{"guid": "7b192d63-d700-402b-8635-d4a7297e9d47:82263ea0-854c-4615-9fbb-43fd4cc82eab", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2024:1112229909.1", "spisova_znacka": "3CoPr/14/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3CoPr/14/2023 z 27. 6. 2024", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 27. júna 2024, sp. zn. 3CoPr/14/2023, ECLI:SK:KSBA:2024:1112229909.1", "identifikacne_cislo": "1112229909", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Roman Bolebruch", "sudca_id": 215, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-roman-bolebruch-215", "datum_vydania": "2024-06-27", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Pracovné právo"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2001/311", "nazov": "ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-96.odsek-3", "nazov": "§ 96 ods. 3 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-96.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-96"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-120.odsek-4", "nazov": "§ 120 ods. 4 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-120.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-120"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2001/311#paragraf-96", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-120"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/82263ea0-854c-4615-9fbb-43fd4cc82eab", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:1112229909.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1112229909.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1112229909.1/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n3CoPr/14/2023\n1112229909\n27. 06. 2024\nJUDr. Roman Bolebruch\nECLI:SK:KSBA:2024:1112229909.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov\nMgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobcu: C. U., W.. XX.XX.XXXX, Y.. C.. Š.\nXXX/XX, Ú. W. Ž., zastúpeného: L. U., L.. L. C..I.., V. X,X, F., K.: XX XXX XXX, proti žalovanému: Ž. L.\nC., V. X, F., K.: XX XXX XXX, o zaplatenie mzdy s príslušenstvom, na odvolania žalobcu a žalovaného\nproti rozsudku Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 7C/4/2015, zo dňa 10.5.2023, takto\nrozhodol:\nOdvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e.\nŽalovanému nepriznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti žaloby o zaplatenie istiny 2.307,66 eura\nzastavil (výrok I.), žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 497,16 eura spolu s úrokom z\nomeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 61,51 eura od 13.6.2011 do zaplatenia, zo sumy 76,68 eura\nod 13.7.2011 do zaplatenia, zo sumy 54,97 eura od 13.8.2011 do zaplatenia, zo sumy 78,52 eura od\n13.9.2011 do zaplatenia, zo sumy 79,93 eura od 13.10.2011 do zaplatenia, zo sumy 65,62 eura od\n13.11.2011 do zaplatenia a zo sumy 79,93 eura od 13.12.2011 do zaplatenia, všetko spolu do troch dní\nod právoplatnosti rozsudku (výrok II.), vo zvyšku žalobu zamietol (výrok III.) a žalovanému voči žalobcovi\nnárok na náhradu trov konania nepriznal (výrok IV.).\n2. Súd prvej inštancie uviedol, že medzi stranami nebolo sporné, že žalobca bol v relevantnom období\n(august 2009 až november 2011) zamestnancom žalovaného na základe písomnej pracovnej zmluvy\nako hasič v hasičskom útvare W. A.. Práca žalobcu bola určená Denným poriadkom tak, že pracovný\nčas trval 24 hodín a potom nasledovala\n48-hodinová prestávka mimo pracoviska. V\nčase od 18.00 hod. do 24.00 hod. mal nariadený tzv. odpočinok na pracovisku. Skutočnosť, že žalobca v\ndotknutom období v tomto časovom úseku bol prítomný na pracovisku, kde čakal na výkon práce, pričom\ntúto vykonával len v prípade výjazdov pre ohlásený požiar, rovnako strany neurobili v konaní spornou.\nŽalovaný najskôr za uvedené časové obdobie pripravenosti žalobcu na výkon práce na pracovisku\nnevyplácal zamestnancom žiadne mzdové náhrady. Následne, na základe záverov vyplývajúcich z\nrozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 8Co/109/2011-135 zo dňa 24.4.2012 v skutkovo a právne\nanalogickej veci, kde krajský súd uviedol, že zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že službu\nv čase od 18.00 hod. do 24.00 hod. (s výnimkou výjazdov na zásah) nemožno kvalifikovať ako odpočinok\nv zmysle § 85 ods. 2 Zákonníka práce, ale minimálne ako neaktívnu časť pracovnej pohotovosti podľa\n§ 96 ods. 4 Zákonníka práce a § 4 ods. 1 zákona č. 462/2007 Z. z., zaplatil žalovaný žalobcovi mzdu\nza neaktívnu časť pohotovosti v časovom úseku označenom ako „odpočinok na pracovisku“. Medzi\nstranami bol sporným spôsob odmeňovania žalobcu za tento časový úsek. Spornou otázkou v konaní\nteda bolo, či žalovaný mzdové nároky žalobcu za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti za žalované\n\nobdobie vyplatil správne a prípadné (žalovaným namietané) premlčanie časti žalobou uplatneného\nnároku.\n3. Predmetom konania tak bolo odmeňovanie žalobcu za časový úsek označený žalovaným ako\n„odpočinok na pracovisku“ v čase od 18.00 hod. do 24.00 hod., počas ktorého bol žalobca povinný byť\nna pracovisku pripravený na výkon práce, a ktorý je neaktívnou časťou pracovnej pohotovosti. Žalobca\nsi v konaní uplatnil voči žalovanému nevyplatenú časť mzdového nároku za neaktívnu časť pracovnej\npohotovosti za obdobie august 2009 až november 2011.\nZ dôvodu viacerých úprav žaloby\nzo strany žalobcu žalovaný v podaní doručenom dňa 6.2.2015 vzniesol námietku premlčania, a to v\nnadväznosti na rozšírenie žaloby žalobcom podaním doručeným dňa 11.6.2014, kde žalovaný namietal\npremlčanie nárokov za obdobie celého roku 2009, celého roku 2010 a tiež za časť roku 2011, konkrétne\nza obdobie od 1.1.2011 do 10.6.2011. Súd prvej inštancie rozhodujúc o nároku žalobcu sa preto v prvom\nrade zaoberal dôvodnosťou takto vznesenej námietky premlčania.\n4. Žalobca si žalobou doručenou dňa 14.9.2012, v spojení so skutkovou a právnou špecifikáciou nároku\nv podaní doručeným dňa 16.1.2013, uplatnil nároky na náhradu za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti\nvykonávanú od 18.00 hod. do 24.00 hod. podľa § 96 ods. 5 Zákonníka práce v období od septembra\n2009 do júla 2011 vo výške 1,69 eura/1 hod. za rok 2009, 1,76 eura/1 hod. za rok 2010 a 1,82 eura/1\nhod. za rok 2011, t. j. celkom vo výške 612,61 eura a úroky z omeškania sa žalovaného so zaplatením\nnáhrad za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, ktoré vyčíslil vo výške 527,36 eura. Žalobca vychádzal\nzo skutočnosti, že mu za obdobie od 08/2009 do 12/2011 vznikol nárok na náhradu za neaktívnu časť\npracovnej pohotovosti v celkovej výške 3.088,20 eura. Z takto deklarovaného nároku si však uplatnil\nlen sumu vo výške 612,61 eura. Žalobca podaním doručeným dňa 11.6.2014 rozšíril žalobou uplatnený\nnárok a žiadal uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť mu titulom mzdy sumu vo výške 4.410,45 eura\na titulom vyčísleného úroku z omeškania sumu vo výške 1.004,24 eura, keď pri výpočte vychádzal z\nhodinovej mzdy vypočítanej z tarifnej mzdy platnej pre siedmu tarifnú triedu. Uvedenú zmenu petitu\nžaloby súd prvej inštancie pripustil uznesením zo dňa 8.7.2015 v spojení s opravným uznesením\nvyhláseným na pojednávaní dňa 27.1.2023. Podaním doručeným dňa 11.1.2023 žalobca vyčíslil svoj\nnárok sumou istiny 2.102,79 eura brutto s úrokom z omeškania uplatneným percentuálnou sadzbou\nod vzniku omeškania s výplatou jednotlivých súm mesačne od 13.-teho dňa v príslušnom mesiaci do\nzaplatenia, pričom vo zvyšku istiny, t. j. v sume 2.307,66 eura zobral žalobu späť, keď späťvzatie\nsa nevzťahovalo na úroky z omeškania uplatnené pevnou sumou. V súlade s dispozičným prejavom\nžalobcu a s poukazom na § 145 ods. 2 CSP súd prvej inštancie rozhodol o zastavení konania v časti\nžaloby o zaplatenie istiny 2.307,66 eura. Predmetom konania po čiastočnom späťvzatí žaloby bol nárok\nžalobcu na zaplatenie 2.102,79 eura s vyčísleným úrokom z omeškania v sume 1.004,24 eur a s úrokmi\nz omeškania uplatnenými percentuálnou sadzbou od vzniku omeškania s výplatou jednotlivých súm\nmesačne od 13.-teho dňa v príslušnom mesiaci do zaplatenia.\n5. Súd prvej inštancie poukázal na ustálenú súdnu prax, podľa ktorej ak v dôsledku zmeny žaloby\nzostane zachovaný tzv. hmotnoprávny nárok uplatnený pôvodnou žalobou, dôjde k spočívaniu\npremlčania už podaním pôvodnej žaloby a zmena žaloby nemá vplyv na plynutie premlčacej doby.\nAk však v dôsledku zmeny žaloby dôjde k zmene procesného nároku alebo zmene hmotnoprávneho\ndôvodu vo forme prekvalifikovania uplatneného subjektívneho práva, za začiatok spočívania premlčacej\nlehoty treba považovať až doručenie zmeny žaloby. Po posúdení podania žalobcu doručeného dňa\n11.6.2014 mal súd prvej inštancie za to, že uvedené podanie predstavuje podstatnú zmenu žaloby\nnielen kvôli rozšíreniu nároku (kvantitatívna zmena), ale aj podstatnú zmenu pre vec rozhodujúcich\nskutočností (kvalitatívna zmena), keď si žalobca týmto podaním uplatňoval iný ako pôvodne uplatnený\na v mesiacoch júl, september a október 2012 žalovaným vyplatený mzdový nárok vychádzajúci už z inej\nhodinovej mzdy (por. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.7.2008, sp. zn. 1M\nObdo V 19/2007). Strany neurobili spornou skutočnosť, že mzdové nároky žalobcu, vrátane náhrady za\nneaktívnu časť pracovnej pohotovosti, sa stali splatnými 12. dňa v mesiaci pozadu, a teda všeobecná\ntrojročná premlčania lehota (§ 101 Občianskeho zákonníka) žalobcovi pre uplatnenie jeho nároku začala\nplynúť od splatnosti náhrady mzdy za konkrétny mesiac, za ktorý je žiadaná. Žalovaný namietol v\npodaní doručenom dňa 6.2.2015 premlčanie nárokov žalobcu splatných pred 11.6.2011, pričom súd\nprvej inštancie vo vzťahu k náhradám za obdobie 08/2009 až 04/2011 (splatných mesačne 12.9.2009\naž 12.5.2011) považoval takto vznesenú námietku premlčania za dôvodnú. Za nepremlčané mal nároky\nžalobcu od mája 2011 (nárok splatný 12.6.2011) do novembra 2011.\n\n6. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že žalobca si v podaní doručenom dňa 11.6.2014 uplatnil aj\nzosplatnenú sumu úrokov z omeškania k uplatnenému nároku vo výške 1.004,24 eura, ktorá bola\nsúčasťou pripustenej zmeny petitu žaloby. Na pojednávaní dňa 27.1.2023 žiadal právneho zástupcu\nžalobcu o presnú špecifikáciu takto uplatneného nároku. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní na\ntakúto požiadavku reagovať nevedel s tým, že požiadal o poskytnutie lehoty na doručenie špecifikácie\nv písomnej forme. Následne žalobca síce doručil dňa 13.2.2023 písomné vyjadrenie vo veci, avšak svoj\nnárok na úroky z omeškania uplatnené pevnou sumou 1.004,24 eura žiadnym spôsobom nešpecifikoval.\nS ohľadom na žalovaným vznesenú námietku premlčania, ktorú súd vyhodnotil čiastočne ako dôvodnú\ntak, ako bolo uvedené vyššie\n(za niektoré mesiace dotknutého obdobia), keďže žalobca\naj napriek výzve nešpecifikoval, čo presne a v akých sumách tvorí uvedenú zosplatnenú časť úrokov\nz omeškania v sume 1.004,24 eura, súd prvej inštancie námietku premlčania vo vzťahu k uvedenej\nčasti nároku nemohol posúdiť; tento nárok žalobcu z dôvodu nemožnosti posúdenia jeho dôvodnosti\npreto zamietol. Dodal, že nakoľko si žalobca po čiastočnom späťvzatí žaloby podaním doručeným dňa\n11.1.2023 uplatňoval úroky z omeškania vyjadrené percentuálnou sadzbou odo dňa vzniku omeškania\n(odo dňa nasledujúceho po dni, kedy mala byť mzda za uvedený mesiac vyplatená do zaplatenia), išlo\no duplicitné uplatnenie rovnakého nároku v uvedenej zosplatnenej časti.\n7. Súd prvej inštancie nevzhliadol žalovaným uplatnenú námietku premlčania za rozpornú s dobrými\nmravmi, ako tvrdil žalobca. Uviedol, že výkon práva namietať premlčanie môže byť považovaný za výkon\nv rozpore s dobrými mravmi, len ak jeho cieľom bolo poškodiť iného účastníka právneho vzťahu, pretože\nv takom prípade by mohlo ísť o výraz zneužitia subjektívneho práva práve voči druhému účastníkovi.\nUplatnenie námietky premlčania v rozopre s dobrými mravmi si vyžadujú výnimočné okolnosti, a to už\naj s poukazom na to, že práve inštitút premlčania prispieva k právnej istote, je zákonným inštitútom\npoužiteľným k akémukoľvek právu, ktoré sa premlčuje. Konflikt medzi vznesením námietky premlčania\na dobrými mravmi možno konštatovať len výnimočne a v hraničných prípadoch. Súd prvej inštancie po\nposúdení všetkých okolností dospel k záveru, že v prejednávanej veci o takýto prípad nejde a žalovaným\nvznesená námietka premlčania nie je v rozpore s dobrými mravmi. Žalobca mal možnosť kedykoľvek,\npodľa svojho uváženia, uplatniť svoje nároky na súde, pričom žalovaný žiadnym spôsobom neovplyvnil,\nkedy žalobca podal pôvodnú žalobu ani kedy doručil súdu návrh na zmenu žaloby, resp. žalobca žiadne\ntakéto skutočnosti v konaní nepreukázal.\n8. V ďalšom sa súd prvej inštancie zaoberal otázkou odmeňovania žalobcu za časový úsek označený\nžalovaným ako „odpočinok na pracovisku“. V nadväznosti na to, že sporný časový úsek posúdil ako\nneaktívnu časť pracovnej pohotovosti, súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovi zaň patrí v\nobdobí do 31.8.2011 mzda vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy, najmenej však vo výške\nminimálneho mzdového nároku ustanoveného v § 120 ods. 4 Zákonníka práce v eurách za hodinu pre\nprvý stupeň náročnosti práce podľa § 96 ods. 3 Zákonníka práce účinného do 31.8.2011. Od 1.9.2011\nv zmysle novelizovaného ustanovenia § 96 ods. 3 Zákonníka práce patrí žalobcovi mzda vo výške\npomernej časti základnej zložky mzdy, najmenej však vo výške minimálnej mzdy v eurách za hodinu\npodľa osobitného predpisu. V nadväznosti na uvedené medzi stranami bolo sporné, ako je potrebné\nvykladať pojem „pomerná časť základnej zložky mzdy“, ktorý nie je expressis verbis zákonodarcom\ndefinovaný.\n9. Žalovaný pri stanovení výšky hodinovej náhrady za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti vychádzal\nzo Smernice pre odmeňovanie zamestnancov ŽSR č. 341/2004/105-0 510, ktorá je súčasťou Kolektívnej\nzmluvy ŽSR, upravujúcej výšku hodinovej náhrady mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti v roku\n2009 vo výške 1,89 eura, v roku 2010 vo výške 1,97 eura a v roku 2011 vo výške 2,03 eura za hodinu, keď\nmal za to, že pomerná časť základnej zložky mzdy za pohotovosť na pracovisku zodpovedala dohode v\npredmetnej Smernici. Žalobca pri vyčíslení svojho nároku vychádzal z metodiky znalkyne R.. K.. X. N. v\njej znaleckom posudku č. 6/2016, vyhotovenom v konaní vedenom na súde prvej inštancie pod\nsp.\nzn. 19Cpr/7/2012 v obdobnej veci. Na podporu dôvodnosti takto uplatneného nároku poukázal na závery\nmenovanej znalkyne vyslovené v tomto znaleckom posudku, ako aj právne názory na odmeňovanie\npracovnej pohotovosti publikované v odbornom článku K.. Y., podľa ktorých pomerná časť základnej\nzložky mzdy je presne určiteľnou časťou mzdy a zákonné minimum sa použije len prípade, ak pomerná\nčasť základnej zložky mzdy je pod jeho úroveň. Žalobca mal za to, že ak zo znaleckého dokazovania a\npotvrdenej metodiky vyplýva, že žalovaný vyplácal podľa kolektívnej zmluvy menej než je zákonný limit,\nnie je možné na túto časť kolektívnej zmluvy odkazovať.\n\n10. Súd prvej inštancie sa stotožnil s tvrdením žalobcu, že v prípade pomernej časti základnej zložky\nmzdy ide o presne určiteľnú časť mzdy. Za základnú zložku mzdy je potrebné v zmysle § 119\nods. 3 Zákonníka práce považovať tú zložku mzdy, ktorá je poskytovaná podľa odpracovaného času\nalebo dosiahnutého výkonu. Pod pojmom pomerná časť základnej zložky mzdy je potrebné chápať\nsumu zodpovedajúcu času pracovnej pohotovosti na pracovisku odvislú od toho, či je zamestnanec\nodmeňovaný formou mesačnej mzdy alebo formou hodinovej tarifnej mzdy prípadne úkolovou formou. V\nprípade odmeňovania zamestnanca formou mesačnej mzdy, tak ako tomu bolo u žalobcu, sa pomernou\nčasťou rozumie časť mesačnej mzdy zodpovedajúca podielu počtu hodín neaktívnej časti pracovnej\npohotovosti na pracovisku z mesačného fondu pracovného času pre ustanovený týždenný pracovný\nčas. Z gramatického výkladu § 96 ods. 3 Zákonníka práce možno vyvodiť, že zákonné minimum pre\nodmeňovanie neaktívnej časti pracovnej pohotovosti je aplikovateľné len v prípade, ak základná zložka\nmzdy je dohodnutá nižšou sumou, ako je minimálna mzda. Súd prvej inštancie sa preto nestotožnil\ns procesnou obranou žalovaného, že zákon neurčuje pomernú časť základnej zložky mzdy a jej\nvýpočet, a že z uvedeného dôvodu je stanovenie pomernej časti základnej zložky mzdy ako odmeny\nza neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na dohode medzi zamestnancom a zamestnávateľom. Tak\nako už bolo uvedené vyššie, žalovaný postupoval pri určovaní výšky mzdových nárokov za predmetné\nobdobie neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na základe Smernice pre odmeňovanie zamestnancov\nŽSR č. 341/2004/105- O 510, ktorá je súčasťou Kolektívnej zmluvy ŽSR, avšak takéto určenie by\nbolo oprávnené len ak by základná zložka mzdy bola nižšia ako zákonom garantovaný minimálny\nnárok, k čomu súd prvej inštancie poukázal na závery znalkyne R.. K.. N.K. v znaleckom posudku č.\n6/2016 vypracovanom v obdobnom konaní vedenom pod sp. zn. 19Cpr/7/2012. Znalkyňa v citovanom\nznaleckom posudku konštatovala nesprávnosť postupu žalovaného pri určení mzdy za neaktívnu\nčasť pracovnej pohotovosti, keď zamestnávateľ pri jej určení v kolektívnej zmluve síce garantoval\nminimálne nároky kladené na odmeňovanie neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku, ale\nvôbec sa nezaoberal skutočnosťou, či pomerná časť základnej zložky mzdy nie je vyššia ako jej\ngarancia v právnom predpise. Kolektívna zmluva a Smernica pre odmeňovanie zamestnancov priznáva\nzamestnancom nárok na mzdu za pracovnú pohotovosť vo výške zákonného minima v § 96 ods. 3\nZákonníka práce, avšak nezohľadňuje situáciu, že u niektorých zamestnancov môže byť pomerná časť\nzákladnej zložky mzdy vyššia ako minimálna mzda, v dôsledku čoho priznáva zamestnancom nárok na\nmzdu v nižšej výške, ako je v § 96 ods. 3 Zákonníka práce. Prihliadajúc na § 231 ods. 1 Zákonníka práce\na § 4 ods. 2 zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní súd prvej inštancie potom dospel k záveru,\nže predmetná Smernica je v tejto časti neplatnou a postup žalovaného pri stanovení výšky náhrady mzdy\nza neaktívnu časť pracovnej pohotovosti žalobcu v žalovanom období podľa tejto Smernice, ktorá je\nsúčasťou Kolektívnej zmluvy ŽSR, nebol súladný so zákonom, keď takáto úprava mzdových podmienok\nbola v porovnaní s úpravou mzdových nárokov zamestnancov zakotvených v Zákonníku práce menej\nvýhodnou.\n11. Pokiaľ ide o výšku a výpočet náhrady mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti za nepremlčané\nobdobie máj 2011 až november 2011, žalobca presne určil výšku žalovanej sumy za každý mesiac\nuplatneného obdobia vo svojom podaní doručenom dňa 11.1.2023, pričom žalovaný po oboznámení sa\ns týmto podaním a preverení tento výpočet, pokiaľ ide o vyčíslenie jednotlivých súm, žiadnym spôsobom\nnenamietal (sporoval len dôvodnosť nároku ako takého). Žalobca si uplatnil nárok na doplatok za mesiac\nmáj 2011 v sume 61,51 eura, za mesiac jún 2011 v sume 76,68 eura, za mesiac júl 2011 v sume 54,97\neura, za mesiac august 2011 v sume 78,52 eura, za mesiac september 2011 v sume 79,93 eura, za\nmesiac október 2011 v sume 65,62 eura a za mesiac november 2011 v sume 79,93 eura. Vzhľadom\nna uvedené súd prvej inštancie priznal žalobcovi mzdový nárok - doplatok mzdy za neaktívnu časť\npracovnej pohotovosti za uvedené nepremlčané obdobie v celkovej výške 497,16 eura, pričom nároky\nza ostatné mesiace uplatneného obdobia z dôvodu premlčania zamietol.\n12. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalobca si uplatnil aj nárok na úrok z omeškania vyjadrený\npercentuálnou sadzbou od vzniku omeškania s výplatou jednotlivých súm mesačne od 13.-teho dňa v\npríslušnom mesiaci do zaplatenia, a to za každý mesiac uplatneného obdobia, ktorý žalovaný okrem\ndôvodnosti hlavného nároku ako takého inak nesporoval. Nevyplatením plnej mzdy za neaktívnu časť\npracovnej pohotovosti za obdobie máj 2011 až november 2011 v lehote splatnosti sa žalovaný dostal\ndo omeškania, preto ho súd prvej inštancie zaviazal aj na zaplatenie uplatneného úroku z omeškania v\nzmysle § 1 ods. 4 Zákonníka práce, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka vo výške určenej podľa § 3\nv spojení s § 10c nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., t. j. vo výške 9 % ročne z výšky nedoplatku mzdy za\npríslušný mesiac, a to vždy počnúc 13.-tym dňom v mesiaci (ako dňom nasledujúcim po dni splatnosti\n\nmzdy u žalovaného) do zaplatenia. Vo zvyšku súd prvej inštancie nárok na úroky z omeškania za ostatné\nmesiace uplatneného obdobia pre premlčanie nároku ako takého zamietol, keďže vo všeobecnosti úroky\nz omeškania ako príslušenstvo pohľadávky majú akcesorickú povahu, a preto musia sledovať osud istiny\npohľadávky.\n13. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na § 255 ods. 1, 2,\n§ 256 ods.\n1, § 262 ods. 1, 2 CSP. Uviedol, že žalobca sa v konaní po rozšírení žaloby domáhal voči žalovanému\nzaplatenia istiny 4.410,45 eura s príslušenstvom. Konanie v časti o zaplatenie istiny 2.307,66 eura\nzastavil na základe čiastočného späťvzatia žaloby žalobcom z dôvodu nesprávneho vyčíslenia žalobou\nuplatneného nároku, čiže nie pre správanie žalovaného\n- zastavenie konania v tejto časti\nteda procesne zavinil žalobca, a preto v tejto časti vznikol nárok na náhradu trov konania žalovanému.\nŽalobcovi priznal nárok na zaplatenie sumy 497,16 eura s príslušným úrokom z omeškania a vo zvyšku\nžalobu žalobcu zamietol. Žalobca mal teda v konaní len nepatrný úspech, preto náhrada trov konania by\npatrila žalovanému. Žalovanému však nepriznal nárok na náhradu trov konania, nakoľko tento výslovne\nuviedol, že trovy konania nežiada priznať.\n14. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca odvolanie, podľa obsahu ktorého napadol\nzamietajúci výrok III. a súvisiaci výrok IV. o náhrade trov konania, a žiadal rozsudok v napadnutej\nčasti zmeniť a žalovanému uložiť povinnosť zaplatiť mu celkovo 2.102,79 eura s úrokmi z omeškania a\npriznať mu voči žalovanému nárok na náhradu trov celého konania v rozsahu 100 %, resp. rozsudok v\nnapadnutej časti zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Ako odvolací dôvod uviedol\ndôvod podľa § 365 písm. f) CSP, keď súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil jeho podanie z 19.12.2022\na prišiel k nesprávnemu záveru, že žalobca nešpecifikoval čo presne a v akých sumách tvorí uvedenú\nzosplatnenú časť úrokov z omeškania v sume 1.004,24 eura a že išlo o duplicitné uplatnenie rovnakého\nnároku v uvedenej zosplatnenej časti, keďže žalobca v podaní výslovne uviedol, že po novom určené\npercentuálne úroky z omeškania prevyšujú a zahŕňajú v sebe v minulosti uplatnené úroky z omeškania\nurčené pevnou sumou. Ako ďalší uviedol odvolací dôvod podľa § 365 písm. h) CSP, keď súd prvej\ninštancie nesprávne interpretoval § 101 Občianskeho zákonníka v spojení s § 140 ods. 1 a 2 CSP a\nnesprávne vyhodnotil uplatnenie námietky premlčania, nakoľko nezapočítal do nepremlčaných nárokov\nnárok uplatnený samotnou žalobou.\n15. Záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého napriek výzve nešpecifikoval, čo presne a v akých sumách\ntvorí uvedenú zosplatnenú časť úrokov z omeškania v sume 1.004,24 eura, mal žalobca za nesprávny.\nV podaní zo dňa 19.12.2022 uviedol, že žiada svoje súhrnné vyjadrenie posúdiť v časti vyčíslenia úrokov\nz omeškania v percentuálnej výške za počet dní od splatnosti tej, ktorej sumy do zaplatenia, ako zmenu\nžaloby, meniac a rozširujúc tým uplatnené úroky z omeškania určené pevnou sumou vo výške 1.004,45\neura, keďže po novom určené percentuálne úroky z omeškania prevyšujú a zahŕňajú v sebe v minulosti\nuplatnené úroky z omeškania určené pevnou sumou. V uvedenom podaní tak konkrétne uviedol, čo\nvšetko zahŕňa uvedený úrok z omeškania, ako aj skutočnosť, že po novom určené percentuálne úroky z\nomeškania prevyšujú a zahŕňajú v sebe v minulosti uplatnené úroky z omeškania určené pevnou sumou.\nSúd prvej inštancie tak pri rozhodovaní vo veci samej nesprávne vyhodnotil písomné vyjadrenia žalobcu,\nčím je naplnený odvolací dôvod podľa § 365 písm. f) CSP.\n16. K akceptácii námietky premlčania s tým, že žalobca dostatočne neodôvodnil rozpor námietky\npremlčania s dobrými mravmi uviedol, že presný výpočet nároku vychádzal z náročného odborného\nposúdenia, keďže samotný výklad sporného ustanovenia o odmene vo výške pomernej časti základnej\nzložky mzdy (§ 96 ods. 3 Zákonníka práce), bol ohniskom sporu. V tejto otázke bolo nutné vyhotoviť\nznalecký posudok, ktorý bol vyhotovený R.. K. X. N. v obdobnom konaní vedenom na súde prvej inštancie\npod sp. zn. 19Cpr/7/2012. Až na základe tohto znaleckého posudku bolo možné presne špecifikovať\nnároky žalobcu v tomto konaní, a preto prišlo k poslednej úprave vyčíslenia žalobcovho nároku na\nvýpočet, ktorý vychádzal z rovnice výpočtu odmeny za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti podľa\ntohto znaleckého posudku. Podľa žalobcu ide o nejednoznačnú situáciu, kedy síce otázkou je správny\nvýklad a aplikácia zákonného ustanovenia (§ 96 ods. 3 Zákonníka práce), ktorá sa môže na prvý\npohľad javiť ako otázka právna, spadajúca do gescie súdneho rozhodovania a opierajúca sa o prípadnú\nexistujúcu judikatúru, avšak samotný súd vo veci žalobcu Y. Š. vyhodnotil, že je potrebné vyhotoviť\nznalecký posudok odborníkom z odvetvia účtovníctvo a daňovníctvo/personalistika, za účelom zistenia\nsprávneho matematického výpočtu odmeny za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti vyplývajúceho\nzo zákonného ustanovenia gramaticky konštruovaného ako „pomerná časť základnej zložky mzdy.“\n\nSamotný žalovaný po procesnej rovine napadol tento znalecký posudok s argumentom, že nemožno\nvykonať znalecké dokazovanie v otázke právnej, ktorá je predmetnom právneho výkladu. Žalobca\nz dôvodu tejto nejednoznačnosti taktiež prvotne nemal vedomosť, že pri otázke správnej aplikácie\nustanovenia\n§ 96 ods. 3 Zákonníka práce nejde výlučne o otázku právneho výkladu,\na je potrebné vyhotoviť znalecký posudok znalca z odboru účtovníctvo a daňovníctvo/personalistika.\nŽalobca sa preto spoliehal na zásadu iura novit curia, a mal za to, že súd rozhodne o jeho nároku po\nprávnom posúdení správneho výkladu predmetného ustanovenia o odmene za neaktívnu časť pracovnej\npohotovosti. Poukázal na § 319 CSP, podľa ktorého v individuálnych pracovnoprávnych sporoch súd\nvykoná aj dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Použitím\nad absurdum, v konaniach zamestnanca proti zamestnávateľovi stačí zo strany zamestnanca uviesť\nnapr. skutočnosť, že mu nebola vyplatená mzda v plnej výške, za aké obdobie, spolu so základným\nodôvodnením, prečo sa nazdáva, že tomu tak je, a žalobný petit. Žalobca už v pôvodnej žalobe\nuviedol, že mu nebola vyplatená mzda vo výške, v akej mu mala byť vyplatená, a túto povinnosť si\nsplnil. Na základe vyššie uvedeného preto žalobca neuplatnil nárok v jeho správnom výpočte (podľa\nznaleckého posudku) skôr - nedisponoval spôsobom správneho výpočtu, a nevedel že na správny výklad\nustanovenia § 96 ods. 3 Zákonníka práce je potrebné vyhotoviť znalecký posudok, a nejde len o otázku\nprávneho posúdenia. Žalobca preto trval na tom, že námietka premlčania vznesená žalovaným je v\nprípade žalobcu v rozpore s dobrými mravmi; uvedené vyhodnotil súd prvej inštancie po právnej rovine\nnesprávne.\n17. Záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého neprihliadal na nároky za obdobie 8/2009 - 4/2011\nuplatnené v podaní žalobcu zo dňa 10.6.2014 vnímal žalobca ako rozporný so zákonom, nakoľko v\nzmysle § 140 ods. 1 a 2 CSP zmenou žaloby je rozšírenie uplatneného práva, uplatnenie iného práva\nalebo podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností. Žalobca mal za to, že zmena právnej\nkvalifikácie nároku zo strany žalobcu nie je zmenou žaloby, nakoľko právna kvalifikácia uvedená v žalobe\nnie je pre súd právne záväzná, keďže civilné konanie vychádza z princípu iura novit curia. Zmena\nprávnej kvalifikácie uplatneného nároku počas súdneho konania nemôže mať vplyv na premlčanie\nuplatneného práva. Žalobca ďalej uviedol, že občianske súdne konanie je ovládané zásadou iura novit\ncuria (práva pozná súd). Účastníci konania nie sú povinní uplatnený nárok, ani obranu proti nemu, právne\nkvalifikovať, pretože právna kvalifikácia veci je vecou súdu. Musia ale uviesť rozhodné skutočnosti,\nktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd tak skúma,\nči tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície\ntejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie, prípadne určiť, či tu žalobcom požadovaný právny\nvzťah alebo právo je alebo nie je alebo potvrdiť také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe\nvyhovené. Ak účastník uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje ním tvrdený nárok alebo\nobranu proti nemu, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný\nprávnym názorom účastníka a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený\na súdom zistený skutkový stav dopadajú. Žalobca mal za to, že počas konania boli skutkové tvrdenia\nv podstatných rysoch konzistentné. Počas konania došlo k dvom zmenám žaloby, a to v podaní z\n10.6.2014 a v podaní z 19.12.2022, kedy si žalobca najprv uplatnil vyššiu sumu, pričom neskoršie\nuplatnenie nároku v širšom rozsahu nemá vplyv na prerušenie premlčacej doby ku skôr uplatnenej časti\nnároku.\n18. Súd prvej inštancie podľa žalobcu opomenul skutočnosť, že žalovaný uhradil žalobcovi časť nároku\nna mzdu za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, pričom pri úhrade jasne nešpecifikoval, aký nárok je\nuspokojovaný. V takom prípade mal súd prvej inštancie aplikovať\n§ 34 Zákonníka práce, podľa\nktorého platí, že v prípade, ak je zamestnávateľ povinný uspokojiť viac peňažných nárokov zamestnanca,\npričom poskytnuté plnenie nestačí na vyrovnanie všetkých peňažných nárokov, má sa za to, že je\nuspokojený nárok najskôr splatný, pokiaľ zamestnávateľ pri plnení výslovne nevyhlási, že uspokojuje\niný nárok.\n19. Žalobca si z titulu nedoplatkov na mzde riadne uplatnil žalobou doručenou súdu dňa 14.9.2012\nsumu 1.139,97 eura, podaním zo dňa 10.6.2014 sumu 4.140,45 eura a úrok z omeškania vo výške\n1.004,24 eura, podaním zo dňa 19.12.2022 sumu 2.102,79 eura spolu s úrokmi z omeškania určených\npercentuálne od dátumov splatnosti jednotlivých výplat. Všetky tieto podania bez ohľadu na presnosť\nprávnej kvalifikácie majú za následok pretnutie plynutia premlčacej lehoty 3 roky spätne od každého\nz podaní a vo výške, akou bola žaloba, resp. jej modifikácia uplatnená. Súd prvej inštancie priznal\nnedoplatky na mzde uplatnené podaním žalobcu za obdobie od 5/2011 do 11/2011. Podaním zo dňa\n\n19.12.2022 žalobca síce zmenil uplatnený výpočet úrokov z omeškania na úroky z omeškania určené\npercentuálne od dátumu splatnosti jednotlivých výplat, avšak po procesnej rovine netreba opomenúť, že\naj podaním zo dňa 10.6.2014 a uplatnením úrokov z omeškania pevnou sumou vo výške 1.004.24 eura\nprišlo k „pretnutiu“ plynutia premlčacej lehoty. Súd prvej inštancie uviedol, že zo strany žalobcu nebolo\nzrejmé, či posledné vyčíslené úroky z omeškania percentuálnou sadzbou konzumujú skôr vyčíslené\núroky z omeškania. Úroky vyčíslené pevnou sumou v predchádzajúcich podaniach boli zákonným\núrokom vypočítaným k dátumu kreovania príslušného podania z istiny, ktorá bola požadovaná v danom\npodaní. Percentuálne vyčíslené úroky poslednou zmenu žaloby v sebe teda konzumujú úroky uplatnené\npevnou sumou. Z tohto dôvodu však nemôžu byť takto uplatnené úroky premlčané do výšky, v akej boli\nuplatnené pevnou sumou, keďže týmto uplatnením nároku prišlo k pretnutiu premlčacej doby. Súd prvej\ninštancie podľa žalobcu opomenul, že nepremlčanou taktiež nemôže byť suma uplatnená samotnou\nžalobou vo výške 1.139,97 eura a v podaní zo dňa 10.6.2014 vo výške 4.410,45 eura, bez ohľadu\nna jej právnu kvalifikáciu. Žalobca v nej dostatočne špecifikoval, že ide o nedoplatky na mzde, a pri\naplikácii zásady iura novit curia je právna kvalifikácia nároku zo strany žalobcu bez právnej relevancie.\nZároveň má žalobca nárok aj na úroky z omeškania vyčíslené percentuálnym úrokom z uplatnených\nnepremlčaných istín - 3 roky spätne od uplatnenia týchto úrokov percentuálnym vyčíslením, podaním\nzo dňa 19.12.2022. Podľa záveru súdu prvej inštancie sú oprávnené iba nároky žalobcu na istiny\npozostávajúce z nedoplatkov na mzde vo výplatných termínoch za jún až december 2011, spolu vo výške\n497,16 eura, a z týchto vypočítal úroky z omeškania. Úroky z omeškania však nesprávne priznal iba z\nistín za mesiace jún až december 2011, t. j. pokrývajúc výplatné termíny istín 3 roky spätne od podania\n10.6.2014 z titulu premlčania. Žalobca svojimi podaniami bez premlčania uplatnil aj nároky za výplatné\ntermíny predchádzajúce máju 2011, do výšky 1.139,97 eura žalobou a v podaní zo dňa 10.6.2014 vo\nvýške 4.410,45 eura. Z tohto dôvodu má nárok aj na úroky z omeškania v zmysle pripustenej zmeny\nžaloby z týchto istín (po priradení k jednotlivým výplatným termínom), hoc aj iba za nepremlčaný časový\núsek 3 rokov spätne od uplatnenia percentuálnych úrokov z jednotlivých istín. Napr. ak má žalobca nárok\nna vyplatenie istiny vo výške 76,68 eura za apríl 2011, a úrok z omeškania z tejto istiny si uplatnil až\npodaním zo dňa 19.12.2022, vo výške 9 % ročne zo 76,68 eura od 13.4.2011 do zaplatenia, nepremlčuje\nsa nárok na tento úrok z omeškania za obdobie 3 roky spätne od 19.12.2022, t. j. nárok na úrok z\nomeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 76,68 eura od 19.12.2019 do zaplatenia. Žalobca tak má\nnepremlčaný nárok na úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 76,68 eura od 19.12.2019 do\nzaplatenia (3 roky spätne od jeho nepremlčaného uplatnenia podaním z 16.10.2021) - z istiny splatnej\ndňa 13.4.2011. Uvedené platí aj pre úroky z omeškania z ostatných mesiacov istiny, ktoré si žalobca\nriadne uplatnil, teda istiny, ktoré pokrýva suma uplatnená žalobou vo výške 1.139,97 eura žalobou a v\npodaní zo dňa 10.6.2014 vo výške 4.410,45 eura. Súd prvej inštancie tak podľa žalobcu pri rozhodovaní\nvychádzal z nesprávneho právneho posúdenia § 101 Občianskeho zákonníka v spojení s § 140 ods. 1\na 2 CSP, čím je zároveň naplnený odvolací dôvod podľa § 365 písm. h) CSP.\n20. Proti výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný a žiadal rozsudok v\nnapadnutej časti zmeniť a žalobu zamietnuť. Uviedol, že základnou povinnosťou žalobcu v konaní je\npovinnosť tvrdiť relevantné skutočnosti v rozsahu, aby bolo možné posúdiť dôvodnosť uplatneného\nnároku. Predpokladom úspešnosti žaloby je teda (i) najskôr relevantné skutočnosti tvrdiť a (ii) potom ich\npreukázať príslušnými listinnými alebo inými dôkazmi. Povinnosť tvrdenia nazývaná i bremenom tvrdenia\nje primárnou povinnosťou žalobcu ako strany sporu, ktorý iniciuje súdne konanie. Ako iniciátor súdneho\nsporu by mal žalobca vedieť, z akého dôvodu si uplatňuje určitý nárok voči protistrane a tieto dôvody\nnáležite prezentovať už v samotnej žalobe a neposkytovať súdu len všeobecne formulované vysvetlenia\nbez vzťahu ku konkrétnym skutkovým okolnostiam a tvrdeniam potrebným pre posúdenie uplatneného\nnároku. Absencia týchto dôvodov robí nárok žalobcu nepreskúmateľným a odníma protistrane možnosť\nadekvátne sa voči takémuto nedostatočnému návrhu - tvrdeniu - brániť, keďže nepozná dôvody a\nrozhodné skutočnosti, pre ktoré sa voči nemu konanie vedie, a z ktorých žalobca vychádza pri uplatnení\nsi svojho nároku práve v požadovanej výške uvedenej v žalobe (resp. jej zmene). Tvrdenie rozhodných\nskutočností stranou nie je súdom vynútiteľné. Súd nemôže nahrádzať alebo dotvárať skutkové tvrdenia\nžalobcu o ním uplatnenom nároku a rozhodovať o vlastnej predstave o rozhodujúcich skutkových\nokolnostiach. Najvyšší súd Slovenskej republiky k tomu uvádza, že okruh rozhodujúcich skutočností,\nktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou\nhmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne\nurčuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa\ndôkazného bremena. Tak napríklad v konaní o zaplatenie dlhu z určitej zmluvy má žalobca (veriteľ)\npovinnosť bremeno tvrdenia v tom, že so žalovaným (dlžníkom) uzavrel zmluvu, že na jej základe\n\nposkytol žalovanému určité plnenie a že žalovaný za toto plnenie neposkytol riadne a včas dohodnutú\nnáhradu (odplatu). Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené\nskutočnosti; žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno preukázať uzavretie zmluvy a poskytnutie plnenia podľa\nnej. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno\ndôkazu (rozsudok z 22. septembra 2010, sp. zn. 3 M Cdo 6/2010).\n21. Týmto požiadavkám žalobca, podľa názoru žalovaného, neučinil zadosť. Žalobou doručenou dňa\n14.9.2012 sa žalobca od žalovaného domáhal zaplatenia sumy vo výške 1.139,97 eura, ako aj\nnáhrady trov konania. Svoj nárok odôvodnil tým, že na základe písomnej pracovnej zmluvy vykonáva\npre žalovaného funkciu hasiča. Pracovný deň žalobcu trval 24 hodín a po ňom nasledovala 48hodinová prestávka mimo pracoviska. Pracovná činnosť bola určená Denným poriadkom, ktorý bol pre\nžalobcu záväzný. Na základe novely Zákonníka práce účinnej od 1.9.2007 zmenil žalovaný rozloženie\npracovného času a vydal nový Denný poriadok účinný od 1.9.2007, v ktorom zaviedol tzv. „Odpočinok\nna pracovisku“ v čase od 18:00 hod. do 24:00 hod., za obdobie, ktoré žalobcovi nevyplácal žiadnu mzdu,\nani náhradu mzdy. Žalobca mal za to, že za uvedené obdobie mu patrí náhrada mzdy minimálne v\nrozsahu pracovnej pohotovosti. Podaním doručeným súdu dňa 16.1.2013 žalobca špecifikoval skutkovo\naj právne ním uplatnený nárok tak, že požaduje žalovanú sumu ako nedoplatok nárokovaných mzdových\nnáhrad, a to konkrétne nárok na náhradu za pracovnú pohotovosť podľa § 96 ods. 5 Zákonníka práce\nza každú hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti mimo pracoviska vo výške najmenej 20 %\nminimálnej mzdy v eurách za hodinu podľa osobitného predpisu. Túto náhradu požadoval žalobca za\nobdobie od septembra 2009 do júla 2011. Spolu s tým požadoval žalobca aj príslušný zákonný úrok z\nomeškania. Výplatným dňom bol 15. deň kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, za ktorý sa\nvyplácala mzda, od ktorého žalobca požadoval úrok z omeškania. Úrok z omeškania vyčíslil žalobca\nza mesiace august, september, október, november a december 2009 vo výške spolu 132,86 eura, za\nrok 2010 vo výške 251,50 eura, za rok 2011 vo výške 143 eur , teda spolu vo výške 527,36 eura.\nPodaním zo dňa 10.6.2014 doručeným súdu dňa 11.6.2014 žalobca rozšíril žalobou uplatnený nárok\ntak, že žiadal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu istinu vo výške 4.410,45 eura a zvyšný\núrok z omeškania vo výške 1.004,24 eura. Žalobca ním uplatnený nárok odôvodnil tak, že žalovaný\nvyplácal žalobcovi v rozpore s § 4 ods. 6 zákona č. 462/2007 Z. z. hodinovú tarifnú mzdu v roku 2009\nvo výške 1,89 eura a mala mu byť vyplatená hodinová tarifná mzda vo výške 3,25 eura, v roku 2010\nvo výške 1,97 eura a mala mu byť vyplatená hodinová tarifná mzda vo výške 3,39 eura, v roku 2011 vo\nvýške 2,03 eura a mala mu byť vyplatená hodinová tarifná mzda vo výške 3,50 eura, v roku 2012 vo\nvýške 2,09 eura a mala mu byť vyplatená hodinová tarifná mzda vo výške 3,55 eura a v roku 2013 vo\nvýške 2,16 eura a mala mu byť vyplatená hodinová tarifná mzda vo výške 3,83 eura. Uvedené vyplývalo\nzo záverov Inšpektorátu práce Žilina, ktorý vykonal u žalovaného inšpekciu na základe podnetu zo\ndňa 15.01.2013. Žalobca uviedol, že hodnota dlžnej sumy, ktorú žiada pri siedmej tarifnej triede sa\nzvýši na pohľadávku cca 5.414,69 eura, ktorá pozostáva z istiny 4.410,45 eura a úroku z omeškania\nvo výške 1.004,24 eura. V súhrnom vyjadrení k veci zo dňa 19.12.2022, doručenom dňa 11.1.2023,\nžalobca s poukazom na rozhodnutia v obdobných veciach označil za rozhodujúce znenie § 96 ods. 3\nZákonníka práce, ktorý určuje, že zamestnancovi patrí za každú hodinu neaktívnej pracovnej pohotovosti\nna pracovisku mzda vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy. Zároveň aj určuje jej minimálnu\nvýšku a to tak, že táto nesmie byť nižšia ako minimálna mzda. Výšku základnej zložky mzdy žalobcu\nje možné určiť podľa vzorca: Mesačná mzda / Fond pracovného času x Počet hodín neaktívnej časti\npracovnej pohotovosti. Počty hodín pracovnej pohotovosti boli použité z tabuliek evidencie pracovného\nčasu, ktorý predložil žalovaný. Určenie už zaplatených častí vychádza z kolektívnej zmluvy. Keďže\nostatné vyčíslenie nárokov žalobcu vychádzalo z nesprávne určeného fondu pracovného času pre\nten-ktorý mesiac, žalobca týmto podaním upresňuje výpočet svojich nárokov. Žalobca pred začatím\nprvého pojednávania vo veci a predbežným prejednaním sporu podaním doručeným dňa 11.1.2023\nzobral žalobu čiastočne späť z dôvodu svojho nesprávneho výpočtu nároku, a to v časti istiny vo výške\n2.307,66 eura. Zároveň výslovne uviedol, že späťvzatie sa nevzťahuje na úroky z omeškania uplatnené\npevnou sumou. Žalobca podaním doručeným súdu dňa 13.2.2023 upresnil svoje súhrnné vyjadrenie zo\ndňa 19.12.2022 a žiadal, aby súd predmetné súhrnné vyjadrenie považoval po procesnej rovine ako\nčiastočné späťvzatie žaloby, a to v rozsahu istiny vo výške 2.307,66 eura (4.410,45 eura uplatnených\nv rozšírení žaloby zo dňa 11.06.2014 mínus 2.102,79 eura, predstavujúcich výšku istiny vypočítanú v\nzmysle výpočtu podľa znaleckého posudku, ktorá je aktuálne žalobcom uplatňovaná). Uviedol, že pokiaľ\nide o úroky z omeškania uplatnené pevnou sumou, na uvedený nárok sa čiastočné späťvzatie žaloby\nnevzťahuje. Zároveň žalobca žiadal, aby súd predmetné súhrnné vyjadrenie posúdil v časti vyčíslenia\núrokov z omeškania v percentuálnej výške za počet dní od splatnosti tej ktorej sumy do zaplatenia, ako\n\nzmenu žaloby, meniac a rozširujúc tým uplatnené úroky z omeškania určené pevnou sumou, keďže po\nnovom určené percentuálne úroky z omeškania prevyšujú a zahŕňajú v sebe v minulosti uplatnené úroky\nz omeškania určené pevnou sumou. K výzve súdu na špecifikáciu sumy úrokov z omeškania vyjadrených\npevnou sumou, t. j. 1.004,24 eura uviedol, že pri určovaní úrokov pevnou sumou v predchádzajúcom\nnávrhu na zmenu (rozšírenie) žaloby žalobca vychádzal z nesprávneho výpočtu, a preto nie je potrebné\nnaň z hľadiska spôsobu výpočtu prihliadať, najmä z dôvodu, že súd je viazaný žalobným petitom, nie\nprávnym posúdením žalobcu. Súd prvej inštancie uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 28.4.2023\npripustil zmenu petitu žaloby spočívajúcu v rozšírení nároku v časti príslušenstva, a to o zaplatenie\núrokov z omeškania v zmysle návrhu žalobcu.\n22. Podľa žalovaného nie je postačujúce, že žalobca „iba“ pozmenil právnu kvalifikáciu nároku, príp.\njeho výšku, s odôvodnením, že „súd právo pozná“. Pri posúdení zmeny právneho posúdenia žalovaného\nnároku totiž nejde len o samotnú výšku žalovanej pohľadávky alebo jej časť, ale aj o jej právny základ\nodvíjajúci sa od skutkových tvrdení žalobcu. Podľa súdnej praxe totiž obsah žaloby nie je tvorený výlučne\nžalobným návrhom (petitum), ale aj rozhodujúcimi skutkovými tvrdeniami - opísaním skutkového deja\n(causa petendi). Súd je viazaný petitom žaloby po obsahovej stránke a tento petit je potrebné vykladať v\nsúvislosti so skutkovými tvrdeniami v žalobe. Súd má skúmať celý obsah podanej žaloby, nielen samotný\nžalobný návrh (R 14/2021, uznesenie NS SR z 25.11.2020, sp. zn. 7 Cdo 268/2019). Inými slovami,\ndôvodnosť žaloby a jej právne posúdenie vykonáva súd v kontexte skutkových tvrdení žalobcu. Preto\nsúd prvej inštancie mal posudzovať obsah žaloby z hľadiska toho, či obsahuje skutkové tvrdenia, ktoré\nby boli spôsobilé preukázať žalovaný nárok a už v tomto prvotnom štádiu ak by zistil, že neobsahuje,\nmal žalobu zamietnuť v celom rozsahu.\n23. Podľa názoru žalovaného neboli preukázané podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce\nsa sporu, pričom nielenže neboli preukázané, ale neboli ani riadne tvrdené a počas konania boli aj\nformulovane značne zmätočne a neprehľadne. Žalobca dostatočne neuniesol bremeno tvrdenia, čo bola\nžalobcova prvá procesná povinnosť, ktorú je povinný uniesť. Nestačí, že žalobca určité skutočnosti tvrdil\nv žalobe. Povinnosť tvrdenia sa vzťahuje aj na zmenu žaloby. Podstatou zmeny žaloby potom nemôže\nbyť len úprava petitu, ale aj také uvedenie rozhodujúcich tvrdení, ktoré umožní súdu aj žalovanému\nurobiť si jasnú predstavu, čo sa žaluje a na základe čoho. Súd si jednoducho nemôže domýšľať, čo a\nna základe čoho asi žalobca požaduje. Takto špecifikované podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia\npodľa žalobcu nespĺňajú požiadavky podľa § 132 ods. 1 CSP a § 150 ods. 1 CSP. Zo skutkových tvrdení\nposkytnutých žalobcom vo vzťahu k ním uplatnenému nároku na zaplatenie náhrady za neaktívnu časť\npracovnej pohotovosti podľa názoru žalovaného nebolo možné zistiť, či si žalobca v uplatňovanej výške\njednotlivé mesačné mzdové nároky, tvoriace spolu žalovanú istinu\n(po poslednej úprave)\nuplatnil v týchto sumách dôvodne alebo nie, o úrokoch už ani nehovoriac.\n24. Z dôvodu absencie rozhodujúcich skutkových tvrdení týkajúcich sa žalovaných nárokov, resp. jeho\nčasti vo vzťahu k jednotlivým mesiacom, nemohol súd prvej inštancie objektívne posúdiť dôvodnosť ním\nuplatneného nároku v zmysle § 96 a § 119 Zákonníka práce v spojení s § 1 ods. 4 Zákonníka práce a\n§ 4 ods. 6 zákona č. 462/2007 Z. z., lebo značná neprehľadnosť a chaotický ráz žaloby tomu bránili.\nNapriek tomu tak urobil a tým zjavne pochybil. Žalobca podľa žalovaného riadne nesplnil povinnosť\ntvrdenia, no i napriek tomu súd prvej inštancie (i keď nie v celom rozsahu) jeho žalobu posúdil ako\ndôvodnú, zohľadňujúc pritom namietané premlčanie a výrokom II. mu priznal od žalovaného sumu\n497,16 eura s prísl.\nS prihliadnutím na doposiaľ uvedenú skutkovú vecnú a právnu\nargumentáciu žalovaný považuje argumentáciu súdu prvého stupňa za nedostatočnú, nepresvedčivú,\nnedôvodnú a celkom zjavne aj nesprávnu a teda za nezákonnú, keďže sa v konečnom dôsledku výrok\nrozsudku nerieši spravodlivé usporiadanie vzťahov sporových strán. Napadnutý rozsudok je vo svojom\nvýroku II. a vo svojom odôvodnení vnútorne rozporuplný a nekonzistentný, nerešpektuje všeobecný\nprincíp spravodlivosti a nenapĺňa svoj účel a cieľ spočívajúci v rozumnom, spravodlivom, komplexnom\na konečnom usporiadaní právnych vzťahov medzi sporovými stranami, preto je rozsudok súdu prvej\ninštancie nezákonný a ústavne nonkonformný.\n25. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolaní (§ 379, § 380 ods. 1 CSP) preskúmal rozsudok\nsúdu prvej inštancie v napadnutej časti (t. j. vo výroku II., III. a IV.), prejednal odvolania žalovaného\ni žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že\nodvolania nie sú dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil v zmysle § 378 ods. 1 CSP v spojení s § 219\nods. 3 CSP.\n\n26. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil, pretože je vecne správny a keďže\nsa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutej časti rozsudku, konštatuje\nsprávnosť jej dôvodov (§ 387 ods. 1 a 2 CSP).\n27. Žalovaný svoje odvolanie založil na námietke nedostatkov žaloby spočívajúcich v absencii\nrozhodujúcich skutkových tvrdení, ktoré bránili meritórnemu rozhodnutiu prejednávanej veci; namietol,\nže v žalobe a ďalších podaniach žalobcu chýba vymedzenie rozhodujúcich skutočností v takom\nrozsahu, ktorý by umožňoval o veci rozhodnúť. K uvedenej odvolacej námietke žalovaného odvolací\nsúd uvádza, že nárok uplatnený žalobou je charakterizovaný opísaním skutkových okolností, ktorými\nžalobca svoj nárok zdôvodňuje. Týmto skutkovým základom, ktorý žalobca uvedie v žalobe v spojitosti\nso žalobným petitom, je potom vymedzený základ nároku uplatneného žalobou, ktorý je predmetom\nsporu. Rozhodujúcimi skutočnosťami sa rozumejú údaje, ktoré sú potrebné na to, aby bolo jasné, o\nčom a na akom podklade má súd rozhodnúť. Právny dôvod požadovaného plnenia vyplýva zo súhrnu\nopísania skutkových okolností. Žalobca nie je povinný uviesť ustanovenia zákona alebo iného právneho\npredpisu, ktorým svoj nárok odôvodňuje. Právna kvalifikácia nároku žalobcom nie je pre súd záväzná,\npretože právne posúdenie veci podľa predpisov hmotného práva patrí súdu.\n28. Žalobca sa žalobou zo dňa 14.9.2012 domáhal zaplatenia celkovej sumy 1.139,97 eura ako\nnedoplatku nárokovaných mzdových náhrad (náhrady mzdy minimálne v rozsahu pracovnej pohotovosti\nza obdobie trvania „odpočinku na pracovisku“ v nešpecifikovanej časti žalovanej sumy); zároveň\npožadoval úrok z omeškania (v nešpecifikovanej časti žalovanej sumy). K žalobe priložil tabuľkový\nvýpočet nekorešpondujúci s uplatnenou sumou; výpočet však vychádzal z výšky náhrady za jednu\nhodinu pohotovosti v roku 2009 v sume 1,69 eura, v roku 2010 v sume 1,76 eura a v roku 2011 v\nsume 1,82 eura. V žalobe žalobca uviedol, že žalovaný mu vyplatil väčšiu časť náhrady za pracovnú\npohotovosť. V podaní zo dňa 14.1.2013 označenom ako doplnenie žaloby žalobca uviedol, že si\nuplatňuje žalovanú sumu ako nedoplatok nárokovaných mzdových náhrad, konkrétne nárok na náhradu\nza pracovnú pohotovosť podľa § 96 ods. 5 Zákonníka práce. Za roky 2009 až 2011 mu patrí za neaktívnu\nčasť pracovnej pohotovosti suma 3.088,20 eura, z ktorej si uplatňuje 612,61 eura; uviedol, že žalovaný\npred podaním žaloby uhradil z istiny predstavujúcej nároky zamestnanca na náhradu za pracovnú\npohotovosť zálohovo sumu vo výške 60 %. Požadované úroky z omeškania vyčíslil sumou 527,36\neura (bez bližšej špecifikácie). Uviedol, že sa nevzdáva ostatných nárokov z daného pracovnoprávneho\nvzťahu, najmä nárokov vyplývajúcich z § 4 ods. 6 zákona č. 462/2007 Z. z. Podaním zo dňa 10.6.2014,\nosobne podaným dňa 11.6.2014, žalobca rozšíril žalobu s poukazom na § 4 ods. 6 zákona\nč.\n462/2007 Z. z., keď sumy priznanej mzdy za roky 2009 až 2013 boli nižšie ako sumy mu patriace\npri správnom zaradení v siedmej tarifnej triede; v roku 2009 mu žalovaný priznal tarifnú mzdu 1,89\neura, pričom reálna mzda mala byť 3,25 eura, v roku 2010 mu žalovaný priznal tarifnú mzdu 1,97\neura, pričom reálna mzda mala byť 3,39 eura, v roku 2011 mu žalovaný priznal tarifnú mzdu 2,03 eura,\npričom reálna mzda mala byť 3,50 eura, v roku 2012 mu žalovaný priznal tarifnú mzdu 2,09 eura,\npričom reálna mzda mala byť 3,55 eura, v roku 2013 mu žalovaný priznal tarifnú mzdu 2,16 eura,\npričom reálna mzda mala byť 3,83 eura. Uviedol, že žalovaný mu plnil sumu 1.525,32 eura (bez bližšej\nšpecifikácie); žiadal ho zaviazať na zaplatenie istiny 4.410,45 eura s úrokom z omeškania 1.004,24 eura\n(bez bližšej špecifikácie). Uplatnil si tak doplatenie mzdového nároku nad žalovaným vyplatenou sumou,\nt. j. rozdiel medzi pôvodne žalovanou a žalovaným v priebehu konania vyplatenou mzdou a žalobcom\nnovo vypočítanou výškou mzdy\n(t. j. rozdiel medzi mzdovým nárokom vyčísleným podľa zaradenia\ndo siedmej tarifnej triedy a vyplatenou mzdou. Súd prvej inštancie uznesením č. k. 7C/4/2015-68, zo\ndňa 8.7.2015, v spojení s opravným uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 27.1.2023, pripustil\nzmenu žaloby na zaplatenie istiny 4.410,45 eura a úroku z omeškania 1.004,24 eura. V podaní zo\ndňa 19.12.2022 (doručenom dňa 11.1.2023) žalobca uviedol, že žalovaný mu vyplácal určité platby za\nneaktívnu časť pracovnej pohotovosti (v roku 2010 1,97 eura/hod., v roku 2011 2,03 eura/ hod., v roku\n2012 2,09 eura/ hod.). „Korigoval“ nedoplatok na mzde za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti vo\nvýške 2.102,79 eura s percentuálnym úrokom z omeškania z každej jednotlivej mesačne splatnej sumy;\nzároveň žiadal zaplatenie 1.024,24 eura. V podaní zo dňa 3.2.2022 žalobca uviedol, že podanie zo\ndňa 19.12.2022 predstavuje čiastočné späťvzatie žaloby v rozsahu istiny 2.307,66 eura (4.410,45 eura\nuplatnených v rozšírení žaloby - 2.102,79 eura predstavujúcich výšku istiny vyčíslenú podľa znaleckého\nposudku). Ďalej uviedol, že v časti percentuálnych úrokov z omeškania podanie zo dňa 19.12.2022\npredstavuje zmenu žaloby spočívajúcej v rozšírení úrokov z omeškania uplatnených pevnou sumou\n1.004,45 eura s tým, že po novom určené percentuálne úroky z omeškania zahŕňajú v sebe v minulosti\n\nuplatnené úroky z omeškania určené pevnou sumou. Mal za to, že pri určovaní úrokov z omeškania\npevnou sumou v návrhu na zmenu žaloby vychádzal z nesprávneho výpočtu a preto nie je potrebné naň z\nhľadiska spôsobu výpočtu prihliadať. Zároveň však uviedol, že na nárok na úroky z omeškania uplatnené\npevnou sumou sa späťvzatie žaloby nevzťahuje. Žiadal zaviazať žalovaného na zaplatenie 2.102,79\neura s percentuálnym úrokom z omeškania z každej jednotlivej mesačne splatnej sumy. Na pojednávaní\ndňa 28.4.2023 právny zástupca žalobcu uviedol, že čiastočné späťvzatie žaloby sa nevzťahuje na úroky\nz omeškania vyčíslené pevnou sumou 1.004,24 eura. Súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 28.4.2023\nuznesením pripustil zmenu žaloby spočívajúcu v rozšírení nároku v časti príslušenstva - percentuálne\núroky z omeškania z každej jednotlivej mesačne splatnej sumy.\n29. Z uvedeného prehľadu je zrejmé, že žalobca svojim procesným postupom v predmetnom spore\nspôsobil značnú neprehľadnosť ním uplatnených nárokov, avšak z obsahu uvedených podaní vyplýva,\nže žalovaná istina má skutkový základ v tvrdení o nariadenej prítomnosti žalobcu na pracovisku, keď\nžalobca bol povinný byť v rozhodnej dobe na pracovisku a byť pripravený na výkon práce, za čo\nnedostal v plnej výške zaplatené. Zo žalobcom opísaného skutkového deja bolo zrejmé, o čom a na\nakom základe má súd prvej inštancie rozhodnúť, keď popísal skutočnosti, na základe ktorých mohol\nsúd prvej inštancie dospieť k právnemu záveru o tom, či nárok vyjadrený žalobným petitom, vzhľadom\nna tvrdené a preukázané skutočnosti, je alebo nie je právne opodstatnený. Právne posúdenie veci\npodľa právnych noriem, ktoré na tvrdený skutkový stav dopadajú, je vecou súdu, ktorému prináleží\npovinnosť vybrať príslušnú právnu normu. Vzhľadom na uvedené nebolo potom možné prisvedčiť\nodvolacej námietke žalovaného, že by konštrukcia (zmenenej) žaloby pre nedostatok jej skutkových\ntvrdení týkajúcich sa žalovaných nárokov neumožňovala vo veci meritórne rozhodnúť. Táto (prakticky\njediná) odvolacia námietka žalovaného preto nie je dôvodná a nie je preto ani spôsobilá privodiť pre\nžalovaného priaznivejšie rozhodnutie v spore.\n30. Žalobca v odvolaní namietol záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého ak v dôsledku zmeny žaloby\ndôjde k zmene procesného nároku alebo zmene hmotnoprávneho dôvodu vo forme prekvalifikovania\nuplatneného subjektívneho práva, za začiatok spočívania premlčacej doby treba považovať až\ndoručenie zmeny žaloby. Mal za to, že zmena právnej kvalifikácie nároku žalobcom nie je zmenou žaloby\na nemôže mať vplyv na premlčanie uplatneného práva. Uviedol, že počas konania došlo k dvom zmenám\nžaloby, podaniami z 10.6.2014 a 19.12.2022, pričom neskoršie uplatnenie nároku v širšom rozsahu nemá\nvplyv na prerušenie premlčacej doby ku skôr uplatnenej časti nároku. Poukázal na uplatnenie nárokov\nv podaniach zo dňa 14.9.2012, 10.6.2014 a 19.12.2022 s tým, že všetky podania majú za následok\npretnutie plynutia premlčacej lehoty 3 roky spätne od každého podania v uplatnenej výške.\n31. Vychádzajúc z prehľadu obsahu podaní žalobcu, uvedenom v odseku 28 tohto odôvodnenia, sa\nmožno stotožniť so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca podaním doručeným dňa 10.6.2014,\npredstavujúcim zmenu žaloby nielen v časti rozšírenia žalovanej istiny s príslušenstvom, ale aj podstatnú\nzmenu pre vec rozhodujúcich skutočností (kvantitatívna i kvalitatívna zmena žaloby), si voči žalovanému\nuplatňoval iný ako pôvodne žalovaný mzdový nárok. Uplatnil si totiž doplatenie mzdového nároku nad\nžalovaným vyplatenou sumou, t. j. rozdiel medzi pôvodne žalovanou a žalovaným v priebehu konania\nvyplatenou mzdou a žalobcom novo vypočítanou výškou mzdy (t. j. rozdiel medzi mzdovým nárokom\nvyčísleným podľa zaradenia do siedmej tarifnej triedy a vyplatenou mzdou). Výpočet nároku uplatneného\nžalobou vychádzal z výšky náhrady za jednu hodinu pohotovosti v roku 2009 v sume 1,69 eura, v roku\n2010 v sume 1,76 eura a v roku 2011 v sume 1,82 eura; sumy priznanej mzdy za roky 2009 až 2013 boli\nnižšie ako sumy mu patriace pri správnom zaradení v siedmej tarifnej triede; pripustenou zmenou žaloby\nsa však domáhal zaplatenia rozdielu medzi reálnou mzdou podľa zaradenia do siedmej tarifnej triedy\na žalovaným priznanou a vyplatenou mzdou (v roku 2009 žalovaným priznaná tarifná mzda 1,89 eura\noproti reálnej mzde 3,25 eura, v roku 2010 žalovaným priznaná tarifná mzda 1,97 eura oproti reálnej\nmzde 3,39 eura, v roku 2011 žalovaným priznaná tarifná mzda 2,03 eura oproti reálnej mzde 3,50 eura).\nVzhľadom na uvedené, keď žalobca si podaním zo dňa 10.6.2014, doručeným dňa 11.6.2014 uplatnil\niný hmotnoprávny nárok vyplývajúci zo zmenených skutkových okolností, premlčané vo všeobecnej\ntrojročnej premlčacej dobe sú novo uplatnené nároky, ktorých splatnosť nastala pred 11.6.2011 spolu\ns úrokom z omeškania, ktorý z dôvodu akcesority sleduje osud istiny. Vychádzajúc zo splatnosti mzdy\nv 12.-ty deň v mesiaci, sú nepremlčané mzdové nároky od mája 2011 do novembra 2011 (mzdové\nnároky za mesiac máj boli splatné 12.6., t. j. najneskôr si žalobca bez oslabenia žalovateľnosti mohol\nuplatňovať mzdové nároky za máj 2011 dňa 13.6.2014). Odvolací súd záverom tejto časti odôvodnenia\npoukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. júla 2008, sp. zn. 1MObdo V\n\n19/2007, publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí NS SR č. 4/2010, v ktorom dovolací súd práve v\nsúvislosti s posúdením námietky premlčania konštatoval, že za zmenu žaloby je potrebné považovať aj\nprocesný úkon, hoci sa ním uplatňuje rovnaké plnenie, ak tak žalobca činí na základe iných skutkových\nokolností ako tých, ktoré uviedol v žalobe. Uvedené vyplýva zo skutočnosti, že žalobca v žalobe nárok\nvymedzuje nielen určením žalobného petitu, ale aj určením rozhodujúcich skutočností (causa petendi).\nPotrebu individualizácie predmetu konania vychádzajúcu nielen z vymedzenia žalobného petitu, ale aj\nopisu skutkového deja, vyslovil Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v uznesení zo dňa 25.11.2020, sp.\nzn. 7Cdo/268/2019.\n32. V súlade s uvedeným odôvodnením pri nepremlčaní mzdových nárokov za máj 2011 až november\n2011 súd prvej inštancie správne priznal žalobcovi doplatok mzdy za neaktívnu časť pracovnej\npohotovosti v celkovej výške 497,16 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy\n61,51 eura od 13.6.2011 do zaplatenia, zo sumy 76,68 eura od 13.7.2011 do zaplatenia, zo sumy 54,97\neura od 13.8.2011 do zaplatenia, zo sumy 78,52 eura od 13.9.2011 do zaplatenia, zo sumy 79,93 eura\nod 13.10.2011 do zaplatenia, zo sumy 65,62 eura od 13.11.2011 do zaplatenia a zo sumy 79,93 eura od\n13.12.2011 do zaplatenia, a vo zvyšnej časti uplatneného nároku žalobu správne zamietol.\n33. Žalobca v odvolaní zotrval na tom, že námietka premlčania vznesená žalovaným je v rozpore\ns dobrými mravmi. Argumentoval tým, že presný výpočet nároku vychádzal z náročného odborného\nposúdenia, a teda nutnosťou vyhotovenia znaleckého posudku v obdobnom konaní, na základe ktorého\nbolo možné presne špecifikovať jeho nároky. Pri spornosti výkladu a aplikácie\n§ 96 ods. 3 Zákonníka\npráce (javiace sa na prvý pohľad ako otázka právna) samotný súd vo veci žalobcu Marek Šima\nvyhodnotil, že je potrebné vyhotoviť znalecký posudok za účelom zistenia správneho matematického\nvýpočtu odmeny za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti vyplývajúceho zo zákonného ustanovenia\ngramaticky konštruovaného ako „pomerná časť základnej zložky mzdy.“ Žalobca sa spoliehal na zásadu\niura novit curia, a mal za to, že súd rozhodne o jeho nároku po právnom posúdení správneho výkladu\npredmetného ustanovenia o odmene za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti. Poukázal na § 319\nCSP. Na základe vyššie uvedeného preto žalobca neuplatnil nárok v jeho správnom výpočte (podľa\nznaleckého posudku) skôr - nedisponoval spôsobom správneho výpočtu, a nevedel že na správny výklad\nustanovenia\n§ 96 ods. 3 Zákonníka práce je potrebné vyhotoviť znalecký posudok, a nejde len\no otázku právneho posúdenia.\n34. Vo vzťahu k uvedenej odvolacej námietke žalobcu odvolací súd uvádza, že aktuálne závery\njudikatúry Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR sú ustálené na tom, že vznesenie námietky\npremlčania môže byť vyhodnotené za rozporné s dobrými mravmi. Tieto závery judikatúry však\npripomínajú a spresňujú viaceré podmienky, za ktorých splnenia je možné posúdiť námietku premlčania\nza rozpornú s dobrými mravmi. Najvyšší súd SR v rozhodnutí zo dňa 28.5.2019, sp. zn. 1 Cdo 203/2018\n(publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č.\nR 31/2020), konštatoval, že pri posúdení námietky premlčania za rozpornú s dobrými mravmi „musí\nísť o veľmi výnimočné prípady, v ktorých je výrazom zneužitia tohto práva na úkor strany, ktorá márne\nuplynutie premlčacej doby nezavinila. Postup podľa § 3 ods. 1 OZ má miesto iba v ojedinelých a\nvo výnimočných prípadoch, keď voči strane konania by nepriznanie jej nároku súdom v dôsledku\nplynutia premlčacej doby bolo neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom\nuplatňovaného práva a dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas neuplatnil, prípadne kedy k výkonu\npráva založeného zákonom dochádza z iných dôvodov, než je dosiahnutie hospodárskych cieľov, či\nznevýhodniť povinnú osobu (tzv. šikanózny výkon práva). Tieto okolnosti musia byť naplnené v takej\nvýnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do princípu právnej istoty, akým je\nodopretie práva uplatniť námietku premlčania. V tomto smere je potrebné poukázať aj na jednu zo\nzákladných zásad súkromného práva - vigilantibus iura scripta sunt - právo patrí bdelým“. Najvyšší\nsúd SR ďalej konkretizoval, že súd musí pri tomto hodnotení skúmať, „či strana konania, ktorá sa\ndovoláva rozporu s dobrými mravmi v súlade s § 3 ods. 1 OZ, postupovala s dostatočnou mierou\nstarostlivosti a opatrnosti práve v súlade so zásadou vigilantibus iura, ktorá predpokladá, že každý\nzodpovedá za náležitú mieru predvídavosti a opatrnosti nielen pri vzniku právneho vzťahu, ale aj pri\nuplatňovaní svojich práv a výkone svojich práv a povinností z neho vyplývajúcich. Preto pre odopretie\núčinkov vznesenej námietky premlčania z dôvodu ich rozporov s dobrými mravmi sú rozhodujúce\nindividuálne okolnosti, za ktorých bola námietka premlčania uplatnená“. V zmysle naznačených záverov\njudikatúry je potrebné zaoberať sa tým, že či žalobca z objektívneho hľadiska vlastným zavinením\nnevytvoril podmienky pre neskoršie úspešné vznesenie námietky premlčania práva žalovaným, resp. či\n\nsamotný žalobca postupoval s dostatočnou mierou opatrnosti a predvídavosti pri výkone svojich práv.\nPre posúdenie námietky premlčania ako rozporné s dobrými mravmi by tiež bolo potrebné ozrejmiť,\nv čom spočíva výnimočnosť situácie, ktorá by odôvodňovala takéto posúdenie. Súd prvej inštancie\nvychádzajúc z uvedených záverov nevzhliadol žalovaným uplatnenú námietku premlčania za rozpornú s\ndobrými mravmi majúc za to, že žalovaný nemal možnosť ovplyvniť časový okamih uplatnenia mzdových\nnárokov žalobcom v tomto konaní. Mal za to, že z tvrdení žalobcu nebolo možné vyvodiť dôvody,\nktoré mu neumožňovali uplatniť si v pôvodnej žalobe mzdový nárok vo výške a na základe skutkového\nzdôvodnenia prezentovaného až v rozšírení žalobného petitu.\n35. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti uvedeného záveru súdu prvej inštancie uvádza, že bolo\nvýlučne na žalobcovi, aby v žalobnom petite špecifikoval, čoho konkrétne sa domáha, resp. uviedol\nžalobný návrh. Súd síce v individuálnom pracovnoprávnom spore môže v zmysle § 319 CSP vykonať\naj tie dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci, ako uviedol\nv odvolaní žalobca; nie je však zrejmý dôvod poukazu žalobcu na uvedené ustanovenie v súvislosti\ns uvedením náležitosti žaloby. Pokiaľ žalobca pre záverečný výpočet uplatneného nároku použil s\nčasovým odstupom po podaní svojej žaloby znalecký posudok vyhotovený v inom konaní, nemožno\ntento jeho postup vyhodnotiť ako postup s dostatočnou mierou starostlivosti a opatrnosti a súladný so\nzásadou vigilantibus iura pri uplatňovaní svojich práv, všetko vo vzťahu k možnosti vnesenia námietky\npremlčania nároku uplatneného po uplynutí premlčacej doby. Vo vzťahu k tvrdenému spoliehaniu sa\nna zásadu iura novit curia s tým, že súd prvej inštancie rozhodne o jeho nároku po právnom posúdení\nsprávneho výkladu § 96 ods. 3 Zákonníka práce, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť\nsúdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na\nzistený skutkový stav. Súd prvej inštancie uvedené ustanovenie aplikoval, pričom aplikáciu § 96 ods. 3\nZákonníka práce súdom prvej inštancie žalobca nenamietal.\n36. Odvolacia námietka žalobcu týkajúca sa ne/špecifikovania úrokov z omeškania určených pevnou\nsumou 1.004,45 eura je rovnako nedôvodná. V podaní zo dňa 10.6.2014 totiž žalobca pri uplatnení iného\nhmotnoprávneho nároku vyplývajúceho zo zmenených skutkových okolností žiadal zaviazať žalovaného\nna zaplatenie istiny 4.410,45 eura s úrokom z omeškania 1.004,24 eura (bez bližšej špecifikácie).\nPodaním zo dňa 19.12.2022 žalobca „korigoval“ nedoplatok na mzde za neaktívnu časť pracovnej\npohotovosti vo výške 2.102,79 eura s percentuálnym úrokom z omeškania z každej jednotlivej mesačne\nsplatnej sumy; zároveň žiadal zaplatenie 1.024,24 eura. V podaní zo dňa 3.2.2022 uviedol, že v časti\npercentuálnych úrokov z omeškania podanie zo dňa 19.12.2022 predstavuje zmenu žaloby spočívajúcej\nv rozšírení úrokov z omeškania uplatnených pevnou sumou 1.004,45 eura s tým, že po novom určené\npercentuálne úroky z omeškania zahŕňajú v sebe v minulosti uplatnené úroky z omeškania určené\npevnou sumou. Mal za to, že pri určovaní úrokov z omeškania pevnou sumou v návrhu na zmenu žaloby\nvychádzal z nesprávneho výpočtu a preto nie je potrebné naň z hľadiska spôsobu výpočtu prihliadať.\nZároveň však uviedol, že na nárok na úroky z omeškania uplatnené pevnou sumou sa späťvzatie\nžaloby nevzťahuje. Vychádzajúc z uvedeného sa potom odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej\ninštancie, že žalobca nárok na úroky z omeškania vyčíslené sumou 1.004,24 eura vôbec nešpecifikoval\n- neuviedol totiž výpočet uvedenej sumy, t. j. úrok z omeškania v akej konkrétnej výške, z akej konkrétnej\nsumy a za aké konkrétne obdobie si uvedenou pevnou sumou uplatňuje. Zároveň je potrebné poukázať\nna skutočnosť, že žalobca si uvedené úroky z omeškania vyčíslené pevnou sumou uplatnil spoločne s\nistinou podaním zo dňa 10.6.2014, t. j. zmenou žaloby domáhajúc sa nového nároku. Pokiaľ súd prvej\ninštancie poukázal na duplicitu úrokov z omeškania uplatnených pevnou sumou a percentuálne, tak len\nvychádzal z tvrdenia samotného žalobcu, podľa ktorého percentuálne úroky z omeškania zahŕňajú v\nsebe v minulosti uplatnené úroky z omeškania určené pevnou sumou; samotný žalobca mal za to, že\npri určovaní úrokov z omeškania pevnou sumou v návrhu na zmenu žaloby vychádzal z nesprávneho\nvýpočtu a preto nie je potrebné naň z hľadiska spôsobu výpočtu prihliadať. Samotný žalobca nakoniec\naj v podanom odvolaní uviedol, že úroky z omeškania vyčíslené pevnou sumou boli zákonným úrokom\nvypočítaným k dátumu kreovania príslušného podania z istiny, ktorá bola požadovaná v danom podaní;\npercentuálne vyčíslené úroky z omeškania poslednou zmenu žaloby v sebe teda konzumujú úroky z\nomeškania uplatnené pevnou sumou (inak povedané ide o duplicitu úrokov z omeškania uplatnených\npevnou sumou a následne percentuálne).\n37. Žalobca v odvolaní v súvislosti s úrokmi z omeškania namietol aj skutočnosť, že uplatnením úrokov z\nomeškania pevnou sumou 1.004,24 eura podaním zo dňa 10.6.2014 došlo k „pretnutiu“ premlčacej doby.\n\nOpomenul však, že napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť aj\núroky z omeškania z jednotlivých nepremlčaných častí istiny.\n38. Pokiaľ podľa žalobcu súd prvej inštancie mal aplikovať § 34 Zákonníka práce, nakoľko žalovaný pri\núhrade časti nároku na mzdu za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti jasne nešpecifikoval, aký nárok je\nuspokojovaný, tak žalobca pri tejto námietke opomína skutočnosť, akých nárokov sa v konaní domáhal\na kedy si ten ktorý nárok uplatnil. Práve uvedené skutočnosti mali vplyv na premlčanie časti uplatnených\nnárokov.\n39. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd konštatuje, že obsah odvolaní žalobcu a žalovaného\nnebol spôsobilý spochybniť správnosť záverov rozhodnutia súdu prvej inštancie z hľadiska uvedených\nodvolacích dôvodov, keď ani v odvolacom konaní neboli zistené také rozhodujúce skutočnosti alebo\ndôkazy, ktoré by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých prvoinštančný súd založil\nsvoje rozhodnutie. Nakoľko súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania vyvodil správne skutkové\nzávery, na zistený skutkový stav aplikoval príslušné zákonné ustanovenia a vec správne právne posúdil,\nodvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti (podľa § 387 ods. 1 CSP) ako vecne\nsprávny potvrdil.\n40. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 CSP v\nspojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP tak, že žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní pomerný\núspech (žalobca žiadal priznať celkovú istinu 2.102,79 eura, t. j. 1.605,63 eura k už priznanej sume\n497,16 eura; žalovaný žiadal zamietnuť žalobu aj v časti istiny 497,16 eura s prísl.), nárok na náhradu\ntrov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko tento výslovne náhradu trov odvolacieho konania nežiadal.\n41. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon\npripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.\n1 CSP).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "7C/4/2015", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "622c7459-a106-40ad-9e53-e928ecf51ad9:166da766-1d49-463a-82bf-eec03a3aa0f5", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:5914200216.1", "spisova_znacka": "1Cdo/203/2018", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/203/2018 z 27. 5. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-05-27", "citacie_n": 66, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:5914200216.1"}, {"guid": "925db9e4-57d9-4b0b-a122-b25af18e8c5b:d697aadf-ef00-421d-a91d-d892ba276e70", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2012:8710207533.1", "spisova_znacka": "8Co/109/2011", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 8Co/109/2011 z 27. 5. 2012", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2012-05-27", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2012:8710207533.1"}], "citovane_v": [{"guid": "d1600dac-6242-4ca4-81ae-86be3337b017:a0af00a9-3b3c-45d5-a55b-fbe29f875f1d", "ecli": "ECLI:SK:MSKE:2024:7218205696.3", "spisova_znacka": "41Cpr/1/2024", "nazov": "Uznesenie Mestského súdu Košice sp. zn. 41Cpr/1/2024 z 3. 9. 2024", "sud": "Mestský súd Košice", "datum_vydania": "2024-09-03", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:MSKE:2024:7218205696.3"}]}