Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/45/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1020200281 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 04. 2021 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jeannette Hajdinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1020200281.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jeannette Hajdinovej a členov senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD., v právnej veci žalobcu: LITIGIS - Centrum ochrany ľudských práv, IČO: 50088670, so sídlom v Martine, Petrikovicha 5, zastúpeného advokátom Mgr. Pavlom Balážom, IČO: 50119303, so sídlom v Bratislave, Pribinova 4, proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, IČO: 00166073, so sídlom v Bratislave, Račianska 71, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 46668/2019-42-II zo dňa 16.12.2019, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozhodnutie žalovaného ministra spravodlivosti Slovenskej republiky č. 46668/2019-42-II zo dňa 16.12.2019 spolu s rozhodnutím Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 626/2019-142-I zo dňa 20.11.2019 z r u š u j e a vec v r a c i a orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie. Žalobca má voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : I. Priebeh administratívneho konania 1. Žalobca dňa 10.11.2019 požiadal Ministerstvo spravodlivosti SR o sprístupnenie informácie podľa zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 211/2000 Z.z.), a to: - zaslanie všetkých vyjadrení Slovenskej republiky odoslaných Európskemu súdu pre ľudské práva (ďalej aj len ESĽP), a to v celom znení vrátane všetkých príloh v právnej veci: o V.C. vs. Slovenská republika, U. T. Q. T. vs. Slovenská republika, U. Č. vs. Slovenská republika, U. A. vs. Slovenská republika, U. L. a L. vs. Slovenská republika. 2. Žalovaný ako prvostupňový orgán verejnej správy rozhodnutím č. 626/2019-142-I zo dňa 20.11.2019 nevyhovel žiadosti žalobcu v zmysle § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. a požadované informácie mu nesprístupnil, pretože sa týkajú rozhodovacej činnosti súdu (ESĽP). Citované ustanovenie podľa žalovaného určuje obmedzenie sprístupnenia informácií, resp. ich nesprístupnenie, pokiaľ nejde o informácie, ktoré sa sprístupňujú podľa osobitných predpisov (§ 82a ods. 5 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a § 55m ods. 5 zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre v znení zákona č. 220/2011 Z.z.). Pod pojmom informácie týkajúce sa rozhodovacej činnosti súdu sa rozumejú informácie súvisiace s rozhodovaním súdu, postupom súdu a jeho úkony smerujúce k zisteniu skutkového stavu veci, úkony účastníkov konania voči súdu, ako aj ostatným účastníkom konania a úkony súdu voči účastníkom konania (obmedzenie je nevyhnutné aplikovať vo vzťahu k listinám a informáciám obsiahnutým v súdnom spise). Takúto povahu má aj informácia, ktorú požaduje žalobca, nakoľko sa priamo dotýka súdneho konania a sú súčasťou súdnych spisov. Informácie požadované žalobcom nie sú informáciami, pri ktorých zákon stanovuje princíp prevažujúceho verejného záujmu, teda ktoré by sa zverejňovali aj keď sa týkajú rozhodovacej činnosti súdu. Princíp prístupu k informáciám týkajúcim sa rozhodovacej činnosti súdov je postavený na zásade neobmedzeného prístupu k samotným rozhodnutiam a je zvýraznený zverejňovaním súdnych rozhodnutí. Vo zverejnených rozhodnutiach sa potom nachádzajú vyjadrenia účastníkov konania vrátane procesného postupu súdu vedúcemu k vydaniu rozhodnutia. V prípade konaní pred ESĽP žalovaný zverejňuje na portáli Slov-lex informatívne preklady rozsudkov ESĽP a aktuálne sú zverejnené informatívne preklady rozsudky vo všetkých konaniach, ktorých sa týka žiadosť žalobcu, až na rozhodnutie vo veci Lakatošová a Lakatoš vs. Slovenská republika. Žalovaný zverejňuje aj správu o činnosti zástupcu SR pred ESĽP. 3. Minister spravodlivosti SR druhostupňovým rozhodnutím č. 46668/2019-42-II zo dňa 16.12.2019 zamietol rozklad žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie č. 626/2019-142-I zo dňa 20.11.2019 ako vecne a právne správne. Stotožnil sa s argumentmi orgánu verejnej správy prvého stupňa, že žalobca požadoval informáciu, ktorá podlieha obmedzeniu podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. Informáciami, ktoré sa sprístupňujú podľa osobitných predpisov, sú vždy rozhodnutia [§ 85a ods. 5 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 757/2004 Z.z.), § 55m ods. 5 zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 153/2001 Z.z.)]. Ani v jednom prípade osobitné predpisy nepredpokladajú sprístupňovanie iných listín zo spisu. Pokiaľ by zákonodarca mal v úmysle zabezpečiť širokej verejnosti prístup k týmto informáciám na základe žiadosti, boli by príslušné zákonné ustanovenia formulované inak. Prístup verejnosti k informáciám o súdnom konaní nie je zaručený výlučne zákonom č. 211/2000 Z.z., ale aj prostredníctvom účasti verejnosti na verejných pojednávaniach. Pod pojmom informácia týkajúca sa rozhodovacej činnosti súdu (§ 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z.) sa rozumejú informácie súvisiace s rozhodovaním súdu, postupom súdu a jeho úkony smerujúce k zisteniu skutkového stavu veci, úkony účastníkov konania voči súdu ako aj ostatným účastníkom konania a úkonu súdu voči účastníkom konania (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sži/8/2009, sp. zn. 5Sži/1/2011). Žalovaný vo vzťahu k rozhodnutiam Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžo/105/2015, sp. zn. 3Sžik/1/2018, sp. zn. 5Sžik/3/2018, sp. zn. 6Sžik/1/2016 a k rozhodnutiam Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5S/63/2013, sp. z.n 5S/166/2013, sp. zn. 6S/169/2013 a sp. zn. 5S/131/2019 uviedol, že sa týkali sprístupnenia iných informácií. Písomné vyjadrenia Slovenskej republiky v konaniach pred ESĽP nie sú výlučne evidenčnými informáciami, ale sa bezprostredne týkajú rozhodovacej činnosti medzinárodného súdneho orgánu a tento charakter nestrácajú ani po právoplatnom skončení konania. Nesúhlasil s interpretáciou žalobcu, že akákoľvek informácia zo súdneho spisu konkrétneho konania má kvalitu informácie týkajúcej sa rozhodovacej činnosti súdu, len počas trvania konania. Informáciami, ktoré sa vždy sprístupňujú zo spisov podľa osobitných predpisov, sú rozhodnutia - § 82a ods. 5 zákona č. 757/2004 Z.z. a § 55m ods. 5 zákona č. 153/2001 Z.z. Ani jeden z uvedených zákonov nepredpokladá sprístupňovanie iných listín zo spisu. Zdôraznil, že účelom zákona č. 211/2000 Z.z. nikdy nebolo umožnenie komukoľvek získať vyjadrenia účastníkov súdnych konaní a iné písomnosti predložené v súdnych konaniach a založené do súdnych spisov, ku ktorým by podľa osobitných predpisov prístup nemali. Ani gramatický výklad, teleologický či logický výklad ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. neumožňuje dospieť k záveru, že po právoplatnom skončení konania sa písomnosť predložená v rámci súdneho konania prestáva týkať rozhodovacej činnosti súdu. Preto akékoľvek písomné vyjadrenia Slovenskej republiky v konaniach pred ESĽP prestavujú úkony účastníka konania, týkajú sa rozhodovacej činnosti súdu a vzťahuje sa na ne § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. II. Žaloba 4. Žalobca sa včas podanou žalobou domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 46668/2019-42-II zo dňa 16.12.2019, uloženia povinnosti žalovanému sprístupniť požadované informácie, alternatívne zrušenia napadnutého druhostupňového rozhodnutia spolu s prvostupňovým rozhodnutím č. 626/2019-142-I zo dňa 20.11.2019 a vrátenia veci orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie; uplatnil si právo na náhradu trov konania. Namietal, že žalovaný vec nesprávne právne posúdil, svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil, a preto je nepreskúmateľné; podľa jeho názoru v konaní došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy. 5. Podľa názoru žalobcu sa žalovaný nevysporiadal s rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžo/105/2015, sp. zn. 3Sžik/1/2018, sp. zn. 5Sžik/3/2018, sp. zn. 6Sžik/1/2016 a s rozhodnutiami Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5S/63/2013, sp. zn. 5S/166/2013, sp. zn. 6S/169/2013 a sp. zn. 5S/131/2019; žalovaný nerešpektoval ani nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 290/2015 ohľadom odôvodnenia rozhodnutia a vysporiadavania sa s argumentmi účastníkov konania. Neskúmal materiálny charakter obmedzenia prístupu k informáciám, čím nerešpektoval nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 1/2018 a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžo/105/2015. 6. Žalobca namietal, že žalovaný vec nesprávne právne posúdil, a to v rozpore s rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu SR a Krajského súdu v Bratislave uvedenou vyššie. Podľa Najvyššieho súdu SR informácia v zmysle § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. má takú kvalitu iba počas súdneho konania až do právoplatného skončenia veci. Citované ustanovenie zákona č. 211/2000 Z.z. je potrebné vykladať v kontexte čl. 13 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorého pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Účelom § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. je zabezpečenie nezávislosti súdnictva, resp. ochrana pred zasahovaním do rozhodovacej činnosti súdov. Nesprístupniť informácie alebo ich obmedziť je možné len vo vzťahu k informáciám týkajúcim sa prebiehajúceho súdneho konania; v prípade právoplatne skončených konaní už absentuje účel obmedzenia. 7. Z uvedeného vyplýva, že napriek právoplatne skončeným konaniam, mu žalovaný požadované informácie nesprístupnil, hoci v zmysle citovanej judikatúry mu ich sprístupniť mal. Žalovaný neaplikoval ani test proporcionality, konkrétne test nevyhnutnosti (potrebnosti), v ktorom sa zisťuje, či v daných okolnostiach neexistovali šetrnejšie prostriedky ako obmedziť jeho právo na prístup k informáciám. III. Vyjadrenie žalovaného 8. Žalovaný v písomnom vyjadrení navrhol žalobu zamietnuť. V podrobnostiach sa pridržiaval odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a zdôraznil, že Najvyšší súd SR v žalobcom citovaných rozhodnutiach rozhodoval o inom type informácie ako v predmetnej veci. Jeho závery nemožno zovšeobecňovať a bez ďalšieho aplikovať na akúkoľvek písomnosť týkajúcu sa súdneho konania. Rovnako na vec nemožno aplikovať nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 1/2018, pretože sa týka iného skutkového stavu (opatrenia súdnej rady zabezpečiť priebeh svojho zasadnutia tak, že dokáže garantovať schopnosť prijímať rozhodnutia v rámci jej kompetencií). 9. Verejná kontrola výkonu (aj súdnej) moci je zabezpečená povinným zverejňovaním informácií o výsledku rozhodovacej činnosti - konečných rozhodnutí. 10. Nesúhlasil s názorom žalobcu, že informácie bolo potrebné sprístupniť, pretože neexistoval žiaden z legitímnych cieľov uvedených v čl. 26 ods. 4 Ústavy SR. Existenciu dôvodu nesprístupnenia požadovanej informácie upravuje zákon č. 211/2000 Z.z. Sprístupnením žalobcom požadovanej informácie by žalovaný obchádzal zákon č. 211/2000 Z.z. a konal by v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. 11. To, že žalobca sa s právnymi závermi žalovaného nestotožňuje, je jeho právom, avšak samotné nesprávne právne posúdenie veci nezakladá zároveň aj dôvod nezákonnosti rozhodnutia správneho orgánu spočívajúci v nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre nedostatočné odôvodnenie. Žalovaný trvá na tom, že sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadal so žalobcom citovanými rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR aj Krajského súdu v Bratislave a aj s námietkami žalobcu. Zopakoval, že žalobca žiada sprístupniť informácie týkajúce sa rozhodovacej činnosti medzinárodného súdneho orgánu a ani po skončení konania sa podľa žalovaného na obmedzení prístupu k vyjadreniam a prednesom účastníkov konania nič nemení. Poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sži/8/2009 a sp. zn. 5Sži/1/2011. 12. Žalovaný doplnil, že právo na prístup k informáciám podľa čl. 26 Ústavy SR nie je absolútne, ale podlieha obmedzeniam v zmysle ods. 4 tohto ústavného článku. Posúdenie otázky prevažujúceho verejného záujmu na obmedzení prístupu k informáciám týkajúcim sa rozhodovacej činnosti súdu nie je v tomto prípade úlohou správneho orgánu ani správneho súdu, pretože podľa jeho názoru je verejný záujem explicitne viazaný v zákone č. 211/2000 Z.z. v § 11 ods. 1 písm. d/. Žalobca pritom nepožadoval sprístupniť rozhodnutie medzinárodného súdneho orgánu, ale vyjadrenie Slovenskej republiky predložené tomuto medzinárodnému súdnemu orgánu. Verejnosť má možnosť sa bližšie oboznámiť s vyjadreniami účastníkov konania práve v sprístupňovaných súdnych rozhodnutiach podľa § 82a ods. 5 zákona č. 757/2004 Z.z. a § 55m ods. 5 zákona č. 153/2001 Z.z. 13. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sži/3/2011, v zmysle ktorého sa nemajú zverejňovať procesné rozhodnutia; v zmysle rozhodnutia sp. zn. 3Sži/7/2009 sa nemajú zverejňovať rozhodnutia o námietkach zaujatosti; a pojmom „informácie o rozhodnutí“ sa rozumejú informácie o rozhodnutí vo veci samej (sp. zn. 5Sži/1/2011). IV. Replika žalobcu 14. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovaného trval na dôvodoch uvedených v správnej žalobe. 15. Žalovaný sa k replike žalobcu písomne nevyjadril. V. Verejné vyhlásenie rozsudku 16. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný podľa § 10, § 13 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len SSP) rozhodol vo veci rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil dňa 21.04.2021 podľa § 107 ods. 2 SSP, keďže žalobca aj žalovaný súhlasili s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania. 17. Okrem uvedeného správny súd poukazuje aj na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj len ESĽP) vo veci Varela Assalino proti Portugalsku zo dňa 25.04.2002, č. sťažnosti 64336/01, v zmysle ktorého ESĽP nedospel k záveru, že článok 6 Dohovoru vždy zahŕňa právo na verejné pojednávanie bez ohľadu na povahu otázky, ktorá má byť vyriešená; je legitímne, keď vnútroštátne orgány berú do úvahy požiadavky efektivity a hospodárnosti konania [rozsudok Jan-Ake Andersson proti Švédsku zo dňa 29.10.1991, séria A č. 212-B, s. 45, § 27; rozsudok Allan Jacobsson proti Švédsku (č. 2) zo dňa 19.2.1998, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I, s. 168, § 46; rozsudok Schuler- Zgraggen proti Švajčiarsku z 24.júna 1993, séria A č. 263, s. 19, § 58]. V konaní, v ktorom sa majú riešiť iba právne otázky, postačuje preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie a pre spor z nich vyplývajúci sa javia byť výhodnejšie skôr písomné vyjadrenia ako ústne prednesy. V predmetnom konaní sa správny súd (ktorý nie je súdom skutkovým, ale preskúmava zákonnosť napadnutého rozhodnutia, teda jeho právnu stránku) na základe predloženého administratívneho spisu zameral na skúmanie právnej otázky a správnosť aplikácie ustanovení zákona č. 211/2000 Z.z., preto aj v tomto konaní možno postupovať podľa záverov ESĽP vyjadrených vo vyššie citovaných rozhodnutiach a vo veci rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. VI. Relevantné právne predpisy 18. Podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy SR sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. 19. Podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy SR slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. 20. Podľa čl. 10 Dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam (ods. 1). Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci (ods. 2). 21. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. 22. Podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní, ak sa týka rozhodovacej činnosti súdu vrátane medzinárodných súdnych orgánov alebo orgánu činného v trestnom konaní okrem informácie, ktorá sa sprístupňuje podľa osobitného predpisu, rozhodnutia policajta v prípravnom konaní podľa druhej časti druhej hlavy piateho dielu Trestného poriadku a informácie o vznesení obvinenia vrátane opisu skutku, ak ich sprístupnenie nezakazuje zákon alebo ak ich sprístupnenie neohrozuje práva a právom chránené záujmy. 23. Podľa § 12 zákona č. 211/2000 Z.z. všetky obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba tak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. Oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie trvá iba dovtedy, kým trvá dôvod nesprístupnenia. 24. Podľa § 22 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. ak nie je v tomto zákone ustanovené inak, použijú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní. VII. Posúdenie veci správnym súdom 25. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného o nesprístupnení informácií žalobcovi - vyjadrení Slovenskej republiky ako účastníka konania v celom znení vrátane všetkých príloh vo veciach vedených pred ESĽP: V.C. vs. Slovenská republika, T.Š. a T. vs. Slovenská republika, Č. vs. Slovenská republika, A. vs. Slovenská republika a L. a L. vs. Slovenská republika. Medzi účastníkmi je spornou otázka, či požadované informácie podliehajú ustanoveniu § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. 26. Právo na informácie spolu so slobodou prejavu sú ústavnými právami každého subjektu garantovanými Ústavou Slovenskej republiky, Listinou základných práv a slobôd a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Právo vyhľadávať a šíriť informácie však nie je absolútne a možno ho obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti (čl. 26 ods. 4 Ústavy SR). Výkladovým pravidlom pri obmedzovaní základných práv a slobôd je ustanovenie čl. 13 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorého pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ a ich rozsah. 27. Právo na informácie podľa čl. 26 ods. 5 Ústavy SR potrebuje konkretizáciu osobitným zákonom (na rozdiel od slobody prejavu, takisto zakotvenej v čl. 26 Ústavy SR, ktorá nemusí byť bližšie špecifikovaná osobitnými predpismi). Súčasťou režimu práva na informácie je výslovne uložená povinnosť orgánov verejnej moci zverejniť (sprístupniť) informácie, ktoré sa zaručujú prostredníctvom práva na informácie. 28. Zákon č. 211/2000 Z.z. samotné sprístupnenie až nesprístupnenie informácií odstupňováva tak, že: o požadovaná informácia sa sprístupní; ak informáciu nemožno v celom jej rozsahu sprístupniť, potom: o sprístupnenie požadovanej informácie sa obmedzí; ak zákon výslovne určuje, že takúto informáciu nemožno sprístupniť ani v obmedzenom rozsahu, potom: o požadovaná informácia sa nesprístupní. 29. Vo všeobecnosti teda platí, že podľa § 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. sa sprístupňujú všetky informácie, ktoré majú povinné osoby k dispozícii (písmeno a. predchádzajúceho odseku). S cieľom zachovania informačnej povinnosti povinnej osoby a aj práva na prístup k informáciám oprávnenej osoby je nevyhnutné v ďalšom štádiu skúmať, či informáciu ako takú možno sprístupniť v obmedzenom rozsahu podľa § 9, § 11 a § 12 zákona č. 211/2000 Z.z. (písmeno b. predchádzajúceho odseku). Ak informáciu nemožno sprístupniť ani v obmedzenom rozsahu, potom povinná osoba informáciu nesprístupní podľa § 8, § 10, § 11 (písmeno c. predchádzajúceho odseku). Spoločným menovateľom pre čiastočné alebo úplné obmedzenie práva na informácie je, že sú odôvodnené v súlade so zákonom (test legality) a s cieľom sledovaným zákonom (test legitimity) za súčasného zohľadnenia podstaty a zmyslu práva na informácie. Všeobecnými cieľmi sú opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti (čl. 26 ods. 4 Ústavy SR) a ďalšie ciele vymedzené v § 8 až § 13 zákona č. 211/2000 Z.z. 30. Správny súd sa bude v predmetnej právnej veci zaoberať len cieľom (limitačnou klauzulou) uvedeným v § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z., ktorý je v predmetnej veci sporný, teda čo treba chápať pod pojmom „rozhodovacia činnosť súdu“. 31. Podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní, ak sa týka rozhodovacej činnosti súdu vrátane medzinárodných súdnych orgánov alebo orgánu činného v trestnom konaní okrem informácie, ktorá sa sprístupňuje podľa osobitného predpisu, rozhodnutia policajta v prípravnom konaní podľa druhej časti druhej hlavy piateho dielu Trestného poriadku a informácie o vznesení obvinenia vrátane opisu skutku, ak ich sprístupnenie nezakazuje zákon alebo ak ich sprístupnenie neohrozuje práva a právom chránené záujmy. 32. Z uvedeného vyplýva, že povinnosťou povinnej osoby je najskôr posúdiť, či požadovaná informácia súvisí s rozhodovacou činnosťou súdu alebo medzinárodného súdneho orgánu. V zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR rozhodovacou činnosťou súdu je potrebné v širšom slova zmysle rozumieť kompetenciu súdnych orgánov konať a rozhodovať v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, v správnom súdnictve o preskúmavaní zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosti rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon (čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). V užšom slova zmysle sa rozhodovacou činnosťou súdu rozumie konanie a rozhodovanie súdu v konkrétnej právnej veci, t.j. od začatia konania (na základe návrhu alebo bez návrhu), cez jednotlivé procesné úkony, procesné čiastkové rozhodnutia, až po rozhodnutie vo veci samej. Pôjde najmä o procesné pravidlá vedenia konania (procesné úkony účastníkov konania alebo procesné rozhodnutia, vydané v priebehu súdneho konania, ktoré sú nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci samej) a rozhodnutia súdu v konkrétnej právnej veci. Za uvedené procesné úkony alebo procesné rozhodnutia možno považovať napríklad vyjadrenie účastníkov konania, ustanovenie tlmočníka, znalca, opatrovníka, rozhodnutie o námietke zaujatosti, ktorých spoločným znakom je, že nejde o rozhodnutia konečné, ale po ich vydaní konanie pred súdom pokračuje (rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sži/7/2009 zo dňa 08.10.2009, sp. zn. 3Sži/8/2009 zo dňa 18.02.2010, sp. zn. 5Sži/1/2011 zo dňa 15.12.2011). 33. Právo na informácie je limitované požiadavkou nezasahovať do vlastnej rozhodovacej činnosti súdu v priebehu konania (do procesu v jeho priebehu, ako aj vstup do vlastného rozhodovania - porada senátu), a to v záujme objektivity a nestrannosti posudzovanej konkrétnej právnej veci, a tiež je limitované nevyhnutnými opatreniami prijatými na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejnej bezpečnosti, verejného zdravia a mravnosti, územnej celistvosti a pod. ESĽP prízvukuje, že legitímny cieľ na zachovaní autority a nestrannosti súdnej moci zo širšieho hľadiska zahŕňa samotný chod justície, súdnu moc ako jednu zo zložiek mocí v štáte a tiež samotných sudcov pri výkone ich úradných povinností. Nestrannosť súdnej moci obyčajne znamená absenciu zaujatosti; čoho sa nestrannosť súdnej moci primárne týka, je dôvera, ktorú súdy v demokratickej spoločnosti musia vyvolávať u účastníkov aj u verejnosti (rozsudky ESĽP vo veciach Worm proti Rakúsku zo dňa 29.08.1997, č. sťažnosti 22714/93, vo veci Piersack proti Belgicku zo dňa 01.10.1982, č. sťažnosti 8692/79, vo veci Fey proti Rakúsku zo dňa 24.02.1993, č. sťažnosti 14396/88). 34. Správny súd rešpektuje právny názor Najvyššieho súdu SR vyjadrený napríklad v rozsudku sp. zn. 3Sžo/105/2015, sp. zn. 3Sžik/1/2018 alebo sp. zn. 5Sžik/3/2018, podľa ktorých § 11 ods. 1 písm. d/ zákona 211/2000 Z.z. najvyšší súd vykladá tak, že sa môže vzťahovať iba na prebiehajúce konania („živé veci“), pretože týkať sa rozhodovacej činnosti môže iba dovtedy, dokiaľ rozhodovacia činnosť v danej veci prebieha. Až do právoplatného skončenia súdneho konania má verejnosť pasívny prístup k informáciám prostredníctvom účasti na súdnych pojednávaniach a cieľom § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. je garantovať nezávislosť súdnictva, vylúčiť tým „paralelný priebeh súdneho procesu na verejnosti“. Verejnosť má prístup k informáciám zabezpečený prístupom do súdnych budov a na pojednávania. Rozsudky sa vyhlasujú verejne. Ide o všeobecné princípy, ktorými sa spravujú nielen národné súdy, ale i Súdny dvor Európskej únie. 35. Z verejne dostupných informácií publikovaných ESĽP na jeho webovom sídle vyplýva, že konania pred ESĽP, v ktorých sa žalobca domáha sprístupnenia vyjadrení Slovenskej republiky ako účastníka konania, sú skončené: o konanie vo veci V.C. vs. Slovenská republika sa skončilo vydaním meritórneho rozhodnutia dňa 08.11.2011, o konanie vo veci T. a T. vs. Slovenská republika sa skončilo vydaním meritórneho rozhodnutia dňa 12.06.2012, o konanie vo veci Č. vs. Slovenská republika, sa skončilo vydaním meritórneho rozhodnutia dňa 17.12.2013, o konanie vo veci A. vs. Slovenská republika sa skončilo vydaním meritórneho rozhodnutia dňa 22.12.2013, o konanie vo veci L. a L. vs. Slovenská republika sa skončilo vydaním meritórneho rozhodnutia dňa 11.12.2018. 36. Na základe uvedených skutočností, citovaných právnych predpisov a judikatúry súdov SR správny súd dospel k záveru, že rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov trpia vadou nesprávneho právneho posúdenia veci, keď nesprávne na vec aplikovali ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2011 Z.z., lebo dôvod nesprístupnenia informácie (prebiehajúce konanie pred medzinárodným súdnym orgánom) v čase ich rozhodovania v prvom aj druhom stupni pominul, teda neexistoval. Navyše, správne orgány v prvostupňovom ani druhostupňovom rozhodnutí neodôvodnili, prečo pristúpili až k najprísnejšiemu zásahu do práva na prístup k informáciám a požadovanú informáciu nesprístupnili, hoci § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. umožňuje aplikovať aj miernejšiu formu zásahu do tohto práva vo forme obmedzenia sprístupnenia informácií za podmienok ustanovených v § 12 zákona č. 211/2000 Z.z. V prvostupňovom aj druhostupňovom rozhodnutí v tomto smere absentujú akékoľvek úvahy, a preto sú obe rozhodnutia nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Uvedené vady majú za následok zrušenie rozhodnutí orgánov verejnej správy oboch stupňov podľa § 191 ods. 1 písm. c/ a písm. d/ SSP a vrátenie veci orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie. 37. Právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu (§ 191 ods. 6 SSP). V ďalšom konaní sa orgán verejnej správy prvého stupňa zameria na správne právne posúdenie veci podľa § 3 ods. 1, § 11 ods. 1 písm. d/ a § 12 zákona č. 211/2000 Z.z. v intenciách záverov tohto rozsudku aj rozsudkov Najvyššieho súdu SR a požadované informácie žalobcovi sprístupní po zohľadnení podmienok ustanovených v § 9 a § 12 zákona č. 211/2000 Z.z. 38. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 167 SSP a úspešnému žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP). 39. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jeden mesiac od jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c/).