{"guid": "2e276dee-ea59-43d4-b8f4-06d398e3555e:2812871d-2865-4e6a-a331-8f6cbde2bc60", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2024:1113228879.4", "spisova_znacka": "16CoPr/4/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 16CoPr/4/2020 z 3. 12. 2024", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 3. decembra 2024, sp. zn. 16CoPr/4/2020, ECLI:SK:KSBA:2024:1113228879.4", "identifikacne_cislo": "1113228879", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Roman Majerský", "sudca_id": 723, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-roman-majersky-723", "datum_vydania": "2024-12-03", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Pracovné právo"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/552/#paragraf-1.odsek-4", "nazov": "§ 1 ods. 4 zákona č. 552/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/552/#paragraf-1.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/552-2003/paragraf-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/552/#paragraf-29.odsek-4", "nazov": "§ 29 ods. 4 zákona č. 552/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/552/#paragraf-29.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/552-2003/paragraf-29"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/552#paragraf-1", "/SK/ZZ/2003/552#paragraf-29"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/2812871d-2865-4e6a-a331-8f6cbde2bc60", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:1113228879.4", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1113228879.4", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1113228879.4/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n16CoPr/4/2020\n1113228879\n03. 12. 2024\nJUDr. Roman Majerský\nECLI:SK:KSBA:2024:1113228879.4\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Majerského a sudkýň\nJUDr. Ivany Štiftovej a Mgr. Daniely Drnákovej, v spore žalobcu:\nQ. Q., H.. X.XX.XXXX, K. X, C., proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova\n2, Bratislava, o náhradu mzdy, na odvolania žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu\nBratislava I č. k. 11Cpr/8/2013-124, zo dňa 28.1.2019, takto\nrozhodol:\nI. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť\nžalobcovi náhradu mzdy v sume 12.895,32 eura brutto spolu s úrokom z omeškania:\n- vo výške 8,5 % ročne zo sumy 12,41 eura od 9.10.2013 do zaplatenia,\n- vo výške 8,5 % ročne zo sumy 218,30 eura od 9.11.2013 do zaplatenia,\n- vo výške 8,25 % ročne zo sumy 230,70 eura od 9.12.2013 do zaplatenia,\n- vo výške 8,25 % ročne zo sumy 218,30 eura od 9.1.2014 do zaplatenia,\n- vo výške 8,25 % ročne zo sumy 603 eur od 9.2.2014 do zaplatenia,\n- vo výške 8,25 % ročne zo sumy 603 eur od 9.3.2014 do zaplatenia,\n- vo výške 8,25 % ročne zo sumy 603 eur od 9.4.2014 do zaplatenia,\n- vo výške 8,25 % ročne zo sumy 603 eur od 9.5.2014 do zaplatenia,\n- vo výške 8,25 % ročne zo sumy 603 eur od 9.6.2014 do zaplatenia,\n- vo výške 8,15 % ročne zo sumy 603 eur od 9.7.2014 do zaplatenia,\n- vo výške 8,15 % ročne zo sumy 603 eur od 9.8.2014 do zaplatenia,\n- vo výške 8,15 % ročne zo sumy 603 eur od 9.9.2014 do zaplatenia,\n- vo výške 8,05 % ročne zo sumy 603 eur od 9.10.2014 do zaplatenia,\n- vo výške 8,05 % ročne zo sumy 603 eur od 9.11.2014 do zaplatenia,\n- vo výške 8,05 % ročne zo sumy 603 eur od 9.12.2014 do zaplatenia,\n- vo výške 8,05 % ročne zo sumy 603 eur od 9.1.2015 do zaplatenia,\n- vo výške 8,05 % ročne zo sumy 603 eur od 9.2.2015 do zaplatenia,\n- vo výške 8,05 % ročne zo sumy 603 eur od 9.3.2015 do zaplatenia,\n- vo výške 8,05 % ročne zo sumy 603 eur od 9.4.2015 do zaplatenia,\n- vo výške 8,05 % ročne zo sumy 603 eur od 9.5.2015 do zaplatenia,\n- vo výške 8,05 % ročne zo sumy 603 eur od 9.6.2015 do zaplatenia,\n- vo výške 8,05 % ročne zo sumy 603 eur od 9.7.2015 do zaplatenia,\n- vo výške 8,05 % ročne zo sumy 603 eur od 9.8.2015 do zaplatenia,\n- vo výške 8,05 % ročne zo sumy 603 eur od 9.9.2015 do zaplatenia,\n- vo výške 8,05 % ročne zo sumy 155,61 eura od 9.10.2015 do zaplatenia,\na žalobu vo zvyšnej časti\n\nzamieta.\n\nII. Žalobcovi nepriznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov konania.\n\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu\nfunkčného platu v sume 14.029,80 eura brutto v lehote 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti\nrozsudku; žalobu v časti žalobcom uplatnených úrokov z omeškania zamietol a žalobcovi nepriznal nárok\nna náhradu trov konania.\n2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného\npomeru výpoveďou zo strany žalovaného zo dňa 25.3.2013 a náhrady mzdy v súvislosti s neplatným\nskončením pracovného pomeru. Uviedol, že od 1.2.1994 pracoval u žalovaného na základe pracovnej\nzmluvy č. CO-9086/5, zo dňa 27.01.1994 na pozícii odborný referent špecialista vnútorného oddelenia\norganizačného odboru Sekcie integrovaného záchranného systému a civilnej ochrany: 01.08.06\nkoordinačná a metodická činnosť v oblasti autodopravy v zamestnávateľskom subjekte na celoštátnej\núrovni (túto funkciu vykonával v čase uskutočnenia personálneho pohovoru dňa 27.3.2013) s tým, že\nk skončeniu jeho pracovného pomeru u žalovaného malo prísť dňa 30.6.2013 na základe výpovede zo\nstrany žalovaného zo dňa 25.3.2013, ktorú považuje za neplatnú.\n3. Pripomenul, že medzitýmnym rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č. k. 11Cpr/8/2013-53, zo dňa\n9.3.2015, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 10CoPr/11/2015-73, zo dňa 18.2.2016,\nbolo určené, že skončenie pracovného pomeru medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako\nzamestnávateľom výpoveďou zo strany zamestnávateľa zo dňa 25.3.2013, je neplatné; medzitýmny\nrozsudok v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa\n1.4.2016.\n4. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č. k. 11Cpr/8/2013-95, zo dňa 2.5.2016, bola žalovanému\nuložená povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu funkčného platu v sume 15.718,20 eura brutto do\ntridsiatich dní od právoplatnosti rozsudku a žalobcovi nebola priznaná náhrada trov konania, ktorý na\nodvolanie žalovaného Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 10CoPr/14/2016-111, zo dňa 31.5.2018,\nzrušil a vec vrátil súdu prvej inštancia na ďalšie konanie. Odvolací súd konštatoval, že zamestnávateľ\nje povinný platiť zamestnancovi náhradu mzdy po tom, čo mu zamestnanec oznámil, že trvá na\nďalšom zamestnávaní po zrušovacom prejave zamestnávateľa z dôvodu, že je povinný zamestnancovi\nprideľovať prácu podľa pracovnej zmluvy, pričom náhrada mzdy má právnu povahu satisfakcie za ujmu,\nktorú zamestnanec utrpel od zamestnávateľa s tým, že v týchto prípadoch poskytuje náhradu mzdy\niba vtedy, ak zamestnanec chce pracovať alebo môže pracovať. Ak zamestnanec nemôže vykonávať\nprácu, napr. v dôsledku dočasnej pracovnej neschopnosti alebo čerpania materskej dovolenky alebo\npre inú prekážku v práci, pri ktorej neprislúcha náhrada mzdy, nemá v takýchto prípadoch právo\nna náhradu mzdy. Ďalšími prípadmi, v ktorých neprináleží náhrada mzdy, je priznanie starobného či\ninvalidného dôchodku zamestnancovi alebo ak bol zamestnanec zamestnaný u iného zamestnávateľa.\nOdvolací súd sa preto stotožnil s námietkou žalovaného v odvolaní, že súd prvej inštancie nevykonal\npotrebné dokazovanie vo veci, nakoľko o nároku žalobcu na náhradu mzdy rozhodol bez toho, aby\nskúmal existenciu právne významných skutočností, v dôsledku ktorých by mohol byť nárok na náhradu\nmzdy vylúčený alebo krátený, teda v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia nevykonal dôkazy\nnevyhnutné pre rozhodnutie vo veci napriek tomu, že v pracovnoprávnych sporoch musí súd vykonať aj\ndôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol, ak je to pre meritum sporu nevyhnutné. Odvolací súd považoval\nza potrebné uviesť, že súd prvej inštancie však správne ustálil obdobie od 30.9.2013 do 1.4.2016\n(30 mesiacov a dva dni), za ktoré žalobcovi náhrada mzdy prináleží, keď pri výpočte náhrady mzdy\nsprávne vychádzal z tarifného platu žalobcu priznaného platovým dekrétom č. OU-PP-35-196/2011, zo\ndňa 30.11.2011, v sume 603 eur, ako aj správne od celkovej náhrady mzdy postupom podľa § 222 ods.\n1, ods. 2 Zákonníka práce v spojení s § 1 ods. 4 zákona č. 552/2003 Z. z. odpočítal odstupné v sume\n2.412 eur brutto, ktoré žalovaný vyplatil žalobcovi dňa 8.7.2013, nakoľko určením neplatnosti skončenia\npracovného pomeru odpadol dôvod na vyplatenie odstupného. Odvolací súd pre ďalšie konanie a nové\nrozhodnutie preto vyslovil, že povinnosťou súdu prvej inštancie pri opätovnom prejednaní veci bude\ndoplniť dokazovanie za účelom zistenia existencie okolností vylučujúcich priznanie náhrady mzdy, t. j.\nriadne zistiť skutkový stav veci, vykonané dôkazy vyhodnotiť v súlade s § 191 ods. 1 C. s. p., rozhodnúť\nv súlade s § 215 ods. 1, ods. 2 C. s. p. a zo zisteného skutkového stavu vyvodiť záver, ktorý je nutné\nsprávne a dostatočne odôvodniť v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z § 220 ods. 2 C. s. p..\n\n5. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozsudku (§ 393 ods. 2 C. s. p.) súd prvej inštancie\nsúc viazaný záväzným právny názorom odvolacieho súdu po doplnenom dokazovaní konštatoval, že\nžalobca podľa jeho ústneho prednesu je opätovne od 9.9.2015 zamestnaný na Úrade pre dohľad nad\nzdravotnou starostlivosťou, kde doposiaľ pracuje, pričom do tohto dátumu bol vedený na úrade práce\nako nezamestnaný; jeho plat je 900 eur v hrubom a žiadne iné dávky až do zamestnania nepoberal.\nŽalovaný vedenie dokazovania nenamietal, dokonca uviedol, že jeho otázky na žalobcu by smerovali k\ntým istým odpovediam, ktoré žalobca v rámci svojho prednesu už uviedol. Vzhľadom na to, že žalovaný\nnemal žiadne iné návrhy na doplnenie dokazovania, podklad, ktorý uviedol žalobca bol na posúdenie\nnároku na náhradu mzdy pre súd prvej inštancie postačujúci. Nárok žalobcu na náhradu funkčného platu\npočítal od 30.9.2013 do 8.9.2015 (nasledujúci deň žalobca nastúpil do práce) a dospel k záveru, že\nžalobcovi patrí nárok na náhradu mzdy za 23 mesiacov a 8 dní v celkovej výške 14.029,80 eura. Za 23\nmesiacov pri mesačnej mzde 603 eur brutto patrí žalobcovi náhrada v sume 13.869 eur brutto a za 8 dní\npatrí žalobcovi náhrada mzdy v sume 160,80 eura brutto (603 : 30 = 20,10 eura za jeden deň v mesiaci).\nAj vzhľadom k okolnostiam, dôvodom a spôsobu, ku ktorým došlo pri neplatnom skončení pracovného\npomeru, priznaný nárok je dostačujúci, plní satisfakčnú, sociálnu funkciu pre žalobcu a represívnu\nfunkciu pre žalovaného, ktorý ako štátny orgán by mal dodržiavať zmysel zákona. K žiadosti žalovaného\nna moderáciu nároku žalobcu na vyplatenie mzdy v zmysle § 79 ods. 2 Zákonníka práce, kedy súd môže\nna žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane\nznížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať; súd prvej inštancie uviedol, že ide\no fakultatívnu možnosť súdu vysporiadať sa s nárokmi žalobcu, ktorý bol konaním žalovaného ako\nzamestnávateľa ukrátený na ústavnom práve a to práve prístupu k práci podľa Čl. 35 ods. 3 Ústavy\nSR, kedy bolo zo strany zamestnávateľa (žalovaného) znemožnené právo žalobcu na uspokojovanie\nsvojich základných životných potrieb prostredníctvom platu, ktorý mu mal byť vyplácaný. Pri rozhodovaní\no znížení náhrady súd môže rozhodnúť len na základe odôvodnenej žiadosti zamestnávateľa, a preto\ndôkazné bremeno preukázať podmienky pre takéto rozhodnutie spočíva na zamestnávateľovi, ktorý\nvšak svoju požiadavku žiadnym spôsobom neodôvodnil. Vo vzťahu k úrokom z omeškania súd prvej\ninštancie poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 494/2013-9, zo dňa 9.10.2013, v\nspojení s ktorým rozhodol o nepriznaní úrokov z omeškania, ktoré si žalobca uplatnil, a tento nárok\nzamietol, nakoľko súdom priznanú satisfakciu v sume 14.029,80 eura brutto, považoval za primeranú a\ndostatočnú. Mal za to, že vzhľadom na charakter priznanej sumy ako peňažnej náhrady, ktorú posudzuje\nako zadosťučinenie, nárok na zaplatenie úrokov z omeškania nemá oporu v zákone a bolo by ich\npriznanie aj zároveň v rozpore s dobrými mravmi. V prípade, ak by súd prvej inštancie tomuto nároku\nvyhovel, mal za to, že zadosťučinenie na strane žalobcu a zároveň sankcia na strane žalovaného by boli\nabsolútne neprimerané. Účelom a zmyslom inštitútu náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného\npomeru je v súlade s jeho satisfakčnou, sankčnou a sociálnou funkciou určiť s pomocou v zákone\nstanovených kritérií sumu, ktorá ako celok má uvedené funkcie napĺňať nepochybne pri formalistickom\nchápaní náhrady mzdy a úroku z omeškania ide o dva povahou odlišné nároky, v konečnom dôsledku\nide o to, či celková priznaná suma zamestnancovi z hľadiska ústavných princípov zodpovedá funkciám\ninštitútu náhrady mzdy a požiadavke spravodlivosti.\n6. Na uvedenom základe za použitia § 1 ods. 4 zákona č. 552/2003 Z. z., § 29 ods. 4 zákona č. 553/2003\nZ. z., § 79 ods. 1, ods. 2, § 222 ods. 1, ods. 2 Zákonníka práce; súd prvej inštancie žalobe v časti o\nnáhradu funkčného platu čiastočne vyhovel. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C. s. p. tak,\nže žalobcovi nepriznal nárok na náhradu trov konania, nakoľko si ich náhradu neuplatnil.\n7. Proti rozsudku v časti zamietajúcej úrok z omeškania z náhrady funkčného platu podal žalobca\nodvolanie a žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť a žalobe vyhovieť.\nPodstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C. s.\np.) bola námietka, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti vychádza z nesprávneho\nprávneho posúdenia. Citujúc § 79 ods. 1, § 132 v spojení s § 129 Zákonníka práce, § 517 ods. 2\nObčianskeho zákonníka, § 3 ods. 1, § 10c nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. argumentoval, že\npovinnosť zamestnávateľa poskytnúť náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, a\ns tým súvisiaca splatnosť tejto náhrady, nevzniká až súdnym rozhodnutím, ale vyplýva zo Zákonníka\npráce. K omeškaniu na strane zamestnávateľa s plnením náhrady mzdy pri neplatnom skončení\npracovného pomeru dochádza u jednotlivých náhrad miezd spravidla za ten ktorý mesiac podľa toho,\nkedy u nich nastala splatnosť a nie až právoplatnosťou rozsudku o vyslovení neplatnosti skončenia\npracovného pomeru (uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/246/2010, a m. m. sp. zn.\n\n4Cdo/159/2008). Premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu mzdy v tomto prípade začína plynúť\nod splatnosti každej jednotlivej náhrady mzdy za príslušný mesiac (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.\nzn. 1Cdo/180/2009). Žalovaný sa preto dostal do omeškania so zaplatením náhrady funkčného platu\ndňom nasledujúcim po dni, v ktorom bol plat splatný. Plat žalobcu bol splatný 10. dňom v mesiaci. V\nnadväznosti na § 10c nariadenia č. 87/1995\nZ. z. si preto žalobca uplatnil úrok z omeškania vo výške podľa predpisov účinných k 31.1.2013\na po 31.1.2013. To, že v prípade omeškania s platením platu má zamestnanec podľa § 1 ods. 4\nZákonníka práce v spojení § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, právo požadovať od zamestnávateľa\npopri plate aj úrok z omeškania vyslovil aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí publikovanom pod č. 57\nv Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky za rok 2014, sp zn.\n2Cdo/7/2011. Na doplnenie argumentácie uviedol, že hoci ani Zákonník práce výslovne nepriznáva\núčastníkovi pracovnoprávneho vzťahu nárok na úrok z omeškania v prípade, že druhý účastník sa dostal\ndo omeškania s plnením svojho záväzku, takýto nárok na úrok z omeškania je možné spoľahlivo vyvodiť\nz ústavne konformného výkladu oboch týchto predpisov. V prvom rade, v § 1 ods. 4 Zákonníka práce sa\nna individuálne pracovnoprávne vzťahy, pokiaľ Zákonník práce vo svojej prvej časti neustanovuje inak,\nvzťahujú sa aj všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka. Ani jednoduchým jazykovým výkladom\nnie je možné vyvodiť, že by sa mali subsidiárne použiť len všeobecné ustanovenia Občianskeho\nzákonníka uvedené v jeho prvej časti. Občiansky zákonník obsahuje všeobecné ustanovenia aj vo svojej\nôsmej časti, ktorá upravuje záväzkové vzťahy, a medzi tieto ustanovenia patrí aj úprava omeškania a\núrokov z omeškania (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Po druhé, nárok na mzdu či na náhradu\nmzdy je majetkom, ktorý je predmetom ochrany zaručenej Čl. 20 Ústavy SR (nález Ústavného súdu\nSR sp. zn. II. ÚS 19/97 a sp. zn. II. ÚS 31/04). Ak právny poriadok Slovenskej republiky umožňuje vo\nvšeobecnosti veriteľovi splatnej pohľadávky požadovať v prípade omeškania s jej zaplatením aj úrok z\nomeškania, potom pri zachovaní požiadavky na rovnaký zákonný obsah a ochranu druhovo rovnakej\nveci alebo práva (t. j. pohľadávky po splatnosti) musí právny poriadok priznávať úrok z omeškania aj\ntomu, kto má neuspokojenú pohľadávku po splatnosti z pracovnoprávneho vzťahu. Opačný výklad, podľa\nktorého by v prípade omeškania s peňažným plnením v pracovnoprávnych vzťahoch nepatril úrok z\nomeškania, by bol okrem rozporu s Čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, aj porušením princípu rovnosti podľa Čl.\n12 ods. 1 (neakcesorická rovnosť) a Čl. 46 ods. 1 Ústavy. Pokiaľ je teda nepochybné, že (i) úprava\núroku z omeškania podľa § 517 Občianskeho zákonníka a na jeho základe nariadenia vlády SR č.\n87/1995 Z. z. sa vzťahuje aj na vzťahy regulované Zákonníkom práce, (ii) a tento úrok z omeškania\npatrí aj zamestnancovi, ktorý má nárok na náhradu mzdy podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce za čas\nomeškania so zaplatením tej ktorej jednotlivej splátky náhrady mzdy, čomu zodpovedá aj ustálená\nrozhodovacia prax, má zamestnanec právo na úrok z omeškania v prípade omeškania so zaplatením\nnáhrady funkčného platu.\n8. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadal rozsudok v napadnutej časti zamietajúcej úroky z\nomeškania z náhrady funkčného platu ako vecne správny potvrdiť. Úrok z omeškania zákon č. 552/2003\nZ. z. o výkone práce vo verejnom záujme v znení neskorších predpisov a ani Zákonník práce neupravujú\ninštitút úrokov z omeškania, preto je potrebné skúmať, či je možné použiť úpravu Občianskeho\nzákonníka, nakoľko Zákonník práce zakotvuje v § 1 ods. 4 subsidiárnu pôsobnosť všeobecnej časti\nObčianskeho zákonníka vo vzťahu k prvej časti Zákonníka práce. Na základe subsidiárnej pôsobnosti\nje ale zrejmé, že na pracovnoprávne vzťahy sa nevzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka\nupravujúce úroky z omeškania, keďže tieto sú upravené v jeho ôsmej časti. Na základe uvedeného\nžalovaný považoval žalobcom uplatnený úrok z omeškania z uplatnenej náhrady mzdy za rozporný so\nzákonom, pretože nemá oporu v právnom systéme Slovenskej republiky. Poukázal tiež na to, že právo\nna náhradu funkčného platu nemá povahu opakujúcej sa dávky. Náhrada funkčného platu v súvislosti\ns neplatným skončením štátnozamestnaneckého pomeru sa platí ako celok po rozhodnutí o neplatnosti\nskončenia štátnozamestnaneckého pomeru, nie osobitne za jednotlivé mesiace do prijatia rozhodnutia o\nneplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru (m. m. uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa\n10.10.2012, sp. zn. 7Cdo/160/2011). Priznanie úrokov z omeškania sa viaže na právoplatné rozhodnutie\nsúdu. Dovtedy nie je totiž možné jednoznačne určiť, či súd o priznaní tejto náhrady rozhodne alebo budú\ndané dôvody na nepriznanie tejto náhrady, ako ani v akej výške súd prizná žalobcovi náhradu funkčného\nplatu, a teda nie je možné určiť, že zamestnávateľ je v omeškaní skôr. Ak by súd nepriznal úrok z\nomeškania, mohol by tak urobiť z dôvodu, že priznaná výška náhrady mzdy je dostatočne vysoká, a je tak\nv súlade so satisfakčnou funkciou (pre zamestnanca, ktorého pracovný pomer bol skončený neplatne),\nso sankčnou funkciou (vo vzťahu k zamestnávateľovi, ktorý nepostupoval pri skončení pracovného\npomeru v súlade so zákonnou úpravou) a sociálnou funkciou, ktorú má plniť náhrada mzdy z neplatne\n\nskončeného pracovného pomeru. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na uznesenie Ústavného súdu\nSR sp. zn. II. ÚS 494/2013, v ktorom skonštatoval, že všeobecné súdy, ktoré posúdili okolnosti pre\nurčenie výšky náhrady mzdy a nepriznali úroky z omeškania, svojím postupom neporušili základné\npráva zamestnanca na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivý proces. Zároveň Ústavný\nsúd SR nepovažoval rozhodnutie súdu nižšej inštancie v danom konaní za ústavne nekonformné a\nsťažnosť zamestnanca odmietol. Príslušný okresný súd nepriznal úroky z omeškania z dôvodu, že nárok\nna uplatnenie úrokov z omeškania nemá oporu v zákone. Následne ani krajský súd nepriznal úrok z\nomeškania, pretože mal za to, že priznaná výška náhrady mzdy je dostatočne vysoká, a je tak v súlade so\nsatisfakčnou funkciou (pre zamestnanca, ktorého pracovný pomer bol skončený neplatne), so sankčnou\nfunkciou (vo vzťahu k zamestnávateľovi, ktorý nepostupoval pri skončení pracovného pomeru v súlade\nso zákonnou úpravou) a sociálnou funkciou, ktorú má plniť náhrada mzdy z neplatne skončeného\npracovného pomeru. V prípade, ak by sa odvolací súd nestotožnil s uvedenou argumentáciu žalovaného\na žalobcovi by bola priznaná náhrada mzdy s úrokom z omeškania, žalovaný namietal, aby bol úrok z\nomeškania stanovený zo mzdy brutto z dôvodu, že žalobca by osobne celou takto vyplatenou mzdou\nnemohol disponovať ani v prípade, ak by mu bola vyplácaná v bežnom pracovnom pomere. Mzda,\npriznaná podľa platového výmeru, resp. dohodnutá v pracovnej zmluve, podlieha následnej odvodovej\npovinnosti (mzda brutto). Zamestnancovi je do dispozície odovzdaná len mzda „očistená“ od takýchto\npovinných platieb, t. j. mzda netto. Na základe uvedeného žalovaný zastával názor, že je v rozpore\nso všeobecnými predpismi, aby v prípade, ak bola zamestnancovi priznaná náhrada mzdy s úrokom s\nomeškania, bol úrok z omeškania stanovený zo mzdy brutto.\n9. Proti rozsudku vo vyhovujúcej časti podal odvolanie žalovaný a žiadal rozsudok v napadnutej časti\nzmeniť a žalobu v tejto časti zamietnuť. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov\njeho odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy,\npotrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných\ndôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Zrekapitulujúc predchádzajúce rozhodnutia vo veci samej\nargumentoval, že prvoinštančný súd doplnil dokazovanie iba o vyjadrenie žalobcu, že práceneschopný\nnebol, na úrade práce bol vedený ako nezamestnaný, avšak od 9.9.2015 až do dnešného dňa pracuje\nna Úrade pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou a jeho priemerný mesačný plat je 900 eur brutto.\nPodľa ustálenej judikatúry náhrada mzdy podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce nemá charakter ekvivalentu\nmzdy, ktorú si zamestnanec nemohol zarobiť preto, že mu zamestnávateľ neumožnil vykonávať prácu,\nna ktorú sa zaviazal podľa pracovnej zmluvy a ktorú bol aj ochotný a schopný vykonávať, ale má\ncharakter satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne sankcie voči zamestnávateľovi, ktorý bezdôvodne\nokamžite pracovný pomer so zamestnancom skončil. Preto toto ustanovenie pripúšťa primerané\nzníženie náhrady mzdy, resp. jej nepriznanie za obdobie presahujúce zákonom vymedzenú dobu.\nNedostatočnosť objasnenia skutkového stavu spočíva najmä v tom, že súd prvej inštancie relevantným\na hlavne nesporným spôsobom nezisťoval, v ktorom období bol žalobca evidovaný na úrade práce,\nči v danom období poberal nejaké dávky sociálneho zabezpečenia, ak áno v akej výške a po aké\nobdobie. Rovnako tak nie je zrejmé, či sa žalobca počas žalovaného obdobia aktívne podieľal na\nhľadaní zamestnania alebo bez vážneho dôvodu príležitosť zabezpečiť si príjem nevyužil, spoliehajúc\nsa na povinnosť zamestnávateľa nahradiť mu mzdu, nakoľko preukázané skutočnosti by mohli byť\ndôvodom pre rozhodnutie o primeranom znížení náhrady mzdy, prípadne jej nepriznaní, a to napriek\nskutočnosti, že žalovaný v konaní navrhol doplniť dokazovanie o skutočnosti, na ktoré sa súd žalobcu\ndopytoval, teda aj skutočnosti týkajúce sa jeho vedenia na úrade práce. Napadnuté rozhodnutie je čo do\npriznania náhrady mzdy preto nedostatočne odôvodnené. Žalovaný tiež namietal, že súd prvej inštancie\nod celkovej náhrady mzdy podľa § 222 ods. 1, ods. 2 Zákonníka práce v spojení s § 1 ods. 4 zákona\nč. 552/2003 Z. z. neodpočítal odstupné v sume 2.412 eur brutto, ktoré žalovaný vyplatil žalobcovi dňa\n8.7.2013, nakoľko určením neplatnosti skončenia pracovného pomeru odpadol dôvod na vyplatenie\nodstupného.\n10. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného s poukazom na odsek 14 napadnutého rozsudku\npovažoval odvolanie za neopodstatnené. Konanie žalovaného považoval za účelové a zbytočné\nnaťahovanie sporu.\n11. Žalovaný v odvolacej replike zotrval na dôvodoch podaného odvolania.\n12. Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak\ndokazovanie zopakuje alebo doplní (§ 383 C. s. p.). Ak má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie\n\ndospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom\nrozsahu zopakuje sám (§ 384 ods. 1 C. s. p.).\n13. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C. s. p.) preskúmal\nnapadnutý rozsudok, vychádzajúc z § 384 ods. 1 C. s. p. prejednal odvolania žalobcu a žalovaného podľa\n§ 385 ods. 1 C. s. p. na pojednávaní konanom dňa 3.12.2024, na ktorom v potrebnom rozsahu doplnil\ndokazovanie listinami za súčasného splnenia podmienok podľa § 204 C. s. p. veta za bodkočiarkou a\ndospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zmeniť, nakoľko neboli splnené\npodmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie (§ 388 C. s. p.).\n14. Ako je vyššie uvedené, medzitýmnym rozsudkom Okresného súdu Bratislava I\nč. k. 11Cpr/8/2013-53, zo dňa 9.3.2015, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave\nč. k. 10CoPr/11/2015-73, zo dňa 18.2.2016, bolo určené, že skončenie pracovného pomeru medzi\nžalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom výpoveďou zo strany zamestnávateľa\nzo dňa 25.3.2013, je neplatné; medzitýmny rozsudok v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu\nnadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 1.4.2016.\n15. Predmetom odvolacieho konania bolo, v medziach uplatnených odvolacích dôvodov a argumentov,\nktoré ich podľa toho-ktorého odvolateľa mali preukazovať, posúdiť vecnú správnosť napadnutého\nrozsudku, ktorým súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu mzdy v sume 14.029,80 eura s tým, že\nz priznanej náhrady mzdy žalobcovi nepatrí úrok z omeškania.\n16. Podľa § 1 ods. 4 zákona č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme v znení neskorších\npredpisov, na pracovnoprávne vzťahy zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme sa vzťahuje\nZákonník práce, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.\n17. Podľa § 29 ods. 4 zákona č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone\npráce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,\npri poskytovaní platu zamestnancom, na ktorých sa vzťahuje tento zákon, zamestnávateľ neuplatní\nustanovenia § 43 ods. 1 písm. d), § 96 ods. 3 a ods. 5, § 118 ods. 2 a ods. 3, § 119 ods. 2, § 120 až §\n124, § 127 ods. 1 až ods. 3, § 128, § 134 a § 135 Zákonníka práce.\n18. Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce (v znení účinnom v čase doručenia výpovede žalobcovi dňa\n27.3.2013), ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil\npracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi,\nže trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak\nsúd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej\nzamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí\nzamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na\nďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd\nrozhodne o skončení pracovného pomeru.\n19. Podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce (v znení účinnom v čase doručenia výpovede žalobcovi dňa\n27.3.2013), ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje\n12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci\n12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi\nvôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36 mesiacov.\n20. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má\nveriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný\nplatiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací\npredpis.\n21. Podľa § 10c nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. februárom\n2013, výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných\nk 31. januáru 2013 aj za dobu omeškania po 31. januári 2013.\n\n22. Podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych\nbodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania\ns plnením peňažného dlhu.\n23. Zamestnávateľ je povinný platiť zamestnancovi náhradu mzdy po tom, čo mu zamestnanec oznámil,\nže trvá na ďalšom zamestnávaní po zrušovacom prejave zamestnávateľa z dôvodu, že je povinný\nzamestnancovi prideľovať prácu podľa pracovnej zmluvy, pričom náhrada mzdy má právnu povahu\nsatisfakcie za ujmu, ktorú zamestnanec utrpel od zamestnávateľa s tým, že v týchto prípadoch poskytuje\nnáhradu mzdy iba vtedy, ak zamestnanec chce pracovať alebo môže pracovať. Ak zamestnanec\nnemôže vykonávať prácu, napr. v dôsledku dočasnej pracovnej neschopnosti alebo čerpania materskej\ndovolenky alebo pre inú prekážku v práci, pri ktorej neprislúcha náhrada mzdy, nemá v takýchto\nprípadoch právo na náhradu mzdy. Ďalšími prípadmi, v ktorých neprináleží náhrada mzdy, je priznanie\nstarobného či invalidného dôchodku zamestnancovi alebo ak bol zamestnanec zamestnaný u iného\nzamestnávateľa.\n24. Súd prvej inštancie síce správne ustálil obdobie od 30.9.2013 do 1.4.2016\n(30 mesiacov a dva dni), za ktoré žalobcovi náhrada mzdy prináleží, pri výpočte ktorej správne vychádzal\nz tarifného platu žalobcu priznaného platovým dekrétom žalovaného\nč. OU-PP-35-196/2011, zo dňa 30.11.2011, v sume 603 eur splatného 8. deň nasledujúceho mesiaca\n(§ 29 ods. 4 zákona č. 553/2003 Z. z., výplata odstupného č. l. 80, 81), avšak nezohľadnil, nakoľko\nto ani nezisťoval, že v období rozhodnom pre priznanie náhrady mzdy bola žalobcovi vyplatená dávka\nv nezamestnanosti za obdobie od 1.9.2013 do 30.9.2013 v sume 372,30 eura, od 1.10.2013 do\n31.10.2013 v sume 384,70 eura, od 1.11.2013 do 30.11.2013 v sume 372,30 eura, od 1.12.2013\ndo 31.12.2013 v sume 384,70 eura; že od 9.9.2015 až do konca rozhodného obdobia (1.4.2016)\nuž bol žalobca zamestnaný; a súčasne v období od 30.9.2013 do 1.4.2016 nebol žalobca poberateľ\ndávok dôchodkového poistenia, nemocenských dávok, dávok úrazového poistenia a dávky garančného\npoistenia.\n25. Náhrada mzdy preto žalobcovi prináleží za deň 30.9.2013 v sume 12,41 eura [(603 eur : 30 dní =\n20,10 eura) - (372,30 eura : 30 dní = 12,41 eura) = 7,69 eura], za obdobie\nod 1.10.2013 do 31.10.2013 v sume 218,30 eura (603 eur - 384,70 eura = 218,30 eura),\nod 1.11.2013 do 30.11.213 v sume 230,70 eura (603 eur - 372,30 eura = 230,70 eura),\nod 1.12.2013 do 31.12.2013 v sume 218,30 eura (603 eur - 384,70 eura = 218,30 eura);\na za obdobie od 1.1.2014 do 8.9.2015 v sume 12.060 eur (20 mesiacov x 603 eur = 12.060 eur) a 8 dní\nv sume 155,61 eura [(603 eur : 31 dní) x 8 =155,61 eura]. Spolu tak predstavuje náhrada mzdy sumu\n12.895,32 eura.\n26. Pokiaľ ide o možnosť zníženia náhrady mzdy v zmysle § 79 ods. 2 Zákonníka práce, mimo jej\nnepriznania, resp. zníženia za obdobie, kedy žalobca poberal dávku v nezamestnanosti alebo už bol\nzamestnaný; odvolací súd uvádza, že o znížení alebo nepriznaní náhrady mzdy môže súd rozhodnúť\nlen na základe žiadosti zamestnávateľa, dôkazné bremeno preukázať podmienky pre takéto prípadné\nrozhodnutie má zamestnávateľ. Žalovaný však v konaní splnenie iných podmienok, okrem poberania\ndávok sociálneho poistenia, resp. zamestnania, netvrdil, a preto neuniesol ani dôkazné bremeno na\npreukázanie ďalších okolností, pre ktoré by bolo opodstatnené krátiť náhradu mzdy žalobcu za čas\npresahujúci 12 mesiacov.\n27. Pokiaľ ide o nárok na zaplatenie úrokov z omeškania z mesačne splatnej náhrady mzdy, tak\nzamestnávateľ, ktorý sa dostane do omeškania s peňažným plnením voči zamestnancovi, je povinný\nplatiť od vzniku omeškania zákonné úroky z omeškania podľa\n§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú\nniektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov. Ustanovenie § 1 ods. 4\nZákonníka práce nemožno vykladať tak, že by tomuto záveru bránilo. Nevyplatenie náhrady mzdy v\nlehote splatnosti má za následok omeškanie s možnosťou požadovať úroky z omeškania vo výške\nustanovenej pre občianskoprávne vzťahy. Pri omeškaní s náhradou mzdy z neplatného rozviazania\n(skončenia) pracovného pomeru platí preto výška úrokov z omeškania určená nariadením vlády SR č.\n87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších\npredpisov pre omeškanie s plnením peňažného dlhu (nariadenie v § 3 a § 4 je vykonávacím predpisom\n\nk § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Pri rozhodovaní o priznaní úroku z omeškania nie je\nrozhodujúce, či žalovaný omeškanie zavinil, resp. dôvod omeškania; na vznik nároku na úrok z\nomeškania stačí, že zákonom ustanovená lehota plnenia uplynula (m. m. uznesenie Ústavného súdu\nSR č. k. III. ÚS 460/2017-10, zo dňa 4.7.2017, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/116/2008,\nzo dňa 17.12.2009).\n28. Z vykonaného dokazovania tiež vyplynulo, že žalobcovi bolo z dôvodu výpovede zo dňa 25.3.2013\nvyplatené odstupné v sume 2.412 eur, na ktorého vyplatenie vyslovením neplatnosti tejto výpovede\nodpadol dôvod. V súvislosti s požiadavkou žalovaného na započítanie vyplateného odstupného proti\nnároku žalobcu na náhradu mzdy, odvolací súd uvádza, že nárok oprávneného z pracovnoprávnych\nvzťahov nemôže zaniknúť započítaním. Práva a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov zanikajú\nuspokojením nároku, uplynutím doby, na ktorú boli obmedzené, dohodou o sporných nárokoch, smrťou\nzamestnanca, prípadne preklúziou (neuplatnením práva v stanovenej lehote). Výpočet spôsobov zániku\npráv a povinnosti je v Zákonníku práce (ktorý sa vzťahuje aj na pracovnoprávne vzťahy zamestnancov pri\nvýkone vo verejnom záujme v zmysle § 1 ods. 4 zákona č. 552/2003 Z. z.) uvedený taxatívne. Znamená\nto, že iným, v Zákonníku práce neuvedeným spôsobom, práva a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov\nnezanikajú, a to ani vtedy, keby zamestnanec a zamestnávateľ prejavili v tomto smere súhlasnú vôľu.\nPretože Zákonník práce iné než uvedené spôsoby zániku práv a povinnosti nepozná, a nakoľko právnym\ndôsledkom započítania je zánik pohľadávky, predstavujú pohľadávky z pracovnoprávnych vzťahov také\npohľadávky, ktoré nemožno započítať a ani proti nim nie je možné započítanie jednostranným úkonom\nnamietať (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/103/2008, zo dňa 29.9.2009). V aktuálnom\nspore preto nebolo možné započítať nárok žalovaného na vrátenie vyplateného odstupného proti nároku\nžalobcu na náhradu mzdy.\n29. Na uvedenom základe, po zhodnotení vecnej a právnej argumentácie žalobcu a žalovaného v ich\nodvolaniach, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 C. s. p. zmenil, nakoľko\nneboli splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie a žalovanému uložil povinnosť\nzaplatiť žalobcovi náhradu mzdy mesačne za obdobie od 30.9.2013 do 8.9.2015 brutto (z priznanej\nnáhrady totiž zamestnávateľ odvedie poistné na sociálne poistenie a preddavok na zdravotné poistenie,\npri výplate náhrady zrazí preddavok na daň z príjmu zo závislej činnosti bez ohľadu na to, či v čase\nzúčtovania a vyplatenia náhrady mzdy je alebo nie je zamestnanec v pracovnoprávnom vzťahu) spolu\ns ročným úrokom z omeškania vo výške 8,5 % (od 8.5.2013 do 12.11.2013), vo výške 8,25 % (od\n13.11.2013 do 10.6.2014), vo výške 8,15 % ročne (od 11.6.2014 do 9.9.2014), vo výške 8,05 % (od\n10.9.2014 do 15.3.2016) počnúc nasledujúcim dňom po splatnosti mzdy, t. j. 9. deň nasledujúceho\nmesiaca (vychádzajúc pritom z upraveného základu mesačnej náhrady mzdy); a v prevyšujúcej časti\nžalobu zamietol.\n30. O nároku na náhradu trov prvoinštančného, ako aj odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa\n§ 396 ods. 1, ods. 2 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalobcovi\nnepriznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania, nakoľko výslovne uviedol, že si nárok na\nnáhradu trov konania neuplatňuje.\n31. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v\nlehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,\nktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1\nC. s. p.).\n\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "11Cpr/8/2013", "guid": null, "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:42871f18-a9ec-44f1-99da-308fac715495", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.460.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 460/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 460/2017 z 4. 7. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-07-04", "citacie_n": 111, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.460.2017.1"}, {"guid": "ussr:1052efac-1965-4c23-a8f8-ea257b4f98a4", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 494/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 494/2013 z 9. 10. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-10-09", "citacie_n": 69, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1052efac-1965-4c23-a8f8-ea257b4f98a4"}, {"guid": "ussr:08d607bd-eb00-4d78-9e99-b13baa4bd8ea", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 31/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 31/04 z 17. 12. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-12-17", "citacie_n": 1532, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:08d607bd-eb00-4d78-9e99-b13baa4bd8ea"}, {"guid": "ussr:33e2f75a-553e-427c-bb22-409e47b17935", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 19/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 19/97 z 13. 5. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-05-13", "citacie_n": 44, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:33e2f75a-553e-427c-bb22-409e47b17935"}, {"guid": "bce89b92-8766-45ad-978a-6baeea4d7064:e751724b-9209-4d90-b2e1-69524abe2c49", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2016:2114202035.5", "spisova_znacka": "10CoPr/11/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 10CoPr/11/2015 z 16. 2. 2016", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2016-02-16", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2016:2114202035.5"}, {"guid": "4b8379d5-b482-4064-90bc-d1c007c21f28:83ba3d3e-678c-42b1-b616-36f9f76b58b6", "ecli": null, "spisova_znacka": "11Cpr/8/2013", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Trenčín sp. zn. 11Cpr/8/2013 z 10. 6. 2014", "sud": "Okresný súd Trenčín", "datum_vydania": "2014-06-10", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/4b8379d5-b482-4064-90bc-d1c007c21f28:83ba3d3e-678c-42b1-b616-36f9f76b58b6"}], "citovane_v": []}