Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 3CoPr/14/2023 1112229909 27. 06. 2024 JUDr. Roman Bolebruch ECLI:SK:KSBA:2024:1112229909.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobcu: C. U., W.. XX.XX.XXXX, Y.. C.. Š. XXX/XX, Ú. W. Ž., zastúpeného: L. U., L.. L. C..I.., V. X,X, F., K.: XX XXX XXX, proti žalovanému: Ž. L. C., V. X, F., K.: XX XXX XXX, o zaplatenie mzdy s príslušenstvom, na odvolania žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 7C/4/2015, zo dňa 10.5.2023, takto rozhodol: Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e. Žalovanému nepriznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti žaloby o zaplatenie istiny 2.307,66 eura zastavil (výrok I.), žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 497,16 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 61,51 eura od 13.6.2011 do zaplatenia, zo sumy 76,68 eura od 13.7.2011 do zaplatenia, zo sumy 54,97 eura od 13.8.2011 do zaplatenia, zo sumy 78,52 eura od 13.9.2011 do zaplatenia, zo sumy 79,93 eura od 13.10.2011 do zaplatenia, zo sumy 65,62 eura od 13.11.2011 do zaplatenia a zo sumy 79,93 eura od 13.12.2011 do zaplatenia, všetko spolu do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok II.), vo zvyšku žalobu zamietol (výrok III.) a žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznal (výrok IV.). 2. Súd prvej inštancie uviedol, že medzi stranami nebolo sporné, že žalobca bol v relevantnom období (august 2009 až november 2011) zamestnancom žalovaného na základe písomnej pracovnej zmluvy ako hasič v hasičskom útvare W. A.. Práca žalobcu bola určená Denným poriadkom tak, že pracovný čas trval 24 hodín a potom nasledovala 48-hodinová prestávka mimo pracoviska. V čase od 18.00 hod. do 24.00 hod. mal nariadený tzv. odpočinok na pracovisku. Skutočnosť, že žalobca v dotknutom období v tomto časovom úseku bol prítomný na pracovisku, kde čakal na výkon práce, pričom túto vykonával len v prípade výjazdov pre ohlásený požiar, rovnako strany neurobili v konaní spornou. Žalovaný najskôr za uvedené časové obdobie pripravenosti žalobcu na výkon práce na pracovisku nevyplácal zamestnancom žiadne mzdové náhrady. Následne, na základe záverov vyplývajúcich z rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 8Co/109/2011-135 zo dňa 24.4.2012 v skutkovo a právne analogickej veci, kde krajský súd uviedol, že zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že službu v čase od 18.00 hod. do 24.00 hod. (s výnimkou výjazdov na zásah) nemožno kvalifikovať ako odpočinok v zmysle § 85 ods. 2 Zákonníka práce, ale minimálne ako neaktívnu časť pracovnej pohotovosti podľa § 96 ods. 4 Zákonníka práce a § 4 ods. 1 zákona č. 462/2007 Z. z., zaplatil žalovaný žalobcovi mzdu za neaktívnu časť pohotovosti v časovom úseku označenom ako „odpočinok na pracovisku“. Medzi stranami bol sporným spôsob odmeňovania žalobcu za tento časový úsek. Spornou otázkou v konaní teda bolo, či žalovaný mzdové nároky žalobcu za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti za žalované
obdobie vyplatil správne a prípadné (žalovaným namietané) premlčanie časti žalobou uplatneného nároku. 3. Predmetom konania tak bolo odmeňovanie žalobcu za časový úsek označený žalovaným ako „odpočinok na pracovisku“ v čase od 18.00 hod. do 24.00 hod., počas ktorého bol žalobca povinný byť na pracovisku pripravený na výkon práce, a ktorý je neaktívnou časťou pracovnej pohotovosti. Žalobca si v konaní uplatnil voči žalovanému nevyplatenú časť mzdového nároku za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti za obdobie august 2009 až november 2011. Z dôvodu viacerých úprav žaloby zo strany žalobcu žalovaný v podaní doručenom dňa 6.2.2015 vzniesol námietku premlčania, a to v nadväznosti na rozšírenie žaloby žalobcom podaním doručeným dňa 11.6.2014, kde žalovaný namietal premlčanie nárokov za obdobie celého roku 2009, celého roku 2010 a tiež za časť roku 2011, konkrétne za obdobie od 1.1.2011 do 10.6.2011. Súd prvej inštancie rozhodujúc o nároku žalobcu sa preto v prvom rade zaoberal dôvodnosťou takto vznesenej námietky premlčania. 4. Žalobca si žalobou doručenou dňa 14.9.2012, v spojení so skutkovou a právnou špecifikáciou nároku v podaní doručeným dňa 16.1.2013, uplatnil nároky na náhradu za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti vykonávanú od 18.00 hod. do 24.00 hod. podľa § 96 ods. 5 Zákonníka práce v období od septembra 2009 do júla 2011 vo výške 1,69 eura/1 hod. za rok 2009, 1,76 eura/1 hod. za rok 2010 a 1,82 eura/1 hod. za rok 2011, t. j. celkom vo výške 612,61 eura a úroky z omeškania sa žalovaného so zaplatením náhrad za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, ktoré vyčíslil vo výške 527,36 eura. Žalobca vychádzal zo skutočnosti, že mu za obdobie od 08/2009 do 12/2011 vznikol nárok na náhradu za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti v celkovej výške 3.088,20 eura. Z takto deklarovaného nároku si však uplatnil len sumu vo výške 612,61 eura. Žalobca podaním doručeným dňa 11.6.2014 rozšíril žalobou uplatnený nárok a žiadal uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť mu titulom mzdy sumu vo výške 4.410,45 eura a titulom vyčísleného úroku z omeškania sumu vo výške 1.004,24 eura, keď pri výpočte vychádzal z hodinovej mzdy vypočítanej z tarifnej mzdy platnej pre siedmu tarifnú triedu. Uvedenú zmenu petitu žaloby súd prvej inštancie pripustil uznesením zo dňa 8.7.2015 v spojení s opravným uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 27.1.2023. Podaním doručeným dňa 11.1.2023 žalobca vyčíslil svoj nárok sumou istiny 2.102,79 eura brutto s úrokom z omeškania uplatneným percentuálnou sadzbou od vzniku omeškania s výplatou jednotlivých súm mesačne od 13.-teho dňa v príslušnom mesiaci do zaplatenia, pričom vo zvyšku istiny, t. j. v sume 2.307,66 eura zobral žalobu späť, keď späťvzatie sa nevzťahovalo na úroky z omeškania uplatnené pevnou sumou. V súlade s dispozičným prejavom žalobcu a s poukazom na § 145 ods. 2 CSP súd prvej inštancie rozhodol o zastavení konania v časti žaloby o zaplatenie istiny 2.307,66 eura. Predmetom konania po čiastočnom späťvzatí žaloby bol nárok žalobcu na zaplatenie 2.102,79 eura s vyčísleným úrokom z omeškania v sume 1.004,24 eur a s úrokmi z omeškania uplatnenými percentuálnou sadzbou od vzniku omeškania s výplatou jednotlivých súm mesačne od 13.-teho dňa v príslušnom mesiaci do zaplatenia. 5. Súd prvej inštancie poukázal na ustálenú súdnu prax, podľa ktorej ak v dôsledku zmeny žaloby zostane zachovaný tzv. hmotnoprávny nárok uplatnený pôvodnou žalobou, dôjde k spočívaniu premlčania už podaním pôvodnej žaloby a zmena žaloby nemá vplyv na plynutie premlčacej doby. Ak však v dôsledku zmeny žaloby dôjde k zmene procesného nároku alebo zmene hmotnoprávneho dôvodu vo forme prekvalifikovania uplatneného subjektívneho práva, za začiatok spočívania premlčacej lehoty treba považovať až doručenie zmeny žaloby. Po posúdení podania žalobcu doručeného dňa 11.6.2014 mal súd prvej inštancie za to, že uvedené podanie predstavuje podstatnú zmenu žaloby nielen kvôli rozšíreniu nároku (kvantitatívna zmena), ale aj podstatnú zmenu pre vec rozhodujúcich skutočností (kvalitatívna zmena), keď si žalobca týmto podaním uplatňoval iný ako pôvodne uplatnený a v mesiacoch júl, september a október 2012 žalovaným vyplatený mzdový nárok vychádzajúci už z inej hodinovej mzdy (por. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.7.2008, sp. zn. 1M Obdo V 19/2007). Strany neurobili spornou skutočnosť, že mzdové nároky žalobcu, vrátane náhrady za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, sa stali splatnými 12. dňa v mesiaci pozadu, a teda všeobecná trojročná premlčania lehota (§ 101 Občianskeho zákonníka) žalobcovi pre uplatnenie jeho nároku začala plynúť od splatnosti náhrady mzdy za konkrétny mesiac, za ktorý je žiadaná. Žalovaný namietol v podaní doručenom dňa 6.2.2015 premlčanie nárokov žalobcu splatných pred 11.6.2011, pričom súd prvej inštancie vo vzťahu k náhradám za obdobie 08/2009 až 04/2011 (splatných mesačne 12.9.2009 až 12.5.2011) považoval takto vznesenú námietku premlčania za dôvodnú. Za nepremlčané mal nároky žalobcu od mája 2011 (nárok splatný 12.6.2011) do novembra 2011.
6. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že žalobca si v podaní doručenom dňa 11.6.2014 uplatnil aj zosplatnenú sumu úrokov z omeškania k uplatnenému nároku vo výške 1.004,24 eura, ktorá bola súčasťou pripustenej zmeny petitu žaloby. Na pojednávaní dňa 27.1.2023 žiadal právneho zástupcu žalobcu o presnú špecifikáciu takto uplatneného nároku. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní na takúto požiadavku reagovať nevedel s tým, že požiadal o poskytnutie lehoty na doručenie špecifikácie v písomnej forme. Následne žalobca síce doručil dňa 13.2.2023 písomné vyjadrenie vo veci, avšak svoj nárok na úroky z omeškania uplatnené pevnou sumou 1.004,24 eura žiadnym spôsobom nešpecifikoval. S ohľadom na žalovaným vznesenú námietku premlčania, ktorú súd vyhodnotil čiastočne ako dôvodnú tak, ako bolo uvedené vyššie (za niektoré mesiace dotknutého obdobia), keďže žalobca aj napriek výzve nešpecifikoval, čo presne a v akých sumách tvorí uvedenú zosplatnenú časť úrokov z omeškania v sume 1.004,24 eura, súd prvej inštancie námietku premlčania vo vzťahu k uvedenej časti nároku nemohol posúdiť; tento nárok žalobcu z dôvodu nemožnosti posúdenia jeho dôvodnosti preto zamietol. Dodal, že nakoľko si žalobca po čiastočnom späťvzatí žaloby podaním doručeným dňa 11.1.2023 uplatňoval úroky z omeškania vyjadrené percentuálnou sadzbou odo dňa vzniku omeškania (odo dňa nasledujúceho po dni, kedy mala byť mzda za uvedený mesiac vyplatená do zaplatenia), išlo o duplicitné uplatnenie rovnakého nároku v uvedenej zosplatnenej časti. 7. Súd prvej inštancie nevzhliadol žalovaným uplatnenú námietku premlčania za rozpornú s dobrými mravmi, ako tvrdil žalobca. Uviedol, že výkon práva namietať premlčanie môže byť považovaný za výkon v rozpore s dobrými mravmi, len ak jeho cieľom bolo poškodiť iného účastníka právneho vzťahu, pretože v takom prípade by mohlo ísť o výraz zneužitia subjektívneho práva práve voči druhému účastníkovi. Uplatnenie námietky premlčania v rozopre s dobrými mravmi si vyžadujú výnimočné okolnosti, a to už aj s poukazom na to, že práve inštitút premlčania prispieva k právnej istote, je zákonným inštitútom použiteľným k akémukoľvek právu, ktoré sa premlčuje. Konflikt medzi vznesením námietky premlčania a dobrými mravmi možno konštatovať len výnimočne a v hraničných prípadoch. Súd prvej inštancie po posúdení všetkých okolností dospel k záveru, že v prejednávanej veci o takýto prípad nejde a žalovaným vznesená námietka premlčania nie je v rozpore s dobrými mravmi. Žalobca mal možnosť kedykoľvek, podľa svojho uváženia, uplatniť svoje nároky na súde, pričom žalovaný žiadnym spôsobom neovplyvnil, kedy žalobca podal pôvodnú žalobu ani kedy doručil súdu návrh na zmenu žaloby, resp. žalobca žiadne takéto skutočnosti v konaní nepreukázal. 8. V ďalšom sa súd prvej inštancie zaoberal otázkou odmeňovania žalobcu za časový úsek označený žalovaným ako „odpočinok na pracovisku“. V nadväznosti na to, že sporný časový úsek posúdil ako neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovi zaň patrí v období do 31.8.2011 mzda vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy, najmenej však vo výške minimálneho mzdového nároku ustanoveného v § 120 ods. 4 Zákonníka práce v eurách za hodinu pre prvý stupeň náročnosti práce podľa § 96 ods. 3 Zákonníka práce účinného do 31.8.2011. Od 1.9.2011 v zmysle novelizovaného ustanovenia § 96 ods. 3 Zákonníka práce patrí žalobcovi mzda vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy, najmenej však vo výške minimálnej mzdy v eurách za hodinu podľa osobitného predpisu. V nadväznosti na uvedené medzi stranami bolo sporné, ako je potrebné vykladať pojem „pomerná časť základnej zložky mzdy“, ktorý nie je expressis verbis zákonodarcom definovaný. 9. Žalovaný pri stanovení výšky hodinovej náhrady za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti vychádzal zo Smernice pre odmeňovanie zamestnancov ŽSR č. 341/2004/105-0 510, ktorá je súčasťou Kolektívnej zmluvy ŽSR, upravujúcej výšku hodinovej náhrady mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti v roku 2009 vo výške 1,89 eura, v roku 2010 vo výške 1,97 eura a v roku 2011 vo výške 2,03 eura za hodinu, keď mal za to, že pomerná časť základnej zložky mzdy za pohotovosť na pracovisku zodpovedala dohode v predmetnej Smernici. Žalobca pri vyčíslení svojho nároku vychádzal z metodiky znalkyne R.. K.. X. N. v jej znaleckom posudku č. 6/2016, vyhotovenom v konaní vedenom na súde prvej inštancie pod sp. zn. 19Cpr/7/2012 v obdobnej veci. Na podporu dôvodnosti takto uplatneného nároku poukázal na závery menovanej znalkyne vyslovené v tomto znaleckom posudku, ako aj právne názory na odmeňovanie pracovnej pohotovosti publikované v odbornom článku K.. Y., podľa ktorých pomerná časť základnej zložky mzdy je presne určiteľnou časťou mzdy a zákonné minimum sa použije len prípade, ak pomerná časť základnej zložky mzdy je pod jeho úroveň. Žalobca mal za to, že ak zo znaleckého dokazovania a potvrdenej metodiky vyplýva, že žalovaný vyplácal podľa kolektívnej zmluvy menej než je zákonný limit, nie je možné na túto časť kolektívnej zmluvy odkazovať.
10. Súd prvej inštancie sa stotožnil s tvrdením žalobcu, že v prípade pomernej časti základnej zložky mzdy ide o presne určiteľnú časť mzdy. Za základnú zložku mzdy je potrebné v zmysle § 119 ods. 3 Zákonníka práce považovať tú zložku mzdy, ktorá je poskytovaná podľa odpracovaného času alebo dosiahnutého výkonu. Pod pojmom pomerná časť základnej zložky mzdy je potrebné chápať sumu zodpovedajúcu času pracovnej pohotovosti na pracovisku odvislú od toho, či je zamestnanec odmeňovaný formou mesačnej mzdy alebo formou hodinovej tarifnej mzdy prípadne úkolovou formou. V prípade odmeňovania zamestnanca formou mesačnej mzdy, tak ako tomu bolo u žalobcu, sa pomernou časťou rozumie časť mesačnej mzdy zodpovedajúca podielu počtu hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku z mesačného fondu pracovného času pre ustanovený týždenný pracovný čas. Z gramatického výkladu § 96 ods. 3 Zákonníka práce možno vyvodiť, že zákonné minimum pre odmeňovanie neaktívnej časti pracovnej pohotovosti je aplikovateľné len v prípade, ak základná zložka mzdy je dohodnutá nižšou sumou, ako je minimálna mzda. Súd prvej inštancie sa preto nestotožnil s procesnou obranou žalovaného, že zákon neurčuje pomernú časť základnej zložky mzdy a jej výpočet, a že z uvedeného dôvodu je stanovenie pomernej časti základnej zložky mzdy ako odmeny za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na dohode medzi zamestnancom a zamestnávateľom. Tak ako už bolo uvedené vyššie, žalovaný postupoval pri určovaní výšky mzdových nárokov za predmetné obdobie neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na základe Smernice pre odmeňovanie zamestnancov ŽSR č. 341/2004/105- O 510, ktorá je súčasťou Kolektívnej zmluvy ŽSR, avšak takéto určenie by bolo oprávnené len ak by základná zložka mzdy bola nižšia ako zákonom garantovaný minimálny nárok, k čomu súd prvej inštancie poukázal na závery znalkyne R.. K.. N.K. v znaleckom posudku č. 6/2016 vypracovanom v obdobnom konaní vedenom pod sp. zn. 19Cpr/7/2012. Znalkyňa v citovanom znaleckom posudku konštatovala nesprávnosť postupu žalovaného pri určení mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, keď zamestnávateľ pri jej určení v kolektívnej zmluve síce garantoval minimálne nároky kladené na odmeňovanie neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku, ale vôbec sa nezaoberal skutočnosťou, či pomerná časť základnej zložky mzdy nie je vyššia ako jej garancia v právnom predpise. Kolektívna zmluva a Smernica pre odmeňovanie zamestnancov priznáva zamestnancom nárok na mzdu za pracovnú pohotovosť vo výške zákonného minima v § 96 ods. 3 Zákonníka práce, avšak nezohľadňuje situáciu, že u niektorých zamestnancov môže byť pomerná časť základnej zložky mzdy vyššia ako minimálna mzda, v dôsledku čoho priznáva zamestnancom nárok na mzdu v nižšej výške, ako je v § 96 ods. 3 Zákonníka práce. Prihliadajúc na § 231 ods. 1 Zákonníka práce a § 4 ods. 2 zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní súd prvej inštancie potom dospel k záveru, že predmetná Smernica je v tejto časti neplatnou a postup žalovaného pri stanovení výšky náhrady mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti žalobcu v žalovanom období podľa tejto Smernice, ktorá je súčasťou Kolektívnej zmluvy ŽSR, nebol súladný so zákonom, keď takáto úprava mzdových podmienok bola v porovnaní s úpravou mzdových nárokov zamestnancov zakotvených v Zákonníku práce menej výhodnou. 11. Pokiaľ ide o výšku a výpočet náhrady mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti za nepremlčané obdobie máj 2011 až november 2011, žalobca presne určil výšku žalovanej sumy za každý mesiac uplatneného obdobia vo svojom podaní doručenom dňa 11.1.2023, pričom žalovaný po oboznámení sa s týmto podaním a preverení tento výpočet, pokiaľ ide o vyčíslenie jednotlivých súm, žiadnym spôsobom nenamietal (sporoval len dôvodnosť nároku ako takého). Žalobca si uplatnil nárok na doplatok za mesiac máj 2011 v sume 61,51 eura, za mesiac jún 2011 v sume 76,68 eura, za mesiac júl 2011 v sume 54,97 eura, za mesiac august 2011 v sume 78,52 eura, za mesiac september 2011 v sume 79,93 eura, za mesiac október 2011 v sume 65,62 eura a za mesiac november 2011 v sume 79,93 eura. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie priznal žalobcovi mzdový nárok - doplatok mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti za uvedené nepremlčané obdobie v celkovej výške 497,16 eura, pričom nároky za ostatné mesiace uplatneného obdobia z dôvodu premlčania zamietol. 12. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalobca si uplatnil aj nárok na úrok z omeškania vyjadrený percentuálnou sadzbou od vzniku omeškania s výplatou jednotlivých súm mesačne od 13.-teho dňa v príslušnom mesiaci do zaplatenia, a to za každý mesiac uplatneného obdobia, ktorý žalovaný okrem dôvodnosti hlavného nároku ako takého inak nesporoval. Nevyplatením plnej mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti za obdobie máj 2011 až november 2011 v lehote splatnosti sa žalovaný dostal do omeškania, preto ho súd prvej inštancie zaviazal aj na zaplatenie uplatneného úroku z omeškania v zmysle § 1 ods. 4 Zákonníka práce, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka vo výške určenej podľa § 3 v spojení s § 10c nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., t. j. vo výške 9 % ročne z výšky nedoplatku mzdy za príslušný mesiac, a to vždy počnúc 13.-tym dňom v mesiaci (ako dňom nasledujúcim po dni splatnosti
mzdy u žalovaného) do zaplatenia. Vo zvyšku súd prvej inštancie nárok na úroky z omeškania za ostatné mesiace uplatneného obdobia pre premlčanie nároku ako takého zamietol, keďže vo všeobecnosti úroky z omeškania ako príslušenstvo pohľadávky majú akcesorickú povahu, a preto musia sledovať osud istiny pohľadávky. 13. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na § 255 ods. 1, 2, § 256 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 CSP. Uviedol, že žalobca sa v konaní po rozšírení žaloby domáhal voči žalovanému zaplatenia istiny 4.410,45 eura s príslušenstvom. Konanie v časti o zaplatenie istiny 2.307,66 eura zastavil na základe čiastočného späťvzatia žaloby žalobcom z dôvodu nesprávneho vyčíslenia žalobou uplatneného nároku, čiže nie pre správanie žalovaného - zastavenie konania v tejto časti teda procesne zavinil žalobca, a preto v tejto časti vznikol nárok na náhradu trov konania žalovanému. Žalobcovi priznal nárok na zaplatenie sumy 497,16 eura s príslušným úrokom z omeškania a vo zvyšku žalobu žalobcu zamietol. Žalobca mal teda v konaní len nepatrný úspech, preto náhrada trov konania by patrila žalovanému. Žalovanému však nepriznal nárok na náhradu trov konania, nakoľko tento výslovne uviedol, že trovy konania nežiada priznať. 14. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca odvolanie, podľa obsahu ktorého napadol zamietajúci výrok III. a súvisiaci výrok IV. o náhrade trov konania, a žiadal rozsudok v napadnutej časti zmeniť a žalovanému uložiť povinnosť zaplatiť mu celkovo 2.102,79 eura s úrokmi z omeškania a priznať mu voči žalovanému nárok na náhradu trov celého konania v rozsahu 100 %, resp. rozsudok v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Ako odvolací dôvod uviedol dôvod podľa § 365 písm. f) CSP, keď súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil jeho podanie z 19.12.2022 a prišiel k nesprávnemu záveru, že žalobca nešpecifikoval čo presne a v akých sumách tvorí uvedenú zosplatnenú časť úrokov z omeškania v sume 1.004,24 eura a že išlo o duplicitné uplatnenie rovnakého nároku v uvedenej zosplatnenej časti, keďže žalobca v podaní výslovne uviedol, že po novom určené percentuálne úroky z omeškania prevyšujú a zahŕňajú v sebe v minulosti uplatnené úroky z omeškania určené pevnou sumou. Ako ďalší uviedol odvolací dôvod podľa § 365 písm. h) CSP, keď súd prvej inštancie nesprávne interpretoval § 101 Občianskeho zákonníka v spojení s § 140 ods. 1 a 2 CSP a nesprávne vyhodnotil uplatnenie námietky premlčania, nakoľko nezapočítal do nepremlčaných nárokov nárok uplatnený samotnou žalobou. 15. Záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého napriek výzve nešpecifikoval, čo presne a v akých sumách tvorí uvedenú zosplatnenú časť úrokov z omeškania v sume 1.004,24 eura, mal žalobca za nesprávny. V podaní zo dňa 19.12.2022 uviedol, že žiada svoje súhrnné vyjadrenie posúdiť v časti vyčíslenia úrokov z omeškania v percentuálnej výške za počet dní od splatnosti tej, ktorej sumy do zaplatenia, ako zmenu žaloby, meniac a rozširujúc tým uplatnené úroky z omeškania určené pevnou sumou vo výške 1.004,45 eura, keďže po novom určené percentuálne úroky z omeškania prevyšujú a zahŕňajú v sebe v minulosti uplatnené úroky z omeškania určené pevnou sumou. V uvedenom podaní tak konkrétne uviedol, čo všetko zahŕňa uvedený úrok z omeškania, ako aj skutočnosť, že po novom určené percentuálne úroky z omeškania prevyšujú a zahŕňajú v sebe v minulosti uplatnené úroky z omeškania určené pevnou sumou. Súd prvej inštancie tak pri rozhodovaní vo veci samej nesprávne vyhodnotil písomné vyjadrenia žalobcu, čím je naplnený odvolací dôvod podľa § 365 písm. f) CSP. 16. K akceptácii námietky premlčania s tým, že žalobca dostatočne neodôvodnil rozpor námietky premlčania s dobrými mravmi uviedol, že presný výpočet nároku vychádzal z náročného odborného posúdenia, keďže samotný výklad sporného ustanovenia o odmene vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy (§ 96 ods. 3 Zákonníka práce), bol ohniskom sporu. V tejto otázke bolo nutné vyhotoviť znalecký posudok, ktorý bol vyhotovený R.. K. X. N. v obdobnom konaní vedenom na súde prvej inštancie pod sp. zn. 19Cpr/7/2012. Až na základe tohto znaleckého posudku bolo možné presne špecifikovať nároky žalobcu v tomto konaní, a preto prišlo k poslednej úprave vyčíslenia žalobcovho nároku na výpočet, ktorý vychádzal z rovnice výpočtu odmeny za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti podľa tohto znaleckého posudku. Podľa žalobcu ide o nejednoznačnú situáciu, kedy síce otázkou je správny výklad a aplikácia zákonného ustanovenia (§ 96 ods. 3 Zákonníka práce), ktorá sa môže na prvý pohľad javiť ako otázka právna, spadajúca do gescie súdneho rozhodovania a opierajúca sa o prípadnú existujúcu judikatúru, avšak samotný súd vo veci žalobcu Y. Š. vyhodnotil, že je potrebné vyhotoviť znalecký posudok odborníkom z odvetvia účtovníctvo a daňovníctvo/personalistika, za účelom zistenia správneho matematického výpočtu odmeny za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti vyplývajúceho zo zákonného ustanovenia gramaticky konštruovaného ako „pomerná časť základnej zložky mzdy.“
Samotný žalovaný po procesnej rovine napadol tento znalecký posudok s argumentom, že nemožno vykonať znalecké dokazovanie v otázke právnej, ktorá je predmetnom právneho výkladu. Žalobca z dôvodu tejto nejednoznačnosti taktiež prvotne nemal vedomosť, že pri otázke správnej aplikácie ustanovenia § 96 ods. 3 Zákonníka práce nejde výlučne o otázku právneho výkladu, a je potrebné vyhotoviť znalecký posudok znalca z odboru účtovníctvo a daňovníctvo/personalistika. Žalobca sa preto spoliehal na zásadu iura novit curia, a mal za to, že súd rozhodne o jeho nároku po právnom posúdení správneho výkladu predmetného ustanovenia o odmene za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti. Poukázal na § 319 CSP, podľa ktorého v individuálnych pracovnoprávnych sporoch súd vykoná aj dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Použitím ad absurdum, v konaniach zamestnanca proti zamestnávateľovi stačí zo strany zamestnanca uviesť napr. skutočnosť, že mu nebola vyplatená mzda v plnej výške, za aké obdobie, spolu so základným odôvodnením, prečo sa nazdáva, že tomu tak je, a žalobný petit. Žalobca už v pôvodnej žalobe uviedol, že mu nebola vyplatená mzda vo výške, v akej mu mala byť vyplatená, a túto povinnosť si splnil. Na základe vyššie uvedeného preto žalobca neuplatnil nárok v jeho správnom výpočte (podľa znaleckého posudku) skôr - nedisponoval spôsobom správneho výpočtu, a nevedel že na správny výklad ustanovenia § 96 ods. 3 Zákonníka práce je potrebné vyhotoviť znalecký posudok, a nejde len o otázku právneho posúdenia. Žalobca preto trval na tom, že námietka premlčania vznesená žalovaným je v prípade žalobcu v rozpore s dobrými mravmi; uvedené vyhodnotil súd prvej inštancie po právnej rovine nesprávne. 17. Záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého neprihliadal na nároky za obdobie 8/2009 - 4/2011 uplatnené v podaní žalobcu zo dňa 10.6.2014 vnímal žalobca ako rozporný so zákonom, nakoľko v zmysle § 140 ods. 1 a 2 CSP zmenou žaloby je rozšírenie uplatneného práva, uplatnenie iného práva alebo podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností. Žalobca mal za to, že zmena právnej kvalifikácie nároku zo strany žalobcu nie je zmenou žaloby, nakoľko právna kvalifikácia uvedená v žalobe nie je pre súd právne záväzná, keďže civilné konanie vychádza z princípu iura novit curia. Zmena právnej kvalifikácie uplatneného nároku počas súdneho konania nemôže mať vplyv na premlčanie uplatneného práva. Žalobca ďalej uviedol, že občianske súdne konanie je ovládané zásadou iura novit curia (práva pozná súd). Účastníci konania nie sú povinní uplatnený nárok, ani obranu proti nemu, právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia veci je vecou súdu. Musia ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd tak skúma, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie, prípadne určiť, či tu žalobcom požadovaný právny vzťah alebo právo je alebo nie je alebo potvrdiť také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe vyhovené. Ak účastník uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje ním tvrdený nárok alebo obranu proti nemu, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym názorom účastníka a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú. Žalobca mal za to, že počas konania boli skutkové tvrdenia v podstatných rysoch konzistentné. Počas konania došlo k dvom zmenám žaloby, a to v podaní z 10.6.2014 a v podaní z 19.12.2022, kedy si žalobca najprv uplatnil vyššiu sumu, pričom neskoršie uplatnenie nároku v širšom rozsahu nemá vplyv na prerušenie premlčacej doby ku skôr uplatnenej časti nároku. 18. Súd prvej inštancie podľa žalobcu opomenul skutočnosť, že žalovaný uhradil žalobcovi časť nároku na mzdu za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, pričom pri úhrade jasne nešpecifikoval, aký nárok je uspokojovaný. V takom prípade mal súd prvej inštancie aplikovať § 34 Zákonníka práce, podľa ktorého platí, že v prípade, ak je zamestnávateľ povinný uspokojiť viac peňažných nárokov zamestnanca, pričom poskytnuté plnenie nestačí na vyrovnanie všetkých peňažných nárokov, má sa za to, že je uspokojený nárok najskôr splatný, pokiaľ zamestnávateľ pri plnení výslovne nevyhlási, že uspokojuje iný nárok. 19. Žalobca si z titulu nedoplatkov na mzde riadne uplatnil žalobou doručenou súdu dňa 14.9.2012 sumu 1.139,97 eura, podaním zo dňa 10.6.2014 sumu 4.140,45 eura a úrok z omeškania vo výške 1.004,24 eura, podaním zo dňa 19.12.2022 sumu 2.102,79 eura spolu s úrokmi z omeškania určených percentuálne od dátumov splatnosti jednotlivých výplat. Všetky tieto podania bez ohľadu na presnosť právnej kvalifikácie majú za následok pretnutie plynutia premlčacej lehoty 3 roky spätne od každého z podaní a vo výške, akou bola žaloba, resp. jej modifikácia uplatnená. Súd prvej inštancie priznal nedoplatky na mzde uplatnené podaním žalobcu za obdobie od 5/2011 do 11/2011. Podaním zo dňa
19.12.2022 žalobca síce zmenil uplatnený výpočet úrokov z omeškania na úroky z omeškania určené percentuálne od dátumu splatnosti jednotlivých výplat, avšak po procesnej rovine netreba opomenúť, že aj podaním zo dňa 10.6.2014 a uplatnením úrokov z omeškania pevnou sumou vo výške 1.004.24 eura prišlo k „pretnutiu“ plynutia premlčacej lehoty. Súd prvej inštancie uviedol, že zo strany žalobcu nebolo zrejmé, či posledné vyčíslené úroky z omeškania percentuálnou sadzbou konzumujú skôr vyčíslené úroky z omeškania. Úroky vyčíslené pevnou sumou v predchádzajúcich podaniach boli zákonným úrokom vypočítaným k dátumu kreovania príslušného podania z istiny, ktorá bola požadovaná v danom podaní. Percentuálne vyčíslené úroky poslednou zmenu žaloby v sebe teda konzumujú úroky uplatnené pevnou sumou. Z tohto dôvodu však nemôžu byť takto uplatnené úroky premlčané do výšky, v akej boli uplatnené pevnou sumou, keďže týmto uplatnením nároku prišlo k pretnutiu premlčacej doby. Súd prvej inštancie podľa žalobcu opomenul, že nepremlčanou taktiež nemôže byť suma uplatnená samotnou žalobou vo výške 1.139,97 eura a v podaní zo dňa 10.6.2014 vo výške 4.410,45 eura, bez ohľadu na jej právnu kvalifikáciu. Žalobca v nej dostatočne špecifikoval, že ide o nedoplatky na mzde, a pri aplikácii zásady iura novit curia je právna kvalifikácia nároku zo strany žalobcu bez právnej relevancie. Zároveň má žalobca nárok aj na úroky z omeškania vyčíslené percentuálnym úrokom z uplatnených nepremlčaných istín - 3 roky spätne od uplatnenia týchto úrokov percentuálnym vyčíslením, podaním zo dňa 19.12.2022. Podľa záveru súdu prvej inštancie sú oprávnené iba nároky žalobcu na istiny pozostávajúce z nedoplatkov na mzde vo výplatných termínoch za jún až december 2011, spolu vo výške 497,16 eura, a z týchto vypočítal úroky z omeškania. Úroky z omeškania však nesprávne priznal iba z istín za mesiace jún až december 2011, t. j. pokrývajúc výplatné termíny istín 3 roky spätne od podania 10.6.2014 z titulu premlčania. Žalobca svojimi podaniami bez premlčania uplatnil aj nároky za výplatné termíny predchádzajúce máju 2011, do výšky 1.139,97 eura žalobou a v podaní zo dňa 10.6.2014 vo výške 4.410,45 eura. Z tohto dôvodu má nárok aj na úroky z omeškania v zmysle pripustenej zmeny žaloby z týchto istín (po priradení k jednotlivým výplatným termínom), hoc aj iba za nepremlčaný časový úsek 3 rokov spätne od uplatnenia percentuálnych úrokov z jednotlivých istín. Napr. ak má žalobca nárok na vyplatenie istiny vo výške 76,68 eura za apríl 2011, a úrok z omeškania z tejto istiny si uplatnil až podaním zo dňa 19.12.2022, vo výške 9 % ročne zo 76,68 eura od 13.4.2011 do zaplatenia, nepremlčuje sa nárok na tento úrok z omeškania za obdobie 3 roky spätne od 19.12.2022, t. j. nárok na úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 76,68 eura od 19.12.2019 do zaplatenia. Žalobca tak má nepremlčaný nárok na úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 76,68 eura od 19.12.2019 do zaplatenia (3 roky spätne od jeho nepremlčaného uplatnenia podaním z 16.10.2021) - z istiny splatnej dňa 13.4.2011. Uvedené platí aj pre úroky z omeškania z ostatných mesiacov istiny, ktoré si žalobca riadne uplatnil, teda istiny, ktoré pokrýva suma uplatnená žalobou vo výške 1.139,97 eura žalobou a v podaní zo dňa 10.6.2014 vo výške 4.410,45 eura. Súd prvej inštancie tak podľa žalobcu pri rozhodovaní vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia § 101 Občianskeho zákonníka v spojení s § 140 ods. 1 a 2 CSP, čím je zároveň naplnený odvolací dôvod podľa § 365 písm. h) CSP. 20. Proti výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný a žiadal rozsudok v napadnutej časti zmeniť a žalobu zamietnuť. Uviedol, že základnou povinnosťou žalobcu v konaní je povinnosť tvrdiť relevantné skutočnosti v rozsahu, aby bolo možné posúdiť dôvodnosť uplatneného nároku. Predpokladom úspešnosti žaloby je teda (i) najskôr relevantné skutočnosti tvrdiť a (ii) potom ich preukázať príslušnými listinnými alebo inými dôkazmi. Povinnosť tvrdenia nazývaná i bremenom tvrdenia je primárnou povinnosťou žalobcu ako strany sporu, ktorý iniciuje súdne konanie. Ako iniciátor súdneho sporu by mal žalobca vedieť, z akého dôvodu si uplatňuje určitý nárok voči protistrane a tieto dôvody náležite prezentovať už v samotnej žalobe a neposkytovať súdu len všeobecne formulované vysvetlenia bez vzťahu ku konkrétnym skutkovým okolnostiam a tvrdeniam potrebným pre posúdenie uplatneného nároku. Absencia týchto dôvodov robí nárok žalobcu nepreskúmateľným a odníma protistrane možnosť adekvátne sa voči takémuto nedostatočnému návrhu - tvrdeniu - brániť, keďže nepozná dôvody a rozhodné skutočnosti, pre ktoré sa voči nemu konanie vedie, a z ktorých žalobca vychádza pri uplatnení si svojho nároku práve v požadovanej výške uvedenej v žalobe (resp. jej zmene). Tvrdenie rozhodných skutočností stranou nie je súdom vynútiteľné. Súd nemôže nahrádzať alebo dotvárať skutkové tvrdenia žalobcu o ním uplatnenom nároku a rozhodovať o vlastnej predstave o rozhodujúcich skutkových okolnostiach. Najvyšší súd Slovenskej republiky k tomu uvádza, že okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Tak napríklad v konaní o zaplatenie dlhu z určitej zmluvy má žalobca (veriteľ) povinnosť bremeno tvrdenia v tom, že so žalovaným (dlžníkom) uzavrel zmluvu, že na jej základe
poskytol žalovanému určité plnenie a že žalovaný za toto plnenie neposkytol riadne a včas dohodnutú náhradu (odplatu). Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti; žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno preukázať uzavretie zmluvy a poskytnutie plnenia podľa nej. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu (rozsudok z 22. septembra 2010, sp. zn. 3 M Cdo 6/2010). 21. Týmto požiadavkám žalobca, podľa názoru žalovaného, neučinil zadosť. Žalobou doručenou dňa 14.9.2012 sa žalobca od žalovaného domáhal zaplatenia sumy vo výške 1.139,97 eura, ako aj náhrady trov konania. Svoj nárok odôvodnil tým, že na základe písomnej pracovnej zmluvy vykonáva pre žalovaného funkciu hasiča. Pracovný deň žalobcu trval 24 hodín a po ňom nasledovala 48hodinová prestávka mimo pracoviska. Pracovná činnosť bola určená Denným poriadkom, ktorý bol pre žalobcu záväzný. Na základe novely Zákonníka práce účinnej od 1.9.2007 zmenil žalovaný rozloženie pracovného času a vydal nový Denný poriadok účinný od 1.9.2007, v ktorom zaviedol tzv. „Odpočinok na pracovisku“ v čase od 18:00 hod. do 24:00 hod., za obdobie, ktoré žalobcovi nevyplácal žiadnu mzdu, ani náhradu mzdy. Žalobca mal za to, že za uvedené obdobie mu patrí náhrada mzdy minimálne v rozsahu pracovnej pohotovosti. Podaním doručeným súdu dňa 16.1.2013 žalobca špecifikoval skutkovo aj právne ním uplatnený nárok tak, že požaduje žalovanú sumu ako nedoplatok nárokovaných mzdových náhrad, a to konkrétne nárok na náhradu za pracovnú pohotovosť podľa § 96 ods. 5 Zákonníka práce za každú hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti mimo pracoviska vo výške najmenej 20 % minimálnej mzdy v eurách za hodinu podľa osobitného predpisu. Túto náhradu požadoval žalobca za obdobie od septembra 2009 do júla 2011. Spolu s tým požadoval žalobca aj príslušný zákonný úrok z omeškania. Výplatným dňom bol 15. deň kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, za ktorý sa vyplácala mzda, od ktorého žalobca požadoval úrok z omeškania. Úrok z omeškania vyčíslil žalobca za mesiace august, september, október, november a december 2009 vo výške spolu 132,86 eura, za rok 2010 vo výške 251,50 eura, za rok 2011 vo výške 143 eur , teda spolu vo výške 527,36 eura. Podaním zo dňa 10.6.2014 doručeným súdu dňa 11.6.2014 žalobca rozšíril žalobou uplatnený nárok tak, že žiadal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu istinu vo výške 4.410,45 eura a zvyšný úrok z omeškania vo výške 1.004,24 eura. Žalobca ním uplatnený nárok odôvodnil tak, že žalovaný vyplácal žalobcovi v rozpore s § 4 ods. 6 zákona č. 462/2007 Z. z. hodinovú tarifnú mzdu v roku 2009 vo výške 1,89 eura a mala mu byť vyplatená hodinová tarifná mzda vo výške 3,25 eura, v roku 2010 vo výške 1,97 eura a mala mu byť vyplatená hodinová tarifná mzda vo výške 3,39 eura, v roku 2011 vo výške 2,03 eura a mala mu byť vyplatená hodinová tarifná mzda vo výške 3,50 eura, v roku 2012 vo výške 2,09 eura a mala mu byť vyplatená hodinová tarifná mzda vo výške 3,55 eura a v roku 2013 vo výške 2,16 eura a mala mu byť vyplatená hodinová tarifná mzda vo výške 3,83 eura. Uvedené vyplývalo zo záverov Inšpektorátu práce Žilina, ktorý vykonal u žalovaného inšpekciu na základe podnetu zo dňa 15.01.2013. Žalobca uviedol, že hodnota dlžnej sumy, ktorú žiada pri siedmej tarifnej triede sa zvýši na pohľadávku cca 5.414,69 eura, ktorá pozostáva z istiny 4.410,45 eura a úroku z omeškania vo výške 1.004,24 eura. V súhrnom vyjadrení k veci zo dňa 19.12.2022, doručenom dňa 11.1.2023, žalobca s poukazom na rozhodnutia v obdobných veciach označil za rozhodujúce znenie § 96 ods. 3 Zákonníka práce, ktorý určuje, že zamestnancovi patrí za každú hodinu neaktívnej pracovnej pohotovosti na pracovisku mzda vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy. Zároveň aj určuje jej minimálnu výšku a to tak, že táto nesmie byť nižšia ako minimálna mzda. Výšku základnej zložky mzdy žalobcu je možné určiť podľa vzorca: Mesačná mzda / Fond pracovného času x Počet hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti. Počty hodín pracovnej pohotovosti boli použité z tabuliek evidencie pracovného času, ktorý predložil žalovaný. Určenie už zaplatených častí vychádza z kolektívnej zmluvy. Keďže ostatné vyčíslenie nárokov žalobcu vychádzalo z nesprávne určeného fondu pracovného času pre ten-ktorý mesiac, žalobca týmto podaním upresňuje výpočet svojich nárokov. Žalobca pred začatím prvého pojednávania vo veci a predbežným prejednaním sporu podaním doručeným dňa 11.1.2023 zobral žalobu čiastočne späť z dôvodu svojho nesprávneho výpočtu nároku, a to v časti istiny vo výške 2.307,66 eura. Zároveň výslovne uviedol, že späťvzatie sa nevzťahuje na úroky z omeškania uplatnené pevnou sumou. Žalobca podaním doručeným súdu dňa 13.2.2023 upresnil svoje súhrnné vyjadrenie zo dňa 19.12.2022 a žiadal, aby súd predmetné súhrnné vyjadrenie považoval po procesnej rovine ako čiastočné späťvzatie žaloby, a to v rozsahu istiny vo výške 2.307,66 eura (4.410,45 eura uplatnených v rozšírení žaloby zo dňa 11.06.2014 mínus 2.102,79 eura, predstavujúcich výšku istiny vypočítanú v zmysle výpočtu podľa znaleckého posudku, ktorá je aktuálne žalobcom uplatňovaná). Uviedol, že pokiaľ ide o úroky z omeškania uplatnené pevnou sumou, na uvedený nárok sa čiastočné späťvzatie žaloby nevzťahuje. Zároveň žalobca žiadal, aby súd predmetné súhrnné vyjadrenie posúdil v časti vyčíslenia úrokov z omeškania v percentuálnej výške za počet dní od splatnosti tej ktorej sumy do zaplatenia, ako
zmenu žaloby, meniac a rozširujúc tým uplatnené úroky z omeškania určené pevnou sumou, keďže po novom určené percentuálne úroky z omeškania prevyšujú a zahŕňajú v sebe v minulosti uplatnené úroky z omeškania určené pevnou sumou. K výzve súdu na špecifikáciu sumy úrokov z omeškania vyjadrených pevnou sumou, t. j. 1.004,24 eura uviedol, že pri určovaní úrokov pevnou sumou v predchádzajúcom návrhu na zmenu (rozšírenie) žaloby žalobca vychádzal z nesprávneho výpočtu, a preto nie je potrebné naň z hľadiska spôsobu výpočtu prihliadať, najmä z dôvodu, že súd je viazaný žalobným petitom, nie právnym posúdením žalobcu. Súd prvej inštancie uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 28.4.2023 pripustil zmenu petitu žaloby spočívajúcu v rozšírení nároku v časti príslušenstva, a to o zaplatenie úrokov z omeškania v zmysle návrhu žalobcu. 22. Podľa žalovaného nie je postačujúce, že žalobca „iba“ pozmenil právnu kvalifikáciu nároku, príp. jeho výšku, s odôvodnením, že „súd právo pozná“. Pri posúdení zmeny právneho posúdenia žalovaného nároku totiž nejde len o samotnú výšku žalovanej pohľadávky alebo jej časť, ale aj o jej právny základ odvíjajúci sa od skutkových tvrdení žalobcu. Podľa súdnej praxe totiž obsah žaloby nie je tvorený výlučne žalobným návrhom (petitum), ale aj rozhodujúcimi skutkovými tvrdeniami - opísaním skutkového deja (causa petendi). Súd je viazaný petitom žaloby po obsahovej stránke a tento petit je potrebné vykladať v súvislosti so skutkovými tvrdeniami v žalobe. Súd má skúmať celý obsah podanej žaloby, nielen samotný žalobný návrh (R 14/2021, uznesenie NS SR z 25.11.2020, sp. zn. 7 Cdo 268/2019). Inými slovami, dôvodnosť žaloby a jej právne posúdenie vykonáva súd v kontexte skutkových tvrdení žalobcu. Preto súd prvej inštancie mal posudzovať obsah žaloby z hľadiska toho, či obsahuje skutkové tvrdenia, ktoré by boli spôsobilé preukázať žalovaný nárok a už v tomto prvotnom štádiu ak by zistil, že neobsahuje, mal žalobu zamietnuť v celom rozsahu. 23. Podľa názoru žalovaného neboli preukázané podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu, pričom nielenže neboli preukázané, ale neboli ani riadne tvrdené a počas konania boli aj formulovane značne zmätočne a neprehľadne. Žalobca dostatočne neuniesol bremeno tvrdenia, čo bola žalobcova prvá procesná povinnosť, ktorú je povinný uniesť. Nestačí, že žalobca určité skutočnosti tvrdil v žalobe. Povinnosť tvrdenia sa vzťahuje aj na zmenu žaloby. Podstatou zmeny žaloby potom nemôže byť len úprava petitu, ale aj také uvedenie rozhodujúcich tvrdení, ktoré umožní súdu aj žalovanému urobiť si jasnú predstavu, čo sa žaluje a na základe čoho. Súd si jednoducho nemôže domýšľať, čo a na základe čoho asi žalobca požaduje. Takto špecifikované podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia podľa žalobcu nespĺňajú požiadavky podľa § 132 ods. 1 CSP a § 150 ods. 1 CSP. Zo skutkových tvrdení poskytnutých žalobcom vo vzťahu k ním uplatnenému nároku na zaplatenie náhrady za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti podľa názoru žalovaného nebolo možné zistiť, či si žalobca v uplatňovanej výške jednotlivé mesačné mzdové nároky, tvoriace spolu žalovanú istinu (po poslednej úprave) uplatnil v týchto sumách dôvodne alebo nie, o úrokoch už ani nehovoriac. 24. Z dôvodu absencie rozhodujúcich skutkových tvrdení týkajúcich sa žalovaných nárokov, resp. jeho časti vo vzťahu k jednotlivým mesiacom, nemohol súd prvej inštancie objektívne posúdiť dôvodnosť ním uplatneného nároku v zmysle § 96 a § 119 Zákonníka práce v spojení s § 1 ods. 4 Zákonníka práce a § 4 ods. 6 zákona č. 462/2007 Z. z., lebo značná neprehľadnosť a chaotický ráz žaloby tomu bránili. Napriek tomu tak urobil a tým zjavne pochybil. Žalobca podľa žalovaného riadne nesplnil povinnosť tvrdenia, no i napriek tomu súd prvej inštancie (i keď nie v celom rozsahu) jeho žalobu posúdil ako dôvodnú, zohľadňujúc pritom namietané premlčanie a výrokom II. mu priznal od žalovaného sumu 497,16 eura s prísl. S prihliadnutím na doposiaľ uvedenú skutkovú vecnú a právnu argumentáciu žalovaný považuje argumentáciu súdu prvého stupňa za nedostatočnú, nepresvedčivú, nedôvodnú a celkom zjavne aj nesprávnu a teda za nezákonnú, keďže sa v konečnom dôsledku výrok rozsudku nerieši spravodlivé usporiadanie vzťahov sporových strán. Napadnutý rozsudok je vo svojom výroku II. a vo svojom odôvodnení vnútorne rozporuplný a nekonzistentný, nerešpektuje všeobecný princíp spravodlivosti a nenapĺňa svoj účel a cieľ spočívajúci v rozumnom, spravodlivom, komplexnom a konečnom usporiadaní právnych vzťahov medzi sporovými stranami, preto je rozsudok súdu prvej inštancie nezákonný a ústavne nonkonformný. 25. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolaní (§ 379, § 380 ods. 1 CSP) preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti (t. j. vo výroku II., III. a IV.), prejednal odvolania žalovaného i žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že odvolania nie sú dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil v zmysle § 378 ods. 1 CSP v spojení s § 219 ods. 3 CSP.
26. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil, pretože je vecne správny a keďže sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutej časti rozsudku, konštatuje správnosť jej dôvodov (§ 387 ods. 1 a 2 CSP). 27. Žalovaný svoje odvolanie založil na námietke nedostatkov žaloby spočívajúcich v absencii rozhodujúcich skutkových tvrdení, ktoré bránili meritórnemu rozhodnutiu prejednávanej veci; namietol, že v žalobe a ďalších podaniach žalobcu chýba vymedzenie rozhodujúcich skutočností v takom rozsahu, ktorý by umožňoval o veci rozhodnúť. K uvedenej odvolacej námietke žalovaného odvolací súd uvádza, že nárok uplatnený žalobou je charakterizovaný opísaním skutkových okolností, ktorými žalobca svoj nárok zdôvodňuje. Týmto skutkovým základom, ktorý žalobca uvedie v žalobe v spojitosti so žalobným petitom, je potom vymedzený základ nároku uplatneného žalobou, ktorý je predmetom sporu. Rozhodujúcimi skutočnosťami sa rozumejú údaje, ktoré sú potrebné na to, aby bolo jasné, o čom a na akom podklade má súd rozhodnúť. Právny dôvod požadovaného plnenia vyplýva zo súhrnu opísania skutkových okolností. Žalobca nie je povinný uviesť ustanovenia zákona alebo iného právneho predpisu, ktorým svoj nárok odôvodňuje. Právna kvalifikácia nároku žalobcom nie je pre súd záväzná, pretože právne posúdenie veci podľa predpisov hmotného práva patrí súdu. 28. Žalobca sa žalobou zo dňa 14.9.2012 domáhal zaplatenia celkovej sumy 1.139,97 eura ako nedoplatku nárokovaných mzdových náhrad (náhrady mzdy minimálne v rozsahu pracovnej pohotovosti za obdobie trvania „odpočinku na pracovisku“ v nešpecifikovanej časti žalovanej sumy); zároveň požadoval úrok z omeškania (v nešpecifikovanej časti žalovanej sumy). K žalobe priložil tabuľkový výpočet nekorešpondujúci s uplatnenou sumou; výpočet však vychádzal z výšky náhrady za jednu hodinu pohotovosti v roku 2009 v sume 1,69 eura, v roku 2010 v sume 1,76 eura a v roku 2011 v sume 1,82 eura. V žalobe žalobca uviedol, že žalovaný mu vyplatil väčšiu časť náhrady za pracovnú pohotovosť. V podaní zo dňa 14.1.2013 označenom ako doplnenie žaloby žalobca uviedol, že si uplatňuje žalovanú sumu ako nedoplatok nárokovaných mzdových náhrad, konkrétne nárok na náhradu za pracovnú pohotovosť podľa § 96 ods. 5 Zákonníka práce. Za roky 2009 až 2011 mu patrí za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti suma 3.088,20 eura, z ktorej si uplatňuje 612,61 eura; uviedol, že žalovaný pred podaním žaloby uhradil z istiny predstavujúcej nároky zamestnanca na náhradu za pracovnú pohotovosť zálohovo sumu vo výške 60 %. Požadované úroky z omeškania vyčíslil sumou 527,36 eura (bez bližšej špecifikácie). Uviedol, že sa nevzdáva ostatných nárokov z daného pracovnoprávneho vzťahu, najmä nárokov vyplývajúcich z § 4 ods. 6 zákona č. 462/2007 Z. z. Podaním zo dňa 10.6.2014, osobne podaným dňa 11.6.2014, žalobca rozšíril žalobu s poukazom na § 4 ods. 6 zákona č. 462/2007 Z. z., keď sumy priznanej mzdy za roky 2009 až 2013 boli nižšie ako sumy mu patriace pri správnom zaradení v siedmej tarifnej triede; v roku 2009 mu žalovaný priznal tarifnú mzdu 1,89 eura, pričom reálna mzda mala byť 3,25 eura, v roku 2010 mu žalovaný priznal tarifnú mzdu 1,97 eura, pričom reálna mzda mala byť 3,39 eura, v roku 2011 mu žalovaný priznal tarifnú mzdu 2,03 eura, pričom reálna mzda mala byť 3,50 eura, v roku 2012 mu žalovaný priznal tarifnú mzdu 2,09 eura, pričom reálna mzda mala byť 3,55 eura, v roku 2013 mu žalovaný priznal tarifnú mzdu 2,16 eura, pričom reálna mzda mala byť 3,83 eura. Uviedol, že žalovaný mu plnil sumu 1.525,32 eura (bez bližšej špecifikácie); žiadal ho zaviazať na zaplatenie istiny 4.410,45 eura s úrokom z omeškania 1.004,24 eura (bez bližšej špecifikácie). Uplatnil si tak doplatenie mzdového nároku nad žalovaným vyplatenou sumou, t. j. rozdiel medzi pôvodne žalovanou a žalovaným v priebehu konania vyplatenou mzdou a žalobcom novo vypočítanou výškou mzdy (t. j. rozdiel medzi mzdovým nárokom vyčísleným podľa zaradenia do siedmej tarifnej triedy a vyplatenou mzdou. Súd prvej inštancie uznesením č. k. 7C/4/2015-68, zo dňa 8.7.2015, v spojení s opravným uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 27.1.2023, pripustil zmenu žaloby na zaplatenie istiny 4.410,45 eura a úroku z omeškania 1.004,24 eura. V podaní zo dňa 19.12.2022 (doručenom dňa 11.1.2023) žalobca uviedol, že žalovaný mu vyplácal určité platby za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti (v roku 2010 1,97 eura/hod., v roku 2011 2,03 eura/ hod., v roku 2012 2,09 eura/ hod.). „Korigoval“ nedoplatok na mzde za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti vo výške 2.102,79 eura s percentuálnym úrokom z omeškania z každej jednotlivej mesačne splatnej sumy; zároveň žiadal zaplatenie 1.024,24 eura. V podaní zo dňa 3.2.2022 žalobca uviedol, že podanie zo dňa 19.12.2022 predstavuje čiastočné späťvzatie žaloby v rozsahu istiny 2.307,66 eura (4.410,45 eura uplatnených v rozšírení žaloby - 2.102,79 eura predstavujúcich výšku istiny vyčíslenú podľa znaleckého posudku). Ďalej uviedol, že v časti percentuálnych úrokov z omeškania podanie zo dňa 19.12.2022 predstavuje zmenu žaloby spočívajúcej v rozšírení úrokov z omeškania uplatnených pevnou sumou 1.004,45 eura s tým, že po novom určené percentuálne úroky z omeškania zahŕňajú v sebe v minulosti
uplatnené úroky z omeškania určené pevnou sumou. Mal za to, že pri určovaní úrokov z omeškania pevnou sumou v návrhu na zmenu žaloby vychádzal z nesprávneho výpočtu a preto nie je potrebné naň z hľadiska spôsobu výpočtu prihliadať. Zároveň však uviedol, že na nárok na úroky z omeškania uplatnené pevnou sumou sa späťvzatie žaloby nevzťahuje. Žiadal zaviazať žalovaného na zaplatenie 2.102,79 eura s percentuálnym úrokom z omeškania z každej jednotlivej mesačne splatnej sumy. Na pojednávaní dňa 28.4.2023 právny zástupca žalobcu uviedol, že čiastočné späťvzatie žaloby sa nevzťahuje na úroky z omeškania vyčíslené pevnou sumou 1.004,24 eura. Súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 28.4.2023 uznesením pripustil zmenu žaloby spočívajúcu v rozšírení nároku v časti príslušenstva - percentuálne úroky z omeškania z každej jednotlivej mesačne splatnej sumy. 29. Z uvedeného prehľadu je zrejmé, že žalobca svojim procesným postupom v predmetnom spore spôsobil značnú neprehľadnosť ním uplatnených nárokov, avšak z obsahu uvedených podaní vyplýva, že žalovaná istina má skutkový základ v tvrdení o nariadenej prítomnosti žalobcu na pracovisku, keď žalobca bol povinný byť v rozhodnej dobe na pracovisku a byť pripravený na výkon práce, za čo nedostal v plnej výške zaplatené. Zo žalobcom opísaného skutkového deja bolo zrejmé, o čom a na akom základe má súd prvej inštancie rozhodnúť, keď popísal skutočnosti, na základe ktorých mohol súd prvej inštancie dospieť k právnemu záveru o tom, či nárok vyjadrený žalobným petitom, vzhľadom na tvrdené a preukázané skutočnosti, je alebo nie je právne opodstatnený. Právne posúdenie veci podľa právnych noriem, ktoré na tvrdený skutkový stav dopadajú, je vecou súdu, ktorému prináleží povinnosť vybrať príslušnú právnu normu. Vzhľadom na uvedené nebolo potom možné prisvedčiť odvolacej námietke žalovaného, že by konštrukcia (zmenenej) žaloby pre nedostatok jej skutkových tvrdení týkajúcich sa žalovaných nárokov neumožňovala vo veci meritórne rozhodnúť. Táto (prakticky jediná) odvolacia námietka žalovaného preto nie je dôvodná a nie je preto ani spôsobilá privodiť pre žalovaného priaznivejšie rozhodnutie v spore. 30. Žalobca v odvolaní namietol záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého ak v dôsledku zmeny žaloby dôjde k zmene procesného nároku alebo zmene hmotnoprávneho dôvodu vo forme prekvalifikovania uplatneného subjektívneho práva, za začiatok spočívania premlčacej doby treba považovať až doručenie zmeny žaloby. Mal za to, že zmena právnej kvalifikácie nároku žalobcom nie je zmenou žaloby a nemôže mať vplyv na premlčanie uplatneného práva. Uviedol, že počas konania došlo k dvom zmenám žaloby, podaniami z 10.6.2014 a 19.12.2022, pričom neskoršie uplatnenie nároku v širšom rozsahu nemá vplyv na prerušenie premlčacej doby ku skôr uplatnenej časti nároku. Poukázal na uplatnenie nárokov v podaniach zo dňa 14.9.2012, 10.6.2014 a 19.12.2022 s tým, že všetky podania majú za následok pretnutie plynutia premlčacej lehoty 3 roky spätne od každého podania v uplatnenej výške. 31. Vychádzajúc z prehľadu obsahu podaní žalobcu, uvedenom v odseku 28 tohto odôvodnenia, sa možno stotožniť so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca podaním doručeným dňa 10.6.2014, predstavujúcim zmenu žaloby nielen v časti rozšírenia žalovanej istiny s príslušenstvom, ale aj podstatnú zmenu pre vec rozhodujúcich skutočností (kvantitatívna i kvalitatívna zmena žaloby), si voči žalovanému uplatňoval iný ako pôvodne žalovaný mzdový nárok. Uplatnil si totiž doplatenie mzdového nároku nad žalovaným vyplatenou sumou, t. j. rozdiel medzi pôvodne žalovanou a žalovaným v priebehu konania vyplatenou mzdou a žalobcom novo vypočítanou výškou mzdy (t. j. rozdiel medzi mzdovým nárokom vyčísleným podľa zaradenia do siedmej tarifnej triedy a vyplatenou mzdou). Výpočet nároku uplatneného žalobou vychádzal z výšky náhrady za jednu hodinu pohotovosti v roku 2009 v sume 1,69 eura, v roku 2010 v sume 1,76 eura a v roku 2011 v sume 1,82 eura; sumy priznanej mzdy za roky 2009 až 2013 boli nižšie ako sumy mu patriace pri správnom zaradení v siedmej tarifnej triede; pripustenou zmenou žaloby sa však domáhal zaplatenia rozdielu medzi reálnou mzdou podľa zaradenia do siedmej tarifnej triedy a žalovaným priznanou a vyplatenou mzdou (v roku 2009 žalovaným priznaná tarifná mzda 1,89 eura oproti reálnej mzde 3,25 eura, v roku 2010 žalovaným priznaná tarifná mzda 1,97 eura oproti reálnej mzde 3,39 eura, v roku 2011 žalovaným priznaná tarifná mzda 2,03 eura oproti reálnej mzde 3,50 eura). Vzhľadom na uvedené, keď žalobca si podaním zo dňa 10.6.2014, doručeným dňa 11.6.2014 uplatnil iný hmotnoprávny nárok vyplývajúci zo zmenených skutkových okolností, premlčané vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe sú novo uplatnené nároky, ktorých splatnosť nastala pred 11.6.2011 spolu s úrokom z omeškania, ktorý z dôvodu akcesority sleduje osud istiny. Vychádzajúc zo splatnosti mzdy v 12.-ty deň v mesiaci, sú nepremlčané mzdové nároky od mája 2011 do novembra 2011 (mzdové nároky za mesiac máj boli splatné 12.6., t. j. najneskôr si žalobca bez oslabenia žalovateľnosti mohol uplatňovať mzdové nároky za máj 2011 dňa 13.6.2014). Odvolací súd záverom tejto časti odôvodnenia poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. júla 2008, sp. zn. 1MObdo V
19/2007, publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí NS SR č. 4/2010, v ktorom dovolací súd práve v súvislosti s posúdením námietky premlčania konštatoval, že za zmenu žaloby je potrebné považovať aj procesný úkon, hoci sa ním uplatňuje rovnaké plnenie, ak tak žalobca činí na základe iných skutkových okolností ako tých, ktoré uviedol v žalobe. Uvedené vyplýva zo skutočnosti, že žalobca v žalobe nárok vymedzuje nielen určením žalobného petitu, ale aj určením rozhodujúcich skutočností (causa petendi). Potrebu individualizácie predmetu konania vychádzajúcu nielen z vymedzenia žalobného petitu, ale aj opisu skutkového deja, vyslovil Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v uznesení zo dňa 25.11.2020, sp. zn. 7Cdo/268/2019. 32. V súlade s uvedeným odôvodnením pri nepremlčaní mzdových nárokov za máj 2011 až november 2011 súd prvej inštancie správne priznal žalobcovi doplatok mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti v celkovej výške 497,16 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 61,51 eura od 13.6.2011 do zaplatenia, zo sumy 76,68 eura od 13.7.2011 do zaplatenia, zo sumy 54,97 eura od 13.8.2011 do zaplatenia, zo sumy 78,52 eura od 13.9.2011 do zaplatenia, zo sumy 79,93 eura od 13.10.2011 do zaplatenia, zo sumy 65,62 eura od 13.11.2011 do zaplatenia a zo sumy 79,93 eura od 13.12.2011 do zaplatenia, a vo zvyšnej časti uplatneného nároku žalobu správne zamietol. 33. Žalobca v odvolaní zotrval na tom, že námietka premlčania vznesená žalovaným je v rozpore s dobrými mravmi. Argumentoval tým, že presný výpočet nároku vychádzal z náročného odborného posúdenia, a teda nutnosťou vyhotovenia znaleckého posudku v obdobnom konaní, na základe ktorého bolo možné presne špecifikovať jeho nároky. Pri spornosti výkladu a aplikácie § 96 ods. 3 Zákonníka práce (javiace sa na prvý pohľad ako otázka právna) samotný súd vo veci žalobcu Marek Šima vyhodnotil, že je potrebné vyhotoviť znalecký posudok za účelom zistenia správneho matematického výpočtu odmeny za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti vyplývajúceho zo zákonného ustanovenia gramaticky konštruovaného ako „pomerná časť základnej zložky mzdy.“ Žalobca sa spoliehal na zásadu iura novit curia, a mal za to, že súd rozhodne o jeho nároku po právnom posúdení správneho výkladu predmetného ustanovenia o odmene za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti. Poukázal na § 319 CSP. Na základe vyššie uvedeného preto žalobca neuplatnil nárok v jeho správnom výpočte (podľa znaleckého posudku) skôr - nedisponoval spôsobom správneho výpočtu, a nevedel že na správny výklad ustanovenia § 96 ods. 3 Zákonníka práce je potrebné vyhotoviť znalecký posudok, a nejde len o otázku právneho posúdenia. 34. Vo vzťahu k uvedenej odvolacej námietke žalobcu odvolací súd uvádza, že aktuálne závery judikatúry Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR sú ustálené na tom, že vznesenie námietky premlčania môže byť vyhodnotené za rozporné s dobrými mravmi. Tieto závery judikatúry však pripomínajú a spresňujú viaceré podmienky, za ktorých splnenia je možné posúdiť námietku premlčania za rozpornú s dobrými mravmi. Najvyšší súd SR v rozhodnutí zo dňa 28.5.2019, sp. zn. 1 Cdo 203/2018 (publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 31/2020), konštatoval, že pri posúdení námietky premlčania za rozpornú s dobrými mravmi „musí ísť o veľmi výnimočné prípady, v ktorých je výrazom zneužitia tohto práva na úkor strany, ktorá márne uplynutie premlčacej doby nezavinila. Postup podľa § 3 ods. 1 OZ má miesto iba v ojedinelých a vo výnimočných prípadoch, keď voči strane konania by nepriznanie jej nároku súdom v dôsledku plynutia premlčacej doby bolo neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom uplatňovaného práva a dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas neuplatnil, prípadne kedy k výkonu práva založeného zákonom dochádza z iných dôvodov, než je dosiahnutie hospodárskych cieľov, či znevýhodniť povinnú osobu (tzv. šikanózny výkon práva). Tieto okolnosti musia byť naplnené v takej výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do princípu právnej istoty, akým je odopretie práva uplatniť námietku premlčania. V tomto smere je potrebné poukázať aj na jednu zo základných zásad súkromného práva - vigilantibus iura scripta sunt - právo patrí bdelým“. Najvyšší súd SR ďalej konkretizoval, že súd musí pri tomto hodnotení skúmať, „či strana konania, ktorá sa dovoláva rozporu s dobrými mravmi v súlade s § 3 ods. 1 OZ, postupovala s dostatočnou mierou starostlivosti a opatrnosti práve v súlade so zásadou vigilantibus iura, ktorá predpokladá, že každý zodpovedá za náležitú mieru predvídavosti a opatrnosti nielen pri vzniku právneho vzťahu, ale aj pri uplatňovaní svojich práv a výkone svojich práv a povinností z neho vyplývajúcich. Preto pre odopretie účinkov vznesenej námietky premlčania z dôvodu ich rozporov s dobrými mravmi sú rozhodujúce individuálne okolnosti, za ktorých bola námietka premlčania uplatnená“. V zmysle naznačených záverov judikatúry je potrebné zaoberať sa tým, že či žalobca z objektívneho hľadiska vlastným zavinením nevytvoril podmienky pre neskoršie úspešné vznesenie námietky premlčania práva žalovaným, resp. či
samotný žalobca postupoval s dostatočnou mierou opatrnosti a predvídavosti pri výkone svojich práv. Pre posúdenie námietky premlčania ako rozporné s dobrými mravmi by tiež bolo potrebné ozrejmiť, v čom spočíva výnimočnosť situácie, ktorá by odôvodňovala takéto posúdenie. Súd prvej inštancie vychádzajúc z uvedených záverov nevzhliadol žalovaným uplatnenú námietku premlčania za rozpornú s dobrými mravmi majúc za to, že žalovaný nemal možnosť ovplyvniť časový okamih uplatnenia mzdových nárokov žalobcom v tomto konaní. Mal za to, že z tvrdení žalobcu nebolo možné vyvodiť dôvody, ktoré mu neumožňovali uplatniť si v pôvodnej žalobe mzdový nárok vo výške a na základe skutkového zdôvodnenia prezentovaného až v rozšírení žalobného petitu. 35. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti uvedeného záveru súdu prvej inštancie uvádza, že bolo výlučne na žalobcovi, aby v žalobnom petite špecifikoval, čoho konkrétne sa domáha, resp. uviedol žalobný návrh. Súd síce v individuálnom pracovnoprávnom spore môže v zmysle § 319 CSP vykonať aj tie dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci, ako uviedol v odvolaní žalobca; nie je však zrejmý dôvod poukazu žalobcu na uvedené ustanovenie v súvislosti s uvedením náležitosti žaloby. Pokiaľ žalobca pre záverečný výpočet uplatneného nároku použil s časovým odstupom po podaní svojej žaloby znalecký posudok vyhotovený v inom konaní, nemožno tento jeho postup vyhodnotiť ako postup s dostatočnou mierou starostlivosti a opatrnosti a súladný so zásadou vigilantibus iura pri uplatňovaní svojich práv, všetko vo vzťahu k možnosti vnesenia námietky premlčania nároku uplatneného po uplynutí premlčacej doby. Vo vzťahu k tvrdenému spoliehaniu sa na zásadu iura novit curia s tým, že súd prvej inštancie rozhodne o jeho nároku po právnom posúdení správneho výkladu § 96 ods. 3 Zákonníka práce, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Súd prvej inštancie uvedené ustanovenie aplikoval, pričom aplikáciu § 96 ods. 3 Zákonníka práce súdom prvej inštancie žalobca nenamietal. 36. Odvolacia námietka žalobcu týkajúca sa ne/špecifikovania úrokov z omeškania určených pevnou sumou 1.004,45 eura je rovnako nedôvodná. V podaní zo dňa 10.6.2014 totiž žalobca pri uplatnení iného hmotnoprávneho nároku vyplývajúceho zo zmenených skutkových okolností žiadal zaviazať žalovaného na zaplatenie istiny 4.410,45 eura s úrokom z omeškania 1.004,24 eura (bez bližšej špecifikácie). Podaním zo dňa 19.12.2022 žalobca „korigoval“ nedoplatok na mzde za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti vo výške 2.102,79 eura s percentuálnym úrokom z omeškania z každej jednotlivej mesačne splatnej sumy; zároveň žiadal zaplatenie 1.024,24 eura. V podaní zo dňa 3.2.2022 uviedol, že v časti percentuálnych úrokov z omeškania podanie zo dňa 19.12.2022 predstavuje zmenu žaloby spočívajúcej v rozšírení úrokov z omeškania uplatnených pevnou sumou 1.004,45 eura s tým, že po novom určené percentuálne úroky z omeškania zahŕňajú v sebe v minulosti uplatnené úroky z omeškania určené pevnou sumou. Mal za to, že pri určovaní úrokov z omeškania pevnou sumou v návrhu na zmenu žaloby vychádzal z nesprávneho výpočtu a preto nie je potrebné naň z hľadiska spôsobu výpočtu prihliadať. Zároveň však uviedol, že na nárok na úroky z omeškania uplatnené pevnou sumou sa späťvzatie žaloby nevzťahuje. Vychádzajúc z uvedeného sa potom odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca nárok na úroky z omeškania vyčíslené sumou 1.004,24 eura vôbec nešpecifikoval - neuviedol totiž výpočet uvedenej sumy, t. j. úrok z omeškania v akej konkrétnej výške, z akej konkrétnej sumy a za aké konkrétne obdobie si uvedenou pevnou sumou uplatňuje. Zároveň je potrebné poukázať na skutočnosť, že žalobca si uvedené úroky z omeškania vyčíslené pevnou sumou uplatnil spoločne s istinou podaním zo dňa 10.6.2014, t. j. zmenou žaloby domáhajúc sa nového nároku. Pokiaľ súd prvej inštancie poukázal na duplicitu úrokov z omeškania uplatnených pevnou sumou a percentuálne, tak len vychádzal z tvrdenia samotného žalobcu, podľa ktorého percentuálne úroky z omeškania zahŕňajú v sebe v minulosti uplatnené úroky z omeškania určené pevnou sumou; samotný žalobca mal za to, že pri určovaní úrokov z omeškania pevnou sumou v návrhu na zmenu žaloby vychádzal z nesprávneho výpočtu a preto nie je potrebné naň z hľadiska spôsobu výpočtu prihliadať. Samotný žalobca nakoniec aj v podanom odvolaní uviedol, že úroky z omeškania vyčíslené pevnou sumou boli zákonným úrokom vypočítaným k dátumu kreovania príslušného podania z istiny, ktorá bola požadovaná v danom podaní; percentuálne vyčíslené úroky z omeškania poslednou zmenu žaloby v sebe teda konzumujú úroky z omeškania uplatnené pevnou sumou (inak povedané ide o duplicitu úrokov z omeškania uplatnených pevnou sumou a následne percentuálne). 37. Žalobca v odvolaní v súvislosti s úrokmi z omeškania namietol aj skutočnosť, že uplatnením úrokov z omeškania pevnou sumou 1.004,24 eura podaním zo dňa 10.6.2014 došlo k „pretnutiu“ premlčacej doby.
Opomenul však, že napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť aj úroky z omeškania z jednotlivých nepremlčaných častí istiny. 38. Pokiaľ podľa žalobcu súd prvej inštancie mal aplikovať § 34 Zákonníka práce, nakoľko žalovaný pri úhrade časti nároku na mzdu za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti jasne nešpecifikoval, aký nárok je uspokojovaný, tak žalobca pri tejto námietke opomína skutočnosť, akých nárokov sa v konaní domáhal a kedy si ten ktorý nárok uplatnil. Práve uvedené skutočnosti mali vplyv na premlčanie časti uplatnených nárokov. 39. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd konštatuje, že obsah odvolaní žalobcu a žalovaného nebol spôsobilý spochybniť správnosť záverov rozhodnutia súdu prvej inštancie z hľadiska uvedených odvolacích dôvodov, keď ani v odvolacom konaní neboli zistené také rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých prvoinštančný súd založil svoje rozhodnutie. Nakoľko súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania vyvodil správne skutkové závery, na zistený skutkový stav aplikoval príslušné zákonné ustanovenia a vec správne právne posúdil, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti (podľa § 387 ods. 1 CSP) ako vecne správny potvrdil. 40. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP tak, že žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní pomerný úspech (žalobca žiadal priznať celkovú istinu 2.102,79 eura, t. j. 1.605,63 eura k už priznanej sume 497,16 eura; žalovaný žiadal zamietnuť žalobu aj v časti istiny 497,16 eura s prísl.), nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko tento výslovne náhradu trov odvolacieho konania nežiadal. 41. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).