Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Sa/56/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1020200953 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 07. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Malichová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1020200953.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Blankou Malichovou, v právnej veci žalobcu: Z. M., nar. dňa XX.XX.XXXX, štátny príslušník Sýrskej arabskej republiky, bez dokladu totožnosti, zastúpený Centrom právnej pomoci, kancelária Bratislava, Račianska 1523/71, 810 05 Bratislava proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava, Regrútska 4, Bratislava, o správnej žalobe žalobcu vo veci zaistenia zo dňa 30.06.2020, podanej proti rozhodnutiu žalovaného č.p. PPZ-HCP-BA6-96-010/2020-AV zo dňa 21.05.2020, takto r o z h o d o l : I. Žalobu z a m i e t a . II. Žalovanému n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Včas podanou žalobou zo dňa 30.06.2020, procesne podriadenou ust. § 226 ods. 1, 2 S.s.p., doručenou dňa 06.07.2020 (§ 71 ods. 2 S.s.p.) Krajskému súdu v Bratislave, ako súdu vecne a miestne príslušnému na konanie, sa postupom podľa ust. § 221 ods. 2 zák. č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“), žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného č.p. PPZ-HCP-BA6-96-010/2020-AV zo dňa 21.05.2020 a jeho bezodkladného prepustenia zo zaistenia a rozhodnutiu vytkol nepreskúmateľnosť pre jeho nedostatočné odôvodnenie. Právne svoje dôvody založil na porušení ust. § 32 ods. 1, § 46 a § 47 ods. 3 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), ust. § 88 ods. 1 pís. c/, ods. 4 zák.č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov (ďalej aj „ZoPC“). 2. S odkazom na ust. § 88 ods. 4 ZoPC namietol stanovenú dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najdlhšie však do 21.07.2020, pričom na podporu svojich námietok odkázal na rozsudok NS SR sp.zn. 10Sza/4/2012 a rozsudok Mestského súdu v Prahe, sp.zn. 7AA/50/2011 zo dňa 14.03.2011 a v nadväznosti na ne argumentoval, že pokiaľ žalovaný nezdôvodnil dĺžku doby zaistenia, ide o podstatnú vadu, ovplyvňujúcu zákonnosť celého rozhodnutia. S poukazom na rozsudok NS SR sp.zn. 1SZa/4/2015 uviedol, že akékoľvek zaistenie cudzinca musí trvať čo najkratšiu dobu a to len dovtedy, pokiaľ sú s náležitou starostlivosťou účinné úkony smerujúce k vyhosteniu (vráteniu). Poznamenal, že správny orgán je povinný zdôvodniť prečo je potrebná práve stanovená dĺžka zaistenia a bez konkretizácie nevyhnutných administratívnych úkonov, potrebných na prípravu a realizáciu administratívneho vyhostenia a predpokladanej doby ich vybavenia, je odôvodnenie doby zaistenia žalobcu v tomto konkrétnom prípade povrchné, nedostatočné a preto napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné (rozsudok KS v Bratislave č.k. 4Sa/71/2018-32 zo dňa 12.09.2018). Žalobca namietol, že odôvodnenie dĺžky doby zaistenia v napadnutom rozhodnutí nemožno považovať za náležité a postačujúce, pretože žalovaný bol v zmysle uvedenej judikatúry povinný stanovenú dĺžku doby zaistenia odôvodniť najmä poukazom na jednotlivé administratívne úkony, ktoré bude potrebné za účelom fyzickej realizácie nariadeného trestu vyhostenia vykonať. Strohé odôvodnenie, spočívajúce len vo všeobecnom a ničím nepodloženom konštatovaní, že dĺžka doby zaistenia sa nedá taxatívne určiť, pretože závisí od výkonu bližšie nešpecifikovaných úkonov, potrebných na realizáciu výkonu trestu vyhostenia, považoval žalobca za nesprávne a nepostačujúce, a to z toho dôvodu, že inštitút zaistenia výrazným spôsobom zasahuje do základných ľudských práv a slobôd jednotlivca a vyslovil potrebu zaoberať sa každým prípadom individuálne. 3. Vo vyjadrení zo dňa 05.07.2020 žalovaný uviedol, že z rozhodnutia o administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP-BA6-96-010/2020-AV zo dňa 21.05.2020 vyplýva, že žalobcu zaistil podľa ust. § 88 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov, z dôvodu zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu. Zaistenie považuje za efektívne, účelné a nevyhnutné, nakoľko žalobca je žiadateľom o azyl v Gréckej republike a v zmysle Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EU) č. 604/2013 zo dňa 26.06.2013 (ďalej aj „Dublinské nariadenie“) je Grécka republika zodpovedným štátom za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu a táto skutočnosť je evidovaná v európskom systéme Eurodac. Poukázal na výpoveď žalobcu do zápisnice vedenej pod č. PPZ- HCP-BA6-96-006/2020- AV, že nemá záujem o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, pretože chce ísť do Nemeckej republiky, kde má strýka. Z uvedeného tvrdenia je nespochybniteľne preukázané značné riziko jeho úteku, dostatočné zistenie a riadne odôvodnenie skutkového stavu veci a súlad rozhodnutia so zákonom a správnou úvahou. Žalovaný aj dĺžku doby zaistenia označil za riadne odôvodnenú, primeranú a v súlade s ust. § 88 ods. 4 zák. č. 404/2011 Z.z o pobyte cudzincov a článkom 28 oddielu V Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013. Dĺžku doby zaistenia určil do 21.07.2020, čo predstavuje osem týždňov od zaistenia. Túto lehotu považoval za primeranú a nevyhnutnú na vykonanie všetkých neodkladných úkonov, spojených s akceptáciou a prevozom žalobcu do zodpovedného členského štátu, v zmysle článku 28 oddielu V Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013. a dodal, že podľa získaných informácií, Grécka republika ešte prijatie žalobcu neakceptovala. Záverom zdôraznil, že ak by krajský súd zrušil jeho rozhodnutie a bezodkladne žalobcu prepustil zo zaistenia, zmaril by účel zaistenia s následkom svojvoľného pohybu žalobcu nielen po území Slovenskej republiky ale celého schengenského priestoru a to bez platného cestovného dokladu, bez oprávnenia na pobyt, finančných prostriedkov a bez zabezpečeného ubytovania. Poukázal aj na neprijateľnosť a rozpor s článkom 6 Nariadenia európskeho parlamentu a rady (EÚ) 2016/399 z 09.03.2016, ktorým sa ustanovuje kódex Únie o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (Kódex schengenských hraníc), aby sa osoby bez cestovného dokladu a akéhokoľvek pobytu zdržiavali na území schengenského priestoru. Žalobu žiadal ako nedôvodnú zamietnuť. 4. Žalobca k vyjadreniu žalovaného vyjadrenie nepodal. 5. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd“) ako vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 S.s.p.) preskúmal vec postupom podľa druhého dielu štvrtej hlavy S.s.p. v rozsahu a medziach dôvodov podanej žaloby, keďže sa jednalo o vec podľa ust. § 107 ods. 1 pís. d/ S.s.p., nariadil vo veci pojednávanie. Právny zástupca žalobcu a aj žalovaný sa z pojednávania súdu písomne ospravedlnili, preto súd v súlade s ust. § 114 S.s.p. vec prejednal a rozhodol v ich neprítomnosti a nakoľko po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného v rozsahu dôvodov podanej žaloby dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná, podľa ust. § 229 S.s.p. ju zamietol. 6. Napadnutým rozhodnutím zo dňa 21.05.2020, č.p. PPZ-HCP-BA6-96-010/2020-AV, v znení úradnej opravy zo dňa 26.05.2020, žalovaný na účel odovzdania do zodpovedného členského štátu zaistil žalobcu na čas nevyhnutne potrebný, s dĺžkou doby zaistenia najviac do 21.07.2020. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 88 ods. 1 písm. c/ a ods. 4 zák. č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov. V skutkových dôvodoch uviedol, že dňa 21.05.2020 bol žalobca na hraničnom prechode Berg pri kontrole hraničnou kontrolou vyzvaný na predloženie dokladu totožnosti, ktorú nevedel preukázať, predložil však Príkaz na prepustenie cudzinca z útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, zo dňa 19.05.2020. Následnými lustráciami bolo zistené, že má pozitívny hit v systéme Eurodac, podľa ktorého je žiadateľom o azyl na území Gréckej republiky, čo správny orgán za účelom začatia konania vo veci jeho prevozu na územie iného štátu podľa Dublinského dohovoru, oznámil Dublinskému stredisku. Žalovaný konštatoval, že žalobca do zápisnice pod č. PPZ-HCP-BA6-96-006/2020-AV uviedol spôsob akým sa dopravil na územie Slovenskej republiky, jeho cieľovou krajinou je však Nemecká republika, kde má strýka, nedisponuje žiadnymi finančnými prostriedkami ani žiadnym ubytovaním na území SR, dňa 19.05.2020 bol prepustený z Útvaru policajného zaistenia cudzincov Sečovce, keďže účel jeho zaistenia pominul a tiež uviedol, že o udelenie azylu v schengenskom priestore nežiadal. Bolo však preukázané, že opustil Grécku republiku, v ktorej požiadal o medzinárodnú ochranu a v jeho prípade teda existuje riziko úteku a už samotná skutočnosť, že nemá povolenie k vstupu na územie schengenského priestoru, predstavuje dostatočné zdôvodnenie pre počiatočné zbavenie slobody a zaistenie takej osoby na určitú, nevyhnutnú dobu, na čom nič nemení ani to, že je žiadateľom o azyl, pretože podľa výboru pre ľudské práva, zaistenie cudzinca žiadajúceho o azyl nie je v rozpore s Paktom o občianskych a politických právach. Počas zaistenia sa tiež musí pripraviť a zabezpečiť akceptácia prevzatia zo strany zodpovedného členského štátu, ako aj samotná príprava prevozu, jeho technické, materiálne, ako aj o personálne zabezpečenie. Správny orgán poznamenal, že skúmal aj možnosť uloženia menej závažného prostriedku ako zaistenia, pričom sám žalobca v zápisnici uviedol, že nedisponuje žiadnym ubytovaním na území SR a túto povinnosť by nevedel splniť. Poukázal aj na preventívne opatrenia týkajúce sa ochrany verejného zdravia, z ktorých vyplýva, že Slovenská republika s účinnosťou od 16.03.2020 pozastavila vykonávanie všetkých dublinských transferov z územia aj na územie SR, až do odvolania a zdôraznil, že zaistenie žalobcu je aj v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. 7. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd“) ako vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 S.s.p.) preskúmal vec postupom podľa druhého dielu štvrtej hlavy S.s.p. v rozsahu a medziach dôvodov podanej žaloby, vo veci nariadil pojednávanie, z ktorého sa zástupcovia účastníkov písomne ospravedlnili a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného v rozsahu náležitostí a dôvodov podanej žaloby (ust. § 226 S.s.p.) dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná a preto ju zamietol (ust. § 229 S.s.p.). 8. Podľa § 206 ods. 2, 3, 4, 5, 6 S.s.p. žalobca môže byť okrem advokáta zastúpený aj mimovládnou organizáciou uvedenou v § 50 ods. 2. Správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. Správny súd môže zrušiť napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy aj vtedy, ak dospel k záveru, že od jeho vydania sa podstatne zmenili okolnosti veci. Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 9. Podľa § 221 ods. 1, 2 S.s.p. žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený. Žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu. 10. Podľa § 225 ods. 1 S.s.p. správna žaloba podľa § 221 ods. 1 musí byť podaná v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia o zaistení, rozhodnutia o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia. 11. Podľa § 227 S.s.p. ods. 1 žalovaný je povinný predložiť správnu žalobu do piatich pracovných dni od jej podania správnemu súdu spolu so svojím vyjadrením k nej a s administratívnym spisom. 12. Podľa § 229 S.s.p. ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 13. Podľa § 88 ods. 1 zák.č. 404/2011 Z.z., policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny a/ v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1, ak 1. existuje riziko jeho úteku, alebo 2. štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy výkonu jeho administratívneho vyhostenia, b/ na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia, c/ na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku, alebo d/ na účel jeho vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy, 78) ak neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu alebo má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt. 14. Podľa ods. 2 cit. ustanovenia, rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. 15. Podľa ods. 3 cit. ustanovenia, podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté. 16. Podľa ods. 4 cit. ustanovenia, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. 17. Podľa § 89 ods. 1 písm. a/ a b/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar, ktorý koná vo veci zaistenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku. 18. Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. 19. Podľa § 90 ods. 2 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov zariadenie je povinné prepustiť bez zbytočného odkladu zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny, 1. ak zanikol účel zaistenia, 2. na základe rozhodnutia súdu, 3. ak uplynula lehota zaistenia, 4. ak rozhodnutie o zaistení stratilo platnosť podľa § 88 ods. 9, 5. ak na základe rozhodnutia policajného útvaru zložil peňažnú záruku na účet Policajného zboru alebo ak policajný útvar rozhodol o uložení povinnosti podľa § 89 ods. 1 písm. a/, 6. ak policajný útvar, ktorý rozhodol o zaistení, vydá príkaz na prepustenie. 20. Podľa § 90 ods. 2 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov zariadenie je povinné skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. 21. Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 22. Podľa § 46 správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonom a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 23. Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 24. Ústavný súd SR vo svojom náleze č.k. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010 konštatuje, že „zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu je potrebné vnímať aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnuté tým spôsobom, ako je to pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody. Slovenská právna úprava požiadavku nevyhnutnosti neupravuje, preto tento prvok nie je potrebné skúmať. To však neznamená, že zaistenie môže byť svojvoľné. Jeho limitom je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v texte článku 5 ods. 1 písm. f/ uvádza, že pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení. Prebiehaním konania nemožno rozumieť len formálne začatie či priebeh takéhoto konania, ale aj reálnosť vyhostenia“. V náleze Ústavný súd SR poukázal na prípady rozhodované Nejvyšším správním soudem ČR, napr. na rozsudok č.k. 1As 12/2006-61 a rozsudok č.k. 2As 80/2009-66 a aj na viaceré rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, napr. vo veci P. J. v. P. a J. v. R., v ktorých sa venoval vzťahu medzi zaistením a jeho účelom. 25. Inštitút zaistenia cudzinca je zákonným titulom pre obmedzenie osobnej slobody jednotlivca (čl. 8 ods. 2 Charty základných práv a slobôd), ktorá je ako základné ľudské právo zaručená (čl. 8 ods. 1 charty). Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. Presnú dobu zaistenia účastníka konania nie je možné predbežne presne určiť. Dĺžka zaistenia závisí od množstva podstatných faktorov, medzi ktoré okrem iného patrí zdravotný stav účastníka konania, jeho spolupráca, ako aj komunikácia medzi štátnymi orgánmi Slovenskej republiky a ostatnými štátmi, ktorých sa nútený návrat účastníka konania týka, ako aj vybavenie všetkých náležitostí potrebných na riadne dodržanie postupu, ktoré upravujú medzinárodné dohody, ktorými sú dotknuté krajiny signatármi. 26. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia a podstatným pre posúdenie veci, či boli dané dôvody zaistenia, vrátane jeho dĺžky. Z obsahu administratívneho spisu i z napadnutého rozhodnutia je preukázané, že žalovaný postupoval v súlade s ust. § 2 ods. 1 písm. f/ a § 88 ods. 1 písm. c/ ZoPC, vzhľadom na skutočnosť, že žalobca svoju totožnosť preukázal len Príkazom na prepustenie cudzinca z útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce zo dňa 19.05.2020, čo vyústilo do postupu vykonať lustrácie v systéme Eurodac, z ktorých bol zistený pozitívny hit svedčiaci o tom, že žalobca je žiadateľom o azyl na území Gréckej republiky a táto skutočnosť bola oznámená Dublinskému stredisku za účelom začatia konania vo veci jeho prevozu na územie iného členského štátu, podľa Dublinského dohovoru. Vychádzajúc z toho, že sám žalobca uvádzal Nemeckú republiku ako cieľovú krajinu a Grécku republiku, v ktorej požiadal o medzinárodnú ochranu opustil, v jeho konaní žalovaný nachádzal existujúce riziko úteku a dodal, že samotná skutočnosť, že cudzinec nemá povolenie k vstupu na územie schengenského priestoru, predstavuje dostatočný dôvod pre počiatočné zbavenie slobody a zaistenie takej osoby na určitú dobu. V prípade žalobcu na dobu dvoch mesiacov, v čase od 21.05.2020 do 21.07.2020. 27. Podľa bodu 20 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013, zaistenie žiadateľov by sa malo uplatňovať v súlade s hlavnou zásadou, podľa ktorej osobu nie je možné zaistiť len z toho dôvodu, že žiada o medzinárodnú ochranu. Zaistenie by malo byť na čo najkratšiu dobu a mala by sa naň vzťahovať zásada nevyhnutnosti a proporcionality. Zaistenie žiadateľov musí byť predovšetkým v súlade s článkom 31 Ženevského dohovoru. Konania stanovené na základe tohto nariadenia, ktoré sa týkajú zaistenej osoby, by sa mali viesť ako prioritné a v rámci čo najkratších lehôt. Pokiaľ ide o všeobecné záruky vzťahujúce sa na zaistenie, ako aj podmienky zaistenia, mali by členské štáty podľa potreby uplatňovať ustanovenia smernice 2013/33/EÚ aj na osoby zaistené na základe tohto nariadenia. 28. V zmysle článku 20, oddielu I, kapitoly VI, ods. 1., proces určovania zodpovedného členského štátu sa začne čo najskôr po tom, ako je členskému štátu prvýkrát podaná žiadosť o medzinárodnú ochranu. 29. Podľa ods. 2, žiadosť o medzinárodnú ochranu sa považuje za podanú, keď je príslušným orgánom dotknutého členského štátu doručené tlačivo podané žiadateľom alebo správa, ktorú vypracovali orgány. Ak žiadosť nie je podaná písomne, čas, ktorý uplynie medzi vyhlásením úmyslu a prípravou správy, by mal byť čo najkratší. 30. Podľa ods. 4, ak žiadosť o medzinárodnú ochranu podal príslušným orgánom členského štátu žiadateľ, ktorý sa nachádza na území iného členského štátu, určenie zodpovedného členského štátu uskutoční ten členský štát, na území ktorého sa žiadateľ nachádza. Druhý zmienený členský štát je bezodkladne informovaný členským štátom, ktorý dostal žiadosť, a na účely tohto nariadenia sa potom považuje za členský štát, ktorému bola podaná žiadosť o medzinárodnú ochranu. Žiadateľ je písomne informovaný o tejto zmene ohľadom členského štátu, ktorý uskutočňuje proces určovania zodpovedného členského štátu a o dátume jej uskutočnenia. 31. Zo samotnej podstaty preskúmavacieho súdneho konania vyplýva, že administratívny spis je obrazom a výsledkom správneho konania, pretože dokladá priebeh a skutkový stav, ktorý tu bol v čase rozhodovania správneho orgánu. Zásadne pritom platí, že skutkové dôvody, o ktoré sa opiera správne rozhodnutie, musia byť podložené obsahom administratívneho spisu. V preskúmavanej veci možno uzavrieť, že závery správneho orgánu korešpondujú plne s obsahom administratívneho spisu a súd konštatuje, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo je v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, Nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013, čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd ako aj Správnym poriadkom. Žalovaný pred jeho vydaním riadne zistil skutkový stav veci v súlade s ust. § 32 Správneho poriadku, odôvodnenie rozhodnutia je dostatočne zrozumiteľné, obsahujúce všetky zákonom požadované náležitosti podľa § 47 Správneho poriadku, ako aj uvedenie skutočností, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia a je z neho zrejmé, akými úvahami bol žalovaný vedený pri hodnotení dôkazov a ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, podľa ktorých rozhodoval. 32. Podľa článku 28 Dublinského dohovoru, členské štáty nezaistia osobu len z toho dôvodu, že v súvislosti s ňou prebieha konanie podľa tohto nariadenia. Ak existuje značné riziko úteku, členské štáty môžu dotknutú osobu zaistiť na účely zabezpečenia konania o odovzdaní v súlade s týmto nariadením, a to na základe individuálneho posúdenia a len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením a nie je možné účinne uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia. Zaistenie musí byť čo najkratšie a nesmie trvať dlhšie, než je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie požadovaných administratívnych postupov až do uskutočnenia odovzdania podľa tohto nariadenia. Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, lehota na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť nesmie presiahnuť jeden mesiac od podania žiadosti. Členský štát, ktorý vedie konanie podľa tohto nariadenia, požiada v takom prípade o urýchlenú odpoveď. Táto odpoveď musí byť poskytnutá do dvoch týždňov od prijatia dožiadania. Ak nedôjde k poskytnutiu odpovedi v tejto dvojtýždňovej lehote, považuje sa to za akceptovanie dožiadania a má za dôsledok povinnosť prevziať alebo prijať späť osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť potrebné opatrenia na jej príchod. Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, jej odovzdanie zo žiadajúceho členského štátu do zodpovedného členského štátu sa vykoná ihneď, ako je to možné, najneskôr však do šiestich týždňov od implicitného alebo výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby iným členským štátom alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa článku 27 ods. 3. Ak žiadajúci členský štát nedodrží lehoty na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť, alebo ak sa odovzdanie nevykoná v šesťtýždňovej lehote uvedenej v treťom pododseku, osoba nesmie byť dlhšie zaistená. 33. Žalobca bol zaistený dňa 21.05.2020 na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 21.07.2020, t.j. na dobu dvoch mesiacov, zodpovedajúcu podmienkam kladeným bodom 20 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013, v súlade s ktorým zaistenie by malo byť na čo najkratšiu dobu a mala by sa naň vzťahovať zásada nevyhnutnosti a proporcionality, ktorú má súd za správnym orgánom rešpektovanú, z dôvodu potreby vykonania nevyhnutných úkonov, spočívajúcich v príprave a zabezpečení akceptácie prevzatia zo strany zodpovedného členského štátu, ako aj samotnej prípravy prevozu, jeho technického, materiálneho ako aj personálneho zabezpečenia. Vzhľadom k uvedeným zákonným ustanoveniam ako i samotnému žalobcom opísanému príbehu, zhmotnenému do skutkového stavu z ktorého žalovaný vychádzal, považoval aj súd dvojmesačnú lehotu zaistenia za primeranú a nevyhnutnú na vykonanie všetkých neodkladných úkonov, spojených s prevzatím žalobcu zodpovedným členským štátom, v zmysle článku 28 oddielu V Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 zo dňa 26.06.2013. 34. Okrajovo súd v súvislosti s poukazom na rozsudok tunajšieho súdu č.k. 4Sa/71/2018-32 zo dňa 12.09.2018 dáva žalobcovi do pozornosti, že jeho aplikáciu nemožno zovšeobecňovať na každú situáciu, nakoľko tento rozsudok rieši úplne inú právnu situáciu a to neprekúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, spôsobenú jeho absolútnym neodôvodnením. 35. Na základe týchto zistení, ako aj aktuálneho skutkového stavu veci, súd podľa ust. § 229 S.s.p. žalobu ako nedôvodnú zamietol. 36. O trovách konania žalobcu rozhodol v zmysle ust. § 167 S.s.p., s poukazom na výsledok konania, keď žalobca úspech v konaní nemal ani čiastočný. 37. Žalobcu, pre jeho zákonné oslobodenie od súdnych poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. m/ a ods. 3 zák. č. 71/1992 Zb.), na ich úhradu nezaviazal Poučenie: Rozsudok krajského súdu o správnej žalobe vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty sedem dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 3 S.s.p.). Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu krajského súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenie (§ 446 ods. 2 písm. d/ S.s.p.). Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak: a) sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440; b) sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred krajským súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol; c) smeruje len proti dôvodom rozhodnutia krajského súdu (§ 439 ods. 3 S.s.p.). Podľa § 440 S.s.p.: 1. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j/ podanie bolo nezákonne odmietnuté. 2. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g/ až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§ 444 S.s.p.). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b/ údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c/ opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) d/ návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 S.s.p.). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b/ ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/; c/ je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 S.s.p.).