Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/203/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113234280 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2021 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Degmová Pospíšilová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1113234280.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a sudcov JUDr. Valérie Kleinovej a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci žalobcu: V.Y. Z., nar. XX.XX.XXXX, G. X, XXX XX Z., proti žalovanej: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, Račianska 71, 813 11 Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 12. februára 2019 č. k. 18C 201/2013-208 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa proti žalovanému domáhal náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 10.000 eur titulom zodpovednosti za náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánov štátnej moci a žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania. Vychádzal zo žaloby žalobcu skutkovo odôvodnenej tým, že dňa 3.10.2012 podal návrh na predbežné prejednanie škody na Ministerstvo spravodlivosti SR v zmysle zák. 514/2003 Z.z., ktoré nezaujalo žiadne stanovisko, pričom uplatnený nárok sa týkal nesprávneho úradného postupu prvostupňového a odvolacieho súdu spočívajúceho v prieťahoch v súdnom konaní pred Okresným súdom Bratislava I sp. zn. 20C 61/2006 a Krajským súdom v Bratislave sp. zn. 6Co 352/2010. K prieťahom v konaní žalobca uviedol nasledovné skutočnosti: V roku 2006 podal na Okresný súd Bratislava I žalobu vo veci neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny proti žalovanému X. B. Z., F..M.. sp. zn. 20C 61/2006. V roku 2010 Ústavný súd SR skonštatoval v náleze č. II ÚS300/2010-31, že bolo porušené jeho základné právo na konanie bez zbytočných prieťahov a priznal mu satisfakciu 3.000 eur a zaviazal súd konať bez prieťahov. Tvrdil, že k prieťahom v konaní došlo následne: 1/ nečinnosťou Krajského súdu v Bratislave, ktorý vec rozhodoval v odvolacom konaní od 28.10.2010 pod číslom 6Co 352/2010. Podpredseda Krajského súdu v Bratislave dňa 23.6.2011 v liste č. Spr. 2113/2011 skonštatoval, že došlo k porušeniu práva na konanie bez zbytočných prieťahov, 2/ ďalší prieťah vznikol na Okresnom súde Bratislava I, po doručení Rozsudku z Krajského súdu v Bratislave. Rozsudok bol právoplatný od dňa 19.1.2012, avšak súdna kancelária mu to odmietala vyznačiť na rozsudok až do dňa 18.4.2012. Z toho dôvodu podal sťažnosť na prieťahy v konaní - vyznačenie právoplatnosti rozsudku dňa 28.2.2012 a dňa 7.5.2012 do rúk predsedníčky súdu, ktorá k veci nezaujala stanovisko. O pomoc pri vyznačovaní právoplatnosti rozsudku požiadal zákonného sudcu, ktorý v uvedenom spore viedol konanie o náhradu mzdy z dôvodu neplatnosti skončenia pracovného pomeru, tak až listom zo dňa 5.4.2012 mu oznámil, že rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6Co 352/2010 je právoplatný a môže si dať vyznačiť právoplatnosť, čo aj dňa 18.4.2012 vykonal. Z akého dôvodu vznikol prieťah v dobe od 19.1.2012 do 18.4.2012 kedy mu vyznačili právoplatnosť na rozsudok, tak na jeho písomné sťažnosti na prieťahy mu nik neodpovedal. Túto skutočnosť však využil jeho zamestnávateľ, X. F..M.. Z. a dňa 18.4.2012 mu uložil písomné upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny podľa § 63 ods. 1 písm. e) zák. 311/2001 ZP. Toto považuje za priamy následok pochybenia súdu pri vyznačovaní právoplatnosti rozsudku, 3/ proti rozsudku o náhrade mzdy z dôvodu neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru sp. zn. 20C 61/2006 z 3.8.2012 sa odvolal a od 11.12.2012 pod číslom 6Co 585/2012, vec bola prejednávaná v senáte 6Co, ktorý bol nečinný , čím maril jeho základné ústavné právo na konanie bez zbytočných prieťahov. Dňa 23.9.2013 preto požiadal Verejného ochrancu práv o pomoc na odstránenie prieťahov v konaní. Podľa stanoviska Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu je spor, kde sa jedná o obživu občana - to je aj prípad neplatnosti skončenia pracovného pomeru z dôvodu § 68 ods. 1, písm. b) Zákonníka práce spor, ktorý sa má riešiť v zrýchlenom konaní. Slovenské súdy však toto vôbec neberú do úvahy. Krajský súd v Bratislave dvakrát požiadal písomne listom z 14.2.2011 a 5.11.2010 o skoré rozhodnutie vo veci a to z dôvodu, že už Ústavný súd SR skonštatoval prieťahy v konaní na Okresnom súde Bratislava I, ako j z dôvodu, že sa jedná o spor, kde je na mieste zrýchlené konanie, Okresný súd Bratislava I nereagoval, 4/ sudcovia prvostupňového súdu a senát Krajského súdu v Bratislave počas verejných súdnych pojednávaniach postupovali v rozpore so zákonom č. 99/63 Zb. (OSP), nerešpektovali a obchádzali procesné právo účastníka sporu vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a ku všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali (§ 123 OSP), vôbec nevykonávali dôkazy - listinné v zmysle § 129 ods. 1 OSP, ktoré žalobca navrhol a z toho dôvodu nemohol uniesť dôkazné bremeno, nakoľko svojím postupom mu súdy znemožnili preukázanie skutočností, ktorými odôvodňoval oprávnenosť svojho nároku, čo považuje za porušovanie základného ľudského práva na spravodlivý rozsudok. Označil to za stav slovenskej justície, neodbornosť, vedomé marenie spravodlivosti, priame porušovanie zákona č. 757/2004 Z. z. Tvrdil, že na Okresnom súde Bratislava I a Krajskom súde v Bratislave bolo vykonaných asi 13 súdnych verejných pojednávaní a ani na jednom nebol vykonaný ani jeden listinný dôkaz. Za takéhoto nerešpektovania jeho procesných práv súd prvej inštancie vyniesol dva rozsudky a to dňa 10.12.2009 a 20.7.2010, oba rozsudky zrušil Krajský súd v Bratislave z dôvodu, že boli zjavne neodborné a sudkyňa nebolo schopná ani pochopiť podstatu sporu, ktorý bol mimoriadne jednoduchý a bola to iba jedna veta. Z dôvodu neodborného vedenia verejných pojednávaní, keďže sudca nevykonal ani jeden dôkaz, takýto výsledok sa dal podľa neho očakávať. Sudca svojou neodbornosťou, pohŕdaním právu občana - aby sa vyjadril k vykonaným dôkazom porušoval aj ústavné právo občana Čl. 48 ods. 2 Ústavy SR - právo vyjadriť sa k dôkazom s následkom - prieťahy v konaní v dôsledku subjektívneho zavinenia konajúceho sudcu. V dôsledku neodbornosti považoval celé konanie za mimoriadne neefektívne, mal za hanbu justície, aby s mimoriadne jednoduchým sporom o jednej vete, slovenské súdy ešte vec právoplatne neukončili ani za sedem rokov a to napriek asi 13 pojednávaniam. Toto je podľa neho skutočná justičná katastrofa a neschopnosť zjednať právny stav a neschopnosť vykonávať spravodlivosť v prijateľnom čase. Takéto konanie je pre občana, ktorý je protiprávne okamžite prepustený z pracovného pomeru a ocitá sa v stave materiálnej núdze - neprijateľné. Z činnosti slovenskej justície môže mať občan pocit beznádeje, frustrácie, menejcennosti, že v štáte je len nato, aby platil dane štátu, sudcovia mali honosné platy z daní občanov, a keď sa občan obráti na súd z dôvodu, že sa ocitol v tiesni - bol nezákonné zbavený práce, tak štát nie je schopný zabezpečiť súdny proces v zmysle príslušných zákonov, ktorými je sudca viazaný; Ústava SR čl. 48 ods. 2, OSP, § 123 a § 129 ods. l, a zákon o súdoch č. 757/2004 Z. z., § 2 ods. 1, § 3 ods. 8 - právo vyjadriť sa k dôkazom. Nemožnosť sa domôcť spravodlivosti po protiprávnom prepustení zo zamestnania má podľa neho negatívny dôsledok na kvalitu života - materiálne zabezpečenie, a znamená aj zníženie životnej úrovne. S označením závažného porušovateľa pracovnej disciplíny je ťažké nájsť aj primerané porovnateľné zamestnanie s porovnateľným finančným ohodnotením - aj toto je dôsledok neschopnosti súdov na Slovensku súdny spor v primeranej lehote právoplatne ukončiť. 5/ nesprávny úradný postup videl aj v tom, že Okresný súd Bratislava I má prístup k občanom rozdielny v tom, že po súdoch chodia politici V.. K., V.. J., V.. W., V. M., títo žalujú vydavateľov rôznych denníkov a časopisov v sporoch o ochranu osobnosti, žiadajú obrovské sumy ako satisfakcie, tieto osoby sú v sporoch úspešné, súdy určite vykonávajú dôkazy, súdne spory netrvajú viac ako sedem rokov. Mal za zrejmé, že pred súdom sú rovní a rovnejší, sú osoby, ktoré sú protežované, zvýhodňované a toto je podľa neho v rozpore s čl. 12 ods. 1, 2 Ústavy SR. Mal za preukázané, že došlo k zbytočným prieťahom v súdnom konaní a k zásahu do právom chránených záujmov - spravodlivého súdneho procesu v zmysle OSP a práva na spravodlivý rozsudok. Z toho dôvodu žiadal, aby súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu nemajetkovú ujmu z dôvodu nesprávneho úradného postupu vo výške 10.000 eur do troch dní odo dňa doručenia rozsudku. 2. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že samotný nesprávny úradný postup Krajského súd v Bratislave v konaní sp. zn. 6Co 352/2010 bez ďalšieho nemá za následok vznik práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 17 ods. 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z. Z dokladov predložených žalobcom vyvodil, že podpredseda Krajského súdu v Bratislave v liste č. Spr. 2113/2011 zo dňa 23. júna 2011, ktorým odpovedal na sťažnosť žalobcu na prieťahy, po prešetrení sťažnosti túto vyhodnotil ako dôvodnú a v mene správy a riadenia súdu sa žalobcovi za objektívne prieťahy v súdnom konaní ospravedlnil. Mal za to, že ospravedlnenie sa podpredsedu Krajského súdu v Bratislave za objektívne prieťahy možno jednoznačne považovať za dostatočné zadosťučinenie. Uvedené ospravedlnenie je podľa názoru žalovaného spôsobilé úplne a definitívne napraviť tvrdenú morálnu ujmu žalobcu, ktorá mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 6Co 352/2010 spočívajúcom v prieťahoch v tomto konaní. Pre prípad, že by súd napriek vyššie uvedenému uvažoval o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi, žalovaný uviedol, že z ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. vyplýva, že iba ak samotné konštatovanie práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť inak. Priznanie zadosťučinenia v peniazoch teda predpokladá splnenie určitých zákonom kvalifikovaných podmienok. Prípustnosť peňažnej satisfakcie je teda opodstatnená tam, kde samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a kde zmenšenie a vyváženie spôsobenej nemajetkovej ujmy nemožno napraviť inak, ako cestou zadosťučinenia vo forme peňažného plnenia. Určenie výšky peňažnej náhrady pri splnení podmienok podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. je síce predmetom voľnej úvahy súdu, keďže zákon jej maximálnu ani minimálnu hranicu nestanovuje, nie však ľubovôľou. Pri svojej úvahe musí prihliadnuť najmä na osobu poškodeného (jeho doterajší. život a prostredie, v ktorom žije a pracuje), závažnosť ujmy a na okolnosti pri jej vzniku a závažnosť následkov v súkromnom živote a spoločenskom uplatnení poškodeného). V tomto smere súd musí vychádzať z riadne zisteného skutkového stavu a na základe neho rozhodnutie založiť na celkom konkrétnych a preskúmateľných hľadiskách. Dôkazná povinnosť na preukázanie splnenia kvalifikovaných podmienok pre priznanie nemajetkovej ujmy, ako i kritérií pre určenie jej výšky stíha výlučne poškodeného. Posudzujúc prejednávanú vec vo svetle uvedených záverov konštatoval, že žalobca dôkazné bremeno neuniesol, keď v konaní nepreukázal, akú kvalifikovanú ujmu konštatovaný nesprávny úradný postup u neho vyvolal, akým spôsobom sa táto ujma prejavila a aké následky mu v súkromnom živote alebo v spoločenskom uplatnení vznikli. Žalovaný uviedol, že podľa ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. 3. Čo sa týka namietaného nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v nečinnosti pri vyznačovaní právoplatnosti rozhodnutia a v prieťahoch v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 6Co 585/2012, žalovaný poukázal na absenciu konštatovania porušenia práva zo strany príslušných orgánov, ako to predpokladá ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., čím nedošlo k naplneniu už prvotnej podmienky pre možnosť priznania náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., a to existencii nesprávneho úradného postupu. Pre možnosť postupu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. mal za potrebné splnenie viacerých predpokladov, v okolnostiach prejednávanej veci sú nimi nesprávny úradný postup súdu, vznik nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu a vzniknutou nemajetkovou ujmou. 4. K nároku žalobcu, ktorý si odvodzuje od postupu vec prejednávajúcich sudcov v rozpore so zákonom, žalovaný uviedol, že postup sudcov v rozpore s Občianskym súdnym poriadkom spočívajúci v porušení procesného práva účastníka konania vyjadriť sa k dôkazom nemožno subsumovať pod nesprávny úradný postup, keďže tento postup sa odzrkadlil v rozhodnutiach súdov vo veci samej. Za daného stavu by preto žalobca mohol namietať jedine nezákonnosť rozhodnutí okresného a krajského súdu postupom podľa § 5 a § 6 zákona č. 514/2003 Z.z., ani tu by však nebol úspešný, keďže rozsudky okresného a krajského súdu neboli Najvyšším súdom SR ako príslušným orgánom zrušené pre nezákonnosť. Zdôraznil, že porušenie zákonom stanoveného postupu súdu v súdnom konaní, teda odňatie možnosti konať pred súdom, je odvolacím aj dovolacím dôvodom. Podľa ustálenej judikatúry nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci spočíva v postupe, ktorý s rozhodovacou činnosťou priamo nesúvisí, nevyústi do nej a neprejaví sa v obsahu konkrétneho rozhodnutia, čo v prejednávanej veci nemal za splnené. 5. Žalovaný v rámci vyjadrenia k žalobe uviedol, že poškodený je povinný vznik nemajetkovej ujmy preukázať, v súdnom konaní ho preto zaťažuje dôkazné bremeno o tom, že nemajetková ujma vznikla. Až po preukázaní vzniku škody a existencie nesprávneho úradného postupu môže byť skúmaná otázka príčinnej súvislosti medzi prvými dvoma zákonnými podmienkami. Vzťahom príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vznikom škody sa v právnej teórii označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nezákonným rozhodnutím - resp. nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku. Právnym posúdením je vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala, pričom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (porovnaj R 21/1992). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Otázka príčinnej súvislosti sa musí riešiť konkrétne v každom jednotlivom prípade zhodnotením všetkých významných okolnosti. Ide teda o objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku a aj starostlivé zváženie všetkých okolností. 6. Žalovaný uviedol, že keďže žalobca nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy spôsobom upraveným § 17 ods. 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z., nemôže preukázať ani príčinnú súvislosť medzi tvrdenými nesprávnymi úradnými postupmi súdov a nemajetkovou ujmou. Žalobca nepreukázal, že nebyť nesprávnych úradných postupov súdu, nebola by mu vznikla nemajetková ujma vo výške 10.000 eur. Mal za to, že uvedené sa vzťahuje najmä na nárok odvodzovaný od nečinnosti okresného súdu pri vyznačovaní právoplatnosti rozhodnutia súdu, keďže rozhodnutie krajského súdu sa stalo právoplatným jeho doručením účastníkom konania. Skutočnosť, že na uvedenom rozhodnutí súdu bola doložka právoplatnosti vyznačená až dňa 18.4.2012, nič nemení na tom, že toto rozhodnutie bolo žalobcovi doručené dňa 19.1.2012, teda od tohto dňa muselo byť žalobcovi známe, že jeho pracovný pomer s X. B. Z., F..M.. trvá. Od tohto dňa žalobca mohol opätovne nastúpiť k svojmu zamestnávateľovi na výkon práce. 7. Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu ďalej žalovaný poukázal na to, že žalobca neuviedol, akú časť nároku na náhradu nemajetkovej ujmy si uplatňuje v súvislosti s tým - ktorým nesprávnym úradným postupom súdu (prieťahom v konaní súdu). Povinnosť označiť titul uplatneného nároku na náhradu škody, t. j. jednoznačným spôsobom uviesť, v príčinnej súvislosti s akým zásahom orgánu štátu škoda určitého druhu a v určitej výške vznikla, vyplýva pre žalobcu už z teoretickej koncepcie bremena tvrdenia, ktoré v civilnom procese zaťažuje žalobcu a má celkom konkrétne a praktické dôsledky. Ak má byť žalobca v konaní o náhradu škody (nemajetkovej ujmy) úspešný, mal za nevyhnutné, aby žalobca v prvom rade pri každej jednej položke uviedol, v príčinnej súvislosti s ktorým nesprávnym úradným postupom ktorého súdu mu vznikla konkrétna nemajetková ujma. Bremeno tvrdenia nemôže byť v sporovom konaní (akým konanie o náhrade škody spôsobenej pri výkone verejnej moci nepochybne je) nahradené akýmkoľvek postupom či úkonom súdu alebo druhého účastníka. Žalovaný poukázal na to, že žalobca počas celého konania nepredložil žiadny z vyššie uvedených dôkazných prostriedkov, v ktorom by boli konštatované prieťahy v konaní Okresného súdu Bratislava I vedenom pod sp. zn. 20C/61/2006 spočívajúcom v oneskorenom vyznačení právoplatnosti súdneho rozhodnutia a takisto ani prieťahy v konaní Krajského súdu v Bratislave vedenom pod sp. zn. 6Co 585/2012. V tejto súvislosti uviedol, že List verejnej ochrankyne práv V.. V. X. zo dňa 23.04.2014 s názvom: „Upovedomenie o výsledkoch vybavenia podnetu“ je vzhľadom na kogentné znenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. irelevantný. Žalobca síce má vo vzťahu ku konaniu Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co 352/2010 konštatované prieťahy v konaní (list podpredsedu zo dňa 23.06.2011), avšak splnenie jednej z kumulatívne stanovených zákonných podmienok na vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nestačí. Poznamenal, že podpredseda Krajského súdu v Bratislave sa v mene správy a riadenia súdu žalobcovi za objektívne vzniknuté prieťahy v súdnom konaní ospravedlnil (prvá satisfakcia) a zároveň pristúpil k sledovaniu plynulosti tohto konania, čím prijal opatrenia na odstránenie tohto stavu (druhá satisfakcia). Mal za to, že ospravedlnenie sa podpredsedu Krajského súdu v Bratislave za objektívne prieťahy a prijatie primeraných opatrení možno jednoznačne považovať za dostatočné zadosťučinenie, spôsobilé úplne a definitívne napraviť tvrdenú morálnu ujmu žalobcu, ktorá mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 6Co 352/2010 spočívajúcom v prieťahoch v tomto konaní. 8. Žalovaný vyjadril názor, že žalobca v konaní neuniesol ani len bremeno tvrdenia. Vznik nemajetkovej ujmy odôvodňuje len všeobecnými a nič nehovoriacimi formuláciami, ktoré sú použiteľné v každom inom prípade a žiadnym spôsobom sa nedotýkajú konkrétnych okolností tohto prípadu. Až po prípadnom preukázaní vzniku nemajetkovej ujmy žalobcom (čo sa žalobcovi počas celého konania nepodarilo) je namieste skúmať, či sú splnené podmienky na jej náhradu v peniazoch podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. a v akej výške je nevyhnutné náhradu priznať. Len v prípade, že poškodenému vznikla nemajetková ujma a sú dané podmienky na jej náhradu v peniazoch podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z., je možné priznať náhradu v peniazoch maximálne vo výške podľa § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z.. Vo vzťahu k výške požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy žalovaný túto považuje za neodôvodnenú. Žalobca totiž neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré túto odôvodňujú z hľadísk predpokladaných v § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z., resp. neuviedol žiadne skutočnosti odôvodňujúce konkrétnu výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú požaduje. 9. Podaním žalobcu doručeným súdu prvej inštancie dňa 16.02.2015 žiadal žalobca pripustiť rozšírenie žaloby o ďalšie skutkové okolnosti a s tým súvisiaci nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, a to v súvislosti s podaním dovolania voči rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava 1 sp. zn. 20C 61/2006, kedy súd opätovne sa dopustil prieťahu v konaní, nakoľko spis bol zaslaný na Najvyšší súd SR za účelom rozhodnutia o dovolaní až po 9 mesiacoch od podania dovolania. Prieťah v konaní bol konštatovaný aj predsedníčkou Okresného súdu Bratislava 1. Súd prvej inštancie zmenu žaloby uznesením zo dňa 20.04.2017 č. k. 18C 201/2013-105 nepripustil z dôvodu, že výsledky doterajšieho konania nemôžu byt' podkladom pre konanie o zmenenom návrhu, keďže rozšírenie žaloby nebolo predmetom predbežného prerokovania nároku žalovaným ako aj z dôvodu, že okolnosti ohľadom nesprávneho úradného postupu, ktoré síce súvisia s konaním sp. zn. 20C/61/2006 nastali až po podaní žaloby. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 09.05.2017. 10. Podaním žalobcu doručeným súdu prvej inštancie dňa 05.04.2017 žalobca žiadal prerušiť konanie v predmetnej veci podľa § 162 ods. 1 písm. a) CSP, z dôvodu podania ústavnej sťažnosti ohľadom odňatia veci zákonnému sudcovi. Súd uznesením zo dňa 20.04.2017 č. k. 18C 201/2013-104 návrh na prerušenie konania zamietol, nakoľko na prerušenie konania neboli splnené zákonné podmienky. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 09.05.2017. 11. V predmetnej veci vykonal súd prvej inštancie dokazovanie oboznámením sa s písomnými podaniami sporových strán, prednesmi sporových strán, oboznámením sa s listinnými dôkazmi (Žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody podané na MS SR dňa 03.10.2012, 25.09.2013, Odpoveď predsedu Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23.06.2011 na sťažnosť žalobcu na prieťahy v konaní 6Co 352/2010, Sťažnosť na prieťahy v konaní Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 20C 61/2006 zo dňa 28.02.2012 a 07.05.2012, Výzva na výkon práce zamestnávateľa žalobcu zo dňa 18.04.2012, Upovedomenie o výsledku vybavenia podnetu verejnou ochrankyňou práv zo dňa 23.04.2014). Súd prvej inštancie v predmetnom spore vykonal dôkazy, ktoré považoval za relevantné vo vzťahu k zisťovaniu skutkového stavu veci a preto ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania (napr. výsluchom V.. N., zabezpečiť odpoveď na sťažnosť ohľadom zdĺhavého vyznačenia právoplatnosti na rozsudku, pribratím profesora práva na posúdenie zložitosti sporu vedeného pod sp. zn. 20C 61/2006, súdneho znalca za účelom stanovenia následkov psychickej záťaže vedenia konania na zdravotný stav žalobcu, výsluchom ministra V.. Q., oboznámením sa na pojednávaní s článkom „Koľko vysúdili prominenti“) zamietol s poukazom na skutočnosť, že vykonanie navrhnutých dôkazov nemá podľa neho žiaden vplyv na posúdenie dôvodnosti žaloby. 12. Súd prvej inštancie zhrnul, že žalobca sa od žalovaného domáha zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 10.000 eur a náhrady trov konania z titulu zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá mu mala vzniknúť: 1) nesprávnym úradným postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 6Co/352/2010 spočívajúcom v prieťahoch v konaní, 2) nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 20C/61/2006 spočívajúcom v oneskorenom vyznačení právoplatnosti súdneho rozhodnutia, 3) nesprávnym úradným postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 6Co/585/2012 spočívajúcom v prieťahoch v konaní, 4) nesprávnym úradným postupom sudcov Okresného súdu Bratislava I a Krajského súdu v Bratislave spočívajúcom v postupe v súdnom konaní v rozpore s Občianskym súdnym poriadkom. 13. Konštatoval, že za základ právneho nároku žalobca označil nesprávny úradný postup - prieťahy v konaní. Prieťahy v súdnom konaní súd prvej inštancie považoval za protiprávny stav, v každom okamihu ktorého dochádza k rovnakému porušovaniu práva účastníka konania na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky), keď náprava nemajetkovej ujmy nesleduje cieľ poskytnúť poškodenému náhradu peňažného ekvivalentu ani obnovu pôvodného stavu, ale iba jej určité spravodlivé zmiernenie (tzv. zadosťučinenie, satisfakciu). Zadosťučinenie chápal ako nástroj na odstránenie spôsobenej nemajetkovej ujmy v súvislosti s prieťahmi v súdnom konaní. Uviedol, že o nároku sťažovateľa na priznanie primeraného zadosťučinenia môže rozhodnúť ústavný súd, na základe ústavnej sťažnosti z titulu porušenia ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods.2 Ústavy), kedy ústavný súd okrem konštatácie prieťahov rozhoduje aj o finančnom zadosťučinení. Taktiež uviedol, že sa môže poškodený domáhať v súvislosti s prieťahmi v súdnom konaní odškodnenia vo forme nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (predch. zák. č. 58/1969 Zb.). I keď v oboch prípadoch sa skúma otázka prieťahov v konaní a v jej súvislosti sa rozhoduje o otázke finančného zadosťučinenia, vyslovil názor, že zásadný rozdiel spočíva v uplatňovaní a posudzovaní nároku na náhradu škody, keď pokiaľ pri ústavnej sťažnosti je dostačujúce uviesť dôvody nároku na finančné zadosťučinenie, pri nemajetkovej ujme podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, je nevyhnutné preukázať kumulatívne splnenie zákonných podmienok. Z uvedeného teda vyvodil, že právo na náhradu škody uplatnenej podľa vyššie označeného zákona postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 ústavy , ktorý priznáva každému právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom orgánov štátnej moci a správy, nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy) zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jeho uplatnenie. 14. Za prvoradý predpoklad uplatnenia nároku na súde podľa § 15 zákona č. 514/2003 Z.z. označil jeho predbežné prerokovanie s príslušným orgánom štátu. Až v prípade, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časti v lehote do 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku na súde (§ 16). Konštatoval, že v rámci predbežného prerokovania nároku na náhradu škody je v zmysle § 16 poškodený povinný uviesť všetky skutočnosti relevantné pre posúdenie oprávnenosti nároku vrátane výšky škody, keď na skutkové okolnosti a škodu, ktorá nebola prerokovaná v rámci predbežného prerokovania nároku, súd neprihliada. Konštatoval, že v danom prípade žalobca splnil hmotnoprávnu podmienku podmieňujúcu prerokovanie nároku na súde, nakoľko svoj nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatnil u žalovaného prostredníctvom žiadostí doručených Ministerstvu spravodlivosti SR dňa 03.10.2012 a 25.09.2013, ako orgánu oprávnenému v predmetnej veci konať, keďže základom právneho nároku na náhradu škody uvádzaným žalobcom boli prieťahy v súdnom konaní (§ 3 ods. 1 písm. a) zák. č. 514/2003 Z.z.). 15. Žalobou uplatnený nárok a výsledky vykonaného dokazovania súd prvej inštancie právne posúdil podľa § 3 ods. 1, 2 zákona 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 9 ods.1 uvedeného zákona, § 17 uvedeného zákona v znení účinnom do 31.12.2012. 16. Konštatoval, že za nesprávny úradný postup sa rozumie porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu v rámci jeho činnosti, spravidla ide o postup nesúvisiaci s rozhodovacou činnosťou. Nesprávnym úradným postupom súvisiacim s rozhodovacou činnosťou je nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia, ak malo byť v súlade s uvedenými pravidlami správne vydané v určitej lehote, alebo nečinnosť orgánu alebo iné vady týkajúce sa vedenia konania. Za nesprávny úradný postup nie je možné považovať činnosť štátneho orgánu spočívajúcu v zvažovaní splnenia podmienok pre vydanie rozhodnutia, zhromažďovanie podkladov pre rozhodnutie, hodnotenie zistených skutočností, právne posúdenie zistených skutočností, nakoľko sa jedná o činnosti smerujúce k vydaniu rozhodnutia a z hľadiska zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci môžu byť posudzované jedine podľa ustanovení zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu. Uviedol, že za nesprávny úradný postup orgánu štátu nemožno považovať pochybenia spočívajúce v tom, že štátny orgán pred svojím rozhodnutím nesprávne vyhodnotí podmienky pre jeho vydanie a že v dôsledku tejto skutočnosti je jeho rozhodnutie nesprávne. V takomto prípade má totiž účastník konania, v rámci ktorého bolo rozhodnutie vydané, právo brániť sa a dosiahnuť jeho zrušenie alebo zmenu v dôsledku podania opravného prostriedku. 17. Ďalej dôvodil, že popri preukázaní existencie nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu ako základu právneho nároku podľa zákona č. 514/2003 Z.z., žalobca musí v konaní preukázať existenciu škody a príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním a vznikom škody, t. z. že v konaní musí byť preukázaná vecná súvislosť príčiny a následku. Z ustanovenia § 17 zákona č. 514/2003 Z.z. vyvodil, že stanovuje právo aj na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom pri výkone verejnej moci za podmienok stanovených zákonom t. j. vtedy, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Nemajetková ujma sa uhrádza v peniazoch, ak ju nie je možné uspokojiť inak. Zákonodarca zároveň stanovil kritériá na určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch a v prijatých novelách zákona aj hornú hranicu výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú možno priznať. Navyše v prípade nemajetkovej ujmy musí byť okrem kumulatívneho splnenia zákonných podmienok (nesprávny úradný postup alebo nezákonné rozhodnutie, škoda, príčinná súvislosť) aj zrejmé, že samotné konštatovanie porušenia práva je nedostačujúce, pričom v prípade nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nepostačí tvrdiť prieťahy v konaní a „primeranosť nároku“, ale existencia (i materiálnej) ujmy a príčinná súvislosť medzi ňou a nesprávnym úradným postupom musí byť tvrdená a preukázaná. 18. Konštatoval, že o vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. Príčinou škody nie je skutočnosť, ktorá už je sama následkom. V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou od neobmedzenej kauzality. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Keďže podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom sú stanovené kumulatívne, v prípade nesplnenia čo aj len jednej z nich nie je daná táto zodpovednosť (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. marca 2007, sp. zn. 3 Cdo 32/2007, R 28/2008). Z hľadiska príčinnej súvislosti v danom prípade mal preto za významné, či nesprávny úradný postup okresného súdu alebo krajského súdu bol podstatnou a rozhodujúcou príčinou vzniku nemajetkovej ujmy, ktorej náhrady sa žalobca domáha. 19. K jednotlivým skutkovým okolnostiam, ktoré podľa žalobcu mu zakladajú právny nárok na náhradu škody v podobe nemajetkovej ujmy, súd prvej inštancie uviedol nasledovné: 1.) Nesprávny úradný postup Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 6Co/352/2010. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca podal v dôsledku odvolacieho konania, prebiehajúceho na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 6Co 585/2012, sťažnosť na prieťahy v konaní zo dňa 30.05.2011. V dôsledku podaného odvolania voči rozsudku prvostupňového súdu bol spis postúpený na Krajský súd v Bratislave dňa 28.10.2010. Sťažnosť bola zo strany vedenia súdu - predsedu súdu, vyhodnotená ako dôvodná, nakoľko s poukazom na judikatúru ÚS SR vo veci nebol po dobu dlhšiu ako 6 mesiacov vykonaný úkon. Za príčinu prieťahu boli označené objektívne dôvody (zaťaženosť súdu) a žalobcovi sa predseda súdu za zistené prieťahy v čase od 28.04.2011 (t.j. po uplynutí 6 mesačnej lehoty) ospravedlnil a to písomne listom zo dňa 23.06.2011 a súčasne prijal aj opatrenie na odstránenie tohto stavu v podobe sledovania plynulosti tohto konania, dôsledkom čoho bol vo veci dňa 21.11.2011 na pojednávaní vynesený rozsudok. Žalobca mal možnosť v prípade nesúhlasu s vybavením sťažnosti požiadať MS SR o prešetrenie vybavenia jeho sťažnosti predsedom Krajského súdu v Bratislave. Z uvedeného vyvodil, že v súvislosti s prieťahom v konaní je právny základ nároku spočívajúci v nesprávnom úradnom postupe daný. Avšak pokiaľ ide o posúdenie oprávnenosti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy zohľadnil skutočnosť, že jednak v rámci vybavenia sťažnosti bolo porušenie práva skonštatované, bolo prijaté opatrenie na odstránenie prieťahov v konaní, žalobcovi bolo poskytnuté ospravedlnenie a Krajský súd v Bratislave následne dňa 22.07.2011 vo veci stanovil termín pojednávania na 19.09.2011 a 21.11.2011, kedy vo veci bol vyhlásený rozsudok. Vzhľadom k obsahu a dôvodom vybavenia sťažnosti ako aj k dĺžke prieťahov v konaní na Krajskom súde v Bratislave mal súd prvej inštancie za to, že v tomto prípade je samotné konštatovanie porušenia práva dostačujúcou satisfakciou a preto sa otázkou preukázania nemajetkovej ujmy v tejto súvislosti čo do základu a výšky nezaoberal. 2) Nesprávny úradný postup Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 20C/61/2006 spočívajúcom v oneskorenom vyznačení právoplatnosti súdneho rozhodnutia. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 21.11.2011 č.k. 6Co 352/2010-383, ktorým bola určená neplatnosť skončenia pracovného pomeru, nadobudlo právoplatnosť dňa 19.01.2012. Právoplatnosť na rozsudku bola vyznačená dňa 19.03.2012. Pokiaľ žalobca tvrdí, že v dôsledku oneskoreného vyznačenia právoplatnosti na rozsudku odvolacieho súdu mu vznikla nemajetková ujma, nakoľko nevyznačenie právoplatnosti na rozsudku bolo prekážkou pokračovania v práci, vyhodnotil, že toto tvrdenie žalobca v konaní nepreukázal, tak ako nepreukázal tvrdenie, že bez doložky právoplatnosti mu bol zo strany zamestnávateľa znemožnený nástup do práce. Práve naopak zamestnávateľ žalobcu písomnou výzvou zo dňa 18.04.2012 tohto vyzval na nástup do práce a súčasne ho upozornil na porušenie pracovnej disciplíny podľa 63 ods.1 písm. e) Zákonníka práce. Rozhodnutie odvolacieho súdu je záväzné pre sporové strany a z jeho poučenia vyplýva, že proti nemu nie je možné podať riadny opravný prostriedok, čo podľa súdu prvej inštancie znamená, že doručením poslednému z účastníkov konania rozsudok nadobúda právoplatnosť. Pre žalobcu to jednoznačne znamenalo nástup do práce bez toho, aby čakal od zamestnávateľa výzvu k nástupu. V tejto súvislosti prisvedčil argumentácii žalovaného, že pracovnoprávne normy (Zákonník práce) v prípade určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru neurčujú povinnosť zamestnanca vyzývať k nástupu do práce, táto povinnosť vyplýva pre zamestnanca priamo z právneho stavu veci, kedy pracovný pomer v dôsledku rozhodnutia súdu o určení neplatnosti jeho skončenia kontinuálne pokračuje a tak sa na zamestnanca ako i zamestnávateľa opätovne vzťahujú práva a povinnosti upravené v Zákonníku práce. Navyše vyznačenie právoplatnosti na rozsudku má v danom prípade len deklaratórny charakter. Taktiež uviedol, že v súvislosti s predmetným nesprávnym úradným postupom nebol relevantným spôsobom konštatovaný prieťah v konaní. Na základe vyššie uvedeného uzavrel, že oneskorené vyznačenie právoplatnosti nemožno označiť za nesprávny úradný postup spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu, ktorú žalobca navyše v žalobe ani riadne nešpecifikoval a nepreukázal. 3) Nesprávny úradný postup Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom na tomto súde pod sp. zn. 6Co 585/2012 spočívajúcom v prieťahoch v konaní. Z obsahu pripojeného spisu 20C 61/2006 súd prvej inštancie zistil, že na základe odvolania sporových strán proti rozhodnutiu Okresného súdu Bratislava I z 03.08.2012 č. k. 20C 61/2006-453 vec bola predložená Krajskému súdu v Bratislave ako súdu odvolaciemu a opatrením predsedu súdu zo dňa 04.12.2012 pridelená do odd. 6Co. Rozsudok v predmetnej veci bol verejne vyhlásený na pojednávaní konanom dňa 07.10.2013, vytýčenom na základe úpravy zo dňa 16.09.2013. V súvislosti so žalobcom tvrdeným prieťahom v konaní nebolo vydané žiadne relevantné rozhodnutie , ktoré by zakladalo právny nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy. Novelou zákona č.514/2003 Z.z. účinnou od 01.01.2013 pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (§ 9 ods. 2). Vyjadrenie Verejného ochrancu práv zo dňa 23.04.2014 k nečinnosti Krajského súdu v Bratislave v čase od 11.12.2012 do 07.10.2013 nie je možné považovať za rozhodnutie spôsobilé založiť právny nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy, v dôsledku čoho dospel súd prvej inštancie k záveru, že absentuje právny základ nároku na náhradu škody. 4) nesprávny úradný postup sudcov Okresného súdu Bratislava I a Krajského súdu v Bratislave spočívajúcom v postupe v súdnom konaní v rozpore s Občianskym súdnym poriadkom. K tejto otázke sa súd prvej inštancie opätovne uviedol, že za nesprávny úradný postup nie je možné považovať činnosť štátneho orgánu spočívajúcu v zvažovaní splnenia podmienok pre vydanie rozhodnutia, zhromažďovanie podkladov pre rozhodnutie, hodnotenie zistených skutočností, právne posúdenie zistených skutočností nakoľko sa jedná o činnosti smerujúce k vydaniu rozhodnutia a z hľadiska zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci môžu byť posudzované jedine podľa ustanovení zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu. Aj v tomto prípade súd prvej inštancie akceptoval argumentáciu žalovaného, že nemožno subsumovať postup súdu vo vedení konania v rozpore s procesným predpisom pod nesprávny úradný postup, nakoľko sa tento premietol do rozhodovacej činnosti súdu, ktorú žalobca mohol zmeniť použitím riadnych opravných prostriedkov. 20. S poukazom na zistený skutkový stav súd prvej inštancie dospel k záveru, že nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy nie je dôvodný, nakoľko v konaní nemal za preukázanú existenciu základu právneho nároku v zmysle zákonnej úpravy. Taktiež pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu súhlasil s argumentáciou žalovaného, že uplatnený nárok treba nielen tvrdiť ale aj dokázať s poukazom na ustanovenia procesného predpisu (§ 79, § 101 OSP alebo § 132, § 167 CSP), ktoré ukladajú sporovým stranám tvrdené skutočnosti preukázať prostredníctvom označených dôkazov. V danom prípade bolo potrebné uplatnenú nemajetkovú ujmu preukázať čo do základu a výšky v súlade so zákonnými podmienkami stanovenými v § 17 ods.3 zák. č. 514/2003 Z.z., čo žalobca neurobil. Taktiež prisvedčil, že absentuje aj špecifikácia výšky nemajetkovej ujmy vo vzťahu k jednotlivým prieťahom ako dôsledok nesprávneho úradného postupu súdu. 21. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle zásady úspechu v konaní podľa § 255 ods.1 CSP, keďže však úspešná strana si v konaní nárok na náhradu trov konania neuplatnila, z dôvodu hospodárnosti a efektívnosti konania jej nárok na náhradu trov konania nepriznal. 22. Proti tomuto rozsudku podal riadne a včas odvolanie žalobca s upozornením, že v uvedenom konaní už Okresný súd Bratislava I spôsobil prieťahy v konaní, čo konštatoval Ústavný súd SR v Náleze IV. ÚS 448/2013-30 a prikázal ďalej konať bez prieťahov a priznal mu zadosťučinenie v sume 2.000 eur za porušenie základných práv. Očakával, že odvolací súd tento fakt bude rešpektovať a bude konať bez prieťahov, tak aby rešpektoval nález Ústavného súdu SR. Odvolanie podal z týchto dôvodov: 1/ sudca sa na prvom pojednávaní nepokúsil o zmier podľa § 143 ods. 1 CSP a nepoučil ho, že jednotlivé skutky žaloby mali byť ohodnotené konkrétnou sumou v peniazoch ako nemajetková ujma. 2/ súd prvej inštancie absolútne ignoroval povinnosť konať v zmysle § 181, ods. 2 CSP. Sudca je povinný na verejnom pojednávaní rešpektovať zásadu legality/zákonnosti a konať tak ako ustanovil zákon, teda „súd určí, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná. Súd tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci. Ignorovať tieto právne povinnosti sú porušením práva na spravodlivý súdny proces“. Sudca sa už na prvom pojednávaní bránil vykonávaniu listinných dôkazov v zmysle § 204 CSP. Na otázku žalobcu, či bude vykonávať listinné dôkazy sudca odpovedal, že nebude, nakoľko si ich protistrany vymenili a že to bude postačujúce. V zmysle § 204 CSP však protistrana všetko popierala, všetko zamietala, a v tomto prípade sa listinné dôkazy vykonávajú tak, že súd listinu prečíta alebo oznámi jej obsah. 23. Uviedol, že protistrana vo svojom vyjadrení všeobecne bez konkrétnosti len účelovo tvrdila to, že sa nič protiprávne nestalo, žiadna škoda nevnikla a nie je tu ani príčinná súvislosť a následok vzniku škody. MS SR takto všeobecne odpovedá na všetky predbežné prejednania škody a to všetkým občanom, oni všetko mocensky odmietajú a popierajú, toto sú znaky „slovenského právneho a demokratického štátu“ ktorí mnohí občania považujú za štát „darebácky“. Iná spravodlivosť na Okresnom súde Bratislava I platí ak prídu verejní činitelia W., J., K., sudcovia z Najvyššieho súdu SR, tak hneď je všetko preukázané a satisfakcie za banálne novinové články, alebo antidiskriminačné žaloby sudcov sú ohodnotené obrovskými sumami a pre občana súd má len výsmech. Posledná kauza „Technopol“ sudkyne V.. L. bola až neuveriteľná, čoho všetkého sú schopní na tomto súde!!! 24. Tvrdil, že sudca na poslednom pojednávaní vykonával niečo ako paródiu alebo zastierací ľstivý úkon a čítal - citujem „súd sa oboznamuje s obsahom spisu“ sudca čítal zo spisu, aké obsahuje listinné dôkazy, čo tie dôkazy preukazujú ho nezaujímalo a toto sa snažil zmariť tak, aby obišiel postup súdu podľa § 204 CSP a vrcholom všetkého bolo, keď sa sudca pýtal žalobcu, že ako má vykonať dôkazy, či to má aj čítať, tak žalobca povedal, že na tom netrvá, nakoľko žalobca videl, že súd je absolútne klientelistický a koná v prospech žalovaného. Samozrejme, že sudca je povinný rešpektovať zásadu zákonnosti a konať tak ako mu to zákon § 204 CSP prikazuje, na stanovisko žalobcu ani žalovaného neprihliada a vedie proces zákonným spôsobom. 25. Namietal, že súd prvej inštancie pri napísaní rozsudku nepostupoval podľa § 220 ods. 2 CSP a úmyselne vynechával rozhodujúce skutočnosti napr.: - žalobca uviedol, že skôr ako bola podaná žaloba, tak v konaní 20C 61/2006 už Ústavný súd SR skonštatoval v Náleze II.ÚS 300/2010-31, že Okresný súd Bratislava I spôsobil zbytočné prieťahy v konaní a to v spore, kde je na mieste v dôsledku osobitného významu pre občana „osobitná rýchlosť konania“ diligence speciale ou particuliere!!!! Následne boli ďalšie skutky nečinnosti popísané v žalobe, ktoré už stav celého konania predlžovali, čo sa len prehlbovalo na poškodzovaní základného práva občana na konanie bez prieťahov. Recidíva ďalších skutkov nečinnosti je pre občana zaťažujúca a ešte vážnejšieho ho poškodzuje, hlavne keď sa jedná o spor o neplatnosti ukončenia pracovného pomeru, keď sa občan ocitne v núdzi. Vytkol súdu prvej inštancie, že nevedel v rozsudku presvedčivo odôvodniť, prečo by nemala byť vypočutá V.. N. predsedníčka súdu k prieťahom - nečinnosti vyznačenia právoplatnosti rozsudku, pribratie znalca psychológa a mnohé iné dôkazy. Právne posúdenie veci mal za absolútne nepresvedčivé, keď napr. v časti vyznačenia právoplatnosti súd prvej inštancie uvádza, že je to len deklaratórne a v podstate bezvýznamné. Bol toho názoru, že právoplatnosť, ktorá sa vyznačuje na rozsudok, má však mimoriadny právny význam podľa §§ 226, 227 ods. 1,2 a § 228 ods. 1 CSP. 26. Uviedol, že súd prvej inštancie v tomto konaní bol v konflikte záujmov v tom zmysle, že aj keď bol formálne žalovaný štát SR, skutky ktoré boli predmetom žaloby, smerovali k predsedníčke súdu V.. N.. Zákonný sudca nebol nestranný ani nezávislý, nakoľko predsedníčka súdu môže sudcovi navrhnúť disciplinárne konanie, pod takouto hrozbou sudca nie je slobodný a to sa prejavilo v konaní, napr. aj tým, že sudca predchádzajúci vyrubil súdny poplatok úmyselne nesprávne vo výške 600 eur, miesto správnej sumy 20 eur, súd prvej inštancie konanie všemožne zdržiaval a prvé pojednávanie bolo až po tri a pol roku. 27. Tiež mal za to, že sudca bol na pojednávaní značne zaujatý proti žalobcovi, má problémy viesť verejné pojednávanie zákonným spôsobom, ani to neskrýval - priznala sa V.. K., že ona nie je dlho sudkyňa a pri argumentácií žalobcu, kde poukazoval na rýchlosti konania, že existujú tri rýchlosti: primerané, osobitná, a výnimočná rýchlosť podľa dôležitosti sporu pre občana, uviedla, že ona o tom, ešte nepočula Takto nekvalifikovaná sudkyňa nemá predpoklady k vydaniu spravodlivého rozsudku. Taktiež ani nevedela o čl. 7 ods. 5 Ústavy SR, kde medzinárodné zmluvy a záväzky majú prednosť pred slovenskou legislatívou, ako napr. Európsky dohovor o ľudských právach a slobodách, alebo rezolúcia OSN č. 217 Charta ľudských práv z roku 1948. Sudkyňa je presvedčená, že slovenské právne predpisy sú zrejme najlepšie a najmúdrejšie na svete a Európe, a slovenská justícia je excelentná - je to justičný pupok sveta!!! Slovenská judikatúra vraj dôkaz o nečinnosti na Krajskom súde v Bratislave, ktorá bola kvalifikovaná ako zbytočný prieťah v konaní, ktorý zistil orgán pôsobiaci podľa Ústavy SR čl. 151a Verejný ochranca práv, ktorý pôsobí pri ochrane základných práv, vylúčila ako dôkaz, ich zistenia nemajú žiadnu dôkaznú hodnotu !!!! Sudkyňa takto marila, dokazovanie čo mal za znak klientelizmu. Sudkyňa tvrdila, že v rovnakej veci porušovanie práva na konanie bez zbytočných prieťahov tak Ústavný súd SR rešpektuje iné právne princípy a legislatívu - Európsky dohovor o základných právach a slobodách. A slovenské súdy sú viazané len zákonom o škode spôsobenej pri výkone verejnej moci č. 514/2003 Zb. A pokiaľ tento zákon je v rozpore s Európskym dohovorom a praxou Ústavného súdu SR, pre okresné súdy platí legislatíva slovenského justičného pupku sveta a Európy, zrejme slovenská legislatíva je tá najmúdrejšia, najspravodlivejšia, najefektívnejšia a slovenské súdy sú najkvalitnejšie na svete a v Európe. Realita je však iná, slovenská justícia je jedna z najhorších v Európe, nemá dôveru občanov a je hanba celého Slovenska, a tak vypadajú aj rozsudky. 28. Uviedol, že sudca od začiatku avizoval, že nebude vykonávať listinné dôkazy, a všetky návrhy na dokazovanie zamietol - napr.: - pribrať znalca psychológa, aby presne znalecky popísal a dokázal, ako občan vníma skutočnosť, že pre neho mimoriadne dôležitý súdny spor, ktorý sa dotýka jeho existencie, ale zároveň je mimoriadne jednoduchý - merito sporu je iba jedna veta - skutok, ktorý sa žalobcovi kládol za vinu ako závažne porušenie pracovnej disciplíny, tak ako je možné, že takýto spor trvá dlhých 7 rokov !!!! Ako sa občan cíti, keď chodí po súdoch, minimálne bolo 13 až 15 pojednávaní, dva razy sa spis vrátil z krajského súdu na okresný súd. Žalobca musel znášať bezmocnosť, dlhoročnú frustráciu, neistotu, jeho pracovný život ako aj životná existencia bola ohrozená, a konajúca sudkyňa V.. N. urputne bránila vykonať rozhodujúce dôkazy!!!! Toto má vplyv na pracovný život, osobný, život občana, je to ponižujúce a nedôstojné, chodiť po svete ako závažný porušovateľ pracovnej disciplíny, a iný zamestnávatelia na občana pozerajú s nedôverou, že je lajdák, nezodpovedný živel s pod. Sudcovia ako V.. N. a V.. K. doslova ničia ľuďom životy, absencia spravodlivosti na Slovensku už zasahuje doslova masy ľudí, ale potom sú tu aj takí ako V.. K., J., M., ľudia podozriví z páchania zločinov takz „kočnery“ viď kauza sudkyňa L. - Technopol, Tí sú všade vítaní, mimoriadne úspešní a prisudzujú sa im obrovské satisfakcie. Títo ľudia hlavne za banálne novinové články obrovsky trpia, rovnako trpel V.. K. v spore o telefonát s Z. M., títo ľudia trpeli horšie ako zvieratá, to muselo byť niečo neľudské až sadistické, ale sudcovia z Okresného súdu Bratislava I a Krajského súdu v Bratislave ich zachránili od utrpenia a riadne ich zahojili. Znalec mohol zistiť ako trpel žalobca! Súd bol proti! 29. Pripomenul, že navrhol prizvať právneho experta, aby posúdil náročnosť súdneho sporu 20C 51/2006, ktorá bola mimoriadne nízka, bola to len jedna veta. Sudca V.. K. dokonca zaistila uvedený súdny spis, ale znalca - experta nepribrala. Návrh ignorovala. Nemala záujem zistiť a aby sa preukázalo, že toto bol najjednoduchší súdny spor, aký sa môže na súde vyskytnúť - bola to jedna veta - vymedzený skutok, a buď je to pravda a úspešný je žalovaný, alebo je to lož a úspešný je žalobca. Kvalifikovaný sudca, ktorý vykoná písomne listinné dôkazy, môže podľa neho rozhodnúť v tomto prípade na jednom pojednávaní a nemôže sa pomýliť ani len teoreticky, tak bol tento prípad jasný. V.. N. to však nebola schopná rozsúdiť a doslova mu ničila život - resp. časť života, a jej dielo skazy a moje poškodenie dokončili, keď mi odmietli bezdôvodne vyznačiť právoplatnosť ako aj účinnosť rozhodnutia v môj prospech. Samozrejme V.. K. takýto postup nemohla pripustiť, lebo by sa preukázala totálna neschopnosť V.. N. - predsedníčky súdu. Taktiež navrhol zabezpečiť od V.. N. z Okresného súdu Bratislava I odpoveď na sťažnosť na prieťahy v konaní pri vyznačovaní právoplatnosti rozsudku 20C 51/2006, či vôbec bola vypracovaná, či bola žalobcovi odoslaná, alebo bola ignorovaná. Súd prvej inštancie túto požiadavku ignoroval, nakoľko nemal záujem zistiť skutkový stav, aby sa nepreukázala pravda, že predsedníčka súdu N. bola pasívna a nemala záujem zistiť príčinu nečinnosti troch mesiacov, kedy mu nechceli vyznačiť právoplatnosť t.j. od 19.1.2012 do 18.4.2012. Navrhol zabezpečiť odpoveď na podanie správy k oneskorenému vyznačeniu právoplatnosti rozsudku z 21.11.2011 20C 61/2006, ktorá bola adresovaná do rúk V.. E. N. a doručená na Okresný súd Bratislava I dňa 20.4.2012 a žalobca žiadal odpovedať na otázky: - z akého dôvodu došlo k oneskoreniu vyznačenia právoplatnosti rozsudku a tým aj k prieťahom pri vymáhaní práva od odporcu. - kto je zodpovedný za oneskorené vyznačenie právoplatnosti rozsudku napr. zákonný sudca, súdny úradník. Odpoveď mu do dnešného dňa neprišla, sudca V.. K. aj túto požiadavku ignorovala, nemala záujem zistiť skutkový stav. 30. Navrhol vypočuť ako svedka V.. F. N., predsedníčku súdu, aby sa vyjadrila k nečinnosti pri vyznačení právoplatnosti rozsudku. Sudca V.. K. - zákonný sudca to však ignoroval, úmyselne zabránila, aby sa zistil skutkový stav veci a zodpovednosť za nečinnosť. V rozsudku sa však žalobcovi doslova vyrehotala do tváre, že vyznačenie je len deklaratívne, a nemá vlastne žiadnu dôležitosť a význam. Toto je vedomá lož sudcu!!! Ale ako mal konať sudca, ktorý súdi vlastne kauzu súdu, kde pôsobí, má usvedčiť vlastnú predsedníčku súcu z protiprávnosti a poškodenia občana ???? Taký statočný sudca sa zrejme na Slovensku nenarodil. Konal tak ako je tu zvykom, nič nie je preukázané, nič sa nestalo, a všetko je vlastne v poriadku, nikto za nič nie je zodpovedný!!! A už vôbec nie predseda súdu V.. N.. V časti poškodzovania práv občanov o dôstojnosti a rovnosti pred zákonom - podľa Ústavy SR sme si všetci rovní pred zákonom, namietal, že súd prvej inštancie odmietol vykonať dôkaz - verejné informácie, koľko za banálne články vysúdili tí rovnejší M., K., J., M. K. M., Y., čím by sa preukázalo, ako je to s tou rovnosťou pred zákonom. Slovenská justícia mocensky určuje, komu prizná obrovské odškodné za banálny článok a komu sa doslova cynicky vyrehoce do tváre - to jest bežným ľudom. Slovenským politikom a sudcom, ktorí milujú peniaze, vždy riadne naloží sumy. 31. Vyjadril sa ku všetkým listinným dôkazom založeným do súdneho spisu a sudca teda mal vedomosť o týchto skutočnostiach, ktoré však pri rozhodovaní ignoroval. Cieľ sudcu bol podľa neho žalobu zamietnuť, takže musel rozhodujúce skutočnosti ignorovať. Jedná sa o: - vo veci 20C 61/2006 v roku 2010 rozhodol Ústavný súd SR v Náleze č. II.ÚS 300/2010-31 že Okresný súd. Bratislava I, sudkyňa - V.. N. spôsobila zbytočné prieťahy v konaní a určil satisfakciu 3.000 eur, za obdobie nečinnosti od podania žaloby v roku 2006 do roku 2010. Celé konanie bolo už naďalej vedené s časovým oneskorením a bolo už maximálne nežiaduce, aby súdy spôsobovali ďalšie prieťahy v konaní svojou nečinnosťou. 32. Uviedol, že súd prvej inštancie ignoroval aj listinné dôkazy - list z 5.11.2010, v ktorom žalobca napísal V.. W., aby rozhodoval bez prieťahov v čo najkratšom čase, nakoľko vo veci už je Nález Ústavného súdu SR o prieťahoch v konaní, a upozornenie, že je evidovaný na úrade práce ako nezamestnaný. Odvolací súd však aj tak spôsobil nečinnosťou prieťahy v konaní, ktoré v konaní 6Co 352/2010 dňa 23.6.2011 priznal podpredseda súdu Krajského súdu v Bratislave V. M.. V tom istom konaní 6Co 352/2010 aj dňa 14.2.2011 žalobca píše V.. W.T., aby vo veci konal, ten však ignoruje žalobcu. Spory o neplatnosť výpovede sa musia viesť v zrých1enom konaní. Súdy však zrýchlené konanie ignorujú. 33. Namietal, že v odvolacom konaní 20C 61/2006, ktoré sa viedlo na Krajskom súde v Bratislave pod číslom 6Co 585/2012 sudca ignoroval skutočnosť, že Verejný ochranca práv zistil, že v konaní sú ďalšie prieťahy a vyslovene uvádza, že sa jedná o spor, ktorý sa musí viesť s osobitnou rých1osťou konania. Vytkol súdu prvej inštancie ignorovanie skutočnosti, že žalobca napísal sťažnosť na prieťahy v konaní a doručil ju na Okresný súd Bratislava I dňa 28.2.2012 do rúk predsedu súdu pri vyznačovaní právoplatnosti a účinnosti rozsudku. Predseda súdu žalobcovi nedoručil žiadnu odpoveď. Či sa vôbec zaoberal sťažnosťou a nechal ju prešetriť, žalobca nemá vedomosť. Z toho dôvodu navrhol vypočuť predsedníčku súdu V.. N.. Súd prvej inštancie všetko ignoroval. V.. K. bránila, aby pravda vyšla najavo a zistilo sa pochybenie a zodpovednosť súdu. Toto je už do oči bijúci klientelizmus. 34. Pri výsluchu na verejnom pojednávaní uviedol, že v dôsledku prieťahov v konaní - vyznačenia právoplatnosti a vykonateľnosti rozsudku, sa aj tak dostavil do X. F..M.., kde s ním odmietli komunikovať a ani ho nepustili na personálne oddelenie a ani k riaditeľovi X. F..M.. Posledná možnosť bola pre žalobcu napísať list a poslať ho poštou do X. F..M.. do rúk riaditeľa, kde ho požiadal o vyjadrenie, či dostali rozsudok Krajského súdu v Bratislave a o zaujatie stanoviska, prečo mu neposkytujú prácu. Dôkaz je odpoveď z X. F..M.. z 18.4.2012 pod značkou XXXX-XXXX/XXXX vybavuje W.. Q.. Odsek druhý písomnosti je toho jasný dôkaz - čo bolo obsahom listu. Sudca V.. K.M. však dôkaz nebrala do úvahy a naopak tvrdila, že žalobca mal nastúpiť do práce a plynule pokračovať v pracovnom pomere a nemal čakať na výzvu od zamestnávateľa. Z vyjadrenia žalobcu jasne vyplynulo, že zamestnávateľ mu znemožnil nastúpiť do práce, neoznámil mu, kedy a kde sa má dostaviť na školenie o bezpečnosti práce a požiarnej ochrany - čo musí absolvovať každý zamestnanec pred nástupom do práce, ďalej ako vodič MHD musí absolvovať lekárske a psychologické vyšetrenie, ktoré zabezpečuje zamestnávateľ a výsledky vyšetrení musí riadne založiť do evidencie vodičov, potom mu musí určiť a oznámiť rozpis pracovných zmien, vodiči pracujú v nepretržitej prevádzke. X. F..M.. mu však neumožnil dostaviť sa na pracovisko ani na personálne oddelenie alebo k riaditeľovi spoločnosti, dostal sa iba po vrátnicu, kde je služba SBS, ktorá ho do spoločnosti nevpustila!!! Sudca, ktorý však bol v konflikte záujmov, nakoľko žaloba sa dotýkala Okresného súdu Bratislava I a konkrétne predsedníčky súdu V.. N. však vec vyhodnotil tak, aby všetku zodpovednosť preniesol na žalobcu, že vlastne sám si zavinil v dôsledku nenastúpenia do práce, že je opätovne „porušovateľ disciplíny“. Toto je dôsledok, že sudca nie je nezávislý, nakoľko predsedníčka súdu má nad ním disciplinárnu právomoc. Sudca sa aj znížil k tomu, že vyznačenie právoplatnosti a vykonateľnosti rozsudku vlastne nemá žiaden zmysel a je len „deklaratórne“ majúc za to, že prieťah a nečinnosť pri vyznačení právoplatnosti a vykonateľnosti nemá žiaden zmysel a význam, pričom v CSP je uvedené v konkrétnych ustanoveniach, ako sa má zo strany súdu postupovať pri tomto vyznačení §§ 226 až 233. Podľa sudcu V.. K. sa tieto ustanovenia môžu predsa zrušiť!!! Sú vlastne zbytočné. 35. Poukázal na obsah svojej výpovede ako strany sporu, ako mu to zasiahlo do pracovného a osobného života, ale v rozsudku o tom nie je žiadna zmienka, sudca to doslova ignoroval, hoci podľa § 114 od s. 1 OSP sa mal sudca zodpovedne na pojednávanie pripraviť tak, aby mohol rozhodnúť o veci spravidla na jedinom pojednávaní. Vzhľadom na skutkovú podstatu sporu, ktorá bola jedna veta - vymedzený skutok závažného porušenia pracovnej disciplíny, a boli tam listinné dôkazy, ktoré jednoznačne preuka- zovali skutkový stav veci a dokazovali, že žalobca žiadnu disciplínu neporušil, vyjadril názor, že bolo možné v tomto prípade skutočne rozhodnúť na jedinom alebo aj dvoch maximálne troch pojednávaniach. Pojednávanie sa malo viesť nie primeranou rýchlosťou ako sa vedú spory na ochranu osobnosti napr. L.. J. s novinármi alebo V. K. s GP SR o telefonát Z.. M. ale „OSOBITNOU RÝCHLOSŤOU" / diligence specials ou particuliere/ nakoľko sa jedná o spor o zdroji obživy a pre občana je mimoriadne dôležitý, nakoľko spor zasahuje do jeho pracovného života, osobného života, má vplyv na jeho životnú úroveň a materiálne zabezpečenie celej rodiny a nakoniec má aj vplyv na jeho česť a dôstojnosť, nakoľko označenie závažný porušovateľ pracovnej disciplíny je pre občana hanlivé, najmä keď je takto označovaný neprávom. Tvrdenie, že stav konania po tom, čo bol súdu doručený Nález o prieťahoch v konaní č. II ÚS 300/2010-31, ktoré spôsobila predsedníčka súdu V.. N., teda čas od roku 2010, kedy boli spôsobené opakovane prieťahy v konaní nečinnosťou, tak tvrdenie, že to nezasahuje do pracovného a osobného života, je vedomá lož sudkyne V.. K.M.V.. Doba sporu bola od roku 2006 do roku 2012 a to len v časti, že žalobca sa nedopustil porušenia pracovnej disciplíny, a do roku 2013 súd rozhodol aj o nárokoch z neplatne skončeného pracovného pomeru a priznal náhradu mzdy. V dôsledku dovolania na Najvyšší súd SR, bol rozsudok pre procesné pochybenia zrušený s Krajský súd v Bratislave vyriekol definitívny rozsudok až v roku 2017!!!! Spor o jednej vete trval 11 rokov, toto je úroveň slovenskej justície. Samá neodbornosť, chaos v konaní, a až urputilé bránenie vykonávaniu potrebných a rozhodujúcich listinných dôkazov. Toto je hanba, kde sa takto pracuje????? Kto by takto neschopných ľudí zamestnával????? Jedine slovenská justícia. Kvalita justície má obrovský vplyv na občanov a na ich kvalitu života, na spravodlivosť v spoločnosti, jedine skorá spravodlivosť je plnohodnotná spravodlivosť a plne zmysluplná. Sudcovia ako V.. N. a V.. K. sú zrejme úplne mimo reálneho života, potreby občanov, oni tu len imitujú darebáckym spôsobom zodpovedného a. kvalifikovaného sudcu. 36. Tvrdil, že spor o osobitnou rýchlosťou by mal byť riešený prednostne napr. pred spormi na ochranu osobnosti, alebo inými bežnými spormi a spor by mal trvať rádovo mesiace nie roky !!!!, aby takýto spor bol vyriešený zmysluplne pre občana s ohľadom na jeho potreby a životné pomery. V uvedenom prípade trval roky, bolo asi 15 pojednávaní, súdny spis sa dva razy vrátil z odvolacieho súdu na okresný súd!!!! žalobca bol dlhý čas v právnej neistote, čo vyvolávalo pocit frustrácie, stresu, ktorý je už neúmerný vzhľadom na dĺžku rokov, ktorý trval spor. Zároveň je frustrujúce pozerať na sudcu, ktorý urputne bráni vykonať listinné dôkazy, ktoré by rozhodli o spore v zmysle § 114 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa má sudca tak pripraviť na pojednávanie, aby mohol spravidla rozhodnúť na jedinom pojednávaní!!!! Toto je zákonná povinnosť sudcu!! Sudca musí byť osobnosť na odbornej úrovni, empatický, a mať všeobecný prehľad a vedomosti aj schopnosti pochopiť, čo znamená skorá spravodlivosť - podľa čl. 6 ods. 1 EU dohovoru o ľudských právach a slobodách a musí predsa vedieť, čo je primeraná stresová záťaž a čo je neprimeraná stresová záťaž, ako pôsobí neprimeraný stres na psychiku občana ale aj na celkový zdravotný stav občana napr. na zvýšenie krvného tlaku!!! V skutočných právnych štátoch sa sudca oslovuje „ctihodnosť“, na Slovensku by takéto oslovenie znelo až komicky vzhľadom na odbornú ale aj osobnostnú úroveň napr. bývalého komunistického sudcu V.. K., ktorý sa na verejnosti aj vulgárne správa, a bol prichytený ako vedome luhá v parlamente, kde sa vyhrážal poslancovi Y., „že hajzel pôjdeš do basy!!!“ Alebo sudkyňa V.. L. z Okresného súdu Bratislava I známa z kauzy TECHNOPOL!!! a samozrejme aj mnohých iných sudcov vrátane V.. N. a V.. K.. 37. Vo svojej výpovedi na verejnom pojednávaní uviedol, že bol v dôsledku dĺžky súdneho konania aj evidovaný na úrade práce, musel sa zamestnať v inom povolaní ako pracovník SES , kde sú výrazne nižšie platy ako vodič MHD. Taktiež popísal, ako ho neprijali do práce vodiča autobusu v spoločnosti REGIOBUS Mlynské Nivy, kde keď zistili, že má na liste „zápočet rokov“ uvedené ako dôvod skončenia pracovného pomeru závažné porušenie pracovnej disciplíny, tak ho neprijali do prace. Toto všetko malo a má vplyv na osobný život žalobcu. Sudca toto všetko ignoroval, v rozsudku o tom nie je žiadna zmienka. Sudca len účelovo tvrdí, že nič nie je preukázané, žiadna škoda nevznikla. Sudca dokonca luhal, že v obdobnom prípade, keď nečinnosť a tým aj kvalifikované prieťahy v konaní rieši Ústavný súd SR, tak pre neho platia iné zákonné pravidlá, ktoré vychádzajú z Európskeho dohovoru o ľudských právach a slobodách a pre okresného sudcu platia pravé slovenské zákony v zmysle zák. č. 514/2003 Zb. Ústava SR však v čl. 7 ods.5 jasne hovorí, že prednosť pred slovenskou legislatívou majú medzinárodné záväzky napr. už spomenutý EU dohovor o ľudských právach a slobodách. 38. Žalobca nesúhlasil s právnym. posúdením sporu z týchto dôvodov: a/ sudca vedome úmyselne vypustil z úvahy pri posudzovaní sporu, právny stav, a to stanovisko Ústavného súdu SR - Nález IIÚS 300/2010-31, kde konštatuje, že od roku 2006 do roku 2010 Okresný súd Bratislava I, V.. N. spôsobila zbytočné prieťahy v konaní!!! A celé následné konanie už bolo poznačené týmto stavom, a ďalšími skutkami nečinnosti, tak ako boli popísané v žalobe. Ďalšie skutky nečinnosti iba prehlbovali už známy stav konania a samozrejme viac a viac poškodzovali právo žalobcu na konanie bez zbytočných prieťahov. Nesúhlasil s vylúčením dôkazu od Verejného ochrancu práv, ktorý riešil sťažnosť na prieťahy na krajskom súde v odvolacom konaní vo veci 20C 61/2006, ktoré bolo na Krajskom súde Bratislava pod. č. 6Co 585/2012. Verejný ochranca plne spĺňa, požiadavku § 9 ods. 2 zák. 514/2003 Z. z., jeho oprávnenie skúmať a robiť opatrenia na súdoch vychádza plne z Ústavy SR čl. 151a ods. 1!!!! Toto je vedomá lož sudcu. Toto je dôkaz klientelizmu. Nesúhlasil s právnym názorom sudcu pri nečinnosti Okresného súdu Bratislava I pri vyznačení právoplatnosti a vykonateľnosti rozsudku v konaní 20C 61/2006, jednalo sa o rozsudok Krajského súdu v Bratislave, ktorý bol právoplatný s vykonateľný dňom 19.1.2012, ale vyznačenie sa omeškalo až do dňa 18.4.2012 a spôsobil to Okresný súd Bratislava I, pod vedením predsedu súdu V.. N.F.. Sudca tvrdil, že nič nie je preukázané na základe toho, že na sťažnosť na prieťahy v konaní, ktorá bola na súd doručená dňa 7.5.2012, ale aj 28.2.2012 ani na jednu žalobca nedostal odpoveď! Sudca V.. K. v rozsudku tvrdila, že nič nie je preukázané, nakoľko nie je k veci písomné vyjadrenie predsedu súdu. Súd prvej inštancie neodpovedal žalobcovi, a V.. K. to využila v prospech žalovaného a ku škode žalobcu. Toto je neuveriteľný klientelizmus. Vedomé poškodenie žalobcu. Dôsledok pre žalobcu bol ten, že tento prieťah využil X. B., aby ho opäť šikanoval a označil za porušovateľa pracovnej disciplíny!!! Zodpovedný za toto poškodenie žalobcu je Okresný súd Bratislava I a V.. K. takto zbavila žalovaného zodpovednosti - v podstate súd na ktorom pôsobí!!! 39. Nesúhlasil s právnym názorom súdu prvej inštancie, že samotné konštatovanie porušenia práva je dostatočnou satisfakciou v konaní na Krajskom súde Bratislave v odvolacom konaní 6Co 585/2012 je ospravedlnenie predsedu súdu. V prípade, že by v celom konaní bola iba táto jediná nečinnosť, tak by to bolo zákonné. V konaní však už v roku 2010 rozhodol Ústavný súd v Náleze, že konanie je poznačené prieťahmi v konaní, ktoré síce spôsobil okresný súd, ale ďalší súd len prehlbuje už právny stav ku škode občana. 40. Poukázal aj na skutočnosť, že jednotlivé skutky nečinnosti nemusia byť kvalifikované ako zbytočný prieťah v konaní, ale pokiaľ je týchto skutkov viac v celkovom posúdení sú kvalifikované ako zbytočné prieťahy v konaní a sú za hranicou tolerovateľnosti !!!! Tak to stanovila judikatúra ESPLP. 41. Tvrdil, že v tomto spore jednotlivé skutky, ktoré sú popísané v rozsudku, je nutné posudzovať komplexne a nie účelovo jednotlivo a samozrejme brať do úvahy, že konanie bolo Ústavným súdom SR už kvalifikované, že došlo do roku 2010 k zbytočným prieťahom v konaní, čím boli porušené práva žalobcu! Za poškodzovanie základných práv - nečinnosť a zbytočné konania resp. zbytočne prieťahy v konaní podľa Ústavy SR čl. 48 ods. 2 , s poukazom na čl. 6 ods. 1, EU dohovoru je náležité podľa čl. 50, aby súd stanovil kompenzáciu, nakoľko protiprávny stav je už trvalý a nedá sa nijakým spôsobom len finančným kompenzovať. Toto platí pre Ústavný súd SR ako aj pre okresný súd SR, a nakoniec to pripúšťa aj zákon č. 514/2003 Z.z. 42. Nesúhlasil s právnym názorom súdu prvej inštancie, že vyznačenie právoplatnosti ako aj vykonateľnosti má len deklaratorný charakter, žalobca po vyznačení právoplatnosti a vykonateľnosti podľa § 227 ods. 2 CSP s určitosťou sa môže domnievať, že rozsudok bol doručený obidvom stranám sporu a je teda podľa § 232 ods. 1 CSP vykonateľný, a môže sa domáhať svojho práva podľa rozhodnutia súdu, teda v konkrétnom tomto prípade môže nastúpiť do práce u žalovaného. Skutočnosť, že okresný súd po dni 19.1.2012 až do dňa 18.4.2012 odmietal vyznačiť právoplatnosť a vykonateľnosti rozsudku, zneistilo žalobcu a domnieval sa, že rozsudok žalovanému nebol z nejakého dôvodu doručený. Teoreticky mohlo ísť aj o stratu zásielky poštou, alebo rozsudok bol súdom zaslaný omeškane, alebo vôbec nebol zaslaný!!! Až keď prešiel už dlhší čas a žalobca pojal podozrenie, že súd spôsobuje či už úmyselne alebo z nedbanlivosti problém pri vyznačení právoplatnosti a vykonateľnosti, šiel sa osobne presvedčiť do súdneho spisu, či sú tam „návratky“ - doručenky a zistil pátraním v súdnom spise, že sú tam obe návratky a súd napriek tomu úmyselne alebo z nedbanlivosti odmieta vyznačiť právoplatnosť a vykonateľnosť rozsudku. Žalobca spravil opatrenia : - podal sťažnosť na prieťahy v konaní pri vyznačení právoplatnosti do rúk predsedu súdu. Odpoveď nedostal. Požiadal sudcu, ktorý konal v uvedenom spore, ale len v časti náhrady mzdy o zabezpečenie vyznačenia rozsudku a V.. N.S. skutočne pomohla zabezpečiť vyznačenie právoplatnosti dôkaz: list z 5.4.2012, ktorým oznamuje, že rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. 6Co 352/2010 je právoplatný a vykonateľný! 43. Nesúhlasil s právnym názorom súdu prvej inštancie, kde žalobca nepoukazuje na rozhodovaciu činnosť sudcov, skutková podstata je v tom, že sudcovia odmietajú z neznámeho dôvodu, na Okresnom súde Bratislava I aj na Krajskom súde v Bratislave vykonávať listinné dôkazy. Takáto justícia, čo odmieta vykonávať listinné dôkazy, neexistuje asi nikde na svete, je to nepochopiteľné, neuveriteľné, je to necivilizačné a zjavne klientelistické. Slovenská justícia je mocenská justícia, ona určuje, kto bude v spore úspešný, ona nehľadá spravodlivosť na tom základe, kto porušil zákon, ona mocensky určuje podľa istých záujmov - hlavne sú úspešní na slovenských súdoch politici, sudcovia, finančné skupiny a bežným ľuďom sa títo sudcovia smejú rozsudkami do tváre. Sudcovia, ktorých sa to týka, to ani neskrývajú, skutočnosť, že nerešpektujú zásadu legality podľa § 117 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd zodpovedá za úspešné vykonanie dôkazov, keď sudcovia sa doslova smejú z tejto povinnosti, úspešne sa jej vyhýbajú a o tom bolo aj konanie 20C 61/20006 a sudkyňa V. N. nebola schopná ani rozsúdiť spor o jednej vete za dlhé roky. Toto je hanba a totálna blamáž sudcu a navyše predsedu súdu. Žalobca poukazoval na svoje ústavné právo čl. 48 ods. 2 Ústavy SR právo vyjadriť sa k dôkazom, a na právo na spravodlivý súdny proces a rozsudok. Spravodlivý súdny proces sa môže dosiahnuť iba za splnenia konkrétnych podmienok a jedna z podmienok je aj právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. Keď súd odmieta vykonať listinný dôkaz tak je toto právo zmarené!!! Stav slovenskej justície je tak žalostný a úbohý na Okresnom súde Bratislava I a Krajskom súde v Bratislave, že zrejme sú najviac prehnité súdy v celej EU aspoň tak sa o nich hovorí v odbornej a laickej verejnosti. Samozrejme, že to neplatí pre všetkých sudcov, možno sú tam aj sudcovia, ktorí konajú zákonne a nie sú verejnou ostudou Slovenska. Žalobca tvrdí, že vedomie resp. vedome marenia právo na spravodlivý - súdny proces je „iný nezákonný zásah do práv a právom, chránených záujmov“, čo je kvalifikované ako nesprávny úradný postup. Skutočnosť, že sa nájdu sudcovia, ktorí vedome maria toto právo je znakom totálne prehnitej justície, je to výsmech spravodlivosti. 44. Poukázal aj na skutočnosť ohľadom rovnosti pred súdom s poukazom na čl. 12 ods. 1,2 Ústavy SR o rovnosti a dôstojnosti v právach tak na okresnom súde Bratislava I, sudcovia protežujú verejných činiteľov V.. J., V.. K., V.. W., títo za banálne novinové články vysúdili obrovské sumy satisfakcie, pričom ide o osoby, ktoré sa správajú na verejnosti vulgárne až násilne a títo sú pred zákonom tí rovnejší, sudkyňa V.. K. svojvoľne tento bod. žaloby neriešila a nie je o ňom ani zmienka v rozsudku. Toto je už zjavný klientelizmus, keď súd vôbec neriešil bod žaloby - takéto konanie sudcu je arbitrárne. Trval na svojej žalobe i naďalej tak ako bola podaná v celom rozsahu. Navrhol, aby Krajský súd v Bratislave vo veci nekonal, nakoľko by bol v konflikte záujmov, nakoľko sa žalované skutky týkajú nečinnosti, ktorú spôsobil senát V.. W.. Navrhol, aby rozhodol Najvyšší súd SR, ktorý krajský súd bude vo veci konať ako odvolací. 45. Žalovaný v odvolacej replike realizovanej elektronickým podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 03.05.2019 navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Zhrnul, že žalobca v odvolaní tvrdí, že prvoinštančný súd: (i) riadne nepoučil žalobcu o tom, ako má uplatniť svoj nárok; (ii) riadne nevykonal listinné dôkazy oboznámením strán s obsahom listín; (iii) nedostatočne zistil skutkový stav tým, že nevykonal navrhnuté dôkazy výsluchom svedka a znaleckým dokazovaním; (iv) nebol pri rozhodovaní nestranný; (v) nesprávne posúdil prieťahy pri vyznačovaní právoplatnosti rozsudku. 46. Bol toho názoru, že prvoinštančný súd vec správne posúdil, ak mal za to, že žalobcovi nevznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobca namieta, že súd ho nepoučil o tom, aby nárok na náhradu nemajetkovej ujmy individualizoval vo vzťahu k jednotlivým zákonným titulom, z ktorých mu mala vzniknúť nemajetková ujma. Toto tvrdenie žalobcu považoval za nesprávne, keďže súd nemá poučovaniu povinnosť týkajúcu sa toho, ako má žalobca uplatniť svoje nároky. Súd je oprávnený poučiť stranu len o jej procesných právach, keď individualizácia samotného nároku žalobcu vyplýva z hmotného práva. V prípade, ak žalobca tvrdil, že ujma mu vznikla z dôvodu nesprávneho úradného postupu viacerých orgánov, mal jej výšku individualizovať, inak súd prvej inštancie nemá možnosť preskúmať, akú konkrétnu ujmu spôsobil jednotlivý zásah. Žalovaný na tento nedostatok aj poukázal, čím poskytol žalobcovi možnosť nápravy. Napriek tomu žalobca na tieto námietky nereagoval a svoj nárok neindividualizoval. 47. Ak žalobca tvrdí, že súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie listinami ich oboznámením, zdôraznil, že všetky listinné dôkazy predkladal v konaní výlučne žalobca. Tieto listinné dôkazy žalovaný obdržal a mal možnosť sa s nimi oboznámiť, nenamietal pravosť ani pravdivosť listín. Z uvedeného dôvodu bol podľa jeho názoru súd prvej inštancie oprávnený postupovať v súlade s § 204 CSP in fine. To, že žalovaný rozporoval skutkové tvrdenia žalobcu, ktoré z vykonaného dokazovania listinami nevyplývali, nepovažoval za dôvod na to, aby súd prvej inštancie vykonal dôkaz listinami ich čítaním. Zaujal názor, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie listinami v súlade s procesnými pravidlami. 48. Žalobca tiež tvrdí, že súd prvej inštancie nebol nestranný, nakoľko zákonná sudkyňa bola zaujatá. Tvrdí, že zaujatosť vyplýva zo spôsobu vedenia konania, ako aj z toho, že je podriadená predsedníčke súdu, ktorá bola zákonnou sudkyňou v pôvodnom pracovnoprávnom spore. Toto tvrdenie žalobcu nemal za dôvodné. Skutočnosť, ako sudca vedie konanie nie je dôvodom, na základe ktorého je možné sudcu z rozhodovania vylúčiť z dôvodu zaujatosti. Pokiaľ súd vedie spor v rozpore s procesnými pravidlami, tento nedostatok sa odstraňuje v odvolacom konaní. Rovnako nemal za možné nedostatok nestrannosti odvodzovať z toho, že sudca je podriadený predsedovi súdu, ktorý bol zákonným sudcom v inom konaní. Pokiaľ to žalobca aj tvrdí, bol povinný vzniesť túto námietku do 7 dní, od kedy sa o tejto skutočnosti dozvedel. 49. Podľa žalobcu súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav, tým, že nevykonal navrhnuté dôkazy výsluchom svedka - V.. N. a nariadením znaleckého dokazovania prostredníctvom psychológa a právneho experta. Mal za to, že súd prvej inštancie dostatočne s ohľadom na povahu a typ sporu zistil skutkový stav. Keďže žalobca namietal prieťahy v súdnych konaniach, súd prvej inštancie mohol s ohľadom na zákonnú úpravu (§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.) vychádzať výlučne zo záverov oprávnených orgánov o tom, či tvrdené prieťahy v konaniach nastali alebo nenastali. Skutkové zistenia nevyhnutné pre právne posúdenie tak súd prvej inštancie nadobudol na základe listinných dôkazov, týkajúcich sa vybavenia sťažností žalobcu na prieťahy. Z uvedeného dôvodu mal za nemožné, aby súd prvej inštancie sám nezávisle ustálil, či v pôvodnom pracovnoprávnom spore došlo alebo nedošlo k prieťahom. Znamená to, že ak na preukázanie tvrdení týkajúcich sa prieťahov v konaní žalobca navrhol vykonanie dokazovania svedeckou výpoveďou sudkyne a znaleckým dokazovaním právnym expertom (o tom, či pôvodný pracovnoprávny spor bol právne zložitý), s ohľadom na už uvedené, výsledky takéhoto dokazovania by nemali žiadny vplyv na skutkové zistenia súdu. Preto predmetné návrhy na dokazovanie neboli dôvodné. 50. Rovnako za nedôvodné považoval aj tvrdenie žalobcu, že súd prvej inštancie mal vykonať znalecké dokazovanie znalcom - psychológom o tom, ako žalobca z dôvodu prieťahov duševne trpel. Keďže žalobca sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy, jeho povinnosťou bolo najskôr substancovať tvrdenia a dôkazy o tom, ako prieťahy zasiahli do jeho osobného, súkromného, rodinného a pracovného života. Žalobca si túto povinnosť nesplnil. Žalobca počas celého konania zotrval výlučne v rovine všeobecných tvrdení o dôsledkoch tvrdeného zásahu v jeho osobnom živote, bez toho, aby vôbec navrhol dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Vzhľadom na to, že nebol preukázaný žiadny konkrétny zásah, akékoľvek znalecké dokazovanie, ktorým by sa mali posúdiť len odborné otázky, by bolo bezpredmetné. Znalec by nemal možnosť odborne posúdiť zásah týkajúci sa duševného stavu z dôvodu tvrdených prieťahov, keďže žalobca žiadny takýto zásah do jeho duševného zdravia ani nepreukázal. 51. Žalobca zároveň tvrdí, že prieťahy pri vyznačovaní právoplatnosti rozhodnutia v pracovnoprávnom spore zasiahli do jeho možnosti opätovne vykonávať prácu u pôvodného zamestnávateľa. Podľa žalovaného sa žalobca opakovane snaží neprimerane negatívne zdôrazniť, že údajné oneskorené vyznačenie právoplatnosti zasiahlo do jeho pracovného života a znemožnilo mu požiadať zamestnávateľa včas o prideľovanie práce. Z vykonaného dokazovania pritom vyvodil, že žalobca mal vedomosť o právoplatnosti rozhodnutia už dňa 20.02.2012, kedy nahliadol do súdneho spisu a zistil doručenie rozsudku svojmu zamestnávateľovi. Preto mu žiadna prekážka nebránila požadovať, aby mu zamestnávateľ prideľoval prácu, bez ohľadu na to, či je doložka právoplatnosti formálne na rozhodnutí vyznačená alebo nie je vyznačená. Žalobca pritom o prideľovanie práce ani nežiadal, hoci tvrdí opak. Z listinného dôkazu - odpoveď DPB zo dňa 24.10.2018, ktorý predložil žalobca totiž vyvodil, že sám žalobca oznámil zamestnávateľovi, že na ďalšom zamestnávaní netrvá. Preto ak žalobca zdôrazňuje negatívne dopady oneskoreného vyznačenia právoplatnosti, uviedol, že pre žalobcu by nemalo ani prípadné oneskorené vyznačenie právoplatnosti žiadne negatívne dôsledky, keďže netrval na prideľovaní práce. 52. Ďalšie vyjadrenia strany sporu v rámci odvolacieho konania nepodali. 53. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 378 ods. 1, § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez pojednávania s poukazom na ust. § 385 ods. 1 CSP a postupom podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP. Dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie správnym smerom a v rozsahu potrebnom pre posúdenie opodstatnenosti žaloby a výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil. Svoje skutkové a právne závery v napadnutom rozhodnutí aj náležite a dostatočne odôvodnil ( § 220 ods. 2 CSP). Odvolací súd sa s jeho právnym záverom o nedôvodnosti žalobou uplatneného nároku žalobcu proti žalovanému na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. stotožňuje a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP). V odvolaní uvádzané argumenty nie sú spôsobilé privodiť iný než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver o nedôvodnosti jeho žaloby, keď v odvolaní uvádzané argumenty nepredstavujú také, s ktorými by sa súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku nevysporiadal alebo by im nevenoval náležitú pozornosť. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a nie je preto potrebné ani jeho dôvody dopĺňať, nakoľko by išlo len o opakovanie právnych záverov súdu prvej inštancie. Práve z titulu aplikácie ust. § 387 ods. 2 CSP nie je žiaduce, aby v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu boli zopakované tie závery a zhodnotenia, ktoré už odzneli v odôvodnení prvoinštančného rozhodnutia. Je postačujúce, pokiaľ sa len k vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia, vo väzbe k odvolacím dôvodom, zvýraznia právne významné, prípadne skutkovo rozhodné okolnosti. Tento postoj odvolacieho súdu je aj v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 08.10.2009, v zmysle ktorého ....“odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚUS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov vydaných v priebehu príslušného súdneho konania“. I v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 170/2005 „pokiaľ v odvolacom konaní dôjde k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvej inštancie, tak odvolací súd sa v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu“. Možno konštatovať, že v danej veci súd prvej inštancie dal zrozumiteľnú a presvedčivú odpoveď na podstatné argumenty strán sporu v snahe garantovať im právo na spravodlivé súdne konanie. Skutočnosť, že neboli naplnené očakávania žalobcu a že súd prvej inštancie nerozhodol v súlade s jeho právnymi názormi, neznamená porušenie jeho práva na spravodlivé súdne konanie. Ochranu poskytol stranám v požadovanej kvalite. V záujme zachovania práva strán sporu na spravodlivý súdny proces sa odvolací súd teda vyjadruje stručne k odvolacím námietkam žalobcu. 54. Predmetom preskúmavaného konania je žalobcom uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, a to titulom jednak kompetentnými subjektmi deklarovaných a konštatovaných prieťahov spôsobených mu v súdnom konaní, ktorého bol účastníkom, ako aj bez takejto konštatácie kompetentnými subjektmi žalobcom tvrdiac, že medzi existenciou nesprávneho úradného postupu súdu pri vyznačovaní doložky právoplatnosti jeho súdneho rozhodnutia a ukončením jeho pracovného pomeru existuje príčinná súvislosť, v neposlednom rade titulom žalobcom tvrdeného nesprávneho úradného postupu sudcov Okresného súdu Bratislava I a Krajského súdu v Bratislave spočívajúcom v rozpore s procesnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku. Súdne konanie o nároku podľa uvedeného zákona je na rozdiel od konania pred Ústavným súdom SR a pred ESĽP civilným sporovým konaním ovládaným zásadou prejednacou, ktorá spočíva v tom, že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov k nim je zásadne vecou strán sporu. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov teda leží zásadne na nich a ukladá im povinnosť označiť dôkazy k preukázaniu tvrdenia. Strana sporu má teda povinnosť tvrdenia a povinnosť unesenia dôkazného bremena o svojom tvrdení. K splneniu tejto povinnosti je zaviazaná každá strana sporu, pričom rozsah a konkrétnu podobu dôkazného bremena určuje práve hmotnoprávna norma, ktorá má byť na daný spor aplikovaná. Dôkazné bremeno ohľadom všetkých tvrdení, ktorými odôvodňuje svoj nárok, má žalobca, keď dôkaznú povinnosť má síce i žalovaný, pokiaľ ide o tvrdenia opačného obsahu a významu, avšak jeho dôkazná povinnosť sa odvíja len od úrovne splnenia dôkaznej povinnosti žalobcom. Súd prvej inštancie zaujal správny právny názor, že v zmysle hmotnoprávnej normy aplikovateľnej na právne posúdenie žalobou uplatneného nároku je potrebné preukázanie rozhodnutia kompetentného orgánu, a to predsedu súdu alebo ústavného súd o existencii týchto prieťahov, ktorú zákonnú podmienku determinujúcu prípadne základ nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy žalobca splnil len v časti, a to vo vzťahu k prieťahom v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave, pod sp. zn. 6Co 352/2010. Žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie uniesol dôkazné bremeno o svojom tvrdení, že mu v tomto konaní pred vznikli prieťahy, nakoľko uvedená skutočnosť bola deklarovaná v odpovedi vedenia súdu - Predsedu Krajského súdu v Bratislave na sťažnosť žalobcu zo dňa 30.05.2011. Pre účely úspechu v preskúmavanej veci bol však povinný uniesť dôkazné bremeno o svojom tvrdení, že v dôsledku vzniknutých prieťahov v danom súdnom konaní mu vznikla ujma, ktorú je potrebné odškodniť finančne v žalovanej výške. 55. Podľa ust. § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. nahrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Podľa ust. § 17 ods. 2 uvedeného zákona v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Podľa ust. § 17 ods. 3 uvedeného zákona výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. 56. Z dikcie vyššie citovaných ustanovení zákona č. 514/203 Z. z. vyplýva, že primárne sa poškodeným nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom pri výkone verejnej moci uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk, avšak zákonodarca umožnil poškodeným nezákonnými rozhodnutiami alebo nesprávnym úradným postupom pri výkone verejnej moci nahradiť im aj vzniknutú nemajetkovú ujmu, keď z dikcie odsekov 2 a 3 ust. § 17 tohto zákona vyplýva zákonom stanovená postupnosť krokov, ktoré je potrebné naplniť pre účely preukázania nároku v prípadnom súdnom konaní o peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom pri výkone verejnej moci. Ako už bolo spomenuté vyššie, uvedené konanie je civilným sporovým konaním ovládaným prejednacou zásadou, v rámci ktorého je žalobca povinný uniesť dôkazné bremeno v rovine tvrdení a následne v rovine unesenia dôkazného bremena o svojich tvrdeniach, preto povinnosťou žalobcu pre účely úspechu v spore v danom prípade bolo uniesť dôkazné bremeno najskôr o základe nároku, t. j. skutočnosť, že mu prieťahmi v súdnom konaní pred Okresným súdom Bratislava I sp. zn. ......... vznikla nemajetková ujma. Žalobca vznik prieťahov v súdnom konaní preukázal, avšak tvrdenia, prečo mu vznikla nemajetková ujma, neuvádzali majúc za to, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy má automaticky na základe konštatovania prieťahov v konaní predsedníčkou Okresného súdu Bratislava I vybavujúcou jeho sťažnosť na prieťahy. Z ust. § 17 ods. 2 uvedeného zákona potom vyplýva, že pre prípad preukázania vzniku nemajetkovej ujmy primárnym zadosťučinením za takúto ujmu je samotné konštatovanie porušenia práva, až ak sa toto zadosťučinenie nejaví ako postačujúce, následným možným stupňom zadosťučinenia poskytnutým v rámci súdneho sporu je uspokojenie ujmy inak ako finančne, a až následne, ak nemožno nemajetkovú ujmu uspokojiť inak, patrí poškodenému náhrada peňažná. Ods. 3 ust. § 17 zákona č. 514/2003 Z. z. potom upravuje už skutočnosti ovplyvňujúce výšku žiadanej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy. 57. Podľa zákona č. 514/2003 Z. z. sa teda uhrádza skutočná škoda, ušlý zisk a aj nemajetková ujma, avšak ak nie je možné uspokojiť ju inak (napr. verejné ospravedlnenie), a ak samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu, o ktorý prípad ide najmä pri kompenzácii ujmy spôsobenej poškodením dobrej povesti, občianskej cti, obmedzením osobnej slobody a pod. 58. Odvolací súd preskúmaním vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie dospel k záveru, že toto dokazovanie súd prvej inštancie správne vyhodnotil, keď ustálil, že žalobca netvrdil a teda ani nepreukázal žiadne skutkové okolnosti týkajúce sa vzniku nemajetkovej ujmy, navyše netvrdil žiadne skutočnosti, pre ktoré by bolo možné dospieť k záveru, že k ich zadosťučineniu nepostačuje samotné konštatovane porušenia práva, čo aj bolo zrealizované predsedom Krajského súdu v Bratislave v odpovedi na jeho sťažnosť na prieťahy v súdnom konaní so sp. zn. 6Co 352/2010 a došlo aj k ospravedlneniu žalobcovi a bola zabezpečená následná sledovanosť veci, resp. netvrdil a tak ani nepreukázal, prečo nemožno jeho nemajetkovú ujmu uspokojiť inak než peňažnou formou. Ak žalobou uplatnený nárok odvodzoval od ust. § 17 ods. 3 písm. b) zákona č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého výška náhrady nemajetkovej ujmy je ovplyvnená závažnosťou vzniknutej ujmy a okolnosťami, za ktorých k nej došlo, je potrebné dať do pozornosti, že uvedená právna norma upravuje už výšku náhrady nemajetkovej ujmy za predpokladu preukázania základu nároku, keď žalobca v preskúmavanom konaní základ nároku nepreukázal, resp. žiadne skutočnosti vo vzťahu k základu nároku podľa ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. ani netvrdil. Judikatúra Ústavného súdu SR a ESĽP v danej veci nie je použiteľná, nakoľko sa netýka civilných sporov prejednávaných všeobecnými súdmi SR podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale konaní pred Ústavným súdom SR a pred ESĽP. Správnosť právnych záverov súdu prvej inštancie v napadnutom rozsudku podporuje a odobruje aj uznesenie Ústavného súdu SR z 15.08.2018 sp. zn. I. ÚS 285/2018-18, v ktorom sa Ústavný súd SR stotožnil s odôvodnením rozsudku Krajského súdu v Bratislave vydaným vo veci sp. zn. 2Co 240/2016, podľa ktorého zákon č. 514/2003 Z. z. priznáva poškodeným aj právo na náhradu nemajetkovej ujmy, a to za súčasného splnenia dvoch podmienok: 1./ že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu a 2./ že nie je možné túto vzniknutú ujmu uspokojiť inak. Krajský súd uviedol, že nečinnosť orgánu verejnej moci, či zbytočné prieťahy v konaní nepochybne znamenajú samé o sebe pre poškodeného určitú imateriálnu ujmu, to však ale poškodeného nezbavuje povinnosti preukázať, v prípade uplatňovania peňažnej náhrady, vznik tejto ujmy v jednotlivých oblastiach života a intenzitu zásahu, ako aj to, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočne účinný a efektívny prostriedok na vyváženie či zmiernenie vzniknutej ujmy. Hoci aj v dôsledku neprimerane dlhotrvajúceho konania možno ujmu spočívajúcu v neistote ohľadne výsledku konania predpokladať, je ale už predmetom ďalšieho dokazovania posudzovanie, či ide o ujmu nepatrnú alebo značnú, kedy je na poškodenom, aby svoje tvrdenia o existencii takých relevantných skutočností, ktoré umocňujú hĺbku zásahu alebo významne ovplyvňujú jeho životnú situáciu, hodnoverne v konaní preukázal. Krajský súd považoval za správny názor súdu prvej inštancie, že nesprávny úradný postup nemožno bez ďalšieho považovať za konanie, v dôsledku ktorého by žalobcovi automaticky prináležal nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy. Nestotožnil sa s názorom strany sporu s poukazom na judikatúru ústavného súdu a ESĽP, že v spore o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej neprimeranou dĺžkou konania neprináleží skúmať existenciu konkrétnych následkov takéhoto nesprávneho postupu orgánov štátu a vyžadovať v tomto smere od žalobcu unesenie dôkazného bremena. Takáto argumentácia je totiž podľa krajského súdu v rozpore s ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorý nepochybne vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch okrem existencie samotného nesprávneho úradného postupu podmieňuje i tým, že na poskytnutie primeraného zadosťučinenia nepostačuje konštatovanie porušenia práva a vzniknutú nemajetkovú ujmu nemožno reparovať inak. Podľa krajského súdu konanie v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. pokiaľ ide o priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, nemožno stotožňovať čo do jeho účelu a cieľa s konaním pred Ústavným súdom SR a priznávaním odškodnenia v tomto konaní. Krajský súd uviedol, že morálna ujma, ktorá bola priznaná rozsudkom Veľkého senátu ESĽP Case of Apicella v. Taliansko zo dňa 29.03.2006 pod st.č. 64890/01 za prieťahy v konaní, je morálnou ujmou, ktorú môže bez realizácie dokazovania priznať buď vnútroštátny ústavný súd alebo ESĽP, ktoré súdy sa vôbec nemusia zaoberať predpokladmi pre vznik nesprávneho úradného postupu a pre vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, keď na požadovanie a priznanie morálnej ujmy v konaniach pred týmito súdmi stačí vo všeobecnosti konštatovanie prieťahov v súdnom konaní, pričom výšku morálnej ujmy nie je potrebné preukazovať. Uviedol, že v takýchto prípadoch sa ohľadom výšky morálnej ujmy dokazovanie nevykonáva, nakoľko táto sa priznáva automaticky v závislosti od prieťahov v konaní, a takúto kompetenciu má v SR ÚS SR a v rámci EÚ iba ESĽP ako súdy postupujúce podľa noriem verejného práva. Ústavný súd SR v citovanom uznesení nezistil možnosť porušenia sťažovateľom označených práv rozsudkom krajského súdu a sťažnosť odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. 59. Obdobný názor o nutnosti unesenia dôkazného bremena o existencii kvalifikovaných dôvodov pre účely priznania peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy poškodeným podľa ust. § 17 ods. 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. vyjadril Ústavný súd SR aj v uznesení zo dňa 19.04.2018 sp. zn. IV. ÚS 271/2018. 60. Pokiaľ ide o ďalšie tituly, od ktorých žalobca nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odvodzoval, súd prvej inštancie dospel k správnemu skutkovému zisteniu, že v rámci nich nedošlo žalobcom k preukázaniu vydania žiadneho rozhodnutia kompetentného orgánu, ktorý by základ nároku naň založil, pričom za takýto sa v zmysle súdnej praxe a judikatúry považuje len rozhodnutie predsedu súdu o vybavení sťažnosti na prieťahy v konaní alebo rozhodnutie Ústavného súdu SR o prieťahoch v súdnom konaní, keď k získaniu takéhoto dôkazného prostriedku by nedošlo ani navrhnutým nevykonaným dokazovaním (výsluch V.. F. N., znalecké dokazovanie), navyše nesprávny procesný postup sudcov okresného a krajského súdu smerujúci k rozhodovacej činnosti nie je možné pod nesprávny úradný postup v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. subsumovať, ako správne právne posúdil aj súd prvej inštancie. Pokiaľ ide o tvrdené oneskorené vyznačenie právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Bratislava I o neplatnosti skončenia pracovného pomeru žalobcu, odvolací súd sa stotožňuje s právnym záverom súdu prvej inštancie o nepreukázaní príčinnej súvislosti s týmto tvrdeným nesprávnym úradným postupom a znemožnením nástupu žalobcu do zamestnania jeho zamestnávateľom vzhľadom na deklaratórny charakter doložky právoplatnosti na súdnom rozhodnutí a v podrobnostiach poukazuje na bod 21. 2) odôvodnenia napadnutého rozsudku. 61. Pokiaľ ide o odvolacie námietky žalobcu týkajúce sa tvrdených procesných pochybení súdu prvej inštancie v rámci prvoinštančného konania, ktoré vydaniu napadnutého rozsudku predchádzalo, tieto vyhodnotil odvolací súd taktiež za neopodstatnené. Stotožnil sa s odvolacou argumentáciou žalovaného o tom, že ak súd prvej inštancie nevykonal listinné dôkazy ich doslovným čítaním, neporušil právo žalobcu na spravodlivý súdny proces, nakoľko vychádzajúc z obsahu predloženého spisového materiálu je zrejmé, že všetky listinné dôkazy doložil žalobca, ktorému bol teda ich obsah známy, pričom všetky boli doručené do dispozičnej sféry žalovaného, ktorý o ich vykonanie doslovným čítaním nežiadal poznajúc ich obsah. Právo strán sporu na spravodlivý súdny proces tak súd prvej inštancie neporušil, nakoľko žiadnej zo strán sporu právo na realizáciu jej procesných oprávnení svojím procesným postupom neodňal. Rovnaký záver platí i pre odvolaciu námietku ohľadom nedodržania povinnosti súdu prvej inštancie o pokuse uzavrieť medzi stranami zmier, nakoľko prípadný záujem o súdny zmier z prednesov a stanovísk strán sporu absolútne nevyplynul do vydania napadnutého rozsudku a ani v rámci konania odvolacieho, nakoľko obe strany sporu zotrvali na svojich odlišných a protichodných stanoviskách, pričom procesné právo na uzavretie zmieru im súd prvej inštancie namietaným procesným postupom neodňal. Vo vzťahu k tvrdenému porušeniu procesného postupu v zmysle ust. § 181 ods. 2 CSP súdom prvej inštancie odvolací súd uvádza, že (a to i s prihliadnutím na ustálenú súdnu prax, napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obdo 92/2018 ) ani v prípade, ak by súd prvej inštancie tento postup dodržal, nič by to nezmenilo na výsledku sporu, t. j. na zamietnutí žaloby pre nepreukázanie príčinnej súvislosti medzi žalobcom tvrdeným nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava I a Krajským súdom v Bratislave a ním tvrdenou nemajetkovou ujmou. V zásade platí, že postup súdu podľa § 181 ods. 2 CSP je pre strany sporu a ich zástupcov na základe uvedených úkonov predvídateľný a transparentný, avšak zároveň sa kladie väčší dôraz na zodpovednosť strany za jej vlastnú procesnú aktivitu a transparentné substancovanie skutkových tvrdení a dôkazných návrhov. Stranu sporu to nezbavuje povinnosti predložiť potrebné dôkazy na preukázanie oprávnenosti a dôvodnosti uplatneného nároku. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že súd rozhoduje na základe zisteného skutkového stavu (§ 215 ods. 1 CSP), berie do úvahy iba skutočnosti, ktoré vyšli najavo počas konania (čl. 11 ods. 4 CSP) a pri zisťovaní skutkového stavu vychádza zo zhodných tvrdení strán, ak neexistuje dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti (§ 186 ods. 2 CSP). Súd pri výkone spravodlivosti nesmie byť obmedzovaný tak pôvodnými predbežnými závermi o skutkovej stránke veci, ako ani prípadným vlastným predbežným právnym posúdením. Ak sudca ust. § 181 ods. 2 CSP nedodrží, nemá to žiaden priamy dosah na možnosť vylúčenia strany z jej procesných práv, ktoré jej CSP priznáva. Porušenie tohto ust. teda žiadnym spôsobom nediskvalifikuje stranu sporu napr. v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, v práve zhrnúť svoje návrhy a pod. Cieľom ust. § 181 ods. 2 CSP je zamerať procesnú aktivitu strán na skutočnosti, ktoré sú podľa posúdenia sporné, teda viesť strany už počas konania k tomu, aby dokázali predvídať rozhodnutie súdu. Cieľom je zrýchliť a zjednodušiť konanie, aby sa nevykonávali zbytočné dôkazy, ktoré súd nepovažuje za dôležité a nevenovala sa pozornosť nedôležitým skutkovým tvrdeniam, ktoré sú podľa názoru súdu buď nesporné alebo právne bezvýznamné. Porušenie uvedeného ust. však nelimituje stranu sporu v realizácii jej procesných práv. Aj z judikatúry Ústavného súdu SR vyplýva (napr. IV.ÚS 16/2012), že súd až v samotnom rozhodnutí vo veci vyjadrí svoj definitívny právny názor týkajúci sa konkrétnej veci (porovnaj aj uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 3/2016, 5Cdo 211/2013). Uvedený právny názor odobril ÚS SR aj v uznesení II.ÚS 366/2018-9 z 11.06.2018, ktorým ako zjavne neopodstatnenú odmietol sťažnosť voči nedodržaniu postupu podľa § 181 ods. 2 CSP a stotožnil sa s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 17Co 7/2017-490 z 23.01.2018, podľa ktorého opomenutie aplikácie ust. § 181 ods. 2 CSP sa vydaním rozhodnutia vo veci samej konvaliduje, nakoľko v ňom sa vyjadria právne názory a zhojí sa tento procesný nedostatok a prípadné odňatie práva na spravodlivý proces. 62. Nedôvodná je odvolacia námietka, resp. narážka žalobcu o tom, že vo veci konal a rozhodol zaujatý sudca, nakoľko bol podriadený predsedníčke Okresného súdu Bratislava I, ktorá konala a rozhodovala v konaní s konštatovanými prieťahmi a taktiež nezariadila včasné vyznačenie právoplatnosti jeho súdneho rozhodnutia, resp. neodpovedala na jeho sťažnosť ohľadom uvedeného. Za nedôvodnú ju odvolací súd vyhodnotil preto, že z obsahu predloženého spisového materiálu nevyplynulo, že by žalobca v priebehu prvoinštančného konania podal právne perfektnú námietku zaujatosti, ktorú by bol povinný súd prvej inštancie predložiť na rozhodnutie o nej súdu nadriadenému. Rovnako tak neučil ani v rámci konania odvolacieho. V závere odvolania proti napadnutému rozsudku síce namietal Krajský súd v Bratislave vzhľadom na skutočnosť, že časť skutkových okolností sa týka aj senátu Krajského súdu v Bratislave a navrhol, aby Najvyšší súd SR rozhodol, ktorý z krajských súdov bude rozhodovať o jeho odvolaní ako súd odvolací. Odvolací súd uvádza, že podľa § 52 ods. 1 CSP strana má právo z dôvodov uvedených v § 49 uplatniť námietku zaujatosti. 63. Podľa § 52 ods. 2 CSP v námietke zaujatosti musí byť okrem všeobecných náležitostí podania uvedené, proti komu smeruje, dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, kedy sa strana uplatňujúca si námietku o dôvode vylúčenia dozvedela a dôkazy na preukázanie tvrdenia, ktorých povaha to pripúšťa, okrem tých, ktoré nemôže bez svojej viny pripojiť. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti podľa prvej vety, súd neprihliada., v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. Ustanovenia o odstraňovaní vád s nepoužijú. Podľa ust. § 53 ods. 1 CSP námietku zaujatosti je potrebné uplatniť najneskôr do siedmich dní, odkedy sa strana dozvedela o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený. Na neskôr uplatnenú námietku zaujatosti súd neprihliada, v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. 64. Z obsahu spisového materiálu je zrejmé, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie bol žalobcovi doručený dňa 12.02.2019, , kedy sa teda žalobca dozvedel o tom, že o odvolaní proti nemu bude rozhodovať Krajský súd v Bratislave, teda vtedy sa dozvedel o skutočnosti, pre ktorú namieta sudcov Krajského súdu v Bratislave. Vychádzajúc z ust. § 121 ods. 2 CSP, podľa ktorého sa do plynutia lehoty nezapočítava deň, keď nastala skutočnosť určujúca jej začiatok, lehota na podanie námietky zaujatosti mu začala plynúť nasledujúci deň 13.02.2019. Odvolanie proti tomuto rozsudku spolu s námietkou zaujatosti voči všetkým sudcom Krajského súdu v Bratislave podal dňa 26.02.2019, t. j po uplynutí zákonom stanovenej lehoty 7 dní v zmysle § 53 ods. 1 CSP. Z uvedeného dôvodu na žalobcom uplatnenú námietku zaujatosti sudcov Krajského súdu v Bratislave odvolací súd neprihliadol a nepredložil ju súdu nadriadenému na rozhodnutie o nej. Ak mal žalobca za to, že sa o dôvode, pre ktorý majú byť sudcovia Krajského súdu v Bratislave z rozhodovania o jeho odvolaní vylúčení, dozvedel neskôr ako v deň doručenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, je potrebné konštatovať, že táto informácia ako zákonná náležitosť v námietke zaujatosti absentuje ( § 52 ods. 2 CSP) a na takúto námietku preto odvolací súd taktiež neprihliada a nepredkladá ju súdu nadriadenému. 65. Neopodstatnená je aj odvolacia námietka žalobcu o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku, nakoľko zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a jeho závery nie sú arbitrárne. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán sporovej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré na zistený skutkový stav aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery, keď i podľa ústavnej judikatúry do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania (aktuálne strany sporu), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV.ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bol pred všeobecným súdom úspešný a aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I.ÚS 50/2004). Súd prvej inštancie veľmi prehľadne uviedol, na základe akých právnych titulov žalobca uplatňuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy a zrozumiteľne vysvetlil svoje právne úvahy vedúce ho k záveru, že vo vzťahu k týmto jednotlivým titulom žalobca dôkazné bremeno o splnení zákonných predpokladov pre priznanie tejto náhrady nesplnil. Jeho závery sú konzistentné a dostatočne preskúmateľné pre obe strany sporu, pre laickú i odbornú právnickú verejnosť a taktiež i pre odvolací súd, ktorý sa so závermi súdu prvej inštancie stotožňuje. 66. Na základe uvedeného vyhodnotil odvolací súd odvolacie námietky žalobcu za nedôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 67. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle zásady úspešnosti v konaní podľa ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust § 378 ods. 1 CSP vzhľadom na plný úspech žalovaného v odvolacom konaní, ktorému však tento nárok nepriznal, keďže mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. 68. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).