatenia, - vo výške 8,05 % ročne zo sumy 603 eur od 9.5.2015 do zaplatenia, - vo výške 8,05 % ročne zo sumy 603 eur od 9.6.2015 do zaplatenia, - vo výške 8,05 % ročne zo sumy 603 eur od 9.7.2015 do zaplatenia, - vo výške 8,05 % ročne zo sumy 603 eur od 9.8.2015 do zaplatenia, - vo výške 8,05 % ročne zo sumy 603 eur od 9.9.2015 do zaplatenia, - vo výške 8,05 % ročne zo sumy 155,61 eura od 9.10.2015 do zaplatenia, a žalobu vo zvyšnej časti
zamieta.
II. Žalobcovi nepriznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov konania.
odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu funkčného platu v sume 14.029,80 eura brutto v lehote 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku; žalobu v časti žalobcom uplatnených úrokov z omeškania zamietol a žalobcovi nepriznal nárok na náhradu trov konania. 2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo strany žalovaného zo dňa 25.3.2013 a náhrady mzdy v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru. Uviedol, že od 1.2.1994 pracoval u žalovaného na základe pracovnej zmluvy č. CO-9086/5, zo dňa 27.01.1994 na pozícii odborný referent špecialista vnútorného oddelenia organizačného odboru Sekcie integrovaného záchranného systému a civilnej ochrany: 01.08.06 koordinačná a metodická činnosť v oblasti autodopravy v zamestnávateľskom subjekte na celoštátnej úrovni (túto funkciu vykonával v čase uskutočnenia personálneho pohovoru dňa 27.3.2013) s tým, že k skončeniu jeho pracovného pomeru u žalovaného malo prísť dňa 30.6.2013 na základe výpovede zo strany žalovaného zo dňa 25.3.2013, ktorú považuje za neplatnú. 3. Pripomenul, že medzitýmnym rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č. k. 11Cpr/8/2013-53, zo dňa 9.3.2015, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 10CoPr/11/2015-73, zo dňa 18.2.2016, bolo určené, že skončenie pracovného pomeru medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom výpoveďou zo strany zamestnávateľa zo dňa 25.3.2013, je neplatné; medzitýmny rozsudok v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 1.4.2016. 4. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č. k. 11Cpr/8/2013-95, zo dňa 2.5.2016, bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu funkčného platu v sume 15.718,20 eura brutto do tridsiatich dní od právoplatnosti rozsudku a žalobcovi nebola priznaná náhrada trov konania, ktorý na odvolanie žalovaného Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 10CoPr/14/2016-111, zo dňa 31.5.2018, zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancia na ďalšie konanie. Odvolací súd konštatoval, že zamestnávateľ je povinný platiť zamestnancovi náhradu mzdy po tom, čo mu zamestnanec oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní po zrušovacom prejave zamestnávateľa z dôvodu, že je povinný zamestnancovi prideľovať prácu podľa pracovnej zmluvy, pričom náhrada mzdy má právnu povahu satisfakcie za ujmu, ktorú zamestnanec utrpel od zamestnávateľa s tým, že v týchto prípadoch poskytuje náhradu mzdy iba vtedy, ak zamestnanec chce pracovať alebo môže pracovať. Ak zamestnanec nemôže vykonávať prácu, napr. v dôsledku dočasnej pracovnej neschopnosti alebo čerpania materskej dovolenky alebo pre inú prekážku v práci, pri ktorej neprislúcha náhrada mzdy, nemá v takýchto prípadoch právo na náhradu mzdy. Ďalšími prípadmi, v ktorých neprináleží náhrada mzdy, je priznanie starobného či invalidného dôchodku zamestnancovi alebo ak bol zamestnanec zamestnaný u iného zamestnávateľa. Odvolací súd sa preto stotožnil s námietkou žalovaného v odvolaní, že súd prvej inštancie nevykonal potrebné dokazovanie vo veci, nakoľko o nároku žalobcu na náhradu mzdy rozhodol bez toho, aby skúmal existenciu právne významných skutočností, v dôsledku ktorých by mohol byť nárok na náhradu mzdy vylúčený alebo krátený, teda v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia nevykonal dôkazy nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci napriek tomu, že v pracovnoprávnych sporoch musí súd vykonať aj dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol, ak je to pre meritum sporu nevyhnutné. Odvolací súd považoval za potrebné uviesť, že súd prvej inštancie však správne ustálil obdobie od 30.9.2013 do 1.4.2016 (30 mesiacov a dva dni), za ktoré žalobcovi náhrada mzdy prináleží, keď pri výpočte náhrady mzdy správne vychádzal z tarifného platu žalobcu priznaného platovým dekrétom č. OU-PP-35-196/2011, zo dňa 30.11.2011, v sume 603 eur, ako aj správne od celkovej náhrady mzdy postupom podľa § 222 ods. 1, ods. 2 Zákonníka práce v spojení s § 1 ods. 4 zákona č. 552/2003 Z. z. odpočítal odstupné v sume 2.412 eur brutto, ktoré žalovaný vyplatil žalobcovi dňa 8.7.2013, nakoľko určením neplatnosti skončenia pracovného pomeru odpadol dôvod na vyplatenie odstupného. Odvolací súd pre ďalšie konanie a nové rozhodnutie preto vyslovil, že povinnosťou súdu prvej inštancie pri opätovnom prejednaní veci bude doplniť dokazovanie za účelom zistenia existencie okolností vylučujúcich priznanie náhrady mzdy, t. j. riadne zistiť skutkový stav veci, vykonané dôkazy vyhodnotiť v súlade s § 191 ods. 1 C. s. p., rozhodnúť v súlade s § 215 ods. 1, ods. 2 C. s. p. a zo zisteného skutkového stavu vyvodiť záver, ktorý je nutné správne a dostatočne odôvodniť v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z § 220 ods. 2 C. s. p..
5. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozsudku (§ 393 ods. 2 C. s. p.) súd prvej inštancie súc viazaný záväzným právny názorom odvolacieho súdu po doplnenom dokazovaní konštatoval, že žalobca podľa jeho ústneho prednesu je opätovne od 9.9.2015 zamestnaný na Úrade pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, kde doposiaľ pracuje, pričom do tohto dátumu bol vedený na úrade práce ako nezamestnaný; jeho plat je 900 eur v hrubom a žiadne iné dávky až do zamestnania nepoberal. Žalovaný vedenie dokazovania nenamietal, dokonca uviedol, že jeho otázky na žalobcu by smerovali k tým istým odpovediam, ktoré žalobca v rámci svojho prednesu už uviedol. Vzhľadom na to, že žalovaný nemal žiadne iné návrhy na doplnenie dokazovania, podklad, ktorý uviedol žalobca bol na posúdenie nároku na náhradu mzdy pre súd prvej inštancie postačujúci. Nárok žalobcu na náhradu funkčného platu počítal od 30.9.2013 do 8.9.2015 (nasledujúci deň žalobca nastúpil do práce) a dospel k záveru, že žalobcovi patrí nárok na náhradu mzdy za 23 mesiacov a 8 dní v celkovej výške 14.029,80 eura. Za 23 mesiacov pri mesačnej mzde 603 eur brutto patrí žalobcovi náhrada v sume 13.869 eur brutto a za 8 dní patrí žalobcovi náhrada mzdy v sume 160,80 eura brutto (603 : 30 = 20,10 eura za jeden deň v mesiaci). Aj vzhľadom k okolnostiam, dôvodom a spôsobu, ku ktorým došlo pri neplatnom skončení pracovného pomeru, priznaný nárok je dostačujúci, plní satisfakčnú, sociálnu funkciu pre žalobcu a represívnu funkciu pre žalovaného, ktorý ako štátny orgán by mal dodržiavať zmysel zákona. K žiadosti žalovaného na moderáciu nároku žalobcu na vyplatenie mzdy v zmysle § 79 ods. 2 Zákonníka práce, kedy súd môže na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať; súd prvej inštancie uviedol, že ide o fakultatívnu možnosť súdu vysporiadať sa s nárokmi žalobcu, ktorý bol konaním žalovaného ako zamestnávateľa ukrátený na ústavnom práve a to práve prístupu k práci podľa Čl. 35 ods. 3 Ústavy SR, kedy bolo zo strany zamestnávateľa (žalovaného) znemožnené právo žalobcu na uspokojovanie svojich základných životných potrieb prostredníctvom platu, ktorý mu mal byť vyplácaný. Pri rozhodovaní o znížení náhrady súd môže rozhodnúť len na základe odôvodnenej žiadosti zamestnávateľa, a preto dôkazné bremeno preukázať podmienky pre takéto rozhodnutie spočíva na zamestnávateľovi, ktorý však svoju požiadavku žiadnym spôsobom neodôvodnil. Vo vzťahu k úrokom z omeškania súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 494/2013-9, zo dňa 9.10.2013, v spojení s ktorým rozhodol o nepriznaní úrokov z omeškania, ktoré si žalobca uplatnil, a tento nárok zamietol, nakoľko súdom priznanú satisfakciu v sume 14.029,80 eura brutto, považoval za primeranú a dostatočnú. Mal za to, že vzhľadom na charakter priznanej sumy ako peňažnej náhrady, ktorú posudzuje ako zadosťučinenie, nárok na zaplatenie úrokov z omeškania nemá oporu v zákone a bolo by ich priznanie aj zároveň v rozpore s dobrými mravmi. V prípade, ak by súd prvej inštancie tomuto nároku vyhovel, mal za to, že zadosťučinenie na strane žalobcu a zároveň sankcia na strane žalovaného by boli absolútne neprimerané. Účelom a zmyslom inštitútu náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru je v súlade s jeho satisfakčnou, sankčnou a sociálnou funkciou určiť s pomocou v zákone stanovených kritérií sumu, ktorá ako celok má uvedené funkcie napĺňať nepochybne pri formalistickom chápaní náhrady mzdy a úroku z omeškania ide o dva povahou odlišné nároky, v konečnom dôsledku ide o to, či celková priznaná suma zamestnancovi z hľadiska ústavných princípov zodpovedá funkciám inštitútu náhrady mzdy a požiadavke spravodlivosti. 6. Na uvedenom základe za použitia § 1 ods. 4 zákona č. 552/2003 Z. z., § 29 ods. 4 zákona č. 553/2003 Z. z., § 79 ods. 1, ods. 2, § 222 ods. 1, ods. 2 Zákonníka práce; súd prvej inštancie žalobe v časti o náhradu funkčného platu čiastočne vyhovel. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C. s. p. tak, že žalobcovi nepriznal nárok na náhradu trov konania, nakoľko si ich náhradu neuplatnil. 7. Proti rozsudku v časti zamietajúcej úrok z omeškania z náhrady funkčného platu podal žalobca odvolanie a žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť a žalobe vyhovieť. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. Citujúc § 79 ods. 1, § 132 v spojení s § 129 Zákonníka práce, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1, § 10c nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. argumentoval, že povinnosť zamestnávateľa poskytnúť náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, a s tým súvisiaca splatnosť tejto náhrady, nevzniká až súdnym rozhodnutím, ale vyplýva zo Zákonníka práce. K omeškaniu na strane zamestnávateľa s plnením náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru dochádza u jednotlivých náhrad miezd spravidla za ten ktorý mesiac podľa toho, kedy u nich nastala splatnosť a nie až právoplatnosťou rozsudku o vyslovení neplatnosti skončenia pracovného pomeru (uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/246/2010, a m. m. sp. zn.
4Cdo/159/2008). Premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu mzdy v tomto prípade začína plynúť od splatnosti každej jednotlivej náhrady mzdy za príslušný mesiac (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/180/2009). Žalovaný sa preto dostal do omeškania so zaplatením náhrady funkčného platu dňom nasledujúcim po dni, v ktorom bol plat splatný. Plat žalobcu bol splatný 10. dňom v mesiaci. V nadväznosti na § 10c nariadenia č. 87/1995 Z. z. si preto žalobca uplatnil úrok z omeškania vo výške podľa predpisov účinných k 31.1.2013 a po 31.1.2013. To, že v prípade omeškania s platením platu má zamestnanec podľa § 1 ods. 4 Zákonníka práce v spojení § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, právo požadovať od zamestnávateľa popri plate aj úrok z omeškania vyslovil aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí publikovanom pod č. 57 v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky za rok 2014, sp zn. 2Cdo/7/2011. Na doplnenie argumentácie uviedol, že hoci ani Zákonník práce výslovne nepriznáva účastníkovi pracovnoprávneho vzťahu nárok na úrok z omeškania v prípade, že druhý účastník sa dostal do omeškania s plnením svojho záväzku, takýto nárok na úrok z omeškania je možné spoľahlivo vyvodiť z ústavne konformného výkladu oboch týchto predpisov. V prvom rade, v § 1 ods. 4 Zákonníka práce sa na individuálne pracovnoprávne vzťahy, pokiaľ Zákonník práce vo svojej prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa aj všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka. Ani jednoduchým jazykovým výkladom nie je možné vyvodiť, že by sa mali subsidiárne použiť len všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka uvedené v jeho prvej časti. Občiansky zákonník obsahuje všeobecné ustanovenia aj vo svojej ôsmej časti, ktorá upravuje záväzkové vzťahy, a medzi tieto ustanovenia patrí aj úprava omeškania a úrokov z omeškania (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Po druhé, nárok na mzdu či na náhradu mzdy je majetkom, ktorý je predmetom ochrany zaručenej Čl. 20 Ústavy SR (nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 19/97 a sp. zn. II. ÚS 31/04). Ak právny poriadok Slovenskej republiky umožňuje vo všeobecnosti veriteľovi splatnej pohľadávky požadovať v prípade omeškania s jej zaplatením aj úrok z omeškania, potom pri zachovaní požiadavky na rovnaký zákonný obsah a ochranu druhovo rovnakej veci alebo práva (t. j. pohľadávky po splatnosti) musí právny poriadok priznávať úrok z omeškania aj tomu, kto má neuspokojenú pohľadávku po splatnosti z pracovnoprávneho vzťahu. Opačný výklad, podľa ktorého by v prípade omeškania s peňažným plnením v pracovnoprávnych vzťahoch nepatril úrok z omeškania, by bol okrem rozporu s Čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, aj porušením princípu rovnosti podľa Čl. 12 ods. 1 (neakcesorická rovnosť) a Čl. 46 ods. 1 Ústavy. Pokiaľ je teda nepochybné, že (i) úprava úroku z omeškania podľa § 517 Občianskeho zákonníka a na jeho základe nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. sa vzťahuje aj na vzťahy regulované Zákonníkom práce, (ii) a tento úrok z omeškania patrí aj zamestnancovi, ktorý má nárok na náhradu mzdy podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce za čas omeškania so zaplatením tej ktorej jednotlivej splátky náhrady mzdy, čomu zodpovedá aj ustálená rozhodovacia prax, má zamestnanec právo na úrok z omeškania v prípade omeškania so zaplatením náhrady funkčného platu. 8. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadal rozsudok v napadnutej časti zamietajúcej úroky z omeškania z náhrady funkčného platu ako vecne správny potvrdiť. Úrok z omeškania zákon č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme v znení neskorších predpisov a ani Zákonník práce neupravujú inštitút úrokov z omeškania, preto je potrebné skúmať, či je možné použiť úpravu Občianskeho zákonníka, nakoľko Zákonník práce zakotvuje v § 1 ods. 4 subsidiárnu pôsobnosť všeobecnej časti Občianskeho zákonníka vo vzťahu k prvej časti Zákonníka práce. Na základe subsidiárnej pôsobnosti je ale zrejmé, že na pracovnoprávne vzťahy sa nevzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce úroky z omeškania, keďže tieto sú upravené v jeho ôsmej časti. Na základe uvedeného žalovaný považoval žalobcom uplatnený úrok z omeškania z uplatnenej náhrady mzdy za rozporný so zákonom, pretože nemá oporu v právnom systéme Slovenskej republiky. Poukázal tiež na to, že právo na náhradu funkčného platu nemá povahu opakujúcej sa dávky. Náhrada funkčného platu v súvislosti s neplatným skončením štátnozamestnaneckého pomeru sa platí ako celok po rozhodnutí o neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, nie osobitne za jednotlivé mesiace do prijatia rozhodnutia o neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru (m. m. uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 10.10.2012, sp. zn. 7Cdo/160/2011). Priznanie úrokov z omeškania sa viaže na právoplatné rozhodnutie súdu. Dovtedy nie je totiž možné jednoznačne určiť, či súd o priznaní tejto náhrady rozhodne alebo budú dané dôvody na nepriznanie tejto náhrady, ako ani v akej výške súd prizná žalobcovi náhradu funkčného platu, a teda nie je možné určiť, že zamestnávateľ je v omeškaní skôr. Ak by súd nepriznal úrok z omeškania, mohol by tak urobiť z dôvodu, že priznaná výška náhrady mzdy je dostatočne vysoká, a je tak v súlade so satisfakčnou funkciou (pre zamestnanca, ktorého pracovný pomer bol skončený neplatne), so sankčnou funkciou (vo vzťahu k zamestnávateľovi, ktorý nepostupoval pri skončení pracovného pomeru v súlade so zákonnou úpravou) a sociálnou funkciou, ktorú má plniť náhrada mzdy z neplatne
skončeného pracovného pomeru. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 494/2013, v ktorom skonštatoval, že všeobecné súdy, ktoré posúdili okolnosti pre určenie výšky náhrady mzdy a nepriznali úroky z omeškania, svojím postupom neporušili základné práva zamestnanca na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivý proces. Zároveň Ústavný súd SR nepovažoval rozhodnutie súdu nižšej inštancie v danom konaní za ústavne nekonformné a sťažnosť zamestnanca odmietol. Príslušný okresný súd nepriznal úroky z omeškania z dôvodu, že nárok na uplatnenie úrokov z omeškania nemá oporu v zákone. Následne ani krajský súd nepriznal úrok z omeškania, pretože mal za to, že priznaná výška náhrady mzdy je dostatočne vysoká, a je tak v súlade so satisfakčnou funkciou (pre zamestnanca, ktorého pracovný pomer bol skončený neplatne), so sankčnou funkciou (vo vzťahu k zamestnávateľovi, ktorý nepostupoval pri skončení pracovného pomeru v súlade so zákonnou úpravou) a sociálnou funkciou, ktorú má plniť náhrada mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru. V prípade, ak by sa odvolací súd nestotožnil s uvedenou argumentáciu žalovaného a žalobcovi by bola priznaná náhrada mzdy s úrokom z omeškania, žalovaný namietal, aby bol úrok z omeškania stanovený zo mzdy brutto z dôvodu, že žalobca by osobne celou takto vyplatenou mzdou nemohol disponovať ani v prípade, ak by mu bola vyplácaná v bežnom pracovnom pomere. Mzda, priznaná podľa platového výmeru, resp. dohodnutá v pracovnej zmluve, podlieha následnej odvodovej povinnosti (mzda brutto). Zamestnancovi je do dispozície odovzdaná len mzda „očistená“ od takýchto povinných platieb, t. j. mzda netto. Na základe uvedeného žalovaný zastával názor, že je v rozpore so všeobecnými predpismi, aby v prípade, ak bola zamestnancovi priznaná náhrada mzdy s úrokom s omeškania, bol úrok z omeškania stanovený zo mzdy brutto. 9. Proti rozsudku vo vyhovujúcej časti podal odvolanie žalovaný a žiadal rozsudok v napadnutej časti zmeniť a žalobu v tejto časti zamietnuť. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Zrekapitulujúc predchádzajúce rozhodnutia vo veci samej argumentoval, že prvoinštančný súd doplnil dokazovanie iba o vyjadrenie žalobcu, že práceneschopný nebol, na úrade práce bol vedený ako nezamestnaný, avšak od 9.9.2015 až do dnešného dňa pracuje na Úrade pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou a jeho priemerný mesačný plat je 900 eur brutto. Podľa ustálenej judikatúry náhrada mzdy podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce nemá charakter ekvivalentu mzdy, ktorú si zamestnanec nemohol zarobiť preto, že mu zamestnávateľ neumožnil vykonávať prácu, na ktorú sa zaviazal podľa pracovnej zmluvy a ktorú bol aj ochotný a schopný vykonávať, ale má charakter satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne sankcie voči zamestnávateľovi, ktorý bezdôvodne okamžite pracovný pomer so zamestnancom skončil. Preto toto ustanovenie pripúšťa primerané zníženie náhrady mzdy, resp. jej nepriznanie za obdobie presahujúce zákonom vymedzenú dobu. Nedostatočnosť objasnenia skutkového stavu spočíva najmä v tom, že súd prvej inštancie relevantným a hlavne nesporným spôsobom nezisťoval, v ktorom období bol žalobca evidovaný na úrade práce, či v danom období poberal nejaké dávky sociálneho zabezpečenia, ak áno v akej výške a po aké obdobie. Rovnako tak nie je zrejmé, či sa žalobca počas žalovaného obdobia aktívne podieľal na hľadaní zamestnania alebo bez vážneho dôvodu príležitosť zabezpečiť si príjem nevyužil, spoliehajúc sa na povinnosť zamestnávateľa nahradiť mu mzdu, nakoľko preukázané skutočnosti by mohli byť dôvodom pre rozhodnutie o primeranom znížení náhrady mzdy, prípadne jej nepriznaní, a to napriek skutočnosti, že žalovaný v konaní navrhol doplniť dokazovanie o skutočnosti, na ktoré sa súd žalobcu dopytoval, teda aj skutočnosti týkajúce sa jeho vedenia na úrade práce. Napadnuté rozhodnutie je čo do priznania náhrady mzdy preto nedostatočne odôvodnené. Žalovaný tiež namietal, že súd prvej inštancie od celkovej náhrady mzdy podľa § 222 ods. 1, ods. 2 Zákonníka práce v spojení s § 1 ods. 4 zákona č. 552/2003 Z. z. neodpočítal odstupné v sume 2.412 eur brutto, ktoré žalovaný vyplatil žalobcovi dňa 8.7.2013, nakoľko určením neplatnosti skončenia pracovného pomeru odpadol dôvod na vyplatenie odstupného. 10. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného s poukazom na odsek 14 napadnutého rozsudku považoval odvolanie za neopodstatnené. Konanie žalovaného považoval za účelové a zbytočné naťahovanie sporu. 11. Žalovaný v odvolacej replike zotrval na dôvodoch podaného odvolania. 12. Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní (§ 383 C. s. p.). Ak má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakuje sám (§ 384 ods. 1 C. s. p.). 13. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok, vychádzajúc z § 384 ods. 1 C. s. p. prejednal odvolania žalobcu a žalovaného podľa § 385 ods. 1 C. s. p. na pojednávaní konanom dňa 3.12.2024, na ktorom v potrebnom rozsahu doplnil dokazovanie listinami za súčasného splnenia podmienok podľa § 204 C. s. p. veta za bodkočiarkou a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zmeniť, nakoľko neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie (§ 388 C. s. p.). 14. Ako je vyššie uvedené, medzitýmnym rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č. k. 11Cpr/8/2013-53, zo dňa 9.3.2015, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 10CoPr/11/2015-73, zo dňa 18.2.2016, bolo určené, že skončenie pracovného pomeru medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom výpoveďou zo strany zamestnávateľa zo dňa 25.3.2013, je neplatné; medzitýmny rozsudok v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 1.4.2016. 15. Predmetom odvolacieho konania bolo, v medziach uplatnených odvolacích dôvodov a argumentov, ktoré ich podľa toho-ktorého odvolateľa mali preukazovať, posúdiť vecnú správnosť napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu mzdy v sume 14.029,80 eura s tým, že z priznanej náhrady mzdy žalobcovi nepatrí úrok z omeškania. 16. Podľa § 1 ods. 4 zákona č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme v znení neskorších predpisov, na pracovnoprávne vzťahy zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme sa vzťahuje Zákonník práce, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. 17. Podľa § 29 ods. 4 zákona č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, pri poskytovaní platu zamestnancom, na ktorých sa vzťahuje tento zákon, zamestnávateľ neuplatní ustanovenia § 43 ods. 1 písm. d), § 96 ods. 3 a ods. 5, § 118 ods. 2 a ods. 3, § 119 ods. 2, § 120 až § 124, § 127 ods. 1 až ods. 3, § 128, § 134 a § 135 Zákonníka práce. 18. Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce (v znení účinnom v čase doručenia výpovede žalobcovi dňa 27.3.2013), ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. 19. Podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce (v znení účinnom v čase doručenia výpovede žalobcovi dňa 27.3.2013), ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36 mesiacov. 20. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. 21. Podľa § 10c nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. februárom 2013, výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných k 31. januáru 2013 aj za dobu omeškania po 31. januári 2013.
22. Podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. 23. Zamestnávateľ je povinný platiť zamestnancovi náhradu mzdy po tom, čo mu zamestnanec oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní po zrušovacom prejave zamestnávateľa z dôvodu, že je povinný zamestnancovi prideľovať prácu podľa pracovnej zmluvy, pričom náhrada mzdy má právnu povahu satisfakcie za ujmu, ktorú zamestnanec utrpel od zamestnávateľa s tým, že v týchto prípadoch poskytuje náhradu mzdy iba vtedy, ak zamestnanec chce pracovať alebo môže pracovať. Ak zamestnanec nemôže vykonávať prácu, napr. v dôsledku dočasnej pracovnej neschopnosti alebo čerpania materskej dovolenky alebo pre inú prekážku v práci, pri ktorej neprislúcha náhrada mzdy, nemá v takýchto prípadoch právo na náhradu mzdy. Ďalšími prípadmi, v ktorých neprináleží náhrada mzdy, je priznanie starobného či invalidného dôchodku zamestnancovi alebo ak bol zamestnanec zamestnaný u iného zamestnávateľa. 24. Súd prvej inštancie síce správne ustálil obdobie od 30.9.2013 do 1.4.2016 (30 mesiacov a dva dni), za ktoré žalobcovi náhrada mzdy prináleží, pri výpočte ktorej správne vychádzal z tarifného platu žalobcu priznaného platovým dekrétom žalovaného č. OU-PP-35-196/2011, zo dňa 30.11.2011, v sume 603 eur splatného 8. deň nasledujúceho mesiaca (§ 29 ods. 4 zákona č. 553/2003 Z. z., výplata odstupného č. l. 80, 81), avšak nezohľadnil, nakoľko to ani nezisťoval, že v období rozhodnom pre priznanie náhrady mzdy bola žalobcovi vyplatená dávka v nezamestnanosti za obdobie od 1.9.2013 do 30.9.2013 v sume 372,30 eura, od 1.10.2013 do 31.10.2013 v sume 384,70 eura, od 1.11.2013 do 30.11.2013 v sume 372,30 eura, od 1.12.2013 do 31.12.2013 v sume 384,70 eura; že od 9.9.2015 až do konca rozhodného obdobia (1.4.2016) už bol žalobca zamestnaný; a súčasne v období od 30.9.2013 do 1.4.2016 nebol žalobca poberateľ dávok dôchodkového poistenia, nemocenských dávok, dávok úrazového poistenia a dávky garančného poistenia. 25. Náhrada mzdy preto žalobcovi prináleží za deň 30.9.2013 v sume 12,41 eura [(603 eur : 30 dní = 20,10 eura) - (372,30 eura : 30 dní = 12,41 eura) = 7,69 eura], za obdobie od 1.10.2013 do 31.10.2013 v sume 218,30 eura (603 eur - 384,70 eura = 218,30 eura), od 1.11.2013 do 30.11.213 v sume 230,70 eura (603 eur - 372,30 eura = 230,70 eura), od 1.12.2013 do 31.12.2013 v sume 218,30 eura (603 eur - 384,70 eura = 218,30 eura); a za obdobie od 1.1.2014 do 8.9.2015 v sume 12.060 eur (20 mesiacov x 603 eur = 12.060 eur) a 8 dní v sume 155,61 eura [(603 eur : 31 dní) x 8 =155,61 eura]. Spolu tak predstavuje náhrada mzdy sumu 12.895,32 eura. 26. Pokiaľ ide o možnosť zníženia náhrady mzdy v zmysle § 79 ods. 2 Zákonníka práce, mimo jej nepriznania, resp. zníženia za obdobie, kedy žalobca poberal dávku v nezamestnanosti alebo už bol zamestnaný; odvolací súd uvádza, že o znížení alebo nepriznaní náhrady mzdy môže súd rozhodnúť len na základe žiadosti zamestnávateľa, dôkazné bremeno preukázať podmienky pre takéto prípadné rozhodnutie má zamestnávateľ. Žalovaný však v konaní splnenie iných podmienok, okrem poberania dávok sociálneho poistenia, resp. zamestnania, netvrdil, a preto neuniesol ani dôkazné bremeno na preukázanie ďalších okolností, pre ktoré by bolo opodstatnené krátiť náhradu mzdy žalobcu za čas presahujúci 12 mesiacov. 27. Pokiaľ ide o nárok na zaplatenie úrokov z omeškania z mesačne splatnej náhrady mzdy, tak zamestnávateľ, ktorý sa dostane do omeškania s peňažným plnením voči zamestnancovi, je povinný platiť od vzniku omeškania zákonné úroky z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov. Ustanovenie § 1 ods. 4 Zákonníka práce nemožno vykladať tak, že by tomuto záveru bránilo. Nevyplatenie náhrady mzdy v lehote splatnosti má za následok omeškanie s možnosťou požadovať úroky z omeškania vo výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy. Pri omeškaní s náhradou mzdy z neplatného rozviazania (skončenia) pracovného pomeru platí preto výška úrokov z omeškania určená nariadením vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov pre omeškanie s plnením peňažného dlhu (nariadenie v § 3 a § 4 je vykonávacím predpisom
k § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Pri rozhodovaní o priznaní úroku z omeškania nie je rozhodujúce, či žalovaný omeškanie zavinil, resp. dôvod omeškania; na vznik nároku na úrok z omeškania stačí, že zákonom ustanovená lehota plnenia uplynula (m. m. uznesenie Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 460/2017-10, zo dňa 4.7.2017, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/116/2008, zo dňa 17.12.2009). 28. Z vykonaného dokazovania tiež vyplynulo, že žalobcovi bolo z dôvodu výpovede zo dňa 25.3.2013 vyplatené odstupné v sume 2.412 eur, na ktorého vyplatenie vyslovením neplatnosti tejto výpovede odpadol dôvod. V súvislosti s požiadavkou žalovaného na započítanie vyplateného odstupného proti nároku žalobcu na náhradu mzdy, odvolací súd uvádza, že nárok oprávneného z pracovnoprávnych vzťahov nemôže zaniknúť započítaním. Práva a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov zanikajú uspokojením nároku, uplynutím doby, na ktorú boli obmedzené, dohodou o sporných nárokoch, smrťou zamestnanca, prípadne preklúziou (neuplatnením práva v stanovenej lehote). Výpočet spôsobov zániku práv a povinnosti je v Zákonníku práce (ktorý sa vzťahuje aj na pracovnoprávne vzťahy zamestnancov pri výkone vo verejnom záujme v zmysle § 1 ods. 4 zákona č. 552/2003 Z. z.) uvedený taxatívne. Znamená to, že iným, v Zákonníku práce neuvedeným spôsobom, práva a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov nezanikajú, a to ani vtedy, keby zamestnanec a zamestnávateľ prejavili v tomto smere súhlasnú vôľu. Pretože Zákonník práce iné než uvedené spôsoby zániku práv a povinnosti nepozná, a nakoľko právnym dôsledkom započítania je zánik pohľadávky, predstavujú pohľadávky z pracovnoprávnych vzťahov také pohľadávky, ktoré nemožno započítať a ani proti nim nie je možné započítanie jednostranným úkonom namietať (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/103/2008, zo dňa 29.9.2009). V aktuálnom spore preto nebolo možné započítať nárok žalovaného na vrátenie vyplateného odstupného proti nároku žalobcu na náhradu mzdy. 29. Na uvedenom základe, po zhodnotení vecnej a právnej argumentácie žalobcu a žalovaného v ich odvolaniach, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 C. s. p. zmenil, nakoľko neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy mesačne za obdobie od 30.9.2013 do 8.9.2015 brutto (z priznanej náhrady totiž zamestnávateľ odvedie poistné na sociálne poistenie a preddavok na zdravotné poistenie, pri výplate náhrady zrazí preddavok na daň z príjmu zo závislej činnosti bez ohľadu na to, či v čase zúčtovania a vyplatenia náhrady mzdy je alebo nie je zamestnanec v pracovnoprávnom vzťahu) spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške 8,5 % (od 8.5.2013 do 12.11.2013), vo výške 8,25 % (od 13.11.2013 do 10.6.2014), vo výške 8,15 % ročne (od 11.6.2014 do 9.9.2014), vo výške 8,05 % (od 10.9.2014 do 15.3.2016) počnúc nasledujúcim dňom po splatnosti mzdy, t. j. 9. deň nasledujúceho mesiaca (vychádzajúc pritom z upraveného základu mesačnej náhrady mzdy); a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. 30. O nároku na náhradu trov prvoinštančného, ako aj odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, ods. 2 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalobcovi nepriznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania, nakoľko výslovne uviedol, že si nárok na náhradu trov konania neuplatňuje. 31. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).