Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/151/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1517208459 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 07. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1517208459.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, proti žalovanej: N. Q., H.. XX.XX.XXXX, C. D. XXXX/X, C., o zaplatenie 157,52 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 15.marca 2018, č.k. 50Csp/109/2017-35, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudok súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Skutkový stav zistený dokazovaním po právnej stránke posúdil podľa § 53 ods. 1, ods.4, ods.5, § 39, § 3, § 40 ods.3, § 39a Obč. zákonníka v spojení s § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a článku 3 Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Konštatoval, že žalobca si uplatňoval zostatok trov mediačného konania vo výške 157,52 Eur spolu so známym úrokom vo výške 39,15% p.a., ktorý však výrazne prekročil sumu uvádzanú žalobcom 137,03 Eur a činí celkovo sumu vo výške 263,69 Eur a úrokom z omeškania vo výške 5% p.a., ktorý súčtom tvorí 15,84 Eur. Pokiaľ si žalobca uplatňoval zostatok z mediačného konania, uviedol, že jednotlivé zmluvné dojednania zmluvy o úvere ako aj všeobecných podmienok mimo číselných údajov sú uvedené drobným nečitateľným písmom, dokonca písmom menším, ako je písmo uvedené vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, a preto ide pri týchto zmluvných dojednaniach o neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. a) Obč. zákonníka a ide o zmluvnú podmienku, s ktorou spotrebiteľ sa reálne nemohol oboznámiť pred uzavretím zmluvy o úvere vzhľadom na jej nečitateľnosť, kde zmluva o úvere spolu so zmluvnými podmienkami, ktoré sú taktiež napísané drobným písmom, absolútne neprehľadné, a preto pred uzavretím zmluvy žalobca by musel žalovanej vytvoriť dostatočný časový priestor na oboznámenie sa s takýmito zmluvnými dojednaniami minimálne v rozsahu jednej hodiny, aby súd mohol konštatovať, že žalovaná ako spotrebiteľ sa v dostatočnej miere oboznámila so všetkými zmluvnými podmienkami, vie, čím bude viazaná a za akých podmienok je jej poskytnutý úver. Neprijateľné zmluvné podmienky sú neplatné v zmysle § 53 ods. 5 Obč. zákonníka. Poukázal na to, že možnosť riešiť spor mimosúdne bola uvedená v bode 10. Všeobecných podmienok poskytnutia spotrebiteľského úveru, ktoré neboli súčasťou predmetnej zmluvy a nie sú ani podpísané žalobcom a ani žalovaným. Žalobca v konaní nepredložil žiadny dôkaz, ktorý by dostatočne verifikoval skutočnosť, že k takémuto konaniu došlo, aby súd mohol uvažovať o dôvodnosti uplatnenia žalovanej sumy resp., že žalovaná časť nákladov mediačného konania uhradila a časť nie čo je vlastne žalovaná suma. Vzhľadom na celkovú nečitateľnosť a neprehľadnosť zmluvy a všeobecných podmienok, ktoré ani nie sú súčasťou predmetnej zmluvy a nie sú podpísané, toto ustanovenie o mediácii považoval za neprijateľnú zmluvnú podmienku spolu so skutočnosťou, že žalobca vôbec nepreukázal vznik nákladov v súvislosti s mediačným konaním, a preto takýto nárok mu nepriznal. Pri dohode o úrokoch a administratívnom poplatku uviedol, dohodnutý úrok vo výške 39,15 % predstavuje vo finančnom vyjadrení zo sumy 350 Eur sumu 137,03 Eur, avšak spotrebiteľ musí uhradiť ešte navyše poplatok za administratívne náklady spojené s vypracovaním a uzavretím zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou v celkovej výške 208,97 Eur a takto spotrebiteľ pri poskytnutí úveru 350 Eur na jeden rok musí zaplatiť takmer 100 % navyše, čo vyjadruje aj hodnota RPMN vo výške 98,86 %, jednoznačne ide o neprimerané plnenie v prospech veriteľa, ktoré zakladá absolútnu nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech žalovanej ako spotrebiteľa. Neprimeranosť výhody pre žalobcu videl aj v tom, že za vyplnenie jednej strany zmluvy o úvere, kde ide o formulárovú predtlačenú zmluvu, má spotrebiteľ zaplatiť pri poskytnutí úveru 350 Eur administratívne náklady v celkovej výške 208,97 Eur. Dospel k záveru, že ide o absolútne neprimerané plnenie, o skryté úroky navyše, ktoré musí uhradiť žalovaná ako spotrebiteľ, ak chcela mať poskytnutý úver zo strany žalobcu, kde plnenie navyše pre žalobcu pri poskytnutí úveru vo výške 98,86 % možno jednoznačne charakterizovať ako právny úkon neplatný pre obchádzanie zákona, keďže pri administratívnych nákladoch ide o skryté úroky, ide tiež o plnenie v rozpore s dobrými mravmi a taktiež ide o neplatný úkon, keďže má všetky znaky úžery v zmysle§ 39a) Obč. zákonníka, keďže ide o hrubý nepomer v plnení jednotlivých strán uzavretej zmluvy o úvere. Na základe neplatného právneho úkonu by vznikol žalobcovi nárok len na vydanie bezdôvodného obohatenia v súlade s ustanovením § 457 Obč. zákonníka, kde by pre žalovanú bola povinnosť len vrátiť poskytnuté plnenie, t.j. uhradiť žalobcovi sumu 350 Eur, kde v zmysle žaloby žalovaná uhradila žalobcovi 646,42 Eur, a teda uhradila viac finančných prostriedkov, ako dostala a na strane žalovaného nie je žiadna povinnosť pre žalobcu titulom bezdôvodného obohatenia. Dodal, že žalobca vo svojej podanej žalobe vôbec nešpecifikoval čo znamenajú jednotlivé sumy a jednotlivé obdobia, z ktorýchsi uplatňuje 39,15 % úrok ročne. K nároku titulom úroku z omeškania vo výške 5 % ročne z jednotlivých súm za obdobie 21.05.2014 do 08.12. 2015, poukázal na to, že tento svoj nárok žalobca žiadnym spôsobom nešpecifikoval ani po stránke skutkovej, ani po stránke právnej tak, aby tento nárok súd mohol podrobiť súdnemu prieskumu. Neuviedol vo svojej žalobe, z ktorého nároku z uzavretej zmluvy o úvere si uplatňuje úroky z omeškania, či úroky z omeškania si uplatňuje z poskytnutej istiny úveru, zmluvných úrokov, poplatku, či upomienok, nie je zrejmé, akým spôsobom, v akých splátkach a v akých lehotách žalovaný uhradil celkovú sumu 646,42 Eur, keďže tieto skutočnosti žalobca v žalobe neuviedol, a preto aj tento nárok žalobcovi nepriznal a navyše dodal, že prípadné nároky titulom zmluvy o úvere, ktoré si aj žalobca uplatňoval v tomto konaní, súd žalobcovi nepriznal, a preto z týchto nárokov by nemohli vzniknúť ani nároky titulom úrokov z omeškania, keďže úroky z omeškania znášajú ako príslušenstvo pohľadávky rovnaký právny režim ako hlavný nárok. O trovách konania rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie z dôvodov, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. K zmluve o úvere uviedol, že nesúhlasí s tvrdením prvoinštančného súdu o absencii ročnej percentuálnej miery nákladov v zmluve o úvere, nakoľko tento údaj bol uvedený v časti nasledujúcej po označení zmluvných strán, označený ako RPMN, uvedená bola aj doba trvania zmluvy a výška ročnej úrokovej sadzby. Argumentoval, že zákon v čase uzatvorenia zmluvy o úvere nestanovila maximálne možnú prípustnú výšku odplaty a ak záväzkový vzťah vznikol pred 01. 06. 2014, odplata za poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi sa riadila podľa predpisov účinných do 31. 5. 2014. Regulácia odplaty sa riadila § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Poukázal na aktuálny záver rozhodovacej praxe, podľa ktorého u nebankového subjektu nemožno obvyklú výšku úroku odvodzovať od výšky úrokov požadovaného bankami a poukázal v tomto smere na rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe k sp.zn. 12Cmo 95/2005. Mal za to, že žalovaný mal preukázať, že v čase a mieste uzavretia zmluvy išlo odplatu, ktorá výrazne a podstatne vybočovala z trhového priemeru odplát poskytovaných inými subjektmi poskytujúcimi financovanie z vlastných zdrojov. Namietal, že by poplatok za poskytnutie úveru bol neprimerane vysoký vzhľadom na skutočnosť, že je nebankovým subjektom, ktorého riziko podnikania, ako aj podnikateľské náklady, sú rozdielne oproti bankám. Poplatok v čase uzatvorenia zmluvy o úvere dlžníkovi vyhovoval, nič voči jeho výške nenamietal, zmluvu o úvere uzatvoril, peňažné prostriedky prevzal a nevyužila ani právo odstúpiť od zmluvy bez uvedenia dôvodu do štrnástich kalendárnych dní odo dňa uzavretia zmluvy. Žalovaný tak súhlasil s obsahom zmluvy o spotrebiteľskom úvere a so všetkými podmienkami poskytnutia úveru. Ohľadom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru poukázal na rozsudok Súdneho dvora z 9. 11. 2016 vo veci C - 42/15. 3. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný ( § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie ( § 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 4. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku na základe obsahu spisu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, vec správne právne posúdil s použitím správnych ustanovení právneho predpisu ( § 3, § 39, § 53 ods. 1, ods.4, ods.5 Občianskeho zákonníka), ktoré aj správne vyložil a aplikoval na zistený skutkový stav a odvolací súd považuje za správny záver súdu prvej inštancie, že tvrdenia žalobcu o vzniku nároku na trovy mediačného konania, úrok, úrok z omeškania a administratívny poplatok neboli žiadnym spôsobom preukázané a navyše svojou výškou predstavujú neprimerané plnenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a stotožnil sa aj s právnymi a procesnými dôsledkami, ktoré z nich náležite vyvodil. Žalobca v podanom odvolaní neargumentuje skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu alebo jeho právneho hodnotenia, z konania pred súdom prvej inštancie iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne posúdenie danej veci. 5. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o neprimeranosti administratívneho poplatku vo vzťahu k rozsahu administratívnych prác potrebných vykonať na vyplnenie zmluvy o úvere, ako aj vo vzťahu k výške poskytnutého úveru. V preskúmavanom prípade ide totiž o zmluvu o spotrebiteľskom úvere pozostávajúcu len z jedného listu, v ktorom sa do predtlačených rámčekov dopĺňajú len údaje týkajúce sa identifikácie dlžníka, výška úveru s poplatkom, výška a počet splátok a nie je zrejmé, že by s uzatvorením a spracovaním zmluvy v rozsahu jedného listu boli spojené tak vysoké administratívne náklady predstavujúce 60 % z celkového objemu poskytnutého úveru. Vzhľadom k výške poplatku v pomere k istine úveru 350 Eur možno považovať poplatok 208,97 Eur za neprimerane vysoký, spôsobujúci značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, a to výrazne v neprospech spotrebiteľa a vzhľadom na neprimeranosť jeho výšky ho možno hodnotiť za dojednanie obsiahnuté v spotrebiteľskej zmluve v rozpore s dobrými mravmi. S poukazom na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie je možné prisvedčiť záveru súdu prvej inštancie, že dojednaná odplata v posudzovanej zmluve o spotrebiteľskom úvere odporuje dobrým mravom. Z uvedeného možno usudzovať, že ide zo strany žalobcu o snahu do výšky poplatku premietnuť úroky, a preto možno prisvedčiť správnosti záveru prvoinštančného súdu, že tento právny úkon je neplatný aj pre obchádzanie zákona. 6. K rovnakým záverom dospel aj Krajský súd v Trnave v rozsudku sp.zn. 24Co/277/2018, v ktorom konštatoval, že v prípade administratívneho poplatku ide zjavne o umelo vykonštruovanú položku, ktorá má za cieľ zahrnúť v sebe aj časť úrokov, keďže administratívny poplatok žalobca pri poskytovaní úverov neurčuje jednotne pre každý spotrebiteľský úver, naopak jeho výšku priamo úmerne zvyšuje s výškou poskytnutého úveru. Táto skutočnosť tak svedčí o tom, že nejde o akýsi manipulačný poplatok za administratívu spojenú s poskytnutím úveru (napr. vypracovanie zmluvy a jej zaevidovanie a pod.), ale poplatok, ktorý v konečnom dôsledku v sebe inkorporuje časť úroku za poskytnutý úver. 7. Správne súd prvej inštancie zamietol žalobu v časti uplatňovaných trov mediačného konania z dôvodu, že žalobca dôkazne nepodložil svoje tvrdenia, že k mediačnému konaniu došlo a že vynaložil ním požadované náklady mediačného konania, ako i z dôvodu, že žalobca nepreukázal, že by dohoda o ich úhrade bola písomne so žalovanou uzatvorená, resp. že by bola súčasťou úverovej zmluvy. 8. Správne súd prvej inštancie posúdil aj žalobcom požadovaný úrok 39,15% ročne ako neprimerané plnenie v prospech veriteľa, ktoré zakladá absolútnu nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech žalovanej ako spotrebiteľa a správne žalobu v tejto časti zamietol aj s poukazom na to, že žalobca žiadnym spôsobom neuviedol rozhodujúce skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že mu nárok na zaplatenie požadovaného úroku vznikol v jednotlivých sumách za jednotlivé obdobia. 9. K odvolacej argumentácii žalobcu poukazuje odvolací súd na závery vyplývajúce z rozsudku Krajského súdu v Prešove sp.zn. 11Co/38/2018 zo dňa 13.09.2018, ktorý preskúmaval v odvolacom konaní zmluvu o spotrebiteľskom úvere uzatvorenú žalobcom dňa 26.03.2013, na základe ktorej žalobca poskytol spotrebiteľský úver vo výške 500 Eur s úrokom 39,15% ročne. V tomto rozhodnutí odvolací súd konštatoval, že aplikáciu ustanovenia § 3 Občianskeho zákonníka v otázke výšky odplaty nevylučuje ani ustanovenie § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvorenia zmluvy. Podľa tohto ustanoveniam, ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti ( bod 24). Uvedené ustanovenie ale nemožno vykladať tak, aby do odplaty obvykle požadovanej na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch sa zahrňovali i údaje od tých subjektov finančného trhu, ktoré poskytujú neprimerané až úžernícke úroky. Pripustenie takejto možnosti rozhodne nebolo vôľou zákonodarcu a preto pre účely zistenia výšky obvyklej odplaty sa musí vychádzať z údajov finančných inštitúcii poskytujúcich spotrebiteľské úvery za primeranú odplatu riadiac sa zásadou dobrých mravov upravenou v ustanovení § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka ( bod 25). Pri dojednávaní úrokov koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu v situácií pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi je preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri poskytnutí peňažných prostriedkov uspokojí, bez ohľadu na to, v akej situácií sa nachádza dlžník, s primeranou výškou odplaty za užívanie poskytnutých finančných prostriedkov a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni zhodnotiť obvyklým spôsobom. Nie je možné neprihliadnuť na skutočnosť, že dlžník uzatvára zmluvu a dohodu o úrokoch často práve z dôvodov svojej inak neriešiteľnej finančnej situácie. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi, aby dlžník v takejto situácií poskytoval veriteľovi neprimerané až úžernícke úroky. Neprimeranou a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k úrokovým sadzbám uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Pri nebankových subjektoch, ktoré sú taktiež súčasťou finančného trhu, sa vzhľadom na vyššiu mieru rizika vo všeobecnosti dajú akceptovať vyššie úroky, rozhodne nie však viac ako 100 % oproti priemeru bánk. V zmluve dohodnutá úroková sadzba úveru vo výške 39,15 % skoro 3 - násobne prevyšuje priemernú úrokovú sadzbu 14,56 % uplatňovanú bankami pri poskytovaní obdobných úverov alebo pôžičiek. Dohodnutá úroková miera teda podstatne prevyšuje obvyklú úrokovú mieru a preto záver o neplatnosti dojednania o úrokoch pre rozpor s dobrými mravmi podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka je správny( bod 27). 10. Obdobne bolo konštatované aj v rozsudku Krajského súdu v Prešove sp.zn. 15Co/27/2018 zo dňa 31.01.2019, ktorý v bode 17 vo vzťahu k výške úrokovej sadzby 32 % ročne zdôraznil tú skutočnosť, že úroky za poskytovanie peňažných prostriedkov podliehajú súdnej kontrole vo svetle princípu dobrých mravov. Doterajšia judikatúra súdov nespochybnila, že neprimerané úroky sú v rozpore s pravidlami správania sa, ktoré sú v spoločnosti v prevažnej miere uznávané a predstavujú základný hodnotový poriadok. Cena plnenia tak nie je vyňatá zo súdnej kontroly, pokiaľ ide o rozsah jej primeranosti a ani kontroly podľa generálnej klauzuly (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Neprimeranou a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokových sadzbám uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Pri nebankových subjektoch, ktoré sú taktiež súčasťou finančného trhu sa vzhľadom na vyššiu mieru rizika vo všeobecnosti dajú akceptovať vyššie úroky, rozhodne nie však viac ako o 100 % oproti priemeru bánk. Výška zmluvných úrokov, pokiaľ tieto úroky prevýšia priemer úrokov na trhu pri porovnateľnom úvere o viac ako 100 % je neprijateľná a odporuje dobrým mravom. 11. Vo vzťahu k nároku na zaplatenie úroku z omeškania žalobca neuniesol nielen dôkazné bremeno ale ani bremeno tvrdenia, a preto súd prvej inštancie správne vyvodil tomu zodpovedajúcu procesnú zodpovednosť a žalobu v tejto časti zmietol pre neunesenie dôkazného bremena. 12. Nedôvodné sú odvolacie námietky žalobcu týkajúce sa splnenia obligatórnych náležitostí zmluvy o úvere, nakoľko tieto neboli súdom prvej inštancie posudzované vo vzťahu k žalovaným nárokom. 13. So zreteľom na to, že žalobcom uplatňované odvolacie dôvody neboli podložené takými relevantnými argumentmi, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť záveru súdu prvej inštancie, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 C.s.p. 14. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého v odvolacom konaní úspešnej žalovanej vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. Podľa obsahu spisu žalovanej žiadne trovy nevznikli, je preto v súlade s čl. 17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva ( uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.februára 2018 sp.zn. 7Cdo 14/2018 uverejnené pod R 72/2018 v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 8/2018 ). 15.Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( § 430 C.s.p.).