Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/124/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1018201111 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jeannette Hajdinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1018201111.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jeannette Hajdinovej a členov senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD., v právnej veci žalobcu: mjr. M.. M. Z., narodený XX.XX.XXXX, bytom v C., L. XXX/X, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, so sídlom v Košiciach, Štúrova 20, proti žalovanému: predsedníčka Úradu na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Hraničná 12, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 00215/2018-Op-4 zo dňa 24.5.2018, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozhodnutie žalovaného predsedníčky Úradu na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky č. 00215/2018-Op-4 zo dňa 24.5.2018 spolu s rozhodnutím Úradu na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky č. 00005/2018-Os-10 zo dňa 14.2.2018 z r u š u j e a vec v r a c i a orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : I. Priebeh administratívneho konania 1. Žalobca dňa 9.12.2016 podal Úradu na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky návrh na začatie konania o ochrane osobných údajov, ktorého obsahom bolo podozrenie z neoprávneného spracúvania jeho osobných údajov. Dňa 15.11.2016 počas pracovného rozhovoru na pracovisku Kriminálneho a expertízneho ústavu Policajného zboru, Odbor prírodovedného skúmania a kriminalistickej identifikácie Košice, mu riaditeľ oznámil, že sú o ňom priebežne získavané a zhromažďované záznamy z útvaru Ministerstva vnútra SR, Centra podpory v Košiciach, na základe žiadosti riaditeľa odboru od mája 2016 do septembra 2016. Malo ísť o záznamy vyhotovené bezpečnostnými kamerami inštalovanými na vchodoch pre peších do budovy Krajského riaditeľstva PZ Košice z ulíc Kuzmányho a Moyzesova. Obdobný návrh podal aj T.. B. B., ktorý však nie je žalobcom v predmetnej právnej veci, preto sa správny súd nebude rozhodnutím vo vzťahu k nemu zaoberať. 2. Úrad na ochranu osobných údajov SR prvostupňovým rozhodnutím č. 00139/2017-Os-16 zo dňa 2.5.2017 zastavil konanie podľa § 65 ods. 1 zákona č. 122/2013 Z.z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 24.5.2018 (ďalej len zákon č. 122/2013 Z.z.) v nadväznosti na § 30 ods. 1 písm. j/ zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len SP alebo Správny poriadok), pretože právnym základom pre spracúvanie osobných údajov príslušníkov Policajného zboru za účelom kontroly ich pracovnej disciplíny je § 69 ods. 2 zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 171/1993 Z.z.). Žalobca v čase, keď bol nasnímaný kamerovým informačným systémom (ďalej aj len KIS) prevádzkovateľa vystupoval ako príslušník Policajného zboru, mal vykonávať služobnú činnosť a dodržiavať Etický kódex príslušníka Policajného zboru v zmysle § 47 zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 73/1998 Z.z.). Skutočnosť, že prevádzkovateľ využil záznamy vyhotovené na základe § 69 ods. 2 zákona č. 171/1993 Z. z. za účelom kontroly plnenia pracovnej disciplíny žalobcu ako príslušníka Policajného zboru pri výkone jeho služobných činností, nepredstavuje účel spracúvania osobných údajov, ktorý by bol v rozpore s účelom vymedzeným zákonom č. 171/1993 Z.z. Žalobca sa mal dopustiť porušenia disciplíny v čase výkonu služobnej činnosti príslušníka Policajného zboru, a prevádzkovateľ bol teda oprávnený na základe § 69 ods. 2 zákona č. 171/1993 Z. z. jeho služobnú činnosť monitorovať a za tým účelom spracúvať jeho osobné údaje. Ustanovenie § 15 ods. 7 zákona č. 122/2013 Z.z. sa na predmetné spracúvanie osobných údajov nevzťahuje, a preto nebol prevádzkovateľ povinný zlikvidovať vyhotovený záznam v 15-dňovej lehote v zmysle § 17 ods. 7 zákona č. 122/2013 Z. z. Zákon č. 171/1993 Z.z. neukladá prevádzkovateľovi povinnosť nasnímané dotknuté osoby o vyhotovovaní záznamu vopred informovať, resp. upovedomiť. 3. Žalovaný druhostupňovým rozhodnutím č. 00250/2017-Op-4 zo dňa 16.8.2017 zrušil rozhodnutie o zastavení konania č. 00139/2017-Os-16 zo dňa 2.5.2017 a vec vrátil prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie. 4. Prvostupňový správny orgán následným rozhodnutím č. 00005/2018-Os-10 zo dňa 14.2.2018 opäť zastavil konanie podľa § 65 ods. 1 zákona č. 122/2013 Z.z. a § 30 ods. 1 písm. j/ SP voči Ministerstvu vnútra SR, Centru podpory Košice, pretože nie je prevádzkovateľom informačného systému (§ 4 ods. 2 písm. b/ zákona č. 122/2013 Z.z.), v ktorom sú spracúvané osobné údaje prostredníctvom kamier umiestnených na objekte Krajského riaditeľstva Policajného zboru Košice, ani sprostredkovateľom informačného systému (§ 4 ods. 2 písm. d/ zákona č. 122/2013 Z.z.); zároveň zastavil konanie voči Ministerstvu vnútra SR ako prevádzkovateľovi kamerového informačného systému, pretože osobné údaje, ktoré o žalobcovi obsahujú kamerové záznamy vyhotovené prostredníctvom kamier umiestnených na objekte Krajského riaditeľstva Policajného zboru Košice o priebehu jeho služobnej činnosti podľa § 8 ods. 3 zákona č. 171/1993 Z.z. v období od 30.5.2016 do 6.9.2016, spracúval v súlade s § 9 ods. 1 zákona č. 122/2013 Z.z. na základe § 69 ods. 2 zákona č. 171/1993 Z.z,. na účel plnenia úloh Policajného zboru podľa § 49 písm. a/, písm. d/ zákona č. 73/1998 Z.z., a teda postupom prevádzkovateľa neboli porušené práva žalobcu. Prvostupňový správny orgán vychádzal zo stanoviska Ministerstva vnútra SR zo dňa 16.11.2017 ako gestora zákona č. 171/1993 Z.z. (o ktoré ho požiadal), v ktorom sa uvádza, že akákoľvek činnosť policajta je plnením úloh Policajného zboru. Ministerstvo vnútra SR tiež vyslovilo záver, že použitím kamerových záznamov na kontrolu plnenia disciplíny podriadených policajtov nemohlo dôjsť ku konaniu v rozpore s § 69 ods. 2 zákona č. 171/1993 Z.z.; v opačnom prípade by bola spochybnená legitimita pozície policajta - nadriadeného, ktorého služobnou činnosťou je najmä plnenie povinností podľa § 49 zákona č. 73/1998 Z.z. Ustanovenia § 15 ods. 7 a § 17 ods. 7 zákona č. 122/2013 Z. z. predstavujú všeobecnú úpravu monitorovania priestorov prístupných verejnosti. Ak priestor prístupný verejnosti monitoruje Policajný zbor na plnenie jeho úloh, ide o spracúvanie osobných údajov podľa osobitného zákona, na ktoré sa uplatňuje § 69 ods. 2 zákona č. 171/1993 Z.z. Na uchovávanie kamerových záznamov vyhotovených na základe zákona č. 171/1993 Z.z. sa nevzťahuje 15-dňová lehota podľa § 17 ods. 7 zákona č. 122/2013 Z. z., ale ustanovenia § 69 ods. 7 a ods. 8 zákona č. 171/1993 Z.z. Videozáznamy obsahujú osobné údaje žalobcu zaznamenané v čase, kedy mal vykonávať štátnu službu podľa § 2 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z., ide teda o obrazové záznamy o priebehu jeho služobnej činnosti. Prevádzkovateľ spracúval (zaznamenal, uchováva a využíva) jeho osobné údaje na účel kontroly výkonu štátnej služby podľa § 49 písm. a/ zákona č. 73/1998 Z.z. a na účely disciplinárneho konania, ktoré bolo voči nemu vedené. Na základe poskytnutého výkladu k zákonu č. 171/1993 Z.z. zo strany Ministerstva vnútra SR prvostupňový orgán dospel k záveru, že prevádzkovateľ vyhotovil obrazové záznamy na účel plnenia úloh Policajného zboru podľa § 2 ods. 2 zákona č. 171/1993 Z.z. v nadväznosti na § 49 písm. a/ a písm. d/ zákona č. 73/1998 Z.z. a na spracúvanie osobných údajov má prevádzkovateľ primeraný právny základ ustanovený v § 69 ods. 2 zákona č. 171/1993 Z.z. Nadriadení žalobcu ako oprávnené osoby a rovnako relevantné oprávnené osoby prevádzkovateľa z Centra podpory Košice boli riadne poučení podľa § 21 zákona č. 122/2013 Z. z. a prevádzkovateľ prostredníctvom týchto oprávnených osôb spracúva v danom prípade osobné údaje žalobcu v súlade s právnym základom a účelom spracúvania podľa § 69 ods. 2 zákona č. 171/1993 Z.z. v nadväznosti na § 49 písm. a/ a písm. d/, § 50, § 233 ods. 1, § 238 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. 5. Žalovaný napadnutým rozhodnutím č. 00215/2018-Op-4 zo dňa 24.5.2018 zamietol rozklad žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie č. 00005/2018-Os-10 zo dňa 14.2.2018 ako vecne a právne správne. Právna úprava Zákonníka práce sa na príslušníkov Policajného zboru nevzťahuje, a preto nebolo potrebné skúmať, či sa na toto konanie uplatňuje ustanovenie § 13 ods. 4 Zákonníka práce, ktorý upravuje monitorovanie zamestnancov prostredníctvom kontrolného mechanizmu. Na štátnu službu príslušníkov Policajného zboru sa nevzťahuje ani zákon č. 55/2017 Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 55/2017 Z. z.“). Právnu úpravu služobných pomerov príslušníkov Policajného zboru obsahuje zákon č. 73/1998 Z.z. a zákon č. 171/1993 Z.z., ktoré inštitút kontrolného mechanizmu zamestnancov ako v Zákonníku práce alebo v zákone č. 55/2017 Z.z. nepoznajú. Nakoľko Úrad na ochranu osobných údajov SR nie je oprávnený vykladať zákon č. 73/1998 Z.z. ani zákon č. 171/1993 Z.z. a z doterajšej rozhodovacej činnosti a aplikačnej praxe úradu nemožno jednoznačne konštatovať, či je možné kontrolu dochádzky príslušníkov Policajného zboru vykonávať aj prostredníctvom kamerového systému podľa citovaných osobitných predpisov bez súhlasu dotknutej osoby, požiadal príslušného vecného gestora (Ministerstvo vnútra SR) o výklad uvedených zákonov. Za účelom zachovania právnej istoty sa prvostupňový orgán pridržiaval výkladu vecného gestora zákona č. 73/1998 Z.z. a zákona č. 171/1993 Z.z. (Ministerstva vnútra SR) a skutkový a právny stav veci vyhodnotil v súlade s poskytnutým stanoviskom č. PPZ-KA12-394-004/2017 zo dňa 31.10.2017 a č. SPOU-PO6-2017/004307 zo dňa 16.11.2017. Ustanovenie § 69 ods. 2 zákona č. 171/1993 Z.z. s poukazom na výkladové stanovisko Ministerstva vnútra SR č. PPZ-KA12-394-004/2017 zo dňa 31.10.2017 a č. SPOU-PO6-2017/004307 zo dňa 16.11.2017 v spojení s § 2 ods. 2, § 8 ods. 3 zákona č. 171/1993 Z.z., § 2 ods. 1, § 49, § 56 a § 238 zákona č. 73/1998 Z.z. možno považovať za právny základ pre spracúvanie osobných údajov príslušníkov Policajného zboru na kontrolu plnenia ich disciplíny pri výkone služobnej činnosti. Žalovaný vychádzal aj zo záveru, že akákoľvek služobná činnosť príslušníka Policajného zboru je plnením úloh Policajného zboru, nakoľko toto bolo gestorom zákona č. 171/1993 Z.z. a zákona č. 73/1998 Z.z. konštatované v stanovisku č. SPOU-PO6-2017/004307 zo dňa 16.11.2017. Aj úkony počas služby obvyklé alebo potrebné pred začiatkom služby alebo po jej skončení sú výkonom štátnej služby príslušníka Policajného zboru. Žalovaný preto námietky žalobcu vyhodnotil ako neopodstatnené. Bez identifikácie právneho základu pre spracúvanie osobných údajov prostredníctvom kamerového informačného systému by úrad svojou nečinnosťou postupoval v rozpore so základnými zásadami správneho konania. Spracúvanie, ktoré je predmetom tohto správneho konania podľa zákona č. 171/1993 Z.z., napĺňa všetky znaky spracúvania na zabezpečenie verejného záujmu a na zaistenie niektorej z podmienok § 3 zákona č. 122/2013 Z.z. Žalovaný dal žalobcovi za pravdu v časti, v ktorej uvádza, že takéto činnosti nemožno považovať za spracúvanie osobných údajov na zaistenie významného ekonomického alebo finančného záujmu Slovenskej republiky alebo Európskej únie vrátane menových, rozpočtových a daňových záležitostí podľa § 3 ods. 1 písm. f/ zákona č. 122/2013 Z.z., ani za spracúvanie na zaistenie predchádzania, zamedzovania, odhaľovania a dokumentovania trestnej činnosti, zisťovania jej páchateľov, vyšetrovania a stíhania páchateľov trestných činov podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 122/2013 Z.z. S poukazom na výkladové stanoviska Ministerstva vnútra SR č. PPZ-KA12-394-004/2017 zo dňa 31.10.2017 a č. SPOU-PO6-2017/004307 zo dňa 16.11.2017 žalovaný dospel k záveru, že úlohy Policajného zboru podľa § 2 ods. 2 zákona č. 171/1993 Z.z. nie sú obmedzené len na zákon č. 171/1993 Z.z., ale je ich potrebné posudzovať v širšom rozsahu aj s poukazom na zákon č. 73/1998 Z.z. Zákon č. 122/2013 Z.z. v poznámke pod čiarou k § 3 ods. 1 písm. c/ priamo uvádza zákon č. 171/1993 Z.z. Neuplatnenie výnimky na predmet tohto správneho konania podľa § 3 ods. 1 písm. g/ v spojení s písm. c/ zákona č. 122/2013 Z.z. z dôvodu, že nebola preukázaná nevyhnutnosť spracúvania osobných údajov dotknutých osôb, by bol výklad neprimerane formalistický a reštriktívny. Na spracúvanie nie je potrebný súhlas dotknutej osoby, ktorej sa osobné údaje týkajú. Spracúvanie osobných údajov žalobcu na účely kontroly pracovnej disciplíny prevádzkovateľom prostredníctvom kamier umiestnených na budove Krajského riaditeľstva Policajného zboru Košice z ulíc Kuzmányho a Moyzesova, je preto legitímne a v súlade so zákonom č. 122/2013 Z.z. II. Žaloba 6. Žalobca sa včas podanou žalobou domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 00215/2018-Op-4 zo dňa 24.5.2018, jeho zrušenia spolu s prvostupňovým rozhodnutím č. 00005/2018- Os-10 zo dňa 14.2.2018 a vrátenia veci orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal nesprávne právne posúdenie veci, skutkový stav je rozporný s administratívnymi spismi a v konaní došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. 7. Namietal, že predmetom konania nemalo byť nájdenie právneho základu na spracúvanie osobných údajov príslušníka Policajného zboru pre účely kontroly plnenia jeho služobnej disciplíny prostredníctvom KIS, ale posúdenie, či sprístupnením záznamov z KIS nadriadenému policajtovi pre účely kontroly plnenia jeho služobnej disciplíny a následného disciplinárneho konania, došlo k porušeniu jeho práv chránených nielen ustanoveniami zákona č. 122/2013 Z. z., ale predovšetkým práva zakotveného v čl. 19 ods. 3 Ústavy SR. 8. Trval na tom, že kamerové záznamy z KIS, ktoré prevádzkovateľ monitoroval podľa § 15 ods. 7 zákona č. 122/2013 Z.z. (priestory prístupné verejnosti na účely ochrany verejného poriadku a bezpečnosti, odhaľovania kriminality, narušenia bezpečnosti štátu, ochrany majetku a zdravia), boli použité na iný účel ako ustanovuje citované zákonné ustanovenie, a že uvedené záznamy neboli zničené v lehote ustanovenej v § 17 ods. 7 zákona č. 122/2013 Z.z. 9. Žalovaný v skoršom rozhodnutí č. 00250/2017-Op-4 zo dňa 16.8.2017 zrušil prvostupňové rozhodnutie s tým, že pokiaľ prevádzkovateľ na spracúvanie osobných údajov zvolí za právny základ osobitný predpis (zákony č. 171/1993 Z.z., č. 477/2003 Z.z., č. 122/2013 Z.z. a č. 215/2004 Z.z.), musí v súlade s § 10 ods. 2 zákona č. 122/2013 Z.z. ustanovovať účel spracúvania osobných údajov, ktorý sa viaže ku konkrétnemu právnemu základu. Kombinovanie rôznych právnych základov na rozdielne účely spracúvania osobných údajov, podľa názoru žalovaného napĺňa znaky porušenia povinnosti prevádzkovateľa v zmysle § 6 ods. 2 písm. c/ a písm. e/ zákona č. 122/2013 Z.z. 10. Podľa názoru žalobcu je záver žalovaného, že úrad nie je oprávnený vykladať iné predpisy ako je zákon č. 122/2013 Z.z., a preto požiadal Ministerstvo vnútra SR ako gestora zákonov č. 171/1993 Z.z. a č. 73/1998 Z.z. o ich výklad, z ktorého potom pri rozhodovaní meritórne prvostupňový aj druhostupňový orgán vychádzali, za nesprávny a nepreskúmateľný. Predovšetkým poukázal na to, že absentuje správna úvaha žalovaného aj prvostupňového správneho orgánu, ktoré v rozpore s § 34 ods. 5, § 40 ods. 1 a § 47 ods. 3 SP rezignovali na akékoľvek posúdenie zásadnej právnej otázky a prenechali ho inému orgánu. Takýto právny názor je podľa žalobcu nielenže nesprávny, ale je aj v priamom rozpore s postavením a pôsobnosťou úradu, tak ako vyplýva z § 45 ods. 1, ods. 3 zákona č. 122/2013 Z.z. Navyše, gestorom zákonov č. 171/1993 Z.z. a č. 73/1998 Z.z., ktorý podal stanovisko v predmetnej veci, je práve ten istý orgán, voči ktorému smeroval návrh žalobcu na ochranu pred porušením jeho práva zo strany prevádzkovateľa KIS - Ministerstva vnútra SR. Okrem toho, právny názor Ministerstva vnútra SR nezodpovedá zákonu č. 122/2013 Z.z., pretože nevyhnutnou podmienkou je spracúvanie osobných údajov nevyhnutných na zabezpečenie verejného záujmu pri plnení týchto úloh prevádzkovateľa. Vzhľadom na odlišný predmet právnej úpravy zákonov č. 171/1993 Z.z. a č. 73/1989 Z.z. je vylúčené, aby právnym základom spracúvania jeho osobných údajov, a to monitorovania pre potreby kontroly jeho služobnej disciplíny, bol § 69 ods. 2 zákona č. 171/1993 Z.z. 11. Poukázal na čl. 13 ods. 4 Ústavy SR. III. Vyjadrenie žalovaného 12. Žalovaný v písomnom vyjadrení navrhol žalobu zamietnuť. V podrobnostiach sa pridržiaval odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a prvostupňového rozhodnutia; podľa jeho názoru bol skutkový stav riadne zistený a vec správne právne posúdená, rozhodnutia sú preskúmateľné, zrozumiteľne a dostatočne odôvodnené a súladné so zákonom. 13. Žalovaný trvá na tom, že jemu ako orgánu verejnej moci nebola zákonom zverená právomoc vykladať osobitné predpisy, ktoré nepatria do jeho vecnej pôsobnosti. Aj pri výklade zákona č. 122/2013 Z.z. vždy vychádzal len zo svojej ustálenej rozhodovacej praxe a príslušnej národnej a nadnárodnej judikatúry týkajúcej sa výkladu Smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 95/46/EHS o ochrane fyzických osôb pri spracovaní osobných údajov a voľnom pohybe týchto údajov, ktorá bola transponovaná do zákona č. 122/2013 Z.z. Poukázal na výklad čl. 2 ods. 2 Ústavy SR vyjadrený v uznesení Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 3/98, podľa ktorého nemôže prekročiť svoje právomoci a vykladať iné zákony ako zákon č. 122/2013 Z.z. Z uvedeného dôvodu požiadal Ministerstvo vnútra SR ako vecného gestora o usmernenie k výkladu zákonov č. 171/1993 Z.z. a č. 73/1998 Z.z.. Svoju žiadosť o stanovisko k výkladu zákonov č. 171/1993 Z.z. a č. 73/1998 Z.z. považuje za správnu, tak aby si mohol o predbežnej otázke o zákonnosti spracúvania osobných údajov žalobcu urobiť vlastný názor, a to v súlade s § 40 ods. 1 SP. Ak by súd rozhodol, že postup žalovaného v rámci jeho správnej úvahy (v ktorej sa za účelom zachovania právnej istoty pridržiaval línie výkladu vecného gestora zákonov č. 171/1993 Z.z. a č. 73/1998 Z.z. - Ministerstva vnútra SR) bol nesprávny, požiadal súd o usmernenie, ako má v budúcnosti v pozícii správneho orgánu postupovať v obdobných situáciách pri chýbajúcom záväznom výklade osobitného predpisu, ktorý nepatrí do jeho vecnej pôsobnosti. 14. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného písomne nevyjadril. IV. Verejné vyhlásenie rozsudku 15. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný podľa § 10 a § 13 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len SSP) rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil dňa 24.6.2020, keďže žalobca aj žalovaný súhlasili s rozhodnutím správneho súdu bez nariadenia pojednávania. 16. Okrem uvedeného správny súd poukazuje aj na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj len ESĽP) vo veci Varela Assalino proti Portugalsku zo dňa 25.4.2002, č. sťažnosti 64336/01, v zmysle ktorého ESĽP nedospel k záveru, že článok 6 Dohovoru vždy zahŕňa právo na verejné pojednávanie bez ohľadu na povahu otázky, ktorá má byť vyriešená; je legitímne, keď vnútroštátne orgány berú do úvahy požiadavky efektivity a hospodárnosti konania [rozsudok Jan-Ake Andersson proti Švédsku zo dňa 29.10.1991, séria A č. 212-B, s. 45, § 27; rozsudok Allan Jacobsson proti Švédsku (č. 2) zo dňa 19.2.1998, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I, s. 168, § 46; rozsudok Schuler- Zgraggen proti Švajčiarsku z 24.júna 1993, séria A č. 263, s. 19, § 58]. V konaní, v ktorom sa majú riešiť iba právne otázky, postačuje preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie a pre spor z nich vyplývajúci sa javia byť výhodnejšie skôr písomné vyjadrenia ako ústne prednesy. V predmetnom konaní sa správny súd (ktorý nie je súdom skutkovým, ale preskúmava zákonnosť napadnutého rozhodnutia, teda jeho právnu stránku) na základe predloženého administratívneho spisu zameral na skúmanie právnej otázky a správnosť aplikácie ustanovení zákona č. 122/2013 Z.z., č. 73/1998 Z.z., č. 171/1993 Z.z. a Správneho poriadku, preto aj v tomto konaní možno postupovať podľa záverov ESĽP vyjadrených vo vyššie citovaných rozhodnutiach a vo veci rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. VI. Relevantné právne predpisy 17. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 18. Podľa § 1 zákona č. 122/2013 Z.z. tento zákon upravuje ochranu práv fyzických osôb pred neoprávneným zasahovaním do ich súkromného života pri spracúvaní ich osobných údajov (písm. a/), práva, povinnosti a zodpovednosť pri spracúvaní osobných údajov fyzických osôb (písm. b/), postavenie, pôsobnosť a organizáciu Úradu na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky (ďalej len "úrad") (písm. c/). 19. Podľa § 45 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 122/2013 Z.z. úrad je orgánom štátnej správy s celoslovenskou pôsobnosťou, ktorý vykonáva dozor nad ochranou osobných údajov a podieľa sa na ochrane základných práv a slobôd fyzických osôb pri spracúvaní ich osobných údajov (ods. 1). Úrad pri výkone svojej pôsobnosti postupuje nezávisle a riadi sa ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi, ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná (ods. 3). 20. Podľa § 62 zákona č. 122/2013 Z.z. účelom konania o ochrane osobných údajov (ďalej len "konanie") je zistiť, či postupom prevádzkovateľa alebo sprostredkovateľa došlo k porušeniu práv fyzických osôb pri spracúvaní ich osobných údajov a v prípade zistenia nedostatkov, uložiť opatrenia na nápravu, prípadne sankciu za porušenie tohto zákona (ods. 1). Konanie je neverejné; tým nie je dotknuté ustanovenie § 71 (ods. 2). 21. Podľa § 65 ods. 1 zákona č. 122/2013 Z.z. ak úrad zistí porušenie práv navrhovateľa, fyzickej osoby v konaní bez návrhu alebo nesplnenie povinností pri spracúvaní osobných údajov ustanovených zákonom, uloží rozhodnutím prevádzkovateľovi alebo sprostredkovateľovi, aby v určenej lehote vykonal opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov a príčin ich vzniku; inak konanie o ochrane osobných údajov zastaví. 22. Podľa § 72 zákona č. 122/2013 Z.z. na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, ak v odseku 2 nie je ustanovené inak (ods. 1). Všeobecný predpis o správnom konaní sa nevzťahuje na (a) vykonávanie a absolvovanie skúšky fyzickej osoby na výkon funkcie zodpovednej osoby podľa § 24, (b) oznamovaciu povinnosť podľa § 34 až 36 a (c) výkon kontroly podľa § 52 až 61, okrem doručovania písomností pri výkone kontroly (ods. 2). 23. Podľa § 30 ods. 1 písm. j/ SP správny orgán konanie zastaví, ak tak ustanoví osobitný zákon. 24. Podľa § 32 ods. 1, ods. 2 SP správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania (ods. 1). Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán (ods. 2). 25. Podľa § 40 SP ak sa v konaní vyskytne otázka, o ktorej už právoplatne rozhodol príslušný orgán, je správny orgán takým rozhodnutím viazaný; inak si správny orgán môže o takejto otázke urobiť úsudok alebo dá príslušnému orgánu podnet na začatie konania (ods. 1). Správny orgán si nemôže ako o predbežnej otázke urobiť úsudok o tom, či a kto spáchal trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt, alebo o osobnom stave fyzickej osoby, alebo o existencii právnickej osoby, ak patrí o tom rozhodovať súdu (ods. 2). 26. Podľa § 47 ods. 1 až ods. 3 SP rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v plnom rozsahu (ods. 1). Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon (ods. 2). V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia (ods. 3). VII. Posúdenie veci krajským súdom 27. Úlohou správneho súdu je v rozsahu žalobných dôvodov posúdiť, či si správny orgán zadovážil dostatok podkladov pre vydanie rozhodnutia (§ 32 ods. 1 SP), či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi aj procesnoprávnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti (§ 3 ods. 2, ods. 5, § 46 a § 47 SP). V predmetnej právnej veci správny súd preskúmaval zákonnosť rozhodnutia žalovaného, ktorým zamietol rozklad žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie o zastavení konania o ochrane osobných údajov. Medzi účastníkmi je sporné právne posúdenie veci a skutočnosť, že žalovaný v prvostupňovom aj druhostupňovom rozhodnutí vychádzal zo stanoviska Ministerstva vnútra SR k výkladu zákonov č. 171/1993 Z.z. a č. 73/1998 Z.z. ako gestora uvedených zákonov a zároveň účastníka konania o ochrane osobných údajov, keďže je prevádzkovateľom kamerového informačného systému, prostredníctvom ktorého boli nasnímané osobné údaje žalobcu a neskôr použité v disciplinárnom konaní voči nemu. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe uviedol, že výklad zákonov č. 171/1993 Z.z. a č. 73/1998 Z.z. je preňho predbežnou otázkou podľa § 40 SP, o ktorej si nemohol urobiť úsudok sám. 28. V prvom rade je potrebné sa zamerať na kompetenciu Úradu na ochranu osobných údajov SR. Do jeho kompetencie patrí vykonávanie dozoru nad ochranou osobných údajov a podieľanie sa na ochrane základných práv a slobôd fyzických osôb pri spracúvaní ich osobných údajov (§ 45 ods. 1 zákona č. 122/2013 Z.z.). V rámci tohto rozsahu úrad postupuje nezávisle a riadi sa ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi, ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná (§ 45 ods. 3 zákona č. 122/2013 Z.z.). 29. Kompetenciu úradu pri výkone dozoru v konkrétnych podrobnostiach expressis verbis upravuje § 46 zákona č. 122/2013 Z.z., t.j.: a. vykonáva dozor nad dodržiavaním povinností ustanovených zákonom pri spracúvaní osobných údajov, b. priebežne sleduje stav ochrany osobných údajov, plnenie oznamovacej povinnosti, osobitnú registráciu informačných systémov a vedenie evidencie o informačných systémoch, c. prijíma návrhy a podnety týkajúce sa podozrenia z porušovania povinností ustanovených zákonom pri spracúvaní osobných údajov alebo koná z vlastnej iniciatívy, d. vykonáva kontrolu spracúvania osobných údajov v informačných systémoch, e. pri podozrení z porušenia povinností uložených týmto zákonom môže predvolať prevádzkovateľa alebo sprostredkovateľa, f. na odstránenie zistených nedostatkov rozhodnutím ukladá opatrenia na nápravu, g. ukladá sankcie pri zistení porušenia povinností uvedených v tomto zákone, h. odporúča prevádzkovateľom opatrenia na zabezpečenie ochrany osobných údajov v informačných systémoch; na tento účel v rozsahu svojej pôsobnosti vydáva odporúčania pre prevádzkovateľov, i. umožňuje splnenie oznamovacej povinnosti a vykonáva osobitnú registráciu informačných systémov a zabezpečuje zverejnenie ich stavu, j. vedie register zodpovedných osôb, k. poskytuje konzultácie v oblasti ochrany osobných údajov, l. v rozsahu svojej pôsobnosti vydáva záväzné stanoviská, m. metodicky usmerňuje prevádzkovateľov a sprostredkovateľov pri spracúvaní osobných údajov, n. vykonáva skúšky zodpovedných osôb a vydáva potvrdenia o ich absolvovaní, o. vydáva súhlas na prenos osobných údajov do tretích krajín, ktoré nezaručujú primeranú úroveň ochrany, p. na účely cezhraničného prenosu osobných údajov do tretích krajín, ktoré nezaručujú primeranú úroveň ochrany, schvaľuje záväzné vnútropodnikové pravidlá prevádzkovateľa, q. podieľa sa na príprave všeobecne záväzných právnych predpisov v oblasti ochrany osobných údajov, r. vyjadruje sa k návrhom zákonov a k návrhom ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov, v ktorých sa upravuje spracúvanie osobných údajov, s. v rozsahu svojej pôsobnosti vydáva všeobecne záväzné právne predpisy, t. predkladá Národnej rade SR správu o stave ochrany osobných údajov najmenej raz za dva roky; správu o stave ochrany osobných údajov zverejňuje úrad na svojom webovom sídle, u. zverejňuje na svojom webovom sídle vzory poučení oprávnenej osoby podľa § 21, v. plní oznamovaciu povinnosť voči Európskej komisii v oblasti ochrany osobných údajov, w. prijíma opatrenia na vykonanie rozhodnutí Európskej komisie vydaných v oblasti ochrany osobných údajov, x. spolupracuje pri výkone dozoru nad ochranou osobných údajov s obdobnými orgánmi dozoru v zahraničí, y. podáva podnet na zmenu alebo zrušenie zákona, iného všeobecne záväzného právneho predpisu alebo vnútorného predpisu orgánu, ktorý tento predpis prijal. 30. Úrad sa pri výkone svojej kompetencie riadi Ústavou SR, ústavnými zákonmi, zákonmi, ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná; postupuje nezávisle (§ 45 ods. 3 zákona č. 122/2013 Z.z.). 31. K predbežnej otázke vznikajúcej podľa § 40 SP, na ktorú poukázal žalovaný, správny súd uvádza, že ide o otázku, ktorá môže byť predmetom samostatného konania pred iným orgánom verejnej správy (teda nie pred konajúcim správnym orgánom, v ktorom táto predbežná otázka vyvstala) alebo súdu, ktoré sa končí vydaním individuálneho správneho aktu alebo rozsudku, prípadne uznesenia súdu. Od posúdenia uvedenej predbežnej otázky potom závisí rozhodnutie vo veci, ktorá je predmetom správneho konania. 32. V prípadoch vzniku prejudiciálnych otázok prichádzajú do úvahy tri možné riešenia: a) príslušný orgán o takejto veci už rozhodol - v takomto prípade je správny orgán rozhodnutím o predbežnej otázke viazaný a vychádza z výroku rozhodnutia, b) príslušný orgán o takejto otázke nerozhodol - správny orgán preto môže konanie prerušiť (§ 29 ods. 1SP) a dať podnet tomuto orgánu na začatie konania. Ak dal správny orgán podnet na konanie o predbežnej otázke inému orgánu, musí vyčkať na rozhodnutie o predbežnej otázke. Po právoplatnosti rozhodnutia o predbežnej otázke správny orgán pokračuje v konaní (§ 29 ods. 4 SP). Tento variant prichádza do úvahy v prípade, ak príslušné konanie možno začať bez návrhu účastníka. Ak konanie možno začať len na návrh účastníka, správny orgán ho vyzve, aby taký návrh podal. Ak tak účastník v určenej lehote neurobí, správny orgán si môže urobiť úsudok o predbežnej otázke sám, c) správny orgán si urobí úsudok o predbežnej otázke sám. Pôjde jednak o prípady uvedené v poslednej vete písm. b), a tiež vtedy, ak to bude vyžadovať plynulosť a rýchlosť konania. 33. Prejudiciálna otázka podľa § 40 SP sa vzťahuje na vyriešenie konkrétneho právneho vzťahu medzi účastníkmi, ktorý „predchádza“ konkrétnemu správnemu konaniu, pričom dôležitým faktorom je skutočnosť, že vyriešenie prejudiciálnej otázky je predmetom osobitného konania, ktorého záverom je meritórne rozhodnutie s účinkami právoplatnosti a vykonateľnosti. Samozrejme, za zákonom splnených podmienok si môže správny orgán urobiť úsudok o prejudiciálnej otázke aj sám bez samostatného právoplatného a vykonateľného rozhodnutia. O tejto prípad však v predmetnej právnej veci nejde. 34. Žalovaný nesprávne považuje za prejudiciálnu otázku výklad ustanovení konkrétneho zákona v konaní o ochrane osobných údajov a opomína, že je práve jeho právomocou zaoberať sa výkladom právnych predpisov v oblasti ochrany osobných údajov (§ 1 zákona č. 122/2013 Z.z.). V žiadnom ustanovení Ústavy SR ani zákona č. 122/2013 Z.z. nie je uvedená limitačná klauzula, že ochrana osobných údajov môže byť upravená výlučne v zákone č. 122/2013 Z.z. a že Úrad na ochranu osobných údajov SR môže vykladať iba zákon č. 122/2103 Z.z. Je bežné, že uvedená problematika je upravená vo viacerých predpisov okrem zákona č. 122/2013 Z.z.: v Zákonníku práce, zákonoch č. 55/2017 Z.z., č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov, č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, č. 576/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov, atď. Ak by správny súd hypoteticky akceptoval názor žalovaného, že nemôže vykladať iné zákony ako je zákon č. 122/2013 Z.z., potom by reálne mohla nastať situácia, že pri spracúvaní osobných údajov fyzickej osoby napríklad pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti alebo sociálneho poistenia by nemohol vo veci rozhodnúť, pretože by sa na vec vzťahoval osobitný zákon (č. 461/2003 Z.z., č. 576/2004 Z.z.), čo určite nie je zmyslom ochrany osobných údajov a vôbec postavenia Úradu na ochranu osobných údajov SR upraveného v zákone č. 122/2013 Z.z. Použijúc argumentum ad absurdum, hypoteticky by úradu mohli brániť meritórne rozhodnúť aj iné orgány, od ktorých by žiadal výklad iných zákonov ako je zákon č. 122/2013 Z.z., tieto orgány by mu totiž mohli odmietnuť poskytnúť výklad pre nedostatok ich kompetencie. V takej situácii by potom úrad (podľa jeho vlastných argumentov prezentovaných v tejto právnej veci) nemohol rozhodnúť, pretože sám by výklad iného zákona neposkytol a neposkytol by mu ich ani iný orgán verejnej správy. Takáto situácia je však nežiaduca a nezodpovedá obsahu konania o ochrane osobných údajov. Aj z uvedeného dôvodu je názor žalovaného, že nie je oprávnený vykladať iné zákony ako zákon č. 122/2013 Z.z., nesprávny. 35. Navyše, v predmetnej právnej veci si žalovaný aj prvostupňový správny orgán osvojili stanovisko Ministerstva vnútra SR, ktoré je prevádzkovateľom kamerového informačného systému spracúvajúceho osobné údaje žalobcu, o ktoré ide v predmetnej právnej veci, a zároveň gestorom zákonov č. 171/1993 Z.z. a č. 73/1998 Z.z. Pri podávaní stanoviska k výkladu citovaných zákonov sa u Ministerstva vnútra SR mohol vyskytnúť konflikt záujmov, keď na jednej strane mohol byť potenciálne sankcionovateľný za spracúvanie osobných údajov žalobcu a na druhej strane podával výklad sporných ustanovení zákona č. 171/1993 Z.z. a č. 73/1998 Z.z., ktoré sú v predmetnej veci rozhodujúce. Žalovaný aj prvostupňový správny orgán postupovali nesprávne, keď bez akéhokoľvek svojho myšlienkového procesu posudzujúceho aplikáciu dotknutých ustanovení zákona č. 171/1993 Z.z. a č. 73/1998 Z.z. prevzali názor gestorského orgánu Ministerstva vnútra SR, ktorý je zároveň prevádzkovateľom KIS. V odôvodnení absentuje vlastné právne posúdenie veci žalovaným a prvostupňovým správnym orgánom, z akých dôvodov považujú postup Ministerstva vnútra SR ako prevádzkovateľa KIS za súladný so zákonom; nejde totiž o ich právny názor, ale o názor Ministerstva vnútra SR, ktorého postup ako prevádzkovateľa KIS žalobca v konaní namietal. Orgány verejnej správy oboch stupňov sa nevysporiadali s konfliktom záujmu v subjekte Ministerstva vnútra SR ako prevádzkovateľa KIS a zároveň gestora zákona č. 171/1993 Z.z. a č. 73/1998 Z.z. 36. Prvostupňový orgán verejnej správy a žalovaný sa v napadnutých rozhodnutiach nevysporiadali ani s právnym názorom žalovaného vyjadreného v skoršom rozhodnutí v predmetnej právnej veci (č. 00250/2017-Op-4 zo dňa 14.8.2017), že pokiaľ prevádzkovateľ na spracúvanie osobných údajov zvolí za právny základ osobitný predpis (zákony č. 171/1993 Z.z., č. 477/2003 Z.z., č. 122/2013 Z.z. a č. 215/2004 Z.z.), musí v súlade s § 10 ods. 2 zákona č. 122/2013 Z.z. ustanovovať účel spracúvania osobných údajov, ktorý sa viaže ku konkrétnemu právnemu základu. Kombinovanie rôznych právnych základov na rozdielne účely spracúvania osobných údajov, podľa názoru žalovaného napĺňa znaky porušenia povinnosti prevádzkovateľa v zmysle § 6 ods. 2 písm. c/ a písm. e/ zákona č. 122/2013 Z.z. Keďže sa s uvedeným záverom orgány verejnej správy oboch stupňov nevysporiadali, je predčasné, aby prijali záver o zákonnosti spracúvania osobných údajov žalobcu KIS. 37. V tomto kontexte je potrebné upriamiť pozornosť aj na (žalovaným citované) uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 3/98: „Štátne orgány môžu konať v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ustanoveniu čl. 2 ods. 2 ústavy zodpovedá konanie orgánu štátu v rozsahu zákona bez výnimky a súčasne zákonom ustanoveným spôsobom. Tento výklad platí aj vtedy, keď sa orgán štátu domnieva, že iný štátny orgán konal spôsobom, ktorý nebol v súlade s Ústavou Slovenskej republiky. Údajné protiústavné konanie jedného orgánu nie je pre iný štátny orgán dôvodom, aby konal inak ako v rozsahu zákona a zákonom ustanoveným spôsobom“. Zákon č. 122/2013 Z.z. zveruje Úradu na ochranu osobných údajov SR kompetenciu konať vo veciach ochrany osobných údajov, ktorá je upravená v množstve zákonov, a v tomto konaní sa riadiť ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi, ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná, preto je povinný uvedené právne predpisy aj aplikovať a interpretovať. K výkladu jednotlivých otázok môže okrem interpretačných pravidiel použiť judikatúru súdov SR, ESĽP aj Súdneho dvor EÚ, v tomto mu zákon č. 122/2013 Z.z. prekážky nekladie. Na základe vyhodnotenia skutkového stavu potom vec právne posúdi a svoj postup zákonným spôsobom odôvodní (§ 47 SP). V predmetnej právnej veci sa tak nestalo, čo je vadou rozhodnutia a aj postupu v konaní o ochrane osobných údajov. Nebolo ani možné vyvodiť, ktoré skutočnosti týkajúce sa právneho základu spracúvania osobných údajov žalobcu kamerovým informačným systémom prevádzkovaným Ministerstvom vnútra SR mal žalovaný správny orgán za preukázané, ktoré mali právny význam pre jeho rozhodnutie a ktoré naopak pri vlastnom posúdení nemali vplyv. Odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu ako jedna z esenciálnych náležitostí riadneho rozhodnutia v zmysle § 47 ods. 3 SP musí spĺňať zákonom stanovené požiadavky. Rozhodnutie správneho orgánu musí obsahovať relevantné a dostatočné dôvody, na základe ktorých bolo vydané. Správny orgán je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť všetky podstatné skutočnosti, ktoré boli podkladom rozhodnutia, t.j. opísať predmet konania, poukázať na skutkové zistenia, uviesť dôkazy, z ktorých vychádzal pri vydaní rozhodnutia, ako sa vysporiadal s návrhmi na vykonanie dôkazov, príp. s námietkami k vykonaným dôkazom. V odôvodnení rozhodnutia správny orgán musí uviesť i záver o tom, ktoré skutočnosti a na základe čoho považoval za nepochybne zistené, posúdiť ich právny význam, vysloviť úsudok o predmete konania a uviesť, z akého dôvodu aplikoval na predmet konania predpisy citované vo výroku rozhodnutia. Správny orgán sa pritom musí zaoberať predloženými dôkazmi a musí tiež vyvodiť hodnotiace závery z predložených dôkazov. 38. Vychádzajúc z uvedených skutočností a citovaných právnych predpisov správny súd dospel k záveru, že žalovaný rozhodnutie nedostatočne odôvodnil a v administratívnom konaní došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní (SP a zákon č. 122/2013 Z.z.), rovnakými vadami trpí aj prvostupňové rozhodnutie, preto správny súd zrušil rozhodnutia orgánov verejnej správy oboch stupňov a vec vrátil orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie podľa § 191 ods. 1 písm. d/, písm. g/, ods. 3 písm. a/ a ods. 4 SSP. 39. Právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy prvého stupňa v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu (§ 191 ods. 6 SSP). V ďalšom konaní orgán verejnej správy prvého stupňa riadne zistí skutkový stav, bude postupovať v súlade so Správnym poriadkom a zákonom č. 122/2013 Z.z., a na základe uvedených záverov vec právne posúdi a rozhodne. Rozhodnutie bude spĺňať podmienky ustanovenia § 46 a § 47 SP. 40. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 167 SSP a úspešnému žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP). 41. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jeden mesiac od jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c/).