Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/69/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1205228244 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2021 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Krajčo ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1205228244.7 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Krajča a členiek senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej, v právnej veci žalobcu: FREE ZONE SIPOX, a.s., so sídlom Kopčianska 92, Bratislava, IČO: 35 749 245, zastúpeného JUDr. Dušanom Repákom, advokátom, so sídlom Krížna 47, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo financií Slovenskej republiky, so sídlom Štefanovičova 5, Bratislava, IČO: 00 151 742, o náhradu škody, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 22. novembra 2019, č.k. 50C/221/2005-673, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvej inštancie žalobu, ktorou sa žalobca domáhal proti žalovanému náhrady škody spôsobenej mu nezákonnými rozhodnutiami Colného úradu Bratislava a Colného riaditeľstva SR, a to v pôvodnej žalobe v sume 9.672.477,75 SKK (321.067,44 Eur) s príslušenstvom, vypočítanú podľa zák.č. 618/1992 Zb. ako úrok v dvojnásobnej výške 140 % diskontnej sadzby počítanej z neoprávnene zaplatenej sumy 5.359,662 SKK, z ktorej po riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkoch strán bol predmetom konania už iba nárok žalobcu na zaplatenie ušlého zisku v sume 78.644,14 Eur. Uviedol, že na základe vykonaného dokazovania zamietol žalobu rozsudkom č.k. 50C/221/2005-141 zo dňa 24.11.2006, ktorý bol uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 10.2.2009 č.k. 8Co/38/2007-273 zrušený a vec bola vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie s odôvodnením, že zodpovednosť štátu za uvedenú škodu je nepochybne daná a uplatnený nárok, resp. výšku nároku na náhradu škody treba posúdiť podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka s analogickým (analógia legis v § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka) použitím § 369 ods. 2 v spojení s § 502 Občianskeho zákonníka, keďže v danom prípade sa jedná o posúdenie ušlého zisku ako formy náhrady škody, ku ktorému obsahom aj účelom najbližšie sú ustanovenia Obchodného zákonníka upravujúce následky omeškania dlžníka so splnením peňažného záväzku, keď za dobu omeškania možno považovať dobu, po ktorú štát bez právneho dôvodu, a teda protiprávne zadržiaval finančné prostriedky navrhovateľa v predmetnej výške. Následne súd prvej inštancie rozhodol vo veci rozsudkom č.k. 50C/221/2005-359 zo dňa 18.5.2011 tak, že konanie v časti o zaplatenie 242.403,30 Eur s úrokom z omeškania zastavil a vo zvyšnej časti 78.664,14 Eur spolu s ročným 8,35 % úrokom z omeškania od 1.5.2004 do zaplatenia žalobe vyhovel. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 17.6.2014 č.k. 8Co/255/2011-377 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa príslušenstva pohľadávky - úrokov z omeškania zmenil tak, že žalobu v tejto časti zamietol a vo zvyšku istiny (78.664,14 Eur) rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. V dôsledku mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom SR Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 31.7.2017 č.k. 5MCdo/2/2015-430 rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku týkajúceho sa istiny (78.664,14 Eur) a rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17.6.2014 č.k. 8Co/255/2011-377 v potvrdzujúcej časti týkajúcej sa veci samej zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odôvodnení rozhodnutia dovolací súd uviedol, že ušlý zisk sa definuje ako ujma spočívajúca v tom, že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to s ohľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať. Ušlý zisk sa neprejavuje zmenšením majetku poškodeného, ale stratou očakávaného prínosu. Nestačí pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo musí byť naisto postavené, že pri pravidelnom behu veci mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania škodcu. Len všeobecné tvrdenie o strate podnikateľskej príležitosti alebo zmarení podnikateľského zámeru bez ďalšieho nikdy nemôže byť základom pre vznik nároku na náhradu ušlého zisku, a to ani v prípade, ak by boli dôsledkom protiprávnej udalosti. Je tomu tak preto, že zákon č. 58/1969 nezakladá vznik nároku na náhradu škody paušálne a automaticky v každom jednotlivom prípade porušenia povinnosti zo strany orgánov štátu, ale len celkom výnimočne za predpokladu súčasného naplnenia aj ďalších predpokladov vzniku a existencie zodpovednostného vzťahu, ktorými sú existencia škody (ušlého zisku) a príčinnej súvislosti medzi škodou a protiprávnym konaním alebo opomenutím orgánov štátu. Ušlý zisk nie je nejakou hypotetickou či fiktívnou majetkovou hodnotou a nejde ani o potenciálny majetkový prínos, ktorý by mal byť stanovený na podklade analógie bez reálneho základu. Ušlý zisk je stratou konkrétnej, reálnej a preukázateľnej príležitosti zhodnotenia majetku, avšak len za predpokladu, že pravdepodobnosť dosiahnutia zisku u poškodeného je s ohľadom na existujúce okolnosti toho-ktorého konkrétneho prípadu vysoko pravdepodobná, až blížiaca sa k istote. Naproti tomu úrok z omeškania má povahu sankcie, t.j. subsidiárneho následku postihujúceho dlžníka automaticky v prípade nesplnenia jeho záväzku, a to bez ohľadu na to, či mu takýmto konaním dlžníka škoda vznikla alebo nie. Vznik nároku na úroky z omeškania nie je viazaný na preukázanie vzniku škody a v prípade úrokov z omeškania nie je veriteľ povinný preukazovať ich výšku. Výšku ušlého zisku nemožno určiť s pomocou analogickej aplikácie ustanovení o úrokoch z omeškania práve pre absenciu konkrétneho reálne preukázateľného základu takto uplatňovaného nároku. Súdy vec nesprávne právne posúdili, keď sa pokiaľ ide o výšku škody uspokojili s aplikáciou hypotetickej domnienky v podobe zákonného úroku z omeškania vo výške podľa ustanovení Obchodného zákonníka bez toho, aby poškodený akýmkoľvek spôsobom tvrdil a preukázal okolnosti svedčiace o reálnej výške ušlého zisku. V ďalšom konaní súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že na základe Oznámení colného dlhu Colnicou Bratislava dňa 28.7.1995 a na základe vydaných exekučných príkazov na predmetné colné dlhy dňa 5.12.1995 zaplatil žalobca dňa 4.7.1996 žalovanému vymeraný colný dlh v sume 5.359.662 SKK. Následne na základe žiadosti žalobcu o vrátenie colného dlhu bolo vydaných viacero rozhodnutí Colným úradom Bratislava v spojení s rozhodnutím Colného riaditeľstva SR, ktorými však jeho žiadosti nebolo vyhovené, a až po zrušení rozhodnutia Colného riaditeľstva SR zo dňa 25.1.2003 a rozhodnutia Colného úradu zo dňa 24.10.2002 rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 1S 72/03-35 zo dňa 26.1.2004 a vrátení vecí Colnému riaditeľstvu SR na ďalšie konanie z dôvodu, že orgány rozhodli na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu, s poukazom na to, že ak súd zruší napadnuté rozhodnutia ako nezákonné, je daná povinnosť colného orgánu vrátiť žalobcovi colný dlh, pretože nebude existovať právny základ na to, aby ho naďalej zadržiaval; Colný úrad Bratislava dňa 30.4.2004 zadržiavané finančné prostriedky žalobcovi vrátil. Colný úrad Bratislava rozhodnutím č.k. 93893/2005-5231/17993 zo dňa 15.12.2005 konanie zastavil z dôvodu nedostatku preukázania skutkového stavu. Podľa znaleckého posudku č. 355/2018 zo dňa 12.12.2018 vypracovaného Ing. Mgr. Janou Pecníkovou bola majetková ujma, ktorá vznikla žalobcovi za obdobie od 27.1.2004 do 1.3.2009 ako ušlý zisk - celkový čistý výnos z vkladu finančných prostriedkov na termínovaný účet v Komerčnej banke, vo výške 69.106,92 Eur. Doplnením znaleckého posudku znalkyňa určila za obdobie od 4.7.1996 do 30.4.2002 ušlý zisk - celkový čistý výnos z vkladu finančných prostriedkov na termínovaný účet v Komerčnej banke vo výške 40.154,55 Eur. Zistený skutkový stav posúdil podľa čl. 46 ods. 3 zák. č. 460/1992 Zb. Ústava SR, § 27 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, § 1 ods. 1, § 2, § 3, § 4 ods.1, 2, § 18 ods. 1, § 20, § 22 ods. 1, 2, 3, § 25 ods. 2 zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, § 3 ods. 1, § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka a dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná, pretože žalobca nepreukázal vznik ušlého zisku a ani samotnú výšku tejto majetkovej ujmy. Námietku premlčania vznesenú žalovaným za obdobie od 4.7.1996 do 14.4.2001 a od 17.4.20014 do 18.3.2002 posúdil ako rozpornú s dobrými mravmi. Poukázal na to, že vec bola neustále vracaná colnému orgánu s tým, že je povinný riadne a presne zistiť skutkový stav; Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 27.11.2001 spis. zn. 4Sž/90/01 uložil v ďalšom konaní zamerať sa na zistenie, kto porušil colný zákon, akým spôsobom, kto mal clo zaplatiť a potom zvážiť, či sú zákonné podmienky pre vrátenie cla. Aj keď boli rozhodnutia zrušené, vo veci sa konalo ďalej a až po rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave rozsudkom zo dňa 26.1.2004 č.k. 1S/72/03-35 colný orgán už so žalobcom ďalej nekonal, dňa 30.4.2004 mu finančné prostriedky vrátil a dňa 15.12.2005 konanie zastavil. Námietku premlčania v druhej časti, týkajúcej sa zmeny žaloby a tým neskorého uplatnenia práva na súde z dôvodu, že ide o nové právo, resp. nový skutkový základ, posúdil ako nedôvodnú. Uviedol, že zmena právnej kvalifikácie nároku uplatneného žalobcom nie je zmenou žaloby v zmysle § 140 C.s.p.; žalobca počas konania skutkový stav nemenil a neuviedol nové skutočnosti. Samotná skutočnosť, že si škodu vypočítal najprv cez Colný zákon a potom cez Obchodný zákonník je irelevantná s poukazom na závery dovolacieho súdu. K zmene odôvodnenia vzniku škody nedošlo, keď žalobca počas celého konania tvrdil, že mu vznikla škoda nezákonnými rozhodnutiami colných orgánov. Uvedené sa týka aj námietky premlčania vznesenej v podaní doručenom súdu dňa 4.6.2010; zmena právnej kvalifikácie žalobcom je nepodstatná a nejde o zmenu žaloby. Žalobu posúdil ako nedôvodnú z dôvodu absencie zákonných predpokladov na vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, ktorými sú: nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup, škoda a príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím. Pre posúdenie predmetnej veci považoval za významné, že škoda, ako predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup (nezákonné rozhodnutie) je daná len vtedy, ak vznikla v príčinnej spojitosti s nesprávnym úradným postupom (nezákonným rozhodnutím). Žalobca požadoval ušlý zisk a pokiaľ ide o jeho definíciu a podmienky pre jeho priznanie, poukázal na závery Najvyššieho súdu SR. Uviedol, že aj keď žalobca napokon predložil znalecký posudok a jeho dodatok, ktorý vypočítal ušlý zisk, nemal za preukázanú existenciu ušlého zisku. Žalobca existenciu a výšku ušlého zisku odôvodňoval tým, že „ak by tieto prostriedky v rozhodujúcom období deponoval na účte v banke, dosiahol by minimálne zisk...“ resp. „predmetné finančné prostriedky mohol použiť na financovanie projektu, ktorý mu mohol priniesť zisk, príkladmo mohol investovať do kúpy nehnuteľnosti“ alebo tým, že „v dôsledku rozhodnutia, ktoré bolo neskôr zrušené ako nezákonné, bol povinný plniť, a tým nedosiahol rozmnoženie majetkových hodnôt, ktoré sa dalo očakávať pri pravidelnom chode veci“. Ďalej tvrdil, že „posudok jednoznačne potvrdil dostatok finančných prostriedkov v rozhodujúcom období, pričom preukázateľne využíval služby bánk a peňažných ústavov, v ktorých deponoval svoje finančné prostriedky“. V tejto súvislosti poukázal aj na vyjadrenia znalca, ktorý uviedol, že znaleckým posudkom bol ušlý zisk „vypočítaný ako výnos z vkladov na termínovaný účet, na ktorý si mohol žalobca uložiť tieto prostriedky“, „...vklad by bol reinvestovaný spolu s dosiahnutým výnosom...“, pričom „ušlý zisk v podobe čistého výnosu z termínovaného vkladu by bol v sume 40.154,55 Eur“. Z dôvodu nepresnosti v znaleckom posudku ohľadne časového úseku, kedy mu mal ušlý zisk vzniknúť, si žalobca sám vypočítal ušlý zisk podľa priemernej úrokovej miery NBS s výsledkom 57.572,67 Eur za obdobie od 1996 do 2004, ako hypotetický zisk podľa § 381 ods. 1 Obchodného zákonníka. Poukázal na to, že pre preukázanie vzniku ušlého zisku je potrebné dokázanie takých konkrétnych skutkových okolností, ktoré pri logickej úvahe vedú k záveru, že ušlý zisk by skutočne vznikol, nebyť protiprávnej udalosti, pričom musí byť naisto preukázaný „predpoklad“ jeho vzniku, teda taká skladba okolností, ktorá svedčí o tom, že k vzniku zisku by nepochybne došlo a plánovaná finančná transakcia, či prísľub, by boli naplnené. Ušlý zisk je stratou konkrétnej, reálnej a preukázateľnej príležitosti zhodnotenia majetku, avšak len za predpokladu, že pravdepodobnosť dosiahnutia zisku u poškodeného je s ohľadom na existujúce okolnosti toho-ktorého konkrétneho prípadu vysoko pravdepodobná. Žalobca síce v dôsledku nezákonných rozhodnutí nemohol určité časové obdobie s finančnými prostriedkami nakladať, ale zároveň musí preukázať aj to, že mu ušiel zisk (rozmnoženie majetkových hodnôt), ktorý by pri bežnom nakladaní s týmito finančnými prostriedkami za normálneho behu okolností mohol dôvodne očakávať, a to napríklad tým, že tieto finančné prostriedky mal uložené na úročenom bankovom účte, pričom v dôsledku nezákonného rozhodnutia bol nútený ich predčasne vybrať a tým prišiel o zisk v podobe bankových úrokov, alebo iného výnosu deklarovaných konkrétnym zmluvným záväzkom. Bez preukázania týchto skutočností sa ním uplatňovaný a tvrdený ušlý zisk stáva len fikciou bez reálneho základu. Pre posúdenie nároku je podstatné to, či preukázal ako mienil s nimi naložiť (ako s nimi nakladal do okamihu škodovej udalosti) a či bolo dôvodné očakávať za daných podmienok dosiahnutie konkrétneho zisku. Žalobca nijakým spôsobom neosvedčil, že by s dotknutými finančnými prostriedkami pred nezákonnými rozhodnutiami colných orgánov aj skutočne nakladal, resp. že by ich mal uložené v banke na úročenom účte či inom produkte, poprípade že by ich využíval na podnikateľskú činnosť, alebo že by mu tieto nezákonné rozhodnutia zmarili nejakú investíciu či ich zhodnotenie. Žalobca produkoval iba hypotetické domnienky a fikciu, čo vyplýva z jeho vyjadrení. Poukázal na to, že znalec na pojednávaní uviedol, že „žalobca majetok má, pomerne vysokú čiastku mal v bankách, čo vyplýva z predložených účtovných závierok, ktoré sú súčasťou posudku. Z účtovnej závierky vyplynulo, že k 31.12.1996 bol celkový finančný majetok žalobcu vo výške 38.555.000,- SKK“, avšak na nasledujúcu otázku odpovedal, že „preukázať, že táto suma bola uložená v banke, resp. na termínovanom účte sa nedá“. Uviedol, že samotná skutočnosť, že žalobca vykázal v účtovnej závierke k 31.12.1996 majetok v uvedenej výške bez ďalšieho neznamená, že tieto prostriedky boli uložené vo finančných inštitúciách, resp., že z týchto prostriedkov čerpal pri úhrade colného dlhu. Taktiež v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia, že „preukázateľne využíval služby bánk a peňažných ústavov, v ktorých deponoval svoje finančné prostriedky“. Dospel k záveru, že z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by žalobca pred nezákonnými rozhodnutiami vykonával také operácie, resp. že by s finančnými prostriedkami nakladal tak, že by postupom colných orgánov stratil konkrétnu a reálnu príležitosť zhodnotenia svojho majetku. V tejto súvislosti poukázal aj na list žalobcu zo dňa 13.9.2002, ktorým vyzval Colný úrad na náhradu škody a v ktorom uviedol, že „zdokladuje na základe podpísanej úverovej zmluvy s Tatra bankou, že úverový rámec, ktorý čerpal, bol použitý na úhradu nezákonne vymoženej čiastky. Zdokladuje aj úrokové zaťaženie, ktoré z takejto čiastky platí“. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca v rozhodnom období nedisponoval potrebným obnosom finančných prostriedkov, a preto si na úhradu colného dlhu pomohol úverom. Znalec pritom v posudku uviedol, že „nie je možné zistiť z akých zdrojov žalobca získal čiastku na úhradu colného dlhu, teda či mal finančné prostriedky uložené na bežnom bankovom účte, prípadne termínovanom účte, v hotovosti...“, „...nie je možné reálne zistiť, či v dôsledku platby colného dlhu žalobcovi ušiel zisk tým, že prišiel o nejakú podnikateľskú príležitosť, investíciu...“. Z uvedeného vyvodil, že žalobca zrejme znalcovi pre účely vypracovania znaleckého posudku účelovo neposkytol uvedenú výzvu Colnému úradu Bratislava, v ktorej uviedol, že na úhradu colného dlhu použil úver. Ďalej poukázal na to, že ak by aj žalobca preukázal, že mu ušlý zisk vznikol, je rozporná samotná jeho výška, keď znalecký posudok vypočítal ušlý zisk za obdobie od 27.1.2004 do 1.3.2009, t.j. za nesprávne obdobie, v sume 69.106,92 Eur, doplnením znaleckého posudku bol ušlý zisk za obdobie od 4.7.1996 do 30.4.2002 vypočítaný v sume 40.154,55 Eur; následne si právny zástupca sám vypočítal ušlý zisk za obdobie od 1996 do 2004 v sume 57.572,67 Eur, pričom na pojednávaní 25.10.2019 uviedol, že zotrváva na žalovanej sume 78.644,14 Eur a následne po skončení dokazovania doručil ďalší výpočet v sume 58.778,37 Eur. K vlastnému výpočtu žalobcu hypotetického zisku podľa § 381 ods. 1 Občianskeho zákonníka v sume 57.572,67 Eur za obdobie 1996 do 2004 uviedol, že zák. č. 58/1969 Zb. v § 20 výslovne odkazuje na Občiansky zákonník a je zrejmé, že na analógiu s Obchodným zákonníkom v danej situácii neexistuje žiaden priestor. Žalobca ani náznakom nepreukázal stratu prostriedkov (výnosov, možností), ktoré mohol očakávať pri pravidelnom chode vecí. O náhrade trov konania rozhodol tak, že žalovanému ich náhradu nepriznal podľa čl. 17 C.s.p., pretože mu v konaní žiadne trovy nevznikli. 2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie v zákonom stanovenej lehote žalobca, žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 78.664,14 Eur a priznať žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Odvolanie odôvodnil tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že ušlý zisk sa prejavuje stratou očakávaného prínosu (výnosu), pri pravidelnom behu veci mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku (uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo 319/2008 zo dňa 28. apríla 2010). Platná právna úprava ani rozhodovacia činnosť súdov nikde neuvádza, že na výpočet ušlého zisku je nevyhnutné reálne preukazovať skutočné nakladanie s finančnými prostriedkami v čase pred vznikom nezákonných rozhodnutí, v opačnom prípade by legitímne očakával, že na uplatnenie svojho nároku musí zabezpečiť uvedené dôkazy, ktoré nevie v čase rozhodovania predložiť. Poukázal na to, že o nezákonnom postupe colných orgánov sa dozvedel až rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/72/03-35 zo dňa 26.1.2004. Názor súdu, podľa ktorého potreba úročiť peňažné prostriedky, existuje len v prípade, ak by tieto boli na účte niekoľko rokov predtým, ako sa žalobca o škode dozvedel, je v rozpore s § 391 Obchodného zákonníka, podľa ktorého namiesto skutočne ušlého zisku môže poškodená strana požadovať náhradu zisku dosahovaného spravidla v poctivom obchodnom styku za podmienok obdobných podmienkam porušenej zmluvy v okruhu podnikania, v ktorom podniká. Súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil výpočet ušlého zisku, napriek tomu, že žalobca poukazoval, že určenie výšky ušlého zisku, najmä jeho preukázanie, vyvoláva v praxi isté ťažkosti, a preto žalobca pre potreby súdneho sporu zabezpečil súkromný znalecký posudok, ktorý škodu vo forme ušlého zisku preukazuje. Znalecký posudok pri určení toho, čo ušlo, vychádza z obvyklého priebehu veci; ušlý zisk sa v týchto prípadoch počíta abstraktne. Poukázal na predložený znalecký posudok, z ktorého vyplýva, že predložil súvahy a výkazy ziskov a strát za obdobie rokov 1996 až 2004 a znalkyňa okrem iného konštatovala, že napriek tomu a vzhľadom na značný časový odstup od úhrady dlžnej čiastky po vypracovanie tohto znaleckého posudku (22 rokov), nie je možné reálne a relevantne zistiť z akých zdrojov uvedenú čiastku spoločnosť na úhradu colného dlhu získala, teda či mala finančné prostriedky uložené na bežnom bankovou účte, prípadne termínovanom bankovom účte, mala ich k dispozícii v hotovosti, prípadne si na úhradu colného dlhu finančné prostriedky požičala. Účtovná jednotka je v zmysle ustanovení Zákona o účtovníctve povinná archivovať účtovné doklady po dobu päť rokov a účtovné závierky po dobu 10 rokov. Teda je zrejmé, že spoločnosť účtovné doklady z roku 1996, z ktorých by bolo možné získať informácie o zdroji finančných prostriedkov použitých na úhradu predmetného colného dlhu, nemá k dispozícii. Z dostupných informácií z predložených podkladov je však nepochybné, že colný dlh uhradený bol, a až do vrátenia finančných prostriedkov spoločnosti s týmito nemohla nakladať.“ Znalkyňa ďalej uviedla, že „S odstupom času a v dôsledku absencie účtovných dokladov zo sledovaného obdobia nie je možné reálne zistiť, či v dôsledku uvedenej platby colného dlhu spoločnosti ušiel zisk tým, že prišla o nejakú podnikateľskú príležitosť, investíciu, prípadne že bola nútená obmedziť už existujúcu prevádzku svojej spoločnosti, alebo v dôsledku straty pomerne vysokej čiastky finančných prostriedkov na určité obdobie, nebola schopná dodržať platobnú disciplínu voči svojim veriteľom a bola vystavená z ich strany sankciám.“ „ ... Je zrejmé, že vzhľadom na druh podnikateľskej činnosti, ktorý v sledovanom období spoločnosť vykonávala (služba poskytovania colnej zábezpeky), mala k dispozícii likvidný finančný majetok. Podľa údajov zo súvahy zostavenej k 31.12.1996 bol finančný majetok v spoločnosti vo výške 38.555 tis. Sk.“ Znalkyňa sa teda vyjadrovala k nemožnosti postupu v intenciách záverov Najvyššieho súdu SR a sústredila sa na (ne)možnosť iného postupu ako tzv. hypotetický zisk. Administratívne pochybenia v znaleckom posudku, vo vzťahu k rozhodujúcemu obdobiu, nemajú vplyv na odbornosť použitej metódy pre vyčíslenie ušlého zisku. Znalecký posudok má všetky zákonom predpísané náležitosti a obsahuje doložku o tom, že znalec si je vedomý následkov vedome nepravdivého znaleckého posudku, pri vykonávaní tohto dôkazu má súd postupovať akoby išlo o znalecký posudok súdom ustanoveného znalca. Namietal, že Obchodný zákonník v ust. § 391 umožňuje, aby poškodený namiesto skutočne ušlého zisku požadoval abstraktne určený ušlý zisk. Jeho výška je určená ziskom dosahovaným spravidla v poctivom obchodnom styku. Poukázal na to, že v podanej žalobe bola výška náhrady škody určená podľa § 262 ods. 9 v spojení s § 233 ods. 3 Colného zákona, podľa ktorého postupoval Colný úrad Bratislava a Colné riaditeľstvo pri rozhodovaní vo veci. V čase trvania súdneho sporu už bola zákonná úprava zmenená, uvedené ustanovenia boli zrušené, a preto bol nútený zmeniť právny dôvod uplatneného nároku a domáhať sa spôsobom, ktorý zákon priznáva, tzv. hypotetický zisk. Prebiehajúce súdne konanie je porušením jeho práva na súdnu a inú právnu ochranu a zásady právnej istoty. Zmena platnej právnej úpravy, za ktorú nezodpovedá žalobca, ale žalovaný, zásah do právneho názoru vyslovený súdom vyššej inštancie - odvolacím súdom, ktoré korešponduje rozhodovacej praxi EU v dôsledku absolútne účelového a tendenčného mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora SR, ktorému najvyšší súd SR vyhovel. Namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, z ktorého vyplýva, že v prípade, ak by preukázal presný zdroj finančných prostriedkov pred 4.7.1996 (napr. predložil dôkaz, že ich mal pred vznikom škody na bankovom účte), tak mohol prípadne uniesť dôkazné bremeno vzniku škody, keďže žalobca toto nepreukázal, konajúci súd má za to, že mu žiadna škoda nevznikla. Podľa jeho názoru, nemožno uplatniť úvahy o dôkaznom bremene strany sporu v situácii, keď síce určitá skutočnosť v spore nebola dokázaná, ale výsledky dokazovania neumožňujú prijať ani záver o opaku pravdivosti tejto skutočnosti. Poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 28. augusta 2008 sp. zn. 25Cdo 1233/2006, z ktorého vyplýva, že ušlý zisk je hypotetická kategória a jeho výška je daná rozdielom medzi celkovým príjmom z podnikania a nákladmi potrebnými na dosiahnutie tohto príjmu, bez ohľadu na to, či tieto náklady poškodený skutočne vynaložil, alebo nie. Poukázal aj na ďalšie metódy výpočtu ušlého zisku, a to metódu ušlého zisku z finančných prostriedkov v podnikaní/kapitálu a výpočet ušlého zisku z finančných prostriedkov v banke. Uviedol, že vyčíslil ušlý zisk predloženým znaleckým posudkom spôsobom zodpovedajúcim obvyklej metóde hospodárenia, ku ktorému sa súd vyjadril, že nepreukázal vznik ušlého zisku. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Súd vychádzal zo skutkových okolností, kedy napriek neexistujúcej zákonnej úprave výpočtu ušlého zisku v prípade nezákonného zadržiavania finančných prostriedkov nedostatočne preskúmal možnosti takéhoto výpočtu v rámci ustálenej judikatúry Slovenskej republiky, prípadne iného štátu Európskej únie, kde je domáhanie sa takéhoto druhu nároku v praxi častejším javom. Namietal, že právny názor súdu je nesúladný s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie, týkajúcou sa neoprávneného zadržiavania finančných prostriedkov členským štátom, pričom Súdny dvor EÚ už viackrát rozhodol, že ušlý zisk je potrebné nahradiť. Poukázal v tejto súvislosti na rozsudok Súdneho dvora EÚ z 19.7.2011, Vec C-591/10 U. F. U. V. L.. proti C. O. Y. T. F. V. Y., V. V. Z. S. Y.- XX/XX V. Y.-XXX/. Z.-O. R.. proti D. V.- É. S. T. L.Á. V. W. O. R.. proti D. V.- É. S. T. L.Ó. (návrhy na začatie prejudiciálneho konania) a ďalšie. A namietal, že súd nesprávne zamietol analógiu s Obchodným zákonníkom pri výpočte hypotetického ušlého zisku, pretože v tom prípade zákon č. 58/1969 Zb. sťažuje získanie náhrady škody a obmedzuje jej uplatnenie, pretože podobný nárok na ušlý zisk (nárok na základe Obchodného zákonníka) je priaznivejší oproti úprave podľa zákona č. 58/1969 Zb. v spojení s Občianskym zákonníkom. Takýto výklad je v rozpore s judikatúrou EÚ, pretože kritéria pre získanie rozsahu náhrady sú menej priaznivé, ako kritéria platné pre podobné nároky. Keďže právo EÚ sa má vykladať v tom zmysle, že vyžaduje, aby zdaniteľná osoba, ktorá zaplatila vyššiu sumu DPH, vybranú dotknutým členským štátom v rozpore s právnou úpravou EÚ v oblasti DPH, mala nárok na jej vrátenie, ako aj na zaplatenie úrokov z tejto sumy, tak je úlohou vnútroštátneho súdu, aby pri rešpektovaní zásad efektivity a ekvivalencie určil, či sa má istina úročiť na základe metódy jednoduchého alebo zloženého úročenia, alebo na základe iného režimu úročenia. Analogicky možno pristúpiť k prejednávanej veci, keďže colný úrad viac ako osem rokov neoprávnene zadržiaval žalobcovi značné finančné prostriedky a celkovo uplynulo od 4.7.1996 viac ako 23 rokov. Konanie tak má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Poukázal aj na právny záver uvedený odvolacím súdom, v rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave č. k. 8Co/38/2007-273 zo dňa 10.2.2009 a namietal, že napadnuté rozhodnutie je zmätočné, konajúci súd sa nevysporiadal s uvedeným právnym názorom odvolacieho súdu a z toho dôvodu nie je rozhodnutie dostatočne odôvodnené. Uviedol, že uplatňuje svoj právny nárok vyčíslený v zmysle § 369 ods. 2 v spojení s § 502 Obchodného zákonníka v súlade s odôvodnením uvedeného uznesenia Krajského súdu v Bratislave a domáha sa nároku na náhradu škody, vyčísleného v sume 2.369.835,96 Sk, t. j. 78.664,14 Eur. Ďalej uviedol, že až v súlade s názorom Najvyššieho súdu SR dal vypracovať znalecký posudok, napriek tomu podľa jeho názoru je nárok daný tak ako si ho vyčíslil v podaní zo dňa 27.12.2010. S názorom Najvyššieho súdu SR sa nemožno stotožniť i vzhľadom na rozhodovaciu prax súdov EÚ. Poukázal na to, že právny názor súdov v priebehu konania sa neustále mení, konajúci súd sa nedostatočne vysporiadal s danou situáciou, keďže argumentačne neprelomil právny názor odvolacieho súdu, poukazovať bez ďalšieho len na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR , ktoré zrušilo rozsudok Krajského súdu v Bratislave, je nedostatočným odôvodnením rozsudku, a preto je rozsudok zmätočný. 3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že Zákon o zodpovednosti za škodu, spôsobenú pri výkone verejnej moci, predstavuje špeciálnu právnu úpravu (lex specialis) vo vzťahu k Občianskemu zákonníku a vzhľadom na to nie je možné pre prípady náhrady škody voči štátu použiť ustanovenia Obchodného zákonníka. Stotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie, že žalobca v spore existenciu ušlého zisku nepreukázal. Ďalej poukázal na to, že Colný zákon, na základe ktorého si žalobca svoj nárok uplatnil v žalobe, v čase neoprávneného zadržiavania finančných prostriedkov síce umožňoval priamy sankčný postih, no jedine vo vzťahu k colným orgánom v dôsledku porušenia právnej povinnosti a v zmysle v tom čase platného Colného zákona boli v uvedenej veci povinné colné orgány, a nie štát v rámci náhrady škody. Pokiaľ žalobca poukázal na odbornú prax v Českej republike a na rôzne metódy stanovenia výšky ušlého zisku, uviedol, že sám žalobca tieto metódy nepoužil. Judikatúra EÚ sa nevzťahuje na tento prípad a zároveň poukázal na to, že prejudiciálne rozsudky Súdneho dvora EÚ sú spolu s výkladom a posúdením platnosti práva únie, ktoré sa v nich nachádzajú, záväzné len pre vnútroštátny súd, ktorý podal prejudiciálnu otázku a pre súdy, ktoré budú rozhodovať v tej istej veci o opravných prostriedkoch. Ďalej poukázal na to, že znalecký posudok, ktorý si dal žalobca vypracovať najskôr ohodnotil nesprávne obdobie, po jeho doplnení bol zas vyčíslený ušlý zisk za kratšie obdobie, ako bolo uvedené v žalobe a na záver žalobca vypočítal ušlý zisk na sumu 57.572,67 Eur, avšak z odvolania vyplýva, že žalobca jednoznačne uplatňuje svoj právny nárok vyčíslený v zmysle § 369 ods. 2 v spojení s § 502 Obchodného zákonníka v sume 78.664,14 Eur. Považuje preto za účelové a mätúce preukazovanie ušlého zisku prostredníctvom znaleckého posudku, keď tým uvedená suma nebola preukázaná a v konečnom dôsledku sám žalobca uviedol, že znalecký posudok dal vypracovať až v súlade s názorom Najvyššieho súdu SR, napriek tomu je podľa jeho názoru nárok daný tak, ako si ho vyčíslil v podaní zo dňa 27.12.2010. Vzhľadom na to nemožno považovať za preukázaný ušlý zisk, ktorý si žalobca uplatňuje v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka. 4. Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného zotrval na svojich námietkach uvedených v odvolaní, opätovne poukázal na judikatúru EÚ a k námietkam žalovaného, že sa nevzťahuje na tento prípad, uviedol, že je pravdou, že predmetná judikatúra sa nezakladá na identickom skutkovom základe, ale snahou žalobcu nebolo tvrdiť opak. Poukázal na analogicky podobné prípady, z ktorých vyplýva názor súdneho dvora, že vnútroštátne právne prostriedky si majú stanoviť podmienky, za ktorých majú byť úroky zaplatené a zároveň kritéria umožňujúce určiť rozsah náhrady, pričom tieto kritéria nemôžu byť upravené takým spôsobom, ktorý by prakticky znemožňoval alebo príliš sťažoval získanie náhrady škody. 5. Žalovaný vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu poukázal na to, že súd v tomto konaní je viazaný právnym názorom dovolacieho súdu, vyjadreným v uznesení Najvyššieho súdu SR č. k. 5MCdo/2/2015-430 z 31.7.2017 a uviedol, že podľa jeho názoru na jeho základe súd prvej inštancie vec správne rozhodol. 6. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu a v medziach odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 7. V prejednávanej veci súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, potrebnom na zistenie skutočností rozhodujúcich pre posúdenie dôvodnosti žaloby žalobcu, ktorou sa domáhal proti žalovanému zaplatenia ušlého zisku v sume 78.644,14 Eur. Vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov. Vec posúdil správne po právnej stránke, keď na zistený skutkový stav aplikoval príslušné ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, ktoré aj správne vyložil v súlade s právnym názorom dovolacieho súdu uvedeným v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5MCdo 2/2015-430 zo dňa 31.7.2017 a dospel k správnemu záveru, že žalobca v konaní nepreukázal vznik ušlého zisku, a ani jeho výšku. Svoje rozhodnutie náležite odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 C.s.p., keď uviedol dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých založil svoje rozhodnutie po skutkovej, ako aj po právnej stránke a vysporiadal sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán, súvisiacimi s predmetom konania. 8. Žalobca vo svojom odvolaní v jeho podstatnej časti zotrval na svojich tvrdeniach, zopakoval a podrobnejšie rozviedol svoje námietky a argumenty uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, ktorý sa s nimi v odôvodnení rozhodnutia dôsledne vysporiadal a v dostatočnom rozsahu poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania, z ktorých vychádzal pri právnom posúdení veci; jeho skutkové a právne závery odvolací súd považoval za správne a v celom rozsahu sa stotožnil s dôvodmi uvedenými v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 2 C.s.p. a v podrobnostiach na ne odkazuje. 9. Odvolací súd v tomto štádiu konania považuje za potrebné poukázať na ust. § 455 C.s.p., podľa ktorého, ak bolo rozhodnutie zrušené, a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu. 10. V prejednávanej veci Najvyšší súd SR, ako súd dovolací, vyjadril svoj názor v uznesení zo dňa 31.7.2017 spis. zn. 5Mcdo 2/2015, ktorým zrušil rozsudok Okresného súdu Bratislava I z 18.5.2011 č. k. 50C/221/2005-359 vo výroku, ktorým zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 78.664,14 Eur spolu s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17.6.2014 sp. zn. 8Co/255/2011 v časti, v ktorej uvedený výrok rozsudku súdu prvej inštancie potvrdil. V odôvodnení uvedeného rozhodnutia dovolací súd výslovne uviedol, že výšku ušlého zisku nemožno určiť s pomocou analogickej aplikácie ustanovení o úrokoch z omeškania práve pre absenciu konkrétneho reálne preukázateľného základu takto uplatneného nároku. Konštatoval, že súdy (prvoinštančný a odvolací) vec nesprávne právne posúdili, keď sa, pokiaľ ide o výšku škody, uspokojili s aplikáciou hypotetickej domnienky v podobe zákonného úroku z omeškania vo výške podľa ustanovení Obchodného zákonníka bez toho, aby poškodený akýmkoľvek spôsobom tvrdil a preukázal okolnosti svedčiace o reálnej výške ušlého zisku. Ďalej uviedol, že poškodený, ktorý so svojimi finančnými prostriedkami nemohol po určitú dobu disponovať z dôvodu nezákonného rozhodnutia orgánu štátu, sa nemôže v zmysle zákona č. 58/1969 domáhať náhrady ušlého zisku vyčísleného za pomoci analógie legis, ale len na podklade ním tvrdených a preukázaných konkrétnych skutkových okolností umožňujúcich prijatie záveru, že pri pravidelnom chode vecí by skutočne ušlý zisk aj dosiahol. Pokiaľ ide o ušlý zisk, ako ujmu spočívajúcu v tom, že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodovej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to s ohľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať; dovolací súd výslovne uviedol, že nestačí iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku a len všeobecné tvrdenie o strate podnikateľskej príležitosti alebo zmarení podnikateľského zámeru bez ďalšieho nemôže byť základom pre vznik nároku na náhradu ušlého zisku, a to ani v prípade, ak by boli dôsledkom protiprávnej udalosti. Ušlý zisk nie je nejakou hypotetickou, či fiktívnou majetkovou výhodou a nejde ani o potenciálny majetkový prínos, ktorý by mal byť stanovený na podklade analógie bez reálneho základu. 11. V ďalšom konaní súd prvej inštancie v súlade s ust. § 455 C.s.p. vychádzal z vyššie uvedeného právneho názoru dovolacieho súdu, keď na základe žalobcom predloženého znaleckého posudku vyčísleným celkovým čistým výnosom z vkladu finančných prostriedkov na termínovaný účet v Komerčnej banke nemal za preukázanú existenciu ušlého zisku žalobcu; vzhľadom na to, že žalobca nepreukázal, že by s predmetnými finančnými prostriedkami pred nezákonnými rozhodnutiami colných orgánov aj skutočne nakladal, resp. že by ich mal uložené v banke na úročenom účte či inom produkte, alebo by ich využíval na podnikateľskú činnosť, vykonával určité operácie, resp. že by s finančnými prostriedkami nakladal tak, že by postupom colných orgánov stratil konkrétnu a reálnu príležitosť zhodnotenia svojho majetku. 12. Nedôvodne žalobca v odvolaní namieta, že platná právna úprava, ani rozhodovacia činnosť súdov nikde neuvádza, že na výpočet ušlého zisku je nevyhnutné reálne preukazovať skutočné nakladanie s finančnými prostriedkami v čase pred vznikom nezákonných rozhodnutí, že v rozhodujúcom čase úhrady v prospech správneho orgánu 4.7.1996 nevedel, že si mal uchovať tieto dôkazy, že tieto dôkazy nemá k dispozícii vzhľadom na značný časový odstup a že aj zo znaleckého posudku vyplýva nemožnosť postupu v intenciách záverov Najvyššieho súdu SR. Nevyhnutnosť reálneho preukazovania skutočného nakladania s finančnými prostriedkami v čase pred nezákonnými rozhodnutiami vyplýva z osobitnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu v zmysle zák. č. 58/1969, ktorá vyžaduje pre vznik tejto zodpovednosti okrem iného aj existenciu škody, pričom na výklad tohto pojmu sa v zmysle § 20 cit. zákona vzťahuje ust. § 442 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého sa uhrádza skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Ďalšou podmienkou vzniku zodpovednosti štátu za škodu v zmysle tejto osobitnej úpravy je príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím. Z uvedeného je zrejmé, že poškodený má nárok na náhradu len takej škody a teda aj ušlého zisku, ktorý mu vznikol v dôsledku nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu. Z uvedeného je zrejmé, že ušlý zisk je teda stratou konkrétnej a preukázanej príležitosti zhodnotenia majetku, ktorá bola zmarená práve v dôsledku nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu. Z tejto právnej úpravy vyplýva aj záver dovolacieho súdu, že vlastník neoprávnene zadržiavaných finančných prostriedkov sa môže voči štátu domáhať náhrady ušlého zisku v podobe výnosov, ktoré by priniesli pri obvyklom spôsobe hospodárenia len ak preukáže, napr. že tieto finančné prostriedky mal uložené na úročenom bankovom účte, pričom v dôsledku nezákonného rozhodnutia bol nútený ich predčasne vybrať a tým prišiel o zisk v podobe bankových úrokov alebo iného výnosu deklarovaných konkrétnym zmluvným záväzkom. Poškodený musí teda v konaní preukázať to, akým spôsobom by bolo s peňažnými prostriedkami naložené, ak by nedošlo k škodovej udalosti, v opačnom prípade je ním uplatňovaný zisk len fikciou bez reálneho základu, ktorá nemôže byť dostatočným základom pre priznanie takto uplatneného ušlého zisku. 13. Žalobca v odvolaní nenamieta záver súdu prvej inštancie, že predloženým znaleckým posudkom nepreukázal skutočný ušlý zisk, namietal len, že tento nie je možné preukázať vzhľadom na odstup času, a že ust. § 381 Obchodného zákonníka umožňuje abstraktné určenie ušlého zisku. Správne však súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobcu v tomto smere zaťažuje dôkazné bremeno a nemožno preto prihliadať na jeho námietky, že potrebné doklady vzhľadom na odstup času nemá k dispozícii. I keď žalobca predmetný colný dlh zaplatil dňa 4.7.1996, nesúhlasil s tým, že zaň zodpovedá a žiadal o jeho vrátenie, pričom jeho vrátenia sa domáhal aj využitím opravných prostriedkov proti rozhodnutiam colných orgánov a pokiaľ mu teda v rozhodnom období vznikal ušlý zisk, mohol mať vedomosť o tom, že v prípade úspechu jeho žiadosti o vrátenie colného dlhu v konečnom dôsledku pre uplatnenie náhrady tohto ušlého zisku bude potrebné predložiť listinné dôkazy o jeho vzniku. Žalobca v konaní však nielenže nepreukázal existenciu skutočného ušlého zisku, ale ani neuviedol rozhodujúce skutočnosti, z ktorých by existencia skutočného ušlého zisku vyplývala. Jeho tvrdenia boli len v rovine úvah o tom, aký by mohol dosiahnuť zisk, ak by finančné prostriedky v rozhodujúcom čase deponoval na účte v banke, alebo že ich mohol použiť na financovanie projektu, ktorý mu mohol priniesť zisk, príp. mohol investovať do nehnuteľnosti a pod., pričom z listu adresovaného Colnému úradu Bratislava zo dňa 13.9.2002, na ktorý poukázal súd prvej inštancie vyplýva, že na úhradu colného dlhu mal použiť úver. 14. Nedôvodne žalobca namieta, že ust. § 381 Obchodného zákonníka umožňuje abstraktné určenie ušlého zisku. Uvedené ustanovenie v danom prípade nemožno aplikovať, pretože upravuje určenie výšky ušlého zisku, a to abstraktným výpočtom, avšak v danom prípade žalobca nepreukázal ani samotný vznik ušlého zisku. Okrem toho uvedené ustanovenie je začlenené do právnej úpravy náhrady škody (§ 373 - § 386 Obchodného zákonníka) vzťahujúcej sa na porušenie povinnosti zo záväzkových vzťahov upravených Obchodným zákonníkom, a teda upravujúcej porušenie zmluvných povinností a jeho následky. V danom prípade nejde o porušenie zmluvnej povinnosti medzi stranami, ale o zodpovednosť štátu za škodu vzniknutú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, na ktorú sa vzťahuje osobitná právna úprava v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. 15. Pokiaľ žalobca v odvolaní poukazoval na judikatúru Súdneho dvora EÚ, táto sa týka iných skutkových okolností a v tomto konaní nemožno na ňu prihliadať, rovnako ako na odbornú prax v Českej republike, na ktorú žalobca poukázal, a to aj z dôvodu, že z ust. § 455 C.s.p. vyplýva viazanosť súdu prvej inštancie, a aj odvolacieho súdu, právnym názorom dovolacieho súdu vysloveným v tejto veci. Z tohto dôvodu nemožno vychádzať ani z právneho názoru odvolacieho súdu uvedeného v rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave č. k. 8Co 38/2007-273 zo dňa 10.2.2009, ktorý podľa názoru žalobcu korešponduje rozhodovacej praxi EÚ, a nedôvodne žalobca namieta nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z dôvodu, že sa nevysporiadal s právnym názorom odvolacieho súdu uvedeným v tomto rozhodnutí, keď predmetné rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č. k. 8Co 38/2007-273 zo dňa 10.2.2009 bolo zrušené uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5MCdo 2/2015 zo dňa 31.7.2017, v odôvodnení ktorého Najvyšší súd SR konštatoval, že uvedené rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nemožno preto vychádzať z neho v ďalšom konaní. 16. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil. 17. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a žalovanému, ktorý mal úspech v odvolacom konaní, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože mu v odvolacom konaní trovy nevznikli. 18. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).