Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6S/49/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017200362 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 04. 2021 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Otília Belavá ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1017200362.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave ako správny súd, v právnej veci žalobcov: v 1. rade Združenie Slatinka, so sídlom A. Sládkoviča 2, 960 01 Zvolen, IČO: 31 936 105, v 2. rade Inštitút vodnej politiky, so sídlom Repná 1, 821 04 Bratislava, IČO: 45 787 751, v 3. rade Inštitút pre ochranu prírody, so sídlom Sásovská cesta 86, 974 11 Banská Bystrica, IČO: 42 305 853, v 4. rade I.. T. A., K.., Q. S. XXXXX/X, XXX XX L.-U., v 5. rade F. L., Q. A. X, XXX XX A., v 6. rade R.. D.. A. R., U.., Q. W. XXX, XXX XX F. U. L., v 7. rade L.. I. F., Q. P. XXX, XXX XX P., všetci zastúpení advokátkou Mgr. Kristínou Babiakovou, so sídlom Holubyho 37, 902 01 Pezinok, zapísaná v zozname advokátov pod č. 5552, IČO: 41 066 120, proti žalovaným: v I. rade Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, so sídlom Námestie Ľ. Štúra 1, 812 35 Bratislava, v II. rade Vláda Slovenskej republiky, doručovanie prostredníctvom Úradu vlády Slovenskej republiky, so sídlom Nám. Slobody 1, 813 70 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti opatrenia „Aktualizácia koncepcie využitia hydroenergetického potenciálu vodných tokov Slovenskej republiky do roku 2030", schválené uznesením Vlády SR č. 12/2017 zo dňa 11.01.2017 a zákonnosti administratívneho konania Ministerstva životného prostredia SR, ktoré schváleniu tohto materiálu predchádzalo, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu o d m i e t a . Žalovaný v I. rade n e m á p r á v o na náhradu trov konania. Krajský súd v Bratislave žalovanému v II. rade p r i z n á v a voči žalobcom právo na úplnú náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením. o d ô v o d n e n i e : I. Rozhodnutia správnych orgánov. 1. Dňa 09.03.2011 bolo schválené uznesenie vlády Slovenskej republiky č. 178/2011, ktorým vláda SR schválila Koncepciu využitia hydroenergetického potenciálu vodných tokov Slovenskej republiky do roku 2030 a uložila ministrovi životného prostredia aktualizovať schválenú koncepciu v rámci prác na aktualizácii Plánov manažmentu povodí, resp. Vodného plánu Slovenska. 2. Dňa 18.12.2014 bolo zverejnené oznámenie o strategickom dokumente „Aktualizácia koncepcie využitia hydroenergetického potenciálu vodných tokov Slovenskej republiky“, (ďalej len „AKHEP“) čím bol v zmysle § 6 zákona č. 24/2006 Z.z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých predpisov (ďalej len „zákon EIA“) začatý proces posudzovania vplyvov tohto strategického dokumentu na životné prostredie (ďalej len „proces SEA“). Proces SEA bol ukončený vydaním záverečného stanoviska č. 3007/2015-3.4/pl, ktoré vydalo Ministerstvo životného prostredia SR dňa 31.07.2015. 3. Paralelne s procesom SEA na AKHEP boli predmetom procesu SEA aj ďalšie tri strategické dokumenty týkajúce sa vôd a to Vodný plán Slovenska, Plán manažmentu povodňového rizika a Plán rozvoja verejných vodovodov a verejných kanalizácií. Všetky tieto strategické dokumenty boli spoločne verejne prerokované ako správa o hodnotení v zmysle § 17 ods. 9 zákona EIA, dňa 21.04.2015 v Bratislave. 4. Súčasne boli uvedené strategické dokumenty týkajúce sa vôd, predmetom verejných konzultácií v zmysle čl. 14 smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2000/60/ES, ktorou sa stanovuje rámec pôsobnosti pre opatrenia spoločenstva v oblasti vodného hospodárstva, ako aj § 13 zákona č. 364/2004 Z.z. o vodách (vodný zákon) a to v období od 22.12.2014 do 22.06.2015, v priebehu ktorých sa uskutočnili aj verejné prezentácie (dňa 03.02.2015 v Bratislave, dňa 09.02.2015 v Banskej Bystrici, dňa 03.03.2015 v Košiciach). Žalobcovia sa verejných konzultácií zúčastnili. Počas verejných konzultácií boli všetky uvedené dokumenty, vrátane AKHEP, prezentované ako súčasť Vodného plánu Slovenska v zmysle § 14 vodného zákona. 5. Dňa 24.10.2016 bol Ministerstvom životného prostredia SR návrh AKHEP predložený na medzirezortné pripomienkové konanie, v rámci ktorého bola dňa 07.11.2016 podaná hromadná pripomienka verejnosti, ktorej tvorcami a zároveň aj zástupcami verejnosti boli aj žalobcovia. Rozporové rokovanie sa uskutočnilo dňa 22.11.2016, pričom väčšina pripomienok vznesených verejnosťou nebola zo strany Ministerstva životného prostredia SR akceptovaná. 6. Dňa 11.01.2017 bol materiál AKHEP schválený uznesením Vlády SR č. 12/2017 zo dňa 11.01.2017. Predmetný materiál a postup Ministerstva životného prostredia SR sú predmetom súdneho prieskumu. II. Žaloba. 7. Žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 14.03.2017 sa žalobcovia domáhajú preskúmania zákonnosti vyššie špecifikovaného materiálu schváleného uznesením Vlády SR č. 12/2017 zo dňa 11.01.2017 ako aj postup Ministerstva životného prostredia SR ktorý predchádzal jeho schváleniu. 8. Žalobcovia napádajú nezákonnosť AKHEP, ktorý je strategickým dokumentom v zmysle zákona EIA, ktorý priznáva žalobcom právo účasti v administratívnom konaní (§ 6a ods. 5, podľa ktorého, zainteresovaná verejnosť pri posudzovaní vplyvov strategických dokumentov má právo zúčastniť sa prípravy a posudzovania vplyvov strategického dokumentu, a to až do schválenia strategického dokumentu, vrátane práva podať písomné stanovisko podľa § 6 ods. 6, § 8 ods. 8, § 12 ods. 2, účasti na konzultáciách a verejnom prerokovaní strategického dokumentu). Ďalším osobitným predpisom, ktorý priznáva verejnosti právo účasti v administratívnom konaní, je vodný zákon (§ 13 ods. 4 až ods. 7). Administratívne konanie v súvislosti s prípravou a schvaľovaním AKHEP je nepochybne konaním vo veciach životného prostredia, nakoľko vodné toky sú jednou zo zložiek životného prostredia. V zmysle § 178 ods. 3 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zainteresovaná verejnosť je oprávnená podať správnu žalobu proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy, ak tvrdí, že tým bol porušený verejný záujem v oblasti životného prostredia. 9. V zmysle predkladacej správy, ktorá bola súčasťou AKHEP schváleného vládou SR, predmetom dokumentu je najmä aktualizácia stavu využívania hydroenergetického potenciálu vodných tokov SR dôrazom na jeho environmentálne prínosy, stanovenie podmienok ďalšieho využívania technického hydroenergetického potenciálu vodných tokov v SR v závislosti od ekologických a environmentálnych limitov daného vodného útvaru, resp. dotknutého územia a určiť podmienky a požiadavky pre navrhovanie, posudzovanie a schvaľovanie výstavby malých vodných elektrárni (ďalej len „MVE“) pre všetkých účastníkov týchto procesov. V zmysle textu schváleného uznesenia č. 12/2017 zo dňa 11.01.2017 v časti B.l, ide o záväzný východiskový dokument. Ide o aktualizáciu dokumentu, ktorý je hlavným podkladom plánovania, povoľovania a výstavby nových malých vodných elektrární na slovenských riekach, pričom ich výstavba sa plánuje uskutočňovať (resp. sa uskutočňuje) v malých odstupoch od seba, prehradením celého toku rieky, bez minimalizácie dopadov na stav vôd, biotopov aj miestnych obyvateľov. Voči masívnej výstavbe dlhodobo protestuje dotknutá verejnosť (vrátane žalobcov), ktorá upozorňuje na významné negatíva, ktoré táto výstavba pre slovenské rieky prinesie. Aktualizovaná koncepcia využitia hydroenergetického potenciálu vodných tokov Slovenskej republiky do roku 2030 je hlavným a zásadným podkladom žiadostí o posúdenie podľa zákona EIA, umiestnenie podľa zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) a povolenie podľa vodného zákona, výstavby každej z nových malých vodných elektrární. Výstavba malých vodných elektrární je nepochybne činnosťou, ktorá zasahuje do práva na priaznivé životné prostredie (vyplýva to napr. z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Sžp/l06/2009 zo dňa 22.06.2010, kde je vo vzťahu k povoleniu výstavby malej vodnej elektrárne uvedené, že „ ... Najvyšší súd pritom nemôže nechať bez povšimnutia reálny základ, ktorý slúžil pre vydanie napadnutého rozhodnutia správneho orgánu, tzn. stavebné povolenie na realizáciu vodnej stavby - stavby, ktorá nielenže svojou podstatou vždy zasahuje do ústavného práva jednotlivca na priaznivé životné prostredie ale aj svojim bezprostredným umiestnením a z toho vyplývajúcim dopadom na vodný ekosystém zasahuje do veľmi významnej zložky životného prostredia ...“.). Vecný i právny základ na začatie jej povoľovania predstavuje práve (už aktualizovaná) koncepcia využitia hydroenergetického potenciálu vodných tokov SR, ktorá stanovuje podmienky, pri ktorých je možné malú vodnú elektráreň povoliť a realizovať a teda nevyhnutne zasahuje do práva na priaznivé životné prostredie. Ide o strategický dokument, ktorý podlieha posúdeniu jeho vplyvov na životné prostredie, z čoho logicky vyplýva, že môže mať vplyv na životné prostredie a teda aj na právo na priaznivé životné prostredie. Z uvedeného vyplýva, že prijatím AKHEP je alebo môže byť právo na priaznivé životné prostredie žalobcov priamo dotknuté. Z uvedeného tiež vyplýva, že AKHEP je opatrením v zmysle § 3 ods. 1 písm. c) SSP a podlieha prieskumu zákonnosti v správnom súdnictve. Keďže AKHEP je opatrením, proti ktorému zákon nepriznáva (verejnosti ani inému oprávnenému subjektu) právo podať opravný prostriedok v administratívnom konaní, túto podmienku žalobcovia splniť nemuseli. 10. Žalobcovia tvrdia, že napadnutým opatrením bol porušený verejný záujem na ochrane životného prostredia, vzhľadom k tomu, že napadnuté opatrenie je v rozpore s viacerými zákonmi. V tejto súvislosti žalobcovia citovali ustanovenia § 15 ods. 3 a ods. 4, § 17 ods. 1 zákona EIA, § 28 ods. 2, ods. 5 a ods. 6 zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov, z ktorých nepochybne vyplýva, že strategický dokument, vrátane strategických dokumentov s celoštátnym dosahom, pri ktorom sa nepreukázalo, že nebude mať vplyv na integritu chráneného územia patriaceho do európskej sústavy chránených území (tzv. Natura 2000), nie je možné schváliť. Ide o tzv. primerané posúdenie (hodnotenie) vplyvov navrhovaných plánov a činností na územia chránené v rámci európskej sústavy chránených území Natura 2000 podľa čl. 6 ods. 3 Smernice Rady 92/43/EHS z 21. mája 1992 o ochrane biotopov, voľne žijúcich živočíchov a voľne rastúcich rastlín (smernica o biotopoch). Vzhľadom k tomu, že mnohé z navrhovaných malých vodných elektrární zahrnutých do AKHEP ako technicky realizovateľných sa nachádzajú v území Natura 2000, vzťahovali sa citované ustanovenia aj na hodnotenie strategického dokumentu AKHEP. Primerané posúdenie vplyvov AKHEP na územia Natura 2000 sa uskutočnilo počas procesu SEA a bolo prílohou č. 2 správy o hodnotení. K správe o hodnotení Štátna ochrana prírody SR, ako odborná organizácia ochrany prírody a krajiny s celoslovenskou pôsobnosťou v zmysle § 65a ods. 1 zákona o ochrane prírody a zároveň zhotoviteľom oficiálnej „Metodiky hodnotenia významnosti vplyvov plánov a projektov na územia sústavy Natura 2000 v Slovenskej republike“ z roku 2014, podala svoje stanovisko č. ŠOPSR/1700/2015 zo dňa 23.04.2015, v ktorom uviedla, že primerané posúdenie vplyvov AKHEP na územia Natura 2000 bolo vykonané nedostatočne a zle, pričom konkrétne sa v stanovisku uvádza napr. že „...Zoznam technicky využiteľných profilov pre výstavbu MVE nie je súčasťou primeraného posúdenia podľa čl. 6.3 smernice o biotopoch...“ „... Primerané posúdenie nehodnotí strategický dokument úplne, ale len jeho vybranú (nosnú) časť čo považujeme za zásadnú chybu primeraného posúdenia. Navrhovaný plán obsahuje aj ďalšie navrhované MVE v uvedenej prílohe a viaceré z nich sú v rozpore s cieľmi smernice 92/43/EHS o ochrane prirodzených biotopov a voľne žijúcich živočíchov a rastlín (smernica o biotopoch), keďže predstavujú zásah, ktorý môže spôsobiť podstatné zmeny v biologickej rozmanitosti, štruktúre a funkcii ekosystémov...“. To, že vykonané primerané hodnotenie vplyvov AKHEP na územia Natura 2000 v rámci procesu SEA je vykonané nedostatočne a vôbec z nebo nie je možné určiť či došlo k preukázaniu, že AKHEP nebude mať vplyv na integritu chráneného územia je konštatované aj v záverečnom stanovisku z procesu SEA. Záverečné stanovisko č. 3007/2015-3.4/pl bolo vydané Ministerstvom životného prostredia SR dňa 31.07.2015, pričom na strane 57 sa uvádza, že „možno konštatovať, že primerané posúdenie strategického dokumentu AKVHEP nebolo vypracované na dostatočnej úrovni pre jeho správne posúdenie. Na jeho základe preto nie je možné objektívne posúdiť, či strategický dokument AKVHEP má alebo nemá nepriaznivý vplyv na integritu území sústavy Natura 2000.“. Nedostatočné a nesprávne vykonanie primeraného posúdenia AKHEP na územia Natura 2000 nebolo napravené ani v ďalšom procese schvaľovania. To opätovne konštatovala aj Štátna ochrana prírody vo svojom stanovisku č. ŠOP SR/3520/2016 zo dňa 08.09.2016, ktoré bolo vypracované v rámci interného pripomienkového konania Ministerstva životného prostredia SR, kde sa na strane 3 uvádza, že „V materiáli opätovne absentuje primerané posúdenie podľa čl. 6.3 Smernice o biotopoch pre celý dokument AKHEP. Primerané posúdenie bolo spracované v roku 2015 len pre 35 MVE, ktoré boli v AKHEP odporučené (vtedajšia príloha č. 4 strategického dokumentu). Primerané posúdenie vykazovalo vážne nedostatky (list č. ŠOP SR/1700/2015 z 23.4.2015).“. Zásadné nedostatky primeraného hodnotenia AKHEP na chránené územie začlenené do Natura 2000 boli konštatované aj vo výslednom materiáli, ktorý schválila Vláda SR a to v doložke vplyvov na životné prostredie, na strane 60, kde sa v časti 3. Vplyv na chránené územia [napr. na navrhované chránené vtáčie územia, územia európskeho významu alebo európsku sústavu chránených území (Natura 2000), národné parky, chránené krajinné oblasti, chránené vodohospodárske oblasti, opätovne konštatuje, že „možno konštatovať, že primerané posúdenie strategického dokumentu AKVHEP nebolo vypracované na dostatočnej úrovni pre jeho správne posúdenie. Na jeho základe preto nie je možné objektívne posúdiť, či strategický dokument AKVHEP má alebo nemá nepriaznivý vplyv na integritu území sústavy Natura 2000.“ Z uvedeného vyplýva, že v priebehu schvaľovania nebolo preukázané, že AKHEP nebude mať vplyv na integritu chránených území Natura 2000, ak to požadujú citované ustanovenia. Bez naplnenia tejto zákonnej podmienky nemalo dôjsť k schváleniu strategického dokumentu. Schválenie AKHEP tak bolo vykonané v rozpore s ustanoveniami § 15 ods. 3 a ods. 4 zákona EIA a ustanovenia § 28 ods. 5 zákona o ochrane prírody. Schválené opatrenie tak bolo vydané na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu (§ 191 ods. 1 písm. e) SSP) a zároveň aj na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 191 ods. 1 písm. c) SSP). 11. Žalobcovia citovali ust. § 15 ods. 1 a ods. 5 zákona EIA a konštatovali, že strategický dokument AKHEP, ktorý bol predmetom procesu SEA obsahoval v prílohe č. 4 „Zoznam profilov, pre ktoré sa odporúča, že môžu byť využité pre výstavbu MVE v súlade s požiadavkami Rámcovej smernice pre vodu.“. Išlo o 35 profilov, pričom profil je miesto na vodnom toku, určené prostredníctvom riečneho kilometra, kde je potenciálne umožnená výstavba MVE. V prílohe č. 3 strategického dokumentu bol uvedený „Zoznam technicky využiteľných profilov pre výstavbu malých vodných elektrární“, pričom každý profil uvedený v prílohe č. 4, ktorý bol odporúčaný pre výstavbu MVE, bol predmetom podrobného posúdenia jeho vplyvov na životné prostredie. Toto podrobné posúdenie bolo prílohou č. 1 správy o hodnotení strategického dokumentu. Ostatné technicky využiteľné profily na výstavbu MVE uvedené v prílohe č. 3 strategického dokumentu neboli predmetom podrobného posúdenia ich vplyvov na životné prostredie. AKHEP, ktorý bol schválený Vládou SR, obsahuje prílohu č. 4, ktorá obsahuje „Zoznam profilov podmienečne vhodných na výstavbu malých vodných elektrární.“. V prílohe je uvedených 58 profilov, pričom porovnaním jednotlivých profilov uvedených v prílohe č. 4, ktorá bola predmetom procesu SEA („odporúčané profily“) a prílohy č. 4, ktorú schválila Vláda SR („podmienečne vhodné profily“) je zrejmé, že prílohy sa prekrývajú len v troch profiloch. 55 profilov, ktoré boli schválené v prílohe č. 4 AKHEP ako podmienečne vhodné, tak vôbec neboli predmetom detailného posúdenia v procese SEA. Predmetom detailného posúdenia v rámci procesu SEA rovnako nebola ani väčšina ostatných technicky využiteľných profilov, uvedených v prílohe č. 3 AKHEP v schválenej podobe (s výnimkou tých, ktoré sa nachádzali v prílohe č. 4, ako odporúčané v rámci procesu SEA). Z uvedeného vyplýva, že predmetom procesu SEA a detailného posúdenia bol úplne iný zoznam odporúčaných profilov na výstavbu MVE, než ktorý bol schválený („podmienečne vhodné profily“) a takýto postup nie je v schválenom materiáli zdôvodnený v zmysle § 15 ods. 5 zákona EIA. Preto bol AKHEP schválený v rozpore s § 15 ods. 1 a ods. 5 v spojení s § 2 písm. b) zákona EIA a schválené opatrenie tak bolo vydané na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu (§ 191 ods. 1 písm. e) SSP). 12. Žalobcovia citovali § 9 ods. 4 zákona EIA a poukázali, že požiadavka na zhodnotenie kumulatívneho vplyvu strategického dokumentu bola v priebehu procesu SEA, ako aj následne v priebehu medzirezortného pripomienkového konania zo strany dotknutej verejnosti (vrátane žalobcov), resp. iných dotknutých subjektov, vznesená opakovane v rámci podaných stanovísk, či pripomienok (napr. už uvedené stanovisko Štátnej ochrany prírody SR č. ŠOPSR/1700/2015 k správe o hodnotení, resp. stanovisko č. ŠOP SR/3520/2016). Vyhodnotenie kumulatívneho vplyvu na životné prostredie z hľadiska obsahu AKHEP je mimoriadne významné, pretože AKHEP stanovuje podmienky, pri ktorých je možné povoliť a realizovať množstvo MVE, umiestňovaných na rovnakom vodnom toku (napr. v prílohe č. 4 schváleného AKHEP sú uvedené podmienečne vhodné profily na umiestnenie malých vodných elektrární a na rieku Hron sa navrhuje umiestniť 14 MVE). Z podstaty veci je zrejmé, že úplne iný vplyv bude mať umiestnenie jednej MVE na jednom vodnom toku, ako umiestnenie 14 MVE na jednom vodnom toku; navyše, ak na danom vodnom toku už sú existujúce MVE. Preto proces SEA mal byť pre AKHEP tým, kde sa kumulatívny vplyv posúdi a vyhodnotí, pretože v následných procesoch posudzovania vplyvov na životné prostredie (proces SEA podľa ustanovení § 22 až 39 zákona EIA) pre zámery na výstavbu jednotlivých MVE už je problematické a z pohľadu vodných tokov celého Slovenska aj nemožné (orgán, ktorý vykonáva proces posudzovania vplyvov na životné prostredie konkrétnej navrhovanej činnosti - výstavby MVE nedisponuje údajmi o ostatných MVE, jednotlivé zámery nie sú posudzované v rovnakom čase, ani v nadväzujúcom časovom slede, ide o rôznych investorov, ktorí nedisponujú údajmi o iných MVE atď.). Správa o hodnotení z procesu SEA (na strane 85) uvádza, že „...kumulatívne vplyvy súvisiace s výstavbou MVE budú závislé od charakteru konkrétnych projektov v území a budú identifikované a posúdené v ďalšom stupni prípravy stavieb v územnej podrobnosti v rámci posudzovania vplyvov...“. Rovnako i záverečné stanovisko procesu SEA obsahuje identickú formuláciu vo vzťahu ku kumulatívnym vplyvom jednotlivých MVE (strana 49). Z uvedeného vyplýva, že v procese SEA sa kumulatívny vplyv všetkých MVE vôbec nevyhodnotil a neposúdil, čo je v rozpore s citovanou zákonnou požiadavkou a dochádza tak k popretiu účelu zákona EIA uvedeného v § 2 písm. a) a písm. b). Schválené opatrenie tak bolo vydané na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu (§ 191 ods. 1 písm. e) SSP). 13. Žalobcovia uviedli, že v texte uznesenia Vlády SR č. 12/2017 z 11.01.2017 sa v bode B.l uvádza, že ide o „schválenú aktualizáciu koncepcie, ako záväzný východiskový dokument využívania hydroenergetického potenciálu vodných tokov SR“, pričom v texte schváleného materiálu AKHEP sa nikde neuvádza, že ide o záväzný materiál. Z uvedeného je zrejmé, že ide o zjavný rozpor medzi znením uznesenia vlády a textom samotného materiálu. Počas celého procesu prípravy a schvaľovania bol AKHEP vždy charakterizovaný ako rámcový východiskový dokument, bez toho, aby bol niekde ustanovený jeho záväzný charakter. Preto zmena v texte uznesenia vlády bola vykonaná spôsobom, ktorý nemohol namietať nikto z dotknutých subjektov. Všetky dotknuté subjekty, ktoré sa na príprave a schvaľovaní podieľali, tak boli uvedení do omylu. Uznesenie vlády nie je všeobecne záväzným právnym aktom, takým je len nariadenie vlády, preto uzneseniu vlády nie je možné záväznosť priznať bez toho, ak to nestanovuje osobitný právny predpis, alebo ak na to nie je iné zákonné zmocnenie. Zároveň zo žiadneho všeobecne záväzného právneho predpisu nevyplýva, že schválený AKHEP, ako politika štátu, má záväznú formu (ako je to napr. v prípade § 13 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) ktoré ustanovuje záväznosť Koncepcie územného rozvoja Slovenska, ktorú rovnako schvaľuje vláda). Žalobcovia sú presvedčení, že záväznosť AKHEP bola v uznesení vlády č. 12/2017 ustanovená bez zákonného zmocnenia, t.j. v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Zároveň k zmene záväznosti materiálu došlo v čase, kedy to žiadny dotknutý subjekt nemohol ovplyvniť, čo je tiež v rozpore s princípom právnej istoty, ktorá je súčasťou konceptu právneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Z uvedeného podľa žalobcov vyplýva, že schválením opatrenia došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej (§ 191 ods. 1 písm. g) SSP). 14. V závere žaloby, žalobcovia na podporu svojich tvrdení a dôvodov poukázali aj na „Správu o ochrane práva na životné prostredie postupom orgánov verejnej správy pri povoľovaní výstavby malých vodných elektrární“ z decembra 2016, ktorú vydala verejná ochrankyňa práv podľa § 13 ods. 1 zákona č. 564/2001 Z.z. o verejnom ochrancovi práv v znení neskorších predpisov, ktorá bola zverejnená dňa 08.03.2017 (ďalej len „Správa“). III. Vyjadrenie žalovaného v I. rade - Ministerstva životného prostredia SR. 15. K samotnému materiálu AKHEP žalovaný uviedol, že jeho aktualizácia je vypracovaná na základe uznesenia vlády SR č. 178/2011 z 09.03.2011, ktorým vláda SR schválila Koncepciu využitia hydroenergetického potenciálu vodných tokov Slovenskej republiky do roku 2030 a uložila ministrovi životného prostredia SR aktualizovať schválenú koncepciu v rámci prác na aktualizácii plánov manažmentu povodí, resp. Vodného plánu Slovenska. AKHEP je samostatný dokument koncepčného a rámcového charakteru, ktorý sa premieta do plánov manažmentu správnych území povodí, resp. Vodného plánu Slovenska, najmä pri návrhu nových infraštrukturálnych projektov na roky 2011 až 2021 a súčasne predstavuje doplňujúci dokument k Vodnému plánu Slovenska. Koncepcia využitia hydroenergetického potenciálu vodných tokov SR do roku 2030 a jej aktualizácia, nadväzujú na ciele stanovené strategickými dokumentmi v oblasti energetickej politiky Slovenskej republiky, energetickej bezpečnosti Slovenskej republiky a vyššieho využitia obnoviteľných zdrojov energie v Slovenskej republike, v súlade so zásadami energetickej politiky Európskej únie. Uznesením vlády SR č. 732/2008 z 15.10.2008 bola schválená Stratégia energetickej bezpečnosti Slovenskej republiky a uznesením vlády SR č. 548/2014 z 05.11.2014, bola schválená Energetická politika Slovenskej republiky, v rámci ktorých bolo ministrom dotknutých rezortov uložené, zohľadniť priority a opatrenia týchto dokumentov v strategických a koncepčných materiáloch a návrhoch právnych predpisov, ktorých vypracovanie je v pôsobnosti ich rezortov. Stratégia vyššieho využitia obnoviteľných zdrojov energie v Slovenskej republike (2007) a Stratégia energetickej bezpečnosti Slovenskej republiky (2008) vytýčili ciele zvýšiť výrobu elektrickej energie v malých vodných elektrárňach z 250 GWh/rok v roku 2005 na 350 GWh/rok do roku 2010 a na 450 GWh/ rok do roku 2015. Výhľadový cieľ dosiahnuť výrobu 850 GWh/rok do roku 2030 je vytýčený ako ambiciózny indikatívny cieľ, ktorého plnenie musí byť v súlade s kľúčovými cieľmi a politikou, ktoré vyplývajú zo smernice Európskeho parlamentu a Rady 2000/60/ES z 23.10.2000 ustanovujúcej rámec pôsobnosti pre opatrenia spoločenstva v oblasti vodného hospodárstva (ďalej len „rámcová smernica o vode“) a smernice Rady 92/43/EHS z 21.05.1992 o ochrane prirodzených biotopov a voľne žijúcich živočíchov a rastlín (ďalej len „smernica o biotopoch“) s dôrazom na ochranu území Natura 2000, ako aj ďalšie predpisy súvisiace s ochranou prírody a krajiny, udržateľným životom a poskytovaním dôležitých ekosystémových služieb. 16. Predmetom AKHEP je aktualizácia stavu využívania hydroenergetického potenciálu vodných tokov Slovenskej republiky, stanovenie podmienok ďalšieho využívania technického hydroenergetického potenciálu vodných tokov v Slovenskej republike v závislosti od ekologických a environmentálnych limitov daného vodného útvaru, resp. dotknutého územia a určiť rámec podmienok a požiadaviek pre navrhovanie, posudzovanie a schvaľovanie výstavby MVE pre všetkých účastníkov týchto procesov. Cieľom aktualizovanej koncepcie je zhodnotiť možnosti plnenia strategických cieľov v oblasti výroby elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov energie (z využitia energie vodných tokov) stanovené európskou a národnou legislatívou s ohľadom na plnenie ekologických a environmentálnych cieľov podľa európskej i národnej legislatívy a medzinárodných dohovorov, ktorými je Slovenská republika viazaná. Na aktualizácii koncepcie spolupracovali príslušné organizačné útvary MŽP SR a organizácie MŽP SR a v rámci konzultácií s verejnosťou a ďalších pripomienkových konaní sa mali možnosť k dokumentu vyjadriť aj zástupcovia širšej odbornej verejnosti vrátane mimovládnych organizácií a občianskych združení, odborníkov z akademickej a vedeckej obce z oblasti elektroenergetiky a pod. 17. Na základe záverov Európskej rady z marca 2007 boli pre Európsku úniu do roku 2020 vytýčené ciele usporiť 20 % spotreby energie EÚ v porovnaní s prognózami na rok 2020, znížiť emisie skleníkových plynov o 20 % a zvýšiť podiel energie z obnoviteľných zdrojov na celkovej spotrebe energie na 20 %. V októbri 2014 Európska rada schválila záväzný cieľ Európskej únie znížiť do roku 2030 svoje emisie skleníkových plynov aspoň o 40% v porovnaní s rokom 1990, energia z obnoviteľných zdrojov má predstavovať do roku 2030 najmenej 27 % energetickej spotreby Európskej únie. Preto je na členských štátoch Európskej únie, aby sa zamerali na vypracovanie a realizáciu súboru legislatívnych a inštitucionálnych opatrení na zaistenie energetickej bezpečnosti a efektívnosti využívania aj alternatívnych zdrojov energie. Z dlhodobého hľadiska ide o zabezpečenie spoľahlivých dodávok všetkých druhov energie v požadovanom množstve a kvalite, a to pri optimálnych nákladoch a zohľadnení požiadaviek na ochranu životného prostredia. 18. Energetická politika Slovenskej republiky (ďalej len „EP SR“) je strategický dokument, ktorý definuje hlavné ciele a priority energetického sektora do roku 2035 s výhľadom na rok 2050. Cieľom EP SR je zabezpečením dlhodobo udržateľnej slovenskej energetiky prispieť k trvalo udržateľnému rastu národného hospodárstva a konkurencieschopnosti. Z tohto pohľadu je prioritou zabezpečenie spoľahlivosti a stability dodávok energií, efektívne využívanie energie za optimálne náklady a zabezpečenie ochrany životného prostredia. K spracovaniu AKHEP sa pristúpilo s cieľom opísať súčasný stav využívania hydroenergetického potenciálu vodných tokov Slovenskej republiky a zhodnotiť environmentálne prípustné možnosti a limity jeho ďalšieho využitia. Strategickým cieľom AKHEP je zhodnotiť možnosti plnenia strategických cieľov v oblasti výroby elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov energie (z využitia energie vodných tokov), stanovené európskou a národnou legislatívou s ohľadom na plnenie kľúčových ekologických a environmentálnych cieľov podľa európskej i národnej legislatívy a medzinárodných dohovorov, ktorými je Slovenská republika viazaná. Podmienkou pre výstavbu MVE v profiloch s technicky využiteľným hydroenergetickým potenciálom je splnenie požiadaviek vyplývajúcich z platných predpisov Slovenskej republiky (§ 5 zákona č. 364/2004 Z. z. o vodách a o zmene zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (vodný zákon) v znení neskorších predpisov) a kritérií pre výber profilov s technicky využiteľným hydroenergetickým potenciálom. 19. K námietke žalobcov, že AKHEP ako záväzný dokument je podľa § 3 ods. 1 písm. c) SSP opatrením, ktoré podlieha prieskumu zákonnosti v správnom súdnictve, že ide o strategický dokument, ktorý podlieha posúdeniu jeho vplyvov na životné prostredie, že ide o dokument, z ktorého vyplýva právo na priaznivé životné prostredie a že prijatím AKHEP je alebo môže byť právo na priaznivé životné prostredie žalobcov priamo dotknuté s odkazom aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžp/106/2009 zo dňa 22.06.2010, žalovaný uviedol: že AKHEP je strategický dokument, ktorý je zameraný najmä na aktualizáciu stavu využívania hydroenergetického potenciálu vodných tokov Slovenskej republiky, stanovenie podmienok ďalšieho využívania, technicky využiteľného hydroenergetického potenciálu s ohľadom na environmentálne prípustné možnosti daného vodného útvaru, resp. dotknutého územia s ohľadom na existujúce riziká a záujmy a vplyvy a na ich základe boli stanovené kritériá pre výber profilov pre ďalšie využívania technicky využiteľného hydroenergetického potenciálu. V AKHEP bol stanovený aj rámec podmienok procesu prípravy, realizácie, posudzovania a povoľovania výstavby vodných stavieb. AKHEP je východiskový koncepčný dokument, ktorého záväznosť spočíva výlučne len v zabezpečení trvalo udržateľného rozvoja využívania hydroenergetického potenciálu vodných tokov Slovenska na výrobu elektrickej energie v MVE s ohľadom na požiadavky energetickej politiky Slovenskej republiky a stratégie energetickej bezpečnosti Slovenskej republiky v nadväznosti na zásady energetickej politiky Európskej únie. Strategickým cieľom AKHEP je zhodnotiť možnosti plnenia strategických cieľov v oblasti výroby elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov energie (z využitia energie vodných tokov), stanovené európskou a národnou legislatívou, s ohľadom na plnenie kľúčových ekologických a environmentálnych cieľov podľa európskej i národnej legislatívy a medzinárodných dohovorov, ktorými je Slovenská republika viazaná. Každé zvýšenie výroby elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov energie prostredníctvom malých vodných elektrární do roku 2030 je však závislé od skutočnej spotreby elektrickej energie a najmä od možností hydroenergetického potenciálu vodných tokov v Slovenskej republike a ekologických limitov vodných tokov v nadväznosti na plnenie ostatných záväzkov Slovenskej republiky voči Európskej únii a širšiemu medzinárodnému spoločenstvu. 20. Žalovaný uviedol, že v rámci prípravy, posudzovania, povoľovania a realizácie jednotlivých stavieb MVE sa postupuje v súlade s platnými právnymi predpismi, pričom AKHEP nijakým spôsobom nezaväzuje správne orgány v jednotlivých administratívnych konaniach. 21. Žalovaný citoval ustanovenia § 3 ods. 1 písm. a) a písm. c) SSP z ktorých vyplýva, že opatrenie je individuálnym správnym aktom alebo normatívnym správnym aktom vydaným v administratívnom konaní. Individuálny správny akt je takou právnou formou činnosti orgánu verejnej správy, ktorej najčastejším výsledkom je rozhodovanie správneho orgánu o právach, právom chránených záujmov alebo povinnosti určitého konkrétneho subjektu v postavení tzv. účastníka správneho konania. Svojím obsahom mieri na konkrétne vecné riešenia a súčasne na menovite určených adresátov. Individuálne správne akty sú pre adresátov záväzné a pokiaľ ukladajú povinnosť a tá nebola v stanovenej lehote splnená, je splnenie tejto povinnosti vynútiteľné. Normatívny správny akt je takým aktom správneho orgánu, ktorým sa určujú, resp. ukladajú práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti, avšak na rozdiel od individuálneho správneho aktu je adresovaný neurčitému okruhu subjektov. Z kontextu vyššie uvedeného jednoznačne vyplýva, že AKHEP nie je individuálnym správnym aktom ani normatívnym správnym aktom vydávaným v administratívnom konaní, nie je spôsobilý vyvolať, resp. ukrátiť žalobcu na jeho subjektívnych právach, právom chránených záujmoch a ani nie je spôsobilý porušenie verejného záujmu v oblasti životného prostredia. AKHEP je dokumentom, ktorý nemá za následok ujmu na subjektívnych právach žalobcov ani na verejnom záujme v oblasti životného prostredia, a teda nezakladá, nemení ani neruší práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti žalobcov, ani sa ich priamo nedotýka. 22. Žalovaný namieta aktívnu legitimáciu žalobcov, ktorí odvodzujú svoju žalobnú legitimáciu v postavení zainteresovanej verejnosti podľa § 42 ods. 1 písm. a) SSP s odôvodnením, „Ak má zainteresovaná verejnosť alebo dotknutá verejnosť (ďalej len „zainteresovaná verejnosť“) právo podľa osobitného predpisu na účasť v administratívnom konaní vo veciach životného prostredia, je oprávnená podať správnu žalobu podľa § 6 ods. 2 písm. a), ... .“, pričom žalobcovia ako osobitné predpisy označili Aarhuský dohovor, zákon EIA a zákon č. 364/2004 Z.z. o vodách a o zmene zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (vodný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „vodný zákon“). Žalovaný s poukazom na citáciu ust. § 178 ods. 3 SSP má za to, že v konaní nie je založená žalobná legitimácia žalobcov, nakoľko dokument AKHEP nie je rozhodnutím (individuálny správny akt) ani opatrením (individuálny správny akt alebo normatívny správny akt) vydávaným v administratívnom konaní a jeho schválením nebol porušený verejný záujem v oblasti životného prostredia. Žalovaný uviedol, že AKHEP nie je výstupom žiadneho administratívneho konania. Výstupom konania podľa zákona EIA nie je AKHEP schválený uznesením vlády Slovenskej republiky, ale záverečné stanovisko MŽP SR, odboru environmentálneho posudzovania č. 3007/2015-3.4/pl zo dňa 31.07.2015 ako výstup z posúdenia strategického dokumentu „Aktualizácia koncepcie využitia hydroenergetického potenciálu vodných tokov Slovenskej republiky do roku 2030“. Rovnako odkaz žalobcov na ust. § 13 ods. 4 až ods. 7 vodného zákona, ktorým odvodzuje svoju žalobnú legitimáciu, je vo vzťahu k schválenej AKHEP nedôvodný, nakoľko citované ustanovenia vodného zákona sa týkajú plánu manažmentu povodia a naviac ust. § 13 ods. 4 až ods. 7 vodného zákona nie je administratívnym konaním, výsledkom ktorého je individuálny správny akt alebo normatívny správny akt. Vzhľadom na uvedené žalovaný zastáva názor, že AKHEP nie je opatrením v zmysle § 3 ods. 1 písm. c) SSP a proces prípravy a schvaľovania nie je administratívnym konaním v zmysle § 3 ods. 1 písm. a) SSP. 23. Vo vzťahu k rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžp/106/2009 zo dňa 22.06.2010, na ktorý žalobcovia poukázali, žalovaný uviedol, že súd preskúmaval zákonnosť konkrétneho rozhodnutia správneho orgánu ako individuálneho správneho aktu, ktorým správny orgán ako špeciálny stavebný úrad povolil v zmysle vodného zákona stavbu MVE. V prejednávanom prípade išlo o výstavbu konkrétnej MVE, preto nemožno závery vyplývajúce z tohto rozsudku aplikovať vo vzťahu k AKHEP, keďže tento dokument, ako žalovaný už vo svojom vyjadrení uviedol, nijakým spôsobom nezasahuje do možných budúcich konaní podľa zákona EIA, vodného zákona, prípadne zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 543/2002 Z. z.“). 24. V súvislosti so samotným materiálom AKHEP žalovaný konštatoval, že návrh bol predložený na rokovanie vlády Slovenskej republiky v súlade s uznesením vlády Slovenskej republiky č. 178 z 09.03.2011, ktorá ho následne uznesením vlády Slovenskej republiky č. 12 z 11.01.2017 schválila. Materiál bol predložený na rokovanie vlády Slovenskej republiky ako „nelegislatívny materiál“ v súlade so Smernicou na prípravu a prekladanie materiálov na rokovanie vlády Slovenskej republiky (schválená uznesením vlády SR č. 512 z 13.06.2001) a Metodickým pokynom na prípravu a predkladanie materiálov na rokovanie vlády SR. Proces prípravy, predkladania a schvaľovania AKHEP ako nelegislatívneho materiálu nemožno považovať za administratívne konanie aj s ohľadom na skutočnosť, že vláda Slovenskej republiky, ktorá predložený návrh AKHEP schválila, nie je orgánom verejnej správy a nie je tak daná právomoc súdu konať podľa § 177 a § 178 SSP. Žalovaný tiež zdôraznil, že uznesenia vlády Slovenskej republiky v zmysle § 1aa zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov, nepodliehajú súdnemu prieskumu. S ohľadom na uvedené žalovaný namieta žalobnú legitimáciu žalobcov ako aj predmet správnej žaloby, ktorý je vylúčený zo súdneho prieskumu. 25. V ostatnej časti vyjadrenia sa žalovaný venoval hmotnoprávnym námietkam súdneho prieskumu veci samej. IV. Vyjadrenie žalovaného v II. rade - Vláda SR. 26. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 22.06.2017, doručeným súdu dňa 26.06.2017, v ktorom v úvode namietal označenie žalovaného, nakoľko nie je zrejmé, či žalobcovia žalujú vládu SR alebo Úrad vlády SR alebo či Úrad vlády SR má byť zástupcom vlády SR. Z obsahu žaloby však žalovaný vyvodil, že žalobcovia žalujú vládu SR a domáhajú sa zrušenia opatrenia AKHEP, ktoré bolo schválené uznesením vlády SR č. 12/2017 zo dňa 11.01.2017, ktoré žiadajú vrátiť Ministerstvu životného prostredia SR na ďalšie konanie. 27. Žalovaný citoval ust. § 180 SSP a konštatoval, že Úrad vlády SR nie je orgánom verejnej správy, ktorý vydal žalobou napadnutú AKHEP. Úrad vlády SR nevydal ani uznesenie vlády SR č. 12/2017 zo dňa 11.01.2017, ktorým bola schválená AKHEP. Úrad vlády SR nemá aktívnu vecnú legitimáciu v predmetnom súdnom konaní, je ústredným orgánom štátnej správy zriadený zákonom č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v platnom znení, ktorý upravuje aj postavenie a úlohy Úradu vlády SR, pričom z predmetného zákona nevyplýva oprávnenie ani povinnosť Úradu vlády SR zastupovať vládu Slovenskej republiky v súdnych sporoch, v ktorých je vláda SR označená ako žalovaný. Vláda SR nie je právnickou osobou, nakoľko nemá priznané vlastnosti, ktorými sa právnické osoby charakterizujú, a to najmä vymedzenie orgánu, ktorý je oprávnený v jej mene konať, vlastný majetok slúžiaci k plneniu úloh a vlastnú zodpovednosť za majetkovú ujmu spôsobenú inému (napr. ani nie je zrejmé, ako by vláda SR mala uhradiť žalobcom trovy konania, ktorej náhrady sa žalobcovia domáhajú). Vláda SR nemá hmotnoprávnu, ani procesnoprávnu spôsobilosť, vláda SR nemá spôsobilosť byť účastníkom konania. Z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. Sž-O-NS 64/03 zo dňa 27.09.2004 (ktoré poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. II. ÚS 31/1999 zo dňa 17.03.1999) vyplýva, že vláda SR je najvyšším orgánom výkonnej moci. Moc výkonnú nie je možné stotožniť s ústrednými orgánmi štátnej správy. Podľa čl. 122 Ústavy SR sa ústredné a miestne orgány štátnej správy zriaďujú výlučne zákonom. Ustanovenie § 3 a nasl. zák. č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov, vládu SR nezaraďuje medzi ústredné orgány štátnej správy Slovenskej republiky, ktoré sú zriaďované zákonom. Vládu SR nemožno považovať za ústredný orgán štátnej správy Slovenskej republiky. Vláda SR nie je ani orgánom územnej samosprávy a ani orgánom záujmovej samosprávy alebo ďalšej právnickej osoby, ktorým by zákon zveril rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy. Vláda SR nie je orgánom verejnej správy a nemá spôsobilosť byť účastníkom konania. Podľa § laa zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v platnom znení, uznesenie vlády SR nepodlieha preskúmaniu súdom. Z petitu žaloby nevyplýva, že by sa žalobcovia domáhali preskúmania uznesenia vlády SR. 28. V ďalšom žalovaný uviedol, že do kompetencií Úradu vlády SR nespadá vydávanie ani schvaľovanie AKHEP a Úrad vlády SR v tomto smere nijako nekonal, preto nedisponuje spisovým materiálom týkajúcim sa predmetnej veci. Na základe uvedeného Úrad vlády SR navrhol súdu, aby voči žalovanému v II. rade konanie zastavil, resp. aby žalobu zamietol z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie. V. Replika žalobcov. 29. Žalobcovia v replike zo dňa 09.10.2017 k vyjadreniu žalovaného v I. rade v časti súdneho prieskumu AKHEP ktorý uviedol, že AKHEP nie je preskúmateľný súdom, keďže nejde o opatrenie v zmysle § 3 ods. 1 písm. c) SSP a konanie, ktoré schváleniu predchádzalo, nie je administratívnym konaním v zmysle § 3 ods. 1 písm. a) SSP, žalobcovia nesúhlasia a trvajú na tom, že AKHEP je opatrením v zmysle § 3 ods. 1 písm. c) SSP, ktoré bolo schválené v administratívnom konaní v zmysle § 3 ods. 1 písm. a) SSP a je preskúmateľné súdom na základe žaloby podanej zainteresovanou verejnosťou, ktorej členmi sú aj žalobcovia. 30. Žalobcovia citovali ustanovenia § 3 ods. 1 písm. c) SSP v spojení s § 3 ods. 1 písm. a) SSP s tým, že opatrením je správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, ktorým sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté. Administratívnym konaním je postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. V tomto kontexte poukázali žalobcovia na text uznesenia Vlády SR č. 12/2017 z 11.01.2017 bod B.l, v ktorom sa uvádza, že ide o „schválenú aktualizáciu koncepcie, ako záväzný východiskový dokument využívania hydroenergetického potenciálu vodných tokov SR. AKHEP má záväzný charakter.“ Z uvedeného, podľa žalobcov vyplýva, že AKHEP má jasne záväznú formu a je teda normatívnym aktom, ktorý podlieha súdnemu prieskumu v zmysle § 3 ods. 1 písm. c) SSP. Iba normatívny správny akt môže mať v zmysle právnej teórie záväzné účinky určené bližšie neurčenému okruhu subjektov. Žiadny iný akt žiadneho správneho orgánu takéto účinky vyvolať nemôže. 31. V ďalšom podľa vyjadrenia žalobcov, z AKHEPu ako záväzného aktu vyplýva, že tento dokument bude mať v nadväzujúcich súvisiacich konaniach (najmä pri obstarávaní a schvaľovaní územných plánov, ale aj pri územnom konaní, pri stavebnom konaní vo vzťahu k plánovaným MVE) pozíciu záväzného podkladu pre rozhodovanie. V prípade, ak tento podklad nebude príslušnými orgánmi štátnej správy v predmetných konaniach akceptovaný, bude to mať za následok rušenie príslušných rozhodnutí. V uvedených súvislostiach žalobcovia poukázali na ust. § 15 ods. 8 zákona č. 364/2004 Z.z. o vodách a o zmene zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (vodný zákon), podľa ktorého „Orgány štátnej správy sú povinné pri spracúvaní základných dokumentov podpory regionálneho rozvoja a územnoplánovacej dokumentácie a pri rozhodovaní vychádzať z Vodného plánu Slovenska.“ AKHEP je neoddeliteľnou súčasťou schváleného Vodného plánu Slovenska (schválený uznesením Vlády SR č. 6/2016 zo dňa 13.01. 2016) čo vyplýva z jeho kapitoly č. 10, kde je uvedený „Register podrobnejších plánov a programov“ kde je v bode 10.3 uvedený aj AKHEP z čoho vyplýva tiež jeho záväznosť a normatívnosť. Záväznosť je jedným z hlavných definičných znakov normatívneho správneho aktu. AKHEP spĺňa aj ďalšie definičné znaky normatívneho aktu - je určený bližšie neurčenému okruhu subjektov, zasahuje do práv, povinností a právom chránených záujmov a je štátnymi orgánmi vynútiteľný. Teória práva rozlišuje medzi normatívnymi právnymi aktmi, ktoré sú všeobecne záväznými právnymi predpismi a inými normatívnymi právnymi aktmi (napr. Harvánek Jaromír et al. Teórie práva. 1. vyd. Brno: Masarykova univerzita, 1998, str. 148 a 158). Ako vyplýva z konštantnej judikatúry súdov, správny akt sa posudzuje podľa jeho obsahu a nie podľa jeho formy (napr. rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 19S 31/02 zo dňa 16.05.2002 (Rs 37/2003) „Pre posúdenie otázky, či ide o rozhodnutie, je potrebné predovšetkým vychádzať z obsahu písomnosti. Označenie písomnosti, jej forma, prípadne otázka, kto túto písomnosť vydal, nie sú pre posúdenie tejto otázky rozhodujúce alebo v uznesení Ústavného súdu ČR sp.zn. III. ÚS 28/96 zo dňa 16. mája 1996 sa uvádza, že „Není rozhodujíci, jak je akt správního orgánu označen, nebo je li vůbec nejak označen. Podstatné je, zda správni orgán takovým aktem autoritatívne zasáhl do právni sféry fyzické, nebo právnické osoby. Vždy je rozhodujíci vecný obsah aktu.“). Z uvedeného vyplýva, že AKHEP je potrebné považovať za iný normatívny právny akt, pretože ide o akt, ktorý je záväzný bližšie neurčenému okruhu subjektov. 32. V prípade, ak by bol vylúčený súdny prieskum AKHEP, ako to uvádzajú obaja žalovaní, žalobcom by bol upretý prístup k spravodlivosti a súdnej ochrane v zmysle čl. 46 Ústavy SR. Žalobcovia, ako zainteresovaná verejnosť, by tak prišli o možnosť uplatniť svoje právo na súdnu ochranu životného prostredia v zmysle § 61 písm. c) SSP. Požiadavku na zabezpečenie prístupu k súdu vo veciach ochrany životného prostredia jasne stanovuje aj čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru (Dohovor o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia, zverejnený v Zbierke zákonov pod číslom 43/2006 Z.z.), v zmysle ktorého „Navyše bez toho, aby boli dotknuté procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia.“ Tým, že AKHEP bol schválený ako záväzný dokument, došlo k naplneniu definície opatrenia, ako to ustanovuje SSP. 33. K vyjadreniu žalovaného v I. rade, že schváleniu AKHEP nepredchádzalo žiadne administratívne konanie, žalobcovia opäť zdôraznili, že zákon EIA v § 6a ods. 5 upravuje právo zainteresovanej verejnosti (teda žalobcov) „zúčastniť sa prípravy a posudzovania vplyvov strategického dokumentu, a to až do schválenia strategického dokumentu“ (teda nielen počas procesu posudzovania). Žalobcovia tak mali právo sa zúčastniť prípravy AKHEP ako strategického dokumentu až do jeho schválenia. Samotný proces posudzovania vplyvov strategických dokumentov na životné prostredie je nepochybne administratívnym konaním v zmysle SSP, keďže jeho výstupom je opatrenie - záverečné stanovisko vydané podľa § 14 zákona EIA a vzťahuje sa aj na schvaľovanie strategických dokumentov. 34. Žalobcovia poukázali, čo uviedol aj žalovaný v I. rade, že AKHEP je súčasťou Vodného plánu Slovenska, na vypracovanie ktorého sa vzťahuje ust. § 13 ods. 4 v spojení s § 13 ods. 7 vodného zákona, pričom ust. § 13 ods. 4 vodného zákona upravuje právo verejnosti zúčastniť sa prípravy a schvaľovania podkladov potrebných pre vypracovanie Vodného plánu Slovenska, medzi ktoré patrí aj AKHEP. 35. Pokiaľ ide o osobitný predpis, týmto nepochybne je Aarhuský dohovor, z ktorého čl. 7 resp. čl. 8 vyplýva právo zainteresovanej verejnosti aktívne sa zúčastniť prípravy a schvaľovania AKHEP ako dokumentu, ktorý je schvaľovaný v oblasti životného prostredia. Týmto je naplnená dikcia ustanovenia § 42 ods. 1 SSP, podľa ktorého „Ak má zainteresovaná verejnosť alebo dotknutá verejnosť (ďalej len "zainteresovaná verejnosť") právo podľa osobitného predpisu na účasť v administratívnom konaní vo veciach životného prostredia, je oprávnená ... podať správnu žalobu ... “. 36. K odkazu žalovaného na ust. § laa zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy, podľa ktorého uznesenia vlády nepodliehajú súdnemu prieskumu, žalobcovia uviedli, že predmetom žaloby nie je uznesenie vlády, ale opatrenie AKEHP, pričom vláda rozhoduje vždy formou uznesenia. Ako príklad žalobcovia uviedli napr. nariadenia vlády, ktoré schvaľuje vláda uznesením. Takéto uznesenie vlády, ktorým bolo schválené nariadenie vlády, ako všeobecne záväzný právny predpis, však nie je prekážkou prípadného súdneho prieskumu nariadenia vlády (konanie o súlade právnych predpisov v zmysle čl. 125 písm. b) Ústavy SR) a to ani v spojitosti s uvádzaným ustanovením § laa zákona č. 575/2001 Z.z. Preto predmetné uznesenie vlády, nie je možné zo súdneho prieskumu úplne vynechať, nakoľko týmto uznesením bola stanovená záväznosť AKHEP, čím sa stal aktom s normatívnymi účinkami. Ak by súd uznal argumentáciu žalovaných a na základe § laa zákona č. 575/2001 Z.z. by žalobu zamietol, došlo by k porušeniu ústavného práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 Ústavy SR a vláda SR by tak mohla (v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR) vydávať uznesenia, ktorými by záväzne zasahovala do práv, povinností či právom chránených záujmov bez toho, aby jej uznesenia mohol preskúmať k tomu určený orgán - súd. Ak by súd žalobu odmietol na základe § laa zákona č. 575/2001 Z.z., dostal by sa do kolízie s čl. 46 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého „Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí tykajúcich sa základných práv a slobôd.“ 37. K danej problematike už zaujal jasný názor Najvyšší súd SR v konaní pod sp.zn. 5Sžp/106/2009, v ktorom preskúmaval zákonnosť rozhodnutia o povolení vodnej stavby podľa vodného zákona a následne toto povolenie zrušil ako nezákonné. Súdny prieskum vykonal napriek tomu, že v tom čase platilo ust. § 73 ods. 17 vodného zákona, podľa ktorého bol vylúčený súdny prieskum aj rozhodnutí o povolení vodnej stavby v spojení s ustanovením § 248 písm. d) Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého súdy nepreskúmavajú „rozhodnutia správnych orgánov, ktorých preskúmanie vylučujú osobitné zákony.“. V tomto rozhodnutí najvyšší súd okrem iného uviedol „Tým, že krajský súd sa na prvom mieste dostatočne nezaoberal vplyvom č. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky na prejednávanú vec, tým zapríčinil, že nevykonal v rozpore s požiadavkou podľa čl. 152 ods. 4 ústavy ústavno-konformný výklad ustanovenia § 248 písm. d) O.s.p. a následne poškodil účastníkov súdneho prieskumu na ich práve na súdnu a inú ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy. Najvyšší súd pritom nemôže nechať bez povšimnutia reálny základ, ktorý slúžil pre vydanie napadnutého rozhodnutia správneho orgánu, tzn. stavebné povolenie na realizáciu vodnej stavby - stavby, ktorá nielenže svojou podstatou vždy zasahuje do ústavného práva jednotlivca na priaznivé životné prostredie ale aj svojim bezprostredným umiestnením a z toho vyplývajúcim dopadom na vodný ekosystém zasahuje do veľmi významnej zložky životného prostredia. Podľa čl. 44 ods. 1 ústavy má každý právo na priaznivé životné prostredie a toto právo je vzhľadom k systematike ústavy zaradené do jej Druhej hlavy označenej ako Základné práva a slobody. Až potom, čo by sa krajský súd vysporiadal riadne s vplyvom základného pravidla na rozsah súdneho prieskumu v zmysle čl. 46 ods. 2 ústavy, mohol by vysloviť presvedčivým spôsobom svoj záver o možnosti alebo o zákaze súdneho prieskumu. Nakoľko tak nevykonal, jeho rozsudok je zaťažený vadou nezákonnosti, ktorá sama o sebe je dôvodom na zrušenie prvostupňového rozsudku odvolacím súdom (§ 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p.). Už z tohto dôvodu je nielen právny záver krajského súdu o správnosti aplikácie ust. § 248 písm. d) O.s.p. ale aj poučovacia inštrukcia žalovaného k prostriedkom nápravy vo vzťahu na príkaz obsiahnutý v čl. 46 ods. 2 veta druhá ústavy mylná, nakoľko nepreskúmali napadnuté rozhodnutie správneho orgánu aj vo vzťahu k možnému zásahu do základných práv a slobôd žalobcu. Za týchto podmienok podľa najvyššieho súdu nič nebráni, aby rozhodnutie žalovaného, t.zn. Krajského úradu životného prostredia, týkajúce sa stavebného povolenia vodnej stavby bolo z titulu tvrdeného zásahu do základného práva jednotlivca na priaznivé životné prostredie, podrobené v zmysle čl. 46 ods. 2 ústavy napriek zákonnej výluke súdnemu prieskumu.“. 38. Aj Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí III. ÚS 138/03 uvádza, že „Napriek skutočnosti, že odopretie súdnej ochrany vo veciach preskúmania rozhodnutí orgánov verejnej správy je dovolené v prípade, ak tak ustanoví zákon, tento postup nie je ale namieste v prípade, ak ide o rozhodnutia, ktoré sa týkajú základných práv a slobôd. Posledná veta čl. 46 ods. 2 ústavy túto skutočnosť výslovne potvrdzuje, keď uvádza: „Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.“ Citovaná ústavná norma žiadnym spôsobom neurčuje, v akom type súdneho konania a na základe akého návrhu majú súdy takéto rozhodnutia preskúmavať, a ani sa nezmieňuje o druhu rozhodnutí, ktoré by mohli byť vylúčené zo súdneho preskúmavania, pretože smeruje výlučne k ich obsahovej stránke a jej prostredníctvom k základným právam a slobodám. V dôsledku toho v prípade, keď sa rozhodnutie správneho orgánu (bez ohľadu na jeho druh či formálne označenie) dotýka niektorého zo základných práv a slobôd, z právomoci súdov nesmie byť vylúčené. Vylúčenie takéhoto rozhodnutia zo súdneho preskúmavania (v správnom súdnictve) môže signalizovať porušenie čl. 46. ods. 2 poslednej vety ústavy. “. 39. Rovnako Najvyšší súd v rozhodnutí vo veci pod sp. zn. 8Sžp/4/2011 v tejto súvislosti uviedol, „ ... že aj rozhodnutia, ktoré nie sú vydané v správnom konaní, sú preskúmateľné súdom, ak z materiálneho hľadiska spĺňajú podmienky súdneho prieskumu. Súdna prax doteraz ustálila, že rozhodnutím správneho orgánu je každé rozhodnutie, ktorým sa zakladajú, menia, rušia alebo ktorým môžu byť priamo dotknuté práva a povinnosti právnických osôb a fyzických osôb. Za spôsobilý predmet súdneho prieskumu sa v zmysle uvedených podmienok súdneho prieskumu a ustálenej súdnej praxe považujú aj povolenia (pozri k tomu napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci I. ÚS 354/08) alebo aj listy s charakterom rozhodnutia vydané príslušným orgánom verejnej správy ako právnoaplikačné akty správnych orgánov uvedené v ustanovení § 3 ods. 6 správneho poriadku. Aj keď sa na proces vydávania týchto aktom výslovne nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, v zmysle § 3 ods. 6 správneho poriadku, ktorý spadá do časti upravujúcej základné pravidlá (obsahujúce všeobecné právne princípy správneho konania bez ohľadu na limitujúce zákonné ustanovenia v zmysle mnohých odporúčaní prijatých Výborom ministrov na pôde Rady Európy), platí, že ustanovenia o základných pravidlách konania uvedených v odsekoch 1 až 5 sa primerane použijú aj pri vydávaní osvedčení, posudkov, vyjadrení, odporúčaní a iných podobných opatrení.(...) Treba vytknúť súdu prvého stupňa, že stotožniac sa aj s tvrdením žalovaného, predčasne uzavrel, že predmetné povolenie nie je rozhodnutím vydaným podľa správneho poriadku a nemá jeho náležitosti, čím nejde o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť, a preto nemôže podliehať súdnemu prieskumu. Takéto právne posúdenie veci nie je dostatočné, a preto ak prvostupňový súd konanie zastavil z dôvodov uvedených v napadnutom uznesení, dopustil sa závažného procesného pochybenia, a to tým, že žalobkyni odňal možnosť konať pred súdom. “. 40. Rovnaký názor vyslovil Najvyšší súd SR aj v rozhodnutí pod sp. zn. 2Sžp/5/2011 „K aplikácii čl. 46 ods. 2 Ústavy SR, je možné poukázať ešte na rozhodnutie Ústavného súdu SR, keď vo svojom rozhodnutí PL. ÚS 26/01 uviedol, že „Ani zákon však nemôže vylúčiť preskúmanie rozhodnutí, ktoré sa týkajú základných práv a slobôd garantovaných ústavou alebo medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná a ktoré boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom (čl. 7 ústavy). Súdne preskúmanie rozhodnutí orgánov verejnej správy nemôže nahradiť žiadne iné preskúmanie vrátane toho, ktoré sa vykoná na inštančne vyššom orgáne verejnej správy.“ 41. Obdobne Najvyšší súd SR v rozhodnutí pod sp.zn. 2Sžo/13/2011 k tomu uviedol, že „Úlohou súdu v správnom súdnictve pri uplatňovaní Občianskeho súdneho poriadku v spojení s čl. 46 ods. 2 poslednou vetou ústavy je zisťovať, či rozhodnutie správneho orgánu, zákonnosť ktorého má byť predmetom súdneho preskúmavania (vrátane rozhodnutí uvedených v § 248 Občianskeho súdneho poriadku), je vzhľadom na jeho obsah spôsobilé týkať sa základných práv a slobôd. Ak súd zistí, že tomu tak je, takéto rozhodnutie nesmie byť vylúčené zo súdneho preskúmania. Samotný druh, resp. formálne označenie rozhodnutia správneho orgánu nemôžu byť samé osebe jediným a rozhodujúcim dôvodom pre odmietnutie jeho súdneho preskúmavania (...) Základnému právu uvedenému v čl. 46 ods. 2 ústavy zodpovedá taký postup súdu, v rámci ktorého hodnotí nielen formálne znaky rozhodnutia predloženého mu na súdne preskúmavanie, ale aj to, či sa toto rozhodnutie svojím obsahom nedotýka niektorého zo základných práv alebo slobôd účastníka konania.“. 42. Žalobcovia alternatívne navrhli súdu v prípade, ak bude považovať ustanovenie § laa zákona č. 575/2001 Z.z. za nesúladné s Ústavou SR, aby podal Ústavnému súdu SR návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy SR v spojení s čl. 130 ods. 1 písm. d) Ústavy SR. Žalobcovia tiež navrhli, aby súd v prípade ak bude považovať ustanovenie § laa zákona č. 575/2001 Z.z. za nesúladné s čl. 9 ods. 3 a 4 Aarhuského dohovoru, sa obrátil na Súdny dvor EU so žiadosťou o rozhodnutie o predbežnej otázke v zmysle čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho Spoločenstva. 43. Žalobcovia poukázali na skutočnosť, že žalovaný v I. rade sa nijakým spôsobom nevyjadril k námietke, že AKHEP bol schválený v rozpore s ustanoveniami § 15 ods. 3 a ods. 4 zákona EIA a ustanovením § 28 ods. 5 zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny v platnom a účinnom znení. Žalovaný vo vyjadrení tvrdí, že predmetom strategického posudzovania bolo všetkých 343 profilov technicky možných na realizáciu MVE, pričom ich detailné posúdenie nebolo, vzhľadom na „absenciu konkrétnych technických, územných a iných parametrov prípadných budúcich malých vodných elektrární“ možné. Žalobcovia sú názoru, že uvedené tvrdenie žalovaného sa nezakladá na pravde, keďže počas procesu posudzovania vplyvov strategického dokumentu na životné prostredie došlo k detailnému posúdeniu niektorých z navrhovaných profilov, uvedené v prílohe v prílohe č. 4 AKHEP, vo verzii ktorá bola predmetom posudzovania vplyvov. Išlo o 35 profilov uvedených ako „Zoznam profilov, pre ktoré sa odporúča, že môžu byť využité pre výstavbu malých vodných elektrární v súlade s požiadavkami Rámcovej smernice pre vodu.“. V tejto súvislosti tak vôbec nie je zrejmé prečo týchto 35 profilov mohlo byť predmetom detailného posúdenia v procese posudzovania vplyvov v zmysle príslušných ustanovení zákona EIA, avšak ostatných 343 profilov (vrátane veľkej väčšiny z tých, ktoré následne boli schválené ako podmienečne vhodné) nemohlo byť predmetom detailného posúdenia. 44. K vyjadreniu žalovaného v II. rade, že je nejasné, ktorý subjekt je označený ako žalovaný, žalobcovia uviedli, že zo žaloby jasne vyplýva, že ako žalovaný v druhom rade je označená Vláda SR. Vo vzťahu k tvrdeniu žalovaného v II. rade, že Vláda SR nemá procesnú ani hmotnoprávnu spôsobilosť byť účastníkom súdneho konania žalobcovia uviedli, že toto tvrdenie nie je pravdivé, vzhľadom k tomu, že Vláda SR je účastníkom mnohých právnych sporov (napr. konanie pred Ústavným súdom SR sp. zn. IV. ÚS 478/2011, rozhodnuté nálezom Ústavného súdu SR zo dňa 21.06.2012, kde Vláda SR bola označená ako subjekt, ktorý porušil ústavné právo sťažovateľa a bola zaviazaná vyplatiť trovy konania). Vodný plán Slovenska, ktorého súčasťou je aj napadnuté opatrenie AKHEP, schvaľuje v zmysle § 14 ods. 3 vodného zákona Vláda SR a je teda orgánom, ktorý dané opatrenie vydal. V závere repliky žalobcovia odkázali na tvrdenia uvedené v žalobe a trvajú na všetkých žalobných dôvodoch v celom rozsahu. VI. Duplika žalovaného v I. rade. 45. Žalovaný v I. rade sa v duplike zo dňa 07.05.2018 vyjadril k replike žalobcov s tým, že v celom rozsahu zotrváva na svojom vyjadrení zo dňa 24.08.2017, ktoré doplnil k vyjadreniu žalobcov v replike zo dňa 09.10.2017 v časti A) na str. 2 v zmysle ktorého, AKHEP má jasne záväznú formu a je teda normatívnym aktom, ktorý podlieha súdnemu prieskumu v zmysle § 3 ods. 1 písm. c) SSP, a tak bude mať v nadväzujúcich súvisiacich konaniach (schvaľovaní územných plánov, pri územnom konaní, pri stavebnom konaní vo vzťahu k plánovaným malým vodným elektrárňam) pozíciu záväzného podkladu pre rozhodovanie. K otázke záväznosti AKHEP sa žalovaný vyjadril v bodoch 3, 30 a 31 svojho vyjadrenia zo dňa 24.08.2017 a opätovne uviedol, že AKHEP nemá záväznú formu, čo vyplýva z obsahu AKHEP, v ktorom sa v úvodnej časti na str. 2 konštatuje: „Je to samostatný dokument koncepčného charakteru, ktorý sa premieta do Plánov manažmentu správnych území povodí, resp. Vodného plánu Slovenska najmä pri návrhu nových infraštrukturálnych projektov na roky 2016 až 2021 a súčasne predstavuje doplňujúci dokument k Vodnému plánu Slovenska.“ Tiež v závere AKHEP na str. 31 je uvedené, že: „Aktualizácia koncepcie využitia hydroenergetického potenciálu vodných tokov Slovenskej republiky do roku 2030 sa predkladá ako rámcový východiskový dokument na zabezpečenie trvalo udržateľného rozvoja využívania hydroenergetického potenciálu vodných tokov Slovenska na výrobu elektrickej energie v malých vodných elektrárňach ... Zaradenie profilov podmienečne vhodných na výstavbu malých vodných elektrární do prílohy č. 4, prípadne uzatvorenie zmluvy medzi investorom a správcom vodného toku, týkajúcej sa využitia hydroenergetického potenciálu vodného toku, však automaticky nezakladá právny nárok na povolenie výstavby malej vodnej elektrárne. Profily s technicky využiteľným hydroenergetickým potenciálom vodných tokov podmienečne vhodné na výstavbu malých vodných elektrární (príloha č. 4) je možné využiť na výstavbu malých vodných elektrární len za predpokladu, že investori na základe spoľahlivo zisteného stavu veci a najlepších dostupných poznatkov preukážu, že novou zmenou (novým projektom) nedôjde k zhoršeniu stavu útvaru povrchovej vody, resp. preukážu splnenie podmienok podľa § 16 ods. 6 písm. b) vodného zákona, vrátane všetkých kumulatívnych vplyvov na vodný útvar, iné dotknuté vodné útvary v povodí a životné prostredie (§ 16 ods. 9 vodného zákona) a súčasne splnia kritériá, zásady a podmienky stanovené touto aktualizáciou. ... Pre profily, ktoré nie sú uvedené v tejto aktualizácii platí, že je možné ich využiť na výstavbu MVE za podmienky, že sa nachádzajú na migračnej bariére - vodnej stavbe, ktorú nie je možné jednoduchou úpravou spriechodniť a musel by pri nej byť budovaný rybovod, alebo na existujúcom mlynskom náhone a súčasne výkon takejto MVE bude do 100kW. Pritom musia byť splnené všetky ďalšie podmienky a kritériá uvedené v tejto aktualizácii, ako aj v platnej legislatíve SR a EÚ.“ V zmysle citovaných ustanovení AKHEP vyplýva, že ide o rámcový dokument koncepčného charakteru, ktorého účelom nie je stanovenie práv a povinností. Tvrdenie žalobcov, že „v prípade, ak tento podklad nebude príslušnými orgánmi štátnej správy v predmetných konaniach akceptovaný, bude to mať za následok rušenie príslušných rozhodnutí“ je zavádzajúce a ničím nepodložené, nakoľko prax potvrdila, že v prípade, kedy nebola povolená výnimka súvisiaca s výstavbou MVE aj napriek tomu, že bol takýto profil zaradený do profilov podmienečne vhodných na výstavbu MVE (žalovaný uviedol vo vyjadrení zo dňa 24.08.2017 v bode 31). 46. K otázke charakteru AKHEP, že nejde o individuálny správny akt, ani o iné opatrenie vydané v administratívnom konaní a ani o normatívny správny akt, sa žalovaný podrobne vyjadril v bodoch 4 až 19 svojho vyjadrenia zo dňa 24.08.2017. 47. K námietke žalobcov, že v prípade, ak by bol vylúčený súdny prieskum AKHEP, žalobcom by tým bol upretý prístup k spravodlivosti a súdnej ochrane v zmysle čl. 46 Ústavy SR, žalovaný v I. rade uviedol, že nebude žalobcom nijakým spôsobom upretý prístup k spravodlivosti a súdnej ochrane, nakoľko AKHEP nemá za následok ujmu na subjektívnych právach žalobcov ani na verejnom záujme v oblasti životného prostredia, a teda nezakladá, nemení ani neruší práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti žalobcov, ani sa ich priamo nedotýka. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 24.08.2017 (body 29 až 31) poukázal na to, že stanovenie profilov podmienečne vhodných na výstavbu malých vodných elektrární nie je záväzným podkladom pre následné konania podľa osobitných predpisov. Žalobcovia majú právo zainteresovať sa do konkrétnych správnych konaní podľa osobitných predpisov (napr. zákon EIA, zákon č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov). V tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 3Sžo 1/2016 zo dňa 27.10.2017 „Odvolací súd len na margo uvádza, že vláda Slovenskej republiky vo vyššie citovanom nariadení zo dňa 15.10.2008, ktoré žalobkyňa označila za najpodstatnejší dôkaz a podklad na povolenie umiestnenia navrhovanej stavby malej vodnej elektrárne, v bode B 4 uložila ministrovi životného prostredia vypracovať a predložiť na rokovanie vlády návrh koncepcie využitia hydroenergetického potenciálu vodných tokov SR, a to v termíne do 30. septembra 2009. Išlo teda o rámcové určenie stratégie s cieľom v budúcnosti dosiahnuť konkurencieschopnú energetiku, zabezpečujúcu bezpečnú, spoľahlivú a efektívnu dodávku všetkých foriem energie za prijateľné ceny s prihliadnutím na ochranu odberateľa, ochranu životného prostredia, trvalo udržateľný rozvoj, bezpečnosť zásobovania a technickú bezpečnosť, avšak žalobkyni priamo právo na postavenie malej vodnej elektrárne nezakladalo. Z takto všeobecne koncipovanej stratégie určenej vládou SR vyplývali povinnosti pre príslušného ministra do budúcnosti, pripraviť ešte len návrh koncepcie využitia hydroenergetického potenciálu vodných tokov SR, na základe ktorej po jej schválení by mohla prísť na rad príprava zákonných a iných foriem podkladov pre zabezpečenie jej realizácie. Z uvedenej úlohy uloženej vládou SR nevyplývalo priamo pre žalobkyňu právo postaviť na ňou navrhnutom mieste malú vodnú elektráreň, a ani táto úloha nezakladala povinnosť príslušnému stavebnému úradu vyhovieť návrhu žalobkyne na umiestnenie požadovanej stavby, pokiaľ nebola z dôvodov podľa § 30 ods. 1, 2 stavebného zákona schválená zmena územného plánu obce.“ Z uvedeného rozsudku jednoznačne vyplýva, že AKHEP schválený uznesením vlády SR je dokumentom, ktorý nemá za následok ujmu na subjektívnych právach žalobcov ani na verejnom záujme na ochrane životného prostredia, a teda nezakladá, nemení ani neruší práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti žalobcov, ani sa ich priamo nedotýka. 48. Žalovaný opätovne zdôraznil, že AKHEP nie je výstupom žiadneho administratívneho konania, ale je výstupom konania podľa zákona EIA a nejde o schválenie AKHEP uznesením vlády Slovenskej republiky, ale o záverečné stanovisko MŽP SR, odboru environmentálneho posudzovania č. 3007/2015-3.4/pl zo dňa 31.07.2015 ako výstup z posúdenia strategického dokumentu „Aktualizácia koncepcie využitia hydroenergetického potenciálu vodných tokov Slovenskej republiky do roku 2030“. S ohľadom na uvedené žalovaný zastáva názor, že AKHEP nie je opatrením v zmysle § 3 ods. 1 písm. c) SSP a proces prípravy a schvaľovania nie je administratívnym konaním v zmysle § 3 ods. 1 písm. a) SSP. V tejto súvislosti žalovaný tiež poznamenal, že návrh AKHEP bol predložený na rokovanie vlády Slovenskej republiky v súlade s uznesením vlády Slovenskej republiky č. 178 z 9. marca 2011, ktorá ho následne uznesením vlády Slovenskej republiky č. 12 z 11. januára 2017 schválila. Materiál bol predkladaný na rokovanie vlády Slovenskej republiky ako „nelegislatívny materiál“ v súlade so Smernicou na prípravu a prekladanie materiálov na rokovanie vlády Slovenskej republiky (schválená uznesením vlády SR č. 512 z 13.06.2001) a Metodickým pokynom na prípravu a predkladanie materiálov na rokovanie vlády SR. 49. Žalovaný poukázal na str. 6 repliky žalobcov, v ktorej v časti „Podľa názoru žalobcov tiež ustanovením záväznosti AKHEP dochádza aj k zásahu do vlastníckeho práva (čl. 20 Ústavy SR). Ak totiž nejaký subjekt vlastní pozemok, kde je prostredníctvom AKHEP záväzne ustanovený „podmienečne vhodný profil na výstavbu malej vodnej elektrárne“, čo sa následne premietne do záväzných regulatívov v príslušnom územnom pláne, na základe čoho bude malá vodná elektráreň aj povolená a postavená, je nepochybné, že jeho vlastnícke právo je dotknuté už opatrením AKHEP.“, podľa názoru žalovaného, v rozpore s § 183 SSP rozšírili správnu žalobu o ďalšie žalobné námietky, ktoré v správnej žalobe zo dňa 10.03.2017 neuplatnili. Správny súd je v zmysle § 134 SSP rozsahom a dôvodmi žaloby viazaný, pričom neprihliada na doplnenie dôvodov správnej žaloby po uplynutí lehoty na podanie správnej žaloby. 50. K tvrdeniu žalobcov, že súd musí vykonať ústavne súladný výklad zákona a ustanovenie § 1aa zákona č. 575/2001 Z. z. na túto situáciu neaplikovať a odkázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžp/106/2009, ktorý k danej problematike už zaujal jasný názor, žalovaný uviedol, že v uvedenom súdnom konaní išlo o preskúmavanie zákonnosti rozhodnutia o povolení vodnej stavby, teda rozhodnutia, ktoré je rozhodnutím správneho orgánu vydané v správnom konaní a ktoré bolo vydané na základe osobitného predpisu. Išlo o individuálny správny akt, čo AKHEP nie je. Uvedený prípad preto vychádza z iného skutkového stavu a nie je aplikovateľný na túto situáciu. Proces prípravy, predkladania a schvaľovania AKHEP ako nelegislatívneho materiálu, nemožno považovať za administratívne konanie aj s ohľadom na tú skutočnosť, že vláda Slovenskej republiky, ktorá predložený návrh AKHEP schválila, nie je orgánom verejnej správy a nie je tak daná právomoc súdu konať podľa § 177 a § 178 SSP. 51. K replike žalobcov zo dňa 09.10.2017, v ktorej poukazujú na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 138/03, žalovaný uviedol, že AKHEP nie je rozhodnutím vydaným v správnom konaní ani iným opatrením vydávaným v administratívnom konaní, a teda nie je individuálnym správnym aktom a ani normatívnym správnym aktom. AKHEP nie je spôsobilý vyvolať, resp. ukrátiť žalobcov na ich subjektívnych právach, právom chránených záujmoch, a ani nie je spôsobilý vyvolať porušenie verejného záujmu v oblasti životného prostredia (bod 3 až 19 vyjadrenia žalovaného zo dňa 24.08.2017). V tejto súvislosti žalovaný opakovane uviedol, že schválením AKHEP vládou Slovenskej republiky nie sú dotknuté ustanovenia osobitných predpisov, tzn., že k výstavbe MVE nemôže dôjsť bez „pozitívneho výsledku“ najmä v konaniach podľa zákona EIA, podľa zákona č. 543/2002 Z. z., podľa § 16 vodného zákona. ho zo dňa 24.08.2017). Práva žalobcov na súdnu ochranu teda nie sú dotknuté a môžu sa domáhať ochrany svojich práv prostredníctvom správnej žaloby v jednotlivých čiastkových konaniach. Žalovaný poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 4Sžo/42/2014 zo dňa 01.07.2014, v zmysle ktorého vláda SR nie je orgánom verejnej správy a jej uznesenia, ktoré nijakým spôsobom nezakladajú, nemenia ani nerušia žiadne práva a povinnosti fyzických a právnických osôb, nie je možné preskúmavať v správnom súdnictve. Z uvedeného vyplýva, že prijatím uznesenia vlády SR a procesom, ktorý jeho prijatiu predchádzal, nemohli byť poškodené ani základné práva a slobody žalobcov spočívajúce v práve na priaznivé životné prostredie. 52. K časti vyjadrenia žalobcov uvedeného v replike na str. 8 a 9, k metóde výkladu a aplikácie práva, žalovaný uviedol, že akýkoľvek výklad právnych noriem musí byť predovšetkým ústavne konformný. Správny súd si nemôže založiť právomoc na preskúmanie uznesenia vlády SR, pokiaľ mu to Ústava SR a zákony neumožňujú (rozhodnutie Ústavného súdu I. ÚS 223/09/131). Uvedené jednoznačne potvrdzuje aj skutočnosť, že takéto uznesenie vlády SR nijakým spôsobom nezakladá, nemení ani neruší žiadne práva a povinnosti fyzických a právnických osôb a nie je pre nich záväzné a vynútiteľné (rozsudok NS SR sp. zn. 3Sžo 1/2016 zo dňa 27.10.2017). Takýto výklad žalovaného je ústavne konformný, nakoľko umožňuje dostatočnú a účinnú ochranu práv žalobcov na súdnu ochranu, t.j. domáhať sa ochrany svojich práv na správnom súde voči rozhodnutiam vydaných v následných správnych konaniach, t.zn. v povoľovacích konaniach jednotlivých MVE podľa osobitných predpisov. Názor žalovaného potvrdzuje aj judikatúra Najvyššieho súdu, ktorý vo svojom rozhodnutí sp. zn. 4Sžo/42/2014 zo dňa 01.07.2014, odvolávajúc sa na nález Ústavného súdu vo veci sp. zn. IV. ÚS 478/2011-51 konštatuje, že rozhodnutia vlády Slovenskej republiky, ktorými realizuje svoje právomoci podľa čl. 119 Ústavy SR, nie sú napadnuteľné riadnymi alebo mimoriadnymi opravnými prostriedkami v rámci akéhokoľvek procesného predpisu. Uvedené potvrdzuje aj rozsudok NS SR sp. zn. 3Sžo 1/2016 zo dňa 27.10.2017, ktorého predmetom je odmietnutie povolenia na výstavbu MVE, nakoľko je v rozpore s územným plánom obce, hoci je v súlade s dokumentom AKHEP. 53. K replike žalobcov, ktorí na strane 9 a 10 svojho vyjadrenia poukazujú na ustanovenia Aarhuského dohovoru a rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie C-240/09 zo dňa 08.03.2011, žalovaný v I. rade dal do pozornosti, že uvedené konanie pred Súdnym dvorom EÚ sa týka konkrétneho správneho konania, ktorým mohli byť práva a právom chránené záujmy záujmovej verejnosti dotknuté (konanie týkajúce sa povolenia na odstrel medveďa hnedého). Žalovaný nepopiera právo žalobcov domáhať sa súdneho preskúmania rozhodnutia vydaného v správnom konaní, avšak opäť zdôraznil, že predmetné uznesenie vlády SR nemá povahu správneho konania a činnosť vlády SR nemôže byť definovaná ako administratívne konanie. V súlade s najnovšou rozhodovacou činnosťou najvyšších súdnych autorít, nie je možné založiť právomoc všeobecných súdov na preskúmavanie aktov vlády SR, ktorými realizuje svoje právomoci podľa čl. 119 Ústavy SR. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 4Sžo/42/2014, v zmysle ktorého „Z aktuálnej judikatúry ústavného súdu sa nedá odvodiť, že by rozhodnutia vlády Slovenskej republiky, ktorými realizuje svoje právomoci podľa čl. 119 Ústavy SR, boli napadnuteľné riadnymi alebo mimoriadnymi opravnými prostriedkami v rámci akéhokoľvek procesného predpisu (napr. zákonč.71/1967 Zb. Správny poriadok; piata časť OSP).“ Žalovaný poukázal na body 3 až 19 svojho vyjadrenia zo dňa 24.08.2017. 54. K replike žalobcov, ktorí na strane 10 a 11 svojho vyjadrenia navrhli súdu, aby v prípade ak bude považovať ustanovenie § laa zákona č. 575/2001 Z. z. za nesúladné s Ústavou SR, podal Ústavnému súdu SR návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. I Ústavy SR v spojení s čl. 130 ods. 1 písm. d) Ústavy SR a tiež, v prípade ak bude súd považovať ustanovenie § laa zákona č. 575/2001 Z. z. za nesúladné s čl. 9 ods. 3 a 4 Aarhuského dohovoru, aby sa obrátil na Súdny dvor EÚ so žiadosťou o rozhodnutie o predbežnej otázke v zmysle čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho Spoločenstva, žalovaný uviedol, že považuje uvedené návrhy za nedôvodné s poukazom na body 8 až 10 svojho vyjadrenia zo dňa 24.08.2017, ako aj s poukazom na povahu AKHEP, jeho úlohu a závery, z ktorých je zrejmé, že AKHEP nie je dokument, ktorý by zasahoval do základných práv a slobôd žalobcov spočívajúcich v práve na priaznivé životné prostredie. Toto právo ostáva žalobcom zachované a môžu si ho uplatniť v následných jednotlivých správnych konaniach vykonávaných podľa osobitných predpisov v prípade záujmu na účasti v konaní týkajúcom sa realizácie stavby MVE. 55. K replike žalobcov, ktorí na strane 11 a 12 svojho vyjadrenia zo dňa 09.10.2017 uviedli, že žalovaný v I. rade sa nijakým spôsobom nevyjadril k žalobnému dôvodu označenom ako III.1, v ktorom žalobcovia namietajú, že AKHEP bol schválený v rozpore s § 15 ods. 3 a ods. 4 zákona EIA a § 28 ods. 5 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny, žalovaný uviedol, že sa k uvedenej námietke vyjadril v bodoch 3 a 21 až 41 svojho vyjadrenia zo dňa 24.08.2017. 56. V závere dupliky žalovaný opakovane uviedol, že AKHEP nie je opatrením (individuálnym správnym aktom ani normatívnym správnym aktom) v administratívnom konaní, ktoré je spôsobilé vyvolať, resp. ukrátiť žalobcov na ich subjektívnych právach a právom chránených záujmoch. AKHEP nie je dokumentom, ktorý môže mať za následok ujmu na subjektívnych právach žalobcov alebo na verejnom záujme v oblasti životného prostredia, a teda nezakladá, nemení ani neruší práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti žalobcov, ani sa ich priamo nedotýka. S poukazom na vyššie uvedené má žalovaný za to, že žaloba je v zmysle § 98 ods. 1 písm. g) SSP neprípustná, a navrhuje, aby Krajský súd v Bratislave žalobu podľa § 98 ods. 1 písm. g) SSP odmietol, resp. ak správny súd nezistí dôvod pre odmietnutie žaloby, aby žalobu v zmysle § 190 SPP ako nedôvodnú zamietol. VII. Duplika žalovaného v II. rade. 57. Žalovaný v II. rade sa v duplike zo dňa 06.12.2017, doručenej súdu dňa 22.01.2018 vyjadril k replike žalobcov s tým, že opakovane poukázal na svoje vyjadrenie k žalobe uvedené v odsekoch 27. - 28. tohto rozhodnutia. Žalovaný zdôraznil, že Ústava Slovenskej republiky charakterizuje v čl. 108 vládu Slovenskej republiky ako vrcholný orgán výkonnej moci, ktorý reprezentuje jednu z troch mocí v štáte. Vláda svoju právomoc odvodzuje od Národnej rady Slovenskej republiky, ktorej za svoj výkon zodpovedá. Ústava SR, ani žiadny iný právny predpis nestanovuje, že vláda SR je právnickou osobou, pričom vláda SR nemá priznané viaceré vlastnosti, ktorými sa právnické osoby charakterizujú, a to najmä vymedzenie orgánu, ktorý je oprávnený v jej mene konať (štatutárny orgán), vlastný majetok slúžiaci k plneniu úloh a vlastnú zodpovednosť za majetkovú ujmu spôsobenú inému. Z uvedeného je zrejmé, že vláda SR z hľadiska občianskeho práva hmotného nemá postavenie právnickej osoby, z čoho vyplýva, že nemá spôsobilosť mať práva povinnosti, a teda nemá procesnú subjektivitu a tým nemá spôsobilosť byť stranou sporu. 58. Žalovaný má za to, že súdy v správnom súdnictve majú preskúmavaciu právomoc len voči rozhodnutiam orgánov verejnej správy, tak ako je uvedené v ust. § 6 SSP. Preto nie je možné na predmet tohto konania, tak ako poukazujú žalobcovia aplikovať Nález Ústavného súdu sp. zn. ÚS 478/2011, nakoľko predmetom konania, ktorým sa zaoberal Ústavný súd je porušenie ústavného práva sťažovateľa a nie konanie v rámci správneho súdnictva. 59. Žalovaný citoval ustanovenie § 61 zákona č. 160/2015 Civilný sporový poriadok, „Procesnú subjektivitu má ten, kto má spôsobilosť na práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva.“ a ust. § 62 Civilného sporového poriadku „Ak strana nemá procesnú subjektivitu, súd konanie zastaví.“ a navrhol súdu, aby voči žalovanému v II. rade konanie zastavil. V prípade, ak súd konanie voči žalovanému v II. rade nezastaví, aby súd žalobu voči žalovanému v II. rade zamietol z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie. VIII. Právne posúdenie. 60. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 61. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 62. Podľa § 3 ods. 1 písm. a) SSP, na účely tohto zákona sa rozumie administratívnym konaním postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. 63. Podľa § 3 ods. 1 písm. c) SSP, opatrením orgánu verejnej správy správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, ktorým sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté. 64. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 65. Podľa § 6 ods. 2 písm. a) SSP, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách. 66. Podľa § 42 ods. 1 písm. a) SSP, ak má zainteresovaná verejnosť alebo dotknutá verejnosť (ďalej len "zainteresovaná verejnosť") právo podľa osobitného predpisu na účasť v administratívnom konaní vo veciach životného prostredia, je oprávnená podať správnu žalobu podľa § 6 ods. 2 písm. a). 67. Podľa § 98 ods.1 písm. g) SSP, správny súd uznesením odmietne žalobu, ak je neprípustná. 68. Podľa § 177 ods.1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 69. Podľa § 177 ods.2 SSP, ochrany iných ako subjektívnych práv sa môže domáhať len prokurátor alebo subjekt výslovne na to oprávnený zákonom. 70. Podľa § 178 ods. 3 SSP, zainteresovaná verejnosť je oprávnená podať správnu žalobu proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy, ak tvrdí, že tým bol porušený verejný záujem v oblasti životného prostredia. 71. Podľa § 1aa zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov, nepodliehajú súdnemu prieskumu. S ohľadom na uvedené žalovaný namieta žalobnú legitimáciu žalobcov ako aj predmet správnej žaloby, ktorý je vylúčený zo súdneho prieskumu. 72. Podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy SR, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. IX. Závery správneho súdu. 73. Žalobcovia ako zainteresovaná verejnosť sa všeobecnou správnou žalobou domáhajú preskúmania zákonnosti rozhodnutia/opatrenia žalovaného - uznesenia vlády SR č. 12/2017 zo dňa 11.01.2017, ktorým bol schválený strategický dokument AKHEP ako koncepcia využitia hydroenergetického potenciálu vodných tokov Slovenskej republiky do roku 2030 v spojení s postupom Ministerstva životného prostredia SR, ktorý predchádzal jeho schváleniu. Žalovaný v I. rade vypracoval záverečné stanovisko č. 3007/2015- 3.4/pl zo dňa 31.07.2015 ako výstup z posúdenia strategického dokumentu „Aktualizácia koncepcie využitia hydroenergetického potenciálu vodných tokov Slovenskej republiky do roku 2030“, ktoré bolo predložené na základe uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 178 z 09.03.2011, ako „nelegislatívny materiál“ v súlade so Smernicou na prípravu a prekladanie materiálov na rokovanie vlády Slovenskej republiky (č. 512 z 13.06.2001) a Metodickým pokynom na prípravu a predkladanie materiálov na rokovanie vlády SR, ktorá ho následne uznesením vlády Slovenskej republiky č. 12 z 11. januára 2017 schválila. 74. Krajský súd sa v prvom rade zaoberal otázkou administratívneho konania, ktoré malo predchádzať vydaniu žalobou napadnutého dokumentu AKHEP. Pojem administratívne konanie definuje ust. § 3 ods. 1 písm. a) SSP ako postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. Žalobou napadnutému dokumentu AKHEP predchádzalo konanie žalovaného v I. rade, ktorého výsledkom bolo schválenie návrhu AKHEP uznesením vlády SR č. 12/2017 zo dňa 11.01.2017. Správny súd je názoru, že v žiadnom prípade nemožno považovať schválenie návrhu AKHEP za individuálny správny akt, ktorého povaha by bola obdobná povahe správneho aktu, t.j. výsledku činnosti príslušného orgánu verejnej správy, ktorým sa zakladajú, menia alebo rušia práva a povinnosti subjektov správneho konania a zároveň možno nepochybne konštatovať, že uznesenie vlády SR nie je výsledkom činnosti orgánu verejnej správy. Ide o osobitný druh konania, a preto podľa krajského súdu nemožno konanie žalovaného v I. rade, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého dokumentu AKHEP uznesením vlády SR č. 12/2017 zo dňa 11.01.2017 (žalovaným v II. rade ktorý nie je orgánom verejnej správy), považovať za administratívne konanie v zmysle ust. § 3 ods. 1 písm. a) SSP a žalobcov za účastníka takéhoto administratívneho konania, ako to vyžaduje ust. § 178 ods. 3 SSP pre splnenie jednej z podmienok aktívnej legitimácie (že ide o rozhodnutie/opatrenie orgánu verejnej správy a že bol porušený verejný záujem v oblasti životného prostredia podľa zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov). 75. Medzinárodný Aarhuský dohovor, je v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy SR medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a ako taký má prednosť pred zákonmi. Aj keď priamo nezakladá práva a povinnosti fyzických alebo právnických osôb, obsahuje (okrem iných) záväzok štátu zabezpečiť verejnosti práva pri ochrane životného prostredia. Jedným z týchto záväzkov je aj zabezpečenie práv členov verejnosti vyplývajúcich z jeho čl. 9 os. 3, kde je stanovené právo verejnosti domáhať sa na súde ochrany životného prostredia v pozícii žalobcu. Aarhuský dohovor bol v Slovenskej republike ratifikovaný ako medzinárodná zmluva o ľudských právach v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy SR, ktorá má prednosť pred zákonmi. V Zbierke zákonov bola publikovaná pod č. 43/2006 a vo vzťahu k Slovenskej republike nadobudla platnosť dňa 05.03.2006. K Aarhuskému dohovoru pristúpila aj Európska únia, a je tak súčasťou aj práva Európskej únie. 76. Podľa čl. 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru, každá Strana, v rámci svojho vnútroštátneho práva, zabezpečí, aby členovia zainteresovanej verejnosti a) majúci dostatočný záujem; alebo, alternatívne b) ak pretrváva porušovanie ich práva v prípadoch, kde to právne predpisy Strany upravujúce správne konanie požadujú ako predbežnú podmienku, mali prístup k procesu preskúmania pred súdom alebo iným nezávislým a nestranným orgánom ustanoveným na základe zákona za účelom napadnúť vecnú a procesnú zákonnosť akéhokoľvek rozhodnutia, úkonu alebo opomenutia podliehajúcemu článku 6, a v prípadoch ustanovených vnútroštátnym právom a bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia odseku 3, iným relevantným ustanoveniam tohto Dohovoru. O tom, čo predstavuje dostatočný záujem a porušovanie práva, bude rozhodnuté v súlade s požiadavkami vnútroštátneho práva a v súlade s cieľom dať zainteresovanej verejnosti široký prístup k spravodlivosti v rámci rozsahu pôsobnosti tohto Dohovoru. Pre tento účel sa záujem akejkoľvek mimovládnej organizácie, ktorá spĺňa požiadavky uvedené v článku 2 ods. 5 považuje za dostatočný na účely písmena a). Tieto organizácie budú považované za také, ktorých práva môžu byť porušené na účely písmena b). 77. Podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, naviac, bez toho, aby boli dotknuté procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá Strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia. 78. Podľa čl. 9 ods. 4 Aarhuského dohovoru, naviac, bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia odseku 1, postupy uvedené v odsekoch 1, 2 a 3 zabezpečia zodpovedajúcu a účinnú nápravu vrátane predbežných právnych opatrení, ak sú vhodné, a musia byť primerané, spravodlivé, včasné a nie nedostupne drahé. Rozhodnutia podľa tohto článku budú vydávané alebo zaznamenané písomne. Rozhodnutia súdov, a kedykoľvek je to možné, aj iných orgánov budú verejne prístupné. 79. Z citovaných ustanovení vyplýva, že cieľom Aarhuského dohovoru je zabezpečiť preskúmateľnosť aktov súkromných osôb a orgánov verejnej moci, a tým dostatočnú vymáhateľnosť práva v oblasti životného prostredia, za podmienok uvedených vo vnútroštátnom práve. V podmienkach slovenského právneho poriadku tak spĺňa požiadavky čl. 9 ods. 4 Aarhuského dohovoru iba súd, lebo iba súd možno považovať za „nezávislý a nestranný orgán“, ktorý disponuje právomocou zjednať adekvátnu nápravu (zrušiť nezákonné rozhodnutie). Uvedené potvrdil Súdny dvor Európskej Únie vo svojom rozhodnutí zo dňa 08.03.2011 vo veci C-240/0915, kde vo výroku uviedol, že „Článok 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia schváleného v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2005/370/ES zo 17. februára 2005 nemá priamy účinok v práve Únie. Prináleží však vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký výklad procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie správneho opravného prostriedku alebo žaloby, ktorý bude v čo najväčšej možnej miere v súlade tak s cieľmi článku 9 ods. 3 tohto dohovoru, ako aj s cieľom účinnej súdnej ochrany práv poskytovaných právom Únie, aby mohla organizácia na ochranu životného prostredia, akou je Lesoochranárske zoskupenie VLK, napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Únie v oblasti životného prostredia.“. V uvedenom rozsudku Súdny dvor EÚ tiež vyjadril, že každý členský štát musí aj legislatívne upraviť podmienky čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru v svojom právnom poriadku a zabezpečiť tým účinnú ochranu životného prostredia „V prípade neexistencie právnej úpravy Únie v danej oblasti prináleží právnemu poriadku každého členského štátu upraviť procesné podmienky žalôb určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie, v predmetnom prípade zo smernice o biotopoch, pričom členské štáty nesú v každom prípade zodpovednosť za zabezpečenie účinnej ochrany týchto práv.“ Z uvedeného tak vyplýva, že naplnením čl. 9 ods. 3 v spojení s čl. 9 ods. 4 Aarhuského dohovoru je zabezpečenie prístupu k súdu pre členov verejnosti pri splnení vyššie uvedených podmienok. Vzhľadom k tomu, že v podmienkach Slovenskej republiky spĺňa podmienky čl. 9 ods. 3 v spojení s čl. 9 ods. 4 Aarhuského dohovoru ako „nezávislý a nestranný orgán“ iba súd, je potrebné preskúmať, aké sú všeobecné podmienky na to, aby súd preskúmal zákonnosť administratívnych aktov pri súčasnom legislatívnom stave a aktuálnej rozhodovacej činnosti slovenských súdov. Základné medze preskúmavania jednotlivých administratívnych úkonov stanovuje Ústava SR v čl. 46 ods. 2, v zmysle ktorého „Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.“. Všeobecnú úpravu správneho súdnictva obsahuje SSP. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Sžp/5/2011 vyplýva preskúmateľnosť administratívnych aktov súdom iba istým spôsobom a to „V Slovenskej republike je správne súdnictvo založené na princípe generálnej klauzuly s negatívnou enumeráciou, ktorý vychádza z čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a § 248 Občianskeho súdneho poriadku. Z uvedeného princípu vyplýva, že v zásade sú preskúmateľné všetky rozhodnutia orgánov verejnej správy s výnimkou úzkeho okruhu rozhodnutí definovaných v Občianskom súdnom poriadku. Negatívnu enumeráciu je potrebné vykladať reštriktívne tak, aby nebolo účastníkovi konania odňaté právo domáhať sa preskúmania rozhodnutia, ktoré sa týka jeho základných práv a slobôd, ktoré tvorí ústavnú garanciu ochrany základných práv a slobôd (čl. 46 ods. 2 druhá veta Ústavy Slovenskej republiky). Všeobecné podmienky: 1) rozhodnutie vydal správny orgán - t.j. orgán štátnej správy, orgán územnej samosprávy, orgán záujmovej samosprávy, alebo ďalšie fyzické a právnické osoby, ktorým zákon zveril rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (§ 244 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku), 2) rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v správnom konaní alebo v konaní, ktoré sa nespravuje všeobecným predpisom o správnom konaní, pričom rozhodnutia, ktoré sú výsledkom oboch týchto konaní, musia zároveň zakladať, meniť alebo rušiť práva a povinnosti fyzických a právnických osôb, prípadne ide o rozhodnutia, ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy a povinnosti fyzických a právnických osôb priamo dotknuté (§ 244 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku). Osobitné podmienky: 3) žalobca (fyzická alebo právnická osoba) musí tvrdiť, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím alebo postupom správneho orgánu (§ 247 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), 4) rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť: a) po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, t.j. rozhodnutie je výsledkom dvojstupňového správneho konania (§ 247 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku), alebo b) v jednostupňovom správnom konaní, pretože zákon nepripúšťa proti rozhodnutiu opravný prostriedok (§ 247 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku), 5) rozhodnutie nie je vylúčené zo súdneho prieskumu podľa § 248 Občianskeho súdneho poriadku, 6) ďalšie procesné podmienky (včasnosť podania žaloby, vecná a miestna príslušnosť súdu, aktívna a pasívna legitimácia účastníkov konania, atď. - § 250b, § 250, § 246, § 246a Občianskeho súdneho poriadku).“ 80. S poukazom na vyššie uvedené s dôrazom na vnútroštátnu slovenskú úpravu v ust. 3 ods. 1 písm. a) a písm. c) SSP, správny súd je názoru, že schválený strategický dokument AKHEP nie je individuálnym správnym aktom ani normatívnym správnym aktom vydaným v administratívnom konaní, nakoľko neextrahuje ich charakteristické znaky. Individuálny správny akt charakterizuje istá forma činnosti orgánu verejnej správy, ktorej najčastejším výsledkom je rozhodovanie správneho orgánu o právach, právom chránených záujmov alebo povinnosti určitého konkrétneho subjektu (účastník správneho konania), je pre adresáta (účastníka správneho konania) záväzný a splnenie uloženej povinnosti je vynútiteľné. Normatívny správny akt charakterizuje činnosť správneho orgánu, ktorým sa určujú, resp. ukladajú práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti, avšak je adresovaný neurčitému okruhu subjektov. V tomto kontexte dal súd za pravdu žalovanému v I. rade , že AKHEP nie je individuálnym správnym aktom ani normatívnym správnym aktom vydaným v administratívnom konaní, a nie je spôsobilý ukrátiť žalobcov na ich subjektívnych právach, právom chránených záujmoch, ani nie je spôsobilý porušenie verejného záujmu v oblasti životného prostredia. 81. Na tomto mieste správny súd konštatuje, že Vláda SR neschvaľuje iba návrhy legislatívnych predpisov, ale existuje množstvo materiálov nelegislatívnej povahy, ktoré podliehajú schváleniu vládou, ktorými Vláda SR ovplyvňuje dianie na Slovensku a z ktorých mnohé sú predmetom záujmu verejnosti. Na schvaľovanie takýchto materiálov sa vzťahuje Smernica na prípravu a predkladanie materiálov na rokovanie vlády Slovenskej republiky (č. 512 z 13.06.2001). Ako v prípade návrhov legislatívnych predpisov, aj návrhy nelegislatívnych materiálov sa povinne zverejňujú na portáli SLOV-LEX (www.slov- lex.sk <http://www.slov-lex.sk>). Môže ísť o dokumenty majúce charakter verejnej politiky, koncepcie, či analýzy až po materiály personálneho charakteru. Verejnosť má možnosť participovať aj v procese prípravy materiálov nelegislatívneho charakteru schvaľovaných Vládou SR, pričom rozdiel od procesu prípravy a tvorby legislatívnych právnych predpisov ktoré sa riadia pravidlami schválenými na základe zákona je ten, že pravidlá prípravy a tvorby nelegislatívnych materiálov predkladaných na rokovanie vlády upravuje Smernica na prípravu a predkladanie materiálov na rokovanie vlády Slovenskej republiky schválenej uznesením vlády. Tu je dôležité povedať, že ide akt výrazne nižšej právnej sily, keďže uznesenie vlády možno označiť ako internú organizačnú normu, preto vynútiteľnosť týchto pravidiel z pohľadu verejnosti, podľa názoru krajského súdu, nie je v súlade s vnútroštátnym právom (napr. § 7 písm. b), písm. c) SSP - vylúčenie zo súdneho prieskumu). Nelegislatívne materiály sa na schválenie vláde predkladajú z rôznych dôvodov, pričom smernica výslovne uvádza, že dôvodom môže byť zákon, plán práce vlády, plán legislatívnych úloh vlády, uznesenie vlády, požiadavka príslušného orgánu alebo vlastná iniciatíva predkladateľa (čl. 2 ods. 1 smernice). Paralelne k uvedenému je potrebné uviesť, že v rámci pripomienkového konania sa k materiálu môžu vyjadriť všetky subjekty, ktoré sa vyjadrujú k návrhom legislatívnych predpisov, vrátane verejnosti. Smernica okrem iného, upravuje vo vzťahu k verejnosti, postup účasti verejnosti na pripomienkovom konaní. Práve na tomto mieste správny súd vyslovuje svoj právny názor, že otázka účasti verejnosti na príprave a tvorbe nelegislatívnych predpisov schvaľovaných Vládou SR, nie je preskúmateľná súdom z dôvodu nedostatku procesnej podmienky týkajúcej sa predmetu prieskumu (nejde o žiadnu vec uvedenú v § 7 SSP) - ide o nelegislatívny predpis schválený Vládou SR, ktorý nie je spôsobilý ukrátiť verejnosť na jej subjektívnych právach, právom chránených záujmoch, ani nie je spôsobilý porušenia verejného záujmu v oblasti životného prostredia. Až konkrétny právny predpis premietnutý do konkrétnej skutkovej situácie, ktorú príslušný orgán verejnej správy pri svojom administratívnom konaní a konečnom rozhodnutí aplikuje, by bol podľa názoru súdu spôsobilý súdneho prieskumu vo veci porušenia verejného záujmu v oblasti životného prostredia. Do úvahy prichádza ešte otázka súdneho prieskumu dodržania postupu pri príprave a schvaľovania nelegislatívneho materiálu, ktorý je upravený v Smernici č. 512 z 13.06.2001 na prípravu a predkladanie materiálov na rokovanie vlády Slovenskej republiky, avšak v tomto smere nie sú vznesené žalobcami žiadne námietky a preto sa súd touto otázkou nezaoberal. 82. Správny súd dal za pravdu žalovanému v I. rade, ktorý namietal aktívnu legitimáciu žalobcov, ktorí odvodzujú svoju žalobnú legitimáciu v postavení zainteresovanej verejnosti podľa § 42 ods. 1 písm. a) SSP. Súd je názoru, že dokument AKHEP nie je rozhodnutím (individuálny správny akt) ani opatrením (individuálny správny akt alebo normatívny správny akt) vydávaným v administratívnom konaní, t.j. nie je výstupom žiadneho administratívneho konania. Výstupom konania podľa zákona EIA nie je AKHEP schválený uznesením vlády Slovenskej republiky, ale výstupom je záverečné stanovisko MŽP SR, odboru environmentálneho posudzovania č. 3007/2015- 3.4/pl zo dňa 31.07.2015, posúdenia strategického dokumentu AKHEP. A rovnako výstupom konania podľa § 13 ods. 4 až ods. 7 vodného zákona (týkajúce sa plánu manažmentu povodia) nie je AKHEP schválený uznesením vlády Slovenskej republiky, t.zn., že nejde o administratívne konanie, výsledkom ktorého je individuálny správny akt alebo normatívny správny akt. Vzhľadom na uvedené, AKHEP nie je opatrením v zmysle § 3 ods. 1 písm. c) SSP a proces prípravy a schvaľovania nie je administratívnym konaním v zmysle § 3 ods. 1 písm. a) SSP. 83. Správny súd dal za pravdu žalovanému v I. rade aj vo vzťahu k rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžp/106/2009 zo dňa 22.06.2010, na ktorý žalobcovia poukázali, keďže v uvedenom rozsudku súd preskúmaval zákonnosť konkrétneho rozhodnutia správneho orgánu ako individuálneho správneho aktu, ktorým správny orgán ako špeciálny stavebný úrad povolil v zmysle vodného zákona stavbu MVE, preto nemožno závery vyplývajúce z tohto rozsudku aplikovať na preskúmavanú vec, keďže AKHEP, ako nelegislatívny predpis nie je spôsobilý ukrátiť žalobcov na ich subjektívnych právach, právom chránených záujmoch, ani nie je spôsobilý porušenia verejného záujmu v oblasti životného prostredia. Až konkrétne administratívne konanie a konečné rozhodnutie orgánu verejnej správy, podľa názoru súdu, bude spôsobilé súdneho prieskumu vo veci porušenia verejného záujmu v oblasti životného prostredia, v rámci ktorého bude preskúmavať AKHEP ako podkladový dokument v rámci súdneho prieskumu v merite veci. Súd svoj právny názor oprel o rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 8 Sžp/15/2011 v ktorom uviedol, že „Najvyšší súd sa nestotožňuje s právnym názorom krajského súdu, že pri záverečnom stanovisku ide o rozhodnutie predbežnej povahy v zmysle § 248 písm. a/ O.s.p., tento akt nemá totiž charakter rozhodnutia. Vychádzajúc z povahy záverečného stanoviska pri posudzovaní navrhovanej činnosti sa jedná len o podklad pre ďalšie povoľovacie konanie (na ktorého obsah je povoľujúci orgán povinný prihliadať, avšak nie je ním viazaný), ktorý možno preskúmať až v prípadnom konaní o preskúmanie zákonnosti následne vydaného rozhodnutia o povolení navrhovanej činnosti. Výsledok procesu posudzovania vplyvov na životné prostredie nezakladá pre žalobcov vo vzťahu k posudzovanej činnosti žiadne práva a povinnosti s konštitutívnym účinkom, nie je spôsobilé ukrátiť žalobcov na ich právach, tzn. ani na základných právach a slobodách. Záverečné stanovisko je nevyhnutný podkladový dokument pre ďalšie správne konanie (napríklad o umiestnení stavby), a až výsledkom tohto administratívneho konania (tzn. vydaním individuálneho správneho aktu s externými účinkami) by mohli byť dotknuté práva jednotlivcov v oblasti životného prostredia. Tento právny názor bol už v skoršej rozhodovacej činnosti judikovaný (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžp/7/2008, rozsudok 120 tzv. „dokumentácia EIA“ zvykne má často aj stovky strán, príklady pozri na http://enviroportal.sk/sk/eia 121 Pozri napr. ustanovenie § 38 ods. 1 zákona EIA, podľa ktorého „Pri rozhodovaní o povolení navrhovanej činnosti sa musí prihliadať na obsah záverečného stanoviska k činnosti podľa § 37.“ Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžz/1/2010) a senát najvyššieho súdu nevzhliadol dôvody, pre ktoré by sa mal v prejednávanej veci od neho odchýliť. ...Zásada prednosti medzinárodnej zmluvy pred zákonmi podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky znamená, že v prípade rozporu medzi obsahom platnej medzinárodnej zmluvy, ktorú schválila Národná rada Slovenskej republiky a ktorá bola riadne ratifikovaná a vyhlásená predpísaným spôsobom a zákonom, nepoužije orgán aplikujúci právo zákon, ale medzinárodnú zmluvu. Keďže záverečné stanovisko je možné preskúmať ako jeden z podkladov pre vydanie rozhodnutia o povolení navrhovanej činnosti, nemožno hovoriť nesúlade s vnútroštátnej úpravy s Aarhuským dohovorom a z tohto dôvodu neaplikovať ustanovenia vnútroštátneho predpisu.“. 84. K preskúmaniu ústavnoprávnej otázky o tom, či AKHEP má potenciál zasiahnuť do základných práv a slobôd žalobcov v zmysle čl. 46 ods. 2 Ústavy SR, súd poukazuje na rozhodnutie PL. ÚS 26/01 v ktorom Ústavný súd SR vyslovil názor, že „Ani zákon však nemôže vylúčiť preskúmanie rozhodnutí, ktoré sa týkajú základných práv a slobôd garantovaných ústavou alebo medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná a ktoré boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom (čl. 7 ústavy).“. To ako má súd postupovať v prípadoch, ak zákon vylučuje preskúmanie zákonnosti nejakého rozhodnutia, uviedol Najvyšší súd SR v svojom rozhodnutí sp. zn. 2 Sžo 13/2011 „Úlohou súdu v správnom súdnictve pri uplatňovaní Občianskeho súdneho poriadku v spojení s čl. 46 ods. 2 poslednou vetou ústavy je zisťovať, či rozhodnutie správneho orgánu, zákonnosť ktorého má byť predmetom súdneho preskúmavania (vrátane rozhodnutí uvedených v § 248 Občianskeho súdneho poriadku), je vzhľadom na jeho obsah spôsobilé týkať sa základných práv a slobôd. Ak súd zistí, že tomu tak je, takéto rozhodnutie nesmie byť vylúčené zo súdneho preskúmania. Samotný druh, resp. formálne označenie rozhodnutia správneho orgánu nemôžu byť samé osebe jediným a rozhodujúcim dôvodom pre odmietnutie jeho súdneho preskúmavania, pretože ústavne súladný výklad ustanovenia § 248 Občianskeho súdneho poriadku vyžaduje, aby súd zisťoval, či sa toto rozhodnutie svojím obsahom súčasne nedotýka niektorého zo základných práv alebo slobôd. Nie je totiž vylúčené, že by sa aj rozhodnutia uvedené v § 248 Občianskeho súdneho poriadku nemohli dotýkať alebo porušovať základné práva a slobody jednotlivcov. Základnému právu uvedenému v čl. 46 ods. 2 ústavy zodpovedá taký postup súdu, v rámci ktorého hodnotí nielen formálne znaky rozhodnutia predloženého mu na súdne preskúmavanie, ale aj to, či sa toto rozhodnutie svojím obsahom nedotýka niektorého zo základných práv alebo slobôd účastníka konania (napríklad nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. II. ÚS 50/01-50 z 11.októbra 2001, č.k. I. ÚS 52/02-30 z 28.mája 2003).“ 85. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na reálny základ predmetnej žaloby, v kontexte, či AKHEP má potenciál zasiahnuť do základných práv a slobôd žalobcov v zmysle čl. 46 ods. 2 Ústavy SR a to s poukazom na obsah žaloby, v ktorej žalobcovia sami uviedli, že mali možnosť a aj využili svoje právo účasti na konzultáciách a verejnom prerokovaní strategického dokumentu. Na tomto mieste súd poznamenáva, že v zmysle § 6a ods. 5 zákona EIA, zainteresovaná verejnosť pri posudzovaní vplyvov strategických dokumentov má právo zúčastniť sa prípravy a posudzovania vplyvov strategického dokumentu, a to až do schválenia strategického dokumentu. Z uvedeného vyplýva, že žalobcovia sa zúčastňovali konania posudzovania vplyvov predmetného strategického dokumentu (hoci toto svoje tvrdenie žiadnym spôsobom neosvedčili) a v samotnej žalobe nenamietali žiadne konkrétne úkony a postupy, ktoré by mohli mať potenciál zasiahnuť do základných práv a slobôd žalobcov. V tejto súvislosti je potrebné tiež uviesť, že nestačí len uviesť, resp. konštatovať, porušenie základných práv a slobôd, ale takéto tvrdenie, resp. konkrétne nedostatky v procesnom postupe je potrebné zároveň aj osvedčiť, čo žalobcovia neurobili. 86. Súd má za to, že AKHEP a postup žalovaného v I. rade pri jeho príprave a návrhu nepodliehajú súdnemu prieskumu v rámci správneho súdnictva upraveného v SSP, keďže nejde o rozhodnutie a postup správneho orgánu v zmysle SSP. AKHEP je strategický dokument v oblasti energetickej politiky Slovenskej republiky, energetickej bezpečnosti Slovenskej republiky a vyššieho využitia obnoviteľných zdrojov energie v Slovenskej republike, v súlade so zásadami energetickej politiky Európskej únie. Návrh tohto dokumentu ako aj proces jeho prípravy je odlišným postupom ako konanie o námietkach v správnom konaní pred orgánom verejnej správy. AKHEP je možné považovať „len“ za akýsi výstup z posudzovanej činnosti žalovaného v I. rade v oblasti energetickej politiky, energetickej bezpečnosti a vyššieho využitia obnoviteľných zdrojov energie v Slovenskej republike, ktorý sa nemohol nijako dotknúť právneho postavenia žalobcov a spôsobiť im ujmu na ich právach (sami žalobcovia uviedli, že sa zúčastňovali konania posudzovania vplyvov predmetného strategického dokumentu), preto súdnemu prieskumu v správnom súdnictve nepodlieha a jeho preskúmanie je neprípustné. Na tomto mieste správny súd poukazuje aj na skutočnosť, že žaloba vôbec neobsahuje žiadne skutočnosti s prepojením na porušenie príslušných zákonných ustanovení, v dôsledku ktorých predmetným AKHEPom by mohli byť žalobcovia ukrátení na svojich právach a právom chránených záujmoch. 87. Správny súd dal za pravdu žalovanému v II. rade, že Úrad vlády SR nemá pasívnu vecnú legitimáciu v predmetnom súdnom konaní, že vláda SR nie je právnickou osobou, nemá hmotnoprávnu ani procesnoprávnu spôsobilosť, t.j. nemá spôsobilosť byť účastníkom konania a súd v plnom rozsahu odkazuje na vyjadrenie žalovaného v odsekoch 27. - 28. a 57. - 59. tohto rozhodnutia. 88. V ďalšom je potrebné uviesť, že vláda SR je najvyšším orgánom výkonnej moci, čo je esenciálna skutočnosť vo vzťahu k ust. § 4 SSP, podľa ktorého „Orgánmi verejnej správy sa na účely tohto zákona rozumejú a) orgány štátnej správy, b) orgány územnej samosprávy, ktorými sú obce, mestá, a v hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave a v meste Košice mestské časti a samosprávne kraje, c) orgány záujmovej samosprávy, ktorým osobitný predpis zveril rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy, d) právnické osoby a fyzické osoby, ktorým osobitný predpis zveril rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy, e) štátne orgány, iné orgány alebo subjekty, ktorým osobitný predpis zveril rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy.“ a preto je vylúčené označenie tohto subjektu v predmetnom súdnom konaní. Uvedené vyplýva z uznesenia Najvyššieho súdu SR č. Sž-O-NS 64/03 zo dňa 27.09.2004 z ktorého vyplýva, že vláda SR je najvyšším orgánom výkonnej moci. Moc výkonnú nie je možné stotožniť s ústrednými orgánmi štátnej správy. Podľa čl. 122 Ústavy SR sa ústredné a miestne orgány štátnej správy zriaďujú výlučne zákonom. Ustanovenie § 3 a nasl. zák. č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov, vládu SR nezaraďuje medzi ústredné orgány štátnej správy Slovenskej republiky, ktoré sú zriaďované zákonom. Vládu SR nemožno považovať za ústredný orgán štátnej správy Slovenskej republiky. Vláda SR nie je ani orgánom územnej samosprávy a ani orgánom záujmovej samosprávy alebo ďalšej právnickej osoby, ktorým by zákon zveril rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy. Postavenie vlády SR vymedzuje priamo Ústava SR ako vrcholného orgánu výkonnej moci. Súd konštatuje, že Vláda SR nie je orgánom verejnej správy, preto jej konanie a rozhodovanie nie je rozhodovaním v správnom konaní a ani nemá spôsobilosť byť účastníkom konania. V tomto kontexte súd poukazuje aj na ust. § laa zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy, v zmysle ktorého za bodkočiarkou, uznesenie vlády SR nepodlieha preskúmaniu súdom. 89. S poukazom na vyššie uvedený záver sa súd nezaoberal hmotnoprávnymi námietkami žalobcov s odkazom na záverečné konštatovanie uvedené v samotnom AKHEPe, pretože AKHEP je možné preskúmať „len“ ako podkladový materiál až v prípadnom neskoršom súdnom prieskume, v konkrétnych administratívnych konaniach orgánu verejnej správy v merite veci o porušenie verejného záujmu v oblasti životného prostredia, s priamym dopadom na právne postavenie žalobcov. 90. Krajský súd v Bratislave na základe vyššie uvedených skutočností uzatvára, že neboli naplnené podmienky na preskúmanie rozhodnutia/opatrenia v rámci správneho súdnictva podľa § 178 ods. 3 SSP a s poukazom na ust. § 98 ods. 1 písm. g) SSP žalobu ako neprípustnú odmietol. 91. O návrhu žalobcov, aby správny súd podal Ústavnému súdu SR návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy SR v spojení s čl. 130 ods. 1 písm. d) Ústavy SR a alternatívne, aby sa obrátil na Súdny dvor EU so žiadosťou o rozhodnutie o predbežnej otázke v zmysle čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho Spoločenstva, ktorý je špecifikovaný v odseku 42. tohto rozhodnutia, krajský súd vzhľadom na odmietnutie žaloby podľa § 98 ods.1 písm. g) SSP, nerozhodoval. 92. O trovách konania žalovaného v I. rade súd rozhodol podľa § 170 písm. a) SSP tak, že nemá právo na náhradu trov konania. 93. O trovách konania žalovaného v II. rade súd rozhodol podľa ust. § 171 ods.1 SSP tak, že žalovanému v II. rade priznal voči žalobcom právo na náhradu trov konania, pretože žalobcovia procesne zavinili odmietnutie žaloby a žalovanému v II. rade v súvislosti s podanou žalobou vznikli účelne vynaložené výdavky spojené s bránením práva (§ 163 SSP). 94. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.