Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 16CoPr/5/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1317215763 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Mario Dubaň ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1317215763.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov JUDr. Ivany Štiftovej a JUDr. Romana Majerského, v sporovej veci žalobcu: K.. R. W., W.. XX.X.XXXX, M. XXXXX/XXD, F., zastúpeného Advokátska kancelária JURIKA & KELTOŠ, s. r. o., Mickiewiczova 2, Bratislava, IČO: 35 951 087, proti žalovanému: Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR, Dobrovičova 12, Bratislava, o zaplatenie odstupného 3.915 eura s prísl., na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. 60Cpr/8/2017-114, zo dňa 10.10.2018, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti m e n í tak, že žalobu z a m i e t a . II. Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi odstupné vo výške 3.915 eur brutto spolu s úrokom z omeškania 5 % ročne od 11.12.2016 do zaplatenia, výrokom II. žalobu v prevyšujúcej časti úroku z omeškania zamietol a rozhodol, že žalobca má nárok na náhradu trov konania od žalovaného v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník 2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie vo vzťahu k zistenému skutkovému stavu uviedol, že medzi stranami neboli sporné skutkové tvrdenia ohľadne vzniku, trvania a skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu u žalovaného od 23.4.2010 do 30.11.2016. Žalobca vykonával u žalovaného na základe služobnej zmluvy zo dňa 23.4.2010, v znení neskorších dodatkov, funkciu štátneho radcu - odborníka v dočasnej štátnej službe. Žalovaný listom zo dňa 26.9.2016 skončil so žalobcom štátnozamestnanecký pomer ku dňu 30.11.2016 podľa ust. § 46 ods. 1 písm. b) v nadväznosti na § 47 písm. b) Zákona o štátnej službe na základe organizačnej zmeny u žalovaného. V súlade s § 151 ods. 1 C.s.p. vychádzal z nesporného faktu medzi stranami, že funkčný plat žalobcu ako štátneho zamestnanca v 9. platovej triede bol vo výške 1.305 eur brutto mesačne a výplatný termín na výplatu platu bol 10. deň príslušného kalendárneho mesiaca. Skonštatoval, že u žalovaného bola 1.2.2016 uzatvorená Kolektívna zmluva na rok 2016, ktorá upravuje oprávnené záujmy a podmienky zamestnávania zamestnancov žalovaného a ich nároky vyplývajúce zo štátnozamestnaneckého pomeru (ďalej len "Kolektívna zmluva") v zmysle ktorej, podľa čl. 7 bod 8 pri skončení štátnozamestnaneckého pomeru z dôvodov uvedených v § 47 písm. a) alebo b) Zákona o štátnej službe poskytne sa štátnemu zamestnancovi odstupné vo výške dvojnásobku funkčného platu, a ak jeho štátnozamestnanecký pomer trvá dlhšie ako dva roky vo výške trojnásobku funkčného platu. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že medzi stranami sporu vznikol štátnozamestnanecký pomer žalobcu u žalovaného dňa 23.4.2010, ktorý skončil ku dňu 30.11.2016 podľa § 46 ods. 1 písm. b) v nadväznosti na § 47 písm. b) Zákona o štátnej službe výpoveďou žalovaného na základe organizačnej zmeny. Žalobca vykonával u žalovaného funkciu štátneho radcu - odborníka v dočasnej štátnej službe. 3. Ohľadom právneho posúdenia veci súd prvej inštancie rozvinul úvahu, že Zákon o štátnej službe definuje len dva druhy štátnej služby, stálu štátnu službu v § 16 a dočasnú štátnu službu v § 17. Z ustanovenia § 6 ods. 1, § 16 ods. 1 a § 17 ods. 1 Zákona o štátnej službe vyplýva, že štátnym zamestnancom je osoba v štátnozamestnaneckom pomere vykonávajúca štátnu službu, a to tak fyzická osoba vykonávajúca stálu štátnu službu ako aj dočasnú štátnu službu. S prihliadnutím na § 53 ods. 1 Zákona o štátnej službe mal za nepochybné, že žalobca nemá právny nárok na vyplatenie odstupného; zákon priznáva tento nárok iba štátnemu zamestnancovi v stálej štátnej službe, teda dôsledne pri priznaní tohto nároku Zákon o štátnej službe rozlišuje druh štátnej služby dotknutého štátneho zamestnanca. 3.1. Pripomenul, že žalobca si v žalobe výslovne uplatnil nárok na odstupné v tomto konaní podľa čl. 7 bod 8 Kolektívnej zmluvy a ozrejmil, že odstupné predstavuje plnenie, ktoré zamestnávateľ poskytuje jednorazovo zamestnancovi v súvislosti so skončením pracovného alebo štátnozamestnaneckého pomeru a ktoré má zamestnancovi pomôcť prekonať sociálnu situáciu, v ktorej sa ocitol preto, že stratil doterajšiu prácu. Zamestnanec v stálej štátnej službe má podľa ust. § 53 ods. 1 Zákona o štátnej službe právo na odstupné vo výške dvojnásobku funkčného platu alebo v sume trojnásobku, ak štátnozamestnanecký pomer trval dlhšie ako dva roky. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní vychádzal z toho, že žalovaný a Odborové združenie zamestnancov Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR podpísali Kolektívnu zmluvu na rok 2016 dňa 1.2.2016 v súlade s príslušnými ustanoveniami Zákona o štátnej službe a Zákona o kolektívnom vyjednávaní (ďalej aj "ZOKV"), v ktorej boli dohodnuté podmienky vyplatenia odstupného v čl. 7 bod 8 Kolektívnej zmluvy pre zamestnanca v štátnej službe pri skončení štátnozamestnaneckého pomeru z dôvodov uvedených v § 47 písm. a) alebo b) Zákona o štátnej službe, vo výške rovnakej ako ustanovuje Zákon o štátnej službe. 3.2. Vzhľadom na vyššie uvedené ustanovenia právnych predpisov mal za to, že nároky na vyplatenie odstupného pri skončení štátnozamestnaneckého pomeru sa riadia § 53 Zákona o štátnej službe za predpokladu, že Kolektívna zmluva neupravuje tieto vzťahy výhodnejšie ako ich upravuje Zákon o štátnej službe (§ 231 ods. 1 Zákonníka práce). Z obsahu čl. 7 bod 8 Kolektívnej zmluvy, jeho jazykového vyjadrenia dovodil, že každý štátny zamestnanec bez bližšieho rozlišovania druhu štátnej služby má v prípade ukončenia pracovného pomeru z dôvodov uvedených v § 47 písm. a) alebo b) Zákona o štátnej službe nárok na odstupné v sume najmenej dvoj alebo trojnásobku jeho funkčného platu v závislosti od trvania štátnozamestnaneckého pomeru. Vzhľadom na použitú terminológiu považoval súd prvej inštancie jazykové vyjadrenie podmienok, za ktorých prichádza do úvahy poskytnutie odstupného štátnemu zamestnancovi podľa definície § 6 ods. 1 v spojení s ust. § 16 ods. 1 a ust. § 17 ods. 1 Zákona o štátnej službe, teda štátnemu zamestnancovi tak v stálej ako aj dočasnej štátnej službe za jednoznačne určité a zrejmé. Bez akýchkoľvek pochybností mu z uvedeného čl. 7 bod 8 Kolektívnej zmluvy vyplynulo, že toto odstupné patrí každému štátnemu zamestnancovi, s ktorým žalovaný skončí pracovný pomer z dôvodov uvedených v ust. § 47 písm. a) alebo b) Zákona o štátnej službe. Pre vznik práva štátneho zamestnanca na odstupné tak nemal za významný druh štátnej služby. 4. V nadväznosti na § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka súd prvej inštancie skonštatoval, že aj keď je jazykové vyjadrenie predmetného čl. 7 bod 8 Kolektívnej zmluvy v rozpore s vôľou zmluvných strán, ktoré uvedenú Kolektívnu zmluvu podpísali (uvádzal to výslovne žalovaný a preukazoval stanoviskom gestora Zákona o štátnej službe - Sekciu štátnej služby a verejnej služby, Odboru štátnej služby, Úradu vlády SR a stanoviskom predsedu odborov zamestnancov MPRV SR), nič to nemení na tom, že tento článok 7 bod 8 Kolektívnej zmluvy je platný a záväzný. Poukázal aj na to, že výklad gestora Zákona o štátnej službe, podľa ktorého § 119 ods. 3 Zákona o štátnej službe neumožňovalo služobnému úradu dohodnúť v podnikovej kolektívnej zmluve odlišné podmienky ako aj stanovisko predsedu odborov zamestnancov MPRV SR, v ktorom je konštatované, že v Kolektívnej zmluve nebolo dohodnuté odstupné pre štátnych zamestnancov nad rámec kogentného ustanovenia § 53 ods. 1 Zákona o štátnej službe, nie sú právne záväzné. Skutočná vôľa toho, kto právny úkon urobil môže byť pri jeho výklade relevantná len za predpokladu, že nie je v rozpore s jednoznačným jazykovým prejavom vyjadreným písomne, teda v prípade nejednoznačného jazykového vyjadrenia, čo ale nie je uvedený prípad. Raz vyjadrený obsah právneho úkonu možno vykladať len týmto spôsobom a nie je možné výkladom už takto urobený prejav vôle doplňovať, meniť alebo ho nahrádzať. Uvedenému záveru má nasvedčovať aj tá skutočnosť, že sám žalovaný už v kolektívnej zmluve žalovaného na r. 2017 v bode 6.1 rozlišuje výslovne druh štátnej služby a odstupné priznáva len zamestnancovi v stálej štátnej službe. 5. Nestotožnil sa s argumentáciou žalovaného, že dôvodová správa k zákonu č. 55/2017 Z.z. o štátnej službe potvrdzuje výklad žalovaného, keď uvádza, že novým zákonom sa rozširuje okruh štátnych zamestnancov pre poskytnutie odstupného o odborníka dočasne potrebného na plnenie úloh štátnej služby v dočasnej štátnej službe, ktorému služobný úrad dá výpoveď o. i. v dôsledku organizačnej zmeny; skutočnosť, že došlo k zmene právnej úpravy výkonu štátnej služby, nemá vplyv na dôvodnosť nároku žalobcu, ktorý si uplatňuje nárok ako nárok z Kolektívnej zmluvy. Ak teda Kolektívna zmluva v čl. 7 bod 8 priznáva nárok na odstupné "štátnemu zamestnancovi" bez bližšieho určenia druhu štátnej služby, podľa názoru súdu prvej inštancie tento nárok podľa Kolektívnej zmluvy prináleží tak zamestnancovi v trvalej štátnej službe ako aj v dočasnej štátnej službe, teda aj žalobcovi. 6. Súd prvej inštancie súhlasne so žalobcom zastával názor, že výpočet vzťahov a nárokov, ktoré môžu byť predmetom úpravy kolektívnej zmluvy nie je taxatívny, ale vyslovene demonštratívny, keď cit. § 119 ods. 3 obsahuje slovo "najmä" a preto predmetom Kolektívnej zmluvy môže byť aj zvýšenie odstupného nad rozsah ustanovený § 53 Zákona o štátnej službe tak, aby Kolektívna zmluva rozšírila nárok na odstupné aj v prospech zamestnancov, ktorým Zákon o štátnej službe nárok na odstupné nepriznával. Poznamenal, že na kolektívne zmluvy je podľa § 231 ods. 1 Zákonníka práce kladená požiadavka, ktorá spočíva v nevyhnutnosti výhodnejšej úpravy pracovných podmienok, vrátane mzdových podmienok a podmienok zamestnávania v kolektívnej zmluve, ako ich upravuje pracovnoprávny predpis. Základnými predpokladmi pre vznik práv a povinností z kolektívnej zmluvy je teda zásada "výhodnosti" pre zamestnancov a zásada prípustnosti - možnosti odchýlenia sa. 7. Súd prvej inštancie sa zaoberal aj námietkou žalovaného, že Kolektívna zmluva mohla rozšíriť výhody pre štátnych zamestnancov iba v medziach § 119 ods. 3 písm. a) až e) Zákona o štátnej službe a nesmie byť v rozpore s jeho kogentnými ustanoveniami napr. § 53 ods. 1 Zákona o štátnej službe; zhodnotil, že čl. 7 bod 8 Kolektívnej zmluvy nie je v rozpore s kogentnými ustanoveniami Zákona o štátnej službe, keď považoval § 53 ods. 1 Zákona o štátnej službe v spojení s ustanovením § 119 ods. 3 Zákona o štátnej službe za relatívne kogentné ako minimálny štandard pre prípad skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. S ohľadom na § 119 ods. 3 Zákona o štátnej službe a výslovne zakotvenú demonštratívnosť výpočtu vzťahov, ktoré je možné upraviť v podnikovej kolektívnej zmluve dôvodil, že toto ustanovenie umožňuje upraviť v podnikovej kolektívnej zmluve aj iné nároky štátnych zamestnancov výhodnejšie, nad rámec zákonných minimálnych štandardov (§ 53 Zákona o štátnej službe) a nad rámec nárokov dohodnutých v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa (§ 119 ods. 1 Zákona o štátnej službe), teda nielen zvýšenie výšky odstupného, ale aj určenie širšieho okruhu štátnych zamestnancov, ktorí na odstupné majú nárok. Takáto úprava v podnikovej Kolektívnej zmluve je zároveň plne v súlade § 4 ods. 2 ZOKV. V tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 358/08 zo dňa 27.11.2008, v ktorom sa uvádza, že popretie uplatnenia autonómie vôle strán v prípade, v ktorých to pracovnoprávne predpisy nezakazujú, predstavuje taký výklad príslušných noriem, ktorý nie je ústavne konformný; ďalej upriamil pozornosť na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 M Cdo 11/2007 a na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 501/11, pri ktorom poukázal aj na to, že ak by aj dojednanie čl. 7 bod 8 Kolektívnej zmluvy bolo neplatné (čo však nie je prípad prejednávanej veci), žalobca by mal možnosť domáhať sa voči žalovanému náhrady škody v zmysle § 17 ods. 3 Zákonníka práce a § 42 Občianskeho zákonníka, keďže na normatívne záväzky obsiahnuté v kolektívnej zmluve sa vzťahujú rovnaké princípy o neplatnosti právnych úkonov a neplatnosť právneho úkonu nemôže byť zamestnancovi na ujmu, ak neplatnosť nespôsobil sám. 8. Na uvedenom základe, zhodnotením vyššie uvedených skutočností, súd prvej inštancie za použitia § 6 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, ods. 2, § 47 písm. b), § 53 ods. 1, § 59 ods. 1, ods. 2, § 119 ods. 1, ods. 3, § 120, § 121 ods. 1 Zákona o štátnej službe, § 35 ods. 2, § 42 Občianskeho zákonníka, § 2 ods. 1, ods. 2, ods. 3 , § 4 ods. 1, ods. 2, § 5 ods. 1, ods. 2, § 32 ods. 2, ods. 3 zákona č. 2/1991 Z.z., § 15, § 17 ods. 3, § 76 ods. 6, § 231 ods. 1 Zákonníka práce dospel k záveru, že žalobcovi ako štátnemu zamestnancovi v dočasnej štátnej službe podľa Kolektívnej zmluvy žalovaného na r. 2016 vznikol nárok na 3-mesačné odstupné a preto žalobe vyhovel. Žalobcovi podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka vzniklo aj právo na zaplatenie úrokov z omeškania v súlade s § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu (11.12.2016), navýšením piatich percentuálnych bodov nad úrokovú sadzbu stanovenú Európskou centrálnou bankou a preto žalovanému uložil povinnosť zaplatiť úroky z omeškania 5 % p.a. a to odo dňa nasledujúceho po splatnosti odstupného (10.12.2016) určenej v súlade s § 76 ods. 6 Zákonníka práce do zaplatenia; keďže žalobca sa domáhal úroku z omeškania vo výške 8 % p.a., v prevyšujúcej časti požadovaného úroku z omeškania žalobu zamietol (výrok č. II). 9. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p., nakoľko žalobca mal v konaní plný úspech pri posudzovaní úspechu žalobcu podľa výšky priznanej časti uplatnenej istiny; a keďže mu súd nepriznal iba rozdiel vo výške sadzby úrokov z omeškania, vznikol mu nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. 10. Proti vyhovujúcej časti rozsudku (výrok I.) a proti výroku o trovách konania podal žalovaný odvolanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) C.s.p.) a žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť a žalobu zamietnuť. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) bola námietka, že súd prvej inštancie právne posúdil nárok žalobcu predovšetkým podľa § 4 ods. 2 písm. b) ZOKV, pričom nesprávne právne vec posúdil z pohľadu žalovaného námietok podľa § 4 ods. 2 písm. a) ZOKV pre rozpor Kolektívnej zmluvy na rok 2016 s viacerými ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov. Nesprávny právny názor súdu prvej inštancie videl v tom, že kogentné ustanovenie § 53 ods. 1 Zákona o štátnej službe upravuje nárok na odstupné iba pre štátnych zamestnancov v stálej štátnej službe, pre ktorých je možnosť v kolektívnej zmluve dohodnúť zvýšenie "rozsahu nároku" na odstupné v počte vyplatených funkčných platov ale nie rozšíriť okruh osôb aj na štátnych zamestnancov v dočasnej štátnej službe. Uviedol, že § 119 ods. 3 písm. a) Zákona o štátnej službe ani samotné znenie čl. 7 bod. 8 Kolektívnej zmluvy na rok 2016 nemôže z toho dôvodu rozširovať okruh osôb, ktoré by mali mať nárok na vyplatenie odstupného aj na štátnych zamestnancov v dočasnej službe. Zastával názor, že Kolektívna zmluva na rok 2016 mohla rozšíriť poskytnutie odstupného iba pre štátnych zamestnancov v stálej štátnej službe, a to iba v medziach, v ktorých je to ustanovené podľa § 119 ods. 3 písm. a), ods. 1 písm. c) Zákona o štátnej službe a nesmie byť v rozpore s jeho kogentnými ustanoveniami, napr. § 53 ods. 1. 11. Poukázal na to, že žalobca bol v dočasnej štátnej službe; citujúc § 119 ods. 1 písm. c), ods. 3 písm. a) Zákona o štátnej službe súdu prvej inštancie vyčítal nesprávne právne závery v odseku 48. rozsudku, v prípade ak čl. 7 bod 8 Kolektívnej zmluvy na rok 2016 bol dohodnutý v rozpore s § 4 ods. 2 písm. a) ZOKV v spojení s § 53 ods. 1 Zákona o štátnej službe; mal za to, že § 119 ods. 3 Zákona o štátnej službe, ktoré upravuje demonštratívny výpočet podmienok vykonávania štátnej služby, ktoré možno v podnikovej kolektívnej zmluve upraviť výhodnejšie oproti zákonnej úprave, nemožno chápať ako neobmedzenú možnosť dohodnúť v podnikovej kolektívnej zmluve výhodnejšiu úpravu podmienok vykonávania štátnej služby ľubovoľne v akejkoľvek oblasti štátnozamestnaneckých vzťahov. 12. Vychádzajúc zo znenia § 231 ods. 1 Zákonníka práce, § 4 ods. 2 ZOKV, § 121 ods. 1 Zákona o štátnej službe a § 39 Občianskeho zákonníka mu vyplynulo, že služobný úrad nemôže s odborovým orgánom dohodnúť taký obsah podnikovej kolektívnej zmluvy, ktorý by bol v rozpore so Zákonom o štátnej službe alebo ho obchádzal, ani dohodnúť výhodnejšie služobné podmienky ako ich upravuje zákon o štátnej službe, pokiaľ z jeho ustanovení vyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť. Pokiaľ by služobný úrad dohodol s odborovým orgánom taký obsah podnikovej kolektívnej zmluvy, ktorý by znamenal rozšírenie okruhu subjektov majúcich nárok na odstupné nad rámec zákonnej úpravy, došlo by podľa názoru žalovaného k rozporu s ustanovením § 53 ods. 1 Zákona o štátnej službe s tým, že právny poriadok sankcionuje takýto rozpor neplatnosťou príslušnej časti podnikovej kolektívnej zmluvy (čl. 7 bodu 8 Kolektívnej zmluvy na rok 2016), pričom sa jedná o neplatnosť absolútnu. Nesúhlasil s konštatovaním súdu prvej inštancie, že nie je významný druh štátnej služby, a že Kolektívna zmluva mohla nárok rozšíriť aj na štátnych zamestnancov v dočasnej štátnej službe na žalobcu, nakoľko by takéto rozšírenie nárokov bolo v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, konkrétne s. § 4 ods. 2 písm. a) ZOKV a § 53, § 119 ods. 1 písm. c), ods. 3 písm. a) Zákona o štátnej službe. Nestotožnil sa ani s odôvodnením uvádzaným v odseku 48. napadnutého rozsudku, nakoľko predložil dôkazy, ktoré potvrdzujú zjavnú vôľu oboch zmluvných strán zamestnávateľa a predsedu odborového združenia zamestnancov zo dňa 19.1.2018, v ktorom je konštatované, že v Kolektívnej zmluve neboli upravené priaznivejšie podmienky vykonávania štátnej služby na odstupné pre štátnych zamestnancov v dočasnej štátnej službe ako v zmysle ustanovení zákona o štátnej službe, ktoré prináleží iba zamestnancovi v stálej štátnej službe. Zamestnanec v dočasnej štátnej službe nemal nárok na vyplatenie odstupného z Kolektívnej zmluvy na rok 2016. Žalovaný bol povinný riadiť sa pri vyplatení odstupného právnym názorom legislatívneho gestora Zákona o štátnej službe Úradu vlády SR, Sekcie štátnej služby a verejnej služby, Odboru štátnej služby. 13. Žalovaný k argumentácii súdu prvej inštancie, ktorý v odseku 55. rozsudku poslednej vety rozsudok oprel o domnienku, že sám žalovaný už v kolektívnej zmluve žalovaného na rok 2017 v bode 6.1 rozlišuje výslovne druh štátnej služby a odstupné priznáva len zamestnancovi v stálej štátnej službe zdôraznil, že súd iba cituje právny názor žalobcu na pojednávaní dňa 12.9.2018, ale nereflektuje na procesnú obranu žalovaného, ktorý uviedol, že zmena v kolektívnej zmluve na rok 2017 bola iba z dôvodu, aby sa predchádzalo obdobným súdnym sporom ako so žalobcom. Zároveň žalovaný vo vyjadreniach k žalobe zo dňa 29.1.2018 ako aj 27.4.2018 uviedol ako dôkaz osobitnú dôvodovú správu k § 119 Zákona o štátnej službe, kde je uvedené, že: "Rozsah podmienok vykonávania štátnej služby, ktoré možno dohodnúť v podnikovej kolektívnej zmluve je upravený demonštratívne. Pôjde napríklad o: možnosť zvýšiť odstupné." Z uvedeného vyplýva, že zvýšiť odstupné bolo možné iba o peňažnú sumu najviac o dva funkčné platy a to pre štátnych zamestnancov v stálej štátnej službe § 53 Zákona o štátnej službe, služobný úrad nebol oprávnený rozširovať okruh osôb, ktorým by poskytol odstupné podľa kolektívnej zmluvy aj na štátnych zamestnancov - odborníkov v dočasnej štátnej službe ako je žalobca; Kolektívna zmluva na rok 2016 a ani kolektívna zmluva na ďalšie roky nemohla nárok rozšíriť aj na štátnych zamestnancov v dočasnej štátnej službe na žalobcu, nakoľko by takéto rozšírenie nárokov bolo v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, konkrétne s § 4 ods. 2 písm. a) ZOKV a § 53, § 119 ods. 1 písm. c), ods. 3 písm. a) Zákona o štátnej službe. 14. Nestotožnil sa ani s právnym názorom súdu prvej inštancie, že výpočet vzťahov a nárokov, ktoré môžu byť predmetom úpravy kolektívnej zmluvy nie je taxatívny, ale vyslovene demonštratívny, vychádzajúc z toho, že keďže § 119 ods. 3 obsahuje slovo "najmä", predmetom Kolektívnej zmluvy môže byť aj zvýšenie odstupného nad rozsah ustanovený § 53 Zákona o štátnej službe tak, aby Kolektívna zmluva rozšírila nárok na odstupné aj v prospech zamestnancov, ktorým Zákon o štátnej službe nárok na odstupné nepriznával. Vyjadril presvedčenie, že Kolektívna zmluva na rok 2016 nemohla nárok rozšíriť aj na štátnych zamestnancov v dočasnej štátnej službe na žalobcu, nakoľko by takéto rozšírenie nárokov bolo v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, konkrétne s § 4 ods. 2 písm. a) ZOKV a § 53, § 119 ods. 1 písm. c), ods. 3 písm. a) Zákona o štátnej službe; nesúhlasil tiež s tým, že slovo najmä možno v kontexte § 119 ods. 3 vykladať úplne demonštratívne, nakoľko kogentné ustanovenie § 53 ods. 1 Zákona o štátnej službe upravuje nárok na odstupné iba pre štátnych zamestnancov v stálej štátnej službe, pre ktorých je možnosť v kolektívnej zmluve dohodnúť zvýšenie "rozsahu nároku" na odstupné v "počte vyplatených funkčných platov" ale "nie rozšíriť okruh osôb'" aj "na štátnych zamestnancov v dočasnej štátnej službe". Mal za to, že § 119 ods. 3 písm. a) podnikovej kolektívnej zmluvy a ani samotné znenie čl. 7 bod. 8 Kolektívnej zmluvy na rok 2016 nemôže z toho dôvodu rozširovať okruh osôb, ktoré by mali mať nárok na vyplatenie odstupného aj na štátnych zamestnancov v dočasnej službe. Výklad slovného spojenia "a to zvýšenie odstupného" podľa § 119 ods. 1 písm. c) Zákona o štátnej službe [vyššia kolektívna zmluva] a slovných spojení "zvýšenie odstupného nad rozsah ustanovený v § 53 a kolektívnou zmluvou vyššieho stupňa" a "najviac o dvojnásobok funkčného platu" podľa § 119 ods. 3 písm. a) Zákona o štátnej službe [podniková kolektívna zmluva] nemôže byť vo vzájomnom logickom rozpore, t. z., že pod týmito slovnými spojeniami sa zjavne rozumie zvýšenie sumy odstupného pre štátnych zamestnancov v stálej štátnej službe a nerozširuje sa okruh oprávnených na odstupné aj pre štátnych zamestnancov v dočasnej štátnej službe. V kontexte týchto zákonných ustanovení treba rozumieť oprávnenie v podnikovej zmluve dohodnúť služobným úradom a odborovým orgánom iba zvýšenie sumy poskytnutých platov odstupného navyše pre zamestnancov v stálej štátnej službe, ktorých základný nárok na odstupné je definovaný v § 53 ods. 1 Zákona o štátnej službe, pričom nie je umožnené dohodnúť rozšírenie okruhu nároku na vyplatenie odstupného aj pre štátnych zamestnancov v dočasnej štátnej službe. V žiadnom prípade nemožno súhlasiť s výkladom žalobcu, že bolo opomenuté slovo "najmä", keďže podnikovou kolektívnou zmluvou nemôže byť rozširovaný okruh aj na štátnych zamestnancov v dočasnej službe v rozpore s kolektívnou zmluvou vyššieho stupňa a ustanovením § 53 ods. 1 Zákona o štátnej službe. To by znamenalo, že v kolektívnej zmluve je možné uviesť neobmedzený počet a súm finančných benefitov pre štátnych zamestnancov. Vyjadrenie ustanovenia "najviac o dvojnásobok funkčného platu" limituje maximálnu sumu zvýšenia finančných nárokov. 15. Žalovaný zastával názor, že výklad čl. 7 bod 8 Kolektívnej zmluvy na rok 2016 súdom prvej inštancie je nielen v rozpore s ustanovením § 4 ods. 2 písm. a) ZOKV a § 53, § 119 ods. 1 písm. c) a § 119 ods. 3 písm. a) Zákona o štátnej službe, ale aj s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka. Nesúhlasil ďalej s takým záverom súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého odchylnosť úpravy toho istého nároku v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa a súčasne v podnikovej kolektívnej zmluve je prípustná do tej miery, do akej si vzájomne neodporujú, pričom úprava nárokov v podnikovej kolektívnej zmluve môže byť odlišná od úpravy v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa výlučne v pozitívnom zmysle, t.j. uplatní sa § 231 ods. 1 Zákonníka práce, ktorý hovorí o výhodnejšej úprave. Argumentoval tým, že v podnikovej kolektívnej zmluve podľa § 119 ods. 1 písm. c), ods. 3 písm. a) Zákona o štátnej službe je uvedená možnosť služobného úradu odchýliť sa iba od rozsahu poskytnutého nároku na vyplatenie odstupného najviac o dva platy pre štátnych zamestnancov v stálej štátnej službe oproti zákonnej úprave v kogentnom ustanovení § 53 Zákona o štátnej službe. Podčiarkol, že v žiadnom prípade nie je možné tieto ustanovenia vykladať tak, že by bolo možné rozšíriť nárok aj na iné skupiny štátnych zamestnancov v dočasnej štátnej službe napr. aj na zamestnancov tzv. dohodárov a pod.. 16. Na margo výkladu súdu prvej inštancie - ktorý § 53 ods. 1 v spojení s § 119 ods. 3 Zákona o štátnej službe pokladal za relatívne kogentné ustanovenia ako minimálny štandard pre prípad skončenia štátnozamestnaneckého pomeru a na jeho ďalšiu argumentáciu, že § 119 ods. 3 Zákona o štátnej službe umožňuje upraviť v podnikovej kolektívnej zmluve a dohodnúť aj iné nároky štátnych zamestnancov výhodnejšie, nad rámec zákonných minimálnych štandardov (§ 53 Zákona o štátnej službe) a nad rámec nárokov dohodnutých v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa (§ 119 ods. 1 Zákona o štátnej službe), teda nielen zvýšenie výšky odstupného, ale aj určenie širšieho okruhu štátnych zamestnancov, ktorí na odstupné majú nárok - podčiarkol, že jazykový výklad čl. 7 bod 8 Kolektívnej zmluvy okresným súdom je v rozpore s viacerými ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov, a to predovšetkým s § 4 ods. 2 písm. a) ZOKV a § 53, § 119 ods. 1 písm. c), ods. 3 písm. a) Zákona o štátnej službe, ale aj s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, na základe čoho je tento normatívny akt v tejto časti neplatný. Žalovaný nesúhlasil s výkladom o relatívnej kogentnosti ustanovenia § 53 Zákona o štátnej službe, nakoľko je v ňom vyslovene striktne uvedené, že nárok na odstupné vzniká pri skončení štátnozamestnaneckého pomeru zo zákonných dôvodov iba štátnym zamestnancom v stálej štátnej službe a nie v dočasnej službe; mal za zrejmé, že demonštratívnosť výpočtu v podnikovej kolektívnej zmluve nemožno rozširovať aj na iné skupiny štátnych zamestnancov v dočasnej štátnej službe, oproti kogentne uvedenej skupine štátnych zamestnancov v stálej štátnej službe. Zákon o štátnej službe má zákonnú pôsobnosť jednotne na rádovo niekoľko desať tisícov štátnozamestnaneckých miest a nemožno preto rozširovať výklad nárokov na odstupné z kolektívnych zmlúv aj na štátnych zamestnancov v dočasnej štátnej službe. 17. K názoru o nevyhnutnosti vykonať ústavne konformný výklad príslušných ustanovení Zákona o štátnej službe, lebo v opačnom prípade by bol zavádzaný nerovnaký prístup k účastníkom vzťahov, ktorý odprezentoval súd prvej inštancie, žalovaný namietal, že súd neskúmal prejavenú vôľu zmluvných strán z Kolektívnej zmluvy na rok 2016 a to jednej zmluvnej strany zamestnávateľa, ktorého zastupuje minister a druhej zmluvnej strany predsedu odborov MPRV SR, ktorý zastupuje záujmy zamestnancov, ktorého stanovisko je také, že Kolektívna zmluva na rok 2016 nerozširuje nároky na odstupné aj na zamestnancov v dočasnej štátnej službe. Právne závery súdu prvej inštancie sú jednostranne posudzované v prospech žalobcu a vybočujú z logického právneho úsudku, nakoľko ak by sa mal nárok na odstupné podľa čl. 7 ods. 8 vzťahovať na všetkých štátnych zamestnancov aj v dočasnej štátnej službe, potom by sa vzťahoval napríklad aj na nárok na vyplatenie odchodného podľa čl. 7 bodu 9. a 10. Kolektívnej zmluvy. Mal za to, že účelom Kolektívnej zmluvy na rok 2016 nebolo rozšírenie nároku na všetkých štátnych zamestnancov v dočasnej štátnej službe; ak by sa pripustil výklad čl. 7 bod 8 Kolektívnej zmluvy podľa žalobcu, bol by vo viacerých prípadoch zrušenia štátnozamestnaneckých miest z dôvodov podľa § 47 písm. a) a b) Zákona o štátnej službe priznaný nárok na odstupné dvojmo, a to nielen pre zamestnancov v stálej štátnej službe ale aj pre ich zástupcov v dočasnej štátnej službe, čo nemá žiadnu právnu oporu v Zákone o štátnej službe a takéto zvýšené finančné náklady nie sú rozpočtované na personálne náklady. Objasnil, že dočasná štátna služba je štátnou službou na určitú dobu, ktorá neposkytuje niektoré "finančné benefity" (odstupné, odchodné a pod.) ako štátnym zamestnancom v stálej štátnej službe, ktorá je vykonávaná na neurčitý čas, a do ktorej môže byť štátny zamestnanec v dočasnej službe zaradený až po úspešnom absolvovaní výberového konania na prijatie do stálej štátnej služby. Žalobca ani podľa jazykového výkladu nemohol mať legitímne očakávania podľa Kolektívnej zmluvy na rok 2016, nakoľko je v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi a stanoviskom legislatívneho gestora zákona o štátnej službe. Kolektívne zmluvy služobných úradov pre štátnych zamestnancov v stálej štátnej službe sú ohľadom vyplatenia odstupného totožné a môžu sa odlíšiť iba v rozsahu navýšenia dvoch funkčných platov pri vyplatení odstupného v zmysle zákona o štátnej službe a nie rozširovaním nároku na vyplatenie odstupného o okruh osôb, t.j. aj na štátnych zamestnancov v dočasnej štátnej službe. 18. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 378, § 380 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario, keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem; a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti je potrebné zmeniť, nakoľko nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie (§ 388 C.s.p.). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 26.5.2020 (§ 219 ods. 3 C.s.p.). 19. Zo skutkových zistení súdu prvej inštancie, ktorými je odvolací súd viazaný (§ 383 C.s.p.) vyplýva, že žalobca bol v štátnozamestnaneckom pomere u žalovaného od 23.4.2010 do 30.11.2016, kde vykonával na základe služobnej zmluvy zo dňa 23.4.2010, v znení neskorších dodatkov, funkciu štátneho radcu - odborníka v dočasnej štátnej službe. Žalovaný listom zo dňa 26.9.2016 skončil so žalobcom štátnozamestnanecký pomer ku dňu 30.11.2016 podľa § 46 ods. 1 písm. b) v nadväznosti na § 47 písm. b) Zákona o štátnej službe na základe organizačnej zmeny u žalovaného. Funkčný plat žalobcu ako štátneho zamestnanca v 9. platovej triede bol vo výške 1.305 eur brutto mesačne. U žalovaného bola dňa 1.2.2016 uzatvorená Kolektívna zmluva na rok 2016 (na obdobie od 1.2.2016 do 31.12.2016), ktorá upravovala oprávnené záujmy a podmienky zamestnávania zamestnancov žalovaného a ich nároky vyplývajúce zo štátnozamestnaneckého pomeru v zmysle ktorej, podľa čl. 7 bod 8 pri skončení štátnozamestnaneckého pomeru z dôvodov uvedených v § 47 písm. a) alebo b) Zákona o štátnej službe poskytne sa štátnemu zamestnancovi odstupné vo výške dvojnásobku funkčného platu, a ak jeho štátnozamestnanecký pomer trvá dlhšie ako dva roky vo výške trojnásobku funkčného platu. Vykonaným dokazovaním bolo tiež preukázané, že štátnozamestnanecký pomer žalobcu u žalovaného skončil ku dňu 30.11.2016 podľa § 46 ods. 1 písm. b) v nadväznosti na § 47 písm. b) Zákona o štátnej službe výpoveďou žalovaného na základe organizačnej zmeny; žalobca vykonával u žalovaného funkciu štátneho radcu - odborníka v dočasnej štátnej službe. 20. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, tzn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie); o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach sporových strán). 21. Právnym základom uplatneného nároku na odstupné v preskúmavanej veci je čl. 7 bod 8 Kolektívnej zmluvy na rok 2016, ktorý pri skončení štátnozamestnaneckého pomeru z dôvodov uvedených v § 47 písm. a) alebo b) Zákona o štátnej službe priznáva štátnemu zamestnancovi odstupné vo výške dvojnásobku funkčného platu, a ak jeho štátnozamestnanecký pomer trval dlhšie ako dva roky vo výške trojnásobku funkčného platu. Podľa žalobcu, keďže štátnozamestnanecký pomer medzi žalobcom a žalovaným skončil z dôvodu podľa § 47 písm. b) Zákona o štátnej službe, prináleží mu odstupné vo výške trojnásobku funkčného platu. 22. Podľa § 53 ods. 1 zákona č. 400/2009 Z.z. (Zákon o štátnej službe) štátnemu zamestnancovi v stálej štátnej službe pri skončení štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou z dôvodu uvedeného v § 47 písm. a) a b) alebo dohodou o skončení štátnozamestnaneckého pomeru z toho istého dôvodu patrí odstupné v sume dvojnásobku funkčného platu, ktorý mu patril v čase, keď vznikol dôvod, na základe ktorého došlo k skončeniu štátno-zamestnaneckého pomeru, a ak jeho štátnozamestnanecký pomer trval dlhšie ako dva roky, patrí mu odstupné v sume trojnásobku funkčného platu, ktorý mu patril v čase, keď vznikol dôvod, na základe ktorého došlo k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru. Ak funkčný plat podľa prvej vety je nižší ako posledne priznaný funkčný plat, patrí štátnemu zamestnancovi podľa prvej vety odstupné v sume dvojnásobku jeho posledne priznaného funkčného platu, a ak jeho štátnozamestnanecký pomer trval dlhšie ako dva roky, patrí mu odstupné v sume trojnásobku jeho posledne priznaného funkčného platu. 23. Podľa § 119 ods. 1 písm. c), ods. 3 písm. a) Zákona o štátnej službe v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa možno upraviť priaznivejšie podmienky vykonávania štátnej služby, a to zvýšenie odstupného; v podnikovej kolektívnej zmluve možno dohodnúť najmä zvýšenie odstupného nad rozsah ustanovený v § 53 a kolektívnou zmluvou vyššieho stupňa na príslušný kalendárny rok, najviac o dvojnásobok funkčného platu. 24. Podľa § 231 ods. 1 Zákonníka práce odborový orgán uzatvára so zamestnávateľom kolektívnu zmluvu, ktorá upravuje pracovné podmienky vrátane mzdových podmienok a podmienky zamestnávania, vzťahy medzi zamestnávateľmi a zamestnancami, vzťahy medzi zamestnávateľmi alebo ich organizáciami a jednou organizáciou alebo viacerými organizáciami zamestnancov výhodnejšie, ako ich upravuje tento zákon alebo iný pracovnoprávny predpis, ak to tento zákon alebo iný pracovnoprávny predpis výslovne nezakazuje alebo ak z ich ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť. 25. Podľa § 2 ods. 1 a § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 2/1991 Z.z. o kolektívnom vyjednávaní (ďalej len "ZOKV") kolektívne zmluvy upravujú individuálne a kolektívne vzťahy medzi zamestnávateľmi a zamestnancami a práva a povinnosti zmluvných strán; neplatná je kolektívna zmluva v tej časti, ktorá je v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. 26. Na správne posúdenie uplatneného nároku v predmetnom spore bolo potrebné náležité zodpovedanie otázky, či žalobca má alebo nemá pri skončení štátnozamestnaneckého pomeru v dočasnej štátnej službe právny nárok na vyplatenie odstupného v zmysle čl. 7 bod 8 Kolektívnej zmluvy, keď podľa § 53 ods. 1 Zákona o štátnej službe sa odstupné vypláca iba štátnemu zamestnancovi v stálej štátnej službe. 27. Odvolací súd v tejto súvislostí pripomína, že podmienky sociálneho dialógu zamestnávateľa a odborovej organizácie a odchylná právna úprava kolektívnych zmlúv sú upravené v § 231 ods. 1 Zákonníka práce; výslovne sa deklaruje, že predmetom úpravy kolektívnej zmluvy je výhodnejšia úprava najmä pracovných a mzdových podmienok v porovnaní so zákonom; Zákonník práce nešpecifikuje, ktoré pracovnoprávne nároky možno v kolektívnej zmluve upraviť výhodnejšie. 27.1. Ide o všetky nároky zamestnancov viažuce sa k pracovným podmienkam v širšom zmysle slova, vrátane mzdových podmienok a podmienok, ktoré nie sú inak upravené kogentným spôsobom v Zákonníku práce alebo v inom pracovnoprávnom predpise. Teda výhodnejšiu úpravu pracovných podmienok zamestnancov v kolektívnej zmluve nebude možné použiť v prípade, keď to Zákonník práce alebo iný právny predpis výslovne zakazuje alebo ak z ich obsahu vyplýva, že sa od nich nemožno dohodou zmluvných strán odkloniť. 27.2. V nadväznosti na uvedené možno konštatovať, že sú to kogentné ustanovenia Zákonníka práce, resp. iného pracovnoprávneho predpisu, ktoré predstavujú právne relevantnú prekážku uplatnenia zmluvnej voľnosti pri uzatváraní kolektívnej zmluvy. 27.3. A teda aj keď Zákonník práce kolektívnymi zmluvami rozširuje možnosť výhodnejšej právnej úpravy nárokov zamestnancov, než ktoré im vyplývajú zo zákona, možnosti tejto úpravy sú limitované dispozitívnymi ustanoveniami Zákonníka práce. 28. Na uvedené právne východiská voľne nadväzuje aj znenie § 4 ods. 2 písm. a) ZOKV o neplatnosti kolektívnej zmluvy v tej časti, ktorá je v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. ZOKV tieto všeobecne záväzne právne predpisy bližšie nekonkretizuje, ale vzhľadom na dikciu § 4 ods. 2 písm. a) ZOKV možno prezumovať, že pôjde najmä o právne predpisy, ktoré obsahovo bezprostredne súvisia s obsahom kolektívnej zmluvy, t. j. umožňujú, aby si odborová organizácia so zamestnávateľom dohodli priaznivejšiu úpravu záväzkov. 28.1. Podľa názoru odvolacieho súdu logike veci potom svedčí, že za rozpor so všeobecne záväznými právnymi predpismi možno považovať nielen každý záväzok kolektívnej zmluvy, ktorý by zaručoval zamestnancom nižšie nároky, ako príslušný obsahovo súvisiaci právny predpis, ale aj taký záväzok, ktorý sa odchýlil od kogentného ustanovenia právneho predpisu, pričom jeho dikcia v právnej úprave nedovoľuje odchýlenie sa od neho, a to ani v prípade, ak by to bolo v prospech zamestnancov. 28.2. Pri posúdení, či je konkrétne ustanovenie kolektívnej zmluvy v rozpore s právnymi predpismi treba vziať do úvahy aj skutočnosť, že určitý zákaz nemusí byť vyjadrený v právnom predpise explicitne (výslovne), ale len nepriamym spôsobom. Zákaz určitého konania alebo odchýlenia sa prostredníctvom dohody medzi zmluvnými stranami môže byť uvedený samotnou dikciou právnej úpravy a systematickým kontextom zaradenia zákonného ustanovenia v právnom predpise. 28.3. Hodno zdôrazniť, že v prípade rozpornosti záväzku z kolektívnej zmluvy s právnym poriadkom možno teda celý takýto záväzok považovať ex lege za neplatný. Princíp neplatnosti časti kolektívnej zmluvy v okamihu rozpornosti so všeobecnými právnymi predpismi vychádza z vlastného (hybridného) charakteru kolektívnych zmlúv, ktoré predstavujú súčasne právny úkon a normatívny akt so všeobecne záväzným právnym účinkom. Na normatívne záväzky obsiahnuté v kolektívnej zmluve sa preto musia vzťahovať rovnaké princípy o neplatnosti právnych úkonov. 29. Niet žiadnych pochybností o tom, že v prípade § 53 ods. 1 Zákona o štátnej službe sa jedná o kogentné ustanovenie, ktoré pri skončení štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou z dôvodu uvedeného v § 47 písm. a), písm. b) priznáva odstupné iba štátnemu zamestnancovi v stálej štátnej službe. 30. Keďže Zákonník práce v tejto konkrétnej eventualite kogentným spôsobom upravuje nárok na odstupné iba vo vzťahu k štátnemu zamestnancovi v stálej štátnej službe, odvolací súd dospel k záveru, že akákoľvek zmena a rozšírenie okruhu štátnych zamestnancov aj na štátnych zamestnancov v dočasnej štátnej službe prostredníctvom kolektívnej zmluvy je neprípustná. 31. Aj keby sme extenzívnym výkladom čl. 7 bodu 8 Kolektívnej zmluvy pripustili, že odstupné bolo dohodnuté aj pre štátnych zamestnancov v dočasnej štátnej službe, čím by fakticky došlo k dojednaniu priaznivejších podmienok v porovnaní so zákonnou úpravou, kolektívna zmluva by bola s poukazom na § 4 ods. 2 písm. a) ZOKV v spojení s § 231 ods. 1 Zákonníka práce v tejto časti neplatná. Práve kogentné ustanovenie § 53 ods. 1 Zákona o štátnej službe predstavuje právne významnú prekážku uplatnenia zmluvnej voľnosti pri uzatváraní Kolektívnej zmluvy. Takto dohodnutý záväzok v kolektívnej zmluve by bol absolútne neplatný v rozsahu v akom odporuje právnej úprave obsiahnutej v zákone. 32. Na uvedenom závere nemení nič ani argumentácia súdu prvej inštancie o "relatívnej" kogentnosti ustanovenia § 53 Zákona o štátnej službe s poukazom na taký výklad § 119 ods. 3 Zákona o štátnej službe, ktorý za použitia slova "najmä" v podnikovej kolektívnej zmluve pripúšťa dohodnúť zvýšenie odstupného nad rozsah ustanovený v § 53, z čoho vyvodil, že toto ustanovenie umožňuje upraviť v podnikovej kolektívnej zmluve aj iné nároky štátnych zamestnancov výhodnejšie, nad rámec zákonných minimálnych štandardov (§ 53 Zákona o štátnej službe), teda nielen zvýšenie výšky odstupného, ale aj určenie širšieho okruhu štátnych zamestnancov, ktorí na odstupné majú nárok; v ustanovení § 53 Zákona o štátnej službe je vyslovene striktne uvedené, že nárok na odstupné vzniká pri skončení štátnozamestnaneckého pomeru zo zákonných dôvodov iba štátnym zamestnancom v stálej štátnej službe a nie v dočasnej službe; demonštratívnosť výpočtu v podnikovej kolektívnej zmluve preto nemožno rozširovať aj na iné skupiny štátnych zamestnancov v dočasnej štátnej službe, oproti kogentne uvedenej skupine štátnych zamestnancov v stálej štátnej službe. Možno iba zopakovať, že súdom prvej inštancie zvolený výklad, ktorý § 53 ods. 1 Zákona o štátnej službe v spojení s ustanovením § 119 ods. 3 Zákona o štátnej službe považoval za relatívne kogentné ustanovenie ako minimálny štandard pre prípad skončenia štátnozamestnaneckého pomeru je nesprávny, nakoľko je neprípustné rozširovať výklad nárokov na odstupné z kolektívnych zmlúv, v danom prípade podľa čl. 7 bod 8 Kolektívnej zmluvy na rok 2016 aj na štátnych zamestnancov v dočasnej štátnej službe. 33. K odkazu súdu prvej inštancie na legitímne očakávania žalobcu ako zamestnanca, ktorý sa riadil výkladom Kolektívnej zmluvy, odvolací súd poznamenáva, že žalobcovi bolo listom č. 30604/2016 zo dňa 30.11.2016 vedúceho služobného úradu na jeho otázky ohľadom skončenia štátnozamestnaneckého pomeru a nároku na vyplatenie odstupného oznámené, že už na stretnutí dňa 20.9.2018 bol poučený, že nemá nárok na odstupné, nakoľko bol štátnym zamestnancom v dočasnej štátnej službe podľa § 17 ods. 3 písm. c) Zákona o štátnej službe. Žalobca sa nemôže odvolávať na legitímne očakávania aj z dôvodu, že bol zo strany žalovaného riadne oboznámený predsedom odborového združenia zamestnancov ešte pred podaním súdnej žaloby, že mu nárok na odstupné z čl. 7 bodu 8 Kolektívnej zmluvy na rok 2016 nevznikol 34. Po vecnom a právnom zhodnotení relevantných skutočností odvolací súd s ohľadom na svoju podrobnú právnu argumentáciu (odseky 26 až 33) neakceptoval opodstatnenosť dôvodov, ktoré viedli súd prvej inštancie k vyhoveniu žaloby na zaplatenie odstupného; v súdenom spore je nepochybné, že žalobca bol v dočasnej štátnej službe, na základe čoho podmienky na vyplatenie odstupného nesplnil a preto mu pri skončení štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou pre organizačnú zmenu nepatrilo odstupné; Kolektívna zmluva na rok 2016 nemohla nárok rozšíriť aj na žalobcu ako štátneho zamestnanca v dočasnej štátnej službe, nakoľko takéto rozšírenie nárokov by bolo v rozpore s § 4 ods. 2 písm. a) ZOKV, § 231 ods. 1 Zákonníka práce a § 53, § 119 ods. 1 písm. c), ods. 3 písm. a) Zákona o štátnej službe. 35. Z vyššie uvedených záverov odvolacieho súdu je tak zrejmá nedôvodnosť žaloby žalobcu na priznanie nároku na 3-mesačné odstupné podľa Kolektívnej zmluvy na rok 2016; na uvedenom základe odvolací súd rozsudok v napadnutej vyhovujúcej časti z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 388 C.s.p. zmenil a žalobu zamietol. Vychádzal pritom v celom rozsahu zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, ktorým je viazaný (§ 383 C.s.p.) a ktorý po právnej stránke posúdil inak a preto nemusel opakovať, príp. dopĺňať dokazovanie. 36. O nároku na náhradu trov konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, ods. 2 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému priznal proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie a na odvolacom súde, nakoľko zamietnutím žaloby v celom rozsahu mal vo vzťahu k predmetu sporu (žalobou uplatnený petit) plný úspech. 37. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).