Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/283/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1509213302 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 02. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Posluchová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1509213302.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a členov senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Romana Huszára v sporovej veci žalobkyne: Y. I., nar. XX.X.XXXX, bytom T. XX, R., zast. advokátom JUDr. Martinom Kubovičom, so sídlom M. R. Štefánika 14, Sereď proti žalovaným: 1./ U. V., nar. XX.X.XXXX, bytom E. X, E., zast. advokátkou Doc. JUDr. Vlastou Kovalančíkovou, CSc., so sídlom Mierové nám. 3, Senec, 2./ OEZ Slovakia, s.r.o., IČO: 31405614, so sídlom Rybničná 36a, Bratislava, zast. Advokátom JUDr. Jaroslavom Málekom, so sídlom Kraskova 2, Bratislava, o zaplatenie 10.000,- €, na odvolanie žalovaného 1./ a žalovaného 2./ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č.k. 12C/286/2009-229 zo dňa 4. júla 2017 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej a v časti náhrady trov konania potvrdzuje. V časti spôsobu plnenia žalovaných 1./, 2./ v vzťahu k žalobkyni zmeňuje tak, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného. Žalobkyňa má voči žalovaným 1./2./ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. V poradí prvým rozsudkom č. k. 12C/286/2009-136 zo dňa 17.4.2012 súd prvej inštancie žalobu žalobkyne zamietol a náhradu trov konania priznal žalovaným. Uznesením č. k. 9Co/297/2012-161 zo dňa 31.1.2014 Krajský súd v Bratislave tento rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie s odôvodnením, že u žalobkyni došlo ku vzniku nemajetkovej ujmy v značnej miere a to v príčinnej súvislosti medzi neoprávneným zásahom a nemajetkovou ujmou, avšak nebolo vykonané dostatočné dokazovanie v rozsahu potrebnom na posúdenie rozhodujúcich skutočností, najmä na charakter a intenzitu vytvorených a existujúcich súkromných vzťahov medzi žalobkyňou a zomrelým M.. I. v rámci ich manželského a rodinného života; ako do týchto vzťahov a citových väzieb, v prípade ich pretrvávania aj po smrti manžela, prípadne do iných súčastí súkromia žalobkyne zasiahol žalovaný 1/ spôsobením smrti manžela. Vzhľadom na obranu žalovaného 2/ uviedol, že zodpovednosť vodiča motorového vozidla za zásah do osobnosti fyzickej osoby nemožno považovať za výlučnú, pričom je potrebné vychádzať z toho, že za nemajetkovú ujmu spôsobenú fyzickej osobe prevádzkou motorového vozidla nutne zodpovedá aj prevádzateľ. Nemá podstatný význam, či prevádzateľ vozidla bol či nebol vlastným priamym fyzickým pôvodcom zásahu (pôvodcom mechanizmu, ktorým bol zásah proti osobnostnej sfére spôsobený fyzickej osobe). 2. V poradí druhým, (napadnutým) rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovaným 1./ a 2./ povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni sumu 10.000,- €; žalobkyni priznal nárok náhradu trov konania v plnom rozsahu. Súd prvej inštancie riadiac sa pokynmi odvolacieho súdu zameral sa na zistenie, či došlo, vzhľadom na námietku nedostatku plnohodnotnosti manželského spolužitia žalobkyne a zomrelého, k zásahu do práva na rodinný život a súkromie žalobkyne a ako sa takýto zásah prejavil vo sfére jej osobnostných práv a vypočul žalobkyňou navrhnutých svedkov, T. L., N. Š., H. A. na preukázanie existencie sociálnych, citových, morálnych vzťahov vytvorených v rámci súkromného a rodinného života. Na podklade takto vykonaného dokazovania súd prvej inštancie vec právne posúdil s poukazom na ust. § 11 ; § 12 ods. 1, 2 a 3 ; § 13 ods. 1,2 a 3 a § 16 Občianskeho zákonníka a s odkazom na právne závery vyslovené v uznesení Najvyššieho súdu SR zo 17. 2. 2011, sp. zn. 5 Cdo 265/2009. V spore mal za jednoznačne preukázané, že žalovaný 1./ spôsobil smrť manžela žalobkyne, čím zasiahol nezvratným spôsobom do jej osobnostného práva na ochranu súkromia a práva na rodinný život a u žalobkyne došlo ku vzniku nemajetkovej ujmy v značnej miere, kedy žalobkyňa stratu manžela pociťuje aj s odstupom 10 rokov stále veľmi intenzívne, je smutná, pôsobí nešťastne až apaticky. Svedkovia zhodne vypovedali, že bezprostredne po smrti manžela bola smutná, stále plakala, spomínala na prežité chvíle s manželom. V tom čase prebiehali prípravy na svadbu jednej z dcér a druhá z dcér očakávala príchod prvého vnúčaťa žalobkyne a jej manžela. O to ťažšie žalobkyňa niesla správu o nehode a jej následkoch; miesto radostných očakávaní a udalostí, prežívala smútok a depresiu. Žalovaní v konaní spochybňovali intenzitu a charakter manželského spolužitia žalobkyne a jej manžela s ohľadom na to, že bydlisko nebohého malo byť v čase jeho úmrtia rozdielne od bydliska žalobkyne. Žalobkyňa, jej dcéra, ako aj ostatní vyslúchnutí svedkovia zhodne potvrdili, že nebohý sa striedavo zdržiaval nielen s manželkou v R., ale aj v bydlisku matky žalobkyne z dôvodu blízkosti do práce, ako aj potrebe pomoci ovdovenej svokre. Rozdielnosť trvalých pobytov žalobkyne a nebohého nebola spôsobená ochladnutím vzťahov, či odlúčením, manželia všetok voľný, mimopracovný čas trávili spolu, či už vo H. I., alebo v R.. K dopravnej nehode, pri ktorej zomrel manžel žalobkyne, došlo na základe protiprávneho konania žalovaného 1./ z dôvodu porušenia dopravných predpisov, ktorý v tom čase vykonával prácu pre žalovaného 2./, pričom nebolo zistené žiadne porušenie pracovnoprávnych predpisov o prestávkach v práci, či o organizácii pracovného času v doprave (zákon č. 462/2007 Z. z.). Následok dopravnej nehody sa ako zásah do práva na súkromie, resp. rodinný život žalobkyne vo sfére jej osobnostných práv prejavil tým, že žalobkyňa smrť manžela pociťuje nielen ako stratu najbližšieho človeka, otca svojich detí, priateľa, podporovateľa, ale aj živiteľa rodiny, ktorý rodinu materiálne zabezpečoval v prevažnej miere nielen vo forme zárobku, ale aj vo forme naturálií, keďže z výpovedí svedkov vyplýva, že choval ošípané. Žalobkyňa sa teda oprávnene domáha ochrany osobnosti, pričom ako právny prostriedok ochrany uplatňuje vplyvom intenzity a povahy protiprávneho zásahu do jej osobnostnej sféry náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,- €, nakoľko morálne zadosťučinenie napr. vo forme ospravedlnenia nepovažuje za postačujúce a podľa názoru súdu by v danom prípade, kedy následkom zásahu do osobnostných práv žalobkyne spôsobeným žalovanými je smrť jednej z jej najbližších osôb - manžela, by ani nebolo primeranou satisfakciou. Účelom priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je vyvážiť a zmierniť nemajetkovú ujmu peňažnou formou, pričom súd uplatnenú výšku považuje za primeranú s ohľadom na závažnosť zásahu do osobnostnej sféry žalobkyne. 2.1. Na úhradu priznanej sumy nemajetkovej ujmy súd zaviazal žalovaných spoločne a nerozdielne v zmysle ust. § 511 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak právnym predpisom alebo rozhodnutím súdu je ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté alebo ak to vyplýva z povahy plnenia, že viac dlžníkov má tomu istému veriteľovi splniť dlh spoločne a nerozdielne, je veriteľ oprávnený požadovať plnenie od ktoréhokoľvek z nich. Ak dlh splní jeden dlžník, povinnosť ostatných zanikne. 2.2. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s ust. § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“) a žalobkyni ako celkovo úspešnej strane sporu priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 3. Rozsudok v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadol žalovaný 1./ dôvodiac, že súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal hmotnoprávnymi podmienkami žalovaného nároku. Žalobkyňa sa domáha podľa ust. § 15 Občianskeho zákonníka postmortálnej ochrany práva svojho manžela na život, teda bráni sa voči neoprávnenému zásahu do života fyzickej osoby - jej zosnulého manžela, v prípade ktorom neexistuje žiadny nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Narušením práva na život vzniká narušiteľovi iba povinnosť náhrady majetkových škôd podľa ust. § 16 Občianskeho zákonníka, a to z dôvodu, že akékoľvek nároky z nemajetkových ujem sú osobnej povahy, zanikajú smrťou a neprechádzajú na dedičov. 3.1. Súd prvej inštancie tiež neskúmal otázku zodpovednosti - teda subjektu eventuálne zodpovedného za náhradu (imateriálnej) ujmy. Žalovaný 1./ spôsobil dopravnú nehodu, pri ktorej zomrel p. M. I., ako zamestnanec žalovaného 2./. I pre prípady zodpovednosti za nemajetkovú ujmu možno analogicky použiť ust. § 420 ods. 2 a ust. 427 ods. 1 v spojení s ust. § 853 Občianskeho zákonníka. Za týchto okolností občianskoprávne sankcie podľa ust. § 13 Občianskeho zákonníka postihujú žalovaného 2./. Predmetná problematika bola niekoľkokrát judikovaná Najvyšším súdom SR i Nejvyšším soudem ČR (napr. Rozsudok Nejvyššího soudu ČR, sp. zn. 30 Cdo 73/2003, 30 Cdo 814/2003, atď.). Ak je vodič zamestnancom prevádzkovateľa, potom zodpovedá iba za podmienok pracovnoprávnej zodpovednosti. Za škodu spôsobenú osobitnou povahou prevádzky dopravných prostriedkov objektívne zodpovedá prevádzkovateľ a to aj za neoprávnený zásah do osobnostných práv. 3.2. Žalovaný 1./ tiež namietal, že náhrada škody, aj imateriálna, sa hradí z prostriedkov povinného zmluvného poistenia. Posúdenie tejto problematiky bolo publikované napríklad v rozsudku Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 11 Co/12/2009 zo dňa 3. 3. 2009, v zmysle ktorého pasívne legitimovanou v tomto konaní by mala byť i poisťovňa, v ktorej mal žalovaný 2./ uzatvorené povinné zmluvné poistenie. K takémuto výkladu sa hlásia i princípy európskeho práva, ktoré definuje škodu ako „majetkovú alebo nemajetkovú ujmu zákonom chráneného záujmu. “ (napr. rozsudok Súdneho dvora zo dňa 6. 5. 2010 vo veci C-63/09 Alex Waltz c/a Clickair SA). Vzhľadom na uvedené v tomto spore mala byť pasívne legitimovaná i poisťovňa Allianz, u ktorej mal žalovaný 2./ uzavreté povinné zmluvné poistenie, s otázkou ktorou sa súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí nijako nevysporiadal. Navrhuje, aby odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie, alternatívne aby rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil. 4. Rozsudok odvolaním jeho vyhovujúcej časti napadal aj žalovaný 2./ vytýkajúc súdu prvej inštancie, že jeho výklad ust. § 427 v spojení s § 11 Občianskeho zákonníka pôsobí nedôvodne rozširujúco, akoby prenášal na žalovaného 2./ viac zodpovednosti ako to mienil zákonodarca v citovaných zákonných ustanoveniach upraviť. Je otázne či prevádzateľ motorového vozidla má zodpovedať len za škodu materiálnej povahy alebo aj povahy nemateriálnej, t.j. za nemajetkovú ujmu. Podľa súčasnej právnej úpravy slovenského právneho poriadku, a to najmä poukazujúc na zákon č. 381/2001 Z. z. (§ 4) o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa rozsah náhrad škôd spôsobených prevádzkou motorových vozidiel sa na náhrady nemajetkovej povahy, t.j. na nemajetkovú ujmu nevzťahuje (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo 301/2012) . V súvislosti s vyššie uvedeným sa teda javí neprimerané a aj nedôvodné aby znášal zodpovednosť i za prípadnú nemajetkovú ujmu prevádzkovateľ vozidla, keď súčasný právny poriadok slovenskej republiky mu neumožňuje byť poisteným i pre prípad náhrad nemajetkovej povahy. Zastáva názor, že žalobkyňa si môže uplatňovať nárok nemajetkovej ujmy len proti tomu, kto do jej osobnostného práva zasiahol. Z uvedených dôvodov žiada, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie vo vzťahu k žalovanému 2./ zmenil a žalobný návrh žalobkyne zamietol, a žalobkyňu zaviazal k náhrade trov konania, prípadne aby rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 5. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaných 1/ a 2/ písomne nevyjadrila. 6. Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaných odvolaní v zmysle §379 a § 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaných 1./ a 2./ vo veci samej a v časti náhrady trov konania nemožno priznať úspech, pretože súd prvej inštancie náležite zistil skutkový stav v zmysle § 215 ods. 1 C.s.p., vec posúdil správne po právnej stránke a svoje rozhodnutie i náležitým spôsobom odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.) s odôvodnením ktorým sa odvolací súd v zmysle § 387 ods. 2 C.s.p. v tomto rozsahu celkom stotožňuje. 7. V preskúmavanej veci sa žalobkyňa ako pozostalá blízka osoba po zomrelej obeti dopravnej nehody domáha náhrady nemajetkovej ujmy v dôsledku zásahu do osobnostných práv voči žalovanému 1./ ako vodičovi motorového vozidla a žalovanému 2./ ako prevádzkovateľovi. Súdu prvej inštancie je zo strany žalovaného 1./ vytýkaný nedostatok skúmania hmotnoprávneho nároku, keďže na základe jeho tvrdenia sa žalobkyňa domáha podľa ust. § 15 Občianskeho zákonníka postmortálnej ochrany práva svojho manžela na život, s tvrdením ktorým nemožno súhlasiť. Z výsluchu žalobkyne na pojednávaní konanom dňa 19. 1. 2012 (č.l. 95), ale aj z následných podaní bol jednoznačne ustálený nárok na náhrady nemajetkovej ujmy, „keďže žalovaný 1./ zapríčinil smrť manžela, čím zasiahol do práv žalobkyne na rodinný život a ochranu súkromia“, preto je nutné nárok posudzovať prostredníctvom § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka v dôsledku dotknutého práva na súkromný a rodinný život žalobkyne spôsobený úmrtím blízkeho člena rodiny. O tomto nároku súd prvej inštancie aj konal a následne napadnutým rozsudkom rozhodol, v dôsledku čoho sa stáva odvolacia námietka žalovaného 1./ bezpredmetnou. 8. Kľúčovou námietkou tak zo strany žalovaného 1./ ako aj zo strany žalovaného 2./ je posúdenie pasívnej legitimácie súdom prvej inštancie. Pokiaľ súd prvej inštancie zaujal názor, že žalovaný 1./ v zmysle § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka neoprávnene zasiahol do práva žalobcov na ochranu osobnosti, za analogického použitia ust. § 420 Občianskeho zákonníka, keďže svojim protiprávnym konaním spôsobil smrť p. M. I. - manželovi žalobkyne, za ktoré konanie bol aj právoplatne uznaný vinným a odsúdeným, pričom medzi protiprávnym konaním žalovaného 1/ a zásahom do práva na ochranu osobnosti žalobkyne je jednoznačná príčinná súvislosť, nakoľko práve v dôsledku protiprávneho konania žalovaného 1./ bol manžel žalobkyne pripravený o život, čím došlo k zásahu do jej práva na súkromie, bol jeho záver vecne správny. 8. Vecnú správnosť v otázke pasívnej legitimácie žalovaného 1./ ako vodiča motorového vozidla nie je spôsobilá spochybniť námietka žalovaného 1./ prezentovaná v odvolaní, že za škodu spôsobenú osobitnou povahou prevádzky dopravných prostriedkov objektívne zodpovedá iba prevádzkovateľ; a to aj za neoprávnený zásah do osobnostných práv. Otázke pasívnej legitimácie sa odvolací súd venoval v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí, od záverov ktorých nie je dôvod sa odchýliť. Konštatoval, že „zodpovednosť vodiča motorového vozidla za zásah do osobnosti fyzickej osoby nemožno považovať za výlučnú. Za osobitnú skupinu zásahov do osobnostných práv fyzickej osoby je potrebné považovať i prípady, ak k zásahu dôjde prevádzkou motorového vozidla podľa § 427 Občianskeho zákonníka. Ak sa pri určení zodpovednej osoby za nemajetkovú ujmu, ktorú utrpela na svojej osobnosti fyzická osoba, analogicky použije ustanovenie § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka potom neexistuje argument, ktorý by vylučoval analogické použitie § 427 a nasl. Občianskeho zákonníka pri určení zodpovednej osoby za zásah proti osobnosti fyzickej osoby vyvolaný osobitnou povahou prevádzky dopravných prostriedkov. Je potrebné vychádzať z toho, že za nemajetkovú ujmu spôsobenú fyzickej osobe prevádzkou motorového vozidla nutne zodpovedá aj prevádzateľ.“ Vyslovený právny záver vychádza z ustálenej judikatúry (napr. rozsudok NS SR z 26. septembra 2013, sp.zn. 3 Cdo 228/2012; rozsudok NS SSR z 27. septembra 1977, sp.zn. 1Cz 101/77; R 27/1979). Žalovaný 1./ v odvolaní poukazuje na rozhodnutia, ktoré jeho úsudok o výlučnej zodpovednosti prevádzkovateľa motorového vozidla nepodporujú. Na podporu správnosti súdom prijatého záveru o súbežnej zodpovednosti žalovaných 1./ a 2./ odvolací súd tiež dáva do pozornosti rozhodnutia (R 3/1984, R 29/1979, R 54/2017) podľa ktorých zodpovednosť prevádzateľa dopravného prostriedku za škodu spôsobenú jeho prevádzkou podľa § 427 a nasl. Občianskeho zákonníka nevylučuje solidárnu zodpovednosť vodiča tohto dopravného prostriedku podľa ustanovenia §420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý škodu spôsobil pri tej istej škodovej udalosti zavineným porušením právnej povinnosti, ak nejde o prípad uvedený v ustanovení § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Ide o prípady, keď prevádzateľ a osoba, ktorá v čase nehody riadila motorové vozidlo sú dva rozdielne subjekty a je voľbou poškodeného, voči komu si uplatní náhradu škody. 9. Obaja odvolatelia, zahrnuli do obsahu svojho odvolania, i keď z iných právnych dôvodov a s odlišným záverom úvahu, že pasívne legitimovaným v danom spore by mala byť poisťovňa. Kým žalovaný 1./ namieta, že eventuálna náhrada škody, vrátane nemajetkovej ujmy sa hradí z prostriedkov povinného zmluvného poistenia, žalovaný 2./ tvrdí, že podľa súčasnej právnej úpravy slovenského právneho poriadku (zákon č. 381/2001 Z. z.) sa rozsah náhrad škôd spôsobených prevádzkou motorových vozidiel na náhradu nemajetkovej povahy nevzťahuje a preto sa javí neprimerané a aj nedôvodné aby znášal zodpovednosť i za prípadnú nemajetkovú ujmu prevádzkovateľ vozidla. 10. Z hľadiska zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vyvolaný prevádzkou motorového vozidla sa v rámci náhrady škody odškodňuje aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým po obeti dopravnej nehody, za ktorú možno priznať náhradu peňažnou formou podľa § 13 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka, ktorú v širšom ponímaní treba považovať za škodu na zdraví podľa § 4 ods. 2 písm. a/ zákona o povinnom zmluvnom poistení. Tento záver vychádza z uznesenia Ústavného sudu Slovenskej republiky III. US 666/2016 zo dňa 11. októbra 2016. Rovnaký záver prijal ústavný súd aj v rozhodnutí I. ÚS 474/2016, v rámci ktorého podrobil prieskumu vecnú pasívnu legitimáciu poistiteľa, kedy poistiteľ vystupoval ako žalovaný. V jednom zo svojich posledných rozhodnutí sp. zn. 6MCdo 1/2016 zo dňa 31.7.2017 k rovnakým záverom ako ÚS SR dospel aj Najvyšší súd SR, ktorý , keď uvedené rozhodnutie bolo uverejnené v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR pod č. 61/2018. Všetky uvedené rozhodnutia predstavujú ustálenú prax v riešení otázky pasívnej legitimácie poisťovne v spore o náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. Pokiaľ žalovaný 2./ argumentuje tým, že zákon č. 381/2001 Z. z. (§ 4) sa na náhrady nemajetkovej povahy nevzťahuje (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo 301/2012) je nutné s odkazom na novšie , vyššie označené rozhodnutia považovať ustálenou praxou tento názor za prekonaný. Napriek uvedenému záveru je námietka žalovaných 1./ a 2./ bezpredmetná, keďže z dispozičnej zásady ovládajúcej začatie sporového konania vyplýva, že určiť okruh žalovaných je výlučným právom žalobkyne, ktorým je súd viazaný (§ 216 ods. 1 C.s.p.) pretože súd neposkytuje ochranu právnemu vzťahu, právu ani nároku na plnenie o ktoré žalobkyňa nežiada . Keďže žalobkyňa náhradu škody voči poistiteľovi neuplatnila, súd sa nemôže vecne zaoberať iným právnym vzťahom než aký je uvedený v žalobe a nemôže priznať iné plnenie ako žalobkyňa žiada. 11. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej a v časti náhrady trov konania podľa § 387 ods.1,2 C.s.p. ako vecne správne potvrdil. 12. V posudzovanej si žalobkyňa voči žalovaným 1./ a 2./ síce uplatnila nárok na jedno a to isté plnenie, avšak z iného právneho dôvodu; voči žalovanému 1./ ako škodcovi z titulu náhrady škody spôsobnej zásahom do osobnostných práv podľa § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka v spojení s § 13 Občianskeho zákonníka a voči žalovanému 2./ z titulu zodpovednosti prevádzateľa dopravného prostriedku za škodu spôsobenú jeho prevádzkou podľa § 427 a nasl. Občianskeho zákonníka. Vzťah medzi vodičom a prevádzkovateľom má znaky solidarity v zmysle § 438 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Postavenie vodiča a prevádzkovateľa vozidla voči poškodenej je v takom prípade obdobné postaveniu dlžníka a ručiteľa voči veriteľovi, t. j. že ide o dva záväzky zaplatiť veriteľovi ten istý dlh a preto je potrebné len vymedziť ich vzájomný vzťah. Z uvedeného dôvodu odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti spôsobu plnenia žalovaných 1./, 2./ vo vzťahu k žalobkyni zmenil v zmysle § 388 C.s.p. tak, zaviazal žalovaných 1/ a 2/ solidárne zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy s tým, že vo výroku vymedzil ich vzájomný vzťah, t.j. že plnením jedného z nich zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého. 13. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 , v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. Nakoľko odvolací súd odvolaniu žalovaných 1/ a 2/ nevyhovel a napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci samej potvrdil, mala žalobkyňa v odvolacom konaní plný úspech a vznikol jej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 14. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods.2 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).