Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 16CoPr/9/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212231301 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Majerský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1212231301.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Majerského a sudcov JUDr. Ing. Maria Dubaňa a JUDr. Ivany Štiftovej, v spore žalobcu: O. T.. O. Z., V.., nar. XX.X.XXXX, C. X, K. zastúpeného Advokátskou kanceláriou Ivan Syrový, s.r.o., Kadnárova 83, Bratislava, IČO: 47 232 765, proti žalovanému: Národné poľnohospodárske a potravinárske centrum, Hlohovecká 2, Lužianky, IČO: 42 337 402, zastúpenému REKEN & PARTNERS Law Firm s. r. o., Tichá 45, Bratislava, IČO: 36 783 188, pre porušovanie zásady rovnakého zaobchádzania a opakovanú diskrimináciu, na odvolanie žalobcu a odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 50Cpr/5/2012-570, zo dňa 28.2.2018, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej a zamietajúcej časti potvrdzuje. II. Výrok o náhrade trov konania mení tak, že žalovanému priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 40 %. III. Žiadnej zo strán nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu X.XXX,XX eura spolu s úrokmi z omeškania ročne vo výške 8,75 % z istiny 400,60 eura od 1.11.2012 do zaplatenia, 8,75 % z istiny 400,60 eura od 1.12.2012 do zaplatenia, 8,75 % z istiny 400,60 eura od 1.1.2013 do zaplatenia, 9,75 % z istiny 400,60 eura od 1.2.2013 do zaplatenia, 9,75 % z istiny 400,60 eura od 1.3.2013 do zaplatenia, 9,75 % z istiny 433,60 eura od 1.4.2013 do zaplatenia, 9,5 % z istiny 423,42 eura od 1.6.2013 do zaplatenia, 9,5 % z istiny 573,42 eura od 1.7.2013 do zaplatenia, 9,5 % z istiny 573,42 eura 1.8.2013 do zaplatenia, 9,5 % z istiny 733,60 eura od 1.9.2013 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku; vo zvyšku žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 70 % s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím, po právoplatnosti rozsudku. 2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou podanou na súde 19.11.2012 domáhal od pôvodne žalovaného Výskumného ústavu potravinárskeho, Priemyselná 4, Bratislava, IČO: 00 167 240, zaplatenia nemajetkovej ujmy XX.XXX eur a majetkovej ujmy X.XXX,XX eura, titulom porušovania zásady rovnakého zaobchádzania; v znení poslednej zmeny petitu podľa návrhu č. 1 uvedeného v podaní žalobcu doručenom súdu 24.2.2017, ktorú pripustil na pojednávaní 26.4.2017, sa žalobca domáhal, aby bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi za spôsobenie majetkovej ujmy v období od 1.9.2012 do 31.7.2013 sumu X.XXX,XX eura spolu s úrokmi z omeškania ročne vo výške 8,75 % z istiny 400,60 eura od 1.11.2012 do zaplatenia, vo výške 8,75 % z istiny 400,60 eura od 1.12.2012 do zaplatenia, vo výške 8,75 % z istiny 400,60 eura od 1.1.2013 do zaplatenia, vo výške 9,75 % z istiny 400,60 eura od 1.2.2013 do zaplatenia, vo výške 9,75 % z istiny 400,60 eura od 1.3.2013 do zaplatenia, vo výške 9,75 % z istiny 433,60 eura od 1.4.2013 do zaplatenia, vo výške 9,5 % z istiny 423,42 eura od 1.6.2013 do zaplatenia, vo výške 9,5 % z istiny 573,42 eura od 1.7.2013 do zaplatenia, vo výške 9,5 % z istiny 573,42 eura od 1.8.2013 do zaplatenia, vo výške 9,5 % z istiny X.XXX,XX eura od 1.9.2013 do zaplatenia, a zároveň žiadal, aby bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu XX.XXX eur. 3. Súd prvej inštancie skonštatoval, že uznesením č.k. 50Cpr/5/2012, zo dňa 7.3.2014, pripustil, aby pôvodný žalovaný Výskumný ústav potravinársky z konania vystúpil, a na jeho miesto vstúpil Národné poľnohospodárske a potravinárske centrum, Hlohovecká 2, Lužianky, IČO: 42337402. 4. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C.s.p.) súd prvej inštancie mal vo vzťahu k skutkovému stavu za preukázané, že žalobca u žalovaného v žalovanom období, t.j. od roku 2012 do 1.3.2013, vykonával funkciu námestníka pre vedu a výskum, a to na základe pracovnej zmluvy a pracovnej náplne vrátane jej dodatkov, pričom v rámci plnenia úloh vytvoril koncepčne projekt R. a pôsobil aj ako koordinátor tohto projektu. Mal za nesporné, že žalobca bol dočasne poverený riadením ústavu, pričom dňa 30.8.2012 prevzal dekrét, ktorým bol odvolaný z funkcie štatutárneho zástupcu žalovaného a novým štatutárnym zástupcom sa stal na základe výberového konania jeho spolupracovník, predtým jemu podriadený zamestnanec O. A., ktorého žalobca osobne poznal a tykali si. Súd prvej inštancie ďalej zistil, že žalobca bol odmeňovaný ako zamestnanec podľa zákona č. 553/2003 Z.z., a prislúchal mu plat podľa zaradenia vo výške X.XXX eur v súlade s nariadením vlády SR č. 578/2009 Z.z. Ustálil, že odborné práce na projekte R. X boli odmeňované na základe osobitnej dohody žalovaného a Agentúry školstva, vedy, výskumu a športu SR pre štrukturálne fondy EÚ (ďalej ako „Agentúra“), podľa ktorej bola určená pevná zložka platu. Podotkol, že žalovaný žalobcovi rozsah prác na tomto projekte určil v dodatku č. 2 k pracovnej náplni, podľa ktorej mal žalobca vykonávať činnosti súvisiace s riešením projektu R. X od 1.4.2010 do 31.3.2013. 5. Na ozrejmenie právnej stránky diskriminácie súd prvej inštancie uviedol, že základnými právnymi dokumentmi, ktoré v Slovenskej republike zakazujú diskrimináciu sú Ústava SR, Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd a antidiskriminačný zákon, pričom zákaz diskriminácie sa čiastkovo nachádza aj v iných zákonoch a právnych predpisoch SR, vždy vo vzťahu k problematike, ktorú upravujú. Objasnil, že zákaz diskriminácie v pracovnoprávnych vzťahoch upravuje Zákonník práce v rámci § 13; pracovnou diskrimináciou sa rozumie správanie sa k ľuďom nevhodným spôsobom na základe ich charakteristík, ktoré nesúvisia s ich odbornou spôsobilosťou a požiadavkami daného zamestnania. 6. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na argumentáciu žalobcu v prejednávanom spore, v zmysle ktorej žalobca po prevzatí odvolacieho dekrétu odcestoval do zahraničia na dovolenku, kde sa dozvedel, že nový štatutárny zástupca O. A. mu chce uložiť kárne opatrenie za neodovzdanie funkcie, že vymenoval kontrolnú komisiu, ktorá kontrolovala dokumentáciu služobného motorového vozidla a chcel podať na žalobcu trestné oznámenie za zneužívanie služobného vozidla. Súd prvej inštancie podotkol, že tieto kroky žalovaného žalobca označil za konanie v rozpore s dobrými mravmi, a v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, pretože žiadne porušenie predpisov zo strany žalobcu v rámci kontroly preukázané nebolo a ostatní zamestnanci kontrolovaní neboli. Skonštatoval, že žalobca bol názoru, že nebol dôvod ho odvolať z projektu, ktorý už bol na 84 % hotový. Objasnil, že žalobca mal takýto postup žalovaného za protiprávny aj z toho dôvodu, že mal so žalovaným uzatvorený dodatok k pracovnej zmluve, ktorým bol určený ako koordinátor projektu R., a žalovaný nepostupoval v súlade so Zákonníkom práce, keď tento dodatok k pracovnej náplni jednostranne zrušil. 7. Súd prvej inštancie pripomenul, že žalovaný v rámci svojej procesnej obrany uvádzal, že disponoval právomocou odvolať žalobcu ako svojho zamestnanca z dotknutého projektu, a keďže bol projekt skoro hotový, aj ho odvolal, s úmyslom zapojiť ho do iného projektu M., ktorý sa rozbiehal. Skonštatoval, že žalovaný taktiež tvrdil, že v praxi bola výmena koordinátorov projektov bežná, čo dokladoval tým, že sám žalobca aktualizoval personálnu maticu projektu 9.7.2012, keď namiesto O. A. určil nového riešiteľa E. C.. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti zhrnul výpovede svedkov; O. A. vypovedal, že žalobca na iný projekt napokon zaradený nebol z dôvodu jeho správania (po odvolaní z funkcie štatutárneho orgánu žalovaného robil obštrukcie, neodovzdal agendu). J. R. uviedla, že s odvolaním žalobcu z projektu R. X nesúhlasila, pretože projekt riadil bezchybne a s nasadením. Podľa svedka O. Z. bolo divné, že bol žalobca odvolaný z projektu, pretože pracuje v Agentúre pre vedu a výskum a nenastal prípad, že by bol koordinátor z projektu odvolaný. Z výsluchu C. Z. súd prvej inštancie zistil, že zmenu personálnej matice si vie predstaviť, ak sú na to dôležité dôvody, napr. ak sa vedie dobre projekt a je predpoklad, že odvolaný bude viesť dobre aj iný projekt. A. R. A. vypovedala, že za jej pôsobenia u žalovaného do roku 2010 bola pri vyhodnocovaní projektu R. 1, a v tomto projekte bolo možné meniť personálnu maticu. B. H. uviedol, že ak Agentúra schválila personálnu maticu R. X, tak postup žalovaného bol dodržaný. 8. Na základe zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie uzavrel, že postup žalovaného pri odvolaní žalobcu z projektu R. X bol dovolený a prípustný, pretože rozhodnutie o zmene personálnej matice v projekte spadá do výlučnej kompetencie žalovaného. Pokiaľ ide o zrušenie dodatku č. 2 k pracovnej náplni žalobcu, dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalovaný ani v tomto prípade nepostupoval v rozpore so zákonom. Dôvodil, že zamestnávateľ nie je povinný uzatvárať so zamestnancom pracovnú náplň písomne, t.j. nemusí od zamestnanca žiadať súhlas s pracovnou náplňou. Objasnil, že nepodpísanie pracovnej náplne nemá právny význam; aj keď zamestnanec nesúhlasí s pracovnou náplňou, je povinný plniť pracovné úlohy na jej základe. Dodal, že zamestnanec nie je povinný realizovať obsah pracovnej náplne len za predpokladu, že prekračuje rámec druhu práce dohodnutého v pracovnej zmluve. V tejto súvislosti ďalej poznamenal, že z predloženej pracovnej zmluvy uzavretej so žalobcom vyplýva, že žalobca vo funkcii námestníka pre vedu a výskum vykonával práce určené pre riadiacich pracovníkov, a to podľa interného predpisu žalovaného - Organizačného poriadku, pričom žalobca so žalovaným uzatvoril k pracovnej zmluve aj písomnú dohodu o pracovnej náplni; z bodu 8 tejto pracovnej náplne vyplýva, že dohodnutý obsah pracovnej náplne možno meniť. Uzavrel, že vypracovaný dodatok č. 2 k pracovnej náplni je nutné považovať i z tohto pohľadu za jednostranný právny úkon, ktorý zobral žalobca len na vedomie. 9. Súd prvej inštancie ďalej vyslovil názor, že aj keď žalovaný pri odvolaní žalobcu z dotknutého projektu síce nepostupoval v rozpore so zákonom, nepreukázal, že existoval objektívny dôvod na takéto odvolanie, t.j. napr. nedostatočný výkon žalobcu, zdravotný stav a pod. Podotkol, že uvedený záver vyplynul aj z výsluchu svedkov O. Z., či J. R.. Na základe výpovedí C. Z. a A. R. A. ustálil, že v praxi dochádzalo k výmene riešiteľov a k zmene personálnej matice, avšak tak ako vypovedali J. R. a O. Z., takáto prax nebola zaužívaná. Poukázal na to, že v tomto prípade išlo o neštandardný postup žalovaného z dôvodu, že sa jednalo o výmenu koordinátora projektu a nie riešiteľa projektu. Na základe všetkých okolností prejednávaného sporu tak dospel k záveru, že žalovaný, resp. štatutárny zástupca žalovaného O. A., konal pri odvolaní žalobcu z projektu R. X v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 13 ods. 3 Zákonníka práce, s cieľom poškodiť žalobcu; uvedené vyplynulo aj z toho, že žalovaný žalobcu na ďalší projekt nezaradil, hoci mal vedomosť o tom, že žalobca riadil projekt R. X bezchybne. Súd prvej inštancie ozrejmil, že takýto postup žalovaného však nemožno ponímať ako diskriminačné konanie, lebo konanie žalovaného nenapĺňa ani jednu z foriem diskriminácie, tak ako to vyžaduje každá z týchto foriem, a keď nepriaznivé zaobchádzanie môže byť pri určovaní diskriminácie relevantné, len ak zaobchádzanie je nepriaznivé v porovnaní s niekým v podobnej situácii; z tohto dôvodu je potrebný „komparátor“, t.j. osoba, ktorá je vo vecne podobnej situácii, pričom hlavný rozdiel medzi obomi osobami je „chránený dôvod“. 10. Súd prvej inštancie osobitne upriamil pozornosť na jednotlivé tvrdenia žalobcu, z ktorých tento vyvodzoval v prejednávanom spore nerovnaké zaobchádzanie. 10.1. Pokiaľ sa jedná o tvrdenie žalobcu, že došlo zo strany žalovaného k zavádzaniu Agentúry, súd prvej inštancie uviedol, že z výpovede štatutárneho zástupcu žalovaného možno vyvodiť, že mal úmysel žalobcu zaradiť na iný projekt, čo neskôr neurobil z dôvodu obštrukcií žalobcu. Podotkol, že ani samotná Agentúra nespochybnila postup žalovaného pri zmene koordinátora, a preto súd prvej inštancie nemohol prisvedčiť tvrdeniu žalobcu o zavádzaní Agentúry zo strany žalovaného vo vzťahu k dotknutému projektu. V tejto súvislosti však zároveň na druhej strane poukázal na to, že po odvolaní žalobcu z funkcie štatutárneho orgánu žalovaného a po jeho odvolaní z projektu R. 2, boli vzťahy medzi žalobcom a štatutárnym zástupcom žalovaného viac vyhrotené, o čom svedčia prebiehajúce kontroly dodržiavania pracovnoprávnych predpisov zo strany žalovaného, následné znižovanie osobného príplatku priznaného žalobcovi, ale vyplynulo to aj z listu žalobcu zaslaného emailom ministrovi dňa 10.9.2012, podľa ktorého žalobca označil štatutárneho zástupcu žalovaného za „podrazáka a hajzla“. 10.2. Vo vzťahu k argumentácii žalobcu o neoprávnenom znížení osobného príplatku bez návrhu nadriadeného a bez prerokovania v mzdovej komisii, súd prvej inštancie ustálil, že žalovaný 21.9.2012 písomným platovým dekrétom oznámil žalobcovi zníženie funkčného platu so spätnou účinnosťou od 1.9.2012 a znížil mu osobný príplatok z XXX eur na XXX eur. Mal za preukázané, že k ďalšiemu zníženiu osobného príplatku žalobcu od 1.5.2013 na 0 eur došlo na základe zápisu mzdovej komisie z 2.5.2013 s odôvodnením, že po vykonanej kontrole prevádzky služobných vozidiel v období od 8.2.2012 do 27.2.2012 došlo zo strany žalobcu k viacerým pochybeniam. Na ozrejmenie právnej stránky nároku na osobný príplatok súd prvej inštancie uviedol, že tento je nenárokovou zložkou funkčného platu zamestnanca, účelom ktorej je oceniť mimoriadne osobné schopnosti, kvalitné dosahovanie pracovných výsledkov a výkon práce nad rámec pracovných povinností. Objasnil, že ak zamestnávateľ dodrží všetky zákonom stanovené podmienky pri odobratí osobného príplatku zamestnancovi, pričom mu písomne oznámi novú výšku a zloženie funkčného platu, postupuje v súlade so zákonom. Pokiaľ sa jedná o tvrdenie žalobcu, že žalovaný mal pri priznávaní osobného príplatku prihliadať na kritériá nazvané ako „Vyhodnotenie vedeckovýskumnej a realizačnej činnosti vedeckovýskumného pracovníka VUP“, súd prvej inštancie podčiarkol, že žalovaný mohol v danom prípade osobný príplatok upravovať aj s ohľadom na iné hodnotiace kritériá pri dosahovaní pracovných výsledkov, ako napr. flexibilita, prítomnosť, resp. neprítomnosť v práci a pod., čo býva v praxi bežné a je na zamestnávateľovi, aby zníženie osobného ohodnotenia zamestnancovi zdôvodnil. Na uvedenom základe súd prvej inštancie uzavrel, že postup žalovaného pri znížení osobného príplatku bez prerokovania v mzdovej komisii, t.j. z XXX eur na XXX eur je porušením interného predpisu Organizačného poriadku, pričom postup žalovaného, keď priamo štatutárny zástupca rozhodol o osobnom príplatku žalobcu, nie je porušením interného predpisu, pretože by bolo nelogické, aby návrh na osobné ohodnotenie námestníka žalovaného dával minister, ktorý jeho prácu nevie ohodnotiť, pretože táto funkcia námestníka nie je v jeho priamej podriadenosti. Ďalej súd prvej inštancie skonštatoval, že nad rámec uvedeného prihliadol aj na skutočnosť, že k zníženiu osobného príplatku žalobcu došlo 21.9.2012, t.j. po tom, ako žalobca podal sťažnosť nadriadenému orgánu (dňa 18.9.2012), a dospel k záveru, že takéto konanie žalovaného možno vyhodnotiť ako rozpor s dobrými mravmi. Dodal, že ak došlo k zníženiu osobného príplatku žalobcu od 1.9.2012 bez prerokovania v mzdovej komisii a odôvodnenia, mal túto skutočnosť zamestnávateľ so žalobcom minimálne prerokovať; pretože tak žalovaný neurobil, jeho postup možno vyhodnotiť len tak, že štatutárny zástupca žalovaného konal úmyselne a svojvoľne, keď nepostupoval podľa interného predpisu; navyše v konaní žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal, že takto postupoval aj pri znižovaní platu u iných zamestnancov, čiže konal účelovo len voči žalobcovi. 10.3. V nadväznosti na tvrdenia žalobcu o diskriminácii z dôvodu, že mu žalovaný zakázal komunikovať s médiami, súd prvej inštancie vyslovil názor, že sa nejednalo o diskriminačné konanie, pretože chýba dôvod diskriminácie, a takéto konanie nemožno ponímať ani ako porušenie dobrých mravov, nakoľko sa jednalo o konanie primerané danej situácii. V tejto súvislosti objasnil, že pri hodnotení váhy dôkazného bremena (tvrdenia o vyhrážaní sa) oboch strán sporu, stoja totiž rovnocenne popri sebe tvrdenia žalobcu ako aj žalovaného. S poukazom aj na list adresovaný ministrovi dňa 10.9.2012, sa súd prvej inštancie priklonil k tvrdeniu žalovaného, že tu vyhrážky zo strany žalobcu reálne mohli existovať, a teda bolo v záujme žalovaného korigovať prípadnú negatívnu publicitu najmä v situácii, keď žalobca pravidelne komunikoval s médiami, čo sám potvrdil. 10.4. S poukazom na tvrdenie žalobcu o zákaze ukladania úloh podriadeným, ktorý mu mal byť uložený zo strany žalovaného, súd prvej inštancie uviedol, že z obsahu emailu z 25.9.2012, na ktorý sa žalobca v tejto súvislosti odvolával, nemal za preukázané, že štatutárny zástupca žalovaného dal žalobcovi konkrétny zákaz prideľovať úlohy podriadeným. 10.5. K posúdeniu tvrdenia žalobcu, že žalovaný postupoval diskriminačne a porušoval pracovné predpisy pri určovaní kto bude zastupovať štatutárny orgán žalovaného v čase jeho neprítomnosti, súd prvej inštancie skonštatoval, že pokyn z 19.10.2012 sa vzťahoval len na zastúpenie na dva dni, a nebol v ňom uvedený dôvod. Z uvedených dôvodov sa teda nejedná o diskrimináciu, a v prípade ak žalovaný určil, že v čase neprítomnosti jeho štatutárneho zástupcu ho bude zastupovať iný ním priamo riadený zamestnanec (t.j. nie žalobca, ktorý bol námestníkom žalovaného) na určitý krátky čas, neporušil tým vnútorný poriadok žalovaného, nakoľko to bolo plne v jeho kompetencii. 10.6. V nadväznosti na žalobcom namietaný rozdielny prístup pri opúšťaní pracoviska dal súd prvej inštancie do pozornosti dokazovanie vykonané v spore vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 17Cpr/10/2012 a podotkol, že z výpovede štatutárneho zástupcu žalovaného mal za ustálené, že žalobca nedodržiaval zvyk pri opúšťaní pracoviska, t.j. zaznamenávanie odchodov na sekretariáte, za čo mu bolo napr. pri nedovolenom vzďaľovaní sa do K. udelené písomné pokarhanie. Ďalej súd prvej inštancie poukázal na výsluch N. Y., ktorá uviedla, že nový riaditeľ O. A. ostatných pracovníkov pri dochádzke nekontroloval, osobitne však začal kontrolovať žalobcu, a to tak, že sledoval, či žalobca potvrdil príchod do zamestnania, aký dlhy čas bol na obede, či má odpracovaných 5 hodín; riaditeľ jej taktiež povedal, že by bolo dobré, aby žalobca odišiel. Z písomného vyjadrenia zamestnanca žalovaného Z. K. pracujúceho na pozícii správca IKT vyplynulo, že žalovaný má na evidenciu dochádzky zavedený informačný systém, pričom štatutárny zástupca má prístup k dochádzke všetkých zamestnancov bez možnosti čokoľvek meniť, či upravovať. Súd prvej inštancie skonštatoval, že vzhľadom to, že štatutárny zástupca žalovaného uviedol, že kontrolu dochádzky vykonával cez tento systém u všetkých zamestnancov, možno výpoveď svedkyne N. Y. vyhodnotiť ako nepresvedčivú a neobjektívnu najmä z dôvodu, že svedkyňa ukončila pracovný pomer u žalovaného neštandardne (nedostavila sa vôbec do práce a neodovzdala veci) kvôli oznámeniu, že jej môže byť znížený plat a kvôli tomu, že štatutárny zástupca žalovaného ju kritizoval. Súd prvej inštancie vyslovil názor, že v dôsledku toho, že žalobca nedodržoval právne predpisy pri opúšťaní pracoviska (s poukazom na sporné opúšťanie pracoviska žalobcom pri služobných cestách napr. dňa 20.9.2012), nemohlo dôjsť k porušeniu rovnakého prístupu žalovaného pri kontrole dochádzky osobitne u žalobcu, preto sledovanosť žalobcu je odôvodnená práve nedovoleným konaním žalobcu pri opúšťaní pracoviska. 10.7. Na vyššie uvedenom základe dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobca nebol zo strany žalovaného diskriminovaný v zmysle antidiskriminačného zákona, pretože diskriminácia vyžaduje porušenie dodržania zásady rovnakého zaobchádzania z dôvodov príslušnosti diskriminovaného k určitej zákonom stanovenej skupine (napr. viera, rasa, národnosť atď.), pričom diskrimináciou v pracovnom práve treba rozumieť akékoľvek rozlišovanie, vylúčenie alebo uprednostňovanie založené na diskriminačných znakoch, ktorých cieľom je ohroziť alebo úplne znemožniť rovnaké možnosti zamestnancov, alebo rovnaké zaobchádzanie s nimi v pracovnoprávnych vzťahoch a diskriminácia primárne spočíva v tom, že diskriminovaný zamestnanec je nositeľom určitého znaku; ak je zamestnanec prenasledovaný z iného dôvodu, nemôže ísť o diskrimináciu, ale môže ísť o šikanovanie. 11. Na ozrejmenie právnej stránky šikanovania súd prvej inštancie uviedol, že v zmysle Zákonníka práce možno považovať šikanovanie za špecifický druh zneužitia práva, pričom zákaz zneužitia práva je v Zákonníku práce zakotvený v Článku 2 Základných zásad, v zmysle ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. Zdôraznil, že Zákonník práce expressis verbis nepostihuje právne úkony, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi, neplatnosťou. Podčiarkol, že pod pojmom šikanovanie treba rozumieť psychické prenasledovanie alebo intrigovanie, ktoré sa vyznačuje systematickosťou, a ktoré sa prejavuje najmä verbálnymi a psychickými útokmi; šikanovanie často obsahuje využívanie a zneužívanie moci, pri ktorom majú šikovaní problémy pri bránení sa voči takémuto správaniu. S poukazom na § 11 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z.z. ďalej objasnil, že v prípade šikanovania je žalovaný povinný preukázať, že k šikanovaniu nedošlo, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k šikanovaniu (porušenia zákazu zneužitia práva) došlo, t.j. uplatní sa inštitút obráteného dôkazného bremena. Podotkol, že pri šikanovaní sa zamestnanec môže domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a v prípade nevyvrátenej šikany mu táto náhrada v primeranej výške aj prináleží. 11.1. Súd prvej inštancie poznamenal, že v prejednávanom spore mal za preukázané, že žalovaný odvolal žalobcu z projektu R. X listom z 6.9.2012 svojvoľne a s úmyslom odňať mu projekt, na ktorom mu záležalo, a ktorý ako koordinátor úspešne viedol, ktorý ideovo vymyslel, a ktorým zabezpečil pre žalovaného majetkový prínos. Vyslovil názor, že takýto svojvoľný postup žalovaného je v rozpore s dobrými mravmi, keď k tomuto postupu je možné priradiť aj svojvoľné znižovanie osobného príplatku žalobcu spätne k 1.9.2012, ako aj klamlivé tvrdenie žalovaného, že po odvolaní žalobcu z projektu R. 2 bude tento zaradený na iný projekt. Ustálil, že šikanózny prístup štatutárneho zástupcu žalovaného k žalobcovi trval intenzívne od septembra 2012 až do mája 2013, pričom z vykonaného dokazovania zistil pravidelnosť a intenzitu zásahov žalovaného do práv žalobcu, hoci nie všetky úkony žalovaného proti žalobcovi bolo možné vyhodnotiť ako nedôvodné a v rozpore s dobrými mravmi. V tejto súvislosti ďalej zdôraznil, že jeden z nárokov zamestnanca pri šikane je aj nárok na náhradu škody, t.j. majetkovej ujmy, ktorý však nemožno kumulovať ani zamieňať s náhradou nemajetkovej ujmy v peniazoch. 12. Vo vzťahu k posúdeniu žalobcom uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie podotkol, že v súvislosti so šikanovaním zamestnanca možno požadovať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, avšak pocity nemôžu byť pri hodnotení ujmy rozhodujúce, a teda poškodenie dôstojnosti nemožno spájať len so subjektívnym pocitom, ale je potrebné ho vnímať aj objektívne, akoby intenzitu nepriaznivého následku šikany pociťovala každá osoba v obdobnej pozícii. Ozrejmil, že výška náhrady nemajetkovej ujmy je pojem abstraktný a priznanie takejto náhrady je viac otázkou vnútorného presvedčenia súdu ako otázkou vymenovania konkrétnych materiálnych dôvodov. Poznamenal, že priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je jedinou a samostatnou možnosťou, ktorú šikanovaný zamestnanec na ochranu svojich práv má, ale je iba jednou z možností. Zdôraznil, že náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch možno priznať iba vtedy, ak by sa iné možnosti nápravy za šikanu a možnosti uspokojenia šikanovaného zamestnanca nejavili ako postačujúce, a ak by šikanovaním utrpela šikanovaná osoba inú ujmu (morálnu, zníženie dôstojnosti, zníženie vážnosti v spoločnosti a pod.), ktorú nemožno reparovať inými zákonom predpokladanými spôsobmi, t.j. napr. návratom do pôvodného stavu, odstránením závadného stavu, ospravedlnením a pod. V prejednávanej veci súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobca v konaní žiadnym relevantným dôkazom nepreukázal, že došlo k zníženiu jeho vážnosti a dôstojnosti či už v pracovnom kolektíve, v osobnom živote, alebo aj vo vedeckej komunite; len tvrdenie v rovine subjektívneho pocitu bez predloženia dôkazu totiž nie je dostatočné. Dodal, že šikanovanie je špecifickým druhom zneužitia práva a nie každý prejav zlomyseľnosti na pracovisku možno označiť za šikanovanie, najmä ak netrvá dlhší čas v časove neprerušovanom slede a opakovane, t.j. minimálne 6 mesiacov a minimálne raz týždenne. Na uvedenom základe súd prvej inštancie vyslovil názor, že preukázané konanie žalovaného v takto určenom období nedosahovalo dostatočnú intenzitu zásahov na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy. 13. Pokiaľ sa jedná o náhradu majetkovej ujmy, ktorú si žalobca uplatnil ako náhradu škody vzniknutú tým, že odvolaním z projektu došlo k zníženiu jeho funkčného platu, súd prvej inštancie podotkol, že na odmeňovanie žalobcu sa vzťahuje § 27 ods. 4 zákona č. 553/2003 Z.z., o čom svedčí okrem iného aj čestné vyhlásenie zamestnávateľa zo dňa 14.10.2009 doručované Agentúre za účelom stanovenia hodinovej sadzby a výšky mesačného platu zamestnancov žalovaného počas celej doby, ak budú sa podieľať na projekte R. 2. Skonštatoval, že žalobca má titulom náhrady majetkovej ujmy nárok na sumu X.XXX,XX eura, počítanú ako rozdiel medzi skutočným platom a funkčným platom, ktorý by mu prináležal pri riešení projektu R. 2, t.j. platom vo výške X.XXX,XX eura a to za obdobie od septembra 2012 až do marca 2013, pričom za obdobie od marca 2013 do júna 2013 je náhradu škody nutné počítať ako rozdiel skutočného platu a funkčného platu X.XXX,XX eura, ktorý mu prislúchal v danom období trvania prekážok v práci na strane zamestnávateľa. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poznamenal, že neobstojí tvrdenie žalovaného, že žalobcovi neprislúcha rozdiel platu za ďalšie mesiace počnúc mesiacom marec 2013, keďže sa do práce žalobca nedostavoval a sám si vyhlásil prekážku v práci; žalovaný totiž žiadnym spôsobom nepreukázal, že funkcia námestníka pre vedu a výskum bola explicitne viazaná na ustanovenie žalobcu ako koordinátora projektu. Zároveň upriamil pozornosť na skutočnosť, že ak aj nastali u žalobcu dôvody neprítomnosti v práci pre prekážky na strane zamestnávateľa, nič by nebránilo žalobcovi vykonávať práce v súvislosti s projektom R. 2, pretože tieto práce boli vykonávané paralelne. Dodal, že žalobca nebol povinný dostavovať sa na pracovisko ku dňu 1.3.2013, keďže jeho pozícia zanikla, pričom v konaní nebolo sporované, že žalobca novú pracovnú pozíciu neprijal, takže tu bol dôvod mu uhrádzať plat podľa § 29 zákona č. 553/2003 Z. z. vo výške funkčného platu, t.j. X.XXX,XX eura. 14. Na uvedenom základe súd prvej inštancie podľa Čl. 2, Čl. 9, § 9 ods. 3, § 13 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, ods. 5, § 43 ods. 1, § 54, § 129 ods. 1, § 142 ods. 3 Zákonníka práce, § 2 ods. 1, ods. 2, § 11 ods. 1, ods. 2 zákona č. 365/2004 Z.z., § 4, § 27 ods. 1, ods. 2, ods. 4, § 29 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4 zákona č. 553/2003 Z.z., § 1 nariadenia vlády SR č. 578/2009 Z.z., § 100 ods. 1, § 106 ods. 1, ods. 2, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., priznal žalobcovi X.XXX,XX eura titulom náhrady majetkovej ujmy; v zostávajúcej časti žaloby, t.j. o zaplatenie prevyšujúcej časti náhrady majetkovej ujmy a o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy, žalobu zamietol. 15. V súvislosti s posúdením námietky premlčania, ktorú vzniesol žalovaný, súd prvej inštancie ozrejmil, že právo na náhradu mzdy sa stáva vymáhateľným právom splatnosťou, a od tohto okamihu začína plynúť premlčacia lehota. Skonštatoval, že vzhľadom na to, že žalobca si uplatnil zmeny žaloby v priebehu konania jej rozšírením, ktoré boli doručené súdu 18.6.2015 a 27.2.2017 (správne 18.6.2015 a 24.2.2017, pozn. odvolacieho súdu), posúdil uplatnené nároky žalobcu podľa § 129 ods. 1 Zákonníka práce; pokiaľ je mzda splatná pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ak sa v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nedohodlo inak, premlčujú sa potom jednotlivé náhrady mzdy za ten ktorý mesiac podľa toho, kedy u nich nastala splatnosť. Na uvedenom základe dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobca si uplatnil nárok na náhradu škody včas, pretože si doplatenie mzdy ako vzniknutú škodu uplatnil 19.11.2012 vo výške X.XXX,XX eura (za XX mesiacov vo výške XXX,XX eura mesačne). Pokiaľ ide o úroky z omeškania podotkol, že na tieto sa vzťahuje § 101 Občianskeho zákonníka, t.j. platí trojročná premlčacia lehota, ktorá začala plynúť dňom prvej oneskorenej splátky, t.j. dňom 1.11.2012 a uplynula by dňom 1.11.2015; žalobca si úroky z omeškania uplatnil dňa 18.6.2015, a teda v lehote. Dodal, že z uvedeného dôvodu k priznanej majetkovej ujme, teda istine, priznal žalobcovi aj príslušné úroky z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., počítajúc odo dňa omeškania, do ktorého sa dostal žalovaný prvým dňom nasledujúcim po splatnosti mzdy s poukazom na § 129 ods. 1 Zákonníka práce. 16. Súd prvej inštancie ďalej skonštatoval, že pokiaľ ide o nárok žalobcu na úhradu doplatku platu za odstupné vyplatené v mesiaci júl 2013, v tejto časti žalobe nevyhovel z dôvodu, že tento nárok vo výške X.XXX,XX eura je po odpočítaní včas uplatneného doplatku mzdy za mesiac jún 2013, premlčaný. Objasnil, že žaloba na doplatenie platu - odstupného bola doručená súdu 24.2.2017 a trojročná lehota na uplatnenie tohto nároku tak uplynula dňa 1.9.2016. Dodal, že v zostávajúcej časti uplatneného nároku žalobcu na náhradu majetkovej ujmy (X.XXX,XX eura) žalobu ako nedôvodnú zamietol. 17. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 C.s.p., a keďže bol žalovaný v konaní úspešný vo väčšej časti, ktorá pripadá na uplatňovaný žalobný nárok, priznal mu náhradu trov konania v rozsahu 70 %. 18. Proti zamietajúcej časti rozsudku (výrok II.) a proti výroku o trovách konania (výrok III.) podal odvolanie žalobca a žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti zmeniť a žalobe v znení jej zmeny pripustenej uznesením zo dňa 7.12.2015, vyhovieť. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) bola námietka, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a námietka nesprávneho právneho posúdenia veci. Nestotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie, že od 1.4.2013 mu patrila náhrada mzdy len vo výške X.XXX,XX eura, a bol názoru, že aj v období od 1.4.2013 do 31.7.2013 mal nárok na sumu zodpovedajúcu „projektovému“ platu, t.j. X.XXX,XX eura. Súdu prvej inštancie v tejto súvislosti vytýkal, že opomenul aplikovať § 29 ods. 2 zákona č. 553/2003 Z.z., podľa ktorého bol u žalovaného odmeňovaný. Mal za to, že zákonným podkladom na určenie výšky náhrady mzdy podľa zákona č. 553/2003 Z.z. bol funkčný plat priznaný za mesiac marec 2013, ktorého výšku určil súd prvej inštancie na X.XXX,XX eura a teda mu za obdobie prekážok v práci na strane zamestnávateľa, t.j. v období od 1.4.2013 do 31.7.2013 vznikol nárok na náhradu mzdy v tejto výške. 19. Žalobca upriamil pozornosť na výklad zákazu diskriminácie v zmysle uznesenia Najvyššieho súd SR vydaného pod sp. zn. 6 Cdo/449/2013 a argumentoval, že úmyslom zákonodarcu bolo dôvody zákazu diskriminácie v slovenskom právnom poriadku koncipovať široko nad rámec taxatívneho výpočtu uvedeného v Ústave SR, v Zákonníku práce a v zákone č. 365/2004 Z.z.; nemožno ich preto zužovať len na tie, ktoré sú výslovne vymenované, pričom iné postavenie diskriminovanej osoby môže spočívať v akejkoľvek situácii odlišnej v porovnaní so situáciou iných osôb, uplatňujúcich konkrétne práva. Poukázal na to, že dôvodom diskriminácie v pracovnoprávnych vzťahoch môže byť aj predchádzajúce upozornenie (podnet) zamestnanca na nedostatky v činnosti zamestnávateľa, resp. predchádzajúce domáhanie sa ochrany voči zamestnávateľovi na súde. 20. Žalobca sa domnieval, že súd prvej inštancie pochybil, keď dospel k záveru, že jednotlivými konaniami, ktoré v spore označil, nedošlo k jeho diskriminácii. 20.1. Bol názoru, že odňatím projektu R. 2 boli naplnené znaky diskriminácie podľa § 2a ods. 8 písm. a) zákona č. 365/2004 Z.z., pretože iným koordinátorom ich projekty odňaté neboli (napr. doc. Z., T.. V., T.. R.), a teda v porovnaní s týmito „komparátormi“ sa zaobchádzalo s jeho osobou menej priaznivo. Poznamenal, že žalovaný v tejto súvislosti neuniesol dôkazné bremeno, pretože nijako neodôvodnil, prečo neodňal koordináciu projektov aj inému/iným svojím zamestnancom - koordinátorom, ale postupoval tak len voči nemu. Skonštatoval, že písomnú dohodu o koordinácii projektu R. X uzatvorenú medzi ním a žalovaným nebolo možné zo strany žalovaného jednostranne zrušiť a to s poukazom na ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej, ak dôjde k zmene pôvodnej pracovnej zmluvy v časti druhu práce v rozsahu presne dohodnutých pracovných činností, ktoré patria medzi základné náležitosti pracovnej zmluvy, je vylúčené, aby bol tento dvojstranný právny úkon zmenený, alebo dokonca označený za ukončený, listom zamestnávateľa, alebo akýmkoľvek jednostranným pokynom vedúceho zamestnanca. 20.2. Žalobca v odvolaní namietal, že znížením jeho funkčného platu zo strany žalovaného, došlo k splneniu dvoch zákonných podmienok na vyhodnotenie tohto postupu ako diskriminačného a to v dôsledku toho, že podal dňa 20.1.2012 diskriminačnú žalobu v konaní vedenom pod sp. zn. 51Cpr/2/2012, zakladajúcu právny rámec pre diskrimináciu formou neoprávneného postihu, a zároveň podal dňa 18.9.2012 sťažnosť na žalovaného, zakladajúcu právny rámec pre priamu diskrimináciu charakterizovanú ako iné postavenie. 20.3. Žalobca poukázal na text listu z 17.9.2012, a mal za to, že na základe tohto dôkazu možno ustáliť, že žalovaný mu pod závažnou hrozbou straty zamestnania bezdôvodne bránil uplatňovať si práva garantované medzinárodnými záväzkami SR, Ústavou SR, zákonmi SR, a vnútornými predpismi žalovaného, ale iným svojim zamestnancom takto nebránil. Domnieval sa, že predmetným listom mu žalovaný dal absolútny zákaz vyjadrovať svoje myšlienky v médiách a účelom listu bola snaha o cenzúru jeho myšlienok. V tejto súvislosti dodal, že od tej doby uplynulo už 6 rokov a pokiaľ by mal záujem negatívne medializovať žalovaného, tak by to už dávno urobil, najmä v situácii, keď už nie je ani jeho zamestnancom. 20.4. Žalobca upriamil pozornosť na bod 137 odôvodnenia napadnutého rozsudku a uviedol, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu záveru, že pokynom tam uvedeným (t.j. emailom zo dňa 25.9.2012, pozn. odvolacieho súdu) nedošlo k diskriminácii žalobcu. V tejto súvislosti poukázal na výpoveď T. O., ktorou mal za preukázané, že žalovaný s ním (so žalobcom) pri zadávaní pracovných úloh zaobchádzal rozdielne v porovnaní s týmto svedkom v pozícii ekonomického námestníka, pretože svedkovi žalovaný nebránil v zadávaní pracovných pokynov jemu podriadeným zamestnancom, zatiaľ čo žalobcovi v tomto bránil. 20.5. Žalobca súdu prvej inštancie vyčítal, že nesprávne vyhodnotil pokyn (email) zo dňa 19.10.2012 vydaný štatutárnym zástupcom žalovaného, ktorým určil, že počas jeho neprítomnosti v dňoch 22.10. - 23.10.2012, ho zastupuje v plnom rozsahu T. O. a domnieval sa, že vydaním toho pokynu došlo k porušeniu vnútorného predpisu žalovaného a to konkrétne čl. 7 Organizačného poriadku, ako aj k porušeniu § 8 ods. 1 zákona č. 552/2003 Z.z. Uviedol, že pokiaľ mal štatutárny zástupca žalovaného výhrady k tomu, že ho v čase neprítomnosti mal zastupovať žalobca a to z akýchkoľvek dôvodov, bolo v jeho pôsobnosti operatívne zmeniť znenie Organizačného poriadku; pokiaľ však žalovaný túto zmenu nevykonal, potom bolo jeho povinnosťou strpieť zastupovanie štatutárneho zástupcu žalobcom. Dodal, že toto konanie žalovaného malo za následok zníženie jeho autority a vážnosti v očiach zamestnancov. 20.6. Žalobca považoval za potrebné zdôrazniť, že žalovaný v neprimeranej intenzite sledoval jeho pohyb a pobyt na pracovisku, čo potvrdila aj svedkyňa, bývalá personalistka žalovaného N. Y.; poznamenal, že žalovaný v konaní nepreukázal, že taký istý postup aplikoval aj na ostatných zamestnancov. 21. Žalobca ďalej súdu prvej inštancie vytýkal, že prihliadol na výpoveď Z. K., pričom mal za to, že táto výpoveď zhŕňala odpovede len na otázky, ktoré si žalovaný „objednal“ pre svoje účely, tak povediac „na mieru“ bez akejkoľvek možnosti položiť otázky z jeho (žalobcovej) strany; uvedené považoval za porušenie jeho práva na spravodlivý proces. Skonštatoval, že súd prihliadol aj na výpoveď O. A. z 8.2.2017, a to napriek tomu, že tento svedok sa najprv oboznámil s výpoveďou svedkyne N. Y. z 28.9.2016 a potom predstúpil (už druhýkrát) pred súd ako svedok s jediným cieľom zvrátiť tvrdenia tejto svedkyne účelovými a nepotvrdenými argumentmi. Dodal, že súd prvej inštancie citoval z rozsudku vydaného pod sp. zn. 17Cpr/10/2012, ktorý riešil uloženie porušenia pracovnej disciplíny, pričom tento rozsudok bol však uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. 14CoPr/15/2014, zo dňa 12.1.2016, zrušený. 22. Žalobca bol názoru, že antidiskriminačný zákon pojem „šikanovanie“ nepozná a preto nie je aplikovateľný na šikanu ako jednu z foriem nežiaducich pracovnoprávnych vzťahov. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že v prejednávanom spore sa jednalo o šikanózny postup žalovaného, a mal za to, že tento postup bol diskriminačný. Poukázal na vysokú mieru zavinenia, pretože žalovaný voči nemu uplatnil tvrdú represiu, ktorou doslova „rozpútal na pracovisku peklo“ a to v dlhodobom časovom horizonte a len preto, že si uplatňoval svoje zákonné práva. Na uvedenom základe sa domnieval, že má nárok na odškodnenie v reálnom čase a to formou náhrady nemajetkovej ujmy ako jediného možného spôsobu nápravy krivdy, ku ktorej došlo v rokoch 2012 - 2013. Podotkol, že nemajetková ujma totiž vzniká aj vtedy, keď dôjde zníženiu spoločenského uplatnenia, čo súd prvej inštancie opomenul a neskúmal. Uviedol, že konaním žalovaného došlo jednoznačne k zníženiu jeho spoločenského uplatnenia, pretože si vo svojom životopise nemôže uvádzať, že úspešne ukončil riešenie projektu R. 2, čo ovplyvňuje jeho ďalší profesionálny život, nakoľko agentúry poskytujúce zdroje na výskum tieto ukazovatele sledujú. Dodal, že priznaním náhrady majetkovej ujmy nedošlo k uspokojeniu jeho nárokov v nemajetkovej oblasti, lebo ide o dve rozdielne kategórie, ktoré nemožno ani spájať, ani zamieňať. Žalobca v odvolaní namietal aj priznanie trov konania, resp. trov právneho zastúpenia žalovanému, a to s poukazom na skutočnosť, že žalovaný disponuje zamestnancami s právnickým vzdelaním; v tejto súvislosti upriamil pozornosť na nález Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 78/03-29, zo dňa 9.9.2004, a rozhodnutia Najvyššieho súdu vydané pod sp. zn. 6 MCdo 9/2013 a sp. zn. 6 MCdo 5/2013. Žalobca nesúhlasil ani s výpočtom trov konania a mal za to, že nárok žalovaného mal byť určený na úrovni 40 %. 23. Proti vyhovujúcej časti rozsudku (výrok I.) a proti výroku o trovách konania (výrok III.) podal odvolanie žalovaný a žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti zmeniť a žalobu zamietnuť. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) bola námietka, že neboli splnené procesné podmienky konania, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a že nesprávne právne posúdil veci. Žalovaný sa domnieval, že v nadväznosti na § 42 ods. 3 prvá veta O.s.p. nebolo možné nedatované podanie žalobcu doručené súdu 19.11.2012, označené ako žaloba, považovať v zmysle § 79 ods. 1 O.s.p. za návrh na začatie konania ako taký, čo predstavuje nedostatok podmienky konania. Uviedol, že vzhľadom na to, že predmetné podanie nemožno považovať za žalobu, resp. návrh na začatie konania, tak potom prvým úkonom žalobcu v konaní bol prednes právneho zástupcu žalobcu na pojednávaní 24.9.2014, z ktorého jednoznačne vyplýva, že žalobca sa domáhal náhrady majetkovej a nemajetkovej ujmy len z titulu porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, t.j. výlučne z titulu údajného diskriminačného konania žalovaného; a keďže súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že žalobca u žalovaného diskriminovaný nebol, nemohol teda rozhodnúť o náhrade majetkovej ujmy z dôvodu konania v rozpore s dobrými mravmi, keďže takýto nárok si žalobca v konaní riadne neuplatnil. 24. Žalovaný upriamil pozornosť na písomnú výpoveď N. K. z 7.2.2018, ktorú predložil súdu prvej inštancie na pojednávaní 8.2.2017, pričom poznamenal, že v konaní navrhol výsluch uvedenej osoby, avšak súd prvej inštancie výsluch tejto svedkyne nepripustil a na jej písomnú výpoveď vôbec neprihliadol. V tejto súvislosti žalovaný považoval za potrebné zdôrazniť, že ona v písomnej výpovedi uviedla, že sa nedá úplne stotožniť s tým, že by žalovaný prenasledoval žalobcu v zmysle princípov zásad rovnakého zaobchádzania; skôr z obdobia, keď žalobca bol sám štatutárom žalovaného, najmä v rokoch 2011 - 2012, s najväčšou pravdepodobnosťou nerešpektoval v potrebnej miere zásady nediskriminačného konania a rovnakého zaobchádzania, napr. po odvolaní bývalej riaditeľky z funkcie štatutárneho orgánu, keď po nej bezprostredne po odvolaní prevzal funkciu a správal sa voči nej nad rámec dobrých mravov. 25. Žalovaný súdu prvej inštancie vytýkal, že na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, a to najmä vo veci odvolania žalobcu z projektu R. X s cieľom poškodiť ho a svojvoľne mu odňať projekt, na ktorom mu záležalo; domnieval sa, že uvedené z vykonaného dokazovania vôbec nevyplynulo; a mal za to, že v spore bolo naopak preukázané, že žalobca vo svojich tvrdeniach ohľadom odvolania z projektu R. X zavádzal, keďže zmeny v personálnych maticiach projektov sa vykonávajú výlučne na základe požiadaviek výskumnej organizácie, t.j. v tomto prípade žalovaného, pričom zmena v osobe koordinátora projektu zo žalobcu na inú osobu nepodliehala (na rozdiel od tvrdení žalobcu) žiadnemu súhlasu žalobcu, resp. odôvodňovaniu Agentúre; dodal, že zmena personálnej matice bola vždy podmienená len potrebami žalovaného a zaradením dostatočne kvalifikovanej osoby. Bol názoru, že už samotná táto skutočnosť vážne narúša pravdivosť a hodnovernosť tvrdení žalobcu v tomto spore, navyše je nutné prihliadnuť aj na to, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca ako štatutárny orgán žalovaného konal úplne rovnako voči iným zamestnancom, a to ani nie dva mesiace pred jeho výmenou na projekte, t.j. bez akéhokoľvek dôvodu vykonal obdobnú výmenu zamestnancov na predmetnom projekte. Žalovaný sa domnieval, že z uvedených dôvodov musí byť povinnosť žalobcu zniesť rovnaké konanie z jeho (žalovaného) strany (ktoré, ale nepovažuje za v rozpore s dobrými mravmi v žiadnom z týchto prípadov) vyššia bez toho, aby šlo o zneužitie práva. Podotkol, že sám žalobca v roku 2011 inicioval svoju výmenu ako odborného riešiteľa v projekte R. 2 za vyslovene nevedeckého pracovníka pani M. C., čo síce Agentúra neschválila, ale len z dôvodu, že výmena sa týkala nevedeckého pracovníka. Dodal, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že k zníženiu osobného príplatku žalobcu došlo v dôsledku sledovania oprávnených záujmov žalovaného a z dôvodu, že žalobca prestal pracovať na projekte R. 2. 26. Žalovaný súdu prvej inštancie vyčítal aj nesprávne právne posúdenie veci spočívajúce v tom, že pri rozhodovaní prihliadol na súdny zmier uzavretý v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 51Cpr/2/2012, obsahom ktorého bolo ospravedlnenie žalovaného za porušenie zásady rovnakého zaobchádzania a diskriminácie žalobcu formou neoprávneného postihu v období november a december 2011 a to pri znížení osobného príplatku od 1.11.2011. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 11Cpr/9/2013-158, zo dňa 12.6.2016, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 2CoPr/2/2017-185, zo dňa 16.5.2018, a oponoval, že schválený súdny zmier nepredstavuje autoritatívne rozhodnutie súdu (vo veci samej, rozsudok), ktorým by súd s konečnou platnosťou vyriešil spor medzi stranami, keďže pri schvaľovaní súdneho zmieru sa súd nezaoberá meritom veci, ani tým, v záujme koho je uzatvorenie takejto dohody. Nesprávne právne posúdenie veci videl žalovaný aj v tom, že súd prvej inštancie vychádzal pri určení výšky náhrady majetkovej ujmy z toho, že určoval plat žalobcu nie len na základe zákona č. 553/2003 Z.z., ale aj podľa dohody s Agentúrou; podotkol, že uvedené je v rozpore s § 10 ods. 1 predmetného zákona. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil skutočnosť, že žalobca sa po 1.3.2013 prestal dostavovať na pracovisko z dôvodu prekážok v práci na strane zamestnávateľa, t.j. z dôvodu, že jeho funkcia námestníka zanikla; a navyše úplne opomenul vziať do úvahy to, že náplň práce (týkajúca sa prác na projekte) bola aj pred jej zrušením vydaná na dobu určitú a to do 31.3.2013, čím by žalobca od uvedeného dátumu nemal (a to bez akéhokoľvek úkonu žalovaného) nárok na tomto projekte ďalej pracovať. 27. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadal napadnutý rozsudok v zamietajúcej časti potvrdiť. Uviedol, že odvolanie žalobcu považuje v celom rozsahu za nepodložené, nedôvodné a neopodstatnené, pretože obsahuje výlučne účelové a tendenčné tvrdenia žalobcu spočívajúce v jeho subjektívnom vnímaní, opomínajúc nielen právo, ale aj jeho (žalovaného) povinnosť zabezpečiť riadny chod organizácie a k tomu prislúchajúce právo vykonať potrebné opatrenia voči svojím zamestnancom smerujúce k dosiahnutiu dodržiavania pracovnej disciplíny na pracovisku. Zastával názor, že napadnutý rozsudok v zamietajúcej časti vychádza zo správnych skutkových zistení, ku ktorým dospel súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov, je v danej časti vecne a formálne správny, a riadne odôvodnený. Poukázal na to, že v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe súdov je predpokladom pre priznanie žalobcom uplatňovaného nároku preukázanie niektorého z diskriminačných dôvodov, pričom dôkazné bremeno nezaťažuje len a výlučne žalovanú stranu, ale žalobca musí tvrdiť a zároveň aj predložiť také dôkazy, z ktorých možno dôvodne usúdiť, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo a súčasne musí tvrdiť, že pohnútkou diskriminačného konania je napr. jeho rasa, či etnická príslušnosť, vek, sexuálna orientácia alebo iné postavenie; čo žalobca predloženými dôkazmi nepreukázal. Podotkol, že z podaného odvolania nie je zrejmé, v čom by malo žalobcom namietané nesprávne právne posúdenie veci spočívať. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že v konaní možno prihliadať na súdny zmier uzatvorený v spore vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 51Cpr/2/2012 a podčiarkol, že zo schváleného súdneho zmieru mu nevyplýva žiaden iný záväzok ako ten, ktorý je vyslovene v súdnom zmieri uvedený, a nepredstavuje uznanie, že by on (žalovaný) konal voči žalobcovi diskriminačne. V súvislosti s námietkou žalobcu ohľadom účelnosti nákladov vynaložených na trovy právneho zastúpenia poznamenal, že z najnovšej judikatúry súdov vyplýva, že akceptácia o neúčelnosti trov konania (právneho zastúpenia) v tých prípadoch, ak právnická osoba, ktorá udelila plnú moc na zastupovanie v konaní advokátovi, zamestnáva osoby s právnickým vzdelaním alebo má aj vlastný právny útvar, by v konečnom dôsledku znamenala, že účastník konania, ktorý zamestnáva osoby s právnickým vzdelaním alebo sám má právnické vzdelanie, musí znášať aj trovy právneho zastúpenia sám; dodal, že námietky žalobcu týkajúce sa trov právneho zastúpenia tak považuje za neopodstatnené. 28. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadal odvolanie odmietnuť z dôvodu, že bolo podané po lehote na to určenej. 29. Žalobca v odvolacej replike opätovne upriamil pozornosť na výklad diskriminácie v zmysle uznesenia Najvyššieho súdu SR vydaného pod sp. zn. 6 Cdo/449/2013, zdôrazňujúc, že dôvodom diskriminácie v pracovnoprávnych vzťahoch môže byť aj predchádzajúce upozornenie (podnet) zamestnanca na nedostatky v činnosti zamestnávateľa, resp. predchádzajúce domáhanie sa ochrany voči zamestnávateľovi na súde, pričom v tejto súvislosti poukázal na to, že on voči žalovanému podal na Okresnom súde Bratislava II dňa 20.1.2012 diskriminačnú žalobu (vedenú pod sp. zn. 51Cpr/2/2012), zakladajúcu právny rámec pre diskrimináciu formou neoprávneného postihu; a dňa 18.9.2012 podal voči žalovanému sťažnosť, zakladajúcu právny rámec pre priamu diskrimináciu charakterizovanú ako iné postavenie. Zopakoval svoje námietky spočívajúce v tom, že súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní prihliadol na písomnú svedeckú výpoveď Z. K. a to napriek tomu, že R. sporový poriadok takúto formu výsluchu nepozná a že prihliadol na opakovanú výpoveď svedka O. A. zo dňa 8.2.2017. Nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že výsledok v spore vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 51Cpr/2/2012 nemá vplyv na toto konanie a zdôraznil, že žalovaný, resp. jeho právny predchodca na svojom webovom sídle zverejnil dňa 11.12.2012, a následne počas jedného roka zobrazoval, že sa ospravedlňuje žalobcovi za porušenie zásady rovnakého zaobchádzania a diskrimináciu jeho osoby formou neoprávneného postihu v období november a december 2011, čím došlo k porušeniu jeho ľudských práv. 30. Žalovaný v odvolacej replike zopakoval, že na základe rozsiahleho dokazovania bolo v prejednávanom spore jednoznačne preukázané, že žalobca nebol u žalovaného diskriminovaný v zmysle zásad antidiskriminačného zákona. Pokiaľ sa jedná o žalobcom namietané písomne vyhlásenia predložené v spore argumentoval, že on (žalovaný) navrhol vypočutie svedkov predkladajúcich svoje písomné vyhlásenia, avšak samotný žalobca s týmto nesúhlasil. K opakovanému vypočutiu štatutárneho orgánu právneho predchodcu žalovaného O. A. poznamenal, že nakoľko tento bol štatutárnym orgánom žalovaného (právneho predchodcu žalovaného), tak v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe mohol vystupovať počas celého konania ako strana sporu, t.j. mal právom reagovať na akékoľvek tvrdenia, resp. akékoľvek vykonané dôkazy. 31. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ďalej len „C.s.p.“), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolania žalobcu a žalovaného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C.s.p., keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem; dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutej vyhovujúcej a zamietajúcej časti vecne správny, preto ho v súlade s § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 29.9.2020 (§ 219 ods. 3 C.s.p.). 32. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody; pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov. 33. Odvolací súd zároveň konštatuje, že súd prvej inštancie v preskúmavanej veci vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby ako aj opodstatnenosť tvrdení žalovaného z hľadiska skutočností, ktoré uvádzal na svoju obranu; zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 191 C.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj správne právne závery vedúce k zamietnutiu žaloby a svoje dôvody aj náležite v súlade s § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil, pričom sa dôsledne a zoširoka vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán a posúdil opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo relevantných námietok súvisiacich s predmetom konania. 34. Žalobou podanou na súde dňa 19.11.2012 sa žalobca domáhal náhrady majetkovej a nemajetkovej ujmy, ktorú mu spôsobil žalovaný tým, že v období od 30.8.2012 do 12.11.2012 vo vzťahu k žalobcovi porušil zásadu rovnakého zaobchádzania, dopustil sa opakovanej diskriminácie jeho osoby a konania v rozpore s dobrými mravmi, na tom skutkovom skutkovom základe, že: a) dňa 30.8.2012 na Ministerstve pôdohospodárstva a rozvoja SR žalobca prevzal odvolací dekrét na funkciu štatutárneho zástupcu žalovaného, následne odcestoval do zahraničia na dovolenku, kde prijal telefonát ekonomickej námestníčky T.. C., že nový štatutárny zástupca žalovaného mu chce uložiť kárne opatrenie za neodovzdanie funkcie a tiež na neho podať trestné oznámenie za zneužívanie služobného vozidla. Za týmto účelom vymenovaná kontrolná komisia, ale žiadny rozpor so zákonmi alebo vnútornými predpismi žalovaného nezistila a žiadny rozpor nezistila ani Správa finančnej kontroly MF SR, ktorá vykonávala u žalovaného v období od 8.8.2012 do 17.11.2012 kontrolu. Iní zamestnanci ako napr. V. Z., M.. Z., ktorí používajú tiež motorové vozidlá takýmto spôsobom kontrolovaní neboli. Takéto konanie žalovaného naznačilo, že bude voči žalobcovi postupovať v rozpore s dobrými mravmi a v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania; b) dňa 6.9.2012 zaslal štatutárny zástupca žalovaného list do Agentúry školstva, vedy, výskumu a športu SR pre štrukturálne fondy EU, ktorým ho žalovaný zbavil odborného riešenia projektu s názvom „R. N.“, ktorý žalobca osobne ideovo vymyslel, napísal, predložil a po jeho schválení aj realizoval ako jeho odborný riešiteľ. Tento projekt v hodnote X,X M. eur priniesol a prináša pre žalovaného finančné zdroje, postavil žalovaného na úroveň špičkových výskumných ústavov nielen v EÚ. V čase odňatia projektu bolo čerpanie projektu splnené na 84 %. Na výkon práce na tomto projekte mal žalobca riadne uzatvorený dodatok k pracovnej náplni a na zmenu, zrušenie tohto dodatku nedal žalovanému žiadny súhlas. Týmto konaním žalovaného bol porušený princíp dobrých mravov, pretože túto zmenu žalovaný navrhol v čase, keď bol v zahraničí na dovolenke a tak nemal možnosť v lehote 7 dní podať odvolanie; c) dňa 17.9.2012 žalovaný oznámil žalobcovi, že mu zakazuje komunikovať s médiami pod hrozbou vyvodenia opatrení (porušenie pracovnej disciplíny) napriek tomu, že už dlhé roky ho vyhľadávajú novinári vzhľadom k tomu, že je jediný univerzitný profesor s kvalifikáciou doktor prírodných vied v odbore chémia a technológia požívatín na Slovensku, vždy sa vyjadroval adresne a korektne; d) dňa 18.9.2012 žalobca podal sťažnosť ministrovi pôdohospodárstva a rozvoja vidieka podľa zákona č. 9/2010 Z.z. o sťažnostiach, následne ho zavolala sekretárka štatutárneho zástupcu do jej pracovne, kde stál štatutárny zástupca žalovaného s požiadavkou, aby žalobca podpísal platobný dekrét pred sekretárkou, čo žalobca odmietol, nakoľko mal za to, že bol porušený zákon č. 553/2003 Z.z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov, pretože zamestnávateľ je povinný zabezpečiť ochranu údajov o plate. Z platového dekrétu žalobca zistil, že mu bol znížený plat o XXX eur oproti predchádzajúcemu obdobiu, čo považoval za neoprávnený postih ako dôsledok, že podal sťažnosť na žalovaného. Dňa 16.11.2012 žalovaný uznal svoju chybu a keďže bola podaná žaloba na súd, konanie skočili zmierom a žalovaný rozdiel žalobcovi doplatil. Žalobcovi ako jedinému zamestnancovi bol v priebehu 10 mesiacov bezdôvodne znížený plat; e) dňa 25.9.2012 štatutárny zástupca žalovaného uložil žalobcovi úlohu vypracovať podklady pre tlačové oddelenie MPRVSR, ktorú žalobca uložil štyrom jemu podriadeným zamestnancom, avšak od štatutárneho zástupcu žalovaného obdržal email, obsahom ktorého bol jeho nesúhlas, že úloha bola zadaná konkrétne jemu, čo považuje žalobca za porušenie Zákonníka práce, lebo je oprávnený ukladať úlohy svojim podriadeným a súčasne tento email je neadekvátny voči jeho osobe; f) dňa 1.10.2012 žalobca písomne požiadal o schválenie služobnej cesty do K. na zasadnutie Vedeckej rady Fakulty chemickej, ktorej bol členom a tiež o pridelenie služobného vozidla. Cestu si riadne vyznačil predtým v centrálnom evidenčnom systéme dňa 24.9.2012 a štatutárnemu zástupcovi žalovaného predložil aj pozvánku. Následne dňa 2.10.2012 dostal súhlas na túto služobnú cestu, avšak len na 2 hodiny, bez použitia služobného motorového vozidla, čo je v rozpore s dobrými mravmi, keďže ďalší zamestnanec žalovaného V. Z. je tiež členom Vedeckej rady Fakulty prírodných vied v Trnave, ktorý len telefonicky oznamuje na sekretariáte u štatutárneho zástupcu žalovaného, že ide na zasadnutie Vedeckej rady a cestuje so služobným motorovým vozidlom; takýto prístup žalovaného je nerovný a naznačuje porušenie zásady rovnakého zaobchádzania. Navyše dňa 2.10.2012 na porade mu štatutárny zástupca žalovaného zakázal prednášať na Fakulte chemickej VUT v K., napriek tomu, že je uzatvorená zmluva o spolupráci medzi žalovaným a Fakultou; štatutárny zástupca žalovaného chodí prednášať v pracovný čas na Fakultu prírodných vied do Trnavy; g) dňa 3.10.2012 žalobca predložil o 7:30 hod. priepustku na súkromné opustenie pracoviska z dôvodu prednášky na Fakulte chemickej v K. v súlade s vnútorným predpisom, avšak dňa 4.10.2012 ho štatutárny zástupca žalovaného obvinil, že porušil vnútorný predpis, pretože mal žiadať o súhlas deň vopred; túto povinnosť nemal, pokiaľ nežiadal o celodenné uvoľnenie na súkromné účely, preto mal za to, že ho žalovaný bezdôvodne obvinil. Štatutárny zástupca žalovaného označil žalobcu za chronického sťažovateľa a to napriek tomu, že doposiaľ uzavreté podania boli v jeho prospech; takéto konanie žalovaného je neakceptovateľný psychologický nátlak na jeho osobu; h) dňa 19.10.2012 vydal štatutárny zástupca žalovaného emailom pokyn, ktorým určil že počas jeho neprítomnosti v dňoch 22. až 23.10.2012 ho bude zastupovať T.. O., hoci podľa Organizačného poriadku, štatutárneho zástupcu žalovaného v čase jeho neprítomnosti zastupuje žalobca ako námestník pre vedu a výskum; sústavným opomínaním jeho osoby tak žalovaný vyvoláva dojem, že žalobca nie je spôsobilý vykonávať funkciu zástupcu štatutárneho zástupcu žalovaného, čím znižuje jeho spoločenskú vážnosť a autoritu a to nielen v očiach zamestnancov žalovaného, ale aj vedeckej komunite a odbornej verejnosti na Slovensku, ako aj v zahraničí; ide o opakované diskriminačné konanie voči jeho osobe; i) dňa 12.11.2012 žalovaný oznámil žalobcovi, že mu zrušil dodatky k pracovnej náplni vrátane dodatku č. 2 zo dňa 1.4.2010; nakoľko sa pracovná náplň stáva nedeliteľnou súčasťou pracovnej zmluvy, mal žalobca za to, že jednostranným právnym úkonom zo strany žalovaného došlo k porušeniu Zákonníka práce. 35. Žalobca podal žalobu ešte za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku (zákon č. 99/1963 Zb. účinný do 30.6.2016), ktorý v § 42 ods. 3 upravoval tzv. všeobecné náležitosti, ktoré musí spĺňať podanie adresované súdu. Popri týchto všeobecných náležitostiach musia byť pri určitých typoch podaní kumulatívne splnené aj iné náležitosti uložené osobitným ustanovením. Všeobecné náležitosti podania sú označenie súdu, ktorému je podanie určené, z podania musí byť zrejmé, kto ho robí (týka sa to nielen stanovenia procesnej strany, ale ide tu aj o vyjadrenie toho, že súd neprihliada na anonymné podania), ďalej musí byť z podania zrejmé, akej veci sa podanie týka, čo sa podaním sleduje (ak je podanie obsahovo nezrozumiteľné, neúplné alebo nesprávne, postupuje sa podľa § 43 ods. 1 O.s.p.) a podanie musí byť podpísané a datované. 36. Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou žalovaného v odvolaní, že pre absenciu dátumu v žalobe doručenej súdu dňa 19.11.2012, nebolo možné podľa § 79 ods. 1 O.s.p. považovať toto podanie za žalobu; datovanie žaloby je síce všeobecnou náležitosťou žaloby, jeho absencia však nepredstavuje takú vadu žaloby, pre ktorú by sa nemohlo v konaní pokračovať, nakoľko je nesporné, že bola podaná žalobcom do podateľne Okresného súdu Bratislava II osobne 19.11.2012, t.j. že týmto dňom (datovaním) si uplatnil právo na súdnu ochranu a súčasne by bolo celkom bez (procesného) významu, aby súd prvej inštancie na odstránenie tohto nedostatku žaloby vyzýval žalobcu uznesením podľa § 43 ods. 1 O.s.p., keďže nešlo o taký nedostatok, pre ktorý nebolo možné v konaní pokračovať, teda, že súd by bol povinný žalobu uznesením odmietnuť. 37. Nesprávnym bolo preto nadväzujúce konštatovanie žalovaného v odvolaní, že prvým úkonom žalobcu v konaní bol až prednes jeho právneho zástupcu na pojednávaní dňa 24.9.2014, podľa ktorého sa mal jednoznačne domáhať v spore náhrady majetkovej a nemajetkovej ujmy iba v dôsledku a výlučne diskriminačného konania žalovaného, pretože z vyššie citovaného skutkového opisu žalobných tvrdení uvedených v žalobe nesporne vyplýva, že uplatnených nárokov sa žalobca podanou žalobou domáhal aj z titulu konania žalovaného v rozpore s dobrými mravmi. 38. Na ďalšie zdôraznenie správnosti a doplnenie dôvodov napadnutého rozhodnutia, odvolací súd poznamenáva, že podľa Zákonníka práce (Čl. 1) v spojení s Antidiskriminačným zákonom <http://www.epi.sk/form/goto.ashx?t=26&p=1021647&f=2> (zákon č. 365/2004 Z.z.) platí, že každý má podľa tohto zákona <http://www.epi.sk/form/goto.ashx?t=26&p=1021647&f=2> právo na rovnaké zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou (§ 9 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z.z.). Každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo (§ 11 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z.z.). 39. V súvislosti s podstatnou námietkou žalobcu v odvolaní, že súd prvej inštancie pochybil, ak dospel k záveru, že žalovanými skutkami sa žalovaný nedopustil jeho diskriminácie, odvolací súd uvádza, že k diskriminácii (nerovnakému zaobchádzaniu) dochádza vtedy, ak sa s osobou zaobchádza nepriaznivo v porovnaní so spôsobom, akým sa zaobchádzalo alebo by sa zaobchádzalo s ostatnými, ktorí sú v podobnej situácii a jediným a výlučným dôvodom nepriaznivého zaobchádzania je, že konkrétna charakteristika, ktorej sú tieto osoby nositeľom, spadá do „chránených dôvodov“. 40. Nepriaznivé zaobchádzanie bude teda pri konštatovaní diskriminácie relevantné, ak zaobchádzanie je nepriaznivé v porovnaní s niekým v podobnej situácii. Z tohto dôvodu je potrebný „komparátor“, t.j. osoba alebo skupina osôb, ktorá je vo vecne podobnej situácii, pričom jediný rozdiel medzi oboma osobami je „chránený dôvod“. Na žalobcovi spočíva dôkazné bremeno aby preukázal, že existujú osoby alebo skupiny osôb v podobnej situácii, ktorým sa dostáva priaznivejšieho zaobchádzania a že jediný rozdiel medzi nimi je „chránený dôvod“. Žalovaný je následne povinný preukázať, že k porušeniu zásady rovnosti nedošlo preto, lebo v skutočnosti sa nejedná o osoby v podobnej situácii alebo preto, že zistený rozdiel v prístupe je odôvodnený objektívnymi faktormi, ktoré vôbec nesúvisia s diskrimináciou na základe žalobcom označeného „chráneného dôvodu“. 41. Predovšetkým sa žiada poznamenať, že okrem v zákone výslovne uvedených zakázaných diskriminačných dôvodov (rasa, pohlavie, náboženstvo, viera a pod.) zákazom diskriminácie sú postihované aj iné právne situácie, ktoré možno zahrnúť pod kategóriu „iné zmýšľanie“ alebo „iné postavenie“. 42. Ústavný súd SR interpretuje pojmy „iné zmýšľanie“ a „iné postavenie“ tak, že sa musia viazať na jedinečnosť človeka ako ľudskej bytosti; vo svojom rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 8/2014 totiž jednoznačne konštatoval, že bez ohľadu na relatívne široký výklad diferenciačných kritérií, na ktoré sa viaže zákaz diskriminácie, aj „iné zmýšľanie“ či „iné postavenie“ musí byť za každých okolností späté s ľudskou jedinečnosťou, čo znamená, že musia byť vopred dané také vlastnosti, ktoré sú imanentne dané človeku ako ľudskej bytosti a ktoré ho odlišujú od iných ľudí; to však neznamená, že ochrana poskytovaná týmto ustanovením sa obmedzuje na odlišné zaobchádzanie založené na vlastnostiach, ktoré sú osobné v tom zmysle, že by boli vrodené alebo nemenné, môže ísť aj o dôvody spočívajúce na osobných voľbách odrážajúcich osobnostné rysy (PL. ÚS 1/2012 a tam citovaná judikatúra ESĽP rozsudok z 13.7.2010, sťažnosť č. 7205/07 vo veci R. proti Spojenému kráľovstvu, bod 59, a rozsudok zo 4.5.2010, sťažnosť č. 21990/08 vo veci O. proti Českej republike). 43. Ústavný súd SR zároveň zdôraznil, že ústavou predpokladané odlišné kritérium, ktoré sa vzťahuje aj na kritérium „iného postavenia“, musí byť vždy aspoň latentne známe vopred a musí byť jednou z príčin alebo dôvodov nerovnakého zaobchádzania. Zákaz diskriminácie má v sebe už z povahy veci zakomponovaný určitý aspekt porovnávania a v najvšeobecnejšej rovine ho možno vymedziť ako zákaz neospravedlniteľného rozličného zaobchádzania na základe určitého kritéria, ktoré nesmie byť na ujmu. Ak by absentoval diskriminačný dôvod, nemožno hovoriť o porušení zákazu diskriminácie (čo však nemusí vylučovať porušenie iných základných práv a slobôd). Z rozhodovacej činnosti ústavného súdu tak jednoznačne vyplýva reštriktívny výklad pojmu „iné postavenie“. 44. Žalobca v žalobe ani v konaní skutkovo netvrdil žiaden diskriminačný dôvod, t.j. taký dôvod spojený s jeho ľudskou jedinečnosťou, či osobitnými ľudskými charakteristikami, pre ktorý by žalovaný so žalobcom odlišne zaobchádzal, a preto súd prvej inštancie dospel k správnemu (právnemu) záveru že žalobca nebol zo strany žalovaného diskriminovaný v zmysle antidiskriminačného zákona z dôvodu, že diskriminácia vyžaduje porušenie dodržania zásady rovnakého zaobchádzania z dôvodov príslušnosti diskriminovaného k určitej zákonom stanovenej skupine, pričom diskrimináciou v pracovnom práve treba rozumieť akékoľvek rozlišovanie, vylúčenie alebo uprednostňovanie založené na diskriminačných znakoch, ktorých cieľom je ohroziť alebo úplne znemožniť rovnaké možnosti zamestnancov, alebo rovnaké zaobchádzanie s nimi v pracovnoprávnych vzťahoch a diskriminácia primárne spočíva v tom, že diskriminovaný zamestnanec je nositeľom určitého znaku; a ak je zamestnanec prenasledovaný z iného dôvodu, nemôže ísť o diskrimináciu, ale môže ísť o šikanovanie (zneužitie práva), resp. konanie zamestnávateľa v rozpore s dobrými mravmi. 45. Podľa Čl. 2 ods. 2 Základných princípov C.s.p. právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. 46. Pokiaľ ide o rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/449/2013, ktorým žalobca argumentoval v prospech ním tvrdeného extenzívneho výkladu pojmu „iné postavenie“ diskriminovanej osoby, odvolací súd z tam uvedených interpretačných východísk nevychádzal, nakoľko citované rozhodnutie nepredstavuje ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, za ktorú možno považovať predovšetkým rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, vydávanej Najvyšším súdom Slovenskej republiky od 1.1.1993 s pôvodným názvom Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky (pokiaľ neboli v neskoršom období judikatórne prekonané), ako i rozhodnutia najvyššieho súdu, v ktorých bol opakovane potvrdený určitý právny názor, alebo výnimočne aj jednotlivé rozhodnutie, pokiaľ neskôr vydané rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v tomto rozhodnutí nespochybnili, prípadne ich akceptovali a vecne na ne nadviazali; do ustálenej rozhodovacej praxe treba zahrnúť aj rozhodnutia publikované v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávanej Najvyšším súdom ČSFR, Najvyšším súdom ČR a Najvyšším súdom SR v dobe do 31. 12. 1992, ako aj rozhodnutia uverejnené v Zborníkoch stanovísk, správ o rozhodovaní súdov a súdnych rozhodnutí Najvyšších súdov ČSSR, ČSR a SSR vydaných SEVT Praha v rokoch 1974 (č. I, 1965 - 1967), 1980 (č. II, 1964 - 1969) a 1986 (č. IV, 1970 - 1983), pokiaľ sú stále použiteľné (najmä z hľadiska ich súladu s hodnotami demokratického právneho štátu) a neboli prekonané neskoršou judikatúrou. Napokon vzhľadom na Čl. 2 ods. 2 C.s.p. je potrebné za ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít považovať aj rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR, Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie. 47. V súvislosti s námietkou žalobcu v odvolaní, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, odvolací súd uvádza, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy ako zákonný nárok je upravený výslovne iba v súvislosti s diskrimináciou osoby podľa zákona č. 365/2004 Z.z., ktorá v konaní preukázaná nebola, pričom sa stotožňuje s právnym posúdením súdu prvej inštancie, že iba subjektívny pocit žalobcu bez predloženia dôkazu, nepreukazuje zníženie jeho vážnosti a dôstojnosti vo vedeckej komunite, pracovnom kolektíve či osobnom živote, v takej miere, že je potrebné mu poskytnúť peňažnú satisfakciu; keďže uloženie zadosťučinenia v peniazoch plní satisfakčnú funkciu, je treba pociťovanie a prežívanie tejto nemajetkovej ujmy, spočívajúcej v znížení dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v značnej miere, hodnotiť vždy objektívne prihliadnuc ku konkrétnej situácii, za ktorej k neoprávnenému zásahu došlo (tzv. konkrétne uplatnenie objektívneho kritéria), ako i k osobe postihnutej fyzickej osoby, hlavne k jej veku a k jej postaveniu (tzv. diferencované uplatnenie objektívneho kritéria). Uplatnenie konkrétneho a diferencovaného objektívneho hodnotenia znamená, že o znížení dôstojnosti postihnutej fyzickej osoby či jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere pôjde len tam, kde za konkrétnej situácie, za ktorej k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo, ako i s prihliadnutím k záujmom dotknutej fyzickej osoby možno spoľahlivo vyvodiť, že by vzniknutú nemajetkovú ujmu vzhľadom k jej intenzite, rozsahu a trvania ako závažnú pociťoval každý, nachádzajúci sa na mieste a v postavení postihnutej fyzickej osoby. Takto chápané objektívne kritérium vylučuje, aby sa stali rozhodujúcimi subjektívne pocity samotnej postihnutej osoby; je preto potrebné vylúčiť stav, kedy budú za relevantné považované výlučne subjektívne psychické reakcie fyzických osôb alebo reakcie, ktoré sa môžu často diametrálne odlišovať; a až súd dospeje na základe všetkých zistení k záveru, že v konkrétnom prípade k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere skutočne došlo, prizná postihnutej fyzickej osobe zadosťučinenie v peniazoch. A preto v predmetnom konaní nepostačovala iba tvrdená možnosť zníženia dôstojnosti či vážnosti žalobcu ako fyzickej osoby v značnej miere, ale súdom prvej inštancie by muselo byť zistené, že k tomuto zníženiu aj skutočne došlo, pričom povinnosť tvrdenia, dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno spočívala výhradne na žalobcovi, ktorý však svoju dôkaznú povinnosť v konaní vôbec nesplnil. 48. Napokon súd prvej inštancie správne rozhodol v súlade s poslednou zmenou žalobného petitu pripustenou uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 26.4.2017, ktorým žalobca žiadal, aby súd uložil žalovanému povinnosť mu zaplatiť náhradu majetkovej ujmy v období od 1.9.2012 do 31.7.2013 v sume X.XXX,XX eura spolu s úrokmi z omeškania ročne vo výške 8,75 % z istiny 400,60 eura od 01.11.2012 do zaplatenia, vo výške 8,75 % z istiny 400,60 eura od 1.12.2012 do zaplatenia, vo výške 8,75 % z istiny 400,60 eura od 1.1.2013 do zaplatenia, vo výške 9,75 % z istiny 400,60 eura od 1.2.2013 do zaplatenia, vo výške 9,75 % z istiny 400,60 eura od 1.3.2013 do zaplatenia, vo výške 9,75 % z istiny 433,60 eura od 1.4.2013 do zaplatenia, vo výške 9,5 % z istiny 423,42 eura od 1.6.2013 do zaplatenia, vo výške 9,5 % z istiny 573,42 eura od 1.7.2013 do zaplatenia, vo výške 9,5 % z istiny 573,42 eura od 1.8.2013 do zaplatenia, vo výške 9,5 % z istiny X.XXX,XX eura od 1.9.2013 do zaplatenia; a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške XX.XXX eur. Žalobný petit, podľa ktorého rozhodnutia sa žalobca v odvolaní dovolával, tak nebol už v spore v čase vyhlásenia napadnutého meritórneho rozhodnutia procesne aktuálny, pričom z istiny X.XXX,XX eura priznal súd prvej inštancie iba nepremlčanú časť vo výške XXX,XX eura, ktorá bola žalobcom uplatnená pred uplynutím premlčacej doby. 49. Nedôvodnou bola námietka žalobcu v odvolaní, že pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov mal súd prvej inštancie žalovanému nepriznať ich náhradu, konkrétne náhradu trov právneho zastúpenia s poukazom na skutočnosť, že žalovaný disponuje zamestnancami s právnickým vzdelaním; rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania v zmysle § 262 ods. 1 C.s.p. (prvá fáza) sa totiž spravuje výlučne zásadami úspechu (§ 255 C.s.p.), procesnej zodpovednosti za zavinenie a zavineného porušenia procesných povinností (§ 256) a až pri rozhodovaní o výške trov konania podľa § 262 ods. 2 C.s.p. (druhá fáza) súd zohľadní, aké trovy strany, ktorej bol prisúdený nárok na ich náhradu, boli účelne vynaložené, pričom v tejto súvislosti o.i. prihliadne aj na účelnosť trov právneho zastúpenia strany z dôvodov namietaných žalobcom. Pochybenia sa však dopustil súd prvej inštancie, keď pri určení pomernej náhrady trov konania v zmysle § 255 ods. 2 C.s.p. a číselnom vyjadrení čistého úspechu žalovaného v spore, nezohľadnil úspech žalobcu vo výške 30 %; správne tak predstavuje čistý úspech žalovaného v spore 40 % (70 % - 30 %). 50. S poukazom na vyššie uvedené právne argumenty odvolacieho súdu a pretože žalobca ani žalovaný v podaných odvolaniach ďalej neuviedli žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by preukázali nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, s ktorými by sa nevysporiadal už súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, odvolací súd ostatné tvrdenia uvádzané v odvolaniach nepovažoval za podstatné, t.j. také, ktoré by svojou relevanciou aj v prípade preukázania boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku; ďalšie odvolacie námietky žalobcu ako aj žalovaného preto odvolací súd vyhodnotil v ich súhrne ako právne irelevantné a také, ktoré z povahy veci nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. 51. Na uvedenom základe odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej a zamietajúcej časti podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil a vo výroku o trovách konania podľa § 388 C.s.p. zmenil tak, že žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 40 %. 52. O nároku na náhradu trov konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, ods. 2 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1, ods. 2 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. a žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko žiadna zo strán nemala v odvolacom konaní vo vzťahu k meritu veci (žalobou uplatnenému nároku) úspech. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).